#42 0n0. Experimental doom metal z Bratislavy. Odpovedá ∀ (gitara).

  Kto si, na čom momentálne pracuješ a o čom rozm ýš ľ aš v t ý chto d ň och ? Som ∀, v 0N0 prevažne obsluhujem gitaru. Pred letom sme doko...

Friday, October 30, 2020

#35 Möbius. Sludge doom metal. Odpovedajú Dano (gitara) a Fokular (bicie).


 

Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?

D: Som Dano, robím hudbu-nehudbu a svetlo-tmu. V týchto dňoch ma zaujíma najviac či mi do konca roka vydrží práca.

F: Som obyčajný chalaň, čo práve robí v obore psychiatrie ako sociálny pracovník v Prahe. A najviac ma zaujíma v posledných dňoch skejtovanie, hudba, hory a alkohol. Však leto, vieš... Inak momentalne ležím doma na SARS-CoV-2. 

 

Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral. Ako vzniklo meno tvojej súčastnej kapely a aky má pre teba význam ?

D: Hrám na gitare v Möbius a Unattended Funeral, na bassgitare v Boiling Point a na rôzne krabičky v Penumbra Vortex (EX Lamassu) a občas na kompe/synťákoch a drum-machine v bdy. Názov Möbius vznikol podla möbiusoveho pásiku a má pre mňa zásadný význam. Mám rád geometriu a krásu matematiky. Keď veci sa dajú popísať číslami a všetko krásne zapadá do seba. Ale aj niekedy nie.

F: Takže kapely Rotten ass, Boiling point, Unattended funeral a Mobius. S názvom Mobius prišiel práve Dandee a prišlo mi to perfektne. Čím ďalej si uvedomujem, že to je najvystižnejší názov pre našu kapelu, pretože Mobius je matematická krivka znázorňujúca nekonečnú rovinu, a tak by som definoval aj našu kapelu.

Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá? (Po akom nástroji/aparáte si vždy túžil - podarilo sa ti sa k nemu niekedy dopracovat?)

D: To by bolo na dlhsie ale posledná ustálenia aparatúra pre Möbius sa skladá z troch zosilňovačov – klon Hiwatt DR504, Sound City 200 MKIII, Ampeg V4. Efekty su viac menej: Iskrem Elektro Cat’o‘Dyne Matamp/OR120 fuzz/preamp, EHX Small Stone phaser, EXH MicroPOG octaver, EHX Freeze sustainer, MXR Carbon Copy delay, Walrus Audio Descend reverb a custom splitter, ktorý napája spomínané ampy. Gitaru som si dal dokopy podľa vlastných požiadaviek a skladá sa z tela Peavey T60 a krku od Electrical Guitar Company vyfrézovaného z jedného kusu hliníka T6061-T6. Jeden humbucker od Zombiedust pickups a šesť strún. Sperzel a Hipshot hardware. V podstate pomaličky ale isto sa dostávam k tomu po čom som vždy túžil, ale je tam vždy čo kúsok vylepšovať.

F: Môj nástroj: Ludwig bicie z roku 1976 vo veľkosti 24x14, 13x12, 18x16 a k tomu činely Paiste 2002/ Istanbul agop/ Zildjian K z rôznych rokov od 70'tých až po súčasnosť vo veľkostiach 15 až 22 + Craviotto/DW snare a sampler SPD SX. Inak som nadmieru spokojný s hardwerom. Keby som mal ešte možnosť náhradných bicích, tak by to boli Ludwig vistalite s väčšou veľkosťou 26x14, 14, 18.

 


 

Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si zacinal s hranim v kapelach a aká bola/je dnesna realita ? 

D: Myslím, že sa to za tie roky moc nezmenilo. Vždy nám písali ľudia čo nás chceli na koncert zavolať a my sme radi prišli, keď sme mali čas. Dnes toho času nemáme toľko, tak viac selektujeme. Nemali sme nejaké ambície typu hrať na špecifickom festivale alebo vydávať pod týmto labelom a podobne. Maximálne našetriť peniaze na vlastný aparát a nepožičiavať si ho stále od kamošov. Dnes už ten aparát máme a je dôležité si hlavne nájsť čas a mať stále radosť z hrania. S Möbius sme si zatiaľ zahrali od vlhkých pivníc squatov, cez vonkajšie prírodne/industrial lokácie po malé/stredné kluby aj väčšie festivaly. A všetko bol super zážitok a skúsenosť. Takže sa nám možno splnilo ani to, čo sme nikdy nesnivali.

F: Na začiatku bolo dôležité pre mňa len hrať, byť so super ľuďmi, cestovať, skejtovať a stretávať sa s inými, mne podobnými ľuďmi. Ako to je dnes? Je to stále to isté, len teraz ma baví viac sa hrať s hudbou a možno dávať do toho ten viac “profi” prístup, teda nech to nie je už len mrhanie mojím časom, ale mám aspoň možnosť niečo duchaplné priniesť iným ľuďom v lepšej kvalite a zdielať to .)

 

Čím boli podľa teba špecifické dekády 1990s, 2000's a 2010's z pohľadu tvojho hudobného vývoja, vývoja tvojej kapely a zároveň aj vývoja domácej UG scény ?

D: Niekedy som menej riešil veci a viac hral. Viac osobneho kontaktu a žiadny internet.

F: 90 roky mali svoje špecifikum v tom, že boli veľmi otvorené v tom, čo robíš a mohol si robiť čokoľvek a rodila sa podstate nová scéna (teda v ČSR). Len zas neboli také možnosti aparátu a kontaktov, internetu ako teraz, ale bolo to viac o radosti a zanietenosti.  V Roku 2000 sa to podľa mňa začínalo viacej utriasať a skvalitňovať.  Ľudia začali viac lipnúť na kvalite, zberateľstve a stretávať sa aj s inými ľuďmi po celom svete, začalo to byť prístupnejšie a otvorenejšie. Po roku 2010 to už bolo práve hodne o tom internete, kontaktoch cez net a musel si mať dobrú nahrávku, promo a kontakty, aby si sa odlíšil a bol aj kúsok jedinečný. Príde mi, že komunita sa už vtedy viac robila cez internet, ako cez osobný kontakt, ale vďaka tomu prichádzalo zas do “scény” viacej nových, kreatívnych a mladých ľudí, a aj komunita sa viac otvárala svetu.

 

Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?

D: Všetky a zároveň žiadny. Asi ako každý, svoje albumy/songy nepočúvaš, keď nemusíš (pri nahrávaní, mixe a masteringu) a tak k nim nechovám také isté pocity ako k albumom/songom iných interpretoch. Je to niečo špecifické.

F: Žiadny.))… Ale nie. Každý album je výnimočný. Pri každom albume a jeho nahrávaní sme zažili niečo, čo nás spojilo a súčastne dodalo množstvo energie ísť ďalej.



 

Ktorý text tvojej kapely(iel) je pre teba najosobnejší (+úryvok).

D: Hráme inštrumentálnu hudbu, takže všetky ktoré si dokážem vymyslieť v mojej hlave.

F: Na toto neviem odpovedať.

 

Ako vnímaš dnešnú domácu hudobnú scénu - ktoré kapely/žánre máš rád?

D: Moc ju až tak nesledujem, ale poteší ma (a dostane sa to ku mne), keď vznikne niečo kreatívne a autentické ci je to už v punku, metale, hip-hope, elektronike alebo akomkoľvek žánry-nežánry. V poslednej dobe si idem často veci od Fvck Kvlt a Edúv Syn.

F: Uff to je kúsok náročné. Príde mi, že SK scéna nie je moc veľká, ale aspoň nezomiera. Aj, keď to znie asi tvrdo. V poslednej dobe mi prišli super zoskúpenia FVCK KVLT, EDÚV SYN a ŽAKHÉLES ako aj z nahrávky tak, aj na živo. Je to kúsok zas niečo iné, ale s dopadom do UG. Taktiež sympatické sú mi aj aktivity chalaňov z Trnavy (skate, hudba, aktivizmus, umenie). Taktiež nesmiem zabudnúť chalaňov z kapely TITTINGUR, ktorí sú super a robia tiež množstvo vecí. Možno mi príde zaujímavejšia teraz tá experimentálnejšia časť SR tvorby s hudobným alebo aj "politickým" či kultúrnym presahom.

 

V čom mali podla teba vyhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako vyhody dnešnej doby ?

D: V dnešnej dobe si môžeš jednoducho spraviť promo na internete, odfotiť sa na telefón a nahrať album cez počítač a zvukovku doma alebo v skúšobni. V minulosti to to bolo ale oveľa viac poctivejšie a autentickejšie.

F: Výhody 90-tých? Určite väčšia sloboda, nespútanosť tvorba osobnej komunity. A sloboda teraz? Teraz je jednoduché si kúpiť čokoľvek v najbližších hudobninách a bez hudobného vzdelania môžeš robiť čokoľvek, čo sa ti chce a dáš to na net. Príde mi to extrémne rozvoľnené a slobodné. Už sa nemusíš ani škatuľkovať a nemusíš mať, ani svoju komunitu, ktorá ťa potiahne, lebo internet ti ju vytvorí.

 

Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ta zaujal najviac ? (minulost/súčastnost)

D: Ohľadom releasov ma bavia High Forehead Press a DeeXgee!

F: Doteraz mi ide asi najviac hlavou z domácej scény zvuk prvej LP dosky Betónu s Čadom. To bol na SR scéne pre mňa asi prelomový zvuk, že sa dá robiť v UG scéne hudba lepšie. Pekný artwork je napríklad na doske Prezidenta lourajdera – Úrad. Minimálny a vkusný. Mňa vždy bavili klipy od Rozporu, čistá frajerina .)

 

Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?

D: Uff ja nie som moc dobrý v memoároch… Pre mňa je každý výlet s kapelou už príhoda, nech sa stane čokoľvek.

F: Našťastie to nebolo nikdy nič hrozne sme, predsa len slušní chalani .). Ale tie klasické grcacky zo začiatku alebo doštate gate pri netrafeni sa na hajzel museli byť.

