(fotky: Sonka Maletz / Facebok)
Kto si, čo robíš, čo Ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?
Volám sa Vlado Nosáľ a hrám svoje pesničky.
V akých kapelách a projektoch si pôsobil a na čo si hral? V akej formácii si aktívny v súčastnosti?
Snažím sa hrať na všetko, čo sa mi dostane do rúk, ale mojím primárnym hudobným nástrojom je gitara, plus teda spievam. Hrával som v x kapelách, najintenzívnejšie zrejme v Queer Jane, kde som bol 10 rokov frontmanom. Tá sa tohto roku rozpadla a tak som si založil novú - Vlado Nosal & The Avedons. Popritom tvorím songwriterské duo s britským pesničkárom menom Boo Hewerdine - pracovne sa náš projekt nazýva Hotel Art, ale ešte som sa celkom nerozhodol, či sa mi ten názov páči, uvidíme. Takisto hrávam pesničky Deža Ursinyho v projekte Provisorium jeho syna Kuba. Koncertujem tiež sólovo a sem-tam si zahrám aj nejaké covery v skupine The Blackbirds.
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - kto na nej spolupracoval, ako vznikala?
Cold Cigarette je prvou nahrávkou, ktorú sme dali dokopy ako Vlado Nosal & The Avedons. Vznikala prevažne u mňa doma. Keďže sa rád venujem medzinárodným spoluprácam, okrem “Avedonovov” som zavolal na pomoc aj už spomínaného Booa Hewerdina, ktorý do skladby nahral gitaru a nejaké synťáky. S finálnym zvukom mi zase pomohol americký hudobník Ken Coomer z mojej zrejme najobľúbenejšej súčasnej kapely, Wilco.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe?
Snažím sa veľa počúvať, a to nielen hudby, ale aj slov, či už v bežnom živote alebo napríklad aj vo filmoch či knihách (tie teda skôr čítam). Sem-tam ma niečo zaujme natoľko, že z toho spravím pesničku. Okrem toho si sadám ku gitare aj cielene, brnkám si a dúfam, že mi napadne nejaká pekná melódia. A niekedy napadne.
Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol?
Nerád by som to rozdeľoval. Páči sa mi A Happy Drunk, pieseň z posledného albumu Queer Jane. Je priamočiara hudobne aj textovo, nie je to len séria obrazov. Ale najlepšia pesnička je vždy tá najnovšia, takže by som vyzdvihol aj Cold Cigarette od Vlado Nosal & The Avedons.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita?
Pravdupovediac som sa tým v začiatkoch až tak nezaoberal. Mal som rád Beatles, Elliotta Smitha, Oasis, Crowded House, teda šikovne napísané melodické pesničky, ktoré so mnou niečo robili aj emocionálne. Chcel som zložiť aspoň jednu podobnú, zrejme aj preto, že to posledné roky veľa ľudí nerobí. Spätne si uvedomujem, že to bolo celkom odvážne. No minimálne sa mi podarilo to, že som dnes podpísaný pod skladbami, ktoré sa mi páčia ako poslucháčovi. Až keď som sa pred pár rokmi začal full-time pracovať, dohnala ma ľútosť, že sa hudbou neživím. No okrem toho, že je to v našich podmienkach už samo o sebe ťažké, narážam aj na svoju povahu, ktorá mi nedovolí v hudbe robiť kompromisy. Ale nemôžem povedať, že by som bol veľmi nespokojný.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť?
Raz si nás s Queer Jane bookol istý bar v Topoľčanoch. Po niekoľkých pesničkách sa ukázalo, že je to akési nedorozumenie - boli v tom, že sme zábavová kapela. Zutekali sme odtiaľ rýchlejšie, než by si stihol povedať: “Zahrajte Elán.”
Čo chystáš v blízkej budúcnosti?
