#174 Flork Reviews: Ondrey Zintaer - sny (2025)

 

Ondrey Zintaer - sny (2025)
By Flork

After having reviewed the works of Ondrey Zintaer in the past, I admit that I didn’t come to sny (dreams) expecting big gestures or obvious hooks, and that turned out to be exactly the right mindset. This is a six-track album that opens itself slowly (the way dreams do) without explanation or urgency. And so, from the first moments of the opening track ilúzie, I found myself settling into its subdued atmosphere and allowed the sounds to drift rather than try to follow or dig deep inside them for hidden meanings. After all, it’s an instrumental and experimental album, and so the each track of course is up for personal interpretation with the titles alluding to the emotional evocation provided by the instrumentation.

And while I write this review and listen to the sounds (which are ambient and atmospheric) sny feels shaped by a long, thoughtful relationship with music and art. It’s like being in the same, empty room with Ondrey, yet observing from the shadows in the background as he creates and transcends the sounds from his spirit to the sound board. And knowing Zintaer’s background (he is a former music publicist and editor of the underground zine ZINTAER) adds a quiet weight to the album. It sounds like work made by someone who has spent years listening carefully before deciding to speak. His path from writing about marginal music and poetry to making his own feels natural here, since it doesn’t come across as a debut statement so much as a continuation of an inner conversation. By the way, the lack of capital letters in the title and all the tracks is intentional, perhaps Ondrey’s way of keeping things personal and informal.

 

But what I enjoy most about sny is its restraint. Piano and electronics sit at the center, but they‘re never overused. The combinations of synths, bass, tenor sax, clarinet, and piano feel deliberate and well-balanced with nothing competing for space. I especially like how the acoustic instruments don‘t stand apart from the electronics but rather blend into the same hazy emotional field. At times, it‘s hard to tell where one texture ends and another begins, and that ambiguity works beautifully.

The track sequence also makes sense to me as an emotional progression. ilúzie (illusions) eases the listener in with patience, while shorter pieces like mory (banshees) and spomienky (memories) feel like brief, unsettling flashes, the kind of moments that linger after you wake up. The longer tracks like predstavy (imagination) and zdania (appearances) are where the album really holds me. I like how they stretch time and reward close listening, letting subtle shifts and small sonic events carry the weight rather than melody or rhythm. This is music that trusts the listener, and I appreciate that trust.

There‘s also a poetic logic running through the album, despite the absence of spoken words. This oddly makes sense, given that poetry has always been part of Ondrey‘s creative output. Even in purely instrumental moments, sny feels written rather than composed, much like a series of thoughts arranged on a page and then gently blurred into music.

Released just a little while ago on Christmas Eve in 2025, and I think conceived and produced in Košice, sny feels comfortably outside of time. It doesn’t chase relevance or demand attention, but instead rewards patience and provides quiet environments. The cover art by Ivan Pažitný fits this mood perfectly and reinforces the album‘s inward focus.

And the Florkman’s prognosis? sny is an album one can genuinely enjoy spending time with. I particularly like how naturally the instrumentation works together and how the electronics never overwhelm the acoustic elements. Moreover, the whole record maintains a consistent emotional temperature without becoming monotonous. It is honest, carefully considered, and personal in a way that doesn‘t need to announce itself. If this album is any indication, his shift from writing about experimental music to quietly shaping his own corner of it is paying off in subtle, rewarding ways.

=========================================================================

Ondrey Zintaer @ JDØS:

https://jablkadaleko.blogspot.com/2023/03/ondrey-zintaer-anthroportrait-2023-by.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2023/03/69-flork-reviews-ryosuke-kiyasu-and.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2023/11/99-flork-reviews-ondrey-zintaer-spanok.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/11/49-flork-reviews-ztb-s-p-i-r-i-t-u-s-m.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/11/188-ondrey-zintaer-noise-experimental.html 

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/01/jblk-05-nicitel-anna-12-lp-2021.html 

=========================================================================

 

Po preštudovaní tvorby Ondreya Zintaera v minulosti musím priznať, že som ku snom nepristupoval s očakávaním veľkých gest alebo samozrejmých hookov, a práve toto sa ukázalo ako správny prístup. Ide o šesťskladbové album, ktorý sa pomaly otvára (tak ako sa otvárajú sny) bez vysvetlenia či naliehavosti. Už od prvých momentov prvej skladby ilúzie som sa nechal unášať jej tlmenou atmosférou a dovolil zvukom plynúť namiesto toho, aby som sa snažil ich sledovať alebo hľadať hlboké skryté významy. Napokon, ide o inštrumentálny a experimentálny album, takže každá skladba je prirodzene otvorená osobnej interpretácii a jej názov odkazuje na emočné vyvolanie pocitov, ktoré poskytuje samotná inštrumentácia.

A kým píšem túto recenziu a počúvam zvuky (ktoré sú ambientné a atmosferické), sny pôsobia ako dielo tvarované dlhým, premysleným vzťahom k hudbe a umeniu. Je to ako byť v tej istej prázdnej miestnosti s Ondreym, no pozorovať z tieňa na pozadí, ako tvorí a prenáša zvuky zo svojho vnútorného sveta na mixpult. A znalosť Zintaerovho backgroundu (je bývalý hudobný publicista a redaktor undergroundového zinu ZINTAER) pridáva albumu tichú váhu. Znie to ako práca niekoho, kto roky starostlivo počúval, než sa rozhodol niečo povedať. Jeho cesta od písania o alternatívnej hudbe a poézii k tvorbe vlastnej tu pôsobí prirodzene, pretože album nevnímate ako debutové vyhlásenie, skôr ako pokračovanie vnútorného rozhovoru. Mimochodom, absencia veľkých písmen v názve aj všetkých skladbách je zámerná, možno Ondreyho spôsob, ako udržať veci osobné a neformálne.

To, čo na snoch najviac oceňujem, je jeho zdržanlivosť. Klavír a elektronika sú v strede, ale nikdy nie sú prehnane využité. Kombinácie syntetizátorov, basy, tenor saxofónu, klarinetu a klavíra pôsobia úmyselne a vyvážene, bez súťaženia o priestor. Obzvlášť sa mi páči, ako akustické nástroje nevystupujú oddelene od elektroniky, ale skôr sa miešajú do rovnakého hmlistého emocionálneho poľa. Niekedy je ťažké povedať, kde končí jedna textúra a začína druhá, a táto nejasnosť funguje nádherne.

Poradie skladieb mi dáva zmysel aj ako emocionálny vývoj. ilúzie jemne uvádzajú poslucháča s trpezlivosťou, zatiaľ čo kratšie kusy ako mory a spomienky pôsobia ako krátke, znepokojujúce záblesky – tie momenty, ktoré pretrvávajú po prebudení. Dlhšie skladby ako predstavy a zdania sú tie, kde ma album skutočne unáša. Páči sa mi, ako rozťahujú čas a odmeňujú pozorného poslucháča, pričom váhu nesú jemné posuny a drobné zvukové udalosti, nie melódia či rytmus. Toto je hudba, ktorá dôveruje poslucháčovi, a ja túto dôveru oceňujem.

V albume je prítomná aj poetická logika, napriek absencii hovoreného slova. To dáva zvláštny zmysel, keďže poézia vždy bola súčasťou Ondreyovej tvorby. Aj v čisto inštrumentálnych momentoch pôsobia sny skôr ako napísaná než skomponovaná hudba, podobne ako séria myšlienok usporiadaných na stránke a potom jemne rozmazaných do hudby.

Album bol vydaný len nedávno na Štedrý deň 2025 a podľa všetkého bol koncipovaný a nahrávaný v Košiciach. sny pôsobia pohodlne mimo času. Nenaháňajú sa za relevantnosťou ani nežiadajú o pozornosť, no odmeňujú trpezlivosť a poskytujú tiché prostredie. Obal od Ivana Pažitného dokonale ladí s touto náladou a posilňuje vnútorný fokus albumu.

A Florkmanova prognóza? sny je album, s ktorým sa dá naozaj príjemne tráviť čas. Obzvlášť sa mi páči, ako prirodzene spolupracuje instrumentácia a ako elektronika nikdy neprevláda nad akustickými prvkami. Celý album udržuje konzistentnú emocionálnu teplotu, bez toho aby sa stal monotónnym. Je úprimný, starostlivo premyslený a osobný spôsobom, ktorý sa nemusí ohlasovať. Ak je tento album akýmkoľvek indikátorom, jeho prechod od písania o experimentálnej hudbe k tichému formovaniu vlastného kúta tejto hudby sa prejavuje jemne, no odmeňujúco. 

