Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Čau, jmenuji se Tomáš Hořák ale většina lidí mi říká Slávek. Dnes je opravdu horko a v těchto dnech se těším, až budou trochu snesitelnější teploty. Mám rád, když je okolo mě teplota pod 20 stupňů. Nechápu jak se tohle počasí může někomu líbit.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Působil jsem v Mass Genocide Process, Vekslan a pár dalších projektech či hostování, které měly jepičí život. Momentálně jedu v Mörkhimmel a Plague Patrol. Nyní ovládám mikrofon. Dříve jsem měl k tomu občas v ruce basu.
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Tyhle věci vůbec neřeším. mám pouze mikrofon značky Shure a na zkušebně je nějaké PA.
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Nevím. nikdy jsem nad tím nepřemýšlel. Jestli to myslíš tak, že kapela, která neumí hrát, může být taky uměním, tak určitě může, pokud si to lidé v té kapele myslí. Co si o tom myslí ostatní je jedno.
Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Nevím, jestli by mělo mít umění hranice, spíše ne. Hranice by si měl stanovit konzument, který si sám určí co je ještě přijatelné a co už je za hranou pičoviny. Líbí poslouchej, nelíbí nevěnuj tomu pozornost. Jednoduché.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?
Dokáži respektovat tvorbu různých hovad s tím že jsou mi strašně odporní. Pokud se mi jejich tvorba, nebo dílo líbí, dokážu se přenést nad to, že samotný tvůrce je idiot. Pokud teda necítím průnik jeho idiocie do jeho tvorby.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?
Vlastně ani nevím. přichází to tak nějak samo. Občas něco zajímavého přečteš, prožiješ, nebo někde slyšíš a pak už jen na to nezapomenout a vyždímat to.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?
Je těžké se rozhodnout. Je to, jako by jsi si vybíral, které tvé dítě máš nejraději. Ale když nad tím tak přemýšlím, tak preferuji věci, které ještě nevznikly. Těším se na výsledek našeho nahrávání, které nás čeká začátkem příštího roku.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?
Asi: ,,není důležité, jak dlouho žiješ, ale kolik nepřátel popravíš" Ještě jsem ho nikdy nepoužil, a nejspíš teď už ani nepoužiji, ale momentálně se mi líbí nejvíc.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita?
Hudební ambice z mých počátků se mi podařilo překonat. Chtěl jsem hrát živé koncerty a nahrát desku. Koncertů mám za sebou stovky a těch desek ep, splitů, atd. je taky hodně.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy ?
Když vznikne nová skladba a je fakt dobrá. To mám potom velkou radost. Stalo se to mnohokrát a v poslední době se to děje často.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie
Život kapely je nudná bolestivá řehole. Nic se neděje a už po cestě na koncert, nebo zkoušku se nejvíc těšíš domů. Tenhle způsob fungování je nejvyšší stupeň dekadence.
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Momentálně jsme s Morkhimmel v procesu skládání materiálu na novou desku. Jak už jsem psal někde víš, chystáme se v lednu do studia. Jediný plán na který se teď soustředíme je nahrát novou desku tak, aby nám to urvalo dekl.
S mojí druhou kapelou Plague Patrol jsme v březnu nahráli materiál na split LP s britskou kapelou SewerFiend. Těším se až to vyjde, protože to rve všechny dekly v dosahu.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?
Necítím.
V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešním kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby?
V devadesátkách nebyla tak velká konkurence a byl větší hlad po muzice. Dnešní nesporné výhody jsou internet a lepší dostupnost kvalitních hudebních nástrojů. Možnosti nahrávání jsou taky daleko lepší.
Ktoré SK/CZ UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
Měl jsem rád metal, občas něco s punku. Mám rád metal a nějaký rock. Jsem v tom konstantní a omezený. Jo a nedám dopustit na slovenskou kapelu Maťkovia.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Asi vlastně nic. Možná někdy převaha kvantity nad kvalitou co se týče kapel, ale má to jednoduché řešení. Poslouchej co chceš, a choď na to na co opravdu chceš. Jo a vadí mi meditační hudba ve finské sauně. To prosím opravdu ne.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Chystáme se s Mörkhimmel nahrávat u Amáka v Golden Hive studio. Nikdy jsem tam nebyl, tak jsem na spolupráci s ním zvědavý. Věci na kterých pracoval znějí zajímavě, tak se těším. Artwork mě nenapadá a videoklipy nesleduji.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Mám krátkou paměť. Můžu dát do placu věci, které jsem poslouchal v pár posledních dnech. Některé můžu doporučit, některé trochu míň.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Blíží se první ročník TONES OF DECAY, který se odehraje v Pražském Meet Factory. Žánrový festival zaměřený na death metal. Spoustu jmen které patří v současné době ke špici žánru. Je to tak trochu reklama, protože tuhle akci spolupořádám.
Vinyl alebo CD ?
Vinyl do police, spotify do palice. Dříve jsem zbíral desky, teď už na to kašlu. nemám čas to poslouchat a překáží to. Asi je brzy prodám. Citový vztah k věcem považuji za velkou lidskou slabost.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
As autumn begins and the days become colder and darker, a sense of
melancholy descends upon us with the knowledge of a long and uncertain
winter ahead. As I contemplate this thought, I think of the times we are
living in, the stark reality where very little can be taken for sure or
even for granted. Sometimes it feels like the dark ages have
resurfaced, with a blanket of fear covering the land. Therapist
encapsulates my emotions in their music rather as well as through their
words, with my moods changing from one moment to the next, where „good
days“ are fewer and farther apart.
With their latest release Svet/lo Slepých, the group from Nová
Bystrica, Slovakia takes us on an ambient journey through a melancholic
landscape of dystopic washes of sound, blending doom and black metal
with gentle touches of shoegaze throughout each composition. The album
begins with ...kridla sme spalili na zemi aby sme sa nedostali do raja
(feat, SLØN) (...we burned our wings on the ground so that we never
reach paradise), the lenghtiest track on the album with over 15 minutes
of contrasts between heavy guitars and atmospheric reminders of a
saddened and abandoned land, much like the one described at the
beginning. It is here that elements of Slovak folklore and witchcraft,
and perhaps witches themselves, rise to the surface in explosions of
anger and desperation, a pain that emerges with no hope of relief.
Ironically, however, the songs are not about pagan times, but are in
fact topical and deal with everyday things we encounter, especially in
modern society. Similarly, Atrament Prekliatia (Accursed Ink) continues
with this style, with nearly 7 minutes of gloomy, yet somewhat beautiful
foreshadowing, leading to a doom ending.
All the tracks on Svet/lo Slepých are lengthy with only two that are
under 2 minutes in, yet still appropriately placed amongst the others.
My favourite is Smrteľný Hriech, a deeply personal song with lyrics such
as „človek čo cíti, cíti prázdnotu“ (he who can feel, feels only
emptiness). And it is precisely this tune where I get the meaning of
„funeral doom“, a genre which classifies this song well, although I
wouldn’t necessarily label the band this way. Much of the content is
doom or black metal with a wall of sound in the background of the
heavier bits, similar to the French band Alcest, yet definitely not a
copy. And my overall impression? This is a great album with amazing
production and mixing that really portrays the changing of the seasons
and times very well. All the songs are personal and well-composed and
very original. Svet/lo Slepých would definitely be a welcome addtion to
any doom or black metalhead’s collection.
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Martin: Na otázku “kdo jsi” se obecně blbě odpovídá, můžu se zkusit zařadit do té asi nejstupidnější možné taxonomie osobnosti, tj. do pěti rozměrů osobnosti: Otevřenost vůči zkušenosti: vysoko; svědomitost: střední; extraverze: nízko; přívětivost: střední; neuroticismus: vysoko. Hlavně jsem ale, pro potřeby tohohle dotazníku, ten, kdo se nějak kreativně podílí na tom, aby Voluptas nebyli jenom náhodná skupina pěti týpků co spolu choděj na pivo. Zajímá mě ledacos, jsem zvídavý člověk.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Martin: kromě Voluptas to byli (jsou?) Adonis DNA, kde jsem hrál na basu a příležitostně si zařval. Kromě toho několik teenage projektů co nikam nevedly.
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Martin: Hraju už patnáct let na Jackson DK2 a nehodlám to měnit, je to všechno co potřebuju… nejsem úplně sběratel nástrojů a moje Jacksonka, na to, že to je spíš vyšší střední nižší třída, má, díky Seymour Duncanům, vážně překvapivě dobrej zvuk. Hlavu mám Orange TH30, a k tomu nějaké krabičky (velmi si považuju Polaru od DigiTechu). Sám jsem si několik krabiček vyrobil, ale ve Voluptas je nepoužívám, většinou mi stačí to co leze přímo ze zesilovače a reverb.
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje manuálnu zručnosť od umenia?
Martin: Podle všeho asi existují nějaké antropologické konstanty, ale neřekl bych, že se dá říct, že je umění objektivní nebo subjektivní. A dokud si dostatečné množství lidí myslí, že jde o umění, je to umění. Vymysleli to lidi, tak by to měli lidi i posuzovat.
Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Martin: Pokud to není nějak přehnaně kriminální tak by se to asi zakazovat nemělo. A i když to přehnaně kriminální je, tak to neznamená, že by to bylo za hranicí umění: je to jenom za hranicí zákona, a to jsou úplně jiný systémy. Ale já jsem malej pán, jsou lidi co se odborně zabejvaj etikou celej život, a já jsem jenom její uživatel. Lidi mají asi vážně přehnanou potřebu sdělovat druhým co by se podle nich mělo dělat a co ne. To já asi nechci. Jsem k tomuhle tématu spíše indiferentní.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?
