JDØS (Jablka Daleko Ød Stromu // Joy Destroys Øur Solitude): #191 Lord Belial Reviews: Realms of Chaos

Realms of Chaos - Torment of Belligerence (2026)

By Lord Belial

I know not with what weapons World War III will be fought,
but World War IV will be fought with sticks and stones.
Albert Einstein

Banskobystrickí mäsiari Realms of Chaos oslávili svojich desať krvavých rokov na slovenskej undergroundovej scéne tým najlepším spôsobom, vydaním druhého albumu Torment of Belligerence. A že sa s tým vôbec nesrali! 9 skladieb na ploche 35 minút je presne toľko, koľko očakávam od death metalového albumu. Dosť na to, aby ma odpálil ako bombová nárazová hluková vlna, dosť na to aby mi zovrela krv v žilách a nezačala chladnúť.

Album otvára The Cacophony of Pandemonium, mučivá výpoveď o kolobehu bolesti; nové vojny, nové obete, nové hroby. Preživší zostávajú s pocitom, že ľudská krv sa stala lacnou menou, a že sila a ambícia sú vždy nad obyčajným životom. Matky plačú nad hrobmi svojich detí a svet ide ďalej, akoby nič, zatiaľ čo mocní sedia vo svojich vilách, slepí k tomu, že každá vojna, ktorú začnú, je trýzeň, ktorá sa nikdy neskončí. Zbabelci, skrývajúci sa za falošnými modlami a idolmi v tom tichu medzi plačom a spomínaním spôsobujú nekonečné utrpenie. Ten song je absolútna metalová apokalypsa, čistý chaos – hypnotický, desivý a zároveň fascinujúci. Hlavne na jeho konci, kedy z death metalového besnenia na svetlo božie vypláva klasické heavy metalové sólo. Hravosť patrí do každého žánru, death nevynímajúc. Takto to chcem!

V rovnakom duchu pokračuje Crumbling of Stones. Slová dýchajú katastrofu a zmar, každý verš je obrazom utrpenia, hladomoru a neúprosnej ničoty; zem je znetvorená, život sa vytráca a všetko, čo bolo, sa mení na popol. Hudobne sa jedná o nezastaviteľnú mašinériu, prešpikovanú rozmanitými drviacimi riffmi, rýchlymi a presnými bicími a growlingovými orgiami. Nech je utrpenie! Ako by ho nebolo málo. Svoloč si vždy nájde spôsob, ako sa mať dobre na úkor druhých. Nech je hlad! Všetko zmysluplné sme už aj tak prežrali. Nech je ničota! Podrobiť sa krutosti, zavretí v klietkach, zbavení slobody, bezmocní. Najslabší padnú, a po nich prídu ďalší najslabší. No a opäť krátke, no impozantné sólo v závere. Znova sa budem opakovať, slovenský death metal má odjakživa vysoké parametre a toto je ďalší parádny kúsok pre export do celého sveta.

Neodvratiteľné zničenie všetkého je ústredným motívom fenomenálneho songu Mutually Assured Destruction. Na úvod krátky motív, pripomínajúci nesmrteľný Death, v momente prejde do dychberúcej rúbanice, jasným poznávacím znamením celého albumu. To, čo ma na tomto albume extrémne baví, je práve schopnosť citlivo zakomponovať technické alebo melodickejšie motívy do inak brutal death metalového základu. Prizvukujem, všetko je to zahrané na vysokej úrovni. Mutually Assured Destruction sa nesie v duchu beznádeje, kde sa opakovane vracia téma smrti, chaosu a existenčnej hrôzy. Frázy ako „som zatratenie“, „inkarnácia pekla“ či „druhý úder vezme všetko“ dodávajú textu surovú silu a nekompromisnú brutálnosť a zároveň vytvára ponurý, takmer hrozivý obraz konca dní. Je to hlasný výkrik do sveta o hrozbe zániku a neustálom strachu, ktorý ma silný emocionálny aj filozofický náboj.

