JBLK-03. Kazostroj - Malomestská mizéria (7" EP 2020).

Tom/EZR: Maroš z Kazostroja ma začiatkom roka 2021 poprosil o malú podporu k vydaniu EP Malomestskej mizérie na 7" a ja som súhlasil. T...

Sunday, October 18, 2020

#32 Marhule. Antipunk z Nitry. Odpovedá Bilbo (basa).



 

Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?

Hovoria mi Bilbo, hudobne som sa vyvinul medzi larvami a dážďovkami zavalenými ploským kameňom, na ktorý čas od času niekto ešte stúpil. Som skladateľ, balancujúci na jednokolke plantajúcej v ryhe, ktorú nechtiac vyryl do úhorom ležiaceho poľa stratený traktor. Takto obstavaný píšem hudby a texty pre svoje projekty. Tie texty mi momentálne zachraňujú kožu aj po profesionálnej stránke, pracujem ako copywriter. Horím túžbou totálnym vypísaním sa rozmontovať celé svoje telo a dušu až na poslednú mitochondriu, vyvrátiť črevá a zasvietiť UV svetlom do každého jedného klku, vydáviť zo seba poslednú bublinu vzduchu a spľasnúť ako nafukovací matrac. Potom ma niekto z bekstejdžu vynesie na lúku a tam, pri gýčovom východe slnka, sa mi zastaví srdce. Vtedy bude obeh už úplne prázdny.

Momentálne ma zaujíma prienik medzi mojimi túžbami a akousi zodpovednosťou voči spoločnosti; kompromis medzi ľuďmi pôsobiacich v profesiách, ktoré si vyžadujú publikum a aktuálnym stavom vecí. Či je možné si tento zážitok nejako syntetizovať umelo, bez pozitívnej davovej psychózy a priameho kontaktu. Ako dlho sa vôbec dá prežiť v pivnici bez slnečného žiarenia, iba s UV lampou? Trápi ma to, v otázkach emócií som ľahkovážny a za bubnovaním v diaľke som ochotný ísť aj do veľkého rizika.

 

Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.

Ak rátam projekty, ktoré prežili embryonálnu fázu a z temnoty utera sa dostali na pódium aj so mnou v zostave, tak tieto:

Kýbel Mačiek. Založený v roku 2010, deklarovaný štýl “buranroll”, v konvenčnom jazyku čosi ako “progressive-punk”, vydali sme dva albumy (2012, 2016), snáď, po miernej obrode, vydáme i tretí. Prvým albumom sa nám prostredníctvom podomácky nahratého punku podarilo vcelku pohotovo vhupsnúť na doznievajúcu vlnu gitarovej muziky, tiahnucu sa ešte od začiatku 2000s. Druhý prišiel už v nastupujúcej kríze žánru a my sme sa miesto balancovania na svahu zjebali strmhlav nadol, rovno do strojovne lanovky. Inými slovami: vydali sme vymakanejší album, ktorý bol pre jednu skupinu primálo prvoplánový, pre druhú pridobre nahratý a málo undergroundový, a pre tretiu už ani neviem čo. V Kýbliku pôsobím ako spevák a basgitarista. Tiež som napísal väčšinu skladieb, preto sa ma chladnejšie prijatie druhej dosky dotklo až kľučky v suteréne.

Marhule. Počas pôsobenia v Kýbli Mačiek mi popri hlavnej činnosti odletelo od sekery aj veľa triesok. Rozličné odrezky, prvoplánové piliny, odpadky. Začal som hľadať spôsob, ako ich tiež zaradiť do prúdu muziky. V roku 2015 som napísal pesničku Najebaní pankáči v jednoduchom punkovom šate, ktorej prostého ducha, ako som sa domnieval, by sa mi spoluhráči v Kýbli Mačiek určite snažili zbytočne skomplikovať, ergo - dokurviť. Preto som si vymyslel vlastný projektík, niečo ako sirotinec pre zaopatrenie odvrhnutých či predčasne narodených nápadov. Tým, že prah bol v počiatku Marhúľ nastavený takmer až pod úrovňou podlahy, mi akoby z rúk opadli okovy. Zrazu som si mohol tvoriť čo som chcel, ako som chcel, bez nutnosti zdĺhavého pripomienkovacieho procesu a následnej úmornej realizácie. Nahrávame v domácom štúdiu; bicie sú nasamplované, nahrávanie stôp trvá maximálne pol dňa, klipy vyrábam sám, merch tiež prechádza mojími rukami - vo výsledku ide o totálne DIY s takmer nulovými nákladmi. Hovorím tomu “štíhly model” fungovania kapely. A efekt to má veľmi podobný, ako pri pri bežne, nezriedka ťažkopádne a nákladne, fungujúcich skupinách. Počas korony sme utvorili rekord - v noci som dopísal pesničku, a o tri dni už bola zavesená na Youtube aj s klipom. Bleskovka, a k tomu zadarmo. V Marhuliach nejde o nič, a preto ma to tak kurevsky baví. Štýl nazývame DNO punk, prípadne ANTIPUNK, to snáď hovorí za všetko. Mám k tomuto projektu ambivalentný vzťah - prechovávam k nemu lásku a starám sa oň, ale zároveň mi je jedno, čo sa s ním stane - a táto ľahostajnosť paradoxne zvyšuje jeho kvalita, lebo nefigurujem medzi žiadnymi medzami. Aj tu spievam a hrám na basgitare.