Martin: Jako… Charles Manson přece měl docela dobrý písničky. Takže asi nic. Na druhou stranu chápu ten argument, že se člověk chce vždycky nějak ztotožnit s umělcem, a nějaký zjištění může znamenat i konec tohohle pouta. Ono lidé mají umění rádi často pro to, že vyjadřuje jejich pocity, jenom lépe. A my jsme přece všichni dobrý lidi, tak nás sere, když se člověk, co cítí jako my (nebo ke kterýmu vzhlížíme), odkope jako kanibalistickej nacistickej pedofil. Na druhou stranu, v extrémní hudbě bývala ta tendence přesně naopak. Dnes už jsou vody hodně rozčeřený.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?
Martin: Je to nějaká bazální introspekce. Život nějak působí, něco zanechává a některý ty pocity jdou vyjádřit hudbou. Klíč je být vágní, to je podle mě dost podceňovanej, ale důležitej aspekt tvorby. Když vhodně rozmažeš okraje a dobře to oblečeš, projde ti i dementní písnička o šukání jako vysoký umění.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?
Martin: Hudebně asi Thargelii, je to relativně kompaktní song. Textově Of Gnosis and Agony, což napsal náš druhej kytarista Honza. To jsou ale starší věci. Z těch, co zatím nevyšly, mám asi všechny radši, což je logický, protože jsou čerstvý.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?
Martin: vyjma Of Gnosis and Agony asi Between Terror and Erebus, ale jak je to můj text tak mám samozřejmě pokřivený vnímání. Text ať si vážený posluchač dohledá, alespoň to bude mít i s kontextem. Mám sice takovej dojem, že je to zároveň asi nejmíň posluchačsky oblíbená skladba, kde není vůbec nic novátorskýho, ale když jsem ji psal, tak jsem s tím počítal - jednoduše jsem si chtěl zkusit napsat přímočarej blackmetalovej song založenej na jednoduchym posouvání oktáv po stupnici a kontrapunktu prakticky dronickýho Dčka (velmi oblíbenej postup myriád folk-blacků, z nichž to do dokonalosti dovedli třeba Primordial).
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Martin: Možná jako puberťák jsem si občas představoval, že budu hrát v black metalový kapele. Což hraju, takže mission accomplished? Kdysi dávno jsem si hrál s hudbou víc, učil se různý věci, skládal na kompu a tak… z toho období mám jednu dokončenou a relativně obstojnou klavírní aranži a dost možná sto nedodělanejch věcí (od folku přes ambient po neoklasiku), který asi shnijou bez toho, aniž bych je použil jinak než k vlastní reminiscenci toho období, kdy jsem je skládal.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy ?
Martin: všechno okolo kapely se prostě nějak tak děje a příliš nad tím nepřemýšlím. Nejsilnější momenty jsou pro mě ty, který jsem si danej okamžik užil. Častokrát to není ani tvorba, ani zkoušky nebo koncerty (všechny tyhle věci umí být často i nepříjemný a stereotypní), ale taková blbost, jako cesta na koncert, nebo sezení v backstagi.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Martin: obávám se, že to, co chci říct, není publikovatelný vůbec nikde, a víc vanilkový věci nemá smysl říkat.
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Martin: nový album je z většiny složený, takže zbejvá se ho naučit, udělat aranže, nahrát to a vydat.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?
Martin: určitě jo, s českými UG kapelami jsme do nějaké míry docela propojený, často i přímo personálně. Ale naší hudby se to příliš netýká. Nemyslím si, že bychom se vzájemně příliš podobali kapelám se kterými se bavíme. Výjimkou je asi Adonis DNA, kde mi už několik lidí říkalo, že je ten rukopis podobnej. Ale to není moc s podivem.
Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK/CZ UG scénu?
Martin: Tak já jsem ve svých early thirties, takže devadesátky přímo nepamatuju. Hudební vkus se mi začal formovat v nultých, a co si pamatuju, málokdo tu tehdy hrál něco pořádnýho. Bylo tu veľa grindu a nějakej death metal, na ledacos jsme chodili, ale vlastně si asi nepamatuju žádnou českou/slovenskou blackmetalovou kapelu, která by za to stála. To přišlo až potom. Obecně vidím docela pokrok, ale ten odér provincie tu máme pořád. V podstatě bych řekl, že i ve chvíli, kdy nějaká kapela nahraje fakt dobrý album, tak to posuzujeme podle jinejch měřítek, ala “na českou/slovenskou kapelu dobrý”. I nás myslím lidi posuzují takhle.
V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Martin: výhodu určitě spatřuju v name recognition. Kor u nově vznikajícího žánru je to výhoda ohromná, protože jakmile nastane boom a senzace, ty už seš na stagi a i když hraješ relativně špatný věci, seš u toho a máš náskok. Třeba první nahrávky z Norska taky nebyly nějak oslňující, ale kucí do toho pak šlápli a výsledek každej zná. Dnešní doba má velkou výhodu v tom, že si člověk může všechno udělat doma na koleni, nicméně tu ohromnou inflaci nápadů to úplně nevyvažuje. Kdybychom to, co děláme, dělali v roce 95, tak jsme bezesporu avantgarda, zatímco dnes nejsme ani úplně experimentální, byť se to o nás říká a trochu s tím pracujeme.
Ktoré SK/CZ UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
Martin: na českej ani na slovenskej black jsem se dříve příliš nezaměřoval, protože mi jednoduše nepřišel zas tak dobrej. Výjimkou byli vždycky Master’s Hammer. Jednu dobu jsem poslouchal takový ty srandy jako Hyperborean Desire (což s odstupem moc nechápu, to je fakt pytlovina), Stíny Plamenů a ostatní tyhle plzeňský projekty, ale jak tak přemýšlím, nejsem si vlastně schopný vybavit nic, co bych vážně žral. V současnosti je to trochu lepší. Mám vážně moc rád Oči Vlka, nový album Sekeromlatu je vážně skvělý, baví mě některý polohy Vyšehradu, Můra, kde řve náš zpěvák, je taky docela cool… a to jsou jenom vyloženě spřízněný kapely. Z těch který neznám osobně tak třeba Plague Porter. Ze slovenských např. Krolok nebo Malokarpatan.
Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Martin: Tuhle otázku asi úplně nechápu. Tak jak ji chápu je odpověď totiž hrozně jednoduchá: obecná potřeba se vyjádřit je spojuje a způsoby vyjadřování je někdy spojují a někdy rozdělují.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Martin: Českou UG scénu spojuje podle mě to, že je UG. Vytváří se v ní různé kliky, a zrovna ta klika, které jsme součástí my, mi přijde plná inspirativních lidí, jak kapel tak pořadatelů… s dovětkem, že když se objeví nějakej kretén, většinou se s ním vypořádá relativně slušně ignorem a opovržením.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Martin: Rozhodně, vzhledem k výše zmiňované klice, musím co do zvuku zmínit šíleného Švéda Anderse Axelssona z Dödsmordu, který dělal inženýra nám, Můře, Zmyrně nebo Sekeromlatu. Upřímně musím říct, že žádný kulervoucí artworky jsem na český scéně moc nezaznamenal, s jednou výjimkou, kterou je, samozřejmě, Franta Štorm. Co se videoklipů týče, je to snad ještě horší, a jedinej klip, kterej mi teď vytanul z paměti, je Wanderers of the Dark od Vellocet Roll, což teda ale nemá s blackmetalem vůbec nic co dělat, ale můžete v něm vidět našeho saxofonistu Ondru.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Martin: To, co bych doporučil, se hodně liší podle toho, komu to doporučuju. Co se beletrie týče, asi bych každýmu doporučil zkusit číst Faulknera. A taky bych rozhodně nedoporučil si z literatury, kor z beletrie, brát příklad pro to jak myslet a co považovat za správný. Co se týče filmů a seriálů, tak si to udělám docela snadný: Twin Peaks. Počítačová hra Age of Empires II, tetování nemám a nechci a k pivu asi cokoliv od Zichovce.
(Voluptas - 2022 - Towards the Great White Nothing)
Ktorá domáca a zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Martin: Jestli “akcí” myslíš festival, tak budu trapnej a řeknu Brutal Assault. Lidi jsou fuj a lidí je tam požehnaně, ale docela to vyvažuje vážně bezkonkurenční nabídka kapel. Nicméně trpím jistou afinitou k malým festiválkům jako je třeba Šumava Against, ale na takové akce se kvůli nedostatku času dostanu v poslední době jenom v případě, že na nich hrajeme.
Vinyl, CD, kazeta alebo digital?
Martin: Z vinylů co mám se mi asi nejvíce líbí speciální edice Ulvertrolsk sortmetal od Osmose, kde jsou i fotky Ulver z období 1993-97. CDčko zas asi speciální edice, tentokrát Negury Bunget, nazvaná originálně “cd box”, kde jsou dvě první alba a kompilace dem. Kazety skoro nemám, a to málo co mám jsou většinou kompilace.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Martin: Těžko říct. Možná Oči Vlka. Nepamatuju si, že bych s nima někde četl rozhovor… a pozornost si fakt zasloužej.
Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.
Umění ve štěstí okrasa, umění v neštěstí útočiště.
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?
Pítrs: Profesiou sa živím ako ajťák a popri tom som aj bubeník, gitarista, po poslednom albume už aj mix inžinier/nahrávač/producent, ale aj amatérsky skladateľ. :-D Aktuálne v týchto dňoch sa mimo práce najviac venujem bicyklovaniu.
Mário: Zamestnaný som v riadení priemyselného podniku, v súkromí momentálne prerábam starší dom, čo mi úplne vypĺňa voľný čas.