 

Ako si vnimal "shutdown" pocas Corony, ake myslienky ti bezali v hlave od marca do juna 2020 ? Malo toto obdobie vplyv na kapelu a dalsiu tvorbu ?

D: Snažil som nepanikáriť ale prišiel som o veľa práce. Takže nie moc pozitívne. Möbius netvoril novú hudbu, lebo sme si museli s Fokulárom dokončiť naše osobné hudobné projekty a na to sa to voľno hodilo.

F: Z počiatku to bolo pre mňa kúsok nie moc príjemne obdobie, lebo som sa ocitol v novom prostredí a relatívne sám bez možného návratu späť. Zároveň mi išlo vtedy dosť veci hlavou či vlastne robím veci správne a, či robím správne rozhodnutia. Neskôr som však dokázal počas shutdownu dokončiť svoj osobný album a vyrovnať sa postupne s viacerými vecami, ktoré som si prenášal. Zároveň sa mi podarilo nejak osobne ukotviť v novom priestore, v novom meste. Na samotnú kapelu to nemalo moc vplyv, aj keď počas toho sme si aspoň ujasnili, čo chceme, ako sa chceme uberať ďalej a, aké máme priority. Inak si myslím takto s odstupom času, že to bola dobrá vec, aspoň pre mňa. Pre môj život bol takýto shutdown potrebný, aby som sa zastavil a porozmýšľal nad tým, čo robím a, čo možno chcem od života.

 

90's vs dnes: hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.

D: Asi to nemá cenu nejak porovnať. Ale tu je niečo co posledný čas si pustím často a baví ma to:
Kali Malone, Tittingur, Goli Deca, Edúv Syn / Fvck_Kvlt, Khoiba, Duster, Bowery Electric, Lingua Ignota, Low, Slint, FKA Twigs, Have a Nice Life, Marrisa Nadler, Beak>, Khruangbin, Sumac...

Zo seriálov: Dark, Unorthodox, The Great

F: 90- tky mi osobne až tak moc nesedia, až na US hip hop éru. Zas na druhú stranu mám rád, keď si ľudia teraz z toho obdobia berú inšpiráciu. Ale inak preferujem aktuálnosť. Hudobný album: z 90 tých je to album GZA – Liquid sword (kult). A teraz je to určite Christian Scott, Atunde Adjuah - centennial trilogy (výborný album, výborní hudobníci, silný backround, neskutočné naživo). Kniha: Július Satinský – Expedície 1973-1982 - čítanie, pri ktorom som mal chuť v sekunde vyraziť na rovnakú expedíciu. Bohužiaľ nehrám hry, takže nepoviem. Tattér: Jano Gašparovič – čistý masteršhef a pivko – doporučujem.

 

Aké hudobné/tvorivé plány resp. nezrealizované sny máš do budúcnosti?

D: Žiadne veľké plány, len to udržať aktívne a mat z toho stále radosť. Ako som spomínal dokončujeme svoje osobné projekty a chceme sa vrhnúť na niečo spoločne kreatívne a keď to bude stáť za to, tak to aj zhmotníme.

F: Objavovať nové zvuky a hľadať rozsah svojho hudobného počúvania + stretávať dobrých hudobníkov, čo dávajú do muziky energiu a nasadenie a brať si z nich inšpiráciu .)


 

Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?

F: To je náročná otázka. V každom žánre a štýle či kultúrnom nazeraní mám iného favorita. Takže nemôžem povedať, čo je môj TOP. Príde mi, že každá akcia je svojim spôsobom už super, lebo sa koná a vytvára kolorit mesta. Ale určite preferujem miesta a akcie, ktoré vytvárajú pre interpreta/performance, atď ideálne podmienky v daný večer. Takže pre mňa je to často o priestore a ľuďoch, ktorí sú na akcií, a to sa často mení .)
 

Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?

D: Kočo

F: Blues for the red sun?!

 

Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.

D: Všetko zlé je na niečo dobré.

F: Neviem, aj keď to vyznie na záver asi hippisácky, tak príde mi fajn myslieť vždy pozitívne. Piss

========================================

Linky:

https://www.analogfreaks.net/

https://mobiusdoom.bandcamp.com/

https://www.instagram.com/mobiusdoom/

https://twitter.com/mobiusdoom

Monday, October 26, 2020

#34 BETON. Metal punk z Bratislavy. Odpovedá Lichtle (gitara).





 

Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?

Volám sa Tomáš, alebo Lichtle a asi som tu kvôli hraniu na gitare v kapele BETON. V posledných dňoch ma zaujíma hlavne spisovanie mojich zážitkov z turné, ktoré som za život absolvoval (Zaujíma = premýšľam o tom, no realizácia niekedy pokulháva).


Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.

BOZOKA – 2001 – 2003 – gitara a spev
ROVNOU CHODBOU – 2002 – 2003 – spev/bicie
S.I.K.A. – 2003 – 2004 – gitara
BETON – 2004 – doteraz – gitara a spev
MINDFUCK – 2009 – 2013 - spev
HERETIX – 2009 – 2016 – basa
▊▊▊▊▊▊▊ aka SCHWARZ – 2015 – 2016 - gitara

ako live člen som hral s BARBAR na Nemeckom turné v 2018 a raz som dokonca zaskakoval za Čabu v ADACTA(dávno).


Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá? (Po akom nástroji/aparáte si vždy túžil - podarilo sa ti sa k nemu niekedy dopracovať?)

Momentálne brnkám na Epiphone LP z 95ho(by Gibson). Výsledok sa bustruje v Boss HM2 a Peavey 6505+ tomu solí decibely. Pri vyhrávkach šlapem na Bossácky Chorus alebo Flanger, inač som zástanca primitivistického prístupu = čím menej, tým lepšie. Mám dojem, že sa nachádzam tam, kde chcem. Chápem hudobníkov s klavírnymi pedálboardami a fetišisticky vytrénovanými palcami na nohách, valcujúcich publikom stenami zvukov, no tak nejak viac verím Corrupted z 90tych rokov.
Ako veľký fanúšik Boltthrower soundu, som (bol) aj fanatik do B.C. Rich zvuku a teda vždy som chcel hrať na jednej z nich. Stalo sa, ale človek sa vyvíja. Ako som voľakedy túžil po 90s 800/900ke, tak som
časom prešiel na 6505 a dnes zažívam akési prehodnocovanie postojov voči zvuku.

 

 

Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?


Aj aj. Nápad a gule. 

 

Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?

Nie sú. Na 1. časť otázky odpovedám nižšie.


Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?

Keď (re)produkuje nudu.


Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?


Nijaké, okrem tých najbazálnejších: mať kapelu, kde by som hral, čo ma baví a príp. tak potešiť aj niekoho iného. Mám dojem, že sa mi darí taviť predstavu do reality.

Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy (naschvál sa vyhýbam slovu kariéra) ?

Keď som v 13tich zahral rif zo Smells like teen spirit.



 

Čím boli podľa teba špecifické dekády 1990s, 2000’s a 2010’s z pohľadu tvojho hudobného vývoja, vývoja tvojej kapely a zároveň aj vývoja domácej UG scény ?

Fú... no to je otázka jak od Hríba, keď si treba zložiť ruky do nejakého bizár obrazcu pred ksichtom a dlho vydávať zvuk „hmmm“, príp. byť proste ticho.

Deväťdesiate roky som zažil ako tínedžer. Mali pre mňa obrovský význam a čím som starší(a si viac minulosť idealizujem), tým mám silnejší dojem, že už nikdy podobný pocit slobody nezažijem. Aj napriek vtedajšej mečiaristickej/mafiánskej politickej klíme, bola nezávislá scéna na Slovensku/v Bratislave dosť funkčná a taká nejaká priateľskejšia(ale ako hovorím, môžem skresľovať) a vďaka istej nevedomosti akoby úprimnejšia. Vymieňanie kaziet, cestovanie a stretávanie sa na koncertoch, dopisovanie si so svetom - to všetko, nakombinované so záhadami dospievania, bude vo mne naveky rezonovať. Nahrávky z tej doby sú u mňa dodnes na najvyšších priečkach. Zážitky asi nikdy nezabudnem.

2000ce a 2010te roky moc neodlišujem. Vyvíjali sme sa ako kapela, ľudia a postupne sa menili aj situácie, v ktorých sme sa ocitali. Neviem to nejak striktne diferencovať. UG scéna raz rastie a inokedy sa zmenšuje. Mám dojem, že taká politická punková scéna z 90tych a ranných 2000ich rokov už neexistuje(v Bratislave). Transformovala sa do akéhosi under/overground hybrid levelu, čím sa síce zväčšila, no akoby stratila vajca.


Foto: Martin Mayer

 

Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?

Žiaden album ani song nestaviam na vyššiu alebo nižšiu priečku. Vždy sa v nich odzrkadľuje isté obdobie, ktoré ich robí natoľko špecifickými, že porovnávanie s inými nie je možné.


Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?

Ako som pred nedávnom nekde písal, dodnes si pamätám ako vznikol text k skladbe „Pohreb budúcnosti“. Náš prvý spevák, Joe, napísal niečo o 7mich riadkoch, ja som 5 vyškrtal a zbytok ostal:
 

„Zišli sme sa na pohrebe budúcnosti.
Ani pomník, ani kvety.“

 

Prišlo mi to postačujúce. Aj dnes.


 

Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?

Neviem. Asi počas bežnej dennodennej agónie.


Ako vnímaš dnešnú domácu hudobnú scénu - ktoré kapely/žánre máš rád? Cítiš sa byť jej súčasťou?


Moc ju nevnímam. Označujem sa síce za pankáča, ale skôr z iných dôvodov, než je príslušnosť k societe/hudobnému štýlu. Ja totiž za pankáčov v určitej miere považujem aj mojich rodičov. Ide o nejaký svetonázor, súbor (ne)schopností a mentálneho nastavenia ku skutočnosti. Tu mi moja máti a foter pripadajú neporovnateľne drsnejšie než mnoho sebou-proklamovaných drsných/temných/a i. punkerov a metalistov.

