/// slovenská verzia nižšie ///
1. Who are you, what do you do, and what’s capturing your attention these days?
(Elisa De Munari): I am a musician working at the crossroads between different traditions that, on the surface, seem distant from one another but in truth share a similar gravity. My path began in Western music, but for many years I studied the sitar with Gianni Ricchizzi and Indian vocal music with Amelia Cuni. Through them I was introduced not only to techniques but to a lineage — to a living tradition and to their own masters. For that I remain deeply grateful.
(Enrico Baraldi): I work as a sound engineer in recording studios. What captures my attention these days are underground bands building their own identity, working constantly and (obviously) hard to develop their own sound, trying to treat music like a job and not just a hobby. When you can't sleep at night because you're only thinking about it, well, when I understand it, then you have my full attention.
2. You’re described as an international doom/Hindustani psych project. Who are the musicians behind Litania, how did you meet and how did the idea of blending doom with Hindustani music first emerge?
(Elisa De Munari): Litania is the meeting of musicians who come from different countries but share a fascination with slow, ritualistic sound. Some come from the doom and heavy psych scene, others from backgrounds closer to classical or experimental music. The idea itself emerged quite naturally from my own trajectory. After many years studying Indian classical music, I eventually realised something that every serious student of that tradition understands sooner or later: it is a lifetime discipline. In truth, more than one lifetime. To internalise it fully requires a devotion that borders on monastic. At a certain point I felt the need to step away from the orthodox path and allow the material I had absorbed to interact with the music that shaped me growing up — bands like Black Sabbath and Kyuss. I became fascinated by the parallel between the solemnity of dhrupad and the solemnity of early doom. Both unfold slowly, both cultivate gravity, both create a sense of ritual time rather than entertainment time. Litania was born precisely from that intuition.
3. Many traditional heavy psych bands draw on Hindu religion, mandalas, meditation, and colourful improvisation. Your sound feels rooted in a darker corner of stoner and doom. Is this darker dimension of Hindustani culture also reflected in Litania’s lyrics? And what’s your view on the different ways bands incorporate Hindu elements into doom and psych?
(Elisa De Munari): What often happens in Western psychedelic music is a fascination with the decorative surface of Indian culture — the colours, the mysticism, the imagery. There is nothing inherently wrong with that, but it can remain somewhat aesthetic. My experience studying Indian music was different.
When you approach traditions like dhrupad seriously, you encounter something austere, almost ascetic. The music unfolds slowly, sometimes painfully slowly, and its beauty comes from discipline and restraint rather than exuberance. It has a sacred dimension, but not necessarily a cheerful one. That deeper gravity is closer to what we explore in Litania. The darkness you hear is not meant to imitate some “exotic spirituality,” but rather to recognise that both Indian classical music and doom metal share an awareness of the profound, sometimes terrifying dimension of existence.
So rather than using Hindu imagery as decoration, I try to approach the material with the respect of someone who has sat with it, studied it, struggled with it.
4. Would you consider Litania a conceptual album? What narrative connects the lyrics?
(Elisa De Munari): Yes, in a sense it is conceptual, though not in a strictly narrative way. The album unfolds more like a liturgical sequence — hence the title. Each piece is a kind of invocation, a meditation on different aspects of spiritual tension: devotion, doubt, transcendence, weight, silence. The thread connecting the lyrics is the idea of ritual sound as a bridge between worlds. Doom metal already has a quasi-liturgical character — slow tempos, repetition, resonance — and dhrupad historically belongs to a sacred context as well. So the album explores that shared territory where music becomes something closer to prayer or incantation.
5. Italy has its own connection to Aleister Crowley. How much of Crowley’s legacy can be traced in Litania’s origins?
(Elisa De Munari): Crowley is certainly a fascinating figure in the history of Western esotericism, and his engagement with Eastern traditions played an important role in shaping how those traditions were perceived in Europe. However, I would say that Litania’s relationship with Indian culture does not come through the filter of Western occultism. My contact with that world came directly through musical training and through teachers who themselves belong to that lineage. So if there is any “spiritual” influence in the project, it comes more from the discipline of studying the music itself rather than from the Western occult tradition that grew around it.
