Carnivore A.D. - Transmutation (EP 2026, Cassette) By Tom/EZR
Krajina: US; MC Vydavateľstvo: Apostasy (N/A); Zoznam Skladieb: A1 Prologue A2 Transmutation B1 I Stand Alone B2 Social Decomposition B3 Mine Is the Hand Total Playing Time: 17:36
Kult Petra Steela (RIP) žije dodnes a rozvetvuje sa do rôznych hudobných podôb. Na ducha a odkaz tvorby Type O Negative sa snažili nadviazať bývalí spoluhráči prakticky hneď po jeho smrti – už v roku 2010 Sal Abruscato so svojím projektom A Pale Horse Named Death a debutom And Hell Will Follow Me. O pár rokov neskôr „dvojičky“ Kenny Hickey a Johnny Kelly rozbehli spoločné projekty Silvertomb a Sun Don’t Shine, ktoré sú vlastne pokračovaním ich Type O „bočáku“ Seventh Void z roku 2009. Na oživenie kultu Petrovej prvej zásadnej kapely Carnivore, ktorá v 80. rokoch hrala postapokalyptický thrash/crossover, sme si však počkali až do roku 2017.
V tom čase dal dokopy tribute kapelu Carnivore A.D. pôvodný bubeník a blízky priateľ Petra Steela Louie Beato, ktorý si prizval ďalšieho člena z pôvodnej zostavy – kontroverzného gitaristu Marca Piovanettiho (momentálne vo väzbe) – a dlhoročného člena brooklynského HC/thrash undergroundu s presahmi do horror/goth rocku Barona Misuracu. Barona vnímam zhruba od polovice 90. rokov vďaka jeho goth kapele Vasaria, ale aj preto, že sa tento Brooklynčan s vlasmi po kolená vždy svojím spôsobom podobal na Petra Steela – hoci hudobne medzi sebou nemali žiadne priame prepojenie.
Carnivore A.D. v rokoch 2017 – 2022 hrali živé vystúpenia výlučne s repertoárom pôvodných Carnivore z 80. rokov. Po odchode Piovanettiho a Beata však do kapely nastúpil ďalší člen Vasarie – gitarista Chuck Lenihan – a nový bubeník Joe Cangelosi, známy z 80s thrash metalovej kapely Whiplash, ale aj z albumu Kreator – Cause for Conflict (1995). Nanovo zostavený Carnivore A.D. sa rozhodol otvoriť novú kapitolu svojej existencie a – s požehnaním zakladajúceho člena Louieho Beata – konečne začal aj s písaním vlastnej tvorby.
Koncom marca 2026 vydávajú Carnivore A.D. na nemeckom labeli Apostasy Records úplne nové EP Transmutation. Kým Carnivore v roku 1987 umiestnili na svoj posledný album Retaliation postavy v chemických maskách a rakety smerujúce k oblohe, o necelých štyridsať rokov neskôr prichádza CarnivoreA.D. s artworkom vojaka v plynovej maske, rádioaktívnymi symbolmi, zdevastovanou krajinou a troma raketami nasmerovanými niekam na východ.
EP začína minútovým prológom, kde sa hlboký hlas pýta „Are you ready?“, nasledovaný pomalou zostupnou melódiou hranou na výrazne väzbiacej gitare, base a bicích. Komu v žilách koluje 0 negatívna krvná skupina, tomu je jasné, že intro odkazuje na „gravitačné konštanty“ Petra Steela – tentoraz však v bezklávesovom prevedení.
Skladba Transmutation začína zvukom sirén a výkrikom „Do you believe in revelation?“ s výrazným „R“, po ktorom nasleduje rýchly riffing, vokálne frázovanie a dvojkopáky. Skladba mení tempá, je tu veľa sólovania, väzbenia, basa je výrazná, bicie idú naplno, vokál kričí, šepká, hrozí… kvality hudobníkov sú zrejmé a skladba funguje výborne.
Ďalšia skladba I Stand Alone začína pomalším sekaným motívom a vokálom, ktorý mi vyvoláva spomienky na debut Vasarie – skladbu napísal Chuck Lenihan a jeho rukopis je cítiť. Je nám servírovaný gotický thrash metal – áno, prvýkrát počujem niečo podobné a baví ma to. Social Decomposition je návrat k rýchlosti a jednoduchosti – kombinácii, v ktorej opäť vyniknú inštrumentálne schopnosti hudobníkov.
Posledná skladba Mine Is the Hand je opäť v strednom tempe, s výrazným riffom, ktorý prechádza do väzbených plôch tvoriacich silnú atmosféru. Vyzdvihujem pasáž, ktorá až panterovským spôsobom oddeľuje hlboký basový riffing a vysoko položenú sólujúcu gitaru bez zbytočných zdvojených skreslení. Čistá, precízna hra – človek počuje každý tón, nič sa neschová. Záverečný motív je absolútne hutný death-thrash z 80. rokov s vokálom ako od nasratého vojaka chemickej roty, ktorý na vás reve povely z plynovej masky.
Sedemnásťminútové EP Transmutation ubehne veľmi rýchlo. Napadne pri ňom veľa vecí, ale záverečné myšlienky patria tomu, že odkaz Petra Steela je stále živý a skupinke okolo Barona Misuracu sa ho podarilo zmutovať do novej formy – konzistentnej s pôvodnou Petrovou kapelou, no zároveň modernejšej a inštrumentálne vyzretejšej. Počúvať nový materiál Carnivore A.D. je ako pozrieť si nového Mad Maxa v IMAXe a pritom s láskou spomínať na staré VHSky s Melom Gibsonom.
Carnivore A.D. - Transmutation (EP 2026, Cassette) By Tom/EZR
Country: US; MC Label: Apostasy (N/A); Tracklist: A1
Prologue A2 Transmutation B1 I Stand Alone B2 Social Decomposition B3
Mine Is the Hand Total Playing Time: 17:36
The cult of Peter Steele (RIP) is still alive today, branching out into various musical forms. Former bandmates tried to carry on the spirit and legacy of Type O Negative almost immediately after his death — as early as 2010, when Sal Abruscato launched A Pale Horse Named Death with the debut And Hell Will Follow Me. A few years later, the “twins” Kenny Hickey and Johnny Kelly started their joint projects Silvertomb and Sun Don’t Shine, essentially continuing the direction of their Type O side-project Seventh Void from 2009. However, we had to wait until 2017 for a revival of the cult surrounding Peter’s first essential band, Carnivore, which in the 1980s played a post-apocalyptic thrash/crossover hybrid.
At that time, original drummer and close friend of Steele, Louie Beato, assembled the tribute band Carnivore A.D.. He brought in another original member — guitarist Marc Piovanetti — along with long-time Brooklyn HC/thrash underground figure with overlaps into horror/goth rock, Baron Misuraca. I’ve been aware of Baron since the mid-90s thanks to his gothic band Vasaria, but also because this Brooklyn native, with his hair down to his knees, always resembled Peter Steele in a way — even though musically they never had any direct overlap.
Between 2017 and 2022, Carnivore A.D. performed live exclusively with material from the original 80s Carnivore catalog. After the departure of Piovanetti and Beato, another Vasaria member — guitarist Chuck Lenihan — joined the band, along with drummer Joe Cangelosi, known from the 80s US thrash band Whiplash and also from Kreator – Cause for Conflict (1995). This reassembled lineup decided to open a new chapter and — with the blessing of founding member Louie Beato — finally began writing original material.
At the end of March 2026,Carnivore A.D. released their new EP Transmutation via Apostasy Records. While Carnivore’s final album Retaliation (1987) featured figures in gas masks and missiles pointing toward the sky, nearly forty years later Carnivore A.D. presents artwork depicting a soldier in a gas mask, radioactive symbols, a devastated landscape, and three missiles aimed somewhere to the east.
The EP opens with a one-minute prologue where a deep voice asks, “Are you ready?”, followed by a slow descending melody played on heavily feedback-drenched guitar, bass, and drums. Anyone with Type O negative blood running through their veins will immediately recognize this intro as a reference to Peter Steele’s “gravitational constants” — this time without keyboards.
The track Transmutation begins with sirens and the shout “Do you believe in revelation?” delivered with a pronounced rolling “R”, followed by fast riffing, vocal phrasing, and double bass drumming. The song shifts tempos frequently, with plenty of soloing, feedback, a prominent bass presence, relentless drums, and vocals that scream, whisper, and threaten. The musicianship is undeniable, and the track works extremely well.
I Stand Alone opens with a slower, choppy motif and vocals that remind me of Vasaria’s debut — the track was written by Chuck Lenihan, and his signature is clearly audible. What we get here is gothic thrash metal — something I’m hearing for the first time, and I genuinely enjoy it. Social Decomposition returns to speed and simplicity — a combination in which the band’s instrumental skills once again stand out.
The final track, Mine Is the Hand, returns to a mid-tempo pace with a strong riff that transitions into feedback-driven textures, creating a dense atmosphere. A standout moment is a passage that, in a very Pantera-like way, separates deep bass riffing from high, lead guitar lines without unnecessary layers of distortion. Clean, precise playing — you can hear every note, nothing gets buried. The closing motif is a crushing 80s-style death-thrash section, with vocals resembling an enraged chemical warfare soldier shouting commands at you from inside a gas mask.
The 17-minute Transmutation EP flies by quickly. It sparks many thoughts, but in the end, it confirms that Peter Steele’s legacy is still alive — and that the group around Baron Misuraca has managed to mutate it into a new form: consistent with the original band, yet more modern and instrumentally refined. Listening to new material from Carnivore A.D. is like watching a new Mad Max in IMAX while fondly reminiscing about the old VHS tapes with Mel Gibson.
1. Who are you, what do you do, and what’s capturing your attention these days?
I am the way, the truth, and the life and I wake up everyday with a heart pulsating with existential dread. To counter the discomfort of capitalist society I try to live as truthfully to the anarchist ideals as I can… Alas! it is a fool's errand and to even try only helps to exacerbate the aforementioned existential dread.
So I turn to frivolous distractions instead; hoping doomscrolling, tv-shows, and substance abuse will cure my malady. But, nay! It is only a bandaid on a shattered femur and as such it forces me to realise only death's warm embrace will truly save me from this society that is created in Mammon's image.
