/// slovenská verzia nižšie ///
1. Hello Maria — please tell us who you are, what you do, and what interests you most these days.
Hi Tomas. Well, I think I'm a mixture of things. I'm a Chilean woman, a mom, a teacher, a housewife who likes to cook and do handcrafts, and DIY projects. But no matter what I do, there's always music playing in the background. Maybe because of that, many people would describe me as a metalhead, but nowadays I feel that label is no longer the primal part of who I am, because the other parts of my life have taken a lot of space and time, specially being a mom. Also, I am now much open minded about the music I listen to. However, Metal has been and still is pretty much the soundtrack of my life.
2. How did metal first enter your life in Chile? Was there a specific moment, album, or person that pulled you into it?
My reach for the more underground bands happened in an arcade games center we used to go after school every day with my classmates. We were from a very strict Catholic German school of nuns only for girls in the south of Chile. So I was wearing my school uniform, but had my black denim backpack with the logo of all the bands I liked written with liquid on it. Most of the bands I liked at the beginning were the typical you start with: Iron Maiden, Judas Priest, Metallica, Slayer, Pantera, and some others which were sounding on the local rock radio in those times. In my city, Puerto Montt, there were lots of "Thrashers" around. "Thrasher" was the term for any metalhead back then.
Those guys, who were much older than us (early 20s) looked at our backpacks and sort of "adopted" us. They started giving us tapes of Death, Morbid Angel, Possessed, Deicide, Venom, Bathory, etc. But the crucial moment was when a friend of mine, who was into the 2nd wave of Black Metal (and he actually had a band with Walter from Hetroertzen, who is also from my region, together with Gianina), he lend me the CD of Dark Medieval Times of Satyricon. He told me to lock myself in my room, turn off the lights, light some candles and listen to the CD fully. I followed his indication to the foot of the letter, and it changed me forever. I must have been 13, almost 14, year '98. Every since then, I got super into the 2nd wave of Black Metal, and to my fortune in that region of Chile there were, and still are, lots of bands worshipers of that specific genre.
3. What is your first concert memory, and what was the first album you purchased with your own money?
During my time in the south, I only saw gigs with Chilean bands. My first international concert was after I graduated from high shool. I was 17 when I started university in the capital, and this city was the only city where bands from abroad were coming to play. I remember it was Dark Funeral in 2003. Another memorable one was Iron Maiden in 2004. I was totally front line completely hugged to the fence, waiting under the sun for about 7 hours in plain summer, without food nor water. They were spraying us water with hoses, so we were just opening our mouths, to drink and not faint. I made it, and I sang so much I lost my voice! Morbid Angel in 2004 was also a killer one! The set list was 50/50 Covenant and Altars!! From then on, every month I went to some concert or gig!
About my first album, I think it was when I was around 13, I bought 2 CDs: "The Best of The Beast" of Iron Maiden, and "The Best of Judas Priest: Living after midnight" of Judas.
4. Chile sits between deserts, mountains, ocean, and active volcanoes - where in Chile do you come from, and how did you perceive this natural extremity? Did you ever feel a connection with something almost unnatural - Lovecraftian even - and did it create any inclination toward darkness and metal? Would you say these conditions are ideal for extreme music?
Yeah! I am from the south of Chile, a city called Puerto Montt, which is like the entrance door to Patagonia. It's in the coast, and around there are islands, fjords, vast virgin forests, active volcanoes, and national parks. In that part of Chile it's quite cold. It rains 10 months a year, and the temperature never rises above 25, even in plain summer. Usually it doesn't snow in the low lands near the coast, but volcanoes are always snowed in their peaks. The typical temperature is about 5 to 10 degrees Celsius.
I've always assimilated those landscapes, those smells, the sea, the forest, the rain, with the records my father used to play in the car (Credence Clearwater Revival, ZZ Top, Led Zeppelin, etc), or the ones I had on my personal stereo. Also, in that region there is a very mystical big island which in the old days (not so long ago) there was a lot of witchery going on, even reigning the law. Then, to the north of Chile, the landscape changes, and in the Atacama desert you have completely different landscapes, ghost towns and their own tales, which have to do more with the stars and UFO sightings as well. I have never been to the north, unfortunately, but I plan to visit in the near future.
5. When living in Chile, do you ever feel a sense of isolation (given the distance from the rest of the world), or not really because the community is tight and self-sufficient?
In general, we Chileans feel pretty much like living on an island, because of its geographical isolation. To the north you have the driest desert on earth, Atacama, which is pretty difficult to be crossed by foot. To the south you have Antarctica, and actually from Punta Arenas, the biggest southernmost city in Chile, you can take a ship to cross to Antarctica.
Then to the East we have Los Andes mountain range, which divides us with Argentina, and the tallest peaks are about 7 kilometers! And to the west we have the vast Pacific Ocean. The capital, Santiago is almost in the center region of the country, and it's pretty centralized. About 40% of the whole population lives there, and everything happens there. It has an international airport, so 99% of the concerts happen only there. But the extreme south and north feel like a different country. It's already a big odyssey for people from the extreme regions to travel to Santiago, sometimes 2 days by bus in the middle of the week just to see a band. However, still Chileans take pride in this, in being apart from the rest. This is why our accent in Spanish has degenerated so much, so we are like the Australian speaking English, if you know what I mean.
6. From your perspective, what makes the Chilean metal scene distinct compared to scenes you’ve encountered elsewhere? Which foreign scenes feel closest to the Chilean spirit?
It's funny because in general us, South American metalheads, always dream about the metal scene in Europe. Going to these huge festivals where hundreds of bands play that you would never ever dream of seeing stepping foot in your country. Therefore, all the bands that do go to South America, the fans REALLY demonstrate their gratitude and get super crazy! The people in South America are fucking insane! Their level of passion, fire, and total madness display, it's different... The audience is more how you see it in the early 80s videoclips of classic bands.
For example, in 2016 I moved to Finland and lived there for 3 years until 2018. I remember thinking I was going to the "Metal Meca", one of the most metal countries in the world. I love many bands from there, and I can't say I didn't enjoy the experience, on the contrary, I loved it. But honestly I was somewhat disappointed about the audience. I started to get homesick, I started to think about Chile, and wishing I would see the bands and concerts there again. That feeling has stayed with me in general, regarding Europe. I think the place where I feel a level of madness and passion in the audience, which reminds me of SA and Chile, is Poland. I love the scene there. But I also feel that their craziness sometimes can turn into bonehead aggression. There's a blurry line that sometimes I've seen get transgressed, where you don't know if they are loving the music or just loving to punch another dude to the ground. Talking about the SA scene, I think Brazil, Chile and Colombia, have the strongest ones, in terms of activity, devotion, and passion.
7. Chile is a very long country from north to south — could you describe which locations are most interesting for metal (or other underground genres) and what makes them unique?
So, as I said before in my region (X region of the Lakes in the south) there's a big Black Metal scene, maybe influenced by the dark and cold forest, fjords, witchery and whatnot. Then, in the central regions, and pretty much all through Chile, there's a big Death Metal scene, where everyone is possessed about Possessed and Morbid Angel haha!
