#307 Rana & Diktät // Post Metal & Disbeat // Andrej // 20.5.2026

 

 

 

 

1. Kto si, čo robíš a čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?

Dobrý deň prajem, tu je Andrej Bartek zo Svitu. Čil v marci som mal 35 rokov a 300 rokov som opitý robím muziku. Mám teraz trochu viac času, tak to využívam a snažím sa tlačiť kapely.  

Scéna a aktivity
--- 

2. Andrej, minulý rok v novembri došlo k požiaru Koľaje 22 — kultúrneho priestoru v Poprade, kde si dlhé roky organizoval akcie (napr. Popradské garáže). Čo sa vlastne stalo a aký dopad to malo na miestnu komunitu a scénu?

Dlhé roky to neboli, Koľaj 22 fungovala cca 2 roky. Čo sa presne stalo, dodnes nevieme a nechcem rozširovať špekulácie a konšpirácie, keď nie je nič potvrdené. Zmenilo to naše plány, ale v okresanej podobe pokračujeme s podujatiami na iných miestach. Myslím, že komunita drží a podporuje. U mňa tento požiar trochu upravil vzťah k hmotným veciam.


3. V akom stave je dnes Koľaj 22 a čo bude nasledovať?

Nič okrem pár obhorených harabúrd neostalo. Iba betónový základ.  Pred pár dňami sme tam dokonca natočili videoklip k piesni Koľaj 22 od Diktätu. Nová skladba na počesť tohto miesta. Verím, že ňou aj klipom dokážeme trochu podporiť morálku. Aj samotné nahrávanie bola zábava a zaujímavé podujatie, kde sa zhromaždila kopa ľudí. Popri tom sa snažíme nájsť nové miesto, kde by sme mohli fungovať, ale nie je to jednoduché. V lete možno niečo spravím opäť na garážach ako predtým.

 

 

4. Si aktívny vo viacerých kapelách - koncertuješ, nahrávaš novú hudbu, organizuješ akcie. V ktorých projektoch aktuálne funguješ a ako sa to všetko dá zvládať?

Po dlhej dobe mám už len dve kapely. Rana a Diktät, na to sa teraz plne sústredím. Bolo tam teraz veľa práce. Distax sme zatiaľ rozpustili, Concussu som opustil, nestíhal som dochádzať do Vranova na skúšky, tak ma tam nahradil Jožko Korady. Udande je tiež na odstávke. Možno sa ešte mihnem niekde, ale to bude skôr príležitostné hranie. Zároveň organizujem koncerty a dohadujem ďalšie, či už nám alebo aj iným kapelám.

Človek si musí určiť priority a nebrať hudbu ako koníček alebo hobby. Pre mňa je to môj život a všetko ostatné tomu prispôsobím.

Rana a Diktät
----

5. Rana funguje od roku 2017, keď vyšlo prvé demo. Mali ste pri založení Rany konkrétnu predstavu o zvuku a textoch?

Rana funguje od jari 2014. Vznikla z môjho pretlaku melodickejších a pomalších nápadov. Tak je to dodnes, jej hlavnou úlohou sú melancholické, smutné a temné emócie.

 
6. Kto okrem teba tvorí Ranu a ako sa ostatní členovia podieľajú na výslednom zvuku a tvorbe?

Samí skvelí ľudia. Prakticky od začiatku je so mnou gitarista Maťo, docent v energetike s rodinným vinárstvom na Devíne, stará sa o skúšobňové záležitosti, moderné technológie (napr. streamovacie platformy) a je sekundárnym šoférom.

 

Pady na basgitare. Známa bratislavská postavička v tom najlepšom zmysle slova. Zábavný milovník bicyklovania. Momentálne drtí basu aj v Adacte. Je hlavnou príčinou zastávok na diaľničných pumpách. Či už input alebo output.

Bubeník Ďuri, rozhlasový technik pôvodom z Kežmarku. Občas aj roztočí kotúče a púšťa hardtek a podobné zveriny pod menom Rayaa. Je to on, kto na našej nahrávke editoval nepresnosti alebo iné veci. Niekedy nenápadný, no o to dôležitejší.

Možno to bude znieť smiešne, ale najväčší prínos kapelníkov je to, že nešpekulujú a neprotestujú. Nie preto, že by nerozmýšľali, ale preto, že chápu moju víziu a podporujú ju. Kapelníci, ktorí sa riadia dojmami, prd vedia a popri tom špekulujú, sú pre mňa brzdou. Okrem Padyho sme v Rane traja zvukári. To znamená vysokú mieru pochopenia toho, čo sa deje vo zvuku či už na koncerte, pódiu alebo v nahrávke, takisto komunikácia so zvukármi je jasnejšia, takže samá radosť.

V tvorbe sa chlapci niektorými nápadmi podieľajú buď v kompozícii alebo doplňujúcimi vyhrávkami. Inak je zvyšok môj.


7. Nové EP je prvá nahrávka po ôsmich rokoch. Vznikal materiál priebežne počas celého obdobia, alebo skôr intenzívnejšie v kratšom čase? A čo boli hlavné úskalia nahrávania a tvorby?

Začiatok kovidu a my sme do toho nemali ani bubeníka a basgitaru. Takže ako štart od znova. Materiál sme dali dokopy v cca 2021-2023. Nahrávanie november 2024, a rok a pol ešte, kým sme s Ďurim dotiahli korekcie. Teraz posledný február som len donahrával spev. Potom to už išlo naspäť k Peťovi do Vranova na mix a mastering. Takto na papieri tie roky vyzeraju hrozne, ale mali sme nabitý program a zároveň už sa nechcem ponáhľať na úkor kvality.

.


8. Hudba Rany je pomerne rozmanitá - počuť blackmetalové aj sludgeové vplyvy na silnom crustovom základe. Odkiaľ pochádzajú hlavné vplyvy, ktoré formujú zvuk kapely?

Tu ťa zastavím a vyzývam hudobných znalcov, aby sa vyjadrili k „sludgovým vplyvom“. Asi viem, čo myslíš, ale ja to vnímam ako postmetal a teraz už aj trochu black metal vychovaný na neocruste a eme. Sludge som ja nikdy hrať nechcel a jeho atmosféru vnímam inak. Tak ako? Ako to je? Počuje tam ešte niekto sludge? A kde? Rana vznikla a znie tak ako znie vďaka Downfall of Gaia, Deftones a Shallov.

(TOM/EZR: Čo sa týka sludge vs. post-metalu, dobrý point a máš pravdu. Ja som to štandardne zjednodušil a hodil pomalý (emo) crust do jedného vreca so „sludgeovými vplyvmi“. Súhlasím, Rana je niekde inde.)

9. V približne rovnakom čase ako nové EP Rany, si so svojou ďaľšou kapelou Diktät vydal po siedmych rokoch album Problémy prvého sveta. Ako sa líši tvorivý proces Diktätu od Rany a bolo načasovanie nového album s Ranou náhoda alebo zámer?

Dnes ti tie roky akosi nejdú. :D  Predošlá nahrávka vyšla v 2021. Tvorivý proces je silné slovo, ak sa bavíme o Diktäte. Dva rify, dohodnúť úvod, prechod pred sólom a záver. Homár, zahraj nejaké sólo! A keď všetko šlape, napíšeme 4 riadky textu. Hotovo. Hups, prezradil som celé know how. V Rane to pohltí desiatky až stovky násobne viac úsilia, energie a času.

Načasovanie pekná náhoda, ale pomohol som jej, lebo som mal posledné mesiace oveľa viac času oboje tlačiť.

(TOM/EZR: Tých 7 rokov medzi nahrávkami Diktätu som vypočítal podľa jednoduchej rovnice: 2026 - 2021 = 7 ☺ )

 

 
10. Keď počúvam Diktät, mám pocit, že sa dala dokopy partia kámošov vyhratých v iných kapelách a žánroch, aby si spolu zamastili disbeat. Je na tom niečo pravdy, alebo som úplne mimo?

Áno aj nie. Ja (gitara), Samo (bicie) a Homár (sólo gitara) sme hrali spolu v Distax. Spieva s nami teraz Heďo, chvíľu spieval v Samoraste a na basu máme Jakuba, ktorý teraz s nami zahral svoje prvé dva koncerty v živote.


11. Myslíš, že nás budú problémy prvého sveta trápiť dlho, alebo by sme mali pomaly chystať na problémy druhého prípadne tretieho sveta?

Myslím, že každý si vyberá, ktoré problémy ho budú trápiť. Stret s realitou to potom u ľudí môže zmeniť.

12. Bez ohľadu na svoje kapely, čo je tvoj prirodzený „trademark“ riff? Čo z teba spontánne prvé vylezie, keď chytíš nástroj do ruky?

Asi veci ako Únik od Rany alebo Diktätovské kolovrátky, čo sa ti zaryjú do hlavy.

DIY koncerty a vydania
----

13. Ako sa podľa teba zmenila UG kultúra pred kovidom, počas neho a po ňom?

Asi by som použil radšej slovo DIY kultúra? Dnes neexistujú represie za to, že v pesničke nadávaš na štát a politikov. Dnes nemusíš komunikovať tajne kvôli svojej tvorbe a koncertom. Možno ak hráš náckovské sračky, tam možno underground existuje. Takto to beriem ja.

