#272 Askel / Sludge Noise Doom / Konsta, Ossi / 4.6.2025

Blog Photos: Jarkko Mattheiszen / Fuzztronaut Photography 

1. Who are you, what do you do, what has been capturing your interest the most these days, and is it snowing in Helsinki right now?

K: We’re Askel and we play noise-adjacent sludge about our disappointment in humanity and ourselves. 

Regarding interests, the new Billy Woods record sounds amazing, our friends in Svarta Havet just put out a killer new LP, and the new Gundam show seems to be finally getting into the proper “let’s use child soldiers for our political conflicts” thing.

No snow currently, it was actually +20 degrees for a few days there over the weekend. 


2. Could you introduce Askel to our readers? Where are you from, when and how did the band start?

K: As you noted, we’re from Helsinki. We started the band in January 2022 when my previous noise rock band finally fell apart. I had a bunch of sludge/Neurosis-adjacent riffs tucked away, so we started putting things together with our drummer and had a full lineup together in around a month.

3. I discovered Askel last year through a cassette trade with the Finnish label Gate of Deliria — the tape I received was your s/t EP from 2022. Since then, you've released two more records: full-length Cycles of Ruin (2024) and another EP, Sundered (2025). Could you tell us the story behind each of these three releases? What makes them distinct from a musical and lyrical perspective?

K: I guess you could say the self-titled EP was thrown together pretty quickly: we wrote 8 songs in the first half a year as a band, put the 4 we deemed best on the EP, and called it a day. 3 of the surplus songs came out on the Findoomland compilation LP that Gate of Deliria put out last year. But I guess it was mostly about finding our own style and approach to what we wanted to do at that point.

The full-length was a bit more planned. Or well, we still just started to write songs, but realized at some point that these could be put together into a decent LP that carries itself, and managed to work the songs into a fairly cohesive package.

The Sundered EP is probably our most worked on release so far. The songs went through a bunch of iterations with parts rewritten and thrown out over and over again. It also includes our first cover, as I had been thinking that Portishead’s Machine Gun would make a great sludge track, and I’m pretty proud of how it turned out.

Lyrically, we’ve been pretty consistent, with the songs primarily dealing with, as I mentioned, failures of humanity and ourselves, and whether we even deserve to exist.


4. How far has Askel's music reached so far? Where have you received feedback from, and which countries have you played shows in?

K: We just did our first tour going through the Baltics and playing one gig in Poland this May, so that’s probably it. We’ve gotten some comments from around the world, but to be honest, I have no memory of what would be the furthest location.

5. The artwork for Askel’s releases is very dark — not just in terms of color palette, but also the themes: a dead rat, a gloomy cathedral, a hole in the ground... What visual interpretation of Askel’s world do these images represent? Do you have specific visual ideas or imagery in mind when composing or performing your music?

K: I usually do the art after we’ve written the lyrics, so that I can pull from the imagery in the texts. The hole in the ground is actually an ice hole, perfect for drowning yourself. The LP had a bunch of tracks about the collective failures of humanity, so as clichéd as burning churches are, I felt like giving you the perspective of sitting inside a burning monument of power and accepting your fate. It seemed like a fitting image for how we seem to be dealing with the climate, increasing conflicts etc. The Sundered cover is mostly a combo of the title of the second track, Vermin, and the following song Sun, which got its lyrics from the Ukrainian woman offering sunflower seeds to russian soldiers so that their dead bodies could sprout into flowers.

O: My mind works in a very visual way, so both writing lyrics and performing them invokes loads of imagery. I like that there’s a certain intuitive and ambiguous element to the lyrical and visual side, though: we don’t need to explain everything to death to each other, to the listeners, or even to ourselves. Speculating on the different meanings that can be derived is surely interesting, but I’m not one to think that the artist/creator is the supreme authority who can decide how something should be interpreted – once you release a creation into the world, it starts living its own life, and that’s one significant reason why art is so fascinating. Anyway, often it’s only after the lyrics and artworks are done that some of us start connecting the dots, like how the s/t EP cover relates to the lyrics of The Final Step, which in turn relate to the name of the band.


