CADY / A DECADE OF SCREAMING
1. Hi, can you introduce yourselves? Who are you, what do you do, and what's been keeping you busy or inspired lately?
Tom: Hello! We’re Cady, a screamo band from the UK. We’re based in and around London now, but have been living in many different cities since the band started.
Tom on bass and vocals, Ben on guitar and vocals, Loz on drums.
Unfortunately, non-punk stuff has been keeping us busy at the moment. Some studying, lots of job hunting, generally just trying to keep our heads above the water in our day-to-day lives. We had a busy period with band stuff at the end of last year and beginning of this one, recording and releasing a new record, so had to switch our priorities for a bit since then, but I’m hopeful we can all catch a break soon and re-focus on Cady stuff!
2. Cady have been around since 2015, which makes you almost veterans by screamo standards. How did the band actually start, and was there already some idea of what Cady should sound like?
Tom: The band actually started in 2013 as a 2 piece with Loz on drums and our old guitar player, Dom. Originally as a side-project to a band that Loz and I used to play in (excuse the long name, it was the style at the time - For This World Is Hollow And These Hands Have Touched The Sky). I believe the original intention was just to have some fun playing silly screamo, no particular intention as far as I know. I joined on bass after a few months to fill out the sound a bit.
When For This World… was winding down, we recruited Ben (from another long-named band - I Don’t Want to Know Why the Caged Bird Sings) to fill in on guitar for the final tour and had a lot of fun playing together, so after that, decided to invite Ben and For This World… vocalist, Chris, to join Cady - so in the first year the band went from a 2 piece 5 piece.
There’s a couple of lost demos from the 5 piece format of the band that I think only exist as CDRs now, no idea where the original digital recordings could be! After these, Dom wasn’t feeling it so much so stepped back from the band, and Ben became the primary songwriter so naturally the music changed along with it.
In the proceeding years Chris also left the band, we had another vocalist for a bit but it’s mainly been the 3 of us trucking along.
3. When you listen to Zodiacal Dust today, do you still recognise yourselves in those people, or does it feel like listening to another band?
Ben: People probably not so much, it really was a long time ago! But the core goal is still much the same, we’ve just become a lot more refined in achieving that sonic goal. We’ve had a few different vocalists so that’s probably the most pronounced difference across the back catalogue.
4. You've recently mentioned that people coming to screamo shows in London are now considerably younger than you. When did you realise: shit, we're the old guys at the show now?
Tom: It’s a gradual thing but I’d say about 2023 is when I’d noticed a lot more younger faces at shows, which I guess ties in with the current wave of screamo’s popularity/new faces after covid, though that could also be as I’ve aged like an avocado since then.
I’ve had a bit of trouble answering this question actually - maybe it’s made me realise I am a bit older than I feel!
I love this music, DIY and everything it’s given me over the past 20 years so I reckon I’m in it for life now, and I’m more than happy with the way things are going - by and large the latest folks getting involved are doing things bigger, better and still keeping the DIY spirit. There’s definitely more moshing than I’ve seen before - it’s good to see people getting into the music so long as they’re considerate of everyone around them, which is mostly the case, but I do wish folks would keep their shirts on, no one wants a sweaty back in their face.
5. And I have to ask - Cady Heron. Is the name actually a Mean Girls reference? How the hell did that become the name of a screamo band?
Loz: Yes it is. Dom (our original guitarist) and I loved that film and it seemed like a good idea at the time. If I'd known that the band would still be going when I was in my mid 30s, I might have gone with a different name. Funny though.
SCREAMO / EMOVIOLENCE / WHATEVER
6. Screamo, emoviolence, skramz, hardcore... How do you describe Cady when somebody who has never heard you asks what you play? And is there actually a difference between screamo and emoviolence, or is this mostly something nerds on the internet worry about?
Ben: I think Emoviolence is a helpful modifier because for most of the time we’ve been a band a lot of the other screamo bands we’ve played with have more in common with Suis La Lune than say Reversal of Man or whatever. It feels more fitting as a genre label because of the extremities of tempo and daft vocals, but I think nerds on the internet would be right to disagree with that label, we are inspired by a lot of things, emoviolence is just a helpful shorthand of the final equation. It’s all genre gymnastics really, but I’d rather chat through those nuances than explain it to a coworker.
7. Screamo seems to be having another little resurrection at the moment, and you've mentioned bands like Christina Carpenter, My Tiny Room, I'm Sorry Emil and Scadenza revitalising the London scene. Why do you think kids are getting into this kind of music again?
Tom: I don’t think you can pinpoint one specific thing that’s given this music its current resurgence - As with most things, it comes in waves so it was only a matter of time before wave-whatever we are now of screamo came around. A lot of young people were trapped inside during the pandemic so thanks to the internet and social media were able to discover a lot of these niche music scenes, and carried a lot of energy and excitement from that into live shows when they could happen again.
There’s a lot of fucked up stuff happening in the world right now and it’s more visible than ever before, so I think something like screamo and DIY is perhaps more needed than ever - to provide an alternative to the “norm”. A music scene like this doesn’t keep us safe from what’s happening in the world, but it can provide a reprieve, an escape, a community, as well as a way to channel and understand the emotions we’re feeling.
