#174 Flork Reviews: Ondrey Zintaer - sny (2025)

 

Ondrey Zintaer - sny (2025)
By Flork

After having reviewed the works of Ondrey Zintaer in the past, I admit that I didn’t come to sny (dreams) expecting big gestures or obvious hooks, and that turned out to be exactly the right mindset. This is a six-track album that opens itself slowly (the way dreams do) without explanation or urgency. And so, from the first moments of the opening track ilúzie, I found myself settling into its subdued atmosphere and allowed the sounds to drift rather than try to follow or dig deep inside them for hidden meanings. After all, it’s an instrumental and experimental album, and so the each track of course is up for personal interpretation with the titles alluding to the emotional evocation provided by the instrumentation.

And while I write this review and listen to the sounds (which are ambient and atmospheric) sny feels shaped by a long, thoughtful relationship with music and art. It’s like being in the same, empty room with Ondrey, yet observing from the shadows in the background as he creates and transcends the sounds from his spirit to the sound board. And knowing Zintaer’s background (he is a former music publicist and editor of the underground zine ZINTAER) adds a quiet weight to the album. It sounds like work made by someone who has spent years listening carefully before deciding to speak. His path from writing about marginal music and poetry to making his own feels natural here, since it doesn’t come across as a debut statement so much as a continuation of an inner conversation. By the way, the lack of capital letters in the title and all the tracks is intentional, perhaps Ondrey’s way of keeping things personal and informal.

 

But what I enjoy most about sny is its restraint. Piano and electronics sit at the center, but they‘re never overused. The combinations of synths, bass, tenor sax, clarinet, and piano feel deliberate and well-balanced with nothing competing for space. I especially like how the acoustic instruments don‘t stand apart from the electronics but rather blend into the same hazy emotional field. At times, it‘s hard to tell where one texture ends and another begins, and that ambiguity works beautifully.

The track sequence also makes sense to me as an emotional progression. ilúzie (illusions) eases the listener in with patience, while shorter pieces like mory (banshees) and spomienky (memories) feel like brief, unsettling flashes, the kind of moments that linger after you wake up. The longer tracks like predstavy (imagination) and zdania (appearances) are where the album really holds me. I like how they stretch time and reward close listening, letting subtle shifts and small sonic events carry the weight rather than melody or rhythm. This is music that trusts the listener, and I appreciate that trust.

There‘s also a poetic logic running through the album, despite the absence of spoken words. This oddly makes sense, given that poetry has always been part of Ondrey‘s creative output. Even in purely instrumental moments, sny feels written rather than composed, much like a series of thoughts arranged on a page and then gently blurred into music.

Released just a little while ago on Christmas Eve in 2025, and I think conceived and produced in Košice, sny feels comfortably outside of time. It doesn’t chase relevance or demand attention, but instead rewards patience and provides quiet environments. The cover art by Ivan Pažitný fits this mood perfectly and reinforces the album‘s inward focus.

And the Florkman’s prognosis? sny is an album one can genuinely enjoy spending time with. I particularly like how naturally the instrumentation works together and how the electronics never overwhelm the acoustic elements. Moreover, the whole record maintains a consistent emotional temperature without becoming monotonous. It is honest, carefully considered, and personal in a way that doesn‘t need to announce itself. If this album is any indication, his shift from writing about experimental music to quietly shaping his own corner of it is paying off in subtle, rewarding ways.

=========================================================================

Ondrey Zintaer @ JDØS:

https://jablkadaleko.blogspot.com/2023/03/ondrey-zintaer-anthroportrait-2023-by.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2023/03/69-flork-reviews-ryosuke-kiyasu-and.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2023/11/99-flork-reviews-ondrey-zintaer-spanok.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/11/49-flork-reviews-ztb-s-p-i-r-i-t-u-s-m.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/11/188-ondrey-zintaer-noise-experimental.html 

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/01/jblk-05-nicitel-anna-12-lp-2021.html 

=========================================================================

 

Po preštudovaní tvorby Ondreya Zintaera v minulosti musím priznať, že som ku snom nepristupoval s očakávaním veľkých gest alebo samozrejmých hookov, a práve toto sa ukázalo ako správny prístup. Ide o šesťskladbové album, ktorý sa pomaly otvára (tak ako sa otvárajú sny) bez vysvetlenia či naliehavosti. Už od prvých momentov prvej skladby ilúzie som sa nechal unášať jej tlmenou atmosférou a dovolil zvukom plynúť namiesto toho, aby som sa snažil ich sledovať alebo hľadať hlboké skryté významy. Napokon, ide o inštrumentálny a experimentálny album, takže každá skladba je prirodzene otvorená osobnej interpretácii a jej názov odkazuje na emočné vyvolanie pocitov, ktoré poskytuje samotná inštrumentácia.

