Talebringer - Flowing Streams of Time (2025) By Flork
Flowing Streams of Time, the debut full-length by Bratislava‘s rising five-piece Talebringer, announces the band as a confident new force in European metal. Released just last weekend at the Pink Whale club on the Danube River under the Bratislava castle, the album captures a youthful group already fluent in blending death metal ferocity with melodic, folk-tinged atmospherics. Their “beauty and the beast” vocal interplay—deep, demonic growls contrasted with crystalline female singing—anchors the sound, while hints of Jinjer, Theatre of Tragedy, and even the old-school spirit of Mythic or Bathory colour the edges. Yet Talebringer never feel derivative. Instead, they channel their influences into something raw, uplifting, and unmistakably their own.
Those strengths become clear immediately with Curse of the Moonlight, a brilliantly chosen opener that surges forward with energy and atmosphere in equal measure. Its shifting dynamics highlight the band‘s thoughtful songwriting and the fluid contrast between clean and harsh vocals. I loved this composition right from the get-go with its unpolished and raw production that introduces Talebringer with an apocalyptic bang. From there, the album moves into God of Sunrise, a track that balances melodic warmth with metallic grit— it’s no surprise it landed airplay on Slovakia‘s Radio FM. The song‘s brightness and optimism help establish the unusual tonal palette of the record. In spite of the gothic shadows and death-metal roots, Flowing Streams of Time carries a surprisingly positive, almost uplifting aura. Talebringer seem to revel in this contrast, crafting songs that are heavy but never hopeless, dramatic but not bleak.
The middle portion of the album demonstrates the band‘s range particularly well. 26 Days from the End is fast, nearly instrumental, and exhilarating—an anchor point for listeners who appreciate tight, technically driven arrangements. In contrast, Talebringer, the namesake track, distills the band‘s identity into one of the album‘s most memorable songs: folk-laced melodies swimming through waves of bar-chord crunch and high-note guitar lines that shimmer overhead. Then there‘s Punishment with Empathy, a dramatic composition marked by crescendos and atmosphere. Its spoken-word passage may land unevenly—the delivery feels a little rushed—but the moment is redeemed almost instantly by the rich vocal harmonies that swell afterward, giving the piece emotional depth. From Darkness We All Rise shifts the spotlight to the female vocals, offering a haunting, melodic performance that reinforces the band’s commitment to storytelling through sound.
The album‘s visual language supports that storytelling. The cover art, which features a a cloaked, bearded figure (maybe Death?) standing by a forked river with a glowing lily blooming across the water, captures the duality that defines the record: life and death, shadow and radiance, endings and renewal. These themes culminate in the closing track Last Mourning which concludes the journey with ambience, atmosphere, and a sense of space that lingers long after the music fades. This song itself is the culmination of all the othrs and create the band’s signature.
And the Florkman‘s prognosis? Flowing Streams of Time is a remarkably assured debut, the kind of first full-length that suggests not potential but arrival. It‘s raw in all the right ways—alive, human, unfiltered—yet guided by a clear artistic vision. Talebringer respect the lineage of the genres they draw from, but they never cling to imitation; instead, they build on the foundations laid by their predecessors and push the sound into their own territory. At just over 30 minutes across eight tracks, the album leaves a strong impression without overstaying its welcome. If this is where Talebringer begins, like the glowing flower on the album cover, their future promises to be both bold and bright.
Talebringer - Flowing Streams of Time (2025) By Flork
Flowing Streams of Time, debutový dlhometrážny album bratislavskej päťčlennej formácie Talebringer, hlása príchod novej sebavedomej posily európskeho metalu. Pokrstený len minulý víkend v klube Pink Whale na Dunaji pod bratislavským hradom predstavuje kapelu, ktorá už napriek mladému veku prirodzene prepája deathmetalovú dravosť s melodickými, folklórne podfarbenými náladami. Ich vokálna dynamika v štýle „beauty and the beast“ - hlboké, démonické growly v kontraste s krištáľovo čistým ženským spevom - tvorí jadro zvuku, zatiaľ čo náznaky Jinjer, Theatre of Tragedy či dokonca old-school ducha kapiel ako Mythic alebo Bathory - dotvárajú jeho okraje. A predsa Talebringer neznejú ako kópia. Ich vplyvy kapela premieňa na niečo surové, povzbudivé a definitívne svoje vlastné.
Spomenuté kvality vyniknú hneď v úvodnej skladbe Curse of the Moonlight, brilantne zvolenej otváračke, ktorá sa valí vpred s energiou aj atmosférou na vyrovnanej úrovni. Jej premenlivá dynamika poukazuje na premyslený songwriting kapely a zladený kontrast medzi čistými a extrémnymi vokálmi. Táto kompozícia ma dostala okamžite - neuhladená, surová produkcia je ukážkou apokalyptického hluku v podaní Talebringer. Album prechádza do God of Sunrise, skladby, ktorá balansuje medzi melodickým teplom a kovovou húževnatosťou - nečudo, že sa dostala do vysielania Rádia FM. Jej jas a optimizmus pomáhajú vytvoriť nezvyčajnú náladovú paletu nahrávky. Napriek gotickým odtieňom a deathmetalovým základom má Flowing Streams of Time prekvapivo pozitívnu, priam povznášajúcu auru. Talebringer sa v tomto kontraste vyslovene vyžívajú a skladajú piesne, ktoré sú náročné, no nie depresívne; dramatické, ale nie pochmúrne.
Stredná časť albumu mimoriadne dobre ukazuje žánrový rozsah kapely. 26 Days from the End je rýchla, takmer inštrumentálna a strhujúca — záchytný bod pre poslucháčov, ktorí ocenia precízne, technicky prevedené aranžmány. Naproti tomu skladba Talebringer destiluje identitu kapely do jedného z najsilnejších momentov albumu: folkovo podfarbené melódie sa vlnia cez barové riffy a vysoké gitarové linky, ktoré nad nimi žiaria. A potom je tu Punishment with Empathy, dramatická kompozícia s crescendami a hutnou atmosférou. Jej nahovorená pasáž môže pôsobiť trochu nevyrovnane - prednes je mierne uponáhľaný - no okamžite ho zachraňujú bohaté vokálne harmónie, ktoré sa následne rozvinú a dodajú skladbe emocionálnu hĺbku. From Darkness We All Rise presúva pozornosť na ženský spev, ktorý ponúka tajuplný, melodický výkon a umocňuje dojem kapely, ktorá chce rozprávať príbehy vlastným zvukom.
Vizuálny jazyk albumu toto rozprávanie podporuje. Obal, ktorý zobrazuje zahalenú bradatú postavu (možno Smrť?) stojacu pri rozdvojenej rieke so žiarivou ľaliou na hladine, vystihuje dualitu definujúcu celú nahrávku: život a smrť, tieň a žiaru, koniec a zrodenie. Tieto motívy vrcholia v záverečnej skladbe Last Mourning, ktorá uzatvára cestu ambientnými a priestorovými tónmi a necháva poslucháča v dojme, ktorý pretrváva aj po stlmení hudby. Táto posledná skladba je syntézou všetkých predchádzajúcich a dotvára podpisový zvuk kapely.
A Florkmanova prognóza? Flowing Streams of Time je pozoruhodne presvedčivý debut - ten typ prvého albumu, ktorý nenaznačuje len potenciál, ale rovno nástup. Je surový v tom najlepšom zmysle - živý, ľudský, neprefiltrovaný - no pritom vedený jasnou umeleckou víziou. Talebringer rešpektujú tradíciu žánrov, z ktorých čerpajú, no nikdy neupadajú do imitácie; naopak, stavajú na základoch svojich predchodcov a tlačia zvuk do vlastného teritória. S dĺžkou len niečo cez 30 minút a ôsmimi skladbami album zanechá silný dojem bez toho, aby sa príliš preťahoval. Ak je toto začiatok Talebringer, potom ich budúcnosť - rovnako ako žiariaci kvet na obale - bude žiariť ešte jasnejšie
1. Who are you, what do you do, and what has been capturing your interest the most these days? Also, is it already freezing where you are?
Devouring Doommouth of Lunar Extinction and Nuclear Propaganda: I, Devouring Doommouth of Lunar Extinction and Nuclear Propaganda, am responsible for black vomit prophecies and aural low-frequency desecration. I guess music-wise, Grave Heresy from Sweden has been the one to capture my interest as of late. They just performed at Helsinki Death Fest, and they also did a Conqueror cover. Brutal show, awesome band.
As I started to write these replies, the air was still radiating with nuclear warmth. Now, finally, the season of Death has started to tighten its grip, though.
Rituäl Vömitist: I curse the very air with guitar feedback and blasphemous noise. The Grave Hex debut album and Valdrin’s Apex violator EP have caught my attention lately. Also just a lot of random synth ambient as background noise. I actually realized by answering this question that I have actually not listened to a lot of music for quite a while. Sometimes natural breaks just happen.
R. Charon: I manifest nuclear percussive hailstorms of pummeling desecration with the most malicious intent - not forgetting my tortured propaganda shrieks. I’ve gotten really into neofolk, specifically Nature and Organisation and Current 93. I have to corroborate what Devouring Doommouth… said about Grave Heresy: I’ve never witnessed a band cover Conqueror live before, and they most certainly did it justice. I think it should be chillier.
2. Can you introduce the band Hoc Est Bellum to our readers, tell us where you’re from, and what the current line-up looks like?