8. Is screamo inseparable from DIY for you? Could Cady sign to some huge label tomorrow, get professional management, sponsored Instagram posts and VIP meet-and-greets and still be a screamo band?
Tom: To me, yes they are inseparable. I discovered screamo music shortly before I really understood what DIY was, but as soon as I was exposed to that I realised that the two things go hand in hand. Screamo is punk music and embracing capitalism is the antithesis of punk.
That said, we live in the world as it is. It’s not for us, but if someone wants to try and eek a living out of their music by using the tools at hand and taking opportunities when they come, so long as they’re not ripping folks off to do it, I’m not gonna tell them they can’t (but it ain’t punk ;) )
LIMITATIONS OF THE HUMAN FORM / GOD ISN'T ANSWERING
9. Limitations of the Human Form is a fucking heavy title. What exactly are those limitations for you, and where did the idea for the album come from?
Ben: Simply put, the main limitation of the human form is that bodies are vulnerable and we will die. Past that, it’s the capacity of evil and greed in the name of self preservation. I don’t think that evil and greed are part of our natural form like decay is. The album was written during and after watching a loved one lose a long battle with cancer, and thematically names capitalism and religious conservativism as its own type of cancer.
10. The album seems to move between two extremes - incredibly personal grief on one side and a completely indifferent universe on the other. Was that contrast at the heart of the record?
Ben: Yes, but I’m not sure how much of a contrast it is. The world really does keep spinning no matter the trauma you are wading through and that in of itself feels quite isolating. I think getting to that point in terms of it being a written idea was in response to seeing how different people's belief structures affected how they interacted with grief, and for me not having any spiritual or religious tendencies made me interrogate the idea of a cosmic indifference.
11. There's an awful lot of bodies falling apart here - insects, rats, mud, flesh, decay, maggots forming faces... Where does this fascination with physical decomposition come from? Any gore, horror or death metal influences, or is there a deeper meaning behind all this rot?
Ben: Decay is a part of the life cycle, the world and everything in it is one big cycle of life and death. There’s a very real influence from watching someone decay in front of you that feeds a lot of this language. And I also had a period of going through some relatively serious health stuff like growing cysts and discovering i had a defective heart valve at the same time as this, which made me really feel the temporary nature of our physical form and that this body that has taken me this far will malfunction, decay and rot too.
There is also quite a heavy influence from body horror throughout this record, which is used as a visual language to explore these themes. Namely a lot of Cronenberg films (this is far from subtle in parts of A Sterile Choreography of Decay), Hellraiser and the Silent Hill games. Also The Metamorphosis by Kafka was floating around too, which I guess can be seen as a foundation text for the genre.
12. God has been hanging around Cady lyrics since the early days, although usually not in a particularly flattering way. What's your relationship with religion, and would you describe Limitations of the Human Form as an atheist record?
Ben: Indirectly yes, it’s really about deconstructing various belief structures through the lens of trauma and life cycles, I think the bare bones of that have been floating around in Cady even with previous vocalists. We have always been about anti capitalism, anti conservatism and anti fascism, and that does usually, but not exclusively land in atheism.
13. Miasma of Belief is pretty vicious about people offering God and a "better place" to somebody who's grieving. Is the problem religion itself, or people exploiting somebody's grief when they're at their most vulnerable?
Ben: I grew up going to church and never felt any connection to it and resented it. The lyrics are directly in response to going back to that same church for the funeral of someone who gave their life to it, and feeling like I was watching a pantomime for a traumatic life experience in the shape of a sales pitch.
14. So here's the obvious question: if there's no God, no afterlife and the universe doesn't give a shit whether we're here or not - where the fuck do we get meaning from?
Ben: Absolutely nothing. When I was younger I found this incredibly freeing as a concept, a chance to derive your own meanings and purpose and dispose of damaging and oppressive belief structures that plague the world. But as the years tick by that gets harder to reckon with. Ultimately I think that’s still true, we are living through the death of this planet and an increasingly greater injustice that is being met with aching apathy. The meaning, really, should be to work towards fighting those things and for everyone to have access to basic material conditions to live, but late stage capitalism does it best to block that meaning.
PERSONAL HORROR / POLITICAL HORROR
15. Cady lyrics have become increasingly political over the years, but they rarely sound like slogans. Is that deliberate? How do you write about politics without turning a song into somebody shouting their Twitter feed over a blast beat?
Ben: The lyrics are personal and the personal is political. Intentional or not writing about the world and your experience of it will end up being at least somewhat political. When the lyrics become more pointedly political it’s normally about something very specific rather than an overarching statement, which maybe avoids the sloganeering.
16. On the new record there's this idea of people's deaths being explained away as somehow necessary or inevitable. We're constantly being told why somebody else's suffering is unfortunate but unavoidable - war, austerity, borders, economics. Do you think watching all of this endlessly through our phones is eventually fucking up our ability to actually care?