Počas uvoľnení lockdownov to vyzeralo nádejne, po kovide ale všetci zistili, že nemusia nikde chodiť a je im dobre aj doma. Našťastie vyrástla nová generácia mladých a tí zamiešali trochu karty. Musíme sa tomu prispôsobiť.


14. Chodí na Popradské garáže určitý typ ľudí, alebo sa tam prirodzene miešajú rôzne komunity a subkultúry?

Keď som presunul v roku 2024 koncerty z garáží na Koľaj 22, tak sa prirodzene ten typ návštevníka premiešal. Proste bola časť ľudí, ktorí chodili na všetky akcie, ktoré sa organizovali na Koľaji a bolo to pekné.

15. Poznáš žánre alebo subkultúry, pre ktoré sú garáže stále príliš „málo profi“ a odmietajú tam hrať?

Myslím, že to nezáleží od žánru, ale skôr od preferencií daného interpreta a toho, na čo sú zvyknutí. Verím, že by aj všeobecne známe mená za istých okolností zahrali na garážach. Potom existuje ešte otázka produkcie, nie každé vystúpenie sa na garážach dá uskutočniť technicky.


16. Čo si myslíš o extrémne DIY releasoch - napríklad xeroxová kazeta s úmyselne surovým alebo nekvalitným zvukom? Má to pre teba stále hodnotu?

Nemyslím si o tom nič. Ak to z kontextu a žánru dáva zmysel, tak to môže byť dobré. Pri takej Rane si to predstaviť neviem. Hodnotu to určite môže mať aj pre mňa, ale ako hovorím, ak to funguje v kontexte.

17. Aký máš vzťah ku kazetovej kultúre a mikro labelom dnes?

Kazety moc neobľubujem. Naposledy mi jednu požul prehrávač a Distress, čo som si doniesol z ruska, mi zničila magnetka. Všetky kazety vždy presmerujem k Samovi z Diktätu, on to má rád, niekedy si ich pôjdeme vypočuť. Mikrolabel, nech už je to čokoľvek, platí to isté ako v predošlej otázke.
 

18. Čoho je dnes v UG veľa a čoho naopak nedostatok?

Je tam veľa milých ľudí, no zároveň aj veľa nekritického preberania názorov a dvojakých metrov. A nedostatok, ako všade, peňazí.

 

Plány
----

19. Plánujete s Ranou a Diktätom ďalšie koncerty alebo nové nahrávky, alebo už prirodzene prichádza priestor pre iné projekty?

Teraz iné projekty nebudú nejaký čas určite a ani nahrávky. Takže áno pre koncerty, a koncerty aj zahraničné.

20. Chystá sa fyzický nosič alebo videoklip k novým albumom?

Chystajú sa nosiče. CD Rany už sú hotové. Pre viac detailov aj k ďalším nosičom trpezlivo sleduj náš instagram. Videoklip sme nahrali ako som už spomínal. Diktät – Koľaj22. Plánovali sme aj s Ranou, ale zaseklo sa to a neviem, či sa to ešte uskutoční.

21. V ktorom klube alebo na ktorom festivale hrajú Rana a Diktät najradšej a prečo?  

Najradšej hráme na FFUD Feste alebo celkovo v kempingu v Seredi. Ten areál a ľudia. Mám tam odžité, odpité, odrobené, odohraté, proste všetko. Jedno z najdôležitejších miest môjho života popri skúšobniach a šoférskeho sedadla.

Finále
---

22. Čo počúvate, pozeráte a čítate v týchto dňoch?

Najviac som počúval samozrejme pri finalizovaní nahrávok Ranu a Diktät. Mimo toho nedávno objavený Sibiir alebo nové veci, čo vychádzajú. Prekladané klasikami Deftones, Billie Eilish, Hypocrisy, Downfall of Gaia, Disfear. Čítam len maily a správy, a ďalšie maily a ďalšie správy.


23. Je niekto s kým by ste si radi prečítali rozhovor na JDØS?

Oliver z Bratislavských garáži – Gulomet Masaker. Keď sa ti ho podarí k tomu dokopať, dostaneš pusu na čelo.


24. Motto alebo odkaz na záver. 

Studený máj, fuck off and die!

 

 

1. Who are you, what do you do, and what interests you most these days?

Good day, this is Andrej Bartek from Svit. This March I turned 35, and I’ve been doing music for 300 years while being drunk. I now have a bit more time, so I’m using it to push bands.

Scene and activities

2. Andrej, last November there was a fire at Koľaj 22 — a cultural space in Poprad where you organized events for many years (e.g. Popradské garáže). What actually happened and what impact did it have on the local community and scene?

It wasn’t many years, Koľaj 22 existed for about 2 years. What exactly happened is still unknown, and I don’t want to spread speculation or conspiracy theories when nothing is confirmed. It changed our plans, but in a reduced form we continue events in other places. I think the community is holding together and supporting it. For me, the fire slightly changed my relationship to material things.

3. What is the current state of Koľaj 22 and what will happen next?

Nothing remains except a few burnt scraps. Just a concrete foundation. A few days ago we even filmed a video clip there for the song Koľaj 22 by Diktät — a new track in tribute to the place. I believe it can help support morale a bit, both the song and the video. Even the recording itself was fun and a very interesting event where a lot of people gathered. In the meantime, we are trying to find a new place where we can operate, but it’s not easy. In summer I might do something again in the garages like before.

4. You are active in several bands — you play concerts, record new music, organize events. Which projects are you currently involved in and how do you manage it all?

After a long time I now only have two bands: Rana and Diktät, and I am fully focused on those. There was a lot of work recently. We have temporarily dissolved Distax, I left Concussa because I couldn’t travel to rehearsals in Vranov anymore, so Jožko Korady replaced me there. Udande is also on hold. I might still appear somewhere, but only occasionally. At the same time I organize concerts and book other shows, both for us and for other bands.

You have to set priorities and not treat music as a hobby. For me it is my life and everything else is adapted to it.

Rana and Diktät

5. Rana has existed since 2017, when the first demo was released. Did you have a specific vision of sound and lyrics when founding Rana?

Rana has existed since spring 2014. It was born from my overflow of more melodic and slower ideas. That remains the same today — its main purpose is melancholic, sad, and dark emotions.

6. Who besides you is in Rana, and how do the other members contribute to the final sound and songwriting?

All great people. From the beginning I have been joined by guitarist Maťo, a university lecturer in energy engineering with a family winery in Devín. He takes care of rehearsal logistics, modern technologies (e.g. streaming platforms), and is the secondary driver.

On bass is Pady — a well-known Bratislava character in the best sense of the word. A funny cycling enthusiast. He currently also plays bass in Adacta. He is the main reason for stops at highway gas stations — both input and output.

Drummer Ďuri, a broadcast technician originally from Kežmarok. Sometimes also a DJ playing hardtek and similar madness under the name Rayaa. He is the one who edited inaccuracies and other things on our recording. Sometimes inconspicuous, but all the more important.

It may sound funny, but the biggest contribution of the band members is that they don’t overthink or object. Not because they don’t think, but because they understand my vision and support it. Band members who act based on impressions and constantly overanalyze are a brake for me. Except for Pady, we are three sound engineers in Rana. This means a high level of understanding of what is happening in sound — whether at a concert, on stage, or in recording — and communication with sound engineers is therefore very clear, which makes everything a pleasure.

In terms of creation, the guys contribute with some ideas either in composition or additional musical parts. Otherwise, the rest is mine.

7. The new EP is the first recording after eight years. Was the material created continuously over that whole period, or more intensively in a shorter time? And what were the main obstacles in the recording and creation process?

The beginning of COVID hit and we didn’t even have a drummer or bassist. So it was basically a restart from scratch. We put the material together roughly between 2021–2023. Recording took place in November 2024, and then another year and a half of refining corrections with Ďuri. This February I only recorded the vocals. Then it went back to Peťo in Vranov for mixing and mastering. On paper, those years look terrible, but we had a packed schedule and at the same time I don’t want to rush at the expense of quality.

8. Rana’s music is quite diverse – you can hear black metal and sludge influences on a strong crust base. Where do the main influences shaping the band’s sound come from?

I’ll stop you there and invite music experts to comment on the “sludge influences.” I think I know what you mean, but I perceive it as post-metal and now also a bit of black metal raised on neocrust and emo. I never wanted to play sludge, and I perceive its atmosphere differently. So what is it? How is it actually? Does anyone still hear sludge there? And where? Rana was formed and sounds the way it does thanks to Downfall of Gaia, Deftones, and Shallow.

(TOM/EZR: Regarding sludge vs. post-metal, good point and you are right. I simplified it and lumped slow (emo) crust together with “sludge influences.” I agree, Rana is somewhere else — you explained it very well.)

9. Around the same time as Rana’s new EP, your other band Diktät released the album Problémy prvého sveta after seven years. How does Diktät’s creative process differ from Rana’s, and was the timing of both releases coincidence or intentional?

Today your math is somehow off. :D The previous release came out in 2021. “Creative process” is a strong term when talking about Diktät. Two riffs, agree on an intro, transition before the solo, and the ending. “Homár, play a solo!” And when everything works, we write four lines of lyrics. Done. Oops, I just revealed the entire know-how. In Rana, it takes tens to hundreds of times more effort, energy, and time.

The timing was a nice coincidence, but I helped it along because I had much more time in recent months to push both projects.

