Theatre of Human Woe - Through the Fog (2026)
By Flork
With the bleak and dreary winter weather here in Bratislava, the existence of depression and despair in my everyday life is merely a part of my „normal.“ Fortunately for me, fog is a place where I disappear most easily and Theatre of Human Woe has somehow learned how to record that vanishing point. This fifth, full-length album from the Nitra, Slovakia artist seeps in slowly, like cold through fabric, or rather like breath turning shallow without noticing. From the first moments of To Delay the Physical Discomfort, I don‘t sense so much as if I’m listening, but more so like drifting while being pulled into an atmosphere where time stretches and the weight of being alive presses quietly against the chest. The album is full of suspended moments, and they‘re quite palpable, almost as if the songs were composed in the pause before pain becomes language.
The music moves with a deliberate heaviness, rooted in atmospheric and depressive black metal, but softened by post-black and depressive rock textures that feel bruised rather than violent. Avoidant unfolds like an argument with oneself that never resolves, its length becoming part of the emotional burden, each riff circling the same unresolved thought. My Torso Is My Canvas cuts sharper and closer, exposing nerves instead of muscles, while To Crawl Into the Dark feels exactly like its title, with catchy guitar rifts and a slow surrender rather than a fall. These songs, especially the latter, don’t progress so much as they linger, repeating themselves the way certain memories do when sleep refuses to come.
Ελέφαντας‘s vocals are are raw and undoubtedly stem from emotion and pain. They expel anguish, and the screams sound scraped from somewhere deep and untreated. I can also add that there is little separation between voice and instrument, and that closeness feels wonderfully intimate. There are no words, or if there are, they dissolve into texture and atmosphere. So by the time December Fog (Oxycodone & Snow) closes the album, everything feels sedated and frozen, like a long and dreary in winter in Bratislava, unsure whether the numbness is relief or danger.
And the Florkman‘s prognosis? Well, I wouldn’t say that Through the Fog wants to heal me from my despair and depression, but that‘s not a bad thing. Instead, it sits with me, unblinking, like a comforting presence keeping guard while I trace familiar fractures and listen to them echo back through the guitar progressions and broken screams. Through the Fog understands stagnation and avoidance, providing me with a strange comfort of emotional anesthesia. And sometimes, when the fog is thick enough and forward motion feels impossible, that kind of companionship is the only thing that feels real. 🖤
=========================================================================
Theatre of Human Woe @ JDØS:
https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/02/136-theatre-of-human-woe-dsbm-z-nitry.html
https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/11/rk28-citanie-po-rannej-kave-s-theatre.html
=========================================================================
S pochmúrnym a ponurým zimným počasím tu v Bratislave je prítomnosť depresie a zúfalstva v mojom každodennom živote jednoducho súčasťou môjho „normálu“. Našťastie je pre mňa hmla miestom, kde sa strácam najľahšie, a Theatre of Human Woe akosi vedia zachytiť práve ten bod zmiznutia. Piaty, plnohodnotný album hudobníka z Nitry presakuje pomaly, ako chlad cez látku, alebo skôr ako dych, ktorý sa bez povšimnutia stáva plytším. Od prvých momentov skladby To Delay the Physical Discomfort nemám ani tak pocit, že počúvam, skôr akoby som sa vznášal a bol vtiahnutý do atmosféry, kde sa čas naťahuje a váha samotnej existencie ticho tlačí na hruď. Album je plný pozastavených okamihov a sú veľmi hmatateľné, akoby skladby vznikali v pauze tesne predtým, než sa bolesť zmení na vyjadrenie.
Hudba napreduje s úmyselnou ťažobou, zakorenená v atmosférickom a depresívnom black metale, no zjemnená post-blackovými a depresívno-rockovými textúrami, ktoré pôsobia skôr doráňane než násilne. Avoidant sa rozvíja ako hádka so sebou samým, ktorá sa nikdy nevyrieši; jej dĺžka sa stáva súčasťou emocionálnej záťaže, každý riff krúži okolo tej istej nevyriešenej myšlienky. My Torso Is My Canvas reže ostrejšie a plytšie, odhaľuje nervy namiesto svalov, zatiaľ čo To Crawl Into the Dark znie presne ako svoj názov, s chytľavými gitarovými riffmi a pomalým odovzdaním sa namiesto pádu. Tieto skladby, najmä tá posledná, sa ani tak nevyvíjajú, skôr zotrvávajú, opakujú sa tak, ako sa niektoré spomienky vracajú, keď spánok neprichádza.
Vokály Ελέφαντας sú surové a nepochybne pramenia z emócie a bolesti. Vypudzujú úzkosť a výkriky znejú, akoby boli vyškrabané z niečoho hlbokého a neliečeného. Dá sa tiež povedať, že medzi hlasom a nástrojom je len malý odstup a táto blízkosť pôsobí nádherne intímne. Nie sú tu slová, alebo ak aj sú, rozpúšťajú sa v textúre a atmosfére. Keď teda album uzatvára December Fog (Oxycodone & Snow), všetko pôsobí utlmene a zamrznuto, ako dlhá, pochmúrna zima v Bratislave, kde si človek nie je istý, či je otupenosť úľavou alebo nebezpečenstvom.
A Florkmanova prognóza? Nepovedal by som, že Through the Fog ma chce vyliečiť z môjho zúfalstva a depresie, ale to nie je zlá vec. Namiesto toho so mnou sedí bez mihnutia oka, ako utešujúca prítomnosť, ktorá drží stráž, zatiaľ čo si prechádzam známe praskliny a počúvam, ako sa ozývajú späť cez gitarové postupy a zlomené výkriky. Through the Fog rozumie stagnácii a vyhýbaniu sa, ponúka mi zvláštny komfort emocionálnej anestézie. A niekedy, keď je hmla dostatočne hustá a pohyb vpred sa zdá nemožný, je takýto druh sprievodu tým jediným, čo pôsobí skutočne. 🖤
No comments:
Post a Comment