Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Huťo: Nazdar. Ja som Huťo, hrám na gitaru v Kocke Cukru a momentálne ma najviac zaujíma, ako nerobiť a zarobiť.
Kekso: Nazdar, ja som Kekso a v Kocke Cukru hrám na gitaru a snažím sa aj spievať. V týchto dňoch ma zaujíma, ako sa schovať pred slnkom, ponevač niesom vôbec letný typ.
V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
Huťo: Tak v ďalekej minulosti som hral v kapelách The Curwy, Hoolee. Tu som hral na gitaru. V Kocke Cukru som začínal na base, ale teraz už hrám na gitare aj tu.
Kekso: V praveku, za éry dinosaurov som hral v kapelách A-Komplex a Free Mind
Na čom a cez čo hráš/spievaš a ako si spokojný so svojou výbavou?
Huťo: Myslím, že máloktorý gitarista je na 100% spokojný so svojou výbavou, vždy je čo vylepšovať. Ja som tak na 68% spokojný, hehe. Teraz hrám na Fender strat, ktorá je zapojená do hlavy Engl Firebal 60.
Kekso: Momentálne hrám na nejaký hybridný Fender jazzmaster, ktorý je ale úplne super a pichám to do hlavy Marshall dsl 100.
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
Huťo: No to je tak, že väčšina našich nahrávok je dosť komplikovaný pôrod. Naše skladby si nahrávame sami, tak trošku fušujem do nahrávania. Total DIY prístup.
Kekso: Huto je hudobný guru a prevádzkuje v podstate nahrávacie štúdio. Nahrávka vznikala u mňa v obývačke, vďaka veľmi tolerantnému prístupu mojich spolubývajúcich.
Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
Huťo: Asi to čo práve počúvam alebo čo cvičím. Ale určite aj veci ktoré ma zaujali v minulosti, pri ktorých som si povedal, že niečo takéto urobím.
Kekso: Neviem vždy je to niečo iné. Pri textoch to je aj úplná blbosť. Napríklad článok v novinách, rozhovor s kamošom, alebo veci čo ma serú a vytáčajú. Pri skladaní hudby samozrejme veci čo počúvam, alebo ktoré by som chcel počuť.
Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
Huťo: Za mňa je to song0037. A dobrý text je v skladbe Slovensko.
Kekso: To je ako ktoré dieťa mám radšej. To nech posúdia iný.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Huťo: Najvyššie, hehe. Realita je taká, že teraz som v štádiu, kedy sa už táto moja činnosť dokáže čiastočne financovať sama.
Kekso: Ambície som mal vždy najvyššie, ale hovno klamem.Vždy som chcel iba hrať a baviť sa.A to sa doteraz nezmenilo.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ?
Kekso: V tomto smere sme asi najnudnejšia kapela, keď sa nerátajú opilecké príhody.
Huťo: Asi tak. My sme za celú svoju existenciu veľmi málo koncertovali, takže máme oveľa viac spomienok len zo skúšobne. A aj z toho si veľa nepamätáme. Však vieš…
Čo chystáš v blízkej budúcnosti?
Huťo: S kapelou máme rozrobených niekoľko nových skladieb. Snáď z toho bude nejaké EP. A pomaličky rozbieham svoje minimalistické ešte stále mobilné lowcostové nahrávacie štúdio Low Mids Studio.
Kekso: Jak hovorí Huto, keď sa podarí na jeseň, alebo v zime pustiť von EP.
Cítiš ítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
Huťo: Asi aj áno, takej lokálnejšej. Nie sme moc známi, keďže málo koncertujeme.
Kekso: Scéna znie dosť elitársky, ale keď to znamená zahrať si,stretnúť kamošov, tak asi áno.
Akú emóciu alebo reakciu chceš svojou tvorbou vyvolať ?
Kekso: Nerozmýšľal nad tým. A keď niektorá naša vec vyvolá v ľuďoch určité emócie, tak je to asi fajn.
Huťo: Ani neviem. Každý si môže tú ktorú vec vysvetliť po svojom.
Snažíš sa v rámci tvorby k niečomu priblížiť alebo naopak sa od niečoho odlíšiť ?
Kekso: Nad týmto vôbec nerozmýšlam. Vždy tvorím a hrám tak ako to cítim.
Huťo: Priblížiť sa dokonalosti, hehe.
Máš nostalgiu za nejakým retro žánrom alebo dekádou ?
Kekso: Asi 90-tky, vtedy vznikli úžasné veci.
Huťo: Ani nie.
Ktoré dnešné trendy v rámci subkultúr môžeš, a ktoré ti naopak lezú na nervy ?
Kekso: Popravde ani neviem aké subkultúry existujú, nejako to nesledujem, ale páči sa mi miešanie žánrov, keď ľudia spolupracujú a vzájomne sa posúvajú vpred. Dosť inak vytáča táto influencerská rakovina, čo všetkých požiera.
Huťo: Páči sa mi návrat k vinylu. Ja som viac menej tolerantný ku všetkému, takže mi málokedy niečo lezie na nervy.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
Kekso: Nech si každý tvorí čo chce, o tom je umenie, ale pre mňa sú stopka všetky tie hoaxersko-náckovské veci.
Huťo: Toto mám nejak automatické, nikdy som nad tým nerozmýšľal.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Kekso: Z domácich vecí ma naposledy zaujal nový album Adacty, ten sa mi páči zvukovo, chalani tam urobili parádnu robotu.Velmi sa mi páči aj atmosféra albumu od Lutry-Okovy času, no a mám rád zvuk, ktorý vie vyčarovať Libor Hanulay v štúdio Vomitor sound.