(TOM/EZR: I calculated the 7 years between Distax releases using a simple equation: 2026 - 2021 = 7 ☺)

10. When I listen to Diktät, I feel like a group of friends who are well played in different bands and genres got together to have fun with d-beat. Is there any truth to that, or am I completely off?

Yes and no. Me (guitar), Samo (drums), and Homár (lead guitar) played together in Distax. Heďo now sings with us — he sang for a while in Samorast — and on bass we have Jakub, who played his first two concerts ever with us.

11. Do you think “first world problems” will bother us for a long time, or should we slowly start preparing for second or third world problems?

I think everyone chooses which problems will bother them. A confrontation with reality can then change that for people.

12. Regardless of your bands, what is your natural “trademark riff”? What comes out first when you pick up an instrument?

Probably things like Únik from Rana or Diktät-style looping riffs that get stuck in your head.

DIY concerts and releases

13. How do you think UG culture has changed before COVID, during it, and after it?

I’d rather use the term DIY culture. Today there are no longer repercussions for swearing at the state and politicians in a song. You don’t need to communicate secretly because of your music or concerts anymore. Maybe if you play Nazi bullshit, then underground might still exist. That’s how I see it.

During the easing of lockdowns it looked promising, but after COVID everyone realized they don’t need to go anywhere and they are fine staying at home. Luckily, a new generation of young people has grown up and shaken things up a bit. We have to adapt to that.

14. Does a specific type of people go to Popradské garáže, or do different communities and subcultures naturally mix there?

When I moved concerts from the garages to Koľaj 22 in 2024, the audience naturally mixed. There was a group of people who attended all events organized at Koľaj, and it was nice.

15. Do you know of genres or subcultures for which the garages are still too “unprofessional” and refuse to play there?

I don’t think it depends on the genre, but rather on the preferences of the performer and what they are used to. I believe even well-known names would play at the garages under certain circumstances. There is also the question of production — not every show can be technically done in garages.

16. What do you think about extremely DIY releases — for example Xerox cassettes with intentionally raw or low-quality sound? Do they still have value for you?

I don’t really think anything about it. If it makes sense in the context and genre, it can be good. With a band like Rana, I can’t imagine it. It can definitely have value for me too, but as I said, it depends on context.

17. What is your relationship to cassette culture and micro-labels today?

I don’t really like cassettes. The last one got chewed by my player, and Distress that I brought from Russia got destroyed by a magnet. I always pass cassettes to Samo from Diktät — he likes them, and sometimes we listen to them together. Micro-labels, whatever that means, is the same as in the previous question.

18. What is there too much of in UG today, and what is there a lack of?

There are a lot of nice people, but also a lot of uncritical acceptance of opinions and double standards. And what’s missing, like everywhere, is money.

Plans

19. Are you planning more concerts or new recordings with Rana and Diktät, or is there naturally space opening up for other projects?

Right now there won’t be any other projects for a while, and no recordings either. So yes to concerts — including shows abroad.

20. Is a physical release or music video planned for the new albums?

Physical releases are coming. Rana CDs are already finished. For more details about other releases, follow our Instagram patiently. We already filmed a video clip, as I mentioned — Diktät – Koľaj 22. We also planned one with Rana, but it got stuck and I’m not sure if it will still happen.

21. Which club or festival do Rana and Diktät enjoy playing the most, and why?

We like playing FFUD Fest the most, or generally the campsite in Sereď. The place and the people. I’ve lived there, drank there, worked there, played there — basically everything. It’s one of the most important places in my life, along with rehearsal rooms and the driver’s seat.

Finale

22. What are you listening to, watching, and reading these days?

Most of what I’ve been listening to lately was during the finalization of Rana and Diktät recordings. Apart from that, recently discovered Sibiir, and other new releases. Mixed with classics like Deftones, Billie Eilish, Hypocrisy, Downfall of Gaia, Disfear. I only read emails and messages — and more emails and more messages.

23. Is there anyone you would like to see interviewed on JDØS?

Oliver from the Bratislava garages — Gulomet Masaker. If you manage to get him to do it, you’ll get a kiss on the forehead.

24. Motto or final message.

Cold May, fuck off and die! 

 

============================================================================ 

Links:

https://rana.bandcamp.com/album/cesta-k-ruin-m-2026

https://www.facebook.com/RanaBandOfficial

https://www.instagram.com/rana___band/ 

https://diktaat.bandcamp.com/album/probl-my-prv-ho-sveta 

 

Rana, Diktät and Distax @ JDØS:

https://jablkadaleko.blogspot.com/2026/05/187-flork-reviews-rana-cesta-k-ruinam.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/05/rk19-citanie-po-rannej-kave-s-andrejom.html 

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/05/26-flork-reviews-distax-bozska-komedia.html 

https://jablkadaleko.blogspot.com/2020/07/12-distax-crust-z-popradu-odpoveda.html

 

#306 Tvoi Postoi // Post-Punk // Ďuri, Pali, Dano // 15.5.2026

 

1. Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?

ĎURI: Gitara, krik, posledné dni trávim hlavne v horách v prírode na strednom slovensku  

PALI: Bicie. Posledné dni sa pohrávam s myšlienkou nového priestoru na koncerty v KE (zatiaľ len bublina nad hlavou)

DANO: Hrám na basu, pracujem, pomáham so spoluorganizáciou niektorých akcii v Colle a takisto tam osvetľujem akcie


2. Kde ste hrali predtým a ako ste sa dali dokopy?

PALI: Postoi je pre nás troch prvotina. S bratom sme začínali doma v garáži, kde sme si zriadili prvú skúšobňu. Dali sme dokopy hudbu, texty aj názov, ale v tom čase sme neboli súčasťou žiadnej punk partie, takže zohnať niekoho, kto by chodil skúšať 20 km od Košíc, bolo dosť nereálne. Asi o pol roka neskôr sme sa dostali viac do okruhu Collossea a Vajgel nám poskytol priestor pod Collosseom, kam sme si zriadili novú skúšobňu. 

ĎURI: Pred dokončením druhej skúšobne sme sedeli v collosseu s kamošmi a vedľa sedel Dano, ktorého sme ešte nepoznali. Náhodou započul rozhovor a tvrdil, že by možno skúsil s nami niečo, že vie hrať na gitaru. Samozrejme, keď sme sa stretli v skúšobni o týždeň na to, tak bolo jasné, že nikdy nedržal v ruke žiadny nástroj:) 

DANO: Chalani to viacmenej povedali jasne :D Prišiel som na pivo a odišiel som s kapelou, dobrý deal. Neskôr som ešte pôsobil na base aj v kapele BUG SPENCER, ktorá už žiaľ nie je aktívnou kapelou, ale kto vie, možno raz :)


3. Fungujete od začiatku v súčastnej zostave alebo ste mali nejaké zmeny?

PALI: Fungujeme kontinuálne v jednej zostave bez zmien. 

 

4. Kapela vydala prvú dosku počas kovidu, ako ste fungovali v období lockdownu a do akej miery vás ovplynila pandémia pri tvorbe debutu?

PALI: Veľmi v skratke, ten debut vznikol ešte dávno pred pandémiou, v úplných začiatkoch kapely. V čase, keď sme ho nakoniec nahrávali, sme tie songy už ani aktívne nehrali, a aj sme váhali, či má vôbec zmysel ich dávať von. Nakoniec ale vyhral pocit, že by bola škoda to zahodiť a nepodeliť sa o tú časť nášho života s ľuďmi, ktorí to s nami vtedy prežívali. 

ĎURI: v podstate debut vznikal ešte pred pandémiou v začiatkoch. Niektoré texty a hudbu sme mali ešte v časoch keď sme neboli kompletná kapela a chodili sme ešte do školy. Niektoré songy sme časom vyškrtali a vôbec ich nehrali. Samozrejme nahrali sme ho dosť opozdene. Cez pandémiu sa začali už pomaly tvoriť Črepiny. 

DANO: Počas covidu sme hlavne boli zalezení v skúšobni a pravidelne každý piatok sme tam trávili čas s kamarátmi a pivkom. Samozrejme nam hrabalo občas riadne :D, ale na toto obdobie spomínam rád.


5. Z nejakého dôvodu mám Oi štýl spojený s ospevovaním pouličného násilia - mám to správne alebo mi niečo podstatné uniklo a ako to máte vy - čím vás očaril Oi?

PALI: Dá sa to tak vnímať: pouličné násilie, pivo, futbal, naleštené gebule… Nič z toho nás ale nezaujíma. Pre nás tam vždy bola hlavne autenticita hnevu a frustrácie, ktorou sme si ako mladí tiež prechádzali, a ktorú zo streetpunku jednoducho cítiť. Ľudia nemusia riešiť rovnaký problém, aby si rozumeli. Keď sa chceš podeliť o niečo veselé, prirodzene ideš za niekým, kto sa usmieva. A rovnako to funguje aj opačne, keď ťa zožiera hnev a potrebuješ ho dostať von. Pre nás bol teda Oi! hlavne ventil, miesto, kde šiel hnev von bez filtrov cez hudbu, a zároveň asi aj pocit, že v tom nie sme sami.

ĎURI: Násilie a futbal boli veci ktoré som nikdy nemal rád. Na Oi! ma skôr zaujala angažovanosť a poukazovanie na osobné ale aj spoločenské problémy. 


