#180 Tom/EZR's Reviews 5xMC Tapes: Depleted, Sekeromlat/Vazio, Messa, Wermut, Morgain // March 2026

 

 

 //// SCROLL DOWN FOR ENGLISH //// 

 

PRE VAŠE UVÁŽENIE: Ak vás zaujíma kazetová kultúra, omrknite JDØS distro, kde mám okrem vlastných releasov aj rôzne zaujímavosti od mikrolabelov z celého sveta a kludne si vyberte 1,2 kazety a napíšte mi na jablkadalekoodstromu@gmail.com - podporíte tým vydania ďaľších zaujímavých releasov. Vďaka za support!!

 

⏭️ ⏭️  

MAREC 2026:

 

1. Depleted - Failing (2023, Transylvanian Tapes) 
2. Sekeromlat / Vazio - Alquimia Negra Ov Krkavčina (2024, Vřesová studánka)
3. Messa - Close (2022, SVART Records) 
4. Wermut - Ether (2010/2020, Single Speed Tapes)
5. Morgain - In the Forest of Weariness (Dark Fairies Are Waiting) (EP 1997, Metal Age)

 

⏭️ ⏭️  

 

Depleted - Failing (2023)

 

Krajina: US; MC Vydavateľstvo: Transylvanian Tapes (N/A); 
Zoznam Skladieb: A1 Blinded By Burden (Onus Pt.2) A2 Cold and Distant B1 The Cocoon B2 Already a Ghost Playing Time: 39:40 

Prostredníctvom slovinského labelu Rope or Guillotine som sa nedávno dostal k zaujímavému materiálu z poza veľkej mláky - množstvo neprebádaných doomových kazetových nahrávok, ktoré vyšli na dosť aktívnom labeli Transylvanian Tapes z Oakladnu v Kalifornii. Label sledujem už nejaký čas hlavne kvoli tomu, že má rozmanité portfólio - od extrémneho doom a black metalu až po odnože gotiky a punku. Proste príbuzná krvná skupina s JDØS. Prvá random kapela z tohoto portfólia, ktorú vkladám do svojho hi-fi kazetového prehrávača TEAC je pre mňa neznámy - ako sa dozvedám - sólový projekt multiinštrumentalistu Matta Sullivana s názvom Depleted z Portlandu v Oregone a ich album z roku 2023 s názvom Failing.

 

Najprv pár slov k prevedeniu kazety - zlatočierny štvorstranový j-card s artworkom zobrazujúci zahalenú postavu alebo ducha v strnulom predklone a rukou vystierajúcou sa v geste, ktoré by mohlo byť náznakom volania. Je mi celkom jasné kam je pozorný poslucháč zvaný - vlastný pohreb ako lákavá životná skúsenosť - netreba sa báť a stačí len trochu chieť. Vnútorná strana bookletu skýva texty skladieb v zlatej farbe a kresbu. Médium samotné má zlatú farbu s čiernou potlačou. Jednoduché, elegantné spracovanie - esteticky zladené a žánrovo úplne kompatibilné s očakávaniami poslucháča funeral doomu. 

Prvé tóny skladby Blinded by Burden (Onus, pt. 2) nedávajú žiadne pochybnosti o tom, že sa bude jednať o kvalitný funeral doom metal s bezchybným zvukom a špičkovou produkciou. Extrémne pomalé tempo a konštrukcia skladieb charakterizovaná vypúšťanými, výrazne podladenými barovými akordami s krásnymi zdvojenými gitarovými vyhrávkami, ktoré sa prelínajú a stretávajú v zaujímavých a nečakaných melodických slučkách a momentoch. Do toho hlboký žalúdočný growl, ktorý sa ani náznakom nesnaží o vybočenie zo svojej dvanástníkovej tónovej hladiny alebo o nejaký náznak melodického spevu a len pár krát počas albumu sa na krátko zmení v škrek alebo tlmený prednes. Štyri skladby v rozmedzí 7 až 13 minút sú nápadovo rozmanité, vyvíjajú sa neúprosne, pomaly, ale isto. V tretej skladbe The Cocoon sa objaví akustické intermezzo, z ktorého vyraší mrazivý funeral riff ako posledný hypotermický závan tepla, po ktorom nasleduje už len zhadzovanie odevu a eufória.

Kontrastne na albume pôsobí bohatá melodika a pocit podzemného chladu či blízkosti definitívneho záveru - čo je napokon definícia goticky zafarbeného funeral doomu. Raz sa život skončí a čo bude po ňom síce nevie nikto, no ak by atmoška albumu Failing bola jedna z možností, nemuselo to byť úplne márne. 

⏭️ ⏭️  

Sekeromlat / Vazio - Alquimia Negra Ov Krkavčina (2024)

 

Krajina: CZ / BR; MC Vydavateľstvo: Vřesová studánka (N/A); 
Zoznam Skladieb: Strana Sekeromlat: A1 Chrám masa A2 Sajtan Taben A3 Schody co k nebi nevedou A4 Vatikán je brána do pekla A5 Wernersdorf Dämon A6 Krkavčina Strana Vazio: B1 Invocação Koto Shuiá B2 Ritual de Destruição B3 Oráculo de Ossos B4 Alquimia Negra da Egrégora Diabólica B5 Eterno Vazio Total Playing Time: 39:21

Vřesová studánka nie je len najstarším pútnickým miestom v Jeseníkoch, ale aj Pražský mikro label, ktorý sa orientuje raw black, dungeon synth a doom-sludge kapely, ktoré spájajú DIY estetiku HC-punk scény s extrémnejšími metalovými odnožami. Splitko českých raw black metal punkerov Sekeromlat s brazílcami Vazio z roku 2024 je jedným z posledných vydaní, ktoré podľa dostupných informácii label vypustil do sveta. Okrem Vřesovej studánky sa na vydaní podielal aj brazílsky label Sinfonia de Cães zo São Paulo a zrejme sa tiež jedná o jeho doteraz posledné vydanie. 

 

Čiernobiely booklet splitka je vytlačený na kvalitnom tvrdom papieri, obsahuje informácie o nahrávaní oboch albumov alebo skôr EPčiek, logá kapiel a labelov. Okrem toho je v kazete priložený nefarebný booklet o formáte A5 s pôvodnými aj anglickými textami oboch kapiel. Artwork splitka znázorňuje chaotický výjav z akéhosi epického obrazu kde v spleti čiernobielych objektov rozoznávam čierneho vtáka - zrejme krkavca, blesky, klepetá, zvery a rôzne iné predmety - jednoducho temná alchýmia Krkavčiny v bi-kolóre zdobená zhora a zdola logami oboch kapiel. Feelingom pripomína fantasy ilustrátora Chadwick St. Johna. 

Prvá strana splitka patrí kapele Sekeromlat. Hudba s výraznými a presnými bicími, ktoré sekajú dvojkopákovú paľbu neúnavne od začiatku do konca. Gitara je hlasná, hrá tremolové akordy v molových polohách a miestami prerastie aj do hutnejšieho deathmetalovejšieho riffu. Basa má zastretejší zvuk, pri hlasnej gitare ju miestami treba pohľadať, ale keď ju človek identifikuje je presná a hrá zaujímavé melódie. Spev J. by som charakterizoval ako blackmetalový krik a českým textom je bez problémov rozumieť po celý čas. Do pozornosti dávam texty, ktoré pri čítaní evokujú silné stredoveko-blasfemické vizuály. Zvuk kazety na niekoľkých miestach mierne zakolísa a stráca intenzitu v jednom z kanálov, ale nie je to žiadna tragédia, dáva to kazete špinavý nádych "krkavčiny". Album končí outrom, z ktorého číha smrť stredovekého bojiska s bzukotom múch a krákaním havranov.

Druhú stranu otvárajú brazílci Vazio hrdelnými spevmi, zvončekom navodzujúcim pohrebný rituál, ktorý prejde do zbesilého war metalu s pulzujúcou basou, ktorá ide presne s bicími popri vypúšťaných akordoch blackmetalových gitár. Zaujímavé sú spevy, ktoré sú navrstvené a striedajú hlboký blackový škrek s čistými chorálmi, ktoré dávajú skladbám okultno-rituálnu atmosféru. Je to svojím spôsobom black metalová opera, ktorú na De Mysteriis Dom Sathanas zaviedol Attila Csihar. Toto je ale osobité brazílske podanie a portugalčina znie v oboch polohách obzvlášť diabolsky. Vazio na tomto EP znie ako soundtrack k vyvolávaniu latinskoamerického diabla a čo je pre mňa zaujímavé je zvláštny exotický feeling celej hudobnej produkcie, ktorý som doteraz zachytil len u kapiel z južnej Ameriky. Je to ako Nórsky upside down - zlé miesto, ktoré je po prejdení portálu ešte o niečo horšie. A aby som nezabudol - zvukovému prevedeniu dávam plný počet.
 

⏭️ ⏭️  

Messa - Close (2022)

 

Krajina: IT; MC Vydavateľstvo: Svart (SVART299CT); 
Zoznam Skladieb: A1 Suspended A2 Dark Horse A3 Orphalese A4 Rubedo A5 Hollow B1 Pilgrim B2 0=2 B3 If You Want Her to Be Taken B4 Leffotrak B5 Serving Him Total Playing Time: 1:04:42

Mám takú tradíciu, a síce - kupujem si Messa fyzické nosiče zásadne počas letných dovoleniek z ich Bandcamp profilu a zásadne pri posede na toalete. Vždy pri počúvaní albumov si spätne vybavím miesto, z ktorého som robil objednávku, počasie v ten deň a aj náladu akú som mal a nič iné okrem toho. Kazetovú verziu ich tretieho albumu Close z roku 2022 som v hlave nosil niekoľko mesiacov, vracala sa ku mne vo forme nutkavého pocitu a volala ma v rôznych momentoch počas dňa krásnym hlasom Sary Bianchin "kúp si ma, kúp si ma teraz lebo sa vypredám a v tvojej kazetovej zbierke bude naveky čierna diera ako v chrupe crustera...". Odolával som niekoľko dlhých zimných a jarných mesiacov. Keď som však trávil letný týždeň na ostrove v Chorvátsku v jednej nestráženej chvíli ma tajomná sila odniesla na WC nášho apartmánu a hoci som necítil žiadnu fyzickú potrebu, stiahla mi plavky a usadila ma pohodlne na záchod. Potom vyťukala Bandcamp profil Messa na prehliadači môjho mobilu a do košíka vložila 1ks kazety a zaplatila z paypal účtu. Až potom som nadobudol kontrolu nad svojim telom a s pocitom šťastia som sa odtackal z miesta činu. 