Valparaiso, is a region to the coast near the capital, and there's something about this place, that is SO fruitful, with hundreds of great Thrash, heavy, speed metal bands come from. There's a city there called Quilpué (pronounced Kill-pue!) where Tomas Araya was born, it's full of great bands! Then, through the whole length of the country they are also possessed by War metal. So much, I grew a bit tired of it! I think that in general in Chile, you can find pretty interesting gems, but they are always influenced by the early German Thrash, or the early Death metal from Florida, or the 1st wave of BM like Celtic Frost, Venom, and Bathory, but all of them have a South American touch that makes them a bit raw, and rough around the edges, and a sound that wanting or not, always turns to be a bit dirtier, which I love. And many other bands, you would never guess they are from Chile because they sound so European!
8. Could you describe the history of Chilean metal? When did it start, and what were the most important milestones?
It started in the early 80s, before I was born ('85), during the dictatorship. We had a disgustingly long dictatorship between 1973 and 1990. Mostly, there were heavy and thrash metal bands, and some death metal as well. The "grandpas" of the Chilean scene tell me they were gathering in a part of Santiago, where they were holding some clandestine gigs.
Back in the day if they had long hair, wore black clothes and patches, they were considered hippies, punks and communists (it's funny to think that here, in that that time Czechoslovakia, considered the metalheads "anticommunists" for the very same reasons!). So many times they were arrested only for walking the streets looking like that! That, for sure, influenced the rage with which they wrote their lyrics and played their instruments.
Some of the most important bands from 80s and that still play or are still a big influence in the scene are Atomic Aggressor (death metal formed in 85), Pentagram Chile (Thrash death also from 85), Death Yell (Death/Black from 88), Sadism (Death from 88), Darkness (Death from 88), Totten Korps (death from 89), Apostasy (Thrash- Black Thrash from 88). There may be more, but those come to mind right now.
9. Which Chilean bands do you consider the most important or interesting across different decades, and why?
Besides the ones mentioned above, which are great and important for us, specially Atomic Aggressor and Death Yell, there are many and of different genres that I consider original and great! There are hundreds of bands that combine traditional old school with the South American primitive energy, rawness and bestiality, and their influences vary; you cannot place them into one clear label. I really like the blurry lines when it comes to music.
Bands such as Bewitched (Heavy/Doom/Black from the 90s), with a very weird sound but amazing compositions, and kind of bizarre in the good sense. Then you have Attacker Bloody Axe, from Valdivia, said to be black thrash, but with some speed and rocky edges. Force of Darkness (Black/Death/Thrash) who takes the best from the old school South American era but add some technical edges. Hades Archer (Bestial Black), specially polemic for their "Penis Metal" album which has lots of hatred towards women, but to be honest, no offense taken on my side! Then you have Abisma, a black metal band from my city whose main clear influence is the early Greek black metal, but adds the raw and dirty edges of South American vibe.
There are some melodic bands as well, such as Inanna, Death Metal with technical riffs combined with kind of ethereal passages (specially their first Lp). There are some very good Doom metal bands as well, such as Procession, Capilla Ardiente, Poema Arcanus, and some doom death such as Mar de Grises, and Folk Doom by Uaral. When it comes to heavy metal you have Asedio. Then Acero Letal and Asedio, both bands will come for a tour in Europe this year (check them out!). A special mention to Rock and Ron, a short lived project who make dirty crossover/trash, or the rawest punk you could imagine. With very offensive lyrics ins Chilean slang, but maximum to the core! I could go on and on about bands, but whoever gets into the task of finding Chilean gems, has a LOT to discover!
10. In the early ’90s, certain individuals in Norway pushed the boundaries of the genre not only musically but through events that led to imprisonments, etc. Did this period have any impact on Chilean metal? Were there comparable developments in the local underground?
Yes, we all knew what was going on there. I'd say the 2nd wave of BM was very influential as a music. In terms of church burnings, murders, etc., we have had our share as well, but for more political reasons. Although, there's a famous case I can tell you about, which may seem incredible, but it's 100% true.
So, story time: in 2004, Rodrigo Orias, a Black Metal maniac from the frozen lands of Coyhaique, a city in the heart of Patagonia, came to the capital and went to the Cathedral. He entered in the middle of the mass, took a special dagger he had, went to the priest and screamed "Hail Satan!" and slit the priest's throat! After that, he smeared himself with the priest's blood while saying more satanic spells and tried to cut his own throat. The churchgoers were in shock, and police were called, so he didn't kill himself and was arrested. I still remember it was all over the media in those times, in the morning shows psychologists, priests, experts in sects, spiritists, all these people were called, interviewed to talk about the matter. Everybody analized Orias' tattooes, Deicide lyrics were translated and analyzed, etc. He was found not guilty because allegedly he had schizophrenia. However, a few months later, Deicide announced their coming with huge posters of Jesus face shot in the forehead. This was very polemic, and the church tried to move their influences to prevent their concert, but they were powerless, and the concert happen. It was Deicide's very first concert in Chile. I remember it like yesterday, I arrived to see hundreds of metalheads in a huge line waiting for the gates to open, the queue of maniacs was turning the streets. Right across the street, there must have been like 200 special forces cops, wearing helmets, machine guns and shields, as if they were getting ready to fight the priest-killers!! LOL! I was a young 19-year old, and had drunk a fair share of alcohol to heat the motors before the gig, and by the time I arrived to the line, I was feeling ready to vomit, and with that stupidly drunk mind I crossed the street and found no better place than to vomit at a cop's foot. The cops were looking at me, I was saying "sorry!!" and all I could hear was the metalheads across the street cheering and screaming "OHHH, brutaaal!!", "Vomit the Soul!" and shit like that! LOL! So I washed in a nearby bathroom, and was ready for Deicide. Quite memorable experience!
11. I read in a recent interview with Mateo from Goatcraft about conflicts between Chilean bands — is this a common occurrence? What are the typical causes, and how far can this animosity go?
This is true, unfortunately. We tend to have our own Metal Telenovelas. Always someone fighting, some gossip going on, and shit like that! The typical causes are when someone ripped-off somebody else, or said something nasty about someone, and then the word spreads and grows, versions change, you don't know who's telling the truth, etc. It's our own hell on earth.
Nowadays I think it's happening less and less, because the generations of metalheads are older and wiser, maybe. But some animosity has come as far as death threats, although it never gets to that point in reality. But it's something that makes everyone tired and sick of it! It's kind of the only reason why I am happy to be far away now.
12. Even before the Norwegian scene gained notoriety, bands in Czechoslovakia were experimenting with Quorthon’s legacy - were these known in Chile? Did any Slovak or Czech music reach the scene, and how was it perceived?
Yes, I can say Master's Hammer, Törr, and Root have always been very important for Chileans. I think that raw sound, dark riffing, combined with Czech singing felt really powerful and original for the Chilean audience. One of the main characteristics of the Chilean maniacs is that they dig a lot and deep into the scenes of remote and far places. In general, the bands from Ost Block, like Kat from Poland, for example, made quite the impression as well.
