/// English version below ///
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Hovoria mi Bilbo, hudobne som sa vyvinul medzi larvami a dážďovkami zavalenými ploským kameňom, na ktorý čas od času niekto ešte stúpil. Som skladateľ, balancujúci na jednokolke plantajúcej v ryhe, ktorú nechtiac vyryl do úhorom ležiaceho poľa stratený traktor. Takto obstavaný píšem hudby a texty pre svoje projekty. Tie texty mi momentálne zachraňujú kožu aj po profesionálnej stránke, pracujem ako copywriter. Horím túžbou totálnym vypísaním sa rozmontovať celé svoje telo a dušu až na poslednú mitochondriu, vyvrátiť črevá a zasvietiť UV svetlom do každého jedného klku, vydáviť zo seba poslednú bublinu vzduchu a spľasnúť ako nafukovací matrac. Potom ma niekto z bekstejdžu vynesie na lúku a tam, pri gýčovom východe slnka, sa mi zastaví srdce. Vtedy bude obeh už úplne prázdny.
Momentálne ma zaujíma prienik medzi mojimi túžbami a akousi zodpovednosťou voči spoločnosti; kompromis medzi ľuďmi pôsobiacich v profesiách, ktoré si vyžadujú publikum a aktuálnym stavom vecí. Či je možné si tento zážitok nejako syntetizovať umelo, bez pozitívnej davovej psychózy a priameho kontaktu. Ako dlho sa vôbec dá prežiť v pivnici bez slnečného žiarenia, iba s UV lampou? Trápi ma to, v otázkach emócií som ľahkovážny a za bubnovaním v diaľke som ochotný ísť aj do veľkého rizika.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Ak rátam projekty, ktoré prežili embryonálnu fázu a z temnoty utera sa dostali na pódium aj so mnou v zostave, tak tieto:
Kýbel Mačiek. Založený v roku 2010, deklarovaný štýl “buranroll”, v konvenčnom jazyku čosi ako “progressive-punk”, vydali sme dva albumy (2012, 2016), snáď, po miernej obrode, vydáme i tretí. Prvým albumom sa nám prostredníctvom podomácky nahratého punku podarilo vcelku pohotovo vhupsnúť na doznievajúcu vlnu gitarovej muziky, tiahnucu sa ešte od začiatku 2000s. Druhý prišiel už v nastupujúcej kríze žánru a my sme sa miesto balancovania na svahu zjebali strmhlav nadol, rovno do strojovne lanovky. Inými slovami: vydali sme vymakanejší album, ktorý bol pre jednu skupinu primálo prvoplánový, pre druhú pridobre nahratý a málo undergroundový, a pre tretiu už ani neviem čo. V Kýbliku pôsobím ako spevák a basgitarista. Tiež som napísal väčšinu skladieb, preto sa ma chladnejšie prijatie druhej dosky dotklo až kľučky v suteréne.
Marhule. Počas pôsobenia v Kýbli Mačiek mi popri hlavnej činnosti odletelo od sekery aj veľa triesok. Rozličné odrezky, prvoplánové piliny, odpadky. Začal som hľadať spôsob, ako ich tiež zaradiť do prúdu muziky. V roku 2015 som napísal pesničku Najebaní pankáči v jednoduchom punkovom šate, ktorej prostého ducha, ako som sa domnieval, by sa mi spoluhráči v Kýbli Mačiek určite snažili zbytočne skomplikovať, ergo - dokurviť. Preto som si vymyslel vlastný projektík, niečo ako sirotinec pre zaopatrenie odvrhnutých či predčasne narodených nápadov. Tým, že prah bol v počiatku Marhúľ nastavený takmer až pod úrovňou podlahy, mi akoby z rúk opadli okovy. Zrazu som si mohol tvoriť čo som chcel, ako som chcel, bez nutnosti zdĺhavého pripomienkovacieho procesu a následnej úmornej realizácie. Nahrávame v domácom štúdiu; bicie sú nasamplované, nahrávanie stôp trvá maximálne pol dňa, klipy vyrábam sám, merch tiež prechádza mojími rukami - vo výsledku ide o totálne DIY s takmer nulovými nákladmi. Hovorím tomu “štíhly model” fungovania kapely. A efekt to má veľmi podobný, ako pri pri bežne, nezriedka ťažkopádne a nákladne, fungujúcich skupinách. Počas korony sme utvorili rekord - v noci som dopísal pesničku, a o tri dni už bola zavesená na Youtube aj s klipom. Bleskovka, a k tomu zadarmo. V Marhuliach nejde o nič, a preto ma to tak kurevsky baví. Štýl nazývame DNO punk, prípadne ANTIPUNK, to snáď hovorí za všetko. Mám k tomuto projektu ambivalentný vzťah - prechovávam k nemu lásku a starám sa oň, ale zároveň mi je jedno, čo sa s ním stane - a táto ľahostajnosť paradoxne zvyšuje jeho kvalita, lebo nefigurujem medzi žiadnymi medzami. Aj tu spievam a hrám na basgitare.
Matej Tále. Popri kapelách som si konečne splnil i dávny sen - osamostatniť sa a reinkarnovať sa na scéne ako bard. Matej je moje najobľúbenejšie alter ego, lebo píše výživné pesničky a kladie veľa otázok. V októbri 2020 bude mať prvé narodeniny, pri tejto príležitosti vydám i akustické demo s 8 pesničkami. Žánrovo som sa ohraničil ako “sociálny folk”, hrám na gitare a harmonike a spievam. Napriek krátkemu pôsobeniu svetle božom som mal šťastie na kopu akcií počas leta 2020, prevahu mali malé podujatia, ako stvorené pre začínajúcich muzikantov. Veľmi sa teším na prípadný úspech tejto postavičky.
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
(Po akom nástroji/aparáte si vždy túžil - podarilo sa ti sa k nemu niekedy dopracovať?)
V kapelách hrám momentálne na aktívnu basu Ibanez TMD100. Je to moja prvá aktívna basa a prvý Ibanez, rád skúšam nové a nové nástroje, mojimi rukami prešla aj 5-strunka, J-bass, P-bass, vínovočervené SGčko. Od každého inštrumentu čakám nový zážitok, málokedy zakotvím pri konkrétnom modeli. Jednu jazvu po starej láske však na srdci mám: pýtaš sa, po akom nástroji som vždy túžil?
Nuž, v roku 2017 som si nechal vyrobiť na mieru navrhnutú basgitaru. Bol to tvarom Rickenbacker s jazzbasovým krkom v ladení HEAD s rozpájateľnými snímačmi, jednoducho - fajnotka. Bola to najkrajšia basa na svete a jediný exemplár. V októbri toho roku nám po koncerte v Košiciach vykradli auto. Z kufra auta lobkári vybrali jackpot v hodnote vyše 5000€, vrátane môjho Bilbobackera. Povieš si, že sme kokoti, čo si nechali veci v aute. Sme. Ale aj tak by som si pozrel výsledky výskumu, koľko kapiel si o tretej ráno, majúc vyjebané, vytrepe celú aparatúru hore schodmi na ubytovňu. Tak skončila moja vysnívaná basa, odvtedy sa po nej zľahla zem. Všetky ostatné sú iba náhrady. Verím však, že sa v budúcnosti ešte naskytne šanca oženiť sa druhýkrát.
Využívam i služby pedalboardu, náš kýblovský gitarista Juraj Z. je známy krabičkár a špecialista na efekty, a tak mi zapojil pekelné pedále, mám všetko od chorusu cez fuzz po kvákadlo. V tomto mám Kýbel veľmi rád: práve vďaka Jurajovi a jeho fázerom a iným hračičkám má Kýbel Mačiek po zvukovej stránke zaujímavú alternatívnu polevu, a dovolím si povedať, že v rámci domácej scény aj pomerne unikátnu. Jurajove chlupaté fázy vás obmývajú ako príliv.
Z hľadiska aparátu: hrám na Markbasse - Little Mark 250. Nemám dôvod meniť, hrá super, zvuk má univerzálny a nič hlasnejšie nepotrebujem. Už ho len nezabudnúť v klube, ako sa mi to stalo asi dvakrát.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Na samom začiatku - okolo roku 2009 - som sa chcel jednoducho zaradiť do kolotoča rokenrolu z perspektívy pôžitku a úžasného pocitu. V tomto roku sme odohrali s Kýblom Mačiek tzv. nultý koncert. Zosnovali sme dekadentné podujatie s leitmotívom “koncertu bez hudobníkov” vo vtedajšom hlavnom stane nitrianskych koncertných klubov - v Starej Pekárni. Išlo o otrasne zahraný protorepertoár budúceho Kýbla Mačiek, v ktorom vystupovalo asi 10 hostí, po hudobnej stránke to bola katastrofa, po strane zážitkovej explózia eufórie. Táto udalosť spájkovala všetko, čo som vtedy očakával od hudby - priehršť emócií, hulákanie textov, záplavu chlastu a telesných tekutín, prosto nádherná divočina.
