(3).jpg)
Píšem na pokračovanie o kazetách zo svojej zbierky a JDØS Distra. Výbery sú väčšinou náhodné, podľa momentálnej nálady. Niekedy sa snažím písať recenziu a niekedy len tak úvahy o albume pri jeho počúvaní. Kontakt s fyzickým nosičom je pre mňa kľúčový - ak chcete, aby som sa zamyslel aj nad vašou tvorbou, pošlite mi kazetu. Ak vás text v tomto článku z nejakého dôvodu osloví, môžete podporiť label JDØS nákupom v distre - ceny sú odporúčané a orientačné - napíšte mi koľko ste ochotní dať za čokoľvek vás zaujme. Dík za support a feedback, Tom/EZR
⏭️ ⏭️
OCTOBER 2026:
Do dnešnej epizódy som vybral pár náhodných kaziet z distra, ktoré som vytrejdoval s mikro labelmi okolo sveta. Spoločným menovateľom je to, že ich artwork neobshahuje žiadne logá ani nápisy, a že žiadnu z kapiel som doteraz nepoznal a kazety pri písaní tohoto textu počujem prvý krát. V čase písania sú všetky kazety dostupné v JDØS distre.
- Cessation - Cessation (2025, Transylvanian Recordings) [SK | EN]
- Religious Observance - Religious Observance (2021, Transylvanian Recordings) [SK | EN]
- Fvnestö - Emanations of Sorrow (2019, Cain Records / Garrote Vil Records) [SK | EN]
- Møremyrk - MMXXII Demos (2022, Dawbreed Records) [SK | EN]
⏭️ ⏭️
Cessation - Cessation (2025)
Krajina: USA; MC Vydavateľstvo: Transylvanian Recordings (N/A);
Zoznam
Skladieb: A=B Abyss of Desolation Celkový čas 20:12
Neprestáva ma udivovať množstvo pre mňa neznámych doom a funeral doomových formácií naprieč celým západným pobrežím USA od severu až na juh. Cessation je jednou z takýchto kapiel. Podľa dostupných informácií je kapela zo San Diega a tvoria ju Nathan Gonzalez a Max Hoffman. Obaja predtým pôsobili v doomovej kapele Mordom, ktorá, súdiac podľa komentárov na webe, zanechala výraznejšiu uhlíkovú stopu než ich novší projekt.
V júli 2021 táto dvojica nahrala rovnomenné EP, ktoré obsahuje jednu 20-minútovú skladbu „Abyss of Desolation“. EP na kazete vydal oaklandský label špecializujúci sa na doom a temnejšie odnože gotiky a post-punku Transylvanian Recordings. Kazeta má klasické prevedenie - na priehľadnej hnedej kazete je v stredovekom ornamente vyvedený názov kapely a pod ním názov jedinej skladby, ktorá sa opakuje na oboch stranách kazety: „I. Abyss of Desolation“.
Abyss of Desolation otvára vypúšťanou, podladenou a nahallovanou gitarou hraný riff, ktorý mi v momente privodí feelingovú asociáciu na gitarové intro Unvirtue Diabolical z EP Epitaph of Christ poľských Christ Agony. K riffu sa za chvíľu pripojí druhá gitara, basa a bicie, ktoré navodia decentnú funeral doomovú atmosféru. Vokál prichádza vzápätí a je to hlboko položený, pomaly spievaný alebo skôr odriekaný guturálny death-growl.
Pomalá pasáž, v ktorej z úzadia pulzuje rytmický kopák, sa po krátkej chvíli mení na strednotempový, na doomové pomery agresívnejší riff s výraznou basou, ktorá sekunduje gitarovým disharmóniám. Táto kombinácia pre mňa vytvára netradičné uchopenie funeral doomu ako kontrast k pekným a čisto hraným harmonickým skladbám iných kapiel z tohoto žánru. Disharmónie, špinavý zvuk, sekané riffy a zmeny tempa, ktoré chvíľami zrýchlia na slušné BPM, z Cessation nerobia klasickú funeral doomovú záležitosť, ale hybrid, ktorý má korene položené v old-school death-doome, ktorý sa začiatkom 90s hojne vyskytoval vo Fínsku (Unholy, Skepticism), ale aj v Austrálii (diSEMBOWELMENT). Koniec koncov, kapela sa na Bandcampe označuje ako „Unholy Funeral Doom Metal from San Diego“.
Skladba sa vyvíja celých 20 minút, objavia sa vybrnkávačky, tremolové prešmykovanie aj ultrarýchle tempá, vďaka ktorým Abyss of Desolation naberá chvíľami až blackmetalový rozmer. Záver opusu tvorí inštrumentálna pasáž s výraznejším disonantne hraným riffom, ktorý zrazu stíchne - a je koniec.
