Deň druhý.
Zobúdzačka okolo pol jedenástej a raňajky, ktoré prežili útok nočných kobyliek. Majiteľ Airbnb bejváku bude dosť prekvapený, ako sa mu na YouTube zmenil algoritmus. Vychádzam von na námestie, kde cez noc rozložili stánky predavači ustríc a vína. Na obedňajšom októbrovom slnku si ich teraz vychutnávajú stovky ľudí.
Prechádzka mestom je zdanlivo bezcieľna. Motám sa po centre a cestou si dávam tradičný francúzsky steak à cheval, ktorý v neďalekej stredovekej hospode zalievam pár nealko špeciálmi. Kôň chutí niekde na úrovni Meláka alebo Kostravy (v žiadnom prípade to nie je Narcius, ale zase ani Gavora). Kultúra nealko špeciálov mi je však veľmi sympatická – viac-menej každý pivný špeciál má aj nealko verziu, čo mi dáva optimizmus, že spoločenský život sa nevyhnutne nekončí, keď človek prestane piť alkohol.
V súvislosti so spoločenským životom ma pri pohľade na naoko bezstarostných, dobre oblečených Antverpčanov, užívajúcich si v družných debatách pri degustácii kvalitných nápojov a jedál slnečný deň na októbrovom slnku, napadá, aká odlišná je kultúra Beneluxu oproti našej periférii. Tam mám pocit, že jediným východiskom a cieľom generácie po štyridsiatke je odprásknuť sa niekam do lesa alebo na lazy a radšej sa úplne odizolovať do svojej minibubliny, než riskovať kontakt s dezolátnou majoritou. A nezachránia to ani tri hipsterské spoločenské akcie do roka v hlavnom meste.
Do Trixu prichádzam okolo piatej, presne načas, aby som sa stihol postaviť do prednej rady na prvý set Acid King. Trojčlenná stoner legenda zo San Francisca má na festivale dva sety – v sobotu hrajú bežný koncert a v nedeľu celý album Middle of Nowhere, Center of Everywhere z roku 2015. Acid King odpália prvotriedny set – gitaristka a speváčka Lori je nízkeho vzrastu, ale vysoká charizmou a prejavom na pódiu.
Po Acid King ostávam v prednej rade a na pódiu sa pripravujú skromní Nemci Colour Haze s ghándiovsky pôsobiacim klávesákom. Spevák-gitarista mierne roztraseným hlasom na úvod povie, že budú vďační za akýkoľvek náznak ocenenia od publika - a kapela spúšťa inštrumentálne dokonalý heavy psych. Dlhé skladby postavené na repetícii a stupňovaní, pri ktorých kapela medzi sebou neverbálne komunikuje – hlavne klávesák a bubeník, ktorí sú k sebe otočení bokom k publiku. Motívy sa vrstvia až do vyvrcholenia, kde hudobníci pravdepodobne improvizujú a ukazujú svoje hráčske schopnosti. Chémia kapely je zjavná – kombinácia vysokej školy hrania a deklarovanej skromnosti (hinduistické gestá, tichý hlas, klaňanie) na mňa pôsobí veľmi dobre. Ďalší skvostný koncert.
Nasledujúci set na hlavnom stagei patrí portlandskej stoner legende YOB, jednému z headlinerov festivalu – čo je cítiť na hustote fanúšikov v prvých radoch. Rovnako ako Acid King, aj YOB majú trojčlenný line-up: spevák/gitarista, basa a bicie. Mám pocit, že hrajú hlasnejšie – zachytávam skladby z posledného albumu Our Raw Heart. Dlhé kompozície sú esenciou atmosférického stoner/doom metalu. Publikum je rozcítené a pri záverečnej hitovke Marrow vidím v prednej rade pár fanyniek plakať. Potláčam svoje cynické ja a užívam si atmosféru.
Po YOB sa prechádzam po merch uličke, kde vystavujú okrem iných aj Heavy Psych Records a Branca Studio. Potom sa vraciam na hlavný stage, kde sa chystá záverečný koncert headlinerov – Orange Goblin, stoner metalovej legendy z Londýna. Orange Goblin má v Belgicku silnú základňu a počúvam historky o fandoch, ktorí sa po koncerte zobúdzali v nemocnici. Prezieravo sa staviam dopredu, ale trochu viac doľava, aby som nebol v úplnom kotli. Hneď po nástupe kapely sa strháva peklo – moshpit, crowd surfing, security v strehu odchytáva plavcov, celá sála je jeden veľký kotol, do ktorého kapela leje vysokooktánové palivo.
Orange Goblin sa po tridsiatich rokoch a desiatich albumoch rozpadá – toto je ich rozlúčkové turné. Komunikácia medzi členmi kapely a publikom počas koncertu je skvelá – nechýba humor, dojatie, metal, doom. Top koncert a zážitok, ktorý končí pätnásť minút po polnoci.
