Deň prvý.
Cesta ranným Flixbusom spod Nového mosta na Schwechat plynie fajn – žiadne horiace kamióny ani zápcha na AT diaľnici, a tak sa na letisko dostávam v dobrom čase. Dva razy Leberkäse v letiskovej Bille za 2,5 eura; druhý si dávam extra scharf, z ktorého budem grgať ešte večer v Trixe.
Let je v pohode – čítam druhú časť Feuchtwangerovej trilógie Židovské vojny a pospávam. Nad oblakmi svieti slnko – aká krása oproti tomu, čo je pod nimi.
Pristávam v Eindhovene – meste starého metalového fesťáku Dynamo (hneď mi napadne živák Gorefest – The Eindhoven Insanity). Názov, ktorého logo tu vidím vyobrazené aj na jednej z budov v centre – ako sa dozvedám, ide o najvýznamnejšiu koncertnú halu pre miestnu alternatívnu komunitu a UG hudobné podujatia.
Cesta z letiska autobusom číslo 400 do centra mesta za 4 eurá je lepšia ako Uber za 34 a trvá asi desať minút. Okolie Eindhovenu je pomerne bezútešné – kopec minipanelákov a funkčných štvrtí bez estetického nádychu; minimalizmus, s akým som sa na Západe ešte nestretol.
Vystupujem na stanici v centre a peši sa vyberám na obhliadku mesta, lebo autobus do Antverp ide až o tri a pol hodiny. V Holandsku som dlhší čas nebol, a tak ma zaujíma, či je pravda, že coffeeshopy už nie sú prístupné turistom, ale len domácim.
Po päťminútovej prechádzke prichádzam do Coffeeshop Pink, kde mi ochotný predávajúci („we love cash“) poradí relaxačný Mango Kush za 6,60 eura – spolu s Colou Zero dokopy za 9. Okom poškuľujem po Amnesia Haze, ale keďže chcem trafiť na autobusovú zastávku, volím ovocnú variantu. Niežeby doteraz bola úplne zlá nálada, ale od tohto momentu je lepšia.
Kráčam do centra smerom ku katedrále a vyhýbam sa cyklistickým kamikadze. Vedľa katedrály, na smrť vyhladnutý, obedujem v miestnom Tacos a pri pohľade na porciu fazule, ktorou sú nabité kukuričné placky, začínam mať veľmi konkrétne obavy o pomer kyslíka a iných plynných zlúčenín v koncentráte, ktorý budem dýchať (ako sa neskôr ukáže) najbližšie tri dni.
Autobus na linke Tallinn – Paríž s poľskou posádkou prichádza o desať minút neskôr a bezpečne ma odváža do Antverp. Povznesenú náladu mi nepokazí ani pootvorená fľaša, z ktorej sa cestujúcemu predo mnou vylieva číra tekutina na moje tenisky – Mango Kush vyrieši každú nepohodu, presne ako bolo deklarované vo „vínnej karte“.
V Antverpách ma do auta naberá Izák Jacob Goldstein a ideme na Airbnb bejvák v centre – s parkovaním v cene. Do klubu Trix, kde som naposledy v roku 2022 videl The Brian Jonestown Massacre, ideme taxíkom zhruba pätnásť minút.
Od priateľských ochrankárov dostávam fesťákovú pásku na ruku a idem pre prvé chmeľové drinky za 6,60 eura (satanské ceny jedov sú v Beneluxe podozrivo zjednotené). Klub je nabitý ľuďmi, fesťák je vypredaný a koncerty bežia paralelne na troch poschodiach.
Prvý koncert, na ktorý idem, je The Obsessed s legendárnym Winom na hlavnom stagei. Stojím úplne vpredu, kapela odohráva asi hodinový set, Wino dáva riffy ako z veľkej knihy a je úprimne nadšený z reakcií publika.