Huťo: Return of Pluto - New Horizons alebo Bongsilisk. Borci z Levíc, skvelí hudobníci a samozrejme Vomitor Sound.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
Kekso: čítam dosť,ale niečo menovať by bolo na dlho a tak isto aj filmy. Tetovanie nemám žiadne, takže v tomto som panic a pivo nepijem, ale myslím, že najlepšie je to, čo je práve v akcii.
Huťo: No kniha, napriklad Hájnikova žena od P. O. Hviezdoslava. Kto toto dá je macher, hehe. Album jednoznačne Greenleaf - Hear the rivers, vypočutý asi milión krát. Tetovanie tiež nemám žiadne. V tomto je najlepší náš bubeník Zero, jak sa u nás hovorí "počarbaný jak prvácky zošit." A pivo je najlepšie čapované a studené!!!
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia ?
Kekso: Akcie si vyberám podľa kapiel, takže žiadneho favorita nemám, ale chystám sa na Brutal Assault, tak sa to možno zmení.
Huťo: Nemám v tomto žiadneho favorita.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Kekso: Libor Hanulay
Huťo: Return of Pluto
Motto/obľúbený citát prípadne odkaz na záver.
Kekso: Počkáme a uvidíme.
Huťo: "Ak si myslíš, že si príliš starý na rock and roll, tak si!" Asi je to od Lemmyho, neviem, ale pasuje to k nemu.
Do ruky sa mi dostalo jedno z posledných kazetových vydaní labelu
Nomad Sky Diaries a síce jednočlenná kapela alebo projekt Tma, ktorú v
čase písania tejto recky nezachytili ani admini Metal Archives, kde sa
podľa mňa zvyčajne registrujú kapely rok pred tým než reálne vzniknú,
čiže sa skutočne jedná o hlboko neobjavený unikát.
Najprv niečo o nosiči, jedná sa o kazetu (limitka 49 kusov), ktorá je
tradične, ako u NSD býva zvykom, zabalená v extra obale – čiernobiely
minimalistický design s do očí bijúcim kontrastom (písmo-podklad).
Ústredným motívom je drevenica, nie nepodobná tej, ktorá sa objavila na
nosiči inej kysuckej kapely Therapist – Svet/lo slepých (2022, JBLK-11).
Obal je z tvrdého papiera, skladačka s fotkami zasneženej prírody a
švabachovými textami. BM estetika aplikovaná v praxi s pôsobivým
výsledkom.
Na oboch stranách kazety nachádzam po tri skladby – všetky z nich
majú jednoslovný názov a texty s ústrednými motívmi chladu a smrti. Hlad
a Otrok z prvej strany sú čistý Burzum – Filozofem worship, kompozícia,
štýl hry, zvuk, všetko zapadá do šablony, ktorú vytvoril kontroverzný
otec rannej BM scény, vrah a nositeľ iných temných prívlastkov
Kristian Vikernes. Tretia skladba Úsvit je pre zmenu skomponovaná v
odlišnom BM rukopise, ktorý mi evokuje Mayhem – De Mysteriis Dom
Sathanas. Vrah (tiež názov štvrtej skladby) a jeho obeť pripomenutí na
jednej strane nahrávky skoro na deň presne 30 rokov (10. august 1993) po
onej krvavej príhode. Druhá strana čerpá menej zo šablón spomenutých
nórskych kapiel, Vrah sa nesie v pomalom tempe, Tma je rýchla a
bezmenná, dlhá VI.-ka znie ako DSBM variácia nejakého grunge songu,
ktorý sa „utrhne“ až v závere. Vyzdvihnem zvuk nahrávky, ktorý napriek
BM lo-fi skresleniu je dynamický, priestorový a baví.
Som na konci nahrávky, počas počúvania ktorej celý čas uvažujem nad
smerovaním dnešných BM kapiel, prieniku BM, punku ale aj iných menej
tradičných subžánrov, tradičných a netradičných pohľadoch a prístupoch,
kontroverzii – bývalej, prítomnej a budúcej (čo bolo kontroverzné
niekedy a čo je dnes) a ako hlboko bude vrytá stopa druhej generácie BM
kapiel aj vo štvrtej dekáde po tom ako si jej zakladatelia oného
augustového večera raz a navždy vyriadili účty. A keďže je BM
individualistický žáner minimálne počtom one-man-bands, nechám si tieto
myšlienky pre seba, resp. ich s vami pozdieľam pri pive napríklad niekde
na kysuckej chate.
Black Hole Constellation – Garden of Deception Delights (2023)
by Flork
Black Hole Constellation's “Garden of Deception Delights” is an
intriguing and daring sonic exploration into the realms of experimental,
avant-garde, electronic, and alternative metal music. Crafted solely by
the one man show, Michal Jahoda, the album takes listeners on a
captivating journey through a hauntingly dark and ambient soundscape.
From the opening track, it becomes evident that "Garden of Deception
Delights" is not your conventional album. St. Matter (free) is such a
captivating tune, yet it’s more than a collage of circuit-based
technology and sequences. Jahoda pays meticulous attention to detail
and his experimental approach to all of the compositions result in an
otherworldly listening experience. The album effortlessly weaves
together electronic elements with alternative metal's raw energy,
creating a distinct and immersive musical atmosphere. The second track
Devourer, for instance, is a masterpiece on its own with its dark and
whispering vocals, but with the speedy beats of the drums providing an
ironic presence to the background. In fact, one of the standout
features of this album is Michal Jahoda's haunting and ambient vocals.
