Phragments et Zmyrna - Concilium (2025)
By Lord Belial
„Ak nemôže pravda byti prejavená bez pohoršenia,
lepšie je prijať pohoršenie, než pustiť pravdu“
Ján Hus
Píše sa rok 1415.
Mesto, kde sa hmly, utrpenie a beznádej držali dlhšie než modlitby.
Zvony tu ohlasovali fatálne rozsudky, nie spásu.
Kosti tých, čo mali odvahu myslieť inak, spaľovali plamene pravdy.
Pod tieňom kostola na námestí stoja tri ženy.
Miestni im hovoria bosorky.
Poznali byliny, liečili rany, šepkali mená mŕtvych, keď kňaz mlčal; toto bola ich vina.
Dni boli chladné a kruté.
Vietor z Kostnice prinášal správy o koncile, kde muži v rúchach rozhodovali, kto má právo hovoriť za Boha — a kto má byť umlčaný ohňom.
Tu sa stále rozsudky píšu krvou.
V noci pred popravou kňaz navštívi tie ženy.
Pýta sa, či ľutujú.
Pohľad do ich očí je desivý.
Sú tmavé, nekonečné, bez odrazu hviezd.
Keď ich ráno viažu na koly, začína padať sneh.
Padá na popol, ktorý ešte tlie po včerajšej poprave.
Keď oheň vzplanul, počuť hlas bosoriek.
Nie je to pokánie, ale volanie k vetru, aby ich krik niesol ďaleko za hranice mesta.
Trvá, kým im plamene nevezmú hlas, a svetu nádej.
A ľudia?
Tvoria obskúrne publikum.
Jedni sa modlia, druhí ticho tešia, že dnes horia iní, nie oni sami...
Pražská (so slovenskou stopou) kapela Zmyrna si nekompromisne buduje miesto na (nie len) black metalovej scéne. Po veľmi vydarených splitkách s norimberskými Nebran a californskými Silent Thunder aj tretí krát vstupujú do tej istej rieky. Tentokrát spolu s bratislavskými ambientnými lyrikmi Phragments jatria staré rany cirkvi svätej v osem skladbovom albume Concilium, koncepčne zameranom na kostnický koncil (1414-1418).
Bol to najväčší cirkevný snem v stredoveku, ktorý mal tri hlavné ciele. Primárne, ukončiť pápežskú schizmu – v tom čase existovali traja pápeži (v Ríme, Avignone a Pise), ktorí sa navzájom exkomunikovali. Koncil ich všetkých zosadil a zvolil nového pápeža Martina V., čím mal obnoviť jednotu Katolíckej cirkvi. Nemenej dôležitou výzvou bolo reformovať cirkev – riešil zneužívanie moci, predaj odpustkov a morálny úpadok kléru. Reformy však ostali prevažne len v teoretickej rovine, asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem že doteraz sa v tejto zločineckej organizácií nič nezmenilo. Ďalej bolo treba vyriešiť otázky heréz – koncil odsúdil učenie Jána Husa a Hieronyma Pražského, ktorí požadovali reformu cirkvi a návrat k pôvodnej viere. Oboch upálili ako kacírov (Hus v roku 1415, Hieronym v roku 1416).
Všetko teda motívy, ktoré si priam pýtali metalové zhudobnenie. Obidvom zmieneným kapelám sa to podarilo takmer dokonale a svojimi kompozíciami dokázali autenticky preniesť atmosféru starých čias do metalu roku 2025. Rozporuplnosť doby symbolicky umocňuje rozdielnosť v skladaní hudby: kým Zmyrna prináša prevažne black metal s prvkami stredovekej lyriky (stará čeština, historické texty), Phragments predkladá dark ambient, s ozvenami stredoveku nasiaknutými atmosférou dramatických udalostí Koncilu.