Matej Tále. Popri kapelách som si konečne splnil i dávny sen - osamostatniť sa a reinkarnovať sa na scéne ako bard. Matej je moje najobľúbenejšie alter ego, lebo píše výživné pesničky a kladie veľa otázok. V októbri 2020 bude mať prvé narodeniny, pri tejto príležitosti vydám i akustické demo s 8 pesničkami. Žánrovo som sa ohraničil ako “sociálny folk”, hrám na gitare a harmonike a spievam. Napriek krátkemu pôsobeniu svetle božom som mal šťastie na kopu akcií počas leta 2020, prevahu mali malé podujatia, ako stvorené pre začínajúcich muzikantov. Veľmi sa teším na prípadný úspech tejto postavičky.

 

 

Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá? 

(Po akom nástroji/aparáte si vždy túžil - podarilo sa ti sa k nemu niekedy dopracovať?)

V kapelách hrám momentálne na aktívnu basu Ibanez TMD100. Je to moja prvá aktívna basa a prvý Ibanez, rád skúšam nové a nové nástroje, mojimi rukami prešla aj 5-strunka, J-bass, P-bass, vínovočervené SGčko. Od každého inštrumentu čakám nový zážitok, málokedy zakotvím pri konkrétnom modeli. Jednu jazvu po starej láske však na srdci mám: pýtaš sa, po akom nástroji som vždy túžil?

Nuž, v roku 2017 som si nechal vyrobiť na mieru navrhnutú basgitaru. Bol to tvarom Rickenbacker s jazzbasovým krkom v ladení HEAD s rozpájateľnými snímačmi, jednoducho - fajnotka. Bola to najkrajšia basa na svete a jediný exemplár. V októbri toho roku nám po koncerte v Košiciach vykradli auto. Z kufra auta lobkári vybrali jackpot v hodnote vyše 5000€, vrátane môjho Bilbobackera. Povieš si, že sme kokoti, čo si nechali veci v aute. Sme. Ale aj tak by som si pozrel výsledky výskumu, koľko kapiel si o tretej ráno, majúc vyjebané, vytrepe celú aparatúru hore schodmi na ubytovňu. Tak skončila moja vysnívaná basa, odvtedy sa po nej zľahla zem. Všetky ostatné sú iba náhrady. Verím však, že sa v budúcnosti ešte naskytne šanca oženiť sa druhýkrát.

Využívam i služby pedalboardu, náš kýblovský gitarista Juraj Z. je známy krabičkár a špecialista na efekty, a tak mi zapojil pekelné pedále, mám všetko od chorusu cez fuzz po kvákadlo. V tomto mám Kýbel veľmi rád: práve vďaka Jurajovi a jeho fázerom a iným hračičkám má Kýbel Mačiek po zvukovej stránke zaujímavú alternatívnu polevu, a dovolím si povedať, že v rámci domácej scény aj pomerne unikátnu. Jurajove chlupaté fázy vás obmývajú ako príliv.


Z hľadiska aparátu: hrám na Markbasse - Little Mark 250. Nemám dôvod meniť, hrá super, zvuk má univerzálny a nič hlasnejšie nepotrebujem. Už ho len nezabudnúť v klube, ako sa mi to stalo asi dvakrát.



 

Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?

Na samom začiatku - okolo roku 2009 - som sa chcel jednoducho zaradiť do kolotoča rokenrolu z perspektívy pôžitku a úžasného pocitu. V tomto roku sme odohrali s Kýblom Mačiek tzv. nultý koncert. Zosnovali sme dekadentné podujatie s leitmotívom “koncertu bez hudobníkov” vo vtedajšom hlavnom stane nitrianskych koncertných klubov - v Starej Pekárni. Išlo o otrasne zahraný protorepertoár budúceho Kýbla Mačiek, v ktorom vystupovalo asi 10 hostí, po hudobnej stránke to bola katastrofa, po strane zážitkovej explózia eufórie. Táto udalosť spájkovala všetko, čo som vtedy očakával od hudby - priehršť emócií, hulákanie textov, záplavu chlastu a telesných tekutín, prosto nádherná divočina. 


Pochádzam z partie, v ktorom sa protežoval tzv. hovadský štýl zábavy, čiže svedomité opíjanie sa, spontánne choreografie, spievanie, a hlavne vysmievanie sa z kapiel, ktoré nakladajú “morálne hovno” - čiže majú “spoločenské” texty, trieskajú čosi o politike, úradoch, policajtoch a podobne. Prišlo nám to vtedy nesmierne smiešne, s pátosom pretekajúcim cez okraj totálneho absurdna. Si predstav, ako Jury z Konfliktu hovorí niečo o úlohe Sovietov v Afganistane a pod ním sa váľa guča ožratých pankáčov bez kúska sebaúcty, nieto ešte šajnu. Tohto som sa stával svedkom pomerne často - že ten spoločenský pseudoboj prostredníctvom textov sa odrážal od reality ako spomínaní pankáči od vrtule v moshpite. Stačilo len zobrať kľúčové slová ako “polícia, štát, vyjebaný, politika” atď., doplniť medzi ne príslušné príslovky a zámená, a ideologický podklad morálneho hovna bol na svete. K tomu si pridaj žalostnú inštrumentálnu zdatnosť niektorých kapiel z obdobia <2010. Vytrepali sa apologéti morálneho hovna na pódium, spustili svoju kázeň beznádejne stratenú v huku gitár a mne od rehotu takmer odjebalo dekel. Koncerty s podobnými telesami som vnímal ako panoptikum kapiel parodujúcich samé seba. Týmto agitátorom sme sa nielen vysmievali, ale sme nimi priam pohŕdali. Mojim kruhom skrátka nedochádzalo, prečo niekto tento formát považoval za dobrý nápad, a snažili sme sa o presný opak - o odľahčený, od ťažôb oslobodený hudobný hedonizmus, ktorý síce po inštrumentálnej stránke nemusel prevyšovať obsluhovačov morálneho hovnometu, ale aspoň sa nestaval do žiadnej spoločenskej pózy.