Odchádzam taxíkom z Trixu – ktorý, neprekvapivo, nejde na ubikáciu, ale do centra. Po krátkej prechádzke si celodenný nealko pivný koktejl vypýta svoju daň a ja núdzovo zakotvím v podniku u veľmi milej Karibčanky, ktorého výzdoba kombinuje vyobrazenia svätých, polonahé figuríny a belgické pivo. Pri nealko Leffe Blond sa dozvedám o príbehoch nešťastníkov, ktorí po polnoci zúfalo hľadajú miesto, kde by namiesto do svojích gatí, mohli v tichosti vyložiť svoj ťažký náklad - často končiac práve v jej podniku. Polnočná taxa na veľkú potrebu v centre Antverp sa vyberá neúprosne a tvrdo - a sám som v ten večer svedkom dvoch rovnakých ľudských osudov.
Dobrú noc. To be (možno) continued...
==========================================================================
Day#1: https://jablkadaleko.blogspot.com/2025/10/165-tomezr-reports-desertfest-belgium.html
==========================================================================
Day Two.
Wake-up around half past ten and breakfast that somehow survived the attack of the night locusts. The Airbnb host will be quite surprised how his YouTube algorithm has changed after my stay. I head out to the square, where overnight the oyster and wine vendors have set up their stalls. Under the October midday sun, hundreds of people are now enjoying them.
My walk through the city seems aimless. I wander through the center and stop for a traditional French steak à cheval, which I wash down with a few non-alcoholic specials in a nearby medieval tavern. The horse tastes somewhere between Melák and Kostrava (definitely not Narcius, but not Gavora either). The local culture of non-alcoholic craft beers, however, really appeals to me - almost every beer specialty has a non-alcoholic version. It gives me optimism that social life doesn’t necessarily end when one stops drinking alcohol.
In connection with social life, when I look at the seemingly carefree, well-dressed people of Antwerp enjoying the sunny October day in lively conversations over fine food and drinks, I can’t help but think how different the culture of the Benelux is from that of our periphery. Back home, it feels as if the only way out - and ultimate goal - for the generation over forty is to run off somewhere into the woods or to a remote farmhouse, and to completely isolate themselves in their own little bubble rather than risk contact with so called "desolate" majority. And not even three hipster social events a year in the capital can save that.
I arrive at Trix around five, just in time to grab a front-row spot for the first set of Acid King. The San Francisco stoner legends are playing two sets at the festival - a regular show on Saturday and the full Middle of Nowhere, Center of Everywhere album from 2015 on Sunday. Acid King kick off with a top-notch set - guitarist and vocalist Lori may be small in stature, but she’s huge in charisma and stage presence.
After Acid King I stay up front, and modest Germans Colour Haze start setting up, with their keyboardist exuding Gandhian calm. The singer-guitarist, his voice slightly trembling, says at the start that they’ll be grateful for any sign of appreciation from the audience – and then the band launches into an instrumentally perfect heavy psych. Long tracks built on repetition and gradual intensity, where the band members communicate nonverbally – especially the keyboardist and drummer, turned slightly toward each other rather than the crowd. The motifs build up to moments of climax, where they likely improvise and show off their musicianship. The chemistry among them is clear – a mix of high-level playing and genuine modesty (Hindu gestures, quiet voice, bowing) that feels very authentic. Another brilliant show.
The next set on the main stage belongs to Portland’s stoner legends YOB, one of the festival’s headliners – and the density of fans in the front rows makes that obvious. Like Acid King, YOB are a three-piece: vocals/guitar, bass, and drums. It feels louder – I catch songs from their latest album Our Raw Heart. The long compositions are the essence of atmospheric stoner/doom metal. The crowd is visibly moved, and during the closing anthem Marrow I even spot a few girls in the front row crying. I suppress my cynical side and just soak up the atmosphere.
After YOB I stroll through the merch alley, where, among others, Heavy Psych Records and Branca Studio have their stands. Then I head back to the main stage for the final headliners – Orange Goblin, the stoner metal legends from London. Orange Goblin have a strong following in Belgium, and I hear stories of fans waking up in hospitals after their shows. I wisely position myself near the front but slightly to the left, avoiding the very center of the pit. As soon as the band hits the stage, all hell breaks loose – moshpit, crowd surfing, security catching swimmers, the whole hall a roaring cauldron of energy as the band pours in the high-octane fuel.
After thirty years and ten albums, Orange Goblin are calling it quits – this is their farewell tour. The interaction between the band and the crowd is fantastic – there’s humor, emotion, metal, doom. A top concert and a night to remember, ending fifteen minutes past midnight.
I leave Trix by taxi – which, unsurprisingly, doesn’t head back to my lodging but to the city center. After a short walk, my day-long non-alcoholic beer cocktail takes its toll, and I end up emergency-docking in a small bar run by a very kind Caribbean woman, whose décor combines images of saints, half-naked mannequins, and Belgian beer. Over a non-alcoholic Leffe Blond, I learn about the stories of poor souls who, after midnight, roam the city looking for a place to unload their heavy burden discreetly – often ending up right here. The midnight fee for relieving oneself in downtown Antwerp is collected harshly and without mercy – and that night I personally witness two such tragic human fates.
No comments:
Post a Comment