Solipsism - Pedagogy for the Existentially Exhausted (2026)
By Lord Belial
„the only dance we dance
is the dance of decadence.“
Gallowswaltz, Solipsism
Je smutným fenoménom dnešnej doby, že mnohí zotrvávajú v svojich životoch, hoci po ňom už dávno netúžia. Najväčšou iróniou takejto existencie je práve to, že vôľa žiť pretrváva aj tam, kde sa vytratila vôľa tešiť sa zo života. Srdce poslušne odmeriava čas vo svojom naučenom rytme, kým telo naďalej strojovo plní príkazy z mozgu. Myseľ podvedome skúma, či ešte pod nohami nájde pevné dno. Smrť sa vtedy prestáva javiť ako nepriateľ. Človek k nej po celý život kráča, no len málokedy si prizná, že bez smrti by život nebol krajší, len by sa donekonečna odkladal. Ľudia vyčerpaní bytím sú smutnými žiakmi beznádejnej existencie. Už ich neoklamú sľuby trvalého šťastia ani predstava, že utrpenie je iba omyl, ktorý sa dá veľmi ľahko napraviť. Nádejou nech je ten zvláštny paradox človeka, že aj keď už pozná svoj koniec, každé ráno znovu vstane a na krátky okamih sa správa, akoby svet ešte stále stál za ďalší nádych.
Musím priznať, že banskobystrický Solipsism vnímam na scéne len veľmi krátko, no stihli už u mňa zanechať veľmi silný dojem. Ich melancholicky ladený post black metal hodnotím veľmi vysoko, a to najmä po tom, čo som si vypočul ich druhý full album Pedagogy for the Existentially Exhausted (Pedagogika pre vyčerpaných bytím). Ten vyšiel na CD koncom mája v Sun & Moon Records a na ploche 50 minút prináša témy, o ktorých sa v spoločností ešte stále hovorí oveľa menej, než by sa malo.
Úvodný song K pádom a vstaniam je úžasnou metalovou meditáciou o pádoch, beznádeji a neustálom hľadaní radosti v priestore, ktorý často pôsobí absurdne a bez jasných odpovedí. Namiesto prvoplánového optimizmu ponúka konfrontáciu medzi rezignáciou a vôľou pokračovať. Motívy noci, pádov a smrti vytvárajú nielen temnú lyrickú atmosféru, ale aj hudobnú; kombinujúc tradičné blackmetalové pasáže s melancholickými je cítiť, že s ľudstvom niečo nie je v poriadku a treba to povedať nahlas, jasne a zrozumiteľne! Napriek smútku, beznádeji, bolesti a nevyhnutnému koncu má význam pokračovať, ak človek nájde svoje vlastné prečo.
Hľadanie zmyslu žitia namiesto bezcieľneho pôžitkárstva či úniku pred prázdnotou nájdeme v prenádhernej druhej piesni Strive For Meaning. Človek nie je pasívnou obeťou, ak sa správne rozhodne, čím naplní svoj život. Ale čo ak nie? Pieseň sa nesie v o niečo pomalšom tempe s viacerými melancholickými pasážami a zúfalo vykričanom refréne "Strive, strive, strive for meaning", ktorý dôrazne upozorňuje, že hodnoty nevznikajú len tak samovoľne, ale človek ich musí vytvárať vlastnou vôľou. Súčasne sa tu predstavuje prvý z až piatich hostí tohto albumu, ktorým je A.G. (Gergely Almasi) z Autumn Nostalgie. Pri tomto sa na chvíľu pristavím, osobne hodnotím veľmi kladne skutočnosť, že scéna drží pohromade a kapely sa podporujú, len takto bude silnieť a prinášať nové hodnotné diela.
Na tretej On Life’s Belongingness sa spolupodieľal dánsky hudobník, žijúci v Bratislave, Rasmus Ejlersen, známy zo svojho projektu Udånde. Rasmus na nebál nahlas hovoriť o svojich vnútorných démonoch, úzkostných stavoch a depresií, čím sa jeho účasť stáva vysoko autentickou, a tak sa k nám dostáva nekompromisná výpoveď o živote, ktorý človeka neustále skúša, zraňuje a napokon pripraví o všetko. Vykresľuje život ako nemilosrdnú milenku, ktorej človek obetuje všetko čo má napriek tomu, že vie že tento vzťah nevyhnutne vedie ku koncu. Ako kurvu, ktorú neplatí peniazmi, ale vlastnou existenciou.