Na tomto ideologickom základe vznikol aj Kýbel Mačiek - chceli sme sa na hony vzdialiť od akejsi hlbokej myšlienky - preto aj ten názov štýlu “buranroll” - pokračovali sme v prvoplánovom naratíve prednášania rôznych hovadských tém ohľadom chlastania, primitívnych, inštinktívnych a impulzívnych rozhodnutí, rozbíjania vecí a iných fenoménov, ktoré ťa postretnú keď sa po svete pohybuješ ako ožratý, trúbiaci, 300 km/h za hodinu jebúci sa rýchlovlak. Radšej ľahko rozpustné, krátkovlnné emócie ako sa stavať do pozície samozvaného kazateľa a záchrancu sveta. Toto nastavenie mysle je manifestované v pesničkách ako Buran, Je to popiči, Rozjebem byt, Pratala sa žena, a iných. V skratke - išlo nám burácajúce sa vyžitie na pódiách a postupné získavanie povedomia. A do istej miery nám to aj vyšlo.

Pozostatky tohto myslenia badať i v Marhuliach, tu si však dávam väčší pozor, aby som do (na prvý pohľad) neomaleného závinu vkladal aj zrnko múdrosti. Občas sa k nemu treba kúsok prehrabať.

 

Čím boli podľa teba špecifické dekády 1990s, 2000’s a 2010’s z pohľadu tvojho hudobného vývoja, vývoja tvojej kapely a zároveň aj vývoja domácej UG scény?

1990s - táto dekáda sa o mňa obtrela sprvoti len okrajovo. Marazmus mečiarizmu a reakčné zárodky budúcich úspešných prúdov (ako napr. širšia akceptácia punku) sa mi ako chlapcovi v poslednom desaťročí milénia takmer celkom vyhli.

Avšak len čo odznela Y2K aféra, začali ma oblápať chápadlá skreslenej gitarovej muziky. Paradoxne prvým punkrockovým albumom, ktorému som bol vystavený, bol Čumil od Iné Kafe. Nech je Vratko aký chce, tento album považujem za klasiku slovenského punkrocku s vlajkovou loďou v podobe pesničky Ako idiot. Cca vtedy mi bolo zjavené, že existuje čosi ako punk, punkrock, neopunk. Vzhľadom na môj voperovaný sarkastický kaleidoskop, ktorým sa i dnes pozerám na svet, mi hneď učarovali prvé albumy Horkýže Slíže. Na základe tejto skúsenosti som potom začal retrospektívne objavovať svet 90. rokov s jeho hlavnými predstaviteľmi ako Nirvanou, Metallicou a pod., expandoval som obzor k ďalším gitarovým žánrom. Pamätám si dva kľúčové medzníky - album Chocolate Starfish and Hot Dog Flavoured Water od Limp Bizkit z roku 2001 a Brand New World od Iron Maiden (2000). Prvý menovaný je jeden z koncepčne najdokonalejších a najcelistvejších albumov aký som kedy počul, je veľmi melodický (mám slabosť pre melódie, som srdcom folkáč, počúvam aj pop) a zároveň tlstý, hotová nu-metalová platinová relikvia. No a Iron Maiden - pamätám si, keď som v istom videu o Counter-Strike započul na pozadí zostrihaného Wicker Mana. Nechápal som, čo sa mi to roztočilo v bubienkoch, tá skladba bola tak dravá, žeravá, mal som pocit, že všade okolo mňa sa točia gitary a činely a hore na strope visí Dickinson. Tak som sa dostal k heavy metalu a ostatným kovom. Čiže 2000-2010 bola najdôležitejšia dekáda z pohľadu objavovania a tvarovania mojich hudobných preferencií.

