Carnivore A.D. - Transmutation (EP 2026, Cassette) By Tom/EZR
Krajina: US; MC Vydavateľstvo: Apostasy (N/A); Zoznam Skladieb: A1 Prologue A2 Transmutation B1 I Stand Alone B2 Social Decomposition B3 Mine Is the Hand Total Playing Time: 17:36
Kult Petra Steela (RIP) žije dodnes a rozvetvuje sa do rôznych hudobných podôb. Na ducha a odkaz tvorby Type O Negative sa snažili nadviazať bývalí spoluhráči prakticky hneď po jeho smrti – už v roku 2010 Sal Abruscato so svojím projektom A Pale Horse Named Death a debutom And Hell Will Follow Me. O pár rokov neskôr „dvojičky“ Kenny Hickey a Johnny Kelly rozbehli spoločné projekty Silvertomb a Sun Don’t Shine, ktoré sú vlastne pokračovaním ich Type O „bočáku“ Seventh Void z roku 2009. Na oživenie kultu Petrovej prvej zásadnej kapely Carnivore, ktorá v 80. rokoch hrala postapokalyptický thrash/crossover, sme si však počkali až do roku 2017.
V tom čase dal dokopy tribute kapelu Carnivore A.D. pôvodný bubeník a blízky priateľ Petra Steela Louie Beato, ktorý si prizval ďalšieho člena z pôvodnej zostavy – kontroverzného gitaristu Marca Piovanettiho (momentálne vo väzbe) – a dlhoročného člena brooklynského HC/thrash undergroundu s presahmi do horror/goth rocku Barona Misuracu. Barona vnímam zhruba od polovice 90. rokov vďaka jeho goth kapele Vasaria, ale aj preto, že sa tento Brooklynčan s vlasmi po kolená vždy svojím spôsobom podobal na Petra Steela – hoci hudobne medzi sebou nemali žiadne priame prepojenie.
Carnivore A.D. v rokoch 2017 – 2022 hrali živé vystúpenia výlučne s repertoárom pôvodných Carnivore z 80. rokov. Po odchode Piovanettiho a Beata však do kapely nastúpil ďalší člen Vasarie – gitarista Chuck Lenihan – a nový bubeník Joe Cangelosi, známy z 80s thrash metalovej kapely Whiplash, ale aj z albumu Kreator – Cause for Conflict (1995). Nanovo zostavený Carnivore A.D. sa rozhodol otvoriť novú kapitolu svojej existencie a – s požehnaním zakladajúceho člena Louieho Beata – konečne začal aj s písaním vlastnej tvorby.
Koncom marca 2026 vydávajú Carnivore A.D. na nemeckom labeli Apostasy Records úplne nové EP Transmutation. Kým Carnivore v roku 1987 umiestnili na svoj posledný album Retaliation postavy v chemických maskách a rakety smerujúce k oblohe, o necelých štyridsať rokov neskôr prichádza CarnivoreA.D. s artworkom vojaka v plynovej maske, rádioaktívnymi symbolmi, zdevastovanou krajinou a troma raketami nasmerovanými niekam na východ.
EP začína minútovým prológom, kde sa hlboký hlas pýta „Are you ready?“, nasledovaný pomalou zostupnou melódiou hranou na výrazne väzbiacej gitare, base a bicích. Komu v žilách koluje 0 negatívna krvná skupina, tomu je jasné, že intro odkazuje na „gravitačné konštanty“ Petra Steela – tentoraz však v bezklávesovom prevedení.
Skladba Transmutation začína zvukom sirén a výkrikom „Do you believe in revelation?“ s výrazným „R“, po ktorom nasleduje rýchly riffing, vokálne frázovanie a dvojkopáky. Skladba mení tempá, je tu veľa sólovania, väzbenia, basa je výrazná, bicie idú naplno, vokál kričí, šepká, hrozí… kvality hudobníkov sú zrejmé a skladba funguje výborne.
Ďalšia skladba I Stand Alone začína pomalším sekaným motívom a vokálom, ktorý mi vyvoláva spomienky na debut Vasarie – skladbu napísal Chuck Lenihan a jeho rukopis je cítiť. Je nám servírovaný gotický thrash metal – áno, prvýkrát počujem niečo podobné a baví ma to. Social Decomposition je návrat k rýchlosti a jednoduchosti – kombinácii, v ktorej opäť vyniknú inštrumentálne schopnosti hudobníkov.
Posledná skladba Mine Is the Hand je opäť v strednom tempe, s výrazným riffom, ktorý prechádza do väzbených plôch tvoriacich silnú atmosféru. Vyzdvihujem pasáž, ktorá až panterovským spôsobom oddeľuje hlboký basový riffing a vysoko položenú sólujúcu gitaru bez zbytočných zdvojených skreslení. Čistá, precízna hra – človek počuje každý tón, nič sa neschová. Záverečný motív je absolútne hutný death-thrash z 80. rokov s vokálom ako od nasratého vojaka chemickej roty, ktorý na vás reve povely z plynovej masky.
Sedemnásťminútové EP Transmutation ubehne veľmi rýchlo. Napadne pri ňom veľa vecí, ale záverečné myšlienky patria tomu, že odkaz Petra Steela je stále živý a skupinke okolo Barona Misuracu sa ho podarilo zmutovať do novej formy – konzistentnej s pôvodnou Petrovou kapelou, no zároveň modernejšej a inštrumentálne vyzretejšej. Počúvať nový materiál Carnivore A.D. je ako pozrieť si nového Mad Maxa v IMAXe a pritom s láskou spomínať na staré VHSky s Melom Gibsonom.
Carnivore A.D. - Transmutation (EP 2026, Cassette) By Tom/EZR
Country: US; MC Label: Apostasy (N/A); Tracklist: A1
Prologue A2 Transmutation B1 I Stand Alone B2 Social Decomposition B3
Mine Is the Hand Total Playing Time: 17:36
The cult of Peter Steele (RIP) is still alive today, branching out into various musical forms. Former bandmates tried to carry on the spirit and legacy of Type O Negative almost immediately after his death — as early as 2010, when Sal Abruscato launched A Pale Horse Named Death with the debut And Hell Will Follow Me. A few years later, the “twins” Kenny Hickey and Johnny Kelly started their joint projects Silvertomb and Sun Don’t Shine, essentially continuing the direction of their Type O side-project Seventh Void from 2009. However, we had to wait until 2017 for a revival of the cult surrounding Peter’s first essential band, Carnivore, which in the 1980s played a post-apocalyptic thrash/crossover hybrid.
At that time, original drummer and close friend of Steele, Louie Beato, assembled the tribute band Carnivore A.D.. He brought in another original member — guitarist Marc Piovanetti — along with long-time Brooklyn HC/thrash underground figure with overlaps into horror/goth rock, Baron Misuraca. I’ve been aware of Baron since the mid-90s thanks to his gothic band Vasaria, but also because this Brooklyn native, with his hair down to his knees, always resembled Peter Steele in a way — even though musically they never had any direct overlap.
Between 2017 and 2022, Carnivore A.D. performed live exclusively with material from the original 80s Carnivore catalog. After the departure of Piovanetti and Beato, another Vasaria member — guitarist Chuck Lenihan — joined the band, along with drummer Joe Cangelosi, known from the 80s US thrash band Whiplash and also from Kreator – Cause for Conflict (1995). This reassembled lineup decided to open a new chapter and — with the blessing of founding member Louie Beato — finally began writing original material.
At the end of March 2026,Carnivore A.D. released their new EP Transmutation via Apostasy Records. While Carnivore’s final album Retaliation (1987) featured figures in gas masks and missiles pointing toward the sky, nearly forty years later Carnivore A.D. presents artwork depicting a soldier in a gas mask, radioactive symbols, a devastated landscape, and three missiles aimed somewhere to the east.
The EP opens with a one-minute prologue where a deep voice asks, “Are you ready?”, followed by a slow descending melody played on heavily feedback-drenched guitar, bass, and drums. Anyone with Type O negative blood running through their veins will immediately recognize this intro as a reference to Peter Steele’s “gravitational constants” — this time without keyboards.
The track Transmutation begins with sirens and the shout “Do you believe in revelation?” delivered with a pronounced rolling “R”, followed by fast riffing, vocal phrasing, and double bass drumming. The song shifts tempos frequently, with plenty of soloing, feedback, a prominent bass presence, relentless drums, and vocals that scream, whisper, and threaten. The musicianship is undeniable, and the track works extremely well.
I Stand Alone opens with a slower, choppy motif and vocals that remind me of Vasaria’s debut — the track was written by Chuck Lenihan, and his signature is clearly audible. What we get here is gothic thrash metal — something I’m hearing for the first time, and I genuinely enjoy it. Social Decomposition returns to speed and simplicity — a combination in which the band’s instrumental skills once again stand out.
The final track, Mine Is the Hand, returns to a mid-tempo pace with a strong riff that transitions into feedback-driven textures, creating a dense atmosphere. A standout moment is a passage that, in a very Pantera-like way, separates deep bass riffing from high, lead guitar lines without unnecessary layers of distortion. Clean, precise playing — you can hear every note, nothing gets buried. The closing motif is a crushing 80s-style death-thrash section, with vocals resembling an enraged chemical warfare soldier shouting commands at you from inside a gas mask.
The 17-minute Transmutation EP flies by quickly. It sparks many thoughts, but in the end, it confirms that Peter Steele’s legacy is still alive — and that the group around Baron Misuraca has managed to mutate it into a new form: consistent with the original band, yet more modern and instrumentally refined. Listening to new material from Carnivore A.D. is like watching a new Mad Max in IMAX while fondly reminiscing about the old VHS tapes with Mel Gibson.
1. Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Nazdar, volám sa Tono ale vystupujem pod menom Vrana a venujem sa rôznym veciam od hrania v kapele, cez nákup, predaj, zbieranie a občas aj vydávanie hudobných nosičov. Mimo toho veľa pracujem, tak ako väčšina spoluobyvateľstva. V dňoch kedy píšem tieto odpovede som pomerne dosť zaneprázdnený vybavovaním objednávok a balením balíkov. Konkrétne teraz ma zaujíma zvuk gitarových zosilňovačov Laney Supergroup a Laney Klipp s ktorými Black Sabbath nahrali svoje prvé albumy. Veľmi rád by som si na nich niekedy zahral, haha.
2. Vrana, si známy z mnohých kapiel v vďaka aktivitám v UG, ktorým sa dlhé roky venuješ. Mohol by si to trochu zosumarizovať?
Hrám okolo 20 rokov v Radiation a k tomu už štvrtým rokom v Hrob, v obidvoch na basu. S Radiation sme na konci 2024 vydali druhý album “Reactor Collapse” a k tomu sporadicky koncertujeme.. Debutový album od Hrob s názvom “Brána Chladu” vyjde v apríli tento rok a tam koncertujeme ešte sporadickejšie. Toľko k aktívnym kapelám. Predtým som hral v Goatcraft na gitaru (v začiatkoch na basu) a tiež v Demolizer na gitaru. V úplnom praveku som spieval v kapelách Mänsklig Ladugård a Sixism. Mimo kapiel mám malé vydavateľstvo s názvom Atomic Vision Productions, kde vydávam tituly hlavne svojim vlastným kapelám a venujem sa tiež reedíciám starých metalových nahrávok z tejto zabudnutej časti Európy.
3. Kedy a ako si sa dostal k metalu a aký si mal nástup - hneď do extrémných žánrov alebo si postupne pritvrdzoval?
Ja som ročník ‘86, čo znamená že som sa vzdelával tak nejak od stredu vývoja čo sa týka “tvrdšej” muziky, čo je pekne nahovno. V začiatkoch som musel zákonite počúvať tie najznámejšie kapely s ich najhoršími albumami [mám tým na mysli druhú polovicu 90’s a začiatok ‘00 rokov] aby som sa postupne dostal k tomu ozajstnému jadru. V tej dobe boli všetci odkázaní na nahrávky od druhých, väčšinou starších kamošov a bolo toho málo. Ja som začínal na slovenskom punku ako veľa iných. Ešte trochu skôr som ale doma našiel kazetu “Volanie Divočiny” od Tublatanky, ktorú som neskôr poznal naspamäť a potom som v telke so zatajeným dychom sledoval v seriáli Bigbít Plastikov a DG307.. Do toho som spoznával aj grunge kapely ako Nirvana, Pearl Jam a L7, keďže počas mojich ZŠ čias bolo ich zlaté obdobie. Taký väčší zlom nastal s objavom albumov od českých kapiel Törr [“Institut Klinické Smrti”] a Krabathor [“Lies”]. Toto ma totálne dostalo a v podstate kedykoľvek sa mi naskytla príležitosť si rozšíriť obzory v tomto smere, snažil som sa zháňať kazetové nahrávky prípadne napalované CD. Inak som sa na veľa rokov ponoril do HC/punk scény, chodil som na koncerty a začal som spievať v kapele, o tom ale napíšem nižšie.
4. Ako rýchlo po tom ako si začal počúvať metal si vzal do ruky nástroj a začal hrať - pamätáš si konkrétny impulz alebo moment, vďaka ktorému si sa rozhodol nebyť len poslucháč ale hudobník?
To si už nespomínam ale ako píšem vyššie ja som bol najprv HC / punk fagan a začal som tým čo bolo najjednoduchšie a to je spev. Dal som sa dokopy s kamošmi a začali sme spolu skúšať na improvizovanej výbave. Neskôr keď sa to ustálilo tak z toho vznikli Mänsklig Ladugård. Počas takmer ročnej pauzy keď si náš basák Zack liečil porezanú ruku som z kapely odišiel a začal spievať v metalovej kapele s názvom Sixism. Keďže sme nemali basáka, tak som začal popri speve aj hrať na basu. Vydali sme jedno demo na kazete a rozdali pár kusov kamošom. A vlastne ešte so Zackom sme založili taký mikro label s názvom Randall records, ktorý ale fungoval viacmenej ako distribúcia kaziet, CD, kníh a zinov.
5. V druhej polovici 90s sa v Bratislave stretávala metalová komunita v krčme U Matúša. Bol si súčasťou tejto komunity, alebo si do metalového podhubia vstúpil v inej dobe s inými ľudmi a v inej časti mesta?
Nie, na to som bol príliš mladý. Áno jasné že si toto legendárne miesto pamätám, aj som tam zopár krát bol so staršími kamošmi a aj som sa tam fajnovo zgrcal zo zelenej, haha. Parádne to tam žilo. Ja som chodil von v mestskej časti Rača kde som aj vyrastal a neskôr sme začali chodiť do Stoky, Propeleru, Orient baru alebo do hociakej menej známej krčmy, ale hlavne niekde kde nám naliali.
6. Pamätám si, že U Matúša časť ľudí riešila UG ziny, kazetové vydavateľstvá, organizovali sa veľké výpravy na chaty a koncerty v rámci aj mimo BA a vzniklo tam pár kapiel, ktore fungovali na prelome 90s/00s, tiež priateľstvá s mikro scénami v iných mestách - pamätám na výrazné black-metalovo-alkoholické priateľstvo s Bánovcami nad Bebravou. Teda pomerne aktívna mikro scéna popri skoro každodennej konzumácii alkoholu, ktorý bol neoodeliteľnou súčasťou diania (dokonca existoval tlačený zin Alkáčik, ktorý mapoval alko udalosti tejto komunity). Ako to vyzeralo u teba a v tvojej partii - bolo to niečo podobné, alebo úplne odlišné a v akom pomere tam bola aktivita pre hudobnú scénu podporená konzumáciou jedov - na čo všetko ste sa zameriavali v rannom období vy, s ktorými kapelami a scénami ste nadviazali vzťahy a aké akcie, vydavateľstvá a ziny ste riešili?
Jasné bolo to v inej dobe, s inými luďmi a na iných miestach, ale princíp je podobný a to že s luďmi v rámci tej komunity nadväzuješ kontakty a občas z toho vznikne super akcia. Popravde už si moc nespomínam na konkrétne družby, ale mali sme a aj stále máme kamošov v iných mestách ako Malacky, Trenčín, Košice a podobne. Vďaka týmto kontaktom sme tam aj hrávali naše prvé koncerty. Metalové fanziny už žiaľ boli viacmenej mŕtve v časoch keď som hral v kapele, resp. chodil po krčmách.
7. Kto bol pri založení Radiation a ako vzniklo prvé rovnomenné demo? Kde ste ho nahrávali, ako vyšlo a kam sa až dostalo?
Pri založení Radiation bola trojica Mrož, Jano a ja. V začiatkoch sme chvíľu v tejto zostave hrali pod pôvodným názvom Stone Liver, ale to bol asi len necelý rok. Songy sme drtili nejaké dva roky kým sme sa odvážili ísť nahrávať. Voľba padla na malé domáce štúdio punkovej kapely Kaktus v BA na Trnávke v záhradkárskej kolónii.. Na deme je samozrejme hrozne počuť našu neskúsenosť, je to celé veľmi nepresné a divoké. Ale odráža to vtedajšie schopnosti, podmienky a vybavenie ktoré sme v tej dobe mali, prípadne nemali. Vtedajší bubeník a gitarista z Beton sa tú nahrávku potom pokúšali zachrániť, lebo ten chalan v štúdiu to nevedel zvukovo sfinalizovať.. Vydal som to ja na mojom labeli Randall records v spolupráci s Biosfere records Tomáša “Lichtleho” z Betonu. Dostalo sa to poväčšine okrem SR iba do Čiech a možno zopár okolitých krajín.
8. V roku 2011 Radiation prispel na 4-way-splitko United Metal Massacre s ďaľšou domácou kapelou Oldblood, japoncami Abigail a peruáncami R.I.P. Ako došlo k tomuto spojeniu - poznali sa kapely navzájom alebo vás dal dokopy label, na ktorom vyšla kazeta?
Kapely na tento split som dával dohromady ja. Poľský label Kampf records ktorý to vydával, nám vopred odsúhlasil že na to vyčlení prachy a všetku organizáciu nechal potom na nás. Komunikácia so všetkými kapelami bola bezproblémová, akurát potom sa vydanie trochu natiahlo kvôli labelu, ale vyšlo to a to je podstatné.
9. V roku 2013 vyšlo EP Platinum Overdose, po ktorom nasledoval prvý dlhohrajúci debut The Gift of Doom na nemeckom labeli Witches Brew. Ako sa etabloval Radiation v tejto dobe na domácej a zahraničnej scéne - kde všade sa vám podarilo koncertovať a aký ohlas ste zaznamenali od thrashovej komunity?
Na podporu “The Gift of Doom” sme na jeseň 2018 vyrazili na turné s kapelami z Chile - Deathly Scythe a Ejecutor, v rámci ktorého sme si zahrali v ČR, Nemecku a Taliansku. Turné malo celkom dobrú odozvu a tuším najlepšie koncerty boli v nemeckých mestách Erfurt a Kassel. Pamätám si že v tom druhom menovanom prišlo veľa mladých miestnych metalistov, ktorí tam headbangovali ako diví.. To bola naozaj bomba.
10. Ak sa nemýlim, Radiation bola jedna z prvých domácich retro-thrashových kapiel. Ako došlo k tomu, že ste sa našli v thrash-metale, ktorý bol u nás v 90s trochu v úzadi popri boome death a black metalu? Čo viedlo mladých metalistov v ranných 2000s k vybočeniu z black/death tradície predchádzajúcej dekády a návrat k ešte staršiemu pôvodnému žánru thrash metal?
