These days, in our upside-down world which has been plagued in recent
years by turmoil and uncertainty, music has at least served as a beacon
of hope and a means of expression. Enter PSØL, a promising Ukrainian
band whose self-titled debut EP, which, by the way, was released earlier
this month in September 2023, boldly fuses elements of doom metal,
stoner metal, and southern metal. In a mere four tracks—Tyris' Doom,
Jacketfish, Blackneck, and Nebelfaul—PSØL manages to make a significant
impact with their distinctive sound and fearless approach to music.
Moreover, their emergence in the midst of Ukraine's ongoing war adds an
intriguing layer to their story.
Now I admit that I don’t know much about this band, but I can say
that it is impossible to discuss PSØL without acknowledging the
challenging backdrop against which they've emerged. Ukraine's ongoing
conflict has left an indelible mark on its society, including its music
scene. While the war has disrupted many aspects of life, it has also
inspired artists to create music that reflects their experiences and
emotions. And by listening to groups from Ukraine who continue to
produce great music and play live shows, one can easily concluded that
bands like PSØL stand as a testament to the resilience and creative
spirit of its people. I also have to add that PSØL is not a war-themed
compilation of tracks, but rather a product of three good friends who
love to hang out and play metal music. I enjoyed listening to these
songs immensely.
The Ep begins with a foreboding atmosphere with Tyris' Doom, setting
the stage for a deep, emotional journey. The blend of crushing riffs and
melancholic melodies takes the listener on a sonic expedition through
desolate landscapes, evoking feelings of both despair and much-needed
catharsis. The emotional weight of this opener is not just palpable, but
really gets you rocking. I am immediately intrigued by their sound. I’m
not an overly big fan of doom metal as it can sometimes be tedious and
repetitive if the compositions drag on too long. But PSØL incorporates
elements of other types of metal and breathes a lot of life into a
traditionally slow-paced genre.
I push forward to track number two, a mysteriously-named composition
called Jacketfish. I am not interested in interpreting the meaning of
this title, as the music and cool vocals distract me from the world
around me. A hypnotic groove drives this song, using dynamic shifts
that keeps me engaged, as the band effortlessly shifts between moments
of introspection and explosive energy. The guitars and weight of this
track give me cravings for more.
The other two tracks, Blackneck and Nebelfaul are simultaneously
fast, sludgy, and suffocatingly heavy. Blackneck encapsulates the band's
sonic prowess. The searing guitar work and brooding atmosphere create a
sense of impending doom, with a generous dose of southern twang,
mirroring the unsettling times we live in with rays of hope sprinkled
all throughout. Nebelfaul offers a haunting and introspective finale and
rounds of the Ep perfectly. PSØL's ability to convey raw emotion
through their music is particularly striking here.
And my prognosis? With this Ep, PSØL has not only crafted a promising
debut, but also adds a compelling chapter to Ukraine's evolving metal
music narrative. It's a testament to the enduring power of music to
transcend even the darkest of times. Their music provides solace and a
sense of unity, as well as a powerful means of self-expression.
Moreover, it is also an exploration of the human experience amidst
adversity, presented through a unique blend of doom, stoner, and
southern metal. Their debut release demonstrates a maturity and depth of
talent that belies their newcomer status.
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
som clovek. :) to v prvom rade… profesne som tv a filmovy zvukar. zaujima ma samozrejme hudba, zvuk, film a vlastne umenie ako take, fyzika, astronomia, ale aj spiritualita. samozrejme aj to, co sa deje okolo nas.
V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
prva kapela bola Penetralia(1991-1998 +- 2018). - alternativnejsia a povedzme rockova kapela. hravali sme vylucne vlastne veci. a aj ked zaklad bol rockovy, nebranili sme sa ani experimentom na hranici industrialu
zakladali sme ju s Gigim (bass) na skuske nasich priatelov Lamourir. ja som skusal hrat na gitare (Jolana Proxima II) postupom casu pribudali a vzdialovali sa dalsi ludia, no za stalych clenov sa daju povazovat asi iba Martin Šemrák (guitar/bass) a Luther Blissett (guitar).
Neskor som rozbehol bocny projekt Violet Cold (1996 - 2000), kde som zacinal experimentovat so synth zvukmi, ping-pong nahravanim na MD <-> MC. (nemylit si s Violet Cold z Ukrajiny, co je projekt, kt mi na drzovku ukradol nazov…)
v roku 1999 vznika skladba Amitabha a neskor vlastne aj novy projekt Amitabha Seven. to uz ale skusam rozne postupy s Yamaha QY700, gitarovymi efektami a pribuda prvy analogovy synth Neptune od Spectral Audio. v r 2001 si kupujem prvy DAW ProTools a zacinam nahravat, editovat a mixovat. z tej doby je aj skladba “Reach It (When)”, kt sa nachadza aj na prave vydanom albume “Untitled trax”.
Na čom a cez čo hráš/spievaš a ako si spokojný so svojou výbavou?
v sucasnosti tvorim hlavne na eurorack modularnom synth systeme The Beast. ten som si poskladal v rozmedzi rokov 2012 - 2020, aj ked toto dielo nie je nikdy dokoncene. :) vydatne mi svojimi odbornymi radami pomahali priatelia a kolegovia. ba dokonca aj samotny Eric Barbour z Metasonix, ktory vyraba neskutocne elektronkove moduly a syntezatory. mam od neho modul R-55 Thyratron VCO, co je elektronkovy oscilaor. ten je zvukovo velmi specificky. dalej pouzivam bicie automaty, uz vyssie spominany synth Neptune a najde sa aj nejaky Moog. pouzivam aj iPad, kde mam nejake virtualne synth, hlavne na plochy. obcas siahnem aj po elektrickych gitarach. synth mi riadia sekvencery od Arturie. nahravam to v podstate live cez mix priamo do DAW ProTools, kde to potom pripadne editujem a dohravam dalsie zvuky. mixaz a mastering si robim sam.
Vybava je pre mna viac menej ok, predsa len sa to vyvijalo od roku 1991, ked som si kupil prvu gitaru a nejake krabicky k nej. len to chce dalej rozsirovat o nove stroje a teda zvuky a moznosti. je to nikdy nekonciaci proces
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
ak myslis poslednu nahravku prave vydane album Untitled Trax, tak to je vlastne prierez tvorbou mojho prazskeho posobenia 1998 - 2016, ked som tam zil. jednotlive veci vznikali postupne v priebehu rokov. mixovane boli najprv este v Prahe, ale finalna podoba bola doladena uz tu na SK v KE. a aj mastering som si urobil tu v KE. je to solo projekt. akurat Untitled 087 zaznie aj par viet od Iana Potoka.
samozrejme su aj novsie skladby, ale tie budu na inom albume…napr uplne posledna
Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
pri tvorbe ma ovplyvnuje viacero faktorov. samozrejme asi najvyraznejsie hudba ktora nas obklopuje, dalej su to zvuky bezneho zivota a emocie, kt clovek kazdodenne zaziva. vlastne cele album Untitled Trax je reakcia na zivot v Prahe a jej zvuky. ale v sucasnosti je asi najslilnejsi faktor samotny system the Beast a zvuky z neho vychadzajuce. tie su hodne inspirativne. nikdy totiz neznie rovnako. staci sa od neho vzdialit na hodinu a vsetko sa to zvukovo zmeni. v tom je ta krasa analogovych modularnych synths.
Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
v podstate nemam nejaku konkretnu naj skladbu. aj ked asi vzdy ta posledna na ktorej pracujem :) takze teraz asi Nekyia. ale uz mam pnutie urobit nieco nove…. :)
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
tak samozrejme v zaciatkoch sme ako kapela chceli urobit obrovsku dieru do sveta a byt najlepsi a najslavnejsi :))) asi ako vsetci. postupne ma tieto nedolezite veci prestali zaujimat a zacal som si vsimat, ze mi tvorba pomaha ako ista terapia. citim sa v tom slobodny a vlastne je to istym sposobom bozsky pocit tvorenia. bezne si ludia kupuju auta. aj si robim prdel, ze mam doma kozmicku lod. :))
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ?
zaujimavych prihod je dost, len sa nedaju zverejnit :))) a tie co sa daju, az take zaujimave nie su.
Čo chystáš v blízkej budúcnosti?
nemam konkretne nic naplanovane. tvorim priebezne a ak sa casom nazbiera dost kvalitnych veci, tak to samozrejme vydam.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
samozrejme, ved ak zijem tu na sk, tak som jej sucastou. :)) ale osobne sa skor citim sucastou celosvetovej sceny, v zmysle, ze som sucastou ludstva a zijem na planete Zem a teda sa nechcem obmedzovat len na nase Slovensko. som skor svetoobcan. a tvorim pre vsetkych, nie iba pre SK. navyse ja som veriaci clovek, takze to presahuje aj hranice fyzickeho sveta. my tu na planete sme iba zrnko prachu v porovnani s celym vesmirom a to nehovorim o tom co je mimo, resp nad nim…ale to je uz skor filozoficka a teologicka zalezitost. :)
Akú emóciu alebo reakciu chceš svojou tvorbou vyvolať ?
netvorim s cielom vyvolavat nieco. je to skor naopak, nechavam sa inspirovat emociami a aj samotnymi zvukmi. najlepsie veci u mna vznikaju nahodne a v podstate velmi rychlo. ide to zvnutra a ide to samo… nesnazim sa to nejako ovladat. proste sandem na prdel a tvorim, alebo aj nie :)))
Snažíš sa v rámci tvorby k niečomu priblížiť alebo naopak sa od niečoho odlíšiť ?
nie nesnazim sa o nic z toho. citim a pocujem v hlave co asi chcem a skusam to potom realizovat. je to proste pnutie a tlak nieco tvorit. samozrejme ze mysel obcas spracuje podvedome nejaky motiv z vonku. obcas to potom v danej skladbe pocujem a viem priradit odkial sa to tam vzalo. ale nie je to zamer.
Máš nostalgiu za nejakým retro žánrom alebo dekádou ?
nie nemam.
Ktoré dnešné trendy v rámci subkultúr môžeš, a ktoré ti naopak lezú na nervy ?
nemusim nas folklor. :))) aj ked instrumentalky mi nevadia. a dychovku tiez moc nemusim. aj ked sa najdu vynimky :))) a sk mainstream tiez vypinam. to sa neda. pritom ti ludia su ako hudobnici perfektni, no tvorbu so zamerom na prachy, ked vznikaju kolovratkove odrhovacky, to neznasam. je to vlastne obdoba folkloru.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
neviem na to uplne odpovedat. nikdy som sa nad tym velmi nezamyslal :)) nemusim “ukňourané” vyplakavanie typu “och, ako mi vsetci ublizuju”. :)))
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
no naj asi live projekt Pandorama. to bol narez. jadro su chalani z Kurkus, ktorych mam tiez rad. je to skvela live show. asi preto si ich vzbrali ako predskokanov aj The Young Gods. ale je toho samozrejme viac.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
….
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia ?
ja mam najradsej byt v kruhu priatelov :)))
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
I. Ako vznikalo vaše posledné EP "Sirény a zvony", a čo vás pri jeho tvorbe inšpirovalo ?
Ahoj,
naše poslední EP vznikalo celkem dlouho, když si vezmeme, že poslední
nahrávka „Minuty ticha“ je z roku 2020. Původní plán vydat velkou desku
bohužel padl, protože i když bylo dost kapel přes covidovou dobu dost
aktivních, u nás to bylo spíše naopak a proto nové songy dost trvaly.
Nahrávalo se nakonec ve skvělém studiu Bombjack v Hranicích na Moravě,
nahrávání trvalo 3 dny.
Inspirace má asi každý z kapely někde jinde,
ale hudebně se shodneme na kapelách jako Verse, Have Heart, Modern life
is war, Touche amore..
II. Čo vám ostane v pamäti ako najvýraznejší moment leta 2023?
Rozhodně
samotný vydání EP na vinylu, protože tomu jsme ani moc nevěřili, že to
vyjde. A potom asi skvělej koncert v Praze na „Půlce“ společně s Time
and Distance, kde bylo narváno a většina známých a kamarádu a jako druhá
akce se mi vybaví Rampa fest v Horažďovicích. Účast bylo sice slabší,
ale moc příjemný místo v nádvoří zámku a super atmosféra.
III. Aké plány máte na jeseň a záver roka?
Plány
jsou určitě propagovat novou nahrávku a to jde jedině živě na
koncertech, kterých máme relativně dost, všechno na našem FB profilu. A
závěrem roku budeme hrát dvoják s Clear x Cut v Brně a v Praze, což bude
skvělý!
1. Je dobré zakladať svoje osobné šťastie na skutkoch iných ľudí?
Tady nevím, jestli jsem úplně dobře pochopil otázku.. štěstí ti skutky jiných lidí určitě nepřinesou, na to si musí každý přijít sám. Skutky ostatních lidí tě můžou samozřejmě udělat radost, ale štěstím bych to asi nenazval.
2. Ako sa dá uniknúť z temnoty, ktorú si človek vytvorí sám?
Bohužel docela těžko, ono už jenom si přiznat, že má člověk problém je prostě ten výchozí bod, do kterýho se dost lidí ani nedostane. Takže nejlepší způsob jak z toho ven se někomu svěřit, případně vyhledat odbornou pomoc a díky za to, že se tohle téma dostává víc do popředí..být tomu tak dřív, ušetřilo by se dost životů.
3. Ktorý život žiješ najradšej - minulý, prítomný alebo ten budúci?
V minulosti bych nerad fungoval, ale ta má zase výhodu v selektivní paměti a tyhle návraty jsou veskrze přítomný. Budoucnost jsem nikdy moc neřešil, takže funguju určitě na bázi teď a tady, resp. Snažím se.
4. Ako ďaleko sa dá újsť pred sebou samým?
Pár kilometrů rozhodně, ale připomíná mi to ten obrázek kdy jede na oslu chlap a drží klacek, na jehož konci je mrkev. Je to taková falešná iluze že to někam vede. Dřív nebo později se stejně „doženeš“ a musíš to řešit. Což je málokdy příjemný, ale je to rozhodně nevyhnutelný.