Everything is Nothing (With a Twist) sa hneď na úvod pokúša odložiť smrť a získaný čas vyplniť hýrením, kariérou, koníčkami, mechanizmami dnešnej doby, ktorými človek tak často prekrýva úzkosť z vlastnej smrteľnosti. Skladba sa, podobne ako tá predošlá, nesie prevažne v strednom tempe, znie o niečo viac old schoolovo, avšak prináša aj veľmi pestré aranžmá, ktoré v spojení s naliehavým vokálom vytvárajú atmosféru, ktorú poslucháč musí cítiť aj bez toho, aby poznal motív. Toto je súčasne asi najsilnejšia stránka celého albumu, že znie presne tak akútne, tak brutálne autenticky, ako akútne sú myšlienky vyjadrené v textoch. Neviem, či to viem správne napísať, ale určite to tam cítim. Krásnym príkladom je krátke intermezzo Hovor so mnou, kde melancholicky zvuk klavíra a sirény na konci vytvárajú doslova husiu kožu. Náladotvornosť Solipsism ma fascinuje!
K samému sebe je pieseň nasiaknutá tichou bolesťou, v ktorej sa ozýva osamelosť človeka, strateného medzi spomienkami a prázdnotou. Zachytáva chvíle, keď človek bojuje s vlastnými démonmi a zostáva sám so svojou ťažobou. Samota však nemusí byť len nedostatkom spoločnosti. Metaforou vnútornej bolesti je karmínový atrament .. papier neodmieta, nesúdi, neopúšťa. Človek môže byť obklopený davom a napriek tomu zostať absolútne izolovaný. Každý tón nesie pocit beznádeje, zvlášť akustická melancholická pasáž v druhej polovici, v ktorej zase raz Solipsism dokazuje neuveriteľnú schopnosť hudobne zhmotniť ich myšlienky. Záverečné naliehavé opakovanie „všetko je len v tvojej hlave“ to len neuveriteľným spôsobom dokazuje! K samému sebe považujem za najintímnejšiu výpoveď z celého albumu. Temná sebareflexia o návrate k sebe samému. Pretože vždy sa najväčšia prekážka aj najväčšia šanca na zmenu nachádzajú na tom istom mieste – v človeku samotnom. Na tejto piesni hosťoval Kverd z brnenskej kapely Heiden, ktorá si prešla svojou cestou od tradičného black metalu post black až k súčasnému rockovejšiemu štýlu, avšak vzhľadom k životným skúsenostiam samotného Kverda je jeho účasť na albume úplne prirodzená.
Samuel z Besna a N. z Porenut hosťujú na ďalšom skvoste, V podkroví som našiel lano. Tak ako ľudia zvyknú odkladať rôzne haraburdy na povalu, rovnako odkladajú svoje starosti a žiale; avšak pred vlastnými démonmi sa nedá donekonečna utekať. Lano tu funguje ako veľmi silný ústredný symbol – najprv je obyčajným predmetom v podkroví, potom sa postupne mení na obraz traumy, bezvýchodiskovosti; a napokon jedinej možnosti úniku. Opakujúci sa refrén „V podkroví som našiel lano“ s každým opakovaním dostáva temnejší význam: od obraznej metafory, cez priznanie problému, až po vetu „A nečakám viac ráno.“ Hudobne sa song nesie v melancholickom, ťažkom tempe, skvele zhmotňujúcom jeho zúfalý motív. Pripúšťam isté korelácie s tvorbou Besna, čo je však vzhľadom k žánrovej príbuznosti a hosťovaní Samuela úplne prirodzené a vôbec ma to nevyrušuje.
On Facing Outwards je vyše osem minútový epos, a je to bezprecedentná ukážka toho, ako ďaleko sa Solipsism posunuli vo svojej tvorbe od debutu. Z pohľadu štruktúry skladby, zmien nálad či striedaní klasických blackových pasáži s melancholickými sa jedná o najkomplexnejší song albumu, a súčasne ma necháva zvedavého, či práve takto bude vyzerať ďalšia tvorba kapely, alebo sa vyvinie niekam ďalej. Vlastne ani neviem, čo by som chcel viac; dotiahnuť toto k dokonalosti, či nechať sa prekvapiť niečím úplne novým? Priznám sa, láka ma jedno aj druhé. Určite nebudem sklamaný!
Záverečná pieseň Gallowswaltz je jednoducho úžasný hudobný zážitok! Jedná sa o metalový valčík „se vším všudy“, existenciálny tanec na hrane sebazničenia. Smiem prosiť? Ďakujem, neprosím! Základom je apatia, depresívna úzkosť, sebazápas a fascinácia hranicou medzi životom a smrťou. Tanec na okraji priepasti. Vôbec do nej netreba spadnúť, stačí už len tanec na jej okraji, elegantný valčík na hrane vlastnej skazy. Tanec dekadencie. Už neviem, ako z toho von, tak ma len nechaj chvíľu tancovať. Lebo neustále pozeranie do vlastnej priepasti môže byť samo o sebe pascou schovanou v našich mysliach.