Dovolím si krátku úvahu - ak sa hovorí o ťažko škatuľkovateľných kapelách, Cessation je presne ten prípad. Nálepka funeral doom je v ich prípade podľa mňa iba orientačná, kapela prechádza celým spektrom extrémnych štýlov v ich prapôvodnom znení. Cessation znamená ustanie, koniec, a ich „Priepasť pustoty“ vyobrazená na obale kazety pôsobí ako ilustrácia bezodnej jaskyne, v ktorej sa okrem svetla strácajú a do jednej čiernej diery zlievajú aj definície žánrov a ich významov. V konečnom dôsledku je jedno, či bezútešný koniec našej existencie ospieva funeral doom, death, black alebo všetko dokopy.
⏭️ ⏭️
Religious Observance - Religious Observance (2021)
Krajina: Australia; MC Vydavateľstvo: Transylvanian Recordings (N/A);
Zoznam
Skladieb: A1 Seething A2 Yūrei B1 Human Smoke B2 History of Shit B3 Waterboard Celkový čas 44:20
„Before you can surf, you must suffer.“ je hláška z austrálskeho thrilleru The Surfer, ktorou vodca lokálneho gangu surferov privítal Nicholasa Cagea, ktorý si chcel zasurfovať a tiež kúpiť dom na pláži, pri ktorej vyrastal. Miestni lokálpatrioti Nicholasovu nostalgiu a výdrž otestovali okrem iného aj tým, že do jediného zdroja pitnej vody na odľahlom parkovisku nahádzali kopu exkrementov...
Austrália, pláže, atmosféra šikany, útlaku a výkaly. Tu niekde hľadáme prepojenie medzi spomínanou filmovou tvorbou a rovnomenným albumom kapely Religious Observance z Melbourne z roku 2021. Podľa rozhovoru s vokalistom Wayniacom z roku 2024 vznikli Religious Observance v roku 2015 z dvoch kapiel – sludgerov She Beast a noiserov Colostomy Baguette – ktorých členovia spolu začali jammovať a výsledok sa im zapáčil až tak, že z toho vznikli Religious Observance. Ich vydavateľ kazety, oaklandský label Transylvanian Recordings, ich charakterizuje ako sludgeom nasiaknutý skazonosný noiseový kult.
Kapela sa do análov sludgeovej hudby zapísala debutom Boiling Excrement z roku 2016, pri ktorom mi napadá iná filmová hláška, tentokrát z našich lesov a hájov, a síce: „Soudruhu učiteli, můžu se na něco zeptat – hoří hovno?“ Kto uhádne názov filmu, vyhráva poznávací zájazd do obce Řitka neďaleko Prahy prstom skrz dieru na mape. Po druhom albume Utter Discomfort nasledoval rovnomenný album Religious Observance, ktorý mám tú česť práve teraz počúvať, aby som na digitálny papier zachytil svoje unikátne myšlienky.
Pozornému oku recenzenta neujde zostava Náboženského Obradu, ako by sa dal názov kapely preložiť do štúrovštiny. V kapele účinkujú Vedro špiny (Filth Bucket), Wayne-maniak (Wayniac), Perineum (Gooch), Lucifer (Lucy Für), Prázdnota (The Void) a X. Hosťuje tu Šťastná sráčka (The Happy Crapper), ktorá si zaspievala v skladbe História sračiek (History of Shit), a v Ľudskom dyme (Human Smoke) si zahrala Kerrie A. Farnsworth, saxofonistka z melbournskej avant/free-improv scény. Album kapela venovala Beznohavicovému Hankovi (Hank No Pants). Toto je podľa mňa presne tá skupinka surferov z austrálskej pláže, vďaka ktorým musel Nicholas Cage veľa vytrpieť, aby si na konci filmu trochu zasurfoval.
Na záver pár slov k hudbe samotnej. Religious Observance hrajú pomalý a fyzicky ťaživý sludge/noise doom, ktorý je postavený na podladených gitarových riffoch. Tie spolu s noiseovou stenou hluku a bicími, ktoré Lucifer ani trochu nešetrí, vytvárajú pocit neľahkosti a sústavného tlaku. Gitary sú na pomery sludge využívané veľmi kreatívne, mihajú sa tu kvalitné vyhrávky a samotné riffy majú miestami temný groove feeling pripomínajúci NOLA bažiny. Navyše gitary a basa sú zahraté, ale aj nahraté čisto, zvuk je precízny a počuť je všetko. Agresívny vreskot, ktorý vo vlnách rytmických úderov tlačí na moje ušné bubienky, nie je len ďalšou hlukovou vrstvou utopenou v sonickom bahne skreslenia, ale veľmi zreteľný a rozlíšiteľný (ne)ľudský element, ktorý dáva nahrávke ducha beznádeje.