No predsa láska k tejto muzike ! V začiatkoch keď Mrož a Janči zakladali Stone Liver (predchodca Radiation, ako som spomínal), tak naozaj bola scéna presýtená množstvom priemerných brutal death, moderných death/black metalových a prípadne doom metalových kapiel so ženským spevom a pod. Bola tu snaha robiť niečo odlišné a týmto spôsobom hrdo ukázať zdvihnutý prostredník zaužívaným pravidlám v scéne. Čisto thrash metalové akcie vtedy neexistovali, lebo by to nemalo šancu na úspech. Hrávali sme preto väčšinou na HC/punk akciách alebo death metalových koncertoch, prípadne sme občas nejakú akciu zorganizovali sami. Toto sa vlastne dodnes moc nezmenilo, haha.
11. V akom období by si povedal, že si slovenský UG začalo všímať (a rešpektovať) zahraničie? Ako a vďaka čomu sa podarilo dostať scénu z domácich krčiem a kulturákov do sveta?
Toto neviem povedať, nie som dobrý na tieto historické a štatistické veci, haha. Myslím že ako v 90s tak aj 00 rokoch sa podarilo občas nejakej tunajšej kapele vykuknúť a dostať sa pod zahraničný label, príklad za všetkých je napr. Dementor. Dnes už je to zase o niečo jednoduchšie a vďaka sociálnym sieťam a internetu je komunikácia ľahšia, takže dnes to nie je až také výnimočné získať dohodu so zahraničným vydavateľom. Ale určite to nikomu nepadne len tak z neba a treba pre to tiež niečo urobiť.
(Goatcraft)
12. Viem že si istý čas pôsobil v death/blackových Goatcraft, s ktorými si sa dostal na šnúru v Chile. Ako došlo k tejto spolupráci a aké pamätné historky si zažil v Chile?
Áno je to tak, v Goatcraft som hral cca 12 rokov. K spomínanému turné “Reaping Chile 2019” pomohli dve veci. Začalo to tým, že som sa zoznámil s ľuďmi z kapely Deathly Scythe, ktorej dvaja hlavní členovia sa rozhodli presťahovať z chilského Santiaga do Berlína. Keďže v podobnom období vydali Radiation aj DS čerstvé veci (my náš album “The Gift of Doom” a DS svoje MLP “Celestial Darkness”), tak mi napadlo že by sme to mohli využiť ako zámienku pre spoločné turné na jeseň 2018. Mali sme dokonca aj spoločného vydavateľa Life Eternal z Nemecka, takže to ešte viac dávalo zmysel. DS na turné dotiahli aj dlhohrajúcu kapelu z ich rodného mesta - Ejecutor a všetci sme sa počas tohto dvojtýždňového záťahu skamošili.
Druhá vec bolo to, že Demolator zariadil aby sme s Goatcraft ešte koncom leta 2018 podporili niektoré zastávky z miniturné inej kapely z Chile - Wrathprayer a zorganizoval pre nich tiež koncert v Bratislave. Prešiel rok a s Goatcraft sme mali na stole ponuku na koncert v ich rodnom meste Rancagua spolu s kultovými americkými kapelami Sadistic Intent a Black Witchery, ďalej Arcada (Peru), domácimi Orion, Atomicide a ďalšími. Využili sme to a začali sme vybavovať ďalšie koncerty, pričom Ejecutor nám tiež pomohli s časťou z nich a hlavne nám poskytli zázemie v Santiagu na začiatku a aj na konci turné. Proste totálny UG proces a výsledkom bol nezabudnuteľný výlet a turné v jednom ! Zažili sme toho hrozne veľa a samozrejme aj som toho veľa pozabúdal. Spomínam si napríklad ako sme medzi zastávkami turné doslova každú voľnú minútu využili s Demolatorom na spanie aby sme sa vyhli totálnej vyčerpanosti ! To bol totálny extrém. Počas dní voľna sme odcestovali na juh krajiny niekam do blízkosti mesta Puerto Montt kde bola oproti Santiagu strašná zima. Prenajali sme si malú chatku, kde sa nekúrilo snáď od vpádu španielskych kolonizátorov a v noci aby sme nezamrzli tak sme sa striedali jeden po druhom pri peci a prikurovali drevom. Ale okrem týchto bojových príhod sme zažili množstvo srandy, zožrali sme kilá grilovaných hovädzích steakov, vypili hektolitre piva a vína s miestnymi maniakmi a k tomu počúvali ukrutné množstvá chilského metalu. Skvelé zážitky !
13. V nedávnom rozhovore s Demolatorom z Goatcraft, ten spomenul, že si v Chile údajne skoro vyvolal roztržku pretože si šiel na párty ku znepriatelenej kapele. O čo vlastne šlo, prečo tam bol konflikt a aké diplomatické skills si musel použiť, aby si to vyriešil?
Vzťahy v rozsiahlej chilskej metalovej scéne bývajú niekedy trochu dramatické a je tam veľmi veľa rivality a závisti. Keď si k tomu pripočítaš aj ich latino temperament, tak si vieš predstaviť ako to v tejto komunite niekedy vrie. Ja som bol hlavne šťastný že tam môžem byť, takže som si svoj čas rozdelil medzi viacerých známych s ktorými som sa dovtedy poznal iba cez e-maily. Žiaľ zhodou okolností naši hostitelia z kapely Ejecutor boli na nože s frontmanom kapely Communion a počas mojej návštevy u neho nastala taká menšia aféra, tak som bol nútený nadránom moje posedenie uňho pri platniach ukončiť a švihať rýchlo taxíkom za ostatnými z kapely na párty u gitaristu Horacia z Ejecutor. Diplomatické skills už moc nehrali rolu, ale bral som to tak, že Ejecutor cítili zodpovednosť za mňa ako hosťa (Santiago je veľmi nebezpečné v niektorých štvrtiach), takže absolútne som nemohol nikomu nič zazlievať. Ale samozrejme utriaslo sa to a pred našim odchodom zo Santiaga som stihol Deathmessiaha z Communion navštíviť ešte raz (v jeho legendárnom obchode Templo - ktorý si môžeš predstaviť ako Chilskú verziu Helvete shopu v nórskom Osle). Inak, ak si chcete užiť trochu chilského metalu, budete mať možnosť - Ejecutor odohrajú svoju slovenskú premiéru 11. júna tohto roka na Pink Whale v Bratislave.
14. Chile ma ako krajina fascinuje svojou vzdialenosťou a plánujem v blízkej budúcnosti spoznať krajinu a scénu aj prostredníctvom rozhovorov s kapelami a ľuďmi z toho prostredia. Máš tip u akých kapiel začať?
To budeš mať čo robiť ! Pre rozšírenie obzoru určite by som odporučil začať počúvaním nahrávok od starých kapiel ako napríklad ATOMIC AGGRESSOR, PENTAGRAM, BELIAL, SADISM, DEATH YELL, APOSTASY, AMMIT, TOTTEN KORPS a potom by som pokračoval novšími bandami ako CHAINSAW resp. COMMUNION, FORCE OF DARKNESS, EJECUTOR, DEATHLY SCYTHE, HORDA, BLOOD RITES, VOMIT, WRATHPRAYER, HELLAVENGER, PHANTASMAGORE, NECROLATRÍA, INVOCATION.. je toho vážne plno, toto sú akurát také vypichnuté veci ktoré sa ku mne dostali a počúvam ich. Som si istý že tie kapely budú na tvoje ponuky na rozhovor určite srdečne reagovať.
Čo sa týka prírody tak Chile je fascinujúca rozľahlá krajina, ktorá sa ťahá od suchej púšte v oblasti Atacama na severe až po ľadovcové polia na juhu ktoré siahajú až k Antarktíde !! Neuveriteľné niečo. Určite sa tam chcem niekedy v živote ešte vrátiť.
15. V posledných rokoch registrujem kapelu Hrob, ktorej skladba Blatové noci vyšla aj na JDØS kompilačke Jablká & Doom Vol.4. Ako a prečo došlo ku vzniku Hrob - mal si potrebu tvoriť odlišné veci ako pre Radiation, atď alebo skôr potrebu tvoriť veci s inými ľuďmi? Alebo je to spontánna reakcia na retro OSDM vlnu, ktorú je momentálne cítiť naprieč svetovým UG?
Hrob vznikol ešte pred mojim príchodom a založili ho Michal s Kikom. Dostal som sa k nim tak, že Michal prišiel raz k nám do nášho brlohu Temple of Horror (R.I.P.) a pustil mi pracovné nahrávky prvých songov, ktoré ma totálne odrovnali. O nejakú dobu som kývol na to, že si skúsim s nimi zahrať na skúške po odchode bubeníka a basáčky. Áno, jeden z dôvodov je, že ma po rokoch baví robiť odlišnú muziku a zároveň mi to absolútne štýlovo sedí. Neviem, či vznik kapely mal byť reakciou na svetovú old school death metal vlnu, ale myslím že možno to Michala s Kikom posmelilo v pretavení ich predstavy do skutočnosti.
(Hrob)
16. Aké plány máš s Hrobom v roku 2026?
Hlavný plán je vydať album ako spomínam vyššie. Release date je 27. apríla a vyjde to na formátoch LP, MC aj CD. Názov albumu je “Brána Chladu” a je celý naspievaný v slovenčine. Následne nás čaká release party v Bratislave v Žalári 1. mája, kapely sú ešte v jednaní. Nejaké ďalšie koncerty máme už tiež dohodnuté: 28. marec v Brne na Sibiři a 8. - 9. mája v poľskej Wroclawi na skvelom festivale Death is not the End. Mimo tohto by bolo asi fajn spraviť aj nejakú mini šnúru na podporu albumu, o tom je ale ešte skoro hovoriť.
17. Späť k Radiation - v novembri 2024 vyšiel po siedmych rokoch zatiaľ posledný album Reactor Collapse. Čo spôsobilo túto dlhšiu medzeru - pandémia, iné kapely a projekty alebo jednoducho ste nemali potrebu sa ponáhľať?