Hodinu na to prichádzam opäť pod veľký stage pozrieť si fínskych Oranssi Pazuzu. Tentoraz z diaľky, lebo som prišiel počas prvého songu. Pozerám sa asi na dve skladby, ktoré ma však nezaujmú, a tak odchádzam na malý stage, kde sa pripravujú Nemci Néander s neandertálsky pôsobiacim frontmanom.
Vizuálne rozmanitý kvartet, kde imidž ide od psychobilly až po 80s nemecký thrash metal, hrá bez basy – čisto inštrumentálnu hudbu. Skladby založené na opakovaní jednoduchých melódií ma, na rozdiel od davu fans, nebavia, a tak idem na horný stage, kde o chvíľu začína britská Psychlona.
Od prvého momentu dáva táto štvorica s frontmanom v trucker šiltovke silný set, kde bubeník nonstop šliape kapustu a vytvára super kostru gitarám a base. Výborný set – intenzitou na úrovni The Smashing Pumpkins a ich An Ode to No One (pozrite si na YT lajvko, kde to hrajú zrýchlene).
Pozerám celý set a po ňom opäť na hlavný stage, kde začínajú Bongripper so svojou hlasnou verziou repetitívneho stoner doomu. V hale vymenili vzduch za koncentrát THC a stovky ľudí sa vlnia v rytme toho, čo im servíruje kapela – s decibelmi, ktoré by prehlušili lietadlo.
Z Bongrippera opäť na malý stage, kde sa pripravujú Taliani Black Capricorn – pre mňa neznáma kapela aktívna od roku 2011. Tvoria ju gitarista, ktorý spieva, basáčka a bubeníčka. Skoro primitívna, hypnotická hudba má silný ohlas z publika – celkom zaujímavé, hudobne aj esteticky; kapela, ktorú si viem predstaviť na garážach.
Kapely poctivo prekladám nealko Kristalom v plaste, čísla sú už dvojciferné. Od Talianov sa presúvam na posledný koncert večera, ktorý začína pätnásť minút po polnoci – Mondo Generator Nicka Olivieriho, známeho napríklad z Kyuss a QOTSA.
Trojica týpkov nasadí vysoký výkon hneď od začiatku. Nick vzdáva hold The Obsessed, spieva a hrá na base ako skutočne posadnutý. Únava dňa sa začína prejavovať, a tak sa vraciam domov.
Výhoda pitia nealko piva, okrem iného, znamená, že gurmánske lahôdky konzumované v priebehu dňa majú možnosť spraviť si exkurziu celým tráviacim traktom – takže žiadne, slovami kapely Dying Fetus, From Mouth to Waste, sa nekoná.
Dobrú noc. To be (možno) continued...
==========================================================================
Day One.
The early morning Flixbus ride from under the New Bridge to Schwechat goes smoothly – no burning trucks or traffic jams on the AT highway, so I get to the airport in good time. Two Leberkäses from the airport Billa for €2.50 each; I go for the extra scharf one second, and I’ll still be burping it up later that evening at Trix.
The flight is fine – I’m reading the second part of Feuchtwanger’s The Jewish War trilogy and dozing off in between. The sun shines above the clouds – what beauty compared to what’s beneath them.
Landing in Eindhoven – the city of the old metal festival Dynamo (immediately I think of the Gorefest live album The Eindhoven Insanity). I spot the festival logo on one of the buildings downtown – as I find out, it’s the city’s most important venue for the local alternative community and UG music events.
The bus from the airport, line 400, costs €4 – better than an Uber for €34 and takes about ten minutes. The outskirts of Eindhoven are rather bleak – a bunch of small prefab blocks and functionalist quarters with zero aesthetic appeal; minimalism like I’ve never seen in the West.
.
I get off at the central station and go for a walk around the city, since the bus to Antwerp doesn’t leave for another three and a half hours. It’s been a while since I was last in the Netherlands, and I’m curious whether it’s true that coffeeshops are no longer open to tourists, only locals.