#255 Nirnaeth / Instrumental Ambient / Piotr Wójcik / 27.1.2025

1 Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?

Ahoj, som umelec, ktorý hľadá svoju cestu – svoje básne, svoju hudbu. Momentálne ma najviac zaujíma prebrať sa zo „zimného spánku“ (v mojom prípade to znamená, že som nevydal nič nové od zimy 2022/2023). Už som však na dobrej ceste.


2 V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral?

Za tie roky toho bolo naozaj veľa. Začalo to Nirnaethom, ktorý vznikol ešte v roku 1995 (áno, tento rok to bude neuveriteľných 30 rokov), a pokračovalo cez Smŕtana, Xperimentu až po dnes už neexistujúce Themgoroth a Eblis. Vždy som hral na klávesoch, prípadne na aerofóne.


3 Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?

Moja posledná výbava spočíva v tom, že som si vo vyhradenej časti kancelárie vybudoval vlastné MIDI štúdio. Väčšina zariadení putovala do rackovej skrine a prepojila sa s počítačmi. Takto som sa zo 3–4 syntetizátorov, na ktorých som vždy hrával, presunul na jeden master keyboard obklopený strojmi. Musím však konštatovať, že kreatívne možnosti sa týmto neuveriteľne rozšírili. Keď zrátam všetky moduly v rackovej skrini a virtuálne nástroje, je toho až príliš. V 90. rokoch, keď som začínal, nemal som ani jedno percento z toho, čo mám teraz (a pritom som vtedy tiež mal pomerne pestrú výbavu).

 

4 Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval?

Naše, presnejšie moje, posledné album vyšlo presne pred dvoma rokmi, v januári 2023. Vzniklo za dosť špecifických okolností – začal som na ňom pracovať ešte predtým, než som začal skladať tretie CD Nirnaeth, hneď po obnovení hudobnej činnosti v roku 2020. Pôvodne sa plánovalo ako štvrté CD Nirnaeth, ale hudba sa tak výrazne líšila od toho, čo som vždy robil, že z toho nakoniec vznikol projekt Nirnaeth Xperimenta. Ten sa po dvoch rokoch zmenil na Xperimenta. Toto CD považujem za spoločný projekt Nirnaethu a Xperimenty. Na albume som pracoval úplne sám – je to čisto sólový projekt. Vďaka tomu nebol žiadny stanovený termín ani tlak. Všetky skladby som zložil od jesene 2020 do jari 2021, no mix a mastering mi trvali až do zimy 2022/2023. Album nesie názov „Neskoro v novembri“ (a prečo by album poľského hudobníka žijúceho v Česku nemohol mať slovenský titul, logické, že?). Hudba na albume je špecifická – vznikla ako hudobné pozadie pre básne. Tie pochádzajú od poľských, českých a slovenských básnikov, pričom niektoré sú moje vlastné. Každú báseň som preložil podľa potreby, aby bola dostupná v češtine/slovenčine a poľštine. Album je venovaný jeseni – titul jednoznačne odkazuje na jeseň a knihu od Tove Janssonovej.


5 Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe?

Ťažko to presne definovať. Najviac ma ovplyvňuje momentálna nálada alebo téma, ktorú si pre dané album zvolím. Občas je to jednoducho motív, ktorý mi hrá v hlave dlhší čas… Inokedy objavím alebo vytvorím zaujímavú farbu na syntetizátore, a od toho sa odvíja ďalší proces tvorby úplne prirodzene…


6 Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol?

No… to je naozaj ťažká otázka, najmä keď mám vybrať iba jednu skladbu alebo text. Myslím, že z tvorby Nirnaeth/Xperimenty by som určite odporučil práve poslednú titulnú skladbu „Neskoro v novembri“ (alebo jej alternatívnu verziu „Sent i november“). Ak ide o text, vyzdvihol by som „Jesień V“ z toho istého albumu, ktorý v českom preklade nesie názov „Jeseň u Olše“.

 

 

7 Čo je ten moment, ktorý oddeľuje „manuálnu zručnosť“ od umenia?

Ťažko povedať, či ide o moment, alebo skôr o výsledok, skutok či efekt. Je to rovnaká otázka ako „aký je rozdiel medzi remeselníkom a umelcom“. V podstate si to každý definuje po svojom, najmä v dnešnej dobe, keď – aspoň mám taký pocit – čoraz viac ľudí uprednostňuje remeselnícke výrobky pred umeleckými dielami. Umelecké dielo však so sebou nesie nielen kúsok duše, ale hlavne veľké množstvo emócií. Umožňuje Ti zažiť katharsis, vnútorné obohatenie. Naopak, remeselnícky výrobok Ti môže priniesť radosť alebo zábavu, no neponúka ten hlbší rozmer, ktorý by Ťa posunul ďalej.


8 Má mať umenie hranice resp. sú témy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať?

Nemám rád (a ani nepovažujem za správne) definovať alebo popisovať hranice, nech si každý robí, čo chce, ale určite existujú medze, za ktoré by som ja osobne nešiel. Za prvé, nikdy sa mi nepáči, keď niekto do umenia zamieša politiku – som umelec, nie agitátor. Za druhé, umenie by nemalo slúžiť na cieľové urážanie iných ľudí (či už jednotlivcov, alebo skupín). Ak hovoríme o „zásahoch“, tak ani do umenia by sa nemalo zasahovať. Ani cenzúrou, ani marketingom – najmä ak máš manažéra alebo poradcu, ktorý na Teba tlačí, aby si niečo urobil inak, lebo sa to lepšie bude predávať atď.


9 Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie?

Dúfam, že tie najzaujímavejšie príhody ešte len prídu. Aby sa však stali, musel by som opustiť svoje štúdio a vydať sa do sveta... Hm... A to je odpoveď na druhú časť tvojej otázky – dostal som sa tak ďaleko (vysoko), že ma úplne pohltila mizantropia…

 

10 Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?

Hlavne dokončiť druhé album Xperimenty a ďalšie album Nirnaeth, možno sa objavia aj nejaké nové projekty, záleží na tom, akým tempom budem schopný skladať a nahrávať, aby som to stíhal popri svojom bežnom zamestnaní.


11 Cítiš sa byť súčasťou domácej scény?

Nie, pretože v mojom prípade je veľmi ťažké definovať, čo vlastne znamená „domáca scéna“. národnosti? To by bola poľská. Podľa miesta kde žijem? To by bola zase česká. Alebo slovenská, podľa toho, že tam mám kopec známych a bol som tam dlhodobo aktívny (aj keď už dávno). Skôr sa cítim ako voľný elektrón, ktorý sa pohybuje medzi týmito tromi scénami.


12 Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre UG scénu?

Takže opäť, musíme to nejako rozobrať po krajinách. Keby som mal hovoriť o 90. rokoch, musel by som sa sústrediť hlavne na Poľsko, kde som vtedy žil. Boli to úplne iné časy. Celý kontakt prebiehal klasickou poštou, na odpoveď si čakal týždeň, dva, z Južnej Ameriky občas aj mesiac. Scéna bola rozhodne menšia. UG kapela bola schopná predať viac než 3000 ks cédečiek – dnes je to pre niektoré lokálne kapely takmer nedosiahnuteľné. Neboli streamovacie služby, neexistoval internet, aký poznáme dnes... Pre mňa to boli rozhodne najlepšie časy. Roky 2000-2020 neriešim, mal som ako tvorca totálne okno – vrátil som sa až túto dekádu, a tu ešte nemôžeme hodnotiť, aj keď zatiaľ to vyzerá celkom nádejne.


13 V čom mali podľa teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešným kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby?

V tom, že bola celá scéna menšia, kapiel, projektov, interpretov bolo rozhodne menej. Hej, bolo to ťažšie s propagáciou, ale keď sa to už rozbehlo, tak fičalo. Dnes je síce internet, svet sa zmenšil do rozmerov globálnej dediny, ale zase všetkého je absolútna nadprodukcia. Prednedávnom som čítal, že iba metalových albumov vyšlo v minulom roku cca 9800. A to sa bavíme iba o metale... Ako má niekto nový vyniknúť v tejto povodni?  

 

14 Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes? Ktoré ti naopak lezú/liezli na nervy?

Keď som začínal, mal som kontakt hlavne so slovenským metalovým UG, s niektorými kapelami sme dokonca aj spolu hrávali koncerty a vydávali cédečka (Sanatorium). Na Slovensku ste mali fakt kopec skvelých skupín: zmieňované Sanatorium, Morgain, Lunatic Gods, Ethereal Pandemonium, Daybreak, Suffocate, Galadriel, Surgical Dissection, a z novších napr. Orkrist. Dnes zo Slovenska počúvam širšie spektrum – nielen metal, ale aj napr. Ondreja Zintaera, Owlsilar Gate atď. Snažím sa fungovať tak, aby mi nič neliezlo na nervy, škoda zdravia na negatívne pocity...