 

6. Which song and lyrics from your band would you highlight, and what are your plans for the near future?

K: From the new EP, I’d say Vermin, which is probably the song I’m most happy with. I feel like the balance between the different parts works well, and we finally managed to tie the harsh noise aspects we play around with to the song properly, too. From the previous releases, Ruin from the LP feels like the most fitting one to highlight. It’s an oppressive dirge of a song that just goes on and on, and finally ends the record without any kind of catharsis. So pretty much everything I’d want this band to represent.

O: Lyrically speaking, Vermin and Ruin are also fitting to highlight, as I’m very satisfied with those two texts. However, while Ruin is blunt in every aspect, the lyrical approach on the latest EP is more wordy, painting a richer yet an equally bleak picture. Out of the new tracks, both Conflagration in its apocalyptic psychosis and Vermin in its haunting nausea feel like complete creations, where the composition, the lyrics, the performance, and the soundscape support each other in a powerful way.


7. Finland has a long and rich doom — and black metal — tradition, from Unholy’s early ’90s albums to the traditional doom revival of the 2000s led by Reverend Bizarre. Were you influenced by these bands, or do Askel’s sludge roots come from an entirely different place?

K: I guess for this band, the roots are more outside of Finland, as the influences I had in mind were Neurosis, Primitive Man and Godflesh. I did of course grow up with a lot of these more local bands as well and listened to tons of Reverend Bizarre especially.

O: Not so surprisingly, Reverend Bizarre seems to have been an important formative influence to everyone in Askel. I think that’s the case with most Finns of our age group who are into heavier music, actually… For me, Reverend Bizarre is still one of those ultimate bands in any genre, representing a relentlessly uncompromising approach and clarity of vision, and having left a near-perfect legacy. After RB had shown me how slow, heavy and dark metal can really get, it was the trinity of Fleshpress, Loinen, and Stumm that dragged me into sludge. Hearing Unholy’s Trip to Depressive Autumn only happened a bit later, but it’s surely one of the obscure treasures of the early 90’s Finnish scene, not being far from Beherit’s Drawing Down the Moon in atmosphere at times. So, although I compose none of the music for Askel, I have to admit that my own inspirations and influences are actually Finnish for the most part, heh.

K: Also the obligatory note regarding Fleshpress: Fuck Mikko Aspa.

 

8. Sludge is often associated with the American South — sweat, decay, and that oppressive heat. Do you think there’s a difference between the southern and northern approach to sludge? What, in your view, defines the specifics of northern - and Finnish sludge in particular?

K: For us, I don’t know if you could even properly call us sludge, since we steer so clear from anything you could call a groove, but that’s not really something I could expand to the Finnish scene in general. But I guess poor mental health and feeling like shit are universal. There are plenty of great sludge bands covering a wide variety of different takes on the genre here from the classic Eyehategod style of Taser to the industrial sludge of Dome Runner.

O: It’d be difficult to imagine a Finnish sludge band doing something as southern-sounding as Weedeater’s Goliathan, for example, but plenty of the bands around here do carry that southern sweat on their backs… Over a decade ago, a bunch of pot smokers named Semtex really made those laid back riffs work. Woodrue’s Low on Luck might still be the best traditional sludge record done in Finland, being both bluesy and hateful. Hollow Corpse’s Slobbed Out and Given Up was one of last year’s highlights in its catchy misery. Demonic Death Judge keeps on delivering the groovy goods, and so forth. But still, I guess bands such as Cicutoxin and Pohjamuta just give me a colder northern vibe: introverted, grim, desolate… and a bit quirky.