But what is that on the horizon? a tiny straw of hope? Yes! Gleaming in the first light of day sits an incomprehensible spirit astride a pale horse - And his name that sat on him was Subversive Art. And Jannah followed with him.
2. You recently gave an extensive interview for the French print zine V.I.T.R.I.O.L ZINE – Issue III (with a cover by Slovak artist Dhomth, an interesting coincidence) which seems to be pretty extensive but not primarily about music. Without spoiling too much, which topics did you touch on and did the discussion lead you to any conclusions or new insights you can share with us?
It may not be that surprising, since the philosophical and political elements of Trespasser are quite distinguished and prominent, but a clear majority of all interview questions I get are about anything else than music. The V.I.T.R.I.O.L interview first and foremost touched on the connection between religion, philosophy and politics. It also addressed cancel culture and political correctness, which I got a chance to discuss with someone from “the other side”, so to speak.
Personally I got the chance to revisit and renegotiate some of my earliest statements on materiality vs. spirituality, and meditation. I highly recommend buying the zine, if you are interested in these questions.
3. As a kid, I grew up in a city with a strong metal community, and later moved to a town with a strong punk scene. I was the only metalhead among punks, and while I was open to punk influences (I didn’t really have a choice if I wanted to socialize), it didn’t seem to work the other way around. Years later, I started noticing the HC/punk scene expanding into extreme metal. While I understand early connections like Napalm Death or ENT, what do you think black metal offers artistically that HC or punk can’t?
I grew up in a punk milieu with bands and genres strongly influenced by metal: Nasum and the late 90s grindcore scene, Wolfpack with their d-beat/death metal crossover, G-anx with their extremely weird mashup of clean melodic atmospheric parts and aggressive blasting. So my experience from Sweden is that the punk scene was very susceptible to metal influences.
Mainly I think people who want to develop their musicianship and song writing often turn to genres outside of punk. Because honestly one of punk's trademarks is the low threshold when it comes to these things. That simultaneously is punk's strength and its weakness. It easily attracts young musicians and gives inexperienced bands a platform, but it also fails to keep them interested long term, because it rarely encourages artistic growth. My experience with the punk scene is that people usually want the same old d-beat, same lyrical material, the same artwork and so on. And if it's too advanced in terms of musicianship it is deemed unpunk by definition. This is punks paradox, at the same time being very permissive and culturally radical, but also stagnant and conservative.
Also I think punk is often a stepping stone for the musically interested. It gives you a good introduction and a crash course in everything from the social reality of forming a band, and some self-confidence in starting to write songs to the pros and cons of self organising and the non-commercial music scene. Since we live in a capitalist society a lot of the more “distinguished” or “ambitious” bands and musicians easily transition from the DIY punk scene to the more commercial metal scene. We’ve seen Seasons of Mist, Relapse, and Southern Lord snatch up some of the punk bands with a more commercial ambition; bands and people who crave a greater exposure for their music often move in the direction of metal labels, festivals and zines. The metal scene has a greater audience, more financial muscle, and dare I say a higher interest in musical skill and proficiency.
I know you asked about black metal specifically, so.. When it comes to black metal's artistic influences on punk I think what appeals most is the spirit of rebellion. I think many punks see a connection between BM and punk when it comes to the staunch anti-establishment ideals, and the “its a lifestyle not a fashion”-ethos. Musically I think both scenes try to push the limits of extremeness in a way, while at the same time retaining some melodicity. I think metal, both death and black, taught the punks how to intertwine melody and ferocity. But the relation between punk and metal has always been a kinda dialectic procedure, with both scenes borrowing and benefiting from each other.
4. While learning more about the crust punk scene and its historical links to early death metal — especially the Swedish sound — I’ve been wondering whether this crossover was mainly a natural musical progression toward something heavier, faster, and more extreme, or whether it also carried a political or symbolic dimension. Particularly in black metal, which has its own history of far-right appropriation, do you see the increasing HC/punk engagement with black metal as a form of reclamation - something like the revenge for what they did to the punk scene in the 1980s?
The first examples of mixing metal and punk I have always viewed as a dynamic and natural collision between adjacent musical styles with similar political ethos. Thrash was quite politically aware, as was early grindcore like Carcass. But I think the punks that started adopting the death metal heaviness did it out of aesthetic reasons, not political or symbolical ones. I always saw it as, as you mentioned, a quest for a more extreme combination of sounds and feelings. But we have to remember it goes both ways, take Skitsystem for example. They formed as a studio project by the At the Gates-guys, so it was metal heads playing punk and not the other way around. Then there's a whole bit of overlap between the scenes in terms of friends and friend groups hanging out over the genre divisions. We have Loud Pipes as another example of a band mixing punk and metal, where there basically were metalheads playing punk but with a punk guy as a front man. And then there's Disfear who started as a long haired d-beat band, but later involved people from At the Gates, Entombed and Marduk. So yeah, it's a beautiful, chaotic hot mess. Frankly though, I don't think much of the genre-hopping was political or ideological because much of the death and thrash scene already was left-leaning or at the very least sceptical against the far-right in a way not comparable with the later BM-scene.
When it comes to involving black metal influences I think it easily gets more political from the get go, since the BM-scene is so intimately tied with anti-humane ideals. But also, when it comes to metal influenced punk bands like Wolfpack or Martyrdöd or Skitsystem it is really hard to establish exactly where the influences come from… I mean, if you start incorporating folk-sounding guitar leads into a d-beat punk song, does that influence come from Dissection, Emperor, early In Flames or even Strebers (an iconic Swedish melodic punk band)?
5. Trespasser is back with their third full-length album, titled יְהִי רֹוא (“Let There Be Light”). The light seems to shine through the darkness (typical for the usual black metal), which feels surprisingly hopeful given the state of the world. Do you think there is reason for hope for mankind?
Yes of course there is hope. We have the potential for good inside of us. There's only the small matter of building a society that exaggerates those motifs instead of the cynical, unethical and violent ones inside of us. There are indeed two wolves inside us, and the current society feeds only one of them - which leads to competition, envy and greedy individualistic protectionism. When we are finished building our society, both wolves will be fed; they will live in symbiosis and teach each other, learn from each other and hype each other up!
Mankind has but two options: evolve or perish. I think anarchism is a good jumping board to start evolution from. To quote Maria Nikiforova: "The anarchists are not promising anything to anyone... The anarchists only want people to be conscious of their own situation and seize freedom for themselves".
6. I’m curious about the symbolism of the Second Coming, the Book of Revelation, and the Seventh Seal. These references are central to Christian tradition, and perhaps even older. Do you use religious parallels to comment on the contemporary world, and could you help me understand the context behind your lyrics?
The second coming is the return of Christ to the earth, where he leads The Righteous™ in a war against evil and finally, and totally, prevails! It's the old good-vs.-evil-final-battle-trope. I don't expressively use the Second Coming, I don't think? But I do use the imagery and poetry of the Book of Revelation. It's a pretty straightforward allegory where instead of divine intervention we use the power of the collective to transform the world from “evil” to “good”, i.e. from class-based to class-less.
I sometimes use the phrasing in the bible as is, sometimes I change a word to invert the meaning of it, and sometimes I use a metaphysical concept as a metaphor for something material. It really depends on the poetry of the bible verse I am stealing, and what I want to induce or evoke with my lyrics. I use these concepts and themes very playfully and have no ordered system in which a certain biblical concept always corresponds to a specific marxist or anarchist concept. When writing the “Apocalypsis”-record I did have such one more or less leading thought though, “The Holy Spirit” as the metaphor for class-consciousness. But if one studies my lyrics and compares them to the concept in the bible I'm sure there are discrepancies in the metaphor. But just as the holy spirit (God's grace acting directly on the earth) revealed (as in Revelation) the events of the Second Coming and the Last Battle to John of Patmos, class-consciousness would reveal to the working people the true nature of the world and what needed to be done. I can see the metaphor is wanting just from writing this. So yeah, don't take my biblical imagery too serious, It's but a tool to evoke feelings of hope, faith and revolt in the listener.
7. You recently released two video clips — I really enjoyed both, but especially the first one, “With Fear and Great Joy”, where two men carry a coffin full of weapons and traditional clothes across land and water to burn it at the end during some ritualistic event. The video has an interesting, almost cultish, Midsommar-like vibe — was that intentional, or am I completely off with that association?
It was not meant to give associations to the Swedish tradition of Midsommar, but I can see your point. What we actually witness in the video is the Funeral of War. When the final class war has been won, the last of humanity's weapons are laid in a coffin and taken deep into the woods. The coffin is then surrendered to the Forest Spirit who in turn destroys them in a location unknown to any living being.
8. The song “With Fear and Great Joy” is blended with a traditional Slavic folk melody, which gives it a particularly melancholic feeling. Do you feel any artistic or personal connection to the Slavic world and its culture?
The song is a Serbian orthodox chant, written by quite a problematic figure. It is a song used widely by nationalist and right-wingers, I was recently told. The song is not meant to be a representation of its slavic origin, but rather its Christian thematic. It is a beautiful song.. but it tells the tale from the Book of Revelation about the last judgement - an event where a supernatural patriarch judges everyone of us according to an arbitrary moral code - an event I deem highly un-beautiful. So the clash between beauty and ugliness, righteousness and baseness, between divinity and materiality, that was what captured me. And of course the obvious: the clash between fear and great joy. It is indeed a melancholic composition. For what is melancholy if not that sweet spot between euphoria and despair?
9. The new material sounds aggressive yet melodic at the same time. What are your main musical influences, and in your opinion, what makes a good black metal song?
Thank you, that is what I am aiming for! Plus a lot of the time: speed. But with age comes the urge to diversify and not only do blast beat/d-beat/fast songs. Feels weird. When I wrote “Hand in Hand Towards Har-Megiddo” on the last album I almost felt like I sold out. A pop standard in mid tempo 4/4 - what have I become? But it was fun, and I really liked the result. I think that song has something that a top-of-my-speed song doesn't have, some kind of relentless drive. This time I think the song that stands out the most is “Strong Wind Blows” which was originally meant, and written, as a classically inspired workers hymn - baptist style call-and-response verses and all. But yeah, I stole it from myself and it became this version instead.