Black metal býva často vnímaný ako hudba temná, extrémna a provokatívna. O to neobvyklejšie, no veľmi dôležité je, že Solipsism tento priestor využíva na niečo oveľa hlbšie – na skúmanie tém, o ktorých spoločnosť radšej mlčí. Texty o osamelosti, psychickom utrpení, sebaklame, existenciálnej úzkosti či neustálom pohybe na hrane priepasti nie sú samoúčelnou temnotou, ale obrazom človeka, ktorý zápasí sám so sebou. Práve black metal môže byť pre takéto témy mimoriadne silným médiom. Jeho extrémnosť umožňuje hovoriť o extrémnych vnútorných stavoch bez prikrášľovania a bez potreby predstierať, že všetko bude vždy v poriadku. Takáto hudba môže pomenovať pocity, ktoré mnohí ľudia nedokážu alebo nechcú vysloviť. A už samotné pomenovanie môže byť dôležité – pretože utrpenie, o ktorom sa hovorí, prestáva byť úplne neviditeľné. Zároveň je cenné, že tieto texty neponúkajú jednoduché odpovede. Nesnažia sa rozdávať lacné rady o pozitívnom myslení. Pýtajú sa, čo s človekom urobí príliš hlboký pohľad do vlastného vnútra, kde sa končí sebapoznanie a začína sebadeštrukcia a či je možné nájsť zmysel skôr obrátením pohľadu späť k svetu. Práve táto neistota robí ich posolstvo ľudským. Vďaka za tento album, Solipsism!
Solipsism - Pedagogy for the Existentially Exhausted (2026)
By Lord Belial
„the only dance we dance
is the dance of decadence.“
Gallowswaltz, Solipsism
It is a sad phenomenon of our time that so many people carry on with their lives even though, deep down, they have long since stopped longing for them. The greatest irony of such an existence is that the will to live persists even where the will to enjoy life has disappeared. The heart obediently measures out time in its familiar rhythm, while the body mechanically continues to follow commands from the brain. The mind subconsciously searches for solid ground beneath its feet. Death then begins to seem less like an enemy. We spend our entire lives walking towards it, yet rarely admit that without death, life would not necessarily be more beautiful — it would merely be postponed forever. People exhausted by existence are sad students of a hopeless existence. They are no longer fooled by promises of permanent happiness or by the idea that suffering is merely some mistake that can easily be fixed. Let there be hope in that strange human paradox: even when we know how our story ends, every morning we get up again and, for a brief moment, behave as though the world were still worth another breath.
I have to admit that I have only been aware of Banská Bystrica's Solipsism for a relatively short time, but they have already managed to leave a very strong impression on me. I rate their melancholic post-black metal very highly, especially after hearing their second full-length album, Pedagogy for the Existentially Exhausted. Released on CD by Sun & Moon Records at the end of May, its 50 minutes explore subjects that society still talks about far less than it should.
The opening track, K pádom a vstaniam (To Falls and Risings), is a wonderful metal meditation on falling, hopelessness and the constant search for joy in a space that so often feels absurd and devoid of clear answers. Instead of easy optimism, it offers a confrontation between resignation and the will to carry on. Images of night, falling and death create not only a dark lyrical atmosphere but a musical one as well. Combining traditional black-metal passages with melancholic ones, you can feel that something is wrong with humanity — and that it needs to be said out loud, clearly and without ambiguity. Despite sadness, hopelessness, pain and the inevitable end, there is still a reason to carry on if you can find your own why.
The search for meaning in life, rather than aimless hedonism or an escape from emptiness, lies at the heart of the beautiful second track, Strive For Meaning. A person is not merely a passive victim if they can decide what to fill their life with. But what if they can't? The song moves at a somewhat slower pace, with several melancholic passages and the desperately screamed refrain, “Strive, strive, strive for meaning,” forcefully reminding us that values do not simply emerge on their own — we have to create them through our own will. This track also introduces the first of no fewer than five guests appearing on the album: A.G. (Gergely Almasi) of Autumn Nostalgie. I'll stop here for a moment because I personally see it as a very positive thing that the scene sticks together and bands support one another. That's how a scene grows stronger and continues producing new and worthwhile music.
The third track, On Life’s Belongingness, features Danish musician Rasmus Ejlersen, now living in Bratislava and known for his project Udånde. Rasmus has never been afraid to speak openly about his inner demons, anxiety and depression, which makes his participation feel highly authentic. What we get is an uncompromising statement about a life that constantly tests us, wounds us and eventually takes everything away. Life is portrayed as a merciless lover to whom we sacrifice everything we have, despite knowing that the relationship must inevitably end. A whore we pay not with money, but with our own existence.