His voice adds an enigmatic and surreal quality to the already
mysterious atmosphere, drawing the audience deep down into the depths of
the “Garden of Deception Delights”.
I have to admit that the first half of the album lured me into this
surreal world of sound(s) and I found myself craving more. Tracks like
Chained by Conscience and Encounter utilise unconventional
instrumentation and the textures and unexpected samples and changes
leave no room for predictability. However, I still find it hard to call
this an experimental album as it seems that Jahoda has come upon a
unique sound that constantly challenges the listener’s expectations. But
his approach is experimental and he seems to have nailed it on the
final outcome. If I were to describe Black Hole Constellation, then
perhaps you would have to close your eyes and imagine Depeche Mode with
Dani Filth as their lead singer, with the addition of several
industrial, Berlin-based DJs (and Al Jorgensen as the producer). You
might also hear early elements of the Ministry and Die Arzte, but with
an extremely dark side, as if antidepressants no longer perform their
magic.
There are also heavy guitars too, in fact lots of them (as well as
several really cool bass riffs). And so, the second half of the album
keeps my interest high. The Outsiders Saga I and II are such cool
compositions, since they balance themselves between heavy, raw energy
and atmospheric moods. And along with Attempts and Serpens, the final
two tracks which close this album, themes of introspection,
existentialism, and the interplay between light and darkness all
intertwine, thus making this album a thought-provoking and introspective
experience.
Garden of Deception Delights is an ambitious and captivating album
that showcases Michal Jahoda's artistic prowess. Not only does he
perform nearly everything (he does enlist the assistance of drums and
vocals on some of the tracks), he also wrote, recorded and produced the
album himself. So, in conclusion, I have to say that his one-man
project proves that innovation and creativity know no bounds. Black Hole
Constellation leaves us eagerly anticipating what Michal Jahoda will
deliver next.
========================================
More by Black Hole Constellation on Jablka ďaleko od stromu
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Martin: Čau, volám sa Martin (Kalach) a v týchto dňoch ma zaujíma (ako vždy) veľa vecí ale momentálne riešim ako naplánovať resp. skĺbiť aktivity počas leta
Kubo: Kubo – Gitara.
Wrbo: Wrbo, 35 rokov na krku a v Pivnici mrvím posledný rok a pol na bicie. Poslednú dobu ma zaujímajú najviac veci okolo nahrávania, takže som si pokúpil skromnú výbavu a na skúšobni čas od času čosi kuchtím. Uvidíme dokedy ma to bude baviť :-).
V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
Martin: Prakticky celú „kariéru“ pôsobím iba v Pivnici kde som počas rokov vymenil bicie za mikrofón. Okupovať výlučne len majk nikdy nebola moja ambícia a udialo sa tak na základe personálnych okolností v kapele. Doma si hrám tiež na gitaru, sem – tam sa mi podarí spraviť nejakú muziku ktorú potom v skúšobni vylepšujeme no a v posledných rokoch píšem väčšinu textov. Prvá kapela v ktorej som pôsobil sa volala Európska diera - hral som na bicie, ktorým som sa neskôr venoval plne už len v Pivnici. Isté obdobie som hral na gitaru v kapele Panika Davu a chvíľu som zaskakoval na bicie v Toy Pištoľs.
Kubo: Pivnica od roku 2003 do súčasnosti. Mal som obdobie keď som bol pod silnejším vplyvom Turbonegro, Misfits a založili sme Punk rádio, ale po 5 rokoch to prirodzene odišlo. Potom Bassgitara v Crust kapele DNO, na pár skúškach som sa ukázal aj v Strata Vkusu.
Wrbo: Nechcem sa moc opakovať, keďže som tieto otázky zdolal pred pár rokmi s kapelkou Samorast. Takže, ak to niekoho zaujíma, nech pozrie tam :-).
Na čom a cez čo hráš/spievaš a ako si spokojný so svojou výbavou?
Martin: Spievam do Shure SM58. Spokojnosť z mojej strany veľmi vysoká.
Kubo: Prešiel som si asi všetkým typom elektrických gitár (stratocaster, tele, super strat, sg) asi jedinému typu som sa vyhol a to je Les paul. Aktuálne hrám na Gibson SG standard a teším sa aj z novej gitary Epiphone Explorer korina. Amp aktuálne používam Marshall JCM900 2100 SLX, ale asi to nie je moja konečná a je možnosť že ho časom vymením. Ale mám v zbierke a zálohe ešte Sound City 50+ z roku 1975 a nejaké nízko výkonové lampy ako Orange a Vermonu MV3.
Wrbo: Nedávno som zainvestoval do dvojšlapky (speedcobra 900) a minulý rok som dokonca vychytal Mapex Saturn V tour za super cenu. A ten rozdiel je tam sakra cítiť, čo som si zo začiatku, ako tvrdohlavý punkáč samozrejme nechcel pripustiť haha
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
Martin: Spolu s britskou kapelou Active Minds sme vydali LPčkové splitko. Platňa vyšla pod hlavičkou českého vydavateľstva Papgájúv hlásatel rec. a britského Looney Tunes a vznikala zhruba posledné 2-3 roky.