Ako BETON, nie sme asi úplne súčasťou ani punk ani metal scény. Hybrid, ktorý je rád, keď má pokoj od blbostí, ktoré sa v oboch scénach množia, jak hovná z úst predstaviteľov ľsns.
Žánre ma takisto priveľmi nezaujímajú. Viem, že nepočúvam priveľa reaggae, moshmetalu, pornogore(čo ale ani neviem, či niekto u nás hrá) a pár ďalších, ale je to asi marginálna informácia. 

Kapely, ktoré ma v poslednej dobe naživo pozitívne prekvapili boli Shallov(nie som fanúšik emo, ale tu šlo o super profi namixovanu vec!) a Adacta(Potkan na mikrofóne zdvihol kapelu o hodných pár level vyššie.). Super sú Wargame. Veľmi zaujímavý shoegaze projekt z Bratislavy sa volá Kagran. Pred nejakým časom sa mi hodne ľúbili Rawcult, Jakubysko, Goatcraft, Demolizer, 7minútstrachu, Malokarpatan a veľmi túžim videť Temnohoň – kto vie kedy a či vôbec sa mi to podarí. Odporúčam skontrolovať aj veľmi neotrelý psycho black projekt Hrbata!


Čo ťa na domácej scéne serie ?

Nič. Moc sa o ňu nezaujímam. V živote je natoľko vedľajšou záležitosťou a ja som uvažovaním o nej strávil už toľko času, že akákoľvek ďalšia sekunda/minúta by bola premrhaná. 

Skôr sa ju snažím brať ako zdroj zábavy: Temný black metalista nejde na čunder do lesa, lebo sa bojí, že bude zima a prechladne, apolitický deathmetalista síce nesúhlasí s náckami, ale nedokáže rozoznať účelové, jednostranné reportáže z TV a rozhorčuje sa nad privilegovanými minoritami, správňacky punkáč vie, kde popíjať sociálne a ekologicky najkorektnejšie vegánske laté, no netuší, ako si dopestovať nejakú zelinu, striktný antifašista je spokojný so svojim bojom, keď k svojej FB/IG/... fotke nálepky na semafore dopíše #gnwp počas BLM protestov, no pozabudne si pripomenúť policajnú raziu v Moldave n. B. Podobných prejavov drblého krátkovidenia/pozérstva je na kvantá. Treba sa na tom baviť, inač by sa človek zbláznil.


 

Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?

Spája ich potešenie z tvorby.

 

V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?

Kapely začínajúce v 90tych rokoch mali asi výhodu menej prebádaného územia, čo so sebou ale prináša aj presný opak.
Tie dnešné majú zasa jednoduchší prístup k informáciám, hudbe z iných krajín, nástrojom/aparatúre, no rovnako aj toto ma svoju negatívnu stránku.


Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ? (minulosť/súčastnosť)


Zvukovo ma na Slovensku nič špeciálne(v rámci metal/punk scény) nezaujalo. Ja celkovo nie som asi moc vhodná osoba na diskusiu o zvuku, keďže som odchovaný na garážových neandertal nahrávkach. Preto ma asi aj tak odvarilo posledné demo Temnohoň, ktoré nahral Miro Spevák. Kvalitnú prácu robí Peťo Tatarka z Tretradrot, čo je vidno hlavne na poslednej doske Fat – hodne tučný zvuk. Dominik Suchý pred pár rokmi nahral v Dánsku posledný album Möbiusu s tak obrovským soundom, čo by tu nedokázal asi nikto iný. Ten album mal aj krásnu grafiku od Or.locka.  

Čo sa týka vizuálov na Slovenských nosičoch, u mňa vyhrávajú Svjatogorove vymakané linoryty(veci pre Malokarpatan, Porenut, Krolok, Tujarot...). Ďalší top obľúbenec je Zombiemustang Jano (7minutstrachu, Idiots Parade, Beton...) alebo Šuhaj, bubeník novej kapely Funus, ktorý robí veci pre Radiation. Fajné dizajny robí aj DeeXgee. 

S klipmi je to u nás celkom biedne(čo je ale v poriadku). Bezkonkurenčne vyhrávajú Fyasco s Tinou Turner.



Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?

Na rebríčku dekadencie som svojho času zastával vrcholné pozície. Našťastie starnem.


Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.

Budem písať iba o posledných závanoch, znejúcich v mojej mysli. 

albumy: Lingua Ignota, Eagle Twin, Caustic Wound, Spectral Voice, nový Ulver, nový album od Tábor, nový Igorrr 

kniha: Mladý dônč od Pišťánka 

film: A hidden life od Terrenca Mallicka, Capernaum od Nadine Labaki, Incendies od Denis Villeneuve a pak klasika Turínsky kôň od Béla Tárru. Iba zopár, čo ma v rýchlosti napadli. 

seriál: tie som vzhľadom na deštrukciu môjho voľného času prestal sledovať. Pamätám si, že sa mi dosť páčil Zerozerozero a Horace and Pete. 

Počitáčova hra: Command n Conquer: Red Alert 

tetovacie štúdio: nikdy som sa v žiadnom nedal tetovať. Neviem.

pivo: Stupavar
 

Vinyl alebo CD ?

Vinyl


Aké hudobné/tvorivé plány resp. nezrealizované sny máš do budúcnosti?

Sny znejú tak, že ak sa nesplnia, nemusím byť sklamaný, ako v prípade plánov, čiže: učiť sa ovládať nejaké elektro mašinky, vedieť trocha hrať na klavír, vedieť lepšie hrať na gitaru, mať čas na tvorbu nejakej grafiky, koláži a na písanie...


 

Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?

Z domácich mám rád Ffud festival, No fest, zo zahraničných Obscene extreme fest, Chaos Descends festival. Cítim sa na týchto akciách dobre. V prípade prvých dvoch ide hlavne o kamošov, tretia spomenutá kombinuje to sociálne a hudobné a posledná ma chytila, vďaka prostrediu a kapelám
.

 

Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?

Sedem minút strachu, Temnohoň(není šanca), Fyasco/Mental Tension, Jakubysko


Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.


„Aah, aah, aaaah, ah, ah, ah, yeah, fuck, aah, ah, fuck me, aaah, yeah!“
klasika od Jenny Jameson.

=================================

Linky:

https://www.facebook.com/betoncrust/

https://betoncrust.bandcamp.com/

https://www.instagram.com/betoncrust/

https://www.facebook.com/uberlider

https://www.instagram.com/tomaslicthle/

 

Kredity: 

fotky ... facebook a ...

    #1 Martin Mayer: https://www.facebook.com/martin.mayer.902

    #2 Branislav Vartovnik: https://www.facebook.com/BranoVartovnikPhotography/

 













Thursday, October 22, 2020

#33 Žriebädlo. Black metal zo Serede. Odpovedajú (Steff, Mato, Mirec a Ivoš).


 

Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?

Steff: Som súčasť Žriebädla, gitarujem temné veci a v týchto dňoch ma najviac zaujímajú naše nové skladby na náš tretí album, áno viem, druhý čo chvíľa víde von...
Mato: Mato – spev  / bezvýznamné číslo v kolobehu života /, teraz ma zaujíma asi najvác, kedy sa skončí táto koropíčovina,..
Ivoš: Som gitarista Žriebädla spoluzakladateľ spolu so Šamotom, ve volnom čase blankujem káble a kukám sa do hrnca jak sa varí Žriebädlovar



 

Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.

Mirec: Basák, čo sa hudbou patlá už vskutku 25 rokov, samouk a diletant, nakoplo ma pôsobenie v skupine Cosmic Eden. V časoch ticha po dvoch demách som sa spoznal, veľmi tomu pomohol náš zosnulý priateľ Maco, s ohýbačmi čierneho kovu zo skupiny Žriebädlo. Slovo dalo slovo a aj sme si ho dostáli a nájsť si skúšobňu napokon nebol až taký problém
Steff: Minulosť ma nezaujíma, podstatná je prítomnosť a tá je v znamení Žriebädlo a budúcnosť pevne verím, že opäť v znamení nekompromisného Žriebädla...
Mato: Prvou bola Morannon  / z  Hosté / potom okolo roku 2012 vznikla na hrobe Morannonu   Immorality / též z Hosté /  a okolo roku 2013 - 2014 po pozvaní Tomáša / bicé / som aj v Žriebädle, v šeckých kapelách som používal svoje hrdo, kedže nevím hrat na žádny hud. nástroj,..
Ivoš: Začínal som v kapele na strednej ktorá ani nemala názov, potom som bol zavolaný do novovznikajúcej kapely 22 strings, kerá sa zaoberala čúčom ze staništného šenku a hrkotaním štyroch a v refréne pátich akordov hlavne na bagrovisku v hornom čepeni alebo u chlíva v garáži. Dalej som pár rokov hral v seredsko šopornanskom zoskupení Azyl, s kerým bol najvačší úspech hrat na Alkofeste v Trnave a jeden unikát magnetofónovej pásky nahratý v skúšobni. Po ukončení činnosti v Azyle sme založili Žriebädlo. (Azyl skončil hned na druhý týžden)


Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá? (Po akom nástroji/aparáte si vždy túžil - podarilo sa ti sa k nemu niekedy dopracovať?)

Mirec: Najlepšie mi sedí 5strunová basa ESP, iné značky, ktoré som odskúšal, by so mňa urobili hrbáča oveľa skôr. S efektami stále experimentujem, v Cosmic Eden som žíhal Rocktron Zombie Rectifier, v súčastnosti používam basové distortiony od EHX. (Stratený DOD Grunge distortion pedal, ach). Rád by vlastnil basu Traben Chaos Attack, ktorá sa už nevyrába...
Steff: Otázka vhodná pre niekoho iného, ale ok Jackson & kurewské kombo ideal typu Marshall mám ale iné a to je zaujímavé, že je od Viktora z Immorality... momentálne túžim po našom treťom albume, podaktoré skladby určite aj zahráme, keď budeme môcť hrať v tejto aktuálnej umelej situácii...
Mato: V skúšobni hulákam cez bassové kombo nevím jakej značky ale zní to dostačujúco,..
Ivoš: Najlepší gitarový efekt je 5 metrový kábel vedúci od gitary do hlavy zosilovača



 

Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?