9. Are you familiar with any bands from Slovakia? Would you ever consider playing a show here?

K: Can’t say that any bands come to mind right now. But I would certainly be up for playing shows there if the opportunity comes along.

O: I recall coming across long-running death metal bands like Dementor and Sanatorium over the years, but the only Slovakian band that I can claim to be a bit more familiar with is Malokarpatan. Their combination of old school black metal, deep immersion in local folklore, and unhinged rural drunkenness is pretty damn charming.

 

10. Which sound (studio, album/band), artwork (album cover), and music video have impressed you the most recently?

K: When it comes to studios, I look at anything Kurt Ballou puts out from God City as a reference. Even if the music is not necessarily always for me, the quality is just impeccable. I still really love the collage art for Praise’s Sacrosanct Cynicism by Varpu, even though I realized that album is now over a year old, oh well. For music videos, our friends in Sunniva just put a video for the first track of their new album and it captures the mood of the music so well. However, I’ll have to admit that music videos seem more like a rarity in anything I’d listen to these days?


11. A music album, book, film, TV series and music festival that you recommend.

K: Album: Oathbreaker - ErosAnteros
Book: William Gibson's Sprawl-trilogy, still way too prescient.
Film: Ghost in the Shell (1995), continuing on the cyberpunk theme, just a perfect movie.
TV: Andor. Pirate it, don't give a single penny to Disney for supporting the exact shit the show critiques.
Festival: Hässäkkä-päivät. Probably the best Finnish festival focusing mostly on punk and hardcore with some occasional metal etc in Oulu.


12. What are some of your favorite recent releases on vinyl, CD, or cassette?

K: I feel like I haven’t even bought that many new releases recently, I looked at my shelf and I guess the new Tunkio cassette pops out. You can’t really go wrong with Tunkio if you want some filthy grind.

O: Got Scumripper’s For a Few Fixes More (2024) on vinyl recently, simply awesome death metal punk from a band that I’ve adored since they began. The disc that’s been making the most rounds in my CD player as of late must be The Very Beast of GGFH (2001) that my friend gifted me – at last, getting around to delving into this industrial band that I’ve known about for decades. Purchased a bunch of tapes recently as well, with especially the demo compilation of early 90’s Helsinki death metallers Nuxvomica blowing me away with its heaviness, brutality, and experimentation. As you can see, most of these aren’t too recent in terms of release date, but luckily, great art is timeless.

 

13. Share an interesting story or stories from the life of Askel. How far have you climbed on the ladder of decadence?

K: I’m the straight edge person in the band, so I’m mostly there to go “I’m not mad, just fucking disappointed” when the others fuck around.

O: After our most recent gig in Poland, I got the chance to try edibles for the first time in my life, and went for it. Despite only taking a moderate bite off a space cookie, my legs soon turned into spaghetti, my perception of time and space took some seriously psychedelic twists, and I needed lots of assistance to make it to our lodgings just a few hundred meters away. The rest of the night was spent staring at the wall with a braindead grin on my face until I sank into the depths of my mattress like a pile of primordial goo. Nothing to be proud of, but an interesting experience nonetheless.

These kinds of things don’t happen often these days, though. We’ve all had our years of more or less decadent substance abuse in our late teens or early twenties, and we gladly keep those in the past. When we do things with the band, everyone can consume what they choose, as long as they can handle it, but fucking up at rehearsals, recordings or gigs because of being drunk or high is not acceptable. I think that’s just about having basic respect towards your bandmates and your audience.


14. If you could be born in the past, in which era and as whom would you like to be?

K: To be honest, as much as our current moment sucks, I don’t think I could find a much better location for myself, considering most of history… I’d most likely be a depressed peasant toiling away in a field before killing myself. Of course, if you could make me something like the British nobility with endless money and the power and knowledge to affect the fuckups in the early 1900s, that might be nice.

O: Perhaps I’d just choose to be born in time to experience the late 80’s and early 90’s death metal explosion then and there.