 

6. Medzi prvým a druhým albumom je zreteľný posun od Oi punku k temnejšej post-punkovej tvorbe, ako k tomu došlo?

PALI: Povedal by som, že sa to začalo formovať už v skorých začiatkoch, keď sme s Ďurim, Rišom a Vladkom založili Nazi Tampons. Vytvorili sme si priestor, kde sme vedeli ventilovať tú veselšiu a drzejšiu stránku, a v Postoii tým pádom postupne ostával viac priestor na vnútorné veci. Svoje tam samozrejme zohrali aj vtedajšie stredoškolské egá a hudobnícke schopnosti. 

ĎURI: V podstate Postoi bol náš prvý kontakt s tvorením vlastnej hudby. Debut vznikal so schopnosťami aké sme mali vtedy, časom vznikali aj iné projekty,  teraz po rokoch už aj trochu vieme hrať. Asi no. 

DANO: Za tie roky sa nám názory ustálili, a aj hudobne to už cítime inak.


7. A čo ten Oi - do akej miery je ešte aktuálny a kde ho na Črepinách nájdem?

PALI: Je pravda, že veľa Oi! kapiel spieva skôr o subkultúrnej identite, zatiaľ čo naše skladby sú viac o vnútornom prežívaní jednotlivca. Ten základ tam ale stále je: autenticita tém, krik a surový zvuk, ktorý drží pokope celý album. Zároveň sa ale radšej označujeme jednoducho ako post-punk kapela a to práve preto, že nás viac zaujíma osobný obsah a emócia než samotná subkultúrna identita.

ĎURI: Asi tak


8. V akých podmienkach a mentálnom rozpoložení vznikali Črepiny - aké pocity a vnemy prispeli do kreatívneho mixu? 

ĎURI: Začali vznikať v období keď sme dokončili našu tretiu a terajšiu skúšobňu. Akurát prišiel lockdown. Únava z izolácie, z politickej situácie, názorovej polarizácie, ale aj z osobných hádok. Bolo o čom písať. A čo sa týka mixu, vždy sa mi páčil viac sound starých anglických kapiel ako moderný zvuk, len sme nevedeli ako ho dosiahnuť. Po rokoch sme to konečne vyriešili.

9. Kedy vznikol prvý akord a text Črepín a s čím ste sa počas tvorby a nahrávania museli vysporiadať?

PALI: Prvý song, ktorý sa dostal na Črepiny, bol „Ďalší krok“ (2019). Pointa textu bola pre nás príliš silná na to, aby sme ho nechali zapadnúť na starom albume. Najväčší kameň úrazu bol pri oboch albumoch samotný proces nahrávania a jeho nekonečné naťahovanie. Z toho sme sa už ale poučili a odvtedy sme pomohli s nahrávkami aj viacerým ďalším kapelám.

ĎURI: Nahrávať nikdy nebol taký problém, ako zvukári Collossea sme mali prístup k profi technike, ale dlho sme bojovali s mixom a mastrom. Najviac asi pomohlo že sme náhodou objavili Tomáša Malého. Jeho prvý mix bol Fukoty, Uchafu, potom Postoi 2, Nabosoposkle, Astris Lapsus, Pärník a stále sa len zlepšuje. Plánujeme s ním spolupracovať aj do budúcna.


10. Aký gear - nástroje, efekty a aparatúru ste použili na výsledný sound Črepín?

ĎURI: Fender bassbreaker, chorus  BOSS-CH1, Telecaster od Squier, cudzie trsátko:) 

DANO: overdrive BOSS DS-1 (v súčasnosti nahradený DIY pedálom), chorus EHX Bass-Clone, Precision bass od Squier

PALI: Malá jazzová sada od Tami nahratá na 6 mikrofóny (D6, 2x E604, 3x SM57), Všetko sme nahrávali DIY v skúšobni a za finálny mix vďačíme Tomášovi Malému.


11. Aké reakcie ste zaznamenali na Črepiny a podarilo sa vám získať pozornosť od post-punk / goth scény ?

ĎURI: Ani neviem. Aj keď hráme post-punk tak skôr sa pohybujeme a hrávame na akciách s DIY Hard-core punkovymi kapelami.  

DANO: Po koncertoch som sa stretol hlavne s pozitívnymi reakciami od okolia, čo ma veľmi potešilo, avšak našim cieľom nebolo nejak získavať pozornosť, proste hráme čo máme sami radi.


12. Je možné že posuniete hranice žánru ešte ďalej - napríklad k death rocku alebo industriálu, prípadne metal-punkovým smerom?

PALI: Nemyslím si, že budeme robiť ešte nejaké žánrové odbočky. Rámec máme viacmenej daný a myslím, že aj náš zvuk už má dostatočne jasnú definíciu.

ĎURI: Nie. Čo sa týče Postoi tak skôr sa budú vyvíjať texty. Keď budeme chcieť hrať iný žáner skôr založíme ďalšiu kapelu, ako sme založili Nazi Tampons, alebo nedávno nám vyšiel debut s kapelou Pärnik. Tam hrajem na sax, Pali bicie. Do budúcna som skôr otvorený nejakej anarcho-punk alebo Hard-core punk kapele, ako hrať industriál alebo metal. To asi né.


13. Vždy ma poteší, keď v hudbe vyšípim asociáciu na mojich obľúbencov Type O Negative - u vás konkrétne zvuk basy a text skladby steny mi korešponduje so skladbou Gravitational constant z ich debutu "I built myself a nice little cage // With bars of anger and a lock of rage // I can't help asking, // "Who's got the key?" // When I know damned well it's me". Je tam prienik, hoci aj neúmyselný alebo som úplne off?

PALI: off

ĎURI: off 

DANO: off veru :D

14. V Košiciach tvoria aj iné post-punk, industriálne kapely ako Fara alebo Standard Society, čo sú projekty Feriho, ktorý je dosť angažovaný v kultúrnom dianí na KE UG scéne. Ste prepojení s touto tvorivou skupinou a ich aktivitami, alebo fungujete úplne samostatne? 

ĎURI: S Ferim sa poznáme, ale on sa skôr pohybuje okolo Košickej Tabačky. My sa pohybujeme okolo skúšobne v Collosseu. Hrajú tam u nás Nabosoposkle, Uchafu, Nerva, EX Nonconformist, Pipesh… Samí dobrí hudobníci. Dáva to priestor vzájomnej pomoci a k vytváraniu nových kapiel a projektov.  

DANO: Fungujeme samostatne.

 
15. Ako je to s vašim pôsobením na scéne - máte pocit zázemia či už doma alebo v konkrétnych slovensko-stredoeurópskych mestách a komunitách?

PALI: Áno, za tie roky už máme pocit zázemia aj mimo Košíc v zmysle, že na viacerých miestach nás radi privítajú. V Košiciach patríme skôr medzi tých, ktorí to zázemie pomáhajú budovať aj pre ostatných. Vraciame scéne to, čo dala nám. Zároveň je ale dôležité držať si hranice. Ľudia si rýchlo zvyknú a niekedy začnú brať podporu od scény ako samozrejmosť z čoho neskôr vzniká zbytočné napätie.

ĎURI: Collosseum, Hájovňa, Bosorka tam som jak doma, či už tam hráme alebo len prídem pozrieť na koncert, ale určite je veľa miest, kde nás radi privítajú či už na slovensku, alebo aj v zahraničí.

DANO: V Collosseu prakticky trávim väčšinu času, či už v skúšobni, dole na pive s partiou, alebo na koncertoch. Je to už druhý domov.


16. Kde vás v roku 2026 uvidím hrať naživo?

DANO: Najbližšie na turné s kamošmi Nabosoposkle (B.Bystrica, Olomouc, Brno, Budapešť, Záhreb, Bratislava, Viedeň), potom pár zatiaľ tajných festivalov a určite aj doma.

 

17. Čo počúvate, pozeráte a čítate v týchto dňoch?

PALI: Zo zahraničia napríklad A Culture of Killing alebo Viagra Boys. Z domácej scény ma extrémne prekvapili posledné dva koncerty na Hájovni: 50m Znak a nedávno Hory

ĎURI: Akurát mi hraje nový album Eduv Syn, ešte som ho nestihol vypočuť. A nezvyknem toho až tak veľa čítať, ale teraz čítam napríklad Franz Kafka-Proces.

DANO: Nedávno som bol na koncerte v Budapešti kde hrali S.G.A.T.V, perfektná egg-punk formácia, veľmi ma to bavilo. Inak je to random, rád objavujem nové kapelky.


18. Je niekto s kým by ste si radi prečítali rozhovor na JDØS?

ĎURI: Causa Motiva (nová kapela u nás v skúšobni, členovia z Nervy a Nonconformist, o pár týždňov prvý koncert)


19. Motto alebo odkaz na záver.  

DANO: Podporujte lokálne bandy! 

ĎURI: Robte nové priestory a kapely! Oi!

PALI: Využijem to na promo nášho ďalšieho hudobného projektu

 

 

 

1. Who are you, what do you do, and what interests you the most these days?

ĎURI: Guitar, screaming. Lately I’ve been spending most of my time in the mountains and nature in central Slovakia.

PALI: Drums. These days I’ve been playing with the idea of a new concert space in Košice (for now it’s still just a bubble above my head).

