JDØS SPECIAL: Vespa Crabro & Tom/EZR Report: Desertfest Belgium, Liège: Day 2 (16-18th October 2026).

text: Vespa Crabro & Tom/EZR, photos: Tom/EZR

 

 

DAY 1 | DAY 2 | DAY 3

  

I. Deň druhý - Vespa Crabro

Zo soboty mám akosi najmenej spomienok, do klubu sme dorazili relatívne neskoro. V pamäti mi utkvel koncert 1000mods, publikum bolo s ich tvorbou veľmi oboznámené, pre mňa premiéra. Nasadenie kapely bolo bezchybné, zvuk neprekombinovaný a priamočiara hudba dostávala ľudí do varu. Za mňa to bolo možno až príliš veselé na takúto akciu, ale jeden z lepších koncertov na veľkom pódiu.

Oproti tomu boli páni z Elephant9 na malom pódiu z úplne iného cesta. Gitary vystriedali klávesy Hammond, hnané cez vytočené lampové kombá a masívny zvuk zchorusovaných varhanov bol príjemným spestrením večera. Navyše práve klávesák predvádzal virtuozitu, ktorá v kontexte iných kapiel asi ani nemala konkurenciu. Zdatne mu sekundoval basgitarista a presný bubeník, preklápajúci rytmy ako dieťa formičky s pieskom na ihrisku. Nenútená improvizácia a nadšené prijatie publika. Psychedelický jazzrock, ľudia bez telefónov a dvadsiatnici nadšene skandujúci hudobníkom z generácie ich otcov. Je naozaj rok 2026?

 

Deathchant boli veľmi v kontraste. Svoje vystúpenie zahájilo kvarteto z Los Angeles presne dvadsať minút po polnoci s perfektným nasadením. Jednoduché rytmy, melodické vyhrávky, ťaživé riffy a – na počudovanie obrovská dávka emócii. Aj takto vyzeral koncert Deathchant. Pre mnohých vrchol sobotného večera. Podľa mojho úsudku predali aj dosť vinylov. Myslím si, že Kapela o ktorej bude ešte reč. Na záver vystúpenia sa chlapci aj vyobjímali, čo je na podobných koncertoch pre mňa novinka.

 

 

II. Zápisky z Lièžskeho MaelstÖMu - Tom/EZR

 

Ráno sa prebúdzame do slnečného jesenného dňa. Praženica z belgických vajec od Vespu Crabra, doplnenie zásob v potravinách a okolo obeda vyrážame peši do mesta. 

Zjazd z našej horskej ubikácie sa hadí popri tehlových radovkách cestou niekam dole.  Vzhľad mesta sa zmení po prechode popod diaľnicu na typickú belgicko-francúzsku mestskú výstavbu - úzke troj-štvorposchodové domy s vikiermi na strechách a kamennou bosážou na fasádach.  

Prichádzame do centra, kde sú tradičné pivárne s terasami nalepenými vedľa seba. Po tom ako obsluha nejaví o nás záujem minimálne v dvoch podnikoch, konečne nachádzame miesto, kde čašník prichádza takmer okamžite. 

V domácom blonde ale Jacoba Izáka Goldsteina pristáva čmeliak, ktorý je vzápätí vylovený a trochu viac než len pošteklený špáratkom, ktoré mi podal Tah-ša-tung. 

Z krčmy odvedľa odnáša policajný sprievod návštevníka, ktorý nejaví známky odporu, do policajného auta a so zapnutými majákmi ho odvážajú niekam preč. Neskôr sa dozvedáme, že v centre Liége v ten deň zatkli 40 výtržníkov, ktorí robili bordel v meste. 

374 schodov Montagne de Bueren hravo zdolávame smerom nahor a končíme v miestom craft beer podniku, kde skupinka starších belgičanov prejavuje záujem o to odkiaľ sme. Tipujú poľštinu alebo češtinu, niečo z východu, ale určite nie ruštinu. 

V záchode okrem dvojkilového závažia (374 schodov urýchlilo isté procesy) nechávam na kachličkách nalepenú nálepku JDØS. Ešte jeden krát sa treba najesť belgických hranoliek a už sa vezieme na starú známu adresu, kde sa ten večer bude hrať stoner rock, doom metal a iné dobroty. 

 

 

Ako prvých si pri nealko Cristale z balkóna veľkej sály dopriavam Talianov Ufomammut, ktorí si razia svoju psychedelickú nálož podladeného stoner metalu. Cesta vesmírom ktorá sa premieta nad ich hlavami ladí s hudobnou produkciou, v rámci ktorej zaznie aj cover Pink Floyd Welcome to the Machine. 

Odtiaľ sa presúvame do malej sály, kde sledujeme vystúpenie Nórov Elephant9, ktoré opísal Vespa Crabro. 

Cestou na veľký stage sa na pár skladieb zastavujem na losangelských tradičných doommetalistov Early Moods, ktorí dávajú do plného publika zo seba všetko. Spevák je neprehliadnuteľný vďaka svojej hrive, ktorou headbanguje na 2-3 metre okolo seba. Hudobne príjemné zladený heavykovský doom s dobrými inštrumentálnymi výkonmi. Reakcie publika sú pozitívne, kapela si to užíva. 

 

 

A tak sa dostávame na hlavný stage, kde sa chystá vystúpenie grékov 1000mods, ktorých som doteraz nepoznal, ale na ktorých je namotaný Jacob Izák Goldstein. 

Staviame sa v druhom rade od zábradlia, mierne vľavo, čo nás ako sa neskôr ukáže, zachráni pred utopením sa vo víre, ktorý za takých dvadsať minút spláchne všetko živé ako Maelström Julesa Vernea ponorku Nautilus. 

 

Medzitým sa rady zahusťujú, spoza našich chrbtov sa ozýva rev a chorály. Na hlave mi pristáva prvý pohár s pivom. Našťastie nebolo plné a väčšina mi stiekla len do kapucne a po chrbte na zem. 

A už sú tu chlapci z grécka a odpaľujú svoju nálož Motörheadovského stoner rocku. Stojím priamo pod ľavým gitaristom, ktorý v truckerskej šiltovke dáva sóla a vyhrávky akoby sa nechumelilo. 

Spevák a basák drží svoj Rickenbacker skoro vo vertikálnej polohe a hrá sa s davom, ktorý mu ide na ruku. Rukou naznačí kolečko a už za sebou vidím vír, z ktorého by sa dogrcal nielen kapitán Nemo ale aj Spiderman. 

Oproti mne sa z kraja publika rozbieha plnoštíhly trucker s dvoma pivami v rukách, ktoré vzápätí v štýle "fuck it" hádže do strán a pokračuje smerom k Maelströmu, ktorý ho vzápätí pohltí. Ľudia, ktorých na svojej poslednej ceste dotyčný pán zrazil na zem omráčení vstávajú a omámení pokračujú v prijímaní signálu, ktorý do nich vysiela kapela. Takto nejak si predstavujem dožinky v Innsmouthe. 

Je koniec, prežili sme, po tomto sa nám už nič nemôže stať. 

Oddýchneme si na headlinerovi festivalu - angličanoch Uncle Acid and the Deadbeats, ktorí hrajú pomalši stoner rock a tam to predsa musí byť klid. Preto sa v prednom rade posúvame viac do stredu priamo pred pódium. 

 

Kapela začína hrať a ja šípim, že sme to s očakávaním kľudného vystúpenia asi podcenili. Do psychadelického rytmu acid flákov sa celé publikum začína pohupovať ako vlny mora. 

A už cítim na chrbte a nohách starý dobrý belgický ležiak, ktorý vyteká dáme v stredných rokoch z pohára popri tom ako nekontrolovane tancuje. Povznášam sa nad to, kultúra si vyžaduje obete. 

Vzápätí Jacob Izák Goldstein, ktorý stojí mierne napravo vpredu odo mňa dostáva plný zásah pivom na hlavu. Otáča sa a hrozí päsťou dvom prťavým belgičanom, ktorí majú divoký pohľad v očiach. Jednému z nich stláča pohár a vylieva mu Cristal na hruď. 

 

Z predu sa na Jacoba Izáka Goldsteina obráti ďaľší návštevník festivalu a s dobráckym úsmevom mu naznačuje, nechaj tak, všetko je ako má byť. 

Jacob Izák Goldstein s vlasmi zježenými od pivného šampónu v tom momente poľaví zovretie, usmeje sa a nad hlavou podchytí surfujúceho starého otca, ktorý si to šinie smerom k pódiu. 

Kapela ide bomby, hudba, svetlá, všetko je perfektne zladené, klávesáčka dáva dvojhlasy so spevákom a gitaristom v jednej osobe, ktorý nemá tvár. 

Celý čas som sa mu do nej snažil pozrieť, ale všetko čo som videl bola tma ohraničená blond vlasmi. 

Crowdsurfing je celkom intenzívny, nad hlavou mi pláva čoraz viac ľudí, rôzneho veku a pohlaví. Vidím asi šesťročného chlapca s veľkými slúchadlami na hlave a paroháčom ako surfuje pár metrov odo mňa.

Pred koncertom som si ho všimol na pánskom WC, myslel som si od zadu že do pisoára čúra trpaslík, keď sa však obrátil, videl som malého chlapca, ktorý tam bol s otcom. 

Z veľkej sály sa po hodine a pol presúvame na malý stage, kde od zadu sledujeme vystúpenie Deathchant - ďalšej kapely z LA, ktorú vydáva náš starý známy label Riding Easy. 

Kapela, ktorú tvoria štyria kompletne potetovaní muži dáva zo seba všetko a má neustály kontakt s publikom v predu aj vzadu. Podávanie rúk, komunikácia, človek má pocit, že mu kámoši hrajú doma v obývačke. 

Deatchant kombinuje stoner metal s heavykovskými vyhrávkami, ktoré mi miestami vzdialene pripomínajú Dissection. Spievajú obaja gitaristi, všetci sa veľa hýbu, vystúpenie je dynamické, kapela je všade. 