Ben: I think it's a battle of wills yes. We have more information than ever, but are passive in reacting, if not paralysed by it. An intersectional understanding of these things is very useful but realistically most people are not going to engage with that when they are more worried about the living standards for them and their families constantly slogging away. The scope of horror in this world is somewhat unfathomable and for a lot of well meaning people the reaction is a slump into a garden variety liberalism that mostly looks like a shrug in the face of injustice. We as individuals sadly can’t change the world overnight, but I don’t think that’s a free pass to not care because it’s someone else is problem, that’s exactly how collective action, something that is tangible to change, falls apart.
MAKING & RELEASING THE FUCKING THING
17. How does a Cady song actually start? Does somebody walk into rehearsal with a riff, or is it three people making noise until something suddenly works? And how do you know when a 90-second song is finished rather than simply unfinished?
Ben: These days I’ll make a demo on logic, ship it out to the others and we’ll work on and develop it in a practice room, some songs end up exactly the same as the demo and some end up with a different feel, it’s rare for stuff to get removed from the demo but often parts get added.
I wish I had an articulate answer for knowing when something is done. I remember years ago a lecturer telling me that a production is never finished, it just dies. That kind of thinking has stuck with me, and is very true of the recordings, some of the songs from this album already sound and feel quite different live because they’ve organically grown as we’ve played them more. Short songs rock, but the most powerful music is always dynamic, although really fast into even faster is still a dynamic shift that pops up a lot in our songs.
18. You've released demos, tapes, records and that wonderful four-band split with Majorel, Coma Regalia and Agak. Do physical releases and splits still serve an actual purpose in 2026, or do we keep making this stuff because we're hopeless DIY/physical-media nerds?
Tom: Yeah I think they do - In the digital age where pretty much every piece of music made is available at the touch of a button, I’m sure we’re all guilty of passively listening but not really taking in the music. There must be hundreds of incredible bands I’ve listened to and since forgotten, whereas when I pick up a physical record/tape/cd whatever and give it that first spin, I’m properly focused on listening, and also feel that just by having something tangible I’m more connected and invested in the music and artist.
Splits specifically are just fun, right? I’ve found some great bands through them and I think they are so much better physically than digitally, as computers don’t know how to organise shit when it’s 2 band names!
JDØS ENDING
19. A few years ago I bought the Forged from the Sun cassette from Bandcamp and got a tape that sounded like a terrible mess, so I re-recorded it from the MP3s. Do you approve of this DIY workaround?
Tom: Absolutely! Sorry about that, we fucked up the dubbing on a few of the tapes but didn’t realise until after they were sent out - it’s all in the spirit of DIY haha. The tape is yours to do what you want with anyway, so if you’d rather put a better band on it, that’s fine too.
20. What are you listening to, reading and watching these days - and what's the least screamo thing somebody in Cady genuinely loves? Are there any bands from Slovakia or the Czech Republic that you like?
Loz: I've not been listening to as much music as I should lately to be honest. The new Moloch and Ostraca records rule though.
In terms of reading, I've been re-reading some Ursula Le Guin recently, The Dispossessed and The Left Hand of Darkness and it's still as good as I remembered. I've also recently read the whole Book Of The New Sun series by Gene Wolfe which is great weirdo fantasy/speculative fiction.
I just read The Name Of The Rose by Umberto Eco as well which is amazing if you're in the market for a philosophical ecclesiastical thriller.
I've been watching some spooky stuff as it is the season. I finally watched House for the first time and should have done it years ago. More bubblegum, psychedelic horror films featuring evil cats say I.
Tom: Unlike Loz I don’t have the patience for anything too arty when it comes to films, I’m quite happy with Hollywood explosions.
I try to keep up with what’s going on with screamo as much as I can - though it’s difficult with the amount of great stuff coming out at the moment. The Italian scene seems to be kicking off right now. - Konoha, Trelkovsky, Ashen hands, Dagerman, Irma, Chevalier are all worth a listen. North America always got tons of great stuff going on too - Votive, New Forms, Eyelet, Coma Regalia, Snag among many many others.
For Czech bands - Gattaca, Marnø, Zmar, Nic, Remek (their split with Lawine is one of my favourites). I’m not so clued up on bands from Slovakia unfortunately! We played in Bratislava in 2017 and with SK bands The Citadel, Fyasco and Proti Srsti, the venue was (is? Not sure if it’s still going!) a small garage on the edge of an industrial arena - super DIY and a lot of fun!
For least-screamo stuff, Ben is really really into rollercoasters, knows everything about ‘em. I’m quite into cars, Loz doesn’t have any weird hobbies as far as I can tell (or keep them very close to his chest), just loves riding the fuck out of bikes.
21. Who should I interview next on JDØS? And to finish this properly: motto, message, insult, recommendation or completely
Tom: Go have a chat with our good friends in Jøtnarr, they released their new record “Feet First on the Corpse Path” last month and it rips - hard to pin em down to one genre but riffy blackened hardcore/grind/metal/screamo, now featuring Sam from Battle of Wolf 359 on vocals.
My top piece of advice is start a band with your friends. If we can do it, anyone can, and it’s really fun!
CADY / DESAŤROČIE KRIKU
Tom: Ahojte! Sme Cady, screamo kapela z Veľkej Británie. Momentálne pôsobíme v Londýne a jeho okolí, ale odkedy kapela vznikla, žili sme v rôznych mestách.