DANO: I play bass, work, and help co-organize some events at Collosseum, where I also do the lighting for shows.

2. What bands did you play in before, and how did you come together?

PALI: Postoi is actually the first band for all three of us. My brother and I started at home in a garage where we built our first rehearsal space. We already had the music, lyrics, and even the name, but at that time we weren’t part of any punk community, so finding someone willing to rehearse 20 km outside Košice was pretty unrealistic. About half a year later we became more connected with the Collosseum circle, and Vajgel gave us a space underneath Collosseum where we built a new rehearsal room.

ĎURI: Before we even finished the second rehearsal space, we were sitting in Collosseum with friends and Dano was sitting nearby — we didn’t know him yet. By chance he overheard our conversation and said he might try playing with us because he supposedly knew how to play guitar. Of course, when we met in the rehearsal room a week later, it became obvious he had never held an instrument in his hands before :)

DANO: The guys already explained it pretty clearly :D I came for a beer and left with a band — good deal. Later on I also played bass in the band BUG SPENCER, which sadly isn’t active anymore, but who knows, maybe one day :)

3. Have you been functioning in the same lineup since the beginning, or were there any changes?

PALI: We’ve been going continuously in the same lineup without any changes.

4. The band released its first record during COVID. How did you function during the lockdown period, and to what extent did the pandemic influence the creation of your debut?

PALI: To put it briefly, the debut was actually created long before the pandemic, back in the very beginnings of the band. By the time we finally recorded it, we weren’t even actively playing those songs anymore, and we were unsure whether it made sense to release them at all. In the end, though, we felt it would be a shame to throw it away and not share that part of our lives with the people who experienced it with us back then.

ĎURI: Basically the debut was already taking shape before the pandemic, during our early beginnings. Some lyrics and music were written back when we still weren’t a complete band and were still in school. Over time we cut some songs out completely and stopped playing them. Of course, we recorded the album pretty late. During the pandemic, Črepiny slowly started to take shape.

DANO: During COVID we mostly stayed hidden away in the rehearsal room, spending every Friday there with friends and beers. Of course sometimes we were going pretty crazy :D, but I actually remember that period fondly.

5. For some reason, I associate the Oi! style with glorifying street violence — am I right, or am I missing something essential? And what about you — what drew you to Oi!?

PALI: It can definitely be seen that way: street violence, beer, football, polished heads… But none of that really interests us. For us, it was always mainly about the authenticity of anger and frustration that we also went through when we were young, and which you can simply feel in street punk. People don’t have to deal with the exact same problems to understand each other. When you want to share something joyful, you naturally go to someone who’s smiling. And it works the same the other way around — when anger is eating you alive and you need to let it out. So for us, Oi! was mainly a release valve, a place where anger could come out unfiltered through music, and probably also the feeling that we weren’t alone in it.

ĎURI: Violence and football were things I never liked. What interested me about Oi! was rather its engagement and the way it pointed to both personal and social problems.

6. Between the first and second album there’s a noticeable shift from Oi punk toward darker post-punk songwriting. How did that happen?

PALI: I’d say it already started taking shape in the early days when Ďuri, Rišo, Vladko and I formed Nazi Tampons. We created a space where we could vent the more playful and cheeky side of ourselves, and because of that Postoi gradually had more room left for inner, personal things. Of course our high school egos and musical abilities at the time also played a role.

ĎURI: Basically, Postoi was our first contact with creating our own music. The debut came together with the skills we had back then. Over time other projects appeared too, and now after all these years we actually know a little bit how to play. I guess that’s it.

DANO: Over the years our views settled down, and musically we simply feel things differently now.

7. And what about Oi! — to what extent is it still relevant, and where can I find it on Črepiny?

PALI: It’s true that many Oi! bands mainly sing about subcultural identity, while our songs are more about the inner experiences of an individual. But the foundation is still there: authenticity of themes, shouting vocals, and the raw sound that holds the whole album together. At the same time, though, we prefer to describe ourselves simply as a post-punk band, mainly because personal content and emotion interest us more than subcultural identity itself.

ĎURI: Pretty much that.

8. Under what conditions and in what state of mind was Črepiny created? What feelings and impressions contributed to the creative mix?

ĎURI: It started coming together around the time we finished our third and current rehearsal space. Right then the lockdown hit. Exhaustion from isolation, the political situation, ideological polarization, but also personal arguments — there was a lot to write about. And as for the mix itself, I always preferred the sound of old English bands over modern production, we just didn’t know how to achieve it. After years we finally figured it out.

9. When did the first chord and lyric of Črepiny emerge, and what did you have to deal with during the writing and recording process?

PALI: The first song that made it onto Črepiny was “Ďalší krok” (2019). The message of the lyrics felt too strong for us to let it disappear on the old album. The biggest stumbling block with both albums was the recording process itself and the endless delays around it. But we learned from that, and since then we’ve also helped several other bands with their recordings.

ĎURI: Recording itself was never really the problem — as sound engineers at Collosseum we had access to professional equipment — but we struggled with the mix and master for a long time. What helped the most was accidentally discovering Tomáš Malý. His first mix for us was Fukoty by Uchafu, then Postoi 2, Nabosoposkle, Astris Lapsus, Pärník, and he just keeps getting better. We’re planning to keep working with him in the future.

10. What gear — instruments, effects, and amps — did you use to achieve the final sound of Črepiny?

ĎURI: Fender Bassbreaker, BOSS CH-1 chorus, a Squier Telecaster, and somebody else’s guitar pick :)

DANO: BOSS DS-1 overdrive (currently replaced by a DIY pedal), EHX Bass Clone chorus, Squier Precision Bass.

PALI: A small Tama jazz drum kit recorded with six microphones (D6, 2x E604, 3x SM57). We recorded everything DIY in the rehearsal room, and we owe the final mix to Tomáš Malý.

11. What reactions have you noticed to Črepiny, and did you manage to gain attention from the post-punk / goth scene?

ĎURI: I honestly don’t really know. Even though we play post-punk, we mostly move around and play shows with DIY hardcore punk bands.

DANO: After shows I mostly encountered positive reactions from people around us, which made me very happy. But our goal was never really to gain attention — we simply play what we ourselves like.

12. Is it possible that you will push the boundaries of the genre further — for example toward death rock, industrial, or metal-punk directions?

PALI: I don’t think we’ll be making any more genre detours. Our framework is more or less set, and I think our sound already has a pretty clear definition.

ĎURI: No. For Postoi, the development will be more in the lyrics. If we want to play a different genre, we’d rather start another band — like we did with Nazi Tampons, or more recently with our debut in the band Pärnik. There I play sax, Pali plays drums. In the future I’m more open to an anarcho-punk or hardcore punk band than to industrial or metal. Probably not that.

13. I’m always happy when I catch an association in music with my favourites Type O Negative — in your case, specifically the bass sound and the lyrics of the song Steny seem to correspond with the song Gravitational Constant from their debut:

“I built myself a nice little cage
With bars of anger and a lock of rage
I can't help asking,
‘Who's got the key?’
When I know damned well it's me”

Is there any overlap, even if unintentional, or am I completely off?

PALI: off

ĎURI: off

DANO: definitely off haha :D

14. In Košice there are also other post-punk / industrial bands like Fara or Standard Society — projects of Feri, who is quite active in the cultural life of the Košice UG scene. Are you connected with this creative circle and their activities, or do you function completely independently?

ĎURI: We know Feri, but he moves more around Tabačka in Košice. We move around the Collosseum rehearsal space. We play there with bands like Nabosoposkle, Uchafu, Nerva, EX Nonconformist, Pipesh… a lot of great musicians. It creates space for mutual help and for forming new bands and projects.

DANO: We function independently.

15. How is it with your position in the scene — do you feel a sense of background or support, either at home or in specific Central European cities and communities?

PALI: Yes, over the years we’ve built a sense of support even outside Košice, in the sense that in several places we are warmly welcomed. In Košice we are more among those who help build that support for others. We give back to the scene what it gave us. At the same time, it’s important to keep boundaries — people quickly get used to things and sometimes start taking scene support for granted, which can later create unnecessary tension.

ĎURI: Collosseum, Hájovňa, Bosorka — I feel at home there, whether we’re playing or just coming to a show. But there are definitely many places where we’re welcomed, both in Slovakia and abroad.

DANO: I basically spend most of my time at Collosseum — in the rehearsal room, downstairs having beers with friends, or at shows. It’s basically a second home.

16. Where will I be able to see you play live in 2026?

DANO: Next up is a tour with our friends Nabosoposkle (Banská Bystrica, Olomouc, Brno, Budapest, Zagreb, Bratislava, Vienna), then a few still-secret festivals, and definitely some home shows as well.

17. What are you listening to, watching, and reading these days?

PALI: From abroad, for example A Culture of Killing or Viagra Boys. From the local scene, I was extremely surprised by the last two shows at Hájovňa: 50m Znak and recently Hory.

ĎURI: Right now I’m listening to the new Eduv Syn album — I haven’t had time to fully go through it yet. I don’t usually read that much, but currently I’m reading Franz Kafka’s The Trial.

DANO: I recently went to a concert in Budapest where S.G.A.T.V played — a perfect egg-punk band, I really enjoyed it. Otherwise it’s pretty random, I like discovering new bands.

