1 Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Volám sa Miňo, ale keďže sme v kapele dvaja a nebavilo nás otáčať naraz hlavu, keď niekto zakričal naše meno, na sociálnych sieťach figurujem pod handlom Jason Krueger. Inak som bežný smrteľník, nepraktizujúci satanista, korporátny otrok a 3-násobný otec. Od 14-tich sa snažím hrať na gitare (a stále to neviem), neskôr pribudla basa. Od detstva / puberty ma to ťahalo k veciam, ktoré moji ‘normálni‘ rovesníci považovali za ‘divné‘ (disonantná hudba, okultizmus, rotten.com, nadprirodzeno, sérioví vrahovia, abúzus…). Preto mi práve hudba poskytla tvorivý outlet, v ktorom som mohol (a stále môžem) byť sám sebou bez akýchkoľvek kompromisov. Koncom roka 2024 sme vydali s mojou kapelou Underdose album TILT a posledných pár dní / týždňov ma to príjemne zamestnáva. Promo, merch, koncerty, vizuály. A občas nejaký ten rozhovor. (smiech) Úprimne, takýto druh zamestnanosti mi sebecky pomáha dočasne nemyslieť na ten nástup Armageddonu, ktorého sme nechcenými účastníkmi.
2 V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
Fúha, toho bolo veľa, ale nič z toho nepresiahlo úroveň lokálnej popularity. Mojou alma mater bola nitrianska kapela Fallin‘ Lift (AKA Do Not Ask AKA D.N.A.), taký na cca 18r. chlapcov celkom oduševnený a relatívne solídne znejúci mix grunge stoner punk rocku a Outcesticide-ových coverov Nirvany. Začiatok živého aj štúdiového hrania s fungujúcou kapelou. Hral som najprv na gitaru, ale keďže som ako gitarista za veľa nestál a basák nám odišiel do Peorth (ktorí fungujú doteraz), tak trochu z núdze som prešiel na basu - a v tom som sa úplne našiel. Na base som ďalej fungoval v Slobodnej Volbe - taký alkoholický, veľkohubý, anti-systémový HC punk. Stihli sme si zahrať s Rozporom v Oblude, raz takmer aj s Davovkou, a aj sa dostať do pozornosti náckov a na ich nejaký uplakaný newsletter. Muzikantsky mi Slobodka pomohla osmeliť sa na base, pri nahrávaní v štúdiu a niektoré koncerty (resp. ‘afterparties’) by boli na samostatný rozhovor. Trochu mi to časom prestalo stačiť po hudobnej stránke, ale chalanom som za tých pár spoločných rokov veľmi vďačný. O pop-rockových “letných brigádach” sa rozpisovať nebudem, pozvánku do Bijouterrier som odmietol (čo stále beriem ako vrchol svojej hudobnej zásadovosti), a punkovú basu som nedávno zavesil na klinec v Godnoise po 2 neodohraných koncertoch, keď napr. polovica kapely nestihla prísť načas na festival... (smiech) Gitaru som tak nejak zanedbával, až kým neprišlo hranie s Nemotou, čo bola dovtedy suverénne najtechnickejšia a najnáročnejšia výzva. Skúšky mali často nádych gitarových lekcií, čo do veľkej miery znovu nakoplo môj záujem o hranie, ale trochu tomu chýbala živelnosť a spontánnosť (najmä v porovnaní s totálnym bordelom, hraničiacim až so sprostosťou Slobodnej Volby a Fallin’ Lift). Chvíľku som zaskakoval u post-metalových kamošov Mudhole, ktorí boli mojím premostením a zasvätením do Bratislavy ako takej (keďže som pôvodom z NR) – DK Lúky, Randál, skúšobne v Istrocheme, prvé spoločné splitko a prvé spoločné SVK turné s Underdose, čo bola z väčšej časti práve opísanej histórie moja primárna kapela a fugujem v nej doteraz.