15 Počas pandémie sme zažili spomalenie a izoláciu, v rámci ktorej sme chodili na ilegálne koncerty a vážili si všetko čo vznikalo - dnes sme späť vo svete kde je pretlak koncertov, novej hudby - ako si vnímal ten čas spomalenia ty a nechýba ti aspoň trochu?

Pre mňa to bol veľmi dobrý čas. Mal som pokoj a kľud, nakoľko sa na krátky čas výrazne spomalila aj moja prekladateľská činnosť, takže som konečne našiel po rokoch čas na obnovenie hudobnej činnosti. A máš pravdu, hej, trošku to chýba… Ale zažiť to ešte raz nechcem, nie za takýchto podmienok, aké nám vyfasovali. Aj keď v podstate niektoré veci s nami zostali. Už vieme, že sa nemusíme ponáhľať, že niektoré veci sa dajú stihnúť aj pozajtra… Aspoň ja to mám od tej doby dosť lepšie vybalansované.


16 Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta?

Snažím sa rozdeľovať tvorcu a tvorbu. Autor je autor, nemusím ho znášať, akceptovať. Dielo je dielo – buď sa mi páči alebo nie, je (skoro vždy) jedno, od koho pochádza. Aj keď máš pravdu, že nejaká hranica existuje. Extrémne názory, ktoré interpret/umelec násilne a agresívne presadzuje, konanie, skutky s ktorými sa nestotožňujem, neakceptujem a ktorými sa ten dotyčný verejne chváli, sú už za touto hranicou.

 

17 Čo ťa na domácej scéne serie?

Úplne nič. Snažím sa žiť tak, aby ma nezaťažovali negatívne myšlienky a pocity, takže veci, ktoré majú „potenciál“ ma nasrať si rýchlo upracem z cesty.


18 Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo?

Kedysi to bolo rozhodne Castle Party s jedinečnou atmosférou Bolkowského hradu a neskutočnou hudbou. Dnes, neviem... ťažko by som našiel jednu konkrétnu akciu, ktorú by som považoval za rozhodne najlepšiu, a ešte by som to nejak musel odôvodniť. Možno preto, že sa zo mňa stal mizantrop a domased? Asi hej.


19 Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje?

Emócie. Je jedno, aký štýl zastávaš alebo akú scénu reprezentuješ – ak máš vytvoriť dobrú hudbu, písať dobré básne atď., musíš do toho vložiť skutočné, naozajstné emócie. To je rozhodne spoločný menovateľ. Umelcov rôznych scén už potom rozdeľujú detaily, špecifiká jednotlivých žánrov... Bez emócií to ale nikdy nepôjde.


20 Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa v súčasnosti zaujal najviac?

Tak opäť, neviem pre seba určiť „domácu“ scénu tak pôjdeme rovno PL/CS/SK. Z nových vecí ma rozhodne v Poľsku zaujal Infamis Tenebre a tiež nové album Piotra Lenarta. Ak ide o grafiku, veľký dojem na mňa urobil obal posledného albumu Blind Ruler Cursed Land, ktorý vydala slovenská Nomad Sky Diaries. A nie je to síce nová vec, ale stále mám pred očami cover art „Spánku“ od Ondreja Zintaera...


21 Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.

Tetovanie nie je úplne môj štýl. Album: práve počúvam „And Now…“ od Kjetil Mulelid Trio. Neskutočná vec... Z kníh som sa práve vrátil k U.K. Le Guin, lebo v Poľsku vyšla nová verzia – úplne všetko v tvrdých obálkach, krásne pozbierané do jednej kolekcie (napr. celý Hainský cyklus ako jedna veľká tehla). Film: Fukkatsu no hi. Na seriály a počítačové hry už v tom všetkom nemám čas, môžem ale odporučiť pivo z môjho mesta – Cieszyn Lager.

 

22 Vinyl/CD/MC?

Rozhodne CD. Vinyl je krehký, ťažký na posielanie, vôbec nejaký ťažkopádny, ten analogue-cult nejak nežeriem. MC šuští, kedysi človek bol zvyknutý na tie nedostatky, potom to aj trošku spasilo Dolby, ale aj tak... CD je v tom najlepšie – malé, ľahké, krištáľový zvuk.


23 Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?

Hodím po jednom: CZ – ALT; SK – Owlsilar Gate; PL – Piotr Lenart


24 Motto/obľúbený citát prípadne odkaz na záver.

Ďakujem za zaujímavý rozhovor a nešablónové otázky. A všetkých samozrejme pozývam aby si vypočuli hlavne ten posledný album („Neskoro v novembri“). An Art for an Art!

====================================================================

Linky:

https://www.facebook.com/Nirnaethmusic

https://dagdy.bandcamp.com/

#249 Nuummite / Post Rock / Marek / 9-12-2024

Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?

Ahoj, jsem Marek a hraju na kytaru v Nuummite. Nejvíc teď bojuju se svým pesimismem ohledně stavu světa, války na Ukrajině, klimatické krize a podobných věcí. 

 

V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral?

Před Nuummite jsem hrál na kytaru v death/black metalových Errantes, kde působili i Michal s Lukášem, kteří se mnou teď v Nuummite hrají. V té době jsem měl taky death metalový one-man projekt Antizen, který jsem poslal k ledu v podstatě hned potom, co jsem nahrál jeho jediné EP. Později jsem chvíli hrál na basu v blackových Sukkhu, ale to byla opravdu krátká epizoda.


Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?

Moje primární kytara je teď Hagstrom Ultra Max. Je to krásný nástroj, co sice tvarem připomíná Les Paul, ale skoro ve všech parametrech se od něj liší. Pro mě je asi nejdůležitější, že má delší menzuru, a tak tam kvůli podlazení nemusím dávat moc tlusté struny.

Dal jsem tam jiné snímače se silnějším výstupem a jako u všech svých kytar jsem změnil zapojení tak, abych mohl jedním pohybem přepínače změnit zvuk z “jedovatého” kobylkového snímače v sériovém zapojení na “cinkavý” krkový snímač v paralelním módu.

Ohledně aparatury jsem se po krátkých experimentech s pedalboardem a lampovou hlavou vydal na cestu totálního downsizingu. Všechen zvuk řeším multiefektem Line6 Pod GO spolu s malým class D tranzistorovým zesilovačem. Ve spojení s 2x12 bednou to zní dobře a snadno se s tím cestuje.

 

Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval?

Naše poslední nahrávka je čtveřice singlů, co jsme nahráli ve studiu Riversound u Petra Bučila po vydání naší debutové desky Celestial Triarchy. Jsou to Můry, Doublethink, Bicycle Day a Insomnia. Zatím to vyšlo jenom na internetu, ale bavil jsem se z Obstíkem z Noise Mafia, že bychom to mohli dát na nějakou limitovanou edici kazet - uvidíme.

Nahrávali jsme sice ve stejném studiu jako v případě desky, ale trochu jinak. Předně jsme se vykašlali na reamping a přešli čistě na digitální simulace aparátů, což nám dalo víc prostoru v úpravách zvuku a mastering jsme si tentokrát nechali udělat přímo od Petra.

Hudebně je to někde uprostřed mezi první deskou a hudbou, co děláme teď. Vzdalujeme se black metalu a skladby už mají jasnější strukturu, i když je to pořád založené víc na riffech než na nějakém celkovém dojmu,.

Ke skladbě Můry napsal a nazpíval text Martin Šindelář, který už nám hostoval na desce.


Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe?

Podvědomě asi všechno, co v životě vnímám. Samozřejmě mě inspiruje hudba, kterou zrovna poslouchám. I když si ale občas říkám, že bych někde mohl použít postupy, které jsem slyšel jinde, většinou stejně skončím u nějakého náhodného riffu, který se mnou pocitově něco dělá, spíš než že bych ty inspirace nějak plánovitě využíval.

Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol?

Občas se rád vracím ke skladbám, které mi dřív lezly na nervy a už je ani nehrajeme naživo. Asi bych měl ale zmínit jednu z našich nových skladeb, má pracovní název Owls. Myslím, že je skladatelsky zajímavá a zároveň neztrácí na chytlavosti. Zatím ale není nahraná.

Co se týče textů, tak vzhledem k instrumentální povaze naší hudby můžu mluvit jenom o skladbách na kterých hostoval Martin Šindelář. Z nich se mi teď nejvíc líbí Můry, protože korespondují se situacemi, ve kterých poslední dobou žijeme.


 

Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?