Basák pľuje ponad seba na nízky strop, z ktorého po chvíli visia kvaple ako v Demänovskej jaskyni. Ľudia besnejú, nasadenie a interakcia kapely pôsobí a všetci sa stávajú súčasťou vystúpenia. 

Na záver si ľudia vypýtajú prídavok, v rámci ktorého sa deje všetko. Gitarista crowdsurfuje, basák drtí nástroj o aparát, všetci sú všade, huláka sa, hrozí sa, je to tu jeden veľký krásny bordel. 

 

 

Po prídavku sa ešte dlho skanduje a vyvoláva na slávu kapele, ktorá bola definitívne jedným z vrcholov festivalu. 

Po koncerte odchádzame dolámaní, mokrí od piva ale šťastní taxíkom do nášho iglú v horskej časti mesta. Posádka javí mierne známky únavy, ale nebráni nám to v pokračovaní prznenia YouTube algoritmu domáceho pána. 

Po klipoch Necrophagie a piesňach Eibon dopíjame zásoby a poberáme sa spať. Rebríkový kúpeľňový radiátor zatiahol počas dňa za všetky výhrevné telesá a tak je noc celkom OK. 

 

 

 

 I. Day Two – Vespa Crabro

 
For some reason, I have the fewest memories of Saturday. We arrived at the venue relatively late. One performance that stuck in my mind was 1000mods. The audience was clearly very familiar with their music, whereas it was my first encounter with the band. Their energy and commitment were flawless, the sound was refreshingly uncomplicated, and their straightforward music whipped the crowd into a frenzy. For my taste, it was perhaps a little too cheerful for an event like this, but certainly one of the better performances on the main stage.

The gentlemen of Elephant9, on the small stage, were cut from an entirely different cloth. Guitars gave way to Hammond keyboards, driven through cranked-up tube amplifiers, and the massive sound of chorus-drenched organs was a welcome change of pace. The keyboardist, in particular, displayed a level of virtuosity that was probably unmatched by any other band at the festival. He was ably supported by the bassist and an incredibly precise drummer, flipping rhythms around like a child playing with sand moulds in a playground. Effortless improvisation and an enthusiastic reception from the audience. Psychedelic jazz-rock, people without phones, and twenty-somethings cheering wildly for musicians old enough to be their fathers. Is this really 2026?

Deathchant provided quite a contrast. The Los Angeles quartet kicked off their performance at precisely twenty past midnight, firing on all cylinders. Simple rhythms, melodic guitar flourishes, crushing riffs and – surprisingly – an enormous amount of emotion. That pretty much sums up a Deathchant concert. For many, it was the highlight of Saturday night. Judging by what I saw, they also sold a fair number of records. I have a feeling we'll be hearing a lot more about this band. At the end of the performance, the guys even hugged each other, something I don't often see at concerts like this.

II. Notes from the Liège MaelstrÖM – Tom/EZR

We wake up to a sunny autumn morning. Scrambled eggs made from Belgian eggs, courtesy of Vespa Crabro, a quick restocking of supplies at the grocery store, and around noon we set off on foot towards the city centre.

The descent from our mountain hideout winds past rows of brick terraced houses, leading us somewhere downhill. Once we pass beneath the motorway, the cityscape changes into typical Belgian-French urban architecture – narrow three- and four-storey houses with dormer windows on their roofs and rusticated stonework decorating their façades.

We arrive in the centre, where traditional pubs with outdoor terraces are packed tightly together. After being completely ignored by the staff in at least two establishments, we finally find a place where a waiter appears almost immediately.

A bumblebee lands in Jacob Izák Goldstein's local blonde ale. It is promptly fished out and subjected to considerably more than a gentle tickle with a toothpick handed to me by Tah-ša-tung.

Meanwhile, a police escort leads a patron out of the pub next door. The man shows no signs of resistance as he's placed in a police car and driven away with the emergency lights flashing. Later, we learn that forty troublemakers were arrested in central Liège that day for causing havoc around the city.

We effortlessly conquer the 374 steps of Montagne de Bueren and end up in a local craft beer bar, where a group of elderly Belgians take an interest in where we're from. They guess Polish or Czech – somewhere in the East, but definitely not Russian.

In the toilet, apart from depositing a two-kilo weight (those 374 steps had accelerated certain biological processes), I leave a JDØS sticker on the tiles.

One more helping of Belgian fries, and we're already on our way to a familiar address, where stoner rock, doom metal and other delicacies await us that evening.

I start with the Italians Ufomammut, watching from the balcony of the main hall while sipping a non-alcoholic Cristal. The band unleash their psychedelic barrage of down-tuned stoner metal. A journey through outer space unfolds on the screen above their heads, perfectly complementing the music, which also includes a cover of Pink Floyd's Welcome to the Machine.

From there, we move to the small hall to catch the Norwegian band Elephant9, whose performance Vespa Crabro has already described.

On our way to the main stage, I stop for a few songs by Early Moods, traditional doom metallers from Los Angeles, who are giving everything they've got to a packed audience. The singer is impossible to miss thanks to his enormous mane, which he whips around while headbanging, covering a radius of some two or three metres. Musically, it's a pleasantly cohesive blend of heavy metal and doom, delivered with strong instrumental performances. The audience responds enthusiastically, and the band are clearly enjoying themselves.

And so we arrive at the main stage, where the Greek band 1000mods are about to perform. I've never heard of them before, but Jacob Izák Goldstein is completely hooked.

We position ourselves in the second row behind the barrier, slightly to the left – a decision that, as it turns out, will save us from drowning in a whirlpool that, in about twenty minutes, will sweep away everything in its path, much like Jules Verne's Maelström swallowing the submarine Nautilus.

Meanwhile, the crowd grows denser. Roars and chants rise from somewhere behind our backs.

The first cup of beer lands on my head. Fortunately, it isn't full, and most of its contents simply run into my hood, down my back and onto the floor.

And here come the boys from Greece, unleashing their barrage of Motörhead-style stoner rock. I'm standing directly beneath the guitarist on the left, who, sporting a trucker cap, casually fires off solos and guitar flourishes as though it's the easiest thing in the world.

The singer and bassist holds his Rickenbacker almost vertically, playing with the crowd, who eagerly respond to his every move. He draws a circle in the air with his hand, and suddenly, behind me, a whirlpool opens up that would make not only Captain Nemo but even Spider-Man puke his guts out.

From the edge of the crowd opposite me, a hefty trucker comes charging forward with two beers in his hands. In a glorious fuck it moment, he flings them both aside and continues straight towards the Maelström, which promptly swallows him whole.

The people this gentleman has knocked to the ground on his final journey stagger back to their feet, dazed and bewildered, and resume receiving the signal being transmitted into their bodies by the band.

This is pretty much how I imagine a harvest festival in Innsmouth.

It's over. We've survived. Surely nothing can happen to us after this.

We'll take it easy with the festival headliners, the English band Uncle Acid and the Deadbeats. After all, they play slower stoner rock, and surely nothing like that could possibly happen there.

So we move a little closer to the centre of the front row, directly in front of the stage.

The band start playing, and I immediately sense that we may have seriously underestimated our expectations of a peaceful performance. To the psychedelic rhythms of the acid-soaked tunes, the entire audience begins swaying like waves on the sea.

And there it is again. I can feel good old Belgian lager running down my back and legs, spilling from the cup of a middle-aged woman who is dancing completely out of control.

I rise above it. Culture demands certain minor sacrifices.

Moments later, Jacob Izák Goldstein, standing slightly ahead and to my right, takes a direct hit to the head from a full cup of beer. He turns around and threatens two tiny Belgian guys with wild looks in their eyes. He squeezes one of their cups, sending its contents of Cristal pouring down the owner's chest.

Another festivalgoer standing in front of Jacob turns towards him and, with a kindly smile, gestures for him to let it go. Everything is exactly as it should be.

Jacob, his hair standing on end from the beer shampoo, loosens his grip, smiles, and immediately raises his arms to help support a crowdsurfing grandpa making his way towards the stage.

The band are absolutely killing it. The music, the lights, everything is perfectly synchronized. The female keyboardist sings harmonies with the singer-guitarist, a man who appears to have no face.

Throughout the entire concert, I keep trying to get a glimpse of his face, but all I can see is darkness framed by blond hair.

The crowdsurfing is getting pretty intense. More and more people of different ages and genders are floating above my head.

A few metres away, I spot a boy of about six, wearing enormous headphones, throwing the horns as he surfs across the crowd.

I'd noticed him earlier in the men's toilets. From behind, I thought a dwarf was taking a piss at the urinal, but when he turned around, I realised it was a little boy who had come to the festival with his father.

After an hour and a half, we leave the main hall and head to the small stage, where we watch Deathchant from the back – another band from Los Angeles, released by our old acquaintances at Riding Easy Records.

The band consists of four heavily tattooed guys who give absolutely everything they've got, maintaining constant contact with the audience both in front of and behind them. Handshakes, banter, interaction – you get the feeling that your mates are playing a gig in your living room.

Deathchant combine stoner metal with heavy metal guitar flourishes that, at times, vaguely remind me of Dissection. Both guitarists sing, everyone moves around constantly, the performance is dynamic, and the band seem to be everywhere at once.

The bassist spits upwards towards the low ceiling, from which, after a while, droplets begin hanging like stalactites in the Demänovská Cave.

The crowd goes berserk. The band's sheer commitment and interaction work their magic, and everyone becomes part of the performance.

At the end, the audience demands an encore, during which absolutely everything happens.

The guitarist goes crowdsurfing, the bassist grinds his instrument against the amplifier, everyone is everywhere, people are screaming, throwing horns – it's one big, beautiful fucking mess.

Even after the encore, the chanting and cheering continue for quite some time, celebrating a band that was undoubtedly one of the highlights of the entire festival.

