1. Hello Nadia, could you please introduce yourself to our readers - who are you, what do you do, and what inspires you the most these days?
Hi there. I’m Nadia — I sing, write songs, and play the piano. These days I’m mostly inspired by life itself and everything it throws at me.
2. I discovered you just last week through a Facebook post, immediately listened to Acoustic Rust: A Tribute to Type O Negative on Spotify, and found myself spinning it for days — a beautiful discovery. The album came out digitally in May 2023, more than two years ago. How was it received by your listeners and by Type O fans? And do you plan a physical release at some point?
Thank you so much for appreciating Acoustic Rust! I feel like it’s been getting more recognition recently. It was really well received by the fans, which was a pleasant surprise. I feel a lot of gratitude. As for a physical release, I still haven’t obtained the special license for it. I might finally do that soon.
3. The album features an interesting selection from the entire Type O catalogue — except for the debut (Slow, Deep & Hard) and the final album (Dead Again). How did you choose these particular songs and why did you exclude those two albums? Do the songs carry a special meaning for you?
Well, actually, my next cover will be Unsuccessfully Coping with... No, man, Slow, Deep and Hard is just too aggressive and not melodic enough for the piano. I just don’t hear those songs in that setting. My favorite album is October Rust, followed by Life Is Killing Me. I chose songs I could relate to or imagine on the piano.
As for Dead Again, I really wanted to record “September Sun,” but it needed more rehearsal time and I was impatient to release the album already. I ended up releasing a live version later — it’s on YouTube.
4. Peter and Josh, although born in Brooklyn, both have Eastern European roots and grew up on The Beatles and Black Sabbath. As a trained musician, do you sense these influences in their songwriting or arrangements?
Oh, certainly. I’m a die-hard Beatles fan, so it’s easy for me to notice their melodic choices, the backing vocals, and all those little details.
5. What did you discover in Type O Negative’s music once you stripped away electricity, distortion, and drums for your acoustic arrangements?
That underneath everything, it’s just very good songwriting. They’re great songs in every aspect.
6. Type O Negative balances darkness with a strange sense of humor and hope. Does this balance resonate with you personally, and does it appear in your own songwriting?
For sure. That’s like the perfect cocktail. My sense of humor is pretty weird, I love darkness in music, and I’ve learned how to manage my own personal darkness... And hope? My name — Nadezhda — literally means “Hope” in Russian.
7. In 2007, before the Type O show in Prague during the Dead Again tour, I asked Josh how he managed the keyboard solo in “September Sun.” He raised his hand and played it on an imaginary keyboard in the air saying: “Easy. Just like that.” How would you describe Josh’s playing overall? Do you think he’d stand a chance in a classical piano competition?
I admire Josh’s work. He has a unique style, and I think he’s great. As for competition — I don’t like that word. Music isn’t a competition.
8. Many long-time fans connect to Type O Negative through depression or emotional heaviness. Why do you think their music speaks so deeply to people like this all over the world? Do you experience their music more as a cure or a catalyst for depression?
It speaks deeply because it’s honest. Peter said things exactly as they were — right in your face. A lot of people need that: acceptance, facing yourself. For me, it’s neither a cure nor a catalyst. It’s a mirror.
9. Now that you live in New York, have you noticed any cultural or environmental influences that might have sparked the creativity from which Type O grew in the late ’80s and early ’90s? Do you sense any of that energy or atmosphere in today’s NYC — and if so, where?
I would give anything to experience NYC’s music scene in the ’90s and go to those shows… Today has a different vibe, but places like Duff’s, Greenwood Cemetery, and just Brooklyn, as dirty and enchanting as it is— they still have something inspiring about them.
10. Have you been in contact with any former members of the band since you started releasing your Type O covers? Has anyone from the camp reacted to the album in any way?
Yes. I talked to Johnny Kelly, and he told me he liked my album. Also Peter’s sister Kathy has been very supportive.
.
11. In September you released another cover, “The Dream Is Dead,” in collaboration with J.B. Beverley. How did this collaboration begin, and are you planning more projects like this?
Great catch! J.B. was Peter’s friend, so this cover was like an ode to him. J.B. found me on Facebook and just messaged me there, and I was really touched by his story. I loved working on The Dream Is Dead! I think our voices blend really well together. And yes, we’re already working on another project!
12. There have been rumors for years about the band possibly performing again. I’ve seen many Peter Steele impersonators — most trying to look and sound exactly like him, which doesn’t work at all because Peter simply can’t be replaced. What you’re doing feels very different. What do you think about the idea of Type O performing live with a female vocalist? And would you ever consider taking part if they approached you?
I think both male and female vocalists should be included. And yes — I would do it in a heartbeat. That would be an absolute honor.
13. Your career extends well beyond Type O Negative. Your 2024 album Pitch Dark, Red Light introduced your own artistic voice. How has the feedback been, and where do you see your music heading next? Are you considering acoustic reinterpretations of other bands, or will you continue primarily with original compositions?
It’s not my first album — I’ve been releasing songs for more than 15 years — but it was my first one fully in English, and in this new-old melancholic dark style. The feedback has been positive, actually! I’m already recording a new album and feeling very excited. I might do a cover here and there, but my original songs will always be my main focus.
14. Nadia, I watched one of your YouTube personal videos where you described your journey from Russia to Israel and eventually to New York City, where you hoped to become an artist. It was a difficult and transformative path. How do you look back on those years? How did they change you, and do you miss anything from your previous life?
The journey has been crazy. My whole life flipped upside down in the last three years. All those experiences — good and bad — made me more honest, more real, and more connected to myself. I miss my friends. I miss my mom and sisters. But I decided to follow my dreams, and there’s always a price you pay for that.
15. Do you ever visit Duff’s Brooklyn on weekends?
I do visit Duff’s from time to time! I love that little bar, and the people there are incredible.
16. What are your all-time favorite music album, book, and film that you would recommend to our readers?
Album — Abbey Road by The Beatles. Book — I don’t really have one; I don’t read that much. But recently I started reading Marathon Man by William Goldman, and I like it. Film — I love action and adventure. Let’s go with The Grand Budapest Hotel for now. Brilliant movie.
17. Is there someone from the scene you would like to read an interview with on Jablká ďaleko od stromu?
A band from NYC called None Shall Remain. They’re my friends, but beyond that they’re really gloomy and cool, and their songs are infectious.
18. And finally — a motto, quote, or message you would like to leave our readers with.
1. Ahoj Nadia, mohla by si sa prosím našim čitateľom predstaviť — kto si, čo robíš a čo ťa v týchto dňoch najviac inšpiruje?
Ahoj. Som Nadia — spievam, píšem piesne a hrám na klavíri. V poslednom čase ma najviac inšpiruje samotný život a všetko, čo mi prináša.
2. Objavil som ťa len minulý týždeň cez jeden príspevok na Facebooku, okamžite som si pustil Acoustic Rust: A Tribute to Type O Negative na Spotify a potom som točil album celé dni — krásny objav. Album vyšiel digitálne v máji 2023, teda pred viac ako dvoma rokmi. Ako ho prijali tvoji poslucháči a fanúšikovia Type O? A plánuješ niekedy fyzické vydanie?
Veľmi pekne ďakujem, že máš rád Acoustic Rust! Mám pocit, že v poslednom čase získava viac pozornosti. Fanúšikovia ho prijali veľmi dobre, čo bolo milé prekvapenie. Som za to veľmi vďačná. Čo sa týka fyzického vydania, stále som nezískala špeciálnu licenciu. Možno sa k tomu konečne čoskoro dostanem.
3. Na albume je zaujímavý výber skladieb z celého katalógu Type O — okrem debutu (Slow, Deep & Hard) a posledného albumu (Dead Again). Ako si tieto skladby vyberala a prečo si vynechala práve tieto dva albumy? Majú tieto piesne pre teba zvláštny význam?
No, vlastne môj ďalší cover bude Unsuccessfully Coping with... Nie, nie, Slow, Deep and Hard je jednoducho príliš agresívny a málo melodický pre klavír. Neviem si tie skladby predstaviť v takomto aranžmáne. Môj obľúbený album je October Rust, hneď po ňom Life Is Killing Me. Vyberala som piesne, ku ktorým som mala vzťah alebo som si ich vedela predstaviť na klavíri.
Čo sa týka Dead Again, veľmi som chcela nahrať “September Sun”, ale potrebovala viac času na nácvik a bola som už netrpezlivá a chcela album vydať. Neskôr som vydala živú verziu — je na YouTube.
4. Peter a Josh, hoci sa narodili v Brooklyne, majú obaja východoeurópske korene a vyrastali na The Beatles a Black Sabbath. Ako hudobníčka — cítiš tieto vplyvy v ich skladaní alebo aranžmánoch?
Určite. Som veľká fanúšička Beatles, takže ich melodické voľby, vokálne harmónie a rôzne drobné detaily v ich hudbe vnímam veľmi ľahko.
5. Čo si objavila v hudbe Type O Negative, keď si z ich skladieb pre akustické aranžmány odstránila skreslenie a bicie?
Že pod všetkým tým je jednoducho veľmi dobré skladateľstvo. Sú to skvelé piesne vo všetkých ohľadoch.
6. Type O Negative balansujú temnotu s čudným humorom a nádychom nádeje. Rezonuje tento balans aj s tebou osobne? Objavuje sa aj v tvojom vlastnom songwritingu?
Určite. To je ten dokonalý kokteil. Mám dosť zvláštny zmysel pre humor, milujem temnotu v hudbe a naučila som sa pracovať so svojou vlastnou temnotou... A nádej? Moje meno — Nadežda — doslova znamená v ruštine „nádej“.
7. V roku 2007, pred koncertom Type O v Prahe počas turné Dead Again, som sa Josha spýtal, ako zvláda klávesové sólo v “September Sun.” Zdvihol ruku a zahral ho vo vzduchu na imaginárnej klaviatúre so slovami: “Easy. Just like that.” Ako by si opísala Joshovu hru celkovo? Myslíš si, že by mal šancu v súťaži klasických klaviristov?
