#315 Ockultist // Sludge Metal // Christopher // 9.8.2026

1. Hi, can you introduce yourselves? Who are you, what do you do, and what’s been keeping you busy or inspired lately?

I am Christopher, and I am the guitarist and vocalist of Ockultist.

Besides work, kids, and daily life, I have been busy finishing up a pedal build for a friend in a superb band called Catholic.

And of course, I've been writing music for a d-beat/crust/powerviolence band I'd like to get going.


2. Ockultist has been quite active since the beginning, releasing material consistently. What are you up to at the moment?

We have had a break for some time now, so the focus is on rehearsing songs for a show in September. The process of writing new music is also slowly starting again.


3. Your latest EP Gazing Through the Rotten Eyes came out in 2024 via Kohina Records — how has the response been so far, both locally and internationally?

That release flew under the radar, I feel. We didn't do much promotion or anything, and the mix/master didn't help. The songs are good, but the final result was a bit rushed and didn't come out as well as it could have.

There is a new mix/master up on our Bandcamp now.

.

4. Is there a particular riff or song you feel best represents Ockultist?

I think the song Contempt is the one that put us in a "new" direction, adding more awful-sounding melodic parts with a lot of vile distortion and reverb effects.

We also started focusing more on dynamics, if you can call it that with our sound. More heavy stuff mixed together with more open-sounding parts.


5. How do you usually write your material — do songs start from riffs, rhythm, or jamming together?

We have tried jamming out new songs, but it has never worked very well for us. We usually start with me making a couple of riffs at home and coming up with a loose idea of how I want the song to go. Then we start building the song together in the practice space.

It's a long and slow process to get the feel right in the songs.


6. From first idea to final recording, how long does it typically take to finish a track? What's the biggest challenge in that process?

I would say that from start to finish, it's at least ten rehearsals together in the room, making demos, and adding, removing, or changing riffs after we think it's done because the feel isn't right anymore.

It can be quite a hard and drawn-out process, but that's the fun of it.


 

7. How would you describe the scene you're part of in Sweden — is there a strong local community behind this style of music and how deep in the underground is it?

There is a pretty big scene for stoner/doom in Sweden. The bands in the scene are more focused on the standard-sounding stuff, though—not a lot of music like Ockultist.

There is a very good scene overall for all extreme forms of metal. The death metal and thrash scenes are bigger than ever, with a lot of new young bands coming up.

The punk scene has always been big in Sweden, so that's still going strong. But, as in most cities, venues are closing. We still have a few good spots here in Stockholm that put on underground shows.

There are a few really driven people who put on shows and really keep the scene alive.


8. Your lyrics and imagery lean toward physical decay, body fluids, and other raw, almost visceral themes — where does that come from? Could it be associated with other music genres, or perhaps horror cinema/literature?

That's pretty much right. The lyrics are mostly about the decay of your own body, depression, and the absence of hope for the world.

It's me trying to explore the mind of someone—or something—that absolutely doesn't want any part of this life or this world.

I'm a pretty easy-going, happy dude, but god damn, life is shit sometimes, and this is my way of trying to make sense of all the suffering that people go through every day.

The artwork is a way to represent how people feel, good and bad, beautiful and absolutely disgusting.


9. Unlike the more cannabis-infused stoner/sludge scene often associated with the Southern sound, those themes seem absent in your music — is that a conscious choice? Is cannabis legal and tolerated in Sweden?

We have never had any ambition to do the stoner thing. We had some stoner-sounding riffs in the beginning, but that went away really fast. I have never been into the stoner sound, at least not in sludge.

For me, sludge should be about the awful things in life. It's supposed to be harsh and real.

Keep stoner out of sludge!

Weed is still not legal in Sweden, but the view on it has gotten much better.

There is a lot of discussion about whether weed should be legalized, both among ordinary people and politicians. Overall, people have a much more positive outlook on it these days.

 

10. Have riffs always been the driving force in doom metal, or have they turned into a kind of commodity over the past 10–15 years? What is the ultimate doom riff ever?

Riffs used to be a massive part of the genre. These days, it seems like everyone is doing the same old stoner riff with a twist. Same old riff, same old vocal style, same old song structure.

But of course, there are still bands making amazing doom/sludge.

I have a massive love for We Live by Electric Wizard. That song and riff is absolutely amazing.

But the list could go on forever with bands such as Black Sabbath (just pick your riff).

YOB has an amazing way of writing massive riffs, but they are more than just riffs, they are an extension of the feelings they are putting out there.

Cough, Crowbar, Eyehategod, Leechmilk, Meathdrinker, Graves at Sea, etc. There are way too many great riffs out there.

But for me, the ultimate riffs and the way they are used come from Ramesses and Unearthly Trance. Those two bands did a lot to shape my musical taste and the way I want to write my own music.


11. Is there something uniquely Swedish that shapes the darker, more melancholic tone in your music compared to other Nordic scenes?

There has always been this stigma about keeping your emotions inside. Don't talk about how you actually feel in everyday life.

A classic example is when someone asks how you're doing the answer is always "good," even if you're at rock bottom inside.

This is just wild speculation, but our traditional folk music has a melancholic tone as well. Maybe that music has left its mark on metal musicians in Sweden.

These days, though, people are finally embracing the right to speak openly about their mental state and feelings. Seeking help for mental health isn't looked down upon anymore, which is awesome to see.

.

12. Sweden consistently produces artists with strong songwriting that resonate internationally, including in the Anglo-American scene. What do you think is behind that success?

We have always had amazing access to youth centers and cheap practice spaces here in Sweden.

Many of the people who worked at the youth centers were musicians themselves—or at least interested in music—and were happy to help young kids get started playing in bands or writing music themselves.

We also have associations that receive government support to make practice spaces more accessible and affordable so that anyone with the interest can use them.

But now that we have a right-wing government running the country, they have cut funding to many of the associations that do this amazing work.

There is an election coming up soon, though...


13. Are you currently working on new material? Can you share anything about what's coming next?

We have two songs recorded that are going to come out as a split with a German band on 10" vinyl very soon.

We're planning a few shows here in Sweden and some in Finland in 2027.

And yes, we are always working on new material, but it's slow going. The plan is to write three or four shorter songs together with another band in more of a noise rock/metal style.

It might become a split or some kind of collaboration. It's going to be heavy and noisy as hell, that's for sure.

14. What’s your view on physical formats and microlabels — do they still play an important role for you as a band and for the scene, both locally and internationally?

Yes, I think physical formats are still very important.

Even if we only do a small run of cassettes or vinyl and hardly make any profit from the sales, it's still worth it to make people happy and spread the music.

The microlabels have been amazing for us, especially Jirko at Kohina Records, who has done a lot for us and has become a really good friend.

He has helped with releases and brought us over to Finland twice.

For a band of our size, that kind of support is amazing and the trading network these microlabels have is incredible.

Shout ot to Sludgelord and Minor label as well. 


15. When it comes to physical releases, do you have a preferred format — cassette, vinyl, or something else? Any plans for upcoming releases?

I mostly buy vinyl for my own collection, and I prefer releasing our music on that format as well.

I do like cassettes, though. They're fun and sound great.


16. Are you familiar with any bands from Slovakia or the Czech Republic? Any experiences or connections with this region?

I have heard Aendsnigh from Slovakia, a blackened sludge kind of band.

And Foregone from the Czech Republic makes some weird and fantastic music.

Also Mace Head, Bohemyst, Anthem of misery are some that come to mind.

And of course all the random gore and grindcore bands from the Czech Republic.

I have very little connection to these regions besides going to Prague like 5 times. That´s for sure a goal of mine to experience more of Czech Republic and one day visit Slovakia.

17. Which music album, music video, and book have impressed you the most recently?

The new Neurosis really hit me straight in the feels. 
Also, the new Warning album is amazing.

The grindcore band Gadget from Sweden also put out a new record, which is awesome.

The new Cult of Occult sounded great as well, but I need to give it another listen.

Immolation, Portrayal of Guilt to name a few.

I have been re-reading some old classics lately—George Orwell's 1984—and I'm now reading Ray Bradbury's Fahrenheit 451.


18. Is there an artist or band you'd like to see featured on JDØS?

Fleshpress would be amazing.

Catholic, noise rock band from Sweden.

Betelzeus, our homies in Finland.

And also Black Wound would be cool. They're a death/doom/sludge band from Sweden as well.


19. Thank you for the interview — any last words?

Thank you for giving me this opportunity! 

 

 

1. Kto si, čo robíš a čo ťa v poslednom čase najviac zamestnáva alebo inšpiruje?

Volám sa Christopher a v Ockultist hrám na gitare a spievam.

Okrem práce, detí a bežného života som sa v poslednom čase venoval dokončeniu gitarového efektu pre kamaráta z výbornej kapely Catholic.

A, samozrejme, píšem hudbu pre novú d-beat/crust/powerviolence kapelu, ktorú by som rád rozbehol.

2. Ockultist sú od svojho vzniku pomerne aktívni a pravidelne vydávajú nový materiál. Čomu sa venujete momentálne?

Na nejaký čas sme si dali pauzu, takže teraz sa sústredíme najmä na skúšanie skladieb pred koncertom v septembri.

Zároveň sa pomaly znovu rozbieha aj proces písania novej hudby.

3. Vaše posledné EP Gazing Through the Rotten Eyes vyšlo v roku 2024 vo vydavateľstve Kohina Records. Aké ohlasy zaznamenalo doma aj v zahraničí?

Mám pocit, že táto nahrávka prešla tak trochu nepovšimnutá. Nerobili sme okolo nej prakticky žiadnu propagáciu a nepomohol jej ani pôvodný mix a mastering.

Samotné skladby sú podľa mňa dobré, ale celý výsledok vznikal príliš narýchlo a nedopadol tak dobre, ako mohol.

Na Bandcampe už máme nahranú novú verziu s prerobeným mixom a masteringom.

4. Je nejaký riff alebo skladba, ktorá podľa teba najlepšie vystihuje súčasný zvuk Ockultist?

Myslím si, že je to skladba Contempt.

Práve pri nej sme sa vydali trochu novým smerom – začali sme používať viac nepríjemne znejúcich melodických pasáží s veľkým množstvom špinavého skreslenia a reverbových efektov.

Začali sme sa tiež viac hrať s dynamikou, ak sa vôbec pri našom zvuku dá hovoriť o dynamike. Kombinujeme oveľa ťažšie pasáže s otvorenejšie znejúcimi úsekmi.

5. Ako zvyčajne vznikajú vaše skladby? Začínate riffom, rytmom alebo spoločným jamovaním v skúšobni?

Skúšali sme skladať jamovaním, ale nikdy nám to veľmi nefungovalo.

Väčšinou to začína tým, že doma napíšem niekoľko riffov a vytvorím si približnú predstavu o tom, kam by sa skladba mala uberať. Potom ju začneme spoločne stavať v skúšobni.

Je to pomalý proces a trvá dosť dlho, kým skladba získa ten správny feeling.

6. Koľko času zvyčajne uplynie od prvotného nápadu až po finálnu nahrávku? A čo je na tomto procese najnáročnejšie?

Povedal by som, že od prvého nápadu po finálnu podobu skladby potrebujeme minimálne desať spoločných skúšok. Robíme si demá, pridávame nové riffy, iné vyhadzujeme alebo meníme aj vo chvíli, keď si myslíme, že je skladba hotová – jednoducho preto, že zrazu už nemá ten správny pocit.

Je to pomerne zdĺhavý a niekedy aj náročný proces.

Ale práve to je na tom to najzábavnejšie.

7. Ako by si opísal scénu, ktorej ste vo Švédsku súčasťou? Existuje okolo tohto štýlu hudby silná komunita a ako hlboko siaha do undergroundu?

Vo Švédsku je pomerne veľká stoner/doom scéna. Väčšina kapiel sa však orientuje skôr na klasickejší zvuk, takže hudby podobnej Ockultist tu veľa nenájdeš.

Vo všeobecnosti je však švédska scéna extrémneho metalu vo veľmi dobrej kondícii. Death metal aj thrash sú dnes silnejšie než kedykoľvek predtým a neustále vznikajú nové mladé kapely.

Silná bola vždy aj punková scéna a platí to dodnes. Problémom však, podobne ako vo väčšine miest, je zatváranie koncertných priestorov. Našťastie máme v Štokholme ešte niekoľko dobrých klubov, kde sa stále organizujú undergroundové koncerty.

Scénu drží pri živote hlavne zopár naozaj zapálených ľudí, ktorí neúnavne organizujú koncerty a robia všetko pre to, aby nezanikla.

8. Vaše texty aj vizuál sa často točia okolo telesného rozkladu, telesných tekutín a ďalších surových, až fyzicky nepríjemných motívov. Odkiaľ pramení táto fascinácia? Súvisí skôr s hudbou alebo napríklad s hororovou literatúrou či filmom?

To sedí.

Texty sa väčšinou venujú rozkladu vlastného tela, depresiám a úplnej absencii nádeje pre tento svet.

Snažím sa v nich preniknúť do myslenia niekoho – alebo niečoho – čo už nechce mať s týmto životom ani svetom vôbec nič spoločné.

Inak som celkom pohodový a šťastný človek, ale, dopekla, život vie byť občas poriadne na hovno. Toto je môj spôsob, ako sa pokúsiť pochopiť všetko utrpenie, ktorým si ľudia každý deň prechádzajú.

Artwork je zase spôsob, ako zobraziť to, čo ľudia cítia – dobré aj zlé, krásne aj absolútne odpudivé.

9. Na rozdiel od mnohých stoner/sludge kapiel ovplyvnených južanskou scénou sa vo vašej hudbe takmer vôbec neobjavujú témy spojené s marihuanou. Je to vedomé rozhodnutie? A aký je vlastne postoj k marihuane vo Švédsku – je legálna alebo spoločensky tolerovaná?

Nikdy sme nemali ambíciu byť stoner kapelou.

Na úplnom začiatku sme mali pár stonerovejšie znejúcich riffov, ale veľmi rýchlo sme sa od toho vzdialili. Úprimne povedané, nikdy som nebol veľkým fanúšikom stoner zvuku, minimálne nie v sludge metale.

Pre mňa by mal byť sludge o tých najhorších stránkach života. Má byť tvrdý, nepríjemný a skutočný.

Držte stoner ďalej od sludge!

Marihuana vo Švédsku stále nie je legálna, ale pohľad spoločnosti sa postupne mení.

Čoraz viac sa diskutuje o jej prípadnej legalizácii – medzi bežnými ľuďmi aj politikmi. Celkovo je dnes postoj verejnosti podstatne otvorenejší než kedysi.

10. Boli riffy vždy hlavným hnacím motorom doom metalu, alebo sa z nich za posledných desať až pätnásť rokov stala skôr určitá komodita? A ktorý doom riff považuješ za ten úplne najlepší?

Riffy boli kedysi úplným základom celého žánru.

Dnes mám často pocit, že každý hrá ten istý stoner riff s nejakou drobnou obmenou. Ten istý riff, ten istý štýl spevu, tá istá stavba skladieb.

Samozrejme, stále vzniká množstvo skvelých doomových a sludge kapiel.

Obrovsky milujem skladbu We Live od Electric Wizard. Tá skladba aj jej hlavný riff sú jednoducho fenomenálne.

Ale zoznam by mohol pokračovať donekonečna. Stačí spomenúť Black Sabbath – tam si môžeš vybrať prakticky ktorýkoľvek riff.

Úžasne pracujú s riffmi aj YOB, ale u nich už riff nie je len riff. Je prirodzeným pokračovaním emócií, ktoré hudbou odovzdávajú.

Rovnako Cough, Crowbar, Eyehategod, Leechmilk, Meathdrinker, Graves at Sea... tých skvelých riffov je jednoducho príliš veľa.

Ak by som však mal vybrať kapely, ktorých riffy a spôsob ich používania ma ovplyvnili najviac, boli by to Ramesses a Unearthly Trance. Práve ony výrazne formovali môj hudobný vkus aj spôsob, akým dnes pristupujem k písaniu vlastnej hudby.

11. Existuje niečo typicky švédske, čo podľa teba formuje temnejší a melancholickejší charakter vašej hudby v porovnaní s ostatnými severskými scénami?

Vo Švédsku dlho pretrvával určitý spoločenský stereotyp, že svoje emócie by si mal držať v sebe. O tom, ako sa naozaj cítiš, sa jednoducho veľmi nehovorí.

Typickým príkladom je situácia, keď sa ťa niekto opýta, ako sa máš. Odpoveď je takmer vždy: „Dobre.“ A to aj vtedy, keď si vo svojom vnútri úplne na dne.

Možno je to len moja špekulácia, ale podobne melancholický charakter má aj naša tradičná ľudová hudba. Je možné, že práve táto nálada sa postupne preniesla aj do švédskeho metalu.

Našťastie sa to dnes mení. Ľudia čoraz viac prijímajú to, že je v poriadku otvorene hovoriť o svojom psychickom stave a pocitoch. Vyhľadať pomoc kvôli duševnému zdraviu už nie je niečo, za čo by sa človek mal hanbiť, a je skvelé vidieť, že sa spoločnosť týmto smerom posúva.

12. Švédsko dlhodobo produkuje hudobníkov s mimoriadne silným skladateľským talentom, ktorí sa presadzujú aj na medzinárodnej scéne vrátane anglofónnych krajín. Čomu podľa teba vďačí Švédsko za tento úspech?

Vo Švédsku sme mali vždy výborný prístup k mládežníckym centrám a lacným skúšobniam.

Veľa ľudí, ktorí v týchto centrách pracovali, boli sami hudobníci alebo mali k hudbe blízko. Ochotne pomáhali mladým ľuďom založiť si kapelu alebo začať tvoriť vlastnú hudbu.

Máme tu tiež rôzne združenia podporované štátom, ktorých cieľom je sprístupniť skúšobne čo najväčšiemu počtu ľudí za prijateľné ceny. Vďaka tomu si mohol zahrať prakticky každý, kto mal chuť.

Odkedy je však pri moci pravicová vláda, financovanie mnohých z týchto organizácií bolo výrazne obmedzené.

Našťastie sa čoskoro konajú voľby...

13. Pracujete momentálne na novom materiáli? Môžeš prezradiť, čo vás čaká najbližšie?

Máme nahraté dve nové skladby, ktoré čoskoro vyjdú na spoločnom 10" vinyle s jednou nemeckou kapelou.

Na rok 2027 plánujeme niekoľko koncertov vo Švédsku aj vo Fínsku.

A samozrejme, stále pracujeme na novej hudbe, aj keď ide všetko pomalšie, než by sme chceli.

Momentálne plánujeme napísať tri alebo štyri kratšie skladby spolu s ďalšou kapelou v duchu noise rocku a metalu.

Možno z toho vznikne split alebo nejaká iná forma spolupráce.

Jedno je isté – bude to poriadne ťažké a hlučné.

14. Aký význam majú dnes pre vás fyzické nosiče a mikrolabely? Sú podľa teba stále dôležité pre kapely aj undergroundovú scénu doma a v zahraničí?

Určite áno.

Myslím si, že fyzické nosiče majú stále veľký význam.

Aj keď vydáme len malú sériu kaziet alebo vinylov a prakticky na tom nič nezarobíme, stále to stojí za to. Robíme tým radosť ľuďom a zároveň šírime našu hudbu.

Mikrolabely pre nás znamenajú naozaj veľa.

Obzvlášť Jirko z Kohina Records, ktorý pre nás spravil obrovský kus práce a stal sa z neho aj veľmi dobrý kamarát.

Pomohol nám s vydaniami a dokonca nás dvakrát dostal koncertovať do Fínska.

Pre kapelu našej veľkosti je takáto podpora na nezaplatenie. Rovnako úžasná je aj sieť kontaktov a výmen, ktorú medzi sebou mikrolabely vytvárajú.

Pozdravujeme aj Sludgelord a Minor Label.

15. Aký fyzický formát máš osobne najradšej? Kazety, vinyl alebo niečo iné? A plánujete v blízkej budúcnosti ďalšie vydania?

Do svojej zbierky kupujem predovšetkým vinylové platne a rovnaký formát preferujem aj pri vydávaní našej hudby.

Mám však rád aj kazety.

Sú zábavné a podľa mňa znejú naozaj dobre.

16. Poznáš nejaké kapely zo Slovenska alebo Českej republiky? Máš s naším regiónom nejaké skúsenosti alebo spojenie?

Zo Slovenska poznám Aendsnigh, čo je taký blackened sludge.

Z Českej republiky zase Foregone, ktorí robia zvláštnu, ale fantastickú hudbu.

Napadajú mi aj Mace Head, Bohemyst či Anthem of Misery.

A, samozrejme, všetky tie rôzne gore a grindcore kapely z Česka.

S týmto regiónom však zatiaľ nemám veľa osobných skúseností. Okrem toho, že som bol asi päťkrát v Prahe, s ním nie som veľmi prepojený.

Určite by som však chcel spoznať Česko oveľa lepšie a raz sa konečne pozrieť aj na Slovensko.

17. Ktorý hudobný album, videoklip alebo kniha na teba v poslednom čase najviac zapôsobili?

Nový album Neurosis ma zasiahol priamo do emócií.

Rovnako fantastický je aj nový album Warning.

Švédska grindcore kapela Gadget tiež vydala novú nahrávku a je výborná.

Veľmi dobre na mňa zapôsobil aj nový Cult of Occult, hoci si ho ešte musím poriadne vypočuť.

Spomenul by som tiež Immolation alebo Portrayal of Guilt.

Z kníh som sa nedávno vrátil ku klasike – znovu som si prečítal Orwellov román 1984 a momentálne čítam 451 stupňov Fahrenheita od Raya Bradburyho.

18. Je nejaká kapela alebo interpret, ktorého by si si rád prečítal na JDØS?

Určite Fleshpress.

Potom Catholic, čo je noise rocková kapela zo Švédska.

Ďalej naši kamaráti Betelzeus z Fínska.

A určite by bolo skvelé vidieť aj Black Wound, švédsku death/doom/sludge kapelu.

19. Ďakujem za rozhovor. Máš na záver nejaký odkaz pre čitateľov JDØS?

Ďakujem, že ste mi dali príležitosť porozprávať o Ockultist! 

#314 Zemetras // Doom Metal // Lukáš, Miyia, Adela, Maťo // 9.8.2026

 

 

 

1. Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?

Lukáš: Zdravím JDØS, som Lukáš, robím, čo sa dá. Práve v týchto augustových dňoch ma zaujíma, kde sa dá efektívne nájsť chládok a klíma.

Miyia: Čauko, tu Miyia. Ja prázdninujem a mamičkujem, taká klasika.

Adela: Servuste, ja zas robím všetko a nič zároveň.


2. Kedy, ako a prečo vznikla idea Zemetrasu a ako sa premieňali myšlienky na slová a slová na skutky?

Lukáš: Raz mi kamarátka Linda predstavila Adel na koncerte a povedala: „Toto je super speváčka.“ Neskôr som sa dostal k jej skladbám a povedal si, že jej hlas má v sebe melanchóliu, ktorá sa dá využiť v grunge alebo doom/sludge.

Následne sme sa s Maťom zhodli, že ani ja, ani on nevieme písať grunge a že nás to viac ťahá k doom metalu.

Myšlienky sa premenili na skutky, keď som ukecal Adel, nech to skúsi. Znelo to dobre a ostatné sa potom doladilo relatívne rýchlo.

Adela: Mňa zoznámil s doomom Miki Hank (náš zvukár z DeadZeus Sound, gitarista a spevák začínajúceho heavy psych doom projektu z Prahy, ex-Miea), ktorý mi už v minulosti riešil hudbu v iných projektoch. Zistila som, že je to veľký profík, dobrá duša a skvelý človek. Posunul mi myšlienku vytvoriť si doomovú kapelu a nasmeroval ma na niekoľko konkrétnych svetových mien.

Vŕtalo mi to hlavou a zhodou okolností minulý rok v týchto dňoch, keď sme sa s Lukinom a Maťom presúvali do Bratislavy na koncert Hrobára, prišla debata aj na túto tému a už bola ruka v rukáve.

Pár týždňov nato sme sa tri prúty Zemetrasa stretli v skúšobni v Banskej Štiavnici...

 

3. Hoci je kapela nová, jej členovia nie sú na scéne neznámi. Kto ste, kde ste doteraz hrali a ako ste sa dali dokopy?

Lukáš: Zemetras sme Adel, Mia, Vanes, Martin a ja.

Dokopy som to dal v troch fázach.

Prvá – ukecať Adel.

Druhá – nájsť zvuk.

Tretia – nájsť v Banskej Štiavnici ochotné duše na hranie.

Mia je profík zo scény, vedel som, že bude skvelý úlovok. Vanes je začínajúci talent. Našiel som ju náhodou v kaviarni. Doslova.

Tu by som chcel čitateľom odkázať: nebojte sa otravovať ľudí s dobrým nápadom. (Podotýkam – s dobrým nápadom.)

Ja s Maťom hráme spolu od šestnástich rokov v rôznych projektoch. Väčšina ľudí nás pozná najmä z crossover thrash kapely HROBAR.

Na koncerty volajte Zemetras aj HROBAR. Je to 2 v 1.

Miyia: Hrala som na gitare v kapelách In-Sane (2012 – 2017) a Distax (2013 – 2025). Žiaľ, obe sú už neaktívne, tak ma oslovila aj ponuka prejsť na basgitaru a spomaliť BPM o polovicu. 😄

Adela: Ja mám svoju akustickú kapelku El Fuego, kde hrávame covery pre najrôznejších záujemcov po celom Slovensku. Hrali sme na veľkých stageoch pre stovky ľudí, ale aj v dedinskej krčme pre pár štamgastov.

Máme aj autorské veci.

Tri.

Naspievala som aj nejaké refrény do drum & bassu v spolupráci s MC Shadym. So spomínaným Mikim a Jagom z Jakubyska sme spravili aj ďalšie elektronické veci v štýle 80's synthwave a trochu electropopu.


4. Koľko času trvalo, kým ste sa ako kapela zohrali a našli spoločný zvuk? Mali ste špeci požiadavky na nástroje a aparatúru, alebo každý prišiel s tým, čo mal, a finálny zvuk sa robil až v štúdiu?

Lukáš: Aktuálne (3. 8. 2026) sme ešte stále vo fáze zohrávania. Skúšame a dolaďujeme detaily. Základ je dobrý, musíme len trénovať dookola.

Zvuk sme našli s pomocou Mikiho Hanka (náš kamarát, producent a skvelý človek). Myšlienka zvuku je jednoduchá – budgetová špina. Hlavným zdrojom špiny je fuzz efekt (legendárny Behringer SF300), RAT modulácia a dve 6L6 hlavy. Drop B, dve gitary s lepšími snímačmi a basa. Bicie majú namiesto hi-hatky dva spojené crashe a namiesto crashov dve ride-ky.

Každý prišiel s tým, čo mal a čo bolo dostupné. Hráme na tom, čo máme, a keď budú peniaze na niečo lepšie, tak to kúpime. Finálny zvuk sa robil v štúdiu, ale hralo sa stále na tom budgetovom geari.

Miyia: Aj ja som prišla s tým, čo som mala – s ničím. 😄 Basu som si požičala od brata (Andrej Bartek) a efekt som kúpila na Vinted. Fakt! Alebo, ako by povedala Vanes... REALNE.

5. Mali ste na začiatku jasnú predstavu o zvuku, vizuále, textoch a názve kapely, alebo všetko vznikalo postupne?

Lukáš: Testovali sme dva prístupy – špinavejší sludge a klasický doom. Doom vyhral. Adelin hlas oveľa lepšie vynikne na „čistejšom“ pozadí pomalých riffov.

Texty boli pre mňa problém. V HROBAR píšem texty ja a kto ich pozná, vie, že je to brainrot v textovej forme – irónia a nadsádzka. V Zemetrase som sa musel naučiť písať úplne inak.

Vizuál a kapelný lore mám na starosti ja. Akonáhle sme sa zhodli, že sa budeme volať ZEMETRAS, identita sa našla veľmi ľahko.

Pre predstavu – prvý pracovný názov kapely bol HRON, druhý ÍVER.

Áno, môžete sa smiať.

Ale hej... máš lepší názov kapely?

No vidíš.

Miyia: Teraz neviem, či mám prezrádzať, akou prezývkou nás už minimálne dvaja ľudia volajú. 😄

Adela: Odvodenín máme viac. Sami sa s nadšením častujeme rôznymi. 🙂


6. Kedy a u koho prvého sa dostavil ten pocit, že ste si povedali: „Toto je ono. Takto presne to má byť. Sme na správnej ceste.“?

Lukáš: Keď sme sa stretli v skúšobni, zahrali si pár coverov a hlavne počuli Adelin hlas, vedeli sme, že toto je ono.

Adela: Keď chalani udreli do strún a miestnosťou sa rozozvučali tie ťažké dunivé gitary, bola a stále je to nádhera.

A ten pocit „Toto je ono, môžeme s tým ísť von.“ prišiel vo chvíli, keď sme sa prvýkrát nahrali a ja som sa konečne poriadne počula. 😅😁

Maťo: Ja s Lukášom sme už asi desať rokov nosili v hlave myšlienku spraviť nejaký doom album. Až keď mi minulý rok Lukáš pustil, ako spieva Adela, okamžite sme vedeli, že to sadne. Potom sme už len riešili, čo a ako.

Miyia: V tomto som sa rozhodla dôverovať chalanom. Doom som dovtedy vôbec nepočúvala a do Zemetrasu som prišla už k hotovej koncepcii. Takže keď povedia, že je to dobré, tak je to dobré.

Teda hudba.

K ostatným veciam sa, samozrejme, ozývam. 😄

7. Pri počúvaní Zemetrasu mnohých napadnú legendárni Windhand. Ako ste sa k nim dostali a čím vám Windhand v mori stoner doomu, sludge a iných pomalých a ťažkých kapiel učarovali?

Lukáš: Miki (producent) ukázal Windhand Adele a ona potom nám.

Premýšľal som, akú hudbu navaríme Adele na spev. Som fanúšik kapiel ako Electric Wizard, Melvins, Eyehategod či Crowbar, ale taká hudba jednoducho nesedela k typu jej hlasu.

Začal som sa preto obzerať po doom metale so ženským vokálom. Rešerš zahŕňala Jex Thoth, Witch Mountain, Windhand, Acid King, Faetooth, Kylesa, Daevar a ďalších.

Na farbu jej hlasu najlepšie sadol pomalší, riffovo orientovaný doom bez zbytočného odpútavania pozornosti prílišnou inštrumentalitou, špinou alebo dronom.

Mne osobne Windhand učarovali tým, že sila jednotlivých riffov v spojení s hlasom Dorthie vytvára úplne jedinečnú atmosféru.


8. Vzhľadom na to, že ste doteraz pôsobili v rýchlejších kapelách, ako vnímate prechod k pomalosti ako hudobníci? Nemusíte ovládať nutkanie zvýšiť BPM?

Lukáš: Hrá sa to jednoduchšie a tým, že už nesedím za bicími, tak to pomalšie aj ostane.

Miyia: Ja mám v niektorých chvíľach skôr nutkanie zvýšiť hlas. 😄

Adela: Ja zas poupratovať našu izbičku a vyniesť plechovky. 😄

Zvýšiť BPM mávam často, ale len o trochu. 🙃

Doom neocení každý. Niekoho vyslovene obťažuje, ale ja si tú ťažobu totálne vychutnávam. Tá hudba sa vie dotknúť najtemnejších kútov duše. Je emotívna a netreba sa báť do nej spadnúť, precítiť ju a potom sa z nej znova vyšplhať hore, nadýchnuť sa a pokračovať v živote s optimizmom a úsmevom na tvári.

9. Čo vnímate ako hlavnú devízu pomalej hudby? Aké kreatívne a zmyslové vnemy vám dáva a sú v niečom unikátne oproti hraniu rýchlejších žánrov?

Lukáš: Jej devízou je viac atmosféry, viac ťažoby a viac zúfalstva.

Oproti rýchlejším žánrom tu mám čas sa do hudby ponoriť.

HROBAR je ako jazda autom 180 km/h v hustej premávke.

ZEMETRAS je okreska, otvorené okná a šesťdesiatka.


10. Banská Štiavnica je podrytá sieťou baní a štôlní. Do akej miery preniká atmosféra týchto podzemných priestorov a tajomných hlbín do vašej hudby a textov?

Lukáš: Tajomné hlbiny podzemia Banskej Štiavnice sú predsa miestom, kam sme išli za Zemetrasom, aby nám odovzdal ezoterickú elitnú riffovú znalosť lopty.


11. Máte s podzemím alebo banskou históriou Štiavnice nejaký osobný zážitok či príbeh, ktorý sa premietol do vašej tvorby?

Lukáš: Zatiaľ nie.

Adela: Zatiaľ nie, ale máme v pláne ísť pozdraviť Zemetrasa do jednej z... jaskýň?

Možno niekoho privalí.


12. Čo je podľa vás najväčší omyl, ktorý si ľudia o doom metale myslia?

Lukáš: Že je to celé len jeden šum.

Adela: Že je pri jeho počúvaní nutné požívať majoránku. 🚬

Nie je.

13. V akom poradí a ako dlho vznikali skladby na nový album?

Lukáš: Prvé boli Soľ a prach, potom Misky váh. Neskôr sme už každý prichádzali s nápadmi, ktoré sme spoločne dolaďovali na skúškach.

Hudobne to máme na starosti ja a Maťo, textovo prispela skoro celá kapela.

Išli sme takou nepopulárnou cestou – nesnažili sme sa vymyslieť nič „nové“ ani „prevratné“. Vedeli sme, čo funguje, a vedeli sme, že máme Adel, ktorej spev posunie každú skladbu o kategóriu vyššie.

Skladby vznikali niekoľko mesiacov. Najdlhšie trvalo dostať sa z bodu nula do bodu, keď sme boli schopní napísať dobrú doommetalovú skladbu. Potom to už išlo oveľa ľahšie.


14. Spev na albume je výnimočný a je cítiť, že speváčka sa s atmosférou skladieb úplne zžila. Ako náročné bolo naladiť sa na tento feeling pre niekoho, kto možno nemá ortodoxné metalové alebo stoner doomové korene? (Ak ich má, ospravedlňujem sa – jej prejav je jednoducho veľmi špecifický a v metale výnimočný.)

Adela: V prvom rade ďakujem. 🤭😁

Spievam aktívne už dlhšie, takže viem, čo od svojho hlasu očakávať. Spolu s chalanmi sme mali približnú predstavu o tom, ako by to malo znieť.

Do každej skladby sa vždy snažím vložiť aj svoj vlastný rukopis. Dúfam, že sa mi to darí.

Temnejšie zákutia mám v sebe, takže zžiť sa s atmosférou je pre mňa otázkou prvých riffov.

Lukáš: To je práve devíza našej Adel – že nie je ortodoxná metalistka.

 

15. Ako prebiehalo nahrávanie a aké rady či odporúčania vám dal Miki Hank z DeadZeus Sound, ktoré vám najviac pomohli dosiahnuť výsledný zvuk?

Lukáš: Nahrávali sme v našej skúšobni na vlastných nástrojoch a s technikou, ktorú máme. Miki nám však dal úplne presné inštrukcie – doslova kam postaviť mikrofón, ako ďaleko od aparátu, pod akým uhlom a podobne.

Výsledný zvuk je predovšetkým zásluha Mikiho a jeho precíznosti.


16. Dostali ste spätnú väzbu na svoje single (alebo aj album) od ľudí zo stoner doom scény, ktorých názor si vážite?

Lukáš: Dostali a bola pozitívna.

Veľmi si vážime názory od teba, od Mikiho aj od ďalších ľudí zo scény.

Netrénovanému uchu možno nahovoríš, že si skvelý muzikant, ale keď si tvoju hudbu vypočuje niekto, kto sa v tom pohybuje roky, okamžite odhalí všetku tú penu navrchu.

Budeme radi za každý názor. Vždy nás to niekam posunie.

.

17. Vydali ste DIY videoklip ku skladbe Misky váh. Čo sa odohráva v hlave hlavnej postavy a aký príbeh ste ním chceli rozprávať?

Lukáš: Nechcel som rozprávať príbeh.

Chcel som vytvoriť atmosféru.

Adela: Text opisuje človeka zničeného rýchlym životom a očakávaniami okolia, ktorý každý deň zápasí sám so sebou.


18. Čo plánuje kapela ďalej? Sú v pláne koncerty, ďalšie videoklipy alebo nové skladby?

Lukáš: Skúšať.

Veľa skúšať.

Ďalšie videoklipy určite plánujeme.

Budú.

Chceme sa poobzerať po koncertoch a začať pravidelne hrávať. Máme aj nápady na ďalšie skladby, takže uvidíme, kam sa bude naša hudba ďalej uberať.

 

19. Čo by ste povedali na koncert Zemetras a Windhand v Banskej Štiavnici? Kde by sa hralo, ako by prebiehala akcia a vypustil by na záver Zemetras tajch Veľkú Vodárenskú?

Lukáš: Beriem. Vybav.

Hrali by sme priamo na námestí.

A keď na záver vypustia Veľkú Vodárenskú, môžeme ten koncert rovno vyplatiť z poistky za škody spôsobené vodou.

Teda... dúfam, že si tú akciu nezabudol poistiť.

Adela: Zemetras by oživil pôdu pod nohami.

Voda nie je náš živel, JDØSko. 🙂

Treba si to ešte doštudovať.


20. Ktoré doom metalové albumy kapela odporúča pre krajšie leto?

Lukáš: Zemetras.

Adela: Lukino, ako vždy, neskromne a priamo. 😄

Ja nebudem uprednostňovať nikoho.

Hlavne počúvajte doom.

Ak vám na prvé počutie nechutí, dajte mu čas a skúste sa k nemu niekedy vrátiť.

Sú žánre, do ktorých jednoducho treba dorásť. 🙂


21. Ak by ste mali zachytiť stoner doomovú atmosféru vo filme, ktorý film by to bol a prečo?

Lukáš: The Road.

Kvôli tomu pocitu zúfalstva.

22. Je niekto, s kým by ste si radi prečítali rozhovor na JDØS?

Lukáš: Ján Batorek, Rišo zo Sangre de Idiotas a Miki Hank.

Miyia: S Mariannou z projektu Stokuriev.


23. Motto alebo odkaz na záver.

Lukáš: Ďakujeme za oslovenie aj za podporu.

Vy, čo toto čítate, dávajte na seba pozor.

Vidíme sa na koncertoch.

Adela: Metal do každej rodiny!

P. S. Ľúbime vás a tešíme sa na stretnutia!

Miyia: Слава Україні!

1. Who are you, what do you do, and what has been occupying your mind the most these days?

Lukáš: Hello JDØS! I'm Lukáš. I do whatever needs to be done. These hot August days, my biggest concern is figuring out where to find shade and air conditioning as efficiently as possible.

Miyia: Hi! Miyia here. I'm enjoying the summer holidays and being a mum. Pretty much the usual.

Adela: Hey everyone! As for me... I'm somehow doing everything and nothing at the same time.


2. When, how and why did the idea of Zemetras come about? How did those first thoughts eventually turn into reality?

Lukáš: One day my friend Linda introduced me to Adela at a show and said, "She's an amazing singer." Later I listened to some of her songs and realized her voice had this melancholy that would work perfectly in grunge or doom/sludge.

Then Mato and I admitted to ourselves that neither of us really knew how to write grunge songs, and that doom metal was where our hearts actually belonged.

The ideas turned into reality once I convinced Adela to give it a try. It sounded right almost immediately, and the rest came together surprisingly quickly.

Adela: Miki Hank was the one who introduced me to doom. He's our sound engineer at DeadZeus Sound, guitarist and vocalist of a new heavy psych doom project from Prague, and formerly played in Miea. We'd already worked together on other musical projects, and I quickly realised he's not only a brilliant professional but also a genuinely kind and inspiring person.

He planted the idea of starting a doom band in my head and pointed me towards a few specific bands from the international scene. The thought stayed with me. Then, by pure coincidence, around this time last year, Lukáš, Mato and I were driving to Bratislava for a Hrobár concert and the topic came up again. Before we knew it, everything had fallen into place.

A few weeks later, the three founding branches of Zemetras met for the first rehearsal in Banská Štiavnica...


3. Although Zemetras is a new band, its members are no strangers to the underground. Who are you, where have you played before, and how did you all come together?

Lukáš: Zemetras consists of Adela, Miyia, Vanes, Martin and me.

Putting the band together happened in three stages.

First, convincing Adela.

Second, finding the right sound.

Third, finding people in Banská Štiavnica who were actually willing to play.

Miyia is already a seasoned musician, so I knew she'd be a great addition. Vanes is an up-and-coming talent—I literally found her by accident in a café.

If there's one thing I'd like readers to take away from this, it's this: don't be afraid to bother people with a good idea. (I repeat: a good idea.)

Mato and I have been playing together since we were sixteen, through all kinds of different projects. Most people know us from HROBAR, our crossover thrash band. So promoters—book Zemetras and HROBAR together. Two bands for the price of one.

Miyia: I played guitar in In-Sane (2012–2017) and Distax (2013–2025). Sadly, both bands are no longer active, so when I was offered the chance to switch to bass and cut the BPM in half, I couldn't really say no. 😄

Adela: I have my own acoustic band called El Fuego, where we mostly play covers for all kinds of events across Slovakia. We've played on big festival stages for large crowds as well as in tiny village pubs for a handful of regulars. We also have original songs.

Three of them.

I've also recorded a few drum & bass choruses with MC Shady, and together with the already-mentioned Miki and Jago from Jakubysko we've made some electronic tracks in the spirit of '80s synthwave and electro-pop.


4. How long did it take for you to gel as a band and find your own sound? Did you have any specific requirements regarding instruments and gear, or did everyone simply bring what they had and shape the final sound in the studio?

Lukáš: As of today (August 3, 2026), we're still in the process of becoming a tighter band. We're rehearsing constantly and polishing the details. The foundation is there—we just need to keep putting in the hours.

We found our sound with the help of Miki Hank—our friend, producer and an all-around great guy. The idea was simple: budget filth.

The main ingredients are a fuzz pedal (the legendary Behringer SF300), a RAT distortion and two 6L6 amp heads. Drop B tuning, two guitars with decent pickups and a bass. The drums are a bit unusual too: instead of hi-hats we've got two crashes paired together, and instead of crashes there are two rides.

Everyone simply brought whatever gear they owned or could get hold of. We play what we've got, and when we can afford something better, we'll buy it. The final sound was shaped in the studio, but everything was still recorded using that same budget gear.

Miyia: I also brought what I had...

Nothing. 😄

I borrowed my bass from my brother (Andrej Bartek) and bought my pedal on Vinted.

Seriously.

Or, as Vanes would say...

LITERALLY.


5. Did you already have a clear vision of the sound, visuals, lyrics and even the band's name, or did everything develop naturally over time?

Lukáš: We experimented with two directions: dirtier sludge and classic doom.

Doom won.

Adela's voice simply shines much better against the cleaner backdrop of slow, heavy riffs.

Lyrics were the biggest challenge for me. I write the lyrics in HROBAR, and anyone who's read them knows they're basically brainrot in textual form—full of irony and absurd humour.

With Zemetras I had to learn how to write lyrics all over again.

I'm also responsible for the band's visual identity and lore. Once we agreed on the name ZEMETRAS, everything else fell into place almost effortlessly.

Just for fun—the first working title was HRON.

The second one was ÍVER.

Yeah, you can laugh.

But hey...

Can you think of a better band name?

Exactly.

Miyia: Now I'm wondering whether I should reveal the nickname that at least two people have already started calling us... 😄

Adela: There are actually quite a few variations. We happily come up with new ones ourselves all the time. 🙂


6. When did you first have that feeling of "This is it. This is exactly what this band should sound like. We're on the right track."?

Lukáš: The moment we got together in the rehearsal room, played a few cover songs and, most importantly, heard Adela sing—we knew we'd found it.

Adela: Every time the guys hit the strings and those deep, rumbling guitars fill the room, it's an amazing feeling.

But the moment when I thought "Yes, this is it—we're ready to show this to the world" came when we recorded ourselves for the first time and I finally got to hear my own voice properly. 😅😁

Mato: Lukáš and I had been talking about making a doom album for almost ten years.

But when he played me a recording of Adela singing last year, we both knew instantly that it was the perfect fit.

From that point on, it was just a matter of figuring out the details.

Miyia: I decided to trust the guys on this one. I'd never really listened to doom before, and by the time I joined Zemetras, the overall concept was already there.

So if they say it's good, then it's good.

The music, I mean.

As for everything else... I definitely make my opinions heard. 😄


7. Listening to Zemetras, many people immediately think of the legendary Windhand. How did you discover them, and what makes Windhand stand out among the countless stoner doom, sludge and other slow, heavy bands?

Lukáš: Miki, our producer, introduced Windhand to Adela, and then she introduced them to the rest of us.

I was trying to figure out what kind of music would suit Adela's voice. I'm a huge fan of bands like Electric Wizard, Melvins, Eyehategod and Crowbar, but that kind of sound just didn't fit her style of singing.

So I started digging through doom bands with female vocals—Jex Thoth, Witch Mountain, Windhand, Acid King, Faetooth, Kylesa, Daevar and many others.

In the end, slower, riff-driven doom turned out to be the perfect match. The riffs leave enough space for the vocals instead of competing with them through excessive instrumentation, noise or drone.

What I personally love about Windhand is the sheer power of their riffs combined with Dorthia's voice. Together they create a truly unique atmosphere.


8. Since most of you previously played in faster bands, how do you feel about slowing everything down? Don't you ever get the urge to crank up the BPM?

Lukáš: It's easier to play.

And since I'm no longer sitting behind the drums...

...the tempo stays slow. 😄

Miyia: I sometimes get the urge to raise something too...

My voice. 😄

Adela: Mine is usually the urge to tidy up our little room and take out the empty cans. 😄

I do sometimes feel like speeding the songs up—but only a little. 🙃

Doom isn't for everyone. Some people find it downright unbearable.

I absolutely love its heaviness.

This music can reach the darkest corners of your soul. It's deeply emotional, and you shouldn't be afraid to fall into it completely, experience it fully, then slowly climb back out, take a deep breath, and continue living with optimism and a smile on your face.


9. What do you see as the greatest strength of slow music? What does it offer creatively or emotionally that faster genres don't?

Lukáš: More atmosphere.

More weight.

More despair.

Unlike faster genres, doom gives me time to sink into the music.

HROBAR feels like driving through heavy traffic at 180 km/h.

ZEMETRAS is a quiet country road, the windows rolled down, cruising at 60.


10. Banská Štiavnica is famous for its network of mines and underground tunnels. How much does the atmosphere of those mysterious underground spaces find its way into your music and lyrics?

Lukáš: Obviously, the underground depths of Banská Štiavnica are where we went to meet Zemetras himself, so he could bestow upon us the ancient esoteric knowledge of elite riffcraft.


11. Do you have any personal experiences with Štiavnica's mines or mining history that have influenced your music?

Lukáš: Not yet.

Adela: Not yet.

But we're planning to go down and say hello to Zemetras in one of the... caves?

Maybe someone will get buried under a rock.


12. What's the biggest misconception people have about doom metal?

Lukáš: That it's all just one long noisy blur.

Adela: That you have to smoke marjoram while listening to it. 🚬

You don't.


13. In what order did the songs come together, and how long did it take to write the material for your debut?

Lukáš: Salt and Dust came first, followed by Scales.

After that, everyone started bringing in ideas, and we'd develop them together during rehearsals.

Mato and I are mainly responsible for the music, while almost everyone contributed to the lyrics.

We deliberately chose a rather unpopular approach—we weren't trying to reinvent doom metal or come up with anything revolutionary.

We already knew what worked, and we knew we had Adela. Her voice automatically elevates every song by at least one level.

The writing process took a few months.

Getting from zero to the point where we felt capable of writing a genuinely good doom song took the longest.

After that, everything became much easier.


14. The vocals on the album are exceptional, and it's obvious that the singer has completely embraced the atmosphere of the music. How difficult was it to get into that mindset for someone who doesn't necessarily come from an orthodox metal or stoner doom background?

Adela: First of all—thank you. 🤭😁

I've been singing for quite a while now, so I already know what my voice is capable of.

The guys and I shared a similar vision of how everything should sound.

I always try to leave my own fingerprint on every song, and hopefully I'm succeeding.

I've always had a darker side within me, so connecting with the atmosphere happens almost instantly—as soon as those first riffs kick in.

Lukáš: That's actually one of Adela's greatest strengths.

She isn't an orthodox metalhead.


15. How did the recording sessions go, and what advice from Miki Hank at DeadZeus Sound helped shape the final sound?

Lukáš: We recorded everything in our rehearsal room using our own instruments and gear.

Miki gave us incredibly detailed instructions—literally where to place the microphones, how far from the amps, at what angle...

The final sound is really Miki's medal.

It reflects just how precise he is.


16. Have you received any feedback on your singles or the album from people within the stoner doom scene whose opinion really matters to you?

Lukáš: We have, and thankfully it's been very positive.

We really value feedback from you, from Miki, and from people who know this style of music.

You can convince an untrained ear that you're a fantastic musician.

But someone who's been listening to this stuff for years will immediately hear through all the foam.

We'll appreciate every opinion.

Every bit of feedback helps us move forward.


17. You recently released the DIY video for Scales. What's going on inside the protagonist's mind, and what story were you trying to tell?

Lukáš: I wasn't trying to tell a story.

I was trying to create an atmosphere.

Adela: The lyrics portray someone who's been crushed by the pace of modern life and by other people's expectations.

Someone who has to overcome themselves every single day.


18. What's next for Zemetras? More gigs, more videos, new songs?

Lukáš: Rehearse.

Rehearse a lot.

More videos are definitely coming.

They will happen.

Now we want to start playing live as much as possible.

We've already got ideas for new songs, so we'll see where the music takes us next.


19. What would you say to a Zemetras and Windhand show in Banská Štiavnica? Where should it take place, what would the atmosphere be like, and would Zemetras finish the night by draining the Veľká Vodárenská reservoir?

Lukáš: I'm in.

Make it happen.

We'd play right on the main square.

And if they drain the Veľká Vodárenská reservoir afterwards, we can simply pay for the whole event with the insurance money from the flood damage.

Well...

...assuming you remembered to insure the festival.

Adela: Zemetras would definitely shake the ground beneath everyone's feet.

Water isn't really our element, JDØS. 🙂

You should probably do a bit more research.


20. Which doom metal albums would the band recommend for a better summer?

Lukáš: Zemetras.

Adela: Lukino—as always—modest and straight to the point. 😄

I'm not going to single anyone out.

Just listen to doom.

If it doesn't click the first time, give it some time and come back to it later.

Some genres simply require you to grow into them.


21. If you had to capture the atmosphere of stoner doom in a film, which film would you choose, and why?

Lukáš: The Road.

Because of that overwhelming feeling of hopelessness.


22. Is there someone you'd like to see interviewed on JDØS?

Lukáš: Jan Batorek, Rišo from Sangre de Idiotas, and Miki Hank.

Miyia: Marianna from Stokuriev.


23. A motto or a final message?

Lukáš: Thanks for inviting us and for all the support.

To everyone reading this—take care of yourselves.

See you at the shows.

Adela: Metal in every household!

P.S. We love you all and can't wait to meet you out there!

Miyia: Glory to Ukraine! (Слава Україні!)

#196 Flork Reviews: Zemetras - s/t (2026)

 

Zemetras - s/t (2026)
By Flork

In the August heat of this summer’s latest heatwave, it’s refreshing when an album lands on my desk at exactly the right moment. Earlier this year, Zemetras offered a taste of what was to come with the demo version of Soľ a Prach (Salt and Dust), and while that single hinted at a promising Slovak doom outfit, the self-titled album feels like a descent into the abyss. Soon to be released, the tracks contain equal parts pilgrimage and imprisonment, and once the riffs begin, you realise the music occupies that same lonely space as well. The guitars don‘t simply chug or drone, but arrive instead in washes of sound that swallow the listener whole. Each distortion-drenched chord hangs in the air like damp cave mist, much like the image portrayed on the cover. 

The opening track Kto Vie Viac o Smrti (Who Knows More About Death) reminds me of the emotional weight that bands like Amenra, or the slower, more introspective moments of YOB have mastered. Yet, Zemetras never feels like they are borrowing from either. These riffs have their own scars. Yet still, hidden casually behind their sound, you can pick up on the influence by Windhand, which adds a nice touch of American doom to their sound, spicing things up to a level that‘s not often heard here in Slovakia.  Zemetras moves with the inevitability of grief rather than brute force, and so, when the chorus lands, it hits with the heavy crunch of a crushing heart attack in bed, in the dark, somewhere around 3 a.m., when every anxious thought suddenly has nowhere to hide.

 

The further the album unfolds, the more I like how naturally Zemetras balances sludge aggression with doom patience. Misky Váh (Scales of Fate) lumbers forward with a hypnotic groove that could have comfortably shared a rehearsal room with Crowbar, while Ruky od Krvi (Hands Covered in Blood) slows everything down just enough to let every riff breathe before the next tune lands like falling concrete. You can hear the confidence in the music. The guitars shift between thick walls of fuzz and bleak melodic fragments which linger long after each song ends. Even Skús Nezabudnúť (Try Not to Forget), which may be the album‘s most melancholic moment, refuses to chase easy beauty. Instead, the melody emerges quietly from the distortion like a faint light somewhere at the end of a flooded tunnel. I also have to note the artwork on the cover. Even before a single note is played, the image already sets the mood perfectly: a lone cloaked knight standing on a rocky ledge deep inside a cavern, staring upward toward an eye-shaped opening, where the outside world feels impossibly distant. The production deserves praise too, with each instrument carrying a weight without turning into an indistinguishable blur, allowing those massive low-end crunches to resonate, while the vocals retain their emotional edge. Zemetras’s style of doom breathes instead of suffocating itself beneath unnecessary heaviness.

But what impresses me most, though, is the honesty that’s prevalent throughout these seven songs. The lyrics never disappear behind occult imagery or fantasy, but instead confront pain head-on. Kto Vie Viac o Smrti (Who Knows More About Death) opens with the unforgettable question, Kto vie viac o smrti ako ten kto umrel 10 000-krát?—Who knows more about death than the one who has died ten thousand times?—and that single line becomes the emotional thesis for the entire record. It is less about physical death than surviving the same emotional collapse over and over again. Musically, the riff underneath drags like chains across wet stone, giving every word room to sink in. Or take Beda Mi (Woe Is Me) for example. For me, this is possibly the emotional high point of the album with its opening plea, Vráť ma späť do dávnych chvíľ, tam kde nám dvom svet patril—Take me back to those old moments, where the world belonged to the two of us—a heartbreak distilled into its simplest form. There is no elaborate poetry here, just grief stripped bare. Even the closing Súd (Judgment) leaves its deepest mark through restraint rather than sheer volume, ending with the chilling realisation that judgment doesn‘t always arrive with thunder—sometimes it comes in complete silence.

And Flork!‘s prognosis? Zemetras delivers one of those debut albums that makes you stop thinking about potential, and start thinking about longevity. That solitary figure on the album cover, standing beneath the eye in the cavern ceiling, turns out to be the perfect representation of the music itself. Every song feels like another careful step deeper into that cave, where the light is always visible but never quite within reach. I also appreciate that Zemetras never hides behind genre clichés. They sing in their native Slovak and write from personal experience rather than fantasy, thus trusting the weight of both their words and riffs to guide the listener through the darkness. That sort of confidence is quite rare on a debut. And so, sometimes the heaviest records aren‘t always the loudest, but rather the ones that quietly settle on your shoulders and refuse to leave long after the final note has faded. 

#313 Brånd // Black Metal // VRITRA // 2.8.2026

 

 

1. Who are you, what do you do, and what interests you the most these days?

Hey there. I go by many names and choose to go by VRITRA for this occasion. I am currently working on albums with my bands at the moment which will take us couple more months to finish and in-between I am in nature and twisting knobs for pure pleasure.


2. For people who don’t know you yet - who are Brånd and how did this all start?

I started Brånd in 2015 when I got a four track and felt the need to break free from the doctrines I put upon myself and follow the unknown lead from inside. I recorded some alone demos back home, Splits in deep bond with other artists, and EPs over different time spans and various places. It is a glade for experimentation and free flow. Since then Brånd grew into a live-band and then a full band which now has finally manifested itself in a full length record.


3. What were you all doing before Brånd? Same scene, same bands, or completely different worlds?

The Shadow Which Leads The Bass and me are partners in delinquency since almost decades, inviting the world in from the places we've been. We've been orbiting the same scene for quite some years, playing shows and festivals together.

 

4. In your latest video clip for Födweg I noticed Mateo from Goatcraft playing drums and wearing a seriously legendary snake shirt. How did he end up in the band, and where the hell did he get that shirt?

Vlad The Lad was upheaved from his coffin (with the shirt on already) 20?? Anno Domini to rock a headless Strat for Brånd, as E.H. was on the drums that time. Although Mateo is a fantastic dummer, and E.H. a legendary guitar player, I thought we'd just keep it sloppy and fun. But as they switched instruments amidst of our first rehearsals, a change happened and this grew to something else.

I got to know Mateo at the Prague Death Mass 2013 with a fabulous first impression, and got to know him better the following years, learning to know his true greatness. Many good memories and hard times have been had!


5. Was there a clear idea from the beginning what Brånd should sound like, or did it grow into this beautiful mess naturally?

Yes very naturally.


6. How much of Brånd comes from local roots — dialect, folklore, old beliefs, rural mentality — and how much comes from the modern age? How do you see these two worlds coexisting and feeding each other in Brånd’s artistic vision?

Lyrically Brånd circles around three main pillars which are Nature, Society, and Death (synonymous for the search of the transcendental). The connection of these topics also grew into an understanding of how surrounding and upbringing haunts and spurs. Brånd draws loose inspiration from folklore, but more its  morals, in a quest to understand the Austrian and maybe even what could be an European identity these days.

It also evolves a lot around the general topic of "home", and how it is utilised, felt, taken for granted, taken away, etc. Having no roots or proper base is something which seems to move society in many ways today. And roots are something everyone will be confronted with. And we around here tend to avoid this, not talk about it, deny it. There sits a deep trauma inside us which shows in weirdest growths and morbid ways. Perverse, yet inspiring!

 

7. Do you feel more like a black metal band borrowing punk energy, or a punk band infected by black metal? What makes both styles unique to you, and do they complete each other?

Always Black Metal.


8. Austria always had weird underground stuff — black metal, industrial, noise, punk. Which periods or bands from the Austrian UG shaped you the most, and how?

Yeah the small town we're from has great weird shit going. Noise, Punk, Experimental, all sorts of old and new music. I guess that was most influential to us - more the experience of different scenes than speaking strictly musical. Without naming any particular artists, I'd say this careless fuck off attitude was the most influential to us.

And as we already grew up in times of internet locality didn't matter so much. Also I was always against everything that you SHOULD listen to and alike, so I never cared for Austrian UG metal until the music popped into my life eventually. 


9. Are the older guys from the legendary Austrian bands still involved with what the younger generation is doing, or is there more of a generation split where everyone sticks to their own thing?

It seems a bit split, but maybe I am also not too involved. There are a couple of old dogs around which I respect for being such decent people and are still curious and open after dealing with this idiotic scene for such a long time. Few of them seem really still make a change nowadays, but their legacy has meaning to a lot of people. They have done their part. Also always a pleasure to see the hateful black metal spirit living on.


10. There seems to be more black-punk and blackened punk stuff coming out of Austria lately. Do you feel part of something happening right now? Could there be another kind of underground eruption like Norway had in the early 90s?

I indeed do feel part of this something that has been growing for the last ten or so years. Although it's a very widely scattered collection of individuals, it still feels like one big scene from where I'm standing. Could have never imagined something like this happening when growing up. I don't care much about categorisation and everybody calling it Black Metal Punk. Just because of D-Beats and borrowed / cross-bred aesthetics. Very hollow.

11. I know about Funkenflug Society and their festival House of the Holy, I got to know the Nekrodeus guys from Graz, and also C.A.M.O. from Vienna with their label and activities. Have you played, collaborated, or crossed paths with these circles? Are these scenes interconnected?

Yeah I'd say we're all pretty tight. No rivalries and little drama. The history we got together gets longer and longer. Played many shows, spent countless nights, lots of shenanigans.


12. Austria from the outside looks clean, rich, orderly — Mozart balls, Milka cows, night bonfires in the Alps, trains arriving on time. But every country has its rot. What’s Austria’s rot?

The haunting past, weak men, economy-first politics, fucking up this beautiful nature we could have, and no standing up to your believes.


13. Would you support a referendum for Austria to take Slovakia back and restore the empire like in the good old days? Can you imagine the benefits of such a reunion?

I am just chilling here and waiting for war.


14. Your latest full-length Tåg & Nåcht took almost ten years to become a finished album. Why did it take that long?

It was a long process of collecting songs and just keeping them for the right occasion. This process seems to go on and on. While you playing bands, make a living, and having a real life as well, the stuff that you do solo getting pushed back and back. I am extremely grateful for the forces that joined in and their ambition and believe to realise this.


15. When you listen to the oldest and newest parts of the album now, do you hear the years between them?

Not really, the same style songs come from different periods and the most similar ones are the ones with years in-between. I think I am just less obsessed about synthesisers now.


16. There’s much more going on there than just black metal. Was there ever a point when you thought, “fuck, this is getting too far from the roots”?

No. At this point in time I can just make a little step back. It seems like some core values of this genre is engrained in my musical language. Whatever I am experimenting with, I cannot get it out. As I don't know any musical terms, chords, progressions, or techniques, I will keep referring to it as a "mystical current".


17. Which track on Tåg & Nåcht defines the album best for you personally?

The title track.


18. The album has this strange feeling — earthy but cosmic, ancient but restless. Was there a central idea or mood behind it?

No the idea and mood is shaped entirely by its individual song as actors in a play I do not understand yet. Its slowly growing on me. After the whole release process I need a few steps back, and understanding happens over time.


19. A lot of the lyrics feel rooted in place, memory, and old language. Can you bring those sources of inspiration a bit closer to the readers?

Many of the songs deal with the joys of contradictions in life (hence the title "day and night"), dreams and other not yet deciphered messages. As stated in the beginning there is no doctrine I follow but instinct. Whatever catches my attention or leaves its traces on my subconscious is being grinded in the mills of wonder.

20. Do Brånd play live regularly? Where can people catch you next? Any chance of bringing the ensemble to Bratislava?

Yeah, we are setting up a couple of weekenders. August We'll play shows in France, Belgium, and Netherlands, October somewhere east and next year maybe north. As everyone has very different (and busy) lifestyles, we tend to bundle up some gigs to keep it affordable and focused.


21. Which cemeteries in Vienna or Austria in general do you find the most beautiful, and in which season? Any graves worth visiting?

There's lot of small churches here in upper Austria with air-dried priests and calm countryside graveyards on rolling hills, lit by these old dim SOX streetlights. Absolutely love this. Nothing extraordinary at all. And while we're at it you should visit Mauthausen. Absolutely crushing!


22. Have you ever taken the Prater Turm? How would you rate it?

As a child with lots of sugar in my blood and total sensory overload. Listen to Parasite Dreams BLOODRUSH for me if you ever go.


23. If you were stuck on a desert island for a month, who would you rather have with you — Fenriz or Steve Ignorant?

Fenriz looks more nutritious than Steve Ignorant


24. Which sound (studio, album, or band), artwork (album cover), and music video from the scene impressed you the most recently?

It's been a while that I went mad obsessed with Black Metal releases. Last releases I remember right now were Peace Vaults and Puritan Bone. I'm sure there was more, but I don't wanna start an endless list and then regretting forgetting stuff. 

25. A music album, book, film, series, video game, or tattoo studio you’d recommend?

I'd recommend "Silent Nights" by Miles Davis, it got a nice and subtle darkness underneath. Also Milkweeds Remscéla I enjoy very much. Listen to sketchy music and plunge into evil to strengthen your own stance. To read I'd recommend Byung Chul Hans Agony Of Eros. I don't read too much, but this guy writes pretty simple - nothing new, maybe obvious to some, but it really got to me. Visit my friend DWINO TATTOO in Linz. Watch King Of The Hill. Play Minecraft and smoke weed. 


26. Is there someone from the local scene you’d like to see interviewed on JDØS?

Yeah I'd love to read what the bands mentioned in the previous answer have to say, also curious to know what's up at Fallow Field and Tour De Garde.


27. Last words, curse, blessing, or warning?

Thanks for the interesting questions. Face the slayer!

1. Kto si, čomu sa venuješ a čo ťa v poslednom čase najviac zamestnáva?

Ahoj. Vystupujem pod viacerými menami, no pri tejto príležitosti si hovorím VRITRA. Momentálne pracujem na nových albumoch so svojimi kapelami, ktoré nám zaberú ešte niekoľko mesiacov. Medzitým trávim čas v prírode a s čistou radosťou krútim gombíkmi na aparatúre.

2. Pre ľudí, ktorí vás ešte nepoznajú – kto sú Brånd a ako sa celý tento príbeh začal?

Brånd som založil v roku 2015, keď som si zadovážil štvorstopový rekordér a pocítil potrebu oslobodiť sa od doktrín, ktoré som si dovtedy sám vytváral, a nasledovať neznámy hlas zvnútra. Doma som nahral niekoľko demo nahrávok, neskôr splity vytvorené v úzkom spojení s ďalšími umelcami a tiež EP-čka, ktoré vznikali v rôznych obdobiach a na rôznych miestach. Brånd je pre mňa priestorom na experimentovanie a slobodné plynutie. Postupne sa z projektu stala koncertná kapela, následne plnohodnotná zostava a dnes sa to všetko napokon pretavilo do debutového dlhohrajúceho albumu.

3. Čomu ste sa venovali pred vznikom Brånd? Pohybovali ste sa na tej istej scéne, hrali v rovnakých kapelách alebo ste prišli z úplne odlišných svetov?

The Shadow Which Leads The Bass a ja sme parťáci v lotrovinách už takmer celé desaťročia a do našej hudby vpúšťame svet zo všetkých miest, ktorými sme prešli. Dlhé roky sme obiehali tú istú scénu, hrávali spolu koncerty aj festivaly.

4. V najnovšom videoklipe ku skladbe Födweg som si všimol Matea z Goatcraft za bicími v naozaj legendárnom hadom tričku. Ako sa vlastne dostal do kapely a kde, dopekla, zohnal to tričko?

Vlad The Lad bol roku 20?? po Kristovi vyzdvihnutý zo svojej rakvy (už oblečený v tom tričku), aby pre Brånd hral na bezhlavom Strate, keďže za bicími vtedy sedel E.H. Hoci je Mateo fantastický bubeník a E.H. zas legendárny gitarista, myslel som si, že to jednoducho necháme trochu chaotické a zábavné. Lenže počas prvých skúšok si spontánne vymenili nástroje a zrazu sa niečo zmenilo. Začalo to žiť vlastným životom.

Matea som spoznal na Prague Death Mass 2013 a hneď na prvý dojem na mňa zapôsobil. V nasledujúcich rokoch sme sa spoznali oveľa lepšie a mal som možnosť objaviť jeho skutočnú veľkosť. Zažili sme spolu množstvo krásnych spomienok aj ťažkých chvíľ.

5. Mali ste od začiatku jasnú predstavu, ako má Brånd znieť, alebo sa z tejto krásnej spleti všetko vyvinulo prirodzene?

Áno, celé to vznikalo veľmi prirodzene.

6. Koľko z Brånd vyrastá z miestnych koreňov – dialektu, folklóru, starých povier či vidieckeho spôsobu myslenia – a koľko z dnešného moderného sveta? Ako podľa teba tieto dva svety spolunažívajú a navzájom sa dopĺňajú v umeleckej vízii Brånd?

Texty Brånd sa točia okolo troch hlavných pilierov – prírody, spoločnosti a smrti (pričom smrť je pre mňa synonymom hľadania transcendencie). Prepájanie týchto tém ma postupne priviedlo k pochopeniu toho, ako nás prostredie, v ktorom žijeme, a spôsob, akým sme vyrastali, zároveň prenasledujú aj poháňajú vpred.

Brånd sa folklórom inšpiruje len voľne, skôr jeho morálnymi posolstvami. Je to súčasť hľadania odpovede na otázku, čo dnes vlastne znamená byť Rakúšanom – a možno aj Európanom.

Veľká časť tvorby sa zároveň sústreďuje na samotný pojem domov – na to, ako ho využívame, ako ho prežívame, ako ho považujeme za samozrejmosť alebo ako nám môže byť odňatý. Absencia koreňov alebo pevného zázemia je niečo, čo dnes podľa mňa ovplyvňuje spoločnosť mnohými spôsobmi. A s vlastnými koreňmi sa skôr či neskôr musí vyrovnať každý.

Lenže u nás máme tendenciu týmto témam sa vyhýbať – nehovoriť o nich alebo ich úplne popierať. Niekde hlboko v nás sedí trauma, ktorá sa potom prejavuje tými najbizarnejšími výhonkami a morbídnymi podobami. Je to zvrátené... ale zároveň nesmierne inšpirujúce.

7. Cítite sa skôr ako blackmetalová kapela, ktorá si požičiava energiu punku, alebo ako punková kapela nakazená black metalom? Čím sú pre vás oba štýly jedinečné a v čom sa navzájom dopĺňajú?

Vždy black metal.

8. Rakúsko malo vždy zvláštnu a svojskú undergroundovú scénu – black metal, industrial, noise, punk. Ktoré obdobia alebo kapely z rakúskeho undergroundu vás najviac formovali a akým spôsobom?

Áno, v mestečku, odkiaľ pochádzame, sa vždy diali veľmi zvláštne a zaujímavé veci. Noise, punk, experimentálna hudba, všelijaké staré aj nové hudobné formy. Myslím si, že práve toto na nás malo najväčší vplyv – skôr samotná skúsenosť s rôznymi scénami než konkrétne hudobné štýly.

Ak by som to mal zhrnúť bez menovania konkrétnych kapiel, najviac nás ovplyvnil ten bezstarostný postoj typu „kašľať na všetko“.

Navyše sme vyrastali v čase internetu, takže lokalita už nezohrávala takú dôležitú úlohu. A ja som bol vždy proti tomu, čo by človek mal počúvať alebo čo je údajne povinná jazda. Preto som sa o rakúsky metalový underground vôbec nezaujímal, až kým si ma tá hudba sama nenašla.

9. Sú starší muzikanti z legendárnych rakúskych kapiel stále v kontakte s tým, čo robí mladšia generácia, alebo medzi generáciami skôr existuje odstup a každý si ide vlastnou cestou?

Zdá sa mi, že medzi generáciami isté rozdelenie existuje, ale možno je to aj tým, že sa v tom prostredí už nepohybujem až tak intenzívne. Je tu však niekoľko starých harcovníkov, ktorých si nesmierne vážim – sú to skvelí ľudia, ktorí si aj po toľkých rokoch na tejto často absurdnej scéne zachovali zvedavosť a otvorenú myseľ.

Len máloktorí z nich dnes ešte aktívne posúvajú scénu dopredu, ale ich odkaz má pre množstvo ľudí veľký význam. Svoje už dokázali. A vždy ma poteší, keď vidím, že ten nenávistný duch black metalu stále žije.

10. Zdá sa, že v posledných rokoch z Rakúska vychádza čoraz viac black-punku a blackened punku. Máte pocit, že ste súčasťou niečoho, čo práve vzniká? Mohlo by sa tam zrodiť niečo podobné, ako bola nórska undergroundová explózia na začiatku deväťdesiatych rokov?

Áno, určite mám pocit, že som súčasťou niečoho, čo sa postupne formuje už približne posledných desať rokov. Hoci ide o veľmi roztrúsenú skupinu jednotlivcov, z môjho pohľadu to stále pôsobí ako jedna veľká scéna. Keď som vyrastal, nikdy by som neveril, že niečo také raz vznikne.

Príliš si však nepotrpím na škatuľkovanie a na to, keď všetci túto hudbu označujú ako „black metal punk“. Len preto, že obsahuje D-beaty alebo preberá či mieša určitú estetiku. Pripadá mi to dosť povrchné.

11. Poznám Funkenflug Society a ich festival House of the Holy, spoznal som tiež Nekrodeus z Grazu aj CAMO z Viedne s ich labelom a aktivitami. Hrali ste s týmito ľuďmi, spolupracovali ste alebo sa vaše cesty pretínali? Sú tieto scény navzájom prepojené?

Áno, povedal by som, že sme všetci dosť úzko prepojení. Nevládne medzi nami rivalita a drámy je minimum. Spoločná história sa rok čo rok predlžuje. Odohrali sme spolu množstvo koncertov, prežili nespočetné noci a zažili veľa bláznivých príhod.

12. Rakúsko zvonku pôsobí ako čistá, bohatá a dokonale usporiadaná krajina – Mozartove gule, kravy Milka, večerné ohne v Alpách a vlaky prichádzajúce načas. Každá krajina však má aj svoju temnejšiu stránku. Čo je podľa teba tou rakúskou hnilobou?

Strašidelná minulosť, slabí muži, politika uprednostňujúca ekonomiku pred všetkým ostatným, ničenie nádhernej prírody, ktorú by sme mohli mať, a neschopnosť postaviť sa za svoje presvedčenie.

13. Podporil by si referendum o tom, aby si Rakúsko vzalo Slovensko späť a obnovila sa monarchia ako za starých dobrých čias? Vieš si predstaviť výhody takéhoto znovuzjednotenia?

Ja tu zatiaľ len pokojne sedím a čakám na vojnu.

14. Váš najnovší dlhohrajúci album Tåg & Nåcht vznikal takmer desať rokov. Prečo to trvalo tak dlho?

Bol to dlhý proces zbierania skladieb a ich odkladania na tú správnu chvíľu. A mám pocit, že tento proces stále pokračuje. Keď hráš v kapelách, zarábaš si na živobytie a popritom žiješ normálny život, tvoje sólové projekty sa neustále odsúvajú na vedľajšiu koľaj.

Som nesmierne vďačný všetkým silám, ktoré sa napokon spojili, aj ľuďom, ktorí mali dosť odhodlania a viery, aby pomohli tento album priviesť na svet.

15. Keď dnes počúvaš najstaršie a najnovšie skladby na albume, počuješ medzi nimi tie roky, ktoré ich delia?

Ani veľmi nie. Skladby s podobným charakterom vznikali v rôznych obdobiach a tie, ktoré si znejú najbližšie, od seba často delia celé roky. Jediný rozdiel je asi ten, že dnes už nie som tak posadnutý syntetizátormi.

16. Na albume je omnoho viac než len black metal. Prišiel niekedy moment, keď si si povedal: „Dočerta, toto už je príliš ďaleko od koreňov?“

Nie. V tejto fáze života už dokážem od svojej tvorby trochu ustúpiť a pozrieť sa na ňu s odstupom. Zdá sa mi, že určité základné hodnoty black metalu sú tak hlboko zakorenené v mojom hudobnom jazyku, že ich jednoducho nedokážem odstrániť, nech experimentujem s čímkoľvek.

Keďže nepoznám hudobnú teóriu, akordy, postupy ani techniky, najradšej to celé označujem ako „mystický prúd“.

17. Ktorá skladba na Tåg & Nåcht podľa teba najlepšie vystihuje celý album?

Titulná skladba.

18. Album pôsobí zvláštnym dojmom – je zároveň zemitý aj kozmický, prastarý aj nepokojný. Bola za ním nejaká ústredná myšlienka alebo atmosféra?

Nie. Celkovú myšlienku aj atmosféru vytvárajú samotné skladby, ktoré sú ako herci v divadelnej hre, ktorej zatiaľ úplne nerozumiem. Postupne mi však začína dávať zmysel.

Po celom procese vydania albumu som potreboval od celej veci na chvíľu odstúpiť. Pochopenie prichádza až s časom.

19. Mnohé texty pôsobia, akoby vyrastali z konkrétnych miest, spomienok a starého jazyka. Môžeš čitateľom priblížiť, odkiaľ tieto inšpirácie pramenia?

Mnohé skladby hovoria o radosti z protikladov v živote (odtiaľ pochádza aj názov Deň a noc), o snoch a ďalších správach, ktoré sa nám zatiaľ nepodarilo rozlúštiť.

Ako som spomínal už na začiatku, neriadim sa žiadnou doktrínou – nasledujem inštinkt. Čokoľvek upúta moju pozornosť alebo zanechá stopu v mojom podvedomí, skončí v mlynoch úžasu, kde sa postupne premieňa na hudbu a texty.

20. Hrá Brånd pravidelne koncerty? Kde vás môžu ľudia najbližšie vidieť? Je šanca, že sa raz objavíte aj v Bratislave?

Áno. Práve pripravujeme niekoľko víkendových koncertných minitúr. V auguste budeme hrať vo Francúzsku, Belgicku a Holandsku, v októbri niekde na východe a budúci rok možno na severe. Keďže každý z nás žije dosť odlišný a zároveň veľmi zaneprázdnený život, snažíme sa koncerty zoskupovať do kratších sérií. Je to finančne dostupnejšie a zároveň sa na ne vieme lepšie sústrediť.

21. Ktoré cintoríny vo Viedni alebo všeobecne v Rakúsku považuješ za najkrajšie? A v ktorom ročnom období? Sú tam nejaké hroby, ktoré by stáli za návštevu?

V Hornom Rakúsku je množstvo malých kostolov, kde odpočívajú prirodzene mumifikovaní kňazi, a pokojné vidiecke cintoríny na zvlnených kopcoch osvetľujú staré tlmené sodíkové lampy. Túto atmosféru úplne milujem. Nie je na nej nič výnimočné, a práve preto je taká silná.

A keď už sme pri tom – určite navštívte Mauthausen. Je to absolútne zdrvujúci zážitok.

22. Bol si niekedy na Prater Turm? Ako by si ho ohodnotil?

Bol som tam ako dieťa, s krvou plnou cukru a hlavou úplne zahltenou všetkými vnemami. Ak tam niekedy pôjdeš, pusť si za mňa skladbu Parasite Dreams – BLOODRUSH.

23. Keby si uviazol na mesiac na opustenom ostrove, koho by si si radšej vzal so sebou – Fenriza alebo Stevea Ignoranta?

Fenriz vyzerá výživnejšie než Steve Ignorant.

24. Ktorý zvuk (štúdio, album alebo kapela), obal albumu a videoklip z undergroundovej scény na teba v poslednom čase najviac zapôsobili?

Už je to nejaký čas, čo som bol úplne posadnutý novými blackmetalovými nahrávkami. Z posledných, ktoré mi teraz napadnú, sú to Peace Vaults a Puritan Bone. Určite by sa našlo ešte veľa ďalších, ale nechcem začínať nekonečný zoznam a potom ľutovať, že som na niekoho zabudol.

25. Aký hudobný album, knihu, film, seriál, videohru alebo tetovacie štúdio by si odporučil?

Odporúčam album Quiet Nights od Milesa Davisa. Pod jeho pokojnou hladinou sa skrýva veľmi jemná, nenápadná temnota. Veľmi ma baví aj Milkweed – Remscéla.

Počúvajte pochybnú hudbu a ponorte sa do zla, aby ste si upevnili vlastný postoj.

Z kníh odporúčam Agony of Eros od Byung-Chul Hana. Veľa nečítam, ale tento autor píše veľmi jednoducho. Možno neprináša nič úplne nové a pre niekoho môžu byť jeho myšlienky samozrejmé, no mňa skutočne zasiahli.

Ak chcete tetovanie, zájdite za mojím kamarátom do DWINO TATTOO v Linzi.

Pozerajte King of the Hill, hrajte Minecraft a fajčite trávu.

26. Je niekto z miestnej scény, s kým by si si rád prečítal rozhovor na JDØS?

Áno. Rád by som si prečítal rozhovory s kapelami, ktoré som spomínal v predchádzajúcej odpovedi. Zároveň by ma zaujímalo, čo je nové okolo Fallow Field a Tour De Garde.

27. Posledné slová, kliatba, požehnanie alebo varovanie?

Vďaka za zaujímavé otázky.

Postav sa zoči voči Zabijákovi!