Dinner! - Psychic Lovers (2016)
By Tom/EZR
Je tu koniec roka 2024, hranatý odišiel lízať riť diktátorovi do Kremľa, v telke dávajú smutnú vianočnú rozprávku "Štyri slepé patróny deda Cintulku" a ja som počas prechádzky okolo Štrbského plesa dostal chuť napísať niečo krátke o albume, ktorý mi koncom roka rozbil aktuálny playlist a pokazil radosť z vytvárania tohtoročných top 10 rebríčkov.
Dánsky indie-synthový sólo projekt Dinner! som objavil náhodou pri rannom počúvaní rádia cestou do práce. Song "Turn Me On", ktorý ako som zistil má dotyčná rádio stanica zaradený v rotácii už pár mesiacov bol presne ten, ktorý ma pritiahol ku kapele ako roj múch k čerstvo vyloženej kláde. Ešte pri šoférovaní som ho našiel a lajkol vo svojom Spotify, aby som sa k nemu vzápätí počas pracovnej doby vrátil. Je ráno a ja si prvý krát púšťam album Psychic Lovers v celej jeho ešte stále nespoznanej kráse.
Prvý song "Cool as Ice" má refrén, ktorý vzniknúc v USA v 80s, lámal by všetky priečky hudobných rebríčkov ako kokosová Fidorka moje odhodlanie nejesť sladké. Skladba navodzuje atmošku fialových neónových svetiel, vybíjaných kožených overalov a dymostroja z obskúrnych gay klubov, ale koho mi len pripomína ten vokál? Podľa hejterov na Youtube, znie ako Patrick zo Sponge Boba, Arnold Schwarzenegger alebo ako potomok Johna Mausa a Nico. Mne však najviac zo všetkého pripomína hlášky orkov z hry Warcraft 2: Zag-zag, Dabu, Lok-tar...
Pri druhej skladbe "The World", ktorá vyústi do krásneho la-la-la-la motívu, si googlim Dinner! a zisťujem, že je to jednočlenný projekt Andersa Rhedina, o ktorom sa vzápätí dozvedám, že pôsobil v Kodaňskej kapele Choir of Young Believers (aka COYB), z ktorej albumu Grasque (vyšiel v rovnakom roku ako Psychic Lovers) som sa pred niekoľkými rokmi niekoľko mesiacov nevedel spamätať. Náhoda? Nemyslím si...
Prichádza rádiová trojka "Turn Me On", ktorej niet čo vytknúť, a za ktorou nasleduje "Gone" - a to je rana päsťou Ricka Astleyho priamo na môj solar. Päsť je Rickova, boxérska rukavica však patrí Andersovi. Alebo je to naopak? "What You Got" je ďaľší refrénový skvost a "Wake Up" je jednoduchá konverzácia medzi Andersom a francúzsky hovoriacou slečnou o tom ako by sa obaja radi zobúdzali pri sebe v rôznych európskych metropoliach.
Ako ubieha čas pri posluchu emóciami a nostalgiou nabitého Psychic Lovers, pred očami sa mi mihajú asociácie ako v Disneyho kreslenom filme. Tento album definuje slovo "weird", na jednej strane dokonalé melódie, na druhej strane divný spev a atmoška, ktorá vás buď chytí a už nepustí alebo si poviete WTF? a nedáte ho dokonca (ako väčšina mojich známych, ktorým som tento album tlačil do priazne).
Siedma skladba "Holy Fuck!" je kombinácia synthových plôch a pulzujúcich synth basov - ktoré mi prvý krát evokujú iného majstra weird synth štýlu - Necrococka, a to hlavne z jeho projektov Kaviar Kavalier. "A.F.Y." je neosynthový tlkot srdca doprevádzaný monofonickým chorálom, ktorý trochu v agresívnejšej forme odprezentoval Attila Csihar na ikonickom albume De Mysteriis Dom Sathanas nórskych zlobivých chlapcov Mayhem.
Deviatka "Lie" je bezbeatový synth minimalizmus s krásnym refrénom. Vo videoklipe tancuje popri Andersovi hrajúcom na hračkárkej gitare neznáma dievčina tanec, ktorý je intímny a surreálny. Videoklip má D.I.Y. 90s vibe a evokuje mi dokument Dig! o rozdielnych cestách dvoch spriaznených alternatívnych 60s revival kapiel The Brian Jonestown Massacre a The Dandy Warhols.
Desiatka "Kali, take me home", je jeden z mojich troch favoritov celého albumu. Štvorakordový repetitívny námet pomaly graduje a Andersov goticky ladený vokál sprevádzaný detským zborom je presiaknutý emóciou samoty a smútku, ktorú vzhľadom na to, že už rok nepijem alkohol a napriek tomu ju viem precítiť, považujem za autentickú.