There are so many collectors who have first presses of old Slovak and Czech (or Czechoslovak) bands, such as the before mentioned, Tublatanka, Gladiator, Metalinda, and even some Olympic! Master's Hammer played in Chile in 2018 a single show in a bar called Lemmy, and it was so full, people tell me not a single soul more could fit there. Unfortunately, I wasn't there because in that time I was living in Finland. Nowadays, Malokarpatan has made quite the impression, and the fans are dying to see them to play there, and Krolok as well. Hopefully, it happens one day!
13. Can you share something about Chilean mythology? Are there darker myths or legends that inspire the local scene?
Yes, as I mentioned before, in the big island called Chiloé, which really is an archipelago right in front of my hometown, in the X region. It has its own mythology, witch tales and the vibe is pretty dark. The Recta Provincia (or "The Right Province") was a occult sect of warlocks, but they are not a mere campfire story; it was a shadow government of sorcerers that ruled Chiloé with an iron fist for centuries. Known locally as the La Mayoría, this clandestine tribunal blended indigenous Huilliche (native people from that area) traditions with European occultism to enforce their own brutal brand of justice. While the official Chilean government was far away in Santiago, the warlocks held the true power in the archipelago until the late 19th century. They divided the islands into "states" governed by kings and viceroys. Their laws were enforced through extortion, poisoning, and the supernatural. Their headquarters was a subterranean lair hidden in the cliffs, a cave called Quicaví, which was said to be guarded by Invunche, a kidnapped infant transformed into a monster by breaking its limbs and sewing its skin together. They claimed to possess the Macuñ, a luminous vest made from the skin of a virgin's chest, which allowed them to fly and glow in the dark of night.
The line between reality and myth blurred because the Recta Provincia wanted it that way; the more people believed in their magic, the easier it was to control them without firing a single shot. Beyond Chiloé, there are more myths and legends, that vary according to the region. These legends characterize the Chilean wilderness as a space governed by spirits and creatures that punish those who disrespect the environment or wander into remote areas unprepared.
14. Is local mythology a strong theme in metal there, or do bands tend toward more traditional satanic or nihilistic topics?
Not strong enough theme. I'd totally love it if bands would be more inspired in these kind of topics. In fact, I'm starting a project that is inspired in the Mythology of Chiloé. It's still in the making, but all I can say is that it's going to be a conceptual album. I think most of the bands are more traditional, and their lyrics are more about satanism, occultism, etc. Some bands have also used their music as a way of protest about the political issues of The Mapuche conflict, which is a long-standing struggle over ancestral lands and indigenous sovereignty that were seized by the Chilean state during the late 19th-century military occupation known as the "Pacification of Araucanía."
This tension frequently manifests in protests, land occupations, and legal battles, as Mapuche communities demand the restoration of their territory and formal recognition of their cultural and political rights. Also, some bands dedicate their music and inspire their lyrics on exterminated indigenous cultures from Chile, honoring their traditions as a way to enshrine the legacy of those lost to genocide. For example, Xalpen is a black metal band, that has actually played in Bratislava (twice!), that draws deep inspiration from the Selk’nam culture of Tierra del Fuego, utilizing their music to preserve their memory, and immortalize their heritage, spiritual beliefs, and complex rituals of a people nearly erased by systemic genocide.
15. If I visit Chile, what are the top five places I should experience?
This is a tough one! It depends on your personal preferences. You have to think that Chile is so long that if you put it on top of Europe, it stretches from south of Spain to the north of Norway. Therefore, we have every kind of weather and landscape, except for tropical. So if you are into the beach, there are beautiful beaches all along the coast. Chile is so narrow that you can Ski in the morning in the mountains and surf in the afternoon on a beach.
Now, to the north you have the Atacama desert, which resembles Mars or the Moon. Sandy dunes, salt lakes of different colours, and special fauna like flamingos and llamas. There's also a flowered desert, which is beautiful too. Then, to the central regions there are valleys between the mountains, which are full of wines, you can visit the wineries and taste the delicious wine.
To the coast, you have cities like Valparaiso, a city with very steep streets, that are really colorful, full of art, poetry, paintings, live music, and crazy wild parties as well! Then to the south you have native virgin forests, more volcanoes, fjords, and a bit more south you have lots of glaciers. There is Rio Puelo, which is a beautiful valley with a emerald river flowing to the sea.
Further south you have the called Marble Cathedrals, a geographical formation of coloured stones in the middle of a lake. Then, even more south you have Laguna San Rafael, where you can navigate in the glaciers while drinking whisky with millenary ice. And more south one of the most beautiful parks we have that you can visit: Torres del Paine.
In terms of architecture, there are nice towns and cities, where you can see some autochthonous wooden houses, in my region those are mixed with German colonies who also influenced the architecture a lot. But in general, the best places are more related to nature than to historical buildings.
16. How far south have you traveled in Chile, and what do you feel when looking out over the ocean toward Antarctica — eternity, insignificance, something else?
The southernmost part I've ever visited was Chaitén, still in my region (The X region of the Lakes). Chaitén is a special place, because there is the Chaitén Volcano which erupted in 2008, and the lava went down through the town and through the houses. All the population had to be evacuated and it was very tragic. The place was raining sulfur and ashes for a long time. After the air cleared, some of the people came back, and now people can go there and see the houses mid buried under a black petrified lava river.
The beach there got much bigger, of volcanic black sand, and all the trees that the lava reach are now like black stone statues. It's really beautiful, but grim and dark! I've always wanted to go more to the south. At least, I remember the way back from there, I took a ship and navigated the fjords back to Puerto Montt, and it was amazing. What I miss the most, is the sea. When you look at the vast ocean, you feel a lot of respect for it, and humility about yourself.
17. I know you’ve hosted Slovaks during their Chile tours — what was the funniest or most memorable reaction you witnessed from them?
I think one of the funny things was when we were in Santiago, and they told me they were going to play in Puerto Montt, so I looked at their clothes and they were really light, so I asked if they were prepared to go, regarding the weather, and they answered "we are Europeans, and we are in South America in spring, so don't worry". I warned them to get warm clothes to go there. Then, they were telling me that it was SO cold, they had to sleep all together next to the chimney, and wear all what they had brought to Chile, layer upon layer, and they were still shaking!
I also warned them where not to go, because it was dangerous, and there they went! But in general, I think the guys enjoyed themselves a lot. We got along well, their way of having fun, and their way of enjoying music is similar to Chileans, so they made good friends.
18. What are your favorite venues or festivals in Slovakia or the Czech Republic?
I prefer small festivals with good underground bands, than the big-ass festivals such as Wacken, Hellfest or Brutal Assault. Obviously, these last many times offer a great number of bands I'd like to see, but the festivals themselves lack the atmosphere I search for, when I see such bands.
