.jpg)
Behind the scenes with Flork: Who is the mysterious Flork?
There are those who write about music and descend into the depths, stare directly into the abyss, and attempt to explain why a guitar tone sounds like a possessed chainsaw being dragged through a crypt.
Then there’s Flork.
Known to pretty much everyone as the English-language band reviewer for Jablka daleko od stromu, Flork has somehow made a career out of listening to an unreasonable amount of death, black, and doom metal all the while emerging from the experience with opinions, adjectives, and, against all odds, his sanity apparently intact.
But who is the mysterious Flork? What happens inside the mind of someone who voluntarily listens to blast beats, demonic vocals, and song titles that look like they were generated by a particularly angry medical textbook?
We decided to find out.
So, with the appropriate amount of fear and absolutely no protective equipment, the upper echelons of JDØS sat down with Flork to discuss metal, reviewing bands, the strange art of describing extreme music in English, and whatever else he was willing to reveal.
Flork, the floor is yours.
JDØS: Some of the bands or at least band members don’t think you are real. Can you be honest with us Mr. Flork, do you really exist?
Flork: Haha, I kinda thought you might ask me that. I am, in fact, real. I’m exactly as I have written about myself in earlier reviews—fat, bald, and ageing in a way that gravity has not been particularly good to me. I’m an old fossil. My day job is pretending to be a kindly academic in a private university here in Bratislava. But when the day is done, I like to get out and see the bands live, either here in Bratislava, but I have seen a fair amount of performances in Vienna and Prague, too. I think the music scene is well-developed and ever-evolving in Slovakia. I’m often amazed by the big name acts that come through Bratislava, as well as the headliners at large festivals like Pohoda and Lovestream. When I first lived in Bratislava back in the 1990s, it was a rare thing if some famous artist actually performed here. I remember Peter Gabriel playing in Dubravka back in 1994 or 95 and listening to the concert from the hill with the church in Lamač. That was a big thing back then. Even Slash was here for a show with his spin-off project “Snakepit”. It’s funny to think that years later, Guns ‘N Roses had lost so much popularity that they were doing shows in smaller towns like Piešťany.
But back to the Slovak scene, even though it’s small in comparison to other countries, I like the fact that it’s a tight-knit community. It’s amazing how many artists team-up together and put out split albums or do shows together. I’m glad to know that Garaže is still holding on and the support for each other has never been stronger.
JDØS: Are you Slovak?
Flork: That’s a good question. Yes and no. I’m what you might call an oriešok, kinda like a mixed breed, being that my father was Slovak and mother Canadian. I grew-up in both Montréal and Toronto but fully aware of my Slovak roots and identity. I experienced a lot of bullying in school and later in life as well, especially from the kids in Ontario, most likely for having a Slavic surname and being able to speak French fluently. I thinks that this is what led me towards underground and alternative music as there was a drop-in centre next to our high school where all the weirdos and freaks used to hangout. It was called „Open Door“ and you could get free counselling services and support there, as well as free coffee and cool people to hang with and bum cigarettes from. I totally felt accepted there and my life suddenly took on meaning. I used to be a fairly good guitar player and some of the guys and myself formed a band called the Basement Dwellers (Open Door operated out of a church basement). This was back in the 1980s and we had loads of fun playing covers from the Rolling Stones and the like. Later, when I moved to Ottawa to pursue a university degree, I still kept up with listening to alternative music. I saw loads of cool bands in the country’s capital city and listened religiously to the university’s radio station CKCU FM. I’m actually listening to it right now as I write these words. The internet does have a purpose!
I was 20 years-old when the events of 1989 took place and I watched everything unfold from my TV while still in Ottawa. Until the Berlin Wall, I had always considered Czechoslovakia a place that was far away and long ago, nothing more than a distant land that I would never be able to visit, nor anticipate the idea of even going there. But in 1992, I found myself in Bratislava on a brief holiday with my family and felt an immediate connection to the country. A year later, I returned and began living in what is now the Slovak Republic. And although I have had a few pauses in my life living away from Slovakia, I can say now that I am here to stay for good.
JDØS: And how did you get involved with Jablka?
Flork: That’s another story that also goes back to the 1990s, even though Jablka is only 6 years-old. I first met Tom EZR while residing at the student dormitory Mlada Garda in 1996. I was a teacher at the chemistry faculty of STU and received a free room as part of my remittance. We met at a bar called Tenisovy klub which was more of a drinking hole for the student (and teacher) barflies who lived there. In those days there was no such thing as Wifi and only 2 channels on TV (STV 1 and 2), so drinking was a favourite hobby for most us. Tom was one of the few people who could speak English fluently and had really long hair as opposed to the other students, who were more conventional in style in those days. He played in a band and also had his own radio programme on IRŠ Mlada Garda called Symfonický Večer, which he invited me to speak on one evening and then I never left. I think we did that show for about 2 years and had lots of fun. I wasn’t much of a metalhead in those days, or at least not into the dark side of metal with bands like Cannibal Corpse and Cradle of Filth being new and heavily popular. But Tom was forgiving and let me play whatever I wanted on the show; plus, it was a good way to improve my Slovak. We’ve been close friends ever since. And so, in 2020, at the height of the covid pandemic, with all the restrictions and lockdowns, he approached me with the idea of writing reviews for the blog that he had started earlier that year. We were at the McDonald’s at Eurovea and I remember the manageress of the place reminded me of the red-light/green-light girl from the Korean TV series Squid Game. I think my first review was for a band called Dehydrated, and at that moment Flork was born. It’s actually spelled with an exclamation mark, like Flork! but somehow the vykričnik got dropped or forgotten, kind of a metaphor for my real life (just kidding).