V tomto duchu sa nesú prvé dve skladby Seething (Zúrivosť) a Yūrei (Japonský prízrak). Nasledujú dve kratšie skladby – Ľudský dym (Human Smoke), ktorý je niečo ako medzihra, v ktorej sa improvizuje so saxíkom, a História sračiek (History of Shit), ktorá je najrýchlejšou skladbou na albume a pripomína DNA Extreme Noise Terror. V nej sa prekrikujú minimálne dva vokály, do ktorých „history of shit“ vykrikuje už teraz ľahko identifikovateľná Šťastná sráčka (The Happy Crapper).
Záverečný Waterboard (Simulované topenie) je návratom k rukopisu prvých dvoch skladieb. Do pomalých, ťaživých riffov tu znie dlhší sample z filmu, ktorý identifikujem ako šesťdesiatkový šialený body horror The Brain That Wouldn't Die režiséra Josepha Greena. Ako bonus mi tu vokál a frázovanie Wayniaca pripomínajú Martina van Drunena na albume Pestilence Consuming Impulse (čo je moja obľúbená asociácia pri každej novej hudbe). Záverečný groove ukončí väzbenie všetkého, čo väzbiť môže, a sme opäť v tichu, v ktorom môžem rozmýšľať nad pocitmi, ktoré mi sprostredkovali Religious Observance.
Do Austrálie sa teda nakoniec predsa len raz vyberiem, a keď mi domáci budú spôsobovať poníženie a útrapy, spomeniem si na Nicholasa Cagea a tento krásny septembrový deň, keď som prvýkrát počúval Religious Observance.
Teším sa na surfovanie v ohlušujúcich vlnách sračiek.
⏭️ ⏭️
Fvnestö - Emanations of Sorrow (2019)
Krajina: Spain; MC Vydavateľstvo: Cain Records / Garrote Vil Records (CR-009 / GVR-05);
Zoznam
Skladieb: A1 Procesion to the Nowhere A2 Derelict B1 About to Die B2 Requiem for Cinics Celkový čas 38:58
Zamyslel som sa nad tým, koľko španielskych kapiel mi utkvelo v pamäti. Okrem legendárnych Héroes del Silencio mám v piatok poobede trochu problém spomenúť si aj na niečo ďalšie. Pozerám preto svoj RYM profil a vidím tam 35 španielskych albumov – väčšinou ide o punk, post-punk, potom extrémnejšie kapely Mass Burial, Teitanblood, no a doomoví God's Funeral, ktorých kazetu som tu pred časom recenzoval. Nie je toho veľa.
Fvnestö je štvorčlenný valencijský funeral-doomový tím Valencia FD alebo Valencia Funeral Doom. V útoku sú na gitarách Rizos a Ape, ktorý aj spieva. Záložníka na base hrá Txuli a gólman za bicími je Marco. Meno kapely je zrejme odvodené od španielskeho slova funesto, čo znamená niečo ako neblahý.
Album Emanations of Sorrow bol nahratý v roku 2017 a o dva roky neskôr vyšiel na kazete ako kolaborácia dvoch DIY španielskych labelov Cain Records a Garrote Vil Records, ktoré opisujú album ako „toxický/jedovatý sludge“ alebo ako „nahustený sludge bez kompromisov, rovno do krčnej tepny“. Tak sa na to poďme pozrieť.
Rytmicky sú Emanácie smútku usadené v pomalom tempe, ktoré odhadujem na 35 BPM, čiže ideál pre funeral doom. Zaujímavé na prvý pohľad sú zdvojené gitary, ktoré striedajú disonantné, hutné riffové pasáže s heavymetalovými melodickými vyhrávkami. Nezriedka sa tu objavia akustické motívy, ktoré od seba dynamicky oddeľujú jednotlivé časti a vytvárajú tak zaujímavú štruktúru skladieb. Čo na mňa funguje okamžite, je disonantný spôsob hry a komplexné harmonické death-doomové postupy známe zo starších albumov Paradise Lost. Zaujímavý kontrast.
Túto amatérsku gitarovú teóriu ukončím tým, že obaja gitaristi nehrajú klasické sekané metalové power akordy, ale nechávajú struny doznievať. Hrajú melodický pohyb na dvoch strunách, zatiaľ čo ostatné struny im stále rezonujú. Výsledkom je otvorený a majestátny zvuk, ktorý sa objavuje v epickejších polohách black metalu a ktorý je mne známy asi najviac z čias, keď Quorthon nahral svoju vikingskú trilógiu.
Rytmická sekcia Fvnestö je zladená. Podladená a skreslená basa ide presne s bicími aj v trhaných a spomalených triolových pasážach. Takýto podklad vytvára skvelý priestor na uplatnenie gitarovej kreativity, ktorou gitaristi nešetria ani pri sólach. Vokál Apeho sa pohybuje v dvoch polohách - v kriku utopenom v reverbe, ktorým spieva melodické pasáže, a v nižšie položenom blackmetalovom škreku, ktorý tým, že je pomalý, znie ako diabolský rev niekde z pekla.
