Ceremony of Silence - Hálios (2024)
by Lord Belial
Slovenský death metalový underground už od raných deväťdesiatok chrlí vysoko talentované kapely, z ktorých mnohé dosiahli zaslúžené celosvetové uznanie. Prečo sa práve tomuto extrémnemu žánru u nás tak darí, je pre mňa záhadou a potešením zároveň, o to viac že ani po vyše tridsiatich rokoch studňa nevyschla, naopak, vyrážajú z nej ďalšie nové smrtiace bandy, a stále extrémne kvalitné. Tentokrát brutal death metal s (ein bischen) blackened nádychom, banskobystrickí Ceremony of Silence. Už ich debut „Oútis“z r. 2019 zanechal silnú stopu, a že ho vydal a propagoval práve americký Willowtip Records bolo len prirodzeným vyústením precízne odvedenej práce. Neprekvapí preto, že ten istý vydavateľ prináša aj dvojku „Hálios“, ktorú po niekoľkých vypočutiach sebavedomo radím medzi top metalové albumy roka! Kapelu tvoria skúsení metaloví bardi Vilozof – Svjatogor – Neplex, známi z kapiel ako Nevaloth či Porenut (prví dvaja menovaní medzičasom upustili od používania pseudonymov). A nemôžem nespomenúť aj fakt, že o mastering sa postaral Colin Marston, okrem iného známy z Gorguts a Krallice.
Na začiatok treba priniesť obetu, a „Primaeval Sacrifice“ bez akýchkoľvek kompromisov odpáli toto beštiálne dielo takou spŕškou riffov a nápadov, až chvíľu zapochybujem, či im nejaké ostanú na zvyšok albumu. Podarilo sa jedno aj druhé, čepeľ vnikla do mäsa, kráľ prebýva v sieni smrti a toto je len jemná ochutnávka surového mäsa, ešte to bude žranica! Pradávne kúzlo rozbíja bleskom, ubíja hromom, drví smrtiacim kovom. Snažím sa spracovať ten masívny príval energie, ktorá sa mňa valí, snažím sa spracovať fakt, že nepočúvam žiadnu „s duchom doby bijúcu“ nahrávku, ale popiči old school, pochmúrne surový krvavý zárez. Hlboké vokály možno znejú trochu monotónne, ale presne také ich tam chcem mať! Kvitujem nevtieravú melodickosť, atmosféru aj brutalitu, čo v súčte vytvára veľmi kultivované a komplexné dielo.
„Serpent Slayer“ som si naložil niekoľko krát po sebe a každým ďalším sústom som objavil novú smrteľnú ingredienciu v tomto devastačnom kotle. Agresívne deathové pasáže sú popretkávané atmosférickými a výsledok je dokonale chytľavý aj dostatočne brutálny zároveň. Death metalu je dnes toľko, že sa všetok ani nedá počuť. Sú kapely, hrajúce neľudsky rýchlo a chirurgicky presne, no mnohé sa utopia v sterilite a až absurdnej vízií znieť „as kurva brutal as possible“. Potom sú také, ktoré sa umelo snažia vytvoriť smrteľnú atmosféru tak nešikovne, že pôsobia skôr komicky ako strašidelne. A potom sú tu takí Ceremony of Silence, ktorí kombinujú obidva aspekty tak dokonale, ako keby to bola samozrejmosť. V ich prípade zjavne je.
„Moon Vessel“ je bohorovný death metal s extrémne chytľavým riffom a nečakane pokojným, až opojným záverom. Celkove Hálios ani zďaleka nie je len bezduchá rúbanica, a práve takéto skoro až melancholické nálady ho dostávajú vysoko nad šedý priemer. V podobnom duchu sa nesie štvrtý song „Eternal Return“, ktorý opúšťa death metalové klišé, ale neopúšťa ho perfektná atmosféra a svieže nápady. Na chvíľu mám pocit, že som sa ocitol na druhom konci sveta a počúvam úplne inú kapelu, ale niekde na pozadí je cítiť rukopis Ceremony of Silence. Napriek pomerne krátkej minutáži celého albumu na mňa toto atmosférické predelenie dvoch tvrdých metalových polovíc pôsobí veľmi osviežujúco.
„Light Runs Through Light“ a „Perennial Incantation“, to je už zase starý dobrý death metal, nekompromisne strhujúci, a možno trochu neobjektívne musím napísať, že je presne taký aký mi najviac lahodí. Cítim, že každý song je detailne prepracovaný, (napokon, od debutu ubehlo 5 rokov). Mám dôvod domnievať sa, že chlapi si pri tvorbe dali sakramentsky záležať a nič nepodcenili. Nenachádzam žiadne slabé miesta, žiadnu vatu, umelé naťahovanie skladieb, bezduché vsuvky, jednoducho nič čo by narušilo moju pozornosť a začalo ma nudiť. Každá pasáž je dokonale premyslená a dokonale zahratá, a aj rôzne žánrové či mimo žánrové odchýlky do seba perfektne zapadajú a vytvárajú komplexný celok tak prirodzene, ako ich dokážu vytvoriť len oddaní metaloví perfekcionisti. A ešte jedno musím spomenúť – texty. Kapela sa takmer koncepčne inšpiruje starými indoeurópskymi mýtmi, ktoré spája spoločný motív slnečného božstva. Určite stoja za pozornosť!
Záver tohto 36 minútového opusu kráľ strávi na horách. „King in the Mountain“ je majestátne dielo! Krajina je mŕtva a neplodná, stojac medzi ruinami v srdci hôr do večného spánku upadám. Klasický valivý death metal vyústi do geniálnej (funeral) doom metalovej pasáže s ukrutnou blackovou riffovačkou na záver.
Bude toto cesta, ktorou sa kapela bude uberať? Prečo nie. Na Hálios je často počuť žánrové odchýlky a niet pochýb, že chlapov to baví, a hlavne, že to naozaj vedia. Kompozične je to neuveriteľne silný, pestrý, prepracovaný album vysokej úrovne, ktorý nebude jednoduché prekonať. Už teraz som plný očakávania, čo bude nasledovať, a aj keby to zase malo trvať 5 rokov, ja vôbec nepochybujem o tom, že to bude veľkolepé.
Jedného dňa kráľ príde a slnko opäť vyjde.
Aby sa mi lepšie písalo, aby som vôbec dokázal písať v týchto pekelných horúčavách, považoval som za nevyhnutné schladiť sa ľahkým perlivým Sauvignon Blanc z malokarpatského vinárstva Malé divy. Odporúčam!