"Kali take me home, I don't want to be alone.
Kali take me home with you tonight."
Andersovo svojské poňatie melanchólie nemusí vyhovovať každému a albumu nedá viac priestoru čo je škoda, pretože Psychic Lovers je ozajstný, možno zámerne nevybrúsený klenot alternatívnej hudby. Túto kvalitu mimochodom podporuje aj fakt, že album vyšiel na labeli Captured Tracks reprezentujúceho okrem iného aj kapely DIIV, The Soft Moon, Wild Nothing alebo Holograms.
===========================================================================
Links:
https://dinnerct.bandcamp.com/album/water-songs
===========================================================================
Dinner! - Psychic Lovers (2016)
By Tom/EZR
It’s the end of 2024, our local Peckerhead of a Prime minister went off to lick a dictator’s ass in the Kremlin, on TV they’re showing a sad Christmas fairy tale “Four Blind Cartridges of Grandpa Cintulka”, and while walking around Štrbské pleso I suddenly felt the urge to write something short about an album that shattered my current playlist at the end of the year and ruined the joy of making this year’s top 10 charts.
The Danish indie-synth solo project Dinner! I discovered by chance while listening to the radio on my morning drive to work. The song “Turn Me On”, which I later found out had already been in rotation on that station for a few months, was exactly the one that pulled me toward the band like a swarm of flies to freshly laid cable. Still behind the wheel, I found it on Spotify, hit like, and returned to it again during the workday. It’s morning, and I’m listening for the first time to the album Psychic Lovers in all its yet-unknown beauty.
The first song “Cool as Ice” has a chorus which, if it had been born in the U.S. in the 80s, would have broken every music chart like a coconut-flavored Fidorka breaking my will not to eat sweets. The track conjures the vibe of purple neon lights, studded leather jumpsuits, and smoke machines in obscure gay clubs — but who does that vocal remind me of? According to YouTube haters, it sounds like Patrick from SpongeBob, Arnold Schwarzenegger, or the offspring of John Maus and Nico. To me, though, it mostly reminds me of the orc lines from 90's PC Game Warcraft II: "Zug-zug, Dabu, Lok-tar…"
By the second track, “The World”, which flows into a beautiful la-la-la-la motif, I’m googling Dinner! and find out it’s a one-man project by Anders Rhedin. Soon I learn he used to play in the Copenhagen band Choir of Young Believers (COYB), whose album Grasque (released the same year as Psychic Lovers) floored me for months when I first heard it years ago. Coincidence? I don’t think so…
Then comes the radio hit “Turn Me On”, flawless, followed by “Gone” — a Rick Astley punch straight to my solar plexus. The fist is Rick’s, but the boxing glove belongs to Anders. Or is it the other way around? “What You Got” is another chorus gem, and “Wake Up” is a simple conversation between Anders and a French-speaking girl about how they’d love to wake up next to each other in various European capitals.
As time passes while listening to the emotion- and nostalgia-soaked Psychic Lovers, associations flicker before my eyes like in a Disney cartoon. This album defines the word “weird”: on one hand perfect melodies, on the other hand strange vocals and an atmosphere that either grabs you and never lets go, or makes you say “WTF?” and skip before the end (as most of my friends did when I tried to push this record onto them).
The seventh track, “Holy Fuck!”, is a mix of synth layers and pulsing synth bass — which for the first time reminds me of another master of the weird synth style, Necrocock, especially his Kaviar Kavalier projects. “A.F.Y.” is a neosynth heartbeat accompanied by a monophonic chant, reminiscent (in a more aggressive form) of Attila Csihar’s presentation on Mayhem’s iconic De Mysteriis Dom Sathanas.
Track nine, “Lie”, is beatless synth minimalism with a beautiful chorus. In the video clip, an unknown girl dances alongside Anders playing a toy guitar, her dance both intimate and surreal. The clip has a DIY 90s vibe and reminds me of the documentary Dig! about the divergent paths of two kindred 60s revival bands, The Brian Jonestown Massacre and The Dandy Warhols.
The tenth track, “Kali, take me home”, is one of my three favorites on the whole album. A four-chord repetitive theme slowly builds, while Anders’ gothic-tinged vocal, accompanied by a children’s choir, is soaked with loneliness and sadness. Given that I haven’t drunk alcohol for a year and can still feel it, I consider it authentic.
“Kali take me home, I don’t want to be alone.
Kali take me home with you tonight.”
Anders’ unique take on melancholy may not suit everyone, and many won’t give the album enough space — which is a pity, because Psychic Lovers is a real, perhaps intentionally unpolished, gem of alternative music. This quality is also underscored by the fact that the record was released on Captured Tracks, the label representing bands like DIIV, The Soft Moon, Wild Nothing, or Holograms.
No comments:
Post a Comment