Počas krátkej očisty v podobe The Agonizing Purge sa Realms of Chaos nadychuje do ďalšieho death metalového besnenia. The Discarding Death ma vtiahlo do sveta rozkladu a zničenia, kde nič nie je isté, iba smrť, a všetko pomaly horí v plameňoch konca. Je to skladba, ktorá vo mne zanecháva hlboký, neodstrániteľný pocit zo živej apokalypsy, ktorá sa odohráva priamo pred mojimi očami; ozvenou vojny a následného účtovania, ktoré prichádza bez varovania ako ničiaci oheň, ktorý likviduje všetko na svojej ceste. Tu si uvedomujem, ako blízko má navonok imaginárny text od desivej reality, ktorú dnes žijeme, ako blízko má k tomu aby sa stal skutočným. Ak je toto varovanie, tak potom treba kurva dobre počúvať! Studená vojna ešte nevychladla a červené zlo ostalo nevykynožené. Oblieklo si nové tričko a ostalo v našich hlavách. Zavreli sme ho do pivnice a tvárime sa, že nesmrdí, pritom sme sa ten smrad len naučili dýchať. Ostnaté drôty ostali v nás, neviditeľné, ale o to ostrejšie. V živote niekedy príde moment, keď sa svet, ktorý sme poznali, začína rozpadávať. Niekto hovorí o deštrukcii, iní o nevyhnutnej zmene, no podstatné je, že všetko sa mení rýchlejšie, než si dokážeme uvedomiť. Zhlboka dýchať v takých chvíľach znamená nielen prežiť chaos okolo, ale aj čeliť vlastným vnútorným démonom, ktorých sme si možno doteraz nevedeli priznať.

As Their Saviors Led Them to Demise zvoľní v tempe a pridá na technickej ekvilibristike. Spomeniem si na famózny debut The Seed z roku 2020, kedy kapela sama sebe nasadila latku pekelne vysoko. A hoci áno, za šesť rokov sa toho môže stať veľa, Realms of Chaos sa stalo to najlepšie čo sa stať mohlo; nahrali Torment of Belligerence, album bez kompromisov, ktorý svoju brutalitu konštruuje veľmi inteligentným spôsobom. Málokedy sa mi nejaký album zo škatuľky „brutal death metal“ tak rýchlo a nekompromisne vryje pod kožu, zovrie ma a nepustí. Tento je navyše podporený viac ako zmysluplnou lyrikou. Ako v tomto prípade o spasiteľovi, ktorého prebudenie neprinieslo úľavu, len poznanie: si sám, umieraš na vlastných nohách. Budúcnosť je márnosť, zostala len história. A tú písal nepriateľ. Stojí ako jediný nie preto, že je najsilnejší, ale preto, že všetci ostatní už padli.

<a href="https://realmsofchaos.bandcamp.com/album/torment-of-belligerence">Torment Of Belligerence by Realms Of Chaos</a>

Krátke intermezzo A Solid Uncertainty dá na chvíľu oddýchnuť pred blížiacim sa masakrom It Must Be Done. Ústrednou témou je samozrejme vojnová tematika, Realms of Chaos odhaľuje nebezpečenstvo slepej poslušnosti, ideologickej zaslepenosti a presvedčenia o vlastnej neomylnosti. Autoritárske ideológie často používajú protirečivú logiku, viď naši ficoidný bojovníci za mier. Hovoria o jednote, ale sami rozdeľujú. Hovoria o slobode, ale vytvárajú novodobé otroctvo. Hovoria o pravde, ale len o tej svojej, nepripustia diskusiu. Nepripustia iný názor. Text tak možno vnímať ako nadčasovú výpoveď o fanatizme, imperializme a ľudskej tendencii deliť svet na „nás“ a „ich“. Hudobne ide o nekompromisný death metal bez zbytočných ústupkov. Kapela stavia na masívnych, drviacich riffoch, hutnej rytmike a agresívnom vokále, ktorý dokonale podčiarkuje militantnú atmosféru skladby. Hudba nepôsobí samoúčelne brutálne – naopak, jej intenzita prirodzene podporuje význam textu. Rýchle pasáže striedajú ťažké, valivé momenty, ktoré vytvárajú pocit pochodu vpred (alebo skôr vzad?).