Everything is Nothing (With a Twist) begins by trying to postpone death and fill the borrowed time with partying, careers, hobbies — all those mechanisms of modern life we so often use to cover up the anxiety of our own mortality. Like its predecessor, the song mostly moves at a mid-tempo pace and sounds somewhat more old-school, yet its arrangements are remarkably varied. Combined with the urgent vocals, they create an atmosphere the listener can feel without even knowing what the song is about. This is probably the greatest strength of the entire album: it sounds exactly as urgent and brutally authentic as the ideas expressed in the lyrics actually are. I'm not sure I can put it into words properly, but I can definitely feel it there. A beautiful example is the short intermezzo Hovor so mnou (Talk to Me), where the melancholic piano and the siren at the end literally give me goosebumps. Solipsism's ability to create atmosphere fascinates me!
K samému sebe (To Oneself) is soaked in quiet pain, echoing the loneliness of a person lost somewhere between memories and emptiness. It captures those moments when we fight our own demons and remain alone with the weight we carry. But loneliness does not necessarily mean the absence of other people. Crimson ink becomes a metaphor for inner pain — paper does not reject you, judge you or abandon you. A person can be surrounded by a crowd and still remain completely isolated. Every note carries a sense of hopelessness, especially the melancholic acoustic passage in the second half, where Solipsism once again demonstrate their incredible ability to turn ideas into music. The urgent repetition of “everything is only in your head” at the end proves it yet again in an extraordinary way.
I consider K samému sebe the most intimate statement on the entire album. It is a dark self-reflection about returning to oneself. Because the greatest obstacle and the greatest possibility for change are always found in exactly the same place — within ourselves. The track features Kverd from Brno's Heiden, a band whose own journey has taken them from traditional black metal through post-black metal to their present, more rock-oriented sound. Considering Kverd's own life experiences, his appearance on the album feels completely natural.
Samuel from Besna and N. from Porenut guest on another gem, V podkroví som našiel lano (I Found a Rope in the Attic). Just as people tend to dump unwanted junk in the attic, we also store away our worries and sorrows — but we cannot run from our own demons forever. The rope serves as an incredibly powerful central symbol. At first, it is merely an ordinary object lying in the attic. Gradually, it transforms into an image of trauma and hopelessness, and finally into what appears to be the only possible means of escape. The recurring refrain, “I found a rope in the attic,” grows darker with every repetition: from a figurative metaphor, through an acknowledgement of the problem, until finally arriving at the line, “And I no longer wait for morning.”
Musically, the song moves at a melancholic, heavy pace that perfectly embodies its desperate subject. I can hear certain parallels with Besna's music, but given the stylistic kinship and Samuel's guest appearance, that feels entirely natural and doesn't bother me in the slightest.
On Facing Outwards is an epic running for more than eight minutes and an unprecedented demonstration of just how far Solipsism have progressed since their debut. In terms of song structure, changes of mood and the alternation between classic black-metal passages and melancholic sections, it is the most complex track on the album. At the same time, it leaves me wondering whether this is where the band's future music is heading or whether they will evolve somewhere else entirely. Honestly, I don't even know which I'd prefer: for them to perfect this approach or to surprise me with something completely new. I admit I'm tempted by both. I'm sure I won't be disappointed!
The closing track, Gallowswaltz, is simply an incredible musical experience! It's a full-blown metal waltz — an existential dance on the edge of self-destruction. May I have this dance? Thanks, but no thanks!
At its core are apathy, depressive anxiety, inner conflict and a fascination with the boundary between life and death. A dance at the edge of the abyss. You don't even have to fall into it; dancing along its edge is enough — an elegant waltz on the brink of your own destruction. A dance of decadence. I don't know how to get out of this anymore, so just let me dance for a while. Because constantly staring into your own abyss can itself become a trap hidden somewhere inside the mind.
Black metal is often perceived as dark, extreme and provocative music. That makes it all the more unusual — and all the more important — that Solipsism use this space for something much deeper: exploring subjects that society would often prefer to keep silent about. Lyrics dealing with loneliness, psychological suffering, self-deception, existential anxiety and the constant movement along the edge of the abyss are not darkness for darkness's sake. They are a portrait of a human being struggling against themselves.
Black metal can be an extraordinarily powerful medium for precisely these subjects. Its extremity allows us to speak about extreme internal states without embellishment and without pretending that everything will always turn out fine. Music like this can give a name to feelings that many people cannot, or do not want to, put into words. And the very act of naming them can matter — because suffering that is spoken about ceases to be completely invisible.
It is equally valuable that these lyrics offer no easy answers. They do not hand out cheap advice about positive thinking. Instead, they ask what happens when a person looks too deeply inside themselves; where self-knowledge ends and self-destruction begins; and whether meaning might ultimately be found by turning our gaze back towards the world.
It is precisely this uncertainty that makes their message so human.
Thanks for this album, Solipsism!
No comments:
Post a Comment