Pochádzam z partie, v ktorom sa protežoval tzv. hovadský štýl zábavy, čiže svedomité opíjanie sa, spontánne choreografie, spievanie, a hlavne vysmievanie sa z kapiel, ktoré nakladajú “morálne hovno” - čiže majú “spoločenské” texty, trieskajú čosi o politike, úradoch, policajtoch a podobne. Prišlo nám to vtedy nesmierne smiešne, s pátosom pretekajúcim cez okraj totálneho absurdna. Si predstav, ako Jury z Konfliktu hovorí niečo o úlohe Sovietov v Afganistane a pod ním sa váľa guča ožratých pankáčov bez kúska sebaúcty, nieto ešte šajnu. Tohto som sa stával svedkom pomerne často - že ten spoločenský pseudoboj prostredníctvom textov sa odrážal od reality ako spomínaní pankáči od vrtule v moshpite. Stačilo len zobrať kľúčové slová ako “polícia, štát, vyjebaný, politika” atď., doplniť medzi ne príslušné príslovky a zámená, a ideologický podklad morálneho hovna bol na svete. K tomu si pridaj žalostnú inštrumentálnu zdatnosť niektorých kapiel z obdobia <2010. Vytrepali sa apologéti morálneho hovna na pódium, spustili svoju kázeň beznádejne stratenú v huku gitár a mne od rehotu takmer odjebalo dekel. Koncerty s podobnými telesami som vnímal ako panoptikum kapiel parodujúcich samé seba. Týmto agitátorom sme sa nielen vysmievali, ale sme nimi priam pohŕdali. Mojim kruhom skrátka nedochádzalo, prečo niekto tento formát považoval za dobrý nápad, a snažili sme sa o presný opak - o odľahčený, od ťažôb oslobodený hudobný hedonizmus, ktorý síce po inštrumentálnej stránke nemusel prevyšovať obsluhovačov morálneho hovnometu, ale aspoň sa nestaval do žiadnej spoločenskej pózy.
Na tomto ideologickom základe vznikol aj Kýbel Mačiek - chceli sme sa na hony vzdialiť od akejsi hlbokej myšlienky - preto aj ten názov štýlu “buranroll” - pokračovali sme v prvoplánovom naratíve prednášania rôznych hovadských tém ohľadom chlastania, primitívnych, inštinktívnych a impulzívnych rozhodnutí, rozbíjania vecí a iných fenoménov, ktoré ťa postretnú keď sa po svete pohybuješ ako ožratý, trúbiaci, 300 km/h za hodinu jebúci sa rýchlovlak. Radšej ľahko rozpustné, krátkovlnné emócie ako sa stavať do pozície samozvaného kazateľa a záchrancu sveta. Toto nastavenie mysle je manifestované v pesničkách ako Buran, Je to popiči, Rozjebem byt, Pratala sa žena, a iných. V skratke - išlo nám burácajúce sa vyžitie na pódiách a postupné získavanie povedomia. A do istej miery nám to aj vyšlo.
Pozostatky tohto myslenia badať i v Marhuliach, tu si však dávam väčší pozor, aby som do (na prvý pohľad) neomaleného závinu vkladal aj zrnko múdrosti. Občas sa k nemu treba kúsok prehrabať.
Čím boli podľa teba špecifické dekády 1990s, 2000’s a 2010’s z pohľadu tvojho hudobného vývoja, vývoja tvojej kapely a zároveň aj vývoja domácej UG scény?
1990s - táto dekáda sa o mňa obtrela sprvoti len okrajovo. Marazmus mečiarizmu a reakčné zárodky budúcich úspešných prúdov (ako napr. širšia akceptácia punku) sa mi ako chlapcovi v poslednom desaťročí milénia takmer celkom vyhli.
Avšak len čo odznela Y2K aféra, začali ma oblápať chápadlá skreslenej gitarovej muziky. Paradoxne prvým punkrockovým albumom, ktorému som bol vystavený, bol Čumil od Iné Kafe. Nech je Vratko aký chce, tento album považujem za klasiku slovenského punkrocku s vlajkovou loďou v podobe pesničky Ako idiot. Cca vtedy mi bolo zjavené, že existuje čosi ako punk, punkrock, neopunk. Vzhľadom na môj voperovaný sarkastický kaleidoskop, ktorým sa i dnes pozerám na svet, mi hneď učarovali prvé albumy Horkýže Slíže. Na základe tejto skúsenosti som potom začal retrospektívne objavovať svet 90. rokov s jeho hlavnými predstaviteľmi ako Nirvanou, Metallicou a pod., expandoval som obzor k ďalším gitarovým žánrom. Pamätám si dva kľúčové medzníky - album Chocolate Starfish and Hot Dog Flavoured Water od Limp Bizkit z roku 2001 a Brand New World od Iron Maiden (2000). Prvý menovaný je jeden z koncepčne najdokonalejších a najcelistvejších albumov aký som kedy počul, je veľmi melodický (mám slabosť pre melódie, som srdcom folkáč, počúvam aj pop) a zároveň tlstý, hotová nu-metalová platinová relikvia. No a Iron Maiden - pamätám si, keď som v istom videu o Counter-Strike započul na pozadí zostrihaného Wicker Mana. Nechápal som, čo sa mi to roztočilo v bubienkoch, tá skladba bola tak dravá, žeravá, mal som pocit, že všade okolo mňa sa točia gitary a činely a hore na strope visí Dickinson. Tak som sa dostal k heavy metalu a ostatným kovom. Čiže 2000-2010 bola najdôležitejšia dekáda z pohľadu objavovania a tvarovania mojich hudobných preferencií.
70% hudby, ktorú počúvam, pochádza zo zahraničia, nemám teda dokonalý prehľad o lokálnych kapelách. Čo sa ale týka domácej scény - underground som si začal všímať približne od roku 2006, keď som aj ja sám doň ponoril nos. V tom čase osud prial existencii rôznych hudobných telies, ktoré cirkulovali po podzemných, dnes častokrát už i pochovaných kluboch, ako bola v Nitre Vrštať, (Naozzay) Do tejto pivnice sme schádzali a objavovali čaro punkových či metalových večerov. Vnímal som lokálnu punkovú scénu cez kapely ako Zhoda náhod či počiatočné Zoči Voči, v celoštátnom merítku to bola Slobodná Európa, Zóna A, Konflikt či Hospital Bukra, ktorú mi posunul kamoš na napálenom cédečku v plesnivej skúšobni v Hlohovci, to bola romantika. Z akéhosi dôvodu ma úplne obišla Davová Psychóza a trebárs taký Rozpor som spoznal až roky na to, nehovoriac už o kapelách z ešte nižších poschodí podzemnej garáže. V Nitre bola tiež silno zastúpená grungová a alternatívna scéna, spomeniem napr. harcovníkov z Underdose či bývalú kapelu nášho gitaristu Juraja - Extense. Popritom, samozrejme, zažínali a zhasínali metalisti rôznych odnoží a vetiev metalu. Z ničoho nič sa roztrhlo vrece s metalcorovými kapelami, ktoré sú dnes poväčšinou vecou minulosti. Mám pocit, že s upadnutím záujmu o metalcore sa vytratil aj plošný záujem o gitarovú hudbu, s výnimkou metalu. Z metalistov môžeš lisovať železničné podvaly: metal je, zdá sa, veľmi životaschopný a prežil by aj na Jupiteri. Mám pocit, že metalová kapela, ak prelezie istý prah kvality, si zákonite nájde svoje publikum bez ohľadu na podkategóriu metalu, viď Catastrofy, ktorým sa podarilo prinavrátiť život do kómy upadnutému thrash metalu. To isté platí do istej miery i o punku: aj ten dokáže v rôznych skupenstvách prežiť skúšku časom, mám však pocit, že táto scéna je, žiaľbohu, menej početná v porovnaní s metalom, súdiac napr. podľa návštevnosti na punkových a metalových festivaloch.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo?
Mám dvoch favoritov. Prvú piesenku som už spomenul, volá sa Najebaní pankáči. Je to elementárna punková etuda o štyri a pol akordoch. Prečo teda? Práve pre toto. Satirická odrhovačka kritizujúca deštrukčný štýl punkového správania, keď ťa katapult morálneho hovna celkom obchádza a tvoja predstava o punku je najebať sa pred koncertom už v lahôdkach na stanici. Nech by si punk vnímal akokoľvek, tvoj výstup je na pohľad ten, že si vypnutý, matný kus mäsa, z ktorého nevyžaruje žiadne rácio ani idea, si slepá ulička celej filozofie. Na konci pesničky prichádza odľahčenie - hoci je vlajkonosič idey fyzicky nedostupný, duch žije ďalej. “Punk nie je mŕtvy, len zaspal na stole”.