6. Which traditional Indian instruments are featured on the album? Which were the most challenging to record?
(Elisa De Munari): The album features traditional instruments such as the sitar, dilruba, harmonium and elements connected to the dhrupad vocal tradition. Recording them within a heavy doom context presented interesting challenges. Indian classical instruments are designed to bloom in acoustic space, with very complex overtones and sympathetic strings. When you place them next to distorted guitars and very dense low frequencies, the balance becomes delicate.
The engineer had to be quite attentive to microphone placement and to preserving the natural resonance of the instruments while still allowing them to coexist with the massive weight of the guitars. It required patience and a willingness to treat those sounds with respect rather than forcing them into a conventional rock mix.
7. Going back to the writing of the album — how long did it take?
(Elisa De Munari): To be honest, the band was born almost as a joke. We’re all in our forties, and at the time I was on tour in Eastern Europe with another project. Marco — the guitarist — was working as the sound engineer on that tour. One evening, laughing about life and music, I told him that turning forty probably meant it was finally time to start a heavy band. The idea was to mix together the most distant things that somehow connected us, starting from Indian music, which has been such an important part of my background. Instead of trying to keep those worlds separate, we thought it would be interesting to let them collide. During those same days we met Vlad, our drummer, at one of the gigs. His playing struck us immediately — there was something powerful and instinctive in the way he approached rhythm. So we asked him if he would be interested in joining us, and that’s essentially how the band was born. Later, after hearing the first pieces we had written, Enrico — our bassist — joined the project as well, bringing his incredibly heavy bass sound, which really helped shape the sonic weight of the band. But the real transformation happened when those materials were played together. Music like this needs physical presence. The slow tempos, the sustained tones, the breathing of the instruments — those things only truly emerge when musicians share the same room and listen deeply to one another. But honestly, it all happened in a very natural way.
(Enrico Baraldi): I can only say that when Marco played me the songs, well, I knew something interesting could happen: merging Indian music with stoner/doom. It seemed like something I'd never imagined.
That's why I immediately told him: "If you need a bass player, I'm here!!" Furthermore, I only knew Elisa by her music with Elli De Mon, and it seemed really interesting to be able to work with her, and therefore, in a certain sense, step outside the circle of friends and musicians I usually hang out with.
8. The debut came out on Heavy Psych Sounds — how did that partnership happen?
(Elisa De Munari): When we started thinking about releasing the album, we had two labels in mind in Italy that felt like the right home for this kind of music: Heavy Psych Sounds and Subsound Records. Both have a strong identity and a history of supporting artists who move in the heavier and more experimental corners of the scene. Fortunately, when we reached out to them, both labels responded very positively. In the end, they decided to join forces and collaborate on the production of the album, which was really the best outcome we could have hoped for. So the record ended up being a joint effort between Heavy Psych Sounds and Subsound Records, and we’re very happy about that — it feels like the project found exactly the kind of environment it needed.
9. Italy’s doom scene — how would you describe it?
(Elisa De Munari): Italy has cultivated a very strong doom and heavy psych tradition over the past decades. Bands here often combine a deep respect for classic influences with a certain Mediterranean sense of drama and atmosphere. One of them is Messa, for sure.
10. Is there a similar collective platform in Italy like Duister Collectief?
(Elisa De Munari): There isn’t exactly the same kind of formal collective, but there is certainly a network of labels, festivals, and musicians who support one another. Scenes like this often function less as organisations and more as communities held together by shared passion — the slow circulation of records, collaborations, and word of mouth.
11. Who introduced Indian sounds to Western audiences more — the Beatles or the Rolling Stones?
(Elisa De Munari): Historically, the Beatles had the deeper impact, largely because of George Harrison’s genuine engagement with Indian music and his relationship with Ravi Shankar. That connection went far beyond stylistic borrowing. But personally I find it more interesting when artists approach Indian music not simply as a colour to add, but as a system with its own depth and discipline.
12. Have there been notable hippie movements or cults in Italy?
(Elisa De Munari): Italy had its own countercultural movements, especially in the late 1960s and 1970s. Some were spiritual communities, others were more political or artistic in nature. But Italian culture tends to absorb and transform these movements in its own way, often blending them with older traditions rather than replacing them entirely.