Doommouth: Hoc est Bellum plays grinding and bestial black death of apokalypse exclusively. Myself and R. Charon formed the band in 2022 after being in contact on the internet and realising we shared a mutual passion for bands such as Blasphemy, Conqueror, Beherit, Black Witchery and Archgoat. We both also had several songs composed in that style in the drawer, so we decided to join forces. After hearing the demo, Rituäl Vömitist informed us that if we ever needed a guitarist, he would be available. Him joining our horde enabled us to preach this spiteful propaganda live as well.
3. Back in the early ’90s I really enjoyed reading the pseudonyms of Beherit and Blasphemy members. With so little visual material available back then, my imagination had to work hard to picture figures like Sodomatic Slaughter or 3 Black Hearts of Damnation and Impurity. How did you come up with your own pseudonyms, and do they in some way pay homage to the old school BM bands?
RV: I don’t really know about paying homage or at the very least I’ve not given that side much thought. A pseudonym means to become something more than mundane. Pseudonyms for us verbalize the powerful non-human side within. You embrace something deep inside or take a profound experience and crown it with a name to harness its power. The aspect or experience becomes alive and does not stay as a mere thought. My own pseudonym came to me.
Doommouth: On my part there is definitely some homage to the bestial scene of the old days. And like with those old bands, there is a story and meaning behind my pseudonym as well. But, paying homage absolutely isn't its only purpose, and I wholeheartedly echo everything RV said above. This music demands transformation. To me, the warpaints, the bullet belts, the studs, the pseudonyms, they are all part of that transformation ritual to call something else forth from deep within oneself.
R. Charon: Quite frankly, my pseudonym is based on a name I was supposed to be accursed with, as well as the referenced “Charon”, the psychopomp of the deceased, the ferryman of down under there. I think the name came to me naturally, though I do normally hold an affinity for the more theatrical aspects of this kind of art, I think it fits me like a gauntlet. To me, black metal, and more specifically war metal is an aesthetical affair, there’s no point in denying it. Many will deride how the “goatfukker”-look, as someone once put it, is sort of passée, but it just works well for delivering the same sort of awe-inspiring chaos that the music also wants to bring forth. It is called “war metal”, even though that name might be considered passée too by the same logic. On stage, in studio, even when rehearsing, I feel as if I’m losing my humanity at every hit I pound down, it’s a very primal and ritualistic experience for me and, to put it more strangely, I feel as if I’m meant to be this vessel for barbaric bloodthirst. Stick hit drum make noise make good yes.
4. Are the early recordings of Beherit or Impaled Nazarene still considered cult classics among new BM bands in Finland? Do they serve as a benchmark for the new generation, or are they seen more as a thing of the past?
RV: The early discography of both bands in my experience is held in high regard but considering Impaled Nazarene I would not be surprised if the current state and non-musical aspects of the band overshadow enough so that new BM bands do not really go to the beginning. I might be wrong. Ugra karma and Latex cult are records that everyone with a connection to extreme metal should listen carefully.
Doommouth: I can't really comment on what “the new generation” listens to, as I don't belong into that crowd. Hopefully some Drawing Down the Moon and Tol Cormpt Norz Norz Norz. Though I'm afraid that many of them seem to suffer from Horna copycat syndrome.
R. Charon: Being in touch from my late teens to now with what “the fellow youth” like, I’d say there’s more talk about the later stuff from the mentioned Impaled Nazarene, and more focus on the DM-aspects of Beherit. Death metal is living its best life here now. Don’t get me wrong, I uphold especially Beherit in the highest regard, but with Impaled Nazarene, as already stated, they’ve fallen from grace over time for their hijinks and tomfoolery a long time ago. Horna-laced second wave-worship is rampant here in Finland amongst the black metal-oriented folk.
5. Hoc Est Bellum recorded their demo in 2023 — how was it received by the underground community, and how far in the world did it spread?
Doommouth: I guess in the Finnish underground it was received quite positively. We made a small batch of tapes which sold out almost instantly. I'm not sure if we've gathered that much attention abroad yet. We will see if this is to change with the release of our debut full-length which was recorded during last spring. The mixing and mastering have been done, now we are just waiting the final touches to the artwork. We hope to have it out sometime next year.
6. When you started writing, did you already know the lyrical themes and vibe you were aiming for, or did everything just grow naturally during the process?
Doommouth: My main approach with writing lyrics for Hoc est Bellum has been to draw inspiration from the looming and self-inflicted extinction of mankind. I feel that to be a very natural theme for this kind of style. There is of course some dark and Satanic imagery mixed in. All this is to serve the Apokalypse and the burning hatred towards the pest that is humanity.
R. Charon: Initially I wanted, for some reason, to abstain from Satan as even a concept. I was only 18 when I first wrote down the riff of “Militant Desecration” and sent it to a friend to check it out, and back then Revenge was what I worshipped. They have their own thing, which from what I’ve gathered, takes a lot of cues from satanism, but it relates it all to the almighty entity within yourself. I still worship Revenge and adjacent projects, don’t get me wrong, but I think I wanted to lean more, how would I say, literal aspects of warfare and its heritability in mankind. It’s a great donkey bridge to get to talk about why we’re so keen on dominance over each other. Concepts about satanism, worshipping evil forces - beyond FMJ-rounds and warheads - came later as my interest, knowledge and dedication grew towards that. The base of how I write lyrics is also carnal in some aspects, “Sulphur and Semen” being a prime example. Bands like Profanatica lean towards that too, with the psychosexual and ritualistic aspect also serving the same sort of purpose. I have to admit, I also find the taboo-like unity between human sexuality and aggression very, very interesting. Those kinds of things already happen within warfare, too. Joy Division, anyone? I don’t condone or tolerate anything of that nature in my life, but I don’t see the explorative nature of this kind of art to be futile or merely “exploitative”.
7. With so many black metal subgenres, what led you to choose bestial war black/death? How did you know this was the style of music you wanted to play — was it your natural form of artistic expression, or something you first had to learn and grow into?
Doommouth: We all have our separate ventures in the realm of black metal in a more melodic or atmospheric form, so this outlet is used to fill the desire we all feel for something more brutal. If this band wouldn't exist, I would write material in this style anyway, regardless if it would ever be released publicly or not. I had several songs of bestial black/death ready many years before starting this band, without knowing if anything real would ever come out of them. So, I feel it is not a conscious choice, it is a need.
RV: The style of metal or music does not really matter. What matters is that it resonates on a personal level. With Hoc est bellum the music connects into something within and therefore creates a need to perform and create. With this band I get to connect into something primal that I did not know existed.
R. Charon: Bestial black metal, “war metal”, has fascinated me ever since I first heard it. It was like a moth to a flame-effect, still I remember the winter I first listened to “Decimation Antichrist” and was blown away - it was almost mind-altering. Coming from a punk background though, it took a while that I got the style down to play and growl as I do now. Double bass? I started to properly learn that only a few years back, I just didn’t play anything like this before where I would’ve needed such techniques and power. But I’m an intense person in that regard. If I want something done, I’ll go through a big, hard, rock if it takes that. I’ve always dug how bestial black metal masterfully combines so many styles within the subgenre, grindcore, death metal, noise, there’s a lot of room to explore the adjacent genres too. Weirdly enough, I didn’t really like death metal before I started to listen to Blasphemy, just to give you an example. It was a gateway drug to everything I hold in high regard today.
8. Looking at the three Nordic neighbors — I always felt that Finland and Norway’s UG music leaned more toward raw, primitive sounds with a lot of feeling, while Sweden’s seemed more melodic and technical, with more effects. Would you agree with this comparison? And if so, what do you think is behind it — maybe even a reflection of pop culture, with Sweden’s UG trying to make it big like ABBA, while Norway and Finland just did their own thing?
RV: I completely agree with your view. It might be a cultural and a subconscious effect. My experiences with the swedes has always left me with a feeling of being a bit more outgoing and this might manifest in melodicity. Although I do not really believe the swedish UG try to lean towards ABBA, one can almost never escape your DNA or your sub-cultural blueprint.
I guess Norway’s scene back in the day was a middle finger to the status quo and stagnation. The goal was to create raw, ugly and shocking music. This drive then demanded the right rawness for the atmosphere. The emphasis was on delivery and feeling rather than musicality I suppose.
Finland on the other hand might just be because of the boneheaded uncompromising which led to the beginning of the finnish “sound”. People in the scene just want to create, not music but purely black metal. Musicality is secondary, attitude is primary. Sort of a “do not tell me what to do”-attitude which bleeds into the music. Melancholy is part of the collective, and usually individual soul of Finland as well.
9. If you compare the black metal scenes of the three Nordic neighbors, how did they evolve and influence each other? Do you see them as part of a broader Nordic black metal scene, or is each country’s scene very unique? Do you feel any special musical or lyrical connection with other parts of the world?
RV: The black metal scene in Finland is inbred as hell. Back in the day when the internet was still nothing, scenes were fragmented and circles were small because there was no communication and/or movement aside from tape trading. Now the scene is inbred and closed as it is kept that way.
I have personally zero interest in interacting or belonging to the Finnish black metal scene. Majority of the bands are boring copies of the bigger ones and even new young bands as well as new bands by the big players of the scene are made with the same blueprint as countless others. You listen to a couple of bands, you’ve heard them all.
Regarding countries influencing each other I can only speculate. There was a feud between the Impaled Nazarene dudes and some Norwegian bands which was just insults and threats via letter mail. I guess it was mostly between people disagreeing on how to properly worship Satan. I can only comment in the same manner as ancient Romans: O tempora, o mores. And also who gives a fuck? Scene lords doing edgy shit is pathetic in its thirst for attention.