Tom hrá na basgitare a spieva, Ben hrá na gitare a spieva a Loz hrá na bicie.
Bohužiaľ, momentálne nás zamestnávajú najmä veci, ktoré s punkom nemajú nič spoločné. Trochu štúdia, veľa hľadania práce a celkovo snaha udržať sa v každodennom živote nad vodou. Koncom minulého roka a začiatkom tohto sme mali pomerne rušné obdobie, čo sa týka kapely, keďže sme nahrávali a vydávali nový album. Odvtedy sme preto museli na chvíľu zmeniť priority, ale dúfam, že si čoskoro všetci trochu vydýchneme a budeme sa môcť opäť naplno venovať Cady!
2. Cady fungujú od roku 2015, čo z vás na pomery screama robí takmer veteránov. Ako vlastne kapela vznikla a mali ste už vtedy nejakú predstavu o tom, ako by mali Cady znieť?
Tom: Kapela v skutočnosti vznikla už v roku 2013 ako dvojčlenný projekt, v ktorom hral Loz na bicie a náš bývalý gitarista Dom na gitare. Pôvodne išlo o vedľajší projekt popri kapele, v ktorej sme s Lozom kedysi hrávali (ospravedlňujem sa za ten dlhý názov, vtedy to tak jednoducho fičalo – For This World Is Hollow And These Hands Have Touched The Sky). Pokiaľ viem, pôvodným zámerom bolo len trochu sa zabaviť hraním bláznivého screama, bez nejakých konkrétnych ambícií. Po niekoľkých mesiacoch som sa pridal na basgitare, aby sme trochu doplnili zvuk.
Keď sa For This World... pomaly blížili ku koncu, prizvali sme Bena (z ďalšej kapely s poriadne dlhým názvom – I Don’t Want to Know Why the Caged Bird Sings), aby nás na poslednom turné doplnil na gitare. Spoločné hranie nás veľmi bavilo, a tak sme sa potom rozhodli pozvať Bena a speváka For This World..., Chrisa, aby sa pridali ku Cady. Takže počas prvého roka sa kapela rozrástla z dvojčlennej zostavy na päťčlennú.
Z obdobia, keď sme hrali v piatich, existuje niekoľko stratených demáčov, ktoré sa podľa mňa zachovali už len na CD-R nosičoch. Vôbec netuším, kde by mohli byť pôvodné digitálne nahrávky!
Po týchto demách už Dom necítil pre kapelu také nadšenie, a tak sa rozhodol odísť. Ben sa stal hlavným autorom skladieb, takže sa spolu s tým prirodzene zmenila aj naša hudba.
V nasledujúcich rokoch z kapely odišiel aj Chris, istý čas sme mali ďalšieho speváka, ale odvtedy to už väčšinou ťaháme my traja.
3. Keď si dnes vypočujete Zodiacal Dust, spoznávate v tých ľuďoch ešte sami seba, alebo máte pocit, akoby ste počúvali úplne inú kapelu?
Ben: Čo sa týka nás ako ľudí, asi už veľmi nie. Predsa len, bolo to naozaj dávno! Ale náš základný cieľ zostal viac-menej rovnaký. Len sme sa výrazne zdokonalili v tom, ako dosiahnuť zvuk, o ktorý sa snažíme.
Vystriedalo sa u nás niekoľko spevákov, takže práve vokály sú pravdepodobne najvýraznejším rozdielom naprieč našou diskografiou.
4. Nedávno ste spomenuli, že ľudia, ktorí dnes chodia na screamo koncerty v Londýne, sú už podstatne mladší než vy. Kedy ste si uvedomili: do riti, teraz sme už my tí starí chlapi na koncerte?
Tom: Je to postupný proces, ale povedal by som, že niekedy okolo roku 2023 som si začal na koncertoch všímať oveľa viac mladých tvárí. Predpokladám, že to súvisí so súčasnou vlnou popularity screama a príchodom nových ľudí po covide. Aj keď to môže byť aj tým, že odvtedy starnem rýchlosťou avokáda.
Vlastne som mal trochu problém na túto otázku odpovedať. Možno som si vďaka nej uvedomil, že som o niečo starší, než sa cítim!
Milujem túto hudbu, DIY a všetko, čo mi za posledných dvadsať rokov priniesli, takže si myslím, že v tom už zostanem na celý život. A som viac než spokojný s tým, ako sa veci vyvíjajú. Noví ľudia, ktorí sa zapájajú do scény, robia veci vo všeobecnosti vo väčšom a lepšie, pričom si stále zachovávajú DIY ducha.
Rozhodne sa dnes na koncertoch viac moshuje, než som bol zvyknutý vídať. Je fajn sledovať, ako sa ľudia dokážu do hudby ponoriť, pokiaľ pritom berú ohľad na ostatných okolo seba, čo sa našťastie väčšinou deje. Len by som si prial, aby si ľudia nechávali tričká na sebe. Nikto predsa nechce mať pred tvárou niečí spotený chrbát.