In the desolate, haunting soundscapes of doom metal, Chlad stands as
somewhat of a monument to the genre's darkest and most contemplative
depths. The Czech group‘s 4th release Morana is a slow-burning odyssey
through melancholy and despair, accompanied by the power of heavy,
hypnotic riffs, and mournful atmospheres. With a tracklist featuring six
somber compositions, Chlad invites listeners to immerse themselves in a
realm of deep introspection and sad reflection of the past, present,
and the darkness of the future.
The journey into the abyss begins with Marnost a zmar (Vanity and
Ruin), an ominous-sounding composition full of slow-paced and deep,
heavy guitar chords. Listeners are introduced to the vocals halfway
through this track, and the vocalist doesn’t disappoint. All of the
songs are sung in Czech, but this shouldn’t dissuade anyone, even fans
of doom who are used to lyrics sung in English. The vocals are shrouded
in anguish with a bit of an echo effect, and the plodding pace of the
music creates a sense of relentless despair, setting a melancholic tone
for the album. Hasnoucí slunce (Extinguished Sun) follows and is played
even slower, kind of like stoner rock with an apparent ambience of doom.
Like the previous track, it is around 5 minutes long, although there
are longer tracks on the Ep, such as the title track Morana, which
clocks in at just over 10 minutes and concludes the album much like it
begins—melancholic and desperate.
And keep in mind that this type of music is focused on a slow-heavy
beat and minor tonalities that is not intended to conjure haunting
images of witchcraft or things that go bump in the night. Doom metal is
more about the things we dread and our own paranoia. It also has many
elements of pschydelia woven throughout it, and Chlad definitely
performs their craft very well, showcasing brooding soundscapes that are
simultaneously captivating and agonizing. To some listeners, the album
may come across a bit slow and repetitive, but all you need to do is
turn off the lights and crank up the volume. A little weed wouldn’t hurt
either.
In fact, the band's ability to convey profound sorrow through their
music is nothing short of remarkable. Each track on the album
contributes to a hauntingly beautiful journey through darkness and
introspection. Other tracks, such as Pohřební pochod poražených (Funeral
march for the defeated) and Pád trůnu (Fall of the Throne) ensure the
melancholy doesn’t fade, in fact, they may even leave you in a state of
emotional exhaustion and longterm sadness.
And so, anyone wishing to experience the power of doom metal and
evoke deep emotions, will find themselves immersed in a truly immersive
experience. Chlad's Morana is a must-listen for fans of the genre and
anyone seeking a musical journey into the abyss.
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Ahoj, volám sa Martin Mikuška. Som povolaním IT admin, ale mimo toho som aj hudobník, producent a grafik. Tieto dni ma hlavne fascinuje španielsky jazyk, ktorý sa od začiatku roka aj učím.
V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
Abyss Above (deathcore/Prešov) je jediná kapela, v ktorej som pôsobil a ešte pôsobím. Mimo titulu gitaristu mi patria aj iné role - spadajúce audio, grafiku alebo video.
Na čom a cez čo hráš a ako si spokojný so svojou výbavou?
Aktuálne mám v mojom arzenáli dve elektrické gitary - Ibanez RG8 a Solar AAN1.7. Hoc Ibaneza je viac ‘budget friendly’ nástroj, stále na nej rád hrám, či už naživo alebo len na trénovanie. Je to slušný nástroj, ktorý si stačí trochu upraviť podľa seba a ihneď to má gule. Chvíľu som používal tie stock snímače, ale žiaľ sú dosť slabé. Snímače som odpojil, vymenil elektroniku na aktívne komponenty a odvtedy používam EMG 808X v kobylke. V krku mi ostal odpojený stock snímač len kvôli vizuálnej stránke. Na druhej strane Solara sa stala mojím ťažným koňom na všetky nahrávacie účely pre Abyss a ostatné projekty. Je vybavená snímačmi Fishman Fluence Modern a tie sú na nahrávanie moderného metalu ako požehnanie vďaka svojej čistote signálu a univerzálnosti. Čo sa týka už samotného zosilovačového zvuku, tak dlho sme používali Axe-Fx Ultra ako digitálny procesor, na ktorom nám bežali dve paralelné simulácie pre oboch gitaristov. To sme nedávno vymenili za softvérový amp sim Neural DSP Gojira, ktorá simuluje Peavey 6505.
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval?
Náš najnovší počin ‘Embrace the Abyss’ vznikal po malých inkrementoch od leta 2021, kedy náš bubeník Jozef Ronto napísal nejakých 8-10 trackov, ktoré vtedy mali formu len GuitarPro súborov. Postupne sme začali tieto tracky spoločne upravovať a hľadali sme takto naše štylistické kompromisy, ktoré zapadali do nejakej takej vízie toho, čo sme chceli písať a ako to malo zhruba znieť. Náš zámer bol napísať celý album, no neskôr sme sa po odporúčaní nášho labelu rozhodli vybrať tie najlepšie skladby a spraviť z toho len EP. Prvý track, ktorý sme z neho vydali, ‘Vain’ má zaujímavú kolaboráciu, kde sme si pozvali na pomoc Patrika Heltka (Therapist), ktorý nám okorenil gitarovú produkciu so svojimi shoegaze-inšpirovanými gitarami, ktoré je počuť aj v intre, aj na závere tracku. Keďže ja som skôr majster digitálnej domény, tak bolo pre mňa zaujímavé vidieť Patrikov proces ladenia analógového zvuku cez jeho rôzne efekty. Mimo Patrika máme na tomto EP už len druhého hosťa a to je Dan Tucker, frontman kapely Crown Magnetar, ktorý nám požičal jeho mohutný vokál do titulnej piesne tohto EP. Čo sa týka nahrávania a produkcie ako takej, tak to si už od roku 2019 beriem na starosť ja, kde jediné dve role (mix/mastering) prenechávam na naše overené talianske eso menom Simone Pietroforte.
Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe?
Jednoznačne to je intuícia. Hudbu mnohokrát tvorím tak, že skúšam rôzne hudobné “riešenia” voči sebe. Nasledujem svoju intuíciu a idem za tým, čo vo mne v danom momente rezonuje čo najviac.
Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol?
Jeden z mojich favoritov je určite skladba Voidwalker [Doombound EP, 2019]. Tento track bol z väčšej časti písaný ako malé songwritingové cvičenie, ktorého cieľom bolo napísať z jedného motívu čo najviac partov. Gitarový part, ktorý počuješ v intre sa opakuje naprieč celou skladbou, ale v každej sekcii je hraný inak - jedinou výnimkou sú samozrejme breakdowny. Napriek tomu, že som tento track už počul možno aj tisíckrát, stále som rád, keď mi ho Spotify niekde náhodne naservíruje.