Momentálne dokončujem album s Booom Hewerdinom. Ide o pesničky, ktoré sme spoločne skladali počas lockdownu - na diaľku sme ich napísali aspoň 50. Tie najlepšie z nich sme začiatkom roka boli nahrať v anglickom Saltwell Studio so skvelým producentom Chrisom Pepperom. Pár pesničiek je už von a ďalšie dokončujeme, mixujeme atď. Je to celkom veľká vec, Boo je podľa mňa jeden z najlepších pesničkárov vôbec - veľmi odporúčam si na neho posvietiť. Paralelne chystáme album aj s Vlado Nosal & The Avedons. Je to čerstvá záležitosť, no mám pocit, že to našej kapele ide viac než dobre. Bez toho, že by sme sa do niečoho nútili, sa nám už podarilo vydať singel, kopia sa aj koncerty. Teším sa z toho.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény?
Držím si tu čestné miesto večného outsidera.
Je rebélia stále dôležitá? Proti čomu, alebo za čo sa dnes "bojuje" v skúšobniach a na koncertných pódiách?
Rebélia je bytostne dôležitá. V hudbe ju stále cítiť, no je škoda, že ju veľmi nebadať v mainstreame. Ja som obrovským fanúšikom romantickej predstavy, že hudba dokáže niečo zmeniť a je mi ľúto, že na svetovej scéne nevidím žiadne kapely, ktoré by otriasli naozaj celou spoločnosťou, ako dajme tomu kedysi Sex Pistols alebo Nirvana. Bohvie, čím to je, možno je rock’n’roll naozaj mŕtvy. Alebo zo mňa hovorí nostalgia za časmi, ktoré som nikdy nezažil, to sa tuším volá anemoia. V každom prípade, nepriatelia sú stále tí istí a stále si zaslúžia spätnú väzbu, napríklad aj tú gitarovú. Treba tiež dodať, že na našej scéne ľudia chvalabohu ešte nie sú voči všetkému ľahostajní a čas od času sa tu organizujú skutočne zmysluplné podujatia. Teraz je to napríklad veľmi dôležitá Slovenská Tepláreň.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať alebo počúvať interpreta?
To je na dlhú debatu, tak to asi zjednoduším a poviem, že dobrovoľne nepočúvam nič, čo sa mi nepáči.
Čo Ťa na domácej scéne teší a naopak čo ťa serie?
Teší ma, že je tu naozaj veľmi veľa šikovných ľudí, ktorí napriek prekážkam tvoria pekné veci. Sere ma, keď sa niekto berie príliš vážne, ale tiež, keď sa neberie vážne vôbec.
Berieš umelecké vyjadrenie ako únik z reality alebo naopak ako súčasť a odraz diania v spoločnosti?
Nemyslím si, že sa to vylučuje.
Ako vnímaš nostalgiu za retro žánrami (image, hudba, zvuk)?
Sám ňou trpím, resp. si ju užívam. Prikláňam sa k tomu, že v hudbe bolo už všetko vymyslené a netýka sa to iba rokenrolu. Väčšina veci, ktoré mám rád, nie sú 100 % originálne a hádam sa zhodneme na tom, že sú aj závážnejšie zločiny než hudobné, zvukové a imdižové krádeže. Samozrejme všetko závisí od vkusu. Ak niekto dnes hrá prog-rock, je pre mňa okamžite podozrivý.
Je fajn ak sa hudobné žánre a subkultúry miešajú alebo je lepšia žánrová čistota?
Nič ako žánrová čistota podľa mňa už ani neexistuje a ak áno, tak jedine na reggae podujatiach, kam sa chodí pre úplne iné veci než hudbu.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne Ťa zaujal najviac?
Pre mňa sú pesničky o súhre hudby a textu. Na ňu sa pri počúvaní sústredím a snažím sa nenechať sa rozptýliť inými vecami. Artwork, videoklipy a dokonca aj zvuk sú pekný bonus, ale príliš nad nimi nechcem rozmýšľať. Páčia sa mi Dano Forgáč, Zabiť Františka a Terrible 2s, lebo to, čo robia, robia úprimne.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a alkohol ktorý odporúčaš.