A kým píšem túto recenziu a počúvam zvuky (ktoré sú ambientné a atmosferické), sny pôsobia ako dielo tvarované dlhým, premysleným vzťahom k hudbe a umeniu. Je to ako byť v tej istej prázdnej miestnosti s Ondreym, no pozorovať z tieňa na pozadí, ako tvorí a prenáša zvuky zo svojho vnútorného sveta na mixpult. A znalosť Zintaerovho backgroundu (je bývalý hudobný publicista a redaktor undergroundového zinu ZINTAER) pridáva albumu tichú váhu. Znie to ako práca niekoho, kto roky starostlivo počúval, než sa rozhodol niečo povedať. Jeho cesta od písania o alternatívnej hudbe a poézii k tvorbe vlastnej tu pôsobí prirodzene, pretože album nevnímate ako debutové vyhlásenie, skôr ako pokračovanie vnútorného rozhovoru. Mimochodom, absencia veľkých písmen v názve aj všetkých skladbách je zámerná, možno Ondreyho spôsob, ako udržať veci osobné a neformálne.

To, čo na snoch najviac oceňujem, je jeho zdržanlivosť. Klavír a elektronika sú v strede, ale nikdy nie sú prehnane využité. Kombinácie syntetizátorov, basy, tenor saxofónu, klarinetu a klavíra pôsobia úmyselne a vyvážene, bez súťaženia o priestor. Obzvlášť sa mi páči, ako akustické nástroje nevystupujú oddelene od elektroniky, ale skôr sa miešajú do rovnakého hmlistého emocionálneho poľa. Niekedy je ťažké povedať, kde končí jedna textúra a začína druhá, a táto nejasnosť funguje nádherne.

Poradie skladieb mi dáva zmysel aj ako emocionálny vývoj. ilúzie jemne uvádzajú poslucháča s trpezlivosťou, zatiaľ čo kratšie kusy ako mory a spomienky pôsobia ako krátke, znepokojujúce záblesky – tie momenty, ktoré pretrvávajú po prebudení. Dlhšie skladby ako predstavy a zdania sú tie, kde ma album skutočne unáša. Páči sa mi, ako rozťahujú čas a odmeňujú pozorného poslucháča, pričom váhu nesú jemné posuny a drobné zvukové udalosti, nie melódia či rytmus. Toto je hudba, ktorá dôveruje poslucháčovi, a ja túto dôveru oceňujem.

V albume je prítomná aj poetická logika, napriek absencii hovoreného slova. To dáva zvláštny zmysel, keďže poézia vždy bola súčasťou Ondreyovej tvorby. Aj v čisto inštrumentálnych momentoch pôsobia sny skôr ako napísaná než skomponovaná hudba, podobne ako séria myšlienok usporiadaných na stránke a potom jemne rozmazaných do hudby.

Album bol vydaný len nedávno na Štedrý deň 2025 a podľa všetkého bol koncipovaný a nahrávaný v Košiciach. sny pôsobia pohodlne mimo času. Nenaháňajú sa za relevantnosťou ani nežiadajú o pozornosť, no odmeňujú trpezlivosť a poskytujú tiché prostredie. Obal od Ivana Pažitného dokonale ladí s touto náladou a posilňuje vnútorný fokus albumu.

A Florkmanova prognóza? sny je album, s ktorým sa dá naozaj príjemne tráviť čas. Obzvlášť sa mi páči, ako prirodzene spolupracuje instrumentácia a ako elektronika nikdy neprevláda nad akustickými prvkami. Celý album udržuje konzistentnú emocionálnu teplotu, bez toho aby sa stal monotónnym. Je úprimný, starostlivo premyslený a osobný spôsobom, ktorý sa nemusí ohlasovať. Ak je tento album akýmkoľvek indikátorom, jeho prechod od písania o experimentálnej hudbe k tichému formovaniu vlastného kúta tejto hudby sa prejavuje jemne, no odmeňujúco.