After the concert, battered, soaked in beer but happy, we take a taxi back to our igloo in the mountainous part of the city.

The crew are showing mild signs of exhaustion, but that doesn't stop us from continuing to thoroughly corrupt our Airbnb host's YouTube algorithm.

After watching Necrophagia videos and listening to Eibon songs, we finish off our remaining supplies and head to bed.

The bathroom's ladder-style towel radiator has spent the entire day doing the work of every other heating appliance in the apartment, so the night turns out to be perfectly bearable. 

 

 ============================================================================  

CONCERT BLOGS @ JDØS:

 

Desertfest Beligium, Liège 2026 - Day#1 by Vespa Crabro & Tom/EZR 

Desertfest Belgium, Antwerps 2025 - Day#2 by Tom/EZR

Desertfest Belgium, Antwerps 2025 - Day#1 by Tom/EZR 

DOOL, Prague - June 2024 by Flork! 

 

#319 Cady // Screamo, Emoviolence // Tom, Ben, Loz // 16.10.2026

 

 

 

CADY / A DECADE OF SCREAMING

1. Hi, can you introduce yourselves? Who are you, what do you do, and what's been keeping you busy or inspired lately?

Tom: Hello! We’re Cady, a screamo band from the UK. We’re based in and around London now, but have been living in many different cities since the band started.

Tom on bass and vocals, Ben on guitar and vocals, Loz on drums.

Unfortunately, non-punk stuff has been keeping us busy at the moment. Some studying, lots of job hunting, generally just trying to keep our heads above the water in our day-to-day lives. We had a busy period with band stuff at the end of last year and beginning of this one, recording and releasing a new record, so had to switch our priorities for a bit since then, but I’m hopeful we can all catch a break soon and re-focus on Cady stuff!


2. Cady have been around since 2015, which makes you almost veterans by screamo standards. How did the band actually start, and was there already some idea of what Cady should sound like?

Tom: The band actually started in 2013 as a 2 piece with Loz on drums and our old guitar player, Dom. Originally as a side-project to a band that Loz and I used to play in (excuse the long name, it was the style at the time - For This World Is Hollow And These Hands Have Touched The Sky). I believe the original intention was just to have some fun playing silly screamo, no particular intention as far as I know. I joined on bass after a few months to fill out the sound a bit.

When For This World… was winding down, we recruited Ben (from another long-named band - I Don’t Want to Know Why the Caged Bird Sings) to fill in on guitar for the final tour and had a lot of fun playing together, so after that, decided to invite Ben and For This World… vocalist, Chris, to join Cady - so in the first year the band went from a 2 piece 5 piece.

There’s a couple of lost demos from the 5 piece format of the band that I think only exist as CDRs now, no idea where the original digital recordings could be! After these, Dom wasn’t feeling it so much so stepped back from the band, and Ben became the primary songwriter so naturally the music changed along with it.

In the proceeding years Chris also left the band, we had another vocalist for a bit but it’s mainly been the 3 of us trucking along.

 

3. When you listen to Zodiacal Dust today, do you still recognise yourselves in those people, or does it feel like listening to another band?

Ben: People probably not so much, it really was a long time ago! But the core goal is still much the same, we’ve just become a lot more refined in achieving that sonic goal. We’ve had a few different vocalists so that’s probably the most pronounced difference across the back catalogue. 


4. You've recently mentioned that people coming to screamo shows in London are now considerably younger than you. When did you realise: shit, we're the old guys at the show now?

Tom: It’s a gradual thing but I’d say about 2023 is when I’d noticed a lot more younger faces at shows, which I guess ties in with the current wave of screamo’s popularity/new faces after covid, though that could also be as I’ve aged like an avocado since then.

I’ve had a bit of trouble answering this question actually - maybe it’s made me realise I am a bit older than I feel!

I love this music, DIY and everything it’s given me over the past 20 years so I reckon I’m in it for life now, and I’m more than happy with the way things are going - by and large the latest folks getting involved are doing things bigger, better and still keeping the DIY spirit. There’s definitely more moshing than I’ve seen before - it’s good to see people getting into the music so long as they’re considerate of everyone around them, which is mostly the case, but I do wish folks would keep their shirts on, no one wants a sweaty back in their face.


5. And I have to ask - Cady Heron. Is the name actually a Mean Girls reference? How the hell did that become the name of a screamo band?

Loz: Yes it is. Dom (our original guitarist) and I loved that film and it seemed like a good idea at the time. If I'd known that the band would still be going when I was in my mid 30s, I might have gone with a different name. Funny though.

SCREAMO / EMOVIOLENCE / WHATEVER

6. Screamo, emoviolence, skramz, hardcore... How do you describe Cady when somebody who has never heard you asks what you play? And is there actually a difference between screamo and emoviolence, or is this mostly something nerds on the internet worry about?

Ben: I think Emoviolence is a helpful modifier because for most of the time we’ve been a band a lot of the other screamo bands we’ve played with have more in common with Suis La Lune than say Reversal of Man or whatever. It feels more fitting as a genre label because of the extremities of tempo and daft vocals, but I think nerds on the internet would be right to disagree with that label, we are inspired by a lot of things, emoviolence is just a helpful shorthand of the final equation. It’s all genre gymnastics really, but I’d rather chat through those nuances than explain it to a coworker.

7. Screamo seems to be having another little resurrection at the moment, and you've mentioned bands like Christina Carpenter, My Tiny Room, I'm Sorry Emil and Scadenza revitalising the London scene. Why do you think kids are getting into this kind of music again?

Tom: I don’t think you can pinpoint one specific thing that’s given this music its current resurgence - As with most things, it comes in waves so it was only a matter of time before wave-whatever we are now of screamo came around. A lot of young people were trapped inside during the pandemic so thanks to the internet and social media were able to discover a lot of these niche music scenes, and carried a lot of energy and excitement from that into live shows when they could happen again. 

There’s a lot of fucked up stuff happening in the world right now and it’s more visible than ever before, so I think something like screamo and DIY is perhaps more needed than ever - to provide an alternative to the “norm”. A music scene like this doesn’t keep us safe from what’s happening in the world, but it can provide a reprieve, an escape, a community, as well as a way to channel and understand the emotions we’re feeling.


8. Is screamo inseparable from DIY for you? Could Cady sign to some huge label tomorrow, get professional management, sponsored Instagram posts and VIP meet-and-greets and still be a screamo band?

Tom: To me, yes they are inseparable. I discovered screamo music shortly before I really understood what DIY was, but as soon as I was exposed to that I realised that the two things go hand in hand. Screamo is punk music and embracing capitalism is the antithesis of punk. 

That said, we live in the world as it is. It’s not for us, but if someone wants to try and eek a living out of their music by using the tools at hand and taking opportunities when they come, so long as they’re not ripping folks off to do it, I’m not gonna tell them they can’t (but it ain’t punk ;) )

LIMITATIONS OF THE HUMAN FORM / GOD ISN'T ANSWERING

9. Limitations of the Human Form is a fucking heavy title. What exactly are those limitations for you, and where did the idea for the album come from?

Ben: Simply put, the main limitation of the human form is that bodies are vulnerable and we will die. Past that, it’s the capacity of evil and greed in the name of self preservation. I don’t think that evil and greed are part of our natural form like decay is. The album was written during and after watching a loved one lose a long battle with cancer, and thematically names capitalism and religious conservativism as its own type of cancer.  


10. The album seems to move between two extremes - incredibly personal grief on one side and a completely indifferent universe on the other. Was that contrast at the heart of the record?

Ben: Yes, but I’m not sure how much of a contrast it is. The world really does keep spinning no matter the trauma you are wading through and that in of itself feels quite isolating. I think getting to that point in terms of it being a written idea was in response to seeing how different people's belief structures affected how they interacted with grief, and for me not having any spiritual or religious tendencies made me interrogate the idea of a cosmic indifference. 

11. There's an awful lot of bodies falling apart here - insects, rats, mud, flesh, decay, maggots forming faces... Where does this fascination with physical decomposition come from? Any gore, horror or death metal influences, or is there a deeper meaning behind all this rot?

Ben: Decay is a part of the life cycle, the world and everything in it is one big cycle of life and death. There’s a very real influence from watching someone decay in front of you that feeds a lot of this language. And I also had a period of going through some relatively serious health stuff like growing cysts and discovering i had a defective heart valve at the same time as this, which made me really feel the temporary nature of our physical form and that this body that has taken me this far will malfunction, decay and rot too. 

There is also quite a heavy influence from body horror throughout this record, which is used as a visual language to explore these themes. Namely a lot of Cronenberg films (this is far from subtle in parts of A Sterile Choreography of Decay), Hellraiser and the Silent Hill games. Also The Metamorphosis by Kafka was floating around too, which I guess can be seen as a foundation text for the genre. 


12. God has been hanging around Cady lyrics since the early days, although usually not in a particularly flattering way. What's your relationship with religion, and would you describe Limitations of the Human Form as an atheist record?

Ben: Indirectly yes, it’s really about deconstructing various belief structures through the lens of trauma and life cycles, I think the bare bones of that have been floating around in Cady even with previous vocalists. We have always been about anti capitalism, anti conservatism and anti fascism, and that does usually, but not exclusively land in atheism. 

13. Miasma of Belief is pretty vicious about people offering God and a "better place" to somebody who's grieving. Is the problem religion itself, or people exploiting somebody's grief when they're at their most vulnerable?

Ben: I grew up going to church and never felt any connection to it and resented it. The lyrics are directly in response to going back to that same church for the funeral of someone who gave their life to it, and feeling like I was watching a pantomime for a traumatic life experience in the shape of a sales pitch.


14. So here's the obvious question: if there's no God, no afterlife and the universe doesn't give a shit whether we're here or not - where the fuck do we get meaning from?