 

Close je posledným albumom, ktorý vydala Messa na relatívne menšom fínskom UG labeli SVART RECORDS so silnou doom a occult rock tradíciou pred tým než podpísala kontrakt s veľkým US vydavateľstvom Metal Blade Records (napr. Cannibal Corpse, Amon Amarth, Behemoth). Nám, ktorí máme radi UG kultúru, malé labely a koncerty v menších priestoroch ukápla slza cez trpký úsmev. Pomyselne  sa lúčime s kapelou, ktorá rýchlo vyrástla z hudobného podsvetia do ligy majstrov a nás necháva v prachu a pote garáží a krčmových pódií. Pred tým než ich ale vyprevadíme so všetkými poctami opýtajme sa sami seba - dalo sa čakať niečo iné? Už od prvého albumu Belfry z roku 2016 bolo jasné, že sa tu bude brúsiť veľký, tučný diamant a album Close prvýkrát odhaľuje jeho dokonalé plôšky. 

Messa je kapelou, ktorá pochádza z nefalšovaného talianského metalpunk undergroundu a je zaujímavým zoskupením unikátnych muzikantov, ktorí do mixu pridávajú výrazné a veľmi osobitné ingrediencie. Tradičné ale aj tie menej obvyklé strunové nástroje zvládnuté na virtuóznej úrovni dávajú Albertovi Piccolovi možnosť kombinovať drtivé doomové riffy s ľahkosťou bluesových stupníc a jazzových vyhrávok bez toho, aby mal človek najmenší pocit niečoho neprirodzeného. Rytmická sekcia basáka Marka Sadeho a bicmana Mistyra, ktorý drží všetky spomínané žánre v opratách black metalom vybrúseným štýlom, stavia pevný základ pre melódie tvorené gitarou a dokonalým spevom už spomínanej Sary. Tieto dva melodické elementy sa stretávajú v jemných feelingových pasážach, aby v zápätí plynulo prechádzali do hutných metalových plôch. Messa hrá ťažkú, pomalú a tvrdú hudbu postavenú na feelingu a dynamike. To je presne ten moment, keď cítíť rozdiel medzi kapelou, ktorá hrá hudbu, a kapelou, ktorá hudbu ovláda - keď sa talent spája s poctivým remeslom, rokmi vydretým v hudobných školách a skúšobniach. Toto je umenie v pravom slova zmysle - remeslo zvládnuté na jednotku prednesené kolektívom talentovaných ľudí. Ale aj umelci si raz za čas potrebujú zablbnúť a preto je tu deviata skladba Leffotrak. 

Kazeta od labelu SVART vyšla v červenej farbe s bielou etiketou. Zabalená je v priesvitnom obale a rozsiahlym osemstranovým bookletom, s textami a fotkami kapely, štúdia, nástrojov, prírody. Obal albumu Close znázorňuje tri ženské postavy v spodnej polovici a malým logom kapely v ľavom hornom rohu. Tri ženy sú znázornené v pohybe najskôr tanca a pôsobia mierne orientálnym dojmom, ktorý uzatvára slučku hodobného využitia východných melódií a nástrojov, ktoré sa na Close objavili. 

⏭️ ⏭️  

 

Wermut - Ether (2010/2020)

 

Krajina: DE; MC Vydavateľstvo: Single Speed Tapes (SST 005); 
Zoznam Skladieb: 1A Cosmic Egg 1B Desert Eye 2A Cycles 2B Ether Total Playing Time: 1:24:27

14. marca to budú 2 roky od môjho posledného alkoholického relapsu - posledný krát čo som dúfam nadobro sekol s chlastom. K tomuto výročiu som si dnes doprial jeden špeciálny re-release box, o ktorom sa tu nechcem rozpisovať lebo o inom bude reč. Kapela s názvom Wermut a albumom Ether mi nie náhodou vyvolala spomienky na moje doby minulé, avšak žiadny craving sa počas počúvania celého albumu nedostavil, čo považujem za dobré znamenie. 

 

Wermut vznikol v Hamburgu v roku 2001 ako nezvyčajný úkaz na undergroundovej elektronickej scéne, najmä kvôli širokému spektru hudobných vplyvov - od krautrockovej elektroniky cez minimal wave až po psychedelický rock s rituálno-neofolkovou atmoškou, ale aj pre využívanie pre elektroniku netradičných akustických nástrojov ako harmónium, akordeón, ústna harmonika, mandolína a ďalšie. Do toho Wermut zakomponoval silný metafyzický symbolizmus a filozofické odkazy na kozmické cykly, posvätné hory, strom života, atď. Kapela si počas celej existencie zachovala low-profile čo prispelo k ich tajomnej povesti. 

Album Ether vyšiel pôvodne na 2LP limitovanom vydaní (okolo 300 kópií) v roku 2010 a kazetový re-release z roku 2020 na berlínskom mikro-labeli Single Speed Tapes je prvým fyzickým vydaním po desiatich rokoch a ostal verný pôvodnému vydaniu pretože vyšiel v dvojkazetovom formáte v limitovanom náklade 69 kusov. V dvojkazetovom balení sa nachádza slabo modrá a rúžová kazeta, insert s fotkou kapely a textami a nálepka s logom labelu. Artwork albumu znázorňuje strom na púšti, z ktorého vytekajú pramene na štyri strany. Vnútorná strana bookletu je vlastne pokračovanie artworku smerom doľava, kde sa týčia vysoké hory, púšť a dvojica zverov. Artwork má zaujímavú atmosféru, ktorá mi pri počúvaní skladieb evokuje mix Mad Maxa, Kubrickovu Vesmírnu odyseu a Bergmanovu Siedmu pečať. 

Album obsahuje štyri skladby v dĺžke okolo 20 minút - 1 skladba na každú stranu dvoch kaziet. Počúvanie celého albumu je zážitok, atmosféra navodená rôznymi ambientnými zvukmi prírody, ľudskými aj zvieracími hlasmi, sláčiky a akustické nástroje, pomalé živé rituálne hypnotické bicie a predsa jemná elektronika, ktorá pracuje so zvukmi, loopmi a efektami. Celé to pôsobí ako soundtrack k filmu, ktorý kapela premieta priamo do mozgu poslucháča až mám pocit, že to čo počujem dokážem veľmi zreteľne vidieť - aj so zatvorenými očami. 

⏭️ ⏭️  

Morgain - In the Forest of Weariness (Dark Fairies Are Waiting) (EP, 1997)

 

Krajina: SK; MC Vydavateľstvo: Metal Age Productions (MA 0014-4-331); 
Zoznam Skladieb: A1 Stairs A2 About B1 My Life B2 Widow B3 Tired Total Playing Time: 28:37

Dnes som sa celý deň tešil ako si večer sadnem k recke na poslednú z piatich marcových kaziet - jednej z mojich all-time domácich srdcoviek, EP kapely Morgain z roku 1997. Večerný rituál písania o kazetách je veľmi návykový a môžem potvrdiť, že som nikdy predtým nič podobné necítil - vonkoncom nie pri recenzovaní alebo písaní o digitálnych albumoch. Nech to znie akokoľvek divne, založiť kazetu do prehrávača, zapnúť zosilovač, pichnúť doňho kábel od slúchadiel, pretočenie kazety, stláčanie mechanických gombíkov, lúštenie bookletu ... a neposlednom rade hlavne špecifický zvuk média, ktorý je v porovnaní so všetkými ostatnými jedinečný. Áno, je tam minimálna úroveň šumu, ktorú vnímam len v pauzách medzi skladbami. Celé to tvorí sériu úkonov, ktoré ma približujú ku kapele a albumu spôsobom, ktorému sa nekonečné streamovanie anonymných interpretov nemôže ani len priblížiť. 

 

Kapela Morgain vznikla v Šamoríne zrejme v polovici 90s, ja som ju zachytil ako teenager v bratislavských kulturákoch, kde kapela hrávala pomerne často a patril som k jej "hard-core" jadru minimálne počas dvoch koncertných sezón. Štýl Morgain bol v čase keď sa na Slovensku pomaly lámal vkus zo všadeprítomného death/grindu na black/doom veľmi ťažko definovateľný a kapela sa zvykla označovať ako "hypno doom". O mnoho rokov neskôr, až po počutí kapiel ako Lifelover a podobne, ma napadlo, že Morgain bol vlastne unikátny proto DSBM metal. 

  

No a ako Morgain vlastne znel? Pomalé riffy hrané na zbustrovanej gitare, melodické klávesové a gitarové vyhrávky, kombinácia čistých ženských vokálov a Rišovho monotónne melodického hrdelného hlasu a charakteristickým strojovým zvukom automatického bubeníka, ktorý hojne využíval dvojkopy dobre vyznievajúce v pomalých pasážach... 

...a teraz sa vám k niečomu priznám. Ako malý chlapec som chodil k starej mame na dedinu na strednom Slovensku a počas týchto návštev som raz do týždňa nie úplne dobrovoľne navštevoval miestne detašované pracovisko rímskokatolíckej cirkvi inač známe aj ako kostol ("children are poisoned in church..."). V tomto kostole hral na organ miestny postarší pán, ktorého hudobná interpretácia spočívala v silných basových spodkoch - pedále a ľavá ruka - a v monotónnom chrapľavom speve, ktorý sa schématicky posúval po notovej osnove hore a dolu - podobne ako Rišo o niekoľko rokov v Morgaine. Doteraz mám silné asociácie, keď si spomeniem na neskoré augustové večerné slnko prenikajúce cez vitráže neskorogotického kostola a proto doom metal, ktorý sa rinul z orgánu. Ukrižované telá na stenách , prepichnutý Leviathan drtený kopytami archanjelovho koňa ("I see the body falling down, down, down and down"), veľké oko v trojuholníku uprene sa dívajúce na mňa, vôňa kadidla a drone metal s ohromnou akustikou - toto všetko vrylo silný doomový zápis do mojej DNA... 

Poďme však spät k Morgain - celá asociácia, ktorú som popísal vyššie sa vo mne prebúdzala na ich koncertoch, umocnená a posilnená pocitom slobody a užívaním jedov, ktorými som striedavo amplifikoval a umŕtvoval vnímanie reality ("I want to live my life, want to live it now."). 

Morgain umne využíval kontrast tvrdej hudby s melodikou a túto kombináciu umocnil efektným songwritingom, ktorý do každej skladby zakomponoval nezabudnuteľné pasáže. Tieto dodnes rezonujú svojou silnou melanchóliou a exotickou patinou 90tok. Povedal som si to už pár krát - ak by som mal svoj feeling konca deväťdesiatok k niečomu autenticky priblížiť - bol by to práve tento hudobný počin, na ktorom pre mňa nie je slabé miesto. Ak neviete kde začať, vyhľadajte si skladbu Widow (ktorú som ja na YT nenašiel) a plačte za tým čo už nie je.

 

============================================================================ 

Všetky články o kazetách nájdeš tu. You'll find all articles about cassettes here. 

============================================================================ 

 

FOR YOUR CONSIDERATION: If you're into cassette culture, check out the JDØS distro. Besides my own releases, you'll find various interesting stuff from micro-labels all around the world. Feel free to pick up one or two tapes and send me an e-mail to jablkadalekoodstromu@gmail.com – you'll be supporting the release of more interesting music in the future. Thanks for the support! 