So… What I am getting at is that a good (black metal) song captures a vibe, a feeling, an aura, a mood, a meaning. A song is a good song if it does what it is supposed to do. A workers' hymn about strike solidarity or the power of a union needs to rally the masses and give them hope; a eulogical funeral hymn needs to be solemn and dignified and give you time to reflect upon the deceased; a dance song gotta make you dance and so on. I think that my inspiration follows these vaguely drawn outlines - I steal, borrow and invent music that calls forth the themes of the lyrics and the spirit of the political project of this band - revolution. If you want me to name drop I’d say Nile and Marduk are my go-to treasure banks of riff and arrangement-stealing.
10. What does your studio work look like? Do you record most parts in one or two takes, or do you spend a lot of time on post-production and layering? What were the biggest joys and pains when you recorded יְהִירֹוא ?
Oh shit, that really depends. This time I was well rehearsed so no song is more than say 3 different takes cut together. Most of them are maybe 2, and a few are full takes. On drums that is, which I consider to be the backbone of any rock ‘n’ roll recording. But as in any modern metal production there is some work moving bass drum hits, I’m not gonna lie. But 98% of what you hear is pure will and determination. On guitar I give myself a little more of a break, I usually record until failure and just take up where I left off. I have no pretensions when it comes to guitar or bass.
Last record I had a very stressful experience in the studio, I played on borrowed drums and was under high strain both time-wise and economically. So those songs took A LOT of takes and post-prod. To minimise that on this recording and being able to focus my time on some orchestral percussion or getting a really good guitar and bass tone instead was quite liberating. Joona, the technician, was really great too. We go way back and he really is a wonderfully relaxed and professional person to record with. This time we could also record all vocals at home and then just bring the files in for mixing, which was a blessing and a curse, cause then you have full freedom to try new things, dub phrases, try a new singing technique and re-take and re-arrange vocal parts in absurdum. I think it came out really good in the end but it took time.
11. Can you tell us about your gear? What tunings and equipment do you use? Are you loyal to certain brands, or do you play whatever gets the sound you want? And how important do you think the bass is in black metal?
Sure thing. First time I ever got to answer this!
I use a Ibanez ICT 700 guitar with drop C tuning, Ernie Ball “skinny top, heavy bottom” strings. I don't really own my own guitar amp, so I borrowed a Sovtek and a Musicman from Joona. We did one track with a MetalZone through the Sovtek and doubled with another track of a HM-2 through the MusicMan, which is a bass amp I think.
When it comes to drums I use a hotch-potch of shit I borrowed, stole and bought from friends. Cymbals I buy usually Wuhan or similar cheap, durable and “OK”-sounding stuff. This recording I used all my own gear and a friend of mine pointed out the cymbals sounded like crap, which I don’t agree with. I think they sound “OK”. On the first record I had even worse cymbals, many broken, some drilled holes in, and stuff like that. On “Apocalypsis” I borrowed fucking state of the art Zildjian and Sabian shit, which sounded good, but almost too good. So yeah, I usually just take what's there, or what I have at hand, and what I can afford.
My bass is a Squire Jazz bass, the cheapest on the market. We drove that through a yellow boss pedal of some kind into an Ampeg SVT and a 8x10” as I recall. I am really not a bass player, so I don't really remember. Which might answer your last question: I don't really think bass is that important in metal. Or rather: I usually don't notice it. But when I do, oh my lord! It can change so much! For example I think Watain and Funeral Mist makes good use of the bass, they usually only have a few noticeable bass lines here and there, but they really add to the song writing when they are discernible. Also sometimes the bass comes out of the ocean and stands in solitary majesty together with a simple 4/4 beat or something like that. If you hear bass in Trespasser it is surely inspired by such uses of the bass. I might take my previous statement back: I actually really do enjoy a good bass line or bass sound in a black metal mix!
12. What touring plans do you have for the new album? Is there any chance you’ll play shows in Slovakia or elsewhere in Central Europe?
No touring planned for this album at the moment I'm afraid. I need to focus my money and vacation days on other stuff this year…
13. Which album, album artwork, and music video have impressed you the most recently?
I very rarely discover new stuff that I am super impressed by, but if we include the last, say, 5 years I can give you an overview.
There is a good new wave of grungy punk rock and I'd be remiss if I didn't mention Darla and Sodakill from Sweden. Also Lambrini Girls from the UK were seriously good live. I like the more commercial Ecca Vandal and Karen Dio as well.
I also discovered highway queen Nikki Lane a few years back and she's awesome.
Iffernet’s “Life at heart” is superb french black metal, and it was just released. A few years back I totally fell in love with TurnstilesGLOW ON like so many other millennials growing up with melodic punk rock and hardcore. I totally adore both albums by Grendels Sÿster, they kick serious heavy metal ass. The rapper RMR’s “Drug dealing is a lost art” I really appreciated and that has been spinning since 2020. Dax Riggs “7 songs for spiders” is good as fuck.
A music video I can recommend is AVFALL’s “Vielleicht, wie ein Speer" and the aforementioned RMR video to “Rascal”. When it comes to graphics and artwork I really enjoy a good cut’n’paste imagery, and home made photo copied stuff - check out for example Wagner Ödegård.
14. Can you recommend a good book and/or a movie I shouldn't miss?
I just finished a little pamphlet called “Atamansha: The story of Maria Nikiforova - the Anarchist Joan of Arc” and I highly recommend it! It's just under 70 pages and reads like an adventure novel! When it comes to movies I just watched “Nymphomaniac” by Lars von Trier - pretty spectacular and almost provocative. When it comes to capturing human emotion I think Fleabag by Phoebe Waller-Bridge is utterly superior!
15. Is there someone with whom you’d like to read an interview on Jablká ďaleko od stromu?
Grendels Sÿster! I really want to read an interview that goes deep into their lyrical inspirations and their approach to literary history, traditional music and songwriting!
16. (Thank you for the interview) Any last words?
Take care of each other and keep the fight going - in big and small ways. The butterfly effect is real!
1. Kto si, čo robíš a čo ťa v týchto dňoch najviac zamestnáva?
Som cesta, pravda i život a každé ráno sa budím so srdcom pulzujúcim existenčnou úzkosťou. Aby som vyvážil nepohodlie kapitalistickej spoločnosti, snažím sa žiť čo najvernejšie anarchistickým ideálom… Žiaľ, je to márna snaha a už samotný pokus túto úzkosť skôr prehlbuje.
A tak sa obraciam k povrchným rozptýleniam v nádeji, že bezcieľne scrollovanie, seriály či rôzne úniky mi pomôžu. No nie — je to len náplasť na otvorenú zlomeninu a skôr či neskôr si človek uvedomí, že z tohto sveta, formovaného obrazom Mamona, ho dokáže skutočne vyslobodiť len smrť.
Ale čo sa to objavuje na obzore? Malý záblesk nádeje? Áno! V prvom svetle dňa sa črtá neuchopiteľný duch sediaci na bledom koni — a meno toho, kto na ňom sedí, je Podvratné Umenie. A Jannah kráča po jeho boku.
2. Nedávno si poskytol rozsiahly rozhovor pre francúzsky tlačený zin V.I.T.R.I.O.L ZINE – Issue III (s obálkou od slovenského umelca Dhomth, čo je zaujímavá náhoda). Zdá sa, že rozhovor je pomerne široký, ale nie primárne o hudbe. Bez toho, aby si prezradil priveľa — akých tém ste sa dotkli a priniesla ti diskusia nejaké nové závery alebo pohľady, ktoré by si mohol zdieľať?
Možno to nie je až také prekvapivé — filozofické a politické prvky sú v tvorbe Trespasser pomerne výrazné — ale väčšina otázok, ktoré dostávam, sa netýka priamo hudby. Rozhovor pre V.I.T.R.I.O.L sa sústredil najmä na prepojenie náboženstva, filozofie a politiky. Dotkli sme sa aj tém ako cancel culture či politická korektnosť, pričom som mal možnosť diskutovať s niekým takpovediac „z druhej strany“.
Osobne som sa vďaka tomu vrátil k niektorým svojim starším postojom, najmä k otázkam materiality verzus spirituality a k meditácii, a nanovo ich prehodnotil. Ak vás tieto témy zaujímajú, určite odporúčam zin si zadovážiť.
3. Ako dieťa som vyrastal v meste so silnou metalovou komunitou a neskôr som sa presťahoval do mesta s výraznou punkovou scénou. Bol som tam jediný metalista medzi punkáčmi a hoci som bol otvorený punkovým vplyvom (v podstate som ani nemal na výber, ak som sa chcel socializovať), opačne to veľmi nefungovalo. Po rokoch som si začal všímať, že HC/punková scéna sa postupne rozširuje smerom k extrémnemu metalu. Kým rané prepojenia ako Napalm Death či Extreme Noise Terror sú pochopiteľné, čo podľa teba ponúka black metal z umeleckého hľadiska, čo HC alebo punk nedokáže?
Vyrastal som v punkovom prostredí, kde už vtedy pôsobili kapely a žánre silne ovplyvnené metalom — napríklad Nasum a celá grindcore scéna konca 90. rokov, Wolfpack so svojím d-beat/death metal crossoverom, alebo G-Anx s ich zvláštnou kombináciou melodických atmosférických pasáží a agresívneho blastovania. Moja skúsenosť zo Švédska teda je, že punková scéna bola voči metalovým vplyvom pomerne otvorená.
Myslím si, že ľudia, ktorí chcú rozvíjať svoje hudobné schopnosti a skladateľstvo, často prirodzene smerujú mimo punk. Punk má totiž jednu zo svojich hlavných čŕt práve v nízkej „vstupnej bariére“. To je zároveň jeho sila aj slabina. Na jednej strane priťahuje mladých hudobníkov a dáva priestor aj neskúseným kapelám, no na druhej strane ich často nedokáže dlhodobo udržať, pretože príliš nepodporuje umelecký rast. Moja skúsenosť je, že v punku sa často očakáva ten istý d-beat, podobné texty, podobná estetika — a ak je hudba príliš technická, býva považovaná za „nepunkovú“. Toto je istý paradox punku: je zároveň otvorený a radikálny, ale aj trochu stagnujúci a konzervatívny.