Obdivujem Joshovu prácu. Má jedinečný štýl a podľa mňa je skvelý. Čo sa týka súťaženia — to slovo nemám rada. Hudba nie je súťaž.
.
8. Mnohí dlhoroční fanúšikovia sa spájajú s Type O Negative cez depresiu alebo emocionálnu ťažobu. Prečo podľa teba ich hudba oslovuje práve takýchto ľudí po celom svete? Vnímaš ich hudbu skôr ako liek, alebo ako katalyzátor depresie?
Oslovuje hlboko, pretože je úprimná. Peter hovoril veci presne tak, ako boli — priamo do tváre. Mnohí ľudia to potrebujú: prijatie, pohľad na seba samých. Pre mňa to nie je ani liek, ani katalyzátor. Je to zrkadlo.
9. Keďže teraz žiješ v New Yorku — všimla si si nejaké kultúrne či environmentálne vplyvy, ktoré mohli podnietiť kreativitu, z ktorej Type O vyrástli koncom 80. a začiatkom 90. rokov? Cítiš dnes v NYC niečo z tej atmosféry — a ak áno, kde?
Dala by som čokoľvek za to, aby som mohla zažiť hudobnú scénu NYC v 90. rokoch a chodiť na tie koncerty… Dnes má mesto iný vibe, ale miesta ako Duff’s, Greenwood Cemetery a samotný Brooklyn, špinavý a očarujúci zároveň — stále v sebe majú niečo inšpiratívne.
10. Bola si v kontakte s niektorými bývalými členmi kapely odkedy si začala vydávať svoje Type O covery? Reagoval niekto z ich okruhu na album?
Áno. Hovorila som s Johnnym Kellym a povedal mi, že sa mu môj album páči. Tiež Peterova sestra Kathy bola veľmi podporujúca.
11. V septembri si vydala ďalší cover — “The Dream Is Dead” — v spolupráci s J.B. Beverleym. Ako toto spojenie vzniklo a plánujete spolu aj ďalšie projekty?
Dobrá otázka! J.B. bol Peterov priateľ, takže tento cover bol takým odkazom pre neho. J.B. ma našiel na Facebooku a jednoducho mi tam napísal; jeho príbeh sa ma veľmi dotkol. Práca na The Dream Is Dead ma bavila! Myslím, že naše hlasy spolu výborne ladia. A áno, už pracujeme na ďalšom projekte!
12. Už roky kolujú fámy o tom, že kapela by možno opäť vystúpila. Videl som veľa Peterových imitátorov — väčšina sa snaží vyzerať a znieť presne ako on, čo nefunguje, pretože Peter sa jednoducho nedá nahradiť. To, čo robíš, pôsobí úplne inak. Čo si myslíš o predstave Type O Negative s ženskou vokalistkou naživo? A zvažovala by si účasť, keby ťa oslovili?
Myslím, že by mali byť zapojení aj mužskí, aj ženskí speváci. A áno — išla by som do toho okamžite. Bola by to obrovská česť.
13. Tvoja kariéra siaha ďaleko za Type O Negative. Tvoj album Pitch Dark, Red Light z roku 2024 ukázal tvoju vlastnú umeleckú identitu. Ako sú spätné reakcie a kam podľa teba tvoja hudba smeruje ďalej? Uvažuješ nad akustickými interpretáciami iných kapiel, alebo sa budeš sústrediť hlavne na autorskú tvorbu?
Nie je to môj prvý album — piesne vydávam už vyše 15 rokov — ale bol to môj prvý úplne v angličtine a v tomto novom-starom melancholicko-temnom štýle. Reakcie sú vlastne pozitívne! Pracujem už na novom albume a veľmi sa naň teším. Možno spravím sem-tam nejaký cover, ale moje vlastné piesne budú vždy mojím hlavným zameraním.
14. Nadia, videl som jedno tvoje osobné video na YouTube, kde si opisovala cestu z Ruska do Izraela a nakoniec do New Yorku, kde si dúfala, že sa staneš umelkyňou. Bola to náročná a formujúca cesta. Ako sa na tie roky pozeráš dnes? Ako ťa zmenili a chýba ti niečo z tvojho predchádzajúceho života?
Tá cesta bola šialená. Za posledné tri roky sa mi život obrátil hore nohami. Všetky tie skúsenosti — dobré aj zlé — ma spravili úprimnejšou, skutočnejšou a viac prepojenou so sebou samou. Chýbajú mi priatelia. Chýba mi mama a sestry. Ale rozhodla som sa nasledovať svoje sny — a za to sa vždy platí nejaká cena.
15. Chodievaš cez víkendy do Duff’s Brooklyn?
Občas do Duff’su zájdem! Milujem ten malý bar a ľudí, ktorí tam chodia.
.
16. Aký je tvoj najobľúbenejší hudobný album, kniha a film, ktoré by si odporučila našim čitateľom?
Album — Abbey Road od The Beatles. Kniha — žiadnu obľúbenú nemám, veľa nečítam. Ale nedávno som začala čítať Marathon Man od Williama Goldmana a páči sa mi. Film — milujem akciu a dobrodružstvo. Momentálne poviem The Grand Budapest Hotel. Brilantný film.
17. Je niekto zo scény, s kým by si si rada prečítala rozhovor na Jablká ďaleko od stromu?
Kapela z NYC s názvom None Shall Remain. Sú to moji priatelia, ale okrem toho sú fakt temní a cool a ich piesne sú nákazlivé.
18. A nakoniec — motto, citát alebo odkaz, ktorý by si chcela zanechať našim čitateľom.
Talebringer - Flowing Streams of Time (2025) By Flork
Flowing Streams of Time, the debut full-length by Bratislava‘s rising five-piece Talebringer, announces the band as a confident new force in European metal. Released just last weekend at the Pink Whale club on the Danube River under the Bratislava castle, the album captures a youthful group already fluent in blending death metal ferocity with melodic, folk-tinged atmospherics. Their “beauty and the beast” vocal interplay—deep, demonic growls contrasted with crystalline female singing—anchors the sound, while hints of Jinjer, Theatre of Tragedy, and even the old-school spirit of Mythic or Bathory colour the edges. Yet Talebringer never feel derivative. Instead, they channel their influences into something raw, uplifting, and unmistakably their own.
Those strengths become clear immediately with Curse of the Moonlight, a brilliantly chosen opener that surges forward with energy and atmosphere in equal measure. Its shifting dynamics highlight the band‘s thoughtful songwriting and the fluid contrast between clean and harsh vocals. I loved this composition right from the get-go with its unpolished and raw production that introduces Talebringer with an apocalyptic bang. From there, the album moves into God of Sunrise, a track that balances melodic warmth with metallic grit— it’s no surprise it landed airplay on Slovakia‘s Radio FM. The song‘s brightness and optimism help establish the unusual tonal palette of the record. In spite of the gothic shadows and death-metal roots, Flowing Streams of Time carries a surprisingly positive, almost uplifting aura. Talebringer seem to revel in this contrast, crafting songs that are heavy but never hopeless, dramatic but not bleak.
The middle portion of the album demonstrates the band‘s range particularly well. 26 Days from the End is fast, nearly instrumental, and exhilarating—an anchor point for listeners who appreciate tight, technically driven arrangements. In contrast, Talebringer, the namesake track, distills the band‘s identity into one of the album‘s most memorable songs: folk-laced melodies swimming through waves of bar-chord crunch and high-note guitar lines that shimmer overhead. Then there‘s Punishment with Empathy, a dramatic composition marked by crescendos and atmosphere. Its spoken-word passage may land unevenly—the delivery feels a little rushed—but the moment is redeemed almost instantly by the rich vocal harmonies that swell afterward, giving the piece emotional depth. From Darkness We All Rise shifts the spotlight to the female vocals, offering a haunting, melodic performance that reinforces the band’s commitment to storytelling through sound.
The album‘s visual language supports that storytelling. The cover art, which features a a cloaked, bearded figure (maybe Death?) standing by a forked river with a glowing lily blooming across the water, captures the duality that defines the record: life and death, shadow and radiance, endings and renewal. These themes culminate in the closing track Last Mourning which concludes the journey with ambience, atmosphere, and a sense of space that lingers long after the music fades. This song itself is the culmination of all the othrs and create the band’s signature.
And the Florkman‘s prognosis? Flowing Streams of Time is a remarkably assured debut, the kind of first full-length that suggests not potential but arrival. It‘s raw in all the right ways—alive, human, unfiltered—yet guided by a clear artistic vision. Talebringer respect the lineage of the genres they draw from, but they never cling to imitation; instead, they build on the foundations laid by their predecessors and push the sound into their own territory. At just over 30 minutes across eight tracks, the album leaves a strong impression without overstaying its welcome. If this is where Talebringer begins, like the glowing flower on the album cover, their future promises to be both bold and bright.
Talebringer - Flowing Streams of Time (2025) By Flork
Flowing Streams of Time, debutový dlhometrážny album bratislavskej päťčlennej formácie Talebringer, hlása príchod novej sebavedomej posily európskeho metalu. Pokrstený len minulý víkend v klube Pink Whale na Dunaji pod bratislavským hradom predstavuje kapelu, ktorá už napriek mladému veku prirodzene prepája deathmetalovú dravosť s melodickými, folklórne podfarbenými náladami. Ich vokálna dynamika v štýle „beauty and the beast“ - hlboké, démonické growly v kontraste s krištáľovo čistým ženským spevom - tvorí jadro zvuku, zatiaľ čo náznaky Jinjer, Theatre of Tragedy či dokonca old-school ducha kapiel ako Mythic alebo Bathory - dotvárajú jeho okraje. A predsa Talebringer neznejú ako kópia. Ich vplyvy kapela premieňa na niečo surové, povzbudivé a definitívne svoje vlastné.