Ben: Absolutely nothing. When I was younger I found this incredibly freeing as a concept, a chance to derive your own meanings and purpose and dispose of damaging and oppressive belief structures that plague the world. But as the years tick by that gets harder to reckon with. Ultimately I think that’s still true, we are living through the death of this planet and an increasingly greater injustice that is being met with aching apathy. The meaning, really, should be to work towards fighting those things and for everyone to have access to basic material conditions to live, but late stage capitalism does it best to block that meaning. 

PERSONAL HORROR / POLITICAL HORROR

15. Cady lyrics have become increasingly political over the years, but they rarely sound like slogans. Is that deliberate? How do you write about politics without turning a song into somebody shouting their Twitter feed over a blast beat?

Ben: The lyrics are personal and the personal is political. Intentional or not writing about the world and your experience of it will end up being at least somewhat political. When the lyrics become more pointedly political it’s normally about something very specific rather than an overarching statement, which maybe avoids the sloganeering. 

16. On the new record there's this idea of people's deaths being explained away as somehow necessary or inevitable. We're constantly being told why somebody else's suffering is unfortunate but unavoidable - war, austerity, borders, economics. Do you think watching all of this endlessly through our phones is eventually fucking up our ability to actually care?

Ben: I think it's a battle of wills yes. We have more information than ever, but are passive in reacting, if not paralysed by it. An intersectional understanding of these things is very useful but realistically most people are not going to engage with that when they are more worried about the living standards for them and their families constantly slogging away. The scope of horror in this world is somewhat unfathomable and for a lot of well meaning people the reaction is a slump into a garden variety liberalism that mostly looks like a shrug in the face of injustice. We as individuals sadly can’t change the world overnight, but I don’t think that’s a free pass to not care because it’s someone else is problem, that’s exactly how collective action, something that is tangible to change, falls apart.  

MAKING & RELEASING THE FUCKING THING

17. How does a Cady song actually start? Does somebody walk into rehearsal with a riff, or is it three people making noise until something suddenly works? And how do you know when a 90-second song is finished rather than simply unfinished?

Ben: These days I’ll make a demo on logic, ship it out to the others and we’ll work on and develop it in a practice room, some songs end up exactly the same as the demo and some end up with a different feel, it’s rare for stuff to get removed from the demo but often parts get added. 

I wish  I had an articulate answer for knowing when something is done. I remember years ago a lecturer telling me that a production is never finished, it just dies. That kind of thinking has stuck with me, and is very true of the recordings, some of the songs from this album already sound and feel quite different live because they’ve organically grown as we’ve played them more. Short songs rock, but the most powerful music is always dynamic, although really fast into even faster is still a dynamic shift that pops up a lot in our songs.  

18. You've released demos, tapes, records and that wonderful four-band split with Majorel, Coma Regalia and Agak. Do physical releases and splits still serve an actual purpose in 2026, or do we keep making this stuff because we're hopeless DIY/physical-media nerds?

Tom: Yeah I think they do - In the digital age where pretty much every piece of music made is available at the touch of a button, I’m sure we’re all guilty of passively listening but not really taking in the music. There must be hundreds of incredible bands I’ve listened to and since forgotten, whereas when I pick up a physical record/tape/cd whatever and give it that first spin, I’m properly focused on listening, and also feel that just by having something tangible I’m more connected and invested in the music and artist.

Splits specifically are just fun, right? I’ve found some great bands through them and I think they are so much better physically than digitally, as computers don’t know how to organise shit when it’s 2 band names!

JDØS ENDING

19. A few years ago I bought the Forged from the Sun cassette from Bandcamp and got a tape that sounded like a terrible mess, so I re-recorded it from the MP3s. Do you approve of this DIY workaround?

Tom: Absolutely! Sorry about that, we fucked up the dubbing on a few of the tapes but didn’t realise until after they were sent out - it’s all in the spirit of DIY haha. The tape is yours to do what you want with anyway, so if you’d rather put a better band on it, that’s fine too.


 

20. What are you listening to, reading and watching these days - and what's the least screamo thing somebody in Cady genuinely loves? Are there any bands from Slovakia or the Czech Republic that you like?

Loz: I've not been listening to as much music as I should lately to be honest. The new Moloch and Ostraca records rule though.

In terms of reading, I've been re-reading some Ursula Le Guin recently, The Dispossessed and The Left Hand of Darkness and it's still as good as I remembered. I've also recently read the whole Book Of The New Sun series by Gene Wolfe which is great weirdo fantasy/speculative fiction.

I just read The Name Of The Rose by Umberto Eco as well which is amazing if you're in the market for a philosophical ecclesiastical thriller.

I've been watching some spooky stuff as it is the season. I finally watched House for the first time and should have done it years ago. More bubblegum,  psychedelic horror films featuring evil cats say I.

Tom: Unlike Loz I don’t have the patience for anything too arty when it comes to films, I’m quite happy with Hollywood explosions.

I try to keep up with what’s going on with screamo as much as I can - though it’s difficult with the amount of great stuff coming out at the moment. The Italian scene seems to be kicking off right now. - Konoha, Trelkovsky, Ashen hands, Dagerman, Irma, Chevalier are all worth a listen. North America always got tons of great stuff going on too - Votive, New Forms, Eyelet, Coma Regalia, Snag among many many others.

For Czech bands - Gattaca, Marnø, Zmar, Nic, Remek (their split with Lawine is one of my favourites). I’m not so clued up on bands from Slovakia unfortunately! We played in Bratislava in 2017 and with SK bands The Citadel, Fyasco and Proti Srsti, the venue was (is? Not sure if it’s still going!) a small garage on the edge of an industrial arena - super DIY and a lot of fun!

For least-screamo stuff, Ben is really really into rollercoasters, knows everything about ‘em. I’m quite into cars, Loz doesn’t have any weird hobbies as far as I can tell (or keep them very close to his chest), just loves riding the fuck out of bikes.


21. Who should I interview next on JDØS? And to finish this properly: motto, message, insult, recommendation or completely

Tom: Go have a chat with our good friends in Jøtnarr, they released their new record “Feet First on the Corpse Path” last month and it rips - hard to pin em down to one genre but riffy blackened hardcore/grind/metal/screamo, now featuring Sam from Battle of Wolf 359 on vocals.

My top piece of advice is start a band with your friends. If we can do it, anyone can, and it’s really fun!

 

 

CADY / DESAŤROČIE KRIKU 

1. Ahojte, mohli by ste sa predstaviť? Kto ste, čo robíte a čo vás v poslednom čase najviac zamestnáva alebo inšpiruje?

Tom: Ahojte! Sme Cady, screamo kapela z Veľkej Británie. Momentálne pôsobíme v Londýne a jeho okolí, ale odkedy kapela vznikla, žili sme v rôznych mestách.

Tom hrá na basgitare a spieva, Ben hrá na gitare a spieva a Loz hrá na bicie.

Bohužiaľ, momentálne nás zamestnávajú najmä veci, ktoré s punkom nemajú nič spoločné. Trochu štúdia, veľa hľadania práce a celkovo snaha udržať sa v každodennom živote nad vodou. Koncom minulého roka a začiatkom tohto sme mali pomerne rušné obdobie, čo sa týka kapely, keďže sme nahrávali a vydávali nový album. Odvtedy sme preto museli na chvíľu zmeniť priority, ale dúfam, že si čoskoro všetci trochu vydýchneme a budeme sa môcť opäť naplno venovať Cady!

2. Cady fungujú od roku 2015, čo z vás na pomery screama robí takmer veteránov. Ako vlastne kapela vznikla a mali ste už vtedy nejakú predstavu o tom, ako by mali Cady znieť?

Tom: Kapela v skutočnosti vznikla už v roku 2013 ako dvojčlenný projekt, v ktorom hral Loz na bicie a náš bývalý gitarista Dom na gitare. Pôvodne išlo o vedľajší projekt popri kapele, v ktorej sme s Lozom kedysi hrávali (ospravedlňujem sa za ten dlhý názov, vtedy to tak jednoducho fičalo – For This World Is Hollow And These Hands Have Touched The Sky). Pokiaľ viem, pôvodným zámerom bolo len trochu sa zabaviť hraním bláznivého screama, bez nejakých konkrétnych ambícií. Po niekoľkých mesiacoch som sa pridal na basgitare, aby sme trochu doplnili zvuk.

Keď sa For This World... pomaly blížili ku koncu, prizvali sme Bena (z ďalšej kapely s poriadne dlhým názvom – I Don’t Want to Know Why the Caged Bird Sings), aby nás na poslednom turné doplnil na gitare. Spoločné hranie nás veľmi bavilo, a tak sme sa potom rozhodli pozvať Bena a speváka For This World..., Chrisa, aby sa pridali ku Cady. Takže počas prvého roka sa kapela rozrástla z dvojčlennej zostavy na päťčlennú.

Z obdobia, keď sme hrali v piatich, existuje niekoľko stratených demáčov, ktoré sa podľa mňa zachovali už len na CD-R nosičoch. Vôbec netuším, kde by mohli byť pôvodné digitálne nahrávky!

Po týchto demách už Dom necítil pre kapelu také nadšenie, a tak sa rozhodol odísť. Ben sa stal hlavným autorom skladieb, takže sa spolu s tým prirodzene zmenila aj naša hudba.

V nasledujúcich rokoch z kapely odišiel aj Chris, istý čas sme mali ďalšieho speváka, ale odvtedy to už väčšinou ťaháme my traja.

3. Keď si dnes vypočujete Zodiacal Dust, spoznávate v tých ľuďoch ešte sami seba, alebo máte pocit, akoby ste počúvali úplne inú kapelu?

Ben: Čo sa týka nás ako ľudí, asi už veľmi nie. Predsa len, bolo to naozaj dávno! Ale náš základný cieľ zostal viac-menej rovnaký. Len sme sa výrazne zdokonalili v tom, ako dosiahnuť zvuk, o ktorý sa snažíme.