Fvnestö by som v závere charakterizoval ako black metalom presiaknutý funeral doom, ktorý je nápaditý a výborne zahratý. Ponúka širokú škálu odkazov a vo svojom registri ho radím do približnej kolonky k prvým albumom Christ Agony, čo je skvelá partia.
A keďže som kvartet z Valencie predstavil ako funeralový futbalový mančaft, tak písanie o Emanations of Sorrow teraz odpískam. Kapela počas necelého štyridsaťminútového hracieho času do mojej bránky nastrieľala štyri banány a ja si hovorím: Amunt València? No to určite.
Avall València - pomaly, hlboko a až na samé dno priepasti!!
⏭️ ⏭️
Møremyrk - MMXXII Demos (2019)
Krajina: Indonesia; MC Vydavateľstvo: Dawnbreed Records (DAWN 090);
Zoznam
Skladieb: A1 Void Serenity A2 Ethereal Light of Currupted Realm A3 Fumus Swamps Celkový čas 17:55
V čase, keď sa svet, o ktorom sme si mysleli, že ho dobre poznáme, prepadá do fantazmagorickej dystópie, poteší všetko, čo zaváňa aspoň nejakou stabilitou a spoľahlivosťou. Napríklad starý dobrý extrémny death/doom metal.
Ono to celé vlastne začalo tak, že som si včera v rámci prípravy na kazetové review pustil MMXXII Demos od pre mňa doteraz neznámej kapely Møremyrk. Prvý posluch cez slúchadlá, len tak do pozadia k relaxu, mi v momente navodil myšlienky na starodávne umenie mixológie, a síce na to, v akom pomere by bolo treba premiešať chemické ingrediencie a rôzne nápoje, aby človek lepšie precítil diabolské hity zo slnečnej Indonézie (tak si ju predstavujem – slnečné ostrovy plné turistov niekde ďaleko na východe). Skoro som musel zavolať Florkovi, ktorý okrem toho, že je môj AA sponzor, pozná všetky možné mechanizmy a návody, ako chladne a spoľahlivo uťať craving, keď v nečakanej chvíli mocne zabúcha na dvere.
Ako tak prebublával satanský death/doom z najhlbšieho indonézskeho pekla (aj na pláži vie byť po troch, štyroch dňoch slnenia riadne peklo v duši) v mojich reproduktoroch a vo mne prebublávali spomienky na stavy vyvolané zmenou vedomia, začítal som sa do správ z mainstreamovej reality našich všedných životov. Tri po sebe nasledujúce obrazy obohatili moje počúvanie o nové dojmy a celý tento psychický kokteil sa zapísal do môjho podvedomia sťa ihla, ktorá ryje drážky do asfaltovej platne.
Úvodná skladba Void Serenity (Pokoj prázdnoty) začína pomalým skresleným riffom, z ktorého ešte celkom nebadať, o čo pôjde. Pripájajú sa bicie a basa, ktorá vrčí ako buldozér. Vokál je sústavný frekvenčne modulovaný hluk vychádzajúci na povrch Zeme cez neobjavené dutiny zemskej kôry. Kto je jeho pôvodcom, radšej nechcem vedieť. Sludgeový riffing prechádza do stredného tempa, ktoré vzápätí vystrieda rýchlejšie. Vokál hučí ako víchor na vysokohorskej chate cez zle zavreté dvere...
STRIH...
...na ruku holohlavého Festera v manažérskom obleku pristál tatranský orol s mocným rozpätím krídel jeho posvätných. O pazúrnatú labu priviazaný má kľúč a vodu svätenú, zo slovenského potoka – v ochrannej zóne legalizovanou ťažbou dreva motorovým olejom ochutenú.
Fester z prominentnej socialistickej rodiny, s očami pri sebe bližšie než nosné dierky, s pýchou otvára diaľničný obchvat, ktorého stavba trvala väčšinu môjho života. Komunistická zlatá mládež posväcuje cestu novú, po ktorej by najradšej videla na tankoch prísť brata červeného, oslobodiť ľud náš biedny od liberálov a 'gejokracie', sebe bohatstvo a oligarchiu potvrdiť a tých menej poslušných z okien povyhadzovať. Už ani náboj nepošleme a plyn bude zadarmo. Prehltnem spontánnu grcku.
Druhú skladbu Ethereal Light of Corrupted Realm (Éterické svetlo skazeného sveta) opäť otvára jednoduchý skreslený riff, do ktorého sa hneď v úvode pripoja bicie a neustály vokálny hluk. Skladba vzápätí zrýchli na oldschoolový death metal, ktorý sa premení na blackovú prešmykovačku, aby následne spomalila do sludgeového bahna. V druhej polovici skladby sa rytmy a riffy neustále menia a prepletajú s vokálnym peklom.