Druhý favorit sa volá Ty krava. Je to folková pesnička priam až s gospelovým refrénom, vytvárajúci kontrast s textom, o ktorom sa rozpíšem v ďalšej otázke. Veľmi si tento kontrast užívam.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?
Za najdôležitejší považujem práve text pesničky Ty krava. Na prvé počutie ide o sprostú pesničku vysmievajúcu sa nejakej nešťastnej žene. A ono to tak do istej miery naozaj je. Je tam však i presah vyjadrujúci jeden z najdôležitejších fenoménov našej generácie, a to neschopnosť vybrať si tú správnu životnú cestu, nespokojnosť s rozhodnutím a ľútosť za premárnenou príležitosťou. V tejto pesničke nezrelí rodičia polemizujú nad myšlienkou čo by mohlo byť, keby sa ich neúspešná dcéra - “krava” - nebola narodila. Ako by sa odvíjali ich životy? Možno by mali viac času na sebarealizáciu či lepšie ekonomické príležitosti a dosiahli by celkovo vyššiu hladinu spokojnosti.
Ty krava
že si to boh nerozmyslel
s tvojím právom žiť
Ty krava
mohol radšej stvoriť matke
trojizbový byt
Ty krava
a matka mohla v kľude ísť
na kadernícky kurz
Ty krava
a tatko spraviť vodičák
na autobus
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?
Odhocikiaľ. Stačí len pozorovať svoje okolie a sem-tam si niečo zapísať. Okrem toho som “daydreamer”, dokážem vyhútať a napísať text v hlave pri banálnej, automatizovanej činnosti ako umývanie riadu. Ruky idú samé a hlava zatiaľ putuje po stratosfére.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej?
Mám trochu problém poňať, čo tá scéna vlastne je, kde sa začína a končí a kto ju tvorí. Mali sme a máme príjemné, svetlé a družné momenty s kapelami na podobnom leveli vývini, ale cítim, ako by nás “scéna” ako celok neprijala, či už ide o Marhule alebo Kýbel Mačiek. I keď v podstate hráme punk a sme kompatibilní s mnohými žánrami či zoskupeniami, stále som mal pocit, ako keby som zakaždým musel prejsť okolo SBSkára a vyprosiť si od neho potvrdzujúce kývnutie hlavou. Stalo sa mi viackrát, že sme kontaktovali nejaký klub či akciu, a odbili nás s tým, že nás “nemajú ku komu hodiť”. Pochopil som to tak, že im naša tvorba nepríde po obsahovej dostatočne spoločensky angažovaná a hlboká, keďže po hudobnej stránke sme sa nevymykali rámcu undergroundu, snáď až na niektoré jednoduché, melodické skladby. Miesto pocitu súdržnosti som mal skôr pocit odvrhnutia, niektorým promotérom som sa ani neodvážil napísať, o nejakej širšej akceptácii naprieč podhubím som ani nesníval. Napr. s Kýblom Mačiek sme v dôsledku tohto zostali visieť v akomsi očistci - úplne nás neprijal underground ani tí tam hore, pre jedných sme boli priveľká špina a pre druhých sme priveľmi nablýskaní, pričom sme sa nikdy neprestali brodiť žumpou. Vďaka tomuto sme sa síce dostali do zaujímavej, jedinečnej pozície, avšak boli sme na všetko akosi sami.
Ako sa podľa Teba za posledné dekády formovala domáca scéna ?
Ako som už písal vyššie, so scénou som prišiel do kontaktu okolo roku 2006. Kvôli opísaným preferenciám som sa vyhýbal kapelám, ktoré, obrazne povedané, spievali o čomsi zložitejšom než pivo. Je teda pravdepodobné, že mi niečo, hlavne v celoslovenskom merítku, uniklo. Scénu v širšom spektre som začal intenzívnejšie vnímať počas zúriacej vlny metalcoru a doznievajúceho old-school punku. V roku 2011, keď sme začínali s Kýblom Mačiek, sme počas jednej akcie zdieľali pódium spravidla s takouto zostavou: Kýbel + agro/alko/oldschool punková kapela + metalcore/pop-punk/neopunková kapela; k tomu prípadne akási kapela z toho konkrétneho mesta, ktorá mala v zostave aspoň jedného gitaristu (ale hlavne, že priniesli bicie). Čiže som sa približne orientoval v tomto žánrovom spektre. Ako som už hore popísal: gitarová hudba stráda, dopredu sa dostáva elektronika a hiphop, a to aj v rámci punkového naratívu; metal žije a bude žiť, i keď nie vo všetkých podobách (glam metal je mŕtvy a tak môžeš vyhodiť tie ružové legíny, Miňo), punk sa stiahol z ohniska povstania do malých táborísk a bojuje partizánskym spôsobom, z histórie je však známe, že bez kobercového náletu partizánov kompletne vykynožíš iba s ťažkosťami. Otázka však znie, či punk práve nezažíva kobercový nálet. Rozdiel medzi punkovým koncertom z roku 2006 a 2020? Menej divákov a iný typ punku. Takisto sa mi vidí, že publikum vyspelo a totál sockapunk ako vystrihnutý z pesničky Najebaní Pankáči sa už často nekoná, ľudia akoby začali viac rozmýšľať nad svojimi životmi i svetom.
Ako vnímaš domácu hudobnú scénu vo všeobecnosti - ktoré kapely/žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
V roku 2004 som sa zrodil ako heavymetalista, z tohto obdobia som si zachoval lásku k melódiam, niekto by dodal, že k teplošinám. Ak by som mal uprednostniť pop punk alebo akúsi HC kašu bez ladu a skladu a zreteľného hudobného konceptu, je možné, že by som si radšej vybral premyslený a remeselne dobre zahratý pop punk, i keď samotný pop punk rád nemám. Ako chlapec som mal rád Kafe a Slíže a ich menej známe deriváty, z toho som časom vyrástol, pri HS mi začala vadiť ich rastúca sedlačina a pri IK Vratkov kokotizmus a pesničky pre deti. Mal som rád niektoré veci od Konfliktu a Zóny, ale tento archívny alkopunk sa mi tiež zunoval, a to aj bez kontroverzie okolo Koňýka. K novším prúdom - tiež som nikdy neprechovával sympatie k emo/metalcore/pop-punk vlne, mal som ich za, ako povedal klasik, šiltovkárov pojebaných (berte s nadsádzkou, mám ich rád, veď všetci obývame tú istú krumplovú jamu - spájajme sa kurva) ktorí mali síce naladené gitary do drop C, ale hrali na nich TIE štyri akordy. Postupne som prešiel od týchto adolescentných žánrov k vymakanejším veciam, začal som viac sledovať alternatívnu scénu a dospieval som spoločne so svojimi spolupútnikmi. Ako príklad uvediem kapelu Bačova Fujara, ktorá tiež začínala ako protopunková fosília a napokon to dotiahla až k jednému z najlepších alternatívnych albumov, ktoré u nás v tom období vznikli. Zo súčasných vecí ma potešilo napríklad Rúbanisko, Hrobár, Brizolit, z iného súdka napr. Darkness Positive či Džumelec. Stálice ako Čad ani nemusím spomínať. Apropó, Čad - občas sa mi zdá, akoby sa metalu dostávalo stále hlasnejšej odozvy, a to ďalej a ďalej od tmavých uličiek a zákutí. Zúčastnil som sa koncertu Čadu a Catastrofy v MMC (2018) a vtedajšia plnka by mohla predznamenať, že vákuum po punku a metalcore vyplní práve tento nový vietor v metale. Alebo sa to už stalo? Priznám sa, že domácu scénu až tak nesledujem, počúvam skôr zahraničné kapely, preto tento odstavec nie je taký obsažný, ako by som si želal. Idem rovno napísať Marošovi Buchelovi z Kazostroja, nech mi pošle nejaký mixtape.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Akési vedomé či nevedomé elitárstvo. Možno sa mýlim, ale zdá sa mi, že i v rámci scény existujú “rovnejší než rovní”. A to bude zrejme aj dôvodom, prečo sa pocitovo Kýbel či Marhule ocitli pred bránami komunity (v žiadnom prípade sa teraz nechcem hrať na renegáta, ktorý bol nespravodlivo dotlačený k exodu, nič si viac neželám, aby všetko tieto žabomyšie vojny zostali v niečich gatiach). Akonáhle sa dá tvoja tvorba zaradiť do niektorej z podkategórií slova “pičovina”, ako keby si už nebol hoden pozvánky na párty. Isteže, Marhule tvorí z 80% voda - jednoduché sacharidy, recesia, ľahkosť, sarkazmus, cynizmus. Vidí sa mi, že bez podladenej gitary a bez nahlas deklarovaného antifa, prochoice a vegan postoja nie si dosť dobrým kandidátom, aby si dostal priestor na istých pódiách a v istých médiách (nehľadiac na fakt, že niektoré moje postoje sú verejne známe, akurát nimi nepotrebujem ľuďom kaziť deň pri počúvaní tracklistu Marhúľ - viď môj vzťah k morálnemu hovnu). Pritom, ako som hore napísal, v Marhuliach do väčšiny pesničiek vkladám zrnko múdrosti, ktoré sa, podľa všetkej očividnosti, nechce každému hľadať. A takíto ľudia vám potom idú dávať lekciu o povrchnosti. Čo ma ale na tom najviac mrzí je fakt, že akonáhle vyprodukuje pičovinu “zvnútra” partie, tak je to akceptovateľné. O čo je, pri všetkej úcte, Brizolit či Fyasco menšia pičovina ako Marhule? V čom spočíva spoločenský odkaz pesničky, v ktorej sa hovorí o drepovaní Tiny Turner, alebo o leknách a Igorovi Timkovi? Pozor - mám rád menované kapely, želám si, aby sme sa na tomto ideologickom podklade zjednotili, nie opak. Ďalšia vec: niektoré pesničky okrem samotného postoja nemajú samé osebe svetobornú umeleckú hodnotu. Mám pocit, že keby niekto napísal jednoduchú trojakordovku, ktorej nosnou témou by bola “smrť fašizmu”, tak by bola všeobecne prijatá, bez ohľadu na kvalitu hudby či textu. Ak by sme z Dášovej pesničky Kazisveti vzali protináckovský postoj, zostala by nám prostá riekanka založená na slovesných rýmoch typu “hajloval-narezal” a piatich opekačkových akordoch. Keby sme pôvodný text zamenili za nejaký generický, napr. o vynášaní smetí, so záujmom by som sledoval, koľkým ľuďom by sa zapísala do pamäte. Pravdaže, krása leží v uchu poslucháča, a ktosi môže tvrdiť, že práve tá téma pridáva konkrétnej pesničke na kráse, ale - čo tak klásť podobný dôraz na obsah i formu? Nežobroním o ničiu pozornosť ani láskavosť, želal by som si však, aby sme sa netrieštili na kokotinách, spomeňte si na Svätoplukove prúty.