3 Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
No tak v tomto som veľký boomer. Hrám cez oranžovú stenu, hore Thunderverb 200, dole 4x10”. V ére masívnej hudobnej digitalizácie a minimalizácie je 30-kilový, 200-wattový, celolampový aparát silný statement. (smiech) A práve tým je pre mňa zaujímavý, taký absolútny old school. Ak by sme hrávali aktívnejšie, asi by som riešil modeling amp, náš druhý gitarista Miňo už prešiel na Cortex, ale som starý kkt v tomto. [Paradoxne, dávno pradávno, keď som nemal ani na Moonky 10ny, nieto ešte na aparát, sme s Fallin‘ Lift hrávali cez Digitech RP50 rovno do mixu. Zvukári nás mali za to veľmi radi (“To sú tí, čo idú naprámo!”), vskutku nadčasovosť…] Na koncerty so sebou ešte vláčim 80x40 pedalboard. Tam by si tiež nenašiel žiadne fancy butique kúsky - BOSS DD-7 delay, TC Hall of Fame reverb, Gerhat vibe, Whammy na dives – squeals, Wah ako taký blast from the past, BOSS EQ, TC Sentry Noise Gate (4 cable method noise gate je často nedocenená súčasť pedalboardu) a Swollen Pickle fuzz. Ako primárnu gitaru používam ESP LTD Deluxe Viper-1000, zaľúbil som sa do tej gitary skrz Rebu Meyers z Code Orange a je to presne to, čo pri Underdose potrebujem. Spoľahlivá sekera, 2 humbuckre, 2 poťáky, locking tuners, pohodlný krk, struny cez telo, žiadne fancy zbytočnosti, len poriadny kus dreva. Kým som sa ustálil na tejto, hral som na PRS Single Cutoch, Jackson American series, dosť dlho na Epiphone Les Paul Custom a bezpočte lacných entry level gitarách. Ostatne som začal objavovať barytóny (vyhovuje mi to viac ako 7/8 strún), posledný prírastok mám Ibanez RGIB21 a poškuľujem po RGRTBB21. Nikdy som nemal potrebu mať gitaru za desaťtisíce, nie som nástrojový onanista. Kvalitný nástroj nemusí stáť ‘4 platy‘, rovnako taký nástroj z teba automaticky neurobí dobrého hudobníka.
4 Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
Náš najnovší album sa volá TILT a vyšiel 26. decembra 2024. Vznikal v spolupráci s Martinom “Bakym“ Bakošom, vynikajúcim gitaristom a talentovaným zvukovým inžinierom. Nahrať sme všetko stihli ešte v bývalom SMT štúdiu v Bernolákove (medzičasom stihlo prestať existovať), s postprodukciou a mixom sme pokračovali priamo u Bakyho v nových priestoroch na Kramároch. Master robil Boris z High Five Mastering, s oboma chalanmi sme už predtým spolupracovali a opäť boli maximálne ústretoví a profesionálni. Napriek tomu album vznikal pomaly, celkom bolestivo a stalo sa počas neho toľko vecí, že ani neviem, kde začať. Pôvodne sme si všetky gitary nahrali svojpomocne, V SMTčku sme chceli už len nahrať bicie a vokály. Na tretí deň nahrávania som už do štúdia neprišiel, narodila sa mi totiž dcéra – 1.5 mesiaca predčasne a za celkom dramatických okolností. To bol vážny sled udalostí a emócií, jeden moment robíš zvyšnému osadenstvu poopičnú kávu, potom zrazu zazvoní telefón a o hodinu neskôr máš dieťa. A skvelý začiatok nahrávania! (Naštastie všetko dobre dopadlo, len to skomplikovalo náš štúdiový plán). Následne sme zistili (rozumej Baky nám vysvetlil), že musíme prehrať všetky gitary, takže po vokálnych sesiách prišli letné dovolenky v štúdiu (niekto chodí na týždeň k moru, ja do Bernolákova, cena bola zhruba rovnaká). Veľmi som si ten čas užil, s Bakym sme perfektne fungovali ako tvorivý team, ako vždy mi pomohol sa hecnúť a prekonať sa či už gitarovo, alebo vokálne. A keď sa zdalo, že by sme už mohli byť pomaly hotoví, skončil som po pár jazdách sanitkou, po x kanylách, jednej lumbálnej punkcii a po nekonečne pripadajúcich klaustrofobických magnetických rezonanciách s diagnózou nevyliečiteľnej, degeneratívnej, progresívnej choroby centrálnej nervovej sústavy – sclerosis multiplex. Vyrovnať sa s tým nebolo najľahšie, a ani nehovorím o tom, ako to ZNOVA posunulo nahrávanie do neurčita. Prvé mixy som počul ležiac na ‘Miczke‘, čumiac do stropu nemocničnej izby, bez istoty, či vôbec niekedy ešte budem schopný tie skladby odohrať naživo. Ale nakoniec som sa pozbieral, Miňo, náš druhý spevák / gitarista medzitým drajvoval mixing a pomaly sme začali s masterom. A aby sme celý tento bizarný tvorivý life cycle uzavreli, pochoval som si otca 2 mesiace pred tým, než sme TILT definitívne vydali. Summa summarum nám to trvalo bezmála 3 roky, čo je extrémne dlho. Ale občas mám pocit, že to skôr ani nemohlo byť a že všetko malo svoj čas a dôvod.