Marta: Som žena, manželka, matka, speváčka, profesijne klinický psychológ a dynamicky orientovaný psychoterapeut. Posledný rok a pol pôsobím v hádam najnáročnejšej, najvyčerpávajúcejšej, ale zároveň najkrajšej práci akú som kedy mala, okolo čoho sa orientuje aj môj aktuálny záujem – udržať na žive ľudské mláďa, byť sprievodom pri objavovaní sveta a pomáhať pri formovaní v zrelú ľudskú bytosť.
Archmage: Ahoj, volám sa Matúš a som gitarista v kapele APRIL WEEPS. Okrem toho som ešte architekt, klavirista, spevák, maliar, grafik...
Miloš: Čaute, som zakladateľom a klávesákom kapely APRIL WEEPS, kde okrem hrania frflem (takmer) do každej sféry, ktorá sa týka našej kapely. Živím sa ako špecialista na majetkoprávnom oddelení jedinej distribučnej spoločnosti elektriny na západnom Slovensku a čo ma momentálne najviac zaujíma, je to, že ako skĺbim prebiehajúce kapelné turné spolu so sťahovaním na väčšie miesto s pracovnými povinnosťami a čerstvým nástupom môjho syna do školy. :-D
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Pítrs: V každej kapele som doteraz hrával na bicie. V začiatkoch som hral v punkovom projekte FORBIDDEN PARADOX, ktorý sme založili ako kamaráti na strednej škole. Neskôr som sa pridružil do popradskej metalcorovej kapely LAST CHANCE a chvíľu som pôsobil aj v death metalovej kapele SANDBRIDGE. Popritom boli aj kadejaké malé zoskupenia, s ktorými sme hrávali coveríky a robili pokusy o vlastnú tvorbu, ale nič hmatateľné z nich väčšinou nevzišlo. Najvtipnejšie je to, že do AWčka som pôvodne prišiel ako záujemca na post gitaristu a nakoniec tam hrám na bicie už 7 rokov. :-D
Mário: Chronologicky, okrem rôznych projektíkov a vlastného projektu, na strednej škole kapela TEMPEST (thrash/death), na výške kapela AVARION (prog/power), následne DOOMAS (death/doom) a v súčasnosti APRIL WEEPS. Všade som zastával post gitaristu.
Marta: Pred nástupom do AWčka som sa venovala hudbe v inom formáte a žánri. V jednom životnom období som spievala sólo, neskôr som pôsobila v rockovom divadle.
Archmage: Moja prvá kapela sa volala THE MIRROR, tú som zakladal, keď som sa začal učiť na gitaru a bola viac-menej folkovo pesničkársky orientovaná, ale postupne sa štýlovo ladila do heavy metalu. Po nejakých zmenách v zostave sa kapela rozpadla a ja som chvíľu hral v kresťanskej worshipovej kapele znovu na gitaru. Asi v roku 2012 som sa pridal ako basgitarista do kapely TALPA PTERA. Zároveň som začal koncertovať so svojimi vlastnými folk/grunge piesňami. V 2013 som začal spolupracovať s kapelou NEZMAR, kde sme začali komponovať black metalové songy a z toho vznikla neskôr v októbri 2013 kapela OHEN, kde pôsobím ako skladateľ, gitarista a hlavný vokalista doteraz. V 2020 som sa pridal ku kapele APRIL WEEPS ako gitarista.
Miloš: Moja prvá a de facto jediná kapela bola APRIL WEEDS (v roku 2010 zmenená na terajší názov APRIL WEEPS), kde som od prvého momentu obsluhoval kláves a neskôr zabŕdol aj do backing growlov a screamov, ktoré som však rýchlo pochoval po príchode členov „z fachu“. Počas transformácie AW na AW :-D som bol ešte členom projektu EVERFROST (revival band fínskych melancholikov SENTENCED), ktorý však fungoval len pár mesiacov a doom/death projektu THE LONGEST YEAR, ktorý trval dlhšie, ale ktorému tiež osud nejak nedoprial. V oboch projektoch som, rovnako ako v APRIL WEEPS, hral na klávesy.
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Pítrs: Na koncerty takmer výlučne nosím základnú zostavu činely+stojany+dvojšlapka, keďže nebýva čas na výmenu celej zostavy na festivaloch/koncertoch. Značky činelov kombinujem podľa toho, čo ma zvukovo zaujme, ale preferujem Sabian, Zildjian a Meinl. Dvojšlapku mám už roky klasickú Iron Cobru od Tama so špeciálnym kardánom, lebo ten sa v Tame ani po rokoch akosi nenaučili spraviť poriadne bez toho, aby nebol náročný na údržbu a niečo aj vydržal.
Mário: Som veľký „gearhead” a preto výbavu rád často obmieňam, ale v súčasnosti sú to okrem iného gitary Ibanez a Schecter, zosilňovače VHT Deliverance, Peavey 6505 a Engl Powerball. Rôzne bedne, efekty a príslušenstvo. Nemám nejaké vážne preferencie, na nástroji sa mi musí pohodlne hrať (v poslednej dobe čím viac dbám na ergonómiu nástroja) a zvyšok musí spraviť zvuk, ktorý preferujem. Medzi rôznymi časťami signálovej reťaze sú interakcie, ktoré ma nútia prispôsobiť svoju hru a dostanem sa tak mimo komfortnej zóny, čo je pre kreativitu veľmi dôležité.
Archmage: Elektrické gitary mám dve – 7strunku Jackson Misha Mansoor Juggernaut HT7 a klasický 6-strunový Fender Stratocaster HSS (Mexico). Zosilňovač momentálne používam Majov Engl Powerball a v zálohe mám ešte Randal RG50. Okrem koncertnej zostavy mám ešte kláves Korg TR61, nejaké akustické gitary, 12-strunku a SX basu na nahrávanie nápadov.
Miloš: Vlastním Korg M3, ktorého interné zvuky už nevyužívame. Tie boli využívané pri našich prvých dvoch albumoch „Outer Calm, Pain Within“ a „Comma“. Pri novinke už fungujeme cez notebook + DAW projekt a využívame zvuky z rôznych multimedia balíkov, takže z tejto mašinky sa stal vlastne midi controller. Zaujímavý je tento workstation pre mňa hlavne z dôvodu, kvôli ktorému som si ho zaobstaral alebo skôr by bolo na mieste povedať, že kvôli ktorému som si ho musel zaobstarať. :-D Bolo to v roku 2013, kedy sme sa prihlásili do Wacken Battlu a kde som hral na Korg M50 (orezaná verzia materskej M3). Okrem poriadneho výprasku v podobe posledného miesta a veľmi vlažných komentárov k nášmu vystúpeniu sa ešte aj nejakému šťastlivcovi na tomto evente podarilo šlohnúť tento synťák. :-D Teraz sa tomu smejem, ale vtedy mi nebolo všetko jedno. Nás čakali v dohľadnej dobe ďalšie vystúpenia a ja som sa ocitol bez nástroja. Tak som hľadal po inzerátoch niečo ekvivalentné a podarilo sa mi za veľmi priaznivú cenu zohnať M3. Chcel som spraviť za tie roky nejaký upgrade a vymeniť ju za niečo novšie, ale žiadna mechanika mi nesadla tak príjemne do rúk ako táto, takže hoci je mašinka v mojich rukách stará už takmer dekádu, stále mi oddane slúži ako nič/nik. Vlastním ešte mašinku Arturia Keylab 88 MK I, ktorý žiaľ kompatibilne nesedí s ničím, čo v kapele používame. Ale na druhú stranu mám dobrý pocit z toho, že bol aspoň raz použitý na stagi, a to nie len tak pri hocijakej príležitosti! Bolo to v roku 2017, kedy na ňom zahral Danny Cavanagh z ANATHEMY počas akustického tour v bratislavskom Randali. Takže som si asi akurát odpovedal na otázku, či ten synťák v budúcnosti budem alebo nebudem predávať... :-D
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje „manuálnu zručnosť“ od umenia?
Pítrs: Umenie je podľa mňa silno subjektívna vec a závisí od preferencie každého jedinca. Čo je pre jedného odpad, môže byť pre druhého to najlepšie, čo kedy videl/počul. Nájdu sa ale určite objektívne prvky umenia, ktoré takmer každý vníma ako niečo úžasné. Neviem ale, či je možné ich definovať, lebo vždy sa niekomu niečo nebude páčiť. Manuálnu zručnosť vnímam len ako prostriedok na prednes umenia. Podobne ako kvalitný nástroj sám o sebe umenie nevyprodukuje, s ním je tá cesta predsa len jednoduchšia.
Mário: Umenie ako také má podľa mňa zložky subjektívne aj objektívne. Analogicky by som to prirovnal ku komunikácii: vyslané informácie (slová, jazyk, kontext, melódiu hlasu, neverbálne signály) je možno objektivizovať, ich interpretácia má ale prevažne subjektívnu povahu. Podobne to je podľa mňa aj s hudbou alebo inými formami umenia.
Archmage: Umenie je subjektívne. To, čo definuje umenie, nie je možné objektívne merať alebo udať. Dôležité veci sú originalita, statement, technická zručnosť adekvátna tomu, čo chce autor povedať a nie adekvátna tomu, čo autor dokáže, koncept, reflexia voči dejinám umenia, estetiky a filozofie, reflexia voči politickému dianiu, reflexia voči duchovným zážitkom a na koniec sebareflexia voči samému sebe.