 

15. Did you ever pick up anything interesting at Ville Valo’s father’s sex shop in Helsinki?

K: Never stepped inside there, do know the shop tho.


16. Is there someone with whom you’d like to read an interview on Jablká ďaleko od stromu?

K: Maybe you can interview Sunniva and we could seed the ground for heading to Slovakia in the future.


17. (thank you for the interview) - what’s one last piece of advice you’d like to leave for our readers?

K: Try to do some good, we have way too much material for songs as things are already. Things like the genocide in Palestine, war in Ukraine etc might seem unaffectable, but even small gestures can matter. And have zero tolerance for Nazis anywhere.

O: Don’t be an asshole. Little everyday acts of decency and kindness in your immediate surroundings can go a long way.

 

=================================================================

Links:

https://askelsludge.bandcamp.com/album/sundered

https://www.facebook.com/Askelsludge/

https://www.instagram.com/askel_sludge/

=================================================================

1. Kto ste, čo robíte, čo vás v poslednom čase najviac zaujíma a sneží momentálne v Helsinkách?

K: Sme Askel a hráme sludge s prvkami noise o našom sklamaní z ľudstva aj zo seba samých.

Čo sa týka záujmov, nový album Billyho Woodsa znie úžasne, naši kamoši zo Svarta Havet práve vydali skvelý nový album a nový seriál Gundam sa konečne dostáva do tej správnej fázy typu „použime deti ako vojakov v našich politických konfliktoch“.

Momentálne nesneží, cez víkend bolo dokonca pár dní aj +20 stupňov.


2. Mohli by ste našim čitateľom predstaviť Askel? Odkiaľ ste, kedy a ako kapela vznikla?

K: Ako si už spomenul, sme z Helsínk. Kapelu sme založili v januári 2022, keď sa moja predchádzajúca noise rocková kapela definitívne rozpadla. Mal som v zálohe kadejaké sludge/Neurosis-podobné riffy, tak sme sa s naším bubeníkom pustili do práce a asi do mesiaca sme mali kompletnú zostavu.


3. Na Askel som narazil minulý rok cez výmenu kaziet s fínskym labelom Gate of Deliria — kazeta, ktorú som dostal, bola vaša eponymná EP z roku 2022. Odvtedy ste vydali ďalšie dva počiny: debutový album Cycles of Ruin (2024) a ďalšiu EP Sundered (2025). Vedel by si nám priblížiť príbeh každého z týchto troch releasov? Čím sa líšia z hudobného a textového hľadiska?

K: Dá sa povedať, že eponymná EP vznikla dosť rýchlo — za prvý polrok existencie kapely sme napísali 8 skladieb, vybrali sme tie 4, ktoré sa nám zdali najlepšie, dali ich na EP a uzavreli to. Tri zvyšné skladby nakoniec vyšli na kompilačnom LP Findoomland, ktorý minulý rok vydal Gate of Deliria. V zásade to celé bolo o hľadaní vlastného štýlu a prístupu k tomu, čo vlastne chceme robiť.

Debutový album bol už trochu viac plánovaný. Teda… začali sme zas len písať skladby, ale v istom bode sme si uvedomili, že by sa z toho dal poskladať ucelený album, ktorý bude dávať zmysel, a podarilo sa nám ho dať dokopy ako celok.

EP Sundered je asi náš najprepracovanejší release doteraz. Skladby prešli viacerými verziami, časti sa prepisovali a vyhadzovali zas a znova. Obsahuje aj náš prvý cover — už dlho som mal v hlave, že Machine Gun od Portishead by mohla znieť skvelo ako sludge track, a som dosť hrdý na to, ako to nakoniec dopadlo.

Čo sa týka textov, tam sme celkom konzistentní — ako som už spomínal, skladby sa prevažne venujú zlyhaniam ľudstva a nás samých a otázke, či si vôbec zaslúžime existovať.