13. Touring plans?
(Elisa De Munari): We are currently working on bringing the album to the stage in a way that preserves its ritual atmosphere. Touring across Europe is certainly part of the plan, and Central Europe would be a natural territory for this music. So hopefully Slovakia — and many other places — will be part of that journey.
14. Which album, artwork, or video impressed you recently?
(Elisa De Munari): I am often more impressed by works that maintain a strong identity rather than chasing trends. Albums that feel carved out of a singular vision — musically and visually — always resonate more deeply with me. I am into eastern music, I love Arooj Aftab for example. Coming to heavy music, I liked the latest album of Messa.
(Enrico Baraldi): Personally, I'm a person who listens to albums for a long time after their release, which means that sometimes I will be listening to the records that come out today in a few months. I'm very attached to sounds like Godflesh, Neurosis, OM, but I also listen to a lot of electronic music, and my favorite is Lustmord above all; a lot of underground music from local bands who are very often friends or become friends over time.
15. Someone you’d like to see interviewed?
(Elisa De Munari): I would enjoy reading interviews with musicians who work seriously at the intersection of traditions — people who approach cross-cultural music with patience.
16. Final words for listeners?
(Elisa De Munari): Music can still be a space of contemplation in a world that constantly demands speed and distraction. And sometimes, in music as in life, slowness reveals depths that haste can never reach.
============================================================================
Links:
https://litania.bandcamp.com/album/litania
https://www.facebook.com/people/Litania/61575201397600/
https://www.instagram.com/litania_band
https://www.youtube.com/@litaniaband
============================================================================
1. Kto ste, čo robíte a čo vás v týchto dňoch najviac zaujíma?
(Elisa De Munari): Som hudobníčka, ktorá sa pohybuje na priesečníku rôznych tradícií, ktoré sa na prvý pohľad môžu zdať vzdialené, no v skutočnosti zdieľajú podobnú hĺbku a vážnosť. Moja cesta sa začala v západnej hudbe, no dlhé roky som študovala sitár u Gianniho Ricchizziho a indický vokál u Amelie Cuni. Prostredníctvom nich som neobjavila len techniky, ale aj kontinuitu – živú tradíciu a ich vlastných učiteľov. Za to som im dodnes veľmi vďačná.
(Enrico Baraldi): Pracujem ako zvukový inžinier v nahrávacích štúdiách. V poslednom čase ma najviac zaujímajú undergroundové kapely, ktoré si budujú vlastnú identitu, neustále na sebe pracujú a (samozrejme) tvrdo rozvíjajú svoj zvuk. Snažia sa pristupovať k hudbe ako k práci, nielen ako k hobby. Keď kvôli tomu v noci nemôžeš spať a stále na to myslíš – vtedy zbystrím pozornosť a máš ju naplno.
2. Ste označovaní ako medzinárodný doom/Hindustani psych projekt. Kto stojí za Litaniou, ako ste sa stretli a ako vznikla myšlienka prepojiť doom s hindustánskou hudbou?
(Elisa De Munari): Litania je stretnutím hudobníkov z rôznych krajín, ktorých spája fascinácia pomalým, rituálnym zvukom. Niektorí pochádzajú zo scény doom a heavy psych, iní majú bližšie ku klasickej či experimentálnej hudbe. Samotná myšlienka vznikla pomerne prirodzene z mojej vlastnej cesty. Po mnohých rokoch štúdia indickej klasickej hudby som si uvedomila niečo, čo skôr či neskôr pochopí každý, kto sa jej venuje naplno: je to disciplína na celý život – vlastne na viac než jeden. Jej skutočné osvojenie si vyžaduje oddanosť hraničiacu až s mníšskym spôsobom života.
V určitom momente som pocítila potrebu odstúpiť od ortodoxnej cesty a nechať materiál, ktorý som vstrebala, prirodzene prepojiť s hudbou, ktorá ma formovala – kapelami ako Black Sabbath či Kyuss. Začala ma fascinovať paralela medzi vážnosťou dhrupadu a raného doomu. Obe tieto formy sa rozvíjajú pomaly, pestujú hĺbku a vytvárajú skôr rituálny než zábavný čas. Litania vznikla práve z tejto intuície.