Few bands seem to have influenced a great amount of people in the scene. Mayhem, Dissection, Darkthrone, Emperor…These bands are universal. Usually they come up whenever I talk with new acquaintances who deal with black metal.
R. Charon: Being a younger acquaintance to the black metal scene, I have to say that it’s very closed-off and inbred too. Lots of recycling the same riffs, the same shticks all around. I know it's just my taste, but it seems like no-one wants to dwell outside the closed-off circle of what was done before and deemed as “true”. Lots of bootlicking behaviour stems from this. You think everyone would’ve had enough. I could write a ton more about this, but I don’t feel like it’d come off the right way. We all know why it’s shit, no need for me to repeat it. I know it has a lot to do with how the bands from Norway and other countries arrived to our shores, as stated by RV before it has a lot to do with the “feel” and atmosphere what Finnish bands like to put out, but I just don’t want to listen to anyone mouth off to me about how Mayhem’s “Deathcrush” sucks. They think black metal is devoid of every other genre and influences it has had over the years, e.g. they take the phrase “vittu mä vihaan punkkia” literally. That’s why I prefer bestial black metal to standard vampyric shriek-fest-bands, there’s a lot more nuance than people think. “Everyone’s entitled to their own opinion, and I don’t like mine!”
10. Do you know any current bands from Slovakia or the Czech Republic? Would you consider playing there, and under what conditions?
Doommouth: My knowledge of that region is mostly limited to the obvious classics like Master's Hammer, Törr and Root, but Slovakia does have one of the best current black metal bands: Malokarpatan! Sněť from Czech Republic is also very good.
I think we would definitely play there if invited. A place to sleep and some local beer at the backstage would help.
R. Charon: Give me some backstage-buttermilk and smut magazines and I’m already inside your walls.
11. What’s your opinion on horror movies — are you a fan of any recent directors, such as Robert Eggers, the Philippou brothers, Zach Cregger, or others? Have you seen the Finnish horror film Sauna? I really enjoyed its atmosphere and would be curious to know if you feel any of that same vibe can still be experienced in Finland today.
Doommouth: I do enjoy some horror, the darker and more atmospheric the better. Of the ones you mentioned, Eggers is definitely my favourite. The VVitch and The Lighthouse especially are masterpieces. From Cregger I've seen Barbarian and Weapons. They are quite good! I just recently went to see Bring Her Back, and that's so far the only one I've seen by the Philippou brothers. It was very good, though!
The best horror movie to me of recent years, however, is Hereditary. Such a captivating atmosphere and attention to detail. I also like Midsommar but not nearly as much. I recently went to see the new one by Ari Aster, Eddington, and unfortunately I was a bit disappointed. I hope he will move back to dark horror and ditches the satire/comedy stuff.
I'm pretty sure I went to see the movie you mentioned at the cinema when it came out, but I have to admit I don't remember anything about it.
R. Charon: I enjoy horror movies a ton, from the gory, “fun” classics like Evil Dead II and Braindead, to more psychological movies like Carnival of Souls and Hereditary. One thing I hold in great regard are practical effects, so I have to give a shout-out to The Substance by Coralie Fargeat, so fucking good. Gregger’s Weapons was also great, very tense with a great pay-off at the end. I prefer a more oppressive atmosphere and psychological horror to plain gore and torture porn, but each subgenre has its time and place.
12. Which part of Finland is your favorite, and why? Have you traveled the whole country, all the way up to the north? What can one experience when venturing so far north — any spiritual or self-reflective awakenings?
RV: I come from the northern part of the Gulf of Bothnia originally and pretty often find myself longing for quiet forests and winds of the sea. The darkness, quiet and cold humid forest air of the fall is what soothes and provides a connection to something much more majestic than mere human life. Nature can make you understand how small and insignificant we are in the grand scheme. There is no holier temple than a quiet forest to walk in or a calm beach to sit in solitude before a camp fire.
Doommouth: I've never been to the true north, only to Rovaniemi, which is technically Lapland, but I've heard to also be considered Southern Finland by the real northern people. Although myself being from the capital area, I've always felt a special connection to Savonian and Karelian lands. My father’s side of the family comes from the East, from Savonia, so I guess that's at least a part of that. Recently I've spent many summer vacations biking a couple of hundred kilometers around Lake Saimaa areas, and that always feels like coming home. To ride a very steep downhill full speed and having Finland's largest lake suddenly opening everywhere around you is simply breathtaking.
R. Charon: Last time I felt captivated by my surroundings was in Kannus, in the middle of Ostrobothnia. It felt surreal, like time had stopped ticking in the middle of that warm summer night. The surroundings were frozen in time, I felt as if the moment would never end. Karelian lands are also mesmerizing. Growing up in an urban environment on the Southern coast, I feel like I still got to experience the outdoors a ton during my life, through my mother’s side who reside in the countryside. I don’t mind the city life, it’s not as packed as some people think, and you don’t have to venture a great distance to get some peace and quiet. I’m also a pretty hyper person, the kind that needs a dose of solitude every now and then, but I think in the long run I’m better off with more people around me.
13. Do you think ski jumping is overrated, and should it be removed from the Winter Olympics and which ski wax would you recommend?
Doommouth: Ski jumping should definitely be removed from the face of the earth, as our Mystikal Master in Hell Matti Nykänen rendered the whole sport obsolete with his dominance inside and outside of the ski jump tower. I'd recommend you to vomit black ecstacy and wipe that in your skis. Won't necessarily make you go faster, but at least you will feel death under your feet.
R. Charon: Matti Nykänen, wings of steel and an iron will. I wonder if he ever met Aimo Koivunen. I recommend pig blood as a substitute.
14. Which album, album cover, book and music video have impressed you the most recently?
Doommouth: Album: Maybe Sheer Lunacy by Gravetaker. Great new Finnish black/death insanity in the vein of Soulside Journey/Goatlord era Darkthrone, Katharsis and maybe some Negative Plane.
Album cover: Pissgrave - Malignant Worthlessness
Book: I've recently read only books about death metal’s history… Stuff like the new edition of Choosing Death and Immolation book. And oh, I actually read the short stories Pickman's Model and The Music of Erich Zann by Lovecraft for the first time this summer, and I have to say they might be some of my favourites by him. Of the more recent ones I do have to mention Hävitys. It's a Finnish book and I'm not sure in what languages it has been translated to, if any, but it is a chillingly real depiction of darkness inside men.
Music video: I don't know, I don't really watch music videos.
R. Charon: Album: AŠ-ŠŪR - Vestiges Of Jahiliyyah. This technical BDM band from Tallinn, they played at Helsinki Death Fest and they were awesome, very interesting subject matter.
Album cover: Septage - Septic Worship (Intolerant Spree of Infesting Forms). I worship Septage, goregrind is a great subgenre, and the gore-collage-style is one of my favorites.
Book: Goethe’s Faust, part one to be more precise. I just wanted to get this one and some other classics off my reading list, but Faust definitely turned out to be something I’d like to see on stage or at the opera sometime.
Music video: The Chats - Dine ‘n Dash. An outlier for some, but not for me. You know what I mean when I ask you; “WHAT IS THE CHARGE HERE, EATING A MEAL?”
15. Is there someone on the scene with whom you’d like to read an interview on Jablká ďaleko od stromu?
Doommouth: Unearthly Rites. The top two of current Finnish death metal alongside Concrete Winds. Kind of like slowed-down Teitanblood. Crawling black poison.
R. Charon: Try and get in contact with Hellgate Necrosodomy. Devil’s Gateway comes to mind too!
16. What’s one last piece of advice you’d like to leave for our readers?
Doommouth: BOW BEFORE THE FILTH MAJESTY
RV: HAIL SATAN. EMBRACE AND LISTEN TO THE BLACK FLAME WITHIN.
R. Charon: ANNIHILATE THE WAVES OF THE ENSLAVER, CULT OF OVERMAN REIGN SUPREME FOREVER
1. Kto ste, čo robíte a čo vás v poslednej dobe najviac zaujíma? A mimochodom — už u vás mrzne?
Devouring Doommouth of Lunar Extinction and Nuclear Propaganda: Ja, Devouring Doommouth of Lunar Extinction and Nuclear Propaganda, mám na starosti proroctvá čierneho zvratku a zvukové nízkofrekvenčné znesvätenie. Čo sa týka hudby, v poslednom čase ma najviac zaujal švédsky Grave Heresy. Nedávno hrali na Helsinki Death Feste a dali aj cover Conqueror. Brutálny koncert, skvelá kapela.
Keď som začal písať tieto odpovede, vzduch ešte stále sálal jadrovým teplom. Teraz už konečne začalo tuhnúť a začala sa sezóna Smrti.
Rituäl Vömitist: Zasväcujem samotný vzduch gitarovým feedbackom a rúhačským hlukom. V poslednom čase ma zaujalo debutové album Grave Hex a EPValdrin -Apex Violator. A tiež kopec náhodného synth ambientu ako podkladový šum. Pri odpovedi na túto otázku som si vlastne uvedomil, že som už dlhší čas veľmi veľa hudby nepočúval. Niekedy jednoducho prídu prirodzené pauzy.
R. Charon: Manifestujem nukleárne perkusívne krupobitie zbesilého znesvätenia s tým najzlovestnejším úmyslom — nehovoriac o mojich mučivých propagandistických škrekotoch. V poslednej dobe som sa brutálne dostal do neofolku, najmä Nature and Organisation a Current 93. A musím potvrdiť to, čo povedal Devouring Doommouth… o Grave Heresy: ešte som nikdy nezažil kapelu, ktorá by live hrala cover Conqueror, a oni ho rozhodne zvládli dôstojne. Mohlo by byť chladnejšie.