70% hudby, ktorú počúvam, pochádza zo zahraničia, nemám teda dokonalý prehľad o lokálnych kapelách. Čo sa ale týka domácej scény - underground som si začal všímať približne od roku 2006, keď som aj ja sám doň ponoril nos. V tom čase osud prial existencii rôznych hudobných telies, ktoré cirkulovali po podzemných, dnes častokrát už i pochovaných kluboch, ako bola v Nitre Vrštať, (Naozzay) Do tejto pivnice sme schádzali a objavovali čaro punkových či metalových večerov. Vnímal som lokálnu punkovú scénu cez kapely ako Zhoda náhod či počiatočné Zoči Voči, v celoštátnom merítku to bola Slobodná Európa, Zóna A, Konflikt či Hospital Bukra, ktorú mi posunul kamoš na napálenom cédečku v plesnivej skúšobni v Hlohovci, to bola romantika. Z akéhosi dôvodu ma úplne obišla Davová Psychóza a trebárs taký Rozpor som spoznal až roky na to, nehovoriac už o kapelách z ešte nižších poschodí podzemnej garáže. V Nitre bola tiež silno zastúpená grungová a alternatívna scéna, spomeniem napr. harcovníkov z Underdose či bývalú kapelu nášho gitaristu Juraja - Extense. Popritom, samozrejme, zažínali a zhasínali metalisti rôznych odnoží a vetiev metalu. Z ničoho nič sa roztrhlo vrece s metalcorovými kapelami, ktoré sú dnes poväčšinou vecou minulosti. Mám pocit, že s upadnutím záujmu o metalcore sa vytratil aj plošný záujem o gitarovú hudbu, s výnimkou metalu. Z metalistov môžeš lisovať železničné podvaly: metal je, zdá sa, veľmi životaschopný a prežil by aj na Jupiteri. Mám pocit, že metalová kapela, ak prelezie istý prah kvality, si zákonite nájde svoje publikum bez ohľadu na podkategóriu metalu, viď Catastrofy, ktorým sa podarilo prinavrátiť život do kómy upadnutému thrash metalu. To isté platí do istej miery i o punku: aj ten dokáže v rôznych skupenstvách prežiť skúšku časom, mám však pocit, že táto scéna je, žiaľbohu, menej početná v porovnaní s metalom, súdiac napr. podľa návštevnosti na punkových a metalových festivaloch.

 

Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo?

Mám dvoch favoritov. Prvú piesenku som už spomenul, volá sa Najebaní pankáči. Je to elementárna punková etuda o štyri a pol akordoch. Prečo teda? Práve pre toto. Satirická odrhovačka kritizujúca deštrukčný štýl punkového správania, keď ťa katapult morálneho hovna celkom obchádza a tvoja predstava o punku je najebať sa pred koncertom už v lahôdkach na stanici. Nech by si punk vnímal akokoľvek, tvoj výstup je na pohľad ten, že si vypnutý, matný kus mäsa, z ktorého nevyžaruje žiadne rácio ani idea, si slepá ulička celej filozofie. Na konci pesničky prichádza odľahčenie - hoci je vlajkonosič idey fyzicky nedostupný, duch žije ďalej. “Punk nie je mŕtvy, len zaspal na stole”.

Druhý favorit sa volá Ty krava. Je to folková pesnička priam až s gospelovým refrénom, vytvárajúci kontrast s textom, o ktorom sa rozpíšem v ďalšej otázke. Veľmi si tento kontrast užívam.  

 


 

 

Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?

Za najdôležitejší považujem práve text pesničky Ty krava. Na prvé počutie ide o sprostú pesničku vysmievajúcu sa nejakej nešťastnej žene. A ono to tak do istej miery naozaj je. Je tam však i presah vyjadrujúci jeden z najdôležitejších fenoménov našej generácie, a to neschopnosť vybrať si tú správnu životnú cestu, nespokojnosť s rozhodnutím a ľútosť za premárnenou príležitosťou. V tejto pesničke nezrelí rodičia polemizujú nad myšlienkou čo by mohlo byť, keby sa ich neúspešná dcéra - “krava” - nebola narodila. Ako by sa odvíjali ich životy? Možno by mali viac času na sebarealizáciu či lepšie ekonomické príležitosti a dosiahli by celkovo vyššiu hladinu spokojnosti.

Ty krava
že si to boh nerozmyslel
s tvojím právom žiť

Ty krava
mohol radšej stvoriť matke
trojizbový byt

Ty krava
a matka mohla v kľude ísť

na kadernícky kurz


Ty krava

a tatko spraviť vodičák

na autobus

 

 

Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?

Odhocikiaľ. Stačí len pozorovať svoje okolie a sem-tam si niečo zapísať. Okrem toho som “daydreamer”, dokážem vyhútať a napísať text v hlave pri banálnej, automatizovanej činnosti ako umývanie riadu. Ruky idú samé a hlava zatiaľ putuje po stratosfére.

 

Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej?

Mám trochu problém poňať, čo tá scéna vlastne je, kde sa začína a končí a kto ju tvorí. Mali sme a máme príjemné, svetlé a družné momenty s kapelami na podobnom leveli vývini, ale cítim, ako by nás “scéna” ako celok neprijala, či už ide o Marhule alebo Kýbel Mačiek. I keď v podstate hráme punk a sme kompatibilní s mnohými žánrami či zoskupeniami, stále som mal pocit, ako keby som zakaždým musel prejsť okolo SBSkára a vyprosiť si od neho potvrdzujúce kývnutie hlavou. Stalo sa mi viackrát, že sme kontaktovali nejaký klub či akciu, a odbili nás s tým, že nás “nemajú ku komu hodiť”. Pochopil som to tak, že im naša tvorba nepríde po obsahovej dostatočne spoločensky angažovaná a hlboká, keďže po hudobnej stránke sme sa nevymykali rámcu undergroundu, snáď až na niektoré jednoduché, melodické skladby. Miesto pocitu súdržnosti som mal skôr pocit odvrhnutia, niektorým promotérom som sa ani neodvážil napísať, o nejakej širšej akceptácii naprieč podhubím som ani nesníval. Napr. s Kýblom Mačiek sme v dôsledku tohto zostali visieť v akomsi očistci - úplne nás neprijal underground ani tí tam hore, pre jedných sme boli priveľká špina a pre druhých sme priveľmi nablýskaní, pričom sme sa nikdy neprestali brodiť žumpou. Vďaka tomuto sme sa síce dostali do zaujímavej, jedinečnej pozície, avšak boli sme na všetko akosi sami.