Bolo v tom viacero faktorov a určite sa na tom podielali aj tie ktoré si vymenoval.. My sme songy na tento album nahrali ešte v apríli 2022 a potom sa to natiahlo s mixovaním takmer na tri roky. Nebolo to o tom že by sme sa nemali potrebu ponáhľať. Skôr v jednom momente sme už boli natoľko znechutení z rôznych verzií mixov, že sme sami nedostatočne tlačili na to, aby sa album dostal do finálnej fázy.. Každopádne podarilo sa a výsledok máte možnosť počuť.
18. Ako vzniká materiál k novému thrashovému albumu - ponúka thrash nevyčerpateľnú studňu riffov a hudobných postupov, alebo si treba dávať pozor či tu už náhodou nebolo niečo zahraté niekým iným?
Myslím že keď chytí Mroža tvorivá chvíľa, tak si zapíše nápad a postupne to doma kombinuje až dovtedy kým nám ostatným pošle pracovné verzie celých songov, ktoré potom na skúškach už len veľmi minimálne dotvárame. Určite je počuť že čerpáme aj z iných hudobných štýlov, hlavne z heavy metalu, prípadne starého black metalu alebo hardcore/punku. Myslím že o nejakej prehnanej originalite sa pri podobných žánroch nemá zmysel príliš baviť, vymyslené už bolo asi všetko.
19. Pri témach Radiation mám vždy asociáciu na mojich obľúbencov Carnivore ("Into the Reactor!!") - ktoré kapely a filmy zaoberajúce sa termonukleárnou tématikov odporúčaš?
Kapely - Discharge (nr.1 navždy), Sodom, Nuclear Assault, Voivod, Toxic Holocaust, Nuclear, Radiation (haha). Filmy - The Day After [1983], Threads [1984], Mad Max [1979] a Mad Max: The Road Warrior [1981] sú klasikami. Z novších vecí seriál Chernobyl [2019].
20. Ako sa ťa dotkli crossover kapely, ktoré začali do thrashu dávať HC elementy - je to niečo čo ťa bavilo alebo vôbec?
Podľa mňa pôvodný thrash bol vlastne vetva hardcoru a to ja totálne zbožňujem. Úplne prvé veci od kapiel ako Cryptic Slaughter, DRI, Corrosion of Conformity, Agnostic Front, Siege .. to je absolútna bomba a hudobný výbuch tínedžerského hnevu a frustrácie. Ak myslíš neskoršie spájanie metalu a HC v 90-tych rokoch, tak to už ide mimo môjho vkusu a je niečím čo naozaj nemusím.
21. Pri rýchlom spomenutí, moje top thrash albumy boli Slayer - South of Heaven, Kreator - Extreme Aggression, Sacred Reich - American Way, Carnivore - Retaliation, Demolition Hammer - Epidemic of Violence ... Ako by si ich zoradil podľa tvojej obľúbenosti, a ktoré okrem nich by si vypichol?
U mňa by to bolo určite takto: Kreator - Extreme Aggression, Demolition Hammer - Epidemic of Violence, Slayer - South of Heaven, Carnivore - Retaliation. Sacred Reich som nikdy nepočúval. Ja by som mimo množstva iných vypichol určite Pleasure to Kill od Kreator, Sentence of Death od Destruction a Illusions od Sadus.
20. Čo počúvaš, pozeráš a čítaš v týchto dňoch?
Dokola točím posledný Stangarigel, všetko od Inverloch, tiež prvý album od Venator a dlhodobo “Far Away from the Sun” od Sacramentum, to je úplne nezemský kult. Mimo metalu Cocteau Twins a Einleitungszeit. Nepozerám dokopy nič ale stále vo mne rezonuje The Substance [2024] - to je pre mňa absolútny filmový top za posledných XX rokov. Momentálne čítam Historie Smrti od Michaela Kerrigana a Revoltikon od Bruna z Hypnos/Krabathor.
17. Je niekto s kým by si si rád prečítal rozhovor na JDØS?
Už viackrát spomínaný Jan Obluda alias Zombie Mustang from Hell. To sa Ti však asi nepodarí.
18 Motto alebo odkaz na záver.
Motto žiadne, pretože si neviem vybrať. Ďakujem Ti za záujem a sorry za neskoré zaslanie odpovedí !
1. Who are you, what do you do, and what interests you the most these days?
Hi, my name is Tono, but I go by the name Vrana, and I’m involved in various things — from playing in a band to buying, selling, collecting, and occasionally even releasing music formats. Besides that I work a lot, like most of the population.
These days, while I’m writing these answers, I’m quite busy dealing with orders and packing parcels. At the moment I’m particularly interested in the sound of Laney Supergroup and Laney Klipp guitar amplifiers, which Black Sabbath used to record their first albums. I’d really love to play through them one day, haha. 2. Vrana, you’re known from many bands and also for your long-term involvement in the underground scene. Could you summarize it a bit?
I’ve been playing in Radiation for about 20 years, and for the last four years also in Hrob, in both bands on bass. With Radiation we released our second album “Reactor Collapse” at the end of 2024, and we play live occasionally. The debut album of Hrob, titled “Brána Chladu”, will be released in April this year, and with that band we play live even more sporadically.
That’s it as far as the active bands go. Before that I played guitar in Goatcraft (in the beginning on bass) and also guitar in Demolizer. In the very early days I sang in bands called Mänsklig Ladugård and Sixism.
Outside of bands I run a small label called Atomic Vision Productions, where I mainly release titles by my own bands, and I also work on reissues of old metal recordings from this forgotten part of Europe.
3. When and how did you get into metal? Did you jump straight into extreme genres or did you gradually get heavier?
I was born in 1986, which means I kind of grew up starting from the middle of the development of “heavier” music, which is pretty shitty in a way. In the beginning I inevitably had to listen to the most famous bands and their worst albums — I mean the second half of the 90s and the early 2000s — before I gradually got to the real core of things.
Back then everyone relied on recordings from other people, usually older friends, and there simply wasn’t much of it around. Like many others, I started with Slovak punk. Even a bit earlier, though, I found a cassette of “Volanie Divočiny” by Tublatanka at home, which I later knew by heart. Then I watched the TV series Bigbít almost holding my breath, where bands like The Plastic People of the Universe and DG 307 appeared.
At the same time I was discovering grunge bands like Nirvana, Pearl Jam, and L7, since that was their golden era during my elementary school years. A bigger turning point came when I discovered albums by Czech bands Törr (“Institut Klinické Smrti”) and Krabathor (“Lies”). That totally blew my mind, and whenever I had the chance to expand my horizons in that direction, I tried to hunt down cassette recordings or burned CDs.
Otherwise I immersed myself in the hardcore/punk scene for many years — going to concerts and eventually starting to sing in a band. But I’ll talk about that a bit later.
4. How soon after you started listening to metal did you pick up an instrument and start playing? Do you remember a specific impulse or moment that made you decide not to be just a listener but a musician?
I don’t really remember that anymore, but as I mentioned above, I first came from the HC/punk kid background and started with the easiest thing, which was singing. I got together with some friends and we started rehearsing using improvised equipment. Later, when things stabilized a bit, the band Mänsklig Ladugård emerged from that.
During a nearly year-long break, when our bassist Zack was recovering from a cut hand, I left the band and started singing in a metal band called Sixism. Since we didn’t have a bass player, I began playing bass while singing. We released one demo on cassette and handed out a few copies to friends.
At the same time, Zack and I started a kind of micro-label called Randall Records, which mostly functioned as a distribution point for tapes, CDs, books, and zines.
5. In the second half of the 90s the metal community in Bratislava used to gather in the pub U Matúša. Were you part of that community, or did you enter the metal underground at a different time, with different people and in another part of the city?
No, I was too young for that. Of course I remember this legendary place, and I went there a few times with older friends. I even threw up nicely there once after drinking too much green liquor, haha. The place was really lively.
I mostly hung out in the Rača district, where I grew up, and later we started going to Stoka, Propeler, Orient Bar, or basically any less-known pub — as long as they would serve us drinks.
6. I remember that at U Matúša some people were involved in underground zines, cassette labels, big trips to cabins and concerts both inside and outside Bratislava, and a few bands were formed there around the turn of the 90s/00s. There were also friendships with micro-scenes in other towns — I remember a strong black-metal-and-alcohol friendship with people from Bánovce nad Bebravou. So there was quite an active micro-scene alongside almost daily alcohol consumption, which was an inseparable part of it (there was even a printed zine called Alkáčik documenting the drinking adventures of this community). What did it look like for you and your circle? Was it something similar, or completely different? How much of your activity around the scene was accompanied by “consuming poisons”? What were you focusing on in those early days — which bands and scenes did you connect with, and what events, labels, or zines were you involved in?
Sure, it was a different time, with different people and different places, but the principle was similar — you build contacts with people within that community and sometimes something great comes out of it.
To be honest, I don’t remember many specific alliances anymore, but we had — and still have — friends in other cities like Malacky, Trenčín, Košice, and so on. Thanks to these contacts we also played our first concerts there.
Unfortunately, metal fanzines were already more or less dead by the time I was actively playing in bands and hanging around pubs.
7. Who was involved in the founding of Radiation, and how did the first self-titled demo come about? Where did you record it, how was it released, and how far did it spread?
Radiation was founded by Mrož, Jano, and me. In the beginning we played for a short time under the original name Stone Liver, but that lasted maybe less than a year.
We rehearsed the songs for about two years before we finally dared to go and record them. We chose a small home studio run by the punk band Kaktus in Bratislava, in the Trnávka gardening colony.
You can clearly hear our inexperience on the demo — it’s very sloppy and wild. But it reflects the abilities, conditions, and equipment we had — or didn’t have — at that time.
