#176 Tom/EZR's Reviews 5xMC Tapes: Necroratory, Ockultist, Ys Jensyts/Howl, DOOL, Bizarre of Brutality // February 2026

 

 //// SCROLL DOWN FOR ENGLISH //// 

 

Ďalšia epizóda kazetového review, v ktorej vyberám náhodných 5 kaziet zo svojej zbierky a JDØS distra Veľmi rád tu spomeniem aj vaše kazety – stačí mi ich poslať alebo vymeniť za niečo z môjho distra. Napíšte mi na jablkadalekoodstromu@gmail.com

⏭️ ⏭️ 

Február 2026:

 

1. Necroratory - When We Die (EP 2024, Fekete Terror Productions) 
2. Ockultist -  Gazing Through the Rotten Eyes (EP 2024, Kohina Records)
3. Ys Jensyts / Howl - Irrlichtglaube (2025, Monastyr Records) 
4. DOOL - Here Now There Then (2018, Prophecy)
5. Bizarre of Brutality - The Day of Depresy (Demo 1997, Freezing Records) 

 

⏭️ ⏭️

Necroratory - When We Die (EP, 2024)

Krajina: HU; MC Vydavateľstvo: Fekete Terror Productions (FTP048); Zoznam Skladieb: A1 Ad Altare Satanea A2 Faust A3 De Igne Coronam Lucifer B1 Betrayal B2 When We Die B3 Sidereum Infernum  Total Playing Time: 25:43 

Necroratory je trojčlenná blackmetalová smršť z Budapešti, pôsobiaca na scéne od roku 2010. Kazetové EP When We Die z roku 2024 som získal výmenou s labelom Fekete Terror Productions. Nosič na prvý pohľad zaujme artworkom aj celkovým spracovaním. Kazeta má full-body farebný potlač, iba okraje zostali priehľadné.

 

Artwork šesťstranového farebného bookletu zobrazuje strážcov posmrtného života – čierne postavy s mečmi, za nimi okrídlenú bytosť, dole plamene a hore modrú oblohu. Pôsobí to na mňa tak, že cesta do neba je mimoriadne úzka – a aj keby existovala, dvaja čierni pomocníci sv. Petra vás spoľahlivo zhodia do Hádesu - kam patríte. Vnútro bookletu ponúka texty na pozadí ilustrácie boja anonymných postáv s anjelskou bytosťou.

Na hudbu Necroratory som bol zvedavý – doteraz som o nich nepočul (ďakujem za distro výmeny, stal sa z toho môj obľúbený spôsob objavovania hudby). Úvodná skladba začína pomerne jednoduchou klávesovou melódiou s takmer trademarkovým zvukom Vaša Patejdla, ktorá navodí zaujímavú nostalgickú atmosféru, no vzápätí sa zlomí do zbesilej melodicko-blackmetalovej jazdy. Ultra rýchle tempá, melodické gitarové vyhrávky a kvalitný vokál. Klávesy sa postupne presúvajú do úzadia, kde vytvárajú atmosférické plochy.

Šesť skladieb melodického black-death metalu nesie jasného ducha 90. rokov – v blackmetalových polohách pripomína Dissection, Abyssos či Vinterland, miestami aj raný Dimmu Borgir, a v deathovejších pasážach cítiť vplyv mojich obľúbencov The Crown. Necelých 26 minút ubehne veľmi rýchlo, skladby nie sú repetitívne, ponúkajú množstvo zaujímavých melódií a epických motívov. Zvuk je bezchybný a inštrumentálne majú všetci traja chalani všetko zvládnuté na jednotku. Niet čo dodať – trefa do čierneho.

 

⏭️ ⏭️  

 

Ockultist - Gazing Through the Rotten Eyes (EP, 2024)

 

Krajina: SE; MC Vydavateľstvo: Kohina (KOH015); Zoznam Skladieb: A1 Wombs A2 Despite A3 Rot B = A Playing Time: 28:40 

Posledné EP Gazing Through the Rotten Eyes švédskych Ockultist z roku 2024 som získal výmenou kaziet s fínskym labelom Kohina Records. Na pohľad ide o jednoduché prevedenie: kazeta, trojpanelový čiernobiely J-card a artwork zobrazujúci kresbu hlavy ponorenej po oči v tekutine (nebudem špekulovať, či ide o vodu alebo niečo iné), s čelom doslova rozsekaným na franforce. Na zadnej strane sa okrem strohých informácií o nahrávaní a vydaní EP nachádza aj odkaz pre tých, ktorí sa odvážia pustiť si kazetu dvakrát po sebe: “Endless Death Will Follow.”

 

 

Ockultist zo Štokholmu sú na scéne od roku 2013 a doteraz stihli vydať dva dlhohrajúce albumy, dve split nahrávky a jedno EP. Už prvé tóny v slúchadlách prinášajú podladené, temné bahno s chorými vokálmi, ktoré chvíľu bublajú v hĺbke, aby sa z času na čas vyšvihli do výšok s nahalovanou koncovkou, vytvárajúc efekt výkrikov zo záhrobia.

Sludge à la Ockultist je ťažký, sivý a chladný a v kontraste s močiarnym blues chlapcov z NOLA je zo Škandinávcov cítiť výraznejší odchov v OSDM. Tri skladby na EP sú repetitívne, vytrvalo a neúprosne sa posúvajú dopredu ako ľadové kryhy v Barentsovom mori. Napriek tomu, že si po celý čas zachovávajú kompaktnú atmosféru severského nihilizmu, sú od seba jasne odlíšiteľné.

Ak chcete pred smrťou ešte raz vidieť Rím, EP Gazing Through the Rotten Eyes vám spoľahlivo zoberie chuť do cestovania – a ešte aj ušetríte za letenky.

 

⏭️ ⏭️  

Ys Jensyts / Howl - Irrlichtglaube (2025)

Krajina: CH; MC Vydavateľstvo: Monastyr Records (STYR018); Zoznam Skladieb: A1 Der Höllensturz (Ys Jensyts)  A2 Seelenwäger (Ys Jensyts) A3 Himmelsgang (Howl)  A4 Durch ein Nadelöhr (Ys Jensyts) A5 Krater (Howl) B1 Limbus (Ys Jensyts) B2 Haselhain (Howl) B3 Fare lo spirito santo (Ys Jensyts) Total Playing Time: 41:54

Toto je moje prvé stretnutie s vydaním z labelu Monastyr, za ktorým stojí M. z kapely Zmyrna, pôsobiaci v Prahe. Label sa špecializuje na kazetové vydania blackmetalového undergroundu – raw, atmospheric a melodic BM, ale aj ambientné projekty, pre mňa väčšinou úplne neznáme. Aj to je dôvod, prečo ma potešila prvá distro výmena, ktorú sme s Monastyrom zrealizovali v januári a v rámci ktorej sa ku mne dostala aj táto páska.

 

 

Ide o kolaboráciu dvoch švajčiarskych jednočlenných projektov: Ys Jensyts, neoklasický dark ambient projekt hudobníka Urgeista, a Howl, ambientný drone s jemným blackmetalovým nádychom, za ktorým stojí K. Modrá kazeta s čiernou potlačou je zabalená v štvorpanelovom J-carde z kvalitného papiera. Artwork pochádza od stredovekého flámskeho iluminátora rukopisov a maliara Simona Marmiona, známeho detailnými a farebne výraznými vyobrazeniami temných mystických motívov.

Názov Irrlichtglaube, teda bludná viera, naznačuje, že by mohlo ísť o spracovanie stredovekej kresťanskej tematiky v ambientnom prevedení. S týmto očakávaním teda vkladám kazetu do prehrávača a teším sa, ako moje uši „spoznajú stredovek“.

Jednoduché atmosférické klávesy miestami evokujú dungeon synth, dopĺňajú ich sample modlitieb, extatických výkrikov, dramatické až hororové škrípanie a vŕzganie rôznych nástrojov, bezbeatové ambientné plochy a celkovo hutná atmosféra. Hrdelný spev tajomného severského šamana Raeppena, ktorý sa objaví v dvoch skladbách, a autentické spevy mníšok zo stredovekého kláštora Son Giol dotvárajú zvukovú stopu a dodávajú chladnej elektronike deklarovaný mystický feeling.

Prekvapenie prichádza v podobe dlhej organovej melodickej pasáže s modulovanými frekvenciami, zavýjajúcim vetrom a lo-fi efektmi. Práve táto časť je pre mňa jedným z highlightov albumu a zároveň trefou do čierneho, pokiaľ ide o navodenie stredovekej atmosféry. V závere nahrávky sa objaví veselší severský motív, akási stredoveká tancovačka, po ktorej nasleduje návrat na zasneženú alpskú planinu, odkiaľ je to už len krok do večnosti.

 

⏭️ ⏭️  

 

DOOL - Here Now, There Then (2017)

 

 

Krajina: NL; MC Vydavateľstvo: Prophecy (PRO209MC); Zoznam Skladieb: A1 Vantablack  A2 Golden Serpents A3 Words On Paper A4 In Her Darkest Hour B1 Oweynagat B2 The Alpha B3 The Death Of Love B4 She Goat Total Playing Time: 49:55

Holandská kapela DOOL, ktorá mieša hard rock, psychedelický rock, gotiku a metal, je na scéne už desať rokov a myslím si, že za ten čas po sebe zanechala viac než slušnú stopu. Priznám sa, že z nejakého dôvodu ma dlho obchádzala, až do vydania ich posledného albumu The Shape of Fluidity, ktorý mi sadol od prvého počutia. Odvtedy som sa kapele začal venovať intenzívnejšie - a nasledovali koncerty.