Album otvára Phragments, a to vskutku fenomenálne. Haec sancta synodus znie ako obrad v chráme, ktorého steny stihli nasiaknuť modlitbami mŕtvych, a z oltára sa šíri pach spálenej viery. Jednotlivé tóny splývajú do ťažkého, hustého zvukového dymu, ktorý sa pomaly valí cez trosky tej hroznej doby; každý z nich pripomína dych sveta, pomaly umierajúceho, v ktorom kňazi požehnávajú hranice a sloboda sa stráca v plameňoch.
Táto svätá synoda sa zišla v mene pokoja, no v jej sále visí pach dymu a železa. Na mramorových stoloch ležia pergameny, plné pečatí, a klamstiev. Kardináli hovoria o jednote, ale ich oči sú chladné ako mince, ktorými si kupujú spásu. Pod klenbou chrámu sa ozývajú rozsudky, nie modlitby. Mená spravodlivých sa zapisujú do kníh, ktoré sa zajtra spália. Táto svätá synoda vraj bráni pravdu. No pravda stojí vonku, bosá, v reťaziach, čakajúc, kým ju odvedú. Nech sa teda modlia, nech kážu, nech sľubujú spásu — lebo v očiach neba je táto svätá synoda len súd, ktorý sa bojí vlastného rozsudku.
Nastupuje Canticum quintum decimum, volanie po pokání, hutné transcendentálne zvuky vlečúce sa ako dym z kadidla sprevádzané modlitbou meniacou sa na výkrik. Monotónne prvky v black metale vedia byť paradoxne veľmi obohacujúce, keď sa zladia tak majstrovsky, ako to dokázala Zmyrna v tomto opuse. Zahrané sú tak, akoby sa snažili predrať k nebu, ktoré neexistuje; pomalé, bolestivé, topiace sa vo svojej skaze.
Haereticae sectae je majstrovské dielo post – rituálneho dark ambientu, evanjelium odpadlíkov, ktorí spálili svoje sväté knihy, aby si v ich ohni aspoň na chvíľu zohriali ruky. Kým „Synodus“ znie ako stredoveká liturgia, „Haereticae“ znie podsatne menej obradne, zato oveľa temnejšie a tajomnejšie, ako výdych kňaza rútiaceho sa do duchovného prázdna. Phragments tu predvádzajú precíznu architektúru ticha a napätia, no každý tón je výrazne prešpekulovaný. Jedná sa o vskutku unikátny proces exkomunikácie zvukom, pomalý rozklad viery na jej najhlbšie, bolestivé elementy. Totiž, ak je pravda hriech, nech sme hriešni. A ak je sloboda kacírstvom, nech sme kacíri. Lebo v ohni, ktorý má spáliť naše telá, možno naozaj horí len lož, ktorú sme neodmietli.
Zmyrna v skladbe Canticum sextum decimum premieňa duchovnú tieseň „Haereticae“ na black metalový žalm zúfalstva. Ako keď sa svetlo mení na dym z horiaceho kláštora. Už úvod je znepokojujúci, hutný, pomalý motív gitár sa mieša s decentným chorálovým podmazom a vokálom, ktorý viac ako klasický rev pripomína hlasné rúhanie. Fascinuje ma, ako kapela dokáže preniesť stredovekú atmosféru do metalovej podoby bez toho, aby stratila mystiku a neznela prvoplánovo umelo až smiešne, ako sa to žiaľ stáva mnohým iným (radšej nebudem menovať). Celý song sa nesie v duchu atmosférického dark metalu v strednom tempe, viac ako agresiu šíri bolesť uprostred horiacej katedrály, kde sa spieva posledný žalm.