Vystriedalo sa u nás niekoľko spevákov, takže práve vokály sú pravdepodobne najvýraznejším rozdielom naprieč našou diskografiou.

4. Nedávno ste spomenuli, že ľudia, ktorí dnes chodia na screamo koncerty v Londýne, sú už podstatne mladší než vy. Kedy ste si uvedomili: do riti, teraz sme už my tí starí chlapi na koncerte?

Tom: Je to postupný proces, ale povedal by som, že niekedy okolo roku 2023 som si začal na koncertoch všímať oveľa viac mladých tvárí. Predpokladám, že to súvisí so súčasnou vlnou popularity screama a príchodom nových ľudí po covide. Aj keď to môže byť aj tým, že odvtedy starnem rýchlosťou avokáda.

Vlastne som mal trochu problém na túto otázku odpovedať. Možno som si vďaka nej uvedomil, že som o niečo starší, než sa cítim!

Milujem túto hudbu, DIY a všetko, čo mi za posledných dvadsať rokov priniesli, takže si myslím, že v tom už zostanem na celý život. A som viac než spokojný s tým, ako sa veci vyvíjajú. Noví ľudia, ktorí sa zapájajú do scény, robia veci vo všeobecnosti vo väčšom a lepšie, pričom si stále zachovávajú DIY ducha.

Rozhodne sa dnes na koncertoch viac moshuje, než som bol zvyknutý vídať. Je fajn sledovať, ako sa ľudia dokážu do hudby ponoriť, pokiaľ pritom berú ohľad na ostatných okolo seba, čo sa našťastie väčšinou deje. Len by som si prial, aby si ľudia nechávali tričká na sebe. Nikto predsa nechce mať pred tvárou niečí spotený chrbát.

5. A toto sa jednoducho musím opýtať – Cady Heron. Je názov kapely naozaj odkazom na film Mean Girls? Ako sa, dočerta, niečo také stane názvom screamo kapely?

Loz: Áno, je. Dom (náš pôvodný gitarista) a ja sme ten film milovali a vtedy nám to pripadalo ako dobrý nápad. Keby som vedel, že kapela bude stále fungovať aj v čase, keď budem mať niečo po tridsiatke, možno by som vybral iný názov. Ale je to celkom vtipné.

SCREAMO / EMOVIOLENCE / ČOKOĽVEK

6. Screamo, emoviolence, skramz, hardcore... Ako opisujete Cady niekomu, kto vás nikdy nepočul a opýta sa, čo vlastne hráte? A existuje vôbec nejaký rozdiel medzi screamom a emoviolence, alebo je to skôr niečo, nad čím si lámu hlavu internetoví nerdovia?

Ben: Myslím si, že emoviolence je užitočné spresnenie, pretože počas väčšiny našej existencie mali mnohé screamo kapely, s ktorými sme hrávali, oveľa bližšie k Suis La Lune než napríklad k Reversal of Man alebo podobným kapelám.

Emoviolence mi ako žánrové označenie pripadá výstižnejšie vzhľadom na extrémne zmeny tempa a šialené vokály. Zároveň si však myslím, že internetoví nerdovia by mali celkom oprávnené dôvody s týmto označením nesúhlasiť. Inšpiruje nás množstvo rôznych vecí a emoviolence je len užitočná skratka na pomenovanie výsledku, ktorý z toho všetkého vzniká.

V konečnom dôsledku je to celé len žánrová gymnastika. Ale radšej sa budem rozprávať o takýchto nuansách, než aby som to mal vysvetľovať kolegovi v práci.

7. Zdá sa, že screamo momentálne prežíva ďalšie malé vzkriesenie, a spomínali ste kapely ako Christina Carpenter, My Tiny Room, I'm Sorry Emil či Scadenza, ktoré vdýchli londýnskej scéne nový život. Prečo si myslíte, že mladí ľudia opäť objavujú tento druh hudby?

Tom: Nemyslím si, že sa dá ukázať na jednu konkrétnu vec, ktorá spôsobila súčasný návrat tejto hudby. Tak ako pri väčšine vecí, aj tu popularita prichádza vo vlnách, takže bolo len otázkou času, kedy dorazí ďalšia — ani neviem, koľká už — vlna screama.

Veľa mladých ľudí zostalo počas pandémie zavretých doma, a tak mali vďaka internetu a sociálnym sieťam možnosť objavovať rôzne okrajové hudobné scény. Keď sa potom opäť mohli konať koncerty, priniesli si so sebou množstvo energie a nadšenia.

Vo svete sa momentálne deje veľa posratých vecí a vidíme ich viac než kedykoľvek predtým. Preto si myslím, že niečo ako screamo a DIY je dnes možno potrebnejšie než kedykoľvek predtým — ako alternatíva k tomu, čo sa považuje za „normálne“.

Takáto hudobná scéna nás síce nedokáže ochrániť pred tým, čo sa deje vo svete, ale môže nám poskytnúť chvíľu úľavy, únik, komunitu a tiež spôsob, ako dať priechod emóciám, ktoré prežívame, a lepšie im porozumieť.

8. Je pre vás screamo neoddeliteľné od DIY? Mohli by Cady zajtra podpísať zmluvu s nejakým obrovským vydavateľstvom, zaobstarať si profesionálny manažment, sponzorované príspevky na Instagrame a VIP stretnutia s fanúšikmi a stále zostať screamo kapelou?

Tom: Pre mňa áno, tieto dve veci sú neoddeliteľné. Screamo som objavil krátko predtým, než som poriadne pochopil, čo vlastne znamená DIY. Len čo som však spoznal aj túto stránku veci, uvedomil som si, že jedno ide ruka v ruke s druhým.

Screamo je punková hudba a prijatie kapitalizmu je pravým opakom punku.

Na druhej strane však žijeme vo svete, aký je. Pre nás to nie je cesta, ale ak sa niekto chce pokúsiť uživiť hudbou, využívať dostupné možnosti a chopiť sa príležitostí, ktoré sa mu naskytnú, nebudem mu hovoriť, že to nesmie. Pokiaľ pritom, samozrejme, nikoho nezdiera.

(Ale punk to teda nie je! ;) )

LIMITATIONS OF THE HUMAN FORM / BOH NEODPOVEDÁ

9. Limitations of the Human Form je sakra ťažký názov. Čo presne sú pre vás tie obmedzenia ľudskej telesnej schránky a odkiaľ prišiel nápad na tento album?

Ben: Jednoducho povedané, hlavným obmedzením ľudského tela je jeho zraniteľnosť a skutočnosť, že všetci zomrieme. Okrem toho je to aj schopnosť človeka páchať zlo a podliehať chamtivosti v mene vlastného prežitia. Nemyslím si však, že zlo a chamtivosť sú prirodzenou súčasťou našej podstaty tak, ako je ňou napríklad telesný rozklad.

Album vznikal počas obdobia, keď som sledoval, ako blízky človek prehráva dlhý boj s rakovinou, a aj po jeho smrti. Z tematického hľadiska album označuje kapitalizmus a náboženský konzervativizmus za svojský druh rakoviny.

10. Zdá sa, že album sa pohybuje medzi dvoma extrémami – na jednej strane nesmierne osobný smútok a na druhej úplne ľahostajný vesmír. Bol práve tento kontrast ústrednou myšlienkou nahrávky?

Ben: Áno, aj keď si nie som istý, nakoľko je to vlastne kontrast. Svet sa skutočne točí ďalej bez ohľadu na to, akou traumou sa práve predieraš, a to samo osebe môže vyvolávať veľmi silný pocit osamelosti.

Myslím si, že k sformulovaniu tejto myšlienky v textoch som dospel pri pozorovaní toho, ako rozdielne systémy viery ovplyvňujú spôsob, akým sa ľudia vyrovnávajú so smútkom. Keďže ja sám nemám žiadne duchovné ani náboženské sklony, priviedlo ma to k hlbšiemu zamýšľaniu sa nad predstavou vesmírnej ľahostajnosti.

11. Na albume sa toho rozkladá naozaj požehnane – hmyz, potkany, blato, mäso, hniloba, červy vytvárajúce tváre... Odkiaľ pochádza táto fascinácia fyzickým rozkladom? Sú za tým nejaké vplyvy gore, hororu či death metalu, alebo má všetka tá hniloba hlbší význam?

Ben: Rozklad je súčasťou životného cyklu. Svet a všetko, čo sa v ňom nachádza, tvorí jeden veľký kolobeh života a smrti.

Veľmi silným vplyvom bolo sledovať, ako sa človek doslova rozkladá pred tvojimi očami. Práve táto skúsenosť sa výrazne premietla do jazyka, ktorý v textoch používam.

Okrem toho som si v rovnakom období prechádzal aj pomerne vážnymi zdravotnými problémami. Začali sa mi tvoriť cysty a zároveň som zistil, že mám chybnú srdcovú chlopňu. To všetko ma prinútilo veľmi intenzívne si uvedomiť dočasnosť našej fyzickej existencie. Že aj toto telo, ktoré ma doteraz nieslo životom, raz začne zlyhávať, rozkladať sa a hniť.

Na albume je tiež veľmi výrazný vplyv body hororu, ktorý využívam ako vizuálny jazyk na skúmanie týchto tém. Predovšetkým ide o množstvo Cronenbergových filmov (v niektorých častiach skladby A Sterile Choreography of Decay je tento vplyv viac než očividný), Hellraiser a hry zo série Silent Hill.

Niekde v pozadí sa vznášala aj Kafkova Premena, ktorú možno považovať za jedno zo základných diel tohto žánru.

12. Boh sa v textoch Cady objavuje už od prvých dní kapely, hoci väčšinou nie práve v lichotivom svetle. Aký máte vzťah k náboženstvu a označili by ste Limitations of the Human Form za ateistický album?