5 Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
Jednoducho – život a momentálny okamih. Hudba je taká estetickejšia, metafyzickejšia matematika, a tá je všade okolo. Zložil som riff na základe prelínajúcich sa sirén dvoch sanitiek predierajúcich sa upchatou ulicou, z rytmického dunenia kolies diaľkového autobusu cestou niekam za niekým. Väčšinou sa za riffmi snažím vidieť / počuť emóciu a spájať ich do koherentného, kohézneho celku, ktorý myšlienkovo definuje text. Tu pri písaní využívam intuitívnu introspekciu a sebareflexiu, exploráciu svojich duševných stavov, odetú do laškovania s morbídnosťou, cynizmom a úprimnosťou. Moje skúsenosti píšu moje texty. A občas ma iné, už existujúce dielo zaujme alebo poznačí natoľko, že sa rozhodnem otextovať môj dojem z neho. Vo všeobecnosti moje texty nemajú tendenciu kázať, ohurovať, zachraňovať svet. Sú to skôr meditácie nie úplne šťastného, či optimistického muža o bytí a o vyrovnávaním sa s ním.
6 Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
Je ich viac, každá z iného dôvodu. ‘Fake Eyelashes’ je taký skeptický love song, skladba o toxickom vzťahu, a je to asi najlepší príklad synergie môjho a Miňovho písania – každý sme mali rozpísanú hudbu, text aj hlavnú myšlienku, a keď sme ich spojili, mali sme hotovú skladbu, ktorá ale hneď znela súdržne, celistvo. A ešte som si dovolil v nej struhnúť tribute Petrovi Steelovi a T0N, posledný riff je vlastne moja interpretácia klávesového motívu z ‘Requiem for a Soulless Man‘. Text v ‘HumAnimals’ je epistolárna koláž o zákopových hrôzach 1. svetovej vojny, pozliepaná z listov a básní francúzskych vojakov z vojnového frontu. ‘Serendipity’ je pravdepodobne môj najúprimnejší a najosobnejší text vôbec o vyrovnávaní sa s odcudzením sa od mojich dvoch synov. Je pre mňa vždy masochisticky katarzické revať ich mená do mikrofónu. ‘Swansong’ je zhudobnený body horror, taká malá hudobná pocta Davidovi Cronenbergovi. Je o tom, ako si vykopeš svoju vlastnú mŕtvolu a pri pohľade na bujarý rozkvet rozkladu s ňou vedieš dialóg o tom, aký život ste vlastne žili. Vo svetle mojej diagnózy pre mňa tento text nadobudol nový rozmer, ako keby som ho napísal v budúcnosti. Dožil do neho. A nakoniec ‘Senseless Blackness’, asi naša najtemnejšia skladba, o hľadaní niečoho v ničom. O hľadaní konca. Núti ma myslieť na môjho otca, na jeho hľadanie.
7 Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Duša, resp. originálna myšlienka skrývajúca sa pod tónmi. Je X talentovaných hudobníkov, konkrétne napr. gitaristov, pri ktorých úplne žasnem z ich techniky, s akou ľahkosťou hrajú niečo, čo ja asi nikdy v živote nebudem schopný ani napodobniť. A predsa – ak to nie je zasadené do väčšieho tematického celku s určitým významom a myšlienkovým presahom, je to iba nástrojová masturbácia. Z podobného dôvodu mi nie sú príliš blízke ani revival / tribute kapely. Je to taká hudobnícka travesty show, čo svojím spôsobom nemá ďaleko od lounge kapely niekde na svadbe alebo na parníku.
8 Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Mám chuť povedať absolútne nie, ale asi to nebude take jednoduché. Ľudia zostali extrémne tenkokoží, cítia sa špeciálni a nedotknuteľní. Jačia a ukazujú prstom pri najmenšom náznaku krivdy. Lenže umenie je ideálny nástroj na vyjadrovanie (seba, kritiky, sebakritiky…) a pokiaľ neobmedzuje niekoho na jeho osobnej slobode, nie je dôvod ho limitovať. A ak je umelcovým zámerom poukázať na niečiu špinu za nechtami, a nebodaj trafená hus zagága – voila, mission accomplished! Umenie je samozrejme predmetom subjektívneho vkusu a nemusí (nebude) sa páčiť každému. V tom prípade je ale na mieste otázka, či je vhodné míňať svoj drahocenný čas na niečo, čo sa mi nepáči. A ako všetko, aj interakcia umelec <–> recipient je subjektom tolerančnej rekurzie – kto je ten nedostatočne tolerantný? Umelec, lebo sa pýta nepríjemné otázky? Recipient, lebo mu tie otázky prekážajú?