Pamätný koncert v Modrej Opici v Prahe, kde bolo asi päťdesiat ľudí: možnosť stáť v úplnej blízkosti kapely počas celého setu aj po ňom. Stopercentný výkon, charizmatická banda ľudí, zážitok, na ktorý sa nezabúda. O pár mesiacov neskôr spoločné turné s mojimi dávnymi obľúbencami Hangman’s Chair vo Viedni a na jar 2025 rýchly výlet do Budapešti. Všetko pamätné koncerty, postupné dokupovanie celej diskografie a rozhovory s Raven pri merch pulte aj s členmi kapely po koncertoch na rôznych miestach. Vždy skvelý pokec a celkový dojem na jednotku. Už teraz sa teším na ďalšie koncerty.

 

Kazeta debutu Here Now, There Then z roku 2017 vyšla o rok neskôr ako limitka v počte 100 kusov na ich domovskom labele Prophecy Productions. Ide o priesvitnú kazetu s bielou potlačou, čierny o-card so strieborným embosovaným písmom a päťstranový booklet z tvrdého papiera.

Z hudobného hľadiska som už niečo naznačil v prvej vete - osobne v DOOL cítim prvky žánrov, ktoré ma počas života formovali najviac. Od black metalu, citeľného v nečakaných melodických „krivých“ odbočkách inak klasického hardrockového rukopisu, cez gotický pop mojich all-time obľúbencov Type O Negative až po ťažké psych-doomové nálady, ktorým podlieham už viac než dekádu. To všetko je ukotvené v rituálnom rytmickom základe, ktorý si Raven a spol. priniesli z The Devil’s Blood. Ťažko vybrať top 3 skladby z albumu, momentálne sú asi tieto: Oweynagat, Golden Serpents a The Alpha.

 

 

Na záver, Raven van Dorst má osobitý vokálny prejav - hlboký hlas so širokým rozsahom a silnou, precítenou dynamikou. Kapele sa v podstate nedá nič vytknúť: rytmická sekcia zohratá rokmi spoločného pôsobenia v TDB, psychedelická gitara Nicka Polaka vycibrená skúsenosťami z Gold a Ravenin spev, ktorý útočí priamo na srdce. Na túto kapelu som čakal dlho - a stálo to za to.

 

⏭️ ⏭️  

 

Bizarre of Brutality - The Day of Depresy (Demo, 1997)

 

Krajina: NL; MC Vydavateľstvo: Freezing Records (N/A); Zoznam Skladieb: A1 Wolf's Night Song  A2 Fata Morgana B1 Damned B2 The Day of Depresy Total Playing Time: 27:53 

Písal sa rok 1997, musel byť január alebo február, lebo si pamätám, že bolo skúškové obdobie. Doobeda som mal písomnú skúšku v centre mesta, z ktorej som sa ponáhľal na Zlaté Piesky chytiť stop do Banskej Štiavnice. Týždeň predtým som sa niekde opil s Judášom, klávesákom kapely Bizarre of Brutality, a dohodli sme sa, že sa o týždeň v piatok večer stretneme v krčme Barbora na križovatke v Banskej Štiavnici. Teda aspoň som si myslel, že sme sa dohodli – overiť sa to nedalo (mobil aj internet boli hudba blízkej budúcnosti), a tak som mohol iba dúfať, že to nebol sen. 

 

Predsa len som pocítil úľavu, keď som okolo siedmej večer po dvoch úspešných stopoch vošiel do zadymenej baníckej krčmy, kde Judáš zdvíhal pohár Steigera na pozdrav. Vo vrecku som mal pár sto korún, dva balíky červených L&M a odhodlanie prežiť skvostný víkend v zasneženej Štiavnici.

Čo nasledovalo v nasledujúcich dvoch dňoch, tu detailne rozpisovať nebudem; spomeniem len, že bilancia bola zhruba takáto – vyhodenie z deviatich krčiem, dvakrát sme dostali bitku, prespanie na plesnivom matraci v neobývanom dome s rozbitými oknami (dnešné Art Cafe), cez ktoré dovnútra padali obrovské chumáče snehu, legendárny úspečný podpal dreva v kovovej piecke poslednou zápalkou z krabičky, pyžamo natiahnuté na koženej bunde, ráno útek pred vlčiakom, ktorého na nás niekto poštval.

 

 

Môj návrat do Bratislavy vlakom „na čierno“ tiež stál za to – dve vyhodenia z vlaku revízorom, neúspešná dvojhodinová stopovačka v mraze a vetre pred Hliníkom nad Hronom, návrat do ďaľšieho vlaku, skrývanie sa na záchodoch, zima, smrad, hlad, triezvenie, žiadny spôsob kontaktu známych. 0 hotovosť a 96 korún na účte, ktoré z bankomatu nevyberieš pričom platba kartou neexistuje. Ale vo walkmane demo nahrávka Bizarre of Brutality, death metalovej kapely z Humenného, ktorá to mala nakročené k vypredaným štadiónom!! 

Bol to skutočne krásny depresívny deň.

 

============================================================================ 

Všetky články o kazetách nájdeš tu. You'll find all articles about cassettes here. 

============================================================================ 

 

Another episode of the cassette review, where I randomly select five tapes from my own collection and the JDØS distro. I’d be happy to feature your cassettes as well — just send them over or swap them for something from my distro. Drop me a line at jablkadalekoodstromu@gmail.com 

 

Necroratory - When We Die (EP, 2024)

Country: HU; MC Label: Fekete Terror Productions (FTP048); Tracklist: A1 Ad Altare Satanea A2 Faust A3 De Igne Coronam Lucifer B1 Betrayal B2 When We Die B3 Sidereum Infernum  Total Playing Time: 25:43  

Necroratory are a three-piece black metal onslaught from Budapest, active since 2010. I obtained the When We Die cassette EP from 2024 through a trade with Fekete Terror Productions. At first glance, the release immediately stands out thanks to its artwork and overall presentation. The cassette features a full-body color print, with only the edges left transparent.

The artwork of the six-panel color booklet depicts guardians of the afterlife – black figures wielding swords, a winged being behind them, flames below and a blue sky above. To me, it suggests that the path to heaven is extremely narrow – and even if it exists at all, two black assistants of Saint Peter will reliably throw you down into Hades, where you supposedly belong. The inside of the booklet offers the lyrics set against an illustration of anonymous figures battling an angelic entity.

I was genuinely curious about Necroratory’s music, as I had not heard them before (thanks to distro trades, which have become my favorite way of discovering new music). The opening track starts with a fairly simple keyboard melody carrying an almost trademark Vašo Patejdl-like sound, creating an intriguing sense of nostalgia, before quickly erupting into a furious melodic black metal ride. Ultra-fast tempos, melodic guitar leads, and strong vocals dominate the sound, while the keyboards gradually move into the background, forming atmospheric layers.

These six tracks of melodic black-death metal clearly carry the spirit of the 1990s. In its black metal moments, the EP evokes bands like Dissection, Abyssos, and Vinterland, with occasional shades of early Dimmu Borgir, while the more death-metal-oriented passages bring to mind my personal favorites, The Crown. The nearly 26 minutes fly by quickly; the songs are not repetitive and offer plenty of memorable melodies and epic motifs. The sound is flawless, and all three musicians deliver top-notch instrumental performances. Nothing more to add – a direct hit.

 

⏭️ ⏭️  

 

Ockultist - Gazing Through the Rotten Eyes (EP, 2024)

 

Country: SE; MC Label: Kohina (KOH015); Tracklist: A1 Wombs A2 Despite A3 Rot B = A Playing Time: 28:40 

The latest EP Gazing Through the Rotten Eyes by Swedish band Ockultist, released in 2024, came into my possession through a cassette trade with Finnish label Kohina Records. Visually, the release is rather minimal: a cassette, a three-panel black-and-white J-card, and artwork depicting a drawing of a head submerged up to the eyes in liquid (I won’t speculate whether it is water or something else), with the forehead literally torn into shreds. On the back, besides the bare recording and release information, there is also a message for those brave enough to play the tape twice in a row: “Endless Death Will Follow.”

Ockultist hail from Stockholm and have been active since 2013. So far, they have released two full-length albums, two splits, and one EP. From the very first moments in the headphones, the listener is hit by downtuned, dark sludge filled with sick vocals that gurgle deep below the surface, only to occasionally leap upwards with a hall-soaked tail, creating the effect of screams from beyond the grave.

Sludge à la Ockultist is heavy, grey, and cold, and in contrast to the swampy blues of the NOLA scene, these Scandinavians clearly carry a stronger old-school death metal upbringing. The three tracks on the EP are repetitive, moving forward persistently and mercilessly, like ice floes drifting through the Barents Sea. Despite maintaining a compact atmosphere of Nordic nihilism throughout, the tracks remain clearly distinguishable from one another.

If you still want to see Rome one last time before you die, Gazing Through the Rotten Eyes will efficiently kill your desire to travel – and save you some money on plane tickets as well.

 

⏭️ ⏭️ 

 

Ys Jensyts / Howl - Irrlichtglaube (2025)

 

Country: CH; MC Label: Monastyr Records (STYR018); Tracklist: A1 Der Höllensturz (Ys Jensyts)  A2 Seelenwäger (Ys Jensyts) A3 Himmelsgang (Howl)  A4 Durch ein Nadelöhr (Ys Jensyts) A5 Krater (Howl) B1 Limbus (Ys Jensyts) B2 Haselhain (Howl) B3 Fare lo spirito santo (Ys Jensyts) Total Playing Time: 41:54 

This is my first encounter with a release from the Monastyr label, run by M. of the band Zmyrna, based in Prague. The label focuses on cassette releases from the black metal underground – raw, atmospheric and melodic BM, as well as ambient projects, most of them previously unknown to me. That alone was reason enough to be pleased with our first distro trade, which we carried out with Monastyr in January, and through which this tape also found its way to me.

The release is a collaboration between two Swiss one-man projects: Ys Jensyts, a neo-classical dark ambient project by Urgeist, and Howl, an ambient drone project with subtle black metal undertones, helmed by K. The blue cassette with black print is housed in a four-panel J-card made of high-quality paper. The artwork comes from the medieval Flemish manuscript illuminator and painter Simon Marmion, known for his richly detailed and vividly colored depictions of dark, mystical themes.