Nedávno som ako Matej Tále na Garážach v Bratislave predskakoval Muche. Mucha je super baba, spontánna, divoká, bezprostredná, zapálená, roztrhla dve struny akoby nič. Hlavnou postavou tohto dodatku je však Kubo Ursíny, ktorý prišiel s partiou na koncert. Ľahli si do trávy, pofajčievali, popíjali. Po koncerte sa v garáži strhol bašável, jeden so zvukárov hral na bicích Smells Like Teen Spirit, niekto iný na zas na gitare, ostatní len skákali a kopali a udierali do vecí sťaby perkusie. V podstate primitívna pesnička a do jej víru šialená zábava. Tu sa zjavil syn jedného z velikánov slovenskej hudby, syn toho, čo hrával s Jarom, nasledovník slovenského artrockového trónu; odkiaľsi vzal dve sklenené fľaše a jebúc ich o seba sa so záujmom pridal do búrlivého orchestra. Čumím naňho a pýtam sa: Kubo, ty vychytávaš takéto dekadentné akcie? Že jasné. Krátko na to sme sedeli na asfalte, hrali na gitare samé kokotiny od Pixies po Elán, a Kubo, medzičasom odpratavší sa opodiaľ, prišiel až mierne ostýchavo spýtať sa, či by sme nezahrali aj Zelený tulipán. Zoberte si z toho ponaučenie, aké chcete.
V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
V 90. rokoch neexistovala simulácia živých koncertov tak, ako to dnes umožňuje Youtube. Bolo oveľa prirodzenejšie ísť v piatok na koncert, a to si často ani netušil, kto večer vystupuje. Takisto nebolo toľko styčných plôch medzi fanúšikmi a kapelami: kedysi to boli len koncerty, rádio a prípadne telka, dnes sú to všetky možné sociálne siete a stránky. Dnes musíš byť univerzálny šikovník, aby si dokázal pretlačiť kapelu, mal by si vedieť niečo o vytváraní obsahu, spravovaní sociálnych sietí, a kopu iných vecí. Strihač, grafik, textár, marketér, a to samozrejme bez nároku na mzdu. Na druhej strane, môžeš sa presláviť i z obývačky. Dnes nie je zďaleka nevyhnutné koncertovať, aby sa kapela dostala do povedomia, stačí kŕmiť internet vhodným obsahom v správnej forme. My sme s Marhuľami nastavili spomínaný štíhly model fungovania kapely. Všetko si robíme v domácich podmienkach s takmer nulovými nákladmi: DIY punk ako sviňa. Nahrávame v domácom štúdiu, klipy točím a strihám ja, tiež vyrábam merch, prakticky nemíňame žiadne zdroje, s výnimkou predmetov ako sú vinyly. Skúšky mávame zriedkakedy, nie je potreba častejšie. Je to veľmi príjemná a efektívna kultúra. S Marhuľami sme doposiaľ (9/2020) odohrali iba 9 koncertov, ale podľa počúvanosti skladieb môžeme vytvárať dojem ako aktívne hrajúca kapela. To je sila internetu a výhoda oproti roku 2006. Nehovoriac už o význame online sveta v čase pandémie.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ? (minulosť/súčastnosť)
Milujem tichšie, dynamické nahrávky, v ktorých vieš (predovšetkým na bicích, mňamka) rozoznať všetky stupne tvrdosti a sily, od pianissimo po fortissimo. Takéto farebné, citlivé nahrávky mali v rámci rocku napr. Led Zeppelin, z moderných vecí ich kopírujú neo-psychadelické kapely, ako napríklad Goat. Neviem však, k čomu na domácej scéne by som ich prirovnal, neviem o žiadnej kapele v tomto štýle. Čo sa aranžmánu týka, páči sa mi zvuk Korben Dallas, je tam presne tá citlivosť, dynamika, podobné kritériá spĺňajú aj Darkness Positive. Nemám rád tupý, maštaľný zvuk gitár a bicích, ako keby ožran mlátil kladivom do nákovy a pílil pri tom kmeň duba napoly.
Priznám sa - artworky veľmi nesledujem. Z toho, čo ma postretlo, môžem pochváliť Catastrofy: Boris je šikovný kreslič i režisér, chválim predovšetkým klip Ja som spokojný. Najosobitejší štýl majú Čad s “vymodelovanými” covermi v podobe odfotených bábok a iných modelov, najpodarenejšia je zrejme tá z albumu Ťažký kov. Tiež sympatizujem s DIY štýlom albumov od Dášu/Rúbaniska.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie?
Moji spoluhráči sú obaja introverti a koncertov máme odohratých ani čo by sa za necht vošlo, vtipných príhod je zatiaľ poskromne. Najväčšiu zverinu robí náš roadie Rudo. Marhule sú z hľadiska ľudských zdrojov úžasné kompaktné: v rámci štyroch ľudí sediacich v aute smerom na koncert sa nájdu producent, osvetlovač, kameraman, fotograf a zvukár. Posledné tri funkcie obhospodaruje náš roadie Rudo. Ten vie na povel kapelu nazvučiť, nafotiť i natočiť. Po príjazde domov ma automaticky čaká kopa kvalitného audiovizuálneho materiálu z koncertu na spracovanie. Rudo je multifunkčný, a k tomu sa stíha počas výkonu funkcií aj totálne ožrať až do zloby. Väčšina rodiaceho sa folklóru je založená na pozorovaní, ako počas večera Rudo klesá ako človek a nadobúda podobu obludy, až ho nájdete zrazu ležiaceho v strede cesty kdesi za Bánovcami nad Bebravou. Vraj celý život sníval, že bude komusi robiť roadieho, a teraz si tento sen splnil.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Album: okrem menovaných skúste Microtonal Banana od King Gizzard & The Lizard Wizard so štvrťtónovými hmatníkmi. Zaujímavý zážitok.
Kniha: ak hľadáte istú dávku ideológie a “lifechanging experience” vo forme strhujúceho a realistického kvázirománu, siahnite po čomkoľvek od Asne Seierstad. Napísala knihu o Brevikovi či somálskom otcovi, ktorý odišiel hľadať svoje dcéry na územie Islamského štátu. Z perspektívy prvej osoby. Prelomový formát a neuveriteľný obsah.