Later the drummer and guitarist from Beton tried to rescue the recording a bit, because the guy in the studio couldn’t really finish the sound properly. I released it myself on my label Randall Records, in cooperation with Biosfere Records, run by Tomáš “Lichtle” from Beton.
Apart from Slovakia it mostly reached the Czech Republic, and maybe a few nearby countries.
8. In 2011 Radiation contributed to the four-way split United Metal Massacre together with another local band Oldblood, the Japanese band Abigail, and the Peruvian band R.I.P. How did this connection come about? Did the bands already know each other, or were you brought together by the label that released the cassette?
I was actually the one who put the bands together for that split. The Polish label Kampf Records, which released it, approved the budget in advance and then left the whole organization to us.
Communication with all the bands was smooth. The only issue was that the release got a bit delayed because of the label, but in the end it came out, and that’s what matters.
9. In 2013 the EP Platinum Overdose was released, followed by the first full-length debut The Gift of Doom on the German label Witches Brew. How did Radiation establish itself during this period on the local and international scene? Where did you manage to play, and what kind of response did you receive from the thrash community?
To support The Gift of Doom, we went on tour in the autumn of 2018 with the Chilean bands Deathly Scythe and Ejecutor. During that tour we played in the Czech Republic, Germany, and Italy. The tour had a pretty good response, and I think the best shows were in the German cities of Erfurt and Kassel.
I remember that in Kassel a lot of young local metalheads showed up and were headbanging like crazy. That was really awesome.
10. If I’m not mistaken, Radiation was one of the first local retro-thrash bands. How did it happen that you found yourselves in thrash metal, which in the 90s was somewhat in the background here compared to the boom of death and black metal? What led young metalheads in the early 2000s to step away from the black/death tradition of the previous decade and return to the even older original genre of thrash metal?
Well, simply the love for this music! In the early days when Mrož and Janči founded Stone Liver (the predecessor of Radiation, as I mentioned earlier), the scene was really saturated with many average brutal death, modern death/black metal, or doom metal bands with female vocals and similar stuff.
There was an effort to do something different and proudly show a raised middle finger to the established rules of the scene. Pure thrash metal shows didn’t really exist back then because they wouldn’t have had much chance of success. So we mostly played HC/punk gigs or death metal shows, and occasionally we organized our own events. Actually, this hasn’t changed much to this day, haha.
11. In which period would you say the Slovak underground started being noticed (and respected) abroad? How did the scene manage to get from local pubs and cultural centers out into the wider world?
I honestly can’t say — I’m not very good with historical or statistical questions like that, haha. I think that both in the 90s and the 2000s, some local bands occasionally managed to break out and sign with foreign labels. A good example would be Dementor.
Today it’s a bit easier, thanks to social media and the internet, which make communication simpler. So nowadays it’s not that unusual to get a deal with a foreign label. But of course nothing just falls from the sky — you still have to put in some work.
12. I know you spent some time playing in the death/black band Goatcraft, with whom you even toured in Chile. How did this collaboration happen, and what memorable stories did you experience there?
Yes, that’s right — I played in Goatcraft for about 12 years. Two things helped make the “Reaping Chile 2019” tour happen. It started when I got to know the people from Deathly Scythe, whose two main members decided to move from Santiago, Chile to Berlin. Around the same time both Radiation and Deathly Scythe had fresh releases — we had our album The Gift of Doom and they had their MLP Celestial Darkness.
So I thought we could use that as an excuse for a joint tour in autumn 2018. We even had the same label, Life Eternal from Germany, so it made even more sense. Deathly Scythe also brought along a long-running band from their hometown, Ejecutor, and during those two weeks on the road we all became friends.
The second factor was that Demolator arranged for us with Goatcraft to support several stops on a mini-tour by another Chilean band, Wrathprayer, in late summer 2018, and he also organized a show for them in Bratislava.
A year later, Goatcraft received an offer to play a show in their hometown Rancagua, together with cult American bands Sadistic Intent and Black Witchery, as well as Arcada from Peru and local bands Orion, Atomicide, and others. We took the opportunity and started arranging additional concerts. Ejecutor also helped us with some of them and, most importantly, provided us with a base in Santiago at both the beginning and the end of the tour.
It was a totally underground process, and the result was an unforgettable trip and tour in one. We experienced a lot — and of course I’ve already forgotten plenty of it. I remember, for example, how Demolator and I used every free minute between shows to sleep, just to avoid total exhaustion. That was really extreme.
During our days off we traveled south, somewhere near Puerto Montt, where it was freezing compared to Santiago. We rented a small cabin that probably hadn’t been heated since the Spanish colonial invasion, and at night we took turns keeping the stove going with firewood so we wouldn’t freeze.
But besides these battle stories we also had a lot of fun — we ate kilos of grilled beef steaks, drank hectoliters of beer and wine with the local maniacs, and listened to huge amounts of Chilean metal.
(Demolizer)
13. In a recent interview with Demolator from Goatcraft, he mentioned that you almost caused a dispute in Chile because you went to a party hosted by a rival band. What actually happened, why was there a conflict, and what diplomatic skills did you have to use to sort it out?
Relationships within the extensive Chilean metal scene can sometimes be a bit dramatic, with a lot of rivalry and jealousy involved. If you add the Latino temperament on top of that, you can imagine how things can occasionally get heated in that community.
I was just happy to be there, so I divided my time between several acquaintances whom I had previously only known through emails. Unfortunately, by coincidence, our hosts from the band Ejecutor were at odds with the frontman of the band Communion. During my visit to his place, a small situation developed, so in the early morning I had to abruptly end our record-listening session and quickly take a taxi to rejoin the rest of the band at a party hosted by Horacio, the guitarist of Ejecutor.
At that point, diplomatic skills didn’t really matter anymore. I understood that Ejecutor felt responsible for me as their guest—especially since Santiago can be quite dangerous in certain neighborhoods—so I couldn’t really blame anyone. In the end it all settled down, and before we left Santiago I managed to visit Deathmessiah from Communion once more in his legendary shop Templo—which you could imagine as the Chilean equivalent of the Helvete store in Oslo.
By the way, if you’d like to experience some Chilean metal live, you’ll have the chance: Ejecutor will play their Slovak premiere on June 11 this year at Pink Whale.
14. Chile fascinates me as a country because of its remoteness, and in the near future I plan to explore both the country and its scene through interviews with bands and people from there. Do you have any tips on which bands to start with?
You’ll definitely have your hands full! To broaden your horizons, I would recommend starting with recordings by older bands such as Atomic Aggressor, Pentagram Chile, Belial, Sadism, Death Yell, Apostasy, Ammut and Totten Korps.
Then I would move on to newer bands like Chainsaw / Communion, Force of Darkness, Ejecutor, Deathly Scythe, Horda, Blood Rites, Vomit, Wrathprayer, Hellavenger, Phantasmagore, Necrolatría and Invocation. There are really many more—these are just some that came my way and that I enjoy listening to. I’m sure these bands would respond warmly to interview requests.
As for nature, Chile is a fascinating and vast country stretching from the dry Atacama Desert in the north all the way down to the southern glacial fields that reach toward Antarctica. Truly incredible. I definitely want to return there again someday.
15. In recent years I’ve noticed the band Hrob, whose song “Blatové noci” also appeared on the JDØS compilation Jablká & Doom Vol. 4. How and why did Hrob come into existence? Did you feel the need to create something different from Radiation, or rather to work with different people? Or was it more a spontaneous reaction to the current retro OSDM wave spreading across the global underground?
Hrob actually existed before I joined; it was founded by Michal and Kiko. I got involved when Michal once came to our den, Temple of Horror (R.I.P.), and played me the demo recordings of the first songs, which completely blew me away. Some time later I agreed to try playing with them at rehearsal after their drummer and bassist had left.
Yes, one of the reasons is that after many years I enjoy making different music, and stylistically it suits me perfectly. I’m not sure whether the band’s creation was meant as a reaction to the worldwide old-school death metal wave, but perhaps it encouraged Michal and Kiko to turn their vision into reality.
16. What plans do you have with Hrob in 2026?
The main plan is to release the album I mentioned earlier. The release date is April 27, and it will come out on LP, cassette and CD. The album is titled Brána Chladu and the lyrics are entirely in Slovak.
After that we’ll have a release party in Bratislava at Žalár on May 1; the supporting bands are still being finalized. We already have some additional shows booked as well: March 28 in Brno at Sibiř, and May 8–9 in Wrocław at the excellent festival Death Is Not the End.
Beyond that, it would be great to organize a small tour in support of the album, but it’s still a bit early to talk about that.
17. Back to Radiation — in November 2024 you released your latest album Reactor Collapse after a seven-year gap. What caused this longer break — the pandemic, other bands and projects, or simply no need to rush?
There were several factors involved, and the ones you mentioned certainly played a role as well. We actually recorded the songs for this album back in April 2022, and then the mixing process dragged on for almost three years. It wasn’t that we didn’t feel the need to hurry. At some point we just became so fed up with the different mix versions that we ourselves didn’t push hard enough to get the album into its final stage. In any case, we eventually managed it — and now you can hear the result.
18. How does material for a new thrash album come together? Does thrash offer an endless well of riffs and musical ideas, or do you have to watch out so you don’t accidentally play something that someone else has already done?
I think when Mrož gets a creative moment, he writes down an idea and gradually works on it at home, combining things until he sends the rest of us demo versions of entire songs. Then at rehearsals we usually only make very minor adjustments. You can definitely hear that we also draw from other styles, mainly heavy metal, sometimes old black metal or hardcore/punk. I don’t think it makes much sense to talk about excessive originality in genres like this — everything has probably already been invented.
19. When it comes to Radiation’s themes, I always associate them with one of my favorite bands, Carnivore (“Into the Reactor!!”). Which bands and films dealing with thermonuclear themes would you recommend?
Films — The Day After, Threads, Mad Max and Mad Max 2: The Road Warrior are classics. Among newer things, the series Chernobyl.