I love Black Silesia in Poland, Chaos Descends in Germany, Prague Death Mass, I also enjoyed the Sinister Purpose in Leipzig. I love going to Pisek in Czechia, for both Heavy Metal Thunder, where I'm actually going to next week, and the Thrash Nightmare. These are perfect in number of bands, number of people going, just Friday and Saturday, so you're not utterly destroyed, etc. In Chile, there are a couple of festivals that are interesting.
There was one call Evil Confrontation, which had bands such as Tryptikon playing Celtic Frost, Tribulation, Angel Witch, Pagan Altar, Bölzer, and a collection of the best active bands from Chile.
19. Which album, artwork, or music video has impressed you recently?
This year I'm eagerly waiting for the release of Brand's and Krolok's new albums, as I have had the privilege to listen to how amazing they are going to be! Other than that, I haven't really focused on new things, but on the contrary, I've been digging some old stuff that I unfairly overlooked in the past, trying to get the source of the source of the source of the bands I like, and I have discovered a lot of gems, but nothing specific comes to mind right now.
20. A book, film, TV series, or video game you’d recommend?
About books: in order to continue the topic, if anyone wishes to further investigate about it, the book titled "The Upright Province: Sorcery, a Secret Society, and a Witch Trial in Southern Chile" is about the witchery in Chiloé. I've always liked antology books of short stories, and my favorite of all times is titled "El Aleph y Otros Cuentos" (The Aleph and Other Stories), by Jorge Luis Borges, an Argentinean author.
There's another one I liked, which is much more recent with short horror stories, called "Los Peligros de Fumar en la Cama" (The Dangers of Smoking in Bed) by Mariana Enriquez, an Argentinean author. Also, I love one called "The Paper Menagerie" by Ken Liu, which has short stories that combine science fiction with philosophy and magical realism.
I also like an essay by Alejandra Pizarnik, another Argentinean author, that is called "La Condesa Sangrienta" (The Bloody Countess), which was beautifully illustrated by the wonderful painter Santiago Carusso, who I had the priviledge to meet and he actually illustrated me the copy of the book with a pen together with a dedication. Unfortunately, I think this illustrated version exists only in Spanish, but I think the essay has been translated to English, and talks about Countess Bathory's story in a different perspective.
About series: I like The Leftovers, the first season of the True Detectives, and nowadays I'm watching "From", and I'm eagerly waiting for the new season to be released.
21. Is there someone you’d like to see interviewed on Jablká ďaleko od stromu?
I will mention a special guy I know, the coolest guy in Stožok: Janči Obluda!
22. Thank you for the interview — any last words?
I hope I didn't get anyone bored with my answers.
Thank you for the opportunity to speak about my far away country.
I love Slovakia.
Long Live Heavy Metal!
============================================================================
1. Ahoj Maria — môžeš nám povedať, kto si, čo robíš a čo ťa v poslednom čase najviac zaujíma?
Ahoj Tomáš. Myslím si, že som zmes rôznych vecí. Som čilská žena, mama, učiteľka, gazdiná, ktorá rada varí, robí ručné práce a rôzne DIY projekty. Ale nech robím čokoľvek, v pozadí vždy hrá hudba. Možno práve preto by ma veľa ľudí opísalo ako metalistku, ale dnes už mám pocit, že tento štítok nie je tou najzákladnejšou súčasťou toho, kým som, pretože ostatné časti môjho života zaberajú veľa priestoru a času – najmä to, že som mama. Zároveň som dnes oveľa otvorenejšia, pokiaľ ide o hudbu, ktorú počúvam. Metal však bol a stále je do veľkej miery soundtrackom môjho života.
2. Ako sa metal prvýkrát dostal do tvojho života v Čile? Bol nejaký konkrétny moment, album alebo človek, ktorý ťa k nemu priviedol?
K viac undergroundovým kapelám som sa dostala v herni s arkádovými automatmi, kam sme po škole každý deň chodievali so spolužiačkami. Chodili sme na veľmi prísnu katolícku nemeckú školu pre dievčatá, ktorú viedli mníšky, na juhu Čile. Takže som mala na sebe školskú uniformu, ale nosila som čierny džínsový ruksak, na ktorom som mala korektorom napísané logá všetkých kapiel, ktoré som mala rada. Na začiatku som počúvala typické kapely, s ktorými človek začína: Iron Maiden, Judas Priest, Metallica, Slayer, Pantera a ďalšie, ktoré v tom čase hrali v miestnom rockovom rádiu.
V mojom meste, Puerto Montt, bolo veľa „thrasherov“. „Thrasher“ bol vtedy výraz pre každého metalistu.
Tí chalani boli oveľa starší než my (okolo dvadsiatky). Všimli si naše ruksaky a tak trochu nás „adoptovali“. Začali nám dávať kazety kapiel ako Death, Morbid Angel, Possessed, Deicide, Venom, Bathory a podobne.
Zlomový moment však prišiel, keď mi jeden kamarát, ktorý sa zaujímal o druhú vlnu black metalu (a dokonca mal kapelu spolu s Walterom z Hetroertzen, ktorý je tiež z môjho regiónu, spolu s Gianinou), požičal CD Dark Medieval Times od Satyricon.
Povedal mi, aby som sa zavrela vo svojej izbe, zhasla svetlá, zapálila sviečky a vypočula si celé CD. Presne som sa riadila jeho pokynmi – a navždy ma to zmenilo. Mala som asi 13, skoro 14 rokov, bol rok 1998. Odvtedy som sa úplne ponorila do druhej vlny black metalu a mala som šťastie, že práve v tom regióne Čile bolo – a stále je – veľa kapiel oddaných práve tomuto štýlu.
3. Aká je tvoja prvá spomienka na koncert a aký bol prvý album, ktorý si si kúpila za vlastné peniaze?
Keď som ešte žila na juhu, chodila som len na koncerty čilských kapiel. Prvý koncert zahraničnej kapely som videla až po maturite. Keď som mala 17, začala som študovať na univerzite v hlavnom meste a práve tam chodili hrať zahraničné kapely. Pamätám si, že to bol Dark Funeral v roku 2003.
Ďalší nezabudnuteľný bol Iron Maiden v roku 2004. Bola som úplne v prvom rade, doslova pritlačená na bariére. V lete som čakala na slnku asi sedem hodín bez jedla a vody. Organizátori nás polievali hadicami, takže sme len otvárali ústa, aby sme sa napili a neodpadli. Vydržala som to – a spievala som tak hlasno, že som úplne stratila hlas!
Skvelý bol aj koncert Morbid Angel v roku 2004. Setlist bol asi napoly z albumu Covenant a napoly z Altars of Madness. Odvtedy som chodila na koncert alebo gig prakticky každý mesiac.
Čo sa týka prvého albumu, myslím, že som mala asi 13 rokov, keď som si kúpila dve CD: Best of the Beast od Iron Maiden a Living After Midnight: The Best of Judas Priest od Judas Priest.