Marta: Umenie môžeme mať snahu popisne objektivizovať ako kreatívny prejav ľudského prežívania, avšak v jadre tohto procesu je práve silný subjektívny charakter jedinečného nazerania na svet, interpretácie sveta a poskytnutie tohto produktu vnútorných pochodov naspäť smerom do sveta. Manuálnou zručnosťou môžem spraviť dokonalú kópiu iného diela, avšak vtedy absentuje môj vlastný vklad, môj odtlačok, tým pádom aj originalita a odkaz. Môžem byť pri tom šikovná a nadaná že som to dokázala, no keď ma v konečnom diele nie je „cítiť”, tak sa stráca významný špecificky ľudský faktor.
Miloš: Neviem, či som niekedy súhlasil s Máriom viac ako v prípade tejto otázky. :-)
Má mať umenie hranice, resp. sú témy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať?
Pítrs: Nad tým som ešte nerozmýšľal, ale som silný obhajca názoru, že napr. humor by nemal mať žiadne hranice, pri umení všeobecne si ale asi viem predstaviť isté hranice.
Mário: Myslím si, že umenie nielenže nemá mať hranice, ale ani nemôže hranice mať.
Archmage: Hranice sú ľudský konštrukt, umenie a estetično je takisto ľudský konštrukt a je potrebné, aby umelec spoznal hranice žánru, spochybňoval ich, prekonával ich a vytvoril niečo, čo sa báli vytvoriť tí, ktorí hranice príliš rešpektovali.
Marta: Umenie je aj prostriedkom komunikácie subjektívne významných tém. Často tém, ktoré sa nedajú ľahko odkomunikovať verbálnym kanálom alebo bežnou komunikáciou, alebo potrebujú byť ozvučené, zdôraznené. Takisto prostriedkom provokácie k zamysleniu alebo otváraniu nových tém, súvislostí. Tým pádom isto prekračuje hranice spoločenskej konformity, otvára tabuizované témy, čo vnímam ako významnú funkciu. Ak ale zasahuje do oblastí jasne ohrozujúcich integritu jedinca alebo spoločnosti, tak sa stáva rizikovým ba škodlivým.
Miloš: Umenie podľa mňa odjakživa fungovalo ako prostriedok k tomu, aby sa jednotlivec mohol vyjadriť k témam, ktoré sa ho týkajú, resp. chce sa k ním vyjadriť a spôsobom, ktorý je mu najbližší na vyjadrenie. Veľakrát sa človek potrebuje z vecí len vyrozprávať a kto to nedokáže verbálne, ten sa realizuje maľbou, hudbou, písaním. Zastávam rovnako názor, že ak má byť toxický pre autora samotného alebo pre spoločnosť, tu je tá hranica, ktorá by sa nemala prekročiť.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca?
Pítrs: Interpreti, ktorí podporujú alebo rovno aj sú ľudia škodiaci celej spoločnosti (neonacisti, vyznávači extrémistických hnutí a pod.).
Mário: Podobne ako u Pítrsa.
Archmage: Súhlasím s chalanmi.
Marta: Keď je umenie zneužívané na manipuláciu s ľuďmi v prospech skupín znevažujúcich základné ľudské slobody a práva, resp. ohrozujúcich na zdraví.
Miloš: Absolútny súhlas s kolegami.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe?
Pítrs: V hudbe, ktorú počúvam, ale niekedy aj z obyčajnej improvizácie na nástrojoch, prípadne nekonečného experimentovania, kde náhodou vznikne súhra niečoho, čo ma neskutočne osloví. Čo sa týka produkcie, som tiež odchytil nápad od producenta, ktorý má už roky kartičky so zoznamom náhodných úprav, efektov, editov, atď., z ktorých si náhodne jednu vytiahne, a proste to skúsi. Párkrát som to už vyskúšal a je to skvelý spôsob, kedy obyčajná náhoda dokáže človeka potlačiť do zaujímavých nápadov. V skladaní songov som to ale ešte neskúsil.
Mário: Závisí od môjho vnútorného stavu a prostredia v ktorom sa nachádzam. Hudbu ako takú veľmi nepočúvam, maximálne v aute alebo na bicykli a keď sa snažím inšpirovať sa, zvyknem si podvedome skôr technicky analyzovať, čo sa v diele deje a interpretovať to do vlastného vnemu. Niekedy ma zaujme aj rytmus kompresora na chladničke, kde počítam údery v takte alebo kikiríkanie vtákov, kde sa snažím identifikovať intervaly. Poprípade skúšam akordy/riffy a objavujem svoje vlastné vnímanie, akým spôsobom to na mňa vplýva.
Archmage: Keď musí umelec hľadať inšpiráciu, aby tvoril, tak je niečo zle. Ja cítim vnútornú potrebu tvoriť, odovzdať niečo zo seba svetu. Je to primárne nutkanie, ktoré nemôžem zastaviť – pud – niečo ako nutnosť jesť či piť.
Marta: Našu tvorbu vnímam ako transformátor vnútorného diania do spoločného jazyka, ktorým predostrieme svetu autentické bytie v ňom. Inšpirácia je azda tým pádom samotné prežívanie nás alebo iných.
Miloš: V živote ako takom so svojimi sínusoidami.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo?
Pítrs: Najradšej mám celý náš nový album „Cataclastic“. Každý jeden song. Asi budem neprekonateľným rekordmanom v počte počutí, keďže som ho nahrával, mixoval, editoval, produkoval a ešte som bol aj priamym účastníkom jeho skladania. Sú to stovky hodín, čo som ho počúval (a to nerátam koncerty a skúšky), a stále si ho veľmi rád pustím vo finálnej forme. Nie je veľa hudby, čo takýmto spôsobom dokážem počúvať a nezbláznim sa z toho. Som z toho výsledku nadšený. Je to aj z dôvodu, že pri nahrávaní albumu „Comma“ som nad samotným zvukom absolútne rezignoval a dúfal, že si ďalší album spravíme po svojom. „Commu“ sme totiž nenahrávali ešte vo vlastnej réžii. Čas v štúdiu stojí peniaze a nedá sa všetko donekonečna vylepšovať, skúšať a meniť. Síce sa mi páči, ako sme ho zložili, ale nedokážem ho počúvať z nahrávky. Aj preto znie „Cataclastic“ tak, ako znie, netlačil nás čas, zvuky sme si mohli vyladiť tak, ako sa nám páčia. Všetko sa teda dalo dotiahnuť takmer do dokonalosti. Nevýhoda je, že nám to trvalo 2 roky a stálo veľa vytrhaných vlasov. Ľudia si pritom myslia, že album má vynikajúci zvuk vďaka Jensovi Bogrenovi z Fascination Street Studios. Realita je ale taká, že robil mastering, a to už sú len kozmetické zmeny na finálnom mixe, plus príprava songov na reprodukciu naprieč platformami.
Mário: Momentálne poslednú skladbu z posledného albumu „Cataclastic“ – „Lithos“. Páči sa mi použitie suspended akordov na začiatku, ktoré neinklinujú k molovej ani durovej tonalite a dávajú skladbe „bittersweet” charakter. Nasledujú disharmónie medzi gitarami a klávesmi, absolútny chaos v spätných väzbách, fuzzy, skreslenia, ozveny, hnev a zloba a vyústenie do „zlomeného” intra z počiatku albumu. Emočne je to presne to, čo sme skladbou v rámci albumu chceli dosiahnuť.
Archmage: Skladba „Cataclasis“, a preto, lebo som ako nový člen kapely mal najviac možností do nej kecať, keďže boli ostatné už viac menej kompozične napísané v čase, keď som sa ku kapele pridal.
Marta: Najviac mi asi pochopiteľne rezonuje náš najnovší album. Mám z neho rada niekoľko skladieb – „Igneous“, „Briolette Cut“, „Lithos“. Emočne najvýznamnejšia a spevácky najväčšia výzva bola skladba „Ruptures“, ktorú si síce často nevypočujem, ale stala sa pre mňa dôležitou a výnimočnou. Ona totiž dlho vo mne dozrievala, dlho som ju odsúvala a nevedela vedome plánovite, štruktúrovane a odskúšane nacvičiť a finalizovala sa až pri nahrávaní. Ale od začiatku mi bolo jasné, že ona uzrie svetlo sveta, vnímala som ju niekde v predvedomí, len sa drala z takých od racia vzdialených hĺbok, že potrebovala čas a špeciálne zaobchádzanie. Chalani boli skeptickí, ako to odpáli a aké bude mať prijatie, ale ja som cítila, že táto skladba na albume musí byť.
Miloš: Je to pesnička „Palingenesis“ z nášho druhého albumu „Comma“, ktorá v sebe podľa mňa obsahuje úplne všetko, čo by mala mať metalová skladba – pomalé a rýchle časti, tvrdé a jemnejšie témy, gitarové sóla, striedanie rôznych nálad a veľmi precítený záver. V našich songoch sa síce všetky popísané veci objavujú tiež, ale tu to vyšlo tak, že presne podľa môjho gusta. A ako to tak býva, naživo je to všetko hlasnejšie, tvrdšie a s väčšími „guľami“, takže sa teším, keď ju v budúcnosti opäť zaradíme do nášho koncertného repertoáru.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok)?
Pítrs: Ja som typ hudobníka, pre ktorého je ešte aj zvuk china činelu dôležitejší než text. :-D Musí to byť pre mňa fakt top interpret, aby som si reálne otvoril text a študoval, čo tým autor chcel aj povedať. Vnímam spev skôr ako hudobný nástroj, než prostriedok na zdieľanie myšlienok. Možno aj preto za vokálne najsilnejší považujem song „Ruptures“. Text tam nie je, samotná myšlienka ale vyjadrená je, a to dostatočne. Aj z pohľadu nahrávania to je majstrovské dielo. Najprv som sa bál, ako budeme rôzne „take-y” lepiť dohromady, keďže v tom tichu a komplexnosti prednesu by bolo počuť každý jeden edit, ale nakoniec to naša úžasná Marta zvládla tak, že je tam možno jeden strih na celú štyri a pol minútovú songu, a všetko je tak, ako to malo byť. Z toho určite musí padnúť sánka nejednému vokalistovi, čo si niekedy vyskúšal, aké je to nahrávať v štúdiu.