Film: na festivale Junktown premietali Matrix v priestoroch opusteného raketového sila. Určite ste zabudli, aký je ten film nadčasový, pozrite si ho znovu. Ideálne v atómovom kryte.
Počítačová hra: nehrávam sa hry, nemám na to čas. Avšak občas podľahnem túžbe niečo rozflákať na sračku odpílenou brokovnicou a strčiť prst do ďury, kde mal nejaký zombík predtým hlavu. Ak hľadáte “řezbu” v oldschoolovom šate, stiahnite si Blood. Je to celkom určite najlepšia strieľačka šľapajúca na Build Engine (sorry Duke) a možno jedna z najlepších fpsiek ever. Ak trpíš túžbou na pol hodinu sa premeniť na totálneho šialenca a prskať napalm okolo seba, Blood je presne to, čo potrebuješ. Ak chceš vidieť, čo dokáže Build Engine v roku 2020, môžeš vyskúšať i sesternicu Duke Nukema v podobe Ion Fury.
Tetovanie nemám, ale budem mať. A som dlhoročný abstinent, takže aktuálne ani pivo ti neviem odporučiť.
Aké hudobné/tvorivé plány resp. nezrealizované sny máš do budúcnosti?
Ani sa nepýtaj. Toľko mám plánov, že sa reálne obávam, či sa to dá za jeden život stihnúť. Momentálne mám tri aktívne projekty - Kýbel Mačiek, Marhule, Matej Tále. K tomu by som čochvíľa rád pripojil 9-členný inkluzívny ekumenický superband pod názvom Noeho Kanoe s veselo-kritickým repertoárom o úspechoch katolíckej cirkvi naprieč históriou. Ďalej je v poradí individuálny elektronický projekt, s ktorým by som snáď mohol prekročiť aj hranice stredoeurópskej gubernie. S Matejom Tálem by som rád koncertoval po celom historickom území poľského kráľovstva za vlády Boleslava Chrabrého, keď zahŕňalo i územie Česka a Slovenska. A bohviečo sa ešte pritrafí. Mám aj napísaných pár ruských pesničiek pre ukulele pod pseudonymom Lev Ukulelev. Môj sen je zahrať si raz v Noriľsku.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Ak myslíš hudobnú akciu - doma som si zamiloval Punkáčov Deťom, nielen kvôli tomu, že tam pôsobím v pozadí ako stage manager a tiež vypomáham s PR. V roku 2020 by to bol už môj štvrtý ročník na tomto festivale. V roku 2019 zažil expanziu a rozrástol sa na ozajstný fesťák s dvoma stejdžmi a podporným kultúrno-spoločenským programom. Krásna akcia, ktorá má potenciál pritiahnuť niekoľko tisíc návštevníkov. V neposlednom rade aj dôležité fórum pre undergroundové kapely.
Ohľadom zahraničia: už som spomenul festival Junktown. Pozrite si odtiaľ fotky, ideálne rovno video, inak vám to mozog nevezme. Je to fenomenálne podujatie minimálne celoeurópskeho, ak nie globálneho významu. Ide o rekonštrukciu mestečka postaveného na troskách jadrovej apokalypsy, známe z kultovej počítačovej hry Fallout. Na tri dni sa premeníš na obyvateľa Junktownu, len nedávno vylezuvšieho z atómového krytu, oblečený do toho, čo nezničila atómovka. Z pozostatkov civilizácie nadšenci vybudovali unikátny “nový, horší svet” v areáli bývalej raketovej základne v Bratroniciach pri Prahe. Junktown žije niekoľkými paralelnými svetmi: sú to neskutočne premakané vizuálne orgie, zároveň kultúrne fórum s koncertmi a predstaveniami, môžete prepadnúť pudom a stať sa bojovníkom, alebo zvolíte romantickejší prístup a vydáte sa cestou plnenia questov. Popri tom slúži ako de facto socio-ekonomický experiment: na Junktowne platí vlastná mena - zátky z fliaš, bez ktorých sa nezaobídete a okrem jedla a pitia, za ktoré sa platí korunami, si nič ani nekúpite. A tak hútate, bartrujete, vyjednávate, vyhrávate či prehrávate v kasíne, zoznamujete sa s individuami, plníte questy, aby ste si mohli užiť postapokalyptický svet naplno. Festival má niekoľko etických a bezpečnostných pravidiel, ktoré sú preklenuté jedným základným - NEBUĎ KOKOT. A čudujte sa svetu, funguje to. Každý tretí človek má pri sebe buď nôž alebo aspoň ostne trčiace z úchylného postapo kostýmu, ale aj tak sa tam nič zlé nedeje. Nikto sa totiž nechce pripraviť o zážitok; všetci si túto bizarnú konšteláciu nadovšetko cenia. Možno by sa tento princíp rovnováhy a vzájomného rešpektu (aj s vlastnou paralelnou menou) dal premietnuť aj do niektorých typov usporiadania spoločnosti. Že by klopala na dvere kryptoanarchia?
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?
Chcel by som vidieť, čo sa pod deklom skrýva Janovi Jazvecovi z Brizolitu. Takisto si podľa mňa zaslúži priestor skupina Jób. Zaujímavým korešpondentom by mohol byť aj Majka, pôsobiaci na oboch stranách hladiny v kapelách Tribute to freedom i Bijouterrier. Tiež by ma zaujímalo, čo obeduje kapela Rumaska.
Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.
Zrnko múdrosti od Jordana Petersona: Viera je uvedomenie si, že tragická iracionálnosť života musí byť vyvážená rovnako iracionálnou oddanosťou základnej dobrote Bytia… rozhodnete sa konať tak, ako keby existenciu ospravedlňovala jej dobrota.”
Po junktownovsky: NEBUĎ KOKOT. Ale keby si bol, tak ŠÍR LÁSKU, TY KOKOT (názov chystaného singlu Marhúľ). Desatoro zozipované na dve položky.
Úprimné post scriptum: nečakal som pozvánku do tohto formátu. Vážim si to a ďakujem.
==========================================================================
Linky:
https://www.facebook.com/k.marhule/
==========================================================================
Who are you, what do you do, and what interests you most these days?
They call me Bilbo. Musically, I evolved somewhere between larvae and earthworms crushed under a flat stone that someone occasionally still stepped on. I’m a composer, balancing on a unicycle wobbling in a rut accidentally carved into a fallow field by a lost tractor. In this makeshift environment, I write music and lyrics for my projects. Those lyrics are currently saving my skin professionally as well — I work as a copywriter.
I burn with the desire to completely dismantle my body and soul through total self-exhaustion in writing, down to the very last mitochondrion; to turn my guts inside out and shine UV light into every single hair follicle; to squeeze out my last bubble of air and collapse like an inflatable mattress. Then someone from backstage carries me out to a meadow, where, under a kitschy sunrise, my heart stops. At that point, circulation will be completely empty.
Right now, I’m interested in the intersection between my desires and some vague sense of responsibility toward society; the compromise between people working in professions that require an audience and the current state of things. Whether it’s possible to artificially synthesize that experience — without positive crowd psychology and direct contact. How long can one survive in a basement without sunlight, with only a UV lamp? It bothers me. When it comes to emotions, I’m reckless, and if I hear drumming in the distance, I’m willing to take serious risks to follow it.
List the bands and projects you’ve been part of, and what you played.
If I count projects that made it past the embryonic stage and crawled out of the darkness of the womb onto a stage with me in the lineup, then these are the ones:
Kýbel Mačiek
Founded in 2010, declared style “buranroll” — in conventional language something like “progressive punk.” We released two albums (2012, 2016), and after a mild revival, we might release a third. With the first album, via home-recorded punk, we managed to quickly jump onto the fading wave of guitar music stretching back to the early 2000s. The second album arrived during the genre’s downturn, and instead of balancing on a slope, we crashed headlong straight into the cable car engine room.
In other words: we released a more polished album that was too little straightforward for one group, too well-recorded and not underground enough for another, and for a third group I don’t even know what. In Kýbel Mačiek, I’m the singer and bassist. I also wrote most of the songs, so the colder reception of the second album hit me right down to the basement doorknob.
Marhule
While active in Kýbel Mačiek, a lot of splinters flew off the axe alongside the main activity — offcuts, straightforward sawdust, trash. I started looking for a way to feed those into the music stream as well. In 2015 I wrote the song Najebaní pankáči (“Drunk Punk Rockers”) in a simple punk outfit, whose straightforward spirit I assumed my bandmates in Kýbel Mačiek would try to unnecessarily complicate — i.e., fuck up. So I invented my own little project, something like an orphanage for rejected or prematurely born ideas.