20. How did crossover bands that started mixing hardcore elements into thrash affect you? Was that something you enjoyed or not really?
In my opinion, early thrash was basically a branch of hardcore, and I absolutely love that. The very first releases from bands like Cryptic Slaughter, Dirty Rotten Imbeciles, Corrosion of Conformity, Agnostic Front, and Siege — that’s an absolute blast and a musical explosion of teenage anger and frustration.
If you mean the later fusion of metal and hardcore in the 1990s, that’s already outside my taste and something I really don’t care for.
21. Off the top of my head, my favorite thrash albums would be South of Heaven by Slayer, Extreme Aggression by Kreator, The American Way by Sacred Reich, Retaliation by Carnivore and Epidemic of Violence by Demolition Hammer. How would you rank them according to your own preference, and which others would you highlight?
For me it would definitely be: Kreator – Extreme Aggression, Demolition Hammer – Epidemic of Violence, Slayer – South of Heaven, Carnivore – Retaliation. I’ve actually never listened to Sacred Reich.
Outside of those, I would definitely highlight Pleasure to Kill by Kreator, Sentence of Death by Destruction, and Illusions by Sadus.
22. What are you listening to, watching, and reading these days?
I keep spinning the latest album by Stangarigel, everything by Inverloch, also the debut album by Venator, and for a long time now Far Away from the Sun by Sacramentum — that’s an absolutely otherworldly cult. Outside of metal, Cocteau Twins and Einleitungszeit.
I hardly watch anything, but The Substance still resonates strongly with me — for me it’s an absolute cinematic highlight of the past decades. Right now I’m reading Historie smrti by Michael Kerrigan and Revoltikon by Bruno Kovařík. 23. Is there someone you’d like to see interviewed on JDØS?
The already-mentioned Jan Obluda, also known as Zombie Mustang from Hell. But you probably won’t manage that.
24. A motto or final message?
No motto, because I can’t choose one. Thanks for your interest — and sorry for sending the answers so late!
Radiation - Reactor Collapse (2025) By Lord Belial
Počúvam metal už nejakých tridsaťpäť rokov a myslel som si, že minimálne na domácej scéne som už počul všetko – že žiadna kapela ma už nemôže prekvapiť. A potom som objavil RADIATION z Bratislavy. Kapela existuje bezmála dvadsať rokov a ja o nej počujem prvýkrát až teraz? Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa! Je to ako objaviť stratenú galaxiu uprostred vlastného metalového vesmíru. Naozaj mi toto mohlo ujsť?
Album Reactor Collapse vyšiel koncom novembra 2024, a to rovno na CD (u nemeckých Witches Brew), kazete (Tapes of Terror) a v dvoch LP verziách – klasickej čiernej a transparentnej zelenej. O vinyl sa postarali Tapes of Terror spolu s domácimi Atomic Vision. Osem piesní na ploche 46 minút prináša (primárne) oldschoolovo znejúci thrash metal s jasne badateľnými death metalovými prvkami, občasnou doomovou náladou a heavy metalovým sólovaním. Napriek presahom do iných žánrov však album pôsobí veľmi kompaktne – po hudobnej aj textovej stránke. Ústredným motívom je cesta k zániku civilizácie, ktorú si ľudstvo spôsobuje vlastnou ľahostajnosťou, pažravosťou a stratou súdnosti. Tak som sa do toho pustil – a stálo to za to.
„Tales of the Ancient One“ patrí medzi skladby, ktoré si okamžite vyžadujú sústredené počúvanie, aby vás hneď posadili na zadok. Radiation tu siahajú po temnejšej, epickej polohe a vytvárajú skladbu, ktorá funguje ako hudobný útok na generácie, ktoré priviedli svet na pokraj kolapsu. Hudobne ide o hutnú kombináciu agresívnych gitarových riffov, svižného tempa a masívnej rytmiky, ktorá dodáva skladbe pocit neodvratnosti – hrnutia sa do priepasti vytvorenej mamonou ľudstva. Odkaz je jasný: kráčame po zvyškoch vlastného sveta s naivnou istotou, že sa o seba nejako postará aj zajtra. Zem ešte nie je mŕtva – je len vyčerpaná, otrávená a trpezlivo čakajúca, kým posledný plameň ľudskej pýchy, chamtivosti a bohorovnosti dohorí. Alibisticky to nazývame pokrokom, no vždy, keď príroda zdvihne varovný prst, hľadáme vinníka všade inde, len nie v sebe. Gitary znejú ťažko až surovo, podporené stabilnou, takmer pochodovou basou. Bicie nepôsobia pretechnizovane, skôr zdôrazňujú váhu každého úderu. Vokál je naliehavý, miestami hrozivý, a viac než na melódiu stavia na atmosfére a dramatickom podaní príbehu.
„Planetary Exodus“ prináša dve správy – logicky, dobrú a zlú. Dobrá je, že počúvam jeden z najlepších oldschoolových thrash/death metalových albumov poslednej dekády. Zlá správa je bez okolkov prednesený odkaz o stave Zeme, zničenej nielen ekologicky, ale aj ideologicky a spoločensky. Ľudstvo sa stráca v mori lží, kde sa odmietanie racionality stalo normou. Vedecké poznanie je potlačené ideológiou, dialóg neexistuje a spoločnosť sa prepadá do veku ignorancie. Planéta sa tak stáva miestom, kde už nie je možné žiť – kvôli mentálnemu a kultúrnemu rozkladu. Text je silne pochmúrny, rezignovaný a fatalistický; temná vízia budúcnosti, v ktorej technologický pokrok nedokáže vyvážiť morálny a intelektuálny úpadok. Hudobne ide o presne mierený úder priamo do mojej zvedavej držky. Skladba stojí na rýchlych, ostrých thrash metalových riffoch, ktoré nekompromisne tlačia song dopredu. Energia, napätie a surová sila – presne takto chcem počuť thrash metal hovoriaci o kolapse sveta a úteku bez nádeje na návrat. Riffovanie v druhej polovici skladby je vskutku excelentné.
Pomalý rozbeh „…of Doomfire“ sa rýchlo mení na výbuch čistej thrash metalovej energie. Radiation tu stavajú na rýchlom tempe, ostrých sekaných riffoch a rytmike, ktorá drží poslucháča v neúprosnom bojovom pohybe, spolu s tradične surovým a naliehavým vokálom, podčiarkujúcim apokalyptickú náladu skladby. Text je temnou, až nihilistickou výpoveďou o vojne ako o nekonečnom cykle sebazničenia. Neopisuje hrdinstvo ani príčiny konfliktu, ale jeho nevyhnutný výsledok – spálenú planétu, zbytočnú smrť a absolútnu bezvýznamnosť jednotlivca. Ľudstvo je tu redukované na bezmocné „mravce“, ktoré možno vyhladiť jediným gestom, jedinou bombou. Vojny existujú v rôznych podobách od nepamäti; ich zvrátené myšlienky sa nemenia – menia sa len nástroje, čoraz efektívnejšie a čoraz fatálnejšie.
„Taken by Void“ je meditáciou o smrti ako jedinej absolútnej istote. Smrť je tu trpezlivý, neúprosný vládca, ktorého hru nemožno oklamať, čím sa popiera akákoľvek ilúzia kontroly nad vlastným osudom. Život je prirovnaný k prázdnemu divadelnému predstaveniu – bez publika, bez potlesku, bez zmyslu – a jeho koniec prichádza potichu, bez svedkov. Song pokračuje v nekompromisnej línii Radiation a stavia na temnej, stredne rýchlej až rýchlej thrash metalovej jazde s výrazným death metalovým nádychom severského razenia. Nerád porovnávam, no som presvedčený, že pre fanúšikov škandinávskeho extrémneho metalu musí byť oldschoolovo znejúci Reactor Collapse vykúpením z nudy súčasnej scény. A to záverečné sólo? Jedenásť bodov z desiatich.
Aký bude svet, keď technológie definitívne preberú úlohu kata? Je apokalyptická vízia jadrovej vojny len predstavou, alebo stojíme na jej prahu – na prahu neodvratného sebazničenia, ktorého sme všetci súčasťou? Opakované volanie „Open the Gates“ funguje ako zúfalý krik odsúdených stojacich pred zatvorenými dverami civilizácie. Akoby som tam videl sám seba. Text nepôsobí ako varovanie – tých už bolo priveľa – skôr ako autentický záznam posledných minút sveta, v ktorom sa stratila nádej a ostal len nevyhnutný zánik. Kvílivé sólo v závere znie ako plač nad osudom, ktorý sa už nedá zvrátiť. Žiadny život, žiadni bohovia, žiadne spoločenské štruktúry, žiadne pravidlá – len nezastaviteľná sila prírody a kozmu. Žiadne mestá, žiadni ľudia, žiadne hroby. Žiadne nebo, žiadne peklo. Žiadni skurvení bohovia. Len uvedomenie si, že človek je bezvýznamná častica v rozpínajúcom sa vesmíre. Ostré riffy „Beyond the Gates of Time“ spolu so špinavým gitarovým zvukom evokujú blížiacu sa apokalypsu, čo ešte umocňuje jednoznačný, apokalyptický text. Surová energia, hrozba a temná epickosť ma vtiahli do nihilistického sveta, kde je ľudská existencia – aj v tej najhoršej podobe – bezvýznamná voči kozmickým silám. Musím si to pustiť ešte raz, aby som mohol pokračovať. A premýšľam: čo nám chýba, že sa dobrovoľne vrháme do záhuby? Sme tu sami – a sami sa zničíme? Absurdné, no smutne pravdivé.