Mirec: Ambície - ha - hráme metal ako hobby, záujem o naše vystúpenie niekde nás vždy prekvapí. Je to výzva, na ktorú sme pripravení
Steff: Berúc do úvahy môj krásny vek, ambície boli nasrať čo najviac politicko korektných živočíchov a po dlhom čase sa táto vízia dokonale naplňuje aj vďaka mojim spolupáchateľom akými sú Tomáš, Ivan, Mirec a Maťo...
Mato: Žádné iba si užívat koncerty, pokoncertné opijáše a poprídane tu posebe néčo zanehat v podobe hud. nosičov a možno aj spomínek na kapely v kerých pósobím / Žriebädlo, Immorality/ a v kerých som pósobil Morannon
Ivoš: Ked som začínal tak som chcel sedet s kamaratmi vŕzgat 4 až 5 akordov a chlastat čúčo ze staništného šenku. Teraz chodím na skúšky autom takže chlastat nemóžem. Takže by som chcel aby som mal šoféra kerý by ma brával na skúšky.


Čím boli podľa teba špecifické dekády 1990s, 2000’s a 2010’s z pohľadu tvojho hudobného vývoja, vývoja tvojej kapely a zároveň aj vývoja domácej UG scény ?

Steff: Základné kamene u mňa dátujú v 1980 rokoch a to bol heavy metal ako Iron Maiden a Judas Priest a drží ma to dodnes, v 90 rokoch to bol nástup kapiel ako Immortal, Dark Throne, Mayhem, Marduk, Dissection, Limbonic Art, Lord Belial, Burzum, proste riadna black metalová úderka a potom už nič, veľký prd... domáca scéna????? Igric z nitry môžem stále... Sorgoth s ktorými sme aj absolvovali mini turné po SK & CZ paráda, Žriebädlo mám tiež rád...
Mato: Slododou, vačším spolu  a nepoznaním terajších nezmyselnoscí,..


Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?

Steff: Album zatiaľ ten prvý „Najsamprv“ ale už teraz mám rád a stále počúvam nové songy z tretieho albumu, ktorý uzrie svetlo sveta hneď po druhom.... a songy? „Pustá planina“ je čistá slaďákovnácká pecka z Ivanovej dielne a z tej mojej „Krajina hrobov“ pre jej melodiku a atmosféru, ináč pracovný názov som mal „Striga z banských lesov“ – región ktorý mám veľmi rád a ešte „Nehasnúci plameň čiernej sviece“ tam moje úvodné gitarové riffy siahajú do 1990 rokov...


 

Mato: ,,Pod vládou večnej zimy,,  asi tou chladnou atmosférou, kerú my vždycky navodí,..


 

Ivoš: Pustú planinu, Nesvätý black metal a z nových nepovím


 

Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?

Steff: moje texty sme zatiaľ nepoužili, asi by to nikto nerozdýchal, ale text skladby „Poď zabiť ježiša“ - skladbu na ktorej sem tam pracujeme stojí za to... a úryvok? Keď je niekto šikovný, vie ho nájsť...
Mato: ,,Tak na zemi pod  vládou večnej zimy, navždy uhaslo teplo ludskej špiny!!! ,, -  Pod vládou večnej zimy,..
Ivoš: To jak tam spomína tie kované mreže jak sú ve veži napustené do kamena



 

Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?

Mirec: Pri hudbe, ktorú hráme, je inšpirácia samotný životný štýl, to nedá niekto, kto tým nežije. Temnotu, zúrivosť a depresiu našej podstaty odrážame v našej tvorbe. Posúďte sami, je lepšie žiť v rozprávkach, ktorými sa obklopujete, ako v hororoch, ktorý je život sám. Texty nám robil človek, ktorý si peklom prešiel. A každý z nás má v skrini kostlivca
Steff: Pri čítaní tvojich otázok...
Mato: V živote okolo,..


Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?

Steff: V prvom rade sa cítim byť súčasťou Žriebädla a aj to iba vtedy keď som triezvy, a druhý rad už nie je...
Mato: Asi áno ale kerej, tak to netuším,..


Ako sa podľa Teba za posledné dekády formovala domáca scéna ?

Steff: Prioritne ma zaujíma momentálny vývoj našej kapely žriebädlo, a to, napriek faktu, že sme dlhší čas nekoncertovali, sa vyvíja vcelku pozitívne pri mojom maximálne negatívnom vnímaní sveta a tvojich otázok...
Mato: V celku dobre, nekeré kapely nadpriemerene iné priemerne,..


Ako vnímaš domácu hudobnú scénu vo všeobecnosti - ktoré kapely/žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?

Steff: Mmal so rád a aj stále mám rád heavy & death & thrash, mám rád black, budem mať rád black aj hybrid black... a Dissection & Watain asi na furt...
Mato:  Za dost rozmanitú,..
Ivoš: Mal som rád sereďské kapely a sereďskú scénu, ale kapely sa rozpadli, oženili , odsťahovali... Dnes mám rád kapely čo hrávajú na menších festivaloch a klubových akciách. Vždy sa tam nájde niečo nové



 

Čo ťa na domácej scéne serie?

Steff: Obmedzenia rôzneho druhu... a kokotizmus živých tvorov...
Mato: Jednotnost,..
Ivoš: Prístup ľudí ku koncertom, hlavne tých čo bývajú oproti


V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?

Steff: Výhody??? ako vážne??? aké výhody, jediné mohli byť, že boli prví..., nevidím žiadny markantný rozdiel, keď chceš hrať, tak hraj, keď nevieš, tak začni, keď nezačneš, nikdy hrať nebudeš a budeš iba kukať ako kokot múdrosráč... a to platí nie len na hudbu...
Mato: Asi v ničom iba ak nezaškatulkovaných vodách hudby,..
Ivoš: V minulosti ked sa spravila akcia, ľudia prišli, nepotrebovali na to internety aby sa o akcii dozvedeli. Dnes je všetko vypísaná čo, kde, kedy.. a každý na to aj tak s*re



 

Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ? (minulosť/súčastnosť)

Steff: Mňa zaujíma prioritne naša kapela Žriebädlo, ale ok, Lunatic Gods, ktorých sledujem od ich vzniku majú to niečo navyše aj hudobne a pocitovo...
Mato: Tak to netuším,..
Ivoš: Zvuk jak som sa minule zdvíhal z toho vynilového gauča


Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?

Steff: Príhod je strašne veľa, povieme osobne, toto nie je nový čas, a rebríček dekadencie...
Mato: Je ich vela, napr. ked nám v den odchodu na minitúr do čéch, vykradli skúšobnu!!!


Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.

Mirec: Pivo ROD a Žriebädlovar imrvére gut!
Steff: Iron Maiden album Life After Death s tým to u mňa celé začalo, je tam neopísateľná atmosféra a kvalita zvuku na tú dobu, aj video záznam mám to vo všetkých zberateľných podobách...
kniha asi Dracula od Bram Stockera – rozšírená verzia, jediná kniha, ktorú som prečítal 3 krát a chystám sa na 4 krát, aj film od ff copollu...
kniha aj trilógia Waywards Pins a následne seriál
hra? ja som klasik ps a crash bandicoot všetky
pivo určite Žriebädlovar od nášho gitaristu Ivana a Rod od nášho bubeníka Tomáša
Mato: Vader – Dark Ages – kult , A bude húř – Ján Pelc – pre ten undergrund, Dracula – Copola – kult, starý Wolfstein – klasická strílačka , Rod a Žriebädlovar – lebo sú dobré!!!
Ivoš: Pivo jedine to naše – ROD / Žriebädlovar


Aké hudobné/tvorivé plány resp. nezrealizované sny máš do budúcnosti?

Steff: Určite v black metal línii black folk, black ambient, black hybrid ako rád volám...
Mato: Hrat koncerty a popri tem samozrejme a nejaké tí hud. nosiči so Žriebädloma a Immorality
Ivoš: Chcel by som si kúpiť 200 oviec a traktor



 

Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?

Steff: Bez zaváhania náš domáci festival IN MEMORIAM v Campingu v Seredi, kde sme začali niekde v 2014 so 4 kapelami a dnes to trvá od piatka do nedele rána a je tam viac ako 30 kapiel nie len z Európy, ale aj z Mexika už prišli... ale je to aj vďaka podpore skvelých ľudí okolo, ako Maťová Lucia atď... a preto lebo tam nie je tisícka sfetovaných ľudí, ale skvelá rodinná atmosféra...
Mato: Penčénkou a žaludkom – lebo som ho robil a bol popiči, In Memoriam – lebo je to na rodinnej báze, menej ludí vačšá pohoda  Obscene Extreme – je proste popiči,..
Ivoš: In Memoriam, Flesh Party, Loud Farm Fest, a Žalúdkom a pečénkou – ked ju ovšem Mato obnoví, a tak isto Monster party v Gesci. Mám rád malé akcie kde je rodinná atmosféra a kde netreba ísť daleko pre pivo


Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?

Steff: Samozrejme... všetci ujovia z Dehydrated, Immortality, Igric, Lunatic Gods, je ich mnoho aj niekto z kapely Žriebädlo – ak poznáš niekoho daj mi naňho kontakt...
Mato: S típkama čo robili akcie v Jablonici,
Ivoš: Jozef Žemla z Hlohovca


Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.

Mirec: Žít a nechat zemřít
Steff: No peace no love ... just a nuclear war (môj vlastný)
Mato: .  ,, A bude húř,,
Ivoš: Hory lesy jebnime si, zhoreli lesy jebli sme si

===========================================

Linky:

https://zriebadlo.sk/

https://www.facebook.com/zriebadlo/

https://zriebadlo.bandcamp.com/releases 

Kredity:

fotky:





Sunday, October 18, 2020

#32 Marhule. Antipunk z Nitry. Odpovedá Bilbo (basa).



 

Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?