 

Ako sa podľa Teba za posledné dekády formovala domáca scéna ?

Ako som už písal vyššie, so scénou som prišiel do kontaktu okolo roku 2006. Kvôli opísaným preferenciám som sa vyhýbal kapelám, ktoré, obrazne povedané, spievali o čomsi zložitejšom než pivo. Je teda pravdepodobné, že mi niečo, hlavne v celoslovenskom merítku, uniklo. Scénu v širšom spektre som začal intenzívnejšie vnímať počas zúriacej vlny metalcoru a doznievajúceho old-school punku. V roku 2011, keď sme začínali s Kýblom Mačiek, sme počas jednej akcie zdieľali pódium spravidla s takouto zostavou: Kýbel + agro/alko/oldschool punková kapela + metalcore/pop-punk/neopunková kapela; k tomu prípadne akási kapela z toho konkrétneho mesta, ktorá mala v zostave aspoň jedného gitaristu (ale hlavne, že priniesli bicie). Čiže som sa približne orientoval v tomto žánrovom spektre. Ako som už hore popísal: gitarová hudba stráda, dopredu sa dostáva elektronika a hiphop, a to aj v rámci punkového naratívu; metal žije a bude žiť, i keď nie vo všetkých podobách (glam metal je mŕtvy a tak môžeš vyhodiť tie ružové legíny, Miňo), punk sa stiahol z ohniska povstania do malých táborísk a bojuje partizánskym spôsobom, z histórie je však známe, že bez kobercového náletu partizánov kompletne vykynožíš iba s ťažkosťami. Otázka však znie, či punk práve nezažíva kobercový nálet. Rozdiel medzi punkovým koncertom z roku 2006 a 2020? Menej divákov a iný typ punku. Takisto sa mi vidí, že publikum vyspelo a totál sockapunk ako vystrihnutý z pesničky Najebaní Pankáči sa už často nekoná, ľudia akoby začali viac rozmýšľať nad svojimi životmi i svetom.  

 


 

Ako vnímaš domácu hudobnú scénu vo všeobecnosti - ktoré kapely/žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?

V roku 2004 som sa zrodil ako heavymetalista, z tohto obdobia som si zachoval lásku k melódiam, niekto by dodal, že k teplošinám. Ak by som mal uprednostniť pop punk alebo akúsi HC kašu bez ladu a skladu a zreteľného hudobného konceptu, je možné, že by som si radšej vybral premyslený a remeselne dobre zahratý pop punk, i keď samotný pop punk rád nemám. Ako chlapec som mal rád Kafe a Slíže a ich menej známe deriváty, z toho som časom vyrástol, pri HS mi začala vadiť ich rastúca sedlačina a pri IK Vratkov kokotizmus a pesničky pre deti. Mal som rád niektoré veci od Konfliktu a Zóny, ale tento archívny alkopunk sa mi tiež zunoval, a to aj bez kontroverzie okolo Koňýka. K novším prúdom - tiež som nikdy neprechovával sympatie k emo/metalcore/pop-punk vlne, mal som ich za, ako povedal klasik, šiltovkárov pojebaných (berte s nadsádzkou, mám ich rád, veď všetci obývame tú istú krumplovú jamu - spájajme sa kurva) ktorí mali síce naladené gitary do drop C, ale hrali na nich TIE štyri akordy. Postupne som prešiel od týchto adolescentných žánrov k vymakanejším veciam, začal som viac sledovať alternatívnu scénu a dospieval som spoločne so svojimi spolupútnikmi. Ako príklad uvediem kapelu Bačova Fujara, ktorá tiež začínala ako protopunková fosília a napokon to dotiahla až k jednému z najlepších alternatívnych albumov, ktoré u nás v tom období vznikli. Zo súčasných vecí ma potešilo napríklad Rúbanisko, Hrobár, Brizolit, z iného súdka napr. Darkness Positive či Džumelec. Stálice ako Čad ani nemusím spomínať. Apropó, Čad - občas sa mi zdá, akoby sa metalu dostávalo stále hlasnejšej odozvy, a to ďalej a ďalej od tmavých uličiek a zákutí. Zúčastnil som sa koncertu Čadu a Catastrofy v MMC (2018) a vtedajšia plnka by mohla predznamenať, že vákuum po punku a metalcore vyplní práve tento nový vietor v metale. Alebo sa to už stalo? Priznám sa, že domácu scénu až tak nesledujem, počúvam skôr zahraničné kapely, preto tento odstavec nie je taký obsažný, ako by som si želal. Idem rovno napísať Marošovi Buchelovi z Kazostroja, nech mi pošle nejaký mixtape.