 

 

⏭️ ⏭️  

Depleted - Failing (2023)

Through the Slovenian label Rope or Guillotine, I recently got my hands on some interesting material from across the big pond – a wealth of unexplored doom cassette recordings released on the quite active label Transylvanian Tapes from Oakland, California. I’ve been following this label for some time, mainly because of its diverse portfolio – from extreme doom and black metal to branches of gothic and punk. Basically, a kindred bloodline to JDØS.

The first random band from this portfolio that I dropped into my hi-fi TEAC cassette player is, for me, completely unknown – as I later learned, it’s a solo project by multi-instrumentalist Matt Sullivan from Portland, Oregon, called Depleted, and their 2023 album Failing.

A few words about the cassette itself: a gold-and-black four-panel J-card featuring artwork of a hooded figure or ghost in a rigid bow, one hand stretched forward in a gesture that could hint at a call. It’s quite clear where the attentive listener is being led – one’s own funeral as a tempting life experience – there’s no need to be afraid, just a small willingness is enough. The inner side of the booklet contains the lyrics in gold lettering and a drawing. The tape itself is gold with black printing. Simple, elegant execution – aesthetically cohesive and perfectly in line with the expectations of a funeral doom listener.

The first notes of the track Blinded by Burden (Onus, pt. 2) leave no doubt that this will be high-quality funeral doom metal, with flawless sound and top-notch production. Extremely slow tempos and song structures characterized by drawn-out, heavily detuned barre chords, layered with beautiful twin guitar lines that intertwine and meet in interesting and unexpected melodic loops and moments. Adding to that, a deep, guttural growl that never deviates from its duodenal range, with no hint of melodic singing, only occasionally shifting briefly into a shriek or muted delivery.

The four tracks, ranging from seven to thirteen minutes, are rich in ideas and evolve relentlessly – slowly but surely. In the third track, The Cocoon, an acoustic intermezzo appears, from which a chilling funeral riff emerges like a last hypothermic breath of warmth, followed only by shedding garments and euphoria.

In contrast, the album is marked by rich melody and a sense of subterranean cold or the proximity of a definitive end – which is, after all, the essence of gothic-tinged funeral doom. Life will end one day, and what comes after, no one truly knows – but if the atmosphere of Failing were one possibility, it wouldn’t be entirely in vain.

⏭️ ⏭️  

 

Sekeromlat / Vazio - Alquimia Negra Ov Krkavčina (2024)

Vřesová studánka is not only the oldest pilgrimage site in the Jeseníky mountains, but also a Prague-based micro-label focused on raw black, dungeon synth, and doom-sludge bands that merge the DIY ethos of the HC-punk scene with more extreme metal branches. The 2024 split of Czech raw black metal punks Sekeromlat and Brazilians Vazio is one of the latest releases the label has put out into the world, according to available information. Besides Vřesová studánka, the Brazilian label Sinfonia de Cães from São Paulo was also involved in the release, which also appears to be their most recent output.

The black-and-white booklet of the split is printed on high-quality heavy paper, containing recording details for both albums—or rather EPs—along with band and label logos. Additionally, the cassette includes a monochrome A5 booklet with original and English lyrics from both bands. The artwork depicts a chaotic scene resembling an epic painting, where among a tangle of black-and-white objects, one can discern a black bird—presumably a raven—lightning, a jumble of claws, beasts, and miscellaneous objects—essentially the dark alchemy of Krkavčina in bi-color, adorned from top and bottom with both bands’ logos. The overall feeling is reminiscent of fantasy illustrator Chadwick St. John.

The first side of the split belongs to Sekeromlat. The music is driven by sharp and precise drums, relentlessly pounding double bass from start to finish. The guitar is loud, playing tremolo chords in minor positions, occasionally growing into a heavier, death-metal-leaning riff. The bass has a muffled tone and can be hard to pick out against the loud guitar, but once found, it’s precise and plays interesting melodies. Vocals by J. are a black-metal scream, and the Czech lyrics are intelligible throughout. Notably, the lyrics evoke strong medieval-blasphemous visuals. The cassette’s sound slightly wavers at some points, losing intensity in one channel, but this only adds a dirty, raven-like character. The album ends with an outro, from which the death of a medieval battlefield emerges, buzzing flies and cawing ravens included.

The second side features Vazio from Brazil, starting with guttural vocals and a bell evoking a funeral ritual, which then erupts into frenzied war metal with pulsating bass precisely following the drums alongside the released black metal guitar chords. Layered vocals alternate between deep black-metal shrieks and clean chants, creating an occult-ritual atmosphere. In a way, it’s a black-metal opera, reminiscent of what Attila Csihar brought to De Mysteriis Dom Sathanas, but with a unique Brazilian twist. The Portuguese vocals in both styles sound especially diabolical. On this EP, Vazio feels like the soundtrack to summoning a Latin American devil, and what strikes me is the exotic, otherworldly feeling of the entire production—a vibe I’ve mostly encountered in South American bands. It’s like a Norwegian upside-down—an already bad place becomes even worse after passing through the portal. I must also note that the production quality deserves full marks.

⏭️ ⏭️  

Messa - Close (2022)

I have a little tradition: I only buy physical releases by Messa during my summer vacations from their Bandcamp page – and always while sitting on the toilet. Whenever I listen to their albums later, I can vividly recall the exact place where I placed the order, the weather that day, and the mood I was in – and nothing else.

The cassette version of their third album Close from 2022 had been sitting in the back of my mind for several months. It kept returning in the form of an obsessive feeling, calling to me at various moments during the day in the beautiful voice of Sara Bianchin: “buy me, buy me now before I sell out and there will be a black hole in your cassette collection forever, like the cavity in the teeth of a cruster…”. I resisted for many long winter and spring months. But when I was spending a summer week on an island in Croatia, some mysterious force carried me into the bathroom of our apartment. Even though I didn’t feel any physical need, it pulled down my swim shorts and seated me comfortably on the toilet. Then it opened the Messa Bandcamp profile in the browser on my phone, added one cassette to the cart and paid through my PayPal account. Only then did I regain control over my body and, with a feeling of happiness, staggered away from the scene of the crime.

Close is the last album Messa released on a relatively smaller Finnish underground label with a strong doom and occult rock tradition before signing a contract with the major US label Metal Blade Records (home to bands like Cannibal Corpse, Amon Amarth, and Behemoth). For those of us who love underground culture, small labels, and shows in tiny venues, a tear rolled down our cheek through a bitter smile. In a way we are saying goodbye to a band that quickly grew out of the musical underworld into the champions league, leaving us behind in the dust and sweat of garages and bar stages. But before we send them off with full honors, we should ask ourselves: could we have expected anything else? Already with their first album Belfry in 2016 it was clear that a big, fat diamond was being polished here, and Close reveals its perfect facets for the first time.

Messa comes from the genuine Italian metal-punk underground and is an interesting combination of unique musicians who each add their own distinctive ingredients to the mix. Traditional as well as less common string instruments, mastered on a virtuoso level, allow Alberto Piccolo to combine crushing doom riffs with the lightness of blues scales and jazz phrases without the slightest sense of anything unnatural. The rhythm section of bassist Marco Zanin and drummer Mistyr – who keeps all those mentioned genres under control with a black-metal-honed style – builds a solid foundation for the melodies created by the guitar and the perfect vocals of the already mentioned Sara. These two melodic elements meet in delicate, emotional passages, only to smoothly transition into dense metallic soundscapes moments later. Messa plays heavy, slow and hard music built on feeling and dynamics. This is exactly the moment when you can feel the difference between a band that plays music and a band that commands it – when talent merges with honest craftsmanship, shaped by years of work in music schools and rehearsal rooms. This is art in the truest sense of the word: craft mastered to perfection and delivered by a collective of talented people. But even artists need to fool around from time to time, which is why the ninth track Leffotrak exists.

The cassette released by SVART comes in red with a white label. It is packaged in a transparent case and includes an extensive eight-page booklet with lyrics and photos of the band, the studio, instruments and nature. The cover of Close depicts three female figures in the lower half and a small band logo in the upper left corner. The three women are shown in motion, almost dancing, giving off a slightly oriental impression which closes the loop with the album’s use of eastern melodies and instruments that appear throughout Close.

⏭️ ⏭️  

Wermut - Ether (2010/2020)

On March 14 it will be two years since my last alcoholic relapse – the last time I hopefully quit drinking for good. To mark this anniversary I treated myself to a special re-release box, which I won’t go into detail about here because this review is about something else. A band called Wermut and their album Ether inevitably brought back memories of my past, yet while listening to the entire album I didn’t experience any craving, which I consider a good sign.

Wermut was formed in Hamburg in 2001 as a rather unusual phenomenon on the underground electronic scene, mainly due to the wide spectrum of musical influences they draw from – ranging from krautrock electronics and minimal wave to psychedelic rock with a ritualistic neofolk atmosphere. Another distinctive feature is their use of acoustic instruments that are uncommon in electronic music, such as harmonium, accordion, harmonica, mandolin and others. On top of that, Wermut incorporates strong metaphysical symbolism and philosophical references to cosmic cycles, sacred mountains, the tree of life, and similar themes. Throughout their existence the band has maintained a very low profile, which has only contributed to their somewhat mysterious reputation.

The album Ether was originally released as a limited 2LP edition (around 300 copies) in 2010. The cassette re-release from 2020 on the Berlin micro-label Single Speed Tapes is the first physical edition after ten years, and it remained faithful to the original format by appearing as a double-cassette in a very limited run of 69 copies. The package includes a light blue and a pink cassette, an insert with a band photo and lyrics, and a sticker with the label’s logo. The album artwork depicts a tree standing in the desert with streams flowing from it in four directions. The inside of the booklet continues the artwork to the left, where high mountains rise from the desert landscape and a pair of animals appear. The imagery has an intriguing atmosphere which, while listening to the music, evokes for me a mix of Mad Max, Kubrick’s 2001: A Space Odyssey, and Bergman’s The Seventh Seal.

The album contains four tracks of roughly twenty minutes each – one track per side of the two cassettes. Listening to the entire album is an experience in itself: the atmosphere is created through various ambient sounds of nature, human and animal voices, strings and acoustic instruments, slow live ritualistic hypnotic drums, and at the same time subtle electronics working with sounds, loops and effects. Altogether it feels like the soundtrack to a film that the band projects directly into the listener’s mind, to the point where I sometimes feel that what I hear I can vividly see as well – even with my eyes closed.

⏭️ ⏭️  

Morgain - In the Forest of Weariness (Dark Fairies Are Waiting) (EP, 1997)

Today I spent the whole day looking forward to sitting down in the evening to write a review of the last of my five March cassettes – one of my all-time domestic favorites, the 1997 EP by the band Morgain. The evening ritual of writing about cassettes is highly addictive, and I can honestly say I’ve never felt anything quite like it before – certainly not while reviewing or writing about digital albums.