Kubo: Posledné LP split vzniklo tak, že kámoš z Animator records a kapely Crossczech Olda mi píše „hele, neuveríš komu teraz posielam z distra všetky vaše nahrávky na doskách – Bobs z Active Minds“ A tak sme sa s Bobsom po e-mailoch začali kámošiť a riešiť spoločný plán čo bolo split LP. Nápad oslovil aj Papagája, ktorý nám vydal LP Fragmenty že ide do toho a tak to vyšlo.
Wrbo: Priznám sa, že ja som nastúpil už do rozbehnutého vlaku, kedy bolo už 5 piesní cca hotových. Chalani ma síce nalákali na street punk (citujem z telefonátu: Počuj Wrbo, ty si niekedy chcel hrať oipunk nie? Príď pozrieť na skúšku čo sa u nás momentálne varí) a vo finále z toho je niečo úplne iné, ale nič im nezazlievam :-). Tie posledné 3 piesne sa dali dokopy celkom rýchlo. BPM sme vytačili na 210 a po 4 mesiacoch sa išlo nahrávať. Dnes by som to zahral/nahral úplne inak, ale asi je v tom to čaro toho okamžiku.
Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
Martin: Nemám univerzálny zdroj nápadov na ktorý by som opakovane siahal pri písaní textov alebo hudby. Niekedy príde prvotný nápad spontánne, niekedy nosím tému v hlave aj niekoľko mesiacov. Občas ma inšpiruje kniha, iná muzika, dianie okolo seba alebo rozhovor. Čím som starší, tak nápady a myšlienky ktoré sa v kapele objavia vo mne dlhšie dozrievajú.
Kubo: Čas a možnosť na chvíľu vypnúť v práci.
Wrbo: Emócie a živelnosť kapiel. Naposledy ma takto dostala Ragana s
piesňou Invocation pt.2. To som mal chuť vziať do rúk gitaru a urobiť
podobný emočný výplach.
Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
Martin: Táto otázka mierne zaváňa narcizmom, preto na ňu odpoviem inak. Isto je okruh našich skladieb ktoré ma osobne bavia viac ale nie preto, žeby som ich chcel pred niekým vyzdvihnúť. Skôr sa v nich cítim dobre a vnútorne sme s nimi všetci v kapele stotožnení a majú pre nás výpovednú hodnotu. Ono sa to potom odráža aj na koncertoch v podobe dynamiky a energie. Časom človek veľa textov prehodnotí, niektoré mu prídu smiešne až hlúpe , nie sme výnimkou. V tomto smere ma veľmi baví hrať najmä skladby ktoré sme spravili v posledných rokoch práve kvôli dôvodom, ktoré som uviedol - Čerstvý vzduch, Ticho a prach, Kyberdomanín... Ktovie, možno aj k týmto skladbám budeme mať v budúcnosti iný postoj.
Kubo: Určite všetky, za každým textom ktorý bol napísaný po roku 2014 si stojím. Tie pred tým už neriešime.
Wrbo: Z poslednej dosky určite Druh a Čerstvý vzduch.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Martin: V tomto smere sa môj postoj prakticky nijako nezmenil od mojich cca 16 rokoch keď som začínal. Nikdy som nemal žiadne ambície, ktoré by ma nútili byť aktívny, tvoriť, vymýšľať a uspokojovať potreby iných. Vždy sme to chceli robiť primárne pre seba a tento mindset nám zostal, je to zdravý egoizmus. V rámci tohto žánru a subkultúry je to luxus a sloboda ktorú si môžeme dovoliť. Samozrejme poteší, ak niekoho osloví náš text/skladba ale s týmto absolútne nijako nekalkulujeme. Snažíme sa byť úprimní a autentickí. Osobne si neviem predstaviť, žeby som sa živil hudbou (akoukoľvek), to by ma stavalo do opačnej pozície a viem, žeby som sa v tom necítil komfortne.
Kubo: Tak keď sme s Dedom založili kapelu tak naše ambície boli dosť povrchné. Všimli sme si že členovia kapiel ktoré hrajú koncert tak nemusia platiť vstupné a potom ešte dostanú pivo zadarmo. Takže sme si povedali že toto je cesta ako ušetriť veľa lóve, chcelo to len zohnať nejakého bubeníka čo vtedy nebol až taký problém ako dnes. Dokonca bicie sme mali vlastné, ktoré sme kupovali s Dedom. Ešte len spomeniem, že sme mali skôr dohodnutý koncert než sme vôbec mali prvú skúšku a skúšobňu. Na ten koncert som musel isť tajne, pod zámienkou návštevy kamaráta, lebo rodičia neschvaľovali punkovú kapelu (asi videli tie dokumenty na ČT po revolúcii) Až taká silná bola naša ambícia hrať. Realita je taká, že nič neľutujem. Prirodzený vývoj u 15 ročných mládencoch bez internetu, bez kontaktov a bez zinov. Jediný zin čo chodil asi každému do schránky bol Hiraxov ponukový katalóg jeho distra.
Wrbo: Hrať, baviť sa, učiť sa, spoznávať... Realita je našťastie totožná :-).
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ?
Martin: Tých je samozrejme za tie roky mnoho. Celkom vtipné bolo, keď sme smerovali na koncert na Morave, prišli sme do mesta/dediny kde sme sa ocitli na akejsi rodinnej oslave, zmätene sme sa snažili identifikovať našu lokalizáciu až nám miestne milé osadenstvo vysvetlilo, že sme v inom meste, cca 70 km od nášho cieľa. Občas GPS zlyhá :)
Kubo: Koncerty v Revúcej ! kto nezažil nevie.