Mário: Ja spomeniem „Palingenesis“ z predchádzajúceho albumu „Comma”. Vytváral som k nemu aj lyric video a text je naozaj silný:
„You are a child drawing clouds with chalk on the pavement, choose the colours whichever you like to paint your own sky”
Archmage: Refrén skladby „Cataclasis“:
„I'm collapsing sinking into deep, cold darkness, flooding the inner desert of emptiness, I become alive or die“
Miloš: Je to song „Faded Memory“ z nášho debutového albumu, ktorý je o tom, ako sa z dvojice ľudí, ktorí mali kedysi skvelý vzťah, stáva jeden z nich spomienkou pre toho druhého:
„Kneeling down in your prison cell, trembling as a child with fear, sworn to hide - you've had the taste, of what it's like to be someone's faded memory“
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch keď si začínal a aká je realita?
Pítrs: Začínal som s tým, že chcem hrať na stále väčších a väčších koncertoch, to ma stále drží, keďže síce pomaličky, ale isto rastieme. Tiež som chcel byť súčasťou tvorby niečoho jedinečného, a to sa celkovo v AW darí.
Mário: Keď som začínal, nenazval by som to ambíciami, ako skôr mladíckymi snami. Neboli veľmi podložené realitou. A mám ich doteraz, aj keď teraz lepšie vnímam aké nereálne boli, sú aj pravdepodobne aj budú. :-)
Archmage: Boli, sú, aj budú vždy vyššie, ako si okolie myslí, že je možné dosiahnuť.
Marta: Keď som ako dieťa spievala v zbore a sólo, snívala som o kapele a tvrdšej muzike (ako to čom mala k dispozícii). V túžbach ma zaviedla fantázia aj riadne ďaleko od reality, ale ako som rástla, dospela a zrela, tak sa pozvoľna a prirodzene modifikovali. Dnes cítim vďačnosť za to, čo máme spoločne s chalanmi, za to čo sme už vytvorili a dosiahli (už teraz to stálo za to) a som plná očakávaní kam tá cesta vedie ďalej.
Miloš: Rodičia vo mne od malička štiepili pokoru a skromnosť, aj keď to niekedy podľa darčekov tak nevyzeralo. :-D Moje ambície boli tým pádom od začiatku muzicírovania také skromné. Najprv som chcel vedieť hrať pesničky mojich obľúbencov, potom sme mali chuť s kamošmi založiť kapelu, neskôr som roky túžil s kapelou nahrať debutový album, ktorý by bol dobrým odrazovým mostíkom pre aktívne koncertovanie... Takže boli to také postupné malé kroky k tomu, aby sme postupne rástli, boli lepší v tom, čo robíme a kládli si ďalšie, vyššie ciele. Vždy je čo zlepšovať a na čom pracovať, myslím si však, že popri našich rôznych povinnostiach, či už v pracovnom alebo súkromnom živote, vnímam realitu ohľadom pozície našej kapely ako veľmi akceptovateľnú.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy?
Pítrs: Koncert na Wackene. To bolo niečo ako ochutnávka z paralelného vesmíru, kde si zarábam len metalovou hudbou a ľudia chodia na koncerty.
Mário: Wacken. Iný svet, iná planéta. Odporúčam zažiť. 10/10.
Archmage: Za mňa na rozdiel od ostatných to nie je vystúpenie na Wackene, nakoľko som prišiel do kapely až po tejto udalosti. Najsilnejší moment mojej vlastnej umeleckej dráhy nie je asi nejaký extra úžasný koncert alebo vysnívaný sen, ako skôr to, že som mohol znovu začať hrávať koncerty po dlhej pauze. Tá energia, ktorú z vystupovania na pódiu dostávam, je tak krásna a nezáleží, či človek hrá pre desať ľudí alebo tisíc. Myslím, že vydanie albumu „Cataclastic“ je tiež jeden z najsilnejších momentov, a to ešte len príde turné.
Marta: Každý jeden krát, čo spievam „Ruptures“, sa rozpadám na kúsočky a počas nasledujúcej skladby „Cataclasis“ sa skladám dokopy. Je to silný telesný a psychický zážitok, aký som doteraz ako speváčka a interpret nezažívala. A to som si tiež zažila legendárny Wacken! :-D
Miloš: Bez akéhokoľvek zaváhania vystúpenie na Wackene!
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie?
Pítrs: Dám takú vtipnejšiu: na balkánskom turné nad ránom, keď sme boli už všetci vo veľmi pokročilom stave opitosti, som sa s každým z kapely odfotil pod obrazom. Mal som z toho radosť, že sme sa opili pod obraz. :-D Vždy, keď natrafím na tieto fotky, tak sa zasmejem (áno, viem, mám strašne suchý zmysel pre humor).
Mário: Na toto sa mi úprimne ťažko odpovedá, keďže aj obyčajný koncert alebo skúška v tejto zostave je zaručená zábava. Také balkánske turné malo ale pár veľmi dekadentných momentov. :-)
Archmage: Ja vyslovene obľubujem, keď sme niekde na spoločnom obede alebo káve a môžem znechucovať gastronomický zážitok ostatných členov svojím špecifickým spôsobom konzumácie jedla.
Miloš: Kto ma pozná, ten vie, takže budem radšej takticky mlčať. :-D
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Pítrs: Aktuálne som všetko, čo bolo vo mne, vyžmýkal do posledného albumu. Momentálne načerpávam energiu a dúfam, že sa niekedy v budúcnosti podarí spraviť ešte niečo lepšie a veľkolepejšie.
Mário: Chcel by som konečne dokončiť zopár vlastných albumov, ktoré mám v šuplíku a popritom sa venovať ďalšiemu albumu APRIL WEEPS.
Archmage: Momentálne mám rozrobenú sériu čiernych obrazov a zároveň s druhou kapelou OHEN ideme nahrávať album, no rád by som jedného dňa vytvoril sólový album s piesňami, ktoré nezapadajú ani do jednej kapely.
Marta: Aktuálne sa najviac mojej tvorivej energie sústredí na zachovanie bežného chodu domácnosti a zabavenie nezastaviteľného batoľaťa…Ťažko sa mi preto referuje o tvorivých plánoch. Len dúfam, že raz opäť budú... :-D
Miloš: Ako otec staršieho dieťaťa ako je to Martine, by som rád týmto odkázal, že tvorivé plány síce budú, ale tak skoro ešte neprídu. :-D Pre mňa je momentálne z hľadiska tvorivých plánov dôležité zariadiť si v novom bývaní svoje „útočisko“ tak, aby som mohol po večeroch v kľude sedieť nad novými nápadmi, tak ako za starých čias. Bude to chcieť klasicky nejaké obety, ale verím, že sa to podarí.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény? Ak áno, ktorej?
Pítrs: Aj áno, aj nie. Cítim, že sa scéna dosť zmenšila oproti minulosti a vnímam, že je tak trochu v stave letargie. Môže to byť ale len subjektívny pocit po covidovom období. Teším sa na naše jesenné turné, možno budem prekvapený o jej aktuálnom stave.
Mário: Ale áno, aj keď slovenská „metalová scéna” má svoje úskalia, nemám ju žiaľ veľmi s čím porovnať.
Archmage: Myslím si, že som súčasťou slovenskej metalovej scény. Mám veľa priateľov z kapiel a fanúšikov z celého Slovenska a teším sa, že si vieme stále navzájom pomáhať a stretnúť na koncertoch.
Marta: Hm, ako kapela jednoznačne áno. Myslím, že sme si vybudovali meno a máme svoje miesto. Ako jednotlivec myslím, že pomenej. Prisudzujem to najmä tomu, že na koncerty chodím celkovo málo. Moja profesia a vzdelávanie k nej vedúce si vyžiadali svoju časovú, energickú aj finančnú daň, trebalo prioritizovať.
Miloš: Myslím si, že za tie roky pôsobenia na našej metalovej scéne už nie sme (až tak) neznámym pojmom a ľudia v rámci nej o nás vedia, takže áno.
Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990s‘ a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK/CZ UG scénu?
Pítrs: Ja som naskočil na tento vlak o dosť neskôr a tvrdšiu hudbu som začal počúvať len možno 11 rokov dozadu. Odkedy chodím na koncerty, mám pocit, že sa celkovo scéna o dosť zmenšila a chýbajú mi všetky tie preplnené kluby na domáce kapely, či už som bol divák alebo účinkujúci.
Mário: Ja si pamätám čo sa scény týka až roky 00' neskôr, a stále sa to formovalo. Na koncerty sa chodilo vo veľkom, koncert bol sviatok pre celé mesto a účasť bola povinná. Obliekalo sa výrazne žánrovo: punkáči, metalisti atď. Bolo to milé obdobie.
Archmage: Súčasťou scény som sa stal až okolo roku 2015, takže som zažil iba to, ako všetci tvrdia, že to ide dolu vodou. Ja to tak nevidím, možno preto, lebo som nezažil tie vrcholy, ktoré kedysi bývali a aj to, čo máme teraz, si vážim.