As strange as it may sound, inserting a cassette into the player, turning on the amplifier, plugging in the headphone cable, rewinding the tape, pressing the mechanical buttons, deciphering the booklet… and last but not least the specific sound of the medium itself, which is unique compared to everything else. Yes, there is a minimal level of hiss that I only notice in the pauses between tracks. All of this creates a series of small actions that bring me closer to the band and the album in a way that endless streaming of anonymous artists cannot even come close to.

Morgain was formed in the town of Šamorín sometime in the mid-1990s. I first encountered them as a teenager in Bratislava cultural centers where the band played fairly often, and for at least two concert seasons I was part of their “hard-core” inner audience. At a time when musical tastes in Slovakia were slowly shifting from the omnipresent death/grind metal toward black and doom metal, Morgain’s style was very difficult to define and the band used to describe themselves as “hypno doom.” Many years later, after hearing bands like Lifelover and similar acts, it occurred to me that Morgain was actually a unique proto-DSBM band.

So what did Morgain actually sound like? Slow riffs played on a boosted guitar, melodic keyboard and guitar passages, a combination of clean female vocals and Rišo’s monotonous melodic throat voice, and the characteristic mechanical sound of a drum machine that frequently used double bass patterns which worked surprisingly well in the slower passages.

And now I have to confess something. As a small child I used to visit my grandmother in a village in central Slovakia, and during those visits I would once a week attend the local branch office of the Roman Catholic Church – otherwise simply known as a church (“children are poisoned in church…”). In that church an elderly local man played the organ. His musical interpretation relied heavily on deep bass tones – pedals and left hand – and on a monotonous, raspy singing voice that moved schematically up and down the staff, very much like Rišo would do years later in Morgain.

Even today I have strong associations when I recall the late August evening sunlight shining through the stained-glass windows of the neo-gothic church and the proto-doom metal flowing from the organ. Crucified bodies on the walls, the pierced Leviathan crushed under the hooves of the archangel (“I see the body falling down, down, down and down”), the large eye in the triangle staring at me, the smell of incense and drone-like sound filling the huge acoustics of the church – all of this carved a deep doom imprint into my DNA.

But let’s return to Morgain. The whole association I described above would awaken inside me at their concerts, amplified by the feeling of freedom and the use of various poisons with which I alternately intensified and numbed my perception of reality (“I want to live my life, want to live it now.”).

Morgain skillfully used the contrast between heavy music and melody, and strengthened that combination with excellent songwriting. Each song contains unforgettable passages that still resonate today with their strong melancholy and the exotic patina of the 1990s. I’ve said it several times already – if I had to describe my feeling of the late nineties through a single musical work, this would be it. There is not a weak moment on this recording. If you don’t know where to start, play the track Widow (which I did not find on YT) and cry for what is no more.
 

 

#300 KIFOTH // Electro-Industrial // Key Head // 18.2.2026

 

  

/// English version below /// 

 

1. Kto si, čo práve robíš a čo ťa najviac zaujíma v týchto dňoch?

Ahoj, aktuálne robím aj dosť remixov. Za január už mám jeden pre The Witch Say No — ruský projekt, ktorý mám rád pre melódie a prednes. Tiež nás tento mesiac jedno vydavateľstvo požiadalo o cover, aby sme prispeli na tribute CD pre Skinny Puppy, ktoré vyjde v lete.

Aktuálne finišujem šesť vecí na remixový album, ktorý sa bude volať Artificial Territory, a budú to remixy skladieb z posledného albumu. Takže som fakt vyťažený — ťažko nájsť čas na niečo iné. Okrem toho ma už začína dosť štvať naša politika :-D


2. V novembri ste na domácom labeli Aliens Production vydali novinku „Lost Territory“. Legendárna domáca kapela a legendárny domáci label — obe desaťročia aktívne v rovnakom žánri — napriek tomu ide o prvú spoluprácu. Ako k nej došlo a prečo až teraz?

Hej, poznáme sa myslím od roku 1993 a viackrát sme spolu vystupovali s Disharmony. Príležitosť prišla až teraz, pretože sme boli vždy „vybookovaní“ inými labelmi.

Hneď na našu prvú demokazetu sa nám ozval nemecký VUZ Records, ktorý vtedy vydával Wumpscut, a my sme sa im upísali ešte pred osemnástkou na album Ebola (1995). Vydavateľstvo skrachovalo a obnovilo činnosť až po roku 2012.

Medzitým sa nám ozvalo Front CD z Piešťan, ktoré po vydaní limitky Spectaclebreakers (1999) predalo práva Out Of Line. Ten urobil reedíciu pod svojou hlavičkou a práva pre americký trh predal Interbeat Records. Všetko to boli zvučné vydavateľstvá s dobrou distribúciou a dosahom.

Out Of Line robil aj výrazné promo — zorganizoval nám turné v Nemecku a Holandsku s Hocico, dvakrát nás umiestnil na Wave Gothic Treffen, vydal album Fundamentum Divisions aj live kompiláciu Tierra Eléctrica.

Neskôr sme sa rozišli, keďže v Nemecku sa viac promoval aggrotech a my sme mali viac poslucháčov v USA. Prišli ponuky z Ameriky a odvtedy sme si vyberali skôr podľa veľkosti trhu a distribúcie.

Pred každým albumom sme mali viac ponúk — napriek záujmu EAR sme Accebity Torrent a Violence Corporation vydali s Vendetta Music. Potom sme mali dlhšiu pauzu a oslovil nás EK Product, ktorého flexibilita a rýchlosť sa nám páčila — predchádzajúcim labelom trvalo aj pol roka dostať materiál do tlače, EK to zvládol za tri mesiace.

Teraz sme mali pripravený materiál a opäť tri ponuky. Ameriku sme tentoraz vynechali — čakáme aj podporu pri koncertoch — a iný EU label nebol úplne doma v tomto žánri. Ryby drží vysoký štandard ako vydavateľ slovenskej elektroniky, spolupracovali sme aj pri projekte Eclipsed – Probabilistic Mind, takže sme si sadli na pivo a dohodli sa.

Aliens Production ukázali profesionalitu — od návrhu obalu, cez mastering až po propagáciu a distribúciu. Som rád.


3. Lost Territory obsahuje štyri nové tracky a deväť prerábok starších skladieb od domácich aj zahraničných dark elektro kapiel. Ako vznikol tento koncept?

V posledných rokoch som mal nabitý program — robil som projekty Eclipsed a intenzívne som spolupracoval s českou Vanessou ako songwriter, koproducent a koncertný člen (2019–2025).

Pre KIFOTH sme mali viac demo skladieb, ale koncepčne neboli prepojené, tak sme sa rozhodli pre EP. V roku 2025 sme však začali digitálne reedície albumov a zapáčil sa mi remixový koncept — našli sme staršie remixy a zároveň som ich robil veľa aj nedávno.

Oslovil som kapely, pre ktoré som remixoval, a záujem bol veľký — dokonca viac ako desať kapiel, takže sa všetky ani nepomestili. Som rád, že odviedli skvelú prácu a mohli sme ich prostredníctvom KIFOTH podporiť a promovať.

 

4. Ako by si charakterizoval témy štyroch nových skladieb KIFOTH z pohľadu svetových a domácich udalostí posledných rokov?

KIFOTH sa vždy snaží poukazovať na aktuálne veci aj na to, čo z nich bude vyplývať. Je to preto, aby sa ľudia zamysleli nad tým, ako môžu ovplyvniť budúcnosť. Každá skladba v sebe nesie odkaz — veľa z nich je priamo pomenovaných v textoch — ale všeobecnou témou je „sustainability“.

Najviac ich je asi spomenutých vo Words to Fear. Mali by sme riešiť, čo tu necháme našim pokoleniam a čo po nás ostane. Veľa ľudí k tomu pristupuje tak, že im je to jedno. Je tam aj skladba Medical Care, ktorá sa týka už tejto generácie — aj u nás je zdravotný systém na pokraji kolapsu.


5. Je zrýchlený posun ľudstva k dystopii a nahrádzanie ľudí umelou inteligenciou naplnením prognóz EBM žánru? Žijeme už „zlatý vek“ podľa scenára dark industriálnych kapiel?

Nahradenie ľudí umelou inteligenciou by nebolo dobré riešenie, ale myslím si, že by sa mala využívať v situáciách, kde je potrebná objektivita. AI je ako oheň — dobrý sluha, ale zlý pán, ak sa jej veci vymknú spod kontroly.

Viem si predstaviť jej využitie napríklad v súdnictve pri výberových konaniach alebo ako pomocného rozhodcu v športe — nemusí rozhodovať priamo, ale zbierať fakty potrebné pre rozhodnutie. Korupcie je brutálne veľa na každom kroku. Chamtivosť je prirodzená ľudská vlastnosť, vidno to aj v aktuálnom svetovom dianí.

Ja by som skôr preferoval budúcnosť ako v Star Treku, ale ľudia a voliči si často vyberajú dystopickú cestu a myslia si, že naivní „syslíci“ budú na vrchole potravinového reťazca. Dystopický imidž mal aj celosvetový vírus — to sme tu mali pred piatimi rokmi. Takže áno, asi sa rútime do sci-fi EBM zlatého veku :-D


6. Materiál na Lost Territory je pomalý až stredne tempový EBM, na ktorom pracujú Key Head, Mir Colon a Blažena. Ako sa títo traja autori dopĺňajú pri tvorbe hudby a ktoré elementy skladieb charakterizujú každého z vás?

Hudobne sa o celý koncept starám ja — po skladateľskej aj zvukovej stránke. Mir Colon má na starosti texty a spev. Blažena pomáha najmä na koncertoch živým hraním a koprodukčne sa dopĺňame všetci traja.

Pri tvorbe bol teraz prvýkrát aktívnejší — dopĺňal aranžmány bicích — a verím, že ho bude viac počuť na ďalšom albume. Produkcia je skôr záležitosť celej kapely — album nedávame externému producentovi. Všetko si preberieme spolu, každý povie svoj pohľad. Samozrejme, každý trochu iný, a výsledok je kompromis — nie konsenzus :-D Pre niekoho väčší, pre niekoho menší, ale každý príspevok sa odrazí vo výsledku.

7. Aký gear ste použili pri komponovaní nového albumu? Využívate analóg, vlastné sample alebo nejaké zaujímavé mašiny či softvér?

Je to naozaj všehochuť. V minulosti sme využívali viac vlastných samplov, ale dnes existuje toľko sample bánk, že je ťažké vymyslieť, čo ešte nahrávať cez mikrofón. Ak sample používame, sú to skôr frázy z filmov alebo dokumentov — napríklad v Medical Care alebo Words to Fear.

Zvuky úderov kovu či zaujímavé loopy beriem zo sample bánk. Basa, strings a synthy však idú asi na 95 % z hardvéru. Za posledné roky som nazbieral veľkú zbierku syntetizátorov. Nevytváram veľa zvukov úplne od nuly — skôr upravujem továrenské banky a vrstvím ich, niekedy aj s VST, aby zneli špinavšie. Používam nástroje z rôznych období, aby paleta bola pestrejšia.

Napríklad Cowardice začína atmosférou z Wavestation EX a Yamaha CS1X, analógové zvuky sú z MS-20 a Prophet Rev2. Bicie sú Alesis SR-16 doplnené kovovými a noise samplami z Kontakt sampleru. V Medical Care dominujú VST, ale je tam bas z Moog Sub37, elektronika z Nord Lead 2, stringy z V-Synthu a hi-haty z Arturia DrumBrute.


8. Ako tvoríte beaty a rytmus — ako pracujete s BPM a zvukom beatov?

Rytmy vznikajú spontánne, keď sa objaví základný riff skladby. Netvorím hudbu podľa klasického postupu — inšpiruje ma zvuk. Niekedy vznikne najprv basová sekvencia s rytmom, inokedy počas improvizácie vytvorím zaujímavý loop alebo sample, od ktorého sa odrazím a skladbu rozvíjam.

S BPM by sa dalo pracovať systematickejšie — je dôležité pre atmosféru — ale často mi tempo prirodzene sadne k sample alebo loopu a potom to už veľmi neriešim.


 

9. Ak je pri gitarovej hudbe riff stavebnou jednotkou skladby, čo je ňou v elektronike?

Ja veľakrát len tak improvizujem — krútim knobmi a vymýšľam melódie, zvraty a arpeggiá, ktoré nahrávam rovno do DAW. Keď si potom takéto session pustím, nájdem v nich zaujímavé momenty. Nie je to hotová vec — skôr mi to navodí atmosféru. Zostrihám to a vytvorím z toho slučku, ktorá ma začne motivovať, takže je to vlastne niečo ako gitarový riff, ale na synťáku.

Vytvoriť špecifický riff je dôležité, aby skladba nepôsobila genericky. Až potom riešim melódiu a tam sa ukáže, čo bude root nota. Pri tvorbe som vždy inšpirovaný zvukom, nie melódiou — tá prichádza až neskôr.


10. Ako, kedy a kde sa zrodila dark elektro scéna na Slovensku — kto boli jej poprední aktéri a akú úlohu pri tom zohral KIFOTH a jeho členovia?

To ti úplne neviem povedať, ale ako si to pamätám ja, myslím si, že sme boli niekde pri začiatkoch na Slovensku. Osobne som bol uchvátený elektronikou — prvé, čo som počúval, boli Kraftwerk a Depeche Mode niekedy okolo roku 1986, keď sa cez ilegálne nahrávky počas komunizmu začal šíriť vplyv elektroniky.

Moja prvá EBM skladba bola Headhunter od Front 242 v roku 1988, potom nasledovali Ministry — Twitch a Skinny Puppy — Rabies v roku 1989. Skoršie nahrávky sa k nám mohli dostať možno rok-dva predtým, keď sa tento štýl ešte len formoval.

Elektronická hudba bola však úplne iná než rock, punk či metal, ktoré tu už existovali. Mať gitaru bola jedna vec — mať syntetizér druhá. Na Jolane sa hrať dalo, ale syntetizátory stáli vtedy ekvivalent ročného platu, samplery aj viac. Tento štýl vznikal na západe a nebolo sa od koho učiť.

Prvý koncert tohto druhu, ktorý si pamätám, bol Front Line Assembly v Prahe v roku 1991. Prepojiť sampler, MIDI sekvencér, bicí modul a klávesy si vyžadovalo know-how. U nás to mali ako prví správne zapojené depešáci Monte Rosa, v Čechách Oceán.

Za pionierov považujem The Dark — ich demo Lies for the Best Family z roku 1991 bolo celé spravené na Roland D-20. Dostalo nás to, ale nemali sme ani know-how ani peniaze — mali sme 15 rokov. Najlacnejšia samohrajka bola Casio SA-1, na ktorú som šetril celý rok. Založili sme kapelu Bismarck a nahrali demo na kazetu — živé nahrávanie cez magnetofón, kláves z Rakúska, Casio, Atari 800 XL bicie, Jolana s vlastným boosterom a železnou tyčou. Sample z rádia púšťané z druhého prehrávača — všetko live 🙂

V roku 1993 vyšiel album Clear od The Dark — Roland W-30 plný samplov Front Line Assembly — to bola špička. Paralelne vychádzali Gun Dreams či Vanessa a my sme začali používať Amigu 500 na sampling. Myslím, že sme boli druhý alebo tretí pokus o tento štýl na Slovensku — spolu s Morbid Fancy a projektom Einleingunszeit. Hrali sme aj spoločné festivaly.

11. Aká generácia stojí za dianím na slovenskej dark elektro scéne — sú to ľudia vyrastajúci v 80. rokoch alebo neskôr?

Sme jedna partia, ktorá sa pozná roky. Projekty vznikali a mizli, niektoré ostali. The Dark už nie je aktívny, ale občas vystúpi — naposledy 2019, kde som Ďura supportoval. Sme v kontakte — aj cez moje hranie s Vanessou (2023–2025).

Ďalšími stálicami sú ľudia okolo Terminal State, Disharmony či Last Influence of Brain — máme medzi sebou prepojenia a projekty. Všetci sme približne rovnaká generácia — projekty vznikali 1989–1993 ako reakcia na vlnu EBM a electro-industrialu.

Hudobné vplyvy: Front 242, Nitzer Ebb, Front Line Assembly, Skinny Puppy, Ministry, Nine Inch Nails — ale aj temnejšia alternatíva ako The Cure.

Vizuálne sme boli silne ovplyvnení dystopickým sci-fi — horory, filmové sample, čierna estetika. Obrovský vplyv mal HR Giger — viditeľný napríklad na obale The Dark. Diapozitívy z ich koncertov boli tak fascinujúce, že som im ich po koncerte v Trnave lopol 🙂


12. Ak si dobre pamätám, v druhej polovici 90. rokov a na prelome tisícročí bývali spoločné goth a dark industrial akcie, napríklad fetish party v Bratislave. Ako dlho trvalo prepojenie elektro a goth scény a v čom mali k sebe blízko? Hral KIFOTH koncerty na podobných akciách a ak áno, aké máš na ne spomienky?

Presne ako spomínaš — boli to roky, keď sme sa tešili našej alternatívnej scéne. Festivaly sme si organizovali sami s kamarátmi a nadšencami — najmä v Bratislave, Trnave a Malackách.

Z goth scény boli hlavnými reprezentantmi Last Days of Jesus a Ľahká múza. Na festivaly sme však pozývali aj zahraničné kapely — vždy nejaké projekty z Česka, a napríklad svoj úplne prvý koncert odohral v Trnave americký projekt JIHAD, ktorý existuje dodnes. James, jeho hlavný protagonista, nás stále navštevuje a má Slovensko rád.

Nazývali sme to „čierna komunita“ — fanúšikovia gothu a elektroniky mali k sebe vždy blízko. Obdobie približne 1995–2005 bolo podľa mňa charakteristické tým, že väčšina akcií mala takéto spoločné zloženie. Spomienok je veľa — boli to skutočne subkultúrne podujatia v podzemných kluboch: v Bratislave Účko a Duna, v Trnave Káčko, v Malackách Archa či kulturák.

.

13. Čo boli centrá dark elektro diania na Slovensku (kapely, labely, akcie) a ako dlho trval zlatý vek žánru na domácej aj zahraničnej scéne?

Zlatý vek, keď sa hrávalo najviac, bol približne 1995–2010. Začiatok bol založený najmä na komunite fanúšikov. Vychádzal svetoznámy fanzin Crewzine, robili sme štýlové diskotéky v Bratislave (Dúbravka) a Trnave, koncertovali The Dark, neskôr Morbid Fancy a KIFOTH.

Po roku 1995 vznikali ďalšie projekty a organizovali sa minifestivaly. Ryby rozbehol Aliens Production — najprv kazetové kompilácie. Medzi aktívne projekty patrili KIFOTH, Terminal State, Ľahká múza, Abuse, Morbid Fancy, Cyborg, Anima Mundi či Einleitungszeit. Label Front CD neskôr vydal KIFOTH aj Neural Paralytic.

Zlatý vek žánru v Európe nastal až po roku 2000 — vznikalo veľa nových kapiel a festivaly boli najplnšie. Wave-Gotik-Treffen, goth/darkwave festival založený v roku 1992, priviedol do roku 1999 väčšinu priekopníkov na svoje pódiá a následne prišla revival vlna trvajúca približne do roku 2010 — kapely výrazne ovplyvnené zakladateľmi žánru. V tom období na festivale opakovane vystúpili aj KIFOTH a Last Days of Jesus. Vrchol návštevnosti WGT bol okolo rokov 2009–2012, no dodnes ide o najväčšie stretnutie komunity.


14. Začiatkom milénia som sa vďaka Rybymu dostal k mexickým EBM kapelám ako Cenobita, Hocico či Amduscia. Mal KIFOTH kontakt s niektorými z nich a v čom boli iní alebo dôležití pre celý žáner?

Trafil si 😊 Hocico boli naši kolegovia z labelu Out of Line a absolvovali sme s nimi európske turné — časť Nemecka a Holandska — ako putovný minifestival. Každý večer hrali tri kapely: KIFOTH, Culture Kultur a Hocico. Každý priniesol niečo trochu iné, ale spolu to fungovalo skvele — kluby boli plné a ľudia sa bavili.

Pre KIFOTH to bolo turné Spectrebreakers, na bicích nás podporoval Solo z Last Influence of Brain — 10 koncertov za 12 dní. S Erikom a Óscarom z Hocico sme tvorili silnú partiu — celé turné sme strávili v nightlineri, teda autobuse používanom na dlhé tour. Bol prestavaný pre desať ľudí — každý mal posteľ, bola tam kuchynka, bar a vzadu obývačka s telkou a PlayStation. Cez deň cestovanie, večer koncert, v noci balenie a ráno znovu na cestu.

Týždeň pred nami ho používali Backstreet Boys na Millennium tour — bývali v ňom piati 😊

V Berlíne sme ostali dva dni — vyrazili sme po kluboch a jedného člena „stratili“. Silná partia 🙂 Raz možno zverejním dokument z turné, ktorý som natáčal — aj s rýchlokurzom slovenských a mexických nadávok.

Z turné vzniklo live CD Tierra Electrica. Neskôr sme sa stretli aj na WGT a naposledy hrali spolu vo Viedni na turné Extinction of Mankind (2017).