V Deus nobis reliquit Phragments naďalej rozvíjajú svoj vlastný dark ambient do podoby monumentálneho requiemu za svet, ktorý opustil vlastného boha. Hudobne ide o neľútostne pomalý, ťaživý a nehybný prúd zvuku, posledné pulzy mŕtveho chrámu. Každý tón akoby mal svoj tieň – záchvev niečoho, čo sa už rozpadlo. Soundtrack pre koniec viery, pre večné ticho po modlitbe, ktorú už nikto neodrieka. Sväté obrazy sa odlupujú zo stien, voskové sviece dohorievajú a nik ich nezapaľuje. Zlo už nepotrebuje masku – sedí na trónoch, káže z kazateľníc, súdi v Božom mene. A tí, ktorí verili, že pravda prebýva v chrámoch, zistili, že v nich prebýva iba tieň. Možno Boh nikdy neodišiel. Nikoho neopustil. Možno sme ho len spálili na hranici spolu s tými, čo hovorili pravdu. A dobre mu tak.
V Canticum quartum decimum nás Zmyrna ponára do obvyklej temnej spirituality, ktorá sprevádza celý album; stredoveký black metal, ktorý namiesto utápania sa v surovej agresií prináša atmosféru tej doby, doslova zhudobnený rituál. Obradnosť songu dodáva pomalé tempo bicích, ktoré sa mení iba pozvoľna, čím mu pridáva na majestátnosti. Stav hudobnej hypnózy bez výrazných refrénov a zvratov a epická monotónnosť s dôrazom na nenápadnú gradáciu motívov sú poznávacími znameniami celého tohto veľmi vydareného albumu. Napriek zdanlivej monotónnosti až jednotvárnosti sú všetky kompozície dokonalé premyslené a rozvinuté.
Záverečný song Mors Ioannis Hus per ignem je meditáciou nad vierou, obetou a zánikom. Hoci Phragments nepoužíva vokál v tradičnom zmysle, ozýva sa tu hlas samotného ohňa, ktorý symbolicky vypovedá ten príbeh. Majstra Jána Husa sa bála aj samotná cirkev, kázal totiž o pravde, svedomí a zodpovednosti pred Bohom, nie pred pápežom. Preto ho v roku 1415 priviedli do Kostnice. Po mesiacoch neľútostného vypočúvania mu predložili rozsudok: kacír. Hus odmietol odvolať svoje učenie. Povedal len: „Stojím v pravde, ktorú poznám, a nech ma Boh súdi.“ Na úsvite 6. júla ho odviedli na lúku za mestom, obklopeným hmlou, akoby sama zem nechcela vidieť, čo sa má stať. Oblečený v potrhanom rúchu sa ešte raz pomodlil. Na mieste popravy stojí hranica ako drevený chrám. Keď sa rozhoreli plamene, jeho hlas sa niesol nad davom – spieval žalmy, až kým oheň nezatvoril jeho ústa. Jeho hlas sa stratí v praskaní dreva, no na okamih je počuť slová: „V pravde žil som, v pravde zomieram“.
Zostali po ňom popol, ticho a myšlienka, ktorú oheň nezničil; pravda horí, ale nezhorí. A zatiaľ čo pápež a biskupi rokovali o nových pápežoch, v horách Čiech sa už kujú meče. Na popole jedného kacíra vyrástlo hnutie, ktoré čoskoro zmení Európu. Oheň v Kostnici síce vyhasol – no v srdciach ľudí začal horieť plameň, ktorý cirkev nedokázala uhasiť.
============================================================================
Phragments @ JDØS:
https://jablkadaleko.blogspot.com/2025/06/271-phragments-dark-ambient-matej-2-6.html
Zmyrna @ JDØS:
https://jablkadaleko.blogspot.com/2025/06/273-zmyrna-medieval-black-metal-m.html
https://jablkadaleko.blogspot.com/2023/10/94-tomezr-reviews-zmyrna-saeculum.html
https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/12/54-tomezr-reviews-zmyrna-slit-w-nebran.html
https://jablkadaleko.blogspot.com/2021/03/70-zmyrna-black-metal-odpovedaju-m-h.html
============================================================================
"If the truth cannot be revealed without scandal,
it is better to accept the scandal than to abandon the truth."