 

Čo ťa na domácej scéne serie?

Akési vedomé či nevedomé elitárstvo. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že i v rámci scény existujú “rovnejší než rovní”. A to bude zrejme aj dôvodom, prečo sa pocitovo Kýbel či Marhule ocitli pred bránami komunity (v žiadnom prípade sa teraz nechcem hrať na renegáta, ktorý bol nespravodlivo dotlačený k exodu, nič si viac neželám, aby všetko tieto žabomyšie vojny zostali v niečich gatiach). Akonáhle sa dá tvoja tvorba zaradiť do niektorej z podkategórií slova “pičovina”, ako keby si už nebol hoden pozvánky na párty. Isteže, Marhule tvorí z 80% voda - jednoduché sacharidy, recesia, ľahkosť, sarkazmus, cynizmus. Vidí sa mi, že bez podladenej gitary a bez nahlas deklarovaného antifa, prochoice a vegan postoja nie si dosť dobrým kandidátom, aby si dostal priestor na istých pódiách a v istých médiách (nehľadiac na fakt, že niektoré moje postoje sú verejne známe, akurát nimi nepotrebujem ľuďom kaziť deň pri počúvaní tracklistu Marhúľ - viď môj vzťah k morálnemu hovnu). Pritom, ako som hore napísal, v Marhuliach do väčšiny pesničiek vkladám zrnko múdrosti, ktoré sa, podľa všetkej očividnosti, nechce každému hľadať. A takíto ľudia vám potom idú dávať lekciu o povrchnosti. Čo ma ale na tom najviac mrzí je fakt, že akonáhle vyprodukuje pičovinu “zvnútra” partie, tak je to akceptovateľné. O čo je, pri všetkej úcte, Brizolit či Fyasco menšia pičovina ako Marhule? V čom spočíva spoločenský odkaz pesničky, v ktorej sa hovorí o drepovaní Tiny Turner, alebo o leknách a Igorovi Timkovi? Pozor - mám rád menované kapely, želám si, aby sme sa na tomto ideologickom podklade zjednotili, nie opak. Ďalšia vec: niektoré pesničky okrem samotného postoja nemajú samé osebe svetobornú umeleckú hodnotu. Mám pocit, že keby niekto napísal jednoduchú trojakordovku, ktorej nosnou témou by bola “smrť fašizmu”, tak by bola všeobecne prijatá, bez ohľadu na kvalitu hudby či textu. Ak by sme z Dášovej pesničky Kazisveti vzali protináckovský postoj, zostala by nám prostá riekanka založená na slovesných rýmoch typu “hajloval-narezal” a piatich opekačkových akordoch. Keby sme pôvodný text zamenili za nejaký generický, napr. o vynášaní smetí, so záujmom by som sledoval, koľkým ľuďom by sa zapísala do pamäte. Pravdaže, krása leží v uchu poslucháča, a ktosi môže tvrdiť, že práve tá téma pridáva konkrétnej pesničke na kráse, ale - čo tak klásť podobný dôraz na obsah i formu? Nežobroním o ničiu pozornosť ani láskavosť, želal by som si však, aby sme sa netrieštili na kokotinách, spomeňte si na Svätoplukove prúty.

Nedávno som ako Matej Tále na Garážach v Bratislave predskakoval Muche. Mucha je super baba, spontánna, divoká, bezprostredná, zapálená, roztrhla dve struny akoby nič. Hlavnou postavou tohto dodatku je však Kubo Ursíny, ktorý prišiel s partiou na koncert. Ľahli si do trávy, pofajčievali, popíjali. Po koncerte sa v garáži strhol bašável, jeden so zvukárov hral na bicích Smells Like Teen Spirit, niekto iný na zas na gitare, ostatní len skákali a kopali a udierali do vecí sťaby perkusie. V podstate primitívna pesnička a do jej víru šialená zábava. Tu sa zjavil syn jedného z velikánov slovenskej hudby, syn toho, čo hrával s Jarom, nasledovník slovenského artrockového trónu; odkiaľsi vzal dve sklenené fľaše a jebúc ich o seba sa so záujmom pridal do búrlivého orchestra. Čumím naňho a pýtam sa: Kubo, ty vychytávaš takéto dekadentné akcie? Že jasné. Krátko na to sme sedeli na asfalte, hrali na gitare samé kokotiny od Pixies po Elán, a Kubo, medzičasom odpratavší sa opodiaľ, prišiel až mierne ostýchavo spýtať sa, či by sme nezahrali aj Zelený tulipán. Zoberte si z toho ponaučenie, aké chcete.


 

V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?