JDØS: And how did the name Flork! come about (notice I re-instated the vykričnik)?
Flork!: That’s also a funny story or at least to me it’s funny. A long time ago I was in Union Station in Toronto, which is the main railway station, either passing through or maybe buying a ticket to go somewhere. In any case, I was there, in the middle of the grand hall with loads of passengers going to and from the platforms and other places, when I spotted some weird-looking character in the middle of all the hustle with a wide smile on his face. He looked around in an „up to something“ kind of way and then, at the top of his lungs, just blurted out „Flork!“ For one memorable second the world paused to process what, why, and where this exclamation had come from, and then resumed its orbit. I was fascinated by what I had seen, this catharsis of expelling energy and the need to do it right then and there in public. The man somehow disappeared in or with the crowds hurrying past him, but I knew that I would have use for this word someday.
JDØS: So what do you think of the music you hear these days?
Flork!: Do you mean the stuff I write for Jablka or just in general?
JDØS: How about both?
Flork!: Ok. Well, Jablka has opened my eyes immensely, or I guess I should say ears, but I do see a visual aspect to music too. You not only hear the sounds, but you envision the music as it comes to life in your mind. I mean, listening to anything that sounds good really heightens my senses, especially when I get a chance to go to a show and feel the vibe and atmosphere of the venue. Music is not just sound but also energy, and it can be good and also bad. There’s a lot of stuff out there which I won’t name that gets on my nerves and thus prefer to change the channel. But the good stuff is what fuels my engine and keeps me excited about things. And by the way, Jablka isn’t just about metal. I’ve reviewed loads of electronic, rock, experimental, and so on. If it weren’t for Jablka and an investment in the Spotify app, I think my life would be pretty boring. So to answer your question, I have to admit that I have a positive outlook for the music scene in Slovakia and beyond. I never thought that such good sounds could be produced from faraway corners like in Eastern Slovakia or from up North as well. I once reviewed a death metal group from Southern Slovakia singing in Hungarian, which was also pretty cool and interesting. I’m also amazed at how people are constantly producing and putting stuff out on a frequent basis. This is good news if you ask me. It means musicians are going from hobbyists to professionals—recording singles, EPs, albums, whatever. And playing lots of gigs. And they aren’t giving up despite band members leaving and joining other groups or devoting their time to their families and careers. Let’s face it, we all grow up and get older, but I feel good whenever I hear that some group is still playing despite having only 1 or 2 original members or maybe none at all.
I also have to add that with Jablka, I’ve become more exposed to bands from other countries that I wouldn’t even think of listening to. I’ve reviewed bands from all over the world, except maybe Africa or Australia. My favourites list includes bands from Belarus, Ukraine, Belgium, Holland, Czechia, Poland, France, even a cool band from the breakaway state of Transnistria in Moldova. And like their Slovak counterparts, all of these groups are still playing gigs and releasing new material. I also chat with several of the bands on my instagram, and it’s great when I get a message in the middle of the night with someone asking how I’m doing.
JDØS: Many of your reviews are positive and encouraging. Have you ever given a bad review to someone?
Flork!: Haha, yes, I guess I’m a little bit on the „find the good in everyone“ side of things. To be honest, if I like the band, I’ll say so. If I don’t, well, the Canadian tactfullness takes over, and I express myself diplomatically. Bad reviews can be discouraging and change someone’s life forever and I really don’t want to do that to anybody. Even if the album or the music sucks, I try to find the potential and the things that work, rather than destroy the ambitions of the artist or creator. Let’s call it constructive feedback. When I was young and full of hope and excitement, lots of people told me I had no talent and had no words of encouragement for me whatsoever. So I gave up on lots of my dreams, such as playing music or writing full-time. I guess that I was listening to the wrong people and chose to believe them rather than in myself. I know that what I’m saying sounds cliché, but the truth is that not everyone takes criticism very well. I don’t either, although these days I’ve learned to be ok with it. And like most people, I’m my own biggest critic who’d rather curse his own existence rather than someone else’s. Why create more pessimism and negativity in the world than there already is? I’d rather tell someone: Listen, I’ll give you an ‘A’ for effort, but you might want to focus on these areas on your next album. I do that with my students at school a lot as well, and you’d be surprised at how far a little bit of kindness goes.
JDØS: Do you do any writing outside of Jablka?
Flork!: Oh my, I was afraid of that question. Yes and no. I mean, I journal a lot, although I don’t really go back and read stuff I’ve written in the past. It’s more therapeutic writing for me, just thoughts and ideas and shit like that I write down so that I won’t forget in the future. I have published a few textbooks for my work and the writing process was great, but also not very creative. I have 100 or so stories and book ideas in my head, but only a handful written on paper, and not one of them finished. I know that I lack discipline in this area and that it’s easy for me to get bored and distracted; it’s the same with music—I have loads of riffs and lyrics flying around in my head that have stayed there for years, but none of them have ever gelled long enough to produce a completed composition. And so, with creative writing, I also have lots of stuff that I want to express and want people to read and enjoy, but my procrastination and fear of failure somehow always prevails. I used to think that my mental health issues, such as addiction and ADHD, were obstacles to my writing, but actually I can see that they help me a lot, especially in music reviews. If you’ve ever noticed, my reviews are always 4 paragraphs with the last one starting: And Flork’s prognosis? This kind of template gives me a plan and I know that there is an endpoint. So maybe I just need to apply this principle in my other writings and music and eventually I’ll get something completed. I know I’ll get there at some point in my life, I mean actually publish a story or record an album of my own. Being a critical ear is cool and all, but I’d rather be a participant rather than an outside observer, which is what a music critic is. I have to add that writing the reviews is good practise for me as a writer, as I get the chance to play around with adjectives and metaphors. And so, the artists I write about also help me improve my skills at the keyboard, and this is why I think the relationship with the musicians I write about are mutually beneficial. We all win.
JDØS: That’s a very interesting point, it’s nice to hear this personal and human side of yourself.
Flork!: Thanks. You did ask me at the beginning of this interview whether I was real or not, so nech sa pačí.
JDØS: You mentioned your Spotify account. What does your library look like?
Flork!: Well, it’s pretty diverse. These days I’ve been listening to some American and British groups from the psychedelic-shoegaze scene, such as Flavor Crystals, The Auras, Magic Castles, Dead Meadow, and the Koolaid Electric Company. These bands are technically categorised as 60s revival, but they are actually modern rock with elements of revival. There’s lots of catchy tunes laden with heavy doses of reverb. I’m also a big fan of Sigur Ros and Radiohead.
Additionally, I have a lot of stuff in my library from bands further east of us. I like what’s going on in Ukraine as far as music is concerned. Bands like Ignea or Onuka get heavy play on my Bluetooth speaker. I also enjoy listening to mainstream from Ukraine, such as Okean Elzy, Boombox, or Drevo. Belarus has an amazing wealth of talent as well, which is unfortunately often overlooked. For example, Shuma is an electronic band that incorporates tales of folklore into their music. They are a duo who know their way around the studio and make just incredible music. Or Bi-2, a Minsk band that’s been around since the late 80s, yet are now international with members from all over the world. These guys have such a cool sound and have faced a lot of controversy over the years, like being arrested in Thailand last year for working without permits and nearly getting deported to Russia due to members having Russian citizenship. They got out of that one by also having Belorusian, Australian, and Israeli membership and were sent to Israel. Not sure if that was good for them either, but hey, they’re touring Europe at the moment so I guess it all worked out.
With regards to heavier stuff, I like Theatre of Tragedy, Cradle of Filth, Alcest, Black Bile (French band) and Farmer’s Wife (USA). I also like bands from Western Europe with punk or rock roots, such as Dirty Shades (France), Dool (Holland), Wijf (Belgium). Hold on, I have a playlist of bands I grew up with; it includes The Police, U2, Big Country, The Smiths, even some metal such as Def Leppard, Ozzy, Ratt, Helix, Megadeth.
JDØS: Can I ask about your image? You are shown only with sunglasses and a respiratory mask.
Flork!: Haha, yeah, that was by accident. During the pandemic I was out on a walk and at that time, people had to wear a mask even outside. I was wearing sunglasses and the mask at the same time, so I took a selfie and realised I looked like Nash the Slash who was a famous one-man act from Toronto. He was a cool character, kind of a novelty act, the sort of person I like, such as the guy from the train station who blurted out Flork! I used the pic on my Whatsapp and then later on my social media and it pretty much stuck.
JDØS: One final question: how would you summarise Flork!?
Flork!: Well, that’s complicated because I’m pretty difficult to summarise. I mean, I have an introverted side with a comfort zone that is almost on the edge of ultra-sensitive. I’m really not very social. I prefer to stay at home with my cat on a Friday or Saturday night than go out to a bar or party something like that. But I’m not a total recluse. I do enjoy my day job as a teacher and talking with my students and I also like interacting with the artists and bands, albeit through Instagram messaging. I just see how much rot and decay there is in the world, and I’m convinced that social media is largely responsible for it. People have become zombies and are afflicted with FOMO and a serious deficiency in critical thinking. I can’t change the world, but I can do my part in keeping my behaviours and opinions in check, meaning that I prefer not to piss anyone off, nor have others be pissed off at me. I’m fine with self-improvement, although I have no goal or ambition to reach, so I improve and educate myself slowly. My intellectual side is full of information from my book addiction and the newspapers I read or the news channels I watch, but this is more about being intellectually-prepared when I find myself in discussions of important matter. I don’t drink or smoke anymore, but I’m not avert to taking a Xanax or sleeping pill every now and then. I drink about 3-4 cups of coffee everyday and prefer cats to dogs (I like dogs too, but I relate better to cats). In reality, I’m quite passive and prefer not to engage with other humans too much, since people have a tendency to regard me as a simpleton and feel a need to enlighten me or advise me on my lifestyle and future. But I’m actually very complex and very aware, and so people find it hard to be with me for a long time, especially when they see that it’s useless to try and control or dominate me. Perhaps this is why I have so few friends. But please don’t think that I totally loathe everyone or society as a whole. There are many brilliant minds out there and beautiful souls too. I know this because of the artists I write about through Jablka.
JDØS: Mr. Flork, thank-you for your time and giving us some insight into your mind.
Flork!: Thank-you too, Jablka, and God bless all of you who keep rocking in the free world or keep rocking for freedom. Never change for anyone.
V zákulisí s Florkom: Kto je tajomný Flork?
Sú ľudia, ktorí píšu o hudbe, zostupujú do jej najtemnejších hlbín, pozerajú sa priamo do prázdnoty a snažia sa vysvetliť, prečo gitara znie ako motorová píla posadnutá démonom, ktorú niekto ťahá cez starobylú kryptu.
A potom je tu Flork.
Väčšina čitateľov ho pozná ako anglicky píšuceho recenzenta Jablká ďaleko od stromu. Za tie roky sa mu akosi podarilo vybudovať si povesť človeka, ktorý dobrovoľne počúva absurdné množstvo death, black a doom metalu a napriek tomu z tohto zážitku vychádza so zachovaným zdravým rozumom, bohatou slovnou zásobou a nečakane trefnými postrehmi.
Ale kto je vlastne ten záhadný Flork?
Čo sa odohráva v hlave človeka, ktorý dobrovoľne trávi hodiny počúvaním blastbeatov, démonických vokálov a skladieb, ktorých názvy pôsobia, akoby ich vygenerovala mimoriadne nahnevaná učebnica patológie?
Rozhodli sme sa to zistiť.
S primeranou dávkou rešpektu, štipkou obáv a bez akéhokoľvek ochranného vybavenia si preto najvyššie vedenie JDØS sadlo s Florkom, aby sa porozprávali o metale, recenzovaní kapiel, zvláštnom umení opisovať extrémnu hudbu v angličtine a o všetkom ostatnom, čo bol ochotný prezradiť.
Flork, pódium je tvoje.
JDØS: Niektoré kapely, alebo prinajmenšom niektorí ich členovia, si myslia, že vlastne ani neexistuješ. Tak nám povedz úprimne, pán Flork – si skutočný?
Flork: (smiech) Tušil som, že sa na to skôr či neskôr opýtate.
Áno, naozaj existujem.
Vyzerám presne tak, ako som sa už niekoľkokrát opísal vo svojich recenziách – som tučný, plešatý a starnem spôsobom, ku ktorému gravitácia rozhodne neprispieva pozitívne. Jednoducho stará skamenelina.
Cez deň sa živím tým, že na jednej súkromnej univerzite v Bratislave predstieram, že som milý akademik.
Keď sa však pracovný deň skončí, rád vyrazím na koncert. Najčastejšie do Bratislavy, ale videl som už množstvo vystúpení aj vo Viedni či v Prahe.
Myslím si, že slovenská hudobná scéna je veľmi dobre rozvinutá a neustále sa posúva dopredu.
Často ma prekvapuje, aké veľké svetové mená dnes prichádzajú do Bratislavy, nehovoriac o headlineroch festivalov ako Pohoda alebo Lovestream.
Keď som prvýkrát žil v Bratislave v deväťdesiatych rokoch, bolo to úplne iné. Koncert nejakej naozaj známej kapely bol skôr výnimkou než pravidlom.
Pamätám si napríklad koncert Petra Gabriela v Dúbravke niekedy v rokoch 1994 alebo 1995. Samotný koncert som počúval z kopca pri kostole v Lamači. Vtedy to bola obrovská udalosť.
Dokonca tu vystúpil aj Slash so svojím vedľajším projektom Snakepit.
Je úsmevné pomyslieť si, že o pár rokov neskôr už boli Guns N' Roses na tom s popularitou natoľko horšie, že hrali koncerty v menších mestách, ako sú Piešťany.
Ale späť k slovenskej scéne.
Hoci je v porovnaní s inými krajinami pomerne malá, práve to sa mi na nej páči. Ľudia sa tu navzájom poznajú a držia spolu.
Je až neuveriteľné, koľko hudobníkov spolupracuje na split albumoch alebo spoločne koncertuje.
Som rád, že Garáže stále fungujú a mám pocit, že vzájomná podpora medzi kapelami je dnes silnejšia než kedykoľvek predtým.
JDØS: Si vlastne Slovák?
Flork: To je dobrá otázka. Áno aj nie.
Som taký oriešok, miešanec. Otec bol Slovák, mama Kanaďanka. Vyrastal som striedavo v Montreale a Toronte, ale vždy som si naplno uvedomoval svoje slovenské korene a identitu.
Počas školy a vlastne aj neskôr som si zažil dosť šikany, najmä od spolužiakov v Ontáriu. Pravdepodobne preto, že som mal slovanské priezvisko a zároveň som plynule hovoril po francúzsky.
Myslím si, že práve to ma priviedlo k undergroundovej a alternatívnej hudbe. Vedľa našej strednej školy fungovalo komunitné centrum, kde sa stretávali všetci čudáci, outsideri a rôzni exoti. Volalo sa Open Door. Mohol si tam zadarmo využiť poradenstvo, dostať podporu, vypiť si kávu a hlavne stretnúť ľudí, medzi ktorými si sa cítil dobre. Samozrejme, nechýbali ani cigarety, ktoré sa dali od niekoho vždy "vyžobrať".
Prvýkrát som mal pocit, že niekam patrím. Zrazu môj život začal dávať zmysel.
V tom období som celkom slušne hral na gitare a spolu s niekoľkými kamarátmi sme založili kapelu Basement Dwellers. Názov vznikol podľa toho, že Open Door sídlilo v suteréne kostola.
Bolo to ešte v osemdesiatych rokoch a užili sme si množstvo zábavy hraním coverov Rolling Stones a podobných kapiel.
Neskôr som odišiel študovať na univerzitu do Ottawy, ale alternatívna hudba ma neopustila. V hlavnom meste Kanady som videl množstvo skvelých koncertov a doslova nábožensky som počúval univerzitné rádio CKCU FM.
Vlastne ho počúvam aj teraz, keď píšem tieto riadky. Tak predsa len má internet svoje opodstatnenie.
Keď prišli udalosti roku 1989, mal som dvadsať rokov a sledoval som ich z Ottawy v televízii.
Až do pádu Berlínskeho múru som Československo vnímal ako vzdialenú krajinu z minulosti. Miesto, kam sa pravdepodobne nikdy nedostanem a kam som si ani nevedel predstaviť cestovať.
V roku 1992 som sa sem však s rodinou vybral na krátku dovolenku do Bratislavy a okamžite som si k tejto krajine vytvoril silný vzťah.
O rok neskôr som sa sem presťahoval a začal žiť už v samostatnej Slovenskej republike.
Hoci som počas života niekoľkokrát zo Slovenska odišiel, dnes môžem povedať, že som tu už natrvalo.
JDØS: A ako si sa vlastne dostal k Jablkám?
Flork: To je ďalší príbeh, ktorý sa vlastne začína už v deväťdesiatych rokoch, hoci samotné Jablká existujú len šesť rokov.
Toma EZR som prvýkrát stretol v roku 1996 na internáte Mladá Garda.
V tom čase som učil na Chemickej fakulte STU a ako súčasť pracovných podmienok som dostal izbu na internáte.
Spoznali sme sa v podniku Tenisový klub, ktorý bol v skutočnosti skôr krčmou pre študentov a pedagógov, ktorí tam bývali.
Treba si uvedomiť, že vtedy neexistovalo Wi-Fi a televízia mala len dva programy – STV 1 a STV 2. Niet divu, že jedným z hlavných koníčkov bolo posedávanie pri pive.
Tom bol jedným z mála ľudí, ktorí plynule hovorili po anglicky. Navyše mal dlhé vlasy, čo v polovici deväťdesiatych rokov medzi študentmi rozhodne nebolo bežné.
Hral v kapele a zároveň mal na internátnom rádiu IRŠ Mladá Garda vlastnú reláciu Symfonický večer.
Raz ma pozval ako hosťa a... už som z nej vlastne nikdy neodišiel.
Myslím, že sme ten program robili približne dva roky a bola to veľká zábava.
V tom období som ešte nebol veľký metalista. Alebo presnejšie – nepriťahovala ma tá najtemnejšia stránka metalu. Kapely ako Cannibal Corpse či Cradle of Filth boli vtedy nové a mimoriadne populárne.
Tom však bol tolerantný a nechal ma v relácii púšťať prakticky čokoľvek, čo som chcel. Navyše to bol výborný spôsob, ako si zlepšovať slovenčinu.
Odvtedy sme zostali blízkymi priateľmi.
A tak sa v roku 2020, počas vrcholu covidovej pandémie, keď platili lockdowny a všelijaké obmedzenia, objavil s nápadom, aby som písal recenzie pre blog, ktorý začal budovať začiatkom toho istého roka.
Sedeli sme vtedy v McDonald's v Eurovei a dodnes si pamätám, že vedúca prevádzky mi neuveriteľne pripomínala dievča zo hry "Červená, zelená" v kórejskom seriáli Squid Game.
Myslím, že moja úplne prvá recenzia bola na kapelu Dehydrated.
A práve vtedy sa zrodil Flork.
Vlastne sa to pôvodne písalo Flork! – s výkričníkom. Lenže ten sa časom niekam vytratil alebo naň všetci zabudli.
Tak trochu metafora môjho vlastného života.
(Žartujem.)
JDØS: A odkiaľ sa vlastne vzalo meno Flork!? (Všimni si, že som ti výkričník opäť vrátil.)
Flork!: Aj to má svoj príbeh. Aspoň mne príde celkom vtipný.
Pred mnohými rokmi som bol na stanici Union Station v Toronte. Je to hlavná železničná stanica mesta. Nepamätám si už, či som niekam cestoval alebo si kupoval lístok, ale zrazu som stál uprostred obrovskej haly plnej ľudí, ktorí sa ponáhľali na nástupištia.
Vtom som si všimol zvláštne vyzerajúceho chlapa.
Stál uprostred toho chaosu, široko sa usmieval a podozrivo sa obzeral okolo seba, akoby sa chystal niečo vyviesť.
A zrazu z plných pľúc zakričal:
„Flork!“
Na jednu nezabudnuteľnú sekundu sa celý svet akoby zastavil.
Všetci sa snažili pochopiť, čo to vlastne povedal, prečo to povedal a odkiaľ sa ten výkrik vzal.
Potom sa všetko opäť rozbehlo ďalej.
Úplne ma fascinovalo to, čo som práve videl.
Bola to akási čistá katarzia – potreba vypustiť zo seba energiu presne v tom okamihu a priamo uprostred davu.
Ten muž potom zmizol medzi ľuďmi tak rýchlo, ako sa objavil.
Ja som však vedel, že raz sa mi to slovo bude hodiť.
JDØS: Čo si myslíš o hudbe, ktorú dnes počúvaš?
Flork!: Myslíš tú, o ktorej píšem pre Jablká, alebo hudbu všeobecne?
JDØS: Pokojne oboje.
Flork!: Dobre.
Jablká mi neuveriteľne otvorili oči. Alebo skôr uši. Hoci pri hudbe vždy vnímam aj vizuálnu stránku. Hudbu totiž nielen počuješ, ale zároveň si ju vo svojej hlave predstavuješ. Keď počúvam niečo naozaj dobré, mám pocit, akoby sa mi zostrili všetky zmysly. Platí to dvojnásobne na koncertoch, kde človek nasáva atmosféru klubu aj energiu publika.
Hudba nie je len zvuk. Je to energia. A tá môže byť pozitívna aj negatívna.
Existuje množstvo vecí, ktoré mi lezú na nervy, ale radšej ich nebudem menovať. V takom prípade jednoducho prepnem na niečo iné.
Našťastie je tu aj tá druhá stránka – hudba, ktorá ma nabíja energiou a neustále ma núti objavovať nové veci.
A mimochodom, Jablká nie sú len o metale. Za tie roky som recenzoval množstvo elektroniky, rocku, experimentálnej hudby a všeličoho ďalšieho. Keby nebolo Jabĺk a investície do Spotify, môj život by bol asi podstatne nudnejší.
Ak teda odpoviem na tvoju otázku, musím povedať, že budúcnosť hudobnej scény – na Slovensku aj vo svete – vnímam veľmi optimisticky.
Nikdy by mi nenapadlo, že sa bude robiť taká kvalitná hudba v odľahlých kútoch krajiny, napríklad na východnom Slovensku alebo úplne na severe. Raz som dokonca recenzoval deathmetalovú kapelu z južného Slovenska, ktorá spievala po maďarsky. Aj to bolo veľmi zaujímavé.
Rovnako ma fascinuje, ako neuveriteľne produktívni dnes hudobníci sú. Neustále vydávajú nové single, EP, albumy a pritom neprestávajú koncertovať.
A čo je ešte lepšie – nevzdávajú sa. Aj keď niekto z kapely odíde, založí nový projekt alebo musí viac času venovať rodine či práci, kapela ide ďalej.
Veď všetci raz zostarneme.
O to viac ma teší, keď vidím kapelu, ktorá hrá už dvadsať či tridsať rokov, hoci z pôvodnej zostavy zostal jeden člen, dvaja alebo už dokonca nikto.
Musím tiež povedať, že vďaka Jablkám som objavil množstvo zahraničných kapiel, ku ktorým by som sa inak pravdepodobne nikdy nedostal.
Recenzoval som skupiny z celého sveta – snáď s výnimkou Afriky a Austrálie.
Medzi moje obľúbené patria kapely z Bieloruska, Ukrajiny, Belgicka, Holandska, Česka, Poľska či Francúzska. Dokonca aj jedna výborná kapela z Podnesterska, medzinárodne neuznaného štátu na území Moldavska.
A podobne ako slovenské kapely, aj ony neustále koncertujú a vydávajú novú hudbu.
S viacerými som v kontakte aj cez Instagram. Je to skvelý pocit, keď ti uprostred noci príde správa z opačného konca Európy s jednoduchou otázkou: „Ako sa máš?“
JDØS: Väčšina tvojich recenzií je veľmi pozitívna a povzbudzujúca. Dal si už niekomu aj vyslovene zlú recenziu?
Flork!: (smiech) Asi mám jednoducho povahu človeka, ktorý sa snaží na každom nájsť niečo dobré.
Keď sa mi kapela páči, poviem to otvorene.
Keď nie, nastúpi moja kanadská diplomacia.
Negatívna recenzia môže človeka odradiť a niekedy mu zmeniť život. A to naozaj nechcem mať na svedomí.
Aj keď sa mi album nepáči alebo podľa mňa jednoducho nefunguje, snažím sa nájsť jeho silné stránky a potenciál, namiesto toho, aby som autorovi rozšliapal ambície.
Nazvime to konštruktívnou kritikou.
Keď som bol mladší, plný nadšenia a plánov, veľa ľudí mi hovorilo, že nemám talent. Nepamätám si, že by ma niekto povzbudzoval.
Práve preto som sa vzdal mnohých snov – napríklad hudby alebo písania na plný úväzok.
Dnes viem, že som počúval nesprávnych ľudí. Mal som viac veriť sebe než im.
Viem, že to znie ako klišé, ale pravda je taká, že nie každý znáša kritiku rovnako dobre.
Ani ja nie.
Až časom som sa naučil prijímať ju s väčším pokojom.
Rovnako ako väčšina ľudí som napokon svojím najtvrdším kritikom ja sám. Oveľa radšej budem nadávať na vlastné chyby než na chyby niekoho iného.
Prečo vytvárať vo svete ešte viac pesimizmu a negativity, keď ich je už aj tak dosť?
Radšej niekomu poviem:
„Za snahu máš jednotku. Ale na ďalšom albume by som sa viac sústredil na tieto veci.“
Rovnaký prístup používam aj pri svojich študentoch.
A bol by si prekvapený, ako ďaleko človeka dokáže posunúť obyčajná ľudská láskavosť.
JDØS: Píšeš aj niečo mimo Jabĺk?
Flork!: Och... tejto otázky som sa trochu bál.
Áno aj nie.
Píšem si denník. Veľa.
Pravdupovediac sa k tým zápiskom takmer nikdy nevraciam. Je to skôr forma terapie – zapisujem si myšlienky, nápady a všelijaké hlúposti, aby som na ne časom nezabudol.
Kvôli práci som vydal niekoľko odborných učebníc. Proces ich písania ma veľmi bavil, ale z kreatívneho hľadiska to predsa len nebolo ono.
V hlave nosím asi stovku príbehov a nápadov na knihy. Na papier sa ich dostala len hŕstka a ani jeden z nich nie je dokončený.
Viem, že mi v tomto smere chýba disciplína. Veľmi ľahko sa začnem nudiť alebo ma niečo rozptýli. Je to rovnaké aj s hudbou – v hlave mi už celé roky lietajú riffy a texty, ale nikdy sa nezlepili do jednej hotovej skladby.
Rovnako je to aj s tvorivým písaním. Mám množstvo vecí, ktoré chcem povedať, ktoré by som chcel, aby si ľudia prečítali a možno si ich aj užili. Lenže vždy nakoniec zvíťazí moja prokrastinácia a strach zo zlyhania.
Kedysi som si myslel, že moje psychické problémy – závislosť alebo ADHD – sú pre písanie prekážkou. Dnes však vidím, že mi v mnohom paradoxne pomáhajú, najmä pri písaní hudobných recenzií.
Možno ste si všimli, že moje recenzie majú vždy štyri odseky a ten posledný sa začína vetou:
„A Florkova prognóza?“
Takáto šablóna mi dáva jasný plán. Viem, kde začínam, ale hlavne viem, kde skončím.
Možno by som rovnaký princíp mal začať používať aj pri písaní príbehov alebo skladaní hudby. Verím, že raz sa mi podarí niečo dokončiť.
Som presvedčený, že raz vydám vlastnú poviedku. Alebo nahrám vlastný album.
Byť kritickým poslucháčom je síce fajn, ale oveľa radšej by som bol priamym účastníkom než človekom stojacim bokom a pozorujúcim ostatných. A presne tým hudobný kritik v podstate je.
Musím však povedať, že písanie recenzií je pre mňa skvelým tréningom. Môžem sa hrať s prídavnými menami, metaforami a spôsobmi, ako opísať hudbu.
Takže vlastne aj hudobníci, o ktorých píšem, pomáhajú mne zlepšovať sa ako autorovi.
Preto si myslím, že náš vzťah je obojstranne prospešný.
Vyhrajú všetci.
JDØS: To je veľmi zaujímavá myšlienka. Je príjemné spoznať aj túto tvoju osobnejšiu a ľudskejšiu stránku.
Flork!: Ďakujem.
Veď na začiatku rozhovoru ste sa ma pýtali, či vôbec existujem.
Tak nech sa páči.
JDØS: Spomínal si Spotify. Ako vlastne vyzerá tvoja hudobná knižnica?
Flork!: Je neuveriteľne pestrá.
Posledné dni veľa počúvam americké a britské kapely z psychedelicko-shoegazeovej scény, napríklad Flavor Crystals, The Auras, Magic Castles, Dead Meadow alebo The Koolaid Electric Company.
Formálne ich síce zaraďujú do kategórie 60s revival, ale v skutočnosti ide o moderný rock silne ovplyvnený šesťdesiatymi rokmi.
Majú množstvo chytľavých melódií utopených v poriadnej dávke reverbu.
Veľmi rád mám aj Sigur Rós alebo Radiohead.
V mojej knižnici je však aj veľa hudby z krajín ležiacich východne od nás.
Veľmi ma baví to, čo sa momentálne deje na Ukrajine. Kapely ako Ignea alebo Onuka hrajú z môjho Bluetooth reproduktora naozaj často.
Počúvam aj ukrajinský mainstream – Okean Elzy, Boombox alebo Drevo.
Obrovské množstvo skvelých hudobníkov má aj Bielorusko, hoci sa o nich veľmi nehovorí.
Napríklad Shuma je elektronické duo, ktoré do svojej hudby zapája motívy bieloruského folklóru. V štúdiu sú neuveriteľní a robia fantastickú hudbu.
Alebo Bi-2, kapela pôvodom z Minska, ktorá funguje už od konca osemdesiatych rokov. Dnes je medzinárodná a jej členovia pochádzajú z rôznych krajín.
Majú výborný zvuk a počas rokov zažili aj množstvo kontroverzií.
Minulý rok ich napríklad v Thajsku zatkli za koncertovanie bez pracovného povolenia a hrozilo, že ich deportujú do Ruska, pretože niektorí členovia mali ruské občianstvo.
Nakoniec ich zachránilo, že mali aj bieloruské, austrálske a izraelské pasy, takže skončili v Izraeli.
Neviem, či to bola úplná výhra, ale momentálne koncertujú po Európe, takže to zrejme celé dopadlo dobre.
Čo sa týka tvrdšej hudby, rád počúvam Theatre of Tragedy, Cradle of Filth, Alcest, francúzskych Black Bile alebo amerických Farmer's Wife.
Mám rád aj západoeurópske kapely s punkovými alebo rockovými koreňmi, napríklad Dirty Shades z Francúzska, holandských Dool alebo belgických Wijf.
Počkaj...
Mám dokonca playlist kapiel, na ktorých som vyrastal.
Je tam The Police, U2, Big Country, The Smiths a z tvrdšej hudby napríklad Def Leppard, Ozzy, Ratt, Helix alebo Megadeth.
JDØS: Môžem sa opýtať na tvoj imidž? Na všetkých fotografiách máš slnečné okuliare a respirátor.
Flork!: (smiech) To vzniklo úplnou náhodou.
Počas pandémie som bol raz na prechádzke. Vtedy bolo povinné nosiť respirátor aj vonku.
Mal som na sebe zároveň slnečné okuliare aj respirátor, tak som si urobil selfie.
Keď som si fotku pozrel, uvedomil som si, že vyzerám ako Nash the Slash, legendárny one-man projekt z Toronta.
Bol to skvelý a veľmi svojský muzikant. Presne ten typ zvláštnych osobností, ktoré mám rád. Podobne ako ten chlapík na železničnej stanici, ktorý jedného dňa len tak z plných pľúc zakričal „Flork!“
Fotku som si najprv nastavil na WhatsApp a neskôr aj na sociálne siete.
A nejako sa to jednoducho uchytilo.
JDØS: Posledná otázka. Ako by si jednou odpoveďou zhrnul Florka!?
Flork!: To je ťažké, pretože ja sa zhrnúť veľmi nedám.
Som dosť introvertný človek a moja komfortná zóna hraničí až s precitlivenosťou. Nie som veľmi spoločenský typ. Úprimne povedané, v piatok alebo v sobotu večer si radšej zostanem doma s mačkou, než by som išiel do baru alebo na párty.
To ale neznamená, že som úplný samotár.
Mám rád svoju prácu učiteľa, baví ma rozprávať sa so študentmi a rovnako ma baví komunikovať s kapelami a hudobníkmi, hoci väčšinou len cez správy na Instagrame.
Zdá sa mi však, že vo svete je čoraz viac úpadku a rozkladu a som presvedčený, že veľký podiel na tom majú sociálne siete.
Ľudia sa pomaly menia na zombie. Trpia FOMO syndrómom a zároveň im čoraz viac chýba kritické myslenie.
Svet síce nezmením, ale môžem sa snažiť mať pod kontrolou aspoň vlastné správanie a názory.
To znamená, že sa vedome snažím nikoho zbytočne neuraziť a zároveň nechcem ani ja zbytočne nahnevať iných.
Som otvorený osobnému rozvoju, hoci nemám žiadny konkrétny cieľ ani životnú métu, ktorú by som chcel dosiahnuť. Jednoducho sa učím a zlepšujem pomaly, vlastným tempom.
Moja intelektuálna stránka je výsledkom závislosti od kníh, novín a spravodajstva, ktoré pravidelne sledujem. Nerobím to preto, aby som pôsobil múdro, ale aby som bol pripravený, keď sa ocitnem v debate o dôležitých veciach.
Už nepijem ani nefajčím.
Priznávam však, že občas siahnem po Xanaxe alebo tabletke na spanie.
Denne vypijem tri až štyri kávy.
A mám radšej mačky ako psy.
Psy mám tiež rád, ale s mačkami si jednoducho rozumiem viac.
V skutočnosti som dosť pasívny človek a nepotrebujem byť neustále medzi ľuďmi. Mnohí ma totiž považujú za naivného alebo jednoduchého človeka a majú pocit, že mi musia vysvetľovať život alebo radiť, ako by som mal žiť.
Lenže v skutočnosti som oveľa komplikovanejší a uvedomelejší, než si väčšina ľudí myslí.
Práve preto je pre mnohých náročné byť so mnou dlhšie. Skôr či neskôr totiž zistia, že nemá zmysel snažiť sa ma ovládať alebo meniť.
Možno aj preto mám tak málo priateľov.
Ale nechcem, aby to vyznelo tak, že nenávidím ľudí alebo spoločnosť.
Na svete je stále množstvo brilantných myslí a krásnych duší.
Viem to, pretože ich stretávam prostredníctvom hudobníkov, o ktorých píšem v Jablkách.
JDØS: Pán Flork, ďakujem za tvoj čas a za to, že si nám dovolil nahliadnuť do svojho sveta.
Flork!: Ďakujem aj ja, Jablká.
A Boh žehnaj všetkým, ktorí stále rockujú v slobodnom svete... alebo rockujú za slobodu.
Nikdy sa nemeňte kvôli nikomu.