Ben: Nepriamo áno. V skutočnosti ide o rozoberanie a spochybňovanie rôznych systémov viery cez prizmu traumy a životných cyklov. Myslím si, že základné náznaky týchto tém sa v Cady objavovali už v časoch predchádzajúcich spevákov.

Vždy sme zastávali antikapitalistické, antikonzervatívne a antifašistické postoje, čo zvyčajne, hoci nie nevyhnutne, vedie aj k ateizmu.

13. Miasma of Belief je poriadne nemilosrdná voči ľuďom, ktorí niekomu prežívajúcemu smútok ponúkajú Boha a predstavu „lepšieho miesta“. Je problémom samotné náboženstvo, alebo skôr ľudia, ktorí zneužívajú niečí žiaľ vo chvíli, keď je najzraniteľnejší?

Ben: Vyrastal som v prostredí, kde sa chodilo do kostola, ale nikdy som k tomu necítil žiadne puto. Naopak, vyvolávalo to vo mne odpor.

Text vznikol ako priama reakcia na návrat do toho istého kostola pri pohrebe človeka, ktorý mu zasvätil celý svoj život. Mal som pocit, akoby som sledoval akési divadelné predstavenie, v ktorom sa traumatická životná skúsenosť zmenila na predajnú prezentáciu.

14. Takže teraz prichádza očividná otázka: ak neexistuje Boh, posmrtný život a vesmíru je úplne u prdele, či tu sme alebo nie – kde, do riti, máme hľadať zmysel?

Ben: Nikde. Žiadny zmysel neexistuje.

Keď som bol mladší, táto predstava mi pripadala nesmierne oslobodzujúca. Vnímal som ju ako príležitosť vytvoriť si vlastný zmysel a životný cieľ a zbaviť sa škodlivých a utláčajúcich systémov viery, ktoré sužujú svet.

Lenže ako roky plynú, je čoraz ťažšie sa s tým vyrovnávať.

V konečnom dôsledku si stále myslím, že to platí. Žijeme v období, keď naša planéta umiera a nespravodlivosti neustále pribúda, pričom sa stretáva s bolestnou ľahostajnosťou.

Skutočný zmysel by mal spočívať v boji proti týmto veciam a v úsilí zabezpečiť, aby mal každý človek prístup k základným materiálnym podmienkam potrebným na život. Lenže kapitalizmus vo svojom neskorom štádiu robí všetko pre to, aby nám v tom zabránil.

OSOBNÝ HOROR / POLITICKÝ HOROR

15. Texty Cady sú v priebehu rokov čoraz politickejšie, no málokedy znejú ako heslá. Je to zámer? Ako písať o politike bez toho, aby sa skladba zmenila na niekoho, kto vykrikuje obsah svojho Twitteru do blast beatov?

Ben: Texty sú osobné a osobné je politické. Či už je to zámer, alebo nie, keď píšeš o svete a vlastných skúsenostiach s ním, nevyhnutne sa to aspoň do určitej miery dotkne politiky.

Keď sú texty vyslovene politické, väčšinou sa týkajú niečoho veľmi konkrétneho, nie nejakého všeobecného vyhlásenia. Možno práve vďaka tomu sa nám darí vyhýbať prázdnym heslám.

16. Na novom albume sa objavuje myšlienka, že smrť niektorých ľudí sa vysvetľuje ako niečo nevyhnutné alebo dokonca potrebné. Neustále nám niekto vysvetľuje, prečo je utrpenie druhých síce nešťastné, ale nedá sa mu zabrániť – vojna, úsporné opatrenia, hranice, ekonomika. Myslíš si, že neustále sledovanie týchto udalostí cez obrazovky našich telefónov nám postupne kurví schopnosť skutočne sa o druhých zaujímať?

Ben: Áno, myslím si, že je to určitý boj vôle. Máme k dispozícii viac informácií než kedykoľvek predtým, ale reagujeme na ne pasívne, ak nás ich množstvo rovno úplne neparalyzuje.

Schopnosť chápať vzájomné prepojenia týchto problémov je veľmi užitočná, ale realisticky väčšina ľudí nemá priestor sa nimi zaoberať, keď sa oveľa viac obávajú o životnú úroveň seba a svojich rodín a musia sa každý deň drieť, aby vôbec vyžili.

Rozsah hrôz, ktoré sa vo svete odohrávajú, je do istej miery nepredstaviteľný. Mnohí ľudia, ktorí to v zásade myslia dobre, nakoniec skĺznu k akémusi obyčajnému liberalizmu, ktorý sa pri pohľade na nespravodlivosť väčšinou prejavuje len pokrčením pliec.

Ako jednotlivci, žiaľ, nedokážeme zmeniť svet zo dňa na deň. Nemyslím si však, že nám to dáva voľnú vstupenku k ľahostajnosti len preto, že ide o problém niekoho iného. Presne takto sa totiž rozpadá kolektívne úsilie, ktoré má reálnu schopnosť priniesť zmenu.

AKO TÚ VEC VLASTNE VYTVORIŤ A VYDAŤ

17. Ako vlastne vzniká skladba Cady? Príde niekto na skúšku s riffom, alebo traja ľudia robia hluk, až kým z toho zrazu niečo nefunguje? A ako viete, že je deväťdesiatsekundová skladba hotová a nie jednoducho nedokončená?

Ben: V súčasnosti väčšinou pripravím demo v Logicu, pošlem ho ostatným a potom na skladbe spoločne pracujeme a rozvíjame ju v skúšobni. Niektoré skladby zostanú úplne rovnaké ako na deme, iné nakoniec získajú odlišný charakter. Málokedy sa stane, že by sme z pôvodného dema niečo odstránili, ale často pridávame nové časti.

Prial by som si, aby som vedel nejako výstižne vysvetliť, kedy je skladba hotová.

Pamätám si, ako nám pred rokmi jeden prednášajúci povedal, že produkcia nikdy nie je dokončená, iba zomrie. Táto myšlienka mi utkvela v hlave a pri nahrávkach to platí obzvlášť. Niektoré skladby z nového albumu už dnes naživo znejú a pôsobia celkom inak, pretože sa prirodzene vyvíjali tým, ako sme ich stále viac hrávali.

Krátke skladby sú super, ale tá najsilnejšia hudba je vždy dynamická. Aj keď, pravdupovediac, prechod z veľmi rýchleho tempa do ešte rýchlejšieho je tiež dynamická zmena, ktorá sa v našich skladbách objavuje pomerne často.

18. Vydali ste demá, kazety, platne aj ten skvelý split štyroch kapiel s Majorel, Coma Regalia a Agak. Majú fyzické nosiče a split nahrávky v roku 2026 ešte nejaký skutočný význam, alebo ich stále vyrábame len preto, že sme beznádejní DIY nerdovia posadnutí fyzickými nosičmi?

Tom: Áno, myslím si, že majú. V digitálnej dobe, keď je prakticky každá nahraná hudba dostupná jediným kliknutím, sa určite všetci občas pristihneme pri tom, že hudbu počúvame pasívne a vlastne ju poriadne nevnímame.

Určite existujú stovky fantastických kapiel, ktoré som si vypočul a odvtedy na ne zabudol. Keď si však vezmem do ruky fyzickú platňu, kazetu alebo CD a prvýkrát si ich pustím, naozaj sa sústredím na počúvanie. Navyše mám pocit, že už len tým, že vlastním niečo hmatateľné, si k hudbe aj samotnému interpretovi vytváram silnejší vzťah a viac sa o nich zaujímam.

A splity sú jednoducho zábava, nie? Objavil som vďaka nim množstvo skvelých kapiel a myslím si, že na fyzických nosičoch fungujú oveľa lepšie než digitálne. Počítače totiž vôbec netušia, ako majú tie posraté veci usporiadať, keď sú tam uvedené názvy dvoch kapiel!

JDØS FINÁLE

19. Pred niekoľkými rokmi som si cez Bandcamp kúpil kazetu Forged from the Sun, ale prišla mi páska, ktorá znela ako príšerný bordel. Tak som ju jednoducho nahral nanovo z MP3 súborov. Schvaľujete takéto DIY riešenie?

Tom: Jednoznačne! Prepáč za to. Pri kopírovaní niekoľkých kaziet sme to posrali, ale zistili sme to až po tom, čo sme ich odoslali. Všetko je to však v duchu DIY, haha.

Tá kazeta je aj tak tvoja a môžeš si s ňou robiť, čo chceš. Takže ak si na ňu radšej nahráš nejakú lepšiu kapelu, pokojne do toho!

20. Čo v poslednom čase počúvate, čítate a pozeráte? A čo je tá najmenej screamo vec, ktorú má niekto z Cady skutočne rád? Poznáte nejaké kapely zo Slovenska alebo Českej republiky, ktoré sa vám páčia?

Loz: Úprimne povedané, v poslednom čase nepočúvam toľko hudby, koľko by som mal. Ale nové albumy Moloch a Ostraca sú skvelé.

Čo sa týka čítania, nedávno som sa vrátil k niektorým knihám Ursuly Le Guin. Znovu som si prečítal Vydedenec (The Dispossessed) a Ľavú ruku tmy (The Left Hand of Darkness) a stále sú rovnako dobré, ako som si ich pamätal.

Nedávno som tiež prečítal celú sériu The Book of the New Sun od Genea Wolfa, čo je fantastická, poriadne čudná fantasy a špekulatívna fikcia.

Práve som dočítal aj Meno ruže od Umberta Eca. Je to úžasná kniha, ak máte chuť na filozofický thriller z cirkevného prostredia.

Keďže je práve sezóna, pozerám aj nejaké strašidelné veci. Konečne som si prvýkrát pozrel House a mal som to urobiť už pred rokmi. Hovorím áno ďalším takýmto pestrofarebným, psychedelickým hororom so zlými mačkami!

Tom: Na rozdiel od Loza nemám pri filmoch trpezlivosť na nič príliš umelecké. Mne úplne stačia hollywoodske výbuchy.

