Bloody Redemption - Hit to the Gore (2022)
by Lord Belial
V pachu se zdechlina pomalu rozkládá
jakpak jí asi je?
Nikdo ji nehledá, nikdo nepostrádá
jen ať si tu hnije!!
zdroj: internet
Skôr než sa pustím do písania, trochu žurnalistickej ekvilibristiky. Bloody Redemption pochádzajú z Revúcej, hrajú od roku 2012 vo štvorici pod taktovkou Jozefa „Falusoid“ Kováča a Martina Fodora, ktorí to s kapelou ťahajú od začiatku; od r. 2014 s nimi Maňo Švec hrá na basu a od r. 2020 na bicie Matúš Minich. V roku 2017 im vyšiel debut Infected Minds a v 2022 v Badíne nahrali druhý, práve recenzovaný album Hit to the Gore. Vydali ho Číňania Awakening Records a Bloody Redemption sa tak ocitli vedľa mnou veľmi uznávaných nemeckých thrash metalistoch Paradox (ich album Product of Imagination má u mňa kultové postavenie).
Album otvára krátke akustické intro No lives left to live, ktoré dláždi cestu neznámemu zlu. Dolámané, z kože zdraté obete ležia na dne hlbokej jamy pod horou smrti, ktorá triumfálne ožíva. Umučené duše, bezbranné telá, smrteľné bludisko, prekliata noc. Čierne diery namiesto očí tú skazu neuvidia, vyrezané jazyky neprehovoria, nevyrieknu svedectvo pradávneho mrazivého rituálu. Toto nebude o rozkvitnutých záhradách ani poľných kvetoch. Žiadne víly tancujúce pri lesných bystrinách. Žiadny princovia ani ich ctihodné panie. Jama si pýta krv, obete si sama nájde. Toto je old school death metal ako krava!
Unknown Evil začal síce nádejným power / speed riffom, ale potom Falusoid začne chrliť smrteľné verše, a hneď je jasné, o čom bude táto jazda. Trochu tam počujem gréckych mytologických dark metalistov Nightfall a ich hit Lesbian show, konštatujem na rovinu. Nevylučujem, že sa tá bohumilá show odohráva práve v tej hlbokej jame; neviem, nebol som tam. Určite nedopadli dobre, supy sa zbiehajú. Aj tak sme len ich potravou, krehkým sústom. Zvieracou jednohubkou. Toto je svet, kde dôvera je len prach a pravda je ako dym. Ideológie, mentori, náboženstvá, kurvy; žijúce mŕtvoly, potrava pre supy. Ohlodané kosti, zvyšky zožerú červy.
Hrá Vultures waiting. Tretí song, tretí zárez do zničenej kože, tretí smrteľný opus veľmajstrov. Deathmetalové vzkriesenie, krvavé vykúpenie, návrat ku koreňom, staré múdrosti, Ancient Knowledge. Zlovestný hymnus. Tisíce rokov uplynuli a stále sme stratení. Ako naloží moderná veda s poznatkami, čo nám tu zanechala mimozemská civilizácia? Navštívi nás ešte, aby nás zachránila pred vyhubením? Akokoľvek to s nami dopadne, nič iné si nezaslúžime. Ako žijeme, tak zomrieme. Kým sa tak stane, aspoň raz si vypočujte posolstvo Ancient Knowledge. Deathmetalová hymna, ktorá spojila všetko najlepšie dokopy. Melodický riff na začiatok, sypačka na vyžiadanie jak peklo káže, refrén s nenúteným hitovým potenciálom, gitarové vyhrávky. Tak sa hral kedysi death metal, keď sa ešte len formoval, skôr, než ho vlastné subžánre začali ochudobňovať o jeho vlastnú tvár. Hnisavá rana, ktorá sa nikdy nezahojí, nech je ochranou pred falošným svetom. Budem trpieť vždy, keď to budem potrebovať. Nikto mi nemôže ublížiť, moja bolesť je najsilnejšia. Ponorený do bolesti izolujem svoju dušu. Vôňa čerstvej krvi ma napĺňa čistým pokojom. Infekcia sa šíri v ústrety mojej novej chorobe.
Hit to the Gore nie je žiadna balada, ale ani sa nikam neženie, definuje ju úžasný heavy metalový riff a prednes tak trocha pripomínajúci morbídnych anjelov. Zlo víťazí nad dobrom. Dobre mu tomu dobru tak. Príliš veľa zla okolo mňa formovalo môj život, temné rany na duši bolia vo vnútri. Nepoznám súcit, nepoznám žiadnu lásku. Nemám budúcnosť, moji vnútorní démoni budú rásť. Radosť z ubližovania ma dokonale napĺňa, je to pre mňa niečo nebeské. Je to moja temná stránka duše.
The Dark Sides of a Human Soul. Ďalší epos. Epochálny ako ten pred ním. Silná atmosféra aj text. Metal bez kompromisov, jeho smrtiaci element je očividný. Vždy sme mali silnú death metalovú scénu, ale až teraz som objavil jej diadém. Každý raz prizná svoje zvrátené činy, aby si otvoril bránu temnoty. Klamstvá sa obrátili na pravdu, navždy sa stratili sny a s nimi všetko pekné. Chuť krvi sa zrazu stala veľmi príjemnou, ako aj silná túžba po nej. Toto je fantastický album! Ešte nie som na konci, ale už poznám pravdu. Sú však veci, ktoré môžu pravdu presahovať, a sú v nás hlboko zakorenené.
Beyond the truth je typická death metalová stredne tempová klasika, kde si hlavne vychutnávam výraznú gitarovú ekvilibristiku podporenú skvelými bicími. Je smutné vidieť umierajúce sny, ktoré tak veľa znamenali. Myseľ a srdce cítia emocionálnu hnilobu. Bolesť sa stupňuje s každým novým dňom, stane sa súčasťou životnej cesty. Nemôžete to zmeniť, nechajte to plynúť, kým vietor neodveje poslednú nádej. Nechať sa unášať touto zvrátenou blaženosťou je príjemné, je príjemnejšie ako mizéria pozemského bytia. Je príjemnejšie ako uspávanka, zaspievaná zbraňou.
Shotgun Lullaby začína nabitím. Spievam túto poslednú skurvenú pieseň (aj keď je predposledná a nie je skurvená), dotyk olova ma oslobodzuje. Žiadne milosrdenstvo, žiadny plač, žiadna nádej. Všade strieka krv, tvár sa mení na dieru. Srdce sa nechce vzdať, kým pľúca bojujú o posledný nádych. Nič zvláštne sa nestalo, vystrelená hlava, ďalšia hlúpa smrť. Užívam si svoje činy, oči, ktorými ťa sledujem, už nie sú na svojom mieste, myseľ, ktorou ťa vnímam, vyletela z hlavy, prestala pracovať. Zatvorte oči, nabíjam a strieľam, trhám hrádzu.
Rapture of the Dam. Mohutný posledný klinec do kovovej rakvy. Melodický aj nekompromisný. Pozvoľna prejde do outra, a sme tam kde sme boli na začiatku. Kruh sa symbolicky uzavrel, príbeh ide odznova. Posledný pozdrav zo záhrobia, smrteľné tóny úzkosti, kladivo na čarodejnice, heavy metalové inferno. Benton si spokojne hladí svoj kríž na čele. Podarilo sa, Boha jeho! (ktorý nie je). Zatmenie slnka. Pomsta bude vykonaná. Stupeň šialenstva stúpa, začína nekontrolované zabíjanie. Priehrada v nás sa trhá, zničí všetko. Bičujúci nekonečný dážď padá každý deň. Niečo zlé rástlo hlboko v nás. Veľmi zlé. A veľmi hlboko. Nekontrolovaný útok, zabíjanie bez výčitiek, pomsta vykonaná, priehrada pretrhnutá. Vygradovaná sila pomsty. Vygradovaná sila death metalu.
Skutočného death metalu, nefalšovaného! Takého, aký som poznal v časoch, keď ho hrali bandy, z ktorých mnohé dnes už neexistujú, a mnohé hrajú úplnú inú, nie nevyhnutne špatnú muziku. Spomínam na Tiamat, Gathering, Pyogenesis či Therion, prípadne death doomové začiatky ikon My Dying Bride alebo Paradise Lost. Pripomínam si Gorefest, Asphyx, Pestilence z Holandska, Dismember, Grave, At the Gates zo Švédska, nemôžem zabudnúť na moravskú legendu Krabathor. Americká scéna, radšej nemenujem, toľko času nemám! Silná scéna bola aj na Slovensku, Dementor, Pathology Stench, Phantasma. Dehydrated, Depresy, a veľa ďalších. Bloody Redemption mne, odkojenom na heavy metale a neskôr dokrmovaným black a doom metalom, pripomína, že death metal rešpektujem viac ako som si pripúšťal. Že death metal je neoddeliteľnou súčasťou môjho metalového života. Že som mu krivdil, keď som mu nedal viac priestoru. Ostal som mu veľa dlžný, mám čo splácať.
Hlavnou inšpiráciou pre túto recenziu bol Chuck Schuldiner. Jeho cesta bola preťatá príliš skoro, ale veľkolepé diela, čo nám zanechal, ostanú neprekonané. Spomenul som si na Unleashed, Therion, Sanatorium, Coroner a Deicide, na kapely ktoré ma pred tridsiatimi rokmi naviedli na deathmetalovú cestu, z ktorej som nikdy nezišiel, hoci som ju dosť zanedbával. Spomenul som si na koncert Cannibal Corpse v DK Dúbravka 1998. To bolo peklo! Mobily a sociálne siete navždy zničili živočíšne prežívanie živých vystúpení legiend, kto tam vtedy bol, nemohol zabudnúť. Tie časy sa už nevrátia. Príjemným spestrením písania bola fľaška modranského Dunaja – bobuľový výber ročník 2021 od vinárstva Miroslav Dudo - MVD. Ale čo považujem za najdôležitejšie, nikdy by som sa neunúval napísať tieto riadky, ak by Bloody Redemption nenahrali tento fantastický album.