9 Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Pred asi 12-timi rokmi sme s Underdose dostali ponuku zahrať si v Camden Underworld. Tak sme si zbalili gitary a nasadli do dodávky. Išli sme tam siedmi, asi 24h vkuse. A na colnici v Doveri sme sa stretli s Five Finger Death Punch (škoda, že sme radšej nestretli niekoho iného). Boli sme ešte relatívne neskúsené uchá a celkom posratí z toho všetkého, ale nakoniec to bola jedna z našich najpamätnejších koncertných avantúr a cenné vykuknutie mimo československý chotár. Videl som prvýkrát, ako funguje high level profesionálny event management, boli sme odkázaní sami na seba. Nervóznejší som bol asi len pred live hraním v Headbanger_FM, ale koncert sme dali najlepšie, ako sme vedeli. Škandinávsky vyzerajúci dôchodcovia nás chválili (extrémne elementárnou angličtinou samozrejme, my im predsa viac rozumieť nemôžeme), random crackhead chcel ‘krvácať našu hudbu’ (“I wanna bleed your music” je asi najväčší kompliment, aký sme kedy dostali), koketné pokérované goth girl barmanky sa na nás celkom dobre bavili. Malý bezvýznamný koncert pre Londýn, veľká vec pre nás štyroch kktkov z Nitry.
A čo sa týka dekadencie – raz sa mi podarilo zaspať počas vlastného koncertu ešte s Fallin’ Lift. Nejak mi v ten večer chutila vodka a nechutil svet, exoval som počas hrania dvojité panáky, až som z toho zalomil - postojačky, hlavou opretý o bedňu, obohacujúc naše skromné publikum o konštantný layer gitarového feedbacku. Chalani dali ešte pár skladieb a rozhodli sa to radšej ukončiť. Zobudil som sa po koncerte, v prázdnej koncertnej miestnosti, odložený spolu s pobaleným aparátom. Vtedy som si tak nejak začal uvedomovať, že mám problém s pitím. (smiech) Jaaj a raz sme zabudli bubeníka v podniku, kde sme noc predtým hrali koncert. Ten sa zobudil na druhý deň sám v zamknutej krčme, otvoril si fľašu whiskey a nakoniec mu prišli odomknúť policajti aj s majiteľom.
10 Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Samozrejme pobehať nejaké pódiá s Underdose, do TILTu sme investovali toľko času a samých seba, že chcem, aby tú hudbu bolo počuť. Ktovie, možno sa zavrieme na 2 týždne do dodávky a prebehneme sa po blízkej Európe. Okrem toho sa snažím rozbehnúť bočný projekt, cez ktorý chcem realizovať vlastný materiál nehodiaci sa do, resp. príliš nerezonujúci s ostatnými členmi Underdose. Taký introspektívny doom – sludge, dizonancie, trocha blacku, slovenské texty, zrozumiteľný spev. Plus hrám na base v jednom dad-grunge-punk-rock-fusion ansámbli, s ktorým ešte nemáme dosť materiálu na koncert. Niečo spáchať spolu s nimi by bol veľmi pekný, realistický cieľ. Som už príliš starý, aby som mal naivné sny o celosvetovej rock n’ rollovej sláve. A možno ešte napísať a svojpomocne vydať nejakú hororovú prózu, veľmi sa mi zapáčil formát 100 slov na príbeh, je to také výživné médium. Ale to sa mi podarí asi až na dôchodku...
11 Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
Úprimne – nie. Ale skôr, než človek začne obviňovať scénu, mal by začať pekne od seba. Svojho času sme sa jej súčasťou určite cítili, ale nejak sme sa ako kapela zasekli, z rôznych, čisto ľudských dôvodov. Full time zamestnania, iné voľnočasové priority, sem-tam nejaká tá Yoko Ono, hypotéky, deti. Prestali sme tvoriť, neskôr aj skúšať. Z 1-2 koncertov mesačne sa stal 1 ročne a de facto sme prestali existovať. Medzičasom sme zostarli, možno trochu zmúdreli, určite trochu viac oplešiveli a snažíme sa o aspoň čiastočný reštart. Je to kurva ťažké, ale opäť – nedá sa začať inak, než od seba. Nikto nám nič nedlží. Tvoríme už viac cielene, snažím sa rozhodiť koncertné siete, cheme hrať, kde sa len dá a dúfame, že to niekde niekým zarezonuje. Všetko je v našich rukách a je to celkom oslobodzujúci pocit, nemáme čo stratiť. Výsledok sa určite dostaví, len dúfam, že nebudem musieť ako minulý rok rušiť už dohodnuté akcie kvôli ¼ roku na PNke. Strašne nás to spomalilo.