Čo sa týka lyrickej stránky, tak po tej chcem určite spomenúť track World Casket z nášho predposledného releasu Inevitable End [2021]. Táto pieseň hovorí o našom kolektívnom a eventuálnom konci, spôsobeného environmentálnou katastrófou, od ktorej sme sa ako ľudstvo nedostatočne oddialili a tak sa náš svet zmení na svetovú rakvu. Skladba začína konštatovaním, že náš čas sa kráti “We live on borrowed time / Suffocating in the wake of the dying sun”. “Find your place, rot in shame / We're the ones who built this hell” - naša civilizácia si vybrala túto cestu a tá musí niesť následky. Verše “I have heard the echoes of the end / Now I shall embrace silence of death” sú predzvesťou toho, čo príde. Finálne riadky ukončujú náš neúspešný boj, v ktorom svet pokračuje, ale už bez nás.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita?
Povedal by som, že moje hudobné ambície na začiatku prakticky neexistovali. Vtedy som nejako veľmi neriešil kam sa chcem dostať. Vtedy som to vnímal skôr tak, že som zvedavý čo ďalšie sa mi podarí zažiť. Táto zvedavosť mi pomohla sa preniesť aj cez naše počiatočné neúspechy, ktorých bolo na začiatku dosť, keďže v kapele nikto nemal predošlé kapelné skúsenosti. Odvtedy som si už vytýčil niekoľko cieľov, ktoré sa mi už podarilo splniť aspoň čiastočne - medzi nimi bolo ísť na tour s namakanou kapelou, hrať koncerty s veľkými kapelami, nahrávať/produkovať naše tracky. Ešte medzi nesplnenými snami je stále si zahrať na zahraničných open air akciách, vydať full length album a mať vyše 50k mesačných poslucháčov na Spotify. Už len čas ukáže, ktorá z týchto ambícii bude splnená ako prvá.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú sa môžeš podeliť ?
Pár rokov dozadu sa nám naskytla zaujímavá príležitosť si zahrať na koncerte našich rakúskych kamošov z kapely Castiel, ktorý sa mal konať v Klagenfurte, v meste neďaleko rakúsko-slovinských hraníc. V danej dobe sme s každým koncertom mali vždy ten istý problém a to bola doprava. Žiaľ, väčšina z nás ešte navyše študovala, čiže peniaze boli ďalší problém. Čakala nás takmer 12 hodinová cesta a ešte necelých 48 hodín pred odchodom sme stále nemali vyriešenú dopravu. Napokon sa nám podarilo zlomiť Tomáša (gitarista), aby sme to dali na jeho trojdverovej 206tke. Päť chlapov, natlačených v malom aute. Čosi po šiestej ráno takto natrepaní s časťou backlineu a nástrojmi sme vyrazili na túto strastiplnú cestu na západ. O komforte sa hovoriť nedalo - ak ste chceli niekedy vedieť ako sa cítia sardinky v konzerve, tak my sme si to zažili - ale našťastie cesta prebehla už bez problémov a dostali na miesto činu.
Čo chystáš v blízkej budúcnosti?
Čaká ma taká kľudnejšia jeseň, keďže do konca roka máme už len tri koncerty. Napriek tomu budem mať pracovať na novom materiáli pre nadchádzajúci release, kde plánujeme natlačiť dosť trackov. Na jeden z tých trackov už teraz máme pripravený featuring od jedného zahraničného hosťa, z ktorého sme dosť nadšení a nevieme sa dočkať až to pôjde von.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény?
Scéna? To neviem. Vnímam to tak, že máme tu zopár kamošov, či už v kapelách alebo promóterov a spoločne si pomáhame.
Akú emóciu alebo reakciu chceš svojou tvorbou vyvolať?
Túto reakciu by som nazval “stank face”
Snažíš sa v rámci tvorby k niečomu priblížiť alebo naopak sa od niečoho odlíšiť?
Čo sa týka tvorby, mnohokrát to cítim tak, že sa chcem hlavne odlišovať od toho, čo sme už s Abyssom v minulosti napísali. Stále chceme hrať ten deathcore, stále to bude heavy, len vždy iným spôsobom.
Máš nostalgiu za nejakým retro žánrom alebo dekádou?
Niekoľko rokov dozadu ma začali strašne fascinovať subžánre vaporwave a synthwave, ktoré silno evokujú 80. roky. Aj po tej dobe som stále očarený touto zvukovou estetikou a stále ma to ťahá experimentovať s takými zvukovými paletami.
Ktoré dnešné trendy v rámci subkultúr môžeš, a ktoré ti naopak lezú na nervy?
Nevšímam si trendy, takže k tomuto sa moc neviem vyjadriť.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta?
Netolerujem rasizmus, fašizmus, podporovanie nenávistnej/násilnej rétoriky a xenofóbie.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac?
zvuk: Stercore - Hellparty artwork: Shallov - Coexist, Refrain klip: Boy Wonder - Z pekla
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
Album: Tame Impala - Lonerism (2012) Kniha: The Obstacle Is The Way (Ryan Holiday) Film: Oppenheimer Seriál: Seinfeld Hra: XCOM 2 Štúdio: Kerrow Pivo: Cornell IPA
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia?
Čo sa týka zahraničných akcií, tak pre mňa topka je zatiaľ FAJTFEST, ktorý sa koná neďaleko česko-slovenských hraníc vo Veľkom Meziříči. Tento rok sme absolvovali už druhú návštevu a niečo mi hovorí, že budúci rok sa tam ukážeme znova. Na domácej pôde ma prekvapilo pár akcií, medzi ktorými sú napr. bratislavský (prevažne metalový) Bordel na Dunaji a metalovo-alternatívny hybrid Mýšačka Fest.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník), s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?
Rád by som si prečítal rozhovor so Sinner Self, Raid Siren a Origin Lost.
Motto/obľúbený citát prípadne odkaz na záver.
Ďakujeme blogu Jablká ďaleko od stromu a jeho čitateľom za tento priestor a podporu! Ak ti moje vety prišli zaujímavé, môžeš mi hodiť follow sem: https://www.instagram.com/arathi0n/
Ak si viac zvedavý na Abyss Above a na to, že čo vlastne robíme, tak radi ťa uvidíme na najbližších koncertoch (21.10. Praha, 8.12. Košice) alebo pre bližšie informácie mrkni na niektorí z linkov nižšie:
There are many things I like about Ignore Yourself, the 2020 release
by the Slovak grunge pop/rock band The Chronic Sleepers. In addition to
the name of the album, I really love the name of the group too. It isn’t
any reflection of their music, since they are far from sounding
lethargic, but rather they know how to incorporate dreamy elements are
heard all throughout the album. And yet the album does have a raw edge
to it as it is full of energy and rocks at a milder tempo. Ignore
Yourself comprises elements of pop, grunge, rock, and heavy doses of raw
emotion, the perfect recipe for a top-notch album that evokes memories
of the 90s here in Slovakia, when grunge was heavily noticed by the
emerging alternative scene. The Flork-man himself remembers this sound
very well from venues like U-Club, which was an amazing hangout under
the castle for young people who liked beer and Doc Martens. These days
the club’s fate is unknown as controversial building project has closed
its doors indefinitely.