4. Čile leží medzi púšťami, horami, oceánom a aktívnymi sopkami – odkiaľ v Čile pochádzaš a ako si vnímala túto prírodnú extrémnosť? Mala si niekedy pocit spojenia s niečím takmer neprirodzeným – možno až lovecraftovským – a vytváralo to v tebe sklon k temnote a metalu? Povedala by si, že takéto podmienky sú ideálne pre extrémnu hudbu?
Áno! Pochádzam z juhu Čile, z mesta Puerto Montt, ktoré je akoby vstupnou bránou do Patagonia. Leží na pobreží a v okolí sú ostrovy, fjordy, rozsiahle panenské lesy, aktívne sopky a národné parky. V tejto časti Čile je pomerne chladno. Desať mesiacov v roku tam prší a teplota ani v plnom lete nepresiahne 25 stupňov. V nížinách pri pobreží síce zvyčajne nesneží, ale vrcholy sopiek sú stále pokryté snehom. Typická teplota sa pohybuje okolo 5 až 10 stupňov Celzia.
Tieto krajiny, ich vône, more, lesy a dážď som si vždy spájala s hudbou, ktorú môj otec púšťal v aute – napríklad Creedence Clearwater Revival, ZZ Top, Led Zeppelin a podobne – alebo s nahrávkami, ktoré som počúvala na svojom walkmane.
V tom regióne sa navyše nachádza veľký mystický ostrov Chiloé, kde sa kedysi – a vlastne nie až tak dávno – dialo veľa čarodejníctva a dokonca tam malo istý čas veľký vplyv.
Keď sa posuniete na sever Čile, krajina sa úplne zmení. V Atacama Desert nájdete úplne iné scenérie, opustené mestá duchov a príbehy spojené skôr s hviezdami a pozorovaniami UFO. Bohužiaľ som sever zatiaľ nikdy nenavštívila, ale v blízkej budúcnosti to určite plánujem.
5. Keď človek žije v Čile, cíti niekedy určitú izoláciu (vzhľadom na vzdialenosť od zvyšku sveta), alebo nie, pretože komunita je pevná a sebestačná?
Vo všeobecnosti sa my Čiľania cítime trochu, akoby sme žili na ostrove, kvôli geografickej izolácii krajiny. Na severe je Atacama Desert, najsuchšia púšť na Zemi, ktorú je veľmi ťažké prejsť pešo. Na juhu je Antarctica – a z mesta Punta Arenas, ktoré je najjužnejším veľkým mestom Čile, sa dokonca dá loďou vyraziť na Antarktídu.
Na východe máme Andy, ktoré nás oddeľujú od Argentiny, a ich najvyššie vrcholy dosahujú takmer 7 kilometrov. A na západe je obrovský Tichý Oceán.
Hlavné mesto Santiago sa nachádza približne v strede krajiny a všetko je tam veľmi centralizované. Asi 40 % celej populácie žije práve tam a väčšina vecí sa deje práve tam. Je tam medzinárodné letisko, takže asi 99 % koncertov sa koná práve tam. Extrémny sever a juh krajiny však pôsobia takmer ako iný štát.
Pre ľudí z týchto regiónov je často malou odyseou dostať sa do Santiaga – niekedy musia cestovať autobusom dva dni uprostred týždňa len preto, aby videli koncert. Napriek tomu sú Čiľania na túto izoláciu hrdí. Aj preto sa náš španielsky prízvuk tak „zdegeneroval“ – sme trochu ako Austrálčania hovoriaci po anglicky, ak vieš, čo tým myslím.
6. Čo podľa teba robí čilskú metalovú scénu odlišnou od scén, ktoré si zažila inde? Ktoré zahraničné scény sú najbližšie čilskému duchu?
Je to zaujímavé, pretože my juhoamerickí metalisti vo všeobecnosti snívame o metalovej scéne v Európe – o obrovských festivaloch, kde hrá stovka kapiel, ktoré by sme si nikdy ani nevedeli predstaviť vidieť v našej krajine.
Preto keď už nejaká kapela do Južnej Ameriky príde, fanúšikovia naozaj ukazujú svoju vďačnosť a úplne sa zbláznia. Ľudia v Južnej Amerike sú jednoducho šialení! Ich úroveň vášne, energie a absolútnej divokosti je úplne iná. Publikum je skôr také, aké vidíte v starých videoklipoch klasických kapiel z začiatku 80. rokov.
Napríklad v roku 2016 som sa presťahovala do Fínska, kde som žila tri roky až do roku 2018. Myslela som si, že idem do „mekky metalu“, do jednej z najmetalovejších krajín na svete. Milujem veľa kapiel odtiaľ a nemôžem povedať, že by som si ten pobyt neužila – práve naopak.
Ale úprimne ma trochu sklamalo publikum. Začala som byť nostalgická za Čile a priať si, aby som znovu videla koncerty tam. Tento pocit vo mne do istej miery zostal aj vo vzťahu k Európe.
Miesto, kde cítim podobnú vášeň a šialenstvo ako v Južnej Amerike, je Poľsko. Scénu tam mám veľmi rada. Zároveň mám ale pocit, že tá energia sa niekedy môže zmeniť na dosť agresívne správanie – niekedy je tenká hranica medzi tým, či ľudia milujú hudbu alebo len milujú zraziť niekoho na zem v moshpite.
V rámci Južnej Ameriky si myslím, že najsilnejšie scény majú Brazília, Čile a Kolumbia, pokiaľ ide o aktivitu, oddanosť a vášeň.
8. Môžeš priblížiť históriu čilského metalu? Kedy sa začala a aké boli najdôležitejšie míľniky?
Začalo sa to na začiatku 80. rokov, ešte pred mojím narodením (’85), počas diktatúry. Mali sme odpudivo dlhú diktatúru medzi rokmi 1973 a 1990. Väčšinou existovali heavy a thrash metalové kapely, ale aj trochu death metalu. „Deduškovia“ čilskej scény mi rozprávali, že sa stretávali v jednej časti Santiaga, kde organizovali akési tajné koncerty.
Vtedy, keď mal niekto dlhé vlasy, nosil čierne oblečenie a nášivky, považovali ho za hippieho, punkera alebo komunistu (je vtipné si predstaviť, že napríklad vtedy v Československu boli metalisti z rovnakých dôvodov považovaní skôr za antikomunistov!). Často ich zatýkali už len za to, že takto vyzerali na ulici.
To určite ovplyvnilo aj hnev, s akým písali texty a hrali svoju hudbu.
Medzi najdôležitejšie kapely z 80. rokov, ktoré stále hrajú alebo majú dodnes veľký vplyv na scénu, patria napríklad
Atomic Aggressor (death metal, vznik 1985),
Pentagram Chile (thrash/death, tiež 1985),
Death Yell (death/black, 1988),
Sadism (death, 1988),
Darkness (death, 1988),
Totten Korps (death, 1989)
a Apostasy (thrash/black thrash, 1988).
Určite by sa našli aj ďalšie, ale tieto mi teraz napadnú ako prvé.