—Jan Hus
It is the year 1415.
A city where fog, suffering, and despair linger longer than prayers.
Here, the bells announce fatal verdicts, not salvation.
The bones of those who dared to think differently burn in the flames of truth.
In the shadow of the church on the square stand three women.
The locals call them witches.
They knew herbs, healed wounds, whispered the names of the dead when the priest stayed silent — that was their sin.
The days were cold and cruel.
The wind from Constance carried news of the council,
where men in robes decided who had the right to speak for God —
and who was to be silenced by fire.
Here, verdicts are still written in blood.
On the night before the execution, a priest visits the women.
He asks if they repent.
The look in their eyes is terrifying — dark, endless, without the reflection of stars.
When they are tied to the stakes the next morning, snow begins to fall.
It falls upon the ashes still smoldering from yesterday’s execution.
As the fire ignites, the voices of the witches can be heard.
It is not repentance, but a call to the wind —
to carry their cries far beyond the city walls.
It takes time before the flames take their voices — and with them, the world’s hope.
And the people?
They form an obscure audience.
Some pray, others quietly rejoice — that today, it is someone else who burns, not they themselves.
The Prague-based (with a Slovak trace) band Zmyrna is uncompromisingly carving out a place for itself on the (not only) black metal scene. After their very successful splits with Nuremberg’s Nebran and California’s Silent Thunder, they are stepping into the same river for the third time — this time together with Bratislava’s ambient lyricists Phragments, reopening the old wounds of the Holy Church in their eight-track album Concilium, conceptually centered on the Council of Constance (1414–1418).
It was the largest church assembly of the Middle Ages, with three main goals. Primarily, to end the papal schism — at the time, there were three popes (in Rome, Avignon, and Pisa), who mutually excommunicated each other. The council deposed them all and elected a new pope, Martin V, thereby supposed to restore the unity of the Catholic Church. No less important was the challenge to reform the Church — addressing the abuse of power, sale of indulgences, and moral decay of the clergy. Yet these reforms remained mostly theoretical. I won’t be far from the truth if I say that nothing has changed in this criminal organization to this day. The third task was to deal with heresy — the council condemned the teachings of Jan Hus and Jerome of Prague, who demanded reform of the Church and a return to the original faith. Both were burned as heretics (Hus in 1415, Jerome in 1416).
All in all, perfect material for metal transposition. Both mentioned bands have succeeded almost perfectly, managing to authentically transport the atmosphere of those ancient times into the metal of 2025. The contradictions of the era are symbolically underscored by the difference in composition: while Zmyrna brings predominantly black metal infused with medieval lyricism (Old Czech, historical texts), Phragments delivers dark ambient steeped in the echoes and dramatic atmosphere of the Council’s events.
The album opens with Phragments, and in a truly phenomenal way. Haec sancta synodus sounds like a ritual in a temple whose walls have absorbed the prayers of the dead, and from the altar wafts the scent of burnt faith. Each tone merges into a dense, heavy sonic smoke slowly rolling over the ruins of that dreadful era; every note feels like the breath of a dying world, where priests bless pyres and freedom fades into the flames.
This holy synod gathered in the name of peace, yet the air reeks of smoke and iron. On marble tables lie parchments full of seals — and lies. The cardinals speak of unity, but their eyes are as cold as the coins with which they buy salvation. Under the vault of the cathedral, judgments echo instead of prayers. The names of the righteous are written in books that will burn tomorrow. This holy synod supposedly defends truth — yet truth stands outside, barefoot, in chains, waiting to be led away. Let them pray, let them preach, let them promise salvation — for in the eyes of heaven, this holy synod is but a court afraid of its own judgment.
Next comes Canticum quintum decimum — a call for repentance, dense transcendent sounds dragging like incense smoke, accompanied by a prayer turning into a scream. Monotony in black metal can be paradoxically enriching when mastered as skillfully as Zmyrna does here. It feels as if the music is clawing toward a heaven that does not exist; slow, painful, drowning in its own decay.
