Malokarpatan - Vertumnus Caesar (2023)
by Lord Belial
Končí sa šestnáste storočie a jedného mocného muža sužujú pliagy doby, ktorú žil. Paranoja, stavy depresie, syfilis, neskôr tuberkulóza. To už žil v Prahe, kam sa schoval pred nástrahami viedenského dvora. Manické stavy ho dostali do víru pokušenia a boží trest, ako sa vtedy syfilisu vravelo, trestal nekompromisne, nevynímajúc tých čo práve písali dejiny. Takmer zošalel. Zničený, doslova pokrytý vredmi, šialený a seba poškodzujúci viac pripomínal živú mŕtvolu ako mocného panovníka. To už uplynula prvá dekáda nového storočia a prichádza koniec. Základné orgány zlyhávajú, zhýralosť víťazí nad slabosťou človeka. Spovedník je v mene Božom pripravený odpustiť mu jeho hriechy, udeliť rozhrešenie, vyslobodiť jeho dušu. Odmieta, navzdory vtedajším (aj dnešným) zvyklostiam. Umiera. Pokoj však nenašiel. Nepriateľ vykonal pomstu na jeho srdci, ktoré bolo po pitve uložené v nádobách na to určených, a zneuctil ho. Telo, zničené syfilisom, ledabolo zabalzamované, bolo následne vystavené v pražskej katedrále. Definitívny koniec človeka, ktorý popri nikdy nekončiacich bakchanálií priniesol slobodu vyznania a postaral sa o umelecký aj vedecký rozmach Prahy. Syna bratranca a sesternice, ktorého starí otcovia boli bratia. Dedičné prekliatie Habsburgovcov.
Kto bol, kým žil? V prvom rade, vládol dobrých 40 rokov. Jeho vedecké a umelecké sklony ďaleko prevyšovali to, čo bolo jeho primárnym údelom – schopnosti vládnuť. Cisár Svätej ríše rímskej, kráľ český, uhorský (apropo, korunovaný v Bratislave) i chorvátsky, vyrastal na viedenskom dvore, neskôr pod patronátom španielskeho kráľa Filipa II. na španielskom; predurčený panovať však nikdy neprevzal zásady prísneho katolicizmu ani vtedajšieho absolutizmu. Napádaný Turkami zvonku a náboženskými nepokojmi zvnútra, politicky viac improvizoval ako vládol, nakoniec práve pocit ohrozenia (a nezodpovednosti?) ho doviedol k presídleniu do Prahy. Tá sa stáva metropolou Svätej ríše rímskej a český cisársky dvor vyhľadávaným útočiskom učencov, umelcov i alchymistov ako Tycho Brahe, Jan Jesenius, Johannes Kepler či John Dee. Vitajte v Prahe rudolfínskej, víta vás Rudolf II., víta vás Vertumnus Caesar.
Ubehlo 400 rokov. Nič už nie je také ako predtým. Len tu, na úpätí Malých Karpát sa stále pestuje lahodný vinič, ktorý premenený na skvelé malokarpatské víno rozväzuje jazyk. Staré príbehy ožívajú, na tie sa nadá zabudnúť. Malokarpatan vydáva svedectvo doby jazykom, ktorému rozumiem najlepšie. Heavy Metal si nevyberá! Pri počúvaní nového albumu slovenskej metalovej stálice sa vraciame na cisársky dvor. Opäť stretávame všetkých tých šlendriánov, alchymistov a iných ancikristov a počúvame spolu nevšedné príbehy, vytesané do ôsmich hymien. Album otvára Na okraji priepaste otevíra sa hviezdny zámek, krátke rockové intro s príjemnou melódiou. Kočár postupuje temnomodrými dálavami na juhozápad, hold, Rudolfa treba zmravniť a tak ho posielajú do Madridu, no márna snaha! Text možno rovno zaradiť do učebníc dejepisu strednej školy. A hudbu do metalovej encyklopédie. Kombinácia old school black metalu s heavy metalovou virtuozitou, zakončený fantastickým sólom, za ktoré by sa nehanbili najväčšie heavy modly osemdesiatich rokov. Neuveriteľne silný moment, nepochybne jeden z vrcholov albumu! Malokarpatan tu vzdáva hold starým bardom ako Mercyful Fate, Running Wild, Celtic Frost, Masters Hammer či Iron Maiden tým najfantastickejším spôsobom, úžasnými hudobnými kompozíciami. Ale žiadne lacné copy – paste, kapela si zachováva svoj vlastný zvuk, ktorý definovala na predošlých albumoch, do ktorých vrazila svoju vlastnú pečať. Nasleduje titulná Vertumnus Caesar, jeho veličenstvo Rudolf II. sa presúva z Madridu a ocitá sa v Prahe
„medzi armilárnymi sférami Braheho, kde najskvelejší vzdelanci severne od Álp predečítajú vlákna našeho osudu“.
Text opäť nadštandardný, hudobne na vysokej úrovni, niet čo vytknúť. Skvelé heavy riffy v strede songu sú chytľavé, takto to kedysi hrali tí čo písali dejiny ťažkého kovu.
„Jak faraóni dávnych časov, sme odrazem božstva v polutováníhodném svete smrtelníkov“,
asi na tom niečo bude. Vovnútri chlácholivého útočišťa kunstkamru“ je asi najmenej black metalový song, čo mu ale vôbec neuberá na kvalite. Všetko je tak ako má byť, kompozične výborné, retro znejúce (vrátane kláves, tie sú ultra retro!), heavy metalové sóla, drsný vokál, opäť výborný text.
„Či uzurpujú vojnychtiví Osmani našu korunu, a či travičské intrigy našich bratrov, konsultovat budeme s astrálnymi rovinami“.
Nuž veru, aj takto sa kedysi vládlo. Nasleduje inštrumentálka Panstvo salamandrov jest v kavernách zeme. Alchymisti museli pánom muzikantom namiešať silný koktail, keď toto skladali. Chvíľu to znie ako soundtrack starej rozprávky , potom je to klasický hard rock, valčík ako z najslávnejších čias viedenského dvora a následne chvíľu pobudneme aj v ďalekom Oriente, aby sa celá táto sága zakončila neskutočným sólom bicích. Celé je to namiešané veľmi citlivo a pôsobí dostatočne celistvo, hravo a dôveryhodne. Nie vždy sa podarí zmixovať tak veľa rôznorodých nálad do tak parádnej hymny! A nie vždy je to tak autentické. Všetky tie emócie, zmixované do jednej šesť a pol minútovej inštrumentálky, verne odzrkadľujú rôzne životné etapy Cisára Pána. V tom je tá pieseň fenomenálna! Iný nevšedný nádych, tentokrát hebrejský, si odložili pre ďalší song. Maharal a golem je o pražskom vrchom rabínovi Maharalovi, ktorý údajne stvoril golema a podľa inej legendy ukryl poklad Rudolfa II. Či tomu tak naozaj bolo, alebo je to len povera, to sa žiaľ z tohto žalmu nedozvedáme, nič to však neuberá na veľkosti tohto metalového eposu s výrazným black´n´rollovým nádychom. Kolega Fenriz musí mať radosť! A ja tiež. Prichádza siedmy zárez, Mnohoraké útrapy milostpána Kelleyho. Nechcem sa rúhať, bože (ktorý nie je) chráň, ale toto znie ako Master´s Hammer v najlepších časoch! Okultizmus, čarodejníctvo, alchýmia, taký bol Edward Kelley, ktorý v Rudolfovom paláci menil kovy na zlato, vyrábal kameň mudrcov a údajne dokázal komunikovať s anjelmi (minimálne s tými padlými určite). I hle, tak zachádza imperiálna hviezda je plná hudobnej aj lyrickej melanchólie.
„Pustí sú dnové a naše milované hradné múry jakoby nás chceli zahrdúsit“.
Desaťminutový záverečný opus začína pokojným, smutným introm, aby priniesol nádherne ľúbozvučný riff, ktorý nedokážem vytesniť z hlavy. Žeby účinky čarov Johna Dee a pána Kellyho? Také niečo človek nestvorí len tak! Mágia a kúzla budú skutočné, nadprirodzené sa stane skutočným a kameň zlatom len vtedy, keď do toho pôjdete s ušľachtilým cieľom. A ak predsa len nie, sú tu odkazy ktoré pretrvajú večne. Je to obraz drsnej doby, pobožnej aj zhýralej, dobyvačnej aj oslavnej. Malokarpatan sa do tých prazvláštnych časov dokázali dokonale vcítiť, akoby vtedy žili, akoby vtedy miešali lekvár a vyrábali zlato, hýrili a užívali nesmrteľnosť čo im sľubovali cisársky pätolizači; a vďaka tým ezoterickým zážitkom z Rudolfovho dvora a všetkých jeho pôžitkov dokázali napísať album, ktorým aj nás do tejto doby dokonale vtiahnu a umožnia nám užiť si jej sladkých hriechov.
No comments:
Post a Comment