9. Ktoré čilské kapely považuješ za najdôležitejšie alebo najzaujímavejšie naprieč rôznymi dekádami a prečo?
Okrem tých, ktoré som už spomenula – najmä Atomic Aggressor a Death Yell – existuje veľa ďalších kapiel z rôznych žánrov, ktoré považujem za originálne a skvelé.
Sú stovky kapiel, ktoré kombinujú tradičný old school so juhoamerickou primitívnou energiou, surovosťou a bestialitou. Ich vplyvy sú rôzne a často ich nemožno zaradiť do jednej jasnej škatuľky. A práve tie rozmazané hranice v hudbe mám veľmi rada.
Napríklad Bewitched z 90. rokov – majú veľmi zvláštny zvuk, ale skvelé kompozície a takú príjemne bizarnú atmosféru. Potom je tu Attacker Bloody Axe z Valdivie – označujú ich ako black thrash, ale majú aj speed metalové a rockové prvky. Force of Darkness zase berú to najlepšie z old school juhoamerickej éry a pridávajú k tomu technickejšie prvky. Hades Archer je bestiálny black metal a preslávili sa aj dosť kontroverzným albumom Penis Metal, ktorý obsahuje veľa nenávisti voči ženám – ale úprimne, mňa osobne sa to nijako nedotklo. Potom je tu Abisma z môjho mesta, kde je jasný vplyv raného gréckeho black metalu, ale so špinavou a surovou juhoamerickou atmosférou.
Existujú aj melodickejšie kapely, napríklad Inanna – technický death metal s éterickými pasážami (najmä na ich prvom LP). Z doom metalu sú výborné napríklad Procession, Capilla Ardiente a Poema Arcanus.
Doom/death robia Mar de Grises a folk doom zas Uaral.
Čo sa týka heavy metalu, je tu napríklad Asedio. Kapely Acero Letal a Asedio pôjdu tento rok na turné po Európe – určite si ich pozrite!
A špeciálne by som spomenula projekt Rock and Ron – krátko existujúcu kapelu s extrémne špinavým crossover/thrash punkom a veľmi ofenzívnymi textami v čilskom slangu.
Môhla by som hovoriť o kapelách donekonečna. Každý, kto sa rozhodne pátrať po čilských undergroundových pokladoch, má čo objavovať!
10. Na začiatku 90. rokov niektorí jednotlivci v Nórsku posunuli hranice žánru nielen hudobne, ale aj udalosťami, ktoré viedli k väzeniam a podobne. Mal tento vývoj nejaký vplyv aj na čilský metal? Existovali podobné udalosti aj v miestnom undergrounde?
Áno, vedeli sme, čo sa tam dialo. Druhá vlna black metalu bola pre nás veľmi vplyvná najmä po hudobnej stránke. Pokiaľ ide o vypaľovanie kostolov alebo vraždy, aj u nás sa niečo podobné stalo – ale skôr z politických dôvodov.
Existuje však jeden veľmi známy prípad, ktorý vám môžem povedať. Znie to neuveriteľne, ale je to na 100 % pravda.
Takže čas na príbeh:
V roku 2004 Rodrigo Orias, blackmetalový maniak z mrazivého mesta Coyhaique v srdci Patagónie, prišiel do hlavného mesta a vošiel do katedrály. Uprostred omše vytiahol špeciálnu dýku, ktorú mal so sebou, pristúpil ku kňazovi, zakričal „Hail Satan!“ a podrezal mu hrdlo!
Potom sa pomazal jeho krvou, recitoval ďalšie satanistické formulky a pokúsil sa podrezať aj vlastné hrdlo. Veriaci boli v šoku, zavolali políciu, takže sa nezabil a zatkli ho.
Pamätám si, že vtedy to bolo všade v médiách. V ranných televíznych reláciách vystupovali psychológovia, kňazi, odborníci na sekty, spiritisti – všetci analyzovali tento prípad. Rozoberali Oriasove tetovania, prekladali a analyzovali texty kapely Deicide a podobne.
Nakoniec ho vyhlásili za nevinného, pretože údajne trpel schizofréniou.
O pár mesiacov neskôr však Deicide oznámili koncert v Čile a plagáty zobrazovali Ježišovu tvár s guľkou v čele. Vyvolalo to obrovskú polemiku. Cirkev sa snažila využiť svoj vplyv, aby koncert zrušila, ale nepodarilo sa jej to. Koncert sa konal – bol to úplne prvý koncert Deicide v Čile.
Pamätám si to, akoby to bolo včera. Keď som prišla, stovky metalistov stáli v obrovskom rade a čakali na otvorenie brán. Rada maniakov sa vinula ulicami. Na druhej strane ulice stálo asi 200 príslušníkov špeciálnych jednotiek – helmy, samopaly, štíty – ako keby sa pripravovali na boj s vrahmi kňazov!
Ja som mala vtedy 19 rokov a pred koncertom som si dala dosť alkoholu „na zahriatie“. Keď som prišla do radu, začalo mi byť zle. V tom mojom opitom stave som prešla cez ulicu a nenapadlo mi nič lepšie, než sa vyvracať rovno k nohám policajta.
Policajti na mňa pozerali, ja som sa ospravedlňovala „sorry!!“ a jediné, čo som počula z druhej strany ulice od metalistov, bolo skandovanie: „OHHH brutaaal!!“, „Vomit the Soul!“ a podobné veci!
Tak som sa šla umyť na toaletu niekde nablízku – a potom som bola pripravená na Deicide.
Naozaj nezabudnuteľný zážitok.
11. V nedávnom rozhovore s Mateom z kapely Goatcraft som čítal o konfliktoch medzi čilskými kapelami. Je to častý jav? Čo býva ich príčinou a kam až môže taká nevraživosť zájsť?
Je to pravda, hoci našťastie dnes už menej než kedysi. V čilskej scéne sme si občas vytvorili vlastné malé „metalové telenovely“. Vždy sa nájde niekto, kto sa s niekým poháda, kolujú rôzne klebety a podobné veci.
Najčastejšie ide o situácie, keď má niekto pocit, že ho niekto iný okopíroval, prípadne o niekom povedal niečo nepríjemné. Potom sa to začne šíriť medzi ľuďmi, príbehy sa menia, pridávajú sa nové verzie a zrazu už nikto presne nevie, kde je pravda.
Mám pocit, že dnes je to už o niečo pokojnejšie, možno preto, že generácie metalistov sú staršie a trochu múdrejšie. Niekedy sa síce objavia aj ostré slová alebo dokonca vyhrážky, ale v skutočnosti to väčšinou nikdy nezájde tak ďaleko. Aj tak je to však niečo, čo ľudí časom unaví a znechutí. Možno aj preto mi v tomto smere vyhovuje, že dnes žijem trochu ďalej od tejto dynamiky.
12. Ešte predtým, než sa nórska scéna stala celosvetovo známou, experimentovali s odkazom Quorthona kapely v Československu. Boli tieto kapely známe aj v Čile? Dostala sa k vám slovenská alebo česká hudba a ako ju tam vnímali?