5. A toto sa jednoducho musím opýtať – Cady Heron. Je názov kapely naozaj odkazom na film Mean Girls? Ako sa, dočerta, niečo také stane názvom screamo kapely?
Loz: Áno, je. Dom (náš pôvodný gitarista) a ja sme ten film milovali a vtedy nám to pripadalo ako dobrý nápad. Keby som vedel, že kapela bude stále fungovať aj v čase, keď budem mať niečo po tridsiatke, možno by som vybral iný názov. Ale je to celkom vtipné.
SCREAMO / EMOVIOLENCE / ČOKOĽVEK
6. Screamo, emoviolence, skramz, hardcore... Ako opisujete Cady niekomu, kto vás nikdy nepočul a opýta sa, čo vlastne hráte? A existuje vôbec nejaký rozdiel medzi screamom a emoviolence, alebo je to skôr niečo, nad čím si lámu hlavu internetoví nerdovia?
Ben: Myslím si, že emoviolence je užitočné spresnenie, pretože počas väčšiny našej existencie mali mnohé screamo kapely, s ktorými sme hrávali, oveľa bližšie k Suis La Lune než napríklad k Reversal of Man alebo podobným kapelám.
Emoviolence mi ako žánrové označenie pripadá výstižnejšie vzhľadom na extrémne zmeny tempa a šialené vokály. Zároveň si však myslím, že internetoví nerdovia by mali celkom oprávnené dôvody s týmto označením nesúhlasiť. Inšpiruje nás množstvo rôznych vecí a emoviolence je len užitočná skratka na pomenovanie výsledku, ktorý z toho všetkého vzniká.
V konečnom dôsledku je to celé len žánrová gymnastika. Ale radšej sa budem rozprávať o takýchto nuansách, než aby som to mal vysvetľovať kolegovi v práci.
7. Zdá sa, že screamo momentálne prežíva ďalšie malé vzkriesenie, a spomínali ste kapely ako Christina Carpenter, My Tiny Room, I'm Sorry Emil či Scadenza, ktoré vdýchli londýnskej scéne nový život. Prečo si myslíte, že mladí ľudia opäť objavujú tento druh hudby?
Tom: Nemyslím si, že sa dá ukázať na jednu konkrétnu vec, ktorá spôsobila súčasný návrat tejto hudby. Tak ako pri väčšine vecí, aj tu popularita prichádza vo vlnách, takže bolo len otázkou času, kedy dorazí ďalšia — ani neviem, koľká už — vlna screama.
Veľa mladých ľudí zostalo počas pandémie zavretých doma, a tak mali vďaka internetu a sociálnym sieťam možnosť objavovať rôzne okrajové hudobné scény. Keď sa potom opäť mohli konať koncerty, priniesli si so sebou množstvo energie a nadšenia.
Vo svete sa momentálne deje veľa posratých vecí a vidíme ich viac než kedykoľvek predtým. Preto si myslím, že niečo ako screamo a DIY je dnes možno potrebnejšie než kedykoľvek predtým — ako alternatíva k tomu, čo sa považuje za „normálne“.
Takáto hudobná scéna nás síce nedokáže ochrániť pred tým, čo sa deje vo svete, ale môže nám poskytnúť chvíľu úľavy, únik, komunitu a tiež spôsob, ako dať priechod emóciám, ktoré prežívame, a lepšie im porozumieť.
8. Je pre vás screamo neoddeliteľné od DIY? Mohli by Cady zajtra podpísať zmluvu s nejakým obrovským vydavateľstvom, zaobstarať si profesionálny manažment, sponzorované príspevky na Instagrame a VIP stretnutia s fanúšikmi a stále zostať screamo kapelou?
Tom: Pre mňa áno, tieto dve veci sú neoddeliteľné. Screamo som objavil krátko predtým, než som poriadne pochopil, čo vlastne znamená DIY. Len čo som však spoznal aj túto stránku veci, uvedomil som si, že jedno ide ruka v ruke s druhým.
Screamo je punková hudba a prijatie kapitalizmu je pravým opakom punku.
Na druhej strane však žijeme vo svete, aký je. Pre nás to nie je cesta, ale ak sa niekto chce pokúsiť uživiť hudbou, využívať dostupné možnosti a chopiť sa príležitostí, ktoré sa mu naskytnú, nebudem mu hovoriť, že to nesmie. Pokiaľ pritom, samozrejme, nikoho nezdiera.
(Ale punk to teda nie je! ;) )
LIMITATIONS OF THE HUMAN FORM / BOH NEODPOVEDÁ
9. Limitations of the Human Form je sakra ťažký názov. Čo presne sú pre vás tie obmedzenia ľudskej telesnej schránky a odkiaľ prišiel nápad na tento album?
Ben: Jednoducho povedané, hlavným obmedzením ľudského tela je jeho zraniteľnosť a skutočnosť, že všetci zomrieme. Okrem toho je to aj schopnosť človeka páchať zlo a podliehať chamtivosti v mene vlastného prežitia. Nemyslím si však, že zlo a chamtivosť sú prirodzenou súčasťou našej podstaty tak, ako je ňou napríklad telesný rozklad.