Because the entry threshold for Marhule was set almost below floor level, the shackles seemed to fall off my hands. Suddenly I could create whatever I wanted, however I wanted, without long feedback processes and exhausting implementation. We record in a home studio; drums are sampled, recording tracks takes at most half a day, I make the videos myself, merch goes through my hands too — the result is total DIY with almost zero costs. I call it a “lean model” of how a band operates. And the effect is very similar to normally — often clumsily and expensively — functioning bands.
During COVID we set a record: I finished writing a song at night, and three days later it was on YouTube with a video. A lightning strike, and free. Marhule is about nothing — and that’s why it fucking entertains me so much. We call the style DNO punk, or ANTIPUNK, which should say it all.
I have an ambivalent relationship with this project — I love it and take care of it, but at the same time I don’t care what happens to it. And that indifference paradoxically increases its quality, because I’m not constrained by anything. Here too, I sing and play bass.
Matej Tále
Alongside bands, I finally fulfilled a long-standing dream — to go solo and reincarnate on the scene as a bard. Matej is my favorite alter ego, because he writes nourishing songs and asks lots of questions. In October 2020 he turned one year old, and on that occasion I released an acoustic demo with eight songs. Genre-wise, I define it as “social folk”; I play guitar and harmonica and sing.
Despite my short time in the light of God, I was lucky to play quite a few shows during the summer of 2020 — mostly small events, perfect for a beginner musician. I’m really looking forward to the possible success of this character.
Describe your current gear (instrument, amps, effects). What makes it interesting to you?
(What gear did you always dream of — did you ever get it?)
In bands, I currently play an active Ibanez TMD100 bass. It’s my first active bass and my first Ibanez. I like trying new instruments — I’ve played a 5-string, J-bass, P-bass, wine-red SG. I expect a new experience from every instrument; I rarely settle on a single model.
But I do have one scar from an old love. You ask what instrument I always dreamed of?
Well, in 2017 I had a custom-built bass made to measure. It was Rickenbacker-shaped with a Jazz Bass neck, HEAD tuning, splitable pickups — simply exquisite. It was the most beautiful bass in the world and a unique piece. In October that year, after a concert in Košice, our car was broken into. From the trunk, the thieves pulled out a jackpot worth over €5,000, including my Bilbobacker.
You might say we’re idiots for leaving stuff in the car. We are. But I’d like to see research results on how many bands at 3 a.m., completely fucked, haul their entire gear up stairs to a hostel. That’s how my dream bass ended — it vanished without a trace. Everything else since has been a replacement. Still, I believe I’ll get a second chance to marry again.
I also use a pedalboard. Our guitarist Juraj Z. is a known pedal freak and effects specialist, so he wired me up with hellish pedals — everything from chorus through fuzz to wah. This is what I love about Kýbel: thanks to Juraj’s phasers and toys, Kýbel Mačiek has an interesting alternative sonic coating, and I dare say it’s fairly unique within the local scene. Juraj’s hairy phases wash over you like a tide.
As for amps: I play Markbass — Little Mark 250. No reason to change it; it sounds great, versatile, and I don’t need anything louder. Just don’t forget it in a club, like I’ve done twice.
What were your musical ambitions when you started out, and what is the reality now?
At the very beginning — around 2009 — I simply wanted to jump onto the rock’n’roll carousel from the perspective of pure pleasure and that amazing feeling it gives you. That year we played Kýbel Mačiek’s so-called “zero concert.” We put together a decadent event built around the leitmotif of a “concert without musicians” at what was then Nitra’s main concert hub, the Stará Pekáreň club. It was a horribly played proto-repertoire of what would later become Kýbel Mačiek, featuring around ten guests. Musically it was a catastrophe; experientially it was an explosion of euphoria. That event soldered together everything I expected from music at the time — a fistful of emotions, shouted lyrics, floods of alcohol and bodily fluids, just beautiful savagery.
I come from a crowd that favored what we called the “brute” style of entertainment — diligent drunkenness, spontaneous choreography, singing, and above all mocking bands that shovel what we called “moral bullshit,” meaning bands with “socially conscious” lyrics who rant about politics, offices, cops, and similar stuff. We found it insanely funny back then, with pathos overflowing into total absurdity. Imagine Jury from Konflikt talking about the role of the Soviets in Afghanistan while underneath him rolls a clump of wasted punks with not a shred of self-respect, let alone awareness. I witnessed this quite often — that supposed social struggle through lyrics bounced off reality like those punks bouncing off a propeller in a mosh pit. All it took was grabbing keywords like “police,” “state,” “fucked,” “politics,” etc., stuffing in the right adverbs and pronouns, and boom — the ideological foundation of moral bullshit was complete. Add to that the miserable instrumental skills of some bands from the pre-2010 era. The apologists of moral bullshit would climb on stage, start their sermon hopelessly lost in guitar noise, and I’d nearly blow a gasket laughing. I perceived concerts like this as a freak show of bands parodying themselves. We didn’t just laugh at these agitators — we outright despised them. My circle simply couldn’t understand why anyone thought this format was a good idea, so we aimed for the exact opposite: light, burden-free musical hedonism that maybe didn’t outplay the operators of the moral-bullshit cannon instrumentally, but at least didn’t strike any kind of social pose.
Kýbel Mačiek was born on this ideological foundation. We wanted to distance ourselves miles away from anything resembling a “deep message” — hence the style name “buranroll.” We stuck to a straightforward narrative of delivering various dumb themes about drinking, primitive, instinctive, impulsive decisions, smashing things, and other phenomena that hit you when you move through the world like a drunk, blaring, 300-km/h runaway train. Better short-wave, easily dissolvable emotions than positioning yourself as a self-appointed preacher and savior of the world. This mindset is manifested in songs like Buran, Je to popiči, Rozjebem byt, Pratala sa žena, and others. In short — we wanted loud release on stage and gradual recognition. And to some extent, we actually pulled it off.
Traces of this way of thinking can also be found in Marhule, though there I’m more careful to slip a grain of wisdom into the (at first glance) rough wrap. Sometimes you have to dig a bit to find it.
How do you see the 1990s, 2000s, and 2010s in terms of your musical development, your band’s evolution, and the development of the local underground scene?
1990s — this decade only brushed past me on the fringes at first. The stagnation of Mečiarism and the reactive seeds of future successful currents (like broader acceptance of punk) almost completely missed me as a kid in the final decade of the millennium.
But once the Y2K scare faded, the tentacles of distorted guitar music began wrapping around me. Paradoxically, the first punk rock album I was exposed to was Čumil by Iné Kafe. Whatever Vratko may be, I consider this album a Slovak punk rock classic, with Ako idiot as its flagship track. Around then, I realized that something like punk, punk rock, and neo-punk even existed. Given my surgically implanted sarcastic kaleidoscope — through which I still view the world today — the early albums of Horkýže Slíže immediately hooked me. From there, I began retroactively discovering the 1990s and its main players like Nirvana, Metallica, and others, expanding my horizons into other guitar genres.
I remember two key milestones: Chocolate Starfish and the Hot Dog Flavored Water by Limp Bizkit (2001) and Brave New World by Iron Maiden (2000). The former is one of the most conceptually perfect and cohesive albums I’ve ever heard — very melodic (I have a weakness for melodies; I’m a folkie at heart, I listen to pop too), yet thick and heavy, a pure nu-metal platinum relic. As for Iron Maiden — I remember hearing a cut-up version of The Wicker Man playing in the background of a Counter-Strike video. I couldn’t comprehend what was happening in my eardrums; the song was so aggressive, so scorching, it felt like guitars and cymbals were spinning all around me and Dickinson was hanging from the ceiling. That’s how I got into heavy metal and other metals. So 2000–2010 was the most important decade in terms of discovering and shaping my musical preferences.
About 70% of the music I listen to comes from abroad, so I don’t have a perfect overview of local bands. As for the domestic scene — I started paying attention to the underground around 2006, when I myself dipped my nose into it. Back then, fate favored the existence of various musical bodies circulating through underground clubs, many of which are now buried, like Vrštať in Nitra. We’d descend into that basement and discover the magic of punk and metal nights. I perceived the local punk scene through bands like Zhoda náhod or early Zoči Voči; nationally it was Slobodná Európa, Zóna A, Konflikt, or Hospital Bukra, which a friend passed me on a burned CD in a moldy rehearsal room in Hlohovec — pure romance.
For some reason, Davová Psychóza completely passed me by, and I only discovered Rozpor years later, not to mention bands from even deeper underground levels. Nitra also had a strong grunge and alternative scene — veterans like Underdose or the former band of our guitarist Juraj, Extense. Alongside that, of course, metal bands of various branches and subgenres were igniting and burning out. Suddenly, metalcore bands exploded everywhere — most of them now history. I feel that with the decline of metalcore, general interest in guitar music faded too, with the exception of metal. You can press railroad sleepers out of metalheads: metal is insanely resilient and would probably survive on Jupiter. I feel that once a metal band crosses a certain quality threshold, it will inevitably find its audience regardless of subgenre — see Catastrofy, who managed to breathe life back into thrash metal’s coma. The same applies to punk to some extent: it can survive the test of time in various forms, though I sadly feel the scene is smaller compared to metal, judging for example by attendance at punk versus metal festivals.