V 90. rokoch neexistovala simulácia živých koncertov tak, ako to dnes umožňuje Youtube. Bolo oveľa prirodzenejšie ísť v piatok na koncert, a to si často ani netušil, kto večer vystupuje. Takisto nebolo toľko styčných plôch medzi fanúšikmi a kapelami: kedysi to boli len koncerty, rádio a prípadne telka, dnes sú to všetky možné sociálne siete a stránky. Dnes musíš byť univerzálny šikovník, aby si dokázal pretlačiť kapelu, mal by si vedieť niečo o vytváraní obsahu, spravovaní sociálnych sietí, a kopu iných vecí. Strihač, grafik, textár, marketér, a to samozrejme bez nároku na mzdu. Na druhej strane, môžeš sa presláviť i z obývačky. Dnes nie je zďaleka nevyhnutné koncertovať, aby sa kapela dostala do povedomia, stačí kŕmiť internet vhodným obsahom v správnej forme. My sme s Marhuľami nastavili spomínaný štíhly model fungovania kapely. Všetko si robíme v domácich podmienkach s takmer nulovými nákladmi: DIY punk ako sviňa. Nahrávame v domácom štúdiu, klipy točím a strihám ja, tiež vyrábam merch, prakticky nemíňame žiadne zdroje, s výnimkou predmetov ako sú vinyly. Skúšky mávame zriedkakedy, nie je potreba častejšie. Je to veľmi príjemná a efektívna kultúra. S Marhuľami sme doposiaľ (9/2020) odohrali iba 9 koncertov, ale podľa počúvanosti skladieb môžeme vytvárať dojem ako aktívne hrajúca kapela. To je sila internetu a výhoda oproti roku 2006. Nehovoriac už o význame online sveta v čase pandémie.



Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ? (minulosť/súčastnosť)

Milujem tichšie, dynamické nahrávky, v ktorých vieš (predovšetkým na bicích, mňamka) rozoznať všetky stupne tvrdosti a sily, od pianissimo po fortissimo. Takéto farebné, citlivé nahrávky mali v rámci rocku napr. Led Zeppelin, z moderných vecí ich kopírujú neo-psychadelické kapely, ako napríklad Goat. Neviem však, k čomu na domácej scéne by som ich prirovnal, neviem o žiadnej kapele v tomto štýle. Čo sa aranžmánu týka, páči sa mi zvuk Korben Dallas, je tam presne tá citlivosť, dynamika, podobné kritériá spĺňajú aj Darkness Positive. Nemám rád tupý, maštaľný zvuk gitár a bicích, ako keby ožran mlátil kladivom do nákovy a pílil pri tom kmeň duba napoly.

Priznám sa - artworky veľmi nesledujem. Z toho, čo ma postretlo, môžem pochváliť Catastrofy: Boris je šikovný kreslič i režisér, chválim predovšetkým klip Ja som spokojný. Najosobitejší štýl majú Čad s “vymodelovanými” covermi v podobe odfotených bábok a iných modelov, najpodarenejšia je zrejme tá z albumu Ťažký kov. Tiež sympatizujem s DIY štýlom albumov od Dášu/Rúbaniska.

 

Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie?

Moji spoluhráči sú obaja introverti a koncertov máme odohratých ani čo by sa za necht vošlo, vtipných príhod je zatiaľ poskromne. Najväčšiu zverinu robí náš roadie Rudo. Marhule sú z hľadiska ľudských zdrojov úžasné kompaktné: v rámci štyroch ľudí sediacich v aute smerom na koncert sa nájdu producent, osvetlovač, kameraman, fotograf a zvukár. Posledné tri funkcie obhospodaruje náš roadie Rudo. Ten vie na povel kapelu nazvučiť, nafotiť i natočiť. Po príjazde domov ma automaticky čaká kopa kvalitného audiovizuálneho materiálu z koncertu na spracovanie. Rudo je multifunkčný, a k tomu sa stíha počas výkonu funkcií aj totálne ožrať až do zloby. Väčšina rodiaceho sa folklóru je založená na pozorovaní, ako počas večera Rudo klesá ako človek a nadobúda podobu obludy, až ho nájdete zrazu ležiaceho v strede cesty kdesi za Bánovcami nad Bebravou. Vraj celý život sníval, že bude komusi robiť roadieho, a teraz si tento sen splnil. 

 

 

Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo. 


Album: okrem menovaných skúste Microtonal Banana od King Gizzard & The Lizard Wizard so štvrťtónovými hmatníkmi. Zaujímavý zážitok.

Kniha: ak hľadáte istú dávku ideológie a “lifechanging experience” vo forme strhujúceho a realistického kvázirománu, siahnite po čomkoľvek od Asne Seierstad. Napísala knihu o Brevikovi či somálskom otcovi, ktorý odišiel hľadať svoje dcéry na územie Islamského štátu. Z perspektívy prvej osoby. Prelomový formát a neuveriteľný obsah.

Film: na festivale Junktown premietali Matrix v priestoroch opusteného raketového sila. Určite ste zabudli, aký je ten film nadčasový, pozrite si ho znovu. Ideálne v atómovom kryte.

Počítačová hra: nehrávam sa hry, nemám na to čas. Avšak občas podľahnem túžbe niečo rozflákať na sračku odpílenou brokovnicou a strčiť prst do ďury, kde mal nejaký zombík predtým hlavu. Ak hľadáte “řezbu” v oldschoolovom šate, stiahnite si Blood. Je to celkom určite najlepšia strieľačka šľapajúca na Build Engine (sorry Duke) a možno jedna z najlepších fpsiek ever. Ak trpíš túžbou na pol hodinu sa premeniť na totálneho šialenca a prskať napalm okolo seba, Blood je presne to, čo potrebuješ. Ak chceš vidieť, čo dokáže Build Engine v roku 2020, môžeš vyskúšať i sesternicu Duke Nukema v podobe Ion Fury.