The title Irrlichtglaube, or Will-o’-the-Wisp Faith / False Faith, suggests an interpretation of medieval Christian themes rendered through ambient soundscapes. With this in mind, I place the cassette into the player and look forward to letting my ears “experience the Middle Ages.”

Minimal atmospheric keyboards, at times evoking dungeon synth, are accompanied by samples of prayers, ecstatic cries, dramatic and almost horror-like creaking and scraping of various instruments, beatless ambient layers, and an overall dense atmosphere. The throat singing of the mysterious northern shaman Raeppen, appearing in two tracks, along with authentic chants of nuns from the medieval monastery of Son Giol, further enrich the soundscape and lend the cold electronics the declared mystical feeling.

A surprise comes in the form of a long, organ-driven melodic passage with modulated frequencies, howling wind and lo-fi effects. For me, this section stands out as one of the album’s highlights and a direct hit when it comes to conjuring a medieval atmosphere. Toward the end of the album, a more cheerful northern motif emerges – a kind of medieval dance – followed by a return to a snow-covered Alpine plain, from which it is only a single step into eternity.

 

⏭️ ⏭️  

DOOL - Here Now, There Then (2017)

 

Country: NL; MC Label: Prophecy (PRO209MC); Tracklist: A1 Vantablack  A2 Golden Serpents A3 Words On Paper A4 In Her Darkest Hour B1 Oweynagat B2 The Alpha B3 The Death Of Love B4 She Goat Total Playing Time: 49:55

The Dutch band DOOL, blending hard rock, psychedelic rock, gothic elements and metal, have been around for ten years now, and I think it’s fair to say they’ve already left a solid mark on the scene. For some reason, the band completely passed me by for a long time — until the release of their latest album The Shape of Fluidity, which clicked with me immediately. That was the moment I started paying closer attention. And then came the concerts.

A memorable show at Modrá Opice in Prague, with maybe fifty people in the room — standing right next to the band for the entire set and even afterwards. A hundred-percent performance, a charismatic group of people, an experience you don’t forget. A few months later, a joint tour with my long-time favourites Hangman’s Chair in Vienna, followed by a quick spring 2025 trip to Budapest. Every one of these shows was memorable, along with gradually collecting the entire discography and chatting with Raven at the merch table and with other band members after shows in different places. Always great conversations and a flawless overall impression. I’m already looking forward to the next shows.

The cassette edition of their debut Here Now, There Then from 2017 was released a year later as a limited run of 100 copies on their home label Prophecy Productions. It comes as a transparent cassette with white print, a black o-card with silver embossed lettering, and a five-page booklet made of thick paper.

Musically, I already hinted at this in the opening sentence — in DOOL I personally hear elements of the genres that have shaped me the most over the years. From black metal, present in the unexpected melodic “bent” turns within an otherwise classic hard-rock framework, through gothic pop à la my all-time favourites Type O Negative, to heavy psych-doom moods I’ve been deeply into for more than a decade now. All of this is grounded in a ritualistic rhythmic foundation clearly rooted in The Devil’s Blood. It's hard to pick a top three from the album; at the moment, they’re probably Oweynagat, Golden Serpents, and The Alpha.

Last but not least, Raven van Dorst has a distinctive vocal presence — a deep voice with a wide range and strong, emotionally charged dynamics. There’s really nothing to fault here: a rhythm section forged by years of playing together in TDB, Nick Polak’s psychedelic guitar refined through his work with Gold, and Raven’s voice that cuts straight to the core. I waited a long time for a band like this — and it was worth it.

⏭️ ⏭️  

 

Bizarre of Brutality - The Day of Depresy (Demo, 1997)

 

Country: NL; MC Label: Freezing Records (N/A); Tracklist: A1 Wolf's Night Song  A2 Fata Morgana B1 Damned B2 The Day of Depresy Total Playing Time: 27:53 

It was 1997, must have been January or February, because I remember it was exam season. In the morning, I had a written exam in the city center, from which I rushed to Zlaté Piesky to hitch a ride to Banská Štiavnica. A week earlier, I had gotten drunk somewhere with Judáš, the keyboardist of Bizarre of Brutality, and we agreed to meet a week later on Friday evening at the pub Barbora at the crossroads in Banská Štiavnica. At least, that’s what I thought we agreed on – there was no way to confirm (mobile phones and the internet were still a thing of the near future), so all I could do was hope.

Still, I felt relieved when, around seven in the evening, after two successful hitchhikes, I walked into the smoke-filled miner’s pub where Judáš raised a Steiger beer in greeting. In my pocket, I had a few hundred korunas, two packs of red L&M, and the determination to survive an amazing weekend in snowy Štiavnica.

What followed over the next two days I won’t detail here; suffice it to say, the tally was roughly this – kicked out of nine pubs, beaten up three times, sleeping on a moldy mattress in an abandoned house with broken windows (today’s Art Cafe), through which snow drifted in, the legendary lighting of a fire in a metal stove with the last match, pajamas worn over a leather jacket, a morning escape from a shepherd dog someone had set on us.

My return to Bratislava by train “without a ticket” was an adventure as well – thrown out twice by the conductor, a failed two-hour hitchhike in freezing wind in front of Hliník nad Hronom, back on the train, hiding in the toilets, cold, stench, sobering up, anger. 96 korunas in the bank account that you can’t withdraw. And on the Walkman, a demo tape of Bizarre of Brutality, a death metal band from Humenné that was destined for sold-out stadiums.

It was truly a beautiful, depressive day.

 

#295 Jessica93 // French Punk // Geoff93 // 25.1.2026

                                                            /// slovenská verzia nižšie ///   

 

1. Geoffroy, who are you, what do you do, and what’s capturing your attention these days?

Hi there! I’m A Frenchy French musician 45 years old, running a project called Jessica93 since 2010. It’s a full time job happily for me mainly because J93 is a one man band (I do hate that term but what else to say?) So the economy is way more simple than If I had to run a full 5 piece band obviously. Before that I was implied in many project like Louise Mitchels, Natural Moustik, MissFist, Mobylette Facile or Comité Défaite. And we started a Label called Et Mon Cul C’est Du Tofu with pascal Benvenuti of Louise Mitchels and David Snug of Comité Défaite around 2009. I was more the "booking show" of the label from 2008 to 2013 with Julia Judet, my girlfriend at that time and band mate in MissFist. Nowadays I’m plenty focus on touring to support my latest release "666 Tours De Periph" out on Born Bad Records last October. I’m currently in Mexico for a month, then west Canada in February and back to cover the rest of the french territory I haven’t covered yet. Next step is to set up an European tour, hopefully to play Bratislava again! 


2. Growing up in Paris — what was that like, and how does someone dive into post-punk or cold wave there today?

Well, for today I wouldn’t say, things seems to have changed quite a lot. But my journey is a bit special because I was born and raised in the suburbs of Paris. I need to put some context there, Paris has this difference from other big métropole as such Berlin or London that there’s an invisible wall, materialised by what we call Le Périphérique which is the Parisian Ring, and the state of mind and spirit is totally different. Where I grew up is called Seine Saint Denis 93, and it’s well known for being hip hop and the hood. I lived most of my life in a project, a big block of concrete, with lot of heroin addicts, needles everywhere. So nobody was listening to rock n roll around me, and I started by listening the first French rap music in the early 90’s like NTM or Assassin. When I turned 13 I tried to listen to rock music, like Iron Maiden cause I loved to draw Eddy on my school books. But I always felt disappointed, the music wasn’t touching me. At that point I really thought white peoples can’t play good music haha. But One day I heard about a white guy playing rock n roll who were heroin addict and shot himself with a shotgun. Some friends where very sad about the news of his death, but me I was like "shit that’s awesome! Who’s that?" And that is this moment I heard Nirvana for the first time and it opened a whole new world! For once I felt like white people can have fucking class! And from there I discovered amazing bands from Dead Can Dance to the Jesus Lizard or from Sepultura to My Bloody Valentine.. But more than all those bands, I discovered Punk music, and Punk state of mind, which I think saved my life in some way.. 

 

3. Imagine a city guide through Paris inspired by Jessica93, Who Cares, Rise, Guilty Species, and 666 tours de périph’. Which spots would make the cut, and why? 

Well, Paris is the city of Love as many foreigners like to call it, but in reality I would say it’s the city of love and hate haha. First of all I would bring you to the Père Lachaise Cemetery. This is where Jim Morrison is buried. I still have that memory when I was like 10 years old, my father bring me there and at that time I didn’t knew yet who Morrison was, but back then in the 80’s the grave was accessible and there was junkies getting high listening to The Doors all day and night. And I was like "shit!" those people are living something particular haha. Nowadays they put fences to prevent gathering on his grave, but still somewhere to stop by. Then I would bring you to my favorite bar called Le Chair de Poule, at Belleville metro station. Sonia who owns the place with her long time friend Nico is doing all kind of events, dj sets, gigs, musical blind tests, ping pong… many great musicians played there like Lee Ranaldo of Sonic Youth or Lou Barlow of Dinosaur Jr and Sebadoh. And finally I would bring you to Saint Denis, the big city on north of Paris to score some drugs haha. 


4. What does banlieue triste mean to you, and how does it shape Jessica93’s vibe?

La banlieue like every streets of the world are sad and violent, but you learn a lot from it, like a certain code of honour, humility, and basically you quickly know who you are haha. But there’s a specificity of French Parisian suburbs. We often talk about it with my friend Nico from Meteque and Sex Drugs and Rebetiko (who I’m touring with in Mexico right now) because we grew on the same city over there. What we noticed is you don’t have any horizons growing there. We are the only two guys who managed to "escape". All our old friends either got crazy and institutionalised for the most creative minds, or still living at their parents after 30’s, or simply dead from drug abuse or suicide. We don’t feel like Parisians, we don’t feel like country side boys, we are simply in the middle and it makes a little world into itself, with few opportunities to get out. But as I said, I think that’s the same for every banlieue of the world, and I’m pretty sure many who gonna read this will relate what I’m talking about. My music has always been shaped by this vibe. People seems to take my music like something very sad, it certainly is but from my perspective I don’t know how I could make more upbeat music haha. My music is in between sadness and second degree humour.