Umění je nápad, který do nějakého už existujícího kontextu přinese nový pohled na věc a tím ten kontext mění. Manuální zručnost umožňuje s tím nápadem pracovat.

Myslím si, že to rozdělení teď vyniká na příkladu umělé inteligence, která dokáže kompilací existujících zdrojů vytvořit řemeslně povedená díla, kterým ale chybí nápad.

Další příklad zručnosti bez nápadu jsou všechny ty blackmetalové předělávky Bedřicha Smetany, se kterými se v posledních letech bůhvíproč roztrhl pytel.


Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať?

Ty hranice se posouvají s kvalitou díla, ale pokud je nějaká umělecká performance založená na vraždění nemluvňat, asi by neměla proběhnout.

Nenastavoval bych ale žádné hranice specificky pro umění, spíš bych se na držel toho, že člověk - autor je omezován různými společenskými nebo morálními pravidly. Ty je někdy potřeba překračovat se všemi následky, ale jestli to za to u kterého díla stojí, si musí rozhodnout každý sám.

 

Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie?

Hodně dekadentní byly koncerty s Errantes, hlavně v období, kdy s námi zpíval Wolkman (schválně to psal takhle). Ten člověk měl po nějaké bouračce v lebce několik děr, nevlastnil mobilní telefon a nepsal si texty. Pokaždé zpíval něco jiného. Dřív pracoval jako hrobník, ale vyhodili ho a za časů Errantes se živil jako stěhovák.

Jednou se kapelníkovi Robertovi rozbilo auto, a tak abychom se dostali na koncert v Benátkách nad Jizerou, půjčil si Wolkman auto od svojí přítelkyně. Když jsem přišel ke zkušebně, už v něm seděl jeho kamarád Frankie Dlouhán, co byl tak našrot, že nedokázal mluvit. Prý je to dlouholetý rodinný přítel a pojede s námi na koncert. Za celý večer jsem mu rozuměl asi dvě slova (kytary a “Kissáci”). Walkman to na dálnici šněroval od čáry k čáře, evidentně řídil tak podruhé v životě, Frankie se dusil v záchvatech bezdomoveckého kašle a Robert se vzadu tiše modlil. Dojeli jsme kupodivu v pořádku a ten úspěch samozřejmě Frankie s Wolkmenem hned běželi oslavit na bar. Tam se Wolkmanovi zalíbilo a tak potom uprostřed koncertu odložil mikrofon a odešel z pódia pít. Podobné zážitky z velké části přispěly k rozhodnutí nemít v Nuummite žádného zpěváka.


Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?

Dodělat hudbu na druhé album Nuummite, zatím jsme tak ve dvou třetinách. Po nedávném brněnském koncertě jsme se shodli, že tomu budeme chtít dát nějaké jednotné téma a v diskuzi tam zazněla spousta dobrých nápadů. Ale bude to ještě nějakou dobu zrát.

 

Cítiš sa byť súčasťou domácej scény?

Já ten pojem “česká scéna” už většinou slýchám jenom v sarkastickém zabarvení. Přijde mi, že je tu hromada různých skupin lidí, co se častěji vídají a různě spolupracují, přičemž ty skupiny ani nemusí být nijak žánrově vyhraněné. Ale mezi jednotlivými partami nepanuje moc velká sounáležitost.

Nějaké mosty mezi nimi jsou a mně osobně vyhovuje občas proplouvat jimi napříč, ale myslím si, že snažit se některé ty lidi spojovat by způsobilo víc škody než užitku. Samozřejmě ne všechny party jsou mi sympatické a ne se všemi se dokážu nebo chci bavit. A u některých k tomu ještě nebyla příležitost, nebo je prostě moc neznám.


Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre UG scénu?

Narodil jsem se v roce 1993, takže o devadesátkách ti toho moc nepovím. O hudbu jsem se začal zajímat někdy kolem roku 2005, tou dobou jsem se učil na kytaru a někdy okolo roku 2010 jsem začal zkoušet hrát v kapelách a chodil na koncerty svých kamarádů. To byl většinou studentský alkopunk, ale mě spíš zajímal metal.

V roce 2011 jsem hrál na prvním ročníku Žižkovské noci, což byla (a je) dost důležitá událost pro pražskou klubovou scénu a úplně každý, kdo se v Praze věnuje hudbě, má k tomu festivalu nějaký vztah (dobrý nebo špatný). Ve stejném roce taky proběhl první ročník Zelífestu. Tenhle festival mám spojený s letenským barem Barré, kde jsem potkal spoustu umělecky aktivních alkoholiků, a později s klubem Balada, kde proběhla spousta skvělých koncertů napříč žánry a ze všech pražských klubů měl největší schopnost spojovat lidi. Podobných “scén” kolem klubů a festivalů tu je několik, z nich bych tu chtěl ještě zmínit aspoň dejvickou Klubovnu a s ní související festival Povaleč.

Roky 2014 - 2017 jsem strávil objížděním poloprázdných kulturáků s Errantes, abych se pak rozhodl s tím vším seknout a celkově se vzdálit metalové subkultuře. To rozhodnutí mi vydrželo asi rok a půl, než jsme si s Michalem a Lukášem založili Nuummite. Potom ve všem zas nadělal paseku covid, spousta klubů skončila a kultura šla ke dnu.

Teď je takové období pomalého zlepšování. Některé akce jsou super, ale spousta lidí, co dřív chodila na koncerty, si pořídila rodiny. Mladší generace je zase poznamenaná dvěma roky lockdownů ve věku, kdy má člověk na kulturu nejvíc času a energie.


V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby?

Nedokážu si představit domlouvání koncertů a zkoušek, když mobil mělo jenom pár lidí a internet byl v plenkách. Člověk neměl moc možností, jak dát vědět, když nastal problém. Veškeré vybavení bylo dražší a slušně znějící nahrávku nešlo udělat doma v obýváku, jako je tomu teď. Moc výhod oproti dnešku tam nevidím. Samozřejmě, kdo se tomu vydržel věnovat od devadesátek až do teď, má často status legendy.
Nebo je to úplná troska.


Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes? Ktoré ti naopak lezú/liezli na nervy?

Dřív jsem poslouchal hodně death metal, teď už skoro vůbec. Pak jsem měl takové post-rockové období a od té doby si rozšiřuju obzory do všech možnách žánrů. I když v některých mě baví jenom tak 10% věcí, na které narazím. Nesmí to být moc dementní (nebo to naopak musí být absolutně dementní).
Co doteď nedokážu vystát, ačkoliv nemám žádný důvod ten žánr nenávidět, je reggae a ska.

 

Počas pandémie sme zažili spomalenie a izoláciu, v rámci ktorej sme chodili na ilegálne koncerty a vážili si všetko čo vznikalo - dnes sme späť vo svete kde je pretlak koncertov, novej hudby - ako si vnímal ten čas spomalenia ty a nechýba ti aspoň trochu?

Pozoruju na sobě, že jsem se stále nevrátil do stejného stavu, co byl před pandemií. Před covidem jsem byl mnohem aktivnější, častěji jsem chodil na koncerty, víc jsem hrál, celkově jsem stíhal víc věcí.

Během doby, kdy se nemohlo hrát, jsme nahrávali první desku, takže to nebyl úplně promarněný čas, ale strašně jsem zlenivěl. Jak jsem to vnímal? Znuděně a s pocitem ztráty mládí. Rozhodně mi to nechybí.


Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta?

Tam, kde to jde, odděluju autora od díla. Dokážu si užít dobrou hudbu i od interpreta, co je jinak dost špatná osobnost, ale na pivo bych s takovým člověkem nešel. Když mě nějaká hudba zaujme, nestavím na tom svůj vztah k osobě umělce. Dost často vůbec nevím, co je to za člověka. V osobní rovině mi vadí burani s xenofobními názory, co šíří dezinformace a podporují Rusko. A pak samozřejmě takové ty obecné věci, jako když někdo lže.


Čo ťa na domácej scéne serie?

Štve mě, jak jsou někteří lidi posedlí dosažením nějakého “komerčního” úspěchu - viditelně je zajímá víc než samotná hudba, kterou dělají a jsou ochotni kvůli tomu ztratit veškerou sebeúctu. V nejhorším případě pak kvalitu hudby posuzují výhradně podle její popularity. 

Žánr, který hrají, podřizují aktuálním trendům, členy kapely vybírají podle pohlaví a vzhledu a ve snaze vytvořit virální obsah se ztrapňují přiblblými příspěvky na TikToku ve stylu Aleny Schillerové.

