Wayd - Reinvent (2025)
By Flork
Three decades is a lifetime in metal, but for Wayd, the long-standing innovators from Prešov in eastern Slovakia, their absence has not only made our hearts grow fonder, but has also sharpened their edge. Reinvent, their first release in some twenty years, lives up to its title without betraying their identity. The band‘s death metal foundations remain savage and maybe even surgical, but the incorporated jazz fusions and experimental sounds in Reinvent flourish, making Wayd stand out and feel fully integrated rather than ornamental. So it’s no coincidence that they do not simply return. They really do reinvent. Drahoš Juřík (bass, vocals), Milan Savko (guitar, vocals), Richard Majer (guitar), and Peter Jakubík (drums) anchor the core, supported by an impressive roster of guest musicians who expand Wayd‘s sound into something intricate, expressive, and at times surprisingly elegant. Under the production of Martin Migaš—crisp, multidimensional, and powerful—Wayd proves that reinvention can be less about change and more about distillation.
The album wastes no time in asserting itself. The opening track Algorithms of Hate hits instantly, a breakneck assault of snarling vocals with rapid-fire guitars and tight rhythmic interplay. It is death metal in its most energizing form—lean, hostile, and exhilarating. Marble shifts the tone, since it‘s heavy, yet articulate, with Slayer-tinged vocals and unusually intelligible lyrics for the genre. Its soaring guitar contours are memorable without sacrificing aggression. Walpurgas, one of the album’s best tracks, takes its time—vocals creeping in late amid gorgeous, suspended textures. The interplay between bass and guitar is especially striking here, with its tension and release creating an atmosphere both ominous and majestic. Great song. Five Senses and Paved by Slaves follow with similar but different energies (whatever that means). The former is unapologetically fun, kind of like death metal for a spring break party, while the latter unfolds slowly, gathering weight until a dramatic crescendo closes it out. Special guest Chris Keech‘s spoken prologue enriches the track without overwhelming its rising trajectory.
Let‘s continue. Chains of Tradition arrives as the emotional hinge of the album. Slower, deeper, and resonant with lyrical weight, it hints at the suffocating inheritance implied by its title. The blues-tinted bass lines add earthiness and humanity — a moment of reflection within the chaos. Beyond this point, Reinvent turns inward. When Less Is More, Limits of Introspection, and Disparity embrace melancholy, enriched by Jakub Savko‘s keyboards and Mário “Gapa” Garbera‘s saxophone. Tomáš Vojcovič‘s trumpet in Limits of Introspection adds a sorrowful, cinematic edge. These are death metal songs, but they feel like jazz-lit chambers. I mean, they are brooding, spacious, and sophisticated. I especially like how the album closes with the particularly evocative Nocturnal Lounge, an instrumental miniature, which drifts like the jazz from a late-night TV talk show, but remains unmistakably heavy in spirit. Its lingering fade is a farewell rather than a resolution, as if Wayd refuses to close the door fully.
And the Flork’s prognosis? Reinvent is not just a simple a comeback, but rather a declaration that the band‘s hybrid vision has aged like fine iron—tempered, weighted, and dangerous (in a beautiful way). Wayd sounds more confident than ever, balancing brutality and nuance with uncanny instinct. I also have to add that the guest appearances never distract but rather illuminate each composition like flashes of brass or bursts of fusion color. Juraj Červený’s cover art depicts an evocative image of possibly shattered black ice or aerial mountain crevasses (I can’t tell what it is), mirroring the music perfectly: fractured but purposeful, jagged yet mesmerizing, kind of like the world and life itself. Younger listeners will be drawn in by its immediacy, while veteran metalheads (like me) will savour its artistry and craft. Wayd did not reinvent themselves to survive but instead reinvented themselves to remind us why they mattered in the first place. After twenty years, the experiment holds and burns hotter than ever before—a reinvention which is, ironically, a return to truth.
=========================================================================
Wayd @ JDØS:
https://jablkadaleko.blogspot.com/2021/05/83-wayd-experimental-technical-jazz.html
=========================================================================
Wayd - Reinvent (2025)
By Flork
Tri dekády sú v metale celý život a v prípade Wayd, dlhoročných inovátorov z Prešova na východnom Slovensku, ich dlhá absencia spôsobila nielen to, že nám už začali dosť chýbali, ale tento pocit sa stal priam neúnosným. Reinvent, ich prvé vydanie po približne dvadsiatich rokoch, napĺňa svoj názov bez toho, aby zradilo vlastnú identitu. Základy death metalu ostali neúprosné, snáď ešte chirurgicky presnejšie, no jazzové fúzie a experimentálne prvky na Reinvent dokonale rozkvitajú. Wayd tak nepôsobia ako kapela, ktorá len „pridala niečo navyše“, ale ako kapela, ktorá to má v sebe organicky zakorenené. Nejde len o jednoduchý návrat. Oni sa skutočne pretvorili. Draghoš Juřík (basgitara, spev), Milan Savko (gitara, spev), Richard Majer (gitara) a Peter Jakubík (bicie) tvoria jadro, podporené pôsobivým zoznamom hostí, ktorí rozširujú zvuk Wayd do niečoho komplikovaného, expresívneho a miestami prekvapivo elegantného. V čistej, viacrozmernej a silnej produkcii Martina Migaša, Wayd dokazujú, že pretvorenie môže byť skôr o vybrúsení než o zmene.