A Amduscia? Áno — hrali sme spolu na WGT. Pobavilo ma, keď jeden člen povedal, že je bratranec Erika z Hocico. Zasmial som sa, že v Mexiku sú všetci bratranci — či to bola pravda, netuším 🙂

15. V posledných rokoch do elektro-synth sveta presahujú chápadlá z rôznych subkultúrnych podhubí — dovolím si povedať, že často od ľudí, ktorí majú blízko k metalu — napr. dungeon synth, retro synth-wave, bezbeatový dark ambient atď. Ako sú tieto subžánre vnímané tradičnými EBM/dark-industriálnymi pioniermi? Je tam perspektíva prieniku (spoločné akcie, releasy…) alebo sú to oddelené svety?

V dnešnom svete je už ťažké zaškatuľkovať niečo do jedného štýlu. Čisté štýly ako také tu už boli dávno — dnes vznikajú skôr fúzie. Mňa to často nadchýna, ale nie vždy to viem jednoznačne zaradiť ako konkrétny štýl. Je to skôr niečo, ako spomínaš — možno subžáner, no hudba sa neustále vyvíja a kapely menia svoj sound.

Len málo kapiel hrá celý život to isté s rovnakým setupom. Mnohé robia fúzie, aby po rokoch nevykrádali samy seba, a nové projekty sa často hľadajú a každým albumom posúvajú inde. Dá sa to popísať ako mix žánrov, ale niekedy je ťažké zaškatuľkovať aj samotnú kapelu — napríklad Ministry: Twitch vs. Filth Pig, alebo Front Line Assembly: Caustic Grip vs. IED.

Ja tam perspektívu vidím. Darkwave je pre mňa skôr filozofia kapely a atmosféra než konkrétna štruktúra. Milujem Comaduster — spevové postupy sú experimentálne a viem si predstaviť spoločné akcie či kompilácie. Znie to ako soundtrack temného života, z ktorého do budúcnosti nepozerá nič dobré — temné miesto, do ktorého počas počúvania padneš. Také sú aj kompilácie Aliens Production — ťažká zmes vytvárajúca zlovestnú atmosféru.


16. Aký máš názor na noise a existuje niečo ako dark-industrial manifest?

Noise je pre mňa osobne zaujímavý experiment, ale nedokázal by som počúvať celý album — možno tak 15 minút maximum.

Za určitý dark-industrial manifest považujem slovenské kompilácie vydávané Aliens Production, ale aj kompiláciu Dark Wars alebo vydania TOMAS od Electrofrequent — pre mňa legendárne projekty svetovej úrovne, ktoré zároveň prezentujú to najlepšie zo slovenskej scény. Treba povedať, že kvalita slovenskej temnej elektroniky je vo svete veľmi uznávaná.

.

17. Kam vo svete sa dostal KIFOTH v rámci koncertov, spolupráce s labelmi a kapelami? Čo boli top highlighty vašej kariéry?

Labely aj festivaly (vrátane Wave-Gotik-Treffen) som už spomenul. Možno som nespomenul koncerty, kde sme si splnili sny — hrali sme pred Nitzer Ebb, Die Krupps, Skinny Puppy či Combichrist a na festivaloch spolu s Leather Strip, Hocico, Dive, Haujobb, Vomito Negro, Velvet Acid Christ, Placebo Effect, Suicide Commando, Mortiis, Absurd Minds, In Strict Confidence, Atari Teenage Riot a mnohými ďalšími idolmi.

Ako jeden z prvých fanúšikov The Dark som s nimi nakoniec vystúpil ako koncertný hráč, keď sme predskakovali Front 242 — dokonca si požičali moje klávesy. Bol som fanúšikom Vanessy a napokon som sa stal jej členom — napísal som väčšinu skladieb na CD Ghost Army a album produkoval. Odohrali sme tri turné — najúspešnejšie v ich histórii z hľadiska návštevnosti — viac než 40 koncertov (2019–2025).

Zahral som si aj s muzikantmi, ktorí boli mojimi ikonami: Daniel Rodný, Mojmír Papalescu, Jarda Stuchlý, Tuzex, Ďuro z The Dark či Boris Brna. Hosťoval som na pódiu so Samhain a Last Influence of Brain, produkujem a hrám s projektom Eclipsed.

Množstvo spoluprác a remixov — napríklad remix skladby Captagon pre Vanessu od Jürgena Englera (Die Krupps), remixy pre Sleepwalk, Brain Leisure, Front Line Assembly, Conjure One či komunitné remixy s Kenom Marshallom (Skinny Puppy, Download, Numb).

Spolupracoval som aj s Jamesom Mendezom (JIHAD) a Donom Gordonom (Numb). Aktuálne participujem na Subcon remixoch — každý mesiac Cevin Key pošle stopy zo štyroch demo skladieb, asi 50 hudobníkov z nich vytvorí krátke remixy, tie sa nahrajú na server a následne z nich vznikne hodinový mix s videom. Je to veľmi zábavné, inšpirujúce a prepája to komunitu — prispievajú tam aj interpreti ako Edward Ka-Spel.


18. Mohol by si spomenúť nejakú pamätnú príhodu z koncertovania KIFOTH, na ktorú kapela spomína doteraz?

Haha, tých príhod je množstvo. Kedysi sme si zapisovali koncerty KIFOTH, ale keď ich bolo cez 150, prestali sme to sledovať. Myslím, že aktuálne ich môže byť okolo ~230 (veď je to už 33 rokov od prvého vystúpenia — ak nerátam náš úplne prvý koncert v pivnici v Petržalke pre Rybyho). A skoro každý má nejaký príbeh.

Či už prespanie po koncerte vo výklade predajne v Prahe so Sever Illusion, alebo náš útek autom cez park, keď nás naháňala polícia za rušenie nočného pokoja, pretože sme vystupovali v mestskej fontáne po 22:00 bez povolenia.

Jedno z najpamätnejších bolo určite zakončenie koncertu v cele predbežného zadržania vo Wroclawi, kde nás polícia zobrala kvôli podozreniu, že sme poškodili vybavenie klubu. Koncert skončil v sobotu okolo polnoci a polícia nás prišla priamo do klubu zadržať. Zavreli nás každého zvlášť na samotku. Manželke sa podarilo cez ambasádu zabezpečiť tlmočníka až na pondelok, keď sme mohli vypovedať pred poľským prokurátorom. Prepustili nás až po približne 36 hodinách. Kvôli tomu som nestihol let z Barcelony na služobnú cestu.

Cestou domov sme išli tak rýchlo, že nás zastavila poľská polícia za prekročenie rýchlosti. Našťastie sa to vyriešilo dohovorom — povedali sme im náš príbeh a že pokutu aj tak nezaplatíme 🙂

Je toho skrátka tona príbehov — napríklad v Poľsku chodila mestská polícia každú hodinu vyberať pokutu (úplatok) za rušenie nočného pokoja, čo vraj zabránilo zrušeniu medzinárodného festivalu. S políciou je skrátka vždy „zábava“.

V Chomutove sa mal búrať jeden klub (taký betónový bunker). Týždeň pred zbúraním sa tam organizoval ilegálny industriálny festival — čo sme samozrejme nevedeli, a zrejme ani väčšina návštevníkov. Súčasťou jednej performance bolo rozbíjanie stien a podlahy zbíjačkou. Prišlo aj pár fanúšikov z Nemecka.

Prekvapenie prišlo po 22:00, keď dorazila polícia a dala ultimátum na okamžité ukončenie akcie. Organizátor zavolal ľudí zvonka dnu, zabuchol ťažké železné dvere bunkra a zvnútra zváračkou zavrel všetky vchody. Netuším, či bola zváračka pripravená, alebo patrila industriálnej kapele — každopádne dvere sa otvorili až ráno po skončení akcie.

A z tých vyše 200 koncertov by som vedel porozprávať minimálne ďalších 50 príbehov.


19. Aké koncertné plány má KIFOTH v roku 2026?

Koncertný program k poslednému albumu bol v roku 2025 veľmi úspešný a máme nejaké pozvánky. Zatiaľ sú potvrdené dva koncerty v Karlových Varoch na dvoch letných festivaloch. Ozval sa aj klub v Brne, kde sme hrali v decembri, že by to radi zopakovali.

Chcel by som naplánovať aj 1–2 koncerty na leto u nás na Slovensku. Je ešte len január a kluby zatiaľ nevedia, aké budú mať rozpočty — tipujem, že to bude okolo 4–5 koncertov, čo je v poslednom období štandard.

Zároveň však chceme počas tohto roka nahrať nový album. Uvidíme, ako to pôjde.


20. Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio, ktoré odporúčaš

Ako som spomínal, nemám veľa času sledovať aktuálny vývoj a multimédiá sú presýtené novou tvorbou. Každý týždeň vychádza množstvo mixcloudov, ktoré si raz za čas pustím — a keď sa pozriem na playlist, vždy tam vidím minimálne 70 % názvov kapiel, ktoré vidím prvýkrát, a som lenivý dohľadávať ich albumy. Aj preto, že celková kvalita sa výrazne zlepšila. Myslím, že je to najmä dostupnosťou nástrojov, ich cenou a dostupnosťou programov — či už na tvorbu hudby, alebo jej finálne spracovanie. Promo je tiež agresívne. Kedysi som si nové kapely vyhľadával, dnes sa niekedy novým veciam skôr bránim.

Čiže ti nepoviem žiadneho nového interpreta — vyčkávam na istotu. Naposledy som si kúpil The Tear Garden – Astral Elevator, ktorý ma nadchol, najmä začiatok albumu, pretože mi pripomínal Process od Skinny Puppy :-D. Nechcem si prihrievať polievočku v Aliens Production, ale rád počúvam výberovky, ktoré vydávajú — je tam mix kapiel, z ktorých každá hrá alebo znie trochu inak, a robí to počúvanie pestrejším.

Na film som zaťažený — som hardcore sci-fi fanúšik — ale musím povedať, že v posledných rokoch nevychádza veľa inovatívnych titulov a prekvapení je málo. Bohužiaľ David Lynch zomrel a prekvapení je vo filmoch menej. Spielberg nie je veľmi aktívny a Ridley Scott občas šliapne vedľa. Zdá sa mi, že seriálové produkcie niekedy dosahujú vyššiu kvalitu — aj keď ich teraz nie je veľa. Nie som pritom striktne sci-fi — aj keď Battlestar Galactica je pre mňa grál. Rád si pozriem seriály od Noaha Hawleyho ako Fargo, potešil ma aj jeho Votrelec — aj keď to nebolo úplne to, čo som očakával, ale posunul status quo.

Knihy — som čistokrvný Philip K. Dick, William Gibson, Terry Pratchett, Douglas Adams. Myslím, že som prečítal asi 95 % ich tvorby, ale vždy sa k nim dá vrátiť. Inak čítam rôzne príručky a životopisy skôr počúvam ako audioknihy. Počas dovolenky si rád čítam poviedky — konkrétne každý rok vychádza antológia Fantázia od slovenských autorov a musím povedať, že máme veľa mladých talentov.

Hry nehrávam a tetovacie štúdio, ktoré obdivujem, je Recoil Free Art Studio v Trnave — Laco je fakt kráľ.