5. Have you ever explored the Bratislava banlieues? Back in the early 2000s, French architecture students came to study our concrete housing estates and were fascinated. Why do you think France has such a thing for brutalism and panel blocks — could it be a response to living amid ornate historic architecture, a craving for something practical, square, and grey?  

I haven’t had the chance to visit properly your banlieue but I know well how it looks like. I’ve been dating a girl from Estonia, Russian living in Lasnamae, outside of Tallin. I always felt secured in those Russian blocks. It’s exactly the vibe I grew on. For the reasons French architects came to study that particular architecture style, my guess is that people who are into that field are bourgeoisie people, they don’t have a fucking clue what it is to live into these infrastructures. It’s interesting because I often try to explain a specific state of mind you get when you come from those blocks. It’s a village in itself! All your friends know your mother and you know all your friends mothers! The outside of your block is foreign territory, the enemy so to say. It’s difficult to project you outside of this little world you live in. That’s something bourgeois people who makes architecture studies will never understand. I hate those people who idolise Le Corbusier for example! That guy made a big block of concrete in Marseille, stating that’s modernity to provide every need inside that block, schools, shops, pool even, so the residents don’t have to get out, except for work obviously! That’s total alienation and that’s totally capitalism. Bourgeoisie thinking they can park the manpower for their factories and be pretentious enough to think they know what they need!


 

6. Jessica93 played with JC Satan in Bratislava in 2018 — do you remember anything from that gig or tour? My brother claims he spoke to you… but he was too drunk to recall the conversation.

Oh yes well I don’t quite remember exactly that night, and much of the whole tour actually because I had already developed a strong heroin addictions at that time and back then I didn’t have yet methadone treatment so I had to get through withdrawal like a warrior haha. I was very tired and couldn’t sleep at all. Kind of a nightmare when I think about it. So all I can say is I hope your brother enjoyed the gig! Haaaaa


7. After eight years, you returned with 666 tours de Périph’. How did you spend that time, and what kept your creativity alive?

Well, in 2017 just few month before the release of Guilty Species, my long time love, friend, and band mate in MissFist Julia Judet died. The picture cover of Guilty Species is her mouth open with her fucked up teeth, we took that picture just a month and a half before she past away. We were partying and I took that picture of her teeth at 5am and she told me "there you have your album cover!" Haha. It was a very difficult grief, and I kinda felt I needed a break from everything at that point. Also My Estonian girlfriend at that time got diagnosed with bipolar Schizophrenia, and she had to get institutionalised in mental institutions. Life has been quite intense and I kinda felt i needed a break from everything. But during those years I kept writing songs, and that became 666 Tours De Periph.


8. In today’s oversaturated music world, attention spans feel tiny. How was it to return after seven years — did your fanbase stick around, and what was their reaction?

That was actually my main concern, I witnessed too often bands having their peak time and after few years of silence, nobody to give a shit with their come back haha. But I think I got lucky because people have been very patient! I remember getting sweet messages from fans all those years asking when new songs would be ready! Im so glad to realise Jessica93 has a strong and patient fan base! For what is the Parisian scene, I see a lot of change especially in the underground. A lot of young people first of all but also many girls getting involved in bands and booking shows, which is amazing compared to 15 years ago! For what is the music business, I always tried to privilege live shows rather than selling records, so I don’t pay much attention about that part. But my label Born Bad was telling me the record sells aren’t what they used to be.. All i know is that for the moment the new album is selling as good as the past ones, it’s not outstanding sells but that’s already great for me!

9. The album opens with Florence Rey, named after a student involved in a violent incident. Why do you think her story still resonates with alternative artists today?

It’s the first time I write such a political ACAB song with J93 and when I had to choose for a title I wanted a feminine figure to portray it. Florence Rey directly came to mind because she’s the last feminine figure to date in France who was involved in cop killing, and it happened when I was a teenager. The story in itself isn’t a very big thing, she and her boyfriend kinda got trapped inside a following of events that got out of hands once the taxi driver rushed on the police car cause he was terrified to have guns pointed at him. And I read somewhere she really don’t like to be taken as a anti cop model haha, so I apologies to her. I used her also to resonate with a lyric of Booba, from the famous French rap band Lunatic, who sing on one of his song from the his first solo album "Je regarde le monde s’écrouler lentement, ou on en serait, faudrait plus de fille comme Florence Rey." I think she always inspired French artists because the reasons of their actions aren’t clear at all. It’s actually easy to speculate or place your own fantasy on it. And she’s just bad ass on that police picture with the arms crossed taken just an hour after the events haha.


10. What other themes or subjects run through the new album?

Well, Bebe Requin is a song for Julia Judet, she had tattooed on her arm Bebe Requin which was her favorite France Gall song. Le Grand Remplacement is just the opening phrase to my favorite Super Nintendo game Super Probotector who talk about a alien invasion. I choose to call it Le Grand Remplacement to mock the racist politics who uses that idea to scare the populations. Colline Du Crack is a stupid love song, taking place at the infamous crack hill we used to have in Paris, which doesn’t exist anymore. Last one Purifier is inspired by the Ari Aster movie Midsommar, I watched that movie twenty times! I really relate to the protagonist and by that "burn the past with fire to rebirth" idea, maybe that’s what I tried to do somehow haha.

 

11. Making 666 laps around a city’s beltway — what kind of enlightenment does that bring, and what’s the ideal vehicle and beverage for such a journey? 

Holala there can’t be any enlightenment coming out of making such a thing in paris haha. Paris is a vortex in itself, the ring around is a invisible mind wall, that is difficult to cross when you are from the suburbs. So I would say the best véhicule to do such a thing would be a army tank so you can fire big rockets inside Paris, and the beverage would be shots of Vodka Jet 27, because that s what I was drinking for the past 2 years haha.


12. 666 tours de Périph’ is dark, hypnotic, and oddly catchy. How do you approach songwriting — do you start with guitar riffs, drum loops, or vocal melodies? 

I always start with the rythmes. I have a bunch of drum patterns on my drum machine I created sometimes during rehearsals, or soundcheks, and when I want to write a song I chose among those patterns the one that suits the vibe I’m in at that moment and I start playing guitar or bass riffs upon it. Sometimes I find something that fit directly, sometimes it doesn’t. People find my music pretty dark, full of sadness, but from my perspective I don’t think it specially is! I didn’t really dig the reason why my music seems to tend toward sadness, I just stick to the melodies I enjoy the most. Sometimes I find my songs pretty cheesy, like La Colline Du Crack for example. When I had the song complete, I thought I wouldn’t be able to play it live, cause I found it really too much, almost like a Radiohead or Placebo vibe, which is horrible haha. The only way to be able to keep that song was to add stupid lyrics, hence La Colline Du Crack, a stupid drug addict love song.


13. Any plans to tour 666 tours de Périph’? Could we see you in Central or Eastern Europe?

Im currently touring in Mexico, with my long time friend Nico from Sex Drugs and Rebetiko with his new solo project Meteque, after having played a bunch of gigs in France since the release of the album. I want to tour all Europe as I did for the previous albums, I love to play outside of France even if my albums aren’t properly distributed and not so many people knows J93 once I crossed the borders. But I m working on it as I left my past booking agency, and have to find a new one. Hopefully I’ll be touring Europe end on 2026! 

14. Around the 2010s, French alternative music — from metal to indie — suddenly broke out globally. Before that, many bands mostly reached Francophone audiences. Was this a change in France, or just a more open world?

Well, first of all I would say I wasn’t aware French indie music gained an audience abroad ! Haha. France always has been an outsider on the international scene. Mostly because of the professional statue you can have doing music, called "L’intermittence". It’s a system that provide security for the times you don’t work, you put every payment half of it aside to fill the hole on your next year of salary. It can sound seducing but reality makes French musicians only focused on being paid in France, by those venues made by the state. Reason why you don’t see a French band playing down your cities very often. I’m against that system but as French I don’t have much other solutions. I still privilege alternative venues in France, and go play other countries even if I make way less money from it. It’s important I think. But other than that I haven’t really noticed any broke out about French music, and if there is I’m more than happy because French music is particular and deserve to be listened outside of France.


15. Listening to 666 tours de Périph’, algorithms suggested bands like Cemented Minds. Are there other French acts in the same scene, or is your music more part of a wider international post-punk/indie world?

I noticed that depending on the country I’ll be catalogued on this or that gender of music. In France I’m more described as a shoegaze act. In eastern countries more post-punk. I never tried to stick to a specific scene. I always felt very free about this. My music sounds as I am, sum of different influences, sometimes without making much sense haha. I first added a lot of reverb on my vocals not in an attempt to sound Post-punk, but rather because I couldn’t stand to listen to my voice and I felt it was listenable only this way. I use drum machines because having a drummer is a lot of logistics, and I like to perpetuate that French punk thing of using drum machines like Berurier Noir, Ludwig Von 88 or Metal Urbain. I consider Jessica93 more as a French punk act than a post punk one, and I don’t feel Being part of that post punk scene. My scene would rather be Noir Boy George, Usé, Badaboom etc.. we all are similar as the way of doing things but our musics are totally different, and I like that.


16. I’m a fan of French “weird” cinema — films like Sheitan, Martyrs, Notre jour viendra. Have you seen any of these? What are your favorite French films, and what would you recommend to our readers?