4. Ako ďaleko sa hudba Askel zatiaľ dostala? Odkiaľ ste dostali spätnú väzbu a v ktorých krajinách ste už hrali koncerty?

K: Práve sme absolvovali naše prvé turné, ktoré zahŕňalo pobaltské krajiny a jeden koncert v Poľsku počas tohtoročného mája, takže to je asi všetko. Pár reakcií prišlo aj zo sveta, ale úprimne si nepamätám, aké bolo to najvzdialenejšie miesto.


5. Obaly vašich nahrávok pôsobia veľmi temne — nielen farebne, ale aj tematicky: mŕtvy potkan, pochmúrna katedrála, diera v zemi... Aké vizuálne stvárnenie sveta Askel tieto obrazy predstavujú? Máte pri komponovaní alebo hraní hudby v hlave nejaké konkrétne vizuálne predstavy alebo obrazy?

K: Väčšinou robím artwork až potom, čo máme napísané texty, aby som mohol čerpať z obrazov, ktoré sa v nich objavujú. Tá diera v zemi je v skutočnosti ľadová diera — ideálna na utopenie sa. LP-čko obsahovalo viacero skladieb o kolektívnych zlyhaniach ľudstva, takže aj keď sú horiace kostoly trochu klišé, chcel som zachytiť perspektívu človeka sediaceho vnútri horiaceho monumentu moci, ktorý prijíma svoj osud. Zdalo sa mi to ako výstižný obraz toho, ako (ne)riešime klimatickú krízu, narastajúce konflikty a podobne. Obal Sundered je najmä kombináciou názvu druhej skladby Vermin (Hmyz, Mrchožrúti…) a nasledujúcej piesne Sun, ktorej text vychádza zo slov ukrajinskej ženy, ktorá ponúkla ruským vojakom semienka slnečnice, aby im zo zhnitých tiel vyrástli kvety.

O: Moja myseľ funguje veľmi vizuálne, takže písanie textov aj ich interpretácia na pódiu vo mne vyvolávajú množstvo obrazov. Páči sa mi však, že textová a vizuálna stránka obsahuje určitú intuitívnu a nejednoznačnú zložku: nemusíme si všetko dopodrobna vysvetľovať — medzi sebou, poslucháčom, a vlastne ani sami sebe. Špekulovať o rôznych významoch môže byť zaujímavé, no nemyslím si, že umelec či tvorca je nejaká nadradená autorita, ktorá má právo určiť, ako má byť niečo interpretované — keď niečo vypustíš do sveta, začne si to žiť vlastným životom, a to je podľa mňa jeden z hlavných dôvodov, prečo je umenie také fascinujúce. Mimochodom, často až po dokončení textov a vizuálov začneme spájať jednotlivé veci — napríklad ako obal eponymnej EP súvisí s textom skladby The Final Step, ktorý zase súvisí s názvom kapely.


6. Ktorú skladbu a text by si z vašej tvorby vyzdvihol, a aké máte plány do blízkej budúcnosti?

K: Z novej EP by som vyzdvihol Vermin, čo je asi skladba, s ktorou som najviac spokojný. Mám pocit, že rovnováha medzi jednotlivými pasážami dobre funguje a konečne sa nám podarilo poriadne zakomponovať aj prvky harsh noise, s ktorými sa občas hrávame. Z predchádzajúcich nahrávok by som spomenul Ruin z albumu — je to ťaživý žalospev, ktorý sa vlečie a vlečie, až nakoniec uzatvorí celý album bez akejkoľvek katarzie. Čiže v podstate presne to, čo chcem, aby táto kapela reprezentovala.