Zároveň si myslím, že punk často funguje ako vstupná brána pre hudobne zvedavých ľudí. Dáva základ — od sociálnej reality fungovania kapely, cez prvé pokusy o skladanie, až po skúsenosti so samorganizáciou a nekomerčnou scénou. Keďže však žijeme v kapitalistickej spoločnosti, niektoré ambicióznejšie kapely a hudobníci postupne prechádzajú z DIY punkovej scény do komerčnejšieho metalového prostredia. Videli sme napríklad, ako labely ako Seasons of Mist, Relapse Records či Southern Lord Records začali vydávať kapely s punkovým základom, ale širšími ambíciami. Metalová scéna má väčšie publikum, viac finančných možností a, povedzme si úprimne, aj väčší dôraz na hudobnú zručnosť.
A teraz k black metalu — myslím si, že to, čo punk na ňom priťahuje najviac, je duch rebelstva. Mnohí v ňom vidia paralelu s punkom v silnom anti-establishmentovom postoji a v prístupe „je to životný štýl, nie móda“. Hudobne sa obe scény snažia posúvať hranice extrémnosti, no zároveň si zachovávajú istú mieru melodiky. Metal — najmä death a black — podľa mňa naučil punk, ako prepájať melódiu s agresivitou. Vzťah medzi punkom a metalom je však vždy obojstranný — ide o akýsi dialóg, kde si obe scény navzájom požičiavajú a inšpirujú sa.
4. Pri hlbšom spoznávaní crust punkovej scény a jej historických prepojení s raným death metalom — najmä švédskym zvukom — som premýšľal, či išlo skôr o prirodzený hudobný vývoj smerom k väčšej tvrdosti, rýchlosti a extrémnosti, alebo či to malo aj politický či symbolický rozmer. Najmä v prípade black metalu, ktorý má vlastnú históriu spojenú s krajne pravicovými tendenciami — vnímaš rastúce prepojenie HC/punku s black metalom aj ako určitú formu „znovuzískania“ tohto priestoru?
Prvé prepojenia metalu a punku som vždy vnímal ako prirodzené a dynamické stretnutie príbuzných hudobných štýlov s podobným politickým pozadím. Thrash metal bol pomerne politicky uvedomelý, podobne ako raný grindcore, napríklad Carcass. Myslím si však, že punkové kapely, ktoré začali preberať heaviness death metalu, to robili skôr z estetických než politických dôvodov — ako snahu posunúť zvuk do extrémnejších polôh.
Zároveň treba povedať, že to fungovalo obojsmerne. Napríklad Skitsystem vznikli ako štúdiový projekt členov At the Gates — teda metalisti hrajúci punk. Podobných príkladov je viac: Disfear postupne spolupracovali s hudobníkmi z kapiel ako Entombed či Marduk. Je to jednoducho prepojený, živý a trochu chaotický svet.
Úprimne si nemyslím, že väčšina tohto miešania žánrov bola motivovaná politikou — už thrash a death metal mali často skôr ľavicové alebo aspoň kritické postoje voči extrémnej pravici, čo sa nedá úplne porovnať s neskorším vývojom black metalovej scény.
Pri black metalových vplyvoch je to však citlivejšie, keďže táto scéna je historicky spätá aj s problematickými ideológiami. Zároveň je ale často ťažké presne určiť, odkiaľ konkrétne vplyvy pochádzajú. Ak napríklad do d-beat skladby pridáš melodické, takmer folkové gitarové linky — je to vplyv Dissection, Emperor, raných In Flames, alebo dokonca Strebers? Hranice sú veľmi rozmazané.
5. Trespasser sa vracia so svojím tretím dlhohrajúcim albumom s názvom „יְהִי רֹוא“ („Nech je svetlo“). Zdá sa, že svetlo preniká cez temnotu (čo je pre black metal typické), no zároveň to pôsobí prekvapivo nádejne vzhľadom na stav sveta. Myslíš si, že existuje dôvod na nádej pre ľudstvo?
Áno, samozrejme, že existuje nádej. Máme v sebe potenciál pre dobro. Ide len o to vybudovať spoločnosť, ktorá bude tieto motívy posilňovať, namiesto tých cynických, neetických a násilných, ktoré v sebe tiež nesieme. Skutočne v nás žijú dvaja vlci a súčasná spoločnosť kŕmi len jedného z nich – čo vedie ku konkurencii, závisti a chamtivému individualistickému protekcionizmu. Keď raz dokončíme budovanie našej spoločnosti, budú kŕmení obaja vlci; budú žiť v symbióze, učiť sa jeden od druhého a navzájom sa podporovať.
Ľudstvo má len dve možnosti: evolvovať alebo zahynúť. Myslím si, že anarchizmus je dobrým odrazovým mostíkom, od ktorého sa dá začať evolúcia. Ako povedala Maria Nikiforova: „Anarchisti nikomu nič nesľubujú... Anarchisti len chcú, aby si ľudia uvedomili svoju vlastnú situáciu a uchopili slobodu do vlastných rúk.“
6. Zaujíma ma symbolika druhého príchodu, Knihy zjavenia a siedmej pečate. Tieto odkazy sú ústredné pre kresťanskú tradíciu, a možno aj staršie. Používaš náboženské paralely na komentovanie súčasného sveta? A vedel by si mi priblížiť kontext za tvojimi textami?
Druhý príchod je návrat Krista na zem, kde vedie Spravodlivých™ do vojny proti zlu a napokon úplne a definitívne zvíťazí. Je to klasický motív finálneho súboja dobra so zlom. Nemyslím si, že by som Druhý príchod používal priamo, ale pracujem s obraznosťou a poéziou Knihy zjavenia. Je to pomerne priamočiara alegória, kde namiesto božského zásahu využívame silu kolektívu na premenu sveta zo „zlého“ na „dobrý“, teda zo spoločnosti založenej na triedach na beztriednu.
Niekedy používam formulácie z Biblie priamo, niekedy zmením slovo, aby som obrátil význam, a inokedy využívam metafyzický koncept ako metaforu pre niečo materiálne. Závisí to od poetiky konkrétneho verša a od toho, aký efekt chcem textom vyvolať. Tieto koncepty a témy používam hravo a nemám žiadny pevný systém, v ktorom by konkrétny biblický pojem vždy zodpovedal konkrétnemu marxistickému či anarchistickému konceptu. Pri písaní albumu „Apocalypsis“ som však mal jednu viac-menej nosnú myšlienku: „Duch Svätý“ ako metaforu triedneho vedomia. Ak by niekto detailne porovnával moje texty s biblickým konceptom, určite by našiel nezrovnalosti. No podobne ako Duch Svätý (Božia milosť pôsobiaca priamo na zemi) zjavil Jánovi z Patmosu udalosti Druhého príchodu a Poslednej bitky, triedne vedomie by odhalilo pracujúcim skutočnú podstatu sveta a to, čo je potrebné urobiť. Aj sám vidím, že táto metafora má svoje limity. Preto moje biblické obrazy netreba brať príliš doslova – sú len nástrojom na vyvolanie pocitov nádeje, viery a vzbury u poslucháča.
7. Nedávno si vydal dva videoklipy — oba sa mi veľmi páčili, ale najmä ten prvý, „With Fear and Great Joy“, kde dvaja muži nesú truhlu plnú zbraní a tradičných odevov cez krajinu aj vodu, aby ju na konci počas akéhosi rituálu spálili. Video má zaujímavú, takmer kultovú atmosféru pripomínajúcu Midsommar — bol to zámer, alebo som úplne vedľa?
Nemalo to evokovať švédsku tradíciu Midsommar, ale chápem, prečo to tak môže pôsobiť. V skutočnosti vo videu sledujeme Pohreb vojny. Keď bude posledná triedna vojna vyhraná, posledné zbrane ľudstva budú uložené do truhly a odnesené hlboko do lesa. Tam bude truhla odovzdaná Duchu lesa, ktorý ich následne zničí na mieste neznámom pre akúkoľvek živú bytosť.
8. Skladba „With Fear and Great Joy“ je prepojená s tradičnou slovanskou ľudovou melódiou, čo jej dodáva výrazne melancholický nádych. Cítiš nejaké umelecké alebo osobné prepojenie so slovanským svetom a jeho kultúrou?
Tá skladba je v skutočnosti srbský pravoslávny chorál, ktorý napísala pomerne problematická osobnosť. Nedávno mi bolo povedané, že ide o pieseň často používanú nacionalistami a pravicovými skupinami. Nemala reprezentovať svoj slovanský pôvod, ale skôr kresťanskú tematiku. Je to krásna pieseň… no rozpráva príbeh z Knihy zjavenia o poslednom súde – udalosti, v ktorej nadprirodzený patriarcha súdi každého z nás podľa svojvoľného morálneho kódexu – čo považujem za veľmi nepekné. Práve tento stret krásy a škaredosti, spravodlivosti a nízkosti, božskosti a materiality ma zaujal. A samozrejme aj ten zrejmý kontrast medzi strachom a veľkou radosťou. Je to naozaj melancholická kompozícia. Veď čo je melanchólia, ak nie ten sladký bod medzi eufóriou a zúfalstvom?
9. Nový materiál znie zároveň agresívne aj melodicky. Aké sú tvoje hlavné hudobné vplyvy a čo podľa teba robí dobrú blackmetalovú skladbu?
Ďakujem, presne o to sa snažím! A často aj o rýchlosť. Ale s vekom prichádza potreba diverzifikovať a nerobiť len blast beat/d-beat/rýchle skladby. Je to zvláštny pocit. Keď som na poslednom albume napísal „Hand in Hand Towards Har-Megiddo“, mal som skoro pocit, že som sa zapredal. Popový štandard v strednom tempe 4/4 – čo sa to zo mňa stalo? Ale bola to zábava a výsledok sa mi veľmi páčil. Myslím, že tá skladba má niečo, čo tie úplne rýchle nemajú – akýsi neúnavný ťah. Tentoraz asi najviac vyniká skladba „Strong Wind Blows“, ktorá bola pôvodne zamýšľaná a napísaná ako robotnícka hymna inšpirovaná klasickou hudbou – so všetkým, čo k tomu patrí, vrátane baptistického call-and-response. Ale áno, „ukradol“ som si ju sám a vznikla z toho táto verzia.