3. Mnohé tradičné heavy psych kapely čerpajú z hinduistickej symboliky, mandál, meditácie či farebnej improvizácie. Váš zvuk však pôsobí ukotvený v temnejšej polohe stoneru a doomu. Odráža sa táto temnejšia stránka hindustánskej kultúry aj v textoch Litanie? A ako vnímate rôzne spôsoby, akými kapely pracujú s hinduistickými prvkami v doome a psyche?
(Elisa De Munari): V západnej psychedelickej hudbe často dochádza k fascinácii skôr povrchovou, dekoratívnou stránkou indickej kultúry – farbami, mystikou, obraznosťou. Samo o sebe na tom nie je nič zlé, no môže to zostať len na estetickej úrovni. Moja skúsenosť so štúdiom indickej hudby bola iná. Keď sa tradíciám ako dhrupad venujete seriózne, stretnete sa s niečím strohým, takmer asketickým.
Hudba sa rozvíja pomaly – niekedy až bolestivo pomaly – a jej krása vychádza skôr z disciplíny a zdržanlivosti než z bezprostrednej expresivity. Má síce posvätný rozmer, no nie nevyhnutne radostný. Práve táto hlbšia vážnosť je blízka tomu, čo skúmame v Litanii. Temnota, ktorú počuť v našej hudbe, nemá imitovať nejakú „exotickú spiritualitu“, ale skôr poukázať na to, že indická klasická hudba aj doom metal zdieľajú vedomie hlbokého – a niekedy až desivého – rozmeru existencie.
Preto sa namiesto používania hinduistických prvkov ako dekorácie snažím pristupovať k tomuto materiálu s rešpektom človeka, ktorý s ním strávil čas, študoval ho a prešiel si vlastným procesom jeho pochopenia.
4. Považovali by ste Litania za konceptuálny album? Aký príbeh spája texty?
(Elisa De Munari): Áno, v istom zmysle ide o konceptuálny album, hoci nie v striktne naratívnom zmysle. Album sa rozvíja skôr ako liturgická sekvencia — odtiaľ aj názov. Každá skladba je akousi invokáciou, meditáciou nad rôznymi aspektmi duchovného napätia: oddanosť, pochybnosť, transcendencia, ťažoba, ticho. Niťou, ktorá spája texty, je myšlienka rituálneho zvuku ako mosta medzi svetmi. Doom metal už sám o sebe má kvázi-liturgický charakter — pomalé tempá, opakovanie, rezonancia — a dhrupad historicky tiež patrí do posvätného kontextu. Album teda skúma toto spoločné územie, kde sa hudba stáva niečím bližším modlitbe alebo zaklínaniu.
5. Taliansko má vlastné prepojenie s Aleisterom Crowleym. Do akej miery možno jeho odkaz vystopovať v počiatkoch Litanie?
(Elisa De Munari): Crowley je určite fascinujúcou postavou v dejinách západného ezoterizmu a jeho záujem o východné tradície zohral dôležitú úlohu v tom, ako boli tieto tradície v Európe vnímané. Povedala by som však, že vzťah Litanie k indickej kultúre neprichádza cez filter západného okultizmu. Môj kontakt s týmto svetom prišiel priamo cez hudobné vzdelanie a cez učiteľov, ktorí sami patria do tejto línie. Takže ak je v projekte nejaký „duchovný“ vplyv, vychádza skôr z disciplíny štúdia samotnej hudby než zo západnej okultnej tradície, ktorá sa okolo nej vytvorila.
6. Ktoré tradičné indické nástroje sú na albume použité? Ktoré bolo najnáročnejšie nahrať?
(Elisa De Munari): Na albume zaznievajú tradičné nástroje ako sitár, dilruba, harmónium a prvky spojené s vokálnou tradíciou dhrupad. Ich nahrávanie v rámci ťažkého doomového kontextu prinieslo zaujímavé výzvy. Indické klasické nástroje sú navrhnuté tak, aby „rozkvitli“ v akustickom priestore, s veľmi komplexnými alikvótnymi tónmi a sympatickými strunami. Keď ich postavíte vedľa skreslených gitár a veľmi hutných basových frekvencií, rovnováha sa stáva krehkou.