„Birth of the Shadowkind“ je temnou reflexiou hrôz jadrových útokov. Skladba zdôrazňuje, že obeťami sa stali nevinní ľudia, ktorí si svoj osud nevybrali, a že samotný pokrok ľudstva priniesol katastrofu a nevypovedateľnú hrôzu. Ľudské telá miznú, zostávajú len spomienky – „tiene na Zemi“ – čím kapela vyjadruje dehumanizáciu a trvalé jazvy jadrových konfliktov. Opakujúce sa obrazy výbuchov a „červeného neba“ podčiarkujú hrozivú atmosféru, zatiaľ čo otázky o morálke a pokroku ľudstva („Is this where humanity has progressed?“) opäť nútia k zamysleniu.
Apokalyptická vízia technologickej katastrofy vrcholí v titulnej a záverečnej skladbe „Reactor Collapse“. Sirény „kričiace, akoby chceli prebudiť mŕtvych“ vytvárajú atmosféru paniky a bezmocnosti; nekontrolovateľná radiácia, kontaminácia a nútená evakuácia, pri ktorej ľudia strácajú všetko – fyzické aj duchovné – a čas sa stáva ich posledným nepriateľom. Technológie, ktoré mali slúžiť, sa menia na ničivú silu. A aj keď sa svet obnoví a pamäť vyprchá, ľudstvo si opäť nájde nový zdroj deštrukcie. Pretože ono už je raz také.
Tak ako po kolapse reaktora, aj tu sa chaos mení na nový poriadok. Z trosiek sa šíri žiarenie, ktoré zasiahne každého poslucháča – je neviditeľné, no zanecháva trvalé následky. Tento album je nekontrolovaná reakcia; dôkaz, že keď sa thrash metal vymkne spod kontroly, výsledkom je číra, deštruktívna sila.
I’ve been listening to metal for over thirty-five years and I was convinced that, at least on the local scene, I’d already heard everything. That no band could surprise me anymore. And then I discovered RADIATION from Bratislava. A band that’s been around for nearly twenty years — and I’m hearing about them for the first time only now? Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa. It feels like discovering a lost galaxy in the middle of my own metal universe. How the hell did this escape me?
Reactor Collapse, released in late November 2024, came out fully armed: CD (Witches Brew, Germany), cassette (Tapes of Terror), and two LP versions — classic black and transparent green. The vinyl was handled by Tapes of Terror together with local label Atomic Vision. Eight tracks packed into 46 minutes deliver primarily old-school thrash metal sharpened with clear death metal claws, occasional doom-soaked atmospheres, and honest-to-god heavy metal soloing. Despite its genre-crossing tendencies, the album holds together like reinforced concrete — musically and lyrically. At its core lies the collapse of civilization, entirely self-inflicted through indifference, greed, and the complete erosion of reason. I dove in headfirst — and it was absolutely worth it.
“Tales of the Ancient One” demands full attention from the first second and knocks you flat without warning. Radiation tap into a darker, epic register here, launching a sonic assault on the generations that pushed the world to the brink of collapse. Musically, it’s a dense combination of aggressive riffs, urgent pacing, and massive rhythms that convey the feeling of an inevitable plunge into the abyss carved out by human greed. The message is blunt: we walk across the ruins of our own world with the idiotic confidence that it’ll somehow take care of itself tomorrow. The Earth isn’t dead yet — just exhausted, poisoned, and patiently waiting for the last flame of human arrogance to burn out. We call it progress. Nature calls it a warning. The guitars are heavy and raw, the bass marches like a tank, and the drums emphasize impact over technical vanity. The vocals are urgent, at times downright terrifying — this is about atmosphere and conviction, not melody.
“Planetary Exodus” delivers two messages. The good one: this is one of the best old-school thrash/death metal albums of the past decade. The bad one: an utterly unfiltered statement about a planet destroyed not only ecologically, but mentally, ideologically, and socially. Rationality is mocked, science is rejected, dialogue is dead. Society willingly slides back into an age of ignorance. Earth becomes a place no longer fit for life. Musically, it’s a precisely aimed punch to the face — razor-sharp riffs, relentless forward momentum, no escape. This is thrash metal in its purest, most violent form. The second half of the track? Total riff warfare.
The slow build of “…of Doomfire” quickly erupts into a blast of pure thrash aggression. Fast tempos, chugging riffs, militant rhythms, and a raw vocal delivery that sounds like a sentence being carried out. The lyrics present war as an endless cycle of self-annihilation — no heroism, no justification, just scorched earth, pointless death, and the total insignificance of the individual. Humanity is reduced to an ant colony, wiped out by a single gesture. Only the tools change — faster, more efficient, more fatal.
“Taken by Void” is a meditation on death as the only absolute certainty. Death isn’t metaphorical here — it’s a patient ruler whose game cannot be cheated. Life is an empty performance with no audience and no applause. It ends quietly, without witnesses. Musically, it continues Radiation’s uncompromising path with a dark, mid-to-fast-paced thrash/death charge infused with Nordic coldness. I don’t like comparisons, but for fans of Scandinavian extreme metal, Reactor Collapse feels like liberation from the stagnation of the modern scene. That closing solo? Eleven out of ten.
The repeated cry of “Open the Gates” in “Beyond the Gates of Time” sounds like the scream of the condemned standing before the locked doors of civilization. This is no warning — we’ve had enough of those. It’s an authentic recording of the final minutes of a world where hope is gone and only the inevitable end remains. The wailing solo at the end sounds like mourning for a fate that can no longer be reversed. No gods. No rules. Just the unstoppable force of nature and the cosmos. Humanity reduced to an insignificant particle in an expanding universe.
“Birth of the Shadowkind” reflects on the horrors of nuclear attacks: innocent victims, shadows burned into the ground, dehumanization, and the consequences of progress spiraling out of control. The apocalypse reaches its climax in the title track “Reactor Collapse” — sirens, panic, radiation, evacuation, and technology transformed into an executioner. And even if the world eventually recovers, humanity will find a new way to destroy itself. Because that’s simply what it does.
Just like after a reactor meltdown, chaos here gives birth to a new order. This album is an uncontrolled reaction — invisible radiation that leaves permanent damage on everyone who dares come close. Reactor Collapse proves that when thrash metal breaks free from restraint, the result is pure, brutal destruction.
1. Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch
Wevo: Čus, kamoši ma volajú Wevo, snažím sa byť hepatológ, vo voľnom čase hrám v piatich projektoch, z ktorých 3 sú blackmetal a v posledných dňoch ma najviac zaujíma ultrasonografia brucha.
2. V rámci revivalových vĺn extrémnych žánrov, ktoré sa vracajú po 20-30 rokoch, prečo ste si vybrali práve thrash metal? Prečo nie OSDM, black alebo doom? Ktoré kapely pôvodnej thrash vlny vás bavia najviac?
Wevo: Za mňa bola cesta k thrashu úplne prirodzená. Ako malý som začal počúvať punk, to mi ale nestačilo, dostal som sa k prvej vlne hardcore-u, to ale v tej dobe nebolo to pravé a potom som objavil Slayer a Sepulturu a bolo hotovo. V tej dobe sme sa stretli, zistili sme, že vlastne všetci máme radi Slayer a Sepulturu a zhodli sa, že niečo také by sme chceli hrať. Thrash sme poznali, v tej dobe keď sme mali 15 sme ním v podstate žili a teda bolo jasné, že iný žáner hrať nebudeme. Ironicky teraz v dospelosti počúvam už takmer výhradne len hardcore.
3. Priniesla podľa vás nová vlna thrash metalu oproti tej pôvodnej niečo nové - ak áno čo to je?
Wevo: Nová vlna mi príde zábavnejšia. A nemyslím len pizza thrashe, ktoré sa snažia byť cringe, aby to bolo vtipné, ale celkovo mi príde štýl novej vlny uvoľnenejší, ochotnejší experimentovať a miešať. Príde mi trochu viac “relatable” než kedysi. A samozrejme, nová vlna má Power Trip. To prebíja všetky argumenty.
4. Ako hudobníci vnímate nejaké limity, v rámci ktorých tvoríte vlastnú hudbu alebo dávate priestor aj experimentácii? Do akej miery tolerujete experimentovanie a posúvanie hraníc žánru?
Wevo: Z môjho pohľadu textára je limitáciou to, že chcem, aby texty ostali thrashové. Komentár stavu spoločnostia politickej situácie, introspektíva. Nenávisť k vojne a útlaku slabších. Neviem si predstaviť, že by som mal mať texty o zasnežených kopcoch a drakoch alebo nejaké gore veci o vnútornostiach. Akože, viem to rešpektovať, ale nevedel by som to písať. Hudobne nech to má bpm cez 200, palm-mutenute 0ky a na bicích tupa-tupa a budem spokojný.
5. Ako dlho ste pracovali na najnovšom albume "As the Embery Dies", aké výšky a pády ste pri jeho tvorbe zažili, máte nejaké "lessons learnt"?
Wevo: Tento album bol celkom boj. Prvý nápad ísť do toho padol ešte v lete 22. Dlho sme sa trápili s dolaďovaním vlastne všetkého čo sa dalo. Samotné songy, texty, nahrávanie, produkcia mix a master trvali tri krát tak dlho, ako sme pôvodne chceli. Ale aspoň je ten výsledok presne to, čo sme chceli a vieme si povedať, že to stálo za to. Za mňa najvyšší bod bol prvý kompletne nahraný song, keď som začal mať pocit, že to do seba zapadá a po mixe a masteringu to môže byť fakt dobré. Po celú tú dobu nás ale bila frustrácia z toho, že sa to tak ťahá a že nám trvá jeden album 3 roky. Mohli sme si za to samozrejme len sami, ale som rád že smento prekonali.
6. Obaly vaších vydaní vyzerajú byť štýlovo zladené (a veľmi vydarené) - kreslí ich jeden človek? Je to niekto blízky kapele?
Wevo: Máme dohodu, že všetky artworky robí jedna osoba. Človek veľmi blízky a v podstate asi náš prvý fanúšik Peter Mlích, Matúšov otec. Pomáhal nám so všetkým, ešte keď sme ako deti tu kapelu vymysleli. Čerešničkou je to, že maľuje fakt skvele a vďaka nemu nemáme zlý artwork. Od začiatku bol v podstate ďalším členom kapely, a aj ním zostane.