STRIH...
...Ethereal a spomienka na Blboša. Ethereal Pandemonium vstalo z hrobu s nutkavou potrebou očistiť svoje meno. Zahrať skladby ešte raz, bez neho, a dúfať, že sa tým vymaže jeho stopa z histórie. Avšak nemôžem sa zbaviť pocitu, že čím viac sa v tom celom človek rýpe, tým zlovestnejšie sa nad tým všetkým škľabí duch rusského kolaboranta a máva červenou vlajkou.
A Blboš sa všetkým škodoradostne vyškiera pred sochou Koneva, ktorého podobu na Dukle do kameňa vytesal umelec známy zo stvárňovania ženských lôn a prirodzení a ich vystavovania na erotických veľtrhoch.
Asociácie sú moje prekliatie. Nedala by sa jedného dňa proste istá časť môjho života vrátane spomienok odstrihnúť, pokrkvať a hodiť do hajzlu? Keby sa to dalo, vyhol by som sa rovnakým chybám z mladosti? Nie som si tým istý, preto radšej budem niesť toto prekliatie ako memento.
Záverečný Fumus Swamps (Močiare dymu) odpáli od začiatku riff aj s bicími. Vokálne hlukové peklo na seba nenechá dlho čakať a spoľahlivo moduluje svoju cestu cez hnisavé gitarové riffy. Štruktúra skladby je podobná ako pri dvoch predchádzajúcich – deathmetalové riffy, meniace sa rytmy a všadeprítomná pekelná chorobnosť.
STRIH...
...dymová clona, zatmievanie kritického myslenia a úsudku. Močiar korupcie, ktorý vás pohltí spoľahlivo ako matička Rus všetkých svojich susedov, ktorí sa náhodou nerozhodnú napriek všetkým predpokladom brániť.
A policajti, ktorí vyšetrovali politickú mafiu. Všetci vyhodení z práce, prenasledovaní, zbavení príjmu – ako memento pre všetkých, ktorí by sa niekedy opovážili navážať do „našich ľudí“. Niekoľkoročné súdne konania, postupné zbavovanie krivých obvinení, očisťovanie mien napriek politickému tlaku a šikane. Práca neskorumpovaných advokátov, ktorí sa nezľaknú Rusmi vyškolenej ochlokracie.
A návrat prvých lastovičiek do práce zastavuje nekompromisná ruka riaditeľa Úradu inšpekčnej služby – v minulosti obžalovaného zo zneužívania právomoci, pred spravodlivosťou sa v Bielorusku ukrývajúceho, paragrafom 363 očisteného a do riadiacej pozície znovu dosadeného. Ako ďaleko sú ochotní zájsť?
O kapele Møremyrk sa na internete veľa nedozviete a lepšie na tom nebudete ani po prečítaní tejto minirecenzie, pri ktorej mi trochu uletela fantázia. Kazetu MMXXII Demos vydal v licencii holandský label Dawnbreed, u ktorého nie je núdza o tajomné extrémne nahrávky z rôznych exotických častí zemegule, a jej prevedenie je luxusné.
Møremyrk zo seba vychŕlili absolútne chorobný death/doomový hluk. Či je to však skutočný hlas pekla alebo len notový zápis operety zo Súmračnej, ktorú sme v tejto krajine nútení žiť už 16 rokov, nechám na vás.
⏭️ ⏭️
.
Cessation (2025)
I never cease to be amazed by the sheer number of doom and funeral doom bands I've never heard of, scattered all along the US West Coast from north to south. Cessation is one of them. According to the information available, the band hails from San Diego and consists of Nathan Gonzalez and Max Hoffman. Both previously played in the doom band Mordom, which, judging by online comments, seems to have left a considerably larger carbon footprint than their more recent project.
In July 2021, the duo recorded a self-titled EP containing a single 20-minute track, "Abyss of Desolation". The EP was released on cassette by Oakland-based Transylvanian Recordings, a label specializing in doom and the darker branches of goth and post-punk. The cassette comes in a classic presentation – the band's name appears in a medieval-style ornament on a transparent brown shell, with the title of the sole track, repeated on both sides of the tape, printed underneath: "I. Abyss of Desolation".
"Abyss of Desolation" opens with a riff played on a detuned, heavily reverberated guitar, with the notes left ringing out, immediately bringing to mind the guitar intro to "Unvirtue Diabolical" from Epitaph of Christ by Poland's Christ Agony. Before long, a second guitar, bass and drums join in, establishing a subtle funeral doom atmosphere. The vocals follow shortly afterwards – a deep, slowly delivered, almost chanted guttural death growl.