Hovoria mi Bilbo, hudobne som sa vyvinul medzi larvami a dážďovkami zavalenými ploským kameňom, na ktorý čas od času niekto ešte stúpil. Som skladateľ, balancujúci na jednokolke plantajúcej v ryhe, ktorú nechtiac vyryl do úhorom ležiaceho poľa stratený traktor. Takto obstavaný píšem hudby a texty pre svoje projekty. Tie texty mi momentálne zachraňujú kožu aj po profesionálnej stránke, pracujem ako copywriter. Horím túžbou totálnym vypísaním sa rozmontovať celé svoje telo a dušu až na poslednú mitochondriu, vyvrátiť črevá a zasvietiť UV svetlom do každého jedného klku, vydáviť zo seba poslednú bublinu vzduchu a spľasnúť ako nafukovací matrac. Potom ma niekto z bekstejdžu vynesie na lúku a tam, pri gýčovom východe slnka, sa mi zastaví srdce. Vtedy bude obeh už úplne prázdny.

Momentálne ma zaujíma prienik medzi mojimi túžbami a akousi zodpovednosťou voči spoločnosti; kompromis medzi ľuďmi pôsobiacich v profesiách, ktoré si vyžadujú publikum a aktuálnym stavom vecí. Či je možné si tento zážitok nejako syntetizovať umelo, bez pozitívnej davovej psychózy a priameho kontaktu. Ako dlho sa vôbec dá prežiť v pivnici bez slnečného žiarenia, iba s UV lampou? Trápi ma to, v otázkach emócií som ľahkovážny a za bubnovaním v diaľke som ochotný ísť aj do veľkého rizika.

 

Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.

Ak rátam projekty, ktoré prežili embryonálnu fázu a z temnoty utera sa dostali na pódium aj so mnou v zostave, tak tieto:

Kýbel Mačiek. Založený v roku 2010, deklarovaný štýl “buranroll”, v konvenčnom jazyku čosi ako “progressive-punk”, vydali sme dva albumy (2012, 2016), snáď, po miernej obrode, vydáme i tretí. Prvým albumom sa nám prostredníctvom podomácky nahratého punku podarilo vcelku pohotovo vhupsnúť na doznievajúcu vlnu gitarovej muziky, tiahnucu sa ešte od začiatku 2000s. Druhý prišiel už v nastupujúcej kríze žánru a my sme sa miesto balancovania na svahu zjebali strmhlav nadol, rovno do strojovne lanovky. Inými slovami: vydali sme vymakanejší album, ktorý bol pre jednu skupinu primálo prvoplánový, pre druhú pridobre nahratý a málo undergroundový, a pre tretiu už ani neviem čo. V Kýbliku pôsobím ako spevák a basgitarista. Tiež som napísal väčšinu skladieb, preto sa ma chladnejšie prijatie druhej dosky dotklo až kľučky v suteréne.

Marhule. Počas pôsobenia v Kýbli Mačiek mi popri hlavnej činnosti odletelo od sekery aj veľa triesok. Rozličné odrezky, prvoplánové piliny, odpadky. Začal som hľadať spôsob, ako ich tiež zaradiť do prúdu muziky. V roku 2015 som napísal pesničku Najebaní pankáči v jednoduchom punkovom šate, ktorej prostého ducha, ako som sa domnieval, by sa mi spoluhráči v Kýbli Mačiek určite snažili zbytočne skomplikovať, ergo - dokurviť. Preto som si vymyslel vlastný projektík, niečo ako sirotinec pre zaopatrenie odvrhnutých či predčasne narodených nápadov. Tým, že prah bol v počiatku Marhúľ nastavený takmer až pod úrovňou podlahy, mi akoby z rúk opadli okovy. Zrazu som si mohol tvoriť čo som chcel, ako som chcel, bez nutnosti zdĺhavého pripomienkovacieho procesu a následnej úmornej realizácie. Nahrávame v domácom štúdiu; bicie sú nasamplované, nahrávanie stôp trvá maximálne pol dňa, klipy vyrábam sám, merch tiež prechádza mojími rukami - vo výsledku ide o totálne DIY s takmer nulovými nákladmi. Hovorím tomu “štíhly model” fungovania kapely. A efekt to má veľmi podobný, ako pri pri bežne, nezriedka ťažkopádne a nákladne, fungujúcich skupinách. Počas korony sme utvorili rekord - v noci som dopísal pesničku, a o tri dni už bola zavesená na Youtube aj s klipom. Bleskovka, a k tomu zadarmo. V Marhuliach nejde o nič, a preto ma to tak kurevsky baví. Štýl nazývame DNO punk, prípadne ANTIPUNK, to snáď hovorí za všetko. Mám k tomuto projektu ambivalentný vzťah - prechovávam k nemu lásku a starám sa oň, ale zároveň mi je jedno, čo sa s ním stane - a táto ľahostajnosť paradoxne zvyšuje jeho kvalita, lebo nefigurujem medzi žiadnymi medzami. Aj tu spievam a hrám na basgitare.

Matej Tále. Popri kapelách som si konečne splnil i dávny sen - osamostatniť sa a reinkarnovať sa na scéne ako bard. Matej je moje najobľúbenejšie alter ego, lebo píše výživné pesničky a kladie veľa otázok. V októbri 2020 bude mať prvé narodeniny, pri tejto príležitosti vydám i akustické demo s 8 pesničkami. Žánrovo som sa ohraničil ako “sociálny folk”, hrám na gitare a harmonike a spievam. Napriek krátkemu pôsobeniu svetle božom som mal šťastie na kopu akcií počas leta 2020, prevahu mali malé podujatia, ako stvorené pre začínajúcich muzikantov. Veľmi sa teším na prípadný úspech tejto postavičky.

 

 

Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá? 

(Po akom nástroji/aparáte si vždy túžil - podarilo sa ti sa k nemu niekedy dopracovať?)

V kapelách hrám momentálne na aktívnu basu Ibanez TMD100. Je to moja prvá aktívna basa a prvý Ibanez, rád skúšam nové a nové nástroje, mojimi rukami prešla aj 5-strunka, J-bass, P-bass, vínovočervené SGčko. Od každého inštrumentu čakám nový zážitok, málokedy zakotvím pri konkrétnom modeli. Jednu jazvu po starej láske však na srdci mám: pýtaš sa, po akom nástroji som vždy túžil?

Nuž, v roku 2017 som si nechal vyrobiť na mieru navrhnutú basgitaru. Bol to tvarom Rickenbacker s jazzbasovým krkom v ladení HEAD s rozpájateľnými snímačmi, jednoducho - fajnotka. Bola to najkrajšia basa na svete a jediný exemplár. V októbri toho roku nám po koncerte v Košiciach vykradli auto. Z kufra auta lobkári vybrali jackpot v hodnote vyše 5000€, vrátane môjho Bilbobackera. Povieš si, že sme kokoti, čo si nechali veci v aute. Sme. Ale aj tak by som si pozrel výsledky výskumu, koľko kapiel si o tretej ráno, majúc vyjebané, vytrepe celú aparatúru hore schodmi na ubytovňu. Tak skončila moja vysnívaná basa, odvtedy sa po nej zľahla zem. Všetky ostatné sú iba náhrady. Verím však, že sa v budúcnosti ešte naskytne šanca oženiť sa druhýkrát.

Využívam i služby pedalboardu, náš kýblovský gitarista Juraj Z. je známy krabičkár a špecialista na efekty, a tak mi zapojil pekelné pedále, mám všetko od chorusu cez fuzz po kvákadlo. V tomto mám Kýbel veľmi rád: práve vďaka Jurajovi a jeho fázerom a iným hračičkám má Kýbel Mačiek po zvukovej stránke zaujímavú alternatívnu polevu, a dovolím si povedať, že v rámci domácej scény aj pomerne unikátnu. Jurajove chlupaté fázy vás obmývajú ako príliv.


Z hľadiska aparátu: hrám na Markbasse - Little Mark 250. Nemám dôvod meniť, hrá super, zvuk má univerzálny a nič hlasnejšie nepotrebujem. Už ho len nezabudnúť v klube, ako sa mi to stalo asi dvakrát.



 

Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?

Na samom začiatku - okolo roku 2009 - som sa chcel jednoducho zaradiť do kolotoča rokenrolu z perspektívy pôžitku a úžasného pocitu. V tomto roku sme odohrali s Kýblom Mačiek tzv. nultý koncert. Zosnovali sme dekadentné podujatie s leitmotívom “koncertu bez hudobníkov” vo vtedajšom hlavnom stane nitrianskych koncertných klubov - v Starej Pekárni. Išlo o otrasne zahraný protorepertoár budúceho Kýbla Mačiek, v ktorom vystupovalo asi 10 hostí, po hudobnej stránke to bola katastrofa, po strane zážitkovej explózia eufórie. Táto udalosť spájkovala všetko, čo som vtedy očakával od hudby - priehršť emócií, hulákanie textov, záplavu chlastu a telesných tekutín, prosto nádherná divočina. 


Pochádzam z partie, v ktorom sa protežoval tzv. hovadský štýl zábavy, čiže svedomité opíjanie sa, spontánne choreografie, spievanie, a hlavne vysmievanie sa z kapiel, ktoré nakladajú “morálne hovno” - čiže majú “spoločenské” texty, trieskajú čosi o politike, úradoch, policajtoch a podobne. Prišlo nám to vtedy nesmierne smiešne, s pátosom pretekajúcim cez okraj totálneho absurdna. Si predstav, ako Jury z Konfliktu hovorí niečo o úlohe Sovietov v Afganistane a pod ním sa váľa guča ožratých pankáčov bez kúska sebaúcty, nieto ešte šajnu. Tohto som sa stával svedkom pomerne často - že ten spoločenský pseudoboj prostredníctvom textov sa odrážal od reality ako spomínaní pankáči od vrtule v moshpite. Stačilo len zobrať kľúčové slová ako “polícia, štát, vyjebaný, politika” atď., doplniť medzi ne príslušné príslovky a zámená, a ideologický podklad morálneho hovna bol na svete. K tomu si pridaj žalostnú inštrumentálnu zdatnosť niektorých kapiel z obdobia <2010. Vytrepali sa apologéti morálneho hovna na pódium, spustili svoju kázeň beznádejne stratenú v huku gitár a mne od rehotu takmer odjebalo dekel. Koncerty s podobnými telesami som vnímal ako panoptikum kapiel parodujúcich samé seba. Týmto agitátorom sme sa nielen vysmievali, ale sme nimi priam pohŕdali. Mojim kruhom skrátka nedochádzalo, prečo niekto tento formát považoval za dobrý nápad, a snažili sme sa o presný opak - o odľahčený, od ťažôb oslobodený hudobný hedonizmus, ktorý síce po inštrumentálnej stránke nemusel prevyšovať obsluhovačov morálneho hovnometu, ale aspoň sa nestaval do žiadnej spoločenskej pózy.