Miloš: S metalovou hudbou som začal veľmi skoro, boli to tie zlaté 90s’ a mal som to šťastie zažiť prvé koncerty kapiel, ktoré v tom čase mali v mojej rodnej Petržalke dnes už legendárne kapely GALADRIEL, MORGAIN či ETHEREAL PANDEMONIUM. V sprievode môjho staršieho brata si pamätám na to, že na tých koncertoch bolo obrovské množstvo ľudí. Nebol internet, fičali časopisy ROCK EXTREMUM, československá mutácia METAL HAMMERU, čiernobiela encyklopédia death metalu IMMORTAL SOULS, URAGÁN, ale aj dodnes fungujúci SPARK, odkiaľ metalový nadšenec čerpal informácie. Pár rokov na to sme sa odsťahovali z Petržalky do Dunajskej Stredy, tam nastal môj „utrum“, čo sa týka koncertov, no ale na druhej strane sme začali formovať APRIL WEEPS, ktoré až v roku 2010 začalo vážnejšie napredovať. Internet v tom čase už bol viac-menej samozrejmosťou a myslím si, že ruka v ruke s ním postupne rástla tá pohodlnosť, ktorá zasiahla aj návštevnosť koncertov.
V čom mali podľa teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90s‘ oproti dnešným kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby?
Pítrs: Kapely z 90s‘ mali väčšiu šancu prísť s niečím novým a originálnym. Dnes je na druhej strane zase jednoduchšie a lacnejšie nahrať song/album s dobrým zvukom.
Mário: Svet nebol taký informačne otvorený (internet), šírili sa kazety a CDčka, a teda kapely, ktoré mali za sebou distribútora (label), vedeli dostať ich produkt k viacerým ľuďom. Takýchto veľkých kapiel bolo menej, a tak mohli vzniknúť naozaj legendárne kapely. Dnešné (aj lokálne) kapely majú v podstate od prvého CD síce globálny dosah, ale rovnako aj konkurenciu.
Archmage: Súhlasím s chalanmi.
Miloš: V 90s‘ neexistovalo toľko kapiel ako dnes, takže tá konkurencia, ktorej museli kapely čeliť, bola výrazne menšia ako dnes, a tak sa dokázali ľahšie presadiť. Na druhej strane museli podstupovať zdĺhavú komunikáciu formou listov, kedy sa aj niekoľko mesiacov čakalo na odpoveď. Dnes niečo nepredstaviteľné. Preto boli aj tie koncerty kedysi niečím výnimočným, lebo sa konali raz za čas, boli oveľa náročnejšie na organizáciu, ako je tomu dnes. Dnes je vďaka internetu všetko jednoduchšie, prakticky behom pár sekúnd sa o kapele dokáže dozvedieť človek na druhom konci sveta a určite sú v obrovskej výhode a presadia sa tie kapely, ktoré majú kapitál a sú ochotní ho investovať do kapely oproti tým, ktorí ten kapitál nemajú.
Ktoré SK/CZ UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
Pítrs: Som skôr poslucháč coreovej hudby, takže z českých kapiel som mal neskutočne rád SUFFOCATE WITH YOUR FAME a APOSTATE. Zo slovenských, aj pred tým než som v nich hrával, LAST CHANCE a SANDBRIDGE, plus strašne nadčasovo zneli PRINCESS KNOCKED OUT THE GARDENER. Aktuálne mám veľmi rád z CZ/SK scény ARCH OF HELL, LANDLESS, STELLARIS, PIEPINCH a AFTERALL.
Mário: Dám sem iba SK kapely, ktoré sú výborné (bez nejakého poradia): MORNA, BESNA, GALADRIEL, EMPYRION, DEPRESY, EUFORY a kopec iných. Veľmi ma teší napríklad návrat martinskej kapely ANTARES a teším sa na ich nový album.
Archmage: Zo slovenských kapiel mám rád LUNATIC GODS, ACHSAR, FISHARTCOLLECTION, DEPRESY, MORNA, BESNA, SOLIPSISM, MANYAC, MARTUROS. Z českého UG toho moc nepoznám, ale mám rád MASTER’S HAMMER, SSOGE, VANGUARD...
Miloš: Je ich veľa, tak poďme na to: zo slovenských sú to GALADRIEL, DEPRESY, ORKRIST, GLOOM, LUNATIC GODS, MORNA, ABSTRACT, VORTEX UNIT, ALL THE FURY, SNOVONNE, JAKUB TIRCO a z českých ADOR DORATH, SILENT STREAM OF GODLESS ELEGY, MATER MONSTIFERA, ARCH OF HELL, POSTCARDS FROM ARKHAM, EMERALD SHINE.
Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje?
Pítrs: Z vlastnej skúsenosti som si všimol, že najviac spája hudobníkov, keď si spolu vypijú a majú spolu srandu/zabavia sa. V človeku sa potom zlomí ten predsudok, že ten a ten z tej kapely je nejaký namyslenec, a nakoniec všetci prídu na to, že len ich všetkých neskutočne baví robiť hudbu. Čo nás rozdeľuje, je nízka podpora kapiel navzájom alebo v horších prípadoch až opovrhovanie interpretov iných žánrov.
Mário: Tým, že žijeme každý v dobe internetovej a tým pádom vo svojej vlastnej „bubline”, ťažko sa hľadajú prieniky inde ako na koncertoch alebo spoločných akciách.
Archmage: Osobné stretnutie na koncertoch, spoločné turné, výmenné koncerty…
Marta: Možno som otázku pochopila trošku inak ako bola mienená, ale spoločný menovateľ je isto láska k hudbe a životnému štýlu spojenému s fungovaním v kapele. To, čo rozdeľuje, sú podľa mňa často predsudky a označkovanie (iného žánru ako nedostatočne „nejakého” – tvrdého, fundovaného, estetického, precíteného, jemného,...).
Miloš: Hovorí sa, že hudba všeobecne je jediným jazykom, ktorý netreba prekladať, ktorému rozumie každá duša, a tým pádom aj spája. Rovnako sa k tomu prikláňam aj ja. A rovnako súhlasím s vyššie uvedeným, že predsudky a domnienky sú tými negatívnymi vecami, ktoré umelcov rozdeľujú.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Pítrs: Už vyššie spomenuté, ale aj rozdrobenosť, slabšia spolupráca naprieč žánrami.
Mário: Asi, že sa nevieme úprimne podporiť navzájom s ostatnými kapelami, aj keď v poslednej dobe vnímam, že sa to zlepšuje.
Archmage: Nie je to až tak vec domácej scény, skôr metalu ako žánru, a to je taká nejaká pomyselná mentálna nadradenosť elitných metalistov, ktorí si myslia, že fanúšikovia jednej kapely sú lepší ľudia ako fanúšikovia inej kapely. Zažil som to aj v klube, kde sa za to, že som mal tričko kapely AMON AMARTH, začal do mňa týpek s tričkom MASTODON navážať, že či som normálny a či nepoznám poriadne kapely, keď počúvam taký shit. Čo vás je kurva do toho, čo počúvam a aké tričko nosím?
Marta: Riadne ma vie nahnevať, keď sa stávam terčom stereotypných predstáv a komplexov jednotlivcov v premaskulinizovanej komunite hudobníkov a fanúšikov.
Miloš: Čo ma najviac štve na domácej scéne veľmi úzko súvisí s rýchlou dobou internetu, v ktorej žijeme a s ňou spojené čoraz väčšie vyčnievanie toxických nálad a už vyššie spomenutých predsudkov. Nikdy nebolo totiž jednoduchšie ako dnes vyventilovať sa z vlastnej frustrácie a zahejtovať si na sociálnych sieťach. Vždy si spomeniem pri tejto téme na slová sympatického umelca Fursyho Teyssiera z francúzskej kapely LES DISCRETS, ktorému sme mali tú česť 2x pripraviť pôdu na hranie v Bratislave a ktorý povedal: „Love is all“. A tak to je! Bojím sa, že trendom, ktorý tu panuje, nakoniec hejt a predsudky zvalcujú toľko potrebnú lásku a pochopenie. Platí to ale nielen pre domácu scénu, ide o problém globálneho charakteru.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac?
Pítrs: Za minulý rok sa mi zvukovo páčili CRANIAL VOID. Na artworky si veľmi nepotrpím, tak sa mi ani žiadny nevybavuje. Výlučne najlepšie videoklipy majú LANDLESS, ale aj ich zvuk je na výbornej úrovni.
Mário: Zvukovo je to všeobecne v poslednej dobe na výbornej úrovni, spomeniem tu napr. BESNA, MORNA, CRANIAL VOID. Pekný je artwork posledných albumov 0N0, BESNA, CATASTROFY.
Archmage: Zvuk, čo sa metalu týka, tak je to jednoznačne moja srdcovka „Vlnobytie“ od LUNATIC GODS. Artwork je často dosť slabý, čo sa albumov týka. Mám pocit, že si kapely nedávajú dosť záležať na tom, aká je ich vizuálna prezentácia a buď sa snažia držať nejakých stereotypov alebo dajú urobiť art niekomu, kto to „dorve“. Musím vyzdvihnúť minimalizmus artworku albumu „Zverstvá“ od kapely BESNA, ktorý im robil Tomáš Paulen a určite aj dizajn ich trička od Miss Anthropi. Je vidieť, že si dali na tom záležať a vyzerá to výborne. Videoklipov je poskromne, ale páči sa mi, čo robia MARTUROS.
Miloš: Čo sa týka zvuku, najlepšie sa mi zatiaľ javí kombinácia Pulp Studio/Jakub Tirčo pri „Zverstvách“ od BESNY, krásny artwork majú CASTAWAY k albumu „Before We Drown“ z dielne šikovného Jána Handzuša (Dis-Art Design) a dlhodobo u mňa víťazí videoklip famóznej SNOVONNE k songu „The Difference“.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo, ktoré odporúčaš a prečo.