Which album or song from your/your band’s work is your favorite, and why?
I have two favorites. I already mentioned the first one — Najebaní pankáči. It’s an elementary punk etude built on four and a half chords. Why? Precisely because of that. A satirical sing-along criticizing the destructive style of punk behavior, where the catapult of moral bullshit completely bypasses you and your idea of punk is getting wasted before the show at the station deli. No matter how you perceive punk, your output looks like this: you’re a switched-off, dull chunk of meat radiating no reason or idea — a dead end of the entire philosophy.
At the end of the song comes relief — even though the flag bearer of the idea is physically unavailable, the spirit lives on. “Punk is not dead, it just fell asleep on the table.”
The second favorite is called “Ty krava” (You Cow). It’s a folk song, almost with a gospel-like chorus, creating a strong contrast with the lyrics, which I’ll expand on in the next question. I really enjoy that contrast.
Which of your band’s lyrics do you consider the strongest (+ excerpt)?
I consider the lyrics of Ty krava to be the most important. At first listen, it sounds like a stupid song mocking some unfortunate woman. And to a certain extent, that’s exactly what it is. But there’s also an overlap into something deeper — it reflects one of the most important phenomena of our generation: the inability to choose the right life path, dissatisfaction with one’s decisions, and regret over missed opportunities. In this song, immature parents speculate about what might have been if their unsuccessful daughter — the “cow” — had never been born. How would their lives have unfolded? Maybe they would have had more time for self-realization, better economic opportunities, and overall higher levels of satisfaction.
You cow
that God didn’t rethink it
when it came to your right to live
You cow
he could’ve rather created
a three-room apartment for your mother
You cow
and your mother could’ve calmly gone
to a hairdressing course
You cow
and dad could’ve gotten a bus driver’s license
Where do you get inspiration for your writing?
From anywhere. It’s enough to observe your surroundings and jot something down from time to time. Besides that, I’m a daydreamer — I can come up with and write a whole set of lyrics in my head during a banal, automated activity like washing dishes. My hands work on autopilot while my head wanders through the stratosphere.
Do you feel part of the local scene? If so, which one?
I have a bit of a problem grasping what “the scene” actually is — where it begins and ends, and who makes it up. We’ve had and still have pleasant, bright, and friendly moments with bands at a similar stage of development, but I feel like the “scene” as a whole never really accepted us, whether it was Marhule or Kýbel Mačiek. Even though we basically play punk and are compatible with many genres and collectives, I always felt like I had to pass an imaginary bouncer and ask for a nod of approval. More than once, we contacted a club or an event and got brushed off with “we don’t know who to pair you with.” I understood that as our work not being socially engaged or deep enough content-wise — musically we didn’t really fall outside underground boundaries, aside from some simpler, melodic songs.
Instead of a sense of belonging, I mostly felt rejection. With some promoters I didn’t even dare to reach out, and I never even dreamed of broader acceptance across the underground ecosystem. With Kýbel Mačiek, for example, this left us hanging in a kind of purgatory — the underground never fully accepted us, nor did those “above.” For some we were too dirty, for others too polished, yet we never stopped wading through the sewage. This put us in an interesting, unique position, but we were more or less on our own.
How do you think the local scene has been shaped over the past decades?
As I wrote earlier, I came into contact with the scene around 2006. Because of my preferences, I avoided bands that — figuratively speaking — sang about anything more complicated than beer. So it’s likely I missed some things, especially on a nationwide level. I began perceiving the scene more broadly during the raging metalcore wave and the fading old-school punk era. In 2011, when we started Kýbel Mačiek, a typical bill at a show looked something like this: Kýbel + an agro/alko/old-school punk band + a metalcore/pop-punk/neopunk band; plus maybe some local band from that city that at least had a guitarist (but mainly, they brought drums). So I roughly oriented myself within that genre spectrum.
As I already described: guitar music is struggling, electronics and hip-hop are moving to the forefront — even within punk narratives; metal is alive and will stay alive, though not in all forms (glam metal is dead, so you can throw out those pink leggings, Miňo). Punk has retreated from the epicenter of rebellion into small camps and fights in a partisan manner — but history shows that without carpet bombing, it’s hard to completely wipe out partisans. The question is whether punk itself isn’t currently undergoing a carpet bombing. The difference between a punk show in 2006 and one in 2020? Fewer people, and a different kind of punk. It also seems to me that audiences have matured — total welfare-punk straight out of Najebaní pankáči doesn’t happen that often anymore; people seem to think more about their lives and the world.
How do you perceive the local music scene in general — which bands/genres did you like in the past, and which do you like today?
In 2004, I was born as a heavy metal fan, and from that period I retained a love for melodies — some might say “warmth.” If I had to choose between pop punk and some chaotic HC mush without structure or a clear musical concept, I’d probably pick well-thought-out, competently played pop punk, even though I don’t actually like pop punk. As a kid, I liked Iné Kafe and Horkýže Slíže and their lesser-known derivatives. I grew out of that over time — Slíže’s increasing redneck vibe started to bother me, and with IK it was Vratko’s dickishness and kids’ songs.
I liked some things by Konflikt and Zóna A, but this archival alco-punk also grew stale for me, even without the Koňýk controversy. As for newer waves — I never had much sympathy for the emo/metalcore/pop-punk wave either; I considered them, as the classic phrase goes, “fucked-up cap-wearers” (take this with exaggeration — I like them, after all we all live in the same potato pit — let’s fucking unite). Sure, their guitars were tuned to drop C, but they still played those four chords.
Gradually, I moved away from these adolescent genres toward more refined stuff, started paying more attention to the alternative scene, and matured alongside my fellow travelers. A good example is Bačova Fujara, who also started as a proto-punk fossil and eventually produced one of the best alternative albums of that period in this country. Among current acts, I’ve enjoyed Rúbanisko, Hrobár, Brizolit; from a different corner, Darkness Positive or Džumelec. I don’t even need to mention mainstays like Čad.
Speaking of Čad — sometimes it feels like metal is getting louder and louder feedback, moving further and further away from dark alleys and corners. I attended a Čad and Catastrofy show at MMC in 2018, and the packed venue back then might have hinted that the vacuum left by punk and metalcore would be filled by this new wind in metal. Or maybe it already has. I’ll admit I don’t follow the local scene that closely — I mostly listen to foreign bands — so this section isn’t as thorough as I’d like. I’ll just go ahead and write to Maroš Buchela from Kazostroj and ask him to send me a mixtape.
What pisses you off about the local scene?
Some kind of conscious or unconscious elitism. I may be wrong, but it seems to me that even within the scene there are those who are “more equal than others.” That’s probably why, in a feeling sense, Kýbel or Marhule ended up at the gates of the community (I don’t want to play the renegade who was unfairly pushed to exile — I wish these petty squabbles would stay in someone’s pants). Once your work can be categorized into a subcategory of the word “bullshit,” it’s like you’re no longer worthy of a party invite.
Sure, Marhule is 80% water — simple carbs, jokes, lightness, sarcasm, cynicism. It seems that without a downtuned guitar and without loudly declaring anti-fascist, pro-choice, and vegan positions, you’re not considered a good enough candidate to get stage time or media coverage (not to mention that some of my positions are publicly known, but I don’t need to ruin anyone’s day while listening to Marhule’s tracklist — see my relationship to moral bullshit).
At the same time, as I wrote above, I put a grain of wisdom into most of Marhule’s songs — which, apparently, not everyone wants to find. And these are the people who then lecture you about superficiality. What bothers me most is that as soon as someone produces bullshit from inside the clique, it’s acceptable. How, with all due respect, is Brizolit or Fyasco any less bullshit than Marhule? What’s the social message of a song about squatting Tina Turner, or about water lilies and Igor Timko?
Note: I like the bands I just mentioned, and I wish we could unite on this ideological ground, not the opposite. Another thing: some songs, aside from their stance, aren’t groundbreaking art by themselves. I feel like if someone wrote a simple three-chord song with the main theme “death to fascism,” it would be universally accepted, regardless of the music or lyrics. If we took the anti-Nazi stance out of Dáša’s Kazisveti, we’d be left with a simple nursery rhyme based on rhymes like “hajloval-narezal” and five basic chords. If we swapped the lyrics for something generic, like taking out the trash, I’d be curious how many people would remember it. Sure, beauty lies in the listener’s ear, and someone might argue that the topic adds beauty to a song — but why not place equal emphasis on content and form? I’m not begging for attention or kindness, but I wish we wouldn’t splinter over nonsense. Remember Svätopluk’s rods.