After a five-minute walk I arrive at Coffeeshop Pink, where the friendly clerk (“we love cash”) recommends a relaxing Mango Kush for €6.60 – with a Coke Zero it’s €9 total. My eyes wander toward Amnesia Haze, but since I still need to find the bus stop, I go for the fruity option. Not that my mood was bad before, but from this moment on it gets noticeably better.
I walk downtown toward the cathedral, dodging cycling kamikazes. Next to the cathedral, starving to death, I have lunch at a local Tacos place, and looking at the bean-loaded corn tortillas, I start to worry quite concretely about the oxygen-to-other-gaseous-compounds ratio in the confined air I’ll be breathing (as it will turn out) for the next three days.
The Tallinn–Paris bus, with a Polish crew, arrives ten minutes late and safely takes me to Antwerp. My uplifted mood isn’t even ruined by the half-open bottle spilling clear liquid from the seat in front of me onto my sneakers – Mango Kush solves all discomforts, just as promised on the “wine list.”
In Antwerp, Isaac Jacob Goldstein picks me up by car and we drive to our Airbnb downtown – parking included. We take a cab to Trix, where I last saw The Brian Jonestown Massacre in 2022, about a fifteen-minute ride.
Friendly security hands me the festival wristband, and I go for my first hop-based drink for €6.60 (the satanic prices of poisons in the Benelux seem suspiciously uniform). The club is packed, the festival sold out, and concerts run in parallel across three floors.
The first show I catch is The Obsessed with the legendary Wino on the main stage. I stand right at the front; the band plays about an hour-long set, Wino riffs like straight out of the Holy Book of Riffs, and he’s genuinely thrilled by the crowd’s reaction.
An hour later I’m back at the main stage to see Finland’s Oranssi Pazuzu. This time from a distance, since I arrive mid-first-song. I stay for about two tracks, but they don’t grab me, so I move on to the small stage, where Germany’s Néander are setting up – led by a frontman with a truly Neanderthal vibe.
A visually eclectic quartet, ranging in look from psychobilly to ‘80s German thrash, they play without bass – purely instrumental. The songs, built on repetitive simple melodies, don’t do much for me, unlike for the cheering crowd, so I head upstairs, where Britain’s Psychlona are about to start.
From the very first moment, the four-piece led by a trucker-hat-wearing frontman deliver a strong set – the drummer keeps pounding cabbage nonstop, building a killer backbone for the guitars and bass. Excellent set – intensity-wise on par with The Smashing Pumpkins’ An Ode to No One (check out the sped-up live version on YT).
I watch the whole set, then head back to the main stage, where Bongripper begin their loud, repetitive stoner-doom onslaught. The air in the hall is replaced by a THC concentrate, and hundreds of people sway to the band’s heavy flow – at decibel levels that could drown out an airplane.
.
From Bongripper, I move to the small stage for Italy’s Black Capricorn – a band I didn’t know before, active since 2011. It’s a trio – guitarist/vocalist, bassist, and drummer (both women). Their almost primitive, hypnotic music resonates strongly with the crowd – musically and aesthetically interesting, the kind of band I can picture playing in garages.
I’m alternating bands with plastic bottles of non-alcoholic Kristal, the count already in double digits. From the Italians, I move to the last gig of the night, starting fifteen minutes after midnight – Mondo Generator with Nick Oliveri, known from Kyuss and QOTSA.
The trio goes full throttle right away. Nick pays tribute to The Obsessed, singing and playing bass like a man truly possessed. The day’s fatigue starts to kick in, so I head back home.
The advantage of drinking non-alcoholic beer, among other things, is that the gourmet delicacies consumed throughout the day get to complete a full tour of the digestive system – meaning, in the words of Dying Fetus, no From Mouth to Waste tonight.
Good night. To be (maybe) continued…
No comments:
Post a Comment