12 Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre UG scénu?
13 V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Tieto 2 otázky ti spojím dokopy, pretože v 1990’s som viac ako domácu UG scénu sledoval Transformerov a Ninja korytnačky... “Staré časy” pred digitalizáciou a internetom a dnešná doba majú svoje špecifiká, ktoré ich jasne definujú, rozlišujú a sú zároveň ako ich výhodami, tak ich limitmi. Staré kapely si nevedeli samy nahrať plnohodnotné demo / album v domácom štúdiu, poslať ho na Floridu na master a zavesiť na internet, kde si ho môže pustiť hocikto, kdekoľvek, kedykoľvek. Museli sa prestrihať metrami pásky, osobne si vybudovať fan base, z ruky do ruky posúvať demo kazety. Kapely si nevedeli pohodlne cez internetový obchod kúpiť gear svetovej kvality, nájsť si online fórum, kde ti x audifilov vie dať odpoveď / návod na akúkoľvek otázku. Ten proces bol miliónkrát ťažší, zdĺhavejší, ale o to ľudskejší, trvácnejší a v podstate kapele stačilo ‘len’ hrať dobrú hudbu.
Jedným z mojich hudobných top objavov za 2024 sú Skinwalker – lo-fi cyber-grind duo z Aljašky. Našiel som na nich referenciu v jednom článku, 1 klik a už som počúval ich album. Na 90-te roky ťažké sci-fi! Ale na druhej strane to prináša veľké odosobnenie sa od interpreta. Je ich toľko, a tak talentovaných, že sa nedokážeš sám bez určitej formy digitálneho kompasu a sociálneho promo-filtru ani zorientovať na scéne. A tu nastáva komplikácia pre kapely. Jednak je latka už aj vďaka kolektívnemu online vedomiu extrémne vysoko, ale zároveň ti dnes jednoducho nestačí hrať dobrú muziku. Musíš byť schopný navigácie online priestoru a vedieť sa spojiť so svojím cieľovým publikom, osloviť ho, dostať sa mu pod kožu, aby si ťa niekto vôbec všimol v tej záplave materiálu. Manažment sociálnych sietí a ‘predávanie sa’ často nemá s hudbou už nič spoločné a práve tu veľa viac-či-menej talentovaných hudobníkov zakape. Čo je škoda.
14 Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes? Ktoré ti naopak lezú/liezli na nervy?
Ako decko a adolescent som si dosť fičal na SK punku. Davovka, Zhoda Náhod, Konflikt, staré Slíže, Grimasy. Ale dnes už punk absolútne nepočúvam. Postupne som prešiel na komplexnejšie, tvrdšie žánre. Cez šťavnaté, funkoidné, grunge-metalové riffovačky (Andrejground, Desert Witch, Calex de Luxe, starý Acornhoek, Neon Union) až po objavenie slovenského metalu (Lunatic Gods, Abortion, Dogma Inc. …). Spomínam si, ako som bol raz úplne mimo z Kamorthonu, resp. z ich vtedajšieho gitaristu. Normálne si ma touto otázkou prinútil otvoriť svoj dávno zabudnutý profil na Bandzone.cz! (smiech) Ty vole, prechádzať tými CZ/SK kapelami je riadny blast from the past... Nikdy mi nejak nerezalo ska (paradoxne Polemic je kapela, ktorú som videl asi najviackrát v živote, lebo boli na úplne každom viackapelovom evente / festivale na ktorom som sa ocitol asi do roku 2010) ani kapely založené na imidži, snažiace sa maximálne tak napodobniť svoje hudobné modly, neschopné priniesť čokoľvek originálne, svojské, mimo vychodených chodníčkov. A nerezali mi ani gotické červenovlasé sukuby v korzetoch. Za mikrofónom. (smiech) Našťastie dnešný SK UG dokáže úplne bez problémov konkurovať zvyšku sveta, len mám občas pocit, že tu máme dokopy 5 kapiel, v ktorých sa strieda 10 muzikantov. Aj (metaloví) promotéri by niekedy mohli dať šancu menej známym kapelám. Chápem, že je to pre nich biznis a robia to pre peniaze, a že bežnému poslucháčovi asi stačí vidieť / počuť to isté, ale zabíja sa tak progres.
15 Počas pandémie sme zažili spomalenie a izoláciu, v rámci ktorej sme chodili na ilegálne koncerty a vážili si všetko čo vznikalo - dnes sme späť vo svete kde je pretlak koncertov, novej hudby - ako si vnímal ten čas spomalenia ty a nechýba ti aspoň trochu?