Anyways though, back to the band and their cool little album.
Frontman Roman Skupin's vocal delivery and lyrical prowess are amazing
and doubtlessly grunge, which also evoke comparisons to the iconic Kurt
Cobain of Nirvana. But Skupin's raw emotion and authenticity does shine
through in each track, reminiscent of Cobain's ability to connect with
listeners on a deep, emotional level. Don’t get me wrong, Skupin isn’t
trying to copy Cobain, but models his own original style after him as
many singers of grunge music often do (raspy vocals are signature to the
genre). Songs like Don't Look at Me and I Thought I Knew You deliver a
one-two punch of intense energy, with Skupin's impassioned vocals
drawing parallels to the performance and style of the grunge vocalists
who originally came out Seatle, like Chris Cornell, Eddy Vedder, and
Mark Lanagan from the Screaming trees.
What sets The Chronic Sleepers apart from other Slovak punk and
grunge bands is not just its emotional depth and musical diversity, but
the fact that the vocals are sung in English without accent. This is
particularly important for any group who wants to play at an
international level. And so, this seamless language delivery allows the
lyrics to resonate with a global audience, further highlighting the
band's dedication to their craft and their desire to connect with
listeners on a universal level.
But it's not just the vocals that captivate, the star of the show is
the songs themselves. Don't Look at Me kicks off the album with gritty
guitar riffs and an in-your-face attitude. I really like the acoustic
sounds athe beginning of this track. I Thought I Knew You builds up the
energy, channeling raw emotion and introspection. Both this track and
the former set the mood for even more fun ahead. And as I mentioned
early, there is a dreamy element incorporated in their sound that is
hardly nightmarish, but rather quite beautiful and inspiring. Anonymity
introduces atmospheric depth, while I Just Wanna Meet You maintains an
upbeat tempo with its catchy hooks. Oh man, does this track ever
resonate loudly with me as I remember all the loves I could have loved
in my life, secret crushes that always remained secret. I totally dig
the guitar solo here.
Tired of the Sleep keeps the energy alive, and Sonic Sleep takes a
dreamy turn with great riffs and an overall cool melody. Bump to the
Fool stands out as an infectious, high-energy track with a rock-solid
beat, and showcases Skupin's passionate vocals. The bass riff in
Nothing's Wrong, Nothing's Right offers a more introspective side, laden
with a certain vulnerability heard in the lyrics. Sung in Slovak, Sám
si stratil, sám si hľadaj adds a unique cultural flavour to the album,
especially with it’s punk sound. Finally, Let Me Disappear serves as an
enigmatic conclusion, inviting contemplation not just over the this
track, but over the whole album itself.
Ignore Yourself by The Chronic Sleepers is more than just an album
though, it's a grungy-punk journey through the intricate fabric of human
experience, which is beautifully woven by the band through its own
unique creative prowess. The Chronic Sleepers have created a minor sonic
masterpiece that demands attention and appreciation for its raw
emotion, musical diversity, and cultural resonance. I enjoyed listening
to Ignore Yourself immensely and think it‘s a true gem. It offers a
thrilling and memorable listening experience that's both emotionally
resonant and endlessly enjoyable.
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Zdravím šéfko. Volajú ma Mikita. Narodil som sa v Bratislave. Asi trinásť rokov žijem ale v Berlíne v Nemecku. Mám tu rodinu, malú skoro šesťročnú dcérku. Od pandémie hrám na basgitaru v kapele – The Unmarked. Nazvime to street punk s melodickým vokálom a inteligentnými textami. V týchto dňoch sa popri práci ďalej vzdelávam. Zaujíma ma live sound design. Teda plánovanie a nastavovanie veľkých zvukových PA Systémov. To chcem v budúcnosti naplno robiť. Ďalej ma zaujímajú staré basgitary od firmy Greco z Japonska. Medzi sedemdesiatymi a devedesiatymi rokmi vyrábali verné kópie Gibson gitár a basgitár. Dajú sa za dobré peniaze zohnať cez eBay. Trochu som tomu prepadol. Som na nekonečnej púti za ultimátnym basovým tónom. Baví ma moderný zvuk, ale dizajnovo má bavia práve basgitary zo sedemdesiatych rokov. Takže skúšam, experimentujem s modernými snímačmi, šróbujem a sypem do toho peniaze...
V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
Moja prvá kapela vôbec boli Abhorrence z Bratislavy. Po presťahovaní do Prahy som pôsobil vo Flowers For Whores. Neskôr v Berlíne v Men Without God, Fat Mans War Face a Damager. Vždy som ale svojim vnútorným nastavením skôr inklinoval k punku. Veľa punkových kapiel sa mi ale nepáčilo svojou poloprofesionalitou, alebo diletantstvom. Mal som proste inú predstavu o tom ako by to malo byť zahrané. Keď som ešte býval v Prahe, zaskakoval som na pár koncertov v kapele Guided Cradle. Bol to taký Crust / Metal. Tie koncerty boli super a v tej scéne som sa cítil ako doma, napriek tomu, že som bol veľa krát jediný abstinent v klube.
Neskôr som v Berlíne stretol Johna (spev, gitara v The Unmarked). Hral v kapele Berlin Blackouts. Niekoľkokrát som im zvučil koncerty. Keď odišiel z BB, nejakú dobu nehral vôbec na gitare. Až počas pandémie mi jedného dňa napísal, že má bubeníka a majú hotové asi štyri songy. Pýtal sa, či by som neskúsil hrať na basu. Tie songy boli veľmi chytľavé a hneď ma napadlo aké basové linky by sa tam hodili.
Na čom a cez čo hráš/spievaš a ako si spokojný so svojou výbavou?
Hrám na basgitary výhradne vyrobené v Japonsku. Mám proste s nimi dobré skúsenosti. Japonci to proste vedia nastaviť. Už viac ako dvadsať rokov používam Yamahu s aktívnymi snímačmi. Niesom ale spokojný s jej dizajnom. Mám radšej retro klasické dizajny. Bohužiaľ sa jej zatiaľ žiadna iná basgitara zvukovo nevyrovnala. Tak teraz experimentujem už so spomínanými Greco basgitarami. Čo sa týka aparátu, používam odjakživa tranzistorový aparát Fender Bassman. 350W. K tomu dva repráky – 1x15“ a 4x10“ Fender. Rád by som čoskoro prešiel na lampový aparát od Ampeg alebo Hiwatt. Bohužiaľ sa tieto veci cenovo pohybujú medzi 3-4000 Eur. Takže zatiaľ len taký sen alebo povedzme – cieľ do budúcnosti. Čo sa týka pedálov, tie som okresal na iba jeden. A to je Bass Compressor od EBS.
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
Máme vonku EP „Homage To Our Souls“. Je na ňom päť songov a vyšlo to na Nemeckom labeli Stay Sick! Records. Vyšlo to v podobe 10“ Vinyl Platne. Sto kusov v žltej verzii – tú dostať len na našich koncertoch. Sto kusov vyšlo v ružovej verzii – tú dostať len na www.staysickrecords.de a tristo kusov v čiernej verzii. Taktiež dostať na webe Stay Sick a pomaly sa objavuje aj na iných stránkach a v kamenných obchodoch. CD Verzia by mala vyjsť ešte tento mesiac. Inak je to online na streamovacích službách.