I’m very deep French movie cinephile ! I haven’t seen the movies you mention because they are recent. I love French movies from the early silent one like Napoleon of Abel Gance to the 70’s films like Série Noir of Alain Corneau. After the 80’s I lost interest to be honest. But I’m a big huge fan of Alain Delon for example! That’s the only actor who took a priority to talk about French gangs. You should watch Flic Story, a film about tHe true story of a French crazy gangster called Emile Buisson, during the 50’s. Or Le Gang about the story of "le gang des tractions avant", a gang that used new type of Citroen cars that rather put the engine on front instead of on the back. That made these cars the fastest and they robbed many many banks like this! I could recommend you Jean Pierre Melville movies too, Le Samouraï, Le Cercle Rouge or L’armée Des Ombres, a movie about French résistance during the Second World War. I could talk about French cinema for hours. I also recommend Quai Des Brumes with Jean Gabin or Hotel Du Nord with Louis Jouvet and Arletti. And for last I recommend Bertrand Blier films like Buffet Froid and Calmos, more into a Buñuel vibe. I could recommend 20 or more French movies! 

 

17. Is there someone you’d love to see interviewed on JDØS?

Oh yes! Noir Boy George, the best French singer of our generation, or my friend I’m touring with Nico from Sex Drugs And Rebetiko playing his new project Meteque that is really awesome! Rebetiko is folkloric Greek music from early last century, and now he’s doing a mix of these superbe Greek songs but with a post punk sound. Totally crazy good and a very interesting person!


18. And finally — a motto, quote, or message you’d like to leave with the readers?

Hmmm i don’t feel like I’m legitimate to quote anything, all I would say is my old age taught me life is made of ups and downs, and you don’t want to go against it, just go with the flow, trust your instincts, and try to be a better person just for the sake of it!

Geoff93

============================================================================ 

Links:

https://jessica93.bandcamp.com/

https://www.instagram.com/___.jessica93.___/ 

https://www.facebook.com/thejessica93/ 

https://www.youtube.com/@antenne2jessica93 

 

Jessica93 @ JDØS

https://jablkadaleko.blogspot.com/2025/12/170-flork-reviews-jessica93-666-tours.html 

============================================================================

 

1. Geoffroy, kto si, čomu sa venuješ a čo ťa v poslednom čase najviac zamestnáva?

Ahoj! Som Francúz, francúzsky hudobník, mám 45 rokov a od roku 2010 vediem projekt s názvom Jessica93. Našťastie je to pre mňa práca na plný úväzok, najmä preto, že J93 je v podstate one-man projekt (ten výraz fakt neznášam, ale čo iné povedať?). Ekonomicky je to teda oveľa jednoduchšie, než keby som mal plnohodnotnú päťčlennú kapelu. Predtým som pôsobil v rôznych projektoch ako Louise Mitchels, Natural Moustik, MissFist, Mobylette Facile alebo Comité Défaite. Okolo roku 2009 sme s Pascalom Benvenutim z Louise Mitchels a Davidom Snugom z Comité Défaite založili label Et Mon Cul C’est Du Tofu. V rokoch 2008 – 2013 som bol v labele skôr ten, čo riešil booking koncertov, spolu s Juliou Judet, ktorá bola vtedy moja priateľka a spoluhráčka v MissFist. Momentálne sa naplno sústreďujem na koncertovanie k mojej najnovšej nahrávke „666 Tours De Périph“, ktorá vyšla minulý október na Born Bad Records. Teraz som na mesiac v Mexiku, potom v februári západná Kanada a následne návrat, aby som pokryl zvyšok Francúzska, kde som ešte nehral. Ďalší krok je európske turné – dúfam, že si opäť zahrám aj v Bratislave!
 

2. Vyrastať v Paríži – aké to bolo a ako sa tam dnes človek dostane k post-punku alebo cold wave?

Ako je to dnes, neviem úplne presne – veci sa dosť zmenili. Moja cesta je však trochu špecifická, pretože som sa narodil a vyrastal na parížskych predmestiach. Treba k tomu dať kontext: Paríž sa líši od iných veľkých metropol ako Berlín či Londýn tým, že tu existuje akási neviditeľná stena – materializovaná tým, čomu hovoríme Le Périphérique, teda parížsky obchvat. Mentalita a duch sú na oboch stranách úplne iné. Miesto, kde som vyrastal, sa volá Seine-Saint-Denis 93 a je známe hip-hopom a „hoodom“. Väčšinu života som strávil na sídlisku – veľký betónový blok, veľa heroínových feťákov, ihly všade. Okolo mňa nikto nepočúval rock’n’roll, takže som začínal s prvým francúzskym rapom na začiatku 90. rokov, ako NTM alebo Assassin. Keď som mal 13, skúšal som rock, napríklad Iron Maiden, lebo som rád kreslil Eddieho do zošitov. Ale bol som vždy sklamaný – tá hudba sa ma nedotýkala. Vtedy som si fakt myslel, že bieli ľudia nevedia robiť dobrú hudbu, haha. Až raz som počul o nejakom belochovi, čo hral rock’n’roll, bol feťák a zastrelil sa brokovnicou. Kamaráti boli z jeho smrti veľmi smutní, ale ja som si povedal: „Do riti, to je super! Kto to je?“ A vtedy som prvýkrát počul Nirvanu a otvorilo mi to úplne nový svet. Prvýkrát som mal pocit, že aj bieli ľudia môžu mať poriadny štýl! Odvtedy som objavil kapely od Dead Can Dance po The Jesus Lizard, od Sepultury po My Bloody Valentine… Ale viac než všetky tieto kapely som objavil punk a punkový spôsob myslenia, ktorý mi podľa mňa v istom zmysle zachránil život.

.

3. Predstav si sprievodcu Parížom inšpirovaného albumami Jessica93 – Who Cares, Rise, Guilty Species a 666 Tours de Périph’. Ktoré miesta by si doň zaradil a prečo?

Paríž je mesto lásky, ako ho radi nazývajú cudzinci, ale v skutočnosti by som povedal, že je to mesto lásky a nenávisti, haha. V prvom rade by som ťa zobral na cintorín Père Lachaise – tam, kde je pochovaný Jim Morrison. Stále si pamätám, keď ma tam otec vzal, mal som asi 10 rokov. Vtedy som ešte nevedel, kto Morrison je, ale v 80. rokoch bol jeho hrob prístupný a feťáci tam celý deň aj noc fetovali pri hudbe The Doors. A ja som si hovoril: „Do prdele!“ – títo ľudia žijú niečo špeciálne. Dnes je tam plot, aby sa zabránilo zhromažďovaniu, ale aj tak sa tam oplatí zastaviť. Potom by som ťa zobral do môjho obľúbeného baru Le Chair de Poule pri stanici metra Belleville. Sonia, ktorá ho vlastní spolu so svojím dlhoročným kamarátom Nicom, tam robí všelijaké akcie – DJ sety, koncerty, hudobné kvízy, ping-pong… hrali tam skvelí muzikanti ako Lee Ranaldo zo Sonic Youth alebo Lou Barlow z Dinosaur Jr a Sebadoh. A nakoniec by som ťa zobral do Saint-Denis, veľkého mesta na severe Paríža… zohnať drogy, haha.

 

4. Čo pre teba znamená „banlieue triste“ a ako formuje atmosféru Jessica93?

Banlieue, rovnako ako ulice kdekoľvek na svete, sú smutné a násilné, ale veľa sa tam naučíš – napríklad určitý kód cti, pokoru a veľmi rýchlo zistíš, kto vlastne si, haha. Francúzske parížske predmestia však majú svoje špecifikum. Často sa o tom bavíme s mojím kamarátom Nicom z kapiel Meteque a Sex Drugs and Rebetiko (s ktorým práve teraz spolu koncertujeme v Mexiku), pretože sme vyrastali v rovnakom meste. Zistili sme, že keď tam vyrastáš, nemáš žiadny horizont. My dvaja sme jediní, ktorým sa podarilo „uniknúť“. Všetci naši starí kamaráti buď skončili psychicky zničení a zavretí v ústavoch (tí najkreatívnejší), alebo po tridsiatke stále bývajú u rodičov, alebo sú jednoducho mŕtvi – z drog alebo samovraždy. Necítime sa ako Parížania, necítime sa ani ako chalani z vidieka – sme niekde medzi, v malom svete, ktorý má len málo možností, ako sa z neho dostať. Ale myslím si, že to platí pre každú banlieue na svete, a som si istý, že veľa ľudí, čo toto bude čítať, sa v tom nájde. Moja hudba bola vždy formovaná touto atmosférou. Ľudia ju často vnímajú ako veľmi smutnú – a asi aj je –, ale z môjho pohľadu neviem, ako by som mohol robiť veselšiu hudbu, haha. Je niekde medzi smútkom a druhoplánovým humorom.

 

5. Navštívil si niekedy bratislavské banlieues / sídliská? Začiatkom 2000-tych rokov k nám chodili francúzski študenti architektúry študovať betónové sídliská a boli nimi fascinovaní. Prečo má podľa teba Francúzsko taký vzťah k brutalizmu a panelákom – je to reakcia na život obklopený zdobenou historickou architektúrou, túžba po niečom praktickom, hranatom a sivom?