Pretlak novej hudby a talentu vo všeobecnosti je šialený, až do takej miery, že ma prinútil novú hudbu príliš nesledovať, dokonca sa jej vyhýbať. Nejaký divný FOMO syndróm, že ak nemôžem poznať všetko, nechcem radšej poznať nič. V tom bol lockdown svojím spôsobom ‘fajn’, nič sa (oficiálne) nedialo, nič som nezmeškal, človek hnil doma. O to viac som si užil ten pomalý návrat do normálu, prvé outdoorové akcie s pivom v ruke, a celkovo to vo mne prebudilo chuť znova niečo robiť, tvoriť a spoznávať. A keď som sa konečne ako-tak zorientoval, bol som prinútený spomaliť znova, tentokrát zo zdravotných dôvodov. A paradoxne, malo to celkom podobný účinok ako ten lockdown. Uvedomil som si, že byť všade a vždy jednoducho už nedokážem a zbavilo ma to strašne veľa stresu. A to mi dovolilo si znovu užívať novú hudbu, aj keď som v nej trochu viac selektívny.
16 Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
Keď sa niekto sám pasuje do role hlasu generácie bez toho, aby si to generácia vypýtala. Vtedy to celé pre mňa začína byť v lepšom prípade excentrický ego trip, v horšom prípade plytká komédia surfujúca na pseudo-intelektuálnej vlne povrchného, konzumného odpadu a pátosu. Kýbel sračiek.
17 Čo ťa na domácej scéne serie?
Serie ma, že si tu kapely závidia 5 a pol fanúšika, že ego predchádza talent. Serie ma, že ti klub, ktorý sa hrdo na sociálnych sieťach pýši tým, ako by bez neho neexistoval underground, ani len neodpíše na niekoľko emailov, keď u nich chceš zorganizovať UG akciu. Serie ma, že sa kvalita kapely posudzuje na základe počtu followerov na instagrame. A že pokiaľ nie si súčasťou prominentného klubu, máš jednoducho smolu. (O mainstreame samozrejme ani nebudem hovoriť, Slovenská Okrádačsko-Zlodejská Aliancia a marketingovo-hudobní dinosauri sú úplné zlo.) Slovensko je tak malá krajina a tak malý hudobný trh, že by tu kapely mali jednoducho držať spolu a vzájomne sa podporovať. Vedomo, inteligentne tvoriť a udržiavať scénu a umožniť mladej krvi, aby mala kde prúdiť, koexistovať s, a učiť sa od, etablovanejších mien. A ako protislužbu im omladzovať fanbase. Hlavne nedovoliť egu a prchavej vidine pseudo-slávy zbytočne páliť mosty. Ale, slovami klasika – don’t hate the player, hate the game...
18 Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Nie som megaloman, pre mňa je každý event na Garážach (v podstate ktorýchkoľvek, ale primárne pod Prístavným mostom) dôvodom na radosť. Ak sa ma niekto zahraničný pýta, ktorá je najlepšia venue pre alternatívne koncerty v BA, bez váhania vždy hovorím ako prvé Garáže. Nádych slobody, malá oslava undergroundu, DIY prostredník do tváre hudobného konzumu. Taktiež klubové leto v Bratislave má (teda aspoň do lockdownu malo...) svoje čaro. Vidieť veci ako Helmet, Code Orange, Converge, Turnstile atď. v nie úplne narvatých, vcelku intímnych priestoroch priamo v meste – pre autistického introverta ako som ja nezostáva nič iné, ako chrochtať blahom. Čo sa týka väčších, outdoorových akcií, mám strašne rád nitriansky Lomoz na Hideparku a, celkom logicky, Brutal Assault – bezkonkurenčne najlepší metalový fest v Európe. Tiež ma teší stále viac a viac malých DIY UG festov na Slovensku – Burn fest, OHY fest, FFUD fest... To je presne to, čo buduje komunitu a čo tu treba.
19 Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Drogy. (smiech) Naozaj neviem, čo by spájalo umelcov napriek celým žánrovým spektrom viac, ako obľuba v úniku do chemicky obohatenej reality. A čo sa týka rozdeľovania, tam sa nanešťastie fantázii medze nekladú. Niektorým stačí už len existencia žánru ako takého. Nenavídim žánrové škatuľkovanie, je to také zbytočné, pseudo-žurnalistické, taxonomické zlo. Konkrétne s Underdose na to dosť doplácame – jednak my v podstate nevieme, čo hráme, a najradšej necháme poslucháča, nech si spraví vlastný záver. A keď už sme nútení niečo vybrať (na poster, na web, kamkoľvek), musíme takticky uvažovať, čo tam dať, aby sme sa nestrelili do nohy. ‘Cui bono’, pýtam sa vždy v takejto situácii. Keď si hodíme pod meno “grunge”, metláci ohrnú nosmi. Keď nebodaj “progressive”, fajnšmekri budú sklamaní, že nezahrali druhí King Crimson. Na doom nie sme dosť cyklickí, na stoner málo zhúlení atď atď.