Album vznikal počas obdobia, keď som sledoval, ako blízky človek prehráva dlhý boj s rakovinou, a aj po jeho smrti. Z tematického hľadiska album označuje kapitalizmus a náboženský konzervativizmus za svojský druh rakoviny.
10. Zdá sa, že album sa pohybuje medzi dvoma extrémami – na jednej strane nesmierne osobný smútok a na druhej úplne ľahostajný vesmír. Bol práve tento kontrast ústrednou myšlienkou nahrávky?
Ben: Áno, aj keď si nie som istý, nakoľko je to vlastne kontrast. Svet sa skutočne točí ďalej bez ohľadu na to, akou traumou sa práve predieraš, a to samo osebe môže vyvolávať veľmi silný pocit osamelosti.
Myslím si, že k sformulovaniu tejto myšlienky v textoch som dospel pri pozorovaní toho, ako rozdielne systémy viery ovplyvňujú spôsob, akým sa ľudia vyrovnávajú so smútkom. Keďže ja sám nemám žiadne duchovné ani náboženské sklony, priviedlo ma to k hlbšiemu zamýšľaniu sa nad predstavou vesmírnej ľahostajnosti.
11. Na albume sa toho rozkladá naozaj požehnane – hmyz, potkany, blato, mäso, hniloba, červy vytvárajúce tváre... Odkiaľ pochádza táto fascinácia fyzickým rozkladom? Sú za tým nejaké vplyvy gore, hororu či death metalu, alebo má všetka tá hniloba hlbší význam?
Ben: Rozklad je súčasťou životného cyklu. Svet a všetko, čo sa v ňom nachádza, tvorí jeden veľký kolobeh života a smrti.
Veľmi silným vplyvom bolo sledovať, ako sa človek doslova rozkladá pred tvojimi očami. Práve táto skúsenosť sa výrazne premietla do jazyka, ktorý v textoch používam.
Okrem toho som si v rovnakom období prechádzal aj pomerne vážnymi zdravotnými problémami. Začali sa mi tvoriť cysty a zároveň som zistil, že mám chybnú srdcovú chlopňu. To všetko ma prinútilo veľmi intenzívne si uvedomiť dočasnosť našej fyzickej existencie. Že aj toto telo, ktoré ma doteraz nieslo životom, raz začne zlyhávať, rozkladať sa a hniť.
Na albume je tiež veľmi výrazný vplyv body hororu, ktorý využívam ako vizuálny jazyk na skúmanie týchto tém. Predovšetkým ide o množstvo Cronenbergových filmov (v niektorých častiach skladby A Sterile Choreography of Decay je tento vplyv viac než očividný), Hellraiser a hry zo série Silent Hill.
Niekde v pozadí sa vznášala aj Kafkova Premena, ktorú možno považovať za jedno zo základných diel tohto žánru.
12. Boh sa v textoch Cady objavuje už od prvých dní kapely, hoci väčšinou nie práve v lichotivom svetle. Aký máte vzťah k náboženstvu a označili by ste Limitations of the Human Form za ateistický album?
Ben: Nepriamo áno. V skutočnosti ide o rozoberanie a spochybňovanie rôznych systémov viery cez prizmu traumy a životných cyklov. Myslím si, že základné náznaky týchto tém sa v Cady objavovali už v časoch predchádzajúcich spevákov.
Vždy sme zastávali antikapitalistické, antikonzervatívne a antifašistické postoje, čo zvyčajne, hoci nie nevyhnutne, vedie aj k ateizmu.
13. Miasma of Belief je poriadne nemilosrdná voči ľuďom, ktorí niekomu prežívajúcemu smútok ponúkajú Boha a predstavu „lepšieho miesta“. Je problémom samotné náboženstvo, alebo skôr ľudia, ktorí zneužívajú niečí žiaľ vo chvíli, keď je najzraniteľnejší?
Ben: Vyrastal som v prostredí, kde sa chodilo do kostola, ale nikdy som k tomu necítil žiadne puto. Naopak, vyvolávalo to vo mne odpor.
Text vznikol ako priama reakcia na návrat do toho istého kostola pri pohrebe človeka, ktorý mu zasvätil celý svoj život. Mal som pocit, akoby som sledoval akési divadelné predstavenie, v ktorom sa traumatická životná skúsenosť zmenila na predajnú prezentáciu.
14. Takže teraz prichádza očividná otázka: ak neexistuje Boh, posmrtný život a vesmíru je úplne u prdele, či tu sme alebo nie – kde, do riti, máme hľadať zmysel?
Ben: Nikde. Žiadny zmysel neexistuje.
Keď som bol mladší, táto predstava mi pripadala nesmierne oslobodzujúca. Vnímal som ju ako príležitosť vytvoriť si vlastný zmysel a životný cieľ a zbaviť sa škodlivých a utláčajúcich systémov viery, ktoré sužujú svet.
Lenže ako roky plynú, je čoraz ťažšie sa s tým vyrovnávať.
V konečnom dôsledku si stále myslím, že to platí. Žijeme v období, keď naša planéta umiera a nespravodlivosti neustále pribúda, pričom sa stretáva s bolestnou ľahostajnosťou.