18. Is there anyone you would like to read an interview with on JDØS?

ĎURI: Causa Motiva (a new band from our rehearsal space, members of Nervy and Nonconformist — they’ll be playing their first show in a few weeks)

19. Motto or message for the end.

DANO: Support local bands!

ĎURI: Build new spaces and bands! Oi!

PALI: I’ll use this opportunity to promote our next musical project.

============================================================================ 

Links:

https://tvoipostoi.bandcamp.com/

https://www.facebook.com/tvoipostoi

https://www.instagram.com/tvoipostoi/

https://www.youtube.com/@tvoipostoi5343/featured 

#189 Tom/EZR Reviews 4xMC Tapes: Peace Vaults / Sniffah / Cancer Void / Torturetwinn // May 2026

 

PRE VAŠE UVÁŽENIE: Ak vás zaujíma kazetová kultúra, omrknite JDØS distro, kde mám okrem vlastných releasov aj rôzne zaujímavosti od mikrolabelov z celého sveta a kludne si vyberte 1,2 kazety, ziny alebo triko a napíšte mi na jablkadalekoodstromu@gmail.com - podporíte tým vydania ďaľších zaujímavých JDØS releasov primárne z lokálnej scény. Ak chcete recku na vašu kazetu (alebo iný fyz. nosič, pošlite mi ho, rád sa mu povenujem). Vďaka za support!!

 

⏭️ ⏭️  

MÁJ 2026:

 

1. Peace Vaults - Prisoners of Time (2026, Urban Lurk)
2. Sniffah - Zimny (2026, Calvos73Records)
3. Cancer Void - First Metasthasis (EP 2025, Iron Fortress Records)
4. Torturetwinn - Blood Love (2025, Summer Darling Tapes) 

 

⏭️ ⏭️  

 

 

Peace Vaults - Prisoners of Time (2026)

 

Krajina: AT; MC Vydavateľstvo: Urban Lurk (UL-21); 
Zoznam Skladieb: A1 Crescent A2 The Young Kite A3 Torque B1 Prisoners of Time B2 Facemaker B3 Nothing Just Ever Disappears Celkový čas: 29:11

Budú to asi 2-3 roky, odkedy som začal viac vnímať blízkosť susedného rakúskeho undergroundu - nielen na koncertoch vo viedenských kluboch, ale aj priamo v Bratislave ... či už Nekrodeus, C.A.M.O., Parasite Dreams, ARA alebo aj iné kapely, ktoré vystúpili či už na Garážach alebo v Pink Whale. Prečo je to zrazu tak a kto za to môže, presne neviem - ale asi to tuším. V každom prípade je to zaujímavý fenomén. Konečne tu po 30 rokoch vznikajú silnejšie subkultúrne prepojenia medzi dvoma susednými hlavnými mestami, a otvárajú sa nám tu možnosti, ktoré napriek blízkosti doteraz neboli podľa mňa úplne využité. 

Práve na aprílovom koncerte ARA v Pink Whale som z distra prítomného Viedenského DIY labelu Urban Lurk, ktorý je zameraný na metal, punk a noise, kúpil pár kaziet na základe odporučenia zakladateľa labelu a aktivistu viedenskej UG scény Dominika Pilnáčka známeho aj z viacerých viedenských kapiel. Biela DIY kazeta Prisoners of Time od tandemu Peace Vaults, ktorý tvoria A.T (aka Anna Threat) a R.F. okrem iného známy aj z blackmetal-punkovej kapely Parasite Dreams, má na sebe nápis a kresbu čiernou fixou. Obsahuje profi päťpanelový booklet potlačený z jednej strany. 

 

Prvá skladba Crescent po krátkom inštrumentálnom úvode prejde do netradičného post-punk blackmetalu s dungeon synthovými vsuvkami, ktoré sa priebežne objavujú v niekoľkých - hlavne záverečných pasážach skladieb. Zaujímavý je spôsob hry na gitare, ktorý v nemetalových momentoch využíva tzv. powerchordy a vyhrávky, ktoré akoby pochádzali nie z 80's UK, ale o 2 dekády skôr a z iného kontinentu - počujem garážový rock zo 60s Californie, ktorý naopak v metalových pasážach prechádza do pre blackmetal charakteristického tremola. Basová linka je jednoduchá, melodická, ale zároveň aj zvukovo dominantná a napriek punkovej jednoduchosti kreatívna. Má náznaky proto post-punku, lo-fi estetiky a zvukom a spôsobom hrania mi pripomína funerálnu atmošku z Necrocockového albumu Praktiky pohřebních ústavů. Bicie idú našľapaný hajtkový black metal, sú presné a dobre zahraté. 

Hlavným trademarkom kapely Peace Vaults sú však vokály, ktoré sú skutočne rozmanité - od čistých melodických ženských (ale aj mužských) introvertných spevov, ktoré dýchajú alternatívou, post-punkom, gotikou a prvkov hovoreného slova až po in your face neostýchavý blackmetalový shriek. Vo viacerých momentoch sa spevy a vokálne prejavy prelínajú, vrstvia a vytvárajú zaujímavé momenty. 

Album Prisoners of Time je osobná kompilácia zvukov, vplyvov, dekád, ktoré sa nalepili na dvoch citlivých interpretov počas ich života, aby ich vyslali smerom von v ich osobitom poňatí, bez potreby pýtať si na to súhlas alebo názor kohokoľvek. Melódie a aranžmá tu očividne vznikajú bez prílišnej dramaturgie, ale ako dôsledok kreatívnych explózií a potreby sa vyjadriť. Keď budú Peace Vaults hrať na garážach alebo na Pink Whale, budem určite tam. 

 

⏭️ ⏭️  

Sniffah - Zimny (2026)

Krajina: SK; MC Vydavateľstvo: Calvos 73 (Calvos73-20); 
Zoznam Skladieb: A1 Ice Fields A2 6 Feet Deep feat. Dismemberment A3 Blood Stain A4 Jarre De Pickles feat. BuffetxxFroid B1 Green Nest B2 Kríž feat. Phellup & BuffetxxFroid B3 Ash & Bayleaf 
Celkový čas: 27:16

Na nedávnom koncerte v Žalári som od Adama dostal kamarátsku cenu na kazetu jeho posledného albumu, ktorý vydal pod hlavičkou Sniffah na svojom labeli Calvos73Records. Sniffah registrujem zhruba od roku 2022, keď vyšla prvá kazeta Rajas Primeras Vol.1, odvtedy dal von Adam aka DJ Sniffah ďalšie dva albumy Segundas Grietas a Solstice. Limitovaná kazeta vyšla v striebornom prevedení, ktorá ladí so sivo-čierno-bielym bookletom s artworkom zimného lesa. 

 

Sniffah je domáci jednočlenný projekt, ktorý vzdáva hold memphiskému rapu 90tych rokov. Pre tých, ktorým tento žáner veľa nehovorí (tak ako donedávna ani mne) - memphiská rapová scéna existovala dlho mimo mainstreamu, vyvinula si vlastný zvuk, ktorý bol zakorenený v lo-fi produkcii, skreslenom a zašumenom zvuku s atmosférou blízkou dnešnému horrorcore, ale aj synthovým odnožiam black metalu, prípadne dark industriálu. Zvuk memphiskej scény je opisovaný ako strašidelný, depresívny a paranoidný. Textovo orientovaný na - okrem bežných tém ako smrť, pouličné násilie a drogy - okultizmus, démonické a psychické stavy. Scéna využívala DIY estetiku a prístup, kde ľudia zvyčajne medzi sebou šírili hudbu na kazetách. Memphiský rap sa spomína aj ako predchodca dnešného trapu a dungeon rapu. 

Produkcia DJ Sniffaha ostáva verná memphiským koreňom a sedem skladieb albumu Zimny sa nesie v duchu pomalých a repetitívnych beatov, synthov a vokálnych pasáží, ktoré pochádzajú väčšinou z originálnych 90s memphis rapových nahrávok alebo aj zo spoluprác s aktuálnymi horror rappermi Dismembermentom z Viedne a BuffetxxFroid-om z Francúzska. Zvukové banky, ktoré Sniffah využíva sú ambientné, skreslené a majú 80s sound zreteľný hlavne v klávesových vyhrávkach. Dokopy vytvárajú atmosféru nočného zahmleného lesa niekde nad mestom, kam si masoví vrahovia chodia staviať snehuliakov alebo zimného opusteného lesoparku kde sa okrem kazetových nahrávok dealujú rôzne jedy a jednosmerné lístky na onen svet. 

 

Takto plynulo ubehne päť skladieb, do registrov svojej krehkej psychiky si s každou z nich zapisujem nové smutné riadky. Nasleduje skladba Kríž a v nej bilingválny slovensko-francúzsky rapový flow, ktorý si medzi sebou vymieňajú Phellup a BuffetxxFroid. Záverečná Ash & Bayleaf je trojakordová silná 80s atmosféra, spomalený retro-synth-wave a futuristický dungeon synth, kde sa s nami rozlúči pokémon Chicorita. Voľba grass-type pokémona by síce mohla byť náhodná, ale nemyslím si to. 

Ak ste už odolní voči štandardnej gitarovej depke, dajte si Zimny - tento typ pochádza z Memphisu a je extra návykový.  