Wrbo: Sme slušňáci, už sa ani nekričí za jazdy z auta Oi! :-(
Čo chystáš v blízkej budúcnosti?
Martin: Toto leto náš čakajú asi 3 festíky v CZ a na SK. Plánujem aj trošku súkromne pocestovať a tiež sa venovať iným aktivitám ktoré mám rozrobené.
Kubo: Naučiť sa hrať tak, aby sme mohli natočiť 4 pesničkové EP na kotúčový magnetofón.
Wrbo: Pred pár rokmi som sa chcel pustiť do kompilačnej kazety BBxZV všetkých aktívnych a rozpadnutých kapiel s tučným bookletom plným informácií. No stále som sa k tomu nedokopal. Takže ak má niekto záujem pomocť, poprípade má nejaké materiály, nech ma neváha kontaktovať.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
Martin: My sme začínali ako stredoškolská kapela hrajúca relatívne veselý punk – rock. Od tejto sub-scény sme prirodzene a inštinktívne vzdialili už pred mnohými rokmi. Dnes sa pohybujeme v rámci hardcore-punkovej sub-scény (a asi sme aj jej súčasť), ktorá je nám ľudsky a hodnotovo bližšia. Cítime sa príjemne v spoločnosti fajn ľudí ktorí sú toho súčasťou, snáď aj s nami.
Kubo: Asi áno, aj keď naša subkultúra dostáva debakel doby, ale je to v pohode, Zanietenie ostáva u mňa rovnaké.
Wrbo: Asi áno, i keď nad tým vôbec takto nepremýšľam.
Akú emóciu alebo reakciu chceš svojou tvorbou vyvolať ?
Martin: V posledných pár rokoch sme pomerne výrazne zmenili koncept tvorby. Prestali sme robiť dlhé skladby v ktorých sa striedali rýchle a pomalšie pasáže, zistili sme že táto poloha nám nesedí. Dnes hráme oveľa viac priamočiarejšie, údernejšie a dynamickejšie. Strašne nám k tomu dopomohol príchod Romana na bicie ktorý tomu dodal presne tento rozmer. Aj preto dnes náš koncertný set je dlhý cca 25 minút čo pre takúto muziku úplne stačí. O to viac hráme dnes na koncertoch agresívnejšie a energickejšie. Pre mňa osobne je koncert istý typ fyzického tréningu, no najmä hlavou prepnem do iného módu. Po skončení koncertu som častokrát spotený viac ako keď som hrával na bicie, vtedy vieme že bolo dobre :). Takže sa snažíme najmä o energiu, medzi prestávkami počas skladieb mi ide aj o verbálne priblíženie konkrétneho textu. Myslím, že je vždy fajn keď kapela hovorí svoje postoje aj touto formou.
Kubo: Angažovanosť v komunitách. Veľa vecí sa dá jednoducho zlepšiť. Stačí len prekročiť pohodlnosť a urobiť niečo navyše.
Wrbo: Hell
Snažíš sa v rámci tvorby k niečomu priblížiť alebo naopak sa od niečoho odlíšiť ?
Martin: Ako som už spomenul, nijako nekalkulujeme. Koniec – koncov to čo hráš je konštalácia viacerých faktorov a ty dokážeš ovplyvniť len niektoré z nich. Pre nás je kľúčové aby to bolo kompatibilné s našim pocitom.
Wrbo: Strašne sa mi páčia dominantné bicie v kapelách. Keď tam bubeník nesedí len na doplnenie rytmiky, ale vytvára ďaľší sólo nástroj. A rád by som sa priblížil aspoň k tomu, že by som aspoň raz rád zahral na koncerte blastbeat poriadne :-).
Máš nostalgiu za nejakým retro žánrom alebo dekádou ?
Martin: Hm, prirodzene mám k nejakej dekáde väčšie sympatie ako k inej ale na druhú stranu dosť nerád počúvam frázu „už to nie je, čo bývalo...“. Obdobie amerického hc/punku 80.rokov alebo československého z 90.rokov ma baví pre ich surovosť a postojovú konzistentnosť bez toho, aby som skĺzol do idealizovania či spomienkového optimizmu. Tieto obdobia mám tak či onak „naštudované“ len sprostredkovane.
Kubo: Ani nie, ale napríklad staré reporty z 90 rokov ČSR si rád prečítam, aj staré recenzie a tiež ma zaujíma história ČSR kapiel a vôbec punk rock z historického kontextu tej doby. Ale som rád, že je to za nami.
Wrbo: Vôbec. Žánre sa z roka na rok obmieňajú a fňukanie vyhorených punkáčov za svojím mládím ide mimo mňa.
Ktoré dnešné trendy v rámci subkultúr môžeš, a ktoré ti naopak lezú na nervy ?