2. Môžete predstaviť Hoc Est Bellum našim čitateľom? Odkiaľ pochádzate a aká je aktuálna zostava?
Doommouth: Hoc est Bellum hrá výhradne grinding a bestiálny black death apokalypsy. S R. Charonom sme kapelu založili v roku 2022, keď sme boli v kontakte na internete a uvedomili si, že zdieľame vášeň pre kapely ako Blasphemy, Conqueror, Beherit, Black Witchery a Archgoat. Obaja sme mali už aj viacero skladieb v tomto štýle hotových v šuplíku, tak sme sa rozhodli spojiť sily. Keď počul demo, Rituäl Vömitist nám oznámil, že ak budeme niekedy potrebovať gitaristu, je k dispozícii. Jeho príchod nám umožnil šíriť túto nenávistnú propagandu aj naživo.
3. V starých 90s časoch som si fakt užíval čítanie pseudonýmov členov Beherit či Blasphemy. Keďže vtedy bolo málo vizuálov, musel som si Sodomatic Slaughtera alebo 3 Black Hearts of Damnation and Impurity predstavovať len vo vlastnej fantázii. Ako ste prišli na svoje pseudonymy vy a vzdávajú určitým spôsobom hold starej BM škole?
RV: Ťažko povedať, či ide o vzdávanie holdu — nad tým som veľmi nerozmýšľal. Pseudonym znamená stať sa niečím viac než obyčajným. Pre nás pseudonymy verbalizujú tú mocnú neľudskú stránku v nás. Objímeš niečo hlboké vo vnútri alebo nejakú zásadnú skúsenosť a korunuješ ju menom, aby si využil jej silu. Ten aspekt alebo zážitok sa tým stane živým, už to nie je len myšlienka. Môj pseudonym si ma našiel sám.
Doommouth: Z mojej strany tam určite istý hold starej bestiálnej scéne je. A rovnako ako pri tých starých kapelách, aj za mojím pseudonymom je príbeh a význam. Ale vzdať hold rozhodne nie je jeho jediný účel a úplne súhlasím s tým, čo napísal RV. Táto hudba vyžaduje transformáciu. Pre mňa sú warpaints, náboje, nity, pseudonymy — všetko sú to súčasti rituálu, ktorý má z človeka vyvolať niečo iné, niečo hlboko vnútorné.
R. Charon: Úprimne, môj pseudonym vychádza z mena, ktoré mi skoro bolo osudovo pridelené, a tiež z odkazu na Charona, psychopompa mŕtvych, prievozníka podsvetia. Mám pocit, že prišiel prirodzene, hoci inklinujem k teatrálnejším aspektom tohto druhu umenia. Myslím, že ku mne sedí ako rukavica. Pre mňa je black metal — a obzvlášť war metal — estetická záležitosť, to nemá zmysel popierať. Mnohí zosmiešňujú „goatfukker look“, ako to raz niekto nazval, že je passé, ale jednoducho funguje pri doručovaní toho istého chaotického úžasu, aký chce priniesť aj samotná hudba. Je to predsa „war metal“, aj keď aj ten názov už niekto považuje za passé. Na pódiu, v štúdiu, aj na skúške mám pocit, akoby som pri každom údere strácal ľudskosť. Je to veľmi primitívny a rituálny zážitok a, povedané zvláštnejšie, mám pocit, že som len nádobou pre barbarskú krvilačnosť. Tresni paličkou o bubon, urob hluk, moc dobré. Áno.
4. Sú rané nahrávky Beherit alebo Impaled Nazarene medzi novými BM kapelami vo Fínsku stále považované za kultovky? Slúžia ako nejaké meradlo pre novú generáciu, alebo ich skôr berú ako vec minulosti?
RV: Ranná diskografia oboch kapiel je podľa mojich skúseností stále vo veľkej úcte, ale čo sa týka Impaled Nazarene, neprekvapilo by ma, keby ich súčasný stav a nemuzikálne aspekty kapely zatienili začiatky natoľko, že sa k nim nové BM kapely vlastne ani nevracajú. Možno sa mýlim. Ugra Karma a Latex Cult sú albumy, ktoré by si mal každý, kto má čo dočinenia s extrémnym metalom, pozorne vypočuť.
Doommouth: Ťažko povedať, čo „nová generácia“ počúva, keďže do tej skupiny nepatrím. Dúfam, že aspoň Drawing Down the Moon a Tol Cormpt Norz Norz Norz. Obávam sa však, že mnohí trpia syndrómom Horna-kópií.
R. Charon: Od mojich neskorých tínedžerských čias až doteraz, keď som bol v kontakte s tým, čo „mladší“ počúvajú, by som povedal, že sa viac rozpráva o neskorších veciach Impaled Nazarene a pri Beherit je väčší dôraz na deathmetalové prvky. Death metal tu teraz žije najlepšie roky. Necháp ma zle – najmä Beherit mám vo veľkej úcte, ale Impaled Nazarene už dávno stratili lesk kvôli svojim eskapádam a šaškárniam. Druhovlnové uctievanie v štýle Horna je tu vo Fínsku medzi blackmetalovou mládežou extrémne rozšírené.
5. Hoc Est Bellum nahrali demo v roku 2023 — ako ho prijala undergroundová scéna a ako ďaleko vo svete sa dostalo?
Doommouth: Myslím, že vo fínskom undergrounde bolo prijaté celkom pozitívne. Urobili sme malú sériu kaziet, ktoré sa vypredali prakticky okamžite. Nie som si istý, či sme zatiaľ pritiahli väčšiu pozornosť zo zahraničia. Uvidíme, či sa to zmení po vydaní nášho debutového full-lengthu, ktorý sme nahrali minulú jar. Mix a mastering sú hotové, teraz čakáme na finálne dotiahnutie artworku. Dúfame, že to vyjde niekedy budúci rok.
6. Keď ste začali písať, vedeli ste už, aké lyrické témy a atmosféru chcete dosiahnuť, alebo sa všetko prirodzene formovalo počas procesu?
Doommouth: Mojím hlavným prístupom k písaniu textov pre Hoc Est Bellum bolo čerpať inšpiráciu z blížiaceho sa a sebazapríčineného vyhynutia ľudstva. Pre tento štýl je to veľmi prirodzená téma. Samozrejme, je tam aj temná a satanická imaginácia. To všetko má slúžiť Apokalypse a horiacej nenávisti voči pliage, ktorou je ľudstvo.
R. Charon: Na začiatku som sa z nejakého dôvodu chcel vyhnúť samotnému konceptu Satana. Mal som iba 18, keď som prvýkrát napísal riff k „Militant Desecration“ a poslal ho kamarátovi na posúdenie, a vtedy som uctieval najmä Revenge. Majú svoj vlastný prístup, ktorý, ako som pochopil, čerpá veľa zo satanizmu, ale vzťahuje to všetko na najvyššiu entitu v tebe samom. Revenge a ich príbuzné projekty stále uctievam, necháp ma zle, ale chcel som sa viac oprieť o, nazvime to, doslovnejšie aspekty vojny a jej dedičnosti v ľudskom rode. Je to skvelý mostík k otázke, prečo tak túžime dominovať jeden nad druhým. Koncepty satanizmu, uctievania temných síl — mimo FMJ nábojov a hlavíc — prišli neskôr, keď môj záujem, vedomosti a oddanosť tomu všetkému rástli. Základ môjho písania textov je aj telesný, miestami až živočíšny; „Sulphur and Semen“ je toho ukážkovým príkladom. Kapely ako Profanatica tiež inklinujú k tomu psychosexuálnemu a ritualistickému aspektu, ktorý slúži rovnakému účelu. Musím priznať, že tabuizované prepojenie sexuality a agresie je pre mňa veľmi, veľmi zaujímavé. A takéto veci sa vo vojne dejú tiež. Joy Division, niekto? V živote nič z toho neschvaľujem ani netolerujem, ale nemyslím si, že skúmanie týchto tém v rámci umenia je zbytočné alebo „exploatačné“.
7. Pri toľkých blackmetalových subžánroch — čo vás priviedlo práve k bestial war black/deathu? Ako ste vedeli, že toto je hudba, ktorú chcete hrať — bola to prirodzená forma umeleckého prejavu, alebo niečo, do čoho ste museli dozrieť?
Doommouth: Každý z nás má svoje vlastné projekty v rámci black metalu v melodickejšej či atmosférickejšej forme, takže tento výlev slúži na naplnenie túžby po niečom brutálnejšom. Aj keby táto kapela neexistovala, písal by som materiál v tomto štýle tak či tak — bez ohľadu na to, či by to niekedy vyšlo verejne. Mal som hotových niekoľko skladieb bestial black/deathu roky pred vznikom kapely, bez akéhokoľvek očakávania, či sa z nich niečo reálne stane. Takže to nevnímam ako vedomú voľbu, ale ako potrebu.
RV: Štýl metalu alebo hudby nie je až taký dôležitý. Dôležité je, aby to rezonovalo na osobnej úrovni. Pri Hoc Est Bellum sa hudba prepája s niečím vo vnútri, a to vytvára potrebu tvoriť a vystupovať. V tejto kapele sa môžem spojiť s niečím prapôvodným, o čom som ani netušil, že vo mne je.
R. Charon: Bestial black metal, „war metal“, ma fascinoval od chvíle, keď som ho prvýkrát počul. Bol to efekt mole prilietajúcej k plameňu — dodnes si pamätám tú zimu, keď som prvýkrát počul Decimation Antichrist a úplne ma to odrovnalo. Bolo to takmer mentálne premenlivé. Keďže pochádzam z punkového pozadia, chvíľu trvalo, kým som zvládol štýl hrania a revu, aký používam teraz. Dvojkopák? Začal som ho poriadne cvičiť len pár rokov dozadu — predtým som nič takéto nehral, kde by som potreboval takú techniku a silu. Ale som v tomto smere intenzívny človek. Ak niečo chcem, prejdem aj cez veľký tvrdý kameň, ak to tak musí byť. Vždy sa mi páčilo, ako bestial black metal kombinuje toľko štýlov do jedného podžánru — grindcore, death metal, noise… je tam veľa priestoru preskúmavať všetko, čo leží po bokoch. Paradoxne, death metal som vlastne vôbec nemal rád, kým som nezačal počúvať Blasphemy — to bola pre mňa vstupná droga ku všetkému, čo dnes držím vo veľkej úcte.
8. Pri pohľade na troch severských susedov — vždy som mal pocit, že UG scéna Fínska a Nórska inklinovala skôr k surovému, primitívnemu zvuku plnému feelingu, zatiaľ čo Švédsko bolo melodickejšie, technickejšie a „efektovejšie“. Súhlasili by ste s týmto porovnaním? A ak áno, čím to podľa vás je? Dokonca možno odraz popkultúry — Švédsko chce preraziť ako ABBA, zatiaľ čo Nórsko a Fínsko si išli svoje?
RV: Úplne súhlasím s tvojím pohľadom. Môže to byť kultúrny aj podvedomý efekt. Moje skúsenosti so Švédmi mi vždy zanechali dojem, že sú o čosi otvorenejší a možno sa to prejavuje aj v melodickosti. Hoci nemyslím, že by sa švédsky UG nejako pokúšal podobať ABBE — svoje DNA alebo subkultúrny odtlačok jednoducho neoklameš.
Nórska scéna kedysi bola vztýčeným prostredníkom proti statusu quo a stagnácii. Cieľom bolo robiť surovú, škaredú a šokujúcu hudbu. To si vyžadovalo správnu dávku surovosti pre atmosféru. Dôraz bol skôr na prejav a pocit než na muzikálnosť.
Fínsko je zas možno výsledkom tvrdohlavej nekompromisnosti, ktorá vytvorila začiatok „fínskeho zvuku“. Ľudia na scéne nechcú tvoriť hudbu, ale čisto black metal. Muzikalita je sekundárna, postoj je primárny. Také to „nehovor mi, čo mám robiť“, ktoré presakuje aj do hudby. Melanchólia je navyše súčasťou kolektívnej aj individuálnej fínskej duše.
9. Ak porovnáš blackmetalové scény týchto troch severských krajín — ako sa vyvíjali a ovplyvňovali navzájom? Vnímaš ich ako súčasť širšej nordickej BM scény, alebo sú každá úplne svojská? A cítiš nejaké špeciálne spojenie s inými časťami sveta?
RV: Fínska blackmetalová scéna je prekrížená ako čert. Kedysi, keď internet ešte neexistoval, boli scény fragmentované a okruhy malé, lebo nebola komunikácia ani pohyb mimo tape tradingu. Teraz je scéna inbreednutá a uzavretá, pretože sa tak zámerne udržiava.
Osobne nemám záujem interagovať s fínskou BM scénou ani do nej patriť. Väčšina kapiel je nudných kópií väčších mien a aj nové mladé kapely či nové projekty starých hráčov používajú presne rovnaký blueprint ako stovky iných. Keď počuješ pár z nich, počul si všetky.
Čo sa týka vzájomného ovplyvňovania krajín, môžem len špekulovať. Kedysi existoval spor medzi Impaled Nazarene a niektorými nórskymi kapelami — v podstate išlo len o urážky a vyhrážky cez listy. Asi hlavne hádka o tom, ako „správne“ uctievať Satana. Môžem to komentovať len slovami starých Rimanov: O tempora, o mores. A tiež: koho to do riti zaujíma? Páni scény predvádzajúci tvrďácke pózy sú trápni vo svojej túžbe po pozornosti.
Pár kapiel ovplyvnilo obrovskú časť scény — Mayhem, Dissection, Darkthrone, Emperor… to sú univerzálne mená. Zvyčajne sa objavia v každom rozhovore, keď stretávam ľudí, čo sa venujú black metalu.
R. Charon: Ako mladší človek na scéne musím povedať, že je tiež veľmi uzavretá a prešľachtená. Neustále recyklovanie tých istých riffov, tých istých póz. Viem, je to môj vkus, ale zdá sa, že nikto nechce vybočiť mimo kruh vecí, ktoré už boli urobené a označené ako „true“. Odtiaľ vychádza kopec pätolízačstva. Človek by čakal, že toho majú všetci dosť. Mohol by som o tom napísať román, ale nemyslím, že by to vyznelo tak, ako chcem. Všetci vieme, prečo je to na hovno, netreba to opakovať.
Viem, že je to aj o tom, ako nórske a iné kapely prišli k nám, a ako RV povedal, má to veľa spoločného s „pocitom“ a atmosférou, ktorú fínske kapely chcú navodzovať. Ale nechcem počúvať nikoho, kto mi tvrdí, že Deathcrush od Mayhem je „naprd“. Títo ľudia si myslia, že black metal je zbavený všetkých žánrových vplyvov, ktoré mal za tie roky — berú frázu „vittu mä vihaan punkkia“ (fuck, nenávidím punk) doslova. Aj preto mám radšej bestial black metal než štandardné vampýrske škriekačky — je tam oveľa viac nuansy, než si ľudia myslia. „Každý má právo na svoj názor — a ja ten svoj neznášam!“
10. Poznáte nejaké súčasné kapely zo Slovenska alebo Českej republiky? Zvažovali by ste tam zahrať a za akých podmienok?
Doommouth: Moje znalosti o tom regióne sú väčšinou obmedzené na klasiky ako Master's Hammer, Törr a Root, ale Slovensko má jednu z najlepších súčasných black metalových kapiel: Malokarpatan! Sněť z Českej republiky je tiež veľmi dobrá.
Určite by sme tam zahrali, ak by nás niekto pozval. Miesto na prespanie a trocha miestneho piva v backstage by rozhodne pomohlo.
R. Charon: Dajte mi v backstage žinčicu a nejaké oplzlé časopisy a som hneď vo vašich hradbách.
11. Aký je váš názor na horory — ste fanúšikmi niektorých súčasných režisérov, ako Robert Eggers, bratia Philippouovci, Zach Cregger či iní? Videli ste fínsky horor Sauna? Veľmi sa mi páčila jeho atmosféra a zaujímalo by ma, či sa podľa vás dá niečo z tej nálady zažiť vo Fínsku aj dnes.
Doommouth: Mám rád horory, čím temnejšie a atmosférickejšie, tým lepšie. Z tých, ktorých si spomenul, je Eggers jednoznačne môj obľúbený. The VVitch a The Lighthouse sú majstrovské diela. Od Creggera som videl Barbarian a Weapons. Sú celkom dobré! Nedávno som bol na Bring Her Back, a to je zatiaľ jediný film, ktorý som videl od Philippouovcov. Tiež bol veľmi dobrý!
Najlepší horor posledných rokov je pre mňa Hereditary. Úžasná atmosféra a dôraz na detail. Midsommar sa mi páči tiež, ale nie až tak. Nedávno som bol na novom filme od Ariho Astera, Eddington, a bohužiaľ som bol trochu sklamaný. Dúfam, že sa vráti späť k temnému hororu a nechá satiru/komédiu tak.
Som si istý, že som Sauna videl v kine, keď vyšla, ale musím priznať, že si z nej nepamätám nič.
R. Charon: Horory milujem, od krvavých, „zábavných“ klasík ako Evil Dead II a Braindead, až po psychologické filmy ako Carnival of Souls a Hereditary. Veľmi si cením praktické efekty, takže musím spomenúť The Substance od Coralie Fargeat — tak neuveriteľne dobré. Greggerov Weapons bol tiež skvelý, veľmi napínavý s výborným záverom. Uprednostňujem skôr tiesnivú atmosféru a psychologický horor pred obyčajnou klepanicou a torture porn, ale každý subžáner má svoj čas a miesto.
12. Ktorá časť Fínska je vaša obľúbená a prečo? Precestovali ste celú krajinu až úplne na sever? Čo môže človek zažiť, keď zájde tak ďaleko — nejaké duchovné alebo sebapoznávacie momenty?
RV: Pochádzam zo severnej časti Botnického zálivu a často sa pristihnem, že mi chýbajú tiché lesy a vetry od mora. Tma, ticho a chladný, vlhký lesný vzduch jesene sú tým, čo upokojuje a poskytuje spojenie s niečím omnoho vznešenejším než je obyčajný ľudský život. Príroda ti dokáže ukázať, akí sme malí a bezvýznamní v celom obraze sveta. Neexistuje svätejší chrám než tichý les na prechádzku, alebo pokojná pláž, na ktorej sedíš osamote pri ohni.
Doommouth: Nikdy som nebol v úplnom severe, len v Rovaniemi, čo je síce technicky Laponsko, ale vraj to skutoční severania považujú za južné Fínsko. Keďže ja som z hlavného mesta, vždy som cítil zvláštne spojenie so Savo a Kareliou. Otcova strana rodiny pochádza z východu, zo Savonie, takže to bude tým. Posledné roky trávim letné dovolenky bicyklovaním stoviek kilometrov okolo jazera Saimaa a vždy mám pocit, že sa vraciam domov. Rútiť sa plnou rýchlosťou dolu prudkým kopcom a zrazu vidieť najväčšie fínské jazero rozprestierať sa všade okolo — to je jednoducho dychberúce.
R. Charon: Naposledy ma úplne pohltili moje okolie v meste Kannus, uprostred Ostrobothnie. Bolo to sureálne, akoby sa v tej teplej letnej noci zastavil čas. Okolie akoby zamrzlo a mal som pocit, že ten moment nikdy neskončí. Karelské oblasti sú tiež úchvatné. Hoci som vyrastal v mestskom prostredí na južnom pobreží, cez maminu rodinu na vidieku som zažil dosť pobytu v prírode. Mesto mi neprekáža, nie je tak preplnené, ako si ľudia myslia, a vôbec netreba ísť ďaleko, aby človek našiel pokoj. Som dosť hyperaktívny človek, taký, čo potrebuje občasnú dávku samoty, ale z dlhodobého hľadiska mi asi predsa len vyhovuje mať ľudí nablízku.
13. Je skok na lyžiach precenený a mal by byť odstránený zo zimnej olympiády? A aký lyžiarsky vosk by ste odporučili?
Doommouth: Skok na lyžiach by mal byť rozhodne odstránený z povrchu Zeme, pretože náš Mystikal Master v Pekle, Matti Nykänen, urobil celý šport zbytočným svojou dominanciou na skokanskom mostíku aj mimo neho. Odporúčam ti vygrcať čiernu extázu a tým si natrieť lyže. Nemusíš ísť rýchlejšie, ale aspoň pocítiš smrť pod nohami.
R. Charon: Matti Nykänen, krídla z ocele a železná vôľa. Zaujímalo by ma, či sa niekedy stretol s Aimo Koivunenom. Ako alternatívu odporúčam bravčovú krv.
14. Ktorý album, obal, knihu a videoklip vás nedávno najviac zaujal?
Doommouth: Album: Asi Sheer Lunacy od Gravetaker. Skvelé nové fínske black/death šialenstvo v duchu Darkthrone z éry Soulside Journey/Goatlord, Katharsis a možno aj Negative Plane.
Obal: Pissgrave – Malignant Worthlessness.
Kniha: Posledné roky čítam skôr knihy o histórii death metalu… ako novú edíciu Choosing Death alebo knihu o Immolation. A vlastne, toto leto som prvýkrát čítal Lovecraftove poviedky Pickman's Model a The Music of Erich Zann a musím povedať, že asi patria k mojim najobľúbenejším. Z novších musím spomenúť Hävitys. Je to fínská kniha a neviem, do akých jazykov bola preložená, ak vôbec, ale je to mrazivo realistické zobrazenie temnoty v mužoch.
Videoklip: Neviem, veľmi videoklipy nesledujem.
R. Charon: Album: AŠ-ŠŪR – Vestiges Of Jahiliyyah. Technický BDM z Tallinnu, hrali na Helsinki Death Fest a boli úžasní, veľmi zaujímavá tematika.
Obal: Septage – Septic Worship (Intolerant Spree of Infesting Forms). Septage zbožňujem, goregrind je skvelý subžáner a gore-kolážový štýl je jeden z mojich obľúbených.
Kniha: Goethe – Faust, prvá časť. Chcel som si odškrtnúť túto a ďalšie klasiky zo zoznamu, ale Faust sa ukázal byť niečím, čo by som rád videl niekedy na pódiu alebo v opere.
Videoklip: The Chats – Dine ’n’ Dash. Pre niektorých čudná voľba, pre mňa rozhodne nie. Vieš, čo myslím, keď sa opýtam: „Z čoho ma tu obviňujete — z toho, že som sa najedol?“
15. Je niekto na scéne, s kým by ste si radi prečítali rozhovor na Jablká ďaleko od stromu?
Doommouth: Unearthly Rites. Top dvojica súčasného fínskeho death metalu spolu s Concrete Winds. Niečo ako spomalený Teitanblood. Plaziaci sa čierny jed.
R. Charon: Skús sa skontaktovať s Hellgate Necrosodomy. Napadá ma aj Devil’s Gateway!
16. Akú poslednú radu by ste chceli zanechať našim čitateľom?
Doommouth: KLAŇAJTE SA ŠPINAVEJ VELEBOSTI.
RV: SLÁVA SATANOVI. PRIJMITE A POČÚVAJTE ČIERNY PLAMEŇ VO VNÚTRI.
R. Charon: ROZDRV VLNY UTLÁČATEĽA, NECH RÁD VYŠŠÍCH BYTOSTÍ PANUJE NAVEKY.
Although it took a while for me to get around to it, I still wanted to get a review out by the Gaupa‘s latest release, Fyr, a 4-track Ep that I discovered quite by accident from a song suggestion on Spotify (which turned out to be a serendipitous find). Fyr, which means „four“ in Swedish, but also fire or beacon, is a mini-album that manages to feel transitional, yet fully realised. This time, Gaupa operates as a four-piece band following the 2024 departure of co-guitarist Daniel Nygren (his absence may be temporary with family reasons being cited). No matter though, despite having to rethink their overall sonic architecture, the remaining members have still managed to figure things out nicely with this little gem. In fact, the Swedish doom-psych outfit press forward—they are leaner, heavier, and more atmospheric than ever before (one can’t help imagining how these tracks would have sounded with Nygren’s presence, yet the absence becomes part of the musical tension rather than a limitation).
The opening track Lion’s Thorn sets the tone immediately. It‘s foreboding and ambient with loads of tense guitar work, as well as an intro coloured with subtle Middle-Eastern motifs that give the track a windswept and exotic feeling. This song coils rather than explodes, building pressure beneath thick bass lines from Erik Sävström and whispering guitar textures. Emma Näslund’s vocals are controlled, powerful, and unwavering, guiding the track with an otherworldly calm.
Gaupa’s music usually leans toward psychedelia and progressive doom, but on Fyr, the bass is especially commanding, almost as if it grounds the record with a weight that borders on physical. I also have to add that the production is a bit grittier and abrasive than on past releases, making every riff feel chiseled and rough edged. This is aided by Jimmy Hurtig‘s awesome drumming, which punches through the mix with precision and heft.
The second track, Heavy Lord, which is the shortest track and comes in at just under four minutes, compresses that heaviness into something more direct. It’s another cool tune and acts as a breather before the album widens again. I mean, Lion’s Thorn is a hard act to follow, so Heavy Lord works well as a bridge to the rest of the Ep. The third track Ten of Twelve hits a bit harder and harnesses a driving groove that feels like the band is flexing their stoner-rock muscle, while David Rosberg’s guitar work layers melodic tension over the low-end beats, all the while pushing the EP from atmospheric contemplation toward something more forceful.
Although my favourite track on the EP is Lion’s Thorn, I do like Elastic Sleep very much, an aptly named slow-burner that sprawls outward in waves and captures the group‘s talent for mystic crescendos and psychedelic drift. It‘s both a conclusion and a signal flare, subtly suggesting where the band might go next.
And the Florkman’s prognosis? A definite 10 out of 10. In the broader sense of Gaupa’s discography, such as Feberdröm and Myriad, as well as earlier Eps, Fyr is one of their strongest releases, proof that the band can adapt and evolve through change without losing the surreal mysticism that defines them.
/// band photos: @_jazzhooligan, slovenská verzia nižšie ///
1. Hello guys, could you start by introducing yourselves — who you are, what you do, and what’s been sparking your interest most these days?
Hi! We are Mike and Robert and we are making music together as a duo, called THOSAR. It's a strange time, full of world-weariness and wars, but somehow we shouldn't let it get us down. We make music, organize our own concerts, have regular jobs, participate in society, and try not to give up.
2. Thosar released their first album Omega in November 2020 — which, if I recall correctly, was the peak of the second Covid-19 wave. How did the birth of Thosar and your creative process in those early days reflect or get impacted by the global pandemic and all the chaos surrounding it?
The lockdown during the pandemic helped us somehow because the only thing we could do besides work was making music.
Robert: I started recording Drums in my parents basement and sent the files to Mike who did the rest of the magic.
Mike: Most of the songs were almost finished, Robert then completed the existing elements from memory, and all I had to do was record the bass and vocals. In retrospect, it was a great time. The downside, however, was the album release. We weren't really able to play live as much as we had hoped. It had both advantages and disadvantages.
3. How did the idea of a bass-and-drums lineup come to life? Were you confident about that setup from the start, or did you ever consider bringing in other instruments or musicians?
When we started both of us played in other bands which got less active at this time, so one day we met at a concert and decided to form a new kind of grindcore project with two other friends of ours. Once the others didn't show up so we ended up alone and said fuck it we gonna do it as a duo. As a duo we were really fast in writing songs, at the first gig we filled in for Robert's other band, we had a final rehearsal where we almost finished all the songs and had a jam-ready setlist, so for us it was clear that we will continue making music as THOSAR.
4. You play only with bass, drums, and vocals — yet your sound feels massive. Could you describe your gear and how it has evolved since the beginning? Are you still searching for new sonic improvements, or do you feel you’ve already found the sound that defines Thosar?
Robert: Mike is a real freak when it comes to sound and he constantly tries to improve his setup and had some bigger changes over the years, the drumset stayed basically the same since we started.
Mike: I would not say freak, but sound is somehow something fantastic and intangible for me. My life's goal used to be to find "my sound." Now I can say that it's a lifelong endeavor, and you never really find "the sound." That's what makes it all so wonderful. We've already found a direction with Thosar, but unfortunately it's impossible to say at this point what the next album will sound like for example. With Julian Jauk (grelle musik), we've found someone who captures our sound exactly as we want it to be on the recordings. There are simply too many factors involved. Over time, however, we've moved away from recording separately. We want to be in the same room and record everything together.
5. The new album title sounds both philosophical and ironic (and has kind of a Vulgar display of power vibe for me). What does The Bold Idea of Being Satisfied mean to you personally? How do the other lyrics on the album connect to this concept?
The title somehow came up in the songwriting process because we struggled to finish the songs and make them fit together on the album. It felt like we will never stop changing parts and fuck around with these songs but after a “magic” writing session one day we jammed the songs and left them like that.
The last thing to be finished in the songs are the lyrics we write about things that concern us and often criticize ourselves and the society we live in. We simply want to explore why we are always unsatisfied with everything, even though the things are not that bad as they seem.
6. I come more from the metal underground, and I’ve been noticing more and more punk and hardcore influences appearing in UG slow music — which I initially associated with the 90s death-doom scene — and I find that really exciting. What were your early influences, and what’s your view on the different approaches to slow and heavy music? In your opinion, what makes each of them unique in artistic expression, and how do they complement each other? Do you draw inspiration from both worlds — and if so, how?
Robert: As early influences i would mention Queen, The Who and AC/DC i went on listening to more and more punk rock thrash and death metal.
When all of that wasn’t hard enough anymore I listened to more grindcore and black metal but also I learned to know the stoner/psychodelic/doom stuff when I started hanging out with Mike more. I think in our music there are tiny parts from all the mentioned genres in there but mostly we just love to mix up slow and fast parts because there's a nice “SPANNUNGSKURVE” then.
Mike: My background was in commercial music, pop punk, and classic emo/metalcore bands. I then learned guitar and drums, and played both very badly. After the school band, I stopped playing guitar. Music became more and more interesting to me when I started going out and to concerts! I picked up the guitar again when a friend asked me if I wanted to play harmonica and sing in his psychedelic band. From then on, I wanted to absorb everything related to cool music like punk/crust/doom/sludge/death etc.
7. Living in a neighboring north-east country that is quite underdeveloped — a bit of a variation of Mordor mindset, if you will — I’ve always perceived Austria as a land of milk and honey, the proud heir of the Roman Empire, home of Mozart and Strauss… basically, perfection everywhere. What’s the reality? Is that sentiment shared by you, and where does the dirt and sludge come from?
Austria is a nice country for sure but if you dig deeper there's A LOT of shit going on especially political wise. And if you look at the rest of the world, Austria is just a very little part of it looks pretty shitty for our future with wars going on everywhere, people destroying nature and burning the planet. The political attitude of everyone here is truly frightening, we also want to use our music to work against this hatred, exclusion, and stupidity.
8. The new album is set to release on October 17th via Grazil Records and features artwork by Nekrodeus’ singer, Stefan Rindler. How did you connect with the label and Stefan, and are there any interesting stories or memorable moments from writing and recording? How difficult was it to write and complete the new material compared to your previous work?
Clemens Pecher from Grazil Records supports us from day one! Grazil Records is a great platform for underground music. It's a true DIY label, because we still make almost everything ourselves, haha.
Stefan has also been part of this Grazil cosmos for a long time. Stefan approached us back in 2020 and said he had a good idea for a shirt design. He has been with us since THOSAR began, we played a lot of shows with his bands NEKRODEUS and SATURNISTS. He makes a valuable contribution to the underground scene in Graz. We asked Stefan to design the album cover for "The Bold Idea of Being Satisfied" and mentioned we had a few ideas. He confidently said, "I have a better idea!" We met at his apartment, and he presented the complete artwork concept to us! We were completely blown away! The concept outlines a children's story about a caterpillar that’s called “The very hungry caterpillar”.
10. Do you plan any extensive touring with the new album, and if so, in which regions? What is your usual approach to tour management — do you reach out in advance to known promoters and peer bands in other countries, or do you prefer experimenting and searching for new locations and audiences?
We did a tour with 8 shows through Austria, Switzerland, Germany and France right after the album came out together with our friends from the Vienna based band CHOROSIA which was a lot of fun! When we plan a tour we try to do a mix of unknown locations and some we have already been to so we have a few “safe spaces”. We are grateful that our friend Susi alias “DARK DAYS AHEAD BOOKING” helps us with organizing tours so it's a lot easier for us.
11. Are you in contact with any bands in Slovakia or the Czech Republic? Have you ever played in these countries, and do you have any interesting experiences to share?
We only played three shows in the Czech Republic till now and sadly not a single one in Slovakia. Also we have no contacts in this area which sucks. Hit us up if you know someone organizing shows. We would love to visit these countries more often!
12. Going back to the pandemic and lockdown era — that time was really quiet, with only a handful of semi-illegal venues hosting gigs. I felt it was something like a restart, with people used to bigger venues suddenly rediscovering underground garages, etc. Do you feel that period actually helped the UG scene, gaining more followers — maybe even from the younger generation?
It might have helped some people to find out how cool smaller shows are and it was nice to see that people were craving for concerts when it was possible again so the venues were always full. Also there were a lot of new bands coming up after the pandemic because people had lots of time to make music.
13. A frontman of a well-known Polish metal band recently said that young people shouldn’t start new bands because the scene is oversaturated — that they should rather go to university and find proper jobs instead. What do you think about this kind of ‘mentoring’ advice?
That's kind of a weird opinion to be honest because it seems like he sees making music is only a job like a plumber or an electrician. Creating music or art in general can be such a relief and a healthy thing to do for struggling souls so everybody should grab an instrument and just go for it!
14. What’s your opinion on AI in art, and where do you think the boundaries lie? Is it acceptable for AI to assist in creating content — like artwork, music, or lyrics — or only in the technical process, such as recording and production? Or should we all just return to analog?
Mike: I believe AI has no place in art, it has no soul and no story. Even if people have to add certain texts. I can't relate to it and don't want to. I find it highly problematic that bands are releasing AI artwork these days. If I recognize an AI cover, I'm 95% sure I won't listen to that band. To me, it's a sign that the project has no soul.
Of course, we don't have to remain completely analog, we naturally use translation tools, which probably already qualify as AI. I would never let an AI tool write or edit a song for me. It shouldn't be polished and is allowed to contain mistakes. It's also impossible to say for sure whether any plugin in a DAW already contains AI. Complete hiding is no longer possible. But things that you consciously choose to use shouldn't contain AI in my opinion. Guess we are kind of old school in this matter.
15. There are people who say that every new music is just a repetition of something that was already here - do you agree with that statement?
Sometimes it feels a bit like that, especially when writing songs there often comes a moment where we think we stole something from a song we know but mostly it's just near to that and maybe music is not only about what is played and more about who plays it. That's why raw record mixes are better to really hear what the band is able to play, in modern metal a lot of bands sound exactly the same because everyone wants this polished record sound which they can't reproduce in live settings often.
16. Are you fan of horror movies - if yes, which of the recent horror movies did you enjoy? If not what kind of cinema do you dig?
Both of us are not big movie nerds, but for me i can say i love the lord of the rings and everything around it, it's just such an epic story.
17. What recent albums, music videos and books does the band recommend?
We would recommend checking out the Grazil Records Bands, the rooster is very big and versatile. We have some pretty good underground stuff going on! Watch music videos made by Kuro.Simon, he made the three videos from our actual records! He is an awesome artist! Unfortunately we don't have that much time to read books.
18. Any bands worth checking out?
Harrowist - Blackend Hardcore The Snub - Crust Punk Caloris Impact - Punk Grimms Eye - Hardcore Sludge Distaste - Grind Super Sonic Silver Haze - Space Rock Scab - Punk/Crust Flowers In Concrete - Punk Tired. - Post-Hardcore / Sludge (our second project) Savanah - Stoner Rock Ultima Radio - Stoner Guyod - Doom/Black Six-Score - Grind Gyfth - Post-Hardcore Malisa Bahat - Emo Violet Bloom - Harcore Prunknelke - Post Hardcore Grazer Grant - Punk Bluad - Black Nihilism Cryptal Echoes - Death/Doom Jigsaw Beggars - neo psychedelia/shoegaze Deumus - Doom Saturnists - Post Black Gallowhead - Sludge
18. Is there someone with whom you’d like to read an interview on Jablká ďaleko od stromu?
1. Ahojte, mohli by ste sa na úvod predstaviť — kto ste, čo robíte a čo vás v poslednom čase najviac zaujíma?
Ahoj! Sme Mike a Robert a spolu tvoríme hudobné duo THOSAR. Je to zvláštna doba, plná únnavy zo sveta a vojen, ale aj tak by sme si to nemali nechať pokaziť. Robíme hudbu, organizujeme vlastné koncerty, máme normálne práce, sme súčasťou spoločnosti a snažíme sa nevzdať.
2. Thosar vydali svoj debutový album Omega v novembri 2020 — ak si správne pamätám, bolo to presne v čase vrcholiacej druhej vlny Covidu-19. Ako vznik kapely a tvorivý proces v týchto prvých dňoch ovplyvnila pandémia a chaos okolo nej?
Lockdown počas pandémie nám vlastne trochu pomohol, lebo okrem práce sme nemohli robiť nič iné než tvoriť hudbu.
Robert: Začal som nahrávať bicie v pivnici mojich rodičov a posielal som stopy Mikemu, ktorý urobil ostanú mágiu.
Mike: Väčšina piesní bola takmer hotová, Robert potom doplnil existujúce časti spamäti a mne už stačilo len nahrať basu a vokály. Keď sa na to pozeráme späť, bolo to super obdobie. Nevýhodou však bolo vydanie albumu — nemohli sme hrať naživo tak často, ako sme dúfali. Malo to výhody aj nevýhody.
3. Ako vznikol nápad hrať v zostave len basgitara, bicie a vokál? Boli ste si od začiatku istí, že to bude fungovať, alebo ste uvažovali aj nad ďalšími nástrojmi či členmi?
Keď sme začínali, obaja sme hrali aj v iných kapelách, ktoré vtedy trochu utíchali, takže raz sme sa stretli na koncerte a rozhodli sa založiť nový grindcore projekt s ďalšími dvoma kamarátmi. Keď ostatní prestali chodiť, zostali sme sami dvaja a povedali sme si: „Do riti, spravíme to ako duo.“
Ako duo sme boli extrémne rýchli v písaní skladieb. Na prvom koncerte, kde sme zaskakovali za Robertovu inú kapelu, sme mali poslednú skúšku, počas ktorej sme takmer dokončili všetky songy - mali sme pripravený set. Takže nám bolo jasné, že budeme pokračovať ako THOSAR.
4. Hráte len s basou, bicími a vokálom - a predsa je váš zvuk mega hutný. Vedeli by ste opísať svoj gear a ako sa vyvíjal? Stále hľadáte nové možnosti, alebo máte pocit, že váš „typický zvuk“ je už nájdený?
Robert: Mike je totálny maniak, čo sa týka zvuku - neustále sa snaží vylepšovať svoj setup a roky v ňom prebehli aj veľké zmeny. Bicie ostali prakticky rovnaké.
Mike: Nepovedal by som maniak, ale zvuk je pre mňa niečo magické a neuchopiteľné. Mojím životným cieľom bolo nájsť „svoj zvuk“. Dnes viem, že je to celoživotná cesta a človek ho vlastne nikdy úplne nenájde - a to je na tom krásne. S Thosar sme už našli určitý smer, ale je nemožné povedať, ako bude znieť ďalší album. S Julianom Jaukom (grelle musik) sme našli človeka, ktorý zachytí presne to, čo od nahrávok chceme. Zapojených je proste priveľa faktorov. Postupne sme však odišli od nahrávania oddelene - chceme byť v jednej miestnosti a nahrať všetko spolu.
5. Nový album má názov, ktorý pôsobí filozoficky aj ironicky (a trochu mi pripomína Vulgar Display of Power). Čo pre vás osobne znamená The Bold Idea of Being Satisfied? Ako s tým súvisia ďalšie texty?
Názov vznikol počas skladania, keď sme bojovali s dokončovaním piesní a s tým, aby spolu na albume ladili. Mali sme pocit, že nikdy neprestaneme niečo meniť a hrabať sa v tom, ale potom prišla „magická“ skladateľská session, zahrali sme to a nechali tak.
Texty sme dokončovali až ako posledné - píšeme o veciach, ktoré nás trápia, často kritizujeme seba aj spoločnosť. Chceme skúmať, prečo sme stále nespokojní, hoci veci často nie sú až také zlé, ako sa zdajú.
6. Pochádzam z metalového UG a všímam si narastajúci vplyv punku a hardcoru v pomalej hudbe - v žánroch, ktoré som kedysi spájal hlavne s death-doomom 90. rokov. Čo boli vaše rané vplyvy a ako vnímate rôzne prístupy k pomalej a ťažkej hudbe? Čím sú jedinečné a ako sa dopĺňajú?
Robert: Na začiatku to boli Queen, The Who a AC/DC, potom čoraz viac punk rock, thrash a death metal. Keď mi to už nebolo dosť tvrdé, prišiel grindcore a black metal - ale spoznal som aj stoner/psychedelic/doom, keď som začal tráviť viac času s Mikom. V našej hudbe sú malé kúsky všetkých týchto žánrov, ale hlavne radi miešame pomalé a rýchle pasáže, lebo je tam dobrá „napäťová krivka“.
Mike: Ja som začínal pri komerčnej hudbe, pop punku a emo/metalcore. Naučil som sa hrať na gitaru a bicie, ale oboje veľmi zle. Po školskej kapele som gitaru odložil. Hudba ma začala fascinovať, keď som začal chodiť na koncerty. Znovu som siahol po gitare, keď ma kamarát pozval, či nechcem hrať harmoniku a spievať v jeho psychedelickej kapele. Odtiaľ už viedla cesta ku všetkému „cool“ - punk/crust/doom/sludge/death…
.
7. Žijem v susednom, pomerne zaostalom severovýchodnom štáte - tak trochu variácia na mindset Mordoru - a vždy som Rakúsko vnímal ako krajinu hojnosti, dediča Rímskej ríše, domov Mozarta a Straussa… vlastne dokonalosť. Aká je realita podľa vás? A odkiaľ sa berie ten „špinavý“ element vašej hudby?
Rakúsko je fajn krajina, ale keď sa pozriete hlbšie, deje sa tu KOPEC sračiek, najmä politicky. A v kontexte sveta je Rakúsko len malý kúsok - budúcnosť vyzerá dosť biedne: vojny, ničenie prírody, klimatická kríza… Politická nálada je tu naozaj desivá. Aj preto chceme hudbou bojovať proti nenávisti, vylučovaniu a hlúposti.
8. Nový album vychádza 17. októbra pod Grazil Records a obal vytvoril spevák Nekrodeus, Stefan Rindler. Ako ste sa spojili s labelom a so Stefanom? Máte nejaké zaujímavé momenty z tvorby?
Clemens Pecher z Grazil Records nás podporuje od prvého dňa! Je to skvelá platforma pre UG hudbu, pravý DIY label - veľa vecí si stále robíme sami, haha.
Stefan je súčasťou „Grazil sveta“ už dlho. V roku 2020 nás oslovil s nápadom na dizajn trička. Hrali sme veľa koncertov s jeho kapelami NEKRODEUS a SATURNISTS. Prispieva k UG scéne v Grazi obrovským spôsobom.
Požiadali sme ho, aby navrhol obal albumu The Bold Idea of Being Satisfied. Povedali sme mu pár nápadov a on na to: „Mám lepší!“ Stretli sme sa uňho doma a on nám rovno predstavil kompletný koncept. Boli sme úplne ohromení. Koncept vychádza z detskej knihy The Very Hungry Caterpillar.
9. Plánujete s novým albumom väčšie turné? Ako k turné pristupujete - bookujete osvedčené kontakty, alebo radšej skúšate nové miesta?
Po vydaní albumu sme absolvovali turné s ôsmimi koncertmi v Rakúsku, Švajčiarsku, Nemecku a Francúzsku, spolu s našimi kamarátmi z Viedne, kapelou CHOROSIA - a bola to veľká zábava! Pri plánovaní turné sa snažíme kombinovať nové miesta a „bezpečné“ miesta, kde už poznáme publikum. Sme vďační našej kamarátke Susi („DARK DAYS AHEAD BOOKING“), ktorá nám veľmi pomáha s organizáciou - vďaka nej je to oveľa jednoduchšie.
10. Ste v kontakte s kapelami zo Slovenska alebo Česka? Hrali ste tu niekedy a máte nejaké zážitky?
Doteraz sme odohrali len tri koncerty v Česku a ani jeden na Slovensku. A nemáme tu žiadne kontakty, čo je naprd. Ozvite sa, ak niekoho poznáte - radi by sme tieto krajiny navštevovali častejšie!
11. Počas pandémie boli koncerty minimálne, často len v pololegálnych priestoroch. Videli ste aj vy, že to undergroundu paradoxne pomohlo?
Možno to niektorým ľuďom pomohlo objaviť, aké super malé koncerty sú. A bolo krásne vidieť, ako ľudia hneď po uvoľnení opatrení túžili po koncertoch - kluby boli plné. Vzniklo aj veľa nových kapiel, lebo mali ľudia čas tvoriť hudbu.
12. Člen známej poľskej metalovej kapely nedávno povedal, že mladí by nemali zakladať nové kapely, lebo scéna je presýtená - vraj by mali radšej ísť na univerzitu a nájsť si normálnu prácu. Čo si o tom myslíte?
Úprimne, je to dosť divný názor. Znie to, akoby hudbu vnímal len ako remeslo - ako inštalatér či elektrikár. Tvorenie hudby alebo umenia môže byť obrovská úľava a veľmi zdravá vec pre ľudí, ktorí bojujú sami so sebou. Takže každý by mal chytiť nástroj a proste to skúsiť!
13. Aký je váš názor na AI v umení? Kde sú hranice jej využitia - v obsahu či len v technických procesoch? Alebo by sme sa mali vrátiť k analógu?
Mike: Podľa mňa AI nemá v umení čo hľadať - nemá dušu ani príbeh. Je mi extrémne nesympatické, keď kapely vydávajú AI obaly. Keď spoznám, že je obal z AI, na 95 % si tú kapelu ani nepustím. Je to pre mňa znak, že projekt nemá dušu.
Samozrejme, nemusíme byť úplne analógoