1. Who are you, what do you do, and what interests you the most these days?
My name is Camille, I’m making a living as a graphic designer and I play guitar in Cemented Minds. We officially started as a post punk band eight years ago with Arnaud Faucher and Pierre Goubard.
We’ve always been involved in punk hardcore bands: Pierre formed Amanda Woodward and Aussitôt Mort, Arnaud sings in a screamo band called Tromblon, and I used to play in a melodic crust band called Burning Bright. In 2022 we welcomed Marsouin des Sables behind the drums. He's an amazing musician who plays in a lot of projects, Ring Scabs being probably the closest reference for our sound.
Right now, I’d say what interests us most is watching the world fall apart, while trying to make it better around us.
2. Must be some kind of algorithm magic, but lately I’ve been rotating back to some of my long-time favorites — AFI, Hangman’s Chair, and Jessica93 — and suddenly, within a week, I discovered two bands I got immediately hooked on: High Vis from the UK and Cemented Minds from France. Do you think the algorithm got it right? And do you feel any artistic or subculture affiliation with these bands?
I’m glad the algorithm linked with High‑Vis, because Arnaud and I really rate them. I adore their latest release, to my ears it continues the line of British bands that inspired us, especially Eagulls.
Jessica93 comes from the same French DIY scene and had ties to Caen. I think some friends of ours actually helped put out some of their early records. The band even played an unauthorized gig in our first rehearsal room and packed the place. A mate of ours contributed by playing the cymbal for that project (yes, literally just the cymbal), although the joke only lasted a few shows.
3. I’ve noticed more and more bands blending post-punk with metal or hardcore elements. Do you think it’s post-punk bands opening up to the outside world, or is it actually metalheads and hardcore kids discovering post-punk? And which of those approaches best describes Cemented Minds’ own journey, or was it something completely different?
We’re doing our take on post‑punk, filtered through an HxC and DIY background. I think it was only a matter of time before that strand of our musical DNA surfaced. Listen closely to Amanda Woodward and you’ll hear arpeggios that nod to what The Chameleons were doing in the early ’80s. Funny enough, Pierre told me he actually discovered them later, but I believe inspiration often arrives indirectly, by ricochet. It’s always been there, waiting to be released.
I also see other musicians around us starting to radicalize their sound even though they began with cold‑wave projects. I’m thinking of a buddy of ours who recently started a cool band called Split. He’s heading toward something more raw, with short, fast songs and an Entombed‑like guitar tone. So I can’t say which came first, maybe it’s a chicken‑or‑egg story. What I’m pleased to witness is the increasing porosity between music genres. Maybe I’m biased, but I feel like it was more closed‑off 20 years ago.
4. I used to have a close friend — a musical composer and dedicated metalhead from Paris, who passed away a few years ago — and he always said, whenever he heard a French band singing in English: ‘That’s not French culture.’ Do you feel that things have changed? Has it become more accepted for French bands to sing in English now or is this still an issue for the old-schoolers?
First of all, I’m sorry for the loss of your friend. I kind of understand what he means, even though I disagree. The stance you take in art is always the result of your influences. We wanted to start this band because we were into Eagulls and independent American comics, which is simply English‑based material.
We are not against French; it’s the language we used in our other projects, such as Amanda Woodward and Tromblon. But that approach would have pushed us closer to an Oi sound, like Syndrome 81, and we didn’t want to be musically affiliated with that because it’s simply not who we are. Maybe singing in English gives a more pop approach to what we offer, but we’re fine with that.
5. Cemented Minds is a four-piece based in Caen in northwest France, but your Bandcamp profile mentions a guitarist living in Austria. How did this line-up come together, and how do you function creatively and logistically with a remote member?
Yep, guilty! I left France in the summer of 2020 to live with my partner in Austria. We all started in Caen because we played in the same bands, booked and attended the same shows, and even toured together. Arnaud hopped in the van when Burning Bright was touring England with Bastions in 2014, and we bonded over Eagulls and Beastmilk during the trip. Pierre invited me to play in his grindcore band ten years ago and we became best friends.
I’d say the logistics are simple: I write at home and share demos with the band. The guys either validate them or not. Every year we book time together before studio sessions or tours so they can make the songs their own. We cry when we have to go home, and then we start the process again.
6. The YouTube videos for Cemented Minds’ Colostrum EP (2019) feature imagery from films — J. Cocteau’s Excerpts from Orphée (1950) and W. Wenders’ Wings of Desire (1987). Why did you choose these films for the videos? Was it mainly about matching the mood and emotion of the songs, or do you see a lyrical or thematic connection as well?
Yeah, there’s definitely a connection between images and music for me, but not in a super literal way. I’m an illustrator and graphic designer, so I’ve always been obsessed with cinema. Most of the time I’d be watching a film with a guitar on my lap, just absent-mindedly noodling while the movie played.
Sometimes a scene would just hit me, and it’d come with a mood or a melody. That’s how a bunch of songs started. I remember having to pause movies more than once because something like Too Fast Too Close Too Late, or At the Crack Lane suddenly demanded to be recorded before I forgot it.
Using those same references in our videos felt completely natural. It wasn’t about recreating the films, just extending the same world the songs came from. I guess it’s a bit like what The Smiths did, borrowing from cinema to build an aesthetic around the music.
The funny thing is, while editing Wings of Desire, I realized the film must have been sitting somewhere in the back of my mind all along. I’d already written the line, “In a crowd I caught sight of you, I love how you don’t get me at all,” and there’s this scene in the film that matched it almost perfectly. I hadn’t planned it at all, but it made me think the movie had been influencing me on a subconscious level.
7. In 2023, the band released their debut album 'The Future Is the End', which was the first I heard and immediately got hooked on. How was the album received by fans at the time of its release, and how quickly did it gain attention and publicity and from which parts of the world especially?
Super glad you dig it, thanks so much for letting us know!
We got pretty lucky with one of our songs, A Hooded Witness. It ended up getting streamed way more than we ever expected and somehow found its way onto the radar of bands we grew up listening to, which was a really nice surprise. At one point, the bass player from Yellowcard even posted a story on Instagram congratulating us on the release of our latest EP, Motherboard. It felt pretty surreal, but also really cool.
That said, we’re still a tiny band. We really need to get out and tour more if we want to grow this project. Hopefully we’ll be able to focus more on that soon. And if you know any DIY promoters in Slovakia, definitely send them our way! I remember playing the Pixel Music Club in Prešov with Burning Bright in 2013, it was absolutely nuts.
8. The album was recorded and mixed in France, mastered in Austria, and released on the French label Floral Records. How did these collaborations come about — was it more of a friends-and-community connection, or did you reach out to established professionals?
Getting signed to Floral Records was honestly a one-in-a-million kind of thing for us. We actually turned them down the first time they got in touch because we felt we were way too underground and punk for that side of the indie world. But everyone at the label is amazing. They kept insisting, and together we found a way to work that still feels true to our DIY roots, gives us complete creative freedom, and is genuinely fair.
Ponce, the person behind the label, is actually a superstar Twitch streamer in France. He became really successful through streaming and decided to use that success to support alternative projects, putting the spotlight on underdogs and artists who usually don’t get much attention. It’s honestly a pretty crazy story.
Leo, their art director, is a longtime friend from the punk scene, so we speak the same language. We couldn’t be more grateful to be working with them. They’ve helped us grow so much, we’ve played bigger venues and festivals, got airplay and interviews on French national radio… like WTF.
We always record with Guillaume Doussaud at Swan Sound Studio, out in the French countryside. He’s taken care of most of our bands over the last twenty years, so we’ve built a really natural way of working together. He completely understands what we’re trying to do, which makes the whole recording process incredibly smooth. He’s also comfortable suggesting arrangement ideas, which keeps the whole thing creative and fresh.
As for the mastering of our first album, Chris from Schall und Wahn Studio had already been following the band since Colostrum, our first EP. It was pretty funny when he realized I only lived about an hour away from him. We got in touch, immediately got along, and it just felt like the right person to trust with the project.
9. The song titles suggest dark, intense, and slightly confrontational themes, with emotional tension and even a hint of gentle aggression and raw energy. Are the lyrics more introspective, or do they reflect personal experiences? Is there a particular lyric you’re especially proud of?
Oh, that’s a hard one. I have this never-ending note on my phone where I’m constantly writing down cool ideas, punchlines, or even stupid memes that somehow resonate with me on a daily basis.
When it’s time to work on a song, I go back to that raw material and start connecting things together. I guess it’s a bit closer to a rapper’s approach in the way I collect and assemble words and ideas, but it still feels very punk to me. It’s like making a collage. Something instinctive, honest, and connected to the subconscious.
When I revisit what we’ve already released after some time has passed, once the intensity of the creative process is gone, I get a different perspective on it. Sometimes I’m surprised by how much of my own state of mind ended up in the songs. I’m like, “Damn… this actually came from a pretty dark place, I was completely burned out then.”
Also, there was this one time when a short snippet of our song Hallorave ended up on Instagram with the lyrics displayed, and someone from the UK commented, “Terrible lyrics.”
It felt weird ahah! I mean, I totally get that someone might not connect with our thing, but from my side, I couldn’t really understand where it was coming from. I loved those lyrics because we had basically taken inspiration from the first chapter of the independent comic King of the Flies by Mezzo and Pirus.
It’s a dark, Lynchian story about teenagers bored in the suburbs, getting high and going to a rave on Halloween. One of them dies that night and keeps wandering through the story afterward, unable to affect anything, while the other characters never acknowledge his presence.
I just couldn’t imagine that the words themselves were the problem. I mean, come on, this shit is rock solid, just read the book ahah!
10. The band released the most recent album 'Motherboard' in February 2025. How does it differ from your debut release?
The curious thing about Motherboard is that it’s actually a collection of songs written around the same time as Colostrum (2016-2018), but for various reasons they didn’t end up on that record.
We kind of forgot about those songs for a while, but Arnaud insisted that we gave them another chance when Floral told us they were interested in reissuing our first EP. It was really fun to rediscover those tracks, and I quickly realized he was right, they still had a lot of potential.
We rearranged a few things, added some lyrics, and recorded them in a very short amount of time. In the end, we included them with the Colostrum reissue, turning the whole thing into a collection of ten songs, one EP per side.
11. Did you manage to tour with it over the summer, and what were some of the most memorable experiences from the tour?
We haven’t been touring as much as I’d like to, but honestly, that’s on me. I really want to fix that in the future. We’ve still managed to play a few shows across Europe, though, in places like Hungary, the Czech Republic, Austria, Belgium, and Switzerland. It was chaotic. We didn’t have our bass player with us for the first leg of the tour, and then he missed his flight, so we had to pick him up at Vienna airport at 2 AM right after the show in Linz. Fun times!
Apart from that, we’ve played a couple of really nice festivals in France, including Aucard de Tours. I was honestly surprised because we played in the middle of the day, but the tent was packed. I actually thought people were just waiting for the band playing after us, but it turns out I was wrong. A really cool surprise!
12. Is the band currently working on new material, or are you focusing on touring with the last release? Are there any plans for an upcoming album or release?
We’d love to take some time in November and December to tour a bit more around Europe, and next year it should probably be time for another record. I’ve got some material on the side already, I just need to organize it and start putting lyrics to it.
Knocking on wood, hopefully something good is coming our way.
13. Based on the two videos, I’m guessing you might be movie fans. Do you have favorite genres or directors? Are there any recent films that have particularly stood out to you?
My latest obsession was actually a short film called Quest by Elaine and Saul Bass, with a story by Ray Bradbury. But I guess it doesn’t really count as recent, since it’s from 1984.
I’ve honestly lost track of a lot of things, so I couldn’t really give you solid answers about recent material that’s worth mentioning. I’m a fraud, man, I went to the cinema to watch Barbie.
But yeah, I definitely have a thing for film noir and old-school directing. There’s something very physical about the clever solutions directors came up with back in the day, something that really appeals to my DIY side. I like to consciously bring some of those ideas into the way I illustrate our music.
I’m not sure I have a favorite period or director, but some movies definitely live rent-free in my head since I am a teenager. It’s hard to make a proper list, but I’d mention Naissance des Pieuvres by Céline Sciamma, Morse by Tomas Alfredson, Mysterious Skin by Gregg Araki, The Night of the Hunter by Charles Laughton, Stand by Me by Rob Reiner, And Ferris Bueller’s Day Off by John Hughes.
14. What are your thoughts on the French filmmaking movement New French Extremity, with directors like Pascal Laugier, Alexandre Aja, Gaspar Noé, or Kim Chapiron? Are there any films by these directors that you particularly enjoy?
France has quite an interesting history with cinema, but weirdly enough, I’m not that interested in French extremity. Among the more recent ones you mentioned, High Tension by Alexandre Aja is a masterpiece though. I’d also say I really loved I Stand Alone by Gaspar Noé. I kind of enjoyed Our Day Will Come and The World Is Yours by Romain Gavras, but honestly, his music videos are where he really shines. His work for Justice and M.I.A. is incredible.
I mention him because he started directing rap videos with Kim Chapiron in the early 2000s under the name Kourtrajmé. Pour Ceux by Mafia K’1 Fry is probably one of the finest examples of French rap imagery, it perfectly captures that raw, street atmosphere. We had never seen anything like that when they released it, and it quickly became a reference point for anyone following that path. Signatune for Dj Mehdi is also worth a shot ahah!
Other than that, loved Rubber by Quentin Dupieux, which exists in a completely different universe. It’s about a serial killer tire, you have to see it to believe it.
I would also highly recommend the work of Gustave Kervern and Benoît Delépine, especially Aaltra, Louise-Michel, and The Big Night. And at last, I am a big fan of Bouli Lanners, even though he’s Belgian (sorry I cheated). The Giants and Eldorado are absolutely mind-blowing.
15. Which music album, music video, and book have impressed you the most recently?
Let’s say my favorite album this year was Rude by Spiritual Cramp. It’s tight, short, exciting, fresh, nervous, smart and stupid at the same time. Funny enough, Violence in the Supermarket and New Religion, two of the softer songs on the record, are my favorites. It’s well polished but still feels instant. Really, really well crafted.
I was recently really impressed by a music video by Ormella called Godless Man, because I wish I could direct something similar. It feels DIY-crafted, but also like something out of a Carl Theodor Dreyer or Fritz Lang film.
As for books, I recently came across Zona by Geoff Dyer, which is an essay on Tarkovsky’s Stalker. I know it’s not recent, but I had never heard of it before, and it’s the first time I’ve seen anyone talk about it this way: it’s fun!
16. Which bands do you enjoy sharing the stage with, and what are your favorite venues to perform at?
Shout out to the cool cats from Swelle for sharing three days with us in May last year, great people and an awesome band.
As for the venues, let’s talk about the time we played the Bataclan in Paris. It’s a mythical place, quite big and beautiful, full of wood, with pillars and a large balcony. We knew it was an important milestone and that we were really lucky to get to play there, but I totally shat my pants, so I didn’t really enjoy it. I wish we could do it again so I could try to show up with a different mindset.
17. Is there someone with whom you’d like to read an interview on JDØS?
Frankie Rose!
18. And finally — a motto, quote, or message you would like to leave our readers with.
Why protect their peace when it demands our deaths?
1. Kto si, čomu sa venuješ a čo ťa v poslednom období najviac zaujíma?
Volám sa Camille, živím sa ako grafický dizajnér a hrám na gitare v Cemented Minds. Kapelu sme oficiálne založili pred ôsmimi rokmi ako post-punkový projekt spolu s Arnaudom Faucherom a Pierrym Goubardom.
Všetci sme však vždy pôsobili v punkových a hardcore kapelách. Pierre založil Amanda Woodward a Aussitôt Mort, Arnaud spieva v screamo kapele Tromblon a ja som kedysi hrával v melodickej crustovej kapele Burning Bright. V roku 2022 sa za bicie posadil Marsouin des Sables.
Je to úžasný muzikant, ktorý hrá v množstve projektov, pričom Ring Scabs sú asi najbližším prirovnaním k nášmu zvuku.
Momentálne by som povedal, že nás najviac zaujíma sledovať, ako sa svet okolo nás rozpadá, a zároveň sa snažiť urobiť aspoň svoje bezprostredné okolie o niečo lepším.
2. Asi to bude nejaká algoritmická mágia, ale v poslednom čase som sa opäť vracal k svojim dlhoročným favoritom – AFI, Hangman's Chair a Jessica93 – a zrazu som počas jediného týždňa objavil dve kapely, na ktorých som sa okamžite stal závislým: britských High Vis a francúzskych Cemented Minds. Myslíš, že algoritmus tentoraz trafil do čierneho? A cítiš medzi týmito kapelami nejakú umeleckú alebo subkultúrnu spriaznenosť?
Som rád, že vás algoritmus doviedol aj k High Vis, pretože Arnaud aj ja ich máme veľmi radi. Ich poslednú nahrávku doslova zbožňujem. Podľa mňa prirodzene nadväzuje na líniu britských kapiel, ktoré nás inšpirovali, predovšetkým Eagulls.
Jessica93 pochádzajú z rovnakej francúzskej DIY scény a mali väzby na Caen. Myslím, že niektorí naši kamaráti dokonca pomáhali vydávať ich prvé nahrávky. Kapela raz odohrala nepovolený koncert v našej prvej skúšobni a úplne ju zaplnila. Jeden náš kamarát v tom projekte dokonca prispel tým, že hral... na jednom činele (áno, doslova len na činele), hoci tento vtip vydržal iba niekoľko koncertov.
3. Všímam si, že čoraz viac kapiel mieša post-punk s metalovými alebo hardcore prvkami. Myslíš si, že sú to post-punkové kapely, ktoré sa otvárajú okolitému svetu, alebo skôr metalisti a hardcore deti objavujú post-punk? A ktorá z týchto ciest najlepšie vystihuje príbeh Cemented Minds, alebo to bolo úplne inak?
My jednoducho hráme náš vlastný pohľad na post-punk, prefiltrovaný cez hardcore a DIY zázemie. Myslím si, že bolo len otázkou času, kedy sa táto časť našej hudobnej DNA naplno prejaví. Keď si pozorne vypočujete Amanda Woodward, nájdete tam arpeggiá, ktoré pripomínajú to, čo robili The Chameleons začiatkom osemdesiatych rokov. Je vtipné, že Pierre mi neskôr povedal, že ich objavil až oveľa neskôr, ale myslím si, že inšpirácia často prichádza nepriamo, akýmsi odrazom. Vždy tam bola, len čakala na správny moment.
Okolo nás zároveň vidím ďalších hudobníkov, ktorí začínajú svoj zvuk radikalizovať, hoci pôvodne hrali skôr cold wave. Napríklad jeden náš kamarát nedávno založil výbornú kapelu Split. Posúva sa smerom k surovejšiemu zvuku s krátkymi, rýchlymi skladbami a gitarovým tónom pripomínajúcim Entombed. Ťažko teda povedať, čo bolo skôr – je to asi klasická dilema o sliepke a vajci.
Čo ma však veľmi teší, je čoraz väčšia priepustnosť medzi jednotlivými hudobnými žánrami. Možno som zaujatý, ale mám pocit, že ešte pred dvadsiatimi rokmi boli tieto hranice oveľa pevnejšie.
4. Kedysi som mal blízkeho priateľa – hudobného skladateľa a zanieteného metalistu z Paríža, ktorý pred pár rokmi zomrel. Vždy, keď počul francúzsku kapelu spievať po anglicky, povedal: „To nie je francúzska kultúra.“ Myslíš si, že sa odvtedy niečo zmenilo? Je dnes vo Francúzsku prirodzenejšie spievať po anglicky, alebo je to pre starú školu stále citlivá téma?
Predovšetkým ma mrzí strata tvojho priateľa.
Do istej miery chápem, čo tým myslel, hoci s tým nesúhlasím. Postoj, ktorý v umení zaujmeš, je vždy výsledkom tvojich vplyvov. Túto kapelu sme chceli založiť preto, že sme boli nadšení z Eagulls a nezávislých amerických komiksov – teda z vecí, ktoré prirodzene fungujú v angličtine.
Nie sme proti francúzštine. Je to jazyk, ktorý sme používali vo svojich predchádzajúcich kapelách, ako Amanda Woodward alebo Tromblon. Keby sme však pokračovali vo francúzštine aj tu, posunulo by nás to bližšie k zvuku kapiel typu Syndrome 81, a s tým sme nechceli byť hudobne spájaní, pretože to jednoducho nie sme my.
Možno spev v angličtine dodáva našej hudbe o niečo popovejší charakter, ale sme s tým úplne spokojní.
5. Cemented Minds je štvorčlenná kapela z Caen na severozápade Francúzska, no na vašom Bandcampe sa spomína gitarista žijúci v Rakúsku. Ako sa táto zostava dala dokopy a ako fungujete tvorivo aj organizačne, keď je jeden člen kapely na diaľku?
Áno, priznávam sa! V lete 2020 som sa presťahoval za svojou partnerkou do Rakúska.
Všetci sme začínali v Caen, pretože sme hrali v rovnakých kapelách, organizovali aj navštevovali tie isté koncerty a dokonca spolu vyrážali na turné. Arnaud sa k nám pridal do dodávky počas turné Burning Bright po Anglicku s kapelou Bastions v roku 2014 a práve počas tej cesty sme sa zblížili vďaka spoločnej láske ku kapelám Eagulls a Beastmilk. Pierre ma pred desiatimi rokmi pozval hrať do svojej grindcore kapely a odvtedy sa z nás stali najlepší priatelia.
Logistika je podľa mňa celkom jednoduchá. Doma píšem nové skladby a posielam kapelníkom demá. Chalani ich buď schvália, alebo nie. Každý rok si pred štúdiovým nahrávaním alebo turné vyhradíme spoločný čas, aby si skladby mohli prispôsobiť podľa seba a vdýchnuť im vlastný život. Keď sa potom musíme rozísť a každý ide domov, vždy si trochu poplačeme... a potom celý proces začne odznova.
Áno, medzi obrazom a hudbou určite vnímam silné prepojenie, hoci nie úplne doslovné. Som ilustrátor a grafický dizajnér, takže som bol vždy posadnutý filmom. Väčšinu času som pozeral filmy s gitarou na kolenách a popritom som bezmyšlienkovito brnkal, zatiaľ čo film bežal.
Občas ma nejaká scéna jednoducho zasiahla a spolu s ňou prišla určitá nálada alebo melódia. Takto vzniklo množstvo našich skladieb. Pamätám si, že som musel filmy viackrát zastaviť, pretože sa zrazu objavil motív pre Too Fast Too Close Too Late alebo At the Crack Lane a ja som ho musel okamžite nahrať, kým som naň nezabudol.
Použiť tie isté filmové odkazy vo videoklipoch preto bolo úplne prirodzené. Nešlo o to filmy znovu vytvoriť, ale skôr rozšíriť ten istý svet, z ktorého skladby vznikli. Je to asi podobný prístup, aký mali The Smiths, keď si požičiavali motívy z kinematografie a vytvárali okolo svojej hudby vlastnú estetiku.
Zábavné bolo, že počas strihania Neba nad Berlínom som si uvedomil, že ten film musel byť celý čas niekde hlboko v mojom podvedomí. Už predtým som napísal verš: „In a crowd I caught sight of you, I love how you don’t get me at all,“ a vo filme sa nachádza scéna, ktorá mu takmer dokonale zodpovedá. Vôbec som to neplánoval, ale prinútilo ma to zamyslieť sa nad tým, že ma ten film ovplyvňoval úplne podvedome.
Som naozaj rád, že sa ti páči. Ďakujeme, že si nám to dal vedieť!
Mali sme celkom šťastie s jednou skladbou, A Hooded Witness. Nazbierala oveľa viac prehratí, než sme kedy čakali, a nejako sa dostala aj do povedomia kapiel, ktoré sme sami počúvali, keď sme vyrastali. To bolo naozaj príjemné prekvapenie. Dokonca sa raz basgitarista Yellowcard objavil na Instagrame so stories, v ktorých nám gratuloval k vydaniu nášho najnovšieho EP Motherboard. Bolo to úplne surrealistické, ale zároveň veľmi cool.
Stále sme však malá kapela. Ak chceme tento projekt posunúť ďalej, musíme oveľa viac koncertovať. Dúfam, že sa na to čoskoro budeme môcť viac sústrediť.
A ak poznáš nejakých DIY promotérov na Slovensku, určite nás s nimi spoj! Pamätám si, že sme s Burning Bright hrali v roku 2013 v Pixel Music Clube v Prešove. Bolo to úplne šialené.
Podpísanie zmluvy s Floral Records bolo pre nás úprimne niečo ako výhra v lotérii. Keď nás prvýkrát oslovili, dokonca sme ich odmietli, pretože sme mali pocit, že sme príliš undergroundová a punková kapela na tú časť indie scény, ktorú zastupujú.
Lenže všetci ľudia vo vydavateľstve sú úžasní. Nevzdali sa, presviedčali nás ďalej a nakoniec sme spolu našli spôsob spolupráce, ktorý zostal verný našim DIY koreňom, dáva nám úplnú tvorivú slobodu a je férový pre obe strany.
Ponce, ktorý stojí za vydavateľstvom, je vo Francúzsku obrovská hviezda na Twitchi. Prostredníctvom streamovania dosiahol veľký úspech a rozhodol sa ho využiť na podporu alternatívnych projektov – dáva priestor outsiderom a umelcom, ktorí by sa inak len ťažko dostali do povedomia. Je to naozaj neuveriteľný príbeh.
Ich art director Leo je náš dlhoročný kamarát z punkovej scény, takže hovoríme rovnakým jazykom. Nemohli by sme byť vďačnejší, že s nimi spolupracujeme. Vďaka nim sme sa výrazne posunuli – hrali sme na väčších koncertoch a festivaloch, dostali sme priestor vo francúzskom celoštátnom rádiu aj množstvo rozhovorov... jednoducho WTF.
Nahrávame vždy s Guillaumeom Doussaudom v Swan Sound Studio, ktoré sa nachádza na francúzskom vidieku. Posledných dvadsať rokov nahrával väčšinu našich kapiel, takže sme si vytvorili úplne prirodzený spôsob spolupráce. Dokonale rozumie tomu, čo sa snažíme robiť, a preto je celý proces nahrávania neuveriteľne hladký. Navyše sa nebojí navrhovať zmeny v aranžmánoch, čo udržiava celý proces kreatívny a svieži.
Čo sa týka masteringu nášho debutu, Chris zo Schall und Wahn Studio nás sledoval už od vydania Colostrum, nášho prvého EP. Bolo celkom vtipné, keď zistil, že bývam len približne hodinu cesty od jeho štúdia. Spojili sme sa, okamžite sme si sadli a bolo jasné, že práve jemu chceme zveriť mastering albumu.
To je ťažká otázka.
V mobile mám nekonečne dlhú poznámku, do ktorej si neustále zapisujem zaujímavé nápady, úderné vety alebo aj úplne hlúpe memečka, ktoré so mnou z nejakého dôvodu v danom období rezonujú.
Keď príde čas písať text k novej skladbe, vrátim sa k tomuto surovému materiálu a začnem jednotlivé myšlienky prepájať. Myslím, že môj prístup je v tomto trochu bližší rapperom – zbieram slová a nápady a následne ich skladám dohromady. Zároveň mi to však stále pripadá veľmi punkové. Je to ako vytvárať koláž – niečo inštinktívne, úprimné a úzko prepojené s podvedomím.
Keď sa po čase vrátim k našim vydaným skladbám a opadne intenzita tvorivého procesu, začnem ich vnímať inak. Niekedy ma prekvapí, koľko z môjho vtedajšieho psychického rozpoloženia sa do nich dostalo. Poviem si: „Do čerta... toto vzniklo naozaj z veľmi temného obdobia. Vtedy som bol úplne vyhorený.“
Raz sa dokonca krátky úryvok skladby Hallorave objavil na Instagrame aj s textom a niekto z Veľkej Británie pod to napísal komentár: „Terrible lyrics.“
Bolo to zvláštne. Samozrejme, úplne chápem, že nie každému musí naša tvorba sadnúť, ale vôbec som nerozumel, odkiaľ sa tá kritika vzala.
Tie texty mám totiž veľmi rád. Inšpirovali sme sa prvou kapitolou nezávislého komiksu King of the Flies od autorov Mezzo a Pirus.
Je to temný, lynchovsky ladený príbeh o tínedžeroch, ktorí sa nudia na predmestí, zdrogujú sa a na Halloween idú na rave. Jeden z nich tú noc zomrie a potom sa ďalej potuluje celým príbehom ako duch, neschopný čokoľvek ovplyvniť, zatiaľ čo ostatné postavy jeho prítomnosť vôbec nevnímajú.
Nevedel som si predstaviť, že by problémom boli samotné slová. Veď no tak... ten komiks je absolútne geniálny. Stačí si ho prečítať! (smiech)
Zaujímavosťou pri Motherboard je, že ide vlastne o zbierku skladieb napísaných približne v rovnakom období ako Colostrum, teda niekedy medzi rokmi 2016 až 2018. Z rôznych dôvodov sa však napokon na pôvodné EP nedostali.
Na čas sme na tieto skladby úplne zabudli, ale Arnaud trval na tom, aby sme im dali druhú šancu, keď nám Floral Records oznámili, že chcú znovu vydať naše prvé EP.
Bolo veľmi zábavné tieto skladby po rokoch znovu objaviť a rýchlo som si uvedomil, že mal pravdu – stále mali obrovský potenciál.
Niektoré aranžmány sme upravili, doplnili sme texty a všetko sme nahrali vo veľmi krátkom čase. Nakoniec sme ich spojili s reedíciou Colostrum a vytvorili kolekciu desiatich skladieb – v podstate dve EP na jednom nosiči, po jednom na každej strane.
Nekoncertovali sme toľko, ako by som si želal, ale úprimne povedané, je to hlavne moja vina. V budúcnosti by som to chcel zmeniť. Napriek tomu sa nám podarilo odohrať niekoľko koncertov po Európe – v Maďarsku, Česku, Rakúsku, Belgicku či Švajčiarsku.
Bolo to poriadne chaotické. Počas prvej časti turné s nami nehral basgitarista a potom navyše zmeškal lietadlo, takže sme ho po koncerte v Linzi museli o druhej ráno vyzdvihnúť na letisku vo Viedni. Skrátka zábava!
Okrem toho sme odohrali aj niekoľko skvelých festivalov vo Francúzsku, vrátane Aucard de Tours. Úprimne ma prekvapilo, že sme hrali uprostred dňa a stan bol úplne plný. Najprv som si myslel, že ľudia len čakajú na kapelu po nás, ale ukázalo sa, že som sa mýlil. Bolo to naozaj veľmi príjemné prekvapenie.
Radi by sme si v novembri a decembri našli čas na ďalšie koncerty po Európe a budúci rok už bude zrejme čas začať pracovať na ďalšom albume.
Niekoľko nových nápadov už mám pripravených bokom, len ich musím dať dokopy a dopísať k nim texty.
Zaklopem na drevo – dúfam, že nás čaká niečo dobré.
Mojou poslednou posadnutosťou bol krátky film Quest od Elaine a Saula Bassovcov podľa príbehu Raya Bradburyho. Asi sa to však nedá považovať za novinku, keďže vznikol ešte v roku 1984.
Úprimne povedané, v poslednom čase som stratil prehľad, takže ti neviem odporučiť veľa aktuálnych filmov. Som podvodník, človeče – do kina som išiel na Barbie.
Každopádne mám veľmi rád film noir a klasickú réžiu starej školy. Fascinuje ma, aké fyzické a praktické riešenia režiséri kedysi nachádzali. Je v tom niečo, čo veľmi rezonuje s mojou DIY povahou. Niektoré z týchto nápadov sa vedome snažím prenášať aj do spôsobu, akým vizuálne spracúvame našu hudbu.
Nemyslím si, že mám jedného obľúbeného režiséra alebo konkrétne obdobie, ale niektoré filmy mi bývajú v hlave už od tínedžerských rokov. Ťažko zostaviť definitívny zoznam, ale určite by som spomenul Naissance des Pieuvres od Céline Sciamma, Morse Tomasa Alfredsona, Mysterious Skin Gregga Arakiho, The Night of the Hunter Charlesa Laughtona, Stand by Me Roba Reinera a tiež Ferris Bueller's Day Off Johna Hughesa.
Francúzsko má veľmi zaujímavú filmovú históriu, ale zvláštne je, že práve francúzska extrémna vlna ma až tak neláka.
Spomedzi filmov, ktoré si spomenul, je však High Tension od Alexandra Aju absolútne majstrovské dielo. Veľmi sa mi páčil aj I Stand Alone od Gaspara Noého.
Páčili sa mi aj filmy Our Day Will Come a The World Is Yours od Romaina Gavrasa, ale úprimne povedané, najlepšie podľa mňa vyniká pri hudobných videoklipoch. Jeho klipy pre Justice a M.I.A. sú neuveriteľné.
Spomínam ho preto, že začiatkom 21. storočia spolu s Kimom Chapironom režírovali rapové videoklipy pod menom Kourtrajmé. Klip Pour Ceux od Mafia K'1 Fry je podľa mňa jedným z najlepších príkladov vizuálu francúzskeho rapu. Dokonale zachytáva surovú atmosféru ulíc. Keď vyšiel, nič podobné sme dovtedy nevideli a veľmi rýchlo sa stal referenčným bodom pre každého, kto sa týmto smerom vydal. A určite stojí za pozretie aj Signatune pre DJ Mehdi. (smiech)
Okrem toho som si veľmi obľúbil film Rubber od Quentina Dupieuxa, ktorý existuje úplne vo vlastnom vesmíre. Je o vraždiacej pneumatike – musíš to jednoducho vidieť, aby si tomu uveril.
Veľmi odporúčam aj filmy Gustava Kerverna a Benoîta Delépina, najmä Aaltra, Louise-Michel a The Big Night.
A nakoniec musím spomenúť Bouliho Lannersa, hoci je Belgičan (prepáč, trochu som podvádzal). The Giants a Eldorado sú úplne dychberúce filmy.
Povedzme, že mojím albumom roka je Rude od Spiritual Cramp. Je kompaktný, krátky, energický, svieži, nervózny, inteligentný aj hlúpy zároveň. Je vtipné, že moje dve najobľúbenejšie skladby z albumu sú práve tie jemnejšie – Violence in the Supermarket a New Religion. Nahrávka je výborne produkčne spracovaná, no zároveň pôsobí spontánne a prirodzene. Naozaj brilantne urobená.
Nedávno ma veľmi zaujal videoklip Godless Man od Ormella, pretože by som raz chcel natočiť niečo podobné. Vyzerá ako poctivo vytvorené DIY dielo, ale zároveň pripomína filmy Carla Theodora Dreyera alebo Fritza Langa.
Čo sa týka kníh, nedávno som objavil Zona od Geoffa Dyera, esej venovanú Tarkovského filmu Stalker. Nie je to síce nová kniha, ale dovtedy som o nej vôbec nevedel a je to prvýkrát, čo som videl niekoho písať o tomto filme takýmto spôsobom. A navyše je to zábavné čítanie.
Veľký pozdrav patrí skvelým chalanom zo Swelle, s ktorými sme minulý rok v máji strávili tri dni na cestách. Sú to úžasní ľudia a výborná kapela.
A čo sa týka koncertných miest, musím spomenúť Bataclan v Paríži.
Je to legendárny priestor – veľký, nádherný, plný dreva, so stĺpmi a veľkým balkónom. Vedeli sme, že ide o významný míľnik a že máme obrovské šťastie, že tam môžeme hrať. Lenže ja som bol tak strašne nervózny, že som si to vlastne vôbec neužil. Veľmi by som si želal zahrať si tam ešte raz, tentoraz už s úplne iným nastavením hlavy.
Frankie Rose!
„Prečo by sme mali chrániť ich pokoj, keď je vykúpený našou smrťou?“
============================================================================
Links:
https://thecementedminds.bandcamp.com/album/the-future-is-the-end