Áno, určite. Kapely ako Master's Hammer, Törr a Root boli medzi čilskými fanúšikmi vždy veľmi rešpektované. Ich surový zvuk, temné riffy a spev v češtine pôsobili na čilské publikum veľmi silno a originálne.
Jednou z typických vlastností čilských metalových maniakov je, že radi objavujú hudbu aj z veľmi vzdialených a menej známych scén. Preto mali veľký ohlas aj kapely z takzvaného východného bloku, napríklad poľský Kat.
Je tam veľa zberateľov, ktorí vlastnia prvé vydania starých slovenských či československých kapiel – napríklad Tublatanka, Gladiator, Metalinda alebo dokonca Olympic.
Master’s Hammer hrali v Čile v roku 2018 jeden koncert v bare Lemmy a podľa ľudí, ktorí tam boli, bol podnik úplne preplnený – vraj sa tam už nezmestil ani jeden človek navyše. Bohužiaľ som tam nebola, pretože som v tom čase žila vo Fínsku.
V posledných rokoch tam zanechali silný dojem aj kapely ako Malokarpatan a Krolok. Fanúšikovia by ich veľmi radi videli hrať v Čile – dúfajme, že sa to raz podarí.
13. Môžeš priblížiť čilskú mytológiu? Existujú temnejšie mýty alebo legendy, ktoré inšpirujú miestnu scénu?
Áno. Ako som už spomenula, veľa z nich pochádza z veľkého ostrova Chiloé, ktorý je vlastne súostrovím priamo oproti môjmu rodnému mestu v tzv. X. regióne. Tento región má vlastnú mytológiu, príbehy o čarodejniciach a celkovo dosť temnú atmosféru.
Jedným z najznámejších príbehov je legenda o tajnom spolku čarodejníkov nazývanom Recta Provincia („Spravodlivá provincia“). Podľa miestnych rozprávaní nešlo len o obyčajnú legendu, ale o akúsi tajnú organizáciu, ktorá mala na Chiloé veľký vplyv. Miestni ju poznali aj ako La Mayoría. Spájala pôvodné tradície indiánskeho národa Huilliche s európskym okultizmom a údajne si vytvorila vlastný systém pravidiel a spravodlivosti.
Hovorí sa, že zatiaľ čo oficiálna čilská vláda bola ďaleko v Santiagu, títo čarodejníci mali na ostrovoch značnú moc až do konca 19. storočia. Podľa legiend mali dokonca rozdeliť územie na „štáty“, ktorým vládli akísi králi a miestodržitelia.
Ich sídlom mala byť jaskyňa Quicaví ukrytá v útesoch. Legenda hovorí, že ju strážil tvor nazývaný Invunche – dieťa unesené a premenené na monštrum temnou mágiou. Ďalší príbeh spomína magický odev nazývaný Macuñ, ktorý mal umožňovať lietanie a svietenie v tme.
V týchto príbehoch sa realita a mýtus často prelínajú, pretože práve tajomnosť a strach pomáhali udržiavať autoritu týchto legiend. Aj mimo Chiloé existuje v Čile množstvo ďalších regionálnych mýtov a legiend. Väčšinou zobrazujú čilskú divočinu ako miesto plné duchov a bytostí, ktoré trestajú ľudí, ak nerešpektujú prírodu alebo sa vydajú do odľahlých miest nepripravení.
14. Je miestna mytológia v čilskom metale silnou témou, alebo sa kapely skôr držia tradičných satanistických či nihilistických motívov?
Asi nie tak silnou, ako by som si priala. Veľmi by sa mi páčilo, keby sa kapely viac inšpirovali práve týmito témami. Dokonca momentálne pripravujem vlastný projekt, ktorý vychádza z mytológie ostrova Chiloé. Zatiaľ je to ešte len v procese, ale môžem prezradiť, že pôjde o konceptuálny album.
Väčšina kapiel sa však stále drží tradičnejších tém, ako sú satanizmus, okultizmus a podobne. Niektoré skupiny používajú svoju hudbu aj ako formu protestu alebo komentára k politickým témam – napríklad ku konfliktu Mapuche. Ide o dlhodobý spor o pôvodné územia a práva pôvodného obyvateľstva, ktoré boli čilským štátom obsadené počas vojenskej kampane známej ako „Pacifikácia Araukánie“ na konci 19. storočia.
Toto napätie sa dodnes prejavuje protestmi, obsadzovaním pôdy či právnymi sporami, keď komunity Mapuche žiadajú navrátenie územia a uznanie svojich kultúrnych a politických práv.
Niektoré kapely sa vo svojej tvorbe venujú aj vyhladeným alebo takmer zaniknutým pôvodným kultúram v Čile a snažia sa ich tradície pripomenúť a uctiť. Napríklad Xalpen, ktorí dokonca dvakrát hrali aj v Bratislave, čerpajú silnú inšpiráciu z kultúry národa Selk’nam z Ohňovej zeme. Ich hudba je spôsobom, ako zachovať pamiatku na ich dedičstvo, duchovné predstavy a rituály národa, ktorý bol takmer vymazaný systematickou genocídou.
15. Ak by som navštívil Čile, ktoré miesta by som určite nemal vynechať?
To je ťažká otázka! Veľa závisí od toho, čo má človek rád. Čile je totiž neuveriteľne dlhá krajina – keby si ju položil na mapu Európy, siaha približne od juhu Španielska až po sever Nórska. Preto tam nájdeš takmer všetky typy podnebia a krajiny, okrem tropickej.
Ak máš rád more, pozdĺž celého pobrežia sú krásne pláže. Čile je také úzke, že teoreticky môžeš ráno lyžovať v horách a popoludní surfovať na oceáne.
Na severe sa nachádza púšť Atacama, ktorá svojou krajinou pripomína Mars alebo Mesiac – pieskové duny, farebné soľné jazerá a zvláštna fauna, napríklad plameniaky či lamy. Existuje tam aj takzvaná „kvitnúca púšť“, ktorá je veľmi krásna.
V centrálnej časti krajiny sú medzi horami úrodné údolia plné viníc, kde môžeš navštíviť vinárstva a ochutnať miestne vína.
Na pobreží je napríklad mesto Valparaíso – mesto so strmými ulicami, plné farieb, umenia, poézie, nástenných malieb, živej hudby a dosť divokého nočného života.
Na juhu nájdeš pôvodné lesy, sopky, fjordy a ešte južnejšie aj množstvo ľadovcov. Veľmi krásne je údolie Río Puelo so smaragdovou riekou, ktorá tečie k oceánu.
Ešte južnejšie sú takzvané Mramorové katedrály – prírodná formácia farebných skál uprostred jazera. A ešte ďalej na juh je Laguna San Rafael, kde sa dá plaviť medzi ľadovcami a napríklad si dať whisky s tisícročným ľadom.
Jedným z najkrajších národných parkov je Torres del Paine National Park.