O: Čo sa týka textov, aj Vermin aj Ruin sú určite hodné spomenutia — s oboma som veľmi spokojný. Ruin je vo všetkom priamočiary, zatiaľ čo textová práca na poslednej EP je rozvitejšia a vytvára možno ešte pochmúrnejší, ale zároveň obrazovo bohatší svet. Z nových vecí pôsobia Conflagration so svojou apokalyptickou psychózou a Vermin so svojou desivou nevoľnosťou ako kompletné výtvory, v ktorých sa skladba, text, výkon a zvuk vzájomne posilňujú.


7. Fínsko má dlhú a bohatú doom — aj black metalovú — tradíciu, od raných albumov Unholy z 90. rokov až po doom revival 2000-tych rokov vedený Reverend Bizarre. Ovplyvnili vás tieto kapely, alebo má sludge odkaz Askel úplne iný pôvod?

K: Myslím, že pri tejto kapele siahajú korene skôr mimo Fínska. Mal som na mysli skôr vplyvy ako Neurosis, Primitive Man a Godflesh. Samozrejme som vyrastal aj na množstve miestnych kapiel a hlavne Reverend Bizarre som počúval veľmi veľa.

O: Nie je prekvapujúce, že Reverend Bizarre bol formujúcim vplyvom pre všetkých členov Askel. Myslím, že to platí pre väčšinu Fínov v našej vekovej skupine, ktorí majú radi tvrdú hudbu... Pre mňa osobne je Reverend Bizarre stále jednou z najzásadnejších kapiel v akomkoľvek žánri — predstavujú nekompromisný prístup a jasnú víziu, pričom po sebe zanechali takmer dokonalý odkaz. Po tom, čo mi RB ukázali, ako pomalý, ťažký a temný môže metal byť, ma do sludge vtiahla trojica Fleshpress, Loinen a Stumm. Trip to Depressive Autumn od Unholy som objavil až neskôr, ale určite patrí medzi tie menej známe poklady fínskej scény 90. rokov — občas atmosférou takmer pripomína Drawing Down the Moon od Beherit. Takže aj keď nekomponujem hudbu pre Askel, musím priznať, že moje osobné vplyvy sú vo veľkej miere vlastne fínske, heh.

K: A ešte obligátna poznámka k Fleshpress: Fuck Mikko Aspa.


8. Sludge sa často spája s americkým juhom — pot, rozklad a to utláčajúce teplo. Myslíte si, že medzi južným a severným prístupom k sludgeu existuje rozdiel? Čo podľa vás definuje špecifiká severného — a konkrétne fínskeho sludgeu?

K: V našom prípade ani neviem, či nás možno vôbec nazvať sludge kapelou, keďže sa takmer úplne vyhýbame čomukoľvek, čo by sa dalo označiť ako groove. Ale to sa nedá úplne aplikovať na fínsku scénu ako celok. Myslím však, že zlá psychická pohoda a pocit na hovno sú univerzálne. U nás je množstvo výborných sludge kapiel s rôznymi prístupmi — od klasického Eyehategod štýlu v podaní Taser až po industriálny sludge Dome Runnera.

O: Ťažko si predstaviť, že by fínska sludge kapela robila niečo tak južansky znejúce ako Goliathan od Weedeater, ale veľa miestnych kapiel stále akoby nesie ten južanský pot na chrbte… Pred viac než dekádou fungovala partia huličov menom Semtex, ktorí fakt dobre vedeli, ako na uvoľnené riffy. Low on Luck od Woodrue je možno stále najlepší tradičný sludge album z Fínska — bluesový aj nenávistný zároveň. Slobbed Out and Given Up od Hollow Corpse patrí medzi minuloročné vrcholy, plné chytľavej mizérie. Demonic Death Judge stále dodávajú poriadny groove a tak ďalej. Ale stále, kapely ako Cicutoxin a Pohjamuta na mňa pôsobia oveľa chladnejšie a severnejšie: introvertné, pochmúrne, pusté… a trochu čudné.


9. Poznáte nejaké kapely zo Slovenska? Zvažovali by ste koncert u nás?

K: Momentálne mi žiadna kapela nenapadá. Ale určite by som bol za, keby sa naskytla príležitosť u vás zahrať.