Album nestráca čas a hneď sa predstaví v plnej sile. Úvodná skladba Algorithms of Hate na vás zaútočí okamžite: dravý spev, rýchlopalná gitara a hutná rytmická previazanosť. Death metal v tej najenergickejšej podobe — úderný, agresívny, strhujúci. Marble mení tón; skladba je ťažká, ale zároveň výrazná, so Slayerovskou farbou spevu a na pomery žánru nezvyčajne zrozumiteľným textom. Jej vzletné gitarové línie sú zapamätateľné, no nestrácajú agresivitu. Walpurgas, jedna z najlepších skladieb albumu, si dáva načas — spev prichádza neskoro, medzi nádhernými textúrami plnými napätia. Prepojenie basy a gitary je tu obzvlášť pôsobivé, s napätím a uvoľnením, ktoré vytvára atmosféru zároveň zlovestnú aj majestátnu. Skvelá skladba. Five Senses a Paved by Slaves majú podobnú, ale nie úplne rovnakú energiu (nech to znamená čokoľvek). Prvá je neskrývane zábavná, skoro ako death metal pre "spring break party", zatiaľ čo druhá sa rozvíja a naberá ťažobu pomalšie, až kým ju neuzatvorí dramatické finále. Hosťujúci Chris Keech svojím hovoreným prológom skladbu prirodzene obohacuje.
.
Poďme ďalej. Chains of Tradition prichádza ako emocionálny vrchol albumu. Je pomalšia, hlbšia a nesie lyrickú ťažobu, ktorá naznačuje dusivý náklad odvodený zo svojho titulu. Bluesové basové linky jej dodávajú zemitosť a ľudskosť — moment reflexie v strede chaosu. Od tohoto momentu sa Reinvent otvára hlbšie do seba. When Less Is More, Limits of Introspection a Disparity sa ponárajú do melanchólie, obohatené klávesmi Jakuba Savka a saxofónom Mária „Gapa“ Garberu. Trúbka Tomáša Vojcoviča v Limits of Introspection pridáva smutný, filmový nádych. Sú to síce death metalové skladby, ale pôsobia ako jazzom presvetlené kompozície — vyvážené, priestranné, sofistikované. Obzvlášť sa mi páči záver albumu - a síce sugestívna inštrumentálka Nocturnal Lounge, ktorá pôsobí ako jazz z polnočnej talkshow, ale duchom zostáva ťažká a temná. Jej pomalé odoznievanie je skôr rozlúčkou než rozuzlením, akoby Wayd odmietali za sebou úplne zatvoriť dvere.
A Florkova prognóza? Reinvent nie je len comeback, ale vyhlásenie, že hybridná vízia tejto kapely starne ako kvalitné železo — kalené, ťažké a nebezpečné (v tom najkrajšom zmysle). Wayd znejú istejšie než kedykoľvek predtým, jemnosťou vyvažujú brutalitu s neuveriteľným inštinktom. Musím tiež dodať, že hosťujúci hudobníci nikde nepôsobia rušivo — skôr presvetľujú kompozície zábleskami dychov a farebnosťou fusion. Obal Juraja Červeného zobrazuje pôsobivý obraz pravdepodobne rozlámaného čierneho ľadu alebo letecké zábery trhlín horského masívu (ťažko povedať), čo hudbu presne odráža: rozštiepenú, no účelnú, ostrú a fascinujúcu — takú, aký je svet a život sám. Mladých fanúšikov pritiahne priamočiarosť, zatiaľ čo veteráni (ako ja) ocenia remeslo a umenie. Wayd sa nepretvorili, aby prežili — ale aby nám pripomenuli čo v minulosti znamenali. Po dvadsiatich rokoch tento experiment znovu funguje a horí jasnejšie než kedykoľvek predtým — pretvorenie, ktoré je paradoxne návratom k skutočnému obrazu.
No comments:
Post a Comment