The slow passage, with a rhythmic kick drum pulsing in the background, soon transforms into a mid-tempo riff that's considerably more aggressive by doom standards, accompanied by a prominent bass line that complements the guitar dissonance. For me, this combination represents an unconventional approach to funeral doom, contrasting with the beautiful, cleanly played harmonic compositions of other bands in the genre.
The dissonance, filthy sound, choppy riffs and tempo changes, occasionally accelerating to some respectable BPMs, make Cessation anything but a conventional funeral doom outfit. Instead, they create a hybrid rooted in old-school death/doom, the kind that flourished in the early '90s in Finland (Unholy, Skepticism) and Australia (diSEMBOWELMENT). After all, the band describes itself on Bandcamp as "Unholy Funeral Doom Metal from San Diego".
The track continues to evolve throughout its entire 20-minute duration, introducing picked guitar passages, tremolo picking and even ultra-fast tempos that occasionally push "Abyss of Desolation" into almost black metal territory. The opus concludes with an instrumental section built around a more pronounced, dissonant riff that suddenly falls silent – and that's it.
Allow me a brief reflection. When people talk about bands that are difficult to pigeonhole, Cessation is exactly the kind of band they mean. In my opinion, the funeral doom label serves merely as a rough point of reference here. The band moves across the entire spectrum of extreme metal styles in their most primordial forms.
Cessation means an ending, a coming to a halt, and their "Abyss of Desolation", depicted on the cassette cover, resembles a bottomless cavern where not only light disappears, but where the definitions of genres and their meanings are swallowed up and merge into a single black hole.
Ultimately, it makes no difference whether the desolate end of our existence is sung by funeral doom, death metal, black metal, or all of them together.
⏭️ ⏭️
Religious Observance (2021)
"Before you can surf, you must suffer." That's a line from the Australian thriller The Surfer, delivered by the leader of a local gang of surfers to welcome Nicolas Cage, who simply wanted to catch some waves and buy a house on the beach where he grew up. The local patriots decided to put Nicolas's nostalgia and endurance to the test, among other things, by dumping a pile of excrement into the only source of drinking water at a remote parking lot...
Australia, beaches, an atmosphere of bullying, oppression and shit. Somewhere in there lies the connection between the aforementioned cinematic masterpiece and the 2021 self-titled album by Melbourne's Religious Observance. According to a 2024 interview with vocalist Wayniac, Religious Observance emerged in 2015 from two bands – sludge merchants She Beast and noise freaks Colostomy Baguette – whose members started jamming together and liked the results so much that Religious Observance was born. Their cassette label, Oakland-based Transylvanian Recordings, describes them as a sludge-soaked, pestilential noise cult.
The band made its mark in the annals of sludge music with its 2016 debut, Boiling Excrement, which brings to mind another memorable movie quote, this time from our own neck of the woods: "Comrade teacher, may I ask you something – does shit burn?" Whoever guesses the film wins a sightseeing trip to the village of Řitka near Prague, conducted by sticking a finger through a hole in a map. After their second album, Utter Discomfort, came the self-titled Religious Observance, which I now have the honour of listening to while attempting to capture my unique thoughts on digital paper.
The watchful eye of a reviewer cannot possibly overlook the line-up of Religious Observance, or The Religious Ceremony, as the band's name might be translated into the language of our 19th-century Slovak national revivalists. The band features Filth Bucket, Wayniac, Gooch (the perineum, for the anatomically curious), Lucy Für (Lucifer), The Void and X. Guest appearances include The Happy Crapper, who lends a voice to History of Shit, and Kerrie A. Farnsworth, a saxophonist from Melbourne's avant-garde/free-improvisation scene, who performs on Human Smoke. The album is dedicated to Hank No Pants. In my mind, this is exactly the bunch of surfers from that Australian beach who made Nicolas Cage suffer so much before he could finally catch a wave at the end of the film.
Now, a few words about the music itself. Religious Observance play slow, physically oppressive sludge/noise doom built around heavily detuned guitar riffs. Together with a wall of noise and drums that Lucy Für shows absolutely no mercy to, they create a constant feeling of unease and relentless pressure. The guitars are used remarkably creatively by sludge standards, with some excellent little flourishes and riffs that occasionally carry a dark, groovy feel reminiscent of the NOLA swamps. What's more, both the guitars and bass are played cleanly and recorded with remarkable clarity. The production is precise, and you can hear absolutely everything.
The aggressive shrieking that pounds against my eardrums in waves of rhythmic blows isn't just another layer of noise drowning in a sonic swamp of distortion. It's a clearly audible and distinguishable (in)human element that gives the recording its spirit of hopelessness.
This is the atmosphere that dominates the first two tracks, Seething and Yūrei (Japanese Ghost). They're followed by two shorter pieces – Human Smoke, which serves as something of an interlude featuring improvised saxophone, and History of Shit, the fastest track on the album, with a certain Extreme Noise Terror DNA running through its veins. At least two vocalists shout over one another, while the now easily identifiable Happy Crapper screams "history of shit" into the chaos.