⏭️ ⏭️  

Cancer Void - First Metastasis (EP, 2025)

 

 

Krajina: CZ; MC Vydavateľstvo: Iron Fortress Records (FORT159); 
Zoznam Skladieb: A1 Introduction A2 Breeding Pyramids A3 Encased In Veins A4 Interlude A5 Ammonia Baths A6 Cosmic Caverns of Extinction B = A
Celkový čas: 20:32

Debut medzinárodného zoskupenia death-metalových imigrantov zahnívajúcich v Prahe som zaregistroval zhruba v momente, keď vyšla prvá edícia EP na 12" palci u Angličanov z Me Saco Un Ojo Records. Kým som sa zorientoval v čase, priestore a finančných prostriedkoch, bol prvý náklad LP vypredaný. Zanedlho na to vyšla kazetová edícia na labeli Iron Fortress, ktorý ale sídli v Kansas City, USA. Import kaziet do Európy niekde zamrzol a tak som čakal zhruba do februára 2026, kým som kazetu - resp. jej druhé vydanie - našiel v distre jedného holandského deathmetalového labelu, odkiaľ sa už ku mne dostala rýchlo. 

 

Kazetové prevedenie First Metastasis má všetky atribúty OSDM vydania - zmenšený štvorcový artwork od Serusa, ktorý v modro-zeleno-žltých farbách znázorňuje čosi pripomínajúce požieračov duší vznášajúcich sa nad čpavkovými riekami. Nad artworkom je logo kapely nakreslené Serusovým trademarkovým rukopisom. Logo prečíta len ten, koho sietnica má v sebe vypálené dešifrovacie zariadenie, ktoré sa dá získať len rokmi lúštenia nečitateľných lôg - prípadne prepichnutím očnej bulvy ostrým predmetom v detstve a následným zakalením sklovca, po ktorom čitateľovi vo videní naskakujú deathmetalové logá už po zvyšok života, bez ohľadu na polohu viečok. 

Preložená strana J-cardu ukrýva farebné foto kapely pred stenou postavenou z Marshallovských aparátov fotené zhora a pre náročných čitateľov sú tu aj texty skladieb. Samotná kazeta je chorobne žltozelená a priesvitná - je to farba moču, ktorého majiteľ už s istotou vie, že je jedným z posledných. 

 

Album otvára klávesovo gitarové intro, ktoré je tajomné a smutné zároveň. Breeding Pyramids začínajú ako pomalý old school death metal v duchu raných severských kapiel - tradičná švédska morbidita kontra satanská rebélia fínov. Serusov hlas má v OSDM nové zafarbenie, hoci štýl preťahovaných záverečných samohlások známy z Otrasu je rozpoznateľný. Tu však viac než nesväté výkriky z chrámu z odpadkov v mestskej kanalizácii, znie jeho hlas ako prebublávanie chorobného hnisu valiaceho sa prúdom po prepichnutí galaktického zapáleného pľuzgiera. 

Skladby sa nesú v pomalom tempe, hoci v každej dochádza k dočasnému zrýchleniu a častejším zmenám temp. Po dvoch skladbách prichádza klávesová medzihra, zahuhlaná ambientná etuda, ktorou sa lúčia duše s posmrtným životom. Skladba Ammonia Baths, ku ktorej kapela nahrala videoklip, je rýchlejšia a mihne sa v nej výborné gitarové sólo. Spolu so záverečnou Cosmic Caverns of Extinction sú postavené na tradičných old school severských, precízne zahraných riffoch. Zvuk Cancer Void, ich gitarové vyhrávky a sóla však patria do prelomu 80s a 90s, čias nepoznačených komerčnou melodikou Göteborgu. 

First Metastasis je slušne zvládnutý a s láskou zahratý OSDM, ktorý kombinuje špinavú hudobnú primitívnosť (v dobrom slova zmysle) ranných európskych deathmetalových pionierov s vizuálnou a textovou chaotickou posmrtnou sci-fi pochmúrnosťou US kapiel. Kazetové médium mi pre tento druh oživenia minulosti príde ako najvhodnejší a ja sa pri jeho počúvaní teším nielen na zopakovanie materiálu na druhej strane (kazety, nie existencie), ale aj na druhú metastázu.

⏭️ ⏭️  

Torturetwinn - Blood Love (2025)

 

Krajina: US; MC Vydavateľstvo: Summer Darling Tapes (SDT-063); 
Zoznam Skladieb: A1 Red Light A2 Deathly In Love A3 Sex Tape A4 Knife Play B1 My Morning Blues B2 Pretty When You Cry B3 Emily Ft. Sculpture Club
Celkový čas: 25:13

Vydavateľstvo Summer Darling Tapes zo Stuttgartu v Nemecku sa špecializuje na licenčné nahrávky darkwave, post-punk, shoegaze a podobne ladených alternatívnych umelcov prevažne z USA. 63. vydanie labelu patrí projektu Torturetwinn, za ktorým stojí Andrew Devin Georgieff, mladý hudobník, ktorý rozbehol svoju hudobnú produkciu z garáže v domovskom Richmonde vo Virgínii, USA. Artwork kazety zobrazuje Andrewa, celého od krvi, ako si vo vani vychutnáva cigaretu. Vo vnútri trojstranového J-cardu je detailný záber na ruku s cigaretou vo vani plnej krvi a červená priesvitná kazeta dotvára krvavý vizuál nahrávky. 

Album Blood Love štartuje skladba Red Light, ktorá sa nesie v štýle rýchlejšieho post-punku, ktorý v kombinácii s výborným spevom vytvára melancholickú atmosféru toho najlepšieho, čo ponúkal 80s new wave a 90s alternatívny rock. Zahmlená vybrnkávaná gitara, ktorá sa strieda s čistými akordami, pod ňou citlivo zahratá basa, ktorá nehrá viac, než je treba a vokál, ktorý v dramatických momentoch pripomína Brucea Springsteena a v emotívnejších momentoch miestami aj Daveyho Havoka (zatiaľ čo Peter Steele zhora súhlasne prikyvuje hlavou).

 

Zvuk je čistý a zasnený, pre asociácie na The Cure netreba chodiť príliš ďaleko. Texty sú temne introspektívne, číha z nich temná romantika a veľké dávky nikotínu. Autentická melanchólia amerických predmestí pre nočnú jazdu autom po chladnúcom asfalte a ruka s cigaretou od lakťa vystrčená von. Takto sa môžeme voziť celú noc a nikto nás už nemôže zastaviť.

FOR YOUR CONSIDERATION: If you’re interested in cassette culture, check out JDØS distro, where besides my own releases you’ll also find various interesting items from micro-labels all over the world. Feel free to pick 1–2 tapes, zines or t-shirt and email me at jablkadalekoodstromu@gmail.com — you’ll be supporting the release of interesting projects primarily from the local scene. If you’d like a review of your cassette (or another physical format), send it over and I’ll be happy to give it some attention. Thanks for the support!! 

 

⏭️ ⏭️  

.

Prisoners of Time (2026)

Country: Austria; MC
Label: Urban Lurk (UL-21)
Tracklist: A1 Crescent A2 The Young Kite A3 Torque B1 Prisoners of Time B2 Facemaker B3 Nothing Just Ever Disappears
Total time: 29:11

It’s been roughly 2–3 years since I started noticing the growing closeness of the neighboring Austrian underground — not only at concerts in Viennese clubs, but directly in Bratislava as well… whether it’s Nekrodeus, C.A.M.O., Parasite Dreams, ARA or other bands that have played either at Garáže events or at Pink Whale. Why this is suddenly happening and who exactly is responsible for it, I can’t say for sure — though I probably have a good idea. In any case, it’s an interesting phenomenon. After 30 years, stronger subcultural connections are finally emerging between two neighboring capitals, opening possibilities that, despite the geographical closeness, had never really been fully explored before.

It was at ARA’s April show at Pink Whale that I bought several tapes from the distro of the Viennese DIY label Urban Lurk, focused on metal, punk, and noise, based on recommendations from the label’s founder and Vienna underground scene activist Dominik Pilnáček, also known from several Viennese bands. The white DIY cassette of Prisoners of Time by the duo Peace Vaults — formed by A.T. (aka Anna Threat) and R.F., also known from the black metal punk band Parasite Dreams — features handwritten black marker artwork and text on the shell. It comes with a professionally printed five-panel booklet.

The opening track “Crescent” shifts after a short instrumental intro into an unusual form of post-punk black metal with dungeon synth passages appearing throughout several songs, especially in their closing sections. The guitar playing is particularly interesting — in the non-metal moments it relies on power chords and melodies that seem to come not from 1980s UK, but from two decades earlier and another continent entirely. I hear echoes of 1960s Californian garage rock, which in the heavier passages transforms into the tremolo picking characteristic of black metal. The bass lines are simple, melodic, sonically dominant, and despite their punk simplicity still creative. There are hints of proto post-punk and lo-fi aesthetics, and both the tone and style remind me of the funeral atmosphere of Praktiky pohřebních ústavů by Necrocock. The drums deliver energetic hi-hat driven black metal — precise and well played.

The true trademark of Peace Vaults, however, are the vocals, which are remarkably varied — from clean melodic female (and male) introspective singing carrying traces of alternative music, post-punk, gothic aesthetics, and spoken word, all the way to unapologetic in-your-face black metal shrieks. In many moments, the vocal approaches overlap and layer over each other, creating genuinely interesting passages.