20 Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa v súčastnosti zaujal najviac ?
Jednoznačne Hecatoncheir a ich debut Nightmare Utopia. Od zvuku cez žánrový blend (nemám príliš rád čistokrvný black metal, ale ako “okorenenie” disharmonického sludgeu a deathu funguje na 666%), Lovecraftianskú tematiku až po cover art a inteligentné promo, na ktorom si zjavne dali chalani záležať. Jediné minus je, že nehrávajú častejšie... Plus post-metalisti h m o t a, netrpezlivo čakám na ďalšie štúdiové nahrávky. Ako live act určite Wine Fault a Small Town Life – obe kapely poznám a sledujem už dlhšie, ale videl som ich po dosť dlhej dobe hrať v Nitre v Uránii koncom minulého roka a bol som celkom unesený ich hudobnou evolúciou. Kapela sa stane sama sebou, keď začne mať v pi@i, a to bolo presne to, čo som z nich (v dobrom) cítil. Klip? Vojdi – Granadír. Tu by sa ten malfpi@izmus dal priamo krájať, rovno s krumplami na denku. A bez zapnutého digestora.
21 Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
Fuuuu, v týchto kategóriách veľmi ťažko vybrať iba 1 odporúčanie... Čo sa týka novej hudby a objavov minulého roka, rozhodne ma najviac bavil Chat Pile – Cool World. Strašne ma teší, že aj 40-roční fotri vedia byť relevantní. O nejakej extra inovatívnej originalite sa tu asi nedá hovoriť, ale je to pre mňa krásny blend mojich formatívnych zdrojov inšpirácie – KoRn, Helmet, The Cure, s kitchen sink realistickou lyrikou, so svojským prednesom a ešte svojskejším zvukom, ktorý sa z lo-budget núdze stal lo-fi cnosťou.
Z non-fiction kníh by som spomenul A Mother’s Reckoning od Sue Klebold. To meno pravdepodobne nikomu nič nehovorí, ale streľba na strednej škole Columbine v Colorade z 20. apríla 1999 možno už hej. Autorka je (bola?) matkou Dylana Klebolda, jedného z dvoch útočníkov, ktorí majú na svedomí 13 vrážd a 2 samovraždy. Školské streľby (aj keď v Columbine išlo skôr o nevydarený bombový útok) sú z nejakého divného dôvodu súčasťou americkej (pop)kultúry a niečo na tom extrémne dráždi moju morbídnu zvedavosť (à propos, bola to priama inšpirácia pre našu ostatnú, zatiaľ nedokončenú skladbu). Táto kniha je ale o psychologickom aspekte celej tragédie z pohľadu matky, ktorá sa snaží zistiť, kto vlastne bol jej syn a prečo urobil to, čo urobil, a ako sa vyrovnať s vinou a smútkom. Či sa to autorke podarilo je jedna vec, ale ako viacnásobný otec som tu našiel veľa postrehov, výkričníkov a návodov, ako veci (ne)robiť. A ako synovi, ktorý mal tiež raz 17 a nenávidel svet, mi poslúžila ako vstup do introspektívnej psycho-analýzy a pomohla mi lepšie spoznať samého seba. Vôbec som to od tejto knihy nečakal, o to viac ma to zasiahlo. Čo sa týka menej realistickej literatúry, musím aspoň letmo spomenúť Books of Blood od Clivea Barkera. Barker je horrorový úchylák par excellence a už 40 rokov dozadu otváral témy, ktoré sú dnes (naneštastie z nesprávnych dôvodov) trendy.
Milujem horrorové filmy, som trochu dobrovoľne zaseknutý v 80. rokoch, praktických efektoch a synthových podmazoch (čo naštastie zdieľam s naším klávesákom Marcom, pretože ho do podobných eskapád “nútim” na každej skúške). Paradoxne, najhrozivejší film, aký som kedy videl (a odporúčam si pozrieť), je britský fake TV dokument Threads (1984) o vypuknutí a následkoch nukleárnej vojny medzi Ruskom a NATO z pohľadu úplne bežnej, mladej anglickej rodiny. Rozklad spoločnosti, strata ľudskej integrity, degradácia človeka na iba ďalší druh potkana, švába. Najstrašidelnejšie je, že 40 rokov po natočení sme bližšie k nukleárnemu holokaustu, ako kedykoľvek predtým. Ja už asi ani neverím, že sa to dá, a bude to znieť strašne naivne, ale obyčajní ľudia ako ja a ty sa musíme zmobilizovať a geopolitických uzurpátorov ako Putin, Trump, Netanjahu, Kim Čong-un atď. a ich fanatických prisluhovačov poslať do… Zabudnutia. Ja odmietam pochopiť, ako je možné, že malá tlupa prasiat pri teritoriálnom válove dokáže držať ako rukojemníkov 8.200.000.000 ľudí, prípadne 5.500.000 len v našom chotári. Posledné dni na slovenských námestiach ukazujú, že ľudia sa ešte stále vedia spojiť pre správnu, dôležitú a potrebnú vec – či to bude stačiť, uvidíme...