Bohužel tenhle fenomén podporují někteří hudební influenceři a promotéři a poškozují tím autenticitu české klubové scény. Vykašlete se na ten sen o rockové hvězdě a dělejte to, co vás baví. Umění dělá člověk v první řadě pro sebe a až potom pro druhé.

Jasně, propagace je důležitá, ale musí sloužit dílu, ne aby bylo dílo podřízené propagaci.
 

Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo?

Rád bych tady vyzdvihnul Post-Rock Fest, který organizuje můj kamarád David z kapely The New Horizons. Je to relativně malá akce s line-upem poskládaným ze zajímavých domácích i zahraničních kapel operujících v žánru, kolem kterého tu neexistuje prakticky žádná subkultura. Na rozdíl od jiných akcí podobné velikosti tahle zatím po dvou ročnících neskončila totálním bankrotem a Dejv už plánuje třetí ročník.

 

Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje?

Umělce rozdělují různé světonázory, vkus a mnohdy ješitnost.
Spojuje je většinou chlast a jiné psychoaktivní látky.


Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa v súčastnosti zaujal najviac?

Zaujalo mě nedávno vydané album Music for Firewalkers od Blind Ruler Cursed Land. Zvukově je to v tomhle žánru nejdospělejší česká nahrávka.

Mimo to musím zmínit Elegii Propastnou od Slati. To album nahrávali v Golden Hive Studios, kde teď nahrávají snad úplně všichni (napadají mě Drom, FDK, Mayon, NOIX, milion dalších). Není divu, ten zvuk je sázka na jistotu.

Pěkný videoklip nedávno vydali Mayon ke skladbě V těle a zemi, i když těch 9 a půl minuty je tak na hranici toho, na co dokážu udržet pozornost. Nejkrásnější artwork má jednoznačně Hairy Hairy od Kaviar Kavalier.


Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.

Album: Mountainscape - Acceptance. Pozdější tvorba už mě tolik nebaví, ale jejich první album je naprosto geniální a je to pro mě dobrý příklad toho, že i ve třech lidech se dá dělat instrumentální hudba líp, než by to zvládly mnohem větší ansámbly.
Kniha: Gödel, Escher, Bach od Douglase Hofstadtera - knížka spojující matematiku, umění, informatiku a kognitivní vědu. Je překvapivě čtivá, odkrývá souvislosti ve zdánlivě nesouvisejících oborech a dochází k ohromujícím závěrům.
Film: Šílení (2005) od Švankmajera - už jenom kvůli Janu Třískovi v roli markýze De Sade.Seriál: Bavila mě první série Twin Peaks, ale na seriály moc nejsem.
Hra: Zaklínač 3, nic lepšího jsem zatím nehrál.
Tetovací studio: doma, pomocí DIY strojku s kytarovou strunou místo jehly
Pivo: Asi Radegast 12, ale zvládnu v podstatě cokoliv. Nejsem moc velký znalec piva.


Vinyl/CD/MC?

Hudbu poslouchám v podstatě už jenom digitálně, ale jako sběratelský artikl mi dává smysl buď kazeta nebo vinyl.


Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?

Tengri, Postea, Mayon, Drom, FDK, Mancy Sono, The New Horizons, Obstík (Usnu?, Futile Mourning, Noise Mafia), Karel Braun


Motto/obľúbený citát prípadne odkaz na záver.

“Dám to poslechnout svým dětem a jestli se jim to nebude líbit, tak je dám do děcáku!” - paní, co si koupila CD od všech kapel na koncertě ve Farářově Sluji v Mladé Boleslavi

======================================================================

Linky:
https://www.nuummite.eu/
https://nuummite.bandcamp.com
https://www.facebook.com/nuummiteband
https://www.instagram.com/nuummiteband/

#84 Flork Reviews: Black Hole Constellation – Garden of Deception Delights (2023)

 

Black Hole Constellation – Garden of Deception Delights (2023)

by Flork

 

Black Hole Constellation's “Garden of Deception Delights” is an intriguing and daring sonic exploration into the realms of experimental, avant-garde, electronic, and alternative metal music. Crafted solely by the one man show, Michal Jahoda, the album takes listeners on a captivating journey through a hauntingly dark and ambient soundscape.

From the opening track, it becomes evident that "Garden of Deception Delights" is not your conventional album. St. Matter (free) is such a captivating tune, yet it’s more than a collage of circuit-based technology and sequences. Jahoda pays meticulous attention to detail and his experimental approach to all of the compositions result in an otherworldly listening experience. The album effortlessly weaves together electronic elements with alternative metal's raw energy, creating a distinct and immersive musical atmosphere. The second track Devourer, for instance, is a masterpiece on its own with its dark and whispering vocals, but with the speedy beats of the drums providing an ironic presence to the background. In fact, one of the standout features of this album is Michal Jahoda's haunting and ambient vocals. His voice adds an enigmatic and surreal quality to the already mysterious atmosphere, drawing the audience deep down into the depths of the “Garden of Deception Delights”.

I have to admit that the first half of the album lured me into this surreal world of sound(s) and I found myself craving more. Tracks like Chained by Conscience and Encounter utilise unconventional instrumentation and the textures and unexpected samples and changes leave no room for predictability. However, I still find it hard to call this an experimental album as it seems that Jahoda has come upon a unique sound that constantly challenges the listener’s expectations. But his approach is experimental and he seems to have nailed it on the final outcome. If I were to describe Black Hole Constellation, then perhaps you would have to close your eyes and imagine Depeche Mode with Dani Filth as their lead singer, with the addition of several industrial, Berlin-based DJs (and Al Jorgensen as the producer). You might also hear early elements of the Ministry and Die Arzte, but with an extremely dark side, as if antidepressants no longer perform their magic. 

 

There are also heavy guitars too, in fact lots of them (as well as several really cool bass riffs). And so, the second half of the album keeps my interest high. The Outsiders Saga I and II are such cool compositions, since they balance themselves between heavy, raw energy and atmospheric moods. And along with Attempts and Serpens, the final two tracks which close this album, themes of introspection, existentialism, and the interplay between light and darkness all intertwine, thus making this album a thought-provoking and introspective experience.

Garden of Deception Delights is an ambitious and captivating album that showcases Michal Jahoda's artistic prowess. Not only does he perform nearly everything (he does enlist the assistance of drums and vocals on some of the tracks), he also wrote, recorded and produced the album himself. So, in conclusion, I have to say that his one-man project proves that innovation and creativity know no bounds. Black Hole Constellation leaves us eagerly anticipating what Michal Jahoda will deliver next.

========================================

More by Black Hole Constellation on Jablka ďaleko od stromu

• Interview (March 2022)

 

 

#206 Personal Spaces // Instrumental Rock // Mišo, Peťo, Fuxi // 13-4-2023.

 

Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?

Mišo : Čau, volám sa Mišo, hrám na gitare v kapele Personal Spaces a posledné dni ma najviac baví byť v lese na bicykli. Je tam kľud, nikto ťa tam neotravuje.

P: Ahoj, volám sa Peťo, hrám na basgitare a živím sa ako mechanik v renovačnej dielni. Priznám sa, že asi nemám nič, čo by ma poslednú dobu nejako bralo. Asi snáď len to, že po tej dlhej a šedivej zime konečne prichádza jar a začína motocyklová sezóna, takže už je to celé také viac..optimistické.

Fuxi: Ahoj, som Fuxi, cez deň hľadám trhliny na dopravných lietadlách v servise. Momentálne sa vo voľnom časenajviac venujem hudbe, okrem toho mám tisíc ďalších záujmov, ktorým sa nestíham venovať – napríklad rád vyrábam veci, najmä z dreva. Keď je na to počasie tak si rád vystrelím z luku, je to pre mňa forma meditácie...


V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?

Mišo: Kedysi asi pred trinástimi rokmi som hral v kapele Sustainage na gitare, mali sme dva 15 minútové koncerty. Hrali sme nejaké bluesové veci a pár coverov. Celkom sranda vláčiť veci na skúšku busom z Trenčína do Bánoviec.

P: Moja prvá a jediná kapela je Personal Spaces kde hrám na basu a dúfam že to tak ešte chvíľu zostane.

Fuxi: Okrem PersonalSpaces som kedysi hral s kamarátmi v zoskupení BehindtheVeil na gitaru. To sme boli decká a stretávali sa v nedeľu pred obedom na hodinku v kultúrnom dome na Juhu v Trenčíne a snažili sme sa hrať nejaké covery. Sú to vtipné spomienky, ale som rád že ich mám.


Na čom a cez čo hráš/spievaš a ako si spokojný so svojou výbavou?

Mišo: Momentálne je môj hlavný nástroj Squier J Mascis Jazzmaster, mám ešte mexického Strata ale ten teraz moc nepoužívam. Kombo mám lampové Peavey Classic 50 z roku 94. Ešte spomeniem kópiu Life pedálu od Fuxiho.. Bez toho sa nedá žiť.