The closing track, Waterboard, returns to the approach established by the first two songs. Over the slow, crushing riffs, an extended film sample plays, which I identify as coming from Joseph Green's deranged 1960s body-horror film The Brain That Wouldn't Die. As a bonus, Wayniac's vocals and phrasing remind me of Martin van Drunen on Pestilence's Consuming Impulse (which happens to be one of my favourite associations whenever I discover new music).
The final groove dissolves into the feedback of everything capable of producing feedback, and suddenly we're back in silence, where I can contemplate the feelings Religious Observance have left me with.
So, it looks like I'll eventually make it to Australia after all. And when the locals start subjecting me to humiliation and suffering, I'll remember Nicolas Cage and this beautiful September day when I first listened to Religious Observance.
I can't wait to go surfing in deafening waves of shit.
⏭️ ⏭️
Emanations of Sorrow (2019)
I started thinking about how many Spanish bands have actually stuck in my memory. Apart from the legendary Héroes del Silencio, I'm having a bit of trouble coming up with anything else on a Friday afternoon. So I check my RYM profile and find 35 Spanish albums there – mostly punk and post-punk, followed by more extreme outfits like Mass Burial and Teitanblood, and then the doom merchants God's Funeral, whose cassette I reviewed here a while ago. Not exactly an impressive number.
Fvnestö are a four-piece funeral doom team from Valencia – Valencia FD, or Valencia Funeral Doom. Up front, we've got guitarists Rizos and Ape, the latter also handling vocals. Txuli plays midfield on bass, while Marco guards the goal behind the drum kit. The band's name is apparently derived from the Spanish word funesto, meaning something along the lines of ominous or ill-fated.
Their album Emanations of Sorrow was recorded in 2017 and released on cassette two years later as a collaboration between two Spanish DIY labels, Cain Records and Garrote Vil Records. They describe the album as "toxic/poisonous sludge" or "densely packed, uncompromising sludge straight into the carotid artery". Well, let's see what we've got here.
Rhythmically, Emanations of Sorrow sits firmly in slow territory, at what I'd estimate to be around 35 BPM – ideal funeral doom conditions. One of the first things that catches my attention is the twin-guitar setup, alternating between dense, dissonant riff passages and melodic heavy metal flourishes. Acoustic motifs frequently appear, dynamically separating individual sections and giving the compositions an interesting structure. What immediately works for me is the dissonant approach and the complex harmonic death/doom progressions familiar from the earlier albums of Paradise Lost. An intriguing contrast.
I'll wrap up this amateur guitar theory by pointing out that neither guitarist relies on the usual choppy metal power chords. Instead, they let the strings ring out, playing melodic movements on two strings while the others continue to resonate. The result is an open, majestic sound that occasionally appears in the more epic realms of black metal, and which I personally associate most strongly with the days when Quorthon recorded his Viking trilogy.
The rhythm section of Fvnestö is tightly synchronized. The detuned, distorted bass follows the drums precisely, even through the fragmented, slowed-down triplet passages. This foundation provides plenty of room for guitar creativity, and the two guitarists certainly don't hold back, even when it comes to solos. Ape's vocals operate in two distinct registers – a reverb-drenched scream used during the melodic passages, and a lower-pitched black metal shriek which, delivered at such a slow pace, sounds like a demonic roar rising from somewhere deep in hell.
To sum things up, I'd describe Fvnestö as funeral doom thoroughly soaked in black metal – inventive, exceptionally well played, and full of interesting musical references. In my own catalogue, I'd place them somewhere in the general vicinity of the early Christ Agony albums, which is excellent company to be in.
And since I introduced this quartet from Valencia as a funeral doom football team, I'll finish my thoughts on Emanations of Sorrow by whistling that, over the course of just under forty minutes of playing time, the band managed to put four goals past me.
And all I can say is: Amunt València? Not a chance.
Avall València – slowly, deeply, and all the way down to the very bottom of the abyss!!
⏭️ ⏭️
MMXXII Demos (2019)
At a time when the world we thought we knew so well is sinking into a phantasmagorical dystopia, anything that offers even the slightest hint of stability and reliability comes as a welcome relief. Like good old extreme death/doom metal, for instance.
It all started yesterday, when I put on MMXXII Demos by Møremyrk, a band completely unknown to me until now, as part of my preparations for a cassette review. My first listen, through headphones, casually playing in the background while I was relaxing, immediately got me thinking about the ancient art of mixology. More specifically, about the precise proportions in which various chemical ingredients and beverages would need to be combined to fully appreciate these diabolical hits from sunny Indonesia (at least that's how I imagine it – sunny islands full of tourists somewhere far away in the East). I almost had to call Flork!, who, besides being my AA sponsor, knows every possible trick and technique for calmly and reliably cutting off a craving when it suddenly comes hammering at the door.