Zvukový inžinier musel venovať veľkú pozornosť umiestneniu mikrofónov a zachovaniu prirodzenej rezonancie nástrojov, pričom ich bolo zároveň potrebné nechať spolunažívať s masívnou váhou gitár. Vyžadovalo si to trpezlivosť a ochotu pristupovať k týmto zvukom s rešpektom, namiesto toho, aby boli násilne vtlačené do konvenčného rockového mixu.
7. Vráťme sa k písaniu albumu — ako dlho to trvalo?
(Elisa De Munari): Úprimne, kapela vznikla takmer ako vtip. Všetci máme po štyridsiatke a v tom čase som bola na turné vo východnej Európe s iným projektom. Marco — gitarista — tam pracoval ako zvukový inžinier. Jedného večera sme sa so smiechom bavili o živote a hudbe a povedala som mu, že dovŕšiť štyridsiatku asi znamená, že je konečne čas založiť heavy kapelu.
Myšlienkou bolo spojiť tie najvzdialenejšie veci, ktoré nás napriek tomu nejako spájajú — začínajúc indickou hudbou, ktorá bola dôležitou súčasťou môjho zázemia. Namiesto toho, aby sme tieto svety držali oddelené, zdalo sa nám zaujímavé nechať ich zraziť sa. Počas tých istých dní sme na jednom koncerte stretli Vlada, nášho bubeníka. Jeho hra nás okamžite zaujala — bolo v nej niečo silné a inštinktívne. Spýtali sme sa ho, či by sa k nám nechcel pridať, a takto vlastne kapela vznikla.
Neskôr, keď si vypočul prvé skladby, ktoré sme napísali, sa k projektu pridal aj Enrico — náš basgitarista — a priniesol so sebou neuveriteľne hutný basový zvuk, ktorý výrazne formoval celkovú zvukovú váhu kapely. Skutočná premena však nastala až v momente, keď sa tieto materiály začali hrať spoločne. Takáto hudba potrebuje fyzickú prítomnosť. Pomalé tempá, dlhé tóny, „dýchanie“ nástrojov — tieto veci sa naplno prejavia len vtedy, keď sú hudobníci spolu v jednej miestnosti a pozorne sa navzájom počúvajú. Ale úprimne, celé to prebehlo veľmi prirodzene.
(Enrico Baraldi): Môžem len povedať, že keď mi Marco pustil tie skladby, vedel som, že by z toho mohlo vzniknúť niečo zaujímavé: prepojenie indickej hudby so stoner/doomom. Zdalo sa mi to ako niečo, čo by mi nikdy nenapadlo.
Preto som mu okamžite povedal: „Ak potrebuješ basgitaristu, som tu!!“ Okrem toho som Elisu poznal len cez jej hudbu s Elli De Mon a zdalo sa mi veľmi zaujímavé mať možnosť s ňou spolupracovať a tým pádom v istom zmysle vystúpiť z okruhu priateľov a hudobníkov, s ktorými sa bežne stretávam.
8. Debut vyšiel na Heavy Psych Sounds — ako došlo k tejto spolupráci?
(Elisa De Munari): Keď sme začali uvažovať o vydaní albumu, mali sme v Taliansku na mysli dve vydavateľstvá, ktoré sa zdali byť pre tento typ hudby ideálnym domovom: Heavy Psych Sounds a Subsound Records. Obe majú silnú identitu a históriu podpory umelcov pohybujúcich sa v ťažších a experimentálnejších polohách scény. Našťastie, keď sme ich oslovili, obe reagovali veľmi pozitívne.
Nakoniec sa rozhodli spojiť sily a spolupracovať na vydaní albumu, čo bol naozaj najlepší možný výsledok, aký sme si mohli priať. Nahrávka sa tak stala spoločným projektom Heavy Psych Sounds a Subsound Records a sme z toho veľmi radi — máme pocit, že si projekt našiel presne také prostredie, aké potreboval.