EP sme nahrali v trojici. Ja, John (gitara, spev) a Jan (bicie). Jan bol vtedy v kapele len asi šesť týždňov. Mali sme naplánované štúdio. Jeden známy – live zvukár – Johannes Ertl aka Yoschi začal počas Corony študovať hudobnú produkciu. V škole dostal za úlohu nahrať s kapelou, ktorú si sám vyberie, dve pesničky. Čítal som jeho príspevok na Facebooku, že hľadá kapelu na nahrávanie. Slovo dalo slovo, porozumeli sme si a dohodli sme sa, že nahráme spolu celé EP. Nahrali sme to trochu pre dnešnú dobu netradične. Navrhol nám, aby sme nahrali všetko naživo. Malo to inú energiu. V podstate nás zdokumentoval naživo. Nakoniec bol ale problém s gitarovým zvukom, takže sme gitary donahrávali k bicím a k base, ktoré sú naozaj nahrané naživo. Má to iný punc. Po niekoľkých pokusoch som bol s bubeníkom dobre zohraný a začali sme na seba hudobne reagovať pri nahrávaní. Začneš proste v niektorých pasážach improvizovať a skúšať veci, ktoré by ťa pri nahrávaní do počítača vôbec nenapadli. Ako hosťa sme mali Natea Urbana z kapely Soastaphrenas. Naspieval s nami doprovodné vokály a v songu Shake The Crown vystruhol super harmónie v refrénoch.
Zvukovo sa na tom celom ešte podieľal Scot Middleton z Kanady. Hral pôvodne v kapele Cancer Bats. Momentálne sa venuje naplno mixáži a masteringu. O to sa aj nám postaral a sme s výsledkom veľmi spokojní.
Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
Niesom tvorivá sila kapely The Unmarked. Songy píše hlavne John. Snažím sa ale tvoriť basové linky tak, aby basgitara vynikla aj ako samostatný nástroj. Dosť ma ovlivnila kapela Rude Pride a ich basgitarista. Inšpiráciu nájdem ale kdekoľvek. Napríklad basová linka v Shake The Crown ma napadla pri pozeraní dokumentu Sound City – o nahrávaní albumu Foo Fighters. Tá kapela ma príliš nebaví, ale ich basgitarista má dobré nápady.
Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
Textovo mám asi najbližšie k pesničke No Home. Je o tom ako sa cítiš, keď sa odsťahuješ a stratíš kontakt s ľuďmi. Neskôr sa cítiš v tvojej domovskej krajine ako cudzinec, pozabúdaš na ľudí, nespomenieš si na ich tváre,… Téma, ktorú občas v sebe riešim.
Čo sa týka hudby, stojím si za každou jednou pesničkou, ktorú momentálne hráme. Každá má svoje opodstatnenie a dramaturgicky sa hodí do nášho setu.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Ambície keď som pred viac ako dvadsiatimi rokmi začínal neboli v podstate žiadne. Únik z pracovnej reality. Adrenalín zo živého hrania. Proste niečomu sa venovať a niekam sa posúvať. Vtedy sme s Abhorrence chodili hrávať po Slovensku. Najdivokejšie to bolo v Košiciach. Chodili sme tam vlakom a vláčili sme aparáty. Kupovali sme si skupinové lístky. Pozbierali sa ľudia z Bratislavy, vybavila sa skupinová zľava a išlo sa. Spacáky a spali sme u niekoho na podlahe. Ľudia vo vlaku nás museli nenávidieť. Boli sme hluční, vyvádzali sme hovadiny. Prezliekali sme sa do divných kostýmov a sadali sme si k cudzím ľuďom do kupé. Sledovali sme ich reakcie.
Aká je realita teraz? Keď som začal hrať v The Unmarked, mal som asi trojročnú dcérku a bol som doma. Nemohol som kvôli Corone pracovať. Takže kapela bol môj jediný únik z domu na pár hodín. Dosť mi to pomáhalo udržať si čistú hlavu a bola to taká mentálna hygiena pre mňa. Tak to je aj dnes. Chcem mať hobby. Chcem aby moja dcéra videla, že keď sa pre niečo kreatívne rozhodneš, treba ísť za tým. Nejde o peniaze alebo uznanie. Idé o čistú radosť z tvorby, o robenie niečoho zmysluplného. Je jednoduché sa uväzniť v Matrixe Netflixu alebo sociálnych médií. Všetci ich používame. Poďme ale skúsiť na nich tráviť menej času, alebo ich len cielene používať. Koniec koncov, videli sme ako sa vlastne vôbec nedá preniesť energia koncertov do online priestoru. Chýba tam energia. To čo zažiješ v spotenom klube s pár vyvolenými sa nedá pretaviť do sterilného sveta jedničiek a núl.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ?
Príhod je určite veľa. Náš spevák mal zvláštnu priateľku. Nepozdávalo sa jej, že príliš často hrávame koncerty. Raz naňho vyskočila, že prečo jej utajil ten koncert čo máme hrať 29. Augusta. On jej vravel, že to je blbosť, že 29. Augusta nehráme žiadny koncert. Strčila mu do tváre telefón, na ktorom bol náš leták na Pražský koncert s kapelou „29. August“. Trvalo to peknú chvíľku, kým jej to zaplo. No čo už,...už niesu spolu.
Čo chystáš v blízkej budúcnosti?
Odpoviem skôr čo chystáme ako kapela. Tento piatok 15.9. hráme v Prahe v klube 007 spoločne s 29. August. Tam hrá Krivic. Gitarista z Abhorrence. Takže sa po rokoch znovu stretneme na pódiu a obaja sa venujeme punku. Deň potom hráme v Pink Whale v Bratislave. Koncert zastrešuje iniciatíva Slovenská Tepláreň. https://www.slovenskateplaren.sk/ Sme veľmi radi, že môžme túto iniciatívu svojou účasťou podporiť.
Po týchto koncertoch budeme hrať ešte jeden v Lipsku v Nemecku. 14.10. Potom sa trochu odmlčíme. Plán je dopísať novú dosku a natočiť videoklip. Zároveň už bookujeme koncerty na budúci rok.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
Do istej miery áno. Ak sa pýtaš mňa osobne, tak odpoviem áno. Zďaľeka ale niesom tak aktívny ako kedysi. Zaujímam sa o lokálne kapely v Berlíne. Kupujem si ich dosky, podporujem ako sa len dá. Veľakrát ale vyhrá únava po práci a dám prednosť spánku pred koncertom. Alebo radšej strávim deň s dcérkou. Je to pre mňa dôležitejšie. Asi je to aj prirodzené. Keď ma ale nejaká kapela veľmi zaujíma, určite idem na koncert a kúpim si ich dosku alebo tričko. Manželka už len prevracia oči keď zase donesiem domov tričko nejakej kapely. Mám ich stovky a mám väčšiu skriňu na oblečenie ako ona.