Prisoners of Time feels like a personal compilation of sounds, influences, and decades that attached themselves to two sensitive artists throughout their lives, only to be projected outward in their own distinctive way — without any need to ask for permission or approval. The melodies and arrangements clearly emerge not from calculated dramaturgy, but from creative explosions and a need for expression. If Peace Vaults ever play at Garáže or Pink Whale, I’ll definitely be there.

⏭️ ⏭️  

.

Zimny (2026)

Country: Slovakia; MC
Label: Calvos 73 (Calvos73-20)
Tracklist: A1 Ice Fields A2 6 Feet Deep feat. Dismemberment A3 Blood Stain A4 Jarre De Pickles feat. BuffetxxFroid B1 Green Nest B2 Kríž feat. Phellup & BuffetxxFroid B3 Ash & Bayleaf
Total time: 27:16

At a recent concert in Žalár, Adam gave me a friendly price on the cassette version of his latest album released under the name Sniffah on his own label, Calvos73Records. I’ve been following Sniffah roughly since 2022, when the first cassette Rajas Primeras Vol.1 came out. Since then, Adam aka DJ Sniffah has released two more albums — Segundas Grietas and Solstice. The limited cassette comes in a silver shell matching the grey-black-white booklet artwork depicting a winter forest.

Sniffah is a local one-man project paying tribute to 1990s Memphis rap. For those unfamiliar with the genre (just like I was until recently), the Memphis rap scene existed for a long time outside the mainstream and developed its own sound rooted in lo-fi production, distorted and tape-hissed audio aesthetics, with an atmosphere close to modern horrorcore, synth-oriented branches of black metal, or dark industrial music. The sound of the Memphis scene is often described as eerie, depressive, and paranoid. Lyrically, it focused not only on common themes like death, street violence, and drugs, but also occultism, demonic imagery, and unstable psychological states. The scene embraced DIY culture, with people typically spreading music through cassette trading. Memphis rap is also frequently cited as one of the predecessors of modern trap and dungeon rap.

DJ Sniffah’s production stays faithful to those Memphis roots, and the seven tracks of Zimny move through slow repetitive beats, synth passages, and vocal samples mostly taken from original 1990s Memphis rap recordings, alongside collaborations with contemporary horror rappers Dismemberment from Wien and BuffetxxFroid from France. The sound banks Sniffah uses are ambient, distorted, and deeply rooted in an 80s-inspired aesthetic, most noticeable in the keyboard melodies. Together they create the atmosphere of a fog-covered night forest somewhere above the city, where serial killers go to build snowmen, or a deserted winter park where, besides cassette tapes, various poisons and one-way tickets to the afterlife are being traded.

Five tracks pass by smoothly like this, and with each of them I write another sad line into the archives of my fragile psyche. Then comes the track “Kríž,” featuring a bilingual Slovak-French rap flow exchanged between Phellup and BuffetxxFroid. The closing “Ash & Bayleaf” delivers a strong three-chord 80s atmosphere, slowed-down retro synth-wave, and futuristic dungeon synth, where the Pokémon Chikorita says goodbye to us. The choice of a grass-type Pokémon might be accidental — but I don’t think it is.

If you’ve already become resistant to standard guitar-driven melancholy, give Zimny a try — this kind comes from Memphis, and it’s highly addictive.

⏭️ ⏭️  

.

First Metastasis (EP, 2025)

Country: Czech Republic; MC
Label: Iron Fortress Records (FORT159)
Tracklist: A1 Introduction A2 Breeding Pyramids A3 Encased In Veins A4 Interlude A5 Ammonia Baths A6 Cosmic Caverns of Extinction B = A
Total time: 20:32

I first noticed the debut release of this international collective of death metal immigrants rotting away in Prague around the time the first 12” edition of the EP came out through the English label Me Saco Un Ojo Records
. By the time I managed to orient myself in time, space, and financial possibilities, the first LP pressing was already sold out. Soon after, a cassette edition appeared on Iron Fortress Records, a label based in Kansas City. The import of tapes into Europe seemed to freeze somewhere along the way, so I waited until around February 2026 before finally finding the cassette — or rather its second pressing — in the distro of a Dutch death metal label, from where it reached me quickly.

The cassette edition of First Metastasis has every attribute of a proper OSDM release — a reduced square artwork by Serus depicting something resembling soul-devouring entities floating above ammonia rivers in shades of blue, green, and yellow. Above the artwork sits the band logo drawn in Serus’ trademark handwriting. Only those whose retinas contain a built-in decryption device can actually read it — something achievable only through years spent deciphering illegible death metal logos, or alternatively by puncturing your eyeball with a sharp object during childhood and permanently clouding your vitreous humor, after which death metal logos begin to appear in your field of vision for the rest of your life regardless of eyelid position.

The folded J-card hides a color photo of the band standing in front of a wall of Marshall amplifiers photographed from above, and for dedicated readers there are also printed lyrics. The cassette itself is sickly translucent yellow-green — the exact color of urine whose owner already knows with certainty that these are among his last days.

The album opens with a keyboard-and-guitar intro that is both mysterious and mournful. “Breeding Pyramids” begins as slow old school death metal in the spirit of early Nordic bands — traditional Swedish morbidity colliding with the satanic rebellion of the Finns. Serus’ voice takes on a new character within the OSDM framework, although the elongated vowel endings familiar from Otras remain recognizable. Here, however, rather than sounding like unholy screams emerging from a garbage temple deep within city sewers, his voice resembles diseased pus bubbling violently after the rupture of a gigantic infected galactic blister.

The songs mostly move at slower tempos, though each track features temporary accelerations and more frequent tempo changes. After two songs comes a keyboard interlude — a muffled ambient etude in which souls say farewell to the afterlife. “Ammonia Baths,” for which the band also recorded a music video, is faster and contains an excellent guitar solo. Together with the closing “Cosmic Caverns of Extinction,” the song is built on traditional old school Nordic riffs performed with precision and conviction. Yet the sound of Cancer Void — their melodies and solos especially — belongs firmly to the late 80s and early 90s, to a period untouched by the commercial melodicism of the Gothenburg scene.

First Metastasis is a well-executed and passionately played OSDM release that combines the dirty musical primitiveness (in the best possible sense) of early European death metal pioneers with the chaotic post-mortem sci-fi gloom of classic US death metal bands, both visually and lyrically. For this kind of resurrection of the past, the cassette format feels entirely appropriate. While listening to it, I find myself looking forward not only to replaying the material on the other side — of the tape, not existence — but also to the second metastasis.

 

⏭️ ⏭️  

.

Blood Love (2025)

Country: United States; MC
Label: Summer Darling Tapes (SDT-063)
Tracklist: A1 Red Light A2 Deathly In Love A3 Sex Tape A4 Knife Play B1 My Morning Blues B2 Pretty When You Cry B3 Emily Ft. Sculpture Club
Total time: 25:13

The Stuttgart-based German label Summer Darling Tapes specializes in licensed releases of darkwave, post-punk, shoegaze, and similarly oriented alternative artists, mostly from the United States. The label’s 63rd release belongs to Torturetwinn, the project of Andrew Devin Georgieff, a young musician who started his musical production from a garage in his hometown of Richmond. The cassette artwork depicts Andrew covered in blood while enjoying a cigarette in a bathtub. Inside the three-panel J-card is a close-up shot of a hand holding a cigarette in a blood-filled tub, while the translucent red cassette completes the release’s bloody visual aesthetic.

The album Blood Love opens with “Red Light,” a faster-paced post-punk track which, combined with excellent vocals, creates the melancholic atmosphere of the very best that 80s new wave and 90s alternative rock had to offer. A hazy picked guitar alternates with clean chords, supported by a sensitively played bass line that never overplays, and vocals that in dramatic moments recall Bruce Springsteen, while in more emotional passages occasionally evoke Davey Havok (while Peter Steele nodds approvingly from above). The sound is clean and dreamy, and associations with The Cure are never too far away.

The lyrics are darkly introspective, filled with shadowy romance and heavy doses of nicotine. It’s the authentic melancholy of American suburbs — made for nighttime drives over cooling asphalt with one arm hanging out the car window holding a cigarette. We could keep driving like this all night, and nobody could stop us anymore.

============================================================================  

OTHER CASSETTE REVIEWS AT JDØS:

 

   

APR'26: 4x Cassette Review: False Figure (2026); Gott (2022); 2x Otras / Chevallier Skrog / Bahratal / Pakosteň (2026) 

APR'26: Therapist (2026); Carnivore A.D. (2026),  Miguel and the Living Dead (2026)

MAR'26: 5x Cassette Review: Depleted (2023), Sekeromlat/Vazio (2024), Messa (2022), Wermut (2010), Morgain (1997)

FEB'26: 5x Cassette Review: Necroratory (2024), Ockultist (2024), Ys Jensyts/Howl (2025), Dool (2018), Bizarre of Brutality (1997)

JAN'26: 5x Cassette Review: God's Funeral/Hades (2019), Hibernant (2025), Morbid Angel Dust (2022), Master's Hammer (2025), Mentally Parasites (1993)

DEC'25: 5x Cassette Review: Sír (2025), Burial Hex (2025), Bleib Modern (2024), Aeon Winds (2025), The Last Days of Jesus (1995)