Nemal som zatiaľ možnosť poriadne navštíviť vaše banlieue, ale viem si veľmi dobre predstaviť, ako vyzerajú. Chodil som s dievčaťom z Estónska, Ruska, ktoré žilo v Lasnamäe na okraji Tallinnu. V tých ruských panelákoch som sa vždy cítil bezpečne. Je to presne tá atmosféra, v ktorej som vyrastal. Čo sa týka dôvodov, prečo francúzski architekti chodia študovať tento typ architektúry, môj odhad je, že ľudia, ktorí sa v tom pohybujú, sú buržuázia a nemajú ani potuchy, aké je to naozaj žiť v týchto štruktúrach. Je to zaujímavé, pretože sa často snažím vysvetliť špecifické mentálne nastavenie, ktoré získaš, keď vyrastáš v takýchto blokoch. Je to dedina sama o sebe! Všetci tvoji kamaráti poznajú tvoju mamu a ty poznáš mamy všetkých svojich kamarátov. Vonkajší svet za hranicami bloku je cudzie územie, nepriateľ, ak chceš. Je veľmi ťažké predstaviť si život mimo tohto malého sveta. A to je niečo, čo buržuázni ľudia študujúci architektúru nikdy nepochopia. Nenávidím ľudí, ktorí napríklad idolizujú Le Corbusiera! Ten chlap postavil v Marseille obrovský betónový blok a vyhlásil, že to je modernita – zabezpečiť všetky potreby v jednom objekte: školy, obchody, bazén… aby obyvatelia nemuseli nikam chodiť, okrem práce samozrejme! To je totálna alienácia a čistý kapitalizmus. Buržuázia, ktorá si myslí, že môže „zaparkovať“ pracovnú silu pre svoje továrne a ešte má tú drzosť myslieť si, že vie, čo tí ľudia potrebujú!

 

6. Jessica93 hrali s JC Satan v Bratislave v roku 2018 – pamätáš si niečo z toho koncertu alebo turné? Môj brat tvrdí, že sa s tebou rozprával… ale bol príliš opitý, aby si spomenul na rozhovor.

Áno… úprimne, tú noc si úplne presne nepamätám – a vlastne ani veľkú časť celého turné. V tom čase som už mal silnú heroínovú závislosť a ešte som nebol na metadónovej liečbe, takže som musel zvládať abstinenčné stavy ako bojovník, haha. Bol som úplne vyčerpaný a vôbec som nemohol spať. Keď na to dnes myslím, bol to dosť zlý sen. Takže jediné, čo môžem povedať, je, že dúfam, že si tvoj brat koncert užil! Haaaaa

 

7. Po ôsmich rokoch si sa vrátil s albumom 666 Tours de Périph’. Ako si strávil ten čas a čo udržiavalo tvoju kreativitu pri živote?

V roku 2017, len pár mesiacov pred vydaním Guilty Species, zomrela moja dlhoročná láska, kamarátka a spoluhráčka z MissFist, Julia Judet. Obal Guilty Species je fotka jej otvorených úst s rozbitými zubami – odfotil som ju asi mesiac a pol pred jej smrťou. Boli sme na párty, bolo päť ráno, odfotil som jej zuby a ona mi povedala: „Tu máš obal albumu!“ Haha. Bol to veľmi ťažký smútok a cítil som, že si potrebujem dať pauzu od všetkého. Navyše, moja vtedajšia estónska priateľka mala diagnostikovanú bipolárnu schizofréniu a musela byť hospitalizovaná v psychiatrických zariadeniach. Život bol dosť intenzívny a cítil som, že potrebujem od všetkého odstúpiť. Ale počas tých rokov som stále písal skladby – a z toho sa nakoniec stalo 666 Tours De Périph.

8. V dnešnom presýtenom hudobnom svete sú pozornosti ľudí veľmi krátke. Aké to bolo vrátiť sa po siedmich rokoch – zostali fanúšikovia, a aká bola ich reakcia?

To bola vlastne moja najväčšia obava. Príliš často som videl kapely, ktoré mali svoj vrchol, a po pár rokoch ticha sa o ich návrat už nikto nezaujímal, haha. Ale myslím, že som mal šťastie – ľudia boli veľmi trpezliví! Počas tých rokov som dostával milé správy od fanúšikov, ktorí sa pýtali, kedy budú nové skladby. Strašne ma teší zistenie, že Jessica93 má silnú a trpezlivú fanúšikovskú základňu. Čo sa týka parížskej scény, vidím veľa zmien, hlavne v undergrounde – veľa mladých ľudí a tiež veľa dievčat zapojených do kapiel a bookingu koncertov, čo je oproti stavu spred 15 rokov úžasné. Čo sa týka hudobného biznisu, vždy som uprednostňoval koncerty pred predajom nahrávok, takže tomu nevenujem až takú pozornosť. Label Born Bad mi však hovoril, že predaje už nie sú, čo bývali. Viem len toľko, že nový album sa zatiaľ predáva podobne ako tie predchádzajúce – nie je to žiadny trhák, ale pre mňa je to úplne super!

9. Album otvára skladba Florence Rey, pomenovaná po študentke zapletenej do násilného incidentu. Prečo podľa teba jej príbeh dodnes rezonuje medzi alternatívnymi umelcami?

Je to prvýkrát, čo som pre J93 napísal takúto politickú ACAB skladbu, a keď som hľadal názov, chcel som ženskú postavu, ktorá by ju zosobňovala. Florence Rey mi napadla okamžite, pretože je poslednou ženskou postavou vo Francúzsku, ktorá bola zapojená do zabitia policajtov – a stalo sa to, keď som bol tínedžer. Samotný príbeh nie je až taký „veľký“ – ona a jej priateľ sa v podstate dostali do reťazca udalostí, ktoré sa vymkli spod kontroly, keď taxikár v panike narazil do policajného auta, pretože sa bál, že na neho mieria zbraňami. Niekde som čítal, že sama Florence Rey nemá rada, keď ju niekto berie ako anti-policajný symbol, takže sa jej týmto ospravedlňujem. Použil som ju aj kvôli odkazu na text Boobu, z legendárnej francúzskej rapovej skupiny Lunatic, ktorý v jednej skladbe z jeho prvého sólového albumu rapuje: „Je regarde le monde s’écrouler lentement, ou on en serait, faudrait plus de fille comme Florence Rey.“ ("Pozerám sa, ako sa svet pomaly rozpadá; kde by sme dnes boli – chcelo by to viac dievčat ako Florence Rey.") Myslím si, že francúzskych umelcov vždy inšpirovala, pretože motívy jej činov nikdy neboli úplne jasné. Je veľmi jednoduché do toho premietať vlastné fantázie. A navyše – na tej policajnej fotke, kde stojí so založenými rukami, urobenej len hodinu po udalostiach, pôsobí sakra drsne, haha.

10. Aké ďalšie témy alebo motívy sa objavujú na novom albume?

Bébé Requin je skladba pre Juliu Judet – mala na ruke vytetované „Bébé Requin“, čo bola jej obľúbená pesnička od France Gall. Le Grand Remplacement je vlastne úvodná hláška z mojej obľúbenej hry na Super Nintendo Super Probotector, ktorá je o invázii mimozemšťanov. Názov som zvolil zámerne, aby som si robil srandu z rasistickej politiky, ktorá tento pojem používa na strašenie ľudí. Colline Du Crack je hlúpa milostná pesnička, odohrávajúca sa na neslávne známej „crack hill“, ktorú sme kedysi mali v Paríži a dnes už neexistuje. Posledná skladba Purifier je inšpirovaná filmom Midsommar od Ariho Astera – videl som ho asi dvadsaťkrát! Veľmi sa stotožňujem s hlavnou postavou a s myšlienkou „spáliť minulosť ohňom, aby sa človek znovuzrodil“. Možno som sa o to snažil aj ja sám, haha.

11. Urobiť 666 okruhov okolo mestského obchvatu – aké osvietenie to môže priniesť a aké je ideálne vozidlo a nápoj na takúto cestu?

Holala, z niečoho takého v Paríži nemôže vzísť žiadne osvietenie, haha. Paríž je sám o sebe vír, a ten okruh okolo je neviditeľná mentálna stena, ktorú je ťažké prekročiť, keď pochádzaš z predmestí. Takže by som povedal, že ideálne vozidlo na niečo také je armádny tank, aby si mohol strieľať veľké rakety dovnútra Paríža. A nápoj? Panáky Vodky Jet 27, pretože to je presne to, čo som pil posledné dva roky, haha.

.

12. 666 tours de Périph’ je temný, hypnotický a zvláštne chytľavý album. Ako pristupuješ k písaniu skladieb – začínaš gitarovými riffmi, bicím loopom alebo vokálnou melódiou?

Vždy začínam rytmom. Mám množstvo patternov v drum machine, ktoré som vytvoril niekedy počas skúšok alebo zvukových skúšok, a keď chcem písať skladbu, vyberiem si z nich ten, ktorý zodpovedá nálade, v akej sa práve nachádzam, a naň začnem hrať gitarové alebo basové riffy. Niekedy to sadne hneď, inokedy nie. Ľudia považujú moju hudbu za dosť temnú, plnú smútku, ale z môjho pohľadu mi taká ani nepríde! Nikdy som veľmi neriešil, prečo má moja hudba tendenciu smerovať k smútku – jednoducho sa držím melódií, ktoré mám najradšej. Niekedy mi moje skladby prídu dosť gýčové, napríklad La Colline Du Crack. Keď som ju dokončil, myslel som si, že ju nebudem schopný hrať naživo, pretože mi prišla už príliš – skoro ako Radiohead alebo Placebo vibe, čo je hrozné, haha. Jediný spôsob, ako si tú skladbu nechať, bolo pridať hlúpe texty – a tak vznikla La Colline Du Crack, hlúpa zamilovaná pesnička o feťákoch.

13. Máš v pláne turné k 666 tours de Périph’? Uvidíme ťa aj v strednej alebo východnej Európe?

Momentálne som na turné v Mexiku so svojím dlhoročným kamarátom Nicom zo Sex Drugs and Rebetiko, ktorý tu hrá so svojím novým sólovým projektom Meteque, po tom, čo sme odohrali kopu koncertov vo Francúzsku od vydania albumu. Chcem precestovať celú Európu, tak ako pri predchádzajúcich albumoch – rád hrám mimo Francúzska, aj keď moje albumy nie sú poriadne distribuované a po prekročení hraníc J93 veľa ľudí nepozná. Pracujem na tom, keďže som opustil svoju starú bookingovú agentúru a musím si nájsť novú. Dúfam, že po Európe vyrazím koncom roka 2026!