21. Je niekto na domácej alebo zahraničnej scéne, s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?

Týmito otázkami si ma celkom vyčerpal 🙂 a priznám sa, že som Jablká predtým nepoznal. Keď si ma oslovil, pozrel som si stránku a objavil som veci, o ktorých som netušil, a veľmi zaujímavé rozhovory — wow, dobrá práca. Teraz to prehliadam a vidím veľa super materiálu. Dúfam, že nevyberiem niekoho, koho už máte — ale mohli by ste vyspovedať Waldemara, organizátora festivalu Hradby Samoty. Prebrať históriu, kam to smeruje a aj nejaký background.


22. Motto alebo odkaz na záver

Robte to, čo vás baví — vždy sa nájde niekto, komu sa to bude páčiť. A robte veci tak, aby po vás zostal nejaký odkaz a mohli ste ovplyvniť budúcnosť k lepšiemu. Neviem, čo bude po smrti — ale čo ak reinkarnácia naozaj funguje? Chcel by som sa narodiť do niečoho lepšieho 🙂

  

============================================================================ 

Links:

https://www.facebook.com/KIFOTH.bandprofile

https://kifoth.bandcamp.com/music 

============================================================================

1. Who are you, what are you doing these days, and what’s capturing your attention right now?

Hi — I’ve been doing quite a lot of remixes lately. I already completed one in January for The Witch Say No, a Russian project I really like for its melodies and vocal delivery. This month a label also asked us to contribute a cover for a Skinny Puppy tribute CD coming out in the summer.

Right now I’m finishing six tracks for a remix album titled Artificial Territory, featuring reworks of songs from our latest record. So I’m genuinely busy — it’s hard to find time for anything else. Besides that, our politics have started to seriously annoy me :-D

2. In November you released “Lost Territory” on the Slovak label Aliens Production. A legendary local band and a legendary local label — both active in the same genre for decades — yet this is your first collaboration. How did it happen and why only now?

Yes, we’ve known each other since around 1993 and performed together several times with Disharmony. The opportunity only came now because we were always booked by other labels.

Right after our first demo tape, German label VUZ Records — which released Wumpscut — contacted us, and we signed with them before we were even eighteen for the album Ebola (1995). The label later went bankrupt and only resumed activity after 2012.

In the meantime, Front CD from Piešťany released our limited Spectaclebreakers (1999) and sold the rights to Out Of Line, who reissued it and licensed US rights to Interbeat Records. These were strong labels with solid distribution.

Out Of Line also promoted us heavily — organizing tours in Germany and the Netherlands with Hocico, placing us twice at Wave Gothic Treffen, releasing Fundamentum Divisions, and issuing the live compilation Tierra Eléctrica.

Later we parted ways because aggrotech was becoming dominant in Germany while we had a stronger US audience. From then on we chose labels based on market size and distribution reach.

Eventually we released Accebity Torrent and Violence Corporation with Vendetta Music. After a longer hiatus, EK Product approached us — their flexibility and speed impressed us, releasing material within three months.

This time we had three offers again. We skipped the US option, hoping for live support, and another EU label wasn’t fully rooted in the genre. Ryba maintains a high standard for Slovak electronic music and we had positive collaboration before, so we agreed over a beer.

Aliens Production proved highly professional — from artwork and mastering to promotion and distribution. I’m glad we did it.

3. Lost Territory features four new tracks and nine reworks of older songs by domestic and international dark electro bands. How did this concept come together?

In recent years I’ve been extremely busy — working on Eclipsed projects and collaborating intensively with Czech band Vanessa as songwriter, co-producer, and live member from 2019 to 2025.

We had several demo songs for KIFOTH but they didn’t form a coherent concept, so we initially planned an EP. While preparing digital reissues of our albums in 2025, I rediscovered remix material and had also been producing many remixes recently.

I reached out to bands I’d worked with — and interest exceeded expectations. More than ten bands participated, so not everything fit onto one CD. I’m glad they did excellent work and that we could promote them through KIFOTH.

4. How would you characterize the themes of the four new KIFOTH tracks in relation to global and local events of the past few years?

KIFOTH has always tried to highlight current issues and what may follow from them, encouraging listeners to reflect on how they can influence the future. Each track carries a message — many are directly referenced in the lyrics — but the overarching theme is sustainability.

It’s perhaps most explicit in Words to Fear. We should be thinking about what we leave behind for future generations. Many people simply don’t care. There’s also Medical Care, which addresses the present generation — our healthcare system here is already close to collapse.

5. Is humanity’s accelerating drift toward dystopia and the replacement of people by AI the fulfilment of EBM’s predictions? Are we living in the “golden age” imagined by dark industrial bands?

Replacing people with AI wouldn’t be a good solution, but I believe it should be used where objectivity is needed. AI is like fire — a good servant but a bad master if things get out of hand.

I can imagine it assisting in judicial processes or acting as an aid in sports officiating — gathering facts rather than making final decisions. Corruption is everywhere, and greed is a natural human trait visible in global events.

Personally, I’d prefer a future closer to Star Trek, but voters often choose a dystopian path believing naïve opportunists will end up on top. The global pandemic already had a dystopian atmosphere — we experienced that five years ago. So yes, we may well be rushing toward a sci-fi EBM golden age :-D

6. Lost Territory features slow- to mid-tempo EBM created by Key Head, Mir Colon, and Blažena. How do you complement each other creatively, and what defines each of you musically?

I handle the overall musical concept — composition and sound design. Mir Colon is responsible for lyrics and vocals. Blažena supports mainly in live performances, and all three of us contribute collaboratively to production.

He was more involved this time — arranging drum parts — and I believe he’ll play an even larger role on the next album. We produce everything ourselves rather than using an external producer. Everyone contributes ideas; the result is a compromise rather than consensus — and each input leaves its mark on the final outcome.

7. What gear did you use while composing the new album? Do you rely on analog gear, original samples, or specific machines/software?

It’s a real mixture. We used more original sampling in the past, but now sample libraries are so extensive that recording new material isn’t always necessary. When we sample, it’s often phrases from films or documentaries — like in Medical Care or Words to Fear.

Metal hits and loops come from sample libraries, but bass, strings, and synths are about 95% hardware-based. I’ve built a large synth collection over the years. I rarely create sounds entirely from scratch — I modify factory presets and layer them, sometimes with VSTs, to add grit.

For example, Cowardice opens with textures from Wavestation EX and Yamaha CS1X, with analog sounds from MS-20 and Prophet Rev2. Drums are based on an Alesis SR-16 layered with metallic/noise samples from Kontakt. Medical Care blends VST with hardware — Moog Sub37 bass, Nord Lead 2 electronics, V-Synth strings, and Arturia DrumBrute hi-hats.

8. How do you create beats and rhythm — how do you approach BPM and sound design?

Rhythms emerge spontaneously once a core riff appears. I don’t follow a traditional writing process — I’m driven by sound. Sometimes it starts with a bass sequence, sometimes with an improvised rhythmic loop or sample that becomes the foundation for development.

BPM could be approached more analytically, since it shapes atmosphere, but often the tempo naturally fits the sample or loop, and I don’t overthink it afterward.

9. If the riff is the structural building block of a song in guitar music, what plays that role in electronic music?

I often just improvise — twisting knobs and coming up with melodies, twists, and arpeggios, recording them straight into the DAW. When I listen back to those sessions, I find interesting moments. It’s not a finished piece — it just creates an atmosphere. I edit it down and turn it into a loop that motivates me further, so it becomes something like a guitar riff — just played on a synth.

Creating a distinctive riff is important so the track doesn’t sound generic. Only afterwards do I deal with melody, and that’s where the root note reveals itself. I’m always inspired by sound rather than melody — melody comes later.

10. How, when, and where did the dark electro scene emerge in Slovakia — who were the key actors, and what role did KIFOTH and its members play?

I can’t give a definitive answer, but from my perspective we were somewhere near the beginning in Slovakia. I was fascinated by electronics early on — I listened to Kraftwerk and Depeche Mode around 1986, when electronic influences started spreading through illegal recordings during communism.

The first EBM track I heard was Front 242’s Headhunter in 1988, followed by Ministry’s Twitch and Skinny Puppy’s Rabies in 1989. Earlier recordings may have reached us a year or two before that, when the style was still forming.

Electronic music was completely different from rock, punk, or metal. Owning a guitar was one thing — owning a synthesizer another. You could play on a cheap guitar, but synths cost the equivalent of a yearly salary. The style developed in the West — there was nobody to learn from.

The first concert I remember was Front Line Assembly in Prague, 1991. Connecting samplers, MIDI sequencers, drum modules, and keyboards required real know-how. Monte Rosa in Slovakia and Oceán in Czechia were early adopters.

The pioneers here were The Dark — their demo Lies for the Best Family (1991) was made entirely on a Roland D-20. It blew us away, but we lacked money and knowledge — we were 15. My first keyboard was a Casio SA-1. We formed Bismarck and recorded a cassette demo live — Austrian keyboard, Casio, Atari drum programming, Jolana guitar with homemade booster, metal rod, radio samples triggered live 🙂

By 1993 The Dark released Clear — Roland W-30 loaded with samples — top tier locally. Alongside Gun Dreams and Vanessa we started sampling on an Amiga 500. I think we were the second or third attempt at this style in Slovakia — together with Morbid Fancy and Einleingunszeit — and we shared festival stages.

 

11. Which generation shaped the Slovak dark electro scene — people raised in the 80s or later?

We’re a long-connected community. Some projects faded, some remained. The Dark aren’t active but appear occasionally — last in 2019, where I supported Ďuro. We stay in contact — also through my work with Vanessa (2023–2025).

Other constants include Terminal State, Disharmony, Last Influence of Brain — many shared collaborations. We’re largely the same generation — projects formed between 1989–1993 as a response to the EBM/electro-industrial wave.

Musical influences: Front 242, Nitzer Ebb, Front Line Assembly, Skinny Puppy, Ministry, Nine Inch Nails — plus darker alternative like The Cure.

Visually we were influenced by dystopian sci-fi — horror aesthetics, film samples, black stage imagery. HR Giger was hugely influential — visible for example on The Dark artwork. Their projected slides fascinated me so much I “borrowed” them after a concert 🙂

12. If I remember correctly, in the late 90s and around the turn of the millennium there were joint goth and dark industrial events — for example fetish parties in Bratislava. How long did the connection between electro and goth scenes last, and what brought them close together? Did KIFOTH play such events — and what memories do you have of them?

Exactly as you mention — those were years when we truly enjoyed our alternative scene. We organized festivals ourselves with friends and enthusiasts — mainly in Bratislava, Trnava, and Malacky.

Key representatives of the Slovak goth scene were Last Days of Jesus and Ľahká múza. But we also invited foreign bands — usually projects from Czechia — and for example the American project JIHAD played its very first show ever in Trnava. It still exists today, and James still visits us and loves Slovakia.