Na tomto ideologickom základe vznikol aj Kýbel Mačiek - chceli sme sa na hony vzdialiť od akejsi hlbokej myšlienky - preto aj ten názov štýlu “buranroll” - pokračovali sme v prvoplánovom naratíve prednášania rôznych hovadských tém ohľadom chlastania, primitívnych, inštinktívnych a impulzívnych rozhodnutí, rozbíjania vecí a iných fenoménov, ktoré ťa postretnú keď sa po svete pohybuješ ako ožratý, trúbiaci, 300 km/h za hodinu jebúci sa rýchlovlak. Radšej ľahko rozpustné, krátkovlnné emócie ako sa stavať do pozície samozvaného kazateľa a záchrancu sveta. Toto nastavenie mysle je manifestované v pesničkách ako Buran, Je to popiči, Rozjebem byt, Pratala sa žena, a iných. V skratke - išlo nám burácajúce sa vyžitie na pódiách a postupné získavanie povedomia. A do istej miery nám to aj vyšlo.

Pozostatky tohto myslenia badať i v Marhuliach, tu si však dávam väčší pozor, aby som do (na prvý pohľad) neomaleného závinu vkladal aj zrnko múdrosti. Občas sa k nemu treba kúsok prehrabať.

 

Čím boli podľa teba špecifické dekády 1990s, 2000’s a 2010’s z pohľadu tvojho hudobného vývoja, vývoja tvojej kapely a zároveň aj vývoja domácej UG scény?

1990s - táto dekáda sa o mňa obtrela sprvoti len okrajovo. Marazmus mečiarizmu a reakčné zárodky budúcich úspešných prúdov (ako napr. širšia akceptácia punku) sa mi ako chlapcovi v poslednom desaťročí milénia takmer celkom vyhli.

Avšak len čo odznela Y2K aféra, začali ma oblápať chápadlá skreslenej gitarovej muziky. Paradoxne prvým punkrockovým albumom, ktorému som bol vystavený, bol Čumil od Iné Kafe. Nech je Vratko aký chce, tento album považujem za klasiku slovenského punkrocku s vlajkovou loďou v podobe pesničky Ako idiot. Cca vtedy mi bolo zjavené, že existuje čosi ako punk, punkrock, neopunk. Vzhľadom na môj voperovaný sarkastický kaleidoskop, ktorým sa i dnes pozerám na svet, mi hneď učarovali prvé albumy Horkýže Slíže. Na základe tejto skúsenosti som potom začal retrospektívne objavovať svet 90. rokov s jeho hlavnými predstaviteľmi ako Nirvanou, Metallicou a pod., expandoval som obzor k ďalším gitarovým žánrom. Pamätám si dva kľúčové medzníky - album Chocolate Starfish and Hot Dog Flavoured Water od Limp Bizkit z roku 2001 a Brand New World od Iron Maiden (2000). Prvý menovaný je jeden z koncepčne najdokonalejších a najcelistvejších albumov aký som kedy počul, je veľmi melodický (mám slabosť pre melódie, som srdcom folkáč, počúvam aj pop) a zároveň tlstý, hotová nu-metalová platinová relikvia. No a Iron Maiden - pamätám si, keď som v istom videu o Counter-Strike započul na pozadí zostrihaného Wicker Mana. Nechápal som, čo sa mi to roztočilo v bubienkoch, tá skladba bola tak dravá, žeravá, mal som pocit, že všade okolo mňa sa točia gitary a činely a hore na strope visí Dickinson. Tak som sa dostal k heavy metalu a ostatným kovom. Čiže 2000-2010 bola najdôležitejšia dekáda z pohľadu objavovania a tvarovania mojich hudobných preferencií.

70% hudby, ktorú počúvam, pochádza zo zahraničia, nemám teda dokonalý prehľad o lokálnych kapelách. Čo sa ale týka domácej scény - underground som si začal všímať približne od roku 2006, keď som aj ja sám doň ponoril nos. V tom čase osud prial existencii rôznych hudobných telies, ktoré cirkulovali po podzemných, dnes častokrát už i pochovaných kluboch, ako bola v Nitre Vrštať, (Naozzay) Do tejto pivnice sme schádzali a objavovali čaro punkových či metalových večerov. Vnímal som lokálnu punkovú scénu cez kapely ako Zhoda náhod či počiatočné Zoči Voči, v celoštátnom merítku to bola Slobodná Európa, Zóna A, Konflikt či Hospital Bukra, ktorú mi posunul kamoš na napálenom cédečku v plesnivej skúšobni v Hlohovci, to bola romantika. Z akéhosi dôvodu ma úplne obišla Davová Psychóza a trebárs taký Rozpor som spoznal až roky na to, nehovoriac už o kapelách z ešte nižších poschodí podzemnej garáže. V Nitre bola tiež silno zastúpená grungová a alternatívna scéna, spomeniem napr. harcovníkov z Underdose či bývalú kapelu nášho gitaristu Juraja - Extense. Popritom, samozrejme, zažínali a zhasínali metalisti rôznych odnoží a vetiev metalu. Z ničoho nič sa roztrhlo vrece s metalcorovými kapelami, ktoré sú dnes poväčšinou vecou minulosti. Mám pocit, že s upadnutím záujmu o metalcore sa vytratil aj plošný záujem o gitarovú hudbu, s výnimkou metalu. Z metalistov môžeš lisovať železničné podvaly: metal je, zdá sa, veľmi životaschopný a prežil by aj na Jupiteri. Mám pocit, že metalová kapela, ak prelezie istý prah kvality, si zákonite nájde svoje publikum bez ohľadu na podkategóriu metalu, viď Catastrofy, ktorým sa podarilo prinavrátiť život do kómy upadnutému thrash metalu. To isté platí do istej miery i o punku: aj ten dokáže v rôznych skupenstvách prežiť skúšku časom, mám však pocit, že táto scéna je, žiaľbohu, menej početná v porovnaní s metalom, súdiac napr. podľa návštevnosti na punkových a metalových festivaloch.

 

Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo?

Mám dvoch favoritov. Prvú piesenku som už spomenul, volá sa Najebaní pankáči. Je to elementárna punková etuda o štyri a pol akordoch. Prečo teda? Práve pre toto. Satirická odrhovačka kritizujúca deštrukčný štýl punkového správania, keď ťa katapult morálneho hovna celkom obchádza a tvoja predstava o punku je najebať sa pred koncertom už v lahôdkach na stanici. Nech by si punk vnímal akokoľvek, tvoj výstup je na pohľad ten, že si vypnutý, matný kus mäsa, z ktorého nevyžaruje žiadne rácio ani idea, si slepá ulička celej filozofie. Na konci pesničky prichádza odľahčenie - hoci je vlajkonosič idey fyzicky nedostupný, duch žije ďalej. “Punk nie je mŕtvy, len zaspal na stole”.

Druhý favorit sa volá Ty krava. Je to folková pesnička priam až s gospelovým refrénom, vytvárajúci kontrast s textom, o ktorom sa rozpíšem v ďalšej otázke. Veľmi si tento kontrast užívam.  

 


 

 

Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?

Za najdôležitejší považujem práve text pesničky Ty krava. Na prvé počutie ide o sprostú pesničku vysmievajúcu sa nejakej nešťastnej žene. A ono to tak do istej miery naozaj je. Je tam však i presah vyjadrujúci jeden z najdôležitejších fenoménov našej generácie, a to neschopnosť vybrať si tú správnu životnú cestu, nespokojnosť s rozhodnutím a ľútosť za premárnenou príležitosťou. V tejto pesničke nezrelí rodičia polemizujú nad myšlienkou čo by mohlo byť, keby sa ich neúspešná dcéra - “krava” - nebola narodila. Ako by sa odvíjali ich životy? Možno by mali viac času na sebarealizáciu či lepšie ekonomické príležitosti a dosiahli by celkovo vyššiu hladinu spokojnosti.

Ty krava
že si to boh nerozmyslel
s tvojím právom žiť

Ty krava
mohol radšej stvoriť matke
trojizbový byt

Ty krava
a matka mohla v kľude ísť

na kadernícky kurz


Ty krava

a tatko spraviť vodičák

na autobus

 

 

Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?

Odhocikiaľ. Stačí len pozorovať svoje okolie a sem-tam si niečo zapísať. Okrem toho som “daydreamer”, dokážem vyhútať a napísať text v hlave pri banálnej, automatizovanej činnosti ako umývanie riadu. Ruky idú samé a hlava zatiaľ putuje po stratosfére.

 

Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej?

Mám trochu problém poňať, čo tá scéna vlastne je, kde sa začína a končí a kto ju tvorí. Mali sme a máme príjemné, svetlé a družné momenty s kapelami na podobnom leveli vývini, ale cítim, ako by nás “scéna” ako celok neprijala, či už ide o Marhule alebo Kýbel Mačiek. I keď v podstate hráme punk a sme kompatibilní s mnohými žánrami či zoskupeniami, stále som mal pocit, ako keby som zakaždým musel prejsť okolo SBSkára a vyprosiť si od neho potvrdzujúce kývnutie hlavou. Stalo sa mi viackrát, že sme kontaktovali nejaký klub či akciu, a odbili nás s tým, že nás “nemajú ku komu hodiť”. Pochopil som to tak, že im naša tvorba nepríde po obsahovej dostatočne spoločensky angažovaná a hlboká, keďže po hudobnej stránke sme sa nevymykali rámcu undergroundu, snáď až na niektoré jednoduché, melodické skladby. Miesto pocitu súdržnosti som mal skôr pocit odvrhnutia, niektorým promotérom som sa ani neodvážil napísať, o nejakej širšej akceptácii naprieč podhubím som ani nesníval. Napr. s Kýblom Mačiek sme v dôsledku tohto zostali visieť v akomsi očistci - úplne nás neprijal underground ani tí tam hore, pre jedných sme boli priveľká špina a pre druhých sme priveľmi nablýskaní, pričom sme sa nikdy neprestali brodiť žumpou. Vďaka tomuto sme sa síce dostali do zaujímavej, jedinečnej pozície, avšak boli sme na všetko akosi sami.