14. Okolo roku 2010 francúzska alternatívna hudba – od metalu po indie – akoby zrazu prerazila do sveta. Predtým sa mnohé kapely dostali najmä k frankofónnemu publiku. Bola to zmena vo Francúzsku, alebo len otvorenejší svet?

V prvom rade by som povedal, že som si ani neuvedomoval, že francúzska indie hudba získala publikum v zahraničí, haha. Francúzsko bolo vždy outsiderom na medzinárodnej scéne. Najmä kvôli profesionálnemu štatútu hudobníkov, ktorý sa volá l’intermittence. Je to systém, ktorý poskytuje istotu v obdobiach, keď nepracuješ – z každého honoráru si polovicu odkladáš, aby si si vyplnil dieru v príjme v nasledujúcom roku. Znie to lákavo, ale v praxi to spôsobuje, že francúzski hudobníci sa sústreďujú hlavne na to, aby boli platení vo Francúzsku, v štátnych kluboch a inštitúciách. Preto u vás nevidíš francúzske kapely hrať príliš často. Som proti tomuto systému, ale ako Francúz nemám veľa iných možností. Stále však uprednostňujem alternatívne priestory vo Francúzsku a hrám v zahraničí, aj keď z toho mám oveľa menej peňazí. Myslím si, že je to dôležité. Inak som si ale nevšimol žiadny masívny „prielom“ francúzskej hudby – a ak sa niečo také deje, som len rád, pretože francúzska hudba je špecifická a zaslúži si, aby ju bolo počuť aj mimo Francúzska.

15. Pri počúvaní 666 tours de Périph’ mi algoritmy odporučili kapely ako Cemented Minds. Existujú vo Francúzsku aj iné kapely z podobnej scény, alebo je tvoja hudba skôr súčasťou širšieho medzinárodného post-punk / indie sveta?

Všimol som si, že v závislosti od krajiny ma zaraďujú do rôznych žánrov. Vo Francúzsku ma opisujú skôr ako shoegaze projekt, vo východných krajinách viac ako post-punk. Nikdy som sa nesnažil patriť do nejakej konkrétnej scény – vždy som sa v tomto cítil veľmi slobodne. Moja hudba znie tak, ako ja sám – je súčtom rôznych vplyvov, niekedy bez toho, aby to dávalo veľký zmysel, haha. Reverb na vokály som nezačal používať preto, aby som znel post-punkovo, ale preto, že som nezvládal počúvať svoj vlastný hlas a prišiel mi znesiteľný iba takto. Používam drum machine, pretože mať bubeníka je logisticky náročné, a tiež preto, že sa mi páči udržiavať tú francúzsku punkovú tradíciu drum machine kapiel ako Bérurier Noir, Ludwig Von 88 alebo Metal Urbain. Jessica93 vnímam skôr ako francúzsky punkový projekt než post-punkový a necítim sa byť súčasťou post-punkovej scény. Moja „scéna“ sú skôr Noir Boy George, Usé, Badaboom atď. – sme si podobní spôsobom fungovania, ale hudobne sme úplne inde, a to sa mi na tom páči.

16. Som fanúšikom francúzskeho „divného“ filmu – napríklad Sheitan, Martyrs, Notre jour viendra. Videl si niektorý z nich? Aké sú tvoje obľúbené francúzske filmy a čo by si odporučil našim čitateľom?

Som veľký fanúšik francúzskej kinematografie! Filmy, ktoré spomínaš, som nevidel, pretože sú pomerne nové. Milujem francúzske filmy od raných nemých diel, ako je Napoléon od Abela Gancea, až po filmy zo 70. rokov, napríklad Série Noire od Alaina Corneaua. Po 80. rokoch som úprimne stratil záujem. Ale som obrovský fanúšik Alaina Delona! Je to jediný herec, ktorý dal prioritu témam francúzskeho podsvetia. Odporúčam ti Flic Story, film o skutočnom príbehu šialeného gangstra Émila Buissona z 50. rokov. Alebo Le Gang, o „gangu tractions avant“ – bande, ktorá používala nové typy áut Citroën s motorom vpredu namiesto vzadu, vďaka čomu boli rýchlejšie a mohli vykrádať banky. Určite by som odporučil aj filmy Jeana-Pierra Melvilla – Le Samouraï, Le Cercle Rouge alebo L’Armée des Ombres, film o francúzskom odboji počas druhej svetovej vojny. Môžem o francúzskom filme hovoriť celé hodiny. Odporúčam aj Quai des Brumes s Jeanom Gabinom alebo Hôtel du Nord s Louisom Jouvetom a Arletty. A na záver filmy Bertranda Bliera ako Buffet Froid či Calmos – viac v duchu Buñuela. Vedel by som odporučiť aj dvadsať ďalších francúzskych filmov!

17. Je niekto, koho by si rád videl interviewovaného na JDØS?

Áno! Noir Boy George – najlepší francúzsky spevák našej generácie. Alebo môj kamarát Nico zo Sex Drugs And Rebetiko, s ktorým práve teraz koncertujem a ktorý hrá svoj nový projekt Meteque – je fakt skvelý! Rebetiko je folklórna grécka hudba zo začiatku minulého storočia a on teraz robí mix týchto úžasných gréckych piesní s post-punkovým zvukom. Totálne šialene dobré a on je aj veľmi zaujímavý človek!

18. A na záver – motto, citát alebo odkaz, ktorý by si chcel zanechať čitateľom?

Hmm, necítim sa byť legitímny na citovanie veľkých výrokov. Jediné, čo by som povedal, je, že môj vek ma naučil, že život je plný vzostupov a pádov – a nemá zmysel bojovať proti tomu. Treba ísť s prúdom, dôverovať svojim inštinktom a snažiť sa byť lepším človekom… jednoducho len tak. 

Geoff93

#175 Lord Belial Reviews: Radiation - Reactor Collapse (2025)

 

Radiation - Reactor Collapse (2025)
By Lord Belial 

 

Počúvam metal už nejakých tridsaťpäť rokov a myslel som si, že minimálne na domácej scéne som už počul všetko – že žiadna kapela ma už nemôže prekvapiť. A potom som objavil RADIATION z Bratislavy. Kapela existuje bezmála dvadsať rokov a ja o nej počujem prvýkrát až teraz? Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa! Je to ako objaviť stratenú galaxiu uprostred vlastného metalového vesmíru. Naozaj mi toto mohlo ujsť?

Album Reactor Collapse vyšiel koncom novembra 2024, a to rovno na CD (u nemeckých Witches Brew), kazete (Tapes of Terror) a v dvoch LP verziách – klasickej čiernej a transparentnej zelenej. O vinyl sa postarali Tapes of Terror spolu s domácimi Atomic Vision. Osem piesní na ploche 46 minút prináša (primárne) oldschoolovo znejúci thrash metal s jasne badateľnými death metalovými prvkami, občasnou doomovou náladou a heavy metalovým sólovaním. Napriek presahom do iných žánrov však album pôsobí veľmi kompaktne – po hudobnej aj textovej stránke. Ústredným motívom je cesta k zániku civilizácie, ktorú si ľudstvo spôsobuje vlastnou ľahostajnosťou, pažravosťou a stratou súdnosti. Tak som sa do toho pustil – a stálo to za to.

„Tales of the Ancient One“ patrí medzi skladby, ktoré si okamžite vyžadujú sústredené počúvanie, aby vás hneď posadili na zadok. Radiation tu siahajú po temnejšej, epickej polohe a vytvárajú skladbu, ktorá funguje ako hudobný útok na generácie, ktoré priviedli svet na pokraj kolapsu. Hudobne ide o hutnú kombináciu agresívnych gitarových riffov, svižného tempa a masívnej rytmiky, ktorá dodáva skladbe pocit neodvratnosti – hrnutia sa do priepasti vytvorenej mamonou ľudstva. Odkaz je jasný: kráčame po zvyškoch vlastného sveta s naivnou istotou, že sa o seba nejako postará aj zajtra. Zem ešte nie je mŕtva – je len vyčerpaná, otrávená a trpezlivo čakajúca, kým posledný plameň ľudskej pýchy, chamtivosti a bohorovnosti dohorí. Alibisticky to nazývame pokrokom, no vždy, keď príroda zdvihne varovný prst, hľadáme vinníka všade inde, len nie v sebe. Gitary znejú ťažko až surovo, podporené stabilnou, takmer pochodovou basou. Bicie nepôsobia pretechnizovane, skôr zdôrazňujú váhu každého úderu. Vokál je naliehavý, miestami hrozivý, a viac než na melódiu stavia na atmosfére a dramatickom podaní príbehu.

„Planetary Exodus“ prináša dve správy – logicky, dobrú a zlú. Dobrá je, že počúvam jeden z najlepších oldschoolových thrash/death metalových albumov poslednej dekády. Zlá správa je bez okolkov prednesený odkaz o stave Zeme, zničenej nielen ekologicky, ale aj ideologicky a spoločensky. Ľudstvo sa stráca v mori lží, kde sa odmietanie racionality stalo normou. Vedecké poznanie je potlačené ideológiou, dialóg neexistuje a spoločnosť sa prepadá do veku ignorancie. Planéta sa tak stáva miestom, kde už nie je možné žiť – kvôli mentálnemu a kultúrnemu rozkladu. Text je silne pochmúrny, rezignovaný a fatalistický; temná vízia budúcnosti, v ktorej technologický pokrok nedokáže vyvážiť morálny a intelektuálny úpadok. Hudobne ide o presne mierený úder priamo do mojej zvedavej držky. Skladba stojí na rýchlych, ostrých thrash metalových riffoch, ktoré nekompromisne tlačia song dopredu. Energia, napätie a surová sila – presne takto chcem počuť thrash metal hovoriaci o kolapse sveta a úteku bez nádeje na návrat. Riffovanie v druhej polovici skladby je vskutku excelentné.