Seriály zo zásady nepozerám (kto má na to čas?), ale výnimočne jeden mám – Des (2020). Opäť britský (krátky!) TV počin o Dennisovi Nilsenovi, škótskom psychopatickom sériovom vrahovi z 80-tych rokov. Taký Jeffrey Dahmer z Londýna. V porovnaní so seriálom o ňom je tento menej bombastický, menej gory, ale o to viac realistický, zameraný viac na introspekciu postáv ako na faktor (samoúčelného) šoku. Čo je v skratke presný rozdiel medzi americkou a európskou kinematogragiou.
Keď som bol mladší, nemal som na PC hry comp, teraz comp mám, ale nemám čas... Sporadicky si zahrám Diablo 2: Resurrected (márne sa snažím dobehnúť Elona Muska na ladderi), už dlhšie sa ako dlhodobý Warhammer 30/40K fan chystám na Space Marine 2 a silno odporúčam Blasphemous (pôvodný možno viac ako 2ku), ak máte radi nekompromisnú Metroidvaniu zasadenú do bezútešného, dogmaticky náboženského, body-horror prostredia. A musím spomenúť moje absolútne retro srdcovky, ktoré stále raz za čas prejdem – Blood, build-engine FPS z 1997, kde sa ako nemŕtvy, hláškujúci pištolník z divokého západu snažíš zabiť vodcu kultu, ktorý ťa zabil, aby absorboval tvoju dušu, a zhodou okolností sa volá Černobog. Hororové referencie, spooky atmosféra, kultisti s vlastným umelým jazykom (“Crudux Cruo!”), aktívna moderská komunita. Pure gold. A Blood Omen – Legacy of Kain, taký action rpg / adventure hybrid, prvá hra z Legacy of Kain série, kde ako zavraždený šľachtic, reanimovaný ako upír, držíš osud svojho sveta za krk. Dej je extra komplexný, voice acting je priam shakespearovsky top notch a atmosféra nekompromisne hororová. V oboch hrách je protagonistom absolútny bad ass anti-hrdina a gameplay možno nie je až tak dôležitý, ako schopnosť hry ťa úplne pohltiť a občas sa zamyslieť, čo za chorú úchyláreň to vlastne hráš. (evil smiech)
Pivo? IPA. Zichovec – Juicy Lucy, Matuška – Raptor. Guilty pleasure – Mort Subite Kriek Lambic. A minúta ticha pre Hop Group, lokálny remeselný pivovar z Nitry, ktorý tento rok stihol definitívne skončiť.
Síce nejaké kérky mám, ale tetovacie štúdio odporučiť neviem, boli robené tak trochu “nadivoko” (zas väzenský level to nie je). Takže mi skôr odporuč niečo ty!
22 Vinyl/CD/MC ?
Fyzické médiá už ani nemám poriadne kde počúvať (možno tak v aute), ale ak by som si mal vybrať, tak určite CD. Chápem zberateľsko-audiofilný appeal vinylu (aj keď mám radšej hudbu bez praskania), ale renesancii kaziet vôbec nerozumiem. Napretáčal som sa ich ceruzkou dosť keď som mal 10, spomalené tempo a znížený pitch polovybitých bateriek vo walkmane tiež mal svoje čaro, ale pre mňa toto patrí do nostalgie minulosti. O to viac ma prekvapuje súčasný záujem o ne, a z čisto merchového pohľadu je to úplne v poriadku – ak fanúšik chce kazetu, interpret by mu ju mal dať, odhliadnuc od svojich osobných preferencií.
23 Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Nemám nikoho konkrétneho – skôr by som chcel, aby aj na tejto platforme vždy dostal priestor a príležitosť každý, kto o to má záujem a má čo povedať.
24 Motto/obľúbený citát prípadne odkaz na záver.
Carpe Noctem; Mors Omnia Solvit.
=================================================================
Linky:
https://underdosesk.bandcamp.com/album/tilt
No comments:
Post a Comment