 

Ako sa podľa Teba za posledné dekády formovala domáca scéna ?

Ako som už písal vyššie, so scénou som prišiel do kontaktu okolo roku 2006. Kvôli opísaným preferenciám som sa vyhýbal kapelám, ktoré, obrazne povedané, spievali o čomsi zložitejšom než pivo. Je teda pravdepodobné, že mi niečo, hlavne v celoslovenskom merítku, uniklo. Scénu v širšom spektre som začal intenzívnejšie vnímať počas zúriacej vlny metalcoru a doznievajúceho old-school punku. V roku 2011, keď sme začínali s Kýblom Mačiek, sme počas jednej akcie zdieľali pódium spravidla s takouto zostavou: Kýbel + agro/alko/oldschool punková kapela + metalcore/pop-punk/neopunková kapela; k tomu prípadne akási kapela z toho konkrétneho mesta, ktorá mala v zostave aspoň jedného gitaristu (ale hlavne, že priniesli bicie). Čiže som sa približne orientoval v tomto žánrovom spektre. Ako som už hore popísal: gitarová hudba stráda, dopredu sa dostáva elektronika a hiphop, a to aj v rámci punkového naratívu; metal žije a bude žiť, i keď nie vo všetkých podobách (glam metal je mŕtvy a tak môžeš vyhodiť tie ružové legíny, Miňo), punk sa stiahol z ohniska povstania do malých táborísk a bojuje partizánskym spôsobom, z histórie je však známe, že bez kobercového náletu partizánov kompletne vykynožíš iba s ťažkosťami. Otázka však znie, či punk práve nezažíva kobercový nálet. Rozdiel medzi punkovým koncertom z roku 2006 a 2020? Menej divákov a iný typ punku. Takisto sa mi vidí, že publikum vyspelo a totál sockapunk ako vystrihnutý z pesničky Najebaní Pankáči sa už často nekoná, ľudia akoby začali viac rozmýšľať nad svojimi životmi i svetom.  

 


 

Ako vnímaš domácu hudobnú scénu vo všeobecnosti - ktoré kapely/žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?

V roku 2004 som sa zrodil ako heavymetalista, z tohto obdobia som si zachoval lásku k melódiam, niekto by dodal, že k teplošinám. Ak by som mal uprednostniť pop punk alebo akúsi HC kašu bez ladu a skladu a zreteľného hudobného konceptu, je možné, že by som si radšej vybral premyslený a remeselne dobre zahratý pop punk, i keď samotný pop punk rád nemám. Ako chlapec som mal rád Kafe a Slíže a ich menej známe deriváty, z toho som časom vyrástol, pri HS mi začala vadiť ich rastúca sedlačina a pri IK Vratkov kokotizmus a pesničky pre deti. Mal som rád niektoré veci od Konfliktu a Zóny, ale tento archívny alkopunk sa mi tiež zunoval, a to aj bez kontroverzie okolo Koňýka. K novším prúdom - tiež som nikdy neprechovával sympatie k emo/metalcore/pop-punk vlne, mal som ich za, ako povedal klasik, šiltovkárov pojebaných (berte s nadsádzkou, mám ich rád, veď všetci obývame tú istú krumplovú jamu - spájajme sa kurva) ktorí mali síce naladené gitary do drop C, ale hrali na nich TIE štyri akordy. Postupne som prešiel od týchto adolescentných žánrov k vymakanejším veciam, začal som viac sledovať alternatívnu scénu a dospieval som spoločne so svojimi spolupútnikmi. Ako príklad uvediem kapelu Bačova Fujara, ktorá tiež začínala ako protopunková fosília a napokon to dotiahla až k jednému z najlepších alternatívnych albumov, ktoré u nás v tom období vznikli. Zo súčasných vecí ma potešilo napríklad Rúbanisko, Hrobár, Brizolit, z iného súdka napr. Darkness Positive či Džumelec. Stálice ako Čad ani nemusím spomínať. Apropó, Čad - občas sa mi zdá, akoby sa metalu dostávalo stále hlasnejšej odozvy, a to ďalej a ďalej od tmavých uličiek a zákutí. Zúčastnil som sa koncertu Čadu a Catastrofy v MMC (2018) a vtedajšia plnka by mohla predznamenať, že vákuum po punku a metalcore vyplní práve tento nový vietor v metale. Alebo sa to už stalo? Priznám sa, že domácu scénu až tak nesledujem, počúvam skôr zahraničné kapely, preto tento odstavec nie je taký obsažný, ako by som si želal. Idem rovno napísať Marošovi Buchelovi z Kazostroja, nech mi pošle nejaký mixtape.

 

Čo ťa na domácej scéne serie?

Akési vedomé či nevedomé elitárstvo. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že i v rámci scény existujú “rovnejší než rovní”. A to bude zrejme aj dôvodom, prečo sa pocitovo Kýbel či Marhule ocitli pred bránami komunity (v žiadnom prípade sa teraz nechcem hrať na renegáta, ktorý bol nespravodlivo dotlačený k exodu, nič si viac neželám, aby všetko tieto žabomyšie vojny zostali v niečich gatiach). Akonáhle sa dá tvoja tvorba zaradiť do niektorej z podkategórií slova “pičovina”, ako keby si už nebol hoden pozvánky na párty. Isteže, Marhule tvorí z 80% voda - jednoduché sacharidy, recesia, ľahkosť, sarkazmus, cynizmus. Vidí sa mi, že bez podladenej gitary a bez nahlas deklarovaného antifa, prochoice a vegan postoja nie si dosť dobrým kandidátom, aby si dostal priestor na istých pódiách a v istých médiách (nehľadiac na fakt, že niektoré moje postoje sú verejne známe, akurát nimi nepotrebujem ľuďom kaziť deň pri počúvaní tracklistu Marhúľ - viď môj vzťah k morálnemu hovnu). Pritom, ako som hore napísal, v Marhuliach do väčšiny pesničiek vkladám zrnko múdrosti, ktoré sa, podľa všetkej očividnosti, nechce každému hľadať. A takíto ľudia vám potom idú dávať lekciu o povrchnosti. Čo ma ale na tom najviac mrzí je fakt, že akonáhle vyprodukuje pičovinu “zvnútra” partie, tak je to akceptovateľné. O čo je, pri všetkej úcte, Brizolit či Fyasco menšia pičovina ako Marhule? V čom spočíva spoločenský odkaz pesničky, v ktorej sa hovorí o drepovaní Tiny Turner, alebo o leknách a Igorovi Timkovi? Pozor - mám rád menované kapely, želám si, aby sme sa na tomto ideologickom podklade zjednotili, nie opak. Ďalšia vec: niektoré pesničky okrem samotného postoja nemajú samé osebe svetobornú umeleckú hodnotu. Mám pocit, že keby niekto napísal jednoduchú trojakordovku, ktorej nosnou témou by bola “smrť fašizmu”, tak by bola všeobecne prijatá, bez ohľadu na kvalitu hudby či textu. Ak by sme z Dášovej pesničky Kazisveti vzali protináckovský postoj, zostala by nám prostá riekanka založená na slovesných rýmoch typu “hajloval-narezal” a piatich opekačkových akordoch. Keby sme pôvodný text zamenili za nejaký generický, napr. o vynášaní smetí, so záujmom by som sledoval, koľkým ľuďom by sa zapísala do pamäte. Pravdaže, krása leží v uchu poslucháča, a ktosi môže tvrdiť, že práve tá téma pridáva konkrétnej pesničke na kráse, ale - čo tak klásť podobný dôraz na obsah i formu? Nežobroním o ničiu pozornosť ani láskavosť, želal by som si však, aby sme sa netrieštili na kokotinách, spomeňte si na Svätoplukove prúty.

Nedávno som ako Matej Tále na Garážach v Bratislave predskakoval Muche. Mucha je super baba, spontánna, divoká, bezprostredná, zapálená, roztrhla dve struny akoby nič. Hlavnou postavou tohto dodatku je však Kubo Ursíny, ktorý prišiel s partiou na koncert. Ľahli si do trávy, pofajčievali, popíjali. Po koncerte sa v garáži strhol bašável, jeden so zvukárov hral na bicích Smells Like Teen Spirit, niekto iný na zas na gitare, ostatní len skákali a kopali a udierali do vecí sťaby perkusie. V podstate primitívna pesnička a do jej víru šialená zábava. Tu sa zjavil syn jedného z velikánov slovenskej hudby, syn toho, čo hrával s Jarom, nasledovník slovenského artrockového trónu; odkiaľsi vzal dve sklenené fľaše a jebúc ich o seba sa so záujmom pridal do búrlivého orchestra. Čumím naňho a pýtam sa: Kubo, ty vychytávaš takéto dekadentné akcie? Že jasné. Krátko na to sme sedeli na asfalte, hrali na gitare samé kokotiny od Pixies po Elán, a Kubo, medzičasom odpratavší sa opodiaľ, prišiel až mierne ostýchavo spýtať sa, či by sme nezahrali aj Zelený tulipán. Zoberte si z toho ponaučenie, aké chcete.


 

V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?