Takže… pointa je, že dobrá (blackmetalová) skladba zachytáva atmosféru, pocit, auru, náladu, význam. Skladba je dobrá vtedy, keď robí to, čo má robiť. Robotnícka hymna o solidarite pri štrajku alebo sile odborov musí mobilizovať masy a dávať im nádej; smútočný pohrebný chorál musí byť dôstojný a umožniť zamyslenie; tanečná skladba ťa musí prinútiť tancovať a podobne. Moja inšpirácia sa riadi týmito voľnými obrysmi – kradnem, požičiavam si a vymýšľam hudbu, ktorá vyvoláva témy textov a ducha politického projektu tejto kapely – revolúciu. Ak chceš konkrétne mená, tak Nile a Marduk sú pre mňa zásobárňou riffov a aranžmánov.
10. Ako vyzerá tvoja práca v štúdiu? Nahrávaš väčšinu partov na jeden-dva pokusy, alebo venuješ veľa času postprodukcii a vrstveniu? Aké boli najväčšie radosti a trápenia pri nahrávaní „יְהִי רֹוא“?
Do riti, to naozaj závisí. Tentoraz som bol dobre pripravený, takže žiadna skladba nemá viac než povedzme tri rôzne pokusy poskladané dokopy. Väčšina má možno dva a niektoré sú nahrané na jeden záťah. Hovorím o bicích, ktoré považujem za chrbtovú kosť každého rock’n’rollového nahrávania. Ale ako pri každej modernej metalovej produkcii, aj tu sa trochu posúvajú údery kopáku – nebudem klamať. No 98 % toho, čo počuješ, je čistá vôľa a odhodlanie. Pri gitare si dávam trochu viac voľnosti – nahrávam, kým nepadnem, a potom pokračujem tam, kde som skončil. Nemám žiadne ilúzie, čo sa týka gitary alebo basy.
Na predchádzajúcej nahrávke som mal v štúdiu veľmi stresujúcu skúsenosť – hral som na požičaných bicích a bol som pod veľkým časovým aj finančným tlakom. Preto si tie skladby vyžiadali VEĽA pokusov a postprodukcie. Tentoraz som to chcel minimalizovať a radšej venovať čas napríklad orchestrálnym perkusiam alebo hľadaniu naozaj dobrého zvuku gitary a basy – a to bolo veľmi oslobodzujúce. Joona, zvukár, bol tiež skvelý. Poznáme sa už dlho a je to naozaj pohodový a profesionálny človek, s ktorým je radosť nahrávať. Tentoraz sme mohli všetky vokály nahrať doma a potom ich priniesť do štúdia na mix, čo bola zároveň výhoda aj nevýhoda – máš úplnú slobodu skúšať nové veci, vrstviť frázy, experimentovať so spevom a prerábať vokály donekonečna. Myslím, že výsledok je nakoniec veľmi dobrý, ale stálo to čas.
11. Môžeš nám povedať niečo o svojom vybavení? Aké ladenia a techniku používaš? Si verný konkrétnym značkám, alebo hráš na tom, čo ti prinesie požadovaný zvuk? A akú dôležitú úlohu podľa teba zohráva basa v black metale?
Jasné. Toto je prvýkrát, čo na takúto otázku odpovedám!
Používam gitaru Ibanez ICT 700 s ladením drop C a struny Ernie Ball „skinny top, heavy bottom“. Vlastný gitarový aparát vlastne ani nemám, takže som si požičal Sovtek a Musicman od Joonu. Jednu stopu sme nahrali s MetalZone cez Sovtek a zdvojili ju ďalšou stopou s HM-2 cez MusicMan, čo je, myslím, basový aparát.
Čo sa týka bicích, používam taký mišmaš vecí, ktoré som si požičal, „požičal“ alebo kúpil od kamarátov. Činely kupujem väčšinou Wuhan alebo podobné lacné, odolné a „OK“ znejúce veci. Na tomto nahrávaní som použil vlastné vybavenie a jeden kamarát poznamenal, že činely znejú na hovno – s čím nesúhlasím. Podľa mňa znejú „OK“. Na prvom albume som mal ešte horšie činely, veľa z nich bolo prasknutých, niektoré mali navŕtané diery a podobne. Na „Apocalypsis“ som si požičal brutálne špičkové veci od Zildjian a Sabian, ktoré zneli dobre, ale možno až príliš dobre. Takže áno, väčšinou používam to, čo je po ruke a čo si môžem dovoliť.
Moja basa je Squier Jazz Bass, najlacnejšia na trhu. Pustili sme ju cez nejaký žltý Boss pedál do Ampeg SVT a boxu 8x10“, ak si dobre pamätám. Nie som veľmi basgitarista, takže si to úplne nepamätám. A to možno odpovedá aj na tvoju poslednú otázku: nemyslím si, že basa je v metale až taká dôležitá. Alebo skôr – väčšinou si ju nevšímam. Keď si ju však všimnem, tak sakra! Vie to strašne veľa zmeniť! Napríklad si myslím, že Watain a Funeral Mist pracujú s basou veľmi dobre – zvyčajne majú len pár výrazných basových liniek, ale keď sa objavia, výrazne obohatia skladbu. Niekedy sa basa vynorí z „oceánu“ a stojí sama v majestátnej jednoduchosti spolu s jednoduchým 4/4 rytmom a podobne. Ak v Trespasser počuješ basu, určite je to inšpirované takýmto prístupom. Možno svoje predošlé tvrdenie vezmem späť – vlastne si dobrú basovú linku alebo zvuk v blackmetalovom mixe naozaj užívam!
12. Aké máte koncertné plány k novému albumu? Je šanca, že zahráte aj na Slovensku alebo inde v strednej Európe?
Obávam sa, že momentálne nemáme k tomuto albumu naplánované žiadne turné. Tento rok musím svoje peniaze a dovolenku venovať iným veciam…
13. Ktorý album, obal albumu a videoklip ťa v poslednom čase najviac zaujali?
Veľmi zriedka objavím niečo nové, čo by ma naozaj nadchlo, ale ak vezmeme posledných povedzme 5 rokov, viem dať prehľad.
Je tu silná nová vlna špinavého punk rocku a bolo by chybou nespomenúť Darla a Sodakill zo Švédska. Tiež Lambrini Girls z UK boli naživo naozaj skvelé. Páčia sa mi aj komerčnejšie veci ako Ecca Vandal a Karen Dio.
Pred pár rokmi som objavil Nikki Lane a je výborná.
Iffernet – „Life at heart“ je skvelý francúzsky black metal a práve vyšiel. Pred pár rokmi som si úplne zamiloval Turnstile – „GLOW ON“, rovnako ako mnoho ďalších mileniálov, ktorí vyrastali na melodickom punku a hardcore. Úplne zbožňujem oba albumy od Grendels Sÿster, majú brutálnu heavy metalovú energiu. Rapper RMR – „Drug dealing is a lost art“ som si veľmi obľúbil a púšťam si ho od roku 2020. Dax Riggs – „7 songs for spiders“ je kurevsky dobrý.
Z videoklipov odporúčam AVFALL – „Vielleicht, wie ein Speer“ a už spomínané video RMR – „Rascal“. Čo sa týka grafiky a artworku, veľmi ma baví kolážový štýl a domáce fotokopírované veci – napríklad Wagner Ödegård.
14. Môžeš odporučiť dobrú knihu a/alebo film, ktorý by som nemal vynechať?
Práve som dočítal krátku brožúru „Atamansha: The story of Maria Nikiforova – the Anarchist Joan of Arc“ a veľmi ju odporúčam! Má menej než 70 strán a číta sa ako dobrodružný román. Čo sa týka filmov, nedávno som videl „Nymphomaniac“ od Larsa von Triera – dosť výnimočné a takmer provokatívne. A pokiaľ ide o zachytenie ľudských emócií, seriál „Fleabag“ od Phoebe Waller-Bridge je podľa mňa úplne výnimočný!
15. Je niekto, s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablká ďaleko od stromu?
Grendels Sÿster! Veľmi by som si chcel prečítať rozhovor, ktorý by išiel do hĺbky ich textových inšpirácií a ich prístupu k literárnej histórii, tradičnej hudbe a skladaniu!
16. (Ďakujem za rozhovor) Máš nejaké posledné slová?
Starajte sa o seba navzájom a pokračujte v boji – vo veľkých aj malých veciach. Motýlí efekt je skutočný!
In the dim margins between weight and atmosphere, Therapist return with the album Vedome Nevedomí
- a collection of songs that are reminiscent of a slow descent into a
submerged emotional landscape. Recorded partly in someone‘s bedroom and
partly in Golden Hive Studios (Prague, Czechia), the album carries an
intimate and somewhat nocturnal character, almost as if the tracks were
shaped during long, restless nights rather than formal studio sessions.
The Prague-based Slovak group lean heavily into a sound that blends
alternative metal, blackgaze, doom, shoegaze, and sludge, with the
result being anything but a patchwork of genres. Instead, it unfolds as a
dense and immersive sonic fog.
Tyrkys (Turquoise) opens
the album and immediately sets the album‘s tone with vast and heavy
guitars that swell beneath layers of ambience and dreamlike textures
subdues by crushing distortion. It is a patient, brooding introduction
that signals the album‘s intent to move slowly and deliberately, and
maintain the emotional weight. This track in particular functions as
both an entry point and a thesis statement for the record‘s ultimate
sound. Its follow-up XX (Twenty) works as a fractured
continuation rather than a standalone composition, splitting the opening
track’s atmosphere into something more skeletal and reflective. Therapist use this structural trick more than once in Ruiny (Ruins), which later finds its echo in Ruiny part 2
(Ruins pt.II), all the while stretching and deepening the emotional
residue of the original piece rather than abruptly moving forward. This
approach gives the album a sense of continuity that feels cinematic and
provides a unique corridor within the same abandoned structure.