Pítrs: Album: NORTHLANE – „Obsidian“ (top zvuk/produkcia), kniha: Philipp Dettmer – Imunita (treba sa vzdelávať ohľadom toho, ako funguje svet :-) ), film: Dune (nič lepšie na poli filmových soundtrackov som nepočul), seriál: Babylon 5 (srdcovka, pozerám ju odmalička), počítačová hra: Mass Effect (môžem to hrať aj dookola), tetovacie štúdio: NYGMA Tattoo & piercing (tetuje tam jedno veľmi talentované dzivče), pivo: Plzeň (najlepšie pivo ku jedlu).
Mário: Albumy dám tri, ktoré by si mal každý aspoň raz v živote vypočuť, a to: OPETH – Blackwater Park, CYNIC – Traced in Air a DEATH – The Sound of Perseverance, kniha: J. Heller – Catch 22, seriál: momentálne sledujem For All Mankind, počítačová hra: Factorio, Oxygen Not Included a Hunt: Showdown. S tetovaním zatiaľ nemám skúsenosti. Pivo: Pilsner Urquell, Hoegaarden, Leffe, Guinness…
Archmage: Album: FVCK_KVLT – „Zabijem sa“ a MOONSORROW – „Viides luku – Hävitetty“, kniha: Steven Erikson – Malazská kniha padlých, film: Mr. Nobody, seriál: Mare of Easttown, počítačová hra: Portal, tetovacie štúdio: Nomad Jew Tattoo, pivečká: SOUR Orange + Elderflower 11.
Marta: Album: CAROLINA EYCK – Elegies for Theremin and Voice, kniha: Yuval Noah Harari – Sapiens, seriál: Black Mirror, počítačová hra: Hollow Knight, pivo: nealko Bakalár. :-D
Miloš: Album: THENIGHTTIMEPROJECT – „Thenighttimeproject“ (album na každú náladu a do každého počasia), kniha: J. D. Salinger – Kto chytá v žite (najzaujímavejšia kniha, ktorú sme mali v rámci povinného čítania. O našom spoločnom osude bolo rozhodnuté, keď som si dielo vytiahol ako otázku na maturite...), film: The Butterfly Effect (krásny a trošku komplikovaný príbeh o láske a rovnako krásny soundtrack), seriál: 30 Rock (sympatický sitcom s maximálne sympatickými hercami), počítačová hra: System Shock 2 (hra s neprekonateľnou cyber atmosférou), tetovacie štúdio: Black Diamond Tattoo (pracuje tu nadaný tatér Axli), pivo: Desperados original (vždy sa po prvom glgu myšlienkami ocitnem na pláži... ako to sakra robia? :-D ).
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo?
Pítrs: Obľúbil som si FajtFest, kde som bol zatiaľ len 3x, ale už sa tam cítim ako doma. Tá atmosféra malých festivalov je jedinečná a obzvlášť tohto.
Mário: Brutal Assault, Wacken. Na festivaly sa mi málokedy podarí dostať okrem príležitostí, keď tam hráme.
Archmage: Mám rád koncerty v Campingu v Seredi.
Miloš: Žiaľ, domáce podujatia som nenavštívil toľko x po sebe, aby som mohol povedať, že je pre mňa to-ktoré najlepšie. Môžem to však povedať o Brutal Assaulte, na ktorý sme chodili ako partia 5 rokov po sebe. Nezabudnuteľné zážitky a určite aj kopa zabudnutých. :-D Posledné roky som sa ako návštevník nedostal na žiadny festival, ale vyzerá to tak, že budúci ročník sa tam po rokoch opäť zídeme. Bol by som ale najradšej, ak by sa nám tam podarilo s AWčkom zahrať, je to jeden z mojich nesplnených hudobných snov. :-)
Vinyl alebo CD?
Pítrs: CD je podľa mňa už mŕtvy nosič s nízkou kvalitou zvuku. Keď už by som si mal vybrať z týchto dvoch, tak radšej vinyl. Nemám ale ani na jedno prehrávač, takže počúvam výlučne digital. Ten preferujem, lebo má aj najvyššiu kvalitu zvuku.
Mário: Z týchto dvoch vinyl, pre určitú sentimentálnu hodnotu samotného nosiča a obalu (s veľkým artworkom) a analógovú nedokonalosť. Nemám prehrávač ani na CD a ani na vinyl, takže pre mňa digital.
Archmage: Vinyl, ale preferujem digital.
Miloš: Why not both? :-)
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník), s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?
Pítrs: Asi s LANDLESS. Ani si nepamätám, kedy som čítal nejaký rozhovor s nimi (možno mi len ušiel), aj keď sú jedna z kapiel, čo to v zahraničí dotiahli dosť ďaleko a pekne reprezentujú slovenskú scénu.
Mário: Nemám preferenciu, rád si prečítam rozhovor s kýmkoľvek.
Archmage: S kapelou FISHARTCOLLECTION.
Miloš: Veľmi by ma potešil takýto rozbor od SNOVONNE.
Motto/obľúbený citát, prípadne odkaz na záver.
Pítrs: Určite by som poprosil, kto tak ešte nespravil, nech si vypočuje naše nové dielo a dá naň spätnú väzbu. Celá kapela z toho čerpáme pozitívnu energiu, ale aj nápady na zlepšenie do budúcnosti.
Mário: Ďakujem za príležitosť zúčastniť sa rozhovoru. Teším sa, že sa koncertový svet snáď konečne vracia do normálu a bol by som rád, ak by som sa s čitateľmi uvidel na koncertoch.
Archmage: „Dancing on the edge of nightmares, I hold my triumph while everything else burns.“
Marta: Milý čitateľ, pozývam Ťa na tragédiu v ôsmich dejstvách s názvom „Cataclastic“!
Miloš: „Nikdy nehovor nikdy“ a “Ži a nechaj žiť“. Ďakujeme krásne za oslovenie a za veľmi zaujímavé otázky! Všetkým čitateľov, ktorí si dali tú námahu a dočítali až sem, prajem všetko dobré a dúfam, že sa stretneme na prebiehajúcom CZ/SK turné k našej najnovšej pochmúrnosti!
Ďakujem čitateľom, že sa dostali až sem a želám si aby sme sa stretli spolu na koncerte, dali pivko a podebatovali.
I really wish that I hadn’t given the “Pohoda” festival a miss this year, but work and family obligations, as well as a bout of covid kept the Florkster at home this summer. Too bad, because otherwise I would have had the chance to check out 52 Hertz Whale. This is a post-punk/rock band whose sound is a bit tough to describe or categorise, but undoubtedly cool and fun to listen to. The music and lyrics are so riveting and intriguing that it’s hard to focus on anything else that might be going on around you. It’s like each track is full of raw energy that’s been polished carefully through mixing and production, while still leaving plenty of rough edges. I got goosebumps from listening to this album. Present Sense Impression is a collection of up and downbeat tracks, meaning there is a depressing side to the lyrics in their songs, for example, Aberration: “I close my eyes, sunrise, sunrise, rescue me…on a better day…for the sake of a better day... humiliation!! Will we rise against it?” A totally captivating song as you can totally feel the singer’s despair. Or take the opener Dmytro, remembering an event in the past “No tomorrow! My God! And our bodies are on fire!” The drums and bass are laid on thick with Phil, where the tempo is faster and heavier, yet it’s all a steady beat with a build-up to the darker limits of the latter half of the track with the punk side emerging loud and clear. And it just gets better with creative lyrics that leave you in a trance, like in Argentina: “Why avoid those misery lands when they’ll always be there? That’s why we’re going to Argentina to see penguins in a Spanish-speaking country…. Suddenly I’m all alone here and I would be over the moon if I could be there!” Absolutely brilliant! How do you write stuff like that? Love it!
I can see why 52 Hertz Whale is a popular band on stage and play major festivals around Europe and not just in Slovakia. All the tracks on Present Sense Impression are melodic and energy-driven and magnified 1000 times by the vocalists inspiring lyrics and ability to sing them in an original and captivating manner. They’ll be playing at Grape Festival next year, but hopefully I’ll get a chance to see them live before then.
And my overall thoughts? Absolutely amazing band and album! Ten out of ten for sure, these guys have that chemistry that can’t be found in other bands these days, and the chemical reaction that results is pure bliss to listen to. This is why I love Slovakia and the music that is produced here. So much originality that I don’t need to travel far or even abroad to experience something that leaves a lasting impression. And 52 Hertz Whale encompasses all that.
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - kto na nej spolupracoval, ako vznikala, ktorý song máš najradšej a prečo ?
Naše nové EP “Phantom Hour“ začalo v podstate vznikať hneď po vydaní nášho debutu “Heir to the Cosmic Throne“. Vlastne titulná skladba vznikla zároveň so skladbami z prvého EP ale prišla nám dostatočne iná aby sme ju odložili. Ostatné vznikli postupne počas posledného roku. Nahrávali sme v bratislavskom PULP Studio, pod dohľadom Jakuba Spiszaka, ktorý sa postaral aj o mix a master. Kuba beriem ako takého štvrtého člena Old Tombu, vie presne čo chceme a aký zvuk chceme dosiahnuť. Nahrávanie sme dokončili v zime, potom sa trošku dlhšie čakalo na mix a master skrz všelijaké povinnosti ale s finálnou podobou nahrávky sme veľmi spokojní. Oproti prvému EP sme mierne podladili, čiže nahrávka je dosť heavy ale zároveň sme pridali aj prvky, ktoré na prvom neboli.