Pomalý rozbeh „…of Doomfire“ sa rýchlo mení na výbuch čistej thrash metalovej energie. Radiation tu stavajú na rýchlom tempe, ostrých sekaných riffoch a rytmike, ktorá drží poslucháča v neúprosnom bojovom pohybe, spolu s tradične surovým a naliehavým vokálom, podčiarkujúcim apokalyptickú náladu skladby. Text je temnou, až nihilistickou výpoveďou o vojne ako o nekonečnom cykle sebazničenia. Neopisuje hrdinstvo ani príčiny konfliktu, ale jeho nevyhnutný výsledok – spálenú planétu, zbytočnú smrť a absolútnu bezvýznamnosť jednotlivca. Ľudstvo je tu redukované na bezmocné „mravce“, ktoré možno vyhladiť jediným gestom, jedinou bombou. Vojny existujú v rôznych podobách od nepamäti; ich zvrátené myšlienky sa nemenia – menia sa len nástroje, čoraz efektívnejšie a čoraz fatálnejšie.

„Taken by Void“ je meditáciou o smrti ako jedinej absolútnej istote. Smrť je tu trpezlivý, neúprosný vládca, ktorého hru nemožno oklamať, čím sa popiera akákoľvek ilúzia kontroly nad vlastným osudom. Život je prirovnaný k prázdnemu divadelnému predstaveniu – bez publika, bez potlesku, bez zmyslu – a jeho koniec prichádza potichu, bez svedkov. Song pokračuje v nekompromisnej línii Radiation a stavia na temnej, stredne rýchlej až rýchlej thrash metalovej jazde s výrazným death metalovým nádychom severského razenia. Nerád porovnávam, no som presvedčený, že pre fanúšikov škandinávskeho extrémneho metalu musí byť oldschoolovo znejúci Reactor Collapse vykúpením z nudy súčasnej scény. A to záverečné sólo? Jedenásť bodov z desiatich.

 

 

Aký bude svet, keď technológie definitívne preberú úlohu kata? Je apokalyptická vízia jadrovej vojny len predstavou, alebo stojíme na jej prahu – na prahu neodvratného sebazničenia, ktorého sme všetci súčasťou? Opakované volanie „Open the Gates“ funguje ako zúfalý krik odsúdených stojacich pred zatvorenými dverami civilizácie. Akoby som tam videl sám seba. Text nepôsobí ako varovanie – tých už bolo priveľa – skôr ako autentický záznam posledných minút sveta, v ktorom sa stratila nádej a ostal len nevyhnutný zánik. Kvílivé sólo v závere znie ako plač nad osudom, ktorý sa už nedá zvrátiť. Žiadny život, žiadni bohovia, žiadne spoločenské štruktúry, žiadne pravidlá – len nezastaviteľná sila prírody a kozmu. Žiadne mestá, žiadni ľudia, žiadne hroby. Žiadne nebo, žiadne peklo. Žiadni skurvení bohovia. Len uvedomenie si, že človek je bezvýznamná častica v rozpínajúcom sa vesmíre. Ostré riffy „Beyond the Gates of Time“ spolu so špinavým gitarovým zvukom evokujú blížiacu sa apokalypsu, čo ešte umocňuje jednoznačný, apokalyptický text. Surová energia, hrozba a temná epickosť ma vtiahli do nihilistického sveta, kde je ľudská existencia – aj v tej najhoršej podobe – bezvýznamná voči kozmickým silám. Musím si to pustiť ešte raz, aby som mohol pokračovať. A premýšľam: čo nám chýba, že sa dobrovoľne vrháme do záhuby? Sme tu sami – a sami sa zničíme? Absurdné, no smutne pravdivé.

„Birth of the Shadowkind“ je temnou reflexiou hrôz jadrových útokov. Skladba zdôrazňuje, že obeťami sa stali nevinní ľudia, ktorí si svoj osud nevybrali, a že samotný pokrok ľudstva priniesol katastrofu a nevypovedateľnú hrôzu. Ľudské telá miznú, zostávajú len spomienky – „tiene na Zemi“ – čím kapela vyjadruje dehumanizáciu a trvalé jazvy jadrových konfliktov. Opakujúce sa obrazy výbuchov a „červeného neba“ podčiarkujú hrozivú atmosféru, zatiaľ čo otázky o morálke a pokroku ľudstva („Is this where humanity has progressed?“) opäť nútia k zamysleniu.

Apokalyptická vízia technologickej katastrofy vrcholí v titulnej a záverečnej skladbe „Reactor Collapse“. Sirény „kričiace, akoby chceli prebudiť mŕtvych“ vytvárajú atmosféru paniky a bezmocnosti; nekontrolovateľná radiácia, kontaminácia a nútená evakuácia, pri ktorej ľudia strácajú všetko – fyzické aj duchovné – a čas sa stáva ich posledným nepriateľom. Technológie, ktoré mali slúžiť, sa menia na ničivú silu. A aj keď sa svet obnoví a pamäť vyprchá, ľudstvo si opäť nájde nový zdroj deštrukcie. Pretože ono už je raz také.

Tak ako po kolapse reaktora, aj tu sa chaos mení na nový poriadok. Z trosiek sa šíri žiarenie, ktoré zasiahne každého poslucháča – je neviditeľné, no zanecháva trvalé následky. Tento album je nekontrolovaná reakcia; dôkaz, že keď sa thrash metal vymkne spod kontroly, výsledkom je číra, deštruktívna sila.

=========================================================================

 

/// English version /// 

 

I’ve been listening to metal for over thirty-five years and I was convinced that, at least on the local scene, I’d already heard everything. That no band could surprise me anymore. And then I discovered RADIATION from Bratislava. A band that’s been around for nearly twenty years — and I’m hearing about them for the first time only now? Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa. It feels like discovering a lost galaxy in the middle of my own metal universe. How the hell did this escape me?

Reactor Collapse, released in late November 2024, came out fully armed: CD (Witches Brew, Germany), cassette (Tapes of Terror), and two LP versions — classic black and transparent green. The vinyl was handled by Tapes of Terror together with local label Atomic Vision. Eight tracks packed into 46 minutes deliver primarily old-school thrash metal sharpened with clear death metal claws, occasional doom-soaked atmospheres, and honest-to-god heavy metal soloing. Despite its genre-crossing tendencies, the album holds together like reinforced concrete — musically and lyrically. At its core lies the collapse of civilization, entirely self-inflicted through indifference, greed, and the complete erosion of reason. I dove in headfirst — and it was absolutely worth it.

“Tales of the Ancient One” demands full attention from the first second and knocks you flat without warning. Radiation tap into a darker, epic register here, launching a sonic assault on the generations that pushed the world to the brink of collapse. Musically, it’s a dense combination of aggressive riffs, urgent pacing, and massive rhythms that convey the feeling of an inevitable plunge into the abyss carved out by human greed. The message is blunt: we walk across the ruins of our own world with the idiotic confidence that it’ll somehow take care of itself tomorrow. The Earth isn’t dead yet — just exhausted, poisoned, and patiently waiting for the last flame of human arrogance to burn out. We call it progress. Nature calls it a warning. The guitars are heavy and raw, the bass marches like a tank, and the drums emphasize impact over technical vanity. The vocals are urgent, at times downright terrifying — this is about atmosphere and conviction, not melody.

“Planetary Exodus” delivers two messages. The good one: this is one of the best old-school thrash/death metal albums of the past decade. The bad one: an utterly unfiltered statement about a planet destroyed not only ecologically, but mentally, ideologically, and socially. Rationality is mocked, science is rejected, dialogue is dead. Society willingly slides back into an age of ignorance. Earth becomes a place no longer fit for life. Musically, it’s a precisely aimed punch to the face — razor-sharp riffs, relentless forward momentum, no escape. This is thrash metal in its purest, most violent form. The second half of the track? Total riff warfare.

The slow build of “…of Doomfire” quickly erupts into a blast of pure thrash aggression. Fast tempos, chugging riffs, militant rhythms, and a raw vocal delivery that sounds like a sentence being carried out. The lyrics present war as an endless cycle of self-annihilation — no heroism, no justification, just scorched earth, pointless death, and the total insignificance of the individual. Humanity is reduced to an ant colony, wiped out by a single gesture. Only the tools change — faster, more efficient, more fatal.

“Taken by Void” is a meditation on death as the only absolute certainty. Death isn’t metaphorical here — it’s a patient ruler whose game cannot be cheated. Life is an empty performance with no audience and no applause. It ends quietly, without witnesses. Musically, it continues Radiation’s uncompromising path with a dark, mid-to-fast-paced thrash/death charge infused with Nordic coldness. I don’t like comparisons, but for fans of Scandinavian extreme metal, Reactor Collapse feels like liberation from the stagnation of the modern scene. That closing solo? Eleven out of ten.

The repeated cry of “Open the Gates” in “Beyond the Gates of Time” sounds like the scream of the condemned standing before the locked doors of civilization. This is no warning — we’ve had enough of those. It’s an authentic recording of the final minutes of a world where hope is gone and only the inevitable end remains. The wailing solo at the end sounds like mourning for a fate that can no longer be reversed. No gods. No rules. Just the unstoppable force of nature and the cosmos. Humanity reduced to an insignificant particle in an expanding universe.

“Birth of the Shadowkind” reflects on the horrors of nuclear attacks: innocent victims, shadows burned into the ground, dehumanization, and the consequences of progress spiraling out of control. The apocalypse reaches its climax in the title track “Reactor Collapse” — sirens, panic, radiation, evacuation, and technology transformed into an executioner. And even if the world eventually recovers, humanity will find a new way to destroy itself. Because that’s simply what it does.

Just like after a reactor meltdown, chaos here gives birth to a new order. This album is an uncontrolled reaction — invisible radiation that leaves permanent damage on everyone who dares come close. Reactor Collapse proves that when thrash metal breaks free from restraint, the result is pure, brutal destruction.