We called it the “black community” — goth and electronic fans were always close. Roughly 1995–2005 most events shared that lineup. Many memories — truly subcultural underground venues: Účko and Duna in Bratislava, Káčko in Trnava, Archa and the cultural hall in Malacky.

13. What were the centers of dark electro activity in Slovakia (bands, labels, events), and how long did the genre’s golden age last locally and internationally?

The golden age — when shows were most frequent — was around 1995–2010. It started as a fan-driven community. The internationally known fanzine Crewzine was published, themed club nights were organized in Bratislava and Trnava, and concerts by The Dark, later Morbid Fancy and KIFOTH took place.

After 1995 more projects emerged and mini-festivals appeared. Ryby launched Alien Productions — initially cassette compilations. Active projects included KIFOTH, Terminal State, Ľahká múza, Abuse, Morbid Fancy, Cyborg, Anima Mundi, and Einleitungszeit. Label Front CD later released KIFOTH and Neural Paralytic.

Europe’s golden age came after 2000 — many new bands and packed festivals. Wave-Gotik-Treffen, founded in 1992, hosted most pioneers by 1999, followed by a revival wave lasting until about 2010. KIFOTH and Last Days of Jesus appeared there repeatedly. Attendance peaked around 2009–2012, though it remains the largest gathering today.

14. At the beginning of the millennium I discovered Mexican EBM bands like Cenobita, Hocico, and Amduscia thanks to Ryby. Did KIFOTH interact with them, and what made them distinctive or important to the genre?

Good catch 😊 Hocico were our label mates at Out of Line and we toured Europe with them — Germany and the Netherlands — as a traveling mini-festival. Each night featured KIFOTH, Culture Kultur, and Hocico. Everyone brought something different but together it worked perfectly — packed clubs and great crowds.

It was the Spectrebreakers tour for KIFOTH, with Solo from Last Influence of Brain supporting us on drums — 10 shows in 12 days. We bonded strongly with Erik and Óscar — living together in a nightliner tour bus converted for ten people, with bunks, kitchenette, bar, and lounge with TV and PlayStation. Travel by day, show at night, pack up, repeat.

A week before us it had been used by the Backstreet Boys on their Millennium tour 🙂

We stayed two days in Berlin — explored clubs and “lost” one band member 🙂 I filmed much of the tour — maybe I’ll upload the documentary someday, including a crash course in Slovak and Mexican swear words.

The tour produced the live CD Tierra Electrica. Later we met again at WGT and last shared a stage in Vienna during the Extinction of Mankind tour (2017).

As for Amduscia — yes, we played together at WGT. I laughed when one member said he was Erik’s cousin — I joked everyone in Mexico must be cousins 🙂 Whether true or not — who knows.

15. In recent years, various subcultural scenes have been reaching into the electro-synth world — often from people close to metal — such as dungeon synth, retro synthwave, beatless dark ambient, etc. How are these subgenres perceived by traditional EBM/dark-industrial pioneers? Is there potential overlap (shared events, releases), or are these separate worlds?

Today it’s difficult to put anything into a single stylistic box. Pure genres existed long ago — now we see fusions. I’m often excited by it, though I can’t always classify it clearly. It’s more like what you mention — perhaps subgenres — but music evolves and bands change their sound.

Very few bands play the same thing with the same setup all their lives. Many embrace fusion to avoid repeating themselves, and newer projects shift direction with each album. You can describe it as genre blending, but sometimes even a band becomes hard to categorize — Ministry’s Twitch vs. Filth Pig, or Front Line Assembly’s Caustic Grip vs. IED.

I do see potential there. Darkwave for me is more about philosophy and atmosphere than structure. I love Comaduster — experimental vocal approaches — and I can imagine joint events or compilations. It sounds like a soundtrack to a bleak life where nothing hopeful lies ahead — a dark place you fall into while listening. Alien Production compilations often create exactly that ominous atmosphere.

16. What is your view on noise, and is there something like a dark-industrial manifesto?

Noise is an interesting experiment for me personally, but I couldn’t listen to a full album — maybe 15 minutes at most.

As for a “manifesto”, I see Slovak compilations released by Aliens Production — and also Dark Wars or releases from Electrofrequent — as legendary world-class outputs representing the best of the Slovak scene. It should be said that the quality of Slovak dark electronic music is widely respected internationally.

17. Where in the world has KIFOTH reached through concerts, labels, and collaborations? What were the highlights of your career?

I already mentioned labels and festivals like Wave-Gotik-Treffen. But we also fulfilled dreams by opening for Nitzer Ebb, Die Krupps, Skinny Puppy, Combichrist, and sharing festivals with Leather Strip, Hocico, Dive, Haujobb, Vomito Negro, Velvet Acid Christ, Placebo Effect, Suicide Commando, Mortiis, Absurd Minds, In Strict Confidence, Atari Teenage Riot, and many others.

As an early fan of The Dark I later performed live with them when we supported Front 242 — they even borrowed my keyboards. I was also a fan of Vanessa and eventually became a member, writing most of the material for Ghost Army and producing the album. We completed three tours — their most successful attendance-wise — over 40 shows between 2019–2025.

I performed with musicians who had been my idols — Daniel Rodný, Mojmír Papalescu, Jarda Stuchlý, Tuzex, Ďuro from The Dark, Boris Brna — guested with Samhain and Last Influence of Brain, and work with Eclipsed.

Many collaborations and remixes — including Vanessa’s Captagon remixed by Jürgen Engler, remixes for Sleepwalk, Brain Leisure, Front Line Assembly, Conjure One, and community projects with Ken Marshall.

I’ve collaborated or improvised live with James Mendez and Don Gordon. Currently I participate in Subcon remix sessions — every month Cevin Key shares stems from demos, around 50 musicians create short reinterpretations, and these are assembled into an hour-long mix with video. It’s inspiring and community-driven — contributors include artists like Edward Ka-Spel.

.

18. Can you recall a memorable story from KIFOTH’s live shows that the band still talks about today?

Haha — there are tons of stories. We used to keep track of KIFOTH gigs, but once we passed 150 we stopped counting. I think we’re somewhere around ~230 now (it’s been 33 years since our first show — not counting the very first basement gig in Petržalka we played for Rybyho). And almost every show comes with its own story.

From sleeping in a shop window in Prague after a gig with Sever Illusion, to escaping by car through a park while the police chased us for disturbing the peace — because we were performing in a city fountain after 10pm without permission.

One of the most memorable ones was definitely ending a concert in a holding cell in Wrocław. The police took us in on suspicion of damaging club equipment. The show ended around midnight on Saturday, and they came straight to the venue to detain us. Each of us was locked in solitary. My wife managed to arrange an interpreter through the embassy, but only by Monday — so we could testify before a Polish prosecutor. We were released after roughly 36 hours. Because of that, I missed a flight from Barcelona for a business trip.

On the way home we were driving so fast that Polish police stopped us for speeding — luckily we talked our way out of it. We told them our story and basically said they wouldn’t get any money from us anyway 🙂

There are loads more stories — like in Poland where municipal police would come every hour to collect a “fine” (a bribe) for noise disturbance, which supposedly prevented an international festival from being shut down. Dealing with the police always seems to be part of the fun.

In Chomutov, there was a club scheduled for demolition — basically a concrete bunker. A week before it was torn down, someone organized an illegal industrial festival there. We didn’t know that, and probably neither did most of the audience. One performance involved smashing walls and floors with jackhammers. Some fans even came over from Germany.

The surprise came after 10pm when the police showed up and demanded the event stop immediately. The organizer called everyone inside, slammed the heavy iron doors shut, and welded all entrances from the inside. I don’t know whether the welding gear was prepared in advance or belonged to one of the industrial bands — but the doors only opened the next morning after the event ended.

And out of those 200+ shows, I could easily tell another fifty stories.

19. What are KIFOTH’s live plans for 2026?

The touring cycle for the last album went very well in 2025 and we’ve received some invitations. So far, two summer festival shows in Karlovy Vary are confirmed. A club in Brno where we played in December has also reached out about repeating the gig.

I’d like to plan one or two shows in Slovakia during the summer as well. It’s still January and clubs don’t yet know their budgets — I’d estimate around 4–5 shows, which has been our standard recently.

At the same time, we want to record a new album this year. We’ll see how that goes.

.

20. A music album, book, film, series, video game, and tattoo studio you’d recommend

As I mentioned before, I don’t have much time to follow current trends, and multimedia is completely saturated with new releases. Every week there are tons of Mixcloud sets coming out — I play some from time to time — and when I check the tracklists, at least 70% of the band names are completely new to me, and I’m honestly too lazy to chase down their albums. Partly because overall quality has improved a lot. I think that’s mainly due to the accessibility and price of tools and software — both for making music and for final production. Promotion is aggressive as well. I used to actively search for new bands — nowadays I sometimes resist new stuff instead.

So I won’t name any new artists — I wait for proven ground. The last thing I bought was The Tear Garden – Astral Elevator, which really impressed me, especially the opening part of the album because it reminded me of Process by Skinny Puppy :-D. I don’t want to plug Aliens Production too much, but I enjoy their compilations — they mix bands that all sound a bit different, which keeps listening interesting.

When it comes to film, I’m biased — I’m a hardcore sci-fi fan — but I have to say recent years haven’t brought many innovative titles or surprises. Sadly David Lynch is gone, Spielberg isn’t very active, and Ridley Scott sometimes misses the mark. It feels like TV productions occasionally reach higher quality these days, even if there aren’t that many standout series either. I’m not strictly sci-fi though — even if Battlestar Galactica is the holy grail for me. I enjoy Noah Hawley’s work like Fargo, and I appreciated his Alien series too — even if it wasn’t exactly what I expected, it did push the status quo forward.

Books — I’m pure Philip K. Dick, William Gibson, Terry Pratchett, Douglas Adams. I think I’ve read about 95% of their work, but there’s always something worth revisiting. Otherwise I read manuals and listen to biographies as audiobooks. On holidays I enjoy short fiction — especially the annual Slovak anthology Fantázia, which proves we have plenty of young talent here.

I don’t play games, and the tattoo studio I admire is Recoil Free Art Studio in Trnava — Laco is truly a king.

21. Is there anyone from the local or international scene you’d like to see interviewed on Jablká ďaleko od stromu?

These questions have pretty much exhausted me 🙂 and I have to admit I didn’t know Jablká before. When you approached me I checked out the site and discovered things I had no idea about and some very interesting interviews — wow, good job. I’m browsing through it now and there’s a lot of great material. Hopefully I won’t pick someone you’ve already covered — but you could interview Waldemar, the organizer of the Hradby Samoty festival. Talk about the history, where it’s heading, and some background context.

22. Final motto or message

Do what you enjoy — there will always be someone who appreciates it. And do things in a way that leaves something behind you, something that can influence the future for the better. I don’t know what happens after death — but what if reincarnation actually works? I’d like to be reborn into something better 🙂