Na nahrávke s nami ešte robil náš bývalý basák Maťo, ktorý sa ale z časových a rodinných dôvodov rozhodol kapelu opustiť a venovať sa Damatu a jednému death metalovému projektu, o ktorom ale zatiaľ pomlčím. Našťastie sme pomerne rýchlo našli náhradu v podobe Filipa, takisto z Damata.
Na ktoré akcie sa v najbližšej dobe chystáte ako kapela a kam sa chystáš ty osobne?
V októbri zahráme s Poliakmi Tortuga v bratislavskom Kulturák klube, potom nás čaká aj zastávka v Košiciach a 25.12. zahráme vo Fuge na Vianočnej akcii, ktorú organizuje Ad Acta. Zopár koncertov zahráme na jeseň aj s Damatom.
Čo sa týka mňa tak jesenná koncertná sezóna je celkom nabitá. Neviem kedy presne vyjde tento rozhovor, tak možno už bude po niektorých koncertoch ale najbližšie sa chystám na The Ocean do Randalu, Behemoth / Carcass vo Viedni alebo Budapešti a In Flames / At The Gates vo Viedni.
Čo od vás môžu fans očakávať najbližšie?
Okrem spomínaných koncertov budeme mať už konečne aj tričká a nové EP minimálne na CD. Či sa podarí aj nejaký iný formát, to uvidíme. Okrem toho pozvoľna začíname pracovať na ďalšej nahrávke, ktorá by už tento krát mala byť full length. Ale o tom je ešte skoro hovoriť.
Aký tip máš pre domácu UG kapelu, ktorá vydá album na vlastné náklady a chce ho dostať medzi ľudí? Ako sa dá u nás vyriešiť distribúcia fyzických UG a DIY nosičov?
Dnes je najdôležitejšie mať to všetko na internete. Väčšina ľudí používa nejaké streamovacie služby, prípadne YouTube je dostupný naozaj pre každého. V metalovej komunite sú ešte stále v obľube aj fyzické nosiče, takže v rámci možností je dobré mať aj tie. S platňami je to trošku komplikovanejšie ale minimálne CD alebo MC sa dá pomerne ľahko a lacno vyrobiť a ľudia aspoň majú niečo čo si vedia odniesť z koncertu. My si distribúciu robíme prevažne sami ale určite sa netreba báť osloviť nejaké labely, ak vám to aj nevydajú tak možno to minimálne môžu predávať. Za vyskúšanie človek nič nedá a možno pri tom aspoň spozná niekoho fajn z komunity.
Aký tip máš pre domácu UG kapelu, ako sa môže dostať na UG koncerty, akcie, zabehnuté fesťáky? Je treba niekoho poznať, proaktívne sa niekam prihlásiť alebo čakať kým sa niekto ozve?
Niekoho poznať určite nezaškodí ale ako som hovoril aj pri predchádzajúcej otázke, netreba sa báť ozvať. Prinajhoršom vám povedia nie a možno sa nájde miesto na nejakej inej akcii v budúcnosti. Znie to síce ako nejaký motivačný žvást ale keď je hudba dobrá a kapela to robí úprimne a z radosti, tak ponuky časom dôjdu a potom si človek vytvorí aj známosti. Najprv ale musia vedieť, že existujete, takže treba všetko tlačiť hlavne na internete, sociálnych sieťach a nebáť sa dať o sebe vedieť.
Aký typ médií alebo akcií ti na domácej scéne chýba? O čom si naopak myslíš, že je toho prehnane veľa?
Opäť nadviažem na predchádzajúcu otázku, trošku mi na slovenskej scéne chýba ochota alebo schopnosť kapiel prezentovať sa na internete. Catastrofy to robia napríklad výborne ale to je skôr výnimka u nás. Dneska je to už veľmi podstatný prvok na to aby to kapely ignorovali alebo tomu prikladali malú váhu.
O akciách si naopak myslím, že tam je situácia dobrá, hlavne po posledných dvoch rokoch. Tento rok bolo a je naozaj z čoho vyberať, či už metal, hardcore, punk alebo nejaká alternatíva, tourovala snáď každá veľká kapela čo poznám a podobné to je aj na undergroundovej scéne. Jeden by si možno povedal, že toho je už veľa ale z posledných dvoch rokov som si zobral, že je lepšie keď si človek má z čoho vyberať.
Keby si sa mohol narodiť v minulosti, v ktorej dobe a kým by si chcel byť?
Asi som spokojný v tejto dobe, ale možno by som sa chcel narodiť o 15 rokov skôr nech v 80. rokoch môžem nosiť úzke nohavice a hrať hair metal.
Čo ťa naposledy vytočilo?
Asi si na nič také seriózne nespomeniem, snažím sa nerozčuľovať nad zbytočnosťami.
Posledný videoklip, ktorý ťa zaujal a posledný album, ktorý si si točil dokola ?
Klipy spravidla až tak nepozerám ale skladba Acid Inject od Darko US má presne taký klip aké mám rád.
Z albumov posledný týždeň nový Revocation, a potom nejaké highlighty tohto roka zatiaľ Cave In – Heavy Pendulum, Decapitaded – Cancer Culture, Kardashev – Liminal Rite, White Ward – False Light, The Halo Effect – Days Of The Lost, v lete som si celkom išiel posledný Alexisonfire. Zo slovenských vecí April Weeps – Cataclastic a najbližšie sa plánujem povenovať novému Conanu, ku ktorému som sa zatiaľ dostal len raz.
Filmová tvorba - naj horror, komédia a niečo pri čom si poplačem ?
Horor je môj obľúbený žáner, takže tam je to pomerne ťažké ale keď sa pomaly blíži Halloween tak vyberiem Trick 'R Treat, tento film pozerám asi každý rok o takomto čase.
Z komédií klasika – Ak sa nahneváme budeme zlí s Budom Spencerom a Terancom Hillom. Nedávno som zistil, že existuje remake z produkcie Netflixu a trošku ma to rozrušilo, ešte som na to nenašiel odvahu. Ale aspoň mi to pripomenulo pôvodnú verziu po dlhom čase.
Na poplakanie asi neviem, takým veciam sa skôr vyhýbam.
Krátke (alebo aj dlhé) komentáre k nasl. hudobnej produkcii (linky dole):
Mal som teenagerské obdobie keď som si išiel goregrind ale dnes by som si to už doma asi nepustil. Ale o pol 11tej ráno na tretí deň Brutal Assaultu, prečo nie?
Túto kapelu vôbec nepoznám ale je to niečo z môjho súdku. Zaujímavý 80s goth rock vokál. Skúsim sa im povenovať viac. A King Dudeovi by som sa asi mal tiež.
Opäť neznáma vec pre mňa ale taktiež zaujímavá. Má to podobný vibe ako predchádzajúci song ale ide to viac do goth rocku. Na prichádzajúcu zimu akuráť.
Tento album som už pár krát počul, doom metal ako ho mám rád, heavy, frajerské riffy.
Priateľka si dosť ide na synthwave, takže Carpenter Brut poznám, aj keď toto je asi pomerne iný song ako má obvykle. Ale má to peknú atsmoféru a klip takisto super.
Monolord sú samozrejme super. Pre mňa sú asi stále najlepšie albumy Empress Rising a Rust ale ľúbi sa mi, že na ďalších albumoch skúšajú stále nejaké nové veci a posúvajú sa, pri čom si stále môže človek povedať, že “áno, toto je Monolord, toto sú tie riffy čo mám rád!“
Antares som spoznal toto leto na Angelus Feste v Banskej Bystrici, kde sme hrali s kapelou Ohen. Príjemná partia, príjemný death metal, takéto melodické riffy mám rád.
Nie je to úplne z môjho súdku ale je to chytľavé. Keby si to pustím ešte dvakrát tak sa toho týždeň nezbavím.
Vyraďovačka - kto vyhráva (ideálne aj s komentom) ?
Black Sabbath alebo Pink Floyd?
Black Sabbath, v každej podobe, či už Ozzy, Dio, Tony Martin.... to je základ. Na Pink Floyd som nikdy moc nebol.
Iron Maiden alebo Metallica?
Metallica. Iron Maiden spadol do toho, že už každý album znie rovnako. Metallica sa snaží prísť vždy s niečím iným aj keď je pravda, že nie vždy sa im to podarí. Ale Hetfieldovo riffovanie zbožňujem a Blackened je seriózne jeden z najlepších metalových songov.
Electric Wizard alebo Reverend Bizarre?
Electric Wizard. Keby nebol Electric Wizard neni ani Old Tomb.
Beherit alebo Blasphemy?
Z týchto kapiel som ani jednu moc nepočúval ale predsalen Drawing Down The Moon som počul aspoň raz celý, takže Beherit.
Type O Negative alebo Crowbar?
Ťažká otázka. Na jeseň / v zime Type O Negative, na jar / v lete Crowbar.
Stoner/Sludge alebo Funeral/Death Doom?
Stoner / Sludge. Málokedy mám náladu na niečo až tak pomalé ako funeral doom.
Umelecké vyjadrenie ako únik z reality alebo naopak aktívna súčasť a odraz diania v spoločnosti ?
To je asi individuálne, ak to vie človek úprimne podať, tak som v pohode s obidvoma.
Majú sa hudobné žánre a subkultúry miešať alebo je lepšia "žánrová čistota" ?
Určite miešať, a možno aj niečo nové a zaujímavé vznikne. Všeobecne si nemyslím, že je dobré dávať si nejaké žánrové hranice.
V akom momente je už lepšie hudobné remeslo zavesiť na klinec a prenechať miesto mladším ?
Keď už to človek necíti a nerobí mu to radosť, tak je to v poriadku zavesiť na klinec v akomkoľvek veku. Ale pokiaľ to človeka stále napĺňa, tak nech kľudne hrá aj do osemdesiatky.
