Besna - Krásno (2025)
By Lord Belial
A za všetko zlé tu mohli vždy oni
budeme na seba konečne hrdí
na rodnej hrude už naveky vlastnými pánmi
Besna - Krásno
Možno by stačilo napísať, že nový album Besna je krásny, a bola by to najkratšia recenzia v histórií recenzií. Na veci by to asi veľa nezmenilo – podstata by ostala zachovaná. Je to skutočne krásny album. Nepochybne. Priam nádherný. Ale keď je niečo tak krásne ako toto Krásno, tak by bola veľká škoda uzavrieť to jedným suchým, i keď trefným konštatovaním. Ten album je prekrásny!
Zmráka sa ... ani neviem koľký krát si Krásno púšťam. Dnes, včera, zajtra. Hľadám slová, aby som vyjadril svoje pocity, idú zo mňa ťažko. Odhaliť čerstvé rany, najmä tie na duši, ubolenej hroznými činmi tam, kde sa to nikdy nemalo stať, na miestach dôverne známych; dobre si pamätám tú bezstarostnosť mladosti, najkrajšie roky života, premenu chlapca na muža. Vždy som túžil sa tam vrátiť, a najviac teraz, keď preliata krv navždy zmenila domovské hniezdo. Odhaliť i zhojené jazvy, strašne bolestivé, akoby zo mňa niekto vytrhol kus mňa a surovo zahodil do zabudnutia. Ktos’ príliš úbohý o pomoc volá, nedočkal sa, zhynul strašnou smrťou. Nikdy sa s tým nezmierim, nikdy pre to nenájdem ospravedlnenie. Nehľaď malého mesta krásno, to malé mesto stratilo svoj pokoj, ale nestratilo svoju jednotu, ani túžbu po pokoji, nech ho bude bolesť rokmi bičovať a strach len pomaly vymierať z hláv smutných svedkov nešťastia. „Táto noc nech je očistou falošným istotám, vykroč tme naproti, nemárni života“. Márnivosť a márnosť, vôľa žiť, najkrajšie plány, plno očakávaní, šťastie, láska, úder, bolesť, smrť.
Tvoj tyran nežný sťa ranný mráz rozhodne nebol, naopak, bol krutý, nekompromisný, zákerný a odporný. Nekonečný smútok a žiaľ zaliali naše krásne doliny, duše, srdcia a dediny. V noci a samote hľadáme Krásno, žiť treba naďalej, nemôže panovať beznádej. Nad malým mestom vyrástli hradby, stopy vraha v snehu, výdych strieda povzdych, nešťastie je dokonané. Falošné spomienky, falošné odvolanie sa na božiu milosť. Nijaká božia milosť, vôľa ani čokoľvek božie, nijaký očistec, čas sa nedá vrátiť späť. „Ľahostajnosťou beznádej živíš, ľahostajnosťou len beznádej živíš“. Tá beznádej je najdesivejším svedectvom doby, ktorú žijeme. Toľko klamstva a podlostí! Zovšadiaľ samé lži, pofidernosť, blúznenie, očividná demagógia. Stratená súdnosť, zničená budúcnosť, žiadna nádej, len bolesť a žiaľ.
Vzplanuli k nebesiam Hranice ... aká silná je túžba neslobodného človeka po slobode! A čo všetko je pripravený obetovať! Položil by snáď aj vlastný život? Dobrovoľne? A prečo vlastne neodsúdime neslobodu, keď sa sami cítime neslobodní? To fakt je mlčanie všetko, čo dokážeme? Stratili sme empatiu, súdnosť aj rozum, ak sme ho vôbec niekedy mali. Stratili sme záujem o bývalé a budúce generácie. Bývalé, ktoré pre nás bojovali za elementárne práva na slobodný, pokojný život; budúce, ktoré snáď nedovolia tolerovať obludné praktiky totalitných pohrobkov. A ty žiť chceš v tej dobe! Nechceš, ale musíš. Nemáš vždy na výber! Koľko beznádeje musel cítiť, keď sa odhodlal na ten bezprecedentný čin? Ako veľmi musel byť presvedčený o svojom hrdinskom čine, kým škrtol zápalku a vzplanul oheň smrti za nádej v lepší život svojich blízkych? Niet raja vo viere v slobodné životy, ale my máme slobodné životy! Zabudli sme poďakovať, zabudli sme, že to nie vždy bola samozrejmosť, slobodu berieme ako niečo prirodzené, niečo čo tu bolo vždy, no nebolo! Popol a slzy prikryli hraničný kameň, popol človeka, veľkého človeka! V najťažších chvíľach nášho národa obetoval to najcennejšie, čo mal, svoj mladý život, aby aj úplne slepým ukázal cestu za Hranice vtedy nemožného. Ďakujem, Ján Palach!
Na dne útesov našli sme iba Oceán prachu ... tá melanchólia doby je bezprostredná, ale hlavne nech je pre nás všetkých mementom, zdvihnutým prstom a obsahom bytia, lebo smer, ktorým sa hýbeme, je pokrivený a vedie nás do čírej zloby!
Ktovie, ako by sa na tento svet díval stvoriteľ ľudí, darca ohňa, prikovaný k skale? Dokázal by sa vôbec od tej skaly dívať na všetok ten marazmus? Bezhviezdna obloha dómom na kostnici ľudstva. Nie som presvedčený o tom, že by tu ostal kameň na kameni. Alebo inak, dúfam že by tu neostal kameň na kameni! Ako inak vysvetliť fakt, že zlo, stelesnené v úbohom pochybovačovi, je tak silné, že hodnoty slušných ľudí sú na smiech, lebo davy majú svoj skreslený pohľad na nespochybniteľné! Stal som sa hrobárom nespočtu nádherných foriem! Až sa sám seba pýtam, či som to neprehnal. Nebol som vždy taký, ale kto bol? A s posledným tónom zrodí sa niečo krásne! Už som to tu spomínal, ale rád to zopakujem – je to niečo krásne, tento album. Nebudem písať o niečom tak samozrejmom. Cítim, že iné odkazy tu treba nahlas povedať! O smutnej dobe, ktorú žijeme, utrpení, ktoré pramení z nepochopenia aj z číreho vrodeného, neliečeného zla. Kiež by som bol doktor, alebo aspoň terapeut, liečiaci duše smutných preživších. Hrobárom nespočtu nádherných foriem, no nik už tu nebude, nik z nás už tu nebude ... .
„Gýčové krásno pre masy a kastrátov chór“ ... áno, hľadajte ich, tep ulice pulzuje stresom, nech len poriadne pulzuje, bije na poplach, ešte nie je neskoro! Tento pohár dvíham na počesť vám, hrdinom, aj vám, obetiam, na večnú spomienku, večnú slávu a večnú spomienku. Alchymista, zlaté ruže, pach síry, Prometeus, neskutočná Besna, post rock / post metal / post black metal / žiadny pôst – metalová žranica!
Zajtrajší deň prinesie spoločný osud (povedal som si, keď sa to stalo), ale slovo osud vypúšťam z úst. Obete hrozného činu sú úbohé obete hrozného činu, a žiadneho osudu, božej vôle, nešťastnej náhody a podobných absurdít. Ale dnes, dnes Mesto spí, tam dolu podo mnou, spálené na popol dnes mesto spí, v strašnej bolesti a ukrutnom zúfalstve spí, neveriac tomu, ako sa to stalo, prečo sa to stalo, ako sa to mohlo stať, ako by sa to nemohlo stať ... S rozbreskom v ústrety nového života, s rozbreskom ďalšie zo životov vyhasli. Mladé a krásne životy, nezmyselne skoro, nespravodlivo, nezaslúžene. Len tupá bolesť, čo morálku nahlodá, zjazvená rana, kde srdce raz mával si. Smrť je konečná. Bolesť z nej nekonečná. Spomienky neprestanú. Svet je vraj sivý, nie čierny, či biely a preto už zlo poznať nevieme ... ale vieme! Spoznali sme ho v najukrutnejšej, najhnusnejšej, najzbabelejšej podobe. Pouličná lampa žiari na nové časy, nech sú aké boli! Nech sa vráti pokoj do duší ubolených príbuzných a priateľov obetí. Nech spáchané zlo nájde svoj spravodlivý rozsudok. Je ľahké snívať svet, aký nie je ale ešte ťažšie je žiť svet aký je! Ľahké velebiť, čo nikdy nebolo, taká smrť tu nikdy nebola, taká hrozná bolesť tu nikdy nebola, ukrutná nespravodlivosť, ničivá a krutá beznádej. Je ľahké túžiť po tom, čo nepríde. Smrť je konečná, bodka, fertig. Je ľahké snívať, však tieto sny nemajú šťastné konce. Zajtrajší deň prinesie spoločný osud, ale dnes, dnes mesto spí, tam dolu podo mnou, spálené na popol, dnes mesto spí ... v najsmutnejšom spánku.
Ospravedlňujem sa kapele Besna, že sa v rezencií na ich album podrobne nevenujem hudobnej stránke. Nie je dôvod, na niečo tak krásne nie je treba veľa slov. Moje myšlienky sú niekde inde. Ďakujem.
Chcel by som vyjadriť úprimnú sústrasť obetiam dvojnásobnej barbarskej vraždy na gymnáziu v Spišskej Starej Vsi, škole kde som štyri roky študoval ja a mnohí moji blízky, milovaní priatelia, spolužiaci, skvelí učitelia, kde som zažil veľa radosti a veľa šťastných chvíľ. Patrí im moja vďaka a česť.
Dnes mesto spí ... ale už zajtra musí opäť žiť a prinášať dôvody na zmazanie mojich sĺz.
No comments:
Post a Comment