Recently, as Matej Tále, I opened for Mucha at Garáže in Bratislava. Mucha is a great girl — spontaneous, wild, direct, passionate — she tore two strings like nothing. But the main character of this story is Kubo Ursíny, who came with a crew. They lay in the grass, smoked, and drank. After the concert, a chaos erupted in the garage: one of the sound guys played Smells Like Teen Spirit on drums, someone else on guitar, and the rest just jumped, kicked, and hit stuff like percussion. A basically primitive song turned into a whirlwind of madness and fun.
Here appeared the son of one of Slovak music’s giants, the son of the guy who played with Jaro, heir to the Slovak art-rock throne. He somehow got two glass bottles and started smashing them together, joining the wild orchestra with interest. I stared at him and asked, “Kubo, do you hit up these decadent events?” “Of course,” he said. Shortly after, we sat on the asphalt playing guitar, spitting out nonsense from Pixies to Elán, and Kubo, having stepped away a bit, came back somewhat shyly to ask if we could also play Zelený tulipán. Take whatever lesson you want from that.
In your opinion, what advantages did bands starting in the ’90s have compared to today, and vice versa?
In the ’90s, live shows weren’t simulated like they are now on YouTube. It was much more natural to go to a concert on a Friday, and you often didn’t even know who was playing. Also, there weren’t so many touchpoints between fans and bands: back then, it was just concerts, radio, and maybe TV; now it’s all kinds of social networks and websites. Today, you need to be a universal jack-of-all-trades to push your band: you should know content creation, social media management, and a bunch of other stuff — editor, graphic designer, lyricist, marketer — all without pay.
On the other hand, you can become known from your living room. It’s not necessary to tour to get recognition — feeding the internet with the right content in the right form is enough. With Marhule, we set up a lean band model. We do everything at home, almost no costs: DIY punk like hell. We record in a home studio, I shoot and edit videos, make merch, practically spend no resources except things like vinyl. We rehearse rarely — no need for more. It’s a very pleasant and efficient culture. As of September 2020, we’ve played only nine shows with Marhule, but based on track plays, we can create the impression of an active band. That’s the power of the internet — an advantage compared to 2006. Not to mention the significance of online during the pandemic.
Which sound (studio, album/band), artwork (album cover), and music video in the local scene impressed you the most? (past/present)
I love quiet, dynamic recordings where you can hear every degree of force and intensity, especially on drums — from pianissimo to fortissimo. Colored, sensitive recordings like that existed in rock, e.g., Led Zeppelin; modern neo-psychedelic bands like Goat follow this approach. I don’t really know who on the local scene comes close; I don’t know any band in this style.
As for arrangements, I like Korben Dallas’ sound — sensitivity and dynamics are just right. Darkness Positive meets similar criteria. I hate dull, barnyard-like guitar and drum sounds, as if some drunk guy were hammering a vise while sawing an oak log in half.
I admit — I don’t follow artwork much. Among what I’ve seen, I can praise Catastrofa: Boris is a skilled illustrator and director, especially the clip Ja som spokojný. The most distinctive style belongs to Čad, with “modeled” covers using photographed dolls and other models; the best is probably the one from Ťažký kov. I also like the DIY style of albums by Dáša/Rúbanisko.
Interesting story/stories from band life? How high did you reach on the decadence scale?
My bandmates are both introverts, and we’ve played very few shows, so funny stories are scarce. Our roadie Rudo causes the most havoc. Marhule are, in terms of human resources, wonderfully compact: among four people in the van heading to a show, you have a producer, lighting guy, cameraman, photographer, and sound engineer — the last three roles handled by Rudo. He can set up the band, take photos, and shoot video on command. Back home, I automatically get a pile of quality audiovisual material from the show to process.
Rudo is multifunctional, and during his duties, he manages to get totally drunk to the point of rage. Most of the emerging folklore is based on observing Rudo decline into human form and transform into a monster, until you find him lying in the middle of a road somewhere outside Bánovce nad Bebravou. He said he dreamed his whole life of being someone’s roadie — and now he’s living that dream.
Music album, book, movie, series, computer game, tattoo studio, and beer you recommend and why
Album: Besides the ones already mentioned, try Microtonal Banana by King Gizzard & The Lizard Wizard with quarter-tone fretboards. A truly interesting experience.
Book: If you want a dose of ideology and a “life-changing experience” in the form of a gripping and realistic quasi-novel, pick anything by Åsne Seierstad. She wrote about Breivik or a Somali father who went to find his daughters in ISIS territory. Told in first person. Groundbreaking format and incredible content.
Movie: At the Junktown festival, they screened The Matrix in an abandoned missile silo. You’ve probably forgotten how timeless this film is — watch it again. Ideally in a fallout shelter.
Computer game: I don’t play games; I don’t have time. But occasionally I indulge the urge to blow something to bits with a sawed-off shotgun and stick a finger where some zombie once had a head. If you’re looking for “old-school carnage,” download Blood. It’s probably the best Build Engine shooter (sorry Duke) and maybe one of the best FPS games ever. If you want to turn into a total maniac for half an hour, spewing napalm everywhere, Blood is exactly what you need. If you want to see what the Build Engine can do in 2020, you can try Duke Nukem’s cousin, Ion Fury.
Tattoo: I don’t have one yet, but I will.
Beer: I’m a long-time abstainer, so I can’t recommend any right now.
What are your music/creative plans or unrealized dreams for the future?
Don’t even ask. I have so many plans I honestly fear one lifetime won’t be enough. Right now I have three active projects: Kýbel Mačiek, Marhule, Matej Tále. Soon I’d like to add a nine-member inclusive ecumenical superband called Noeho Kanoe with a playful-critical repertoire about the achievements of the Catholic Church across history.
Next up is an individual electronic project that might even cross Central European borders. With Matej Tále, I’d love to tour the historical territory of the Polish Kingdom under Bolesław the Brave, including the areas of Czechia and Slovakia. Who knows what else will come up. I also have a few Russian songs for ukulele under the pseudonym Lev Ukulelev. My dream is to play once in Norilsk.
Which local/foreign event is your favorite and why?
If you mean a music event — I fell in love with Punkáči Deťom at home, not just because I work backstage as stage manager and help with PR. By 2020, it would have been my fourth year at this festival. In 2019 it expanded into a real festival with two stages and a supporting cultural-social program. A beautiful event with the potential to attract several thousand visitors and an important forum for underground bands.
As for abroad: I’ve already mentioned the Junktown festival. Check out photos — better yet, watch the video — otherwise your brain won’t handle it. It’s phenomenal, at least of European if not global significance. It’s a reconstruction of a town built on the ruins of a nuclear apocalypse, inspired by the cult game Fallout. For three days, you become a resident of Junktown, just out of a fallout shelter, wearing whatever survived the blast. Enthusiasts built a unique “new, worse world” on the site of a former missile base near Prague. Junktown lives in several parallel worlds: visually stunning, culturally active with concerts and performances, you can fight, or take a more romantic approach and complete quests. It also functions as a socio-economic experiment: Junktown has its own currency — bottle caps, essential for everything, while food and drink are paid in crowns. You barter, negotiate, win or lose at the casino, meet people, complete quests to fully enjoy the post-apocalyptic world. The festival has several ethical and safety rules, all boiled down to one: DON’T BE AN ASSHOLE. And miraculously, it works. One in three people carries either a knife or spikes from a twisted post-apocalyptic costume, yet nothing bad happens. Nobody wants to ruin the experience; everyone values this bizarre constellation above all. Maybe this principle of balance and mutual respect (even with a parallel currency) could inspire certain types of social organization. Could crypto-anarchy be knocking at the door?
Anyone on the local scene (active or inactive musician) you’d like to interview for Jablká ďaleko od stromu?
I’d like to see what Jan Jazvec from Brizolit is hiding under the lid. I also think the band Jób deserves space. An interesting correspondent could be Majka, active on both sides in Tribute to Freedom and Bijouterrier. I’d also be curious what the band Rumaska eats for lunch.
Motto/favorite quote or closing message
A grain of wisdom from Jordan Peterson:
"Faith is the realization that the tragic irrationality of life must be balanced with an equally irrational devotion to the fundamental goodness of Being… you act as if existence is justified by its goodness."
In Junktown style: DON’T BE AN ASSHOLE. But if you are, SPREAD LOVE, YOU ASSHOLE (title of an upcoming Marhule single). Ten commandments compressed into two items.
Honest postscript: I didn’t expect an invitation to this format. I appreciate it and thank you.
No comments:
Post a Comment