Snažím sa čo najviac sledovať, čo sa deje v screame, hoci pri tom množstve skvelých nahrávok, ktoré momentálne vychádzajú, je to dosť náročné.

Zdá sa, že talianska scéna momentálne poriadne ožíva. Konoha, Trelkovsky, Ashen Hands, Dagerman, Irma a Chevalier určite stoja za vypočutie.

Aj v Severnej Amerike sa stále deje množstvo skvelých vecí — Votive, New Forms, Eyelet, Coma Regalia, Snag a mnoho, mnoho ďalších.

Z českých kapiel sú to Gattaca, Marnø, Zmar, Nic, Remek (ich split s Lawine patrí medzi moje najobľúbenejšie).

V slovenských kapelách, žiaľ, nemám až taký prehľad!

V roku 2017 sme hrali v Bratislave spolu so slovenskými kapelami The Citadel, Fyasco a Proti Srsti. Koncert sa konal v malej garáži na okraji priemyselného areálu. Neviem, či to miesto ešte funguje, ale bolo to maximálne DIY a užili sme si kopec zábavy!

A čo sa týka vecí, ktoré majú od screama najďalej, Ben je úplne posadnutý horskými dráhami. Vie o nich absolútne všetko.

Ja sa celkom zaujímam o autá a Loz, pokiaľ viem, nemá žiadne zvláštne záľuby (alebo ich pred nami veľmi dobre tají). Jednoducho strašne rád jazdí na bicykli.

21. Koho by som mal najbližšie vyspovedať pre JDØS? A aby sme to poriadne zakončili: motto, odkaz, urážka, odporúčanie alebo niečo úplne...

Tom: Choď sa porozprávať s našimi dobrými kamarátmi z Jøtnarr. Minulý mesiac vydali nový album Feet First on the Corpse Path a je to poriadna nálož! Ťažko ich zaradiť do jedného žánru, ale je to riffmi nabitá zmes blackened hardcoru, grindu, metalu a screama. Navyše teraz u nich spieva Sam z Battle of Wolf 359.

A moja najlepšia rada?

Založte si kapelu so svojimi kamarátmi. Ak sme to dokázali my, dokáže to ktokoľvek. A je to fakt zábava! 

JDØS SPECIAL: Vespa Crabro & Tom/EZR Report: Desertfest Belgium, Liège: Day 1 (16-18th October 2026).

 

text: Vespa Crabro & Tom/EZR, photos: Tom/EZR

 

DAY 1 | DAY 2 | DAY 3 

  

 

 

I. Deň prvý - Vespa Crabro

 

Desertfest 2026 v Liége je mojou prvou návštevou Liége a zároveň mojim druhým Desertfestom v živote. Krst ohňom nastal v máji 2025 v Berlíne a očakával som podobné dojmy. Musím však povedať, že ako z hľadiska dramaturgie, tak z reakcii domáceho publika ide o veľmi odlišné festivaly. 

Akcia sa odohráva v aréne OM, na brehu rieky Meuse. Liége je stare banské mesto, a táto priemyselná minulosť je v architektúre zjavná. OM sa navyše nachádza priamo v tieni majestátnej hrdzavejúcej konštrukcie šachtového výťahu a neďaleko vysokej pece. Všetko dávno opustené a konštrukcie pripomínajú Drakulov strašidelný hrad priamo and mestom. Takže atmosféra v októbrovom daždi a hmle za 10/10!

 

A teraz už k jednotlivým kapelám – piatok bol poznamenaný zmenami v programe, keď organizátori vypustili PIGSx7 a zaradili Krallice, ktorí mali hrať v nedeľu. Tých zmien tam vo všeobecnosti bolo viac. Pigs ma mrzia, ale akcia napriek tomu prebiehala hladko. 

Sólstafir som videl prvý raz. Je celkom možné, že aj posledný. Kapela hrala mdlo, akosi bez života v najobjemnejšej sale OMu. Spevák, štylizujúci sa do pozície citlivého vikinga nás akosi nevzal za srdce. Z hrdla mu obyčajne vychádzalo repetetívne žalostné kvílenie. Občasná prehnaná emocionálna gestikulácia kapely tomu nepomáhala. Hrali presne a profesionálne, ale za mňa to bolo utrpenie.

Krallice mám relatívne napočúvaných a bol som veľmi zvedavý na ich prejav. Nutné dodať, že žánrovo sú už podstate Desertfestu trochu vzdialený. Znovu veľké pódium, tentokrát ešte slabší zvuk a prakticky neexistujúca svetelná šou. Atmosféra ako v materskej škole na besiedke. Hudobne to pre zlý zvuk (nevytiahnutý kopák, či neexistencia jednej z gitár) nemá zmysel hodnotiť.

 

Naopak, Kapela Wolvennest ma ihneď zaujala svojim vizuálnym prejavom a rituálnou štylistikou. Tentokrát bol zvuk, aj svetlá v poriadku a publikum dostalo presne to, čo potrebovalo. Mojou srdcovkou sa nestali, ale ich okultný rock so ženským vokálom patril k tomu lepšiemu z piatkového programu.

Najlepšie tri vystúpenia večera potvrdili, že v jednoduchosti je krása. Wyatt E. predviedli hypnotizujúce psychedelické vystúpenie, podfarbené skvelou perkusívnou prácou ich bubenníka dronovým prejavom gitár. Kapela vystupuje v asýrsky, či babylonsky pôsobiacich habitoch, s bradami z krepového papiera. Osobne si myslím, že to vystúpeniu nič nepridáva a posobí skôr komicky. Hudobne však nemám námietok.

Earth Tongue je novozélandské duo, pozostávajúce z bubeníka a sympatickej gitaristky. Musím sa priznať, že podľa povrchného počúvania pred festivalom som ich zaradil do škatuľky “preskočiť”. Bola by to však chyba, Earth Tongue hrajú priamočiaru zmes stoner rocku a doomu, s charizmatickým vokálom a publikum ich ocenilo. Prvý krát som si uvedomil, že malý stage v prízemí klubu OM je unikátne miesto. Pódium pripomína arénu, takže je možné sledovať kapelu zo všetkých strán. Moje obľúbené miesto bolo za kapelou, takže sa dalo vidieť energiu na pódiu, ako aj reakcie publika. Skvelý zvuk a atmosféra. Ako sa ukázalo, stane sa tak viackrát.

Meatdripper ma naživo potešili snáď najviac. Kvarteto mladých žien, hrajúcich niečo ako okultný stoner (to kvoli zefektovanému psychedelickému vokálu) a zároveň trochu pripomínajúce to najlepšie z garážovej scény (to vďaka energetickému rytmičáku ich bubeníčky) rozdávalo energiu na počkanie. Sledoval som to zozadu a videl nadšené reakcie publika. Veľmi príjemná záležitosť, ktorá, musím podotknúť – vám naživo dá viac, než z nahrávky. Slečny do toho šli naplno a bolo cítiť, ako veľmi si to užili. 

II. Zápisky z Maastrichtskej hmly - Tom/EZR

 

Nová destinácia, nové dojmy. Belgický Desertfest zmenil po rokoch lokalitu - z diamantového flámskeho mesta Antverpy sa tento ročník presunul na východ krajiny - do post-industriálneho valónskeho mesta plného opustených budov a baní - Liège. 

Cesta prebehla hladko, let z Bratislavy sme absolvovali posilnení o nového člena Desertfest posádky Vespa Crabro, s ktorým zdieľame spoločnú minulosť. V Charleroi nás tradične naberá vysunutý atašé Jacob Izák Goldstein a spolu so štvrtým členom posádky Tah-ša-tungom absolvujeme cestu na východ Belgickej krajiny. 

Zastávka na obed v bohom opustenej krčme, ktorú Jacob Izák Goldstein našiel na miestnej zľavovej stránke, kde ponúkala zľavu za menu 50%. Tú však španielsky hovoriaci barman zazdil hneď z príchodu, ale keďže sme hladní, ostávame a objednávame si španielské špeciality, ktoré chutia fajn, ale po neskoršej návšteve miestneho supermarketu ich všetky identifikujeme ako nie až tak drahý obsah plastových nádobiek na chladiacich pultoch. 

Postarší po francúzsky hovoriaci a na obed víno popíjajúci gentleman sa prihovára jednému z nás, s tým že ho pozná z filmu pre dospelých a počas celého obeda s nami nonšalantne koketuje od baru. 

 

 

Po obede odchádzame smerom do Maastrichtu, ktorý je okrem kritérií pre vstup do EÚ známy aj tým, že návštevu coffee-shopov umožňuje len domácim, ktorí navyše musia byť aj registrovaní. Neexistujú však prekážky, ktoré by sa nedali zdolať keď sa človek vyberie na trojdňový stoner festival - návod neposkytnem pretože ako sa vraví, čo sa stalo v Maastrichte ostane v Maastrichte (prípadne aj v Liège). 

Onedlho na to sa už v Liège po návšteve supermarketu ubytujeme v byte, ktorý Jacob Izák Goldstein bookol cez Airbnb. Veľký priestranný byt je studený ako opustené iglú, ale ináč úplne dokonalý. Na koncert sa prepravujeme taxíkom. Z neho sledujeme temné mesto Liège, z ktorého mám pocit akoby niekto skombinoval Podbrezovú s Vyhňami a celé to zväčšil zhruba o 300x. Siluety opustených monštróznych banských megastavieb popri rieke v zahmlenom šere sú doom. 

 

Prichádzame na miesto festivalu - koncertná sála OM, pred ktorou sú tradičné stánky a priestory pre pitie piva. Kombinácia zelene a brutalistickej architektúry s všadeprítomnými stoner-doomermi je príjemná, človek sa hneď cíti ako doma. 