Tetovanie nemám, ale budem mať. A som dlhoročný abstinent, takže aktuálne ani pivo ti neviem odporučiť. 


 

Aké hudobné/tvorivé plány resp. nezrealizované sny máš do budúcnosti?

Ani sa nepýtaj. Toľko mám plánov, že sa reálne obávam, či sa to dá za jeden život stihnúť. Momentálne mám tri aktívne projekty - Kýbel Mačiek, Marhule, Matej Tále. K tomu by som čochvíľa rád pripojil 9-členný inkluzívny ekumenický superband pod názvom Noeho Kanoe s veselo-kritickým repertoárom o úspechoch katolíckej cirkvi naprieč históriou. Ďalej je v poradí individuálny elektronický projekt, s ktorým by som snáď mohol prekročiť aj hranice stredoeurópskej gubernie. S Matejom Tálem by som rád koncertoval po celom historickom území poľského kráľovstva za vlády Boleslava Chrabrého, keď zahŕňalo i územie Česka a Slovenska. A bohviečo sa ešte pritrafí. Mám aj napísaných pár ruských pesničiek pre ukulele pod pseudonymom Lev Ukulelev. Môj sen je zahrať si raz v Noriľsku.

 

 

Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?

Ak myslíš hudobnú akciu - doma som si zamiloval Punkáčov Deťom, nielen kvôli tomu, že tam pôsobím v pozadí ako stage manager a tiež vypomáham s PR. V roku 2020 by to bol už môj štvrtý ročník na tomto festivale. V roku 2019 zažil expanziu a rozrástol sa na ozajstný fesťák s dvoma stejdžmi a podporným kultúrno-spoločenským programom. Krásna akcia, ktorá má potenciál pritiahnuť niekoľko tisíc návštevníkov. V neposlednom rade aj dôležité fórum pre undergroundové kapely. 


Ohľadom zahraničia: už som spomenul festival Junktown. Pozrite si odtiaľ fotky, ideálne rovno video, inak vám to mozog nevezme. Je to fenomenálne podujatie minimálne celoeurópskeho, ak nie globálneho významu. Ide o rekonštrukciu mestečka postaveného na troskách jadrovej apokalypsy, známe z kultovej počítačovej hry Fallout. Na tri dni sa premeníš na obyvateľa Junktownu, len nedávno vylezuvšieho z atómového krytu, oblečený do toho, čo nezničila atómovka. Z pozostatkov civilizácie nadšenci vybudovali unikátny “nový, horší svet” v areáli bývalej raketovej základne v Bratroniciach pri Prahe. Junktown žije niekoľkými paralelnými svetmi: sú to neskutočne premakané vizuálne orgie, zároveň kultúrne fórum s koncertmi a predstaveniami, môžete prepadnúť pudom a stať sa bojovníkom, alebo zvolíte romantickejší prístup a vydáte sa cestou plnenia questov. Popri tom slúži ako de facto socio-ekonomický experiment: na Junktowne platí vlastná mena - zátky z fliaš, bez ktorých sa nezaobídete a okrem jedla a pitia, za ktoré sa platí korunami, si nič ani nekúpite. A tak hútate, bartrujete, vyjednávate, vyhrávate či prehrávate v kasíne, zoznamujete sa s individuami, plníte questy, aby ste si mohli užiť postapokalyptický svet naplno. Festival má niekoľko etických a bezpečnostných pravidiel, ktoré sú preklenuté jedným základným - NEBUĎ KOKOT. A čudujte sa svetu, funguje to. Každý tretí človek má pri sebe buď nôž alebo aspoň ostne trčiace z úchylného postapo kostýmu, ale aj tak sa tam nič zlé nedeje. Nikto sa totiž nechce pripraviť o zážitok; všetci si túto bizarnú konšteláciu nadovšetko cenia. Možno by sa tento princíp rovnováhy a vzájomného rešpektu (aj s vlastnou paralelnou menou) dal premietnuť aj do niektorých typov usporiadania spoločnosti. Že by klopala na dvere kryptoanarchia?


 

Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?

Chcel by som vidieť, čo sa pod deklom skrýva Janovi Jazvecovi z Brizolitu. Takisto si podľa mňa zaslúži priestor skupina Jób. Zaujímavým korešpondentom by mohol byť aj Majka, pôsobiaci na oboch stranách hladiny v kapelách Tribute to freedom i Bijouterrier. Tiež by ma zaujímalo, čo obeduje kapela Rumaska


 

Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.

Zrnko múdrosti od Jordana Petersona: Viera je uvedomenie si, že tragická iracionálnosť života musí byť vyvážená rovnako iracionálnou oddanosťou základnej dobrote Bytia… rozhodnete sa konať tak, ako keby existenciu ospravedlňovala jej dobrota.”

Po junktownovsky: NEBUĎ KOKOT. Ale keby si bol, tak ŠÍR LÁSKU, TY KOKOT (názov chystaného singlu Marhúľ). Desatoro zozipované na dve položky.



Úprimné post scriptum: nečakal som pozvánku do tohto formátu. Vážim si to a ďakujem.

 

==============================

 

Linky:

https://www.facebook.com/k.marhule/

 

 


No comments:

Post a Comment