Haereticae sectae is a masterpiece of post-ritual dark ambient, a gospel of apostates who burned their holy books just to warm their hands in the fire. Where “Synodus” sounds like medieval liturgy, “Haereticae” feels less ceremonial, darker and more mysterious — like the final exhale of a priest collapsing into spiritual emptiness. Phragments display a precise architecture of silence and tension; every sound is deliberately crafted. It is truly a process of excommunication through sound — a slow disintegration of faith into its most painful elements. For if truth is sin, then let us be sinners. And if freedom is heresy, then let us be heretics. For in the fire that is meant to burn our bodies, perhaps it is only the lies we refused to reject that are truly burning.
In Canticum sextum decimum, Zmyrna transforms the spiritual anguish of Haereticae into a black metal psalm of despair. Like light turning into smoke from a burning monastery. The intro is unsettling — a dense, slow guitar motif mingles with a subtle choral background and a vocal that resembles blasphemous chanting more than a traditional scream. It fascinates me how the band can channel medieval atmosphere into metal without losing mysticism or sounding artificially theatrical — as too many others, sadly, do (I’ll refrain from naming names). The song unfolds as atmospheric dark metal in mid-tempo, spreading not aggression but pain — pain amid the burning cathedral where the last psalm is sung.
In Deus nobis reliquit, Phragments continue to shape their dark ambient into a monumental requiem for a world that has abandoned its god. Musically, it is a mercilessly slow, heavy, and motionless current of sound — the final pulse of a dead temple. Every tone seems to have its own shadow — a tremor of something already decayed. A soundtrack for the end of faith, for the eternal silence after the last prayer is spoken. Holy images peel from the walls, wax candles burn out — and no one lights them again. Evil no longer needs a mask; it sits on thrones, preaches from pulpits, and judges in God’s name. And those who believed truth dwelt in temples discover only shadow there. Perhaps God never left. Perhaps He never abandoned anyone. Maybe we just burned Him at the stake — along with those who spoke the truth. And perhaps He deserved it.
In Canticum quartum decimum, Zmyrna immerses us once again in their dark spirituality — medieval black metal that, instead of raw aggression, brings the atmosphere of the age, a ritual set to music. The ritual character is emphasized by the slow tempo of the drums, which change only gradually, adding to the song’s majesty. This musical hypnosis, devoid of refrains or abrupt turns, and its epic monotony with subtle motif gradations, are the hallmarks of this remarkable album. Despite its seeming monotony, every composition is thoroughly crafted and developed.
The closing song, Mors Ioannis Hus per ignem, is a meditation on faith, sacrifice, and annihilation. Though Phragments use no vocals in the traditional sense, the voice of fire itself seems to tell the story. Even the Church feared Master Jan Hus — he preached about truth, conscience, and responsibility before God, not the Pope. That is why, in 1415, they brought him to Constance. After months of relentless interrogation, the verdict was read: heretic. Hus refused to recant. He said only: “I stand in the truth that I know, and let God judge me.” At dawn on July 6, they led him to a field outside the city, shrouded in fog, as if the earth itself refused to witness what was to come. Dressed in a tattered robe, he prayed one last time. At the place of execution stood a pyre — a wooden temple. When the flames rose, his voice carried above the crowd — he sang psalms until the fire closed his mouth. His voice vanished in the crackling wood, yet for a moment one could hear the words: “In truth I have lived, in truth I die.”
What remained was ash, silence, and an idea that fire could not destroy: Truth burns — but does not burn out. And while popes and bishops debated new popes, in the hills of Bohemia swords were already being forged. From the ashes of one heretic rose a movement that would soon change Europe. The fire of Constance has died — but in the hearts of the people, a flame began to burn that the Church could never extinguish.
No comments:
Post a Comment