P: Ako hlavný nástroj používam jaseňový, 5 strunový homemadeprecision, ktorý vznikol počas dlhých dní a nocí cez prvú pandemickú v roku 2020. Rok na to nasledoval 4 strunový fretless (koľká vlna to bola si už nepamätám), tiež precision a tiež jaseň. Ako aparát používam fullstackMarkBass LM II s boxom 102HF. Do toho po nejakom čase a značnom naliehaní kolegov z kapely pribudlo pár krabičiek. Spokojný som na toľko, že po vyše 10tich rokoch som sa dostal do stavu, kedy nemám potrebu nič meniť...aspoň na chvíľu :).

Fuxi: Čo sa techniky týka tak sa dá bez váhania povedať, že mám istý problém :D – fantastickej techniky mám viac než by sa embrionálneho muzikanta mojej maličkosti patrilo. O mojom pedalboarde chalani z kapely často vtipkujú, že by sa z neho dali aj e-maily posielať. Vysvetlil by som to asi tak, že veľká časť môjho ja je aj logická a technická, preto gear a nahrávanie/mixovanie atď. je pre mňa akýmsi spojením tejto  stránky s tou kreatívnou. Navyše ma rôzne dobré zvuky a miestami pazvuky dokážu úžasne inšpirovať...  Aby som spomenul pár konkrétnych vecí, radšej bez toho aby som sa do toho viac púšťal – gitara, ktorá mi k srdcu prirástla je 60tkový mexický telecaster, ktorý už mi veľa krát nepríjemne popadal a začína to byť na ňom aj poznať. Hrám cez Bassmana a TwinReverb zo ´73, ktorý sa takmer nedá zdvihnúť. Okrem gitary posledných pár rokov hrám aj na synťáky, teraz mám Mooga Subsequent37 a Propheta 6tku čo je pre mňa úplne vysnívaná kombinácia.

 

Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?

Mišo: Naše EP sme venovali miestu, kde tvoríme a stretávame sa, tým sú bývalé odevné závody Merina, ktoré mali potenciál stať sa aj kultúrnym miestom, kde sa mohli ľudia stretávať, mať skúšobne, ateliéry, kde sa mohli konať akcie. Pokus tam bol, ale bohužiaľ biznis plán postavať Kaufland a zbúrať historické cenné budovy to celé podčiarkol. Klasika, kto má prachy, môže všetko. EPčko sme nahrávali u seba v skúšobni, mixoval a šperkoval to náš gitarista Fuxi a na master to odišlo do PulpStudia, pod taktovku Jakuba Hríbika.

P: Myslím, že Mišo to vystihol pekne a nemám k tomu čo dodať. Snáď len veľká vďaka Fuximu za pevné nervy a skvele odvedenú prácu pri mixovaní a rovnako tak Jakubovi Hríbikovi za masterig.

Fuxi: EP Tiberghien sme nahrávali svojpomocne v našej skúšobni a myslím, že pre nás všetkých je to veľká škola. Pre mňa osobne to bola krv, pot a slzy, keďže som to mal tak nejako na starosť po tej technickej stránke - čo ako nahrať, s akým zvukom a potom som to aj mixoval. Keďže sa to všetko iba učím za chodu tak mi to zabralo kopec času a energie, ale určite som sa veľa naučil. Rád spomínam na to ako som miesto shakerov nahrával čili v plastovom obale z donášky jedla a nejaké korenia v sklenenej dóze :).


Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?

Mišo: Nálada, počúvanie a objavovanie ďalšej hudby, návšteva dobrých koncertov.

P: Pri tvorbe ma asi najviac ovplyvňuje aktuálna atmosféra, určite má na tom svoj podiel aj nálada a kopec ďalších faktorov, ale pokiaľ sa cítiš v pohode a máš okolo seba takých skvelých kamarátov ako ja, ide to samo.

Fuxi: Určite veľa hudby, ktorú počúvam a ktorú som počúval rovnako ako živé vystúpenia umelcov, ktoré som zažil alebo videl zo záznamu. Všímam si ako tú hudbu vnímam a ako sa ten pohľad v čase vyvíja a trochu sa zamýšľam čím to je. Na to sa snažím myslieť keď potom robím na svojich nápadoch. Taktiež ma veľmi ma inšpiruje odhodlanie mnohých umelcov robiť si veci podľa seba. V tom ma určite ovplyvňuje aj názor ostatných v kapele kedy musíme nájsť nejaký konsenzus, čo nie je vždy jednoduché a stále sa učíme ako sa k tomu postaviť.


Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?

Mišo: Mám rád hypnotické veci a tou je podľa mňa skladba Fjord. Môžeš tam kývať hlavou do rytmu a až tak veľa tam neskáčeme ako v iných skladbách. Točí sa to okolo jedného riffu. Vtedy myslím na Dylana Carlsona a moju obľúbenú kapelu Earth.

P: Najradšej mám asi Závoj.

Fuxi: Ťažko povedať, väčšinou sa skôr orientujem na to čo ešte len bude alebo môže byť, ale súhlasím s Mišom - asi Fjord. Ja tú skladbu vnímam tak, že sa vyvíja a mení - prechádza nejakým príbehom bez toho aby tam boli razantné zmeny... to som rád, že sa nám podarilo a cítim, že je to skladba ktorú si vieme vždy užiť ako na skúške tak naživo.


 

Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?

Mišo: Ambície som asi nikdy nejaké nemal, boli to také klasiky ako hrať koncerty, niečo vydať. Proste tu po sebe niečo zanechať, či už si to pustí jeden alebo dvaja ľudia, vieš, že to malo zmysel.

P: Vždy som túžil patriť do nejakej bandy a odohrať živý koncert. Splnilo sa mi oboje - šťastný to človek.

Fuxi: Keď som začínal, tak moje ambície boli len si dobre zahrať s kamarátmi – to určite pretrváva aj dodnes. Časom sa k tomu u mňa určite pridala a vyvinula priam potreba tvoriť, skladať a vymýšľať nové nápady, ktoré snáď niekedy dotvorím/e. Aká je realita netuším a radšej ani nechcem vedieť...


Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ?

Mišo: Spomeniem jednu, keď sme hrali na jednom festivale na hrade Uhrovec. V nálade hypnotickej som skočil pred pódium aj s gitarou, potkol som sa o jedného hipisáka, čo tam sedel. Dohral som zvyšok piesne na zemi. On sa mi potom ospravedňoval, že určite som to mal naplánované a že mi tam nechcel zavadzať:D Ďalšia sa viaže už k spomínanému Life pedálu. Kto ho pozná vie, čo to je za beast. Náš gitarista Fuxi mi poskladal jeho kópiu a doniesol na otestovanie do skúšobne. Sedela tam vtedy jeho frajerka aj so sestrou. Len čo som stlačil switch, miestnosť požehnali samotní Sunn O. Tie pohľady báb stáli za to. Vtedy som vedel, že to je to pravé orechové.

P: Ja vlastne ani neviem čo by som spomenul. Už je to taká rutina - tvorenie nových vecí, skúška, koncert a furt dokola. Vždy je príjemné nabaliť dodávku a vydať sa na výlet niekam do neznáma, stretnúť nových ľudí, možno niekoho zaujať, možno nie.

Fuxi: Nenapadá ma žiadna konkrétna historka.

 

Čo chystáš v blízkej budúcnosti?

Mišo: S kapelou skúšame skladať nové veci, zapájať synthy, ktoré sa postupne stávajú čoraz viac súčasťou kapely.. Pomimo kapelu si skladám inštrumentálne piesne na akustickej gitare, ktoré chcem vydať na EPčku. Je tam ešte dosť práce, tak uvidím kedy to bude. Inšpiráciou mi je americký primitivizmus a jeho rozličné interpretácie od rôznych gitaristov. Viď chalani z Česka, Šimanský a Niesner. Skvelá hudba.

P: Snažíme sa kapelou pracovať na nových skladbách, aby sme trochu občerstvili repertoár a v dohladnej budúcnosti to stačilo na nový album, alebo aspoň ďalšie EP.

Fuxi: Momentálne sa venujeme skladaniu nových vecí s kapelou – takže pre mňa to znamená povyťahovať staré aj nové ponahrávané nápady, úryvky zo šuflíka. Spomenúť si na náladu/atmosféru, ktorú som mal na mysli keď ma to napadlo a potom ten úryvok rozvíjať dopĺňať predbežne o ďalšie nástroje a predstavovať si ako asi by sa to dalo zaranžovať v našej kapele... toto celé potom skĺbiť do nejakého viac alebo menej zrozumiteľného dema, od ktorého sa potom môžeme s chalanmi pri tvorbe odpichnúť.


Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?

Mišo: Asi nad tým takto nerozmýšľam. Vôbec to nejako neriešim.

P: Neriešim to, necítim sa nijako. Robím a hrám to čo ma baví, či to spadá pod domácu scénu, to ja neviem posúdiť.

Fuxi: Vlastne neviem čo by to malo znamenať, z toho mi vyplýva že asi skôr nie.


Akú emóciu alebo reakciu chceš svojou tvorbou vyvolať ?

Mišo: Hlavne aby bavila mňa, keď to niekoho baví, niečo to v ňom vyvoláva alebo sa mu to páči je príjemný bonus.

P: Mám rád, keď ľudia na koncertoch úplne zamrznú, až mám pocit že prestali dýchať. Pár krát som si to na koncertoch všimol. Vtedy viem, že to čo ide von z pódia stojí za to.

Fuxi: V prvom rade sa snažím vystihnúť to čo chcem ja, ako si to ja predstavujem v momente inšpirácie keď ma kopne múza v hlave sa mi zrodia nejaké veľmi prchavé predstavy. Myslím, že keď sa skladba vo výsledku páči nám, tak sa nájde aj niekto zvonku, ktorého osloví. Čo sa emócií týka, tak to je veľmi osobité - každý rovnakú pasáž alebo skladbu môže vnímať veľmi rozdielne. Určite je však dobré keď sa dokáže ľudí dotknúť... keď si pod ňou vôbec niečo predstavia, alebo ich dostane do nejakej nálady.

 

Snažíš sa v rámci tvorby k niečomu priblížiť alebo naopak sa od niečoho odlíšiť ?

Mišo: Nesnažím sa niečo kopírovať ale občas si sem tam ukradneš nejakú inšpiráciu, ktorá sa ti páči a snažíš sa ju pretaviť do toho svojho.

P: Asi nemám interpreta ku ktorému by som sa chcel priblížiť. Snažím sa nikoho nenapodobovať, zato sa inšpirovať čo považujem za normálne, či skôr nevyhnutné pri množstve hudby rôznych žánrov ktoré počúvam. Naopak, to že sa hudba ktorú hráme odlišuje od toho čo môžeš denne počuť z väčšiny rádií ma dosť teší.

Fuxi: Dúfam, že mixom vplyvov veľmi rozmanitej hudby, ktorú počúvam a vlastných predstáv a nápadov vznikne niečo špecifické. O nejakej originalite by som sa neodvažoval uvažovať, lebo na svete je už taký objem hudby, že pri väčšine melódií, rytmov atď. sa určite dá nájsť niečo veľmi podobné ak aj nie miestami identické či už o tom človek vie, alebo nie. Podstatné pre mňa je potom pre mňa aj podanie – nájsť svoj spôsob akým to povieme a keď tak potom dúfať, že to niekoho bude zaujímať.


Máš nostalgiu za nejakým retro žánrom alebo dekádou ?

Mišo: Koniec  60tych a začiatok 70tych.Vidieť v tých časoch Black Sabbath. To by bola zverina.

P: Pre mňa sú to asi devädesiatky keďže som v nich vyrastal. Žeby zrovna žáner, neviem, ale z tej doby si pamätám umelcov ako Karel Plíhal, Vlasta Redl, Karel Kryl,  Mňága a Žďorp, Jarek Nohavica, ktorého dnes už z určitých dôvodov nemôžem ani počuť, ale hlavne Buty. Určité skladby od nich (Buty) vo mne vyvolávajú silné nostalgické spomienky na detstvo a mám ich dodnes rád.

Fuxi: Nemám to tak jasne ohraničené, obľúbil som si veľa z celého prierezu 20. storočia, aj pred tým aj potom. Keď si mám vybrať tak s pojmom nostalgia sa mi najviac viažu 20., 30., 40. roky - jazzové a swingové bigbandy a ansámble, drevitý blues.


Ktoré dnešné trendy v rámci subkultúr môžeš, a ktoré ti naopak lezú na nervy ?

Mišo: Páči sa mi, že sa ľudia v subkultúrach navzájom podporujú ale zároveň mi lezú na nervy výnimky, keď sa niečo vydá, veľa krát to stojí za hovno a je okolo toho zbytočný hajp. To je dnes trendy a veľa z toho sa tvári ako alternatíva. Príklad je aj v diskusiách, niekto napíše aj konštruktívnu kritiku k takej hudbe ale ľudia ho hneď hejtujú. Všetko je zbytočne moc vyhrotené. Ja sa radšej nezapájam.

P: Nemám pocit, že by som do nejakej subkultúry patril, možno hej ale asi to nevnímam. Každý nech si robí čo chce a ako chce, pokiaľ mi to netlačí do palice.

Fuxi: Asi sa moc nezaujímam o trendy v subkultúrach, ale veľmi sa mi páči, keď sa kapely a interpreti navzájom ťahajú a podporujú, naopak nemám rád keď sa niekto správa ako „konkurencia“... veď to je nezmysel.


Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?

Mišo: Ak začne mať nenávistné prejavy alebo názory, tak u mňa skončil.

P: Rasizmus, podnecovanie k násiliu a nenávisti a prehnané pozérstvo.


Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?

Mišo: Čo sa týka súčasných kapiel a hudby tak sú to Mobius a ich The Magic of Macabre potom Jób a EP MMXIX. Artwork Mobius- Omega a videoklip Fyasco- Miško a Tomáško. Zábavná vec.

P: Zvukovo asi SisaFeher&FeheroRocher s albumom Cirrus. Ďalej určite Jób a tiež výborní TheIlls. Čo sa nie len coveru týka, tak ma zaujala kapela Besna a ich album Zverstvá. A klip? No asi sa zase budem opäť opakovať s Mišom, ale chalani z Fyasca a ich Tina Tarner a najnovší Miško a Tomáško ma vedia vždy pobaviť ale zároveň hudobne zaujať.

 

Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.

Mišo: Album: Šimanský-Niesner- Všechno Dobré, Kniha: Ján Púček- Karpaty, Film: Fire of love, Počítačové hry nehrávam a zatiaľ mám čistú kožu bez inkoustu. Pivo čapované plzeňské.

P: Album: Dan Bárta a Robert Balzar trio - Jedním dechem, Kniha: Skôr autor - Jussi Adler-Olsen, konkrétnu knihu neviem, všetky sú dobré. Hry nehrávam, tetovačku nemám a mám rád Svijanskú jedenástku.

Fuxi: Album práve počúvam Melanie De Biaso- No deal , Kniha: Irving Stone- Agónia a extáza, Film ma napadol Veľká nádhera od Sorrentina, s tetovaním nemám zatiaľ žiadne skúsenosti a pivo mám rád jednoduché, poctivé čapované ležiaky.


Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia ?

Mišo: Najviac za poslednú dobu sa mi páčil festival PSYCHEDELIC UMAMI v Česku, kde sme aj s chalanmi hrali. Fest sa koná v kostole, v lese. Miesto s atmosférou, kde nikto nič nerieši a sála z toho veľká pohoda. Ľudí tak akurát. Koncerty od krautrocku cez psychedeliu a elektroniku. Kto nebol, odporúčam.    

P: Kedysi by som jednoznačne odpovedal Pohoda, ale dnes už s tým súhlasiť nemôžem, asi proste starnem či čo je to zle. Posledné roky ma asi najviac zaujala Beseda u Bigbítu a tiež už spomínaný Psychedelic Umami v Soulkostele. Krásne miesto s jedinečnou atmosférou. Už cesta tam bola zážitok.

Mišo: Cesta tam bola zážitok pre môj žalúdok hlavne. Milujem zatáčky hlavne keď sedíš vzadu v dodávke:D

Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?

Mišo: Rád by som si prečítal rozhovor s kapelou Fyasco. Pozdravujem ich

P: TheIlls


Motto/obľúbený citát prípadne odkaz na záver.

Mišo: Ži a nechaj žiť. Alebo nalaď sa a nechaj to rozladiť.

P: Snaď len hrajte a počúvajte dobrú hudbu a robte čo vás baví. Trochu suché, či? Nevadí, platí to stále.

Fuxi: Nemám rád krátke múdra, ktoré môžu byť vytrhnuté z kontextu, ale povedal by som asi toto: Tvoriť je nevyhnutná potreba.

=======================================================

Linky:

https://personalspaces.bandcamp.com/track/chinese-storm

https://www.facebook.com/personalspacess

https://www.youtube.com/@personalspaces9080/featured

#157 timmi & Řehole // electronic-drone & label // Adri // 14-03-2022.