9. Talianska doomová scéna — ako by ste ju opísali?
(Elisa De Munari): Taliansko si za posledné desaťročia vybudovalo veľmi silnú tradíciu doom a heavy psych hudby. Kapely tu často kombinujú hlboký rešpekt ku klasickým vplyvom s určitým stredomorským zmyslom pre drámu a atmosféru. Jednou z nich je určite Messa.
10. Existuje v Taliansku podobná kolektívna platforma ako Duister Collectief?
(Elisa De Munari): Neexistuje úplne rovnaký typ formálneho kolektívu, ale určite tu funguje sieť vydavateľstiev, festivalov a hudobníkov, ktorí sa navzájom podporujú. Takéto scény často fungujú menej ako organizácie a viac ako komunity držané pokope spoločnou vášňou — pomalým kolovaním nahrávok, spoluprácami a odporúčaniami medzi ľuďmi.
11. Kto viac predstavil indické zvuky západnému publiku — Beatles alebo Rolling Stones?
(Elisa De Munari): Z historického hľadiska mali väčší vplyv Beatles, najmä vďaka autentickému záujmu Georgea Harrisona o indickú hudbu a jeho vzťahu s Ravim Shankarom. Toto prepojenie išlo ďaleko za hranice čisto štýlového preberania prvkov. Osobne ma však viac zaujíma, keď umelci pristupujú k indickej hudbe nie len ako k „farbe“, ktorú možno pridať, ale ako k systému s vlastnou hĺbkou a disciplínou.
12. Existovali v Taliansku výrazné hippie hnutia alebo sekty?
(Elisa De Munari): Taliansko malo svoje vlastné kontrakultúrne hnutia, najmä koncom 60. a v 70. rokoch. Niektoré mali duchovný charakter, iné boli viac politické alebo umelecké. Talianska kultúra má však tendenciu tieto hnutia absorbovať a pretvárať po svojom, často ich prepája so staršími tradíciami namiesto toho, aby ich úplne nahrádzala.
13. Plány na turné?
(Elisa De Munari): Momentálne pracujeme na tom, ako preniesť album na pódium tak, aby si zachoval svoju rituálnu atmosféru. Turné po Európe je určite súčasťou plánov a stredná Európa je pre takúto hudbu prirodzeným teritóriom. Takže dúfame, že aj Slovensko — spolu s mnohými ďalšími miestami — bude súčasťou tejto cesty.
14. Ktorý album, artwork alebo video vás v poslednom čase zaujalo?
(Elisa De Munari): Často ma viac zaujmú diela, ktoré si zachovávajú silnú identitu, než tie, ktoré nasledujú trendy. Albumy, ktoré pôsobia ako výsledok jednotnej vízie — hudobne aj vizuálne — vo mne vždy rezonujú hlbšie. Mám rada východnú hudbu, napríklad Arooj Aftab. Čo sa týka ťažšej hudby, páčil sa mi najnovší album kapely Messa.
(Enrico Baraldi): Osobne som typ človeka, ktorý počúva albumy ešte dlho po ich vydaní, takže sa mi často stáva, že nahrávky vydané dnes budem počúvať až o niekoľko mesiacov. Veľmi si potrpím na zvuky ako Godflesh, Neurosis či OM, ale počúvam aj veľa elektronickej hudby — a úplne najviac mám rád Lustmord. Veľa počúvam aj undergroundovú hudbu od lokálnych kapiel, ktoré sú často mojimi priateľmi alebo sa nimi časom stanú.
15. Koho by ste radi videli v rozhovore?
(Elisa De Munari): Rada by som si prečítala rozhovory s hudobníkmi, ktorí sa seriózne venujú prepájaniu tradícií — s ľuďmi, ktorí pristupujú k medzi-kultúrnej hudbe s trpezlivosťou.
16. Záverečné slová pre poslucháčov?
(Elisa De Munari): Hudba môže byť stále priestorom pre kontempláciu vo svete, ktorý neustále vyžaduje rýchlosť a rozptýlenie. A niekedy — tak v hudbe, ako aj v živote — pomalosť odhaľuje hĺbky, ku ktorým sa ponáhľanie nikdy nedostane.
.jpg)
