#314 Zemetras // Doom Metal // Lukáš, Miyia, Adela, Maťo // 9.8.2026

 

 

 

1. Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?

Lukáš: Zdravím JDØS, som Lukáš, robím, čo sa dá. Práve v týchto augustových dňoch ma zaujíma, kde sa dá efektívne nájsť chládok a klíma.

Miyia: Čauko, tu Miyia. Ja prázdninujem a mamičkujem, taká klasika.

Adela: Servuste, ja zas robím všetko a nič zároveň.


2. Kedy, ako a prečo vznikla idea Zemetrasu a ako sa premieňali myšlienky na slová a slová na skutky?

Lukáš: Raz mi kamarátka Linda predstavila Adel na koncerte a povedala: „Toto je super speváčka.“ Neskôr som sa dostal k jej skladbám a povedal si, že jej hlas má v sebe melanchóliu, ktorá sa dá využiť v grunge alebo doom/sludge.

Následne sme sa s Maťom zhodli, že ani ja, ani on nevieme písať grunge a že nás to viac ťahá k doom metalu.

Myšlienky sa premenili na skutky, keď som ukecal Adel, nech to skúsi. Znelo to dobre a ostatné sa potom doladilo relatívne rýchlo.

Adela: Mňa zoznámil s doomom Miki Hank (náš zvukár z DeadZeus Sound, gitarista a spevák začínajúceho heavy psych doom projektu z Prahy, ex-Miea), ktorý mi už v minulosti riešil hudbu v iných projektoch. Zistila som, že je to veľký profík, dobrá duša a skvelý človek. Posunul mi myšlienku vytvoriť si doomovú kapelu a nasmeroval ma na niekoľko konkrétnych svetových mien.

Vŕtalo mi to hlavou a zhodou okolností minulý rok v týchto dňoch, keď sme sa s Lukinom a Maťom presúvali do Bratislavy na koncert Hrobára, prišla debata aj na túto tému a už bola ruka v rukáve.

Pár týždňov nato sme sa tri prúty Zemetrasa stretli v skúšobni v Banskej Štiavnici...

 

3. Hoci je kapela nová, jej členovia nie sú na scéne neznámi. Kto ste, kde ste doteraz hrali a ako ste sa dali dokopy?

Lukáš: Zemetras sme Adel, Mia, Vanes, Martin a ja.

Dokopy som to dal v troch fázach.

Prvá – ukecať Adel.

Druhá – nájsť zvuk.

Tretia – nájsť v Banskej Štiavnici ochotné duše na hranie.

Mia je profík zo scény, vedel som, že bude skvelý úlovok. Vanes je začínajúci talent. Našiel som ju náhodou v kaviarni. Doslova.

Tu by som chcel čitateľom odkázať: nebojte sa otravovať ľudí s dobrým nápadom. (Podotýkam – s dobrým nápadom.)

Ja s Maťom hráme spolu od šestnástich rokov v rôznych projektoch. Väčšina ľudí nás pozná najmä z crossover thrash kapely HROBAR.

Na koncerty volajte Zemetras aj HROBAR. Je to 2 v 1.

Miyia: Hrala som na gitare v kapelách In-Sane (2012 – 2017) a Distax (2013 – 2025). Žiaľ, obe sú už neaktívne, tak ma oslovila aj ponuka prejsť na basgitaru a spomaliť BPM o polovicu. 😄

Adela: Ja mám svoju akustickú kapelku El Fuego, kde hrávame covery pre najrôznejších záujemcov po celom Slovensku. Hrali sme na veľkých stageoch pre stovky ľudí, ale aj v dedinskej krčme pre pár štamgastov.

Máme aj autorské veci.

Tri.

Naspievala som aj nejaké refrény do drum & bassu v spolupráci s MC Shadym. So spomínaným Mikim a Jagom z Jakubyska sme spravili aj ďalšie elektronické veci v štýle 80's synthwave a trochu electropopu.


4. Koľko času trvalo, kým ste sa ako kapela zohrali a našli spoločný zvuk? Mali ste špeci požiadavky na nástroje a aparatúru, alebo každý prišiel s tým, čo mal, a finálny zvuk sa robil až v štúdiu?

Lukáš: Aktuálne (3. 8. 2026) sme ešte stále vo fáze zohrávania. Skúšame a dolaďujeme detaily. Základ je dobrý, musíme len trénovať dookola.

Zvuk sme našli s pomocou Mikiho Hanka (náš kamarát, producent a skvelý človek). Myšlienka zvuku je jednoduchá – budgetová špina. Hlavným zdrojom špiny je fuzz efekt (legendárny Behringer SF300), RAT modulácia a dve 6L6 hlavy. Drop B, dve gitary s lepšími snímačmi a basa. Bicie majú namiesto hi-hatky dva spojené crashe a namiesto crashov dve ride-ky.

Každý prišiel s tým, čo mal a čo bolo dostupné. Hráme na tom, čo máme, a keď budú peniaze na niečo lepšie, tak to kúpime. Finálny zvuk sa robil v štúdiu, ale hralo sa stále na tom budgetovom geari.

Miyia: Aj ja som prišla s tým, čo som mala – s ničím. 😄 Basu som si požičala od brata (Andrej Bartek) a efekt som kúpila na Vinted. Fakt! Alebo, ako by povedala Vanes... REALNE.

5. Mali ste na začiatku jasnú predstavu o zvuku, vizuále, textoch a názve kapely, alebo všetko vznikalo postupne?

Lukáš: Testovali sme dva prístupy – špinavejší sludge a klasický doom. Doom vyhral. Adelin hlas oveľa lepšie vynikne na „čistejšom“ pozadí pomalých riffov.

Texty boli pre mňa problém. V HROBAR píšem texty ja a kto ich pozná, vie, že je to brainrot v textovej forme – irónia a nadsádzka. V Zemetrase som sa musel naučiť písať úplne inak.

Vizuál a kapelný lore mám na starosti ja. Akonáhle sme sa zhodli, že sa budeme volať ZEMETRAS, identita sa našla veľmi ľahko.

Pre predstavu – prvý pracovný názov kapely bol HRON, druhý ÍVER.

Áno, môžete sa smiať.

Ale hej... máš lepší názov kapely?

No vidíš.

Miyia: Teraz neviem, či mám prezrádzať, akou prezývkou nás už minimálne dvaja ľudia volajú. 😄

Adela: Odvodenín máme viac. Sami sa s nadšením častujeme rôznymi. 🙂


6. Kedy a u koho prvého sa dostavil ten pocit, že ste si povedali: „Toto je ono. Takto presne to má byť. Sme na správnej ceste.“?

Lukáš: Keď sme sa stretli v skúšobni, zahrali si pár coverov a hlavne počuli Adelin hlas, vedeli sme, že toto je ono.

Adela: Keď chalani udreli do strún a miestnosťou sa rozozvučali tie ťažké dunivé gitary, bola a stále je to nádhera.

A ten pocit „Toto je ono, môžeme s tým ísť von.“ prišiel vo chvíli, keď sme sa prvýkrát nahrali a ja som sa konečne poriadne počula. 😅😁

Maťo: Ja s Lukášom sme už asi desať rokov nosili v hlave myšlienku spraviť nejaký doom album. Až keď mi minulý rok Lukáš pustil, ako spieva Adela, okamžite sme vedeli, že to sadne. Potom sme už len riešili, čo a ako.

Miyia: V tomto som sa rozhodla dôverovať chalanom. Doom som dovtedy vôbec nepočúvala a do Zemetrasu som prišla už k hotovej koncepcii. Takže keď povedia, že je to dobré, tak je to dobré.

Teda hudba.

K ostatným veciam sa, samozrejme, ozývam. 😄

7. Pri počúvaní Zemetrasu mnohých napadnú legendárni Windhand. Ako ste sa k nim dostali a čím vám Windhand v mori stoner doomu, sludge a iných pomalých a ťažkých kapiel učarovali?

Lukáš: Miki (producent) ukázal Windhand Adele a ona potom nám.

Premýšľal som, akú hudbu navaríme Adele na spev. Som fanúšik kapiel ako Electric Wizard, Melvins, Eyehategod či Crowbar, ale taká hudba jednoducho nesedela k typu jej hlasu.

Začal som sa preto obzerať po doom metale so ženským vokálom. Rešerš zahŕňala Jex Thoth, Witch Mountain, Windhand, Acid King, Faetooth, Kylesa, Daevar a ďalších.

Na farbu jej hlasu najlepšie sadol pomalší, riffovo orientovaný doom bez zbytočného odpútavania pozornosti prílišnou inštrumentalitou, špinou alebo dronom.

Mne osobne Windhand učarovali tým, že sila jednotlivých riffov v spojení s hlasom Dorthie vytvára úplne jedinečnú atmosféru.


8. Vzhľadom na to, že ste doteraz pôsobili v rýchlejších kapelách, ako vnímate prechod k pomalosti ako hudobníci? Nemusíte ovládať nutkanie zvýšiť BPM?

Lukáš: Hrá sa to jednoduchšie a tým, že už nesedím za bicími, tak to pomalšie aj ostane.

Miyia: Ja mám v niektorých chvíľach skôr nutkanie zvýšiť hlas. 😄

Adela: Ja zas poupratovať našu izbičku a vyniesť plechovky. 😄

Zvýšiť BPM mávam často, ale len o trochu. 🙃

Doom neocení každý. Niekoho vyslovene obťažuje, ale ja si tú ťažobu totálne vychutnávam. Tá hudba sa vie dotknúť najtemnejších kútov duše. Je emotívna a netreba sa báť do nej spadnúť, precítiť ju a potom sa z nej znova vyšplhať hore, nadýchnuť sa a pokračovať v živote s optimizmom a úsmevom na tvári.

9. Čo vnímate ako hlavnú devízu pomalej hudby? Aké kreatívne a zmyslové vnemy vám dáva a sú v niečom unikátne oproti hraniu rýchlejších žánrov?

Lukáš: Jej devízou je viac atmosféry, viac ťažoby a viac zúfalstva.

Oproti rýchlejším žánrom tu mám čas sa do hudby ponoriť.

HROBAR je ako jazda autom 180 km/h v hustej premávke.

ZEMETRAS je okreska, otvorené okná a šesťdesiatka.


10. Banská Štiavnica je podrytá sieťou baní a štôlní. Do akej miery preniká atmosféra týchto podzemných priestorov a tajomných hlbín do vašej hudby a textov?

Lukáš: Tajomné hlbiny podzemia Banskej Štiavnice sú predsa miestom, kam sme išli za Zemetrasom, aby nám odovzdal ezoterickú elitnú riffovú znalosť lopty.


11. Máte s podzemím alebo banskou históriou Štiavnice nejaký osobný zážitok či príbeh, ktorý sa premietol do vašej tvorby?

Lukáš: Zatiaľ nie.

Adela: Zatiaľ nie, ale máme v pláne ísť pozdraviť Zemetrasa do jednej z... jaskýň?

Možno niekoho privalí.


12. Čo je podľa vás najväčší omyl, ktorý si ľudia o doom metale myslia?

Lukáš: Že je to celé len jeden šum.

Adela: Že je pri jeho počúvaní nutné požívať majoránku. 🚬

Nie je.

13. V akom poradí a ako dlho vznikali skladby na nový album?

Lukáš: Prvé boli Soľ a prach, potom Misky váh. Neskôr sme už každý prichádzali s nápadmi, ktoré sme spoločne dolaďovali na skúškach.

Hudobne to máme na starosti ja a Maťo, textovo prispela skoro celá kapela.

Išli sme takou nepopulárnou cestou – nesnažili sme sa vymyslieť nič „nové“ ani „prevratné“. Vedeli sme, čo funguje, a vedeli sme, že máme Adel, ktorej spev posunie každú skladbu o kategóriu vyššie.

Skladby vznikali niekoľko mesiacov. Najdlhšie trvalo dostať sa z bodu nula do bodu, keď sme boli schopní napísať dobrú doommetalovú skladbu. Potom to už išlo oveľa ľahšie.


14. Spev na albume je výnimočný a je cítiť, že speváčka sa s atmosférou skladieb úplne zžila. Ako náročné bolo naladiť sa na tento feeling pre niekoho, kto možno nemá ortodoxné metalové alebo stoner doomové korene? (Ak ich má, ospravedlňujem sa – jej prejav je jednoducho veľmi špecifický a v metale výnimočný.)

Adela: V prvom rade ďakujem. 🤭😁

Spievam aktívne už dlhšie, takže viem, čo od svojho hlasu očakávať. Spolu s chalanmi sme mali približnú predstavu o tom, ako by to malo znieť.

Do každej skladby sa vždy snažím vložiť aj svoj vlastný rukopis. Dúfam, že sa mi to darí.

Temnejšie zákutia mám v sebe, takže zžiť sa s atmosférou je pre mňa otázkou prvých riffov.

Lukáš: To je práve devíza našej Adel – že nie je ortodoxná metalistka.

 

15. Ako prebiehalo nahrávanie a aké rady či odporúčania vám dal Miki Hank z DeadZeus Sound, ktoré vám najviac pomohli dosiahnuť výsledný zvuk?

Lukáš: Nahrávali sme v našej skúšobni na vlastných nástrojoch a s technikou, ktorú máme. Miki nám však dal úplne presné inštrukcie – doslova kam postaviť mikrofón, ako ďaleko od aparátu, pod akým uhlom a podobne.

Výsledný zvuk je predovšetkým zásluha Mikiho a jeho precíznosti.


16. Dostali ste spätnú väzbu na svoje single (alebo aj album) od ľudí zo stoner doom scény, ktorých názor si vážite?

Lukáš: Dostali a bola pozitívna.

Veľmi si vážime názory od teba, od Mikiho aj od ďalších ľudí zo scény.

Netrénovanému uchu možno nahovoríš, že si skvelý muzikant, ale keď si tvoju hudbu vypočuje niekto, kto sa v tom pohybuje roky, okamžite odhalí všetku tú penu navrchu.

Budeme radi za každý názor. Vždy nás to niekam posunie.

.

17. Vydali ste DIY videoklip ku skladbe Misky váh. Čo sa odohráva v hlave hlavnej postavy a aký príbeh ste ním chceli rozprávať?

Lukáš: Nechcel som rozprávať príbeh.

Chcel som vytvoriť atmosféru.

Adela: Text opisuje človeka zničeného rýchlym životom a očakávaniami okolia, ktorý každý deň zápasí sám so sebou.


18. Čo plánuje kapela ďalej? Sú v pláne koncerty, ďalšie videoklipy alebo nové skladby?

Lukáš: Skúšať.

Veľa skúšať.

Ďalšie videoklipy určite plánujeme.

Budú.

Chceme sa poobzerať po koncertoch a začať pravidelne hrávať. Máme aj nápady na ďalšie skladby, takže uvidíme, kam sa bude naša hudba ďalej uberať.

 

19. Čo by ste povedali na koncert Zemetras a Windhand v Banskej Štiavnici? Kde by sa hralo, ako by prebiehala akcia a vypustil by na záver Zemetras tajch Veľkú Vodárenskú?

Lukáš: Beriem. Vybav.

Hrali by sme priamo na námestí.

A keď na záver vypustia Veľkú Vodárenskú, môžeme ten koncert rovno vyplatiť z poistky za škody spôsobené vodou.

Teda... dúfam, že si tú akciu nezabudol poistiť.

Adela: Zemetras by oživil pôdu pod nohami.

Voda nie je náš živel, JDØSko. 🙂

Treba si to ešte doštudovať.


20. Ktoré doom metalové albumy kapela odporúča pre krajšie leto?

Lukáš: Zemetras.

Adela: Lukino, ako vždy, neskromne a priamo. 😄

Ja nebudem uprednostňovať nikoho.

Hlavne počúvajte doom.

Ak vám na prvé počutie nechutí, dajte mu čas a skúste sa k nemu niekedy vrátiť.

Sú žánre, do ktorých jednoducho treba dorásť. 🙂


21. Ak by ste mali zachytiť stoner doomovú atmosféru vo filme, ktorý film by to bol a prečo?

Lukáš: The Road.

Kvôli tomu pocitu zúfalstva.

22. Je niekto, s kým by ste si radi prečítali rozhovor na JDØS?

Lukáš: Ján Batorek, Rišo zo Sangre de Idiotas a Miki Hank.

Miyia: S Mariannou z projektu Stokuriev.


23. Motto alebo odkaz na záver.

Lukáš: Ďakujeme za oslovenie aj za podporu.

Vy, čo toto čítate, dávajte na seba pozor.

Vidíme sa na koncertoch.

Adela: Metal do každej rodiny!

P. S. Ľúbime vás a tešíme sa na stretnutia!

Miyia: Слава Україні!

1. Who are you, what do you do, and what has been occupying your mind the most these days?

Lukáš: Hello JDØS! I'm Lukáš. I do whatever needs to be done. These hot August days, my biggest concern is figuring out where to find shade and air conditioning as efficiently as possible.

Miyia: Hi! Miyia here. I'm enjoying the summer holidays and being a mum. Pretty much the usual.

Adela: Hey everyone! As for me... I'm somehow doing everything and nothing at the same time.


2. When, how and why did the idea of Zemetras come about? How did those first thoughts eventually turn into reality?

Lukáš: One day my friend Linda introduced me to Adela at a show and said, "She's an amazing singer." Later I listened to some of her songs and realized her voice had this melancholy that would work perfectly in grunge or doom/sludge.

Then Mato and I admitted to ourselves that neither of us really knew how to write grunge songs, and that doom metal was where our hearts actually belonged.

The ideas turned into reality once I convinced Adela to give it a try. It sounded right almost immediately, and the rest came together surprisingly quickly.

Adela: Miki Hank was the one who introduced me to doom. He's our sound engineer at DeadZeus Sound, guitarist and vocalist of a new heavy psych doom project from Prague, and formerly played in Miea. We'd already worked together on other musical projects, and I quickly realised he's not only a brilliant professional but also a genuinely kind and inspiring person.

He planted the idea of starting a doom band in my head and pointed me towards a few specific bands from the international scene. The thought stayed with me. Then, by pure coincidence, around this time last year, Lukáš, Mato and I were driving to Bratislava for a Hrobár concert and the topic came up again. Before we knew it, everything had fallen into place.

A few weeks later, the three founding branches of Zemetras met for the first rehearsal in Banská Štiavnica...


3. Although Zemetras is a new band, its members are no strangers to the underground. Who are you, where have you played before, and how did you all come together?

Lukáš: Zemetras consists of Adela, Miyia, Vanes, Martin and me.

Putting the band together happened in three stages.

First, convincing Adela.

Second, finding the right sound.

Third, finding people in Banská Štiavnica who were actually willing to play.

Miyia is already a seasoned musician, so I knew she'd be a great addition. Vanes is an up-and-coming talent—I literally found her by accident in a café.

If there's one thing I'd like readers to take away from this, it's this: don't be afraid to bother people with a good idea. (I repeat: a good idea.)

Mato and I have been playing together since we were sixteen, through all kinds of different projects. Most people know us from HROBAR, our crossover thrash band. So promoters—book Zemetras and HROBAR together. Two bands for the price of one.

Miyia: I played guitar in In-Sane (2012–2017) and Distax (2013–2025). Sadly, both bands are no longer active, so when I was offered the chance to switch to bass and cut the BPM in half, I couldn't really say no. 😄

Adela: I have my own acoustic band called El Fuego, where we mostly play covers for all kinds of events across Slovakia. We've played on big festival stages for large crowds as well as in tiny village pubs for a handful of regulars. We also have original songs.

Three of them.

I've also recorded a few drum & bass choruses with MC Shady, and together with the already-mentioned Miki and Jago from Jakubysko we've made some electronic tracks in the spirit of '80s synthwave and electro-pop.


4. How long did it take for you to gel as a band and find your own sound? Did you have any specific requirements regarding instruments and gear, or did everyone simply bring what they had and shape the final sound in the studio?

Lukáš: As of today (August 3, 2026), we're still in the process of becoming a tighter band. We're rehearsing constantly and polishing the details. The foundation is there—we just need to keep putting in the hours.

We found our sound with the help of Miki Hank—our friend, producer and an all-around great guy. The idea was simple: budget filth.

The main ingredients are a fuzz pedal (the legendary Behringer SF300), a RAT distortion and two 6L6 amp heads. Drop B tuning, two guitars with decent pickups and a bass. The drums are a bit unusual too: instead of hi-hats we've got two crashes paired together, and instead of crashes there are two rides.

Everyone simply brought whatever gear they owned or could get hold of. We play what we've got, and when we can afford something better, we'll buy it. The final sound was shaped in the studio, but everything was still recorded using that same budget gear.

Miyia: I also brought what I had...

Nothing. 😄

I borrowed my bass from my brother (Andrej Bartek) and bought my pedal on Vinted.

Seriously.

Or, as Vanes would say...

LITERALLY.


5. Did you already have a clear vision of the sound, visuals, lyrics and even the band's name, or did everything develop naturally over time?

Lukáš: We experimented with two directions: dirtier sludge and classic doom.

Doom won.

Adela's voice simply shines much better against the cleaner backdrop of slow, heavy riffs.

Lyrics were the biggest challenge for me. I write the lyrics in HROBAR, and anyone who's read them knows they're basically brainrot in textual form—full of irony and absurd humour.

With Zemetras I had to learn how to write lyrics all over again.

I'm also responsible for the band's visual identity and lore. Once we agreed on the name ZEMETRAS, everything else fell into place almost effortlessly.

Just for fun—the first working title was HRON.

The second one was ÍVER.

Yeah, you can laugh.

But hey...

Can you think of a better band name?

Exactly.

Miyia: Now I'm wondering whether I should reveal the nickname that at least two people have already started calling us... 😄

Adela: There are actually quite a few variations. We happily come up with new ones ourselves all the time. 🙂


6. When did you first have that feeling of "This is it. This is exactly what this band should sound like. We're on the right track."?

Lukáš: The moment we got together in the rehearsal room, played a few cover songs and, most importantly, heard Adela sing—we knew we'd found it.

Adela: Every time the guys hit the strings and those deep, rumbling guitars fill the room, it's an amazing feeling.

But the moment when I thought "Yes, this is it—we're ready to show this to the world" came when we recorded ourselves for the first time and I finally got to hear my own voice properly. 😅😁

Mato: Lukáš and I had been talking about making a doom album for almost ten years.

But when he played me a recording of Adela singing last year, we both knew instantly that it was the perfect fit.

From that point on, it was just a matter of figuring out the details.

Miyia: I decided to trust the guys on this one. I'd never really listened to doom before, and by the time I joined Zemetras, the overall concept was already there.

So if they say it's good, then it's good.

The music, I mean.

As for everything else... I definitely make my opinions heard. 😄


7. Listening to Zemetras, many people immediately think of the legendary Windhand. How did you discover them, and what makes Windhand stand out among the countless stoner doom, sludge and other slow, heavy bands?

Lukáš: Miki, our producer, introduced Windhand to Adela, and then she introduced them to the rest of us.

I was trying to figure out what kind of music would suit Adela's voice. I'm a huge fan of bands like Electric Wizard, Melvins, Eyehategod and Crowbar, but that kind of sound just didn't fit her style of singing.

So I started digging through doom bands with female vocals—Jex Thoth, Witch Mountain, Windhand, Acid King, Faetooth, Kylesa, Daevar and many others.

In the end, slower, riff-driven doom turned out to be the perfect match. The riffs leave enough space for the vocals instead of competing with them through excessive instrumentation, noise or drone.

What I personally love about Windhand is the sheer power of their riffs combined with Dorthia's voice. Together they create a truly unique atmosphere.


8. Since most of you previously played in faster bands, how do you feel about slowing everything down? Don't you ever get the urge to crank up the BPM?

Lukáš: It's easier to play.

And since I'm no longer sitting behind the drums...

...the tempo stays slow. 😄

Miyia: I sometimes get the urge to raise something too...

My voice. 😄

Adela: Mine is usually the urge to tidy up our little room and take out the empty cans. 😄

I do sometimes feel like speeding the songs up—but only a little. 🙃

Doom isn't for everyone. Some people find it downright unbearable.

I absolutely love its heaviness.

This music can reach the darkest corners of your soul. It's deeply emotional, and you shouldn't be afraid to fall into it completely, experience it fully, then slowly climb back out, take a deep breath, and continue living with optimism and a smile on your face.


9. What do you see as the greatest strength of slow music? What does it offer creatively or emotionally that faster genres don't?

Lukáš: More atmosphere.

More weight.

More despair.

Unlike faster genres, doom gives me time to sink into the music.

HROBAR feels like driving through heavy traffic at 180 km/h.

ZEMETRAS is a quiet country road, the windows rolled down, cruising at 60.


10. Banská Štiavnica is famous for its network of mines and underground tunnels. How much does the atmosphere of those mysterious underground spaces find its way into your music and lyrics?

Lukáš: Obviously, the underground depths of Banská Štiavnica are where we went to meet Zemetras himself, so he could bestow upon us the ancient esoteric knowledge of elite riffcraft.


11. Do you have any personal experiences with Štiavnica's mines or mining history that have influenced your music?

Lukáš: Not yet.

Adela: Not yet.

But we're planning to go down and say hello to Zemetras in one of the... caves?

Maybe someone will get buried under a rock.


12. What's the biggest misconception people have about doom metal?

Lukáš: That it's all just one long noisy blur.

Adela: That you have to smoke marjoram while listening to it. 🚬

You don't.


13. In what order did the songs come together, and how long did it take to write the material for your debut?

Lukáš: Salt and Dust came first, followed by Scales.

After that, everyone started bringing in ideas, and we'd develop them together during rehearsals.

Mato and I are mainly responsible for the music, while almost everyone contributed to the lyrics.

We deliberately chose a rather unpopular approach—we weren't trying to reinvent doom metal or come up with anything revolutionary.

We already knew what worked, and we knew we had Adela. Her voice automatically elevates every song by at least one level.

The writing process took a few months.

Getting from zero to the point where we felt capable of writing a genuinely good doom song took the longest.

After that, everything became much easier.


14. The vocals on the album are exceptional, and it's obvious that the singer has completely embraced the atmosphere of the music. How difficult was it to get into that mindset for someone who doesn't necessarily come from an orthodox metal or stoner doom background?

Adela: First of all—thank you. 🤭😁

I've been singing for quite a while now, so I already know what my voice is capable of.

The guys and I shared a similar vision of how everything should sound.

I always try to leave my own fingerprint on every song, and hopefully I'm succeeding.

I've always had a darker side within me, so connecting with the atmosphere happens almost instantly—as soon as those first riffs kick in.

Lukáš: That's actually one of Adela's greatest strengths.

She isn't an orthodox metalhead.


15. How did the recording sessions go, and what advice from Miki Hank at DeadZeus Sound helped shape the final sound?

Lukáš: We recorded everything in our rehearsal room using our own instruments and gear.

Miki gave us incredibly detailed instructions—literally where to place the microphones, how far from the amps, at what angle...

The final sound is really Miki's medal.

It reflects just how precise he is.


16. Have you received any feedback on your singles or the album from people within the stoner doom scene whose opinion really matters to you?

Lukáš: We have, and thankfully it's been very positive.

We really value feedback from you, from Miki, and from people who know this style of music.

You can convince an untrained ear that you're a fantastic musician.

But someone who's been listening to this stuff for years will immediately hear through all the foam.

We'll appreciate every opinion.

Every bit of feedback helps us move forward.


17. You recently released the DIY video for Scales. What's going on inside the protagonist's mind, and what story were you trying to tell?

Lukáš: I wasn't trying to tell a story.

I was trying to create an atmosphere.

Adela: The lyrics portray someone who's been crushed by the pace of modern life and by other people's expectations.

Someone who has to overcome themselves every single day.


18. What's next for Zemetras? More gigs, more videos, new songs?

Lukáš: Rehearse.

Rehearse a lot.

More videos are definitely coming.

They will happen.

Now we want to start playing live as much as possible.

We've already got ideas for new songs, so we'll see where the music takes us next.


19. What would you say to a Zemetras and Windhand show in Banská Štiavnica? Where should it take place, what would the atmosphere be like, and would Zemetras finish the night by draining the Veľká Vodárenská reservoir?

Lukáš: I'm in.

Make it happen.

We'd play right on the main square.

And if they drain the Veľká Vodárenská reservoir afterwards, we can simply pay for the whole event with the insurance money from the flood damage.

Well...

...assuming you remembered to insure the festival.

Adela: Zemetras would definitely shake the ground beneath everyone's feet.

Water isn't really our element, JDØS. 🙂

You should probably do a bit more research.


20. Which doom metal albums would the band recommend for a better summer?

Lukáš: Zemetras.

Adela: Lukino—as always—modest and straight to the point. 😄

I'm not going to single anyone out.

Just listen to doom.

If it doesn't click the first time, give it some time and come back to it later.

Some genres simply require you to grow into them.


21. If you had to capture the atmosphere of stoner doom in a film, which film would you choose, and why?

Lukáš: The Road.

Because of that overwhelming feeling of hopelessness.


22. Is there someone you'd like to see interviewed on JDØS?

Lukáš: Jan Batorek, Rišo from Sangre de Idiotas, and Miki Hank.

Miyia: Marianna from Stokuriev.


23. A motto or a final message?

Lukáš: Thanks for inviting us and for all the support.

To everyone reading this—take care of yourselves.

See you at the shows.

Adela: Metal in every household!

P.S. We love you all and can't wait to meet you out there!

Miyia: Glory to Ukraine! (Слава Україні!)

#196 Flork Reviews: Zemetras - s/t (2026)

 

Zemetras - s/t (2026)
By Flork

In the August heat of this summer’s latest heatwave, it’s refreshing when an album lands on my desk at exactly the right moment. Earlier this year, Zemetras offered a taste of what was to come with the demo version of Soľ a Prach (Salt and Dust), and while that single hinted at a promising Slovak doom outfit, the self-titled album feels like a descent into the abyss. Soon to be released, the tracks contain equal parts pilgrimage and imprisonment, and once the riffs begin, you realise the music occupies that same lonely space as well. The guitars don‘t simply chug or drone, but arrive instead in washes of sound that swallow the listener whole. Each distortion-drenched chord hangs in the air like damp cave mist, much like the image portrayed on the cover. 

The opening track Kto Vie Viac o Smrti (Who Knows More About Death) reminds me of the emotional weight that bands like Amenra, or the slower, more introspective moments of YOB have mastered. Yet, Zemetras never feels like they are borrowing from either. These riffs have their own scars. Yet still, hidden casually behind their sound, you can pick up on the influence by Windhand, which adds a nice touch of American doom to their sound, spicing things up to a level that‘s not often heard here in Slovakia.  Zemetras moves with the inevitability of grief rather than brute force, and so, when the chorus lands, it hits with the heavy crunch of a crushing heart attack in bed, in the dark, somewhere around 3 a.m., when every anxious thought suddenly has nowhere to hide.

 

The further the album unfolds, the more I like how naturally Zemetras balances sludge aggression with doom patience. Misky Váh (Scales of Fate) lumbers forward with a hypnotic groove that could have comfortably shared a rehearsal room with Crowbar, while Ruky od Krvi (Hands Covered in Blood) slows everything down just enough to let every riff breathe before the next tune lands like falling concrete. You can hear the confidence in the music. The guitars shift between thick walls of fuzz and bleak melodic fragments which linger long after each song ends. Even Skús Nezabudnúť (Try Not to Forget), which may be the album‘s most melancholic moment, refuses to chase easy beauty. Instead, the melody emerges quietly from the distortion like a faint light somewhere at the end of a flooded tunnel. I also have to note the artwork on the cover. Even before a single note is played, the image already sets the mood perfectly: a lone cloaked knight standing on a rocky ledge deep inside a cavern, staring upward toward an eye-shaped opening, where the outside world feels impossibly distant. The production deserves praise too, with each instrument carrying a weight without turning into an indistinguishable blur, allowing those massive low-end crunches to resonate, while the vocals retain their emotional edge. Zemetras’s style of doom breathes instead of suffocating itself beneath unnecessary heaviness.

But what impresses me most, though, is the honesty that’s prevalent throughout these seven songs. The lyrics never disappear behind occult imagery or fantasy, but instead confront pain head-on. Kto Vie Viac o Smrti (Who Knows More About Death) opens with the unforgettable question, Kto vie viac o smrti ako ten kto umrel 10 000-krát?—Who knows more about death than the one who has died ten thousand times?—and that single line becomes the emotional thesis for the entire record. It is less about physical death than surviving the same emotional collapse over and over again. Musically, the riff underneath drags like chains across wet stone, giving every word room to sink in. Or take Beda Mi (Woe Is Me) for example. For me, this is possibly the emotional high point of the album with its opening plea, Vráť ma späť do dávnych chvíľ, tam kde nám dvom svet patril—Take me back to those old moments, where the world belonged to the two of us—a heartbreak distilled into its simplest form. There is no elaborate poetry here, just grief stripped bare. Even the closing Súd (Judgment) leaves its deepest mark through restraint rather than sheer volume, ending with the chilling realisation that judgment doesn‘t always arrive with thunder—sometimes it comes in complete silence.

And Flork!‘s prognosis? Zemetras delivers one of those debut albums that makes you stop thinking about potential, and start thinking about longevity. That solitary figure on the album cover, standing beneath the eye in the cavern ceiling, turns out to be the perfect representation of the music itself. Every song feels like another careful step deeper into that cave, where the light is always visible but never quite within reach. I also appreciate that Zemetras never hides behind genre clichés. They sing in their native Slovak and write from personal experience rather than fantasy, thus trusting the weight of both their words and riffs to guide the listener through the darkness. That sort of confidence is quite rare on a debut. And so, sometimes the heaviest records aren‘t always the loudest, but rather the ones that quietly settle on your shoulders and refuse to leave long after the final note has faded. 

#313 Brånd // Black Metal // VRITRA // 2.8.2026

 

 

1. Who are you, what do you do, and what interests you the most these days?

Hey there. I go by many names and choose to go by VRITRA for this occasion. I am currently working on albums with my bands at the moment which will take us couple more months to finish and in-between I am in nature and twisting knobs for pure pleasure.


2. For people who don’t know you yet - who are Brånd and how did this all start?

I started Brånd in 2015 when I got a four track and felt the need to break free from the doctrines I put upon myself and follow the unknown lead from inside. I recorded some alone demos back home, Splits in deep bond with other artists, and EPs over different time spans and various places. It is a glade for experimentation and free flow. Since then Brånd grew into a live-band and then a full band which now has finally manifested itself in a full length record.


3. What were you all doing before Brånd? Same scene, same bands, or completely different worlds?

The Shadow Which Leads The Bass and me are partners in delinquency since almost decades, inviting the world in from the places we've been. We've been orbiting the same scene for quite some years, playing shows and festivals together.

 

4. In your latest video clip for Födweg I noticed Mateo from Goatcraft playing drums and wearing a seriously legendary snake shirt. How did he end up in the band, and where the hell did he get that shirt?

Vlad The Lad was upheaved from his coffin (with the shirt on already) 20?? Anno Domini to rock a headless Strat for Brånd, as E.H. was on the drums that time. Although Mateo is a fantastic dummer, and E.H. a legendary guitar player, I thought we'd just keep it sloppy and fun. But as they switched instruments amidst of our first rehearsals, a change happened and this grew to something else.

I got to know Mateo at the Prague Death Mass 2013 with a fabulous first impression, and got to know him better the following years, learning to know his true greatness. Many good memories and hard times have been had!


5. Was there a clear idea from the beginning what Brånd should sound like, or did it grow into this beautiful mess naturally?

Yes very naturally.


6. How much of Brånd comes from local roots — dialect, folklore, old beliefs, rural mentality — and how much comes from the modern age? How do you see these two worlds coexisting and feeding each other in Brånd’s artistic vision?

Lyrically Brånd circles around three main pillars which are Nature, Society, and Death (synonymous for the search of the transcendental). The connection of these topics also grew into an understanding of how surrounding and upbringing haunts and spurs. Brånd draws loose inspiration from folklore, but more its  morals, in a quest to understand the Austrian and maybe even what could be an European identity these days.

It also evolves a lot around the general topic of "home", and how it is utilised, felt, taken for granted, taken away, etc. Having no roots or proper base is something which seems to move society in many ways today. And roots are something everyone will be confronted with. And we around here tend to avoid this, not talk about it, deny it. There sits a deep trauma inside us which shows in weirdest growths and morbid ways. Perverse, yet inspiring!

 

7. Do you feel more like a black metal band borrowing punk energy, or a punk band infected by black metal? What makes both styles unique to you, and do they complete each other?

Always Black Metal.


8. Austria always had weird underground stuff — black metal, industrial, noise, punk. Which periods or bands from the Austrian UG shaped you the most, and how?

Yeah the small town we're from has great weird shit going. Noise, Punk, Experimental, all sorts of old and new music. I guess that was most influential to us - more the experience of different scenes than speaking strictly musical. Without naming any particular artists, I'd say this careless fuck off attitude was the most influential to us.

And as we already grew up in times of internet locality didn't matter so much. Also I was always against everything that you SHOULD listen to and alike, so I never cared for Austrian UG metal until the music popped into my life eventually. 


9. Are the older guys from the legendary Austrian bands still involved with what the younger generation is doing, or is there more of a generation split where everyone sticks to their own thing?

It seems a bit split, but maybe I am also not too involved. There are a couple of old dogs around which I respect for being such decent people and are still curious and open after dealing with this idiotic scene for such a long time. Few of them seem really still make a change nowadays, but their legacy has meaning to a lot of people. They have done their part. Also always a pleasure to see the hateful black metal spirit living on.


10. There seems to be more black-punk and blackened punk stuff coming out of Austria lately. Do you feel part of something happening right now? Could there be another kind of underground eruption like Norway had in the early 90s?

I indeed do feel part of this something that has been growing for the last ten or so years. Although it's a very widely scattered collection of individuals, it still feels like one big scene from where I'm standing. Could have never imagined something like this happening when growing up. I don't care much about categorisation and everybody calling it Black Metal Punk. Just because of D-Beats and borrowed / cross-bred aesthetics. Very hollow.

11. I know about Funkenflug Society and their festival House of the Holy, I got to know the Nekrodeus guys from Graz, and also C.A.M.O. from Vienna with their label and activities. Have you played, collaborated, or crossed paths with these circles? Are these scenes interconnected?

Yeah I'd say we're all pretty tight. No rivalries and little drama. The history we got together gets longer and longer. Played many shows, spent countless nights, lots of shenanigans.


12. Austria from the outside looks clean, rich, orderly — Mozart balls, Milka cows, night bonfires in the Alps, trains arriving on time. But every country has its rot. What’s Austria’s rot?

The haunting past, weak men, economy-first politics, fucking up this beautiful nature we could have, and no standing up to your believes.


13. Would you support a referendum for Austria to take Slovakia back and restore the empire like in the good old days? Can you imagine the benefits of such a reunion?

I am just chilling here and waiting for war.


14. Your latest full-length Tåg & Nåcht took almost ten years to become a finished album. Why did it take that long?

It was a long process of collecting songs and just keeping them for the right occasion. This process seems to go on and on. While you playing bands, make a living, and having a real life as well, the stuff that you do solo getting pushed back and back. I am extremely grateful for the forces that joined in and their ambition and believe to realise this.


15. When you listen to the oldest and newest parts of the album now, do you hear the years between them?

Not really, the same style songs come from different periods and the most similar ones are the ones with years in-between. I think I am just less obsessed about synthesisers now.


16. There’s much more going on there than just black metal. Was there ever a point when you thought, “fuck, this is getting too far from the roots”?

No. At this point in time I can just make a little step back. It seems like some core values of this genre is engrained in my musical language. Whatever I am experimenting with, I cannot get it out. As I don't know any musical terms, chords, progressions, or techniques, I will keep referring to it as a "mystical current".


17. Which track on Tåg & Nåcht defines the album best for you personally?

The title track.


18. The album has this strange feeling — earthy but cosmic, ancient but restless. Was there a central idea or mood behind it?

No the idea and mood is shaped entirely by its individual song as actors in a play I do not understand yet. Its slowly growing on me. After the whole release process I need a few steps back, and understanding happens over time.


19. A lot of the lyrics feel rooted in place, memory, and old language. Can you bring those sources of inspiration a bit closer to the readers?

Many of the songs deal with the joys of contradictions in life (hence the title "day and night"), dreams and other not yet deciphered messages. As stated in the beginning there is no doctrine I follow but instinct. Whatever catches my attention or leaves its traces on my subconscious is being grinded in the mills of wonder.

20. Do Brånd play live regularly? Where can people catch you next? Any chance of bringing the ensemble to Bratislava?

Yeah, we are setting up a couple of weekenders. August We'll play shows in France, Belgium, and Netherlands, October somewhere east and next year maybe north. As everyone has very different (and busy) lifestyles, we tend to bundle up some gigs to keep it affordable and focused.


21. Which cemeteries in Vienna or Austria in general do you find the most beautiful, and in which season? Any graves worth visiting?

There's lot of small churches here in upper Austria with air-dried priests and calm countryside graveyards on rolling hills, lit by these old dim SOX streetlights. Absolutely love this. Nothing extraordinary at all. And while we're at it you should visit Mauthausen. Absolutely crushing!


22. Have you ever taken the Prater Turm? How would you rate it?

As a child with lots of sugar in my blood and total sensory overload. Listen to Parasite Dreams BLOODRUSH for me if you ever go.


23. If you were stuck on a desert island for a month, who would you rather have with you — Fenriz or Steve Ignorant?

Fenriz looks more nutritious than Steve Ignorant


24. Which sound (studio, album, or band), artwork (album cover), and music video from the scene impressed you the most recently?

It's been a while that I went mad obsessed with Black Metal releases. Last releases I remember right now were Peace Vaults and Puritan Bone. I'm sure there was more, but I don't wanna start an endless list and then regretting forgetting stuff. 

25. A music album, book, film, series, video game, or tattoo studio you’d recommend?

I'd recommend "Silent Nights" by Miles Davis, it got a nice and subtle darkness underneath. Also Milkweeds Remscéla I enjoy very much. Listen to sketchy music and plunge into evil to strengthen your own stance. To read I'd recommend Byung Chul Hans Agony Of Eros. I don't read too much, but this guy writes pretty simple - nothing new, maybe obvious to some, but it really got to me. Visit my friend DWINO TATTOO in Linz. Watch King Of The Hill. Play Minecraft and smoke weed. 


26. Is there someone from the local scene you’d like to see interviewed on JDØS?

Yeah I'd love to read what the bands mentioned in the previous answer have to say, also curious to know what's up at Fallow Field and Tour De Garde.


27. Last words, curse, blessing, or warning?

Thanks for the interesting questions. Face the slayer!

1. Kto si, čomu sa venuješ a čo ťa v poslednom čase najviac zamestnáva?

Ahoj. Vystupujem pod viacerými menami, no pri tejto príležitosti si hovorím VRITRA. Momentálne pracujem na nových albumoch so svojimi kapelami, ktoré nám zaberú ešte niekoľko mesiacov. Medzitým trávim čas v prírode a s čistou radosťou krútim gombíkmi na aparatúre.

2. Pre ľudí, ktorí vás ešte nepoznajú – kto sú Brånd a ako sa celý tento príbeh začal?

Brånd som založil v roku 2015, keď som si zadovážil štvorstopový rekordér a pocítil potrebu oslobodiť sa od doktrín, ktoré som si dovtedy sám vytváral, a nasledovať neznámy hlas zvnútra. Doma som nahral niekoľko demo nahrávok, neskôr splity vytvorené v úzkom spojení s ďalšími umelcami a tiež EP-čka, ktoré vznikali v rôznych obdobiach a na rôznych miestach. Brånd je pre mňa priestorom na experimentovanie a slobodné plynutie. Postupne sa z projektu stala koncertná kapela, následne plnohodnotná zostava a dnes sa to všetko napokon pretavilo do debutového dlhohrajúceho albumu.

3. Čomu ste sa venovali pred vznikom Brånd? Pohybovali ste sa na tej istej scéne, hrali v rovnakých kapelách alebo ste prišli z úplne odlišných svetov?

The Shadow Which Leads The Bass a ja sme parťáci v lotrovinách už takmer celé desaťročia a do našej hudby vpúšťame svet zo všetkých miest, ktorými sme prešli. Dlhé roky sme obiehali tú istú scénu, hrávali spolu koncerty aj festivaly.

4. V najnovšom videoklipe ku skladbe Födweg som si všimol Matea z Goatcraft za bicími v naozaj legendárnom hadom tričku. Ako sa vlastne dostal do kapely a kde, dopekla, zohnal to tričko?

Vlad The Lad bol roku 20?? po Kristovi vyzdvihnutý zo svojej rakvy (už oblečený v tom tričku), aby pre Brånd hral na bezhlavom Strate, keďže za bicími vtedy sedel E.H. Hoci je Mateo fantastický bubeník a E.H. zas legendárny gitarista, myslel som si, že to jednoducho necháme trochu chaotické a zábavné. Lenže počas prvých skúšok si spontánne vymenili nástroje a zrazu sa niečo zmenilo. Začalo to žiť vlastným životom.

Matea som spoznal na Prague Death Mass 2013 a hneď na prvý dojem na mňa zapôsobil. V nasledujúcich rokoch sme sa spoznali oveľa lepšie a mal som možnosť objaviť jeho skutočnú veľkosť. Zažili sme spolu množstvo krásnych spomienok aj ťažkých chvíľ.

5. Mali ste od začiatku jasnú predstavu, ako má Brånd znieť, alebo sa z tejto krásnej spleti všetko vyvinulo prirodzene?

Áno, celé to vznikalo veľmi prirodzene.

6. Koľko z Brånd vyrastá z miestnych koreňov – dialektu, folklóru, starých povier či vidieckeho spôsobu myslenia – a koľko z dnešného moderného sveta? Ako podľa teba tieto dva svety spolunažívajú a navzájom sa dopĺňajú v umeleckej vízii Brånd?

Texty Brånd sa točia okolo troch hlavných pilierov – prírody, spoločnosti a smrti (pričom smrť je pre mňa synonymom hľadania transcendencie). Prepájanie týchto tém ma postupne priviedlo k pochopeniu toho, ako nás prostredie, v ktorom žijeme, a spôsob, akým sme vyrastali, zároveň prenasledujú aj poháňajú vpred.

Brånd sa folklórom inšpiruje len voľne, skôr jeho morálnymi posolstvami. Je to súčasť hľadania odpovede na otázku, čo dnes vlastne znamená byť Rakúšanom – a možno aj Európanom.

Veľká časť tvorby sa zároveň sústreďuje na samotný pojem domov – na to, ako ho využívame, ako ho prežívame, ako ho považujeme za samozrejmosť alebo ako nám môže byť odňatý. Absencia koreňov alebo pevného zázemia je niečo, čo dnes podľa mňa ovplyvňuje spoločnosť mnohými spôsobmi. A s vlastnými koreňmi sa skôr či neskôr musí vyrovnať každý.

Lenže u nás máme tendenciu týmto témam sa vyhýbať – nehovoriť o nich alebo ich úplne popierať. Niekde hlboko v nás sedí trauma, ktorá sa potom prejavuje tými najbizarnejšími výhonkami a morbídnymi podobami. Je to zvrátené... ale zároveň nesmierne inšpirujúce.

7. Cítite sa skôr ako blackmetalová kapela, ktorá si požičiava energiu punku, alebo ako punková kapela nakazená black metalom? Čím sú pre vás oba štýly jedinečné a v čom sa navzájom dopĺňajú?

Vždy black metal.

8. Rakúsko malo vždy zvláštnu a svojskú undergroundovú scénu – black metal, industrial, noise, punk. Ktoré obdobia alebo kapely z rakúskeho undergroundu vás najviac formovali a akým spôsobom?

Áno, v mestečku, odkiaľ pochádzame, sa vždy diali veľmi zvláštne a zaujímavé veci. Noise, punk, experimentálna hudba, všelijaké staré aj nové hudobné formy. Myslím si, že práve toto na nás malo najväčší vplyv – skôr samotná skúsenosť s rôznymi scénami než konkrétne hudobné štýly.

Ak by som to mal zhrnúť bez menovania konkrétnych kapiel, najviac nás ovplyvnil ten bezstarostný postoj typu „kašľať na všetko“.

Navyše sme vyrastali v čase internetu, takže lokalita už nezohrávala takú dôležitú úlohu. A ja som bol vždy proti tomu, čo by človek mal počúvať alebo čo je údajne povinná jazda. Preto som sa o rakúsky metalový underground vôbec nezaujímal, až kým si ma tá hudba sama nenašla.

9. Sú starší muzikanti z legendárnych rakúskych kapiel stále v kontakte s tým, čo robí mladšia generácia, alebo medzi generáciami skôr existuje odstup a každý si ide vlastnou cestou?

Zdá sa mi, že medzi generáciami isté rozdelenie existuje, ale možno je to aj tým, že sa v tom prostredí už nepohybujem až tak intenzívne. Je tu však niekoľko starých harcovníkov, ktorých si nesmierne vážim – sú to skvelí ľudia, ktorí si aj po toľkých rokoch na tejto často absurdnej scéne zachovali zvedavosť a otvorenú myseľ.

Len máloktorí z nich dnes ešte aktívne posúvajú scénu dopredu, ale ich odkaz má pre množstvo ľudí veľký význam. Svoje už dokázali. A vždy ma poteší, keď vidím, že ten nenávistný duch black metalu stále žije.

10. Zdá sa, že v posledných rokoch z Rakúska vychádza čoraz viac black-punku a blackened punku. Máte pocit, že ste súčasťou niečoho, čo práve vzniká? Mohlo by sa tam zrodiť niečo podobné, ako bola nórska undergroundová explózia na začiatku deväťdesiatych rokov?

Áno, určite mám pocit, že som súčasťou niečoho, čo sa postupne formuje už približne posledných desať rokov. Hoci ide o veľmi roztrúsenú skupinu jednotlivcov, z môjho pohľadu to stále pôsobí ako jedna veľká scéna. Keď som vyrastal, nikdy by som neveril, že niečo také raz vznikne.

Príliš si však nepotrpím na škatuľkovanie a na to, keď všetci túto hudbu označujú ako „black metal punk“. Len preto, že obsahuje D-beaty alebo preberá či mieša určitú estetiku. Pripadá mi to dosť povrchné.

11. Poznám Funkenflug Society a ich festival House of the Holy, spoznal som tiež Nekrodeus z Grazu aj CAMO z Viedne s ich labelom a aktivitami. Hrali ste s týmito ľuďmi, spolupracovali ste alebo sa vaše cesty pretínali? Sú tieto scény navzájom prepojené?

Áno, povedal by som, že sme všetci dosť úzko prepojení. Nevládne medzi nami rivalita a drámy je minimum. Spoločná história sa rok čo rok predlžuje. Odohrali sme spolu množstvo koncertov, prežili nespočetné noci a zažili veľa bláznivých príhod.

12. Rakúsko zvonku pôsobí ako čistá, bohatá a dokonale usporiadaná krajina – Mozartove gule, kravy Milka, večerné ohne v Alpách a vlaky prichádzajúce načas. Každá krajina však má aj svoju temnejšiu stránku. Čo je podľa teba tou rakúskou hnilobou?

Strašidelná minulosť, slabí muži, politika uprednostňujúca ekonomiku pred všetkým ostatným, ničenie nádhernej prírody, ktorú by sme mohli mať, a neschopnosť postaviť sa za svoje presvedčenie.

13. Podporil by si referendum o tom, aby si Rakúsko vzalo Slovensko späť a obnovila sa monarchia ako za starých dobrých čias? Vieš si predstaviť výhody takéhoto znovuzjednotenia?

Ja tu zatiaľ len pokojne sedím a čakám na vojnu.

14. Váš najnovší dlhohrajúci album Tåg & Nåcht vznikal takmer desať rokov. Prečo to trvalo tak dlho?

Bol to dlhý proces zbierania skladieb a ich odkladania na tú správnu chvíľu. A mám pocit, že tento proces stále pokračuje. Keď hráš v kapelách, zarábaš si na živobytie a popritom žiješ normálny život, tvoje sólové projekty sa neustále odsúvajú na vedľajšiu koľaj.

Som nesmierne vďačný všetkým silám, ktoré sa napokon spojili, aj ľuďom, ktorí mali dosť odhodlania a viery, aby pomohli tento album priviesť na svet.

15. Keď dnes počúvaš najstaršie a najnovšie skladby na albume, počuješ medzi nimi tie roky, ktoré ich delia?

Ani veľmi nie. Skladby s podobným charakterom vznikali v rôznych obdobiach a tie, ktoré si znejú najbližšie, od seba často delia celé roky. Jediný rozdiel je asi ten, že dnes už nie som tak posadnutý syntetizátormi.

16. Na albume je omnoho viac než len black metal. Prišiel niekedy moment, keď si si povedal: „Dočerta, toto už je príliš ďaleko od koreňov?“

Nie. V tejto fáze života už dokážem od svojej tvorby trochu ustúpiť a pozrieť sa na ňu s odstupom. Zdá sa mi, že určité základné hodnoty black metalu sú tak hlboko zakorenené v mojom hudobnom jazyku, že ich jednoducho nedokážem odstrániť, nech experimentujem s čímkoľvek.

Keďže nepoznám hudobnú teóriu, akordy, postupy ani techniky, najradšej to celé označujem ako „mystický prúd“.

17. Ktorá skladba na Tåg & Nåcht podľa teba najlepšie vystihuje celý album?

Titulná skladba.

18. Album pôsobí zvláštnym dojmom – je zároveň zemitý aj kozmický, prastarý aj nepokojný. Bola za ním nejaká ústredná myšlienka alebo atmosféra?

Nie. Celkovú myšlienku aj atmosféru vytvárajú samotné skladby, ktoré sú ako herci v divadelnej hre, ktorej zatiaľ úplne nerozumiem. Postupne mi však začína dávať zmysel.

Po celom procese vydania albumu som potreboval od celej veci na chvíľu odstúpiť. Pochopenie prichádza až s časom.

19. Mnohé texty pôsobia, akoby vyrastali z konkrétnych miest, spomienok a starého jazyka. Môžeš čitateľom priblížiť, odkiaľ tieto inšpirácie pramenia?

Mnohé skladby hovoria o radosti z protikladov v živote (odtiaľ pochádza aj názov Deň a noc), o snoch a ďalších správach, ktoré sa nám zatiaľ nepodarilo rozlúštiť.

Ako som spomínal už na začiatku, neriadim sa žiadnou doktrínou – nasledujem inštinkt. Čokoľvek upúta moju pozornosť alebo zanechá stopu v mojom podvedomí, skončí v mlynoch úžasu, kde sa postupne premieňa na hudbu a texty.

20. Hrá Brånd pravidelne koncerty? Kde vás môžu ľudia najbližšie vidieť? Je šanca, že sa raz objavíte aj v Bratislave?

Áno. Práve pripravujeme niekoľko víkendových koncertných minitúr. V auguste budeme hrať vo Francúzsku, Belgicku a Holandsku, v októbri niekde na východe a budúci rok možno na severe. Keďže každý z nás žije dosť odlišný a zároveň veľmi zaneprázdnený život, snažíme sa koncerty zoskupovať do kratších sérií. Je to finančne dostupnejšie a zároveň sa na ne vieme lepšie sústrediť.

21. Ktoré cintoríny vo Viedni alebo všeobecne v Rakúsku považuješ za najkrajšie? A v ktorom ročnom období? Sú tam nejaké hroby, ktoré by stáli za návštevu?

V Hornom Rakúsku je množstvo malých kostolov, kde odpočívajú prirodzene mumifikovaní kňazi, a pokojné vidiecke cintoríny na zvlnených kopcoch osvetľujú staré tlmené sodíkové lampy. Túto atmosféru úplne milujem. Nie je na nej nič výnimočné, a práve preto je taká silná.

A keď už sme pri tom – určite navštívte Mauthausen. Je to absolútne zdrvujúci zážitok.

22. Bol si niekedy na Prater Turm? Ako by si ho ohodnotil?

Bol som tam ako dieťa, s krvou plnou cukru a hlavou úplne zahltenou všetkými vnemami. Ak tam niekedy pôjdeš, pusť si za mňa skladbu Parasite Dreams – BLOODRUSH.

23. Keby si uviazol na mesiac na opustenom ostrove, koho by si si radšej vzal so sebou – Fenriza alebo Stevea Ignoranta?

Fenriz vyzerá výživnejšie než Steve Ignorant.

24. Ktorý zvuk (štúdio, album alebo kapela), obal albumu a videoklip z undergroundovej scény na teba v poslednom čase najviac zapôsobili?

Už je to nejaký čas, čo som bol úplne posadnutý novými blackmetalovými nahrávkami. Z posledných, ktoré mi teraz napadnú, sú to Peace Vaults a Puritan Bone. Určite by sa našlo ešte veľa ďalších, ale nechcem začínať nekonečný zoznam a potom ľutovať, že som na niekoho zabudol.

25. Aký hudobný album, knihu, film, seriál, videohru alebo tetovacie štúdio by si odporučil?

Odporúčam album Quiet Nights od Milesa Davisa. Pod jeho pokojnou hladinou sa skrýva veľmi jemná, nenápadná temnota. Veľmi ma baví aj Milkweed – Remscéla.

Počúvajte pochybnú hudbu a ponorte sa do zla, aby ste si upevnili vlastný postoj.

Z kníh odporúčam Agony of Eros od Byung-Chul Hana. Veľa nečítam, ale tento autor píše veľmi jednoducho. Možno neprináša nič úplne nové a pre niekoho môžu byť jeho myšlienky samozrejmé, no mňa skutočne zasiahli.

Ak chcete tetovanie, zájdite za mojím kamarátom do DWINO TATTOO v Linzi.

Pozerajte King of the Hill, hrajte Minecraft a fajčite trávu.

26. Je niekto z miestnej scény, s kým by si si rád prečítal rozhovor na JDØS?

Áno. Rád by som si prečítal rozhovory s kapelami, ktoré som spomínal v predchádzajúcej odpovedi. Zároveň by ma zaujímalo, čo je nové okolo Fallow Field a Tour De Garde.

27. Posledné slová, kliatba, požehnanie alebo varovanie?

Vďaka za zaujímavé otázky.

Postav sa zoči voči Zabijákovi! 

#312 Cemented Minds // French Punk // Camille // 16.7.2026

 

 

 

1. Who are you, what do you do, and what interests you the most these days?

My name is Camille, I’m making a living as a graphic designer and I play guitar in Cemented Minds. We officially started as a post punk band eight years ago with Arnaud Faucher and Pierre Goubard.

We’ve always been involved in punk hardcore bands: Pierre formed Amanda Woodward and Aussitôt Mort, Arnaud sings in a screamo band called Tromblon, and I used to play in a melodic crust band called Burning Bright. In 2022 we welcomed Marsouin des Sables behind the drums. He's an amazing musician who plays in a lot of projects, Ring Scabs being probably the closest reference for our sound.

Right now, I’d say what interests us most is watching the world fall apart, while trying to make it better around us.


2. Must be some kind of algorithm magic, but lately I’ve been rotating back to some of my long-time favorites — AFI, Hangman’s Chair, and Jessica93 — and suddenly, within a week, I discovered two bands I got immediately hooked on: High Vis from the UK and Cemented Minds from France. Do you think the algorithm got it right? And do you feel any artistic or subculture affiliation with these bands?

I’m glad the algorithm linked with High‑Vis, because Arnaud and I really rate them. I adore their latest release, to my ears it continues the line of British bands that inspired us, especially Eagulls.

Jessica93 comes from the same French DIY scene and had ties to Caen. I think some friends of ours actually helped put out some of their early records. The band even played an unauthorized gig in our first rehearsal room and packed the place. A mate of ours contributed by playing the cymbal for that project (yes, literally just the cymbal), although the joke only lasted a few shows. 

3. I’ve noticed more and more bands blending post-punk with metal or hardcore elements. Do you think it’s post-punk bands opening up to the outside world, or is it actually metalheads and hardcore kids discovering post-punk? And which of those approaches best describes Cemented Minds’ own journey, or was it something completely different? 

We’re doing our take on post‑punk, filtered through an HxC and DIY background. I think it was only a matter of time before that strand of our musical DNA surfaced. Listen closely to Amanda Woodward and you’ll hear arpeggios that nod to what The Chameleons were doing in the early ’80s. Funny enough, Pierre told me he actually discovered them later, but I believe inspiration often arrives indirectly, by ricochet. It’s always been there, waiting to be released. 

I also see other musicians around us starting to radicalize their sound even though they began with cold‑wave projects. I’m thinking of a buddy of ours who recently started a cool band called Split. He’s heading toward something more raw, with short, fast songs and an Entombed‑like guitar tone. So I can’t say which came first, maybe it’s a chicken‑or‑egg story. What I’m pleased to witness is the increasing porosity between music genres. Maybe I’m biased, but I feel like it was more closed‑off 20 years ago. 


4. I used to have a close friend — a musical composer and dedicated metalhead from Paris, who passed away a few years ago — and he always said, whenever he heard a French band singing in English: ‘That’s not French culture.’ Do you feel that things have changed? Has it become more accepted for French bands to sing in English now or is this still an issue for the old-schoolers?

First of all, I’m sorry for the loss of your friend. I kind of understand what he means, even though I disagree. The stance you take in art is always the result of your influences. We wanted to start this band because we were into Eagulls and independent American comics, which is simply English‑based material.

We are not against French; it’s the language we used in our other projects, such as Amanda Woodward and Tromblon. But that approach would have pushed us closer to an Oi sound, like Syndrome 81, and we didn’t want to be musically affiliated with that because it’s simply not who we are. Maybe singing in English gives a more pop approach to what we offer, but we’re fine with that. 

5. Cemented Minds is a four-piece based in Caen in northwest France, but your Bandcamp profile mentions a guitarist living in Austria. How did this line-up come together, and how do you function creatively and logistically with a remote member?

Yep, guilty! I left France in the summer of 2020 to live with my partner in Austria. We all started in Caen because we played in the same bands, booked and attended the same shows, and even toured together. Arnaud hopped in the van when Burning Bright was touring England with Bastions in 2014, and we bonded over Eagulls and Beastmilk during the trip. Pierre invited me to play in his grindcore band ten years ago and we became best friends. 

I’d say the logistics are simple: I write at home and share demos with the band. The guys either validate them or not. Every year we book time together before studio sessions or tours so they can make the songs their own. We cry when we have to go home, and then we start the process again.


6. The YouTube videos for Cemented Minds’ Colostrum EP (2019) feature imagery from films — J. Cocteau’s Excerpts from Orphée (1950) and W. Wenders’ Wings of Desire (1987). Why did you choose these films for the videos? Was it mainly about matching the mood and emotion of the songs, or do you see a lyrical or thematic connection as well?

Yeah, there’s definitely a connection between images and music for me, but not in a super literal way. I’m an illustrator and graphic designer, so I’ve always been obsessed with cinema. Most of the time I’d be watching a film with a guitar on my lap, just absent-mindedly noodling while the movie played.

Sometimes a scene would just hit me, and it’d come with a mood or a melody. That’s how a bunch of songs started. I remember having to pause movies more than once because something like Too Fast Too Close Too Late, or At the Crack Lane suddenly demanded to be recorded before I forgot it.

Using those same references in our videos felt completely natural. It wasn’t about recreating the films, just extending the same world the songs came from. I guess it’s a bit like what The Smiths did, borrowing from cinema to build an aesthetic around the music.

The funny thing is, while editing Wings of Desire, I realized the film must have been sitting somewhere in the back of my mind all along. I’d already written the line, “In a crowd I caught sight of you, I love how you don’t get me at all,” and there’s this scene in the film that matched it almost perfectly. I hadn’t planned it at all, but it made me think the movie had been influencing me on a subconscious level.


 

7. In 2023, the band released their debut album 'The Future Is the End', which was the first I heard and immediately got hooked on. How was the album received by fans at the time of its release, and how quickly did it gain attention and publicity and from which parts of the world especially? 

Super glad you dig it, thanks so much for letting us know!

We got pretty lucky with one of our songs, A Hooded Witness. It ended up getting streamed way more than we ever expected and somehow found its way onto the radar of bands we grew up listening to, which was a really nice surprise. At one point, the bass player from Yellowcard even posted a story on Instagram congratulating us on the release of our latest EP, Motherboard. It felt pretty surreal, but also really cool.

That said, we’re still a tiny band. We really need to get out and tour more if we want to grow this project. Hopefully we’ll be able to focus more on that soon. And if you know any DIY promoters in Slovakia, definitely send them our way! I remember playing the Pixel Music Club in Prešov with Burning Bright in 2013, it was absolutely nuts. 


8. The album was recorded and mixed in France, mastered in Austria, and released on the French label Floral Records. How did these collaborations come about — was it more of a friends-and-community connection, or did you reach out to established professionals?

Getting signed to Floral Records was honestly a one-in-a-million kind of thing for us. We actually turned them down the first time they got in touch because we felt we were way too underground and punk for that side of the indie world. But everyone at the label is amazing. They kept insisting, and together we found a way to work that still feels true to our DIY roots, gives us complete creative freedom, and is genuinely fair.

Ponce, the person behind the label, is actually a superstar Twitch streamer in France. He became really successful through streaming and decided to use that success to support alternative projects, putting the spotlight on underdogs and artists who usually don’t get much attention. It’s honestly a pretty crazy story.

Leo, their art director, is a longtime friend from the punk scene, so we speak the same language. We couldn’t be more grateful to be working with them. They’ve helped us grow so much, we’ve played bigger venues and festivals, got airplay and interviews on French national radio… like WTF.

We always record with Guillaume Doussaud at Swan Sound Studio, out in the French countryside. He’s taken care of most of our bands over the last twenty years, so we’ve built a really natural way of working together. He completely understands what we’re trying to do, which makes the whole recording process incredibly smooth. He’s also comfortable suggesting arrangement ideas, which keeps the whole thing creative and fresh.

As for the mastering of our first album, Chris from Schall und Wahn Studio had already been following the band since Colostrum, our first EP. It was pretty funny when he realized I only lived about an hour away from him. We got in touch, immediately got along, and it just felt like the right person to trust with the project.

9. The song titles suggest dark, intense, and slightly confrontational themes, with emotional tension and even a hint of gentle aggression and raw energy. Are the lyrics more introspective, or do they reflect personal experiences? Is there a particular lyric you’re especially proud of?

Oh, that’s a hard one. I have this never-ending note on my phone where I’m constantly writing down cool ideas, punchlines, or even stupid memes that somehow resonate with me on a daily basis.

When it’s time to work on a song, I go back to that raw material and start connecting things together. I guess it’s a bit closer to a rapper’s approach in the way I collect and assemble words and ideas, but it still feels very punk to me. It’s like making a collage. Something instinctive, honest, and connected to the subconscious.

When I revisit what we’ve already released after some time has passed, once the intensity of the creative process is gone, I get a different perspective on it. Sometimes I’m surprised by how much of my own state of mind ended up in the songs. I’m like, “Damn… this actually came from a pretty dark place, I was completely burned out then.”

Also, there was this one time when a short snippet of our song Hallorave ended up on Instagram with the lyrics displayed, and someone from the UK commented, “Terrible lyrics.”

It felt weird ahah! I mean, I totally get that someone might not connect with our thing, but from my side, I couldn’t really understand where it was coming from. I loved those lyrics because we had basically taken inspiration from the first chapter of the independent comic King of the Flies by Mezzo and Pirus.

It’s a dark, Lynchian story about teenagers bored in the suburbs, getting high and going to a rave on Halloween. One of them dies that night and keeps wandering through the story afterward, unable to affect anything, while the other characters never acknowledge his presence.

I just couldn’t imagine that the words themselves were the problem. I mean, come on, this shit is rock solid, just read the book ahah!


10. The band released the most recent album 'Motherboard' in February 2025. How does it differ from your debut release?

The curious thing about Motherboard is that it’s actually a collection of songs written around the same time as Colostrum (2016-2018), but for various reasons they didn’t end up on that record.

We kind of forgot about those songs for a while, but Arnaud insisted that we gave them another chance when Floral told us they were interested in reissuing our first EP. It was really fun to rediscover those tracks, and I quickly realized he was right, they still had a lot of potential.

We rearranged a few things, added some lyrics, and recorded them in a very short amount of time. In the end, we included them with the Colostrum reissue, turning the whole thing into a collection of ten songs, one EP per side.

11. Did you manage to tour with it over the summer, and what were some of the most memorable experiences from the tour?

We haven’t been touring as much as I’d like to, but honestly, that’s on me. I really want to fix that in the future. We’ve still managed to play a few shows across Europe, though, in places like Hungary, the Czech Republic, Austria, Belgium, and Switzerland. It was chaotic. We didn’t have our bass player with us for the first leg of the tour, and then he missed his flight, so we had to pick him up at Vienna airport at 2 AM right after the show in Linz. Fun times!

Apart from that, we’ve played a couple of really nice festivals in France, including Aucard de Tours. I was honestly surprised because we played in the middle of the day, but the tent was packed. I actually thought people were just waiting for the band playing after us, but it turns out I was wrong. A really cool surprise!


12. Is the band currently working on new material, or are you focusing on touring with the last release? Are there any plans for an upcoming album or release?

We’d love to take some time in November and December to tour a bit more around Europe, and next year it should probably be time for another record. I’ve got some material on the side already, I just need to organize it and start putting lyrics to it.

Knocking on wood, hopefully something good is coming our way.

13. Based on the two videos, I’m guessing you might be movie fans. Do you have favorite genres or directors? Are there any recent films that have particularly stood out to you?

My latest obsession was actually a short film called Quest by Elaine and Saul Bass, with a story by Ray Bradbury. But I guess it doesn’t really count as recent, since it’s from 1984.

I’ve honestly lost track of a lot of things, so I couldn’t really give you solid answers about recent material that’s worth mentioning. I’m a fraud, man, I went to the cinema to watch Barbie.

But yeah, I definitely have a thing for film noir and old-school directing. There’s something very physical about the clever solutions directors came up with back in the day, something that really appeals to my DIY side. I like to consciously bring some of those ideas into the way I illustrate our music.

I’m not sure I have a favorite period or director, but some movies definitely live rent-free in my head since I am a teenager. It’s hard to make a proper list, but I’d mention Naissance des Pieuvres by Céline Sciamma, Morse by Tomas Alfredson, Mysterious Skin by Gregg Araki, The Night of the Hunter by Charles Laughton, Stand by Me by Rob Reiner, And Ferris Bueller’s Day Off by John Hughes.


14. What are your thoughts on the French filmmaking movement New French Extremity, with directors like Pascal Laugier, Alexandre Aja, Gaspar Noé, or Kim Chapiron? Are there any films by these directors that you particularly enjoy?  

France has quite an interesting history with cinema, but weirdly enough, I’m not that interested in French extremity. Among the more recent ones you mentioned, High Tension by Alexandre Aja is a masterpiece though. I’d also say I really loved I Stand Alone by Gaspar Noé. I kind of enjoyed Our Day Will Come and The World Is Yours by Romain Gavras, but honestly, his music videos are where he really shines. His work for Justice and M.I.A. is incredible.

I mention him because he started directing rap videos with Kim Chapiron in the early 2000s under the name Kourtrajmé. Pour Ceux by Mafia K’1 Fry is probably one of the finest examples of French rap imagery, it perfectly captures that raw, street atmosphere. We had never seen anything like that when they released it, and it quickly became a reference point for anyone following that path. Signatune for Dj Mehdi is also worth a shot ahah!

Other than that, loved Rubber by Quentin Dupieux, which exists in a completely different universe. It’s about a serial killer tire, you have to see it to believe it.

I would also highly recommend the work of Gustave Kervern and Benoît Delépine, especially Aaltra, Louise-Michel, and The Big Night. And at last, I am a big fan of Bouli Lanners, even though he’s Belgian (sorry I cheated). The Giants and Eldorado are absolutely mind-blowing.

15. Which music album, music video, and book have impressed you the most recently? 

Let’s say my favorite album this year was Rude by Spiritual Cramp. It’s tight, short, exciting, fresh, nervous, smart and stupid at the same time. Funny enough, Violence in the Supermarket and New Religion, two of the softer songs on the record, are my favorites. It’s well polished but still feels instant. Really, really well crafted.

I was recently really impressed by a music video by Ormella called Godless Man, because I wish I could direct something similar. It feels DIY-crafted, but also like something out of a Carl Theodor Dreyer or Fritz Lang film.

As for books, I recently came across Zona by Geoff Dyer, which is an essay on Tarkovsky’s Stalker. I know it’s not recent, but I had never heard of it before, and it’s the first time I’ve seen anyone talk about it this way: it’s fun!


16. Which bands do you enjoy sharing the stage with, and what are your favorite venues to perform at?

Shout out to the cool cats from Swelle for sharing three days with us in May last year, great people and an awesome band.

As for the venues, let’s talk about the time we played the Bataclan in Paris. It’s a mythical place, quite big and beautiful, full of wood, with pillars and a large balcony. We knew it was an important milestone and that we were really lucky to get to play there, but I totally shat my pants, so I didn’t really enjoy it. I wish we could do it again so I could try to show up with a different mindset.

17. Is there someone with whom you’d like to read an interview on JDØS?

Frankie Rose!


18. And finally — a motto, quote, or message you would like to leave our readers with.

Why protect their peace when it demands our deaths?

 

 

1. Kto si, čomu sa venuješ a čo ťa v poslednom období najviac zaujíma?

Volám sa Camille, živím sa ako grafický dizajnér a hrám na gitare v Cemented Minds. Kapelu sme oficiálne založili pred ôsmimi rokmi ako post-punkový projekt spolu s Arnaudom Faucherom a Pierrym Goubardom.

Všetci sme však vždy pôsobili v punkových a hardcore kapelách. Pierre založil Amanda Woodward a Aussitôt Mort, Arnaud spieva v screamo kapele Tromblon a ja som kedysi hrával v melodickej crustovej kapele Burning Bright. V roku 2022 sa za bicie posadil Marsouin des Sables.

Je to úžasný muzikant, ktorý hrá v množstve projektov, pričom Ring Scabs sú asi najbližším prirovnaním k nášmu zvuku.

Momentálne by som povedal, že nás najviac zaujíma sledovať, ako sa svet okolo nás rozpadá, a zároveň sa snažiť urobiť aspoň svoje bezprostredné okolie o niečo lepším.

 

 

2. Asi to bude nejaká algoritmická mágia, ale v poslednom čase som sa opäť vracal k svojim dlhoročným favoritom – AFI, Hangman's Chair a Jessica93 – a zrazu som počas jediného týždňa objavil dve kapely, na ktorých som sa okamžite stal závislým: britských High Vis a francúzskych Cemented Minds. Myslíš, že algoritmus tentoraz trafil do čierneho? A cítiš medzi týmito kapelami nejakú umeleckú alebo subkultúrnu spriaznenosť?

Som rád, že vás algoritmus doviedol aj k High Vis, pretože Arnaud aj ja ich máme veľmi radi. Ich poslednú nahrávku doslova zbožňujem. Podľa mňa prirodzene nadväzuje na líniu britských kapiel, ktoré nás inšpirovali, predovšetkým Eagulls.

Jessica93 pochádzajú z rovnakej francúzskej DIY scény a mali väzby na Caen. Myslím, že niektorí naši kamaráti dokonca pomáhali vydávať ich prvé nahrávky. Kapela raz odohrala nepovolený koncert v našej prvej skúšobni a úplne ju zaplnila. Jeden náš kamarát v tom projekte dokonca prispel tým, že hral... na jednom činele (áno, doslova len na činele), hoci tento vtip vydržal iba niekoľko koncertov.

3. Všímam si, že čoraz viac kapiel mieša post-punk s metalovými alebo hardcore prvkami. Myslíš si, že sú to post-punkové kapely, ktoré sa otvárajú okolitému svetu, alebo skôr metalisti a hardcore deti objavujú post-punk? A ktorá z týchto ciest najlepšie vystihuje príbeh Cemented Minds, alebo to bolo úplne inak?

My jednoducho hráme náš vlastný pohľad na post-punk, prefiltrovaný cez hardcore a DIY zázemie. Myslím si, že bolo len otázkou času, kedy sa táto časť našej hudobnej DNA naplno prejaví. Keď si pozorne vypočujete Amanda Woodward, nájdete tam arpeggiá, ktoré pripomínajú to, čo robili The Chameleons začiatkom osemdesiatych rokov. Je vtipné, že Pierre mi neskôr povedal, že ich objavil až oveľa neskôr, ale myslím si, že inšpirácia často prichádza nepriamo, akýmsi odrazom. Vždy tam bola, len čakala na správny moment.

Okolo nás zároveň vidím ďalších hudobníkov, ktorí začínajú svoj zvuk radikalizovať, hoci pôvodne hrali skôr cold wave. Napríklad jeden náš kamarát nedávno založil výbornú kapelu Split. Posúva sa smerom k surovejšiemu zvuku s krátkymi, rýchlymi skladbami a gitarovým tónom pripomínajúcim Entombed. Ťažko teda povedať, čo bolo skôr – je to asi klasická dilema o sliepke a vajci.

Čo ma však veľmi teší, je čoraz väčšia priepustnosť medzi jednotlivými hudobnými žánrami. Možno som zaujatý, ale mám pocit, že ešte pred dvadsiatimi rokmi boli tieto hranice oveľa pevnejšie.

 

4. Kedysi som mal blízkeho priateľa – hudobného skladateľa a zanieteného metalistu z Paríža, ktorý pred pár rokmi zomrel. Vždy, keď počul francúzsku kapelu spievať po anglicky, povedal: „To nie je francúzska kultúra.“ Myslíš si, že sa odvtedy niečo zmenilo? Je dnes vo Francúzsku prirodzenejšie spievať po anglicky, alebo je to pre starú školu stále citlivá téma?

Predovšetkým ma mrzí strata tvojho priateľa.

Do istej miery chápem, čo tým myslel, hoci s tým nesúhlasím. Postoj, ktorý v umení zaujmeš, je vždy výsledkom tvojich vplyvov. Túto kapelu sme chceli založiť preto, že sme boli nadšení z Eagulls a nezávislých amerických komiksov – teda z vecí, ktoré prirodzene fungujú v angličtine.

Nie sme proti francúzštine. Je to jazyk, ktorý sme používali vo svojich predchádzajúcich kapelách, ako Amanda Woodward alebo Tromblon. Keby sme však pokračovali vo francúzštine aj tu, posunulo by nás to bližšie k zvuku kapiel typu Syndrome 81, a s tým sme nechceli byť hudobne spájaní, pretože to jednoducho nie sme my.

Možno spev v angličtine dodáva našej hudbe o niečo popovejší charakter, ale sme s tým úplne spokojní.

5. Cemented Minds je štvorčlenná kapela z Caen na severozápade Francúzska, no na vašom Bandcampe sa spomína gitarista žijúci v Rakúsku. Ako sa táto zostava dala dokopy a ako fungujete tvorivo aj organizačne, keď je jeden člen kapely na diaľku?

Áno, priznávam sa! V lete 2020 som sa presťahoval za svojou partnerkou do Rakúska.

Všetci sme začínali v Caen, pretože sme hrali v rovnakých kapelách, organizovali aj navštevovali tie isté koncerty a dokonca spolu vyrážali na turné. Arnaud sa k nám pridal do dodávky počas turné Burning Bright po Anglicku s kapelou Bastions v roku 2014 a práve počas tej cesty sme sa zblížili vďaka spoločnej láske ku kapelám Eagulls a Beastmilk. Pierre ma pred desiatimi rokmi pozval hrať do svojej grindcore kapely a odvtedy sa z nás stali najlepší priatelia.

Logistika je podľa mňa celkom jednoduchá. Doma píšem nové skladby a posielam kapelníkom demá. Chalani ich buď schvália, alebo nie. Každý rok si pred štúdiovým nahrávaním alebo turné vyhradíme spoločný čas, aby si skladby mohli prispôsobiť podľa seba a vdýchnuť im vlastný život. Keď sa potom musíme rozísť a každý ide domov, vždy si trochu poplačeme... a potom celý proces začne odznova.

 

 

6. Videá ku skladbám z EP Colostrum (2019) využívajú zábery z filmov – Orfeus (1950) Jeana Cocteaua a Nebo nad Berlínom (1987) Wima Wendersa. Prečo ste si vybrali práve tieto filmy? Išlo predovšetkým o zachytenie nálady a emócií skladieb, alebo v nich vidíš aj hlbšiu textovú či tematickú súvislosť?

Áno, medzi obrazom a hudbou určite vnímam silné prepojenie, hoci nie úplne doslovné. Som ilustrátor a grafický dizajnér, takže som bol vždy posadnutý filmom. Väčšinu času som pozeral filmy s gitarou na kolenách a popritom som bezmyšlienkovito brnkal, zatiaľ čo film bežal.

Občas ma nejaká scéna jednoducho zasiahla a spolu s ňou prišla určitá nálada alebo melódia. Takto vzniklo množstvo našich skladieb. Pamätám si, že som musel filmy viackrát zastaviť, pretože sa zrazu objavil motív pre Too Fast Too Close Too Late alebo At the Crack Lane a ja som ho musel okamžite nahrať, kým som naň nezabudol.

Použiť tie isté filmové odkazy vo videoklipoch preto bolo úplne prirodzené. Nešlo o to filmy znovu vytvoriť, ale skôr rozšíriť ten istý svet, z ktorého skladby vznikli. Je to asi podobný prístup, aký mali The Smiths, keď si požičiavali motívy z kinematografie a vytvárali okolo svojej hudby vlastnú estetiku.

Zábavné bolo, že počas strihania Neba nad Berlínom som si uvedomil, že ten film musel byť celý čas niekde hlboko v mojom podvedomí. Už predtým som napísal verš: „In a crowd I caught sight of you, I love how you don’t get me at all,“ a vo filme sa nachádza scéna, ktorá mu takmer dokonale zodpovedá. Vôbec som to neplánoval, ale prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, že ma ten film ovplyvňoval úplne podvedome.

7. V roku 2023 ste vydali debutový album The Future Is the End. Bol to prvý album, ktorý som od vás počul, a okamžite som mu podľahol. Ako ho prijali fanúšikovia po vydaní? Ako rýchlo si získal pozornosť a publicitu a z ktorých častí sveta najmä?

Som naozaj rád, že sa ti páči. Ďakujeme, že si nám to dal vedieť!

Mali sme celkom šťastie s jednou skladbou, A Hooded Witness. Nazbierala oveľa viac prehratí, než sme kedy čakali, a nejako sa dostala aj do povedomia kapiel, ktoré sme sami počúvali, keď sme vyrastali. To bolo naozaj príjemné prekvapenie. Dokonca sa raz basgitarista Yellowcard objavil na Instagrame so stories, v ktorých nám gratuloval k vydaniu nášho najnovšieho EP Motherboard. Bolo to úplne surrealistické, ale zároveň veľmi cool.

Stále sme však malá kapela. Ak chceme tento projekt posunúť ďalej, musíme oveľa viac koncertovať. Dúfam, že sa na to čoskoro budeme môcť viac sústrediť.

A ak poznáš nejakých DIY promotérov na Slovensku, určite nás s nimi spoj! Pamätám si, že sme s Burning Bright hrali v roku 2013 v Pixel Music Clube v Prešove. Bolo to úplne šialené. 

 

 

8. Album bol nahraný a zmixovaný vo Francúzsku, mastering prebehol v Rakúsku a vyšiel na francúzskom vydavateľstve Floral Records. Ako vznikli tieto spolupráce? Išlo skôr o priateľské kontakty z komunity, alebo ste cielene oslovovali etablovaných profesionálov?

Podpísanie zmluvy s Floral Records bolo pre nás úprimne niečo ako výhra v lotérii. Keď nás prvýkrát oslovili, dokonca sme ich odmietli, pretože sme mali pocit, že sme príliš undergroundová a punková kapela na tú časť indie scény, ktorú zastupujú.

Lenže všetci ľudia vo vydavateľstve sú úžasní. Nevzdali sa, presviedčali nás ďalej a nakoniec sme spolu našli spôsob spolupráce, ktorý zostal verný našim DIY koreňom, dáva nám úplnú tvorivú slobodu a je férový pre obe strany.

Ponce, ktorý stojí za vydavateľstvom, je vo Francúzsku obrovská hviezda na Twitchi. Prostredníctvom streamovania dosiahol veľký úspech a rozhodol sa ho využiť na podporu alternatívnych projektov – dáva priestor outsiderom a umelcom, ktorí by sa inak len ťažko dostali do povedomia. Je to naozaj neuveriteľný príbeh.

Ich art director Leo je náš dlhoročný kamarát z punkovej scény, takže hovoríme rovnakým jazykom. Nemohli by sme byť vďačnejší, že s nimi spolupracujeme. Vďaka nim sme sa výrazne posunuli – hrali sme na väčších koncertoch a festivaloch, dostali sme priestor vo francúzskom celoštátnom rádiu aj množstvo rozhovorov... jednoducho WTF.

Nahrávame vždy s Guillaumeom Doussaudom v Swan Sound Studio, ktoré sa nachádza na francúzskom vidieku. Posledných dvadsať rokov nahrával väčšinu našich kapiel, takže sme si vytvorili úplne prirodzený spôsob spolupráce. Dokonale rozumie tomu, čo sa snažíme robiť, a preto je celý proces nahrávania neuveriteľne hladký. Navyše sa nebojí navrhovať zmeny v aranžmánoch, čo udržiava celý proces kreatívny a svieži.

Čo sa týka masteringu nášho debutu, Chris zo Schall und Wahn Studio nás sledoval už od vydania Colostrum, nášho prvého EP. Bolo celkom vtipné, keď zistil, že bývam len približne hodinu cesty od jeho štúdia. Spojili sme sa, okamžite sme si sadli a bolo jasné, že práve jemu chceme zveriť mastering albumu.

9. Už samotné názvy skladieb naznačujú temné, intenzívne a mierne konfrontačné témy plné emocionálneho napätia, jemnej agresivity a surovej energie. Sú texty skôr introspektívne, alebo odrážajú osobné skúsenosti? A je nejaký text, na ktorý si obzvlášť hrdý?

To je ťažká otázka.

V mobile mám nekonečne dlhú poznámku, do ktorej si neustále zapisujem zaujímavé nápady, úderné vety alebo aj úplne hlúpe memečka, ktoré so mnou z nejakého dôvodu v danom období rezonujú.

Keď príde čas písať text k novej skladbe, vrátim sa k tomuto surovému materiálu a začnem jednotlivé myšlienky prepájať. Myslím, že môj prístup je v tomto trochu bližší rapperom – zbieram slová a nápady a následne ich skladám dohromady. Zároveň mi to však stále pripadá veľmi punkové. Je to ako vytvárať koláž – niečo inštinktívne, úprimné a úzko prepojené s podvedomím.

Keď sa po čase vrátim k našim vydaným skladbám a opadne intenzita tvorivého procesu, začnem ich vnímať inak. Niekedy ma prekvapí, koľko z môjho vtedajšieho psychického rozpoloženia sa do nich dostalo. Poviem si: „Do čerta... toto vzniklo naozaj z veľmi temného obdobia. Vtedy som bol úplne vyhorený.“

Raz sa dokonca krátky úryvok skladby Hallorave objavil na Instagrame aj s textom a niekto z Veľkej Británie pod to napísal komentár: „Terrible lyrics.“

Bolo to zvláštne. Samozrejme, úplne chápem, že nie každému musí naša tvorba sadnúť, ale vôbec som nerozumel, odkiaľ sa tá kritika vzala.

Tie texty mám totiž veľmi rád. Inšpirovali sme sa prvou kapitolou nezávislého komiksu King of the Flies od autorov Mezzo a Pirus.

Je to temný, lynchovsky ladený príbeh o tínedžeroch, ktorí sa nudia na predmestí, zdrogujú sa a na Halloween idú na rave. Jeden z nich tú noc zomrie a potom sa ďalej potuluje celým príbehom ako duch, neschopný čokoľvek ovplyvniť, zatiaľ čo ostatné postavy jeho prítomnosť vôbec nevnímajú.

Nevedel som si predstaviť, že by problémom boli samotné slová. Veď no tak... ten komiks je absolútne geniálny. Stačí si ho prečítať! (smiech)

 

 

10. Vo februári 2025 ste vydali svoju zatiaľ poslednú nahrávku Motherboard. V čom sa líši od vášho debutového albumu?

Zaujímavosťou pri Motherboard je, že ide vlastne o zbierku skladieb napísaných približne v rovnakom období ako Colostrum, teda niekedy medzi rokmi 2016 až 2018. Z rôznych dôvodov sa však napokon na pôvodné EP nedostali.

Na čas sme na tieto skladby úplne zabudli, ale Arnaud trval na tom, aby sme im dali druhú šancu, keď nám Floral Records oznámili, že chcú znovu vydať naše prvé EP.

Bolo veľmi zábavné tieto skladby po rokoch znovu objaviť a rýchlo som si uvedomil, že mal pravdu – stále mali obrovský potenciál.

Niektoré aranžmány sme upravili, doplnili sme texty a všetko sme nahrali vo veľmi krátkom čase. Nakoniec sme ich spojili s reedíciou Colostrum a vytvorili kolekciu desiatich skladieb – v podstate dve EP na jednom nosiči, po jednom na každej strane.

11. Podarilo sa vám s touto nahrávkou počas leta aj koncertovať? Aké momenty z turné ti najviac utkveli v pamäti?

Nekoncertovali sme toľko, ako by som si želal, ale úprimne povedané, je to hlavne moja vina. V budúcnosti by som to chcel zmeniť. Napriek tomu sa nám podarilo odohrať niekoľko koncertov po Európe – v Maďarsku, Česku, Rakúsku, Belgicku či Švajčiarsku.

Bolo to poriadne chaotické. Počas prvej časti turné s nami nehral basgitarista a potom navyše zmeškal lietadlo, takže sme ho po koncerte v Linzi museli o druhej ráno vyzdvihnúť na letisku vo Viedni. Skrátka zábava!

Okrem toho sme odohrali aj niekoľko skvelých festivalov vo Francúzsku, vrátane Aucard de Tours. Úprimne ma prekvapilo, že sme hrali uprostred dňa a stan bol úplne plný. Najprv som si myslel, že ľudia len čakajú na kapelu po nás, ale ukázalo sa, že som sa mýlil. Bolo to naozaj veľmi príjemné prekvapenie.

 

 

12. Pracujete momentálne na novom materiáli, alebo sa sústreďujete najmä na koncertovanie s poslednou nahrávkou? Máte už plány na ďalší album alebo inú pripravovanú nahrávku?

Radi by sme si v novembri a decembri našli čas na ďalšie koncerty po Európe a budúci rok už bude zrejme čas začať pracovať na ďalšom albume.

Niekoľko nových nápadov už mám pripravených bokom, len ich musím dať dokopy a dopísať k nim texty.

Zaklopem na drevo – dúfam, že nás čaká niečo dobré.

13. Podľa vašich dvoch videoklipov mám pocit, že ste veľkými fanúšikmi filmu. Máš obľúbené žánre alebo režisérov? Zaujali ťa v poslednom čase nejaké filmy obzvlášť výrazne?

Mojou poslednou posadnutosťou bol krátky film Quest od Elaine a Saula Bassovcov podľa príbehu Raya Bradburyho. Asi sa to však nedá považovať za novinku, keďže vznikol ešte v roku 1984.

Úprimne povedané, v poslednom čase som stratil prehľad, takže ti neviem odporučiť veľa aktuálnych filmov. Som podvodník, človeče – do kina som išiel na Barbie.

Každopádne mám veľmi rád film noir a klasickú réžiu starej školy. Fascinuje ma, aké fyzické a praktické riešenia režiséri kedysi nachádzali. Je v tom niečo, čo veľmi rezonuje s mojou DIY povahou. Niektoré z týchto nápadov sa vedome snažím prenášať aj do spôsobu, akým vizuálne spracúvame našu hudbu.

Nemyslím si, že mám jedného obľúbeného režiséra alebo konkrétne obdobie, ale niektoré filmy mi bývajú v hlave už od tínedžerských rokov. Ťažko zostaviť definitívny zoznam, ale určite by som spomenul Naissance des Pieuvres od Céline Sciamma, Morse Tomasa Alfredsona, Mysterious Skin Gregga Arakiho, The Night of the Hunter Charlesa Laughtona, Stand by Me Roba Reinera a tiež Ferris Bueller's Day Off Johna Hughesa.

 

14. Aký máš názor na francúzsku filmovú vlnu New French Extremity, reprezentovanú režisérmi ako Pascal Laugier, Alexandre Aja, Gaspar Noé či Kim Chapiron? Sú medzi ich filmami také, ktoré máš obzvlášť rád?

Francúzsko má veľmi zaujímavú filmovú históriu, ale zvláštne je, že práve francúzska extrémna vlna ma až tak neláka.

Spomedzi filmov, ktoré si spomenul, je však High Tension od Alexandra Aju absolútne majstrovské dielo. Veľmi sa mi páčil aj I Stand Alone od Gaspara Noého.

Páčili sa mi aj filmy Our Day Will Come a The World Is Yours od Romaina Gavrasa, ale úprimne povedané, najlepšie podľa mňa vyniká pri hudobných videoklipoch. Jeho klipy pre Justice a M.I.A. sú neuveriteľné.

Spomínam ho preto, že začiatkom 21. storočia spolu s Kimom Chapironom režírovali rapové videoklipy pod menom Kourtrajmé. Klip Pour Ceux od Mafia K'1 Fry je podľa mňa jedným z najlepších príkladov vizuálu francúzskeho rapu. Dokonale zachytáva surovú atmosféru ulíc. Keď vyšiel, nič podobné sme dovtedy nevideli a veľmi rýchlo sa stal referenčným bodom pre každého, kto sa týmto smerom vydal. A určite stojí za pozretie aj Signatune pre DJ Mehdi. (smiech)

Okrem toho som si veľmi obľúbil film Rubber od Quentina Dupieuxa, ktorý existuje úplne vo vlastnom vesmíre. Je o vraždiacej pneumatike – musíš to jednoducho vidieť, aby si tomu uveril.

Veľmi odporúčam aj filmy Gustava Kerverna a Benoîta Delépina, najmä Aaltra, Louise-Michel a The Big Night.

A nakoniec musím spomenúť Bouliho Lannersa, hoci je Belgičan (prepáč, trochu som podvádzal). The Giants a Eldorado sú úplne dychberúce filmy.

15. Ktorý hudobný album, videoklip a kniha ťa v poslednom čase najviac zaujali?

Povedzme, že mojím albumom roka je Rude od Spiritual Cramp. Je kompaktný, krátky, energický, svieži, nervózny, inteligentný aj hlúpy zároveň. Je vtipné, že moje dve najobľúbenejšie skladby z albumu sú práve tie jemnejšie – Violence in the Supermarket a New Religion. Nahrávka je výborne produkčne spracovaná, no zároveň pôsobí spontánne a prirodzene. Naozaj brilantne urobená.

Nedávno ma veľmi zaujal videoklip Godless Man od Ormella, pretože by som raz chcel natočiť niečo podobné. Vyzerá ako poctivo vytvorené DIY dielo, ale zároveň pripomína filmy Carla Theodora Dreyera alebo Fritza Langa.

Čo sa týka kníh, nedávno som objavil Zona od Geoffa Dyera, esej venovanú Tarkovského filmu Stalker. Nie je to síce nová kniha, ale dovtedy som o nej vôbec nevedel a je to prvýkrát, čo som videl niekoho písať o tomto filme takýmto spôsobom. A navyše je to zábavné čítanie.

 

 

16. S ktorými kapelami si najradšej zdieľate pódium a ktoré koncertné miesta patria medzi tvoje obľúbené?

Veľký pozdrav patrí skvelým chalanom zo Swelle, s ktorými sme minulý rok v máji strávili tri dni na cestách. Sú to úžasní ľudia a výborná kapela.

A čo sa týka koncertných miest, musím spomenúť Bataclan v Paríži.

Je to legendárny priestor – veľký, nádherný, plný dreva, so stĺpmi a veľkým balkónom. Vedeli sme, že ide o významný míľnik a že máme obrovské šťastie, že tam môžeme hrať. Lenže ja som bol tak strašne nervózny, že som si to vlastne vôbec neužil. Veľmi by som si želal zahrať si tam ešte raz, tentoraz už s úplne iným nastavením hlavy.

17. Je niekto, s kým by si si rád prečítal rozhovor na stránkach JDØS?

Frankie Rose!

18. A na záver – máš nejaké motto, citát alebo odkaz, ktorý by si chcel zanechať našim čitateľom?

„Prečo by sme mali chrániť ich pokoj, keď je vykúpený našou smrťou?“

============================================================================ 

Links:

https://thecementedminds.bandcamp.com/album/the-future-is-the-end

https://www.facebook.com/cementedminds

https://www.youtube.com/channel/UChV78WPH8EToNiiI2taQwiQ