Skutočný zmysel by mal spočívať v boji proti týmto veciam a v úsilí zabezpečiť, aby mal každý človek prístup k základným materiálnym podmienkam potrebným na život. Lenže kapitalizmus vo svojom neskorom štádiu robí všetko pre to, aby nám v tom zabránil.
OSOBNÝ HOROR / POLITICKÝ HOROR
15. Texty Cady sú v priebehu rokov čoraz politickejšie, no málokedy znejú ako heslá. Je to zámer? Ako písať o politike bez toho, aby sa skladba zmenila na niekoho, kto vykrikuje obsah svojho Twitteru do blast beatov?
Ben: Texty sú osobné a osobné je politické. Či už je to zámer, alebo nie, keď píšeš o svete a vlastných skúsenostiach s ním, nevyhnutne sa to aspoň do určitej miery dotkne politiky.
Keď sú texty vyslovene politické, väčšinou sa týkajú niečoho veľmi konkrétneho, nie nejakého všeobecného vyhlásenia. Možno práve vďaka tomu sa nám darí vyhýbať prázdnym heslám.
16. Na novom albume sa objavuje myšlienka, že smrť niektorých ľudí sa vysvetľuje ako niečo nevyhnutné alebo dokonca potrebné. Neustále nám niekto vysvetľuje, prečo je utrpenie druhých síce nešťastné, ale nedá sa mu zabrániť – vojna, úsporné opatrenia, hranice, ekonomika. Myslíš si, že neustále sledovanie týchto udalostí cez obrazovky našich telefónov nám postupne kurví schopnosť skutočne sa o druhých zaujímať?
Ben: Áno, myslím si, že je to určitý boj vôle. Máme k dispozícii viac informácií než kedykoľvek predtým, ale reagujeme na ne pasívne, ak nás ich množstvo rovno úplne neparalyzuje.
Schopnosť chápať vzájomné prepojenia týchto problémov je veľmi užitočná, ale realisticky väčšina ľudí nemá priestor sa nimi zaoberať, keď sa oveľa viac obávajú o životnú úroveň seba a svojich rodín a musia sa každý deň drieť, aby vôbec vyžili.
Rozsah hrôz, ktoré sa vo svete odohrávajú, je do istej miery nepredstaviteľný. Mnohí ľudia, ktorí to v zásade myslia dobre, nakoniec skĺznu k akémusi obyčajnému liberalizmu, ktorý sa pri pohľade na nespravodlivosť väčšinou prejavuje len pokrčením pliec.
Ako jednotlivci, žiaľ, nedokážeme zmeniť svet zo dňa na deň. Nemyslím si však, že nám to dáva voľnú vstupenku k ľahostajnosti len preto, že ide o problém niekoho iného. Presne takto sa totiž rozpadá kolektívne úsilie, ktoré má reálnu schopnosť priniesť zmenu.
AKO TÚ VEC VLASTNE VYTVORIŤ A VYDAŤ
17. Ako vlastne vzniká skladba Cady? Príde niekto na skúšku s riffom, alebo traja ľudia robia hluk, až kým z toho zrazu niečo nefunguje? A ako viete, že je deväťdesiatsekundová skladba hotová a nie jednoducho nedokončená?
Ben: V súčasnosti väčšinou pripravím demo v Logicu, pošlem ho ostatným a potom na skladbe spoločne pracujeme a rozvíjame ju v skúšobni. Niektoré skladby zostanú úplne rovnaké ako na deme, iné nakoniec získajú odlišný charakter. Málokedy sa stane, že by sme z pôvodného dema niečo odstránili, ale často pridávame nové časti.
Prial by som si, aby som vedel nejako výstižne vysvetliť, kedy je skladba hotová.
Pamätám si, ako nám pred rokmi jeden prednášajúci povedal, že produkcia nikdy nie je dokončená, iba zomrie. Táto myšlienka mi utkvela v hlave a pri nahrávkach to platí obzvlášť. Niektoré skladby z nového albumu už dnes naživo znejú a pôsobia celkom inak, pretože sa prirodzene vyvíjali tým, ako sme ich stále viac hrávali.
Krátke skladby sú super, ale tá najsilnejšia hudba je vždy dynamická. Aj keď, pravdupovediac, prechod z veľmi rýchleho tempa do ešte rýchlejšieho je tiež dynamická zmena, ktorá sa v našich skladbách objavuje pomerne často.
18. Vydali ste demá, kazety, platne aj ten skvelý split štyroch kapiel s Majorel, Coma Regalia a Agak. Majú fyzické nosiče a split nahrávky v roku 2026 ešte nejaký skutočný význam, alebo ich stále vyrábame len preto, že sme beznádejní DIY nerdovia posadnutí fyzickými nosičmi?
Tom: Áno, myslím si, že majú. V digitálnej dobe, keď je prakticky každá nahraná hudba dostupná jediným kliknutím, sa určite všetci občas pristihneme pri tom, že hudbu počúvame pasívne a vlastne ju poriadne nevnímame.