Pergamen (Parchment) is another amazing
track as it drifts through layers of reverberating guitars and distant
melodies, giving the impression of faded memories preserved in sound. I
need to mention that Ruiny (Ruins) stands as one of the album‘s
darkest moments, with its slow-moving and sombre riffs that resemble
collapsing architecture under immense pressure. There are loads of
suspenseful moments in this song, with deep and forbidding vocals. The
monotone of the singing contrasts beautifully with the instruments and
creates that emotional weight I mentioned earlier. Its alter-ego Ruiny pt.II
(Ruins pt.II) lingers in that rubble, and amplifies that very sense of
desolation heard in its root track, but this time with an even more
ambient, dissolving structure. Zachráň (Rescue) introduces a
slightly more melodic undercurrent, but it never breaks the record‘s
pervasive gloom. Even when the guitars surge into massive walls of
sound, the mood remains restrained and introspective.
The closing stretch continues to deepen the record‘s meditative character. Zosun
(Landslide) slowly builds tension through dense and layered guitars,
almost as if cars were moving backwards in slow motion. It too is
suspenseful and also melancholy in its character. I like this track very
much and by the time the album reaches Vrstvy (Layers), the
metaphor becomes almost literal: sound piles upon sound with textures
folding inward until the music resembles a geological stratus of
distortion, ambience, and distant melody.
And the Florkman's prognosis? I enjoyed listeing to Vedome nevedomí immensely. For all its darkness and density, it marks a significant creative leap forward for Therapist. Compared to their 2022 full-length Svet/lo slepých,
the band demonstrates a confidence in their use of atmosphere and
appear far more comfortable in letting their compositions breathe. The
songwriting is also more cohesive with a strong sonic identity that
confirms the band‘s self-assurance. While the previous record hinted at
the band‘s potential, this one fully realises it, shaping Therapist‘s
many influences into something unified and deeply immersive.
Ultimately, this is an album that doesn‘t demand attention through
spectacle, but earns it through mood and patience. Its depth is a dark,
absorbing step forward for the band.
1. Who are you, what do you do, and what’s capturing your attention these days?
(Elisa De Munari): I am a musician working at the crossroads between different traditions that, on the surface, seem distant from one another but in truth share a similar gravity. My path began in Western music, but for many years I studied the sitar with Gianni Ricchizzi and Indian vocal music with Amelia Cuni. Through them I was introduced not only to techniques but to a lineage — to a living tradition and to their own masters. For that I remain deeply grateful.
(Enrico Baraldi): I work as a sound engineer in recording studios. What captures my attention these days are underground bands building their own identity, working constantly and (obviously) hard to develop their own sound, trying to treat music like a job and not just a hobby. When you can't sleep at night because you're only thinking about it, well, when I understand it, then you have my full attention.
2. You’re described as an international doom/Hindustani psych project. Who are the musicians behind Litania, how did you meet and how did the idea of blending doom with Hindustani music first emerge?
(Elisa De Munari): Litania is the meeting of musicians who come from different countries but share a fascination with slow, ritualistic sound. Some come from the doom and heavy psych scene, others from backgrounds closer to classical or experimental music. The idea itself emerged quite naturally from my own trajectory. After many years studying Indian classical music, I eventually realised something that every serious student of that tradition understands sooner or later: it is a lifetime discipline. In truth, more than one lifetime. To internalise it fully requires a devotion that borders on monastic. At a certain point I felt the need to step away from the orthodox path and allow the material I had absorbed to interact with the music that shaped me growing up — bands like Black Sabbath and Kyuss. I became fascinated by the parallel between the solemnity of dhrupad and the solemnity of early doom. Both unfold slowly, both cultivate gravity, both create a sense of ritual time rather than entertainment time. Litania was born precisely from that intuition.
photo: Michael Fritschi
3. Many traditional heavy psych bands draw on Hindu religion, mandalas, meditation, and colourful improvisation. Your sound feels rooted in a darker corner of stoner and doom. Is this darker dimension of Hindustani culture also reflected in Litania’s lyrics? And what’s your view on the different ways bands incorporate Hindu elements into doom and psych?
(Elisa De Munari): What often happens in Western psychedelic music is a fascination with the decorative surface of Indian culture — the colours, the mysticism, the imagery. There is nothing inherently wrong with that, but it can remain somewhat aesthetic. My experience studying Indian music was different.
When you approach traditions like dhrupad seriously, you encounter something austere, almost ascetic. The music unfolds slowly, sometimes painfully slowly, and its beauty comes from discipline and restraint rather than exuberance. It has a sacred dimension, but not necessarily a cheerful one. That deeper gravity is closer to what we explore in Litania. The darkness you hear is not meant to imitate some “exotic spirituality,” but rather to recognise that both Indian classical music and doom metal share an awareness of the profound, sometimes terrifying dimension of existence.
So rather than using Hindu imagery as decoration, I try to approach the material with the respect of someone who has sat with it, studied it, struggled with it.
4. Would you consider Litania a conceptual album? What narrative connects the lyrics?
(Elisa De Munari): Yes, in a sense it is conceptual, though not in a strictly narrative way. The album unfolds more like a liturgical sequence — hence the title. Each piece is a kind of invocation, a meditation on different aspects of spiritual tension: devotion, doubt, transcendence, weight, silence. The thread connecting the lyrics is the idea of ritual sound as a bridge between worlds. Doom metal already has a quasi-liturgical character — slow tempos, repetition, resonance — and dhrupad historically belongs to a sacred context as well. So the album explores that shared territory where music becomes something closer to prayer or incantation.
5. Italy has its own connection to Aleister Crowley. How much of Crowley’s legacy can be traced in Litania’s origins?
(Elisa De Munari): Crowley is certainly a fascinating figure in the history of Western esotericism, and his engagement with Eastern traditions played an important role in shaping how those traditions were perceived in Europe. However, I would say that Litania’s relationship with Indian culture does not come through the filter of Western occultism. My contact with that world came directly through musical training and through teachers who themselves belong to that lineage. So if there is any “spiritual” influence in the project, it comes more from the discipline of studying the music itself rather than from the Western occult tradition that grew around it.
6. Which traditional Indian instruments are featured on the album? Which were the most challenging to record?
(Elisa De Munari): The album features traditional instruments such as the sitar, dilruba, harmonium and elements connected to the dhrupad vocal tradition. Recording them within a heavy doom context presented interesting challenges. Indian classical instruments are designed to bloom in acoustic space, with very complex overtones and sympathetic strings. When you place them next to distorted guitars and very dense low frequencies, the balance becomes delicate.
The engineer had to be quite attentive to microphone placement and to preserving the natural resonance of the instruments while still allowing them to coexist with the massive weight of the guitars. It required patience and a willingness to treat those sounds with respect rather than forcing them into a conventional rock mix.
7. Going back to the writing of the album — how long did it take?
(Elisa De Munari): To be honest, the band was born almost as a joke. We’re all in our forties, and at the time I was on tour in Eastern Europe with another project. Marco — the guitarist — was working as the sound engineer on that tour. One evening, laughing about life and music, I told him that turning forty probably meant it was finally time to start a heavy band. The idea was to mix together the most distant things that somehow connected us, starting from Indian music, which has been such an important part of my background. Instead of trying to keep those worlds separate, we thought it would be interesting to let them collide. During those same days we met Vlad, our drummer, at one of the gigs. His playing struck us immediately — there was something powerful and instinctive in the way he approached rhythm. So we asked him if he would be interested in joining us, and that’s essentially how the band was born. Later, after hearing the first pieces we had written, Enrico — our bassist — joined the project as well, bringing his incredibly heavy bass sound, which really helped shape the sonic weight of the band. But the real transformation happened when those materials were played together. Music like this needs physical presence. The slow tempos, the sustained tones, the breathing of the instruments — those things only truly emerge when musicians share the same room and listen deeply to one another. But honestly, it all happened in a very natural way.
(Enrico Baraldi): I can only say that when Marco played me the songs, well, I knew something interesting could happen: merging Indian music with stoner/doom. It seemed like something I'd never imagined.
That's why I immediately told him: "If you need a bass player, I'm here!!" Furthermore, I only knew Elisa by her music with Elli De Mon, and it seemed really interesting to be able to work with her, and therefore, in a certain sense, step outside the circle of friends and musicians I usually hang out with.
8. The debut came out on Heavy Psych Sounds — how did that partnership happen?
(Elisa De Munari): When we started thinking about releasing the album, we had two labels in mind in Italy that felt like the right home for this kind of music: Heavy Psych Sounds and Subsound Records. Both have a strong identity and a history of supporting artists who move in the heavier and more experimental corners of the scene. Fortunately, when we reached out to them, both labels responded very positively. In the end, they decided to join forces and collaborate on the production of the album, which was really the best outcome we could have hoped for. So the record ended up being a joint effort between Heavy Psych Sounds and Subsound Records, and we’re very happy about that — it feels like the project found exactly the kind of environment it needed.
9. Italy’s doom scene — how would you describe it?
(Elisa De Munari): Italy has cultivated a very strong doom and heavy psych tradition over the past decades. Bands here often combine a deep respect for classic influences with a certain Mediterranean sense of drama and atmosphere. One of them is Messa, for sure.
10. Is there a similar collective platform in Italy like Duister Collectief?
(Elisa De Munari): There isn’t exactly the same kind of formal collective, but there is certainly a network of labels, festivals, and musicians who support one another. Scenes like this often function less as organisations and more as communities held together by shared passion — the slow circulation of records, collaborations, and word of mouth.
11. Who introduced Indian sounds to Western audiences more — the Beatles or the Rolling Stones?
(Elisa De Munari): Historically, the Beatles had the deeper impact, largely because of George Harrison’s genuine engagement with Indian music and his relationship with Ravi Shankar. That connection went far beyond stylistic borrowing. But personally I find it more interesting when artists approach Indian music not simply as a colour to add, but as a system with its own depth and discipline.
photo: Nicola Gigliotti
12. Have there been notable hippie movements or cults in Italy?
(Elisa De Munari): Italy had its own countercultural movements, especially in the late 1960s and 1970s. Some were spiritual communities, others were more political or artistic in nature. But Italian culture tends to absorb and transform these movements in its own way, often blending them with older traditions rather than replacing them entirely.