V 90. rokoch neexistovala simulácia živých koncertov tak, ako to dnes umožňuje Youtube. Bolo oveľa prirodzenejšie ísť v piatok na koncert, a to si často ani netušil, kto večer vystupuje. Takisto nebolo toľko styčných plôch medzi fanúšikmi a kapelami: kedysi to boli len koncerty, rádio a prípadne telka, dnes sú to všetky možné sociálne siete a stránky. Dnes musíš byť univerzálny šikovník, aby si dokázal pretlačiť kapelu, mal by si vedieť niečo o vytváraní obsahu, spravovaní sociálnych sietí, a kopu iných vecí. Strihač, grafik, textár, marketér, a to samozrejme bez nároku na mzdu. Na druhej strane, môžeš sa presláviť i z obývačky. Dnes nie je zďaleka nevyhnutné koncertovať, aby sa kapela dostala do povedomia, stačí kŕmiť internet vhodným obsahom v správnej forme. My sme s Marhuľami nastavili spomínaný štíhly model fungovania kapely. Všetko si robíme v domácich podmienkach s takmer nulovými nákladmi: DIY punk ako sviňa. Nahrávame v domácom štúdiu, klipy točím a strihám ja, tiež vyrábam merch, prakticky nemíňame žiadne zdroje, s výnimkou predmetov ako sú vinyly. Skúšky mávame zriedkakedy, nie je potreba častejšie. Je to veľmi príjemná a efektívna kultúra. S Marhuľami sme doposiaľ (9/2020) odohrali iba 9 koncertov, ale podľa počúvanosti skladieb môžeme vytvárať dojem ako aktívne hrajúca kapela. To je sila internetu a výhoda oproti roku 2006. Nehovoriac už o význame online sveta v čase pandémie.



Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ? (minulosť/súčastnosť)

Milujem tichšie, dynamické nahrávky, v ktorých vieš (predovšetkým na bicích, mňamka) rozoznať všetky stupne tvrdosti a sily, od pianissimo po fortissimo. Takéto farebné, citlivé nahrávky mali v rámci rocku napr. Led Zeppelin, z moderných vecí ich kopírujú neo-psychadelické kapely, ako napríklad Goat. Neviem však, k čomu na domácej scéne by som ich prirovnal, neviem o žiadnej kapele v tomto štýle. Čo sa aranžmánu týka, páči sa mi zvuk Korben Dallas, je tam presne tá citlivosť, dynamika, podobné kritériá spĺňajú aj Darkness Positive. Nemám rád tupý, maštaľný zvuk gitár a bicích, ako keby ožran mlátil kladivom do nákovy a pílil pri tom kmeň duba napoly.

Priznám sa - artworky veľmi nesledujem. Z toho, čo ma postretlo, môžem pochváliť Catastrofy: Boris je šikovný kreslič i režisér, chválim predovšetkým klip Ja som spokojný. Najosobitejší štýl majú Čad s “vymodelovanými” covermi v podobe odfotených bábok a iných modelov, najpodarenejšia je zrejme tá z albumu Ťažký kov. Tiež sympatizujem s DIY štýlom albumov od Dášu/Rúbaniska.

 

Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie?

Moji spoluhráči sú obaja introverti a koncertov máme odohratých ani čo by sa za necht vošlo, vtipných príhod je zatiaľ poskromne. Najväčšiu zverinu robí náš roadie Rudo. Marhule sú z hľadiska ľudských zdrojov úžasné kompaktné: v rámci štyroch ľudí sediacich v aute smerom na koncert sa nájdu producent, osvetlovač, kameraman, fotograf a zvukár. Posledné tri funkcie obhospodaruje náš roadie Rudo. Ten vie na povel kapelu nazvučiť, nafotiť i natočiť. Po príjazde domov ma automaticky čaká kopa kvalitného audiovizuálneho materiálu z koncertu na spracovanie. Rudo je multifunkčný, a k tomu sa stíha počas výkonu funkcií aj totálne ožrať až do zloby. Väčšina rodiaceho sa folklóru je založená na pozorovaní, ako počas večera Rudo klesá ako človek a nadobúda podobu obludy, až ho nájdete zrazu ležiaceho v strede cesty kdesi za Bánovcami nad Bebravou. Vraj celý život sníval, že bude komusi robiť roadieho, a teraz si tento sen splnil. 

 

 

Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo. 


Album: okrem menovaných skúste Microtonal Banana od King Gizzard & The Lizard Wizard so štvrťtónovými hmatníkmi. Zaujímavý zážitok.

Kniha: ak hľadáte istú dávku ideológie a “lifechanging experience” vo forme strhujúceho a realistického kvázirománu, siahnite po čomkoľvek od Asne Seierstad. Napísala knihu o Brevikovi či somálskom otcovi, ktorý odišiel hľadať svoje dcéry na územie Islamského štátu. Z perspektívy prvej osoby. Prelomový formát a neuveriteľný obsah.

Film: na festivale Junktown premietali Matrix v priestoroch opusteného raketového sila. Určite ste zabudli, aký je ten film nadčasový, pozrite si ho znovu. Ideálne v atómovom kryte.

Počítačová hra: nehrávam sa hry, nemám na to čas. Avšak občas podľahnem túžbe niečo rozflákať na sračku odpílenou brokovnicou a strčiť prst do ďury, kde mal nejaký zombík predtým hlavu. Ak hľadáte “řezbu” v oldschoolovom šate, stiahnite si Blood. Je to celkom určite najlepšia strieľačka šľapajúca na Build Engine (sorry Duke) a možno jedna z najlepších fpsiek ever. Ak trpíš túžbou na pol hodinu sa premeniť na totálneho šialenca a prskať napalm okolo seba, Blood je presne to, čo potrebuješ. Ak chceš vidieť, čo dokáže Build Engine v roku 2020, môžeš vyskúšať i sesternicu Duke Nukema v podobe Ion Fury.

Tetovanie nemám, ale budem mať. A som dlhoročný abstinent, takže aktuálne ani pivo ti neviem odporučiť. 


 

Aké hudobné/tvorivé plány resp. nezrealizované sny máš do budúcnosti?

Ani sa nepýtaj. Toľko mám plánov, že sa reálne obávam, či sa to dá za jeden život stihnúť. Momentálne mám tri aktívne projekty - Kýbel Mačiek, Marhule, Matej Tále. K tomu by som čochvíľa rád pripojil 9-členný inkluzívny ekumenický superband pod názvom Noeho Kanoe s veselo-kritickým repertoárom o úspechoch katolíckej cirkvi naprieč históriou. Ďalej je v poradí individuálny elektronický projekt, s ktorým by som snáď mohol prekročiť aj hranice stredoeurópskej gubernie. S Matejom Tálem by som rád koncertoval po celom historickom území poľského kráľovstva za vlády Boleslava Chrabrého, keď zahŕňalo i územie Česka a Slovenska. A bohviečo sa ešte pritrafí. Mám aj napísaných pár ruských pesničiek pre ukulele pod pseudonymom Lev Ukulelev. Môj sen je zahrať si raz v Noriľsku.

 

 

Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?

Ak myslíš hudobnú akciu - doma som si zamiloval Punkáčov Deťom, nielen kvôli tomu, že tam pôsobím v pozadí ako stage manager a tiež vypomáham s PR. V roku 2020 by to bol už môj štvrtý ročník na tomto festivale. V roku 2019 zažil expanziu a rozrástol sa na ozajstný fesťák s dvoma stejdžmi a podporným kultúrno-spoločenským programom. Krásna akcia, ktorá má potenciál pritiahnuť niekoľko tisíc návštevníkov. V neposlednom rade aj dôležité fórum pre undergroundové kapely. 


Ohľadom zahraničia: už som spomenul festival Junktown. Pozrite si odtiaľ fotky, ideálne rovno video, inak vám to mozog nevezme. Je to fenomenálne podujatie minimálne celoeurópskeho, ak nie globálneho významu. Ide o rekonštrukciu mestečka postaveného na troskách jadrovej apokalypsy, známe z kultovej počítačovej hry Fallout. Na tri dni sa premeníš na obyvateľa Junktownu, len nedávno vylezuvšieho z atómového krytu, oblečený do toho, čo nezničila atómovka. Z pozostatkov civilizácie nadšenci vybudovali unikátny “nový, horší svet” v areáli bývalej raketovej základne v Bratroniciach pri Prahe. Junktown žije niekoľkými paralelnými svetmi: sú to neskutočne premakané vizuálne orgie, zároveň kultúrne fórum s koncertmi a predstaveniami, môžete prepadnúť pudom a stať sa bojovníkom, alebo zvolíte romantickejší prístup a vydáte sa cestou plnenia questov. Popri tom slúži ako de facto socio-ekonomický experiment: na Junktowne platí vlastná mena - zátky z fliaš, bez ktorých sa nezaobídete a okrem jedla a pitia, za ktoré sa platí korunami, si nič ani nekúpite. A tak hútate, bartrujete, vyjednávate, vyhrávate či prehrávate v kasíne, zoznamujete sa s individuami, plníte questy, aby ste si mohli užiť postapokalyptický svet naplno. Festival má niekoľko etických a bezpečnostných pravidiel, ktoré sú preklenuté jedným základným - NEBUĎ KOKOT. A čudujte sa svetu, funguje to. Každý tretí človek má pri sebe buď nôž alebo aspoň ostne trčiace z úchylného postapo kostýmu, ale aj tak sa tam nič zlé nedeje. Nikto sa totiž nechce pripraviť o zážitok; všetci si túto bizarnú konšteláciu nadovšetko cenia. Možno by sa tento princíp rovnováhy a vzájomného rešpektu (aj s vlastnou paralelnou menou) dal premietnuť aj do niektorých typov usporiadania spoločnosti. Že by klopala na dvere kryptoanarchia?


 

Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?

Chcel by som vidieť, čo sa pod deklom skrýva Janovi Jazvecovi z Brizolitu. Takisto si podľa mňa zaslúži priestor skupina Jób. Zaujímavým korešpondentom by mohol byť aj Majka, pôsobiaci na oboch stranách hladiny v kapelách Tribute to freedom i Bijouterrier. Tiež by ma zaujímalo, čo obeduje kapela Rumaska


 

Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.

Zrnko múdrosti od Jordana Petersona: Viera je uvedomenie si, že tragická iracionálnosť života musí byť vyvážená rovnako iracionálnou oddanosťou základnej dobrote Bytia… rozhodnete sa konať tak, ako keby existenciu ospravedlňovala jej dobrota.”

Po junktownovsky: NEBUĎ KOKOT. Ale keby si bol, tak ŠÍR LÁSKU, TY KOKOT (názov chystaného singlu Marhúľ). Desatoro zozipované na dve položky.



Úprimné post scriptum: nečakal som pozvánku do tohto formátu. Vážim si to a ďakujem.

 

==============================

 

Linky:

https://www.facebook.com/k.marhule/