Martin: Dobrá otázka. Subkultúry vždy odrážali spoločenské nálady, reagovali na trendy a reflektovali dianie okolo seba. V súčasnosti sú azda všetky subkultúry oveľa menej konfrontačné a provokačné a prežívajú obdobie veľkej stagnácie. Do istej miery to platí aj pre prostredie v ktorom sa pohybujeme my. Navyše, dnešných tínedžerov žiadnym punkom či hardcorom neprilákaš, potreba vymedziť sa, konfrontovať s okolím nie je ich priorita a riešia iné veci. Pre mňa osobne je zaujímavé sledovať ako témy, ktoré boli v minulosti takmer výlučne doménou práve napríklad hardcore-punku (práva zvierat, ľudské práva, genderová rovnosť, klimatické problémy...) dnes preskočili na väčšinovú spoločnosť a prirodzene sa normalizovali medzi mládežou. Sociálne siete zotreli anonymitu medzi ľuďmi a prispeli k spevneniu sociálnych a behaviorálnych zábran. Aj v praxi vidím, že dnešný tínedžeri a mladí ľudia sú vo všeobecnosti oveľa viac tolerantnejší, vnímavejší, pouličné ideologické vojny takmer vymizli a vôbec hodnotový rebríček sa transformoval do centrálneho životného štýlu. Toto prinieslo mnoho pozitív ktoré sú mi sympatické. Zároveň to postráda akúsi jedinečnosť ktorú mnohé subkultúry ponúkajú a identifikácia s určitou komunitou nie je dôležitá. Je fajn že dnes príde kopa deciek na taký Berlin Manson (nepočúvam ich ale fandím im) ale na Dimenziu X či Thalidomide ostanú len „dôchodcovia“. To ma trošku mrzí, zároveň chápem že je to spoločenský vývoj. Z tých menej sympatických vecí ma napáda motivačná rétorika ktorá sa dobre infiltrovala aj medzi niektoré scény, všadeprítomná kultúra narcizmu najmä skrz sociálne siete a paradoxne aj chýbajúca spomínaná konfrontácia aj vyhranenosť ktorá dnes subkultúram chýba. Ale to nevnímam apriori negatívne.
Kubo: Ani netuším že nejaké sú. Sú?
Wrbo: Z ulíc som si všimol, že sa vrátil gotický trend, ale či aj muzika to netuším.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
Martin: Toto je zrejeme nikdy nekončiaca téma na diskusiu nakoľko každý má istú hranicu akceptácie posunutú niekde inde. Za koľko hrávať? Pre koho? Kto koho sponzoruje Kto s kým hrá?....? Na túto otázku som mal už toľko rozhovorov, že vlastne nemám na ňu jednoznačnú odpoveď. Ale ak môžem povedať za seba resp. za kapelu, tak môj postoj je jednoznačný. Razíme filozofiu DIY kde prakticky všetko stojí a padá na medziľudských vzťahoch. Osobne by som nebol stotožnený s akciou ktorá by bola pod hlavičkou nejakej „vyššej“ inštitúcie alebo reklamnej agentúry ktorej primárnym cieľom je generovať zisk. Nechcel by som manažéra ani hrať s kapelami ktoré sa nám názorovo bridia. Miešanie hudobných štýlov a scén v kombinácii s určitou myšlienkou mi je ale sympatické. Keď sa ale hudbou živíš, si nútený robiť v tomto smere kompromisy od čoho sme my ušetrení. Iným kapelám to nezazlievam, chápem že keď sa rozhodneš robiť muziku vo „veľkom“ tak si v pozícii kedy už viac-menej nemáš na výber. Potom ma skôr zaujíma, či to danej kapele verím, aký je tam balans medzi úprimnosťou a kalkulom. Ak sa jedná o vyslovené pokrytectvo tak sa proste na nich vyseriem a ďalej ma nezaujímajú. Každopádne, pri žiadnom interpretovi by som neakceptoval sympatizovanie s dogmatickými ideológiami, obhajovanie a bagatelizovanie zločinov z nenávisti či podporu politickým stranám. To je jasná hranica ktorú mám a je úplne jedno o akého interpreta resp. scénu sa jedná.
Kubo: Interpretov, ktorí hrajú na akciách s náckami, nepomôže ani to, že hrajú iný deň na danom festivale ako hrajú tí náckovia. To obhajovanie je neskutočná sračka.
Wrbo: Asi klasika, keď je niekto obmedzený kokot/piča, tak jeho/jej muzika môže byť akokoľvek super, no nehodlám ho/ju podporovať počúvať. Toto v sebe oddeliť žiaľ neviem.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Martin: Počúvam kopu rôznej muziky ale systematicky nesledujem novinky, väčšinou sa ku mne veci dostanú náhodou. Z tých novších SK/CZ kapiel ma baví My o vlkoch, som rád že znovu začala tvoriť Agáta. Skôr sa rád nechám prekvapiť niečím na koncerte. Štúdio? Dva krát sme nahrávali u Petra Masaryka v Handlovej. Priestory, kvalita práce a najmä prístup mi je veľmi sympatický.
Kubo: Študio na DIY spôsob určite u Petra Masarika v Handlovej. Napíš určite na stránku kapely Jediná Možnosť ! Ale veľmi sa mi páči zvuk štúdia Davos Album – v súčasnosti žeriem album Horror Vacui – Living for Nothing Kapela – Juggling Jugulars, Active Minds, Už jsme doma, Masshysteri, Oi Polloi, Subhumans Artwork – Subhumans - The day the country died Videoklip – Fyasco (všety sú parádne)
Wrbo: Umieram zo zvuku albumu FULL OF HELL - Roots of Earth Are Consuming My Home. To je čistá šialenosť. Artwork som už dlho nevidel taký, čo by ma posadil na zadok. Klipov sa moc u nás nerodí, ale naposledy ma zaujala žiarska Agáta s klipom Šialenosť. To sa chalanom sakra vydarilo!