Čo sa týka architektúry, existujú aj pekné mestá a dediny s tradičnými miestnymi drevenými domami. V mojom regióne je to navyše ovplyvnené aj nemeckými kolóniami, ktoré mali na miestnu architektúru veľký vplyv. Vo všeobecnosti však najväčšie čaro Čile spočíva skôr v prírode než v historických budovách.
16. Ako ďaleko na juh si sa v Čile dostala a čo cítiš, keď sa pozeráš na oceán smerom k Antarktíde – pocit nekonečna, vlastnej malosti, alebo niečo iné?
Najjužnejšie miesto, ktoré som navštívila, bolo Chaitén, ešte stále v mojom regióne (X. región jazier). Je to zvláštne miesto, pretože v roku 2008 vybuchla sopka Chaitén a láva prešla priamo cez mesto a domy. Celé obyvateľstvo muselo byť evakuované a bola to veľká tragédia. Dlho tam padal popol a síra.
Keď sa situácia upokojila, niektorí obyvatelia sa vrátili a dnes tam možno vidieť domy napoly pochované pod stuhnutým prúdom čiernej lávy.
Pláž sa tam zväčšila a je z čierneho vulkanického piesku. Stromy, ktoré láva zasiahla, dnes vyzerajú ako čierne kamenné sochy. Je to veľmi krásne, ale zároveň trochu temné miesto.
Vždy som chcela ísť ešte ďalej na juh. Spomínam si aspoň na cestu späť – plavila som sa loďou cez fjordy späť do Puerto Montt a bolo to úžasné.
Najviac mi dnes chýba more. Keď sa pozeráš na nekonečný oceán, cítiš k nemu veľký rešpekt a zároveň pokoru voči vlastnej malosti.
17. Viem, že si hostila Slovákov počas ich turné v Čile — aká bola najvtipnejšia alebo najpamätnejšia reakcia, ktorú si od nich zažila?
Jedna z vtipných situácií bola, keď sme boli v Santiagu a oni mi povedali, že idú hrať do Puerto Montt. Pozrela som sa na ich oblečenie a zdalo sa mi dosť ľahké, tak som sa ich opýtala, či sú pripravení na tamojšie počasie.
Odpovedali mi: „Sme Európania a sme v Južnej Amerike na jar, takže sa neboj.“
Ja som ich však varovala, aby si zobrali aj teplejšie veci. Neskôr mi rozprávali, že tam bola taká zima, že spali všetci spolu pri krbe a obliekli si úplne všetko, čo si do Čile priniesli – vrstvu na vrstvu – a aj tak sa triasli od zimy.
Tiež som ich upozornila na miesta, kam by radšej nemali chodiť, pretože sú nebezpečné… a samozrejme, práve tam sa vybrali.
Ale celkovo si myslím, že si to veľmi užili. Dobre sme si rozumeli – ich spôsob zábavy aj prežívania hudby je dosť podobný tomu čilskému, takže si tam rýchlo našli priateľov.
18. Aké sú tvoje obľúbené koncertné miesta alebo festivaly na Slovensku či v Česku?
Vo všeobecnosti mám radšej menšie festivaly s kvalitnými undergroundovými kapelami než veľké masové podujatia ako Wacken Open Air, Hellfest alebo Brutal Assault. Samozrejme, na týchto veľkých festivaloch často hrá množstvo kapiel, ktoré by som rada videla, ale samotná atmosféra už nie je úplne to, čo pri takýchto koncertoch hľadám.
Veľmi sa mi páči napríklad Black Silesia Open Air v Poľsku alebo Chaos Descends v Nemecku. Skvelú atmosféru má aj Prague Death Mass a veľmi som si užila aj Sinister Purpose Festival v Lipsku.
Rada chodím aj do mesta Písek v Česku – či už na Heavy Metal Thunder (na ktorý sa mimochodom chystám už budúci týždeň), alebo na Thrash Nightmare.
Tieto festivaly majú pre mňa ideálnu veľkosť – primeraný počet kapiel, príjemný počet návštevníkov a väčšinou trvajú len dva dni, piatok a sobotu, takže si ich človek môže naplno užiť bez toho, aby bol na konci úplne vyčerpaný.
Aj v Čile existuje niekoľko zaujímavých festivalov. Jeden z nich sa volal Evil Confrontation Festival a vystúpili tam napríklad Triptykon (s repertoárom Celtic Frost), ďalej Tribulation, Angel Witch, Pagan Altar či Bölzer, spolu s výberom najlepších aktuálnych kapiel z čilskej scény.
19. Ktorý album, obal alebo videoklip ťa v poslednom čase zaujal?
Tento rok sa veľmi teším na nové albumy kapiel Brånd a Krolok. Mala som možnosť počuť niektoré veci vopred a znie to naozaj výborne.
Inak som sa v poslednom čase skôr vracala k starším nahrávkam, ktoré som kedysi trochu nespravodlivo prehliadala. Snažím sa ísť takpovediac k „zdroju zdroja zdroja“ kapiel, ktoré mám rada. Pri tom som objavila množstvo skvelých vecí, hoci teraz mi nenapadá jeden konkrétny príklad.
20. Vieš odporučiť nejakú knihu, film, seriál alebo videohru?
Čo sa týka kníh, ak by niekoho zaujímala téma, o ktorej sme sa bavili, odporúčam knihu
The Upright Province: Sorcery, a Secret Society, and a Witch Trial in Southern Chile, ktorá sa venuje čarodejníctvu na ostrove Chiloé.
Mám rada aj antológie poviedok. Moja úplne najobľúbenejšia je El Aleph y Otros Cuentos od Jorge Luis Borges.
Z novších kníh sa mi veľmi páčila zbierka hororových poviedok Los Peligros de Fumar en la Cama od Mariana Enriquez.
Veľmi mám rada aj knihu The Paper Menagerie and Other Stories od Ken Liu, ktorá kombinuje science fiction s filozofiou a magickým realizmom.
Z esejí by som spomenula La Condesa Sangrienta od Alejandra Pizarnik. Ilustroval ju skvelý maliar Santiago Carusso, ktorého som mala dokonca možnosť osobne stretnúť – a do môjho výtlačku knihy mi priamo nakreslil ilustráciu aj s venovaním. Myslím, že ilustrovaná verzia existuje len v španielčine, ale samotná esej bola preložená aj do angličtiny a ponúka zaujímavý pohľad na príbeh grófky Báthoryovej.
Zo seriálov mám veľmi rada The Leftovers a prvú sériu True Detective. Momentálne pozerám seriál From a netrpezlivo čakám na ďalšiu sériu.
21. Je niekto, koho by si rád videl v rozhovore na Jablká ďaleko od stromu?
Spomenula by som jedného špeciálneho človeka, ktorého poznám – najväčšieho pohodára zo Stožku: Jančiho Obludu!
22. Ďakujeme za rozhovor — chceš na záver niečo odkázať čitateľom?
Dúfam, že moje odpovede nikoho príliš nenudili. Ďakujem za príležitosť porozprávať sa o mojej vzdialenej krajine.
Mám rada Slovensko.
Nech žije heavy metal!
No comments:
Post a Comment