13. Touring plans?
(Elisa De Munari): We are currently working on bringing the album to the stage in a way that preserves its ritual atmosphere. Touring across Europe is certainly part of the plan, and Central Europe would be a natural territory for this music. So hopefully Slovakia — and many other places — will be part of that journey.
14. Which album, artwork, or video impressed you recently?
(Elisa De Munari): I am often more impressed by works that maintain a strong identity rather than chasing trends. Albums that feel carved out of a singular vision — musically and visually — always resonate more deeply with me. I am into eastern music, I love Arooj Aftab for example. Coming to heavy music, I liked the latest album of Messa.
(Enrico Baraldi): Personally, I'm a person who listens to albums for a long time after their release, which means that sometimes I will be listening to the records that come out today in a few months. I'm very attached to sounds like Godflesh, Neurosis, OM, but I also listen to a lot of electronic music, and my favorite is Lustmord above all; a lot of underground music from local bands who are very often friends or become friends over time.
15. Someone you’d like to see interviewed?
(Elisa De Munari): I would enjoy reading interviews with musicians who work seriously at the intersection of traditions — people who approach cross-cultural music with patience.
16. Final words for listeners?
(Elisa De Munari): Music can still be a space of contemplation in a world that constantly demands speed and distraction. And sometimes, in music as in life, slowness reveals depths that haste can never reach.
1. Kto ste, čo robíte a čo vás v týchto dňoch najviac zaujíma?
(Elisa De Munari): Som hudobníčka, ktorá sa pohybuje na priesečníku rôznych tradícií, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať vzdialené, no v skutočnosti zdieľajú podobnú hĺbku a vážnosť. Moja cesta sa začala v západnej hudbe, no dlhé roky som študovala sitár u Gianniho Ricchizziho a indický vokál u Amelie Cuni. Prostredníctvom nich som neobjavila len techniky, ale aj kontinuitu – živú tradíciu a ich vlastných učiteľov. Za to som im dodnes veľmi vďačná.
(Enrico Baraldi): Pracujem ako zvukový inžinier v nahrávacích štúdiách. V poslednom čase ma najviac zaujímajú undergroundové kapely, ktoré si budujú vlastnú identitu, neustále na sebe pracujú a (samozrejme) tvrdo rozvíjajú svoj zvuk. Snažia sa pristupovať k hudbe ako k práci, nielen ako k hobby. Keď kvôli tomu v noci nemôžeš spať a stále na to myslíš – vtedy zbystrím pozornosť a máš ju naplno.
2. Ste označovaní ako medzinárodný doom/Hindustani psych projekt. Kto stojí za Litaniou, ako ste sa stretli a ako vznikla myšlienka prepojiť doom s hindustánskou hudbou?
(Elisa De Munari): Litania je stretnutím hudobníkov z rôznych krajín, ktorých spája fascinácia pomalým, rituálnym zvukom. Niektorí pochádzajú zo scény doom a heavy psych, iní majú bližšie ku klasickej či experimentálnej hudbe. Samotná myšlienka vznikla pomerne prirodzene z mojej vlastnej cesty. Po mnohých rokoch štúdia indickej klasickej hudby som si uvedomila niečo, čo skôr či neskôr pochopí každý, kto sa jej venuje naplno: je to disciplína na celý život – vlastne na viac než jeden. Jej skutočné osvojenie si vyžaduje oddanosť hraničiacu až s mníšskym spôsobom života.
V určitom momente som pocítila potrebu odstúpiť od ortodoxnej cesty a nechať materiál, ktorý som vstrebala, prirodzene prepojiť s hudbou, ktorá ma formovala – kapelami ako Black Sabbath či Kyuss. Začala ma fascinovať paralela medzi vážnosťou dhrupadu a raného doomu. Obe tieto formy sa rozvíjajú pomaly, pestujú hĺbku a vytvárajú skôr rituálny než zábavný čas. Litania vznikla práve z tejto intuície.
3. Mnohé tradičné heavy psych kapely čerpajú z hinduistickej symboliky, mandál, meditácie či farebnej improvizácie. Váš zvuk však pôsobí ukotvený v temnejšej polohe stoneru a doomu. Odráža sa táto temnejšia stránka hindustánskej kultúry aj v textoch Litanie? A ako vnímate rôzne spôsoby, akými kapely pracujú s hinduistickými prvkami v doome a psyche?
(Elisa De Munari): V západnej psychedelickej hudbe často dochádza k fascinácii skôr povrchovou, dekoratívnou stránkou indickej kultúry – farbami, mystikou, obraznosťou. Samo o sebe na tom nie je nič zlé, no môže to zostať len na estetickej úrovni. Moja skúsenosť so štúdiom indickej hudby bola iná. Keď sa tradíciám ako dhrupad venujete seriózne, stretnete sa s niečím strohým, takmer asketickým.
Hudba sa rozvíja pomaly – niekedy až bolestivo pomaly – a jej krása vychádza skôr z disciplíny a zdržanlivosti než z bezprostrednej expresivity. Má síce posvätný rozmer, no nie nevyhnutne radostný. Práve táto hlbšia vážnosť je blízka tomu, čo skúmame v Litanii. Temnota, ktorú počuť v našej hudbe, nemá imitovať nejakú „exotickú spiritualitu“, ale skôr poukázať na to, že indická klasická hudba aj doom metal zdieľajú vedomie hlbokého – a niekedy až desivého – rozmeru existencie.
Preto sa namiesto používania hinduistických prvkov ako dekorácie snažím pristupovať k tomuto materiálu s rešpektom človeka, ktorý s ním strávil čas, študoval ho a prešiel si vlastným procesom jeho pochopenia.
4. Považovali by ste Litania za konceptuálny album? Aký príbeh spája texty?
(Elisa De Munari): Áno, v istom zmysle ide o konceptuálny album, hoci nie v striktne naratívnom zmysle. Album sa rozvíja skôr ako liturgická sekvencia — odtiaľ aj názov. Každá skladba je akousi invokáciou, meditáciou nad rôznymi aspektmi duchovného napätia: oddanosť, pochybnosť, transcendencia, ťažoba, ticho. Niťou, ktorá spája texty, je myšlienka rituálneho zvuku ako mosta medzi svetmi. Doom metal už sám o sebe má kvázi-liturgický charakter — pomalé tempá, opakovanie, rezonancia — a dhrupad historicky tiež patrí do posvätného kontextu. Album teda skúma toto spoločné územie, kde sa hudba stáva niečím bližším modlitbe alebo zaklínaniu.
5. Taliansko má vlastné prepojenie s Aleisterom Crowleym. Do akej miery možno jeho odkaz vystopovať v počiatkoch Litanie?
(Elisa De Munari): Crowley je určite fascinujúcou postavou v dejinách západného ezoterizmu a jeho záujem o východné tradície zohral dôležitú úlohu v tom, ako boli tieto tradície v Európe vnímané. Povedala by som však, že vzťah Litanie k indickej kultúre neprichádza cez filter západného okultizmu. Môj kontakt s týmto svetom prišiel priamo cez hudobné vzdelanie a cez učiteľov, ktorí sami patria do tejto línie. Takže ak je v projekte nejaký „duchovný“ vplyv, vychádza skôr z disciplíny štúdia samotnej hudby než zo západnej okultnej tradície, ktorá sa okolo nej vytvorila.
6. Ktoré tradičné indické nástroje sú na albume použité? Ktoré bolo najnáročnejšie nahrať?
(Elisa De Munari): Na albume zaznievajú tradičné nástroje ako sitár, dilruba, harmónium a prvky spojené s vokálnou tradíciou dhrupad. Ich nahrávanie v rámci ťažkého doomového kontextu prinieslo zaujímavé výzvy. Indické klasické nástroje sú navrhnuté tak, aby „rozkvitli“ v akustickom priestore, s veľmi komplexnými alikvótnymi tónmi a sympatickými strunami. Keď ich postavíte vedľa skreslených gitár a veľmi hutných basových frekvencií, rovnováha sa stáva krehkou.
Zvukový inžinier musel venovať veľkú pozornosť umiestneniu mikrofónov a zachovaniu prirodzenej rezonancie nástrojov, pričom ich bolo zároveň potrebné nechať spolunažívať s masívnou váhou gitár. Vyžadovalo si to trpezlivosť a ochotu pristupovať k týmto zvukom s rešpektom, namiesto toho, aby boli násilne vtlačené do konvenčného rockového mixu.
7. Vráťme sa k písaniu albumu — ako dlho to trvalo?
(Elisa De Munari): Úprimne, kapela vznikla takmer ako vtip. Všetci máme po štyridsiatke a v tom čase som bola na turné vo východnej Európe s iným projektom. Marco — gitarista — tam pracoval ako zvukový inžinier. Jedného večera sme sa so smiechom bavili o živote a hudbe a povedala som mu, že dovŕšiť štyridsiatku asi znamená, že je konečne čas založiť heavy kapelu.
Myšlienkou bolo spojiť tie najvzdialenejšie veci, ktoré nás napriek tomu nejako spájajú — začínajúc indickou hudbou, ktorá bola dôležitou súčasťou môjho zázemia. Namiesto toho, aby sme tieto svety držali oddelené, zdalo sa nám zaujímavé nechať ich zraziť sa. Počas tých istých dní sme na jednom koncerte stretli Vlada, nášho bubeníka. Jeho hra nás okamžite zaujala — bolo v nej niečo silné a inštinktívne. Spýtali sme sa ho, či by sa k nám nechcel pridať, a takto vlastne kapela vznikla.
Neskôr, keď si vypočul prvé skladby, ktoré sme napísali, sa k projektu pridal aj Enrico — náš basgitarista — a priniesol so sebou neuveriteľne hutný basový zvuk, ktorý výrazne formoval celkovú zvukovú váhu kapely. Skutočná premena však nastala až v momente, keď sa tieto materiály začali hrať spoločne. Takáto hudba potrebuje fyzickú prítomnosť. Pomalé tempá, dlhé tóny, „dýchanie“ nástrojov — tieto veci sa naplno prejavia len vtedy, keď sú hudobníci spolu v jednej miestnosti a pozorne sa navzájom počúvajú. Ale úprimne, celé to prebehlo veľmi prirodzene.