Medzi všetkou agresiou, hnevom a bojovnosťou albumu Torment of Belligerence predstavuje záverečná Uberous Desolation jeden z jeho najtemnejších a najatmosférickejších momentov. Tam, kde iné skladby zobrazujú samotný konflikt alebo mentalitu, ktorá k nemu vedie, sa Uberous Desolation sústreďuje na to, čo zostane po jeho skončení. Ľudia mohli stáť na opačných stranách konfliktu, bojovať za rozdielne ideály, ale po smrti ležia vedľa seba. Jedným z najzaujímavejších motívov skladby je kontrast medzi človekom a prírodou. Zatiaľ čo ľudské osudy sa končia v bahne a rozklade, supy prichádzajú osláviť svoju hostinu. Tam, kde človek vidí tragédiu, príroda vidí pokračovanie vlastného cyklu. Smrť nie je nejaký heroický koniec, ale návrat do kolobehu, v ktorom sú všetci napokon rovnakí. Mimoriadne silné je odmietnutie akejkoľvek glorifikácie vojny. Opakované konštatovanie, že „žiadna sláva neslúži tejto ohavnosti“, pôsobí ako jasné posolstvo. Hudobne skladba dokonale podporuje svoj textový koncept. Realms of Chaos tu upúšťajú od neustáleho tlaku a rýchlosti v prospech ťažkých, valivých riffov a dusivej atmosféry. Gitary znejú masívne a neúprosne, bicie skvele udávajú tempo a agresívny vokál pôsobí ako hlas pozorovateľa, stojaceho nad ruinami. Práve pomalšie a stredne rýchle pasáže dávajú skladbe priestor dýchať a umožňujú vyniknúť jej ponurej nálade.

Aalbum Torment of Belligerence je výborným príkladom toho, že death metal nie je vždy len o intenzite a brutalite, ale aj nositeľom silnej atmosféry a inteligentnej myšlienky. Bez moralizovania, no o to účinnejšie pripomína, že za každou vojnou, ideológiou či túžbou po moci nakoniec zostávajú predovšetkým straty, utrpenie a ticho. Výsledkom je mimoriadne silná nahrávka, ktorá obstojí nielen svojou hudobnou intenzitou, ale aj obsahovou hĺbkou.

Realms of Chaos - Torment of Belligerence (2026)

By Lord Belial

I know not with what weapons World War III will be fought,
but World War IV will be fought with sticks and stones.
Albert Einstein

The Banská Bystrica butchers Realms of Chaos celebrated ten bloody years on the Slovak underground scene in the best possible way: by releasing their second album, Torment of Belligerence. And they didn't fuck around. Nine songs spread across 35 minutes is exactly what I expect from a death metal album. Enough to hit me like the shockwave of an explosion. Enough to make my blood boil and never let it cool down.

The album opens with The Cacophony of Pandemonium, a harrowing statement on the endless cycle of pain: new wars, new victims, new graves. The survivors are left with the feeling that human blood has become a cheap currency and that power and ambition will always outweigh ordinary human life. Mothers cry over the graves of their children while the world moves on as if nothing happened, and the powerful sit comfortably in their villas, blind to the fact that every war they start becomes a torment that never truly ends. Cowards hiding behind false idols and empty symbols create endless suffering in the silence between mourning and remembrance.

The song itself is absolute metal apocalypse—pure chaos, hypnotic, terrifying, and at the same time fascinating. Especially towards the end, when a classic heavy metal solo suddenly emerges from the death metal carnage. Playfulness belongs in every genre, death metal included. This is exactly how I want it.

Crumbling of Stones continues in a similar spirit. The lyrics breathe catastrophe and ruin. Every verse paints a picture of suffering, famine, and relentless nothingness; the earth is disfigured, life is fading away, and everything that once existed is turning to ash. Musically, it is an unstoppable machine packed with crushing riffs, precise drumming, and growling excess.

Let there be suffering! As if there wasn't enough already. The scum will always find a way to prosper at the expense of others. Let there be famine! We've already consumed everything meaningful anyway. Let there be oblivion! Submitting to cruelty, locked in cages, stripped of freedom and rendered powerless. The weakest fall, only to be followed by the next weakest.

And once again, a short but impressive solo closes the song. I keep repeating myself, but Slovak death metal has always maintained remarkably high standards, and this is yet another excellent export-quality release.

The phenomenal Mutually Assured Destruction revolves around the inevitable annihilation of everything. After a brief opening motif reminiscent of the immortal Death, the track instantly erupts into a breathtaking slaughter, one of the album's defining trademarks. What I particularly enjoy throughout the record is the band's ability to seamlessly incorporate technical and melodic passages into an otherwise brutal death metal framework.

And all of it is performed at an exceptionally high level.

The song radiates hopelessness, repeatedly returning to themes of death, chaos, and existential terror. Lines describing damnation, the incarnation of hell, and the devastating second strike lend the lyrics tremendous weight and brutality while painting an ominous vision of the end times. It is a loud warning about extinction and perpetual fear, carrying both emotional and philosophical force.