As satanic death/doom from the deepest pits of Indonesian hell bubbled away through my speakers (even a beach paradise can turn into a proper hell inside your head after three or four days of doing nothing), memories of altered states of consciousness were bubbling away inside me. Meanwhile, I started reading the news from the mainstream reality of our everyday lives. Three consecutive images added new dimensions to my listening experience, and the resulting psychological cocktail engraved itself into my subconscious like a needle cutting grooves into an asphalt record.
The opening track, Void Serenity, begins with a slow, distorted riff that doesn't immediately reveal where things are heading. The drums join in, followed by a bass that growls like a bulldozer. The vocals are a continuous stream of frequency-modulated noise rising to the Earth's surface through undiscovered cavities in its crust. I don't want to know what's producing it. The sludgy riffing shifts into a mid-tempo section before picking up speed. The vocals howl like a blizzard forcing its way through a badly shut door of a mountain lodge...
CUT TO...
...a Tatra eagle, its sacred wings spread wide, lands on the arm of a bald Uncle Fester dressed in a business suit. Tied to its clawed leg are a key and some holy water, drawn from a Slovak mountain stream and flavoured with motor oil courtesy of legally sanctioned logging in a protected nature reserve.
Fester, a product of a prominent socialist family, with eyes set closer together than his nostrils, proudly inaugurates a motorway bypass that has taken most of my lifetime to build. The golden youth of communism consecrate the new road, upon which they would dearly love to see the Red Brother arrive in tanks, to liberate our miserable people from liberals and 'gayocracy', to secure wealth and oligarchic privilege for themselves, and to throw the less obedient out of windows. Not another bullet shall we send, and gas shall be free. I swallow a spontaneous mouthful of vomit.
The second track, Ethereal Light of Corrupted Realm, once again opens with a simple distorted riff, immediately joined by drums and the relentless vocal noise. The song quickly accelerates into old-school death metal, which mutates into a black metal frenzy before sinking back into the sludge. Throughout the second half, rhythms and riffs constantly shift and intertwine with the vocal inferno.
CUT TO...
...Ethereal, and a memory of Blboš. Ethereal Pandemonium has risen from the grave, driven by an obsessive need to clear its name. To play those songs once again, without him, and hope that doing so will erase his mark from history. Yet I can't shake the feeling that the more people dig into the whole affair, the more ominously the grinning ghost of a Russian collaborator looms over it all, waving a red flag.And Blboš stands there, smirking maliciously at everyone in front of a statue of Konev, whose likeness was carved into stone at Dukla by an artist known for depicting female wombs and genitals and exhibiting them at erotic trade fairs.
Associations are my curse. Couldn't I just cut out a certain part of my life one day, memories and all, crumple it up and throw it down the fucking toilet? And if I could, would I avoid making the same mistakes I made in my youth? I'm not so sure. So I'd rather carry this curse with me as a memento.
The closing track, Fumus Swamps, kicks off with guitars and drums firing together right from the start. The hellish vocal noise doesn't take long to arrive, reliably modulating its way through festering guitar riffs. The structure resembles that of the previous two tracks – death metal riffs, shifting rhythms and an omnipresent atmosphere of infernal sickness.
CUT TO...
...a smokescreen, the darkening of critical thinking and judgement. A swamp of corruption that swallows you as reliably as Mother Russia swallows her neighbours, unless, against all expectations, they happen to decide to fight back.
And police officers who investigated the political mafia. All thrown out of their jobs, persecuted, deprived of their income – a warning to anyone who might ever dare to go after "our people". Years of court proceedings, the gradual dismantling of false accusations, names being cleared despite political pressure and harassment. The work of incorruptible lawyers who refuse to be intimidated by a Russian-trained ochlocracy.
And the return of the first swallows to their jobs is stopped by the uncompromising hand of the director of the Office of the Inspection Service – a man previously charged with abuse of power, who once hid from justice in Belarus, was cleared through the infamous Section 363, and was subsequently reinstated to a position of authority. How far are they willing to go?
You won't find much information about Møremyrk on the internet, and you won't be any better informed after reading this mini-review either, in which my imagination has admittedly run a little wild. The MMXXII Demos cassette was released under licence by the Dutch label Dawnbreed, whose catalogue is full of mysterious extreme recordings from all sorts of exotic corners of the globe, and the physical presentation is luxurious.
Møremyrk have spewed forth an absolutely diseased torrent of death/doom noise. Whether it is the genuine voice of hell or merely the musical score to an operetta from Súmračná Street, which we've been forced to live through in this country for the past sixteen years, I'll leave for you to decide.
============================================================================