O: V priebehu rokov som natrafil na death metalové stálice ako Dementor a Sanatorium, ale jediná slovenská kapela, ktorú môžem povedať, že trochu poznám, je Malokarpatan. Ich kombinácia old school black metalu, hlbokej zakorenenosti v miestnom folklóre a totálneho vidieckeho opilstva má fakt svoje čaro.


13. Povedzte nejaký zaujímavý príbeh alebo príbehy zo života Askelu. Ako vysoko ste už vystúpili na rebríku dekadencie?

K: Ja som v kapele ten straight edge človek, takže som väčšinou ten, čo len povie: „Nie som nahnevaný, len skurvene sklamaný,“ keď ostatní robia hovadiny.

O: Po našom poslednom koncerte v Poľsku som mal prvýkrát v živote možnosť vyskúšať jedlé drogy a išiel som do toho. Aj keď som si dal len umiernené sústo zo space cookie, nohy sa mi zmenili na špagety, vnímanie času a priestoru nabrali seriózne psychedelické kontúry a potreboval som dosť pomoci, aby som sa dostal do nášho ubytka len pár stoviek metrov ďalej. Zvyšok noci som strávil s debilným úsmevom civiac do steny, až som sa nakoniec ponoril do matraca ako nejaká prehistorická kaša. Nie je to nič, na čo by som bol hrdý, ale rozhodne zaujímavá skúsenosť.

Tieto veci sa však dnes už veľmi nedejú. Všetci máme za sebou roky viac či menej dekadentného užívania všeličoho počas neskorých tínedžerských a ranných dvadsiatych rokov, a radi ich nechávame v minulosti. Keď niečo robíme s kapelou, každý si môže dať, čo chce — pokiaľ to zvláda. Ale dojebať skúšku, nahrávanie alebo koncert len preto, že si ožratý alebo sfetovaný, to jednoducho nie je akceptovateľné. Podľa mňa je to o základnom rešpekte voči spoluhráčom a publiku.


14. Keby ste sa mohli narodiť v minulosti, v ktorej ére a ako kto by ste chceli žiť?

K: Úprimne, aj keď je súčasnosť totálna mizéria, neviem, či by som si v rámci dejín našiel lepšie miesto pre seba… S najväčšou pravdepodobnosťou by som bol nejaký depresívny sedliak, čo drie na poli, kým si to nevezme. Samozrejme, ak by ste ma spravili niekým ako britská šľachta s nekonečným bohatstvom a možnosťou ovplyvniť prúsery na začiatku 20. storočia, to by možno nebolo zlé.

O: Asi by som si vybral narodiť sa tak, aby som zažil explóziu death metalu koncom 80. a začiatkom 90. rokov priamo vtedy a tam.


15. Podarilo sa vám niekedy uloviť niečo zaujímavé v sexshope otca Villeho Vala v Helsinkách?

K: Nikdy som tam nevošiel, ale viem, kde ten obchod je.


16. Je niekto, s kým by ste si radi prečítali rozhovor na blogu Jablká ďaleko od stromu?

K: Možno by si mohol spraviť rozhovor so Sunnivou — mohli by sme spolu zasiať semienko pre našu budúcu cestu na Slovensko.


17. (Ďakujeme za rozhovor) — aký je posledný odkaz, ktorý by ste chceli zanechať našim čitateľom?

K: Skúste robiť dobro — existuje už viac než dosť materiálu. Veci ako genocída v Palestíne či vojna na Ukrajine môžu pôsobiť neovplyvniteľne, ale aj malé gestá môžu mať význam. A nemajte absolútne žiadnu toleranciu voči nacistom – kdekoľvek.

O: Nebuďte kreténi. Malé každodenné prejavy slušnosti a láskavosti vo svojom okolí môžu mať veľký dopad.