Určite existujú stovky fantastických kapiel, ktoré som si vypočul a odvtedy na ne zabudol. Keď si však vezmem do ruky fyzickú platňu, kazetu alebo CD a prvýkrát si ich pustím, naozaj sa sústredím na počúvanie. Navyše mám pocit, že už len tým, že vlastním niečo hmatateľné, si k hudbe aj samotnému interpretovi vytváram silnejší vzťah a viac sa o nich zaujímam.
A splity sú jednoducho zábava, nie? Objavil som vďaka nim množstvo skvelých kapiel a myslím si, že na fyzických nosičoch fungujú oveľa lepšie než digitálne. Počítače totiž vôbec netušia, ako majú tie posraté veci usporiadať, keď sú tam uvedené názvy dvoch kapiel!
JDØS FINÁLE
19. Pred niekoľkými rokmi som si cez Bandcamp kúpil kazetu Forged from the Sun, ale prišla mi páska, ktorá znela ako príšerný bordel. Tak som ju jednoducho nahral nanovo z MP3 súborov. Schvaľujete takéto DIY riešenie?
Tom: Jednoznačne! Prepáč za to. Pri kopírovaní niekoľkých kaziet sme to posrali, ale zistili sme to až po tom, čo sme ich odoslali. Všetko je to však v duchu DIY, haha.
Tá kazeta je aj tak tvoja a môžeš si s ňou robiť, čo chceš. Takže ak si na ňu radšej nahráš nejakú lepšiu kapelu, pokojne do toho!
20. Čo v poslednom čase počúvate, čítate a pozeráte? A čo je tá najmenej screamo vec, ktorú má niekto z Cady skutočne rád? Poznáte nejaké kapely zo Slovenska alebo Českej republiky, ktoré sa vám páčia?
Loz: Úprimne povedané, v poslednom čase nepočúvam toľko hudby, koľko by som mal. Ale nové albumy Moloch a Ostraca sú skvelé.
Čo sa týka čítania, nedávno som sa vrátil k niektorým knihám Ursuly Le Guin. Znovu som si prečítal Vydedenec (The Dispossessed) a Ľavú ruku tmy (The Left Hand of Darkness) a stále sú rovnako dobré, ako som si ich pamätal.
Nedávno som tiež prečítal celú sériu The Book of the New Sun od Genea Wolfa, čo je fantastická, poriadne čudná fantasy a špekulatívna fikcia.
Práve som dočítal aj Meno ruže od Umberta Eca. Je to úžasná kniha, ak máte chuť na filozofický thriller z cirkevného prostredia.
Keďže je práve sezóna, pozerám aj nejaké strašidelné veci. Konečne som si prvýkrát pozrel House a mal som to urobiť už pred rokmi. Hovorím áno ďalším takýmto pestrofarebným, psychedelickým hororom so zlými mačkami!
Tom: Na rozdiel od Loza nemám pri filmoch trpezlivosť na nič príliš umelecké. Mne úplne stačia hollywoodske výbuchy.
Snažím sa čo najviac sledovať, čo sa deje v screame, hoci pri tom množstve skvelých nahrávok, ktoré momentálne vychádzajú, je to dosť náročné.
Zdá sa, že talianska scéna momentálne poriadne ožíva. Konoha, Trelkovsky, Ashen Hands, Dagerman, Irma a Chevalier určite stoja za vypočutie.
Aj v Severnej Amerike sa stále deje množstvo skvelých vecí — Votive, New Forms, Eyelet, Coma Regalia, Snag a mnoho, mnoho ďalších.
Z českých kapiel sú to Gattaca, Marnø, Zmar, Nic, Remek (ich split s Lawine patrí medzi moje najobľúbenejšie).
V slovenských kapelách, žiaľ, nemám až taký prehľad!
V roku 2017 sme hrali v Bratislave spolu so slovenskými kapelami The Citadel, Fyasco a Proti Srsti. Koncert sa konal v malej garáži na okraji priemyselného areálu. Neviem, či to miesto ešte funguje, ale bolo to maximálne DIY a užili sme si kopec zábavy!
A čo sa týka vecí, ktoré majú od screama najďalej, Ben je úplne posadnutý horskými dráhami. Vie o nich absolútne všetko.
Ja sa celkom zaujímam o autá a Loz, pokiaľ viem, nemá žiadne zvláštne záľuby (alebo ich pred nami veľmi dobre tají). Jednoducho strašne rád jazdí na bicykli.
21. Koho by som mal najbližšie vyspovedať pre JDØS? A aby sme to poriadne zakončili: motto, odkaz, urážka, odporúčanie alebo niečo úplne...
Tom: Choď sa porozprávať s našimi dobrými kamarátmi z Jøtnarr. Minulý mesiac vydali nový album Feet First on the Corpse Path a je to poriadna nálož! Ťažko ich zaradiť do jedného žánru, ale je to riffmi nabitá zmes blackened hardcoru, grindu, metalu a screama. Navyše teraz u nich spieva Sam z Battle of Wolf 359.
A moja najlepšia rada?
Založte si kapelu so svojimi kamarátmi. Ak sme to dokázali my, dokáže to ktokoľvek. A je to fakt zábava!
No comments:
Post a Comment