 

Vzhľadom na to, že sme sa festivalom pregrciavali spolu, ale aj oddelene, navnímal som niektoré kapely z odlišných miest ako Vespa Crabro a pár postrehov tu napíšem. Ako prvých som v piatok videl belgičanov Apex Ten, ktorí to rozbalili na strednom pódiu. Trojica chlapíkov sa vyžíva v energických, repetitívnych riffoch hraných agresívnym spôsobom. 

 

 

Odtiaľ smerujem na balkón hlavnej veľkej sály, kde hrá ďaľšia domáca kapela Wolvennest. Hypnotický rituál v ich podaní vyzerá aj znie dobre. Po nich opäť na stredné pódium, kde do tretice vystúpi ďaľšia domáca - tentokrát doslova - kapela Wyatt E. z Liège, ktorá vo svojom odeve Babylonských žrecov predvádza vlastnú verziu heavy-psych-drone metalu. Páčia sa mi bicie a spev alebo skôr komunikácia basáka a gitaristu, ktorí si počas koncertu dva krát vymenili nástroje. Spev a gestikulácia rukami na mňa pôsobí ako scéna z Duny, kde kňaz Sardaukarov spieva hrdelným hlasom, zatiaľ čo vojaci sú označení krvou obetovaných ľudí. 

 

 

Tieto vízie sa formujú cez Maastrichtskú hmlu, vďaka ktorej sa chvíľu cítim ako keby ma niekto prepašoval na planétu Salusa Secundus. Zvyšok večera sa pohybujem v spoločnosti Vespu Crabra, Jacoba Izáka Goldsteina a Tah-ša-tunga a užívam si kapely, prostredie, veselé a farebné záblesky Maastrichtskej hmly a návštevníkov festivalu. 

Piatkový deň ukončujeme zhruba o jednej po polnoci, kedy sa taxíkom presúvame do nášho chladného bytu. Keďže neviem ovládať klimatizáciu, kúrim kúpeľnovým rebríkovým radiátorom na sušenie uterákov. Na byte prebieha afterpárty, kazí sa algoritmus YouTube domáceho pána, ale keďže som unavený z púte skrz Maastrichtskú hmlu, ktorá mi navyše doškriabala hrdlo, idem si ľahnúť skôr.  

 

 

 

 I. Day One – Vespa Crabro

Desertfest 2026 in Liège marks both my first visit to the city and my second Desertfest ever. My baptism of fire took place in Berlin in May 2025, and I was expecting a similar experience. I must say, however, that in terms of both the line-up and the reactions of the local audience, these are two very different festivals.

The event takes place at the OM venue, on the banks of the River Meuse. Liège is an old mining city, and its industrial past is clearly reflected in its architecture. What's more, OM stands directly in the shadow of a majestic, rusting mine headframe, not far from an old blast furnace. Everything has long since been abandoned, and these structures resemble Dracula's haunted castle looming over the city. So, with the October rain and fog thrown into the mix, the atmosphere gets a solid 10/10!

Now, on to the bands. Friday was marked by changes to the schedule, with the organisers dropping PIGSx7 and bringing in Krallice, who had originally been scheduled for Sunday. There were quite a few changes to the programme in general. I'm sorry we missed Pigs, but despite all that, the festival ran smoothly.

I saw Sólstafir for the first time. Quite possibly the last, too. The band delivered a dull, rather lifeless performance in OM's largest hall. The singer, presenting himself as some kind of sensitive Viking, somehow failed to tug at our heartstrings. What usually came out of his throat was repetitive, mournful wailing. The band's occasional bouts of exaggerated emotional gesticulation didn't help matters either. They played accurately and professionally, but for me, it was sheer suffering.

I'm reasonably familiar with Krallice and was very curious to see how they would come across live. It should be noted that, genre-wise, they're already somewhat removed from the very essence of Desertfest. Once again, the main stage, this time with even worse sound and practically no light show whatsoever. The atmosphere was reminiscent of a kindergarten performance for the parents. Given the poor sound – an inaudible kick drum and one of the guitars practically missing from the mix – there's little point in judging the music itself.

Wolvennest, on the other hand, immediately caught my attention with their visual presentation and ritualistic aesthetic. This time, both the sound and lighting were spot on, and the audience got exactly what it needed. They didn't exactly become my new favourite band, but their occult rock with female vocals was definitely among the better performances on Friday's bill.

The three best performances of the evening confirmed that there's beauty in simplicity. Wyatt E. delivered a hypnotic psychedelic set, driven by their drummer's excellent percussion work and the droning guitars. The band perform in robes reminiscent of ancient Assyrian or Babylonian attire, complete with beards made of crepe paper. Personally, I don't think this adds anything to the performance and actually looks rather comical. Musically, however, I have no complaints.

Earth Tongue are a New Zealand duo consisting of a drummer and a charming female guitarist. I have to admit that, based on a rather superficial listen before the festival, I'd filed them under "skip". That would have been a mistake. Earth Tongue play a straightforward mixture of stoner rock and doom, complete with charismatic vocals, and the audience certainly appreciated them.

It was here that I first realised just how unique the small stage on the ground floor of OM really is. The stage resembles an arena, allowing you to watch the band from every angle. My favourite spot was behind the musicians, where I could take in both the energy on stage and the audience's reactions. Excellent sound and atmosphere. As it turned out, this wouldn't be the last time.

Meatdripper were probably the band I enjoyed most live. A quartet of young women playing something resembling occult stoner rock (thanks to the effects-laden psychedelic vocals), while also evoking the very best of the garage rock scene (courtesy of their drummer's energetic snare work), they delivered an instant shot of energy.

I watched the performance from behind the band and could see the audience's enthusiastic reactions. A thoroughly enjoyable experience that, I must point out, delivers far more live than it does on record. The ladies gave it everything they had, and you could really feel just how much they were enjoying themselves.

II. Notes from the Maastricht Fog – Tom/EZR

New destination, new impressions. After years in the same location, the Belgian Desertfest has moved from Antwerp, the diamond city of Flanders, to the east of the country – to Liège, a post-industrial Walloon city full of abandoned buildings and mines.

The journey goes smoothly. We fly out of Bratislava with a new addition to our Desertfest crew, Vespa Crabro, with whom we share a common past. In Charleroi, we're picked up, as usual, by our forward-deployed attaché, Jacob Izák Goldstein, and together with the fourth member of our crew, Tah-ša-tung, we set off towards eastern Belgium.

We stop for lunch at a godforsaken pub Jacob Izák Goldstein has found on a local discount website, advertising a 50% discount on the menu – an offer promptly shot down by the Spanish-speaking bartender the moment we arrive. Since we're hungry, we stay and order some Spanish specialities. They taste perfectly fine, although a later visit to a local supermarket reveals that we've essentially been eating the not-so-expensive contents of plastic containers from the refrigerated shelves.

An elderly French-speaking gentleman, sipping wine with his lunch, strikes up a conversation with one of us, claiming to recognise him from an adult film. He then spends the entire lunch casually flirting with us from his seat at the bar.

After lunch, we head towards Maastricht, a city known not only for the criteria governing entry into the European Union, but also for allowing only local residents – who must also be registered – to visit its coffeeshops. However, there are no obstacles that cannot be overcome when you're heading to a three-day stoner festival. I won't provide instructions, because, as the saying goes, what happens in Maastricht stays in Maastricht (or possibly in Liège).

Not long afterwards, following a supermarket visit, we settle into an apartment Jacob Izák Goldstein has booked in Liège through Airbnb. The place is large and spacious, cold as an deserted igloo, but otherwise absolutely perfect.

We take a taxi to the concert venue. Through the windows, we watch the dark city of Liège, which gives me the impression that someone has combined Podbrezová and Vyhne and then enlarged the whole thing roughly 300 times. The silhouettes of monstrous, abandoned mining megastructures along the river, looming through the misty twilight, are pure doom.

We arrive at the festival venue, the OM concert hall, with the usual stalls and designated beer-drinking areas outside. The combination of greenery, brutalist architecture and stoner-doomers everywhere is rather pleasant. You immediately feel at home.

Since we've been stumbling our way through the festival both together and separately, I've experienced some of the bands from different vantage points than Vespa Crabro, so I'll add a few observations of my own.

The first band I catch on Friday is the Belgian trio Apex Ten, who kick things off on the middle stage. These three guys revel in energetic, repetitive riffs delivered with an almost aggressive intensity.

From there, I head to the balcony of the main hall, where another local band, Wolvennest, are playing. Their hypnotic ritual both looks and sounds good.

Then it's back to the middle stage, where a third Belgian band takes the stage – this time quite literally local – Wyatt E. from Liège. Dressed like Babylonian priests, they perform their own version of heavy psych drone metal.

I particularly enjoy the drumming and singing – or rather, the communication between the bassist and guitarist, who swap instruments twice during the performance. The vocals and hand gestures remind me of a scene from Dune, where a Sardaukar priest chants in a guttural voice while the soldiers are marked with the blood of sacrificed humans.

These visions take shape through the Maastricht fog, which, for a moment, makes me feel as though someone has smuggled me onto the planet Salusa Secundus.

I spend the rest of the evening in the company of Vespa Crabro, Jacob Izák Goldstein and Tah-ša-tung, enjoying the bands, the surroundings, the cheerful, colourful flashes of the Maastricht fog, and the festival crowd.

We wrap up Friday at around one in the morning and take a taxi back to our freezing apartment. Since I can't figure out how to operate the air conditioning, I resort to heating the place with the bathroom's ladder-style towel radiator.

An afterparty is underway at the apartment, our host's YouTube algorithm is being thoroughly ruined, but since I'm exhausted from my journey through the Maastricht fog – which has also left my throat feeling thoroughly scratched up – I decide to call it a night a little earlier.

 

 ============================================================================  

CONCERT BLOGS @ JDØS:

 

Desertfest Belgium, Antwerps 2025 - Day#2 by Tom/EZR

Desertfest Belgium, Antwerps 2025 - Day#1 by Tom/EZR 

DOOL, Prague - June 2024 by Flork!