Spomenuté kvality vyniknú hneď v úvodnej skladbe Curse of the Moonlight, brilantne zvolenej otváračke, ktorá sa valí vpred s energiou aj atmosférou na vyrovnanej úrovni. Jej premenlivá dynamika poukazuje na premyslený songwriting kapely a zladený kontrast medzi čistými a extrémnymi vokálmi. Táto kompozícia ma dostala okamžite - neuhladená, surová produkcia je ukážkou apokalyptického hluku v podaní Talebringer. Album prechádza do God of Sunrise, skladby, ktorá balansuje medzi melodickým teplom a kovovou húževnatosťou - nečudo, že sa dostala do vysielania Rádia FM. Jej jas a optimizmus pomáhajú vytvoriť nezvyčajnú náladovú paletu nahrávky. Napriek gotickým odtieňom a deathmetalovým základom má Flowing Streams of Time prekvapivo pozitívnu, priam povznášajúcu auru. Talebringer sa v tomto kontraste vyslovene vyžívajú a skladajú piesne, ktoré sú náročné, no nie depresívne; dramatické, ale nie pochmúrne.
Stredná časť albumu mimoriadne dobre ukazuje žánrový rozsah kapely. 26 Days from the End je rýchla, takmer inštrumentálna a strhujúca — záchytný bod pre poslucháčov, ktorí ocenia precízne, technicky prevedené aranžmány. Naproti tomu skladba Talebringer destiluje identitu kapely do jedného z najsilnejších momentov albumu: folkovo podfarbené melódie sa vlnia cez barové riffy a vysoké gitarové linky, ktoré nad nimi žiaria. A potom je tu Punishment with Empathy, dramatická kompozícia s crescendami a hutnou atmosférou. Jej nahovorená pasáž môže pôsobiť trochu nevyrovnane - prednes je mierne uponáhľaný - no okamžite ho zachraňujú bohaté vokálne harmónie, ktoré sa následne rozvinú a dodajú skladbe emocionálnu hĺbku. From Darkness We All Rise presúva pozornosť na ženský spev, ktorý ponúka tajuplný, melodický výkon a umocňuje dojem kapely, ktorá chce rozprávať príbehy vlastným zvukom.
Vizuálny jazyk albumu toto rozprávanie podporuje. Obal, ktorý zobrazuje zahalenú bradatú postavu (možno Smrť?) stojacu pri rozdvojenej rieke so žiarivou ľaliou na hladine, vystihuje dualitu definujúcu celú nahrávku: život a smrť, tieň a žiaru, koniec a zrodenie. Tieto motívy vrcholia v záverečnej skladbe Last Mourning, ktorá uzatvára cestu ambientnými a priestorovými tónmi a necháva poslucháča v dojme, ktorý pretrváva aj po stlmení hudby. Táto posledná skladba je syntézou všetkých predchádzajúcich a dotvára podpisový zvuk kapely.
A Florkmanova prognóza? Flowing Streams of Time je pozoruhodne presvedčivý debut - ten typ prvého albumu, ktorý nenaznačuje len potenciál, ale rovno nástup. Je surový v tom najlepšom zmysle - živý, ľudský, neprefiltrovaný - no pritom vedený jasnou umeleckou víziou. Talebringer rešpektujú tradíciu žánrov, z ktorých čerpajú, no nikdy neupadajú do imitácie; naopak, stavajú na základoch svojich predchodcov a tlačia zvuk do vlastného teritória. S dĺžkou len niečo cez 30 minút a ôsmimi skladbami album zanechá silný dojem bez toho, aby sa príliš preťahoval. Ak je toto začiatok Talebringer, potom ich budúcnosť - rovnako ako žiariaci kvet na obale - bude žiariť ešte jasnejšie
Every now and then, an obscure band lands on my desk for review—often with little fanfare, sometimes with modest expectations. But every so often, one of those records surprises me, not just by being good, but by drawing me completely into its world. Souvenir, the debut album by Lima’s Sueño Púrpura, did exactly that. What begins as a promising shoegaze record quickly unfolds into something more—it’s a kaleidoscope of sound that lulls, envelops, and ultimately overwhelms with its depth and beauty.
Sueño Púrpura are not newcomers to Lima’s underground. Guitarists Rodolfo Ontaneda and Christian Ortega first made waves with their instrumental project Parahelio, but with vocalist Jandy Torres, bassist José Andrés Lezma, and drummer Juan Camba completing the lineup, they’ve found a new alchemy. On Souvenir, they fuse shoegaze, post-rock, and psychedelia into something dense yet radiant—like a wall of noise built on sacred foundations.
Souvenir opens with its namesake Sueño Púrpura (Purple Dream), a track full of hazy guitars that crash like ocean waves against Jandy Torres’ delicate, yet mesmerising vocals. She has an angelic voice that contrasts amazingly with the wall of sound behind her. But the guitars and bass also take on lighter moments despite the temptations to resist hitting the reverb pedal. I love this track and I’m immediately captivated by the band’s sound. Because I firmly believe that music does have colours, purple perfectly describes this track. In fact, this colour is thematic and apparent throughout the entire album. And like I mentioned above, it’s shoegaze, yet with touches of post-rock and psychedelia sprinkled (and sometimes heavily-laden) throughout. At over nine minutes, I almost feel as if there are two songs within the same track, especially with the build-up of the latter part of the composition.
From there, the album spirals outward and just gets better. Granate (Garnet) slips between spoken word and dreamy atmospherics. There is a simplicity to it, yet it’s definitely ambient between its lighter intro and heavier outro. I love the suspense of this track with its subtle ascent supported by the talented drumming and percussions. Again, the temptation to hit the reverb is surrended to. And so, when this tracks ends, Luz Inerte (Inert Light) takes over with its light and simple instrumentation at its outset. Like the previous tracks, it too is able to lash out with corrosive guitars that grind against vocals full of haunted yearning. This is a great song as well, and by now, I can admit that Sueño Púrpura has commanded my attention to its fullest.
From this point, the album keeps getting better and better. Like its namesake, La Niebla (The Fog) drapes everything in a mist so thick you can almost smell the rain. Then comes El tiempo es una flor (Time is a Flower), a track that builds in shimmering layers until it feels like standing at the foot of a mountain, craning upward. Finally, Mora (Blackberry) closes the album. Like the opening track, it too is split into two hypnotic movements, tipping into krautrock-inspired psychedelia, kind of like levitating under the stars and also towards them.
And the Flork’s prognosis? I suddenly have a craving for ceviche. Although Sueño Púrpura doesn’t completely evoke images of Machu Pichu or the national meal, it is nevertheless a journey and vision in its own right, connecting places and emotion, and especially memory, hence the title Souvenir. And what’s most exciting about Souvenir is how it resists easy categorisation. The band doesn’t just mimick shoegaze heroes like My Bloody Valentine (although there are elements that might be comparable, but definitely not copied), instead, Sueño Púrpura stretches the genre into new terrain, mixing in post-rock crescendos and psychedelic hypnosis. So in that sense, the album mirrors the larger energy of Latin America’s underground—hybrid, restless, and unafraid to break tradition.
And on a further note, the album was recorded and mixed amazingly. Produced and recorded by Rafael Carranza, it balances clarity and chaos perfectly. Every guitar wash and whispered vocal has room to bloom without losing the rawness that makes this music hit so hard. Aldo Gilardi’s mastering ensures the volume swells feel seismic, and the artwork by Ontaneda (with photos by Brenda Lizarzaburu) ties everything together visually—dreamlike and certainly purple, much like the music itself.
Je tu koniec roka 2024, hranatý odišiel lízať riť diktátorovi do Kremľa, v telke dávajú smutnú vianočnú rozprávku "Štyri slepé patróny deda Cintulku" a ja som počas prechádzky okolo Štrbského plesa dostal chuť napísať niečo krátke o albume, ktorý mi koncom roka rozbil aktuálny playlist a pokazil radosť z vytvárania tohtoročných top 10 rebríčkov.
Dánsky indie-synthový sólo projekt Dinner! som objavil náhodou pri rannom počúvaní rádia cestou do práce. Song "Turn Me On", ktorý ako som zistil má dotyčná rádio stanica zaradený v rotácii už pár mesiacov bol presne ten, ktorý ma pritiahol ku kapele ako roj múch k čerstvo vyloženej kláde. Ešte pri šoférovaní som ho našiel a lajkol vo svojom Spotify, aby som sa k nemu vzápätí počas pracovnej doby vrátil. Je ráno a ja si prvý krát púšťam album Psychic Lovers v celej jeho ešte stále nespoznanej kráse.
Prvý song "Cool as Ice" má refrén, ktorý vzniknúc v USA v 80s, lámal by všetky priečky hudobných rebríčkov ako kokosová Fidorka moje odhodlanie nejesť sladké. Skladba navodzuje atmošku fialových neónových svetiel, vybíjaných kožených overalov a dymostroja z obskúrnych gay klubov, ale koho mi len pripomína ten vokál? Podľa hejterov na Youtube, znie ako Patrick zo Sponge Boba, Arnold Schwarzenegger alebo ako potomok Johna Mausa a Nico. Mne však najviac zo všetkého pripomína hlášky orkov z hry Warcraft 2: Zag-zag, Dabu, Lok-tar...
Pri druhej skladbe "The World", ktorá vyústi do krásneho la-la-la-la motívu, si googlim Dinner! a zisťujem, že je to jednočlenný projekt Andersa Rhedina, o ktorom sa vzápätí dozvedám, že pôsobil v Kodaňskej kapele Choir of Young Believers (aka COYB), z ktorej albumu Grasque (vyšiel v rovnakom roku ako Psychic Lovers) som sa pred niekoľkými rokmi niekoľko mesiacov nevedel spamätať. Náhoda? Nemyslím si...
Prichádza rádiová trojka "Turn Me On", ktorej niet čo vytknúť, a za ktorou nasleduje "Gone" - a to je rana päsťou Ricka Astleyho priamo na môj solar. Päsť je Rickova, boxérska rukavica však patrí Andersovi. Alebo je to naopak? "What You Got" je ďaľší refrénový skvost a "Wake Up" je jednoduchá konverzácia medzi Andersom a francúzsky hovoriacou slečnou o tom ako by sa obaja radi zobúdzali pri sebe v rôznych európskych metropoliach.
Ako ubieha čas pri posluchu emóciami a nostalgiou nabitého Psychic Lovers, pred očami sa mi mihajú asociácie ako v Disneyho kreslenom filme. Tento album definuje slovo "weird", na jednej strane dokonalé melódie, na druhej strane divný spev a atmoška, ktorá vás buď chytí a už nepustí alebo si poviete WTF? a nedáte ho dokonca (ako väčšina mojich známych, ktorým som tento album tlačil do priazne).
Siedma skladba "Holy Fuck!" je kombinácia synthových plôch a pulzujúcich synth basov - ktoré mi prvý krát evokujú iného majstra weird synth štýlu - Necrococka, a to hlavne z jeho projektov Kaviar Kavalier. "A.F.Y." je neosynthový tlkot srdca doprevádzaný monofonickým chorálom, ktorý trochu v agresívnejšej forme odprezentoval Attila Csihar na ikonickom albume De Mysteriis Dom Sathanas nórskych zlobivých chlapcov Mayhem.
Deviatka "Lie" je bezbeatový synth minimalizmus s krásnym refrénom. Vo videoklipe tancuje popri Andersovi hrajúcom na hračkárkej gitare neznáma dievčina tanec, ktorý je intímny a surreálny. Videoklip má D.I.Y. 90s vibe a evokuje mi dokument Dig! o rozdielnych cestách dvoch spriaznených alternatívnych 60s revival kapiel The Brian Jonestown Massacre a The Dandy Warhols.
Desiatka "Kali, take me home", je jeden z mojich troch favoritov celého albumu. Štvorakordový repetitívny námet pomaly graduje a Andersov goticky ladený vokál sprevádzaný detským zborom je presiaknutý emóciou samoty a smútku, ktorú vzhľadom na to, že už rok nepijem alkohol a napriek tomu ju viem precítiť, považujem za autentickú.
"Kali take me home, I don't want to be alone. Kali take me home with you tonight."
Andersovo svojské poňatie melanchólie nemusí vyhovovať každému a albumu nedá viac priestoru čo je škoda, pretože Psychic Lovers je ozajstný, možno zámerne nevybrúsený klenot alternatívnej hudby. Túto kvalitu mimochodom podporuje aj fakt, že album vyšiel na labeli Captured Tracks reprezentujúceho okrem iného aj kapely DIIV, The Soft Moon, Wild Nothing alebo Holograms.
It’s the end of 2024, our local Peckerhead of a Prime minister went off to lick a dictator’s ass in the Kremlin, on TV they’re showing a sad Christmas fairy tale “Four Blind Cartridges of Grandpa Cintulka”, and while walking around Štrbské pleso I suddenly felt the urge to write something short about an album that shattered my current playlist at the end of the year and ruined the joy of making this year’s top 10 charts.
The Danish indie-synth solo project Dinner! I discovered by chance while listening to the radio on my morning drive to work. The song “Turn Me On”, which I later found out had already been in rotation on that station for a few months, was exactly the one that pulled me toward the band like a swarm of flies to freshly laid cable. Still behind the wheel, I found it on Spotify, hit like, and returned to it again during the workday. It’s morning, and I’m listening for the first time to the album Psychic Lovers in all its yet-unknown beauty.
The first song “Cool as Ice” has a chorus which, if it had been born in the U.S. in the 80s, would have broken every music chart like a coconut-flavored Fidorka breaking my will not to eat sweets. The track conjures the vibe of purple neon lights, studded leather jumpsuits, and smoke machines in obscure gay clubs — but who does that vocal remind me of? According to YouTube haters, it sounds like Patrick from SpongeBob, Arnold Schwarzenegger, or the offspring of John Maus and Nico. To me, though, it mostly reminds me of the orc lines from 90's PC Game Warcraft II: "Zug-zug, Dabu, Lok-tar…"
By the second track, “The World”, which flows into a beautiful la-la-la-la motif, I’m googling Dinner! and find out it’s a one-man project by Anders Rhedin. Soon I learn he used to play in the Copenhagen band Choir of Young Believers (COYB), whose album Grasque (released the same year as Psychic Lovers) floored me for months when I first heard it years ago. Coincidence? I don’t think so…
Then comes the radio hit “Turn Me On”, flawless, followed by “Gone” — a Rick Astley punch straight to my solar plexus. The fist is Rick’s, but the boxing glove belongs to Anders. Or is it the other way around? “What You Got” is another chorus gem, and “Wake Up” is a simple conversation between Anders and a French-speaking girl about how they’d love to wake up next to each other in various European capitals.
As time passes while listening to the emotion- and nostalgia-soaked Psychic Lovers, associations flicker before my eyes like in a Disney cartoon. This album defines the word “weird”: on one hand perfect melodies, on the other hand strange vocals and an atmosphere that either grabs you and never lets go, or makes you say “WTF?” and skip before the end (as most of my friends did when I tried to push this record onto them).
The seventh track, “Holy Fuck!”, is a mix of synth layers and pulsing synth bass — which for the first time reminds me of another master of the weird synth style, Necrocock, especially his Kaviar Kavalier projects. “A.F.Y.” is a neosynth heartbeat accompanied by a monophonic chant, reminiscent (in a more aggressive form) of Attila Csihar’s presentation on Mayhem’s iconic De Mysteriis Dom Sathanas.
Track nine, “Lie”, is beatless synth minimalism with a beautiful chorus. In the video clip, an unknown girl dances alongside Anders playing a toy guitar, her dance both intimate and surreal. The clip has a DIY 90s vibe and reminds me of the documentary Dig! about the divergent paths of two kindred 60s revival bands, The Brian Jonestown Massacre and The Dandy Warhols.
The tenth track, “Kali, take me home”, is one of my three favorites on the whole album. A four-chord repetitive theme slowly builds, while Anders’ gothic-tinged vocal, accompanied by a children’s choir, is soaked with loneliness and sadness. Given that I haven’t drunk alcohol for a year and can still feel it, I consider it authentic.
“Kali take me home, I don’t want to be alone. Kali take me home with you tonight.”
Anders’ unique take on melancholy may not suit everyone, and many won’t give the album enough space — which is a pity, because Psychic Lovers is a real, perhaps intentionally unpolished, gem of alternative music. This quality is also underscored by the fact that the record was released on Captured Tracks, the label representing bands like DIIV, The Soft Moon, Wild Nothing, or Holograms.
I first heard about ZOPA earlier this year over lunch with my higher-up from Jablka, although I wasn’t entirely unfamiliar with ZOPA’s singer; I just hadn’t known or made any connection to his acting career. My superior raved about the Sopranos (something I never got into since my parents watched it religiously and I thus regarded it as a TV series for a generation I had no care or interest in) and raved more about ZOPA. He explained that the indie rock trio was actually formed by actor Michael Imperioli (think Sopranos and The White Lotus, as well as many others) with bassist/multi-instrumentalist Elijah Amitin and drummer Olmo Tighe. He urged me to give them a listen. And so, when I finally did get around to playing Diamond Vehicle, which was released earlier this year in February, I was somewhat overcome by a wave of nostalgia. What caught my attention was their sound—a band built on an escalating tension, not too strong, but just enough to balance between grit and grace, or heaviness and light. Let’s say that a desperate, yet honest tenderness came to my mind. And though ZOPA is known for their vintage sound, which is steeped in the 1970s New York lineage of Television, the Velvet Underground (you might compare Michael Imperioli’s singing to Lou Reed, but I won’t), even the Ramones and Johnny Thunders and the Heartbreakers, ZOPA made their debut with La Dolce Vita in 2020, although the band has been around since 2006. Their name, meaning „Patience” in Tibetan and part of Imperioli’s Buddhist name, speaks to the band’s meditative undercurrent. Yet beneath the spirituality is something rawer, even haunting, which could be compared in a way to Imperioli’s other great role: Christopher Moltisanti on The Sopranos. Christopher was a character plagued by addiction and self-doubt, but also a dreamer desperate for redemption. ZOPA’s music inhabits a similar paradox—taut, jagged, full of noise, but threaded with yearning, as well as that honest tenderness I mentioned previously, desperately searching for light.
The album’s opener A Still Life embodies that tension immediately: a spacious, shoegaze-tinged tune that is sprinkled with a spectral beauty by backing vocals a bit like Jane Siberry, and which become a presence across each of the seven tracks. These harmonies are crucial—they soften the edges, add depth, and make the music feel communal rather than insular. You become aware that the production uses analogue technology as if the album might have been recorded at Abbey Road. There are no moments of overdubbing with multiple layers of sounds, just pure rock and roll the way it was once played.
Love and Other Forms of Violence crashes between hushed verses and walls of distortion, invoking compassion amid chaos. That escalating tension is always there, like rising flood waters that never breach the levees. Red Sky swaggeringly pulses with Amitin’s bass, and is inspiring in its essence, with hopeful and complimenting lyrics (you’re not like anyone else....you call my name and guide me to the next life...).
Other tracks, such as Withdrawal and Ocean/Heroin snarl with punk urgency, echoing the kind of restless hunger that Christopher himself carried. These are the Velvet Underground comparisons I mentioned earlier, but they are more homages to the times as opposed to plain covers. It is here where ZOPA cleverly channels the ghosts of New York past. And like I said before, even in its roughest moments, ZOPA’s music leaves space for tenderness, like taking a deeper looks into one‘s conscience or memory, whispering reminders of something purer underneath the noise.
Diamond Vehicle ends with The Arrows of Outrageous Fortune, which might be the band’s most ambitious piece, since it‘s ten minutes of grief and catharsis, written for a friend lost to suicide. Its shifting movements mirror the album’s themes of suffering and survival, and certainly transcendence, leaving listeners in a state that is both drained and uplifted.
And the Flork’s prognosis? Diamond Vehicle is a an album for those who are nostalgic for those times when a band could make a seedy dive bar feel like a cozy living room, filled with good friends and company. I really like the background vocals, since they create a spectral counterpoint that enlarges the music beyond the trio itself. In fact, you rarely hear rock music sung this way anymore. And though it might seem that the New York sound has softened a bit over the years, ZOPA proves that New York rock is still alive and kicking—always streetwise and cutting, but this time with patience, compassion, and peace.
1 Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Volám sa Miňo, ale keďže sme v kapele dvaja a nebavilo nás otáčať naraz hlavu, keď niekto zakričal naše meno, na sociálnych sieťach figurujem pod handlom Jason Krueger. Inak som bežný smrteľník, nepraktizujúci satanista, korporátny otrok a 3-násobný otec. Od 14-tich sa snažím hrať na gitare (a stále to neviem), neskôr pribudla basa. Od detstva / puberty ma to ťahalo k veciam, ktoré moji ‘normálni‘ rovesníci považovali za ‘divné‘ (disonantná hudba, okultizmus, rotten.com, nadprirodzeno, sérioví vrahovia, abúzus…). Preto mi práve hudba poskytla tvorivý outlet, v ktorom som mohol (a stále môžem) byť sám sebou bez akýchkoľvek kompromisov. Koncom roka 2024 sme vydali s mojou kapelou Underdose album TILT a posledných pár dní / týždňov ma to príjemne zamestnáva. Promo, merch, koncerty, vizuály. A občas nejaký ten rozhovor. (smiech) Úprimne, takýto druh zamestnanosti mi sebecky pomáha dočasne nemyslieť na ten nástup Armageddonu, ktorého sme nechcenými účastníkmi.
2 V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
Fúha, toho bolo veľa, ale nič z toho nepresiahlo úroveň lokálnej popularity. Mojou alma mater bola nitrianska kapela Fallin‘ Lift (AKA Do Not Ask AKA D.N.A.), taký na cca 18r. chlapcov celkom oduševnený a relatívne solídne znejúci mix grunge stoner punk rocku a Outcesticide-ových coverov Nirvany. Začiatok živého aj štúdiového hrania s fungujúcou kapelou. Hral som najprv na gitaru, ale keďže som ako gitarista za veľa nestál a basák nám odišiel do Peorth (ktorí fungujú doteraz), tak trochu z núdze som prešiel na basu - a v tom som sa úplne našiel. Na base som ďalej fungoval v Slobodnej Volbe - taký alkoholický, veľkohubý, anti-systémový HC punk. Stihli sme si zahrať s Rozporom v Oblude, raz takmer aj s Davovkou, a aj sa dostať do pozornosti náckov a na ich nejaký uplakaný newsletter. Muzikantsky mi Slobodka pomohla osmeliť sa na base, pri nahrávaní v štúdiu a niektoré koncerty (resp. ‘afterparties’) by boli na samostatný rozhovor. Trochu mi to časom prestalo stačiť po hudobnej stránke, ale chalanom som za tých pár spoločných rokov veľmi vďačný. O pop-rockových “letných brigádach” sa rozpisovať nebudem, pozvánku do Bijouterrier som odmietol (čo stále beriem ako vrchol svojej hudobnej zásadovosti), a punkovú basu som nedávno zavesil na klinec v Godnoise po 2 neodohraných koncertoch, keď napr. polovica kapely nestihla prísť načas na festival... (smiech) Gitaru som tak nejak zanedbával, až kým neprišlo hranie s Nemotou, čo bola dovtedy suverénne najtechnickejšia a najnáročnejšia výzva. Skúšky mali často nádych gitarových lekcií, čo do veľkej miery znovu nakoplo môj záujem o hranie, ale trochu tomu chýbala živelnosť a spontánnosť (najmä v porovnaní s totálnym bordelom, hraničiacim až so sprostosťou Slobodnej Volby a Fallin’ Lift). Chvíľku som zaskakoval u post-metalových kamošov Mudhole, ktorí boli mojím premostením a zasvätením do Bratislavy ako takej (keďže som pôvodom z NR) – DK Lúky, Randál, skúšobne v Istrocheme, prvé spoločné splitko a prvé spoločné SVK turné s Underdose, čo bola z väčšej časti práve opísanej histórie moja primárna kapela a fugujem v nej doteraz.
3 Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
No tak v tomto som veľký boomer. Hrám cez oranžovú stenu, hore Thunderverb 200, dole 4x10”. V ére masívnej hudobnej digitalizácie a minimalizácie je 30-kilový, 200-wattový, celolampový aparát silný statement. (smiech) A práve tým je pre mňa zaujímavý, taký absolútny old school. Ak by sme hrávali aktívnejšie, asi by som riešil modeling amp, náš druhý gitarista Miňo už prešiel na Cortex, ale som starý kkt v tomto. [Paradoxne, dávno pradávno, keď som nemal ani na Moonky 10ny, nieto ešte na aparát, sme s Fallin‘ Lift hrávali cez Digitech RP50 rovno do mixu. Zvukári nás mali za to veľmi radi (“To sú tí, čo idú naprámo!”), vskutku nadčasovosť…] Na koncerty so sebou ešte vláčim 80x40 pedalboard. Tam by si tiež nenašiel žiadne fancy butique kúsky - BOSS DD-7 delay, TC Hall of Fame reverb, Gerhat vibe, Whammy na dives – squeals, Wah ako taký blast from the past, BOSS EQ, TC Sentry Noise Gate (4 cable method noise gate je často nedocenená súčasť pedalboardu) a Swollen Pickle fuzz. Ako primárnu gitaru používam ESP LTD Deluxe Viper-1000, zaľúbil som sa do tej gitary skrz Rebu Meyers z Code Orange a je to presne to, čo pri Underdose potrebujem. Spoľahlivá sekera, 2 humbuckre, 2 poťáky, locking tuners, pohodlný krk, struny cez telo, žiadne fancy zbytočnosti, len poriadny kus dreva. Kým som sa ustálil na tejto, hral som na PRS Single Cutoch, Jackson American series, dosť dlho na Epiphone Les Paul Custom a bezpočte lacných entry level gitarách. Ostatne som začal objavovať barytóny (vyhovuje mi to viac ako 7/8 strún), posledný prírastok mám Ibanez RGIB21 a poškuľujem po RGRTBB21. Nikdy som nemal potrebu mať gitaru za desaťtisíce, nie som nástrojový onanista. Kvalitný nástroj nemusí stáť ‘4 platy‘, rovnako taký nástroj z teba automaticky neurobí dobrého hudobníka.
4 Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
Náš najnovší album sa volá TILT a vyšiel 26. decembra 2024. Vznikal v spolupráci s Martinom “Bakym“ Bakošom, vynikajúcim gitaristom a talentovaným zvukovým inžinierom. Nahrať sme všetko stihli ešte v bývalom SMT štúdiu v Bernolákove (medzičasom stihlo prestať existovať), s postprodukciou a mixom sme pokračovali priamo u Bakyho v nových priestoroch na Kramároch. Master robil Boris z High Five Mastering, s oboma chalanmi sme už predtým spolupracovali a opäť boli maximálne ústretoví a profesionálni. Napriek tomu album vznikal pomaly, celkom bolestivo a stalo sa počas neho toľko vecí, že ani neviem, kde začať. Pôvodne sme si všetky gitary nahrali svojpomocne, V SMTčku sme chceli už len nahrať bicie a vokály. Na tretí deň nahrávania som už do štúdia neprišiel, narodila sa mi totiž dcéra – 1.5 mesiaca predčasne a za celkom dramatických okolností. To bol vážny sled udalostí a emócií, jeden moment robíš zvyšnému osadenstvu poopičnú kávu, potom zrazu zazvoní telefón a o hodinu neskôr máš dieťa. A skvelý začiatok nahrávania! (Naštastie všetko dobre dopadlo, len to skomplikovalo náš štúdiový plán). Následne sme zistili (rozumej Baky nám vysvetlil), že musíme prehrať všetky gitary, takže po vokálnych sesiách prišli letné dovolenky v štúdiu (niekto chodí na týždeň k moru, ja do Bernolákova, cena bola zhruba rovnaká). Veľmi som si ten čas užil, s Bakym sme perfektne fungovali ako tvorivý team, ako vždy mi pomohol sa hecnúť a prekonať sa či už gitarovo, alebo vokálne. A keď sa zdalo, že by sme už mohli byť pomaly hotoví, skončil som po pár jazdách sanitkou, po x kanylách, jednej lumbálnej punkcii a po nekonečne pripadajúcich klaustrofobických magnetických rezonanciách s diagnózou nevyliečiteľnej, degeneratívnej, progresívnej choroby centrálnej nervovej sústavy – sclerosis multiplex. Vyrovnať sa s tým nebolo najľahšie, a ani nehovorím o tom, ako to ZNOVA posunulo nahrávanie do neurčita. Prvé mixy som počul ležiac na ‘Miczke‘, čumiac do stropu nemocničnej izby, bez istoty, či vôbec niekedy ešte budem schopný tie skladby odohrať naživo. Ale nakoniec som sa pozbieral, Miňo, náš druhý spevák / gitarista medzitým drajvoval mixing a pomaly sme začali s masterom. A aby sme celý tento bizarný tvorivý life cycle uzavreli, pochoval som si otca 2 mesiace pred tým, než sme TILT definitívne vydali. Summa summarum nám to trvalo bezmála 3 roky, čo je extrémne dlho. Ale občas mám pocit, že to skôr ani nemohlo byť a že všetko malo svoj čas a dôvod.
5 Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
Jednoducho – život a momentálny okamih. Hudba je taká estetickejšia, metafyzickejšia matematika, a tá je všade okolo. Zložil som riff na základe prelínajúcich sa sirén dvoch sanitiek predierajúcich sa upchatou ulicou, z rytmického dunenia kolies diaľkového autobusu cestou niekam za niekým. Väčšinou sa za riffmi snažím vidieť / počuť emóciu a spájať ich do koherentného, kohézneho celku, ktorý myšlienkovo definuje text. Tu pri písaní využívam intuitívnu introspekciu a sebareflexiu, exploráciu svojich duševných stavov, odetú do laškovania s morbídnosťou, cynizmom a úprimnosťou. Moje skúsenosti píšu moje texty. A občas ma iné, už existujúce dielo zaujme alebo poznačí natoľko, že sa rozhodnem otextovať môj dojem z neho. Vo všeobecnosti moje texty nemajú tendenciu kázať, ohurovať, zachraňovať svet. Sú to skôr meditácie nie úplne šťastného, či optimistického muža o bytí a o vyrovnávaním sa s ním.
6 Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
Je ich viac, každá z iného dôvodu. ‘Fake Eyelashes’ je taký skeptický love song, skladba o toxickom vzťahu, a je to asi najlepší príklad synergie môjho a Miňovho písania – každý sme mali rozpísanú hudbu, text aj hlavnú myšlienku, a keď sme ich spojili, mali sme hotovú skladbu, ktorá ale hneď znela súdržne, celistvo. A ešte som si dovolil v nej struhnúť tribute Petrovi Steelovi a T0N, posledný riff je vlastne moja interpretácia klávesového motívu z ‘Requiem for a Soulless Man‘. Text v ‘HumAnimals’ je epistolárna koláž o zákopových hrôzach 1. svetovej vojny, pozliepaná z listov a básní francúzskych vojakov z vojnového frontu. ‘Serendipity’ je pravdepodobne môj najúprimnejší a najosobnejší text vôbec o vyrovnávaní sa s odcudzením sa od mojich dvoch synov. Je pre mňa vždy masochisticky katarzické revať ich mená do mikrofónu. ‘Swansong’ je zhudobnený body horror, taká malá hudobná pocta Davidovi Cronenbergovi. Je o tom, ako si vykopeš svoju vlastnú mŕtvolu a pri pohľade na bujarý rozkvet rozkladu s ňou vedieš dialóg o tom, aký život ste vlastne žili. Vo svetle mojej diagnózy pre mňa tento text nadobudol nový rozmer, ako keby som ho napísal v budúcnosti. Dožil do neho. A nakoniec ‘Senseless Blackness’, asi naša najtemnejšia skladba, o hľadaní niečoho v ničom. O hľadaní konca. Núti ma myslieť na môjho otca, na jeho hľadanie.
7 Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Duša, resp. originálna myšlienka skrývajúca sa pod tónmi. Je X talentovaných hudobníkov, konkrétne napr. gitaristov, pri ktorých úplne žasnem z ich techniky, s akou ľahkosťou hrajú niečo, čo ja asi nikdy v živote nebudem schopný ani napodobniť. A predsa – ak to nie je zasadené do väčšieho tematického celku s určitým významom a myšlienkovým presahom, je to iba nástrojová masturbácia. Z podobného dôvodu mi nie sú príliš blízke ani revival / tribute kapely. Je to taká hudobnícka travesty show, čo svojím spôsobom nemá ďaleko od lounge kapely niekde na svadbe alebo na parníku.
8 Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Mám chuť povedať absolútne nie, ale asi to nebude take jednoduché. Ľudia zostali extrémne tenkokoží, cítia sa špeciálni a nedotknuteľní. Jačia a ukazujú prstom pri najmenšom náznaku krivdy. Lenže umenie je ideálny nástroj na vyjadrovanie (seba, kritiky, sebakritiky…) a pokiaľ neobmedzuje niekoho na jeho osobnej slobode, nie je dôvod ho limitovať. A ak je umelcovým zámerom poukázať na niečiu špinu za nechtami, a nebodaj trafená hus zagága – voila, mission accomplished! Umenie je samozrejme predmetom subjektívneho vkusu a nemusí (nebude) sa páčiť každému. V tom prípade je ale na mieste otázka, či je vhodné míňať svoj drahocenný čas na niečo, čo sa mi nepáči. A ako všetko, aj interakcia umelec <–> recipient je subjektom tolerančnej rekurzie – kto je ten nedostatočne tolerantný? Umelec, lebo sa pýta nepríjemné otázky? Recipient, lebo mu tie otázky prekážajú?
9 Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Pred asi 12-timi rokmi sme s Underdose dostali ponuku zahrať si v Camden Underworld. Tak sme si zbalili gitary a nasadli do dodávky. Išli sme tam siedmi, asi 24h vkuse. A na colnici v Doveri sme sa stretli s Five Finger Death Punch (škoda, že sme radšej nestretli niekoho iného). Boli sme ešte relatívne neskúsené uchá a celkom posratí z toho všetkého, ale nakoniec to bola jedna z našich najpamätnejších koncertných avantúr a cenné vykuknutie mimo československý chotár. Videl som prvýkrát, ako funguje high level profesionálny event management, boli sme odkázaní sami na seba. Nervóznejší som bol asi len pred live hraním v Headbanger_FM, ale koncert sme dali najlepšie, ako sme vedeli. Škandinávsky vyzerajúci dôchodcovia nás chválili (extrémne elementárnou angličtinou samozrejme, my im predsa viac rozumieť nemôžeme), random crackhead chcel ‘krvácať našu hudbu’ (“I wanna bleed your music” je asi najväčší kompliment, aký sme kedy dostali), koketné pokérované goth girl barmanky sa na nás celkom dobre bavili. Malý bezvýznamný koncert pre Londýn, veľká vec pre nás štyroch kktkov z Nitry. A čo sa týka dekadencie – raz sa mi podarilo zaspať počas vlastného koncertu ešte s Fallin’ Lift. Nejak mi v ten večer chutila vodka a nechutil svet, exoval som počas hrania dvojité panáky, až som z toho zalomil - postojačky, hlavou opretý o bedňu, obohacujúc naše skromné publikum o konštantný layer gitarového feedbacku. Chalani dali ešte pár skladieb a rozhodli sa to radšej ukončiť. Zobudil som sa po koncerte, v prázdnej koncertnej miestnosti, odložený spolu s pobaleným aparátom. Vtedy som si tak nejak začal uvedomovať, že mám problém s pitím. (smiech) Jaaj a raz sme zabudli bubeníka v podniku, kde sme noc predtým hrali koncert. Ten sa zobudil na druhý deň sám v zamknutej krčme, otvoril si fľašu whiskey a nakoniec mu prišli odomknúť policajti aj s majiteľom.
10 Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Samozrejme pobehať nejaké pódiá s Underdose, do TILTu sme investovali toľko času a samých seba, že chcem, aby tú hudbu bolo počuť. Ktovie, možno sa zavrieme na 2 týždne do dodávky a prebehneme sa po blízkej Európe. Okrem toho sa snažím rozbehnúť bočný projekt, cez ktorý chcem realizovať vlastný materiál nehodiaci sa do, resp. príliš nerezonujúci s ostatnými členmi Underdose. Taký introspektívny doom – sludge, dizonancie, trocha blacku, slovenské texty, zrozumiteľný spev. Plus hrám na base v jednom dad-grunge-punk-rock-fusion ansámbli, s ktorým ešte nemáme dosť materiálu na koncert. Niečo spáchať spolu s nimi by bol veľmi pekný, realistický cieľ. Som už príliš starý, aby som mal naivné sny o celosvetovej rock n’ rollovej sláve. A možno ešte napísať a svojpomocne vydať nejakú hororovú prózu, veľmi sa mi zapáčil formát 100 slov na príbeh, je to také výživné médium. Ale to sa mi podarí asi až na dôchodku...
11 Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
Úprimne – nie. Ale skôr, než človek začne obviňovať scénu, mal by začať pekne od seba. Svojho času sme sa jej súčasťou určite cítili, ale nejak sme sa ako kapela zasekli, z rôznych, čisto ľudských dôvodov. Full time zamestnania, iné voľnočasové priority, sem-tam nejaká tá Yoko Ono, hypotéky, deti. Prestali sme tvoriť, neskôr aj skúšať. Z 1-2 koncertov mesačne sa stal 1 ročne a de facto sme prestali existovať. Medzičasom sme zostarli, možno trochu zmúdreli, určite trochu viac oplešiveli a snažíme sa o aspoň čiastočný reštart. Je to kurva ťažké, ale opäť – nedá sa začať inak, než od seba. Nikto nám nič nedlží. Tvoríme už viac cielene, snažím sa rozhodiť koncertné siete, cheme hrať, kde sa len dá a dúfame, že to niekde niekým zarezonuje. Všetko je v našich rukách a je to celkom oslobodzujúci pocit, nemáme čo stratiť. Výsledok sa určite dostaví, len dúfam, že nebudem musieť ako minulý rok rušiť už dohodnuté akcie kvôli ¼ roku na PNke. Strašne nás to spomalilo.
12 Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre UG scénu? 13 V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Tieto 2 otázky ti spojím dokopy, pretože v 1990’s som viac ako domácu UG scénu sledoval Transformerov a Ninja korytnačky... “Staré časy” pred digitalizáciou a internetom a dnešná doba majú svoje špecifiká, ktoré ich jasne definujú, rozlišujú a sú zároveň ako ich výhodami, tak ich limitmi. Staré kapely si nevedeli samy nahrať plnohodnotné demo / album v domácom štúdiu, poslať ho na Floridu na master a zavesiť na internet, kde si ho môže pustiť hocikto, kdekoľvek, kedykoľvek. Museli sa prestrihať metrami pásky, osobne si vybudovať fan base, z ruky do ruky posúvať demo kazety. Kapely si nevedeli pohodlne cez internetový obchod kúpiť gear svetovej kvality, nájsť si online fórum, kde ti x audifilov vie dať odpoveď / návod na akúkoľvek otázku. Ten proces bol miliónkrát ťažší, zdĺhavejší, ale o to ľudskejší, trvácnejší a v podstate kapele stačilo ‘len’ hrať dobrú hudbu.
Jedným z mojich hudobných top objavov za 2024 sú Skinwalker – lo-fi cyber-grind duo z Aljašky. Našiel som na nich referenciu v jednom článku, 1 klik a už som počúval ich album. Na 90-te roky ťažké sci-fi! Ale na druhej strane to prináša veľké odosobnenie sa od interpreta. Je ich toľko, a tak talentovaných, že sa nedokážeš sám bez určitej formy digitálneho kompasu a sociálneho promo-filtru ani zorientovať na scéne. A tu nastáva komplikácia pre kapely. Jednak je latka už aj vďaka kolektívnemu online vedomiu extrémne vysoko, ale zároveň ti dnes jednoducho nestačí hrať dobrú muziku. Musíš byť schopný navigácie online priestoru a vedieť sa spojiť so svojím cieľovým publikom, osloviť ho, dostať sa mu pod kožu, aby si ťa niekto vôbec všimol v tej záplave materiálu. Manažment sociálnych sietí a ‘predávanie sa’ často nemá s hudbou už nič spoločné a práve tu veľa viac-či-menej talentovaných hudobníkov zakape. Čo je škoda.
14 Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes? Ktoré ti naopak lezú/liezli na nervy?
Ako decko a adolescent som si dosť fičal na SK punku. Davovka, Zhoda Náhod, Konflikt, staré Slíže, Grimasy. Ale dnes už punk absolútne nepočúvam. Postupne som prešiel na komplexnejšie, tvrdšie žánre. Cez šťavnaté, funkoidné, grunge-metalové riffovačky (Andrejground, Desert Witch, Calex de Luxe, starý Acornhoek, Neon Union) až po objavenie slovenského metalu (Lunatic Gods, Abortion, Dogma Inc. …). Spomínam si, ako som bol raz úplne mimo z Kamorthonu, resp. z ich vtedajšieho gitaristu. Normálne si ma touto otázkou prinútil otvoriť svoj dávno zabudnutý profil na Bandzone.cz! (smiech) Ty vole, prechádzať tými CZ/SK kapelami je riadny blast from the past... Nikdy mi nejak nerezalo ska (paradoxne Polemic je kapela, ktorú som videl asi najviackrát v živote, lebo boli na úplne každom viackapelovom evente / festivale na ktorom som sa ocitol asi do roku 2010) ani kapely založené na imidži, snažiace sa maximálne tak napodobniť svoje hudobné modly, neschopné priniesť čokoľvek originálne, svojské, mimo vychodených chodníčkov. A nerezali mi ani gotické červenovlasé sukuby v korzetoch. Za mikrofónom. (smiech) Našťastie dnešný SK UG dokáže úplne bez problémov konkurovať zvyšku sveta, len mám občas pocit, že tu máme dokopy 5 kapiel, v ktorých sa strieda 10 muzikantov. Aj (metaloví) promotéri by niekedy mohli dať šancu menej známym kapelám. Chápem, že je to pre nich biznis a robia to pre peniaze, a že bežnému poslucháčovi asi stačí vidieť / počuť to isté, ale zabíja sa tak progres.
15 Počas pandémie sme zažili spomalenie a izoláciu, v rámci ktorej sme chodili na ilegálne koncerty a vážili si všetko čo vznikalo - dnes sme späť vo svete kde je pretlak koncertov, novej hudby - ako si vnímal ten čas spomalenia ty a nechýba ti aspoň trochu?
Pretlak novej hudby a talentu vo všeobecnosti je šialený, až do takej miery, že ma prinútil novú hudbu príliš nesledovať, dokonca sa jej vyhýbať. Nejaký divný FOMO syndróm, že ak nemôžem poznať všetko, nechcem radšej poznať nič. V tom bol lockdown svojím spôsobom ‘fajn’, nič sa (oficiálne) nedialo, nič som nezmeškal, človek hnil doma. O to viac som si užil ten pomalý návrat do normálu, prvé outdoorové akcie s pivom v ruke, a celkovo to vo mne prebudilo chuť znova niečo robiť, tvoriť a spoznávať. A keď som sa konečne ako-tak zorientoval, bol som prinútený spomaliť znova, tentokrát zo zdravotných dôvodov. A paradoxne, malo to celkom podobný účinok ako ten lockdown. Uvedomil som si, že byť všade a vždy jednoducho už nedokážem a zbavilo ma to strašne veľa stresu. A to mi dovolilo si znovu užívať novú hudbu, aj keď som v nej trochu viac selektívny.
16 Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
Keď sa niekto sám pasuje do role hlasu generácie bez toho, aby si to generácia vypýtala. Vtedy to celé pre mňa začína byť v lepšom prípade excentrický ego trip, v horšom prípade plytká komédia surfujúca na pseudo-intelektuálnej vlne povrchného, konzumného odpadu a pátosu. Kýbel sračiek.
17 Čo ťa na domácej scéne serie?
Serie ma, že si tu kapely závidia 5 a pol fanúšika, že ego predchádza talent. Serie ma, že ti klub, ktorý sa hrdo na sociálnych sieťach pýši tým, ako by bez neho neexistoval underground, ani len neodpíše na niekoľko emailov, keď u nich chceš zorganizovať UG akciu. Serie ma, že sa kvalita kapely posudzuje na základe počtu followerov na instagrame. A že pokiaľ nie si súčasťou prominentného klubu, máš jednoducho smolu. (O mainstreame samozrejme ani nebudem hovoriť, Slovenská Okrádačsko-Zlodejská Aliancia a marketingovo-hudobní dinosauri sú úplné zlo.) Slovensko je tak malá krajina a tak malý hudobný trh, že by tu kapely mali jednoducho držať spolu a vzájomne sa podporovať. Vedomo, inteligentne tvoriť a udržiavať scénu a umožniť mladej krvi, aby mala kde prúdiť, koexistovať s, a učiť sa od, etablovanejších mien. A ako protislužbu im omladzovať fanbase. Hlavne nedovoliť egu a prchavej vidine pseudo-slávy zbytočne páliť mosty. Ale, slovami klasika – don’t hate the player, hate the game...
18 Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Nie som megaloman, pre mňa je každý event na Garážach (v podstate ktorýchkoľvek, ale primárne pod Prístavným mostom) dôvodom na radosť. Ak sa ma niekto zahraničný pýta, ktorá je najlepšia venue pre alternatívne koncerty v BA, bez váhania vždy hovorím ako prvé Garáže. Nádych slobody, malá oslava undergroundu, DIY prostredník do tváre hudobného konzumu. Taktiež klubové leto v Bratislave má (teda aspoň do lockdownu malo...) svoje čaro. Vidieť veci ako Helmet, Code Orange, Converge, Turnstile atď. v nie úplne narvatých, vcelku intímnych priestoroch priamo v meste – pre autistického introverta ako som ja nezostáva nič iné, ako chrochtať blahom. Čo sa týka väčších, outdoorových akcií, mám strašne rád nitriansky Lomoz na Hideparku a, celkom logicky, Brutal Assault – bezkonkurenčne najlepší metalový fest v Európe. Tiež ma teší stále viac a viac malých DIY UG festov na Slovensku – Burn fest, OHY fest, FFUD fest... To je presne to, čo buduje komunitu a čo tu treba.
19 Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Drogy. (smiech) Naozaj neviem, čo by spájalo umelcov napriek celým žánrovým spektrom viac, ako obľuba v úniku do chemicky obohatenej reality. A čo sa týka rozdeľovania, tam sa nanešťastie fantázii medze nekladú. Niektorým stačí už len existencia žánru ako takého. Nenavídim žánrové škatuľkovanie, je to také zbytočné, pseudo-žurnalistické, taxonomické zlo. Konkrétne s Underdose na to dosť doplácame – jednak my v podstate nevieme, čo hráme, a najradšej necháme poslucháča, nech si spraví vlastný záver. A keď už sme nútení niečo vybrať (na poster, na web, kamkoľvek), musíme takticky uvažovať, čo tam dať, aby sme sa nestrelili do nohy. ‘Cui bono’, pýtam sa vždy v takejto situácii. Keď si hodíme pod meno “grunge”, metláci ohrnú nosmi. Keď nebodaj “progressive”, fajnšmekri budú sklamaní, že nezahrali druhí King Crimson. Na doom nie sme dosť cyklickí, na stoner málo zhúlení atď atď.
20 Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa v súčastnosti zaujal najviac ?
Jednoznačne Hecatoncheir a ich debut Nightmare Utopia. Od zvuku cez žánrový blend (nemám príliš rád čistokrvný black metal, ale ako “okorenenie” disharmonického sludgeu a deathu funguje na 666%), Lovecraftianskú tematiku až po cover art a inteligentné promo, na ktorom si zjavne dali chalani záležať. Jediné minus je, že nehrávajú častejšie... Plus post-metalisti h m o t a, netrpezlivo čakám na ďalšie štúdiové nahrávky. Ako live act určite Wine Fault a Small Town Life – obe kapely poznám a sledujem už dlhšie, ale videl som ich po dosť dlhej dobe hrať v Nitre v Uránii koncom minulého roka a bol som celkom unesený ich hudobnou evolúciou. Kapela sa stane sama sebou, keď začne mať v pi@i, a to bolo presne to, čo som z nich (v dobrom) cítil. Klip? Vojdi – Granadír. Tu by sa ten malfpi@izmus dal priamo krájať, rovno s krumplami na denku. A bez zapnutého digestora.
21 Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
Fuuuu, v týchto kategóriách veľmi ťažko vybrať iba 1 odporúčanie... Čo sa týka novej hudby a objavov minulého roka, rozhodne ma najviac bavil Chat Pile – Cool World. Strašne ma teší, že aj 40-roční fotri vedia byť relevantní. O nejakej extra inovatívnej originalite sa tu asi nedá hovoriť, ale je to pre mňa krásny blend mojich formatívnych zdrojov inšpirácie – KoRn, Helmet, The Cure, s kitchen sink realistickou lyrikou, so svojským prednesom a ešte svojskejším zvukom, ktorý sa z lo-budget núdze stal lo-fi cnosťou.
Z non-fiction kníh by som spomenul A Mother’s Reckoning od Sue Klebold. To meno pravdepodobne nikomu nič nehovorí, ale streľba na strednej škole Columbine v Colorade z 20. apríla 1999 možno už hej. Autorka je (bola?) matkou Dylana Klebolda, jedného z dvoch útočníkov, ktorí majú na svedomí 13 vrážd a 2 samovraždy. Školské streľby (aj keď v Columbine išlo skôr o nevydarený bombový útok) sú z nejakého divného dôvodu súčasťou americkej (pop)kultúry a niečo na tom extrémne dráždi moju morbídnu zvedavosť (à propos, bola to priama inšpirácia pre našu ostatnú, zatiaľ nedokončenú skladbu). Táto kniha je ale o psychologickom aspekte celej tragédie z pohľadu matky, ktorá sa snaží zistiť, kto vlastne bol jej syn a prečo urobil to, čo urobil, a ako sa vyrovnať s vinou a smútkom. Či sa to autorke podarilo je jedna vec, ale ako viacnásobný otec som tu našiel veľa postrehov, výkričníkov a návodov, ako veci (ne)robiť. A ako synovi, ktorý mal tiež raz 17 a nenávidel svet, mi poslúžila ako vstup do introspektívnej psycho-analýzy a pomohla mi lepšie spoznať samého seba. Vôbec som to od tejto knihy nečakal, o to viac ma to zasiahlo. Čo sa týka menej realistickej literatúry, musím aspoň letmo spomenúť Books of Blood od Clivea Barkera. Barker je horrorový úchylák par excellence a už 40 rokov dozadu otváral témy, ktoré sú dnes (naneštastie z nesprávnych dôvodov) trendy.
Milujem horrorové filmy, som trochu dobrovoľne zaseknutý v 80. rokoch, praktických efektoch a synthových podmazoch (čo naštastie zdieľam s naším klávesákom Marcom, pretože ho do podobných eskapád “nútim” na každej skúške). Paradoxne, najhrozivejší film, aký som kedy videl (a odporúčam si pozrieť), je britský fake TV dokument Threads (1984) o vypuknutí a následkoch nukleárnej vojny medzi Ruskom a NATO z pohľadu úplne bežnej, mladej anglickej rodiny. Rozklad spoločnosti, strata ľudskej integrity, degradácia človeka na iba ďalší druh potkana, švába. Najstrašidelnejšie je, že 40 rokov po natočení sme bližšie k nukleárnemu holokaustu, ako kedykoľvek predtým. Ja už asi ani neverím, že sa to dá, a bude to znieť strašne naivne, ale obyčajní ľudia ako ja a ty sa musíme zmobilizovať a geopolitických uzurpátorov ako Putin, Trump, Netanjahu, Kim Čong-un atď. a ich fanatických prisluhovačov poslať do… Zabudnutia. Ja odmietam pochopiť, ako je možné, že malá tlupa prasiat pri teritoriálnom válove dokáže držať ako rukojemníkov 8.200.000.000 ľudí, prípadne 5.500.000 len v našom chotári. Posledné dni na slovenských námestiach ukazujú, že ľudia sa ešte stále vedia spojiť pre správnu, dôležitú a potrebnú vec – či to bude stačiť, uvidíme...
Seriály zo zásady nepozerám (kto má na to čas?), ale výnimočne jeden mám – Des (2020). Opäť britský (krátky!) TV počin o Dennisovi Nilsenovi, škótskom psychopatickom sériovom vrahovi z 80-tych rokov. Taký Jeffrey Dahmer z Londýna. V porovnaní so seriálom o ňom je tento menej bombastický, menej gory, ale o to viac realistický, zameraný viac na introspekciu postáv ako na faktor (samoúčelného) šoku. Čo je v skratke presný rozdiel medzi americkou a európskou kinematogragiou.
Keď som bol mladší, nemal som na PC hry comp, teraz comp mám, ale nemám čas... Sporadicky si zahrám Diablo 2: Resurrected (márne sa snažím dobehnúť Elona Muska na ladderi), už dlhšie sa ako dlhodobý Warhammer 30/40K fan chystám na Space Marine 2 a silno odporúčam Blasphemous (pôvodný možno viac ako 2ku), ak máte radi nekompromisnú Metroidvaniu zasadenú do bezútešného, dogmaticky náboženského, body-horror prostredia. A musím spomenúť moje absolútne retro srdcovky, ktoré stále raz za čas prejdem – Blood, build-engine FPS z 1997, kde sa ako nemŕtvy, hláškujúci pištolník z divokého západu snažíš zabiť vodcu kultu, ktorý ťa zabil, aby absorboval tvoju dušu, a zhodou okolností sa volá Černobog. Hororové referencie, spooky atmosféra, kultisti s vlastným umelým jazykom (“Crudux Cruo!”), aktívna moderská komunita. Pure gold. A Blood Omen – Legacy of Kain, taký action rpg / adventure hybrid, prvá hra z Legacy of Kain série, kde ako zavraždený šľachtic, reanimovaný ako upír, držíš osud svojho sveta za krk. Dej je extra komplexný, voice acting je priam shakespearovsky top notch a atmosféra nekompromisne hororová. V oboch hrách je protagonistom absolútny bad ass anti-hrdina a gameplay možno nie je až tak dôležitý, ako schopnosť hry ťa úplne pohltiť a občas sa zamyslieť, čo za chorú úchyláreň to vlastne hráš. (evil smiech)
Pivo? IPA. Zichovec – Juicy Lucy, Matuška – Raptor. Guilty pleasure – Mort Subite Kriek Lambic. A minúta ticha pre Hop Group, lokálny remeselný pivovar z Nitry, ktorý tento rok stihol definitívne skončiť. Síce nejaké kérky mám, ale tetovacie štúdio odporučiť neviem, boli robené tak trochu “nadivoko” (zas väzenský level to nie je). Takže mi skôr odporuč niečo ty!
22 Vinyl/CD/MC ?
Fyzické médiá už ani nemám poriadne kde počúvať (možno tak v aute), ale ak by som si mal vybrať, tak určite CD. Chápem zberateľsko-audiofilný appeal vinylu (aj keď mám radšej hudbu bez praskania), ale renesancii kaziet vôbec nerozumiem. Napretáčal som sa ich ceruzkou dosť keď som mal 10, spomalené tempo a znížený pitch polovybitých bateriek vo walkmane tiež mal svoje čaro, ale pre mňa toto patrí do nostalgie minulosti. O to viac ma prekvapuje súčasný záujem o ne, a z čisto merchového pohľadu je to úplne v poriadku – ak fanúšik chce kazetu, interpret by mu ju mal dať, odhliadnuc od svojich osobných preferencií.
23 Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Nemám nikoho konkrétneho – skôr by som chcel, aby aj na tejto platforme vždy dostal priestor a príležitosť každý, kto o to má záujem a má čo povedať.
Not long ago, I reviewed a band from France called Dirty Shades who were able to take my OCD to higher and happier levels. I got really hooked on their post-punk-progressive sound, with elements of metal, pop, punk; a cool band with a rough yet polished sound. And so, while still riding a high on my newly-found drug, as well as having strong cravings for more of this sound from the western side of Europe, I came across Wifj, a still somewhat obscure foursome emerging from the vibrant rock and metal scene of Ghent, Belgium. Their latest single Hysterical caught my attention with its undeniable catchiness. After a quick Google and Youtube search, I learned that although they had a busy 2024, there isn’t much written about them before this year. Additionally, I learned that Wijf means „wife“, at least in West Flanders, although it may be a little derogatory elsewhere. I also became their 15th subscriber on Youtube (at the time of writing this review, their channel presently has 16 of us subscribing to their channel). But what an honour! I get to enjoy this little-known gem of a band while they’re gaining early popularity and before they become international stars.
And as I mentioned above, I needed a fix of post-punk-progressive rock and Hysterical was able to provide it. Sharp guitar work cuts through a vibe of pulsating energy with timely precision, layered over pounding drums and a heavy, groove-laden bass that demands movement—whether it's a subtle head nod or full-on, uninhibited dance. At the forefront is Marie‘s commanding vocal performance. Her voice oscillates between ethereal and groovy, yet always carrying an edge that defines Wijf‘s sound. And it’s exactly this dynamic range that elevates Hysterical from a solid rock track to an instant classic that‘s worthy of repeat plays. You can hear hear all kinds of influences eminating all throughout the track. Think of The Clash and Paramore crashing a Led Zeppelin show. It’s like listening to Kashmir while drinking a heavily-caffeinated and sweetened energy drink (or several of them). Love it!
And the Florkman’s prognosis? I would say that Wijf isn‘t just another band riding the wave of Ghent‘s heavy rock and alternative scene, but rather they are making an important contribution in redefining it. I love their ability to blend groovy beats with headbang-worthy riffs and catchy hooks, since it makes them stand out in a crowded field that‘s populated by numerous bands within the genre. Wijf not only has the potential to participate in the scene, but eventually lead it. And for new fans like myself, as they work on their first EP, Hysterical serves as an exciting preview of what‘s to come—a promise of high-quality recordings as well as unapologetic, high-octane performances. And thank God, as I don’t know how long my cravings will stay satisfied.