 

Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?


Som Adriana, venujem sa baristike a profesionálnemu foteniu. Zaujíma ma vesmír, história elektronickej hudby, príroda, duchovno, podstata bytia, história fotografie...


Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.


Niekoľko rokov som spievala v zbore, bola som speváčka v jednej nemenovanej kapele, počas strednej školy som hrala na bicie v jednej dievčenskej gruge kapele, ktorá nikdy nemala koncert ani nič nevydala, ďalej sme začali spolu hrávať s Koroze (pred rokom sme odohrali spolu koncert v pražskom Puncum). Momentálne hrávam a skúšam s kamarátom nejaké veci na synťákoch, sme také "KORG" duo. Uvidíme, ako sa to bude vyvíjať.


Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?


Hrávam na starých klávesoch CASIO, ktoré mám už asi 17 rokov, na nich som sa učila hrať na klávesové nástroje. Tento synťák mi vyhovuje hlavne v tom, že je to jednoduché hardware, prepájam ho so samplerom, pedálmi a hrám v reálnom čase. V ďaka sampleru Roland si viem stopy nahrať priamo, s čistým zvukom bez skreslenia a ďalej s tým pracovať ďalej (alebo to nechávam tak). Málokedy spracúvam svoju hudbu v pc, teda- spracúvam, ale pariamo nevytváram. Upravujem hudbu iba "kozmeticky", ale striktne sa tomu nebránim. Ďalej používam klasicky mikrofón, vrstvené vokály cez sampler, prípadne jeden vokálový efekt ZOOM V3, s ktorým som odohrala iba pár koncertov.  


Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia? 


Umenie je subjektívne. V súčasnej dobe je umenie skôr stret kontextov, ktoré potom vytvárajú celok. Ten moment, ktorý oddeľuje manuálnu zručnosť od umenia je prítomnosť duše, citov a zámeru. Technická zručnosť je skvelá v tom, že vďaka nej sa vie človek lepšie vyjadriť a byť flexibilný, tvoriť veci konštruktívne, nie len intuitívne.

 

Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?

Umenie nemá hranice, teda- opäť sme pri tej konetxtualite.


Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?

Dobrá otázka... Čo znamená akceptovať? Cielene toho umelca vyhľadávať alebo "neakceptovať" v zmysle, že sa mu budem vyhýbať? Rozhodne nebudem vyhľadávať tvorbu človeka, ktorý napríkald pácha násilie priamo na ľuďoch alebo na zvieratách. Tých forem môže byť viac. Nemám tým na mysli násilie po vzájomnej dohode s druhou osobou.


Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?


Všade? 
Často počúvam niekoľko hodín denne v práci internetové NTS rádio, ktoré je nevyčerpateľnou studnicou inšpirácie. Ďalej taktiež internetové rádio KPISS. Inšpirácia sa dá ale získať skutočne kdekoľvek, niekedy aj v sne, na prechádzke v prírode, alebo na poriadnom koncerte.


Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?


Najradšej mám Slzavé údolie. Pre mňa je to jedna z najemotívnejších skladieb, kde som použila viacero vrstiev, a takmer "vypľula dušu". Vznikla v období, keď samotná existencia v tomto svete bola veľmi náročná a všetko bolo na pi*u. Lockdowny, existenčná a existenciálna kríza.


 

Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?


V mojej hudbe sa texty často nevyužívajú, teda nie sú hlavným nositeľom informácie. Je tu ale jeden krátky text, ktorý som si napísala do skladby Biotops. Mám ho rada a je stále aktuálny. 



"Sediments of an ostensibly sentimental call
 Cover me with your blood, the green bitter healing coat...
with the fields of biotops and crystal gates
we withdrew voluntarily
 Calling you from the world beneath the mud of summer nights and autumn flooding rivers. I am calling you from the swamp full of cybernetic sorrow, from the whisper of spring herbs, penetrating my soul
borders of my spectacular self,
to what extent it is authentic
juxtaposition of a higher self and the body, animalism... it is all, it is unity, consequence of decisions born under expired love, which doesn´t make me feel guilty
Like a wreck has its own beauty
The biotops and its consciousness, the will of human nature tryin to appropriate eternal wisdom, nailpolish on my old hands, seems to be like the matter, atribute of a selflove
Body as a temple"


 

Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?


Moja veľká hudobná ambícia bola zahrať si v Puncum v Prahe. Keď som začínala, nepredpokladala som, že si tam hahrám niekoľkokrát. Ďalšia ambícia bola zahrať si v nejakom sakrálnom priestore. To sa mi podarilo v jeseni 2021, AEOD kolektív zorganizoval hudobný event v starej barokovej obradnej sieni v Karlových Varoch. Bolo to nezabudnuteľné.
Pripadá mi, že realita je ešte lepšia, než ambícia. Nemám na mysli iba spomínané hrania.


Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy ?


Najsilnejší moment bol, keď som si zahrala na minifestivale, ktorý som zorganizovala s kamarátom, spoluzakladateľom kolektívu/labelu Řehole. Hrala som ako jedna z posledných ľudí, dokonca som myslela, že to už nedám. Bola som nesmierne vyčerpná a nevyspatá z organizácie eventu. Napokon sa na mieste vytvorila úžasná close atmosféra, pozerali sa na mňa ľudia, ktorých mám rada a vzájomne sme boli všetci nejak prepojení. A zároveň som už nemala žiaden stres. Bolo mi to jedno, a vďaka tomu som nadobudla pocit ľahkosti a koncert dopadol super (aj keď napríkald vypadol prúd z centrály), haha.


Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?


Ťažko povedať. Dekadencia sa v mojom živote objavovala v istom období dosť výrazne, ale to som sa hudbe nevenovala ešte tak intenzívne do hĺbky.


Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?


Plánujem vydať nejaké kazety s vlastnou hudbou, bude to asi dvojkazeta. Ďalej budeme vydávať ako Řehole pár releasov najbližší polrok. Teším sa na to a som zvedavá. Čo sa týka hudby, tak pláujem jeden timmi projekt, ktorý bude troška iný. Sama som zvedavá, ako to dopadne, nebudem viac prezrádzať.


Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?


Cítim sa byť čiastočne súčasťou pražskej elektronickej scény. Necítim sa však fixovaná na žiadnu zo skupín. Všetko sa rýchlo mení.


Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK/CZ UG scénu?


V 90´s som chodila na keyboard na zušku a do zboru, spievali sme  v kostole a natáčala nás popradská televízia. Mali sme na sebe rovnošaty. Bolo to bizár. Ale som za to rada. V tom období v Poprade vznikali skvelé metalové kapely, a ja som to len ticho obdivovala.

 

V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?


90´s bolo prelomové obdobie asi pre všetky hudobné štýly, ukončenie starej éry 80´s a začiatok nultých rokov. Nové tisícročie mi pripadá hudobne úplne iné než staré. 90´s bola temná, no zároveň zlatá éra bez inernetu, obdobie rave parties kdesi na poli za mestom, kam ľudia chodili na škodovkách 105 či na Favoritoch. Toto sa už nezopakuje. Kapely alebo hudobní tvorcovia zažili to obdobie po revolúcii na vlastnej koži, pocit znovu nadobudnutej slobody.


Ktoré UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?


Aphex twin, The Cure, Antestor, Arvo Pärt, Hildegard von Bingen, Depeche, Diamanda Gals, Vangelis, Jean Michel Jarré, Tool...


Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ? 


Spája ich napríklad atmosféra, hĺbka, nejaká životná filozofia (napríkald dekadentná, alebo dystopická)...A naopak ich rozdeľujú napríklad iné životné hodnoty a priority,


Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?


To je veľmi ťažké posúdiť, lebo by to vyznelo dosť ultimátne, ale môžem povedať, čo ma zaujalo v poslednej dobe, čo mi utkvelo v pamäti viac, než iné veci, ale to ARBOZEN ELECTRONICS E​.​P. od N.B.D.Y. (hudba). Týmto pozdravujem tvorcu.


Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.

Doporučujem album Aftertouches od Kara-Lis Coverdale, Sheila Chandra, Albatros - EP od Raze de Soare, Solitude od Ramihrdus, Veľa vecí od Lustre, kniha Tao Fyziky, film Melancholia od Triera, Záhrada z 1995, kerky od kamarátov u nich doma, pivo: Apa od Zichovca.


Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?


Počula som výborné ohlasy na akciu Jednota, tohto roku sa ju chystám navštíviť.


Vinyl, CD, kazeta alebo digital? 


Kazeta a vinyl.


Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?


Scivias


Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.

Nemám.

======================================

Linky:

https://linktr.ee/timmmi