Every now and then, an obscure band lands on my desk for review—often with little fanfare, sometimes with modest expectations. But every so often, one of those records surprises me, not just by being good, but by drawing me completely into its world. Souvenir, the debut album by Lima’s Sueño Púrpura, did exactly that. What begins as a promising shoegaze record quickly unfolds into something more—it’s a kaleidoscope of sound that lulls, envelops, and ultimately overwhelms with its depth and beauty.
Sueño Púrpura are not newcomers to Lima’s underground. Guitarists Rodolfo Ontaneda and Christian Ortega first made waves with their instrumental project Parahelio, but with vocalist Jandy Torres, bassist José Andrés Lezma, and drummer Juan Camba completing the lineup, they’ve found a new alchemy. On Souvenir, they fuse shoegaze, post-rock, and psychedelia into something dense yet radiant—like a wall of noise built on sacred foundations.
Souvenir opens with its namesake Sueño Púrpura (Purple Dream), a track full of hazy guitars that crash like ocean waves against Jandy Torres’ delicate, yet mesmerising vocals. She has an angelic voice that contrasts amazingly with the wall of sound behind her. But the guitars and bass also take on lighter moments despite the temptations to resist hitting the reverb pedal. I love this track and I’m immediately captivated by the band’s sound. Because I firmly believe that music does have colours, purple perfectly describes this track. In fact, this colour is thematic and apparent throughout the entire album. And like I mentioned above, it’s shoegaze, yet with touches of post-rock and psychedelia sprinkled (and sometimes heavily-laden) throughout. At over nine minutes, I almost feel as if there are two songs within the same track, especially with the build-up of the latter part of the composition.
From there, the album spirals outward and just gets better. Granate (Garnet) slips between spoken word and dreamy atmospherics. There is a simplicity to it, yet it’s definitely ambient between its lighter intro and heavier outro. I love the suspense of this track with its subtle ascent supported by the talented drumming and percussions. Again, the temptation to hit the reverb is surrended to. And so, when this tracks ends, Luz Inerte (Inert Light) takes over with its light and simple instrumentation at its outset. Like the previous tracks, it too is able to lash out with corrosive guitars that grind against vocals full of haunted yearning. This is a great song as well, and by now, I can admit that Sueño Púrpura has commanded my attention to its fullest.
From this point, the album keeps getting better and better. Like its namesake, La Niebla (The Fog) drapes everything in a mist so thick you can almost smell the rain. Then comes El tiempo es una flor (Time is a Flower), a track that builds in shimmering layers until it feels like standing at the foot of a mountain, craning upward. Finally, Mora (Blackberry) closes the album. Like the opening track, it too is split into two hypnotic movements, tipping into krautrock-inspired psychedelia, kind of like levitating under the stars and also towards them.
And the Flork’s prognosis? I suddenly have a craving for ceviche. Although Sueño Púrpura doesn’t completely evoke images of Machu Pichu or the national meal, it is nevertheless a journey and vision in its own right, connecting places and emotion, and especially memory, hence the title Souvenir. And what’s most exciting about Souvenir is how it resists easy categorisation. The band doesn’t just mimick shoegaze heroes like My Bloody Valentine (although there are elements that might be comparable, but definitely not copied), instead, Sueño Púrpura stretches the genre into new terrain, mixing in post-rock crescendos and psychedelic hypnosis. So in that sense, the album mirrors the larger energy of Latin America’s underground—hybrid, restless, and unafraid to break tradition.
And on a further note, the album was recorded and mixed amazingly. Produced and recorded by Rafael Carranza, it balances clarity and chaos perfectly. Every guitar wash and whispered vocal has room to bloom without losing the rawness that makes this music hit so hard. Aldo Gilardi’s mastering ensures the volume swells feel seismic, and the artwork by Ontaneda (with photos by Brenda Lizarzaburu) ties everything together visually—dreamlike and certainly purple, much like the music itself.
Je tu koniec roka 2024, hranatý odišiel lízať riť diktátorovi do Kremľa, v telke dávajú smutnú vianočnú rozprávku "Štyri slepé patróny deda Cintulku" a ja som počas prechádzky okolo Štrbského plesa dostal chuť napísať niečo krátke o albume, ktorý mi koncom roka rozbil aktuálny playlist a pokazil radosť z vytvárania tohtoročných top 10 rebríčkov.
Dánsky indie-synthový sólo projekt Dinner! som objavil náhodou pri rannom počúvaní rádia cestou do práce. Song "Turn Me On", ktorý ako som zistil má dotyčná rádio stanica zaradený v rotácii už pár mesiacov bol presne ten, ktorý ma pritiahol ku kapele ako roj múch k čerstvo vyloženej kláde. Ešte pri šoférovaní som ho našiel a lajkol vo svojom Spotify, aby som sa k nemu vzápätí počas pracovnej doby vrátil. Je ráno a ja si prvý krát púšťam album Psychic Lovers v celej jeho ešte stále nespoznanej kráse.
Prvý song "Cool as Ice" má refrén, ktorý vzniknúc v USA v 80s, lámal by všetky priečky hudobných rebríčkov ako kokosová Fidorka moje odhodlanie nejesť sladké. Skladba navodzuje atmošku fialových neónových svetiel, vybíjaných kožených overalov a dymostroja z obskúrnych gay klubov, ale koho mi len pripomína ten vokál? Podľa hejterov na Youtube, znie ako Patrick zo Sponge Boba, Arnold Schwarzenegger alebo ako potomok Johna Mausa a Nico. Mne však najviac zo všetkého pripomína hlášky orkov z hry Warcraft 2: Zag-zag, Dabu, Lok-tar...
Pri druhej skladbe "The World", ktorá vyústi do krásneho la-la-la-la motívu, si googlim Dinner! a zisťujem, že je to jednočlenný projekt Andersa Rhedina, o ktorom sa vzápätí dozvedám, že pôsobil v Kodaňskej kapele Choir of Young Believers (aka COYB), z ktorej albumu Grasque (vyšiel v rovnakom roku ako Psychic Lovers) som sa pred niekoľkými rokmi niekoľko mesiacov nevedel spamätať. Náhoda? Nemyslím si...
Prichádza rádiová trojka "Turn Me On", ktorej niet čo vytknúť, a za ktorou nasleduje "Gone" - a to je rana päsťou Ricka Astleyho priamo na môj solar. Päsť je Rickova, boxérska rukavica však patrí Andersovi. Alebo je to naopak? "What You Got" je ďaľší refrénový skvost a "Wake Up" je jednoduchá konverzácia medzi Andersom a francúzsky hovoriacou slečnou o tom ako by sa obaja radi zobúdzali pri sebe v rôznych európskych metropoliach.
Ako ubieha čas pri posluchu emóciami a nostalgiou nabitého Psychic Lovers, pred očami sa mi mihajú asociácie ako v Disneyho kreslenom filme. Tento album definuje slovo "weird", na jednej strane dokonalé melódie, na druhej strane divný spev a atmoška, ktorá vás buď chytí a už nepustí alebo si poviete WTF? a nedáte ho dokonca (ako väčšina mojich známych, ktorým som tento album tlačil do priazne).
Siedma skladba "Holy Fuck!" je kombinácia synthových plôch a pulzujúcich synth basov - ktoré mi prvý krát evokujú iného majstra weird synth štýlu - Necrococka, a to hlavne z jeho projektov Kaviar Kavalier. "A.F.Y." je neosynthový tlkot srdca doprevádzaný monofonickým chorálom, ktorý trochu v agresívnejšej forme odprezentoval Attila Csihar na ikonickom albume De Mysteriis Dom Sathanas nórskych zlobivých chlapcov Mayhem.
Deviatka "Lie" je bezbeatový synth minimalizmus s krásnym refrénom. Vo videoklipe tancuje popri Andersovi hrajúcom na hračkárkej gitare neznáma dievčina tanec, ktorý je intímny a surreálny. Videoklip má D.I.Y. 90s vibe a evokuje mi dokument Dig! o rozdielnych cestách dvoch spriaznených alternatívnych 60s revival kapiel The Brian Jonestown Massacre a The Dandy Warhols.
Desiatka "Kali, take me home", je jeden z mojich troch favoritov celého albumu. Štvorakordový repetitívny námet pomaly graduje a Andersov goticky ladený vokál sprevádzaný detským zborom je presiaknutý emóciou samoty a smútku, ktorú vzhľadom na to, že už rok nepijem alkohol a napriek tomu ju viem precítiť, považujem za autentickú.
"Kali take me home, I don't want to be alone. Kali take me home with you tonight."
Andersovo svojské poňatie melanchólie nemusí vyhovovať každému a albumu nedá viac priestoru čo je škoda, pretože Psychic Lovers je ozajstný, možno zámerne nevybrúsený klenot alternatívnej hudby. Túto kvalitu mimochodom podporuje aj fakt, že album vyšiel na labeli Captured Tracks reprezentujúceho okrem iného aj kapely DIIV, The Soft Moon, Wild Nothing alebo Holograms.
It’s the end of 2024, our local Peckerhead of a Prime minister went off to lick a dictator’s ass in the Kremlin, on TV they’re showing a sad Christmas fairy tale “Four Blind Cartridges of Grandpa Cintulka”, and while walking around Štrbské pleso I suddenly felt the urge to write something short about an album that shattered my current playlist at the end of the year and ruined the joy of making this year’s top 10 charts.
The Danish indie-synth solo project Dinner! I discovered by chance while listening to the radio on my morning drive to work. The song “Turn Me On”, which I later found out had already been in rotation on that station for a few months, was exactly the one that pulled me toward the band like a swarm of flies to freshly laid cable. Still behind the wheel, I found it on Spotify, hit like, and returned to it again during the workday. It’s morning, and I’m listening for the first time to the album Psychic Lovers in all its yet-unknown beauty.
The first song “Cool as Ice” has a chorus which, if it had been born in the U.S. in the 80s, would have broken every music chart like a coconut-flavored Fidorka breaking my will not to eat sweets. The track conjures the vibe of purple neon lights, studded leather jumpsuits, and smoke machines in obscure gay clubs — but who does that vocal remind me of? According to YouTube haters, it sounds like Patrick from SpongeBob, Arnold Schwarzenegger, or the offspring of John Maus and Nico. To me, though, it mostly reminds me of the orc lines from 90's PC Game Warcraft II: "Zug-zug, Dabu, Lok-tar…"
By the second track, “The World”, which flows into a beautiful la-la-la-la motif, I’m googling Dinner! and find out it’s a one-man project by Anders Rhedin. Soon I learn he used to play in the Copenhagen band Choir of Young Believers (COYB), whose album Grasque (released the same year as Psychic Lovers) floored me for months when I first heard it years ago. Coincidence? I don’t think so…
Then comes the radio hit “Turn Me On”, flawless, followed by “Gone” — a Rick Astley punch straight to my solar plexus. The fist is Rick’s, but the boxing glove belongs to Anders. Or is it the other way around? “What You Got” is another chorus gem, and “Wake Up” is a simple conversation between Anders and a French-speaking girl about how they’d love to wake up next to each other in various European capitals.
As time passes while listening to the emotion- and nostalgia-soaked Psychic Lovers, associations flicker before my eyes like in a Disney cartoon. This album defines the word “weird”: on one hand perfect melodies, on the other hand strange vocals and an atmosphere that either grabs you and never lets go, or makes you say “WTF?” and skip before the end (as most of my friends did when I tried to push this record onto them).
The seventh track, “Holy Fuck!”, is a mix of synth layers and pulsing synth bass — which for the first time reminds me of another master of the weird synth style, Necrocock, especially his Kaviar Kavalier projects. “A.F.Y.” is a neosynth heartbeat accompanied by a monophonic chant, reminiscent (in a more aggressive form) of Attila Csihar’s presentation on Mayhem’s iconic De Mysteriis Dom Sathanas.
Track nine, “Lie”, is beatless synth minimalism with a beautiful chorus. In the video clip, an unknown girl dances alongside Anders playing a toy guitar, her dance both intimate and surreal. The clip has a DIY 90s vibe and reminds me of the documentary Dig! about the divergent paths of two kindred 60s revival bands, The Brian Jonestown Massacre and The Dandy Warhols.
The tenth track, “Kali, take me home”, is one of my three favorites on the whole album. A four-chord repetitive theme slowly builds, while Anders’ gothic-tinged vocal, accompanied by a children’s choir, is soaked with loneliness and sadness. Given that I haven’t drunk alcohol for a year and can still feel it, I consider it authentic.
“Kali take me home, I don’t want to be alone. Kali take me home with you tonight.”
Anders’ unique take on melancholy may not suit everyone, and many won’t give the album enough space — which is a pity, because Psychic Lovers is a real, perhaps intentionally unpolished, gem of alternative music. This quality is also underscored by the fact that the record was released on Captured Tracks, the label representing bands like DIIV, The Soft Moon, Wild Nothing, or Holograms.
I first heard about ZOPA earlier this year over lunch with my higher-up from Jablka, although I wasn’t entirely unfamiliar with ZOPA’s singer; I just hadn’t known or made any connection to his acting career. My superior raved about the Sopranos (something I never got into since my parents watched it religiously and I thus regarded it as a TV series for a generation I had no care or interest in) and raved more about ZOPA. He explained that the indie rock trio was actually formed by actor Michael Imperioli (think Sopranos and The White Lotus, as well as many others) with bassist/multi-instrumentalist Elijah Amitin and drummer Olmo Tighe. He urged me to give them a listen. And so, when I finally did get around to playing Diamond Vehicle, which was released earlier this year in February, I was somewhat overcome by a wave of nostalgia. What caught my attention was their sound—a band built on an escalating tension, not too strong, but just enough to balance between grit and grace, or heaviness and light. Let’s say that a desperate, yet honest tenderness came to my mind. And though ZOPA is known for their vintage sound, which is steeped in the 1970s New York lineage of Television, the Velvet Underground (you might compare Michael Imperioli’s singing to Lou Reed, but I won’t), even the Ramones and Johnny Thunders and the Heartbreakers, ZOPA made their debut with La Dolce Vita in 2020, although the band has been around since 2006. Their name, meaning „Patience” in Tibetan and part of Imperioli’s Buddhist name, speaks to the band’s meditative undercurrent. Yet beneath the spirituality is something rawer, even haunting, which could be compared in a way to Imperioli’s other great role: Christopher Moltisanti on The Sopranos. Christopher was a character plagued by addiction and self-doubt, but also a dreamer desperate for redemption. ZOPA’s music inhabits a similar paradox—taut, jagged, full of noise, but threaded with yearning, as well as that honest tenderness I mentioned previously, desperately searching for light.
The album’s opener A Still Life embodies that tension immediately: a spacious, shoegaze-tinged tune that is sprinkled with a spectral beauty by backing vocals a bit like Jane Siberry, and which become a presence across each of the seven tracks. These harmonies are crucial—they soften the edges, add depth, and make the music feel communal rather than insular. You become aware that the production uses analogue technology as if the album might have been recorded at Abbey Road. There are no moments of overdubbing with multiple layers of sounds, just pure rock and roll the way it was once played.
Love and Other Forms of Violence crashes between hushed verses and walls of distortion, invoking compassion amid chaos. That escalating tension is always there, like rising flood waters that never breach the levees. Red Sky swaggeringly pulses with Amitin’s bass, and is inspiring in its essence, with hopeful and complimenting lyrics (you’re not like anyone else....you call my name and guide me to the next life...).
Other tracks, such as Withdrawal and Ocean/Heroin snarl with punk urgency, echoing the kind of restless hunger that Christopher himself carried. These are the Velvet Underground comparisons I mentioned earlier, but they are more homages to the times as opposed to plain covers. It is here where ZOPA cleverly channels the ghosts of New York past. And like I said before, even in its roughest moments, ZOPA’s music leaves space for tenderness, like taking a deeper looks into one‘s conscience or memory, whispering reminders of something purer underneath the noise.
Diamond Vehicle ends with The Arrows of Outrageous Fortune, which might be the band’s most ambitious piece, since it‘s ten minutes of grief and catharsis, written for a friend lost to suicide. Its shifting movements mirror the album’s themes of suffering and survival, and certainly transcendence, leaving listeners in a state that is both drained and uplifted.
And the Flork’s prognosis? Diamond Vehicle is a an album for those who are nostalgic for those times when a band could make a seedy dive bar feel like a cozy living room, filled with good friends and company. I really like the background vocals, since they create a spectral counterpoint that enlarges the music beyond the trio itself. In fact, you rarely hear rock music sung this way anymore. And though it might seem that the New York sound has softened a bit over the years, ZOPA proves that New York rock is still alive and kicking—always streetwise and cutting, but this time with patience, compassion, and peace.
1 Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Volám sa Miňo, ale keďže sme v kapele dvaja a nebavilo nás otáčať naraz hlavu, keď niekto zakričal naše meno, na sociálnych sieťach figurujem pod handlom Jason Krueger. Inak som bežný smrteľník, nepraktizujúci satanista, korporátny otrok a 3-násobný otec. Od 14-tich sa snažím hrať na gitare (a stále to neviem), neskôr pribudla basa. Od detstva / puberty ma to ťahalo k veciam, ktoré moji ‘normálni‘ rovesníci považovali za ‘divné‘ (disonantná hudba, okultizmus, rotten.com, nadprirodzeno, sérioví vrahovia, abúzus…). Preto mi práve hudba poskytla tvorivý outlet, v ktorom som mohol (a stále môžem) byť sám sebou bez akýchkoľvek kompromisov. Koncom roka 2024 sme vydali s mojou kapelou Underdose album TILT a posledných pár dní / týždňov ma to príjemne zamestnáva. Promo, merch, koncerty, vizuály. A občas nejaký ten rozhovor. (smiech) Úprimne, takýto druh zamestnanosti mi sebecky pomáha dočasne nemyslieť na ten nástup Armageddonu, ktorého sme nechcenými účastníkmi.
2 V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
Fúha, toho bolo veľa, ale nič z toho nepresiahlo úroveň lokálnej popularity. Mojou alma mater bola nitrianska kapela Fallin‘ Lift (AKA Do Not Ask AKA D.N.A.), taký na cca 18r. chlapcov celkom oduševnený a relatívne solídne znejúci mix grunge stoner punk rocku a Outcesticide-ových coverov Nirvany. Začiatok živého aj štúdiového hrania s fungujúcou kapelou. Hral som najprv na gitaru, ale keďže som ako gitarista za veľa nestál a basák nám odišiel do Peorth (ktorí fungujú doteraz), tak trochu z núdze som prešiel na basu - a v tom som sa úplne našiel. Na base som ďalej fungoval v Slobodnej Volbe - taký alkoholický, veľkohubý, anti-systémový HC punk. Stihli sme si zahrať s Rozporom v Oblude, raz takmer aj s Davovkou, a aj sa dostať do pozornosti náckov a na ich nejaký uplakaný newsletter. Muzikantsky mi Slobodka pomohla osmeliť sa na base, pri nahrávaní v štúdiu a niektoré koncerty (resp. ‘afterparties’) by boli na samostatný rozhovor. Trochu mi to časom prestalo stačiť po hudobnej stránke, ale chalanom som za tých pár spoločných rokov veľmi vďačný. O pop-rockových “letných brigádach” sa rozpisovať nebudem, pozvánku do Bijouterrier som odmietol (čo stále beriem ako vrchol svojej hudobnej zásadovosti), a punkovú basu som nedávno zavesil na klinec v Godnoise po 2 neodohraných koncertoch, keď napr. polovica kapely nestihla prísť načas na festival... (smiech) Gitaru som tak nejak zanedbával, až kým neprišlo hranie s Nemotou, čo bola dovtedy suverénne najtechnickejšia a najnáročnejšia výzva. Skúšky mali často nádych gitarových lekcií, čo do veľkej miery znovu nakoplo môj záujem o hranie, ale trochu tomu chýbala živelnosť a spontánnosť (najmä v porovnaní s totálnym bordelom, hraničiacim až so sprostosťou Slobodnej Volby a Fallin’ Lift). Chvíľku som zaskakoval u post-metalových kamošov Mudhole, ktorí boli mojím premostením a zasvätením do Bratislavy ako takej (keďže som pôvodom z NR) – DK Lúky, Randál, skúšobne v Istrocheme, prvé spoločné splitko a prvé spoločné SVK turné s Underdose, čo bola z väčšej časti práve opísanej histórie moja primárna kapela a fugujem v nej doteraz.
3 Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
No tak v tomto som veľký boomer. Hrám cez oranžovú stenu, hore Thunderverb 200, dole 4x10”. V ére masívnej hudobnej digitalizácie a minimalizácie je 30-kilový, 200-wattový, celolampový aparát silný statement. (smiech) A práve tým je pre mňa zaujímavý, taký absolútny old school. Ak by sme hrávali aktívnejšie, asi by som riešil modeling amp, náš druhý gitarista Miňo už prešiel na Cortex, ale som starý kkt v tomto. [Paradoxne, dávno pradávno, keď som nemal ani na Moonky 10ny, nieto ešte na aparát, sme s Fallin‘ Lift hrávali cez Digitech RP50 rovno do mixu. Zvukári nás mali za to veľmi radi (“To sú tí, čo idú naprámo!”), vskutku nadčasovosť…] Na koncerty so sebou ešte vláčim 80x40 pedalboard. Tam by si tiež nenašiel žiadne fancy butique kúsky - BOSS DD-7 delay, TC Hall of Fame reverb, Gerhat vibe, Whammy na dives – squeals, Wah ako taký blast from the past, BOSS EQ, TC Sentry Noise Gate (4 cable method noise gate je často nedocenená súčasť pedalboardu) a Swollen Pickle fuzz. Ako primárnu gitaru používam ESP LTD Deluxe Viper-1000, zaľúbil som sa do tej gitary skrz Rebu Meyers z Code Orange a je to presne to, čo pri Underdose potrebujem. Spoľahlivá sekera, 2 humbuckre, 2 poťáky, locking tuners, pohodlný krk, struny cez telo, žiadne fancy zbytočnosti, len poriadny kus dreva. Kým som sa ustálil na tejto, hral som na PRS Single Cutoch, Jackson American series, dosť dlho na Epiphone Les Paul Custom a bezpočte lacných entry level gitarách. Ostatne som začal objavovať barytóny (vyhovuje mi to viac ako 7/8 strún), posledný prírastok mám Ibanez RGIB21 a poškuľujem po RGRTBB21. Nikdy som nemal potrebu mať gitaru za desaťtisíce, nie som nástrojový onanista. Kvalitný nástroj nemusí stáť ‘4 platy‘, rovnako taký nástroj z teba automaticky neurobí dobrého hudobníka.
4 Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
Náš najnovší album sa volá TILT a vyšiel 26. decembra 2024. Vznikal v spolupráci s Martinom “Bakym“ Bakošom, vynikajúcim gitaristom a talentovaným zvukovým inžinierom. Nahrať sme všetko stihli ešte v bývalom SMT štúdiu v Bernolákove (medzičasom stihlo prestať existovať), s postprodukciou a mixom sme pokračovali priamo u Bakyho v nových priestoroch na Kramároch. Master robil Boris z High Five Mastering, s oboma chalanmi sme už predtým spolupracovali a opäť boli maximálne ústretoví a profesionálni. Napriek tomu album vznikal pomaly, celkom bolestivo a stalo sa počas neho toľko vecí, že ani neviem, kde začať. Pôvodne sme si všetky gitary nahrali svojpomocne, V SMTčku sme chceli už len nahrať bicie a vokály. Na tretí deň nahrávania som už do štúdia neprišiel, narodila sa mi totiž dcéra – 1.5 mesiaca predčasne a za celkom dramatických okolností. To bol vážny sled udalostí a emócií, jeden moment robíš zvyšnému osadenstvu poopičnú kávu, potom zrazu zazvoní telefón a o hodinu neskôr máš dieťa. A skvelý začiatok nahrávania! (Naštastie všetko dobre dopadlo, len to skomplikovalo náš štúdiový plán). Následne sme zistili (rozumej Baky nám vysvetlil), že musíme prehrať všetky gitary, takže po vokálnych sesiách prišli letné dovolenky v štúdiu (niekto chodí na týždeň k moru, ja do Bernolákova, cena bola zhruba rovnaká). Veľmi som si ten čas užil, s Bakym sme perfektne fungovali ako tvorivý team, ako vždy mi pomohol sa hecnúť a prekonať sa či už gitarovo, alebo vokálne. A keď sa zdalo, že by sme už mohli byť pomaly hotoví, skončil som po pár jazdách sanitkou, po x kanylách, jednej lumbálnej punkcii a po nekonečne pripadajúcich klaustrofobických magnetických rezonanciách s diagnózou nevyliečiteľnej, degeneratívnej, progresívnej choroby centrálnej nervovej sústavy – sclerosis multiplex. Vyrovnať sa s tým nebolo najľahšie, a ani nehovorím o tom, ako to ZNOVA posunulo nahrávanie do neurčita. Prvé mixy som počul ležiac na ‘Miczke‘, čumiac do stropu nemocničnej izby, bez istoty, či vôbec niekedy ešte budem schopný tie skladby odohrať naživo. Ale nakoniec som sa pozbieral, Miňo, náš druhý spevák / gitarista medzitým drajvoval mixing a pomaly sme začali s masterom. A aby sme celý tento bizarný tvorivý life cycle uzavreli, pochoval som si otca 2 mesiace pred tým, než sme TILT definitívne vydali. Summa summarum nám to trvalo bezmála 3 roky, čo je extrémne dlho. Ale občas mám pocit, že to skôr ani nemohlo byť a že všetko malo svoj čas a dôvod.
5 Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
Jednoducho – život a momentálny okamih. Hudba je taká estetickejšia, metafyzickejšia matematika, a tá je všade okolo. Zložil som riff na základe prelínajúcich sa sirén dvoch sanitiek predierajúcich sa upchatou ulicou, z rytmického dunenia kolies diaľkového autobusu cestou niekam za niekým. Väčšinou sa za riffmi snažím vidieť / počuť emóciu a spájať ich do koherentného, kohézneho celku, ktorý myšlienkovo definuje text. Tu pri písaní využívam intuitívnu introspekciu a sebareflexiu, exploráciu svojich duševných stavov, odetú do laškovania s morbídnosťou, cynizmom a úprimnosťou. Moje skúsenosti píšu moje texty. A občas ma iné, už existujúce dielo zaujme alebo poznačí natoľko, že sa rozhodnem otextovať môj dojem z neho. Vo všeobecnosti moje texty nemajú tendenciu kázať, ohurovať, zachraňovať svet. Sú to skôr meditácie nie úplne šťastného, či optimistického muža o bytí a o vyrovnávaním sa s ním.
6 Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
Je ich viac, každá z iného dôvodu. ‘Fake Eyelashes’ je taký skeptický love song, skladba o toxickom vzťahu, a je to asi najlepší príklad synergie môjho a Miňovho písania – každý sme mali rozpísanú hudbu, text aj hlavnú myšlienku, a keď sme ich spojili, mali sme hotovú skladbu, ktorá ale hneď znela súdržne, celistvo. A ešte som si dovolil v nej struhnúť tribute Petrovi Steelovi a T0N, posledný riff je vlastne moja interpretácia klávesového motívu z ‘Requiem for a Soulless Man‘. Text v ‘HumAnimals’ je epistolárna koláž o zákopových hrôzach 1. svetovej vojny, pozliepaná z listov a básní francúzskych vojakov z vojnového frontu. ‘Serendipity’ je pravdepodobne môj najúprimnejší a najosobnejší text vôbec o vyrovnávaní sa s odcudzením sa od mojich dvoch synov. Je pre mňa vždy masochisticky katarzické revať ich mená do mikrofónu. ‘Swansong’ je zhudobnený body horror, taká malá hudobná pocta Davidovi Cronenbergovi. Je o tom, ako si vykopeš svoju vlastnú mŕtvolu a pri pohľade na bujarý rozkvet rozkladu s ňou vedieš dialóg o tom, aký život ste vlastne žili. Vo svetle mojej diagnózy pre mňa tento text nadobudol nový rozmer, ako keby som ho napísal v budúcnosti. Dožil do neho. A nakoniec ‘Senseless Blackness’, asi naša najtemnejšia skladba, o hľadaní niečoho v ničom. O hľadaní konca. Núti ma myslieť na môjho otca, na jeho hľadanie.
7 Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Duša, resp. originálna myšlienka skrývajúca sa pod tónmi. Je X talentovaných hudobníkov, konkrétne napr. gitaristov, pri ktorých úplne žasnem z ich techniky, s akou ľahkosťou hrajú niečo, čo ja asi nikdy v živote nebudem schopný ani napodobniť. A predsa – ak to nie je zasadené do väčšieho tematického celku s určitým významom a myšlienkovým presahom, je to iba nástrojová masturbácia. Z podobného dôvodu mi nie sú príliš blízke ani revival / tribute kapely. Je to taká hudobnícka travesty show, čo svojím spôsobom nemá ďaleko od lounge kapely niekde na svadbe alebo na parníku.
8 Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Mám chuť povedať absolútne nie, ale asi to nebude take jednoduché. Ľudia zostali extrémne tenkokoží, cítia sa špeciálni a nedotknuteľní. Jačia a ukazujú prstom pri najmenšom náznaku krivdy. Lenže umenie je ideálny nástroj na vyjadrovanie (seba, kritiky, sebakritiky…) a pokiaľ neobmedzuje niekoho na jeho osobnej slobode, nie je dôvod ho limitovať. A ak je umelcovým zámerom poukázať na niečiu špinu za nechtami, a nebodaj trafená hus zagága – voila, mission accomplished! Umenie je samozrejme predmetom subjektívneho vkusu a nemusí (nebude) sa páčiť každému. V tom prípade je ale na mieste otázka, či je vhodné míňať svoj drahocenný čas na niečo, čo sa mi nepáči. A ako všetko, aj interakcia umelec <–> recipient je subjektom tolerančnej rekurzie – kto je ten nedostatočne tolerantný? Umelec, lebo sa pýta nepríjemné otázky? Recipient, lebo mu tie otázky prekážajú?
9 Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Pred asi 12-timi rokmi sme s Underdose dostali ponuku zahrať si v Camden Underworld. Tak sme si zbalili gitary a nasadli do dodávky. Išli sme tam siedmi, asi 24h vkuse. A na colnici v Doveri sme sa stretli s Five Finger Death Punch (škoda, že sme radšej nestretli niekoho iného). Boli sme ešte relatívne neskúsené uchá a celkom posratí z toho všetkého, ale nakoniec to bola jedna z našich najpamätnejších koncertných avantúr a cenné vykuknutie mimo československý chotár. Videl som prvýkrát, ako funguje high level profesionálny event management, boli sme odkázaní sami na seba. Nervóznejší som bol asi len pred live hraním v Headbanger_FM, ale koncert sme dali najlepšie, ako sme vedeli. Škandinávsky vyzerajúci dôchodcovia nás chválili (extrémne elementárnou angličtinou samozrejme, my im predsa viac rozumieť nemôžeme), random crackhead chcel ‘krvácať našu hudbu’ (“I wanna bleed your music” je asi najväčší kompliment, aký sme kedy dostali), koketné pokérované goth girl barmanky sa na nás celkom dobre bavili. Malý bezvýznamný koncert pre Londýn, veľká vec pre nás štyroch kktkov z Nitry. A čo sa týka dekadencie – raz sa mi podarilo zaspať počas vlastného koncertu ešte s Fallin’ Lift. Nejak mi v ten večer chutila vodka a nechutil svet, exoval som počas hrania dvojité panáky, až som z toho zalomil - postojačky, hlavou opretý o bedňu, obohacujúc naše skromné publikum o konštantný layer gitarového feedbacku. Chalani dali ešte pár skladieb a rozhodli sa to radšej ukončiť. Zobudil som sa po koncerte, v prázdnej koncertnej miestnosti, odložený spolu s pobaleným aparátom. Vtedy som si tak nejak začal uvedomovať, že mám problém s pitím. (smiech) Jaaj a raz sme zabudli bubeníka v podniku, kde sme noc predtým hrali koncert. Ten sa zobudil na druhý deň sám v zamknutej krčme, otvoril si fľašu whiskey a nakoniec mu prišli odomknúť policajti aj s majiteľom.
10 Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Samozrejme pobehať nejaké pódiá s Underdose, do TILTu sme investovali toľko času a samých seba, že chcem, aby tú hudbu bolo počuť. Ktovie, možno sa zavrieme na 2 týždne do dodávky a prebehneme sa po blízkej Európe. Okrem toho sa snažím rozbehnúť bočný projekt, cez ktorý chcem realizovať vlastný materiál nehodiaci sa do, resp. príliš nerezonujúci s ostatnými členmi Underdose. Taký introspektívny doom – sludge, dizonancie, trocha blacku, slovenské texty, zrozumiteľný spev. Plus hrám na base v jednom dad-grunge-punk-rock-fusion ansámbli, s ktorým ešte nemáme dosť materiálu na koncert. Niečo spáchať spolu s nimi by bol veľmi pekný, realistický cieľ. Som už príliš starý, aby som mal naivné sny o celosvetovej rock n’ rollovej sláve. A možno ešte napísať a svojpomocne vydať nejakú hororovú prózu, veľmi sa mi zapáčil formát 100 slov na príbeh, je to také výživné médium. Ale to sa mi podarí asi až na dôchodku...
11 Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
Úprimne – nie. Ale skôr, než človek začne obviňovať scénu, mal by začať pekne od seba. Svojho času sme sa jej súčasťou určite cítili, ale nejak sme sa ako kapela zasekli, z rôznych, čisto ľudských dôvodov. Full time zamestnania, iné voľnočasové priority, sem-tam nejaká tá Yoko Ono, hypotéky, deti. Prestali sme tvoriť, neskôr aj skúšať. Z 1-2 koncertov mesačne sa stal 1 ročne a de facto sme prestali existovať. Medzičasom sme zostarli, možno trochu zmúdreli, určite trochu viac oplešiveli a snažíme sa o aspoň čiastočný reštart. Je to kurva ťažké, ale opäť – nedá sa začať inak, než od seba. Nikto nám nič nedlží. Tvoríme už viac cielene, snažím sa rozhodiť koncertné siete, cheme hrať, kde sa len dá a dúfame, že to niekde niekým zarezonuje. Všetko je v našich rukách a je to celkom oslobodzujúci pocit, nemáme čo stratiť. Výsledok sa určite dostaví, len dúfam, že nebudem musieť ako minulý rok rušiť už dohodnuté akcie kvôli ¼ roku na PNke. Strašne nás to spomalilo.
12 Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre UG scénu? 13 V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Tieto 2 otázky ti spojím dokopy, pretože v 1990’s som viac ako domácu UG scénu sledoval Transformerov a Ninja korytnačky... “Staré časy” pred digitalizáciou a internetom a dnešná doba majú svoje špecifiká, ktoré ich jasne definujú, rozlišujú a sú zároveň ako ich výhodami, tak ich limitmi. Staré kapely si nevedeli samy nahrať plnohodnotné demo / album v domácom štúdiu, poslať ho na Floridu na master a zavesiť na internet, kde si ho môže pustiť hocikto, kdekoľvek, kedykoľvek. Museli sa prestrihať metrami pásky, osobne si vybudovať fan base, z ruky do ruky posúvať demo kazety. Kapely si nevedeli pohodlne cez internetový obchod kúpiť gear svetovej kvality, nájsť si online fórum, kde ti x audifilov vie dať odpoveď / návod na akúkoľvek otázku. Ten proces bol miliónkrát ťažší, zdĺhavejší, ale o to ľudskejší, trvácnejší a v podstate kapele stačilo ‘len’ hrať dobrú hudbu.
Jedným z mojich hudobných top objavov za 2024 sú Skinwalker – lo-fi cyber-grind duo z Aljašky. Našiel som na nich referenciu v jednom článku, 1 klik a už som počúval ich album. Na 90-te roky ťažké sci-fi! Ale na druhej strane to prináša veľké odosobnenie sa od interpreta. Je ich toľko, a tak talentovaných, že sa nedokážeš sám bez určitej formy digitálneho kompasu a sociálneho promo-filtru ani zorientovať na scéne. A tu nastáva komplikácia pre kapely. Jednak je latka už aj vďaka kolektívnemu online vedomiu extrémne vysoko, ale zároveň ti dnes jednoducho nestačí hrať dobrú muziku. Musíš byť schopný navigácie online priestoru a vedieť sa spojiť so svojím cieľovým publikom, osloviť ho, dostať sa mu pod kožu, aby si ťa niekto vôbec všimol v tej záplave materiálu. Manažment sociálnych sietí a ‘predávanie sa’ často nemá s hudbou už nič spoločné a práve tu veľa viac-či-menej talentovaných hudobníkov zakape. Čo je škoda.
14 Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes? Ktoré ti naopak lezú/liezli na nervy?
Ako decko a adolescent som si dosť fičal na SK punku. Davovka, Zhoda Náhod, Konflikt, staré Slíže, Grimasy. Ale dnes už punk absolútne nepočúvam. Postupne som prešiel na komplexnejšie, tvrdšie žánre. Cez šťavnaté, funkoidné, grunge-metalové riffovačky (Andrejground, Desert Witch, Calex de Luxe, starý Acornhoek, Neon Union) až po objavenie slovenského metalu (Lunatic Gods, Abortion, Dogma Inc. …). Spomínam si, ako som bol raz úplne mimo z Kamorthonu, resp. z ich vtedajšieho gitaristu. Normálne si ma touto otázkou prinútil otvoriť svoj dávno zabudnutý profil na Bandzone.cz! (smiech) Ty vole, prechádzať tými CZ/SK kapelami je riadny blast from the past... Nikdy mi nejak nerezalo ska (paradoxne Polemic je kapela, ktorú som videl asi najviackrát v živote, lebo boli na úplne každom viackapelovom evente / festivale na ktorom som sa ocitol asi do roku 2010) ani kapely založené na imidži, snažiace sa maximálne tak napodobniť svoje hudobné modly, neschopné priniesť čokoľvek originálne, svojské, mimo vychodených chodníčkov. A nerezali mi ani gotické červenovlasé sukuby v korzetoch. Za mikrofónom. (smiech) Našťastie dnešný SK UG dokáže úplne bez problémov konkurovať zvyšku sveta, len mám občas pocit, že tu máme dokopy 5 kapiel, v ktorých sa strieda 10 muzikantov. Aj (metaloví) promotéri by niekedy mohli dať šancu menej známym kapelám. Chápem, že je to pre nich biznis a robia to pre peniaze, a že bežnému poslucháčovi asi stačí vidieť / počuť to isté, ale zabíja sa tak progres.
15 Počas pandémie sme zažili spomalenie a izoláciu, v rámci ktorej sme chodili na ilegálne koncerty a vážili si všetko čo vznikalo - dnes sme späť vo svete kde je pretlak koncertov, novej hudby - ako si vnímal ten čas spomalenia ty a nechýba ti aspoň trochu?
Pretlak novej hudby a talentu vo všeobecnosti je šialený, až do takej miery, že ma prinútil novú hudbu príliš nesledovať, dokonca sa jej vyhýbať. Nejaký divný FOMO syndróm, že ak nemôžem poznať všetko, nechcem radšej poznať nič. V tom bol lockdown svojím spôsobom ‘fajn’, nič sa (oficiálne) nedialo, nič som nezmeškal, človek hnil doma. O to viac som si užil ten pomalý návrat do normálu, prvé outdoorové akcie s pivom v ruke, a celkovo to vo mne prebudilo chuť znova niečo robiť, tvoriť a spoznávať. A keď som sa konečne ako-tak zorientoval, bol som prinútený spomaliť znova, tentokrát zo zdravotných dôvodov. A paradoxne, malo to celkom podobný účinok ako ten lockdown. Uvedomil som si, že byť všade a vždy jednoducho už nedokážem a zbavilo ma to strašne veľa stresu. A to mi dovolilo si znovu užívať novú hudbu, aj keď som v nej trochu viac selektívny.
16 Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
Keď sa niekto sám pasuje do role hlasu generácie bez toho, aby si to generácia vypýtala. Vtedy to celé pre mňa začína byť v lepšom prípade excentrický ego trip, v horšom prípade plytká komédia surfujúca na pseudo-intelektuálnej vlne povrchného, konzumného odpadu a pátosu. Kýbel sračiek.
17 Čo ťa na domácej scéne serie?
Serie ma, že si tu kapely závidia 5 a pol fanúšika, že ego predchádza talent. Serie ma, že ti klub, ktorý sa hrdo na sociálnych sieťach pýši tým, ako by bez neho neexistoval underground, ani len neodpíše na niekoľko emailov, keď u nich chceš zorganizovať UG akciu. Serie ma, že sa kvalita kapely posudzuje na základe počtu followerov na instagrame. A že pokiaľ nie si súčasťou prominentného klubu, máš jednoducho smolu. (O mainstreame samozrejme ani nebudem hovoriť, Slovenská Okrádačsko-Zlodejská Aliancia a marketingovo-hudobní dinosauri sú úplné zlo.) Slovensko je tak malá krajina a tak malý hudobný trh, že by tu kapely mali jednoducho držať spolu a vzájomne sa podporovať. Vedomo, inteligentne tvoriť a udržiavať scénu a umožniť mladej krvi, aby mala kde prúdiť, koexistovať s, a učiť sa od, etablovanejších mien. A ako protislužbu im omladzovať fanbase. Hlavne nedovoliť egu a prchavej vidine pseudo-slávy zbytočne páliť mosty. Ale, slovami klasika – don’t hate the player, hate the game...
18 Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Nie som megaloman, pre mňa je každý event na Garážach (v podstate ktorýchkoľvek, ale primárne pod Prístavným mostom) dôvodom na radosť. Ak sa ma niekto zahraničný pýta, ktorá je najlepšia venue pre alternatívne koncerty v BA, bez váhania vždy hovorím ako prvé Garáže. Nádych slobody, malá oslava undergroundu, DIY prostredník do tváre hudobného konzumu. Taktiež klubové leto v Bratislave má (teda aspoň do lockdownu malo...) svoje čaro. Vidieť veci ako Helmet, Code Orange, Converge, Turnstile atď. v nie úplne narvatých, vcelku intímnych priestoroch priamo v meste – pre autistického introverta ako som ja nezostáva nič iné, ako chrochtať blahom. Čo sa týka väčších, outdoorových akcií, mám strašne rád nitriansky Lomoz na Hideparku a, celkom logicky, Brutal Assault – bezkonkurenčne najlepší metalový fest v Európe. Tiež ma teší stále viac a viac malých DIY UG festov na Slovensku – Burn fest, OHY fest, FFUD fest... To je presne to, čo buduje komunitu a čo tu treba.
19 Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Drogy. (smiech) Naozaj neviem, čo by spájalo umelcov napriek celým žánrovým spektrom viac, ako obľuba v úniku do chemicky obohatenej reality. A čo sa týka rozdeľovania, tam sa nanešťastie fantázii medze nekladú. Niektorým stačí už len existencia žánru ako takého. Nenavídim žánrové škatuľkovanie, je to také zbytočné, pseudo-žurnalistické, taxonomické zlo. Konkrétne s Underdose na to dosť doplácame – jednak my v podstate nevieme, čo hráme, a najradšej necháme poslucháča, nech si spraví vlastný záver. A keď už sme nútení niečo vybrať (na poster, na web, kamkoľvek), musíme takticky uvažovať, čo tam dať, aby sme sa nestrelili do nohy. ‘Cui bono’, pýtam sa vždy v takejto situácii. Keď si hodíme pod meno “grunge”, metláci ohrnú nosmi. Keď nebodaj “progressive”, fajnšmekri budú sklamaní, že nezahrali druhí King Crimson. Na doom nie sme dosť cyklickí, na stoner málo zhúlení atď atď.
20 Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa v súčastnosti zaujal najviac ?
Jednoznačne Hecatoncheir a ich debut Nightmare Utopia. Od zvuku cez žánrový blend (nemám príliš rád čistokrvný black metal, ale ako “okorenenie” disharmonického sludgeu a deathu funguje na 666%), Lovecraftianskú tematiku až po cover art a inteligentné promo, na ktorom si zjavne dali chalani záležať. Jediné minus je, že nehrávajú častejšie... Plus post-metalisti h m o t a, netrpezlivo čakám na ďalšie štúdiové nahrávky. Ako live act určite Wine Fault a Small Town Life – obe kapely poznám a sledujem už dlhšie, ale videl som ich po dosť dlhej dobe hrať v Nitre v Uránii koncom minulého roka a bol som celkom unesený ich hudobnou evolúciou. Kapela sa stane sama sebou, keď začne mať v pi@i, a to bolo presne to, čo som z nich (v dobrom) cítil. Klip? Vojdi – Granadír. Tu by sa ten malfpi@izmus dal priamo krájať, rovno s krumplami na denku. A bez zapnutého digestora.
21 Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
Fuuuu, v týchto kategóriách veľmi ťažko vybrať iba 1 odporúčanie... Čo sa týka novej hudby a objavov minulého roka, rozhodne ma najviac bavil Chat Pile – Cool World. Strašne ma teší, že aj 40-roční fotri vedia byť relevantní. O nejakej extra inovatívnej originalite sa tu asi nedá hovoriť, ale je to pre mňa krásny blend mojich formatívnych zdrojov inšpirácie – KoRn, Helmet, The Cure, s kitchen sink realistickou lyrikou, so svojským prednesom a ešte svojskejším zvukom, ktorý sa z lo-budget núdze stal lo-fi cnosťou.
Z non-fiction kníh by som spomenul A Mother’s Reckoning od Sue Klebold. To meno pravdepodobne nikomu nič nehovorí, ale streľba na strednej škole Columbine v Colorade z 20. apríla 1999 možno už hej. Autorka je (bola?) matkou Dylana Klebolda, jedného z dvoch útočníkov, ktorí majú na svedomí 13 vrážd a 2 samovraždy. Školské streľby (aj keď v Columbine išlo skôr o nevydarený bombový útok) sú z nejakého divného dôvodu súčasťou americkej (pop)kultúry a niečo na tom extrémne dráždi moju morbídnu zvedavosť (à propos, bola to priama inšpirácia pre našu ostatnú, zatiaľ nedokončenú skladbu). Táto kniha je ale o psychologickom aspekte celej tragédie z pohľadu matky, ktorá sa snaží zistiť, kto vlastne bol jej syn a prečo urobil to, čo urobil, a ako sa vyrovnať s vinou a smútkom. Či sa to autorke podarilo je jedna vec, ale ako viacnásobný otec som tu našiel veľa postrehov, výkričníkov a návodov, ako veci (ne)robiť. A ako synovi, ktorý mal tiež raz 17 a nenávidel svet, mi poslúžila ako vstup do introspektívnej psycho-analýzy a pomohla mi lepšie spoznať samého seba. Vôbec som to od tejto knihy nečakal, o to viac ma to zasiahlo. Čo sa týka menej realistickej literatúry, musím aspoň letmo spomenúť Books of Blood od Clivea Barkera. Barker je horrorový úchylák par excellence a už 40 rokov dozadu otváral témy, ktoré sú dnes (naneštastie z nesprávnych dôvodov) trendy.
Milujem horrorové filmy, som trochu dobrovoľne zaseknutý v 80. rokoch, praktických efektoch a synthových podmazoch (čo naštastie zdieľam s naším klávesákom Marcom, pretože ho do podobných eskapád “nútim” na každej skúške). Paradoxne, najhrozivejší film, aký som kedy videl (a odporúčam si pozrieť), je britský fake TV dokument Threads (1984) o vypuknutí a následkoch nukleárnej vojny medzi Ruskom a NATO z pohľadu úplne bežnej, mladej anglickej rodiny. Rozklad spoločnosti, strata ľudskej integrity, degradácia človeka na iba ďalší druh potkana, švába. Najstrašidelnejšie je, že 40 rokov po natočení sme bližšie k nukleárnemu holokaustu, ako kedykoľvek predtým. Ja už asi ani neverím, že sa to dá, a bude to znieť strašne naivne, ale obyčajní ľudia ako ja a ty sa musíme zmobilizovať a geopolitických uzurpátorov ako Putin, Trump, Netanjahu, Kim Čong-un atď. a ich fanatických prisluhovačov poslať do… Zabudnutia. Ja odmietam pochopiť, ako je možné, že malá tlupa prasiat pri teritoriálnom válove dokáže držať ako rukojemníkov 8.200.000.000 ľudí, prípadne 5.500.000 len v našom chotári. Posledné dni na slovenských námestiach ukazujú, že ľudia sa ešte stále vedia spojiť pre správnu, dôležitú a potrebnú vec – či to bude stačiť, uvidíme...
Seriály zo zásady nepozerám (kto má na to čas?), ale výnimočne jeden mám – Des (2020). Opäť britský (krátky!) TV počin o Dennisovi Nilsenovi, škótskom psychopatickom sériovom vrahovi z 80-tych rokov. Taký Jeffrey Dahmer z Londýna. V porovnaní so seriálom o ňom je tento menej bombastický, menej gory, ale o to viac realistický, zameraný viac na introspekciu postáv ako na faktor (samoúčelného) šoku. Čo je v skratke presný rozdiel medzi americkou a európskou kinematogragiou.
Keď som bol mladší, nemal som na PC hry comp, teraz comp mám, ale nemám čas... Sporadicky si zahrám Diablo 2: Resurrected (márne sa snažím dobehnúť Elona Muska na ladderi), už dlhšie sa ako dlhodobý Warhammer 30/40K fan chystám na Space Marine 2 a silno odporúčam Blasphemous (pôvodný možno viac ako 2ku), ak máte radi nekompromisnú Metroidvaniu zasadenú do bezútešného, dogmaticky náboženského, body-horror prostredia. A musím spomenúť moje absolútne retro srdcovky, ktoré stále raz za čas prejdem – Blood, build-engine FPS z 1997, kde sa ako nemŕtvy, hláškujúci pištolník z divokého západu snažíš zabiť vodcu kultu, ktorý ťa zabil, aby absorboval tvoju dušu, a zhodou okolností sa volá Černobog. Hororové referencie, spooky atmosféra, kultisti s vlastným umelým jazykom (“Crudux Cruo!”), aktívna moderská komunita. Pure gold. A Blood Omen – Legacy of Kain, taký action rpg / adventure hybrid, prvá hra z Legacy of Kain série, kde ako zavraždený šľachtic, reanimovaný ako upír, držíš osud svojho sveta za krk. Dej je extra komplexný, voice acting je priam shakespearovsky top notch a atmosféra nekompromisne hororová. V oboch hrách je protagonistom absolútny bad ass anti-hrdina a gameplay možno nie je až tak dôležitý, ako schopnosť hry ťa úplne pohltiť a občas sa zamyslieť, čo za chorú úchyláreň to vlastne hráš. (evil smiech)
Pivo? IPA. Zichovec – Juicy Lucy, Matuška – Raptor. Guilty pleasure – Mort Subite Kriek Lambic. A minúta ticha pre Hop Group, lokálny remeselný pivovar z Nitry, ktorý tento rok stihol definitívne skončiť. Síce nejaké kérky mám, ale tetovacie štúdio odporučiť neviem, boli robené tak trochu “nadivoko” (zas väzenský level to nie je). Takže mi skôr odporuč niečo ty!
22 Vinyl/CD/MC ?
Fyzické médiá už ani nemám poriadne kde počúvať (možno tak v aute), ale ak by som si mal vybrať, tak určite CD. Chápem zberateľsko-audiofilný appeal vinylu (aj keď mám radšej hudbu bez praskania), ale renesancii kaziet vôbec nerozumiem. Napretáčal som sa ich ceruzkou dosť keď som mal 10, spomalené tempo a znížený pitch polovybitých bateriek vo walkmane tiež mal svoje čaro, ale pre mňa toto patrí do nostalgie minulosti. O to viac ma prekvapuje súčasný záujem o ne, a z čisto merchového pohľadu je to úplne v poriadku – ak fanúšik chce kazetu, interpret by mu ju mal dať, odhliadnuc od svojich osobných preferencií.
23 Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Nemám nikoho konkrétneho – skôr by som chcel, aby aj na tejto platforme vždy dostal priestor a príležitosť každý, kto o to má záujem a má čo povedať.
Not long ago, I reviewed a band from France called Dirty Shades who were able to take my OCD to higher and happier levels. I got really hooked on their post-punk-progressive sound, with elements of metal, pop, punk; a cool band with a rough yet polished sound. And so, while still riding a high on my newly-found drug, as well as having strong cravings for more of this sound from the western side of Europe, I came across Wifj, a still somewhat obscure foursome emerging from the vibrant rock and metal scene of Ghent, Belgium. Their latest single Hysterical caught my attention with its undeniable catchiness. After a quick Google and Youtube search, I learned that although they had a busy 2024, there isn’t much written about them before this year. Additionally, I learned that Wijf means „wife“, at least in West Flanders, although it may be a little derogatory elsewhere. I also became their 15th subscriber on Youtube (at the time of writing this review, their channel presently has 16 of us subscribing to their channel). But what an honour! I get to enjoy this little-known gem of a band while they’re gaining early popularity and before they become international stars.
And as I mentioned above, I needed a fix of post-punk-progressive rock and Hysterical was able to provide it. Sharp guitar work cuts through a vibe of pulsating energy with timely precision, layered over pounding drums and a heavy, groove-laden bass that demands movement—whether it's a subtle head nod or full-on, uninhibited dance. At the forefront is Marie‘s commanding vocal performance. Her voice oscillates between ethereal and groovy, yet always carrying an edge that defines Wijf‘s sound. And it’s exactly this dynamic range that elevates Hysterical from a solid rock track to an instant classic that‘s worthy of repeat plays. You can hear hear all kinds of influences eminating all throughout the track. Think of The Clash and Paramore crashing a Led Zeppelin show. It’s like listening to Kashmir while drinking a heavily-caffeinated and sweetened energy drink (or several of them). Love it!
And the Florkman’s prognosis? I would say that Wijf isn‘t just another band riding the wave of Ghent‘s heavy rock and alternative scene, but rather they are making an important contribution in redefining it. I love their ability to blend groovy beats with headbang-worthy riffs and catchy hooks, since it makes them stand out in a crowded field that‘s populated by numerous bands within the genre. Wijf not only has the potential to participate in the scene, but eventually lead it. And for new fans like myself, as they work on their first EP, Hysterical serves as an exciting preview of what‘s to come—a promise of high-quality recordings as well as unapologetic, high-octane performances. And thank God, as I don’t know how long my cravings will stay satisfied.
When I first heard Mine by the French quartet Dirty Shades, I knew right away that my addictive personality disorder would later thank me. I mean, this song begs to be listened to hundreds of times a day (if not more), with Anouk’s sometimes gentle, sometimes rough vocals, accompanied by a bluesy bass and reverbed guitar, beguiling my auditory senses to new and unknown heights. I was blown away. I played this song over and over like an unsatiable appetite, yet I failed to satisfy my cravings. It was like chain-smoking several packs of cigarettes. It was like going back for thirds and fourths at an all-you-can-eat buffet. It was like eating a square from one of those big Milka chocolate bars and then knowing that it would be a total waste to not eat the entire thing. Mine is one of those addictive substance with its inceptive light and gentle washes contrasting the later, heavier and climatic changes in terms of both vocals and instruments. In fact, all six tracks on Stuck in Motion follow a similar formula thereby creating a uniqueness in sound that Dirty Shades have thankfully captured and know how to harness. I loved this album right from the beginning. I was hooked.
And so, after adding the album to my Spotify library, I began to play Stuck in Motion (released at the end of October, 2024) at every chance I could get. I played it nonstop morning to night, whether I was at home or at work. Anouk’s singing is top-notch with a vocal range that extends beyond imagination. This is apparent right away in the opening track Cannon Fodder, where at several moments she sounds both gentle and soothing, yet with an ever-present element of sadness and desperation in her voice. But when she does release that desperation, you have to stand back, because the shockwave packs a heavy punch. And a painful one. Imagine being attacked by ninjas or demons or a combination of both.
But she’s not the only singer in this group. Martin, their bassist, takes a turn at the leads in Secret Sound and doesn’t disappoint. He’s also an amazing vocalist and doesn’t break the continuity of Stuck in Motion. By this, I mean, some groups who interchange their vocalists don’t quite pull it off, and, as a result, discourage their listeners rather than keep them interested. I think Martin would have no problems filling-in if Anouk ever came down with a sore throat and couldn’t make it to a gig some night.
With regards to the instrumentation, the musicians compliment the vocals in their skill and tasteful moments of presence. In tracks like Left in Dust and Overdue Rage, there are no signs of competition for attention or moments of over dominance. Every instrument takes front stage at timely and appropriate moments. I’m particularly impressed by Nathan Mimeau’s guitar skills and Mathurin Robart’s drumming. Their timing and changes create a chemistry between the tones of the bass and the emotions of the vocals. It all culminates in the aptly titled Breaking Point, which concludes the album with seven minutes of playing time that exemplifies what Dirty Shades are all about.
And just what are they all about? Well, your guess is as good as mine (I don’t mean the track). They are definitely an alternative rock band, full of energy that is strikingly positive, despite the despair in Anouk’s vocals and the lyrics:
Twenty year old man Holding the death of thirty souls Spent about one month to learn to kill But none to save Thrown in battlefield, with no blue sky for hanging on Losing friend to fear and hatred From those who hide behind order and death Why save me? Why save me? Why save me? From This World Seems fine for most of us (From Cannon Fodder)
You could also call them postpunk (whatever that’s supposed to mean) with elements of indie and psychedelic rock, but I just like to call them a cool and fun rock band with a loud and enjoyable sound (the album costs only 4 euros on bandcamp).
And the Florkster’s prognosis? Dirty Shades are one of those bands who are worthy of greater attention, and I say this because each of their compositions is well-written and addiction-forming, kind of like a bad habit you don’t want to break. I also think that Stuck in Motion progresses from their previous Ep Lift Off. Not at it’s expense mind you, but rather as an evolution of their talent as musicians who have the potential make great sound waves on the alternative scene. 10/10
1. Vyšiel vám prvý album Zmysluplná náhoda, ako dlho ste na ňom makali a ako ste s ním spokojní?
Rob: na albume sme pracovali nieco cez pol rok, zacalo to okolo marca 2024 a dokoncil sa par dni pred vydanim:DD, myslim ze vsetci sme spokojni
2. Ako ste zvládali prácu v štúdiu, bavila vás alebo to bolo skôr nevyhnutné zlo?
Rob: v studiu vdaka Viktorovej (Viktor Ori, pozn. Tom/EZR) pritomnosti bolo super, velmi kamosske ale zaroven sme sa ani nezajabavali, ja som si to uzil aj ked po par hodinach pocuvania do okola jednej veci to uz zacinalo boliet
3. Mali ste predstavu ako by mala znieť vaša nahrávka alebo ste si nechali "kecať" do výsledného zvuku?
Rob: predstava bola, ale nebola nijako presna, a hlavne sme nemali predosle skusenosti, cize Viktor nam s vela vecami dopomahal a myslim si ze s jeho upravami to skoncilo o dost lepsie ako by to dopadlo bez nich
4. Album je zatiaľ dostupný na Spotify, plánujete aj iné platformy, prípadne fyzický nosič?
Rob: tento album bude iba digitalny, spotify, apple music a vsetko co existuje, ale dalsie projekty by sme chceli minimalne zopar cdcok, idealne vinyl ale uvidime co sa podari
5. Na vašich koncertoch je dosť živo, neprivítali by ste skôr statickejšie publikum? ;)
Rob: ja vnimam zivo ako kompliment hudbe, ale to je velmi upnute na zanre, ked hrame rychle hlucne pesnicky beriem "zivo" ako znak ze sa to ludom paci, ale respektujem kazdeho kto stoji a kyve hlavou, ja som rovnaky. radsej sa sustredim na vnimanie hudby ktora ide zo stageu, cize aj statickejsie publikom vitam s otvorenou narucou
Mis: Určite hej. Ale tiež to je vec do ktorej asi človek musí dospiet. ja snivam o dni kedy nase publikum bude tak zazrate hlbkou celeho aktu koncertu ze sa nebudu vediet ani pohnut
6. Ako sa volá figurína, ktorá s vami vystupuje na pódiu a aký je jej príbeh?
Rob: figurina je Betka ako ju nazval moj brat Damian, ktory ju celu vyrobil. V tychto veciac je to vcelku spekulant, robi vselijake vymozenosti. Betku sme si vlastne ani nepytali, bol to cisto jeho napad ked raz s tymto za nami prisiel, povedali sme si ze by to mohla byt frajerinka, a tak jedneho dna priniesol Betku, a odvtedy nas sprevadza.
7. Čo vás priviedlo k hudbe, ktorú hráte - mali ste spoločné obľúbené žánre prípadne niekoho kto vás inšpiroval?
Rob: spolu hrame kym nieco nevznikne, vacsinou sa v tom nenachadza nejaka struktura.neriadime sa vyhradne inspiraciami, aj ked individualne sa v clenoch urcite podvedomo vyskytuju osobitne inspiracie
8. Veľa sa písalo o tom, že počas kovidu trpela najviac generácia dnešných sedemnásť-osemnásťročných, lebo sa počas lockdownov nemohli socializovať s rovesníkmi. Máte pocit, že vás toto dočasné odlúčenie od spoločnosti kreatívne ovplyvnilo, resp. že by bez neho vyzerala vaša tvorba a texty inak?
Rob: ja nie, v tom case som ani nerozmyslal nad tym ze budem robit hudbu
Ris: No ja som pocas lockdownu hral od rana do vecera na gitare…a v podstate techniku ktoru mam vznikla vtedy, neviem ako by to vyzeralo teraz. Socializovat som sa vtedy nesocializoval takze to je jedno
9. Čo vás vaše pôsobenie na scéne naučilo, čo vám dalo a čo vzalo?
Rob: mna naucilo ze meskat neni az tak super a asi si na to treba davat pozor, taktiez pit zly alkohol. dalo mi roky dospievania presne ako som si ich predstavoval, a taktiez mi dalo na co spominat cize top shit
Ris: Ze nemam miesat alkohol a verit ludom v ziline, ktori ma pozyvaju na pivo, pretoze nakoniec musim zaplatit aj to ich pivo takze mi to vzalo tych 5€
10. Čo počúva, pozerá a číta kapela?
Nin: ja momentalne čitam The secret history od Donna Tartt a počuvam Fiona Apple, David Sylvian, Bôa, Viktor Ori a plačem
Mis: Citam Clověk a jeho symboly od Junga a pocuvam minus od Daniela Blumberga
Ris: Ja citam cenovky v obchodoch a snazim sa co najlacnejsie nakupit. A pocuvam slovo Jezisovo
Rob: ja teraz pocuvam najviac veci ako Eduv syn, post hardcore picovinky, shoegaze, slowcore a tak,(Viktorov novy album) a citam co mi pride pod ruku. cirou nahodou som tyzden dozadu docital Secret history hahaha
11. Kto postavil egyptské pyramídy?
Rob: mimoni
Mis: Židia žijúci v egypte. Dlho som si myslel ze to boli otroci, Ale neskor som si niekde cital nejake fun facts o egyptanoch a zistil som ze to stavali nieco ako staroveke "firmy" pre ktore ludia normalne pracovali za mzdu.
Samozrejme zidia boli pod utlakom zo strany egyptanov lebo egyptania boli dost xenofobni ale neznamena to ze ich zotrocovali. Neboli to len zidia, samozrejme aj nizsia spolocnost vtedajsich kralovstiev, cize chudobny obyvatelia severnej afriky
12. Dá sa veriť ľuďom nad tridsať rokov?
Rob: iba niektorym iba niekde iba v niecom
Ris: Niekedy neverim ani sebe
13. Nie je spoločenský život trochu preceňovaný?
Rob: Zalezi jaku mam naladicku
Mis: Určite to záleži od spoločenskej udalosti a tiež o daných ľuďoch. Ja moc spoločenský život nevediem a nevadi mi to, ale verim ze su ludia ktorym to doplna dopamin. Poznam ludi co su stale na akciach a maju mnoho znamosti. Ja taky nie som, cim som starsi tym viac si vazim vlastny klud a prichadzam na to ze ticho je ta najkrajsia hudba a pokoj ten najlepsi recnik
14. Čo hovoríte na trend foodbloggingu, cestopisných reláciách o varení a spoločenskej obsesie konzumovaním potravy?
Ris: Som breatharian, neriesim, mnau
15. Koho výrok je vám bližší "I wanna be me" (Sex Pistols) alebo "I don't wanna be me" (Type O Negative)?
Rob: i wanna be bohaty
Ris: I wanna die young and sell my soul, use up all your drugs and make me come.
16. Umelecké vyjadrenie ako únik z reality alebo naopak aktívna súčasť a odraz diania v spoločnosti?
Rob: trochu z oboch, hlavne unik z reality
Ris: beham iba na vlak a stratil som okuliare, respektive iba utek
17. V akom momente je už lepšie hudobné remeslo zavesiť na klinec?
Rob: ked je na tvari viac vrasok ako pesniciek v diskografii
Almost a year ago, I had the chance to review PSØL’s debut EP. If I remember correctly, I had predicted that they would be a promising young band who demonstrated talent and depth in their music, totally belying their newcomer status. And when we fast forward a year later, I can confirm my predictions.
Emerging as a breath of fresh, albeit sinister air in the death/stoner genre with their latest EP Contradiction Syndrome, PSØL have become masters at blending elements of stoner and southern rock, as well as a healthy dose of metal, especially death, in this four-track release, offering an eclectic mix of sounds that challenge the conventions of several genres (think also doom and sludge as well) while remaining a fierce and powerful statement of artistic resilience.
Opening with Dawntrapped, the “Kremenchuk quartet” lures listeners into their realm very quickly with its atmospheric introduction. This is an amazing track with hypnotic riffs and dynamic contrasts between clean and extreme vocals. I was mesmerised right from the start by the guitar work, which is intricate and still simple, and less reliant on heavy bar chords, opting instead for melodic strumming and picking patterns that feel groovy and almost jam-like. You can hear the contrasts between the aggressive vocal delivery and the smooth instrumental sections, which create a captivating push-and-pull dynamic. Even the bass shines on this album, adding a funky undertone that contrasts with the more demonic vocal sections, hence the “contradiction syndrome”. The drums also keep the groove tight, but never overpower, making this album and group such a standout — a fusion of contradictory styles.
The other three tracks are as amazing as the first. Take Kuningooroo, for example, with its mysterious title and equally enigmatic sound, pushing further into the stoner and southern rock territory. This subtle approach to rhythm allows the song to breathe, giving it a distinctive, laid-back swagger amidst the moments of chaos. Or Deathward, another gem that cranks up the intensity, but continues to contradict typical death metal heaviness. And of course, Postmoderninja, which is a wild, genre-bending finale. It brings together everything that makes Contradiction Syndrome stand out: clean, soaring vocals paired with gremlin growls and groovy basslines, mixing metal and southern rock guitar work that somehow gels seamlessly.
And the Florkman’s prognosis? There’s definitely a playful energy in the way PSØL experiments with different textures, all the while maintaining a dark, heavy atmosphere that listeners will appreciate. They draw from a diverse range of influences, both modern and classic and demonstrate their talent professionally in the craftmanship of their songs. Contradiction Syndrome and PSØL themselves definitely get high marks for this little gem of an EP. They prove there’s room for groove, experimentation, and resilience.
1 Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Som zmes mäsa, vnútorností, kostí, zmyslov a vedomia. Pracovne šaškujem v sklade, a tu a tam skrz mňa vznikne nejaký song, či text. Poslednú dobu ma zaujíma vedomie Krišny.
2 V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
V skratke - najprv som ako decko nahrával metalové songy o chlebe vo vajcu na kazeťák – všetky nástroje som robil ústami, počas tínejdž rokov to bola kapela 2wood4wood, kde som spieval, vtedy ešte anglicky, a mali sme dokonca aj pár fajn songov. Časom sa každý rozutekal, tak to skončilo. Neskôr som začal hrať na gitaru a ešte neskôr - pod vplyvom depešu - na klávesy, tak vznikol one man projekt Abulia. Niekedy v tom čase sa mi konečne podarilo vybaviť prvý koncert, kde okrem mňa hrali aj Vyschlí sysli. Na konci ich setu sme spolu zahrali song Som tehotný a keď od nich odišiel basák - a zakladajúci člen - tak som na Samčov popud začal hrať s nimi - basu na klávesy. Zároveň hrávali aj oni so mnou - to už bol v podstate začiatok Abuolu (zistil som, že kapelu s názvom Abulia už majú nejaký taliani, tak som to premenoval). Niekedy v tom období som začal skladať v slovenčine, no a Abuol band v súčasnej podobe sa sformoval tak nejak sám od seba – myslím, že na popud Raptora, ale fakt si to nepamätám - pred pár rokmi.
3 Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Mám už milión rokov jediné kombo AK60GR, relatívne novú elekto-akustiku fender redondo, elektrickú gitu gretch a z efektov je to DS-1 a najnovšie aj NANOCLONE.
4 Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
Nahrali sme to vo februári 2023 v skúšobni kapely Time to rest (dík Vtipalko!), každý song sme nahrali dvakrát a bolo to, nebol proste čas, ale keďže v podstate takmer neskúšame, tak na tom nebolo nič divné… niektoré songy sme mali viac či menej zohrané z koncertov, iné vznikli tesne pred nahrávaním (napr. Vďaka). Nahralo sa to za jedno poobedie a pomáhal nám s tým jeden taký Ľubo, ktorý neskôr zmixoval a zmastroval song Kone Čnone. Basa sa - zrejme - kvôli zlému káblu nahrala chujovo, tak ju Samčo v Brne nahral nanovo a zároveň urobil konečný mix a master.
5 Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
Tipol by som, že mozog.
6 Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
Vyzdvihol by som tú, ktorá nikdy nestihne vzniknúť, lebo je určite parádna.
7 Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Ja neviem, manuálna zručnosť je manuálna zručnosť a umenie je umenie. Ale je to skutočne tak? Čo ak vás iba vodíme za nos? Pravdu sa dozviete na konci pořadu.
8 Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
No zasahovať môže do akýchkoľvek tém. Neviem prečo by nemohlo.
9 Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Spomeniem koncert v Brne (ešte so Sysľami), keď sme sa – povedzme nešťastnou náhodou – zhubovali tak, že sme dokázali odohrať max tak pätnásť minút - a aj to sme hrali jednu vec dokola. Potom mi už nešlo hrať, lebo to už bolo moc psycho. Ale keďže to bolo dolnom skle v Brne, nebol to až taký problém, ľudia to akceptovali. Aj keď vzhľadom na dosť zauzlené spomienky z toho večera, už presne neviem. A celkom často som sa v tých časoch zložil(pri hraní sólo - na akustickej gitare) tak, že som nebol schopný zahrať takmer nič, akurát sa pri hraní v kuse mýliť, váľať sa po zemi a zjapať(viem to hlavne z počutia, lebo z väčšiny tých koncertov mám okno), toľko k dekadencii.
10 Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Mali by sme ako kapela nahrať ešte aspoň jeden album, možno aj nejaké ďalšie songy o lietajúcom jazvečíkovi, inak neviem. Nič také konkrétne.
11 Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
Nie. Som súčasťou transcendentálnej scény.
12 Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK UG scénu?
Uff neviem, to nie je otázka pre mňa.
13 V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Neviem, niekedy asi nebol taký pretlak hudby. V tom balaste je stále ťažšie naraziť na niečo nové a podnetné. Teda aspoň pre mňa.
14 Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes? Ktoré ti naopak lezú/liezli na nervy?
Mal som a mám rád punk, hlavne asi Davovú psychózu… v súčasnosti počúvam snáď iba hudbu, ktorú robia kamoši. No a z SK UG scény by som vyzdvihol košických Symbol show – dokonalá kapela, tých je večná škoda, že už nehrajú.
15 Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
Nie som ochotný akceptovať napr. ani také heľenine oči, takže to je asi tenká hranica… ale ako pacifista, im to ich šaškovanie dokážem odpustiť – je to stále lepšie ako podnecovanie k násiliu, ospevovanie vrahov, diskriminácia a podobné sračky, ktoré v umení nemajú čo robiť.
16 Čo ťa na domácej scéne serie?
Heľenine oči ...ale nie, srandičky. Asi to budú najmä slabé texty. Ešteže nie som jej súčasťou.
17 Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Woodna stocka je super, rovnako aj Samčov minifesťák, lebo tam často hrajú zaujímavé kapely, či projekty, ktoré až tak často nehrávajú. V zahraničí sa mi celkom páčil Brutal Assault a miš-maš.
18 Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Mozog?
19 Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa v súčastnosti zaujal najviac ?
Zvuk(koncertný) mali super už spomínaní Symbol show, pekný klip je Zuza od Raptora, album Chvostoskoky od Džumelca a obaly albumov od Lukáša (Lukindel).
20 Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
Album - Serious music: Bahno společnosti, kniha - Bhagavad gítá – taká aká je, film na odporúčanie mačacieho bociana - Train to Busan, z hier bola super Silent hill jednotka, do tetovacieho štúdia nechodím a pivo nech si dá každý aké chce.
21 Vinyl/CD/MC ?
Nemám si kde prehrať ani jedno z toho, ale na hoarding sú vhodné všetky tri.
22 Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