Posledné roky ma veľmi baví Lucinda Williams, takže odporúčam jej album Car Wheels On A Gravel Road. Ocenili ho aj robotníci u nás na byte, presnejšie jeden z nich povedal: “Dobrá muzika,” a druhý: “Country.” Idem ďalej: nedávno som čítal výbornú knihu The Comedy Writer od Petera Farrellyho. Dlhé roky je mojím najobľúbenejším filmom Trainspotting, no skúsim odporúčiť niečo novšie, čo ešte nevidel úplne každý - Licorice Pizza. Seriál: Curb Your Enthusiasm. Počítačové hry príliš nehrám, ale keď mala moja priateľka covid, z dlhej chvíle som v izolácii hral úplne prvé GTA. Potom som to radšej zase odinštaloval, lebo som sa v reálnom svete začal báť byť sám so sebou v aute. Takže to vlastne ani neodporúčam. Tetovania sa mi nepáčia, moja rada je žiadne také štúdio nenavštevovať. Z alkoholu mi najviac chutí whisk(e)y, z tých cenovo dostupnejších asi Jameson, ale neviem, či to nie je len preto, že som čítal, že ju pije aj Shane MacGowan z The Pogues.
Prosím Ťa, kde a ako sa začal príbeh skladby Prší prší (skladba vydaná na EP Mini Album Thingy Wingy od The Brian Jonestown Massacre)?
Začalo to ešte niekde na strednej, bol som dosť obsedantným fanúšikom The Brian Jonestown Massacre a Antona som kontaktoval. Vedel som, že má rád obskúrne kapely zo 60s, tak som mu poslal niečo od Prúdov. Ocenil to. V roku 2014 som sa s ním stretol osobne, robili sme spolu v Prahe rozhovor. Začali sme si písať, posielal som mu svoju hudbu a asi sa mu páčila, pretože navrhol, že by sme spolu mohli niečo nahrať. Tak som si spravil výlet do Berlína, kde sme tú pesničku za jeden deň zbúchali.
Ako súvisí Prší prší s hadom v čižme a zabitím kráľov?
Text som do veľkej miery improvizoval priamo v štúdiu a už si presne nepamätám, na čo som vtedy myslel. Interpretáciu rád prenechám iným.
Aký bol pocit a skúsenosť hrať a nahrávať s Antonom Newcombom & co.?
Bolo to strašne intenzívne. Keďže Anton celý život usilovne pracuje na povesti “komplikovaného génia”, bol som pripravený na všetko. Nakoniec bol však veľmi milý, prostredník mi ukázal iba raz. A po nahrávaní nám nechal kľúče od jeho štúdia so slovami: “Just don’t steal any of the guitars”. Takže sme tam ešte pár dni s priateľkou prespávali, pod plagátmi Charlesa Mansona a podobnými bizarnosťami. Nič sa nám nestalo a na AirBnB by som mu dal 5 z 5.
Aký bol ohlas doma a vo svete na vašu kolaboráciu?
Mini Album Thingy Wingy, kde sa pesnička ocitla, bol jeden z najlepšie prijatých “neskorších” albumov The Brian Jonestown Massacre. Bola o mne zmienka v NME aj na AllMusic, čo ma ako dychtivého čitateľa hudobných recenzií strašne potešilo. Myslím, že to pomohlo aj na Slovensku, vyšlo to cca v rovnakom čase ako Flowerville, prvý album Queer Jane, a miestni fanúšikovia indie-psychedelic-whatever gitarovej hudby, sa tak o nás včas dozvedeli. Všetci piati.
Čo na to celé hovorí Joel Gion?
Joela som stretol iba na chvíľu, keď priniesol Antonovi za hrsť tabletiek. Na moje počudovanie to boli iba vitamíny a ďalšie výživové doplnky.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?
Určite treba urobiť rozhovor s Danom Forgáčom, nie príliš známym, no o to lepším bratislavským pesničkárom. Kedysi hrával v skupine Scott & Zelda a minulý rok vydal vynikajúci sólový album. A ku všetkému má čo povedať.
Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.
“To live outside the law, you must be honest.” Bob Dylan. Neviem, čo to znamená.
======================================================
Linky:
