Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - kto na nej spolupracoval, ako vznikala, ktorý song máš najradšej a prečo?
Marhule vydali jediný album v roku 2019 a nazýva sa Dno Dien. Nespolupracoval na ňom nikto, dokonca ani niektorí členovia kapely, azda by som teda mohol povedať niečo viac o poslednom singli.
Singel sa volá Ach, ty sviňa a pri nahrávaní sa nám podaril husársky kúsok: gitara je tak na kokot nahratá, že aj bicie napísané na kompe znejú krivo. Celá pesnička znie ako keby sme ju nahrávali počas jazdy na húsenkovej dráhe. Je to čistá láska.
Ktorá správa zo sveta kultúry a umenia ťa naposledy potešila?
Neviem si spomenúť na nič konkrétne čo by vyčnelo. Doma sme posledný rok zažívali skôr radosť inú. Potešila ma kontinuita umeleckých priestorov a hudobných podujatí, ktorých majitelia a organizátori sa dokázali prebiť cez zlý rok a prežiť. V súvislosti s týmto som rád, že vznikla Hudobná Únia Slovenska, Asociácia klubov a podobne, teda niečo ako “hudobné odbory”, v dôsledku ktorých si snáď aj štát konečne uvedomil, aká scéna na Slovensku existuje. To je podľa mňa veľmi pozitívna vec do budúcnosti.
Čo ťa naposledy vytočilo?
Ľudia sa začínajú stále viac strácať v čoraz komplikovanejšom svete a prestávajú vnímať vrstvy a kontext. Premieta sa to všade.
Keby si sa mohol narodiť v minulosti, v ktorej dobe a kým by si chcel byť?
Chcel by som sa narodiť v 13.storočí, keď Zlatá Horda porobila Rus. Ak si dobre pamätám, bol to jediný príklad v histórii, keď sa Rusko stalo vazalským štátom a dostalo sa do submisívnej pozície voči Mongolom na dlhé roky.
Ja by som konkrétne chcel byť veľvyslancom Zlatej Hordy, ktorý by dohadoval podmienky mieru a výšku vojenských reparácií. Za rokovací stôl by som si sadol v zakrvavenej mongolskej uniforme, prežúvajúc surové mäso, zo zaštupľovaného býčieho rohu by som pil jačiu krv.
Pri každom náznaku drzosti zo strany Rusov by som sa rozčúlil a šermoval im šabľou pred ksichtom. Občas by som len tak vstal od stola a išiel pohladiť svojho kona pred jurtou. Nakoniec by sme ich s celou delegáciou donútili polhodinu počúvať mongolský hrdelný spev.
Na ktoré akcie sa v najbližšej dobe chystáte ako kapela a kam sa chystáš ty osobne?
Keby som nebol jebnutý a odpovedal ti na otázky v čase, keď si mi ich poslal, povedal by som ti, že Marhule budú mať celkom zaujímavé festivalové leto. Hrali sme na pankáčinách ako Punkáči deťom či OHY fest, ale aj na viac “mediánových” festivaloch ako Končiny v Púchove. Mal som chvalabohu i žiaľbohu toľko angažmánov, že som prakticky na každú akciu prišiel ako interpret. A na jeseň/zimu to tak vyzerá, že nebude veľmi kam ísť ani hrať, ani sa kukať, čo zasa pre undergroundové projekty nie je neobvyklé.
Najsmutnejšia, najstrašnejšia a najzábavnejšia scéna vo filme, ktorú si vieš vybaviť.
Spoľahlivo si viem vybaviť len veci čo som nevidel pradávno, tak skúsim. A bacha, budem spoilovať! :)
Najzábavnejšia scéna sa mi asociuje hneď s niekoľkými scénami z filmu Underground od Emira Kusturicu, čo je jeho asi najmegalomanskejšie dielo. No a scéna: jeden z hlavných hrdinov prichádza do miestnosti, kde hrá juhoslovanská dychovka a príde k bitke. Ako vchádza, zavelí orchestru: rýchlejšie a hlasnejšie! a až potom vletí do bitky, v ktorej predvádza niečo choreografiu na pomedzí tanca a bojového umenia.
Najstrašnejšia: nerád sa bojím pri pozeraní filmov, priznám sa. Pamätám si však mrazivú scénu z filmu 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni, ktorej hlavným motívom je vykonávanie ilegálnych potratov v socialistickom Rumunsku. Na záver hlavná hrdinka blúdi po nočnom meste a hľadá miesto, kde by mohla zahodiť mŕtvy plod zabalený v igelitke, vediac že jej v prípade prezradenia hrozí basa.
Najsmutnejšia: vybavil sa mi záver z filmu Dobrá smrť, ktorá mapuje posledné etapy života nevyliečiteľne chorej ženy trpiacej svalovou atrofiou, ktoré vedú k eutanázii. Divák má možnosť prejsť si s ňou celú cestu vrátane lúčenia s deťmi a momentu, keď ležiaca na posteli v eutanazačnej klinike otočí kohútik, ktorý jej do tela vypustí smrtiacu látku a do minúty je po nej. Veľa divákov po východe z kina volalo mame, vrátane mňa.
Čo hovoríš na tieto songy/klipy:
Celé EPčko som zedou, môj favorit je pieseň Videá, tam je celý skreslený noise rokenrol ešte obohatený o nejaké špicaté poltóny navyše. Je to energické ako sviňa že mám hneď chuť niekomu hodiť šálku do tváre.
Podľa názvu som čakal rockabilly, ale napokon sme dostali pomerne bežný rockový rezeň na motorheadovskej omáčke, znie to v pohode, ale nijako špeciálne ma to nezaujalo.
Horror punk a podobne ladené kapely sú mojou malou guilty pleasure, akurát si pri tomto žánri viac potrpím na melodickosť, ktorú mi táto skladba nie úplne dodala. Vypočul som si aj ďalšie pesničky od kapely a tie mi zapasovali viac.
Tak toto je najväčšia jeba v menúčku. Chlupaté gitary, garážové bicie, stopáž blížiaca sa k 10 min, k tomu ľahká beznádej s lúčom svetla ako keď Atreyu v Nekonečnom príbehu ťahal koňa z bažiny a hoci to vyzeralo všelijako, blato koňa predsa zožralo. Spoiler alert, ale zas Nekonečný príbeh videl každý koho brat nebol narkoman.
Táto pieseň mi príde ako protipól k predošlej skladbe, svižný diskopunk a ja som sa zamiloval asi po dvoch taktoch, i keď plytkejšie než o skladbu vyššie. Druhé miesto u mňa.
Páči sa mi tá tlstá basa v intre a celkovo príjemná téma čo sa opakuje v celej pesničke, ale ryhu mi to nespravilo.
Majú sa hudobné žánre a subkultúry miešať alebo je lepšia "žánrová čistota" ?
Určite miešať, veď kde by sme boli bez miešania.
V akom momente je už lepšie hudobné remeslo zavesiť na klinec a prenechať miesto mladším ? :)
To ti viem povedať aj z vlastnej skúsenosti, keď som rozpustil Kýbel Mačiek. Podľa mňa má väčšina projektov na obale dátum spotreby a ide iba o to neignorovať ho. Pokiaľ nie si ako muzikant schopný vyhnúť sa pomalému skĺzavaniu do irrelevancie a nemmáš dostatočnú kapacitu na to, aby si sa znovuvynašiel, ako to spravili napr. Arctic Monkeys keď opustili svoj altindiepunk a prišli s Tranquility Base Hotel & Casino, tak si odsúdený na to, že začneš znieť, ako keď si tvoj otec v 50-tke založil kapelu a hrali covery Olympicu. Nad každým z nás visí bigbíťácky Damoklov meč tvojho tatka. Kýbel Mačiek sa narodil v závere punkového holocénu a v podstate bol celý čas odsúdený na odstrel, čo som si dlho nechcel pripustiť. Je to emočne ťažké opustiť svoj dlhé veky slúžiaci Excalibur, ale načo ti bude, keď už dávno vynašli pušný prach?
Koho ďaľšieho na scéne mám otravovať ?
Skús zaklopať na vráta katakomby Segerovi z kapely SlØn, už som dlho nepočul, že by niečo vypustil.
No comments:
Post a Comment