(Enrico Baraldi): Môžem len povedať, že keď mi Marco pustil tie skladby, vedel som, že by z toho mohlo vzniknúť niečo zaujímavé: prepojenie indickej hudby so stoner/doomom. Zdalo sa mi to ako niečo, čo by mi nikdy nenapadlo.
Preto som mu okamžite povedal: „Ak potrebuješ basgitaristu, som tu!!“ Okrem toho som Elisu poznal len cez jej hudbu s Elli De Mon a zdalo sa mi veľmi zaujímavé mať možnosť s ňou spolupracovať a tým pádom v istom zmysle vystúpiť z okruhu priateľov a hudobníkov, s ktorými sa bežne stretávam.
8. Debut vyšiel na Heavy Psych Sounds — ako došlo k tejto spolupráci?
(Elisa De Munari): Keď sme začali uvažovať o vydaní albumu, mali sme v Taliansku na mysli dve vydavateľstvá, ktoré sa zdali byť pre tento typ hudby ideálnym domovom: Heavy Psych Sounds a Subsound Records. Obe majú silnú identitu a históriu podpory umelcov pohybujúcich sa v ťažších a experimentálnejších polohách scény. Našťastie, keď sme ich oslovili, obe reagovali veľmi pozitívne.
Nakoniec sa rozhodli spojiť sily a spolupracovať na vydaní albumu, čo bol naozaj najlepší možný výsledok, aký sme si mohli priať. Nahrávka sa tak stala spoločným projektom Heavy Psych Sounds a Subsound Records a sme z toho veľmi radi — máme pocit, že si projekt našiel presne také prostredie, aké potreboval.
9. Talianska doomová scéna — ako by ste ju opísali?
(Elisa De Munari): Taliansko si za posledné desaťročia vybudovalo veľmi silnú tradíciu doom a heavy psych hudby. Kapely tu často kombinujú hlboký rešpekt ku klasickým vplyvom s určitým stredomorským zmyslom pre drámu a atmosféru. Jednou z nich je určite Messa.
10. Existuje v Taliansku podobná kolektívna platforma ako Duister Collectief?
(Elisa De Munari): Neexistuje úplne rovnaký typ formálneho kolektívu, ale určite tu funguje sieť vydavateľstiev, festivalov a hudobníkov, ktorí sa navzájom podporujú. Takéto scény často fungujú menej ako organizácie a viac ako komunity držané pokope spoločnou vášňou — pomalým kolovaním nahrávok, spoluprácami a odporúčaniami medzi ľuďmi.
11. Kto viac predstavil indické zvuky západnému publiku — Beatles alebo Rolling Stones?
(Elisa De Munari): Z historického hľadiska mali väčší vplyv Beatles, najmä vďaka autentickému záujmu Georgea Harrisona o indickú hudbu a jeho vzťahu s Ravim Shankarom. Toto prepojenie išlo ďaleko za hranice čisto štýlového preberania prvkov. Osobne ma však viac zaujíma, keď umelci pristupujú k indickej hudbe nie len ako k „farbe“, ktorú možno pridať, ale ako k systému s vlastnou hĺbkou a disciplínou.
12. Existovali v Taliansku výrazné hippie hnutia alebo sekty?
(Elisa De Munari): Taliansko malo svoje vlastné kontrakultúrne hnutia, najmä koncom 60. a v 70. rokoch. Niektoré mali duchovný charakter, iné boli viac politické alebo umelecké. Talianska kultúra má však tendenciu tieto hnutia absorbovať a pretvárať po svojom, často ich prepája so staršími tradíciami namiesto toho, aby ich úplne nahrádzala.
13. Plány na turné?
(Elisa De Munari): Momentálne pracujeme na tom, ako preniesť album na pódium tak, aby si zachoval svoju rituálnu atmosféru. Turné po Európe je určite súčasťou plánov a stredná Európa je pre takúto hudbu prirodzeným teritóriom. Takže dúfame, že aj Slovensko — spolu s mnohými ďalšími miestami — bude súčasťou tejto cesty.
14. Ktorý album, artwork alebo video vás v poslednom čase zaujalo?
(Elisa De Munari): Často ma viac zaujmú diela, ktoré si zachovávajú silnú identitu, než tie, ktoré nasledujú trendy. Albumy, ktoré pôsobia ako výsledok jednotnej vízie — hudobne aj vizuálne — vo mne vždy rezonujú hlbšie. Mám rada východnú hudbu, napríklad Arooj Aftab. Čo sa týka ťažšej hudby, páčil sa mi najnovší album kapely Messa.
(Enrico Baraldi): Osobne som typ človeka, ktorý počúva albumy ešte dlho po ich vydaní, takže sa mi často stáva, že nahrávky vydané dnes budem počúvať až o niekoľko mesiacov. Veľmi si potrpím na zvuky ako Godflesh, Neurosis či OM, ale počúvam aj veľa elektronickej hudby — a úplne najviac mám rád Lustmord. Veľa počúvam aj undergroundovú hudbu od lokálnych kapiel, ktoré sú často mojimi priateľmi alebo sa nimi časom stanú.
15. Koho by ste radi videli v rozhovore?
(Elisa De Munari): Rada by som si prečítala rozhovory s hudobníkmi, ktorí sa seriózne venujú prepájaniu tradícií — s ľuďmi, ktorí pristupujú k medzi-kultúrnej hudbe s trpezlivosťou.
16. Záverečné slová pre poslucháčov?
(Elisa De Munari): Hudba môže byť stále priestorom pre kontempláciu vo svete, ktorý neustále vyžaduje rýchlosť a rozptýlenie. A niekedy — tak v hudbe, ako aj v živote — pomalosť odhaľuje hĺbky, ku ktorým sa ponáhľanie nikdy nedostane.
Forged Relics - Lutke (7"SP flexi, 2026) By Tom/EZR
Forged Relics je slovinské funeral doom duo, ktoré tvoria dvaja Jakovia - Jaka Bolič a Jaka Vatovec. Jaka Bolič toho času presídlený v Holandsku, pôsobil v Slovinskej sludge doom kapele Leechfeast, ale aj ako gitarista v holandskej psychedelic/doom rockovej kapele Gold, kde okrem neho na gitare hrá aj nikto iný než Nick Polak z temnej rockovej formácie Dool. Zaujímavosťou je že ani jedna z týchto kapiel nemá zmienku na Metal-archives - doom metaloví admini, dávam vám štyri mínus.
Jaka Bolič okrem iného stojí za slovinským doom punk labelom Rope or Guillotine, ktorý funguje od roku 2010 a dodnes vydal množstvo releasov, ktoré si treba pozorne preštudovať a vypočuť.
New Wave of Funeral Doom Metal v podaní Forged Relics je položený na punkových základoch a sedempalec Lutke, ktorý kapela vydala na limitovanom 300 kusovom flexi vinyle je ďalším dôkazom toho, že kapela (a label) myslia prepojenie punku a doom metalu vážne. Lutke je coververzia rovnomennej skladby slovinskej HC/punkovej legendy Tožibabe, ktorá patrí k pionierom DIY HC punku 80ch rokov bývalej Juhoslávie. Žlto-čierny artwork flexi sedempalca vyobrazuje zrejme oboch Jakov pod dáždnikom a je odkazom na EP Tožibabe - Dežuje z roku 1986, z ktorého pochádza skladba Lutke.
Lutke v prevedení Forged Relics otvára organové intro Beethovenovej Sonáty mesačného svitu, ktoré prechádza do ultra spomaleného organového motívu ústrednej melódie pôvodnej skladby, ku ktorému sa pripoja bicie a výkriky textu pôvodnej skladby.
"...to nie sú ľudia, to sú bábky"
V skladbe sa objavia ďalšie synth pazvuky a sample, ktorým po celú dobu dominuje organ. Melódia a prevedenie skladby sú surové a temné, produkcia je lo-fi a hudobne sa jedná o doom soundtrack k b-čkovému apokalyptickému filmu vytvorený bez snahy o akýkoľvek perfekcionizmus.
Skladba je pôsobivá vo svojej jednoduchosti, monotónnosti a atmosfére. Lutke od Forged Relics je bezgitarový funeral doom, pri ktorom sa do hrobu nespúšťa len jedinec, ale celé ľudstvo.
Forged Relics is a Slovenian funeral doom duo formed by two Jakas — Jaka Bolič and Jaka Vatovec. Jaka Bolič, currently based in the Netherlands, was active in the Slovenian sludge/doom band Leechfeast and also plays guitar in the Dutch psychedelic/doom rock band Gold, where he shares guitar duties with none other than Nick Polak of the dark rock outfit Dool. Interestingly, none of these bands have an entry on Metal Archives — doom metal admins, that’s a solid D-minus from me.
Aside from that, Jaka Bolič runs the Slovenian doom-punk label Rope or Guillotine, active since 2010 and responsible for a wide range of releases well worth digging into.
The New Wave of Funeral Doom Metal as presented by Forged Relics is rooted in punk foundations, and the 7” Lutke, released as a limited 300-copy flexi vinyl, is yet another proof that both the band and the label take the connection between punk and doom metal seriously. Lutke is a cover of a song by Slovenian HC/punk legends Tožibabe, pioneers of the DIY hardcore punk scene in 1980s Yugoslavia. The yellow-black artwork of the flexi depicts what appears to be the two Jakas under an umbrella, referencing Tožibabe’s 1986 EP Dežuje, from which the song originates.
The track opens with an organ intro based on Beethoven’s Moonlight Sonata, which gradually transforms into an ultra-slow organ-driven version of the original melody. Drums and shouted fragments of the original lyrics soon join in:
“…these are not people, these are puppets”
Additional synth noises and samples appear throughout the track, but the organ remains dominant. The melody and execution are raw and dark, the production is lo-fi, and musically it feels like a doom soundtrack to a B-grade apocalyptic film — created with no intention of perfectionism whatsoever.
The track is powerful in its simplicity, monotony, and atmosphere. Lutke by Forged Relics is guitarless funeral doom where it’s not just an individual being lowered into the grave — but humanity as a whole.