After the brief cleansing ritual of The Agonizing Purge, Realms of Chaos take a deep breath before launching into another round of death metal devastation. The Discarding Death pulls me into a world of decay and destruction where nothing is certain except death itself and everything slowly burns in the flames of the end.

The song leaves me with a lingering feeling of witnessing a living apocalypse unfolding before my eyes—a vision of war and the reckoning that follows, arriving without warning like a consuming fire that destroys everything in its path.

Here I realize just how little separates imaginary lyrics from the terrifying reality we are living through today. How close they are to becoming reality themselves.

If this is a warning, then we had better listen.

The Cold War never truly cooled down, and the red evil was never completely eradicated. It simply put on a new shirt and remained inside our heads. We locked it away in the basement and pretend it no longer stinks, when in fact we've merely learned to breathe the smell. The barbed wire remains within us— invisible, yet sharper than ever.

There comes a moment in life when the world we knew begins to fall apart. Some call it destruction, others inevitable change. What matters is that everything is changing faster than we can comprehend. To breathe deeply during such moments means not only surviving the chaos around us, but also confronting the inner demons we may have never dared acknowledge.

As Their Saviors Led Them to Demise slows the pace and increases the technical sophistication. It reminds me of the band's phenomenal debut The Seed from 2020, a record that set the bar incredibly high. And although six years can change many things, the best possible thing happened to Realms of Chaos: they recorded Torment of Belligerence, an uncompromising album that constructs its brutality with intelligence.

Rarely does an album filed under "brutal death metal" bury itself beneath my skin so quickly and refuse to let go. This one is further strengthened by lyrics that actually have something meaningful to say.

In this case, they tell the story of a savior whose awakening brought no relief, only realization: you are alone, dying on your own feet. The future is meaningless. Only history remains. And history was written by the enemy. He stands alone not because he is the strongest, but because everyone else has already fallen.

The short instrumental A Solid Uncertainty offers a brief respite before the approaching massacre of It Must Be Done. Once again, war remains the central theme. Realms of Chaos expose the dangers of blind obedience, ideological fanaticism, and the conviction of one's own infallibility.

Authoritarian ideologies often thrive on contradiction. They speak of unity while creating division. They speak of freedom while constructing new forms of slavery. They speak of truth, but only their own truth. Discussion is forbidden. Dissent is unacceptable.

The lyrics can therefore be understood as a timeless statement on fanaticism, imperialism, and humanity's tendency to divide the world into "us" and "them."

Musically, this is uncompromising death metal without unnecessary concessions. Massive crushing riffs, dense rhythms, and an aggressive vocal performance perfectly reinforce the militant atmosphere. The brutality never feels forced; instead, the music naturally amplifies the meaning of the lyrics. Fast sections alternate with heavy, rolling passages that create the feeling of a relentless march forward—or perhaps backward.

Among all the aggression, anger, and combativeness that define Torment of Belligerence, the closing Uberous Desolation stands as one of its darkest and most atmospheric moments. Where other songs focus on conflict itself or the mentality that produces it, this track examines what remains after the war is over.

People may have fought for opposing causes and stood on opposite sides of the battlefield, but in death they lie side by side.

One of the song's most compelling themes is the contrast between humanity and nature. While human destinies end in mud and decay, vultures arrive to celebrate their feast. Where humanity sees tragedy, nature sees merely another turn of the cycle. Death is not a heroic ending, but a return to a process in which everyone ultimately becomes equal.

Particularly powerful is the rejection of any glorification of war. The repeated assertion that "no glory serves this abomination" functions as a clear and unmistakable message.

Musically, the song perfectly supports its lyrical concept. Realms of Chaos abandon constant speed and pressure in favor of crushing riffs and suffocating atmosphere. The guitars sound massive and merciless, the drums drive the composition with authority, and the aggressive vocals resemble the voice of an observer standing over the ruins. The slower and mid-paced passages allow the song to breathe and give its bleak mood room to fully unfold.

Torment of Belligerence is an excellent example of how death metal is not merely about intensity and brutality. It can also carry atmosphere, intelligence, and genuine meaning. Without preaching, yet all the more effectively, the album reminds us that behind every war, ideology, and lust for power, what ultimately remains are loss, suffering, and silence.

The result is an exceptionally powerful record that succeeds not only through its musical intensity, but also through the depth of its message.