Akú emóciu alebo reakciu chceš svojou tvorbou vyvolať ?
Nieje to moja tvorba. Je to naša tvorba. Hlavné kostry pesničiek nosí John. Ale na čom sa určite ako kapela zhodneme je, že chceme písať pozitívne texty. Nechceme negativitu v našich životoch. Chceme dodávať ľuďom skôr nádej, podporu, dobrú náladu. Chceme sa obklopovať pozitívnymi vecami. Ako som spomínal, naša kapela vznikala v pandémii. Bolo to dosť negatívne, neisté obdobie. Chceli sme sa z toho vymaniť. Celkom sa nám to podarilo a verím, že po našich koncertoch odchádzajú ľudia skôr s dobrou náladou a úsmevom na tvári. Nemám osobne nič proti kritickým alebo negatívnym textom. Na svete je dosť zla a určite je treba aj o tom písať. To nech ale robia iní. My chceme ľuďom dodávať nádej.
Snažíš sa v rámci tvorby k niečomu priblížiť alebo naopak sa od niečoho odlíšiť ?
Toto by skôr bola otázka pre Johna. Myslím, že každý jeden z nás ale je ovlivnený tým čo prežíva, témami, ktorými sa zaoberá. Určite aj hudbou, ktorú zrovna počúva. John v textoch zachytáva istú emóciu. Niečo ho emočne ovlivní, snaží sa zachytiť tú náladu a pretaviť to do textu a hudby. Väčšinou nám zahrá nejakú kostru pesničky akusticky. My sa od toho odpichneme, každý pridá do toho to svoje, pomeníme štruktúru a tak nejak sa inšpirujeme navzájom.
A čím sa chceme odlíšiť? Môžno energiou na pódiu. Vidíme často hrať kapely a neveríme im ich prejav. Proste vidíš že hrajú, ale je to také na pol ducha. Ani sa poriadne nezapotia pri hraní. Proste im to až tak neveríš. Snažíme sa to robiť inak. Dávame tomu maximum na pódiu. Prejav musí byť na 110%. Musí to byť uveritelné. Musí z toho sršať energia. Je to kurva punkrock! Musí to byť nahlas. Nemáme žiaden skript o čom budeme hovoriť. To je skôr freestyle. Bavíme sa na pódiu ako keby sme spolu sedeli v dodávke na ceste na koncert a ľudia sú pri tom.
Máš nostalgiu za nejakým retro žánrom alebo dekádou ?
To ani nie. Skôr mám nostalgické spomienky s určitými miestami. Napríklad s klubom 007 v Prahe. Tam som sa vždy cítil ako doma. Po presťahovaní do Berlína som už také miesto nenašiel...
Ktoré dnešné trendy v rámci subkultúr môžeš, a ktoré ti naopak lezú na nervy ?
Kedysi boli koncerty totálna zverina. Stage diving, pogo, mosh. Poslednú dobu sledujem trend, kedy je veľa telefónov vo vzduchu a ľudia si radšej točia koncert na telefón. Na jednu stranu je to aj do istej miery reklama pre nás. A sám som rád keď máme čo zavesiť online. Na druhú stranu my chýba viac interakcie s publikom. To je asi jediné čo ma napadá pri tejto otázke. Asi nesledujem špecifické trendy. Čo ešte lezie na nervy pri počúvaní hudby, je používanie Auto Tune pri u melodických kapiel. Vysamplované bicie a celkovo taká ta moderná clean preprodukovaná hudobná produkcia. Prial by som si viac kapiel, ktoré nahrávajú naživo a nechajú v tých songoch aj pár chýb, ktoré sú pri nahrávaní prirodzené.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
Arogancia, nafúkanosť, rasizmus, homofóbia... je toho veľa. Taktiež sa množia otrasné aférky spojené s obťažovaním, znásilňovaním na koncertoch, alebo po nich v backstage. To je otrasné a pri čítaní príspevkov pod niektorými článkami sa mi zdvíha žalúdok.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Bavia ma klipy kapely Stomper 98 z Nemecka. Baví ma ako sú natočené. Baví ma ich zvuk a textovo je to tiež dobre napísané. Zvukovo ma dosť zaujala kapela Skinsects. Brutálny gitarový zvuk. Myslím, že gitarista použil Diezel Amp.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
29. August. Super kapela.
Motto/obľúbený citát prípadne odkaz na záver.
Veritas Aequitas. Pravda a spravodlivosť. Ďakujem veľmi za priestor. Rob to ďalej. Rob to dobre. Je fajn že podporuješ scénu!!! Príď do Velryby na koncert.
Who are you, what do you do, and what interests you the most these days?
Hi I’m Alex the founder of the band, I play guitar and scream. I am most interested in music in this life, I listen to almost everything, I adore brutal death, doom, sludge, synthwave and trap. I'm a huge horror fan, I love exploitation movies, videogames, I'm very interested in insects, they delight me. In the future, my dream is to write a soundtrack for a video game or a slasher movie.
Which bands have you played in and what instruments did you play?
I played in 5 projects. my first project was noise ambient, I did almost everything there, except my friend did the covers. My second project was cybergrindcore, of which I was the only participant, I did absolutely everything there myself, now it's hard for me to take these projects seriously, it was part of the search for myself. A year ago I played bass in a black metal band, but our paths diverged. I also did a horrorcore trap, but my main project in life is Opium Warlock, it started as a one-man band in 2018, and then in 2020 I found other members and we became a live band.
What equipment/gear do you use and how satisfied are you with it?
I use Orange crush 120, I play right in poweramp, my guitar is Epiphone Sg, I'm satisfied with the guitar sound that I have, I also use a custom distortion pedal that a former guitarist made for me, a couple of delay effects and that's it, I like everything, although of course it always seems that it's possible to make our sound heavier
Tell me about your latest recording - how it was created, and who collaborated on it and how was it received by the fans?
Our last album has not yet been released, it was the longest and most difficult work in my life, this is the first album that I did not make completely myself, the first album with the band, and it was also our first album that was recorded in a professional studio (if you are in Prague and want to record some metal, I highly advise Dödsmürd Studio, this dude is a real pro and knows how to approach musicians), we did all the previous releases ourselves, so this is a very important step for me, finally I have an authentic, live recording that can represent our concert sound. I hope doom metal and sludge fans will appreciate it
What influences you the most in your creative process?
Most of all I am inspired by life and death, life is an amazing thing and you never know when and how it will end, nature is also very inspiring. I am also inspired by the aesthetics of the 70s and 90s, it seems to me that these were stylish times, and of course I am inspired by other musical projects, the zeal of people to create, and to do it not for money, but to feel alive, this is real magic.
Which song and lyrics would you highlight?
Buddha's Dealer is the most important track on the album for me, it was on my last release in 2019 and I think it was the first good track that I composed, we re-recorded it on the new album and with a new sound I think it sounds awesome, I wrote it during a very difficult and depressive period of my life when I had no hope at all and I was at the bottom like never before, I couldn't understand why I live and what I do, I don't even know how to explain it, but this song is very important to me
What were your musical ambitions when you started, and what is the reality now?
When I started, my ambitions were as follows, I wanted to create a psychedelic doom album and put it on the Internet and for at least 10 people to listen to it, for me music is a kind of diary of my life, nothing has changed since then, although more than 10 people listened to us, which I am incredibly glad about
Can you share an interesting story from the life of your band?
The most interesting story that happened to us was when we went to Josefstadt it was a mini version of Brutal Assault after covid. I went there to listen to Belzebong, it's one of my favorite bands and one of those bands that made me start playing doom in the first place. We met them and gave them a grinder in the form of an egg, after their concert I caught the pick of their guitarist, although I was incredibly stoned and drunk, and a year later we had the opportunity to play with them in Prague, it was one of the best days in my life, the day when I realized that I was not doing music in vain, by the way, they had our grinder :)
What do you have planned in the near future?
Our plans for the near future: the release of the album. Right after that, we plan to start writing new material and play wherever we have the opportunity. Now we are a completely new band because all the past members have left, I am the only one who remains. So I hope the new participants will breathe in new ideas and energy
Do you feel like you are part of the local music scene?
Yes, I feel like a part of the local doom scene, doom is unfortunately more dead than alive here, but we have a lot of high-quality death and black metal bands.
What emotion or reaction do you want to evoke with your music?
I think it's subjective, everyone perceives music in their own way, but I personally would like people to be blown away by us.
Do you try to align your creative work with something or differentiate yourself from something else?
Strangely enough, we play very conservative music, everything has been invented by Black Sabbath for a long time, but I'm trying very hard to make our band special, I'm trying to find our atmosphere and our vibe, I think we managed to achieve this on the new album
Do you have nostalgia for any retro genre(s) or decade(s)?
I miss the 2000s, the times when I was a kid and metal was played on TV, it was a great time when I was little, I listened to Korn and Slipknot on MTV, and in general metal seems to have developed for the last time, then there were so many cool bands. Many old-school metalheads will deny it but it was a golden era, it was the last time when metal called a huge number of fans from among "normal" people. I believe that metal will not die, and I very much expect it to return in a new form.
Which current trends within subcultures do you like, and which ones annoy you?
It seems to me that with the advent of the Internet, subcultures as such have mixed and dissolved into each other, I don't even know what to answer this question, personally I don't consider myself to be a subculture, I'm just a dude who makes metal.
What is your personal boundary beyond which you are not willing to accept an artist?
When the creator believes that his point of view is the only true one and tries to propagandize something, in my subjective opinion this is wrong, people should feel art with their rotten soul and draw your own conclusions.
Which sound (studio, album/band), artwork (album cover), and music video impressed you the most recently?
I really liked the Fleshwater band, these guys sound like modern deftones, I missed a similar sound, I found them by chance and it was great. I also really liked the band "Those poor bastards", it's satanic country or something, our new bassist showed me this band, and it was fantastic. The music video that blew my mind is a new Epicardiectomy music video, these dudes are fucking legends of Czech slamming brutal death, their new work looks better and scarier than many horror films I've watched this year and the cover of their new ep looks stylish as fuck to me, I love slamming brutal death like I said.
Music album, book, movie, TV series, computer game, tattoo studio, and beer that you recommend. What is your vice ?
I advise you to listen to the Album of the Negative Slug - Knee-deep in Raw Savage, it's a mixture of sludge and grindcore, very nihilistic and dirty music, the sludge we've been waiting for and deserved. The best book I've read in my life was Victor Hugo's Les miserables, it's a very melancholic, beautiful and cruel story, the best book I've read. The film that I recommend is the original Texas chainsaw massacre of 1974, this is my favorite horror movie, I would also advise you to watch the movie X, this is essentially a tribute to the Texas massacre, shot very stylishly and pays homage to the classics. I think that the best video game that has ever been released is The last Of Us, when I finish it, it caused a storm of emotions in me and made me think, this does not happen so often, especially when it comes to AAA games, which are mainly attractions, this game is art, the highest point of artistic presentation in interactive format, of beer I will recommend Czech classics, this is Branik, the cheapest beer that is here, it tastes like a sludge, cheap and very evil. My main vice is probably Drugs, Sex and Rock’n’Roll.
What is the best recurring event that you look forward to attend ?
Definitely this is a Brutal Assault, this place is like metal Disneyland, it's perfect, I want to die there, and of course I hope that one day I will be able to share the stage with Belzebong again.
Is there anyone on the local (or global) scene with whom you would like to read an interview on Jablka ďaleko od stromu?
Negative Slug from Croatia
Motto/favorite quote or message at the end.
“Never Try”- Charles Bukowski, Thank you so much for your interest in our band, and I can't wait for the release of your compilation, metal will always be alive, subscribe to our social networks, the new album will be very soon and it will be better than everything we did before, Satan bless you.
Right from the get-go, it’s clear that the Zvolen based Demonic-eyed are seasoned musicians and know their way around a recording studio. The opening track Duality has a crisp sound and is played instrumentally with a raw beat. To be honest, I don’t know what to expect so far, it sounds really good, but it’s the following track that makes me do a double-take. Blood like water has amazing instrumentation and riffs, but hearing the vocals for the first time at this point raises my earlobes. Don’t get me wrong, the singer belts it out like a pro, but there is something reminiscent of Motorhead or Venom. No matter, I like what I hear. Odhoďte zbrane (Throw Down Your Weapons) is more of turn towards post-hardcore with elements of thrash and scrap metal. This track, as with all of them on the album, grabs your attention and makes it difficult to let go. You might get what I mean by tracks like Inkvizícia (Inquisition) and Into the depths, compositions that contain raw guitar tones combined with gritty vocals that are delivered with an intense ferocity, painting a vivid picture of a dystopian world. This album is a headbanger’s delight that leaves you craving more.
And if I can go back a moment to the vocals, Luboshio (vocals and guitars) can be described as equal parts commanding and aggressive. So, even though I did feel some comparisons to Lemmy in the track above, in fact, I have to admit that the singer’s vocals are at a completely different level, ranging with spans from guttural growls to piercing screams that perfectly complement the sonic onslaught of the music.
This is a band with a wide range of diversity that proves they are not just a one-trick pony. Songs like Ochranca (Protector) and An Opportunist incorporate melodic, albeit still heavy elements amidst the chaos, demonstrating the band’s ability to craft intense and original hooks and beats. And speaking of hooks (or on this case, being hooked), Feťák (Junkie) seems to delve into a theme of resilience and the never-ending battle against conformity and those who are marginalised by the forces of modern society. This track demonstrates the band’s musical abilities best, as they focus on the precision of their instruments, with each member contributing equally to the controlled chaos and freneticism of their sound.
Demonic-eyed4 is definitely one of those hidden gems that will leave a lasting impression and serve as well as a testament to a thriving hardcore and metal scene from an unexpected corner of the world like Zvolen, Slovakia. The band knows their way around a studio with commendable production that captures a live-energy sound through expert mixing and mastering. Hats off to those who take their work seriously. Grab your earplugs and prepare for a wild ride!