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
Martin: Album – o muzike som toho povedal dosť a nenapadá ma žiadny konkrétny album ktorý by som vyzdvihol . Kniha – čítam pomerne veľa. Spomeniem dve knihy: Tim Marshall – Rozdelený svet, Richard Dawkins – Boži blud. Videohra – A Plague tale Tetovacie štúdio – netuším Seriál – Kalifát, Black mirror.... Pivo – neviem
Kubo: Album: no okrem toho Horror Vacui mi často ide na gramofóne Už jsme doma- Hollywood a Jeskyně. Kniha: Daniel Majling – Zóna Film: Once upon a time in Hollywood Seriál: My name is Earl Hra: Nehrávam Pivo: Abstinujem, odporúčam abstinovať a piť nealko, je to prirodzené a normálne Tetovacie Štúdio: Viktor Uhlík zo Zvolena, ale už tetuje v Brne.
Wrbo: Naposledy ma rozobral album 1000 Travels Of Jawaharlal – Owari Wa Konai. Neskutočne živelná nahrávka. Posledné knihy, čo som čítal boli o zvuku a nahrávaní, takže tu neodporučím nič. Seriály mám rád tie klasické US sitkomy, takže asi tiež nič nové. Pivo jednoznačne malinový kyseláč z rúk Adrika z Košíc.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia ?
Martin: Tak takto sa nato nepozerám. Aj kapely sa snažím vnímať komplexnejšie a nezameriavam sa len na hudobnú tvorbu. Väčšinou ma zaujíma aké má daná kapela postoje, názory ako sa správa v „zákulisí“ a pod. Na túto otázku nemám explicitnú odpoveď.
Kubo: Domáce akcie sa mi páčia na garážach v Bratislave (pokiaľ tam nehrajú kapely v štýle podpora z Fondu na podporu umenia dotované štátom alebo EU) alebo Davová Psychóza v štýle že je to Cool. Páčia sa mi Garážové akcie čo robí Andrej z Distaxu v Poprade a úplne super je tiež aj na Garážach v Bánovciach nad Bebravou čo robia chalani z Kazostroj. Takže mám rad Garáže. V zahraničí úplne najviac mega super Festa de la pohoda vo Vodňanoch a prvý ročník Smrťák festu na Jeseníku !!! škoda že chlapi nenašli už iné miesto v horách kde by to išlo.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Martin: Možno s členmi košickej kapely Nonconformists.
Wrbo: Človeče, je sakra ťažké vybrať niekoho, kto tu ešte nebol. Možno bystrickú novú krv Nä a košických Tvoi Postoi.
With its dreamy beats and soothing melodies, the Bratislava-based
alternative group Nothine caught my attention right off the bat. Their
second release Altruism is one of those musical pieces that takes me
back 30 years or so, when bands were still teetering between the
sophistication of the New Wave of the 1980s and the emergence of grunge
as a mainstream genre popular with the college crowd. Yet, Nothine is
far from being a revival band or even a grunge band for that matter. In
fact, the group is very fresh-sounding and original in their sound and
songs, and listening to their latest Ep is a pleasing experience to the
ears. There are, of course, moments of heaviness, such as in Paamy, a
rocking tune full of catchy riffs and the perfectly-synced harmonies of
Richard and Estrella, the two lead vocalists. But the majority of the
compositions have a gentler and softer feel to them with touches of
catharsis and energy. For example, the first two tracks, which are
nameless and referred to as I and II, are soothing and introduce
listeners to their introspective lyrics and captivating sound. Each
instrument occupies its own space within the mix, creating a cohesive
and balanced sound. But I admit that I enjoyed the vocals the most,
especially because they are so expressive in conveying the emotions of
each track, like the third and fourth tracks Summer and Veronica, both
songs having light, almost positive melodies, yet the lyrics are sad and
somewhat ironic in their contrast to the music (e.g., on Summer - over
saturation maybe… or Veronica - the endless road, the painless road).
The final track Butterfly’s Burial concludes Altruism. And much like the
others (which all offer a diverse range of emotions), this is a track
full of thought-provoking lyrics and lullaby vocals that highlights the
vulnerability of life and its preciousness, of which we all seem to be
complacent of.
Overall, I would say that Altruism is a standout album that deserves
recognition. The production quality is commendable and was mixed and
mastered by Richard himself. And this is important because it showcases
the band’s ability to pay attention to detail while the listener gets to
enjoy and immerse themselves in the layers of ambient exploration that
are present in each song.
Although Altruism is a shorter creation than their previous album
(un)World Days, it is nonetheless a well-crafted album that showcases
Nothine’s artistic growth as they weave together introspective themes
and lyrics with alternative pop and grunge. Nothine proves that they are
a band to watch for in the alternative music theme.
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Sme Nothine, tvoríme hudbu a najviac nás zaujíma budúcnosť našej kapely.
V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
Nothine je naša prvá kapela. Spevák Riško robí popri kapele aj sólovú tvorbu pod pseudonymom Quote My Name.
Na čom a cez čo hráš/spievaš a ako si spokojný so svojou výbavou?
Esi je náš najnovší člen, ktorý sa v kapele venuje spevu a v blízkej budúcnosti sa ocitne aj na poste basáčky. Ondrej sa venuje bicím. Riško sa venuje elektrickej gitare, spevu a post produkcií zvuku. So svojou výbavou sme spokojní aj keď by to samozrejme mohlo byť lepšie.
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
Prednedávnom sme vydali nové EP s názvom ALTRUISM. EP vzniklo ešte s naším bývalým basákom Jurajom a obsahuje piesne na rozsypanie aj na kľudnejšie počúvanie.
Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
Ženy, smútok a peniaze
Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
Veronica - "Blind drivers drive the highway"
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Naše ambície boli rovnaké ako teraz, ešte sa síce nenaplnili úplne ale určite sa k tomu blížime.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ?
Na našom poslednom koncerte s bývalým basákom Jurajom, sme sa ako kapela objali a pripojila sa k nám minimálne polovica publika. Bol to nezabudnuteľne krásny ale aj spotený moment.
Čo chystáš v blízkej budúcnosti?
Postupne budeme pracovať na ďalšom projekte a samozrejme sem a tam nejaký ten koncertík.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
Myslíme, že sme trošku viac underground ale určite sme súčasťou.
Akú emóciu alebo reakciu chceš svojou tvorbou vyvolať ?
Nezáleží na tom, akú emóciu budú cítiť, ale na tom, že niečo silné pocítia.
Snažíš sa v rámci tvorby k niečomu priblížiť alebo naopak sa od niečoho odlíšiť ?
Určite máme mnoho inšpirácií ale nechávame sa niesť svojím vlastným prúdom.
Máš nostalgiu za nejakým retro žánrom alebo dekádou ?
Blues zo 60tych rokov a samozrejme Grunge z 90tych.
Ktoré dnešné trendy v rámci subkultúr môžeš, a ktoré ti naopak lezú na nervy ?
Nie je asi nič, čo by nám vyslovene liezlo na nervy, čo sa trendov týka, sme celkom nestranní.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
Nemáme hranicu, samozrejme nesúhlasíme s Plagiátmi a hranie sa na čo človek nie je. Ale v hudbe milujeme hlavne city, ide nám o subjektívne pocity z hudby.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Určite Shallov, myslíme si, že ich hudba je veľmi originálna a plná citu.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
The Gambit - Nothing new under the sun Dostojevskij - Notes from the underground S Matkou -Študentský film Terezy Bačovej DR. House Farming simulator 22 Ktokolvek má strojček! Plzeň!
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia ?
Dosť sa nám páči sirotinec! Taký underground.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
DETI. Videli sme ich na sirotinci a dosť nám padli do oka.
It is not surprising that Ignea is one of the top artists in 2023 to
watch out for, with their latest album Dreams of Lands Unseen comprising
a power-packed compilation of songs dedicated to travel writer and
photographer, Sofia Yablonska (1907-1971). I started following the
Ukraine band in 2022 shortly after the full-scale invasion of the
country broke-out, with my interest in Ukraine culture and people
increasing on a daily basis as the events unfold quickly and with
frightening consequence. And with every contact I make with Ukrainian
people and their land (I have visited Ukraine 5 times since the
beginning of the invasion), my interest in them and their approach to
music only fascinates me more. So, after entering “Ukrainian death
metal” into the YouTube search engine, I came across this amazing
female-fronted band with a symphonic background and beauty and the beast
vocals.
Now, Ignea is not a new band, having formed back in 2013. But they
are somewhat new to international stardom, signing with Napalm records
just 2 years ago in June, 2021. And with the ongoing war in Ukraine
commanding international attention, the time was ripe for Ukrainian
artists and musicians to showcase their work under a somewhat dystopian
spotlight.
Dreams of Lands Unseen is by far the band’s best work to date. It
combines ethnic folk elements and sounds of the orient with elements of
death and progressive metal. The 10 tracks that make up the album follow
the footsteps of Sofia Yablonska as she travelled the world, from the
sands of the Sahara (as heard on Dunes) to her love of the sea. Her
three travel journals were re-published in the Ukraine back in 2015 and
quickly became popular with the young generation, giving hope and
inspiration to those tired of the Russification of their culture, while
renewing devotion to Ukrainian identity and nation.
The album kicks off with Téoura, an allusion to the sounds of exotic
places yet to come. It follows with Dunes, which is one of the best
songs on the album as Helle Bohdanova’s vocals take centre-stage with
deep and haunting growls. But she is also an amazing singer with clean
vocals, which are apparent on Camera Obscura and Daleki Obriyi (Far
Horizons, sung in Ukrainian), which pay tribute to Yablonska’s traverses
to the distant corners of the planet and her fascination with tribes
and indigenous peoples. Ignea also doesn’t ignore Yablonska’s love of
the sea as heard on Incurable Disease, whose ambient sounds transport
the listener to the bow of a ship as it penetrates the horizon.
Both musically and lyrically, Ignea shines their brightest on this
album. While the first half of the album gives the listener a
long-awaited fix of heavy guitars and vocals, the latter half of the
album is a bit more subdued (but still very hard) with the compositions
showcasing the maturity of this group and their ability to write
descriptive songs that incorporate elements outside the traditional
genre of death metal music. Close your eyes and you can imagine yourself
in Sofia’s shoes as she walks across barren landscapes (Nomad’s Luck)
or loses herself in the labyrinths of oriental bazaars (The Golden Shell
and Opiumist). The latter two tracks just mentioned are sung so
beautifully and full of depth, you almost expect Helle to scream at
several points, yet she remains gentle and soft, as if she foreshadows
the end of the journey.
The album ends on a heavier note, with the final track Zénith
rounding off this magnum opus. This is the only other song sung in their
native Ukrainian and quite befitting for a band that has grown so much
musically and professionally over the last decade. But let’s hope that
their peak doesn’t end here, but rather Dreams of lands Unseen acts as a
catalyst for more albums full of stories about interesting people and
places. Ignea has hooked onto something cool and original with their
incorporation of sounds of the orient into their music, doubtlessly
making them an exotic band and worthy of attention.