7 Je niekto na domácej alebo zahraničnej scéne s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?
Die Schmutzige Wiedergabeliste: Black Light - As the Ember Dies (2025)
1. Chase 04:51 // V akom BPM sa má hrať ideálny thrash metal?
Wevo: Pod 200 ani nechoď.
2. Into the Nothing 03:34 // Ktorá varianta po smrti ti pripadá lepšia - let nekonečným vesmírom pri nejakej forme vedomia a spomienkach, alebo len tma a definitívny koniec existencie?
Wevo: Veľmi dúfam, že tá prvá varianta nie je reálna. To by bola moja verzia pekla.
3. Mistbreath 00:47 // Ktorá smrť je lepšia - osamelé zamrznutie v lese, alebo úpal a dehydratácia v mestskej betónovej džungli medzi kamarátmi?
Wevo: Asi by som skôr chcel umrieť v spoločnosti ľudí, ktorých mám rád.
4. Frozen Desert 03:59 // Ako dezert si dáš radšej - cheescake so snehovou polevou alebo radšej dve snehové „škrupinky“ s krémovou náplňou tiež známe ako laskonka?
Wevo: Laskonky mi chutia, jakeby boli z piesku. Isto cheesecake, ale tú polevu by som zhrnul.
5. The Crones 03:22 // Koho by si si prial na poslednú cestu - zubatú z Perinbaby alebo smrťáka zo Siedmej pečate?
Wevo: Siedma pečať je extrémne dobrý film, to by bolo ako stretnúť celebritu.
6. Son of Sam 04:16 // Mali by sa natáčať filmy o žijúcich masových vrahoch?
Wevo: Nie som expert, ale je skupina masovych vrahov, ktorí vraždia preto, aby ich bolo vidieť, alebo aby pretlačili nejakú svoju agendu. Tým by som nedoprial tú radosť z pozornosti.
7. Circled Snake 04:44 // Ako sa dá vyhnúť tým istým chybám, ktoré spravili naši predkovia a neskončiť ako piata ruská kolóna?
Wevo: Veľmi sa bojím, že na kurzy kritického myslenia a prácu s dezinformáciami pre bežného voliča už je neskoro a že jediné, čo rusa ešte ako tak drží mimo západnú Európu je NATO. To si musíme udržať. Lebo Slovensko samo bez pomoci, je oproti neočakávanej a ohromnej sile Ukrajiny brániť sa tej ruskej pliage len vtip.
8. Sticks and Stones 03:20 // Ktorá smrť je lepšia - ubitie palicami pri počúvaní Metallicy alebo ukameňovanie pri počúvaní Iron Maiden?
Wevo: Z metallicy som vyrastol a maiden ma vytacal asi vzdycky, takze by som volil podla toho, ktora smrť by bola rýchlejšia.
9. The First Touch 04:49 // Ktorý thrash metal sa najviac dotkol tvojej duše?
Wevo: Power Trip. Najlepšia kapela.
10. The Lake 04:28 // Na ktoré jazero sa chodievate kúpať v lete?
Wevo: Bukovec gang.
11. Frameshift 02:53 // Čo sa pre vás mení s vydaním nového albumu, kam ďalej?
Wevo: Ak mám byť úplne úprimný, je to prvý full-length, s ktorým sme asi kompletne spokojní a ktorý dopadol tak, ako sme to chceli. Malé prianie je, že toto by bol taký druhý, ozajstný začiatok kapely, kedy už nie sme deti, sme schopní sformulovať predstavu, ako má naše umenie vyzerať a na tom už len stavať ďalej. Ak to osobné životy dovolia, chceme na pár koncertoch album dostať k ľuďom a ak nazbierame energiu a dosť materiálu, tak písať ďalej. Ak by k tomu bola aj pozitívna reakcia od ľudí, tak by to bolo už dokonalé.
1. Who are you, what do you do, and what are you most interested in these days?
Wevo: Hey, my friends call me Wevo. I’m trying to become a hepatologist, and in my free time, I play in five projects, three of which are black metal. Lately, I’ve been most interested in abdominal ultrasonography.
2. Among the revival waves of extreme genres returning after 20–30 years, why did you choose thrash metal specifically? Why not OSDM, black, or doom? Which bands from the original thrash wave do you enjoy the most?
Wevo: For me, the path to thrash was completely natural. As a kid, I started with punk, but it wasn’t enough. I got into the first wave of hardcore, but at the time it wasn’t quite right either—then I discovered Slayer and Sepultura, and that was it. Around that time, we met and realized we all loved Slayer and Sepultura, and we agreed that’s the kind of music we wanted to play. We already knew thrash—when we were 15, we basically lived and breathed it—so it was clear we wouldn’t play any other genre. Ironically, now as an adult, I listen almost exclusively to hardcore.
3. Do you think the new wave of thrash metal has brought anything new compared to the original—if so, what is it?
Wevo: The new wave seems more fun to me. And I don’t just mean the pizza-thrash bands that try to be cringe for laughs, but overall the style feels more relaxed, more willing to experiment and mix things up. It feels a bit more “relatable” than it used to. And of course, the new wave has Power Trip. That trumps all arguments.
4. As musicians, do you feel any boundaries when creating your own music, or do you leave room for experimentation? To what extent do you tolerate pushing genre limits?
Wevo: From my perspective as the lyricist, the limitation is that I want the lyrics to remain thrash. Commentary on society and political situations, introspection. Hatred of war and oppression of the weak. I can’t imagine writing about snow-covered hills and dragons or gore stuff about guts. I mean, I can respect that, but I couldn’t write it. Musically, give me 200+ bpm, palm-muted open strings, and tupa-tupa drumming, and I’m happy.
5. How long did you work on your latest album “As the Embery Dies”? What highs and lows did you experience during its creation, and are there any lessons learned?
Wevo: This album was quite a struggle. The first idea to go for it came in the summer of 2022. We spent a long time fine-tuning basically everything we could—songs, lyrics, recording, production, mix, and mastering took three times longer than we had planned. But at least the result is exactly what we wanted, and we can say it was worth it. For me, the highlight was when we had the first fully recorded song, and I started to feel like everything was falling into place—and that after mixing and mastering, it could be really good. The whole time, though, we were frustrated with how long it was taking—that one album would take us three years. Of course, it was entirely our own fault, but I’m glad we overcame it.
6. The covers of your releases seem stylistically unified (and very well done)—are they all drawn by the same person? Is it someone close to the band?
Wevo: We have an agreement that one person does all the artwork. Someone very close to us—basically our first fan—Peter Mlích, Matúš’s father. He helped us with everything back when we were just kids dreaming up the band. The cherry on top is that he paints really well, and thanks to him, we’ve never had bad artwork. From the start, he was basically another member of the band—and he still is.
7. Is there someone from the local or international scene you’d like to read an interview with on Jablká ďaleko od stromu?
Wevo: I’d really love to read or hear a one-on-one interview with Tomáš Mitura.
Die Schmutzige Wiedergabeliste: Black Light - As the Ember Dies (2025)
1. Chase 04:51 // What BPM is ideal for playing thrash metal?
Wevo: Don’t even go below 200. 2. Into the Nothing 03:34 // Which post-death scenario seems better to you – drifting endlessly through space with some form of consciousness and memories, or just darkness and the definitive end of existence?
Wevo: I really hope the first scenario isn’t real. That would be my version of hell.
3. Mistbreath 00:47 // Which death is better – freezing alone in the woods, or dying of heatstroke and dehydration in the concrete jungle among friends?
Wevo: I think I’d rather die in the company of people I care about.
4. Frozen Desert 03:59 // As a dessert, would you prefer cheesecake with a snowy meringue topping, or two snowy “shells” with creamy filling, also known as laskonka?
Wevo: Laskonky taste like they’re made of sand. Definitely cheesecake, but I’d scrape off the topping.
5. The Crones 03:22 // Who would you choose to accompany you on your final journey – the Grim Reaper from Perinbaba or Death from The Seventh Seal?
Wevo: The Seventh Seal is an incredibly good film – meeting that Death would be like meeting a celebrity.
6. Son of Sam 04:16 // Should films be made about living serial killers?
Wevo: I’m no expert, but there’s a group of serial killers who murder to be seen or to push some agenda. I wouldn’t give them the joy of that attention.
7. Circled Snake 04:44 // How can we avoid repeating the same mistakes our ancestors made and not end up as the fifth column for Russia?
Wevo: I’m really afraid that it’s too late for critical thinking courses and media literacy for the average voter. The only thing still keeping the Russians at bay from Western Europe is NATO. We must hold on to that. Because Slovakia alone, without help, compared to the unexpected and massive Ukrainian resistance to the Russian plague, is just a joke.
8. Sticks and Stones 03:20 // Which death is better – being beaten to death with sticks while listening to Metallica, or being stoned to death while listening to Iron Maiden?
Wevo: I’ve outgrown Metallica and Maiden always kind of irritated me, so I’d choose whichever death is quicker.
9. The First Touch 04:49 // Which thrash metal band has touched your soul the most?
Wevo: Power Trip. Best band ever.
10. The Lake 04:28 // Which lake do you go swimming in during the summer?
Wevo: Bukovec gang.
11. Frameshift 02:53 // What changes for you with the release of the new album, and what’s next?
Wevo: To be completely honest, this is our first full-length that we’re fully satisfied with and that turned out exactly how we wanted. A small wish is that this could be a kind of second, real beginning for the band—now that we’re not kids anymore, we can clearly shape our artistic vision and build on that. If personal lives allow, we want to bring the album to people through a few shows, and if we gather enough energy and material, we’ll keep writing. If we also get positive feedback from people, that would be the cherry on top.
.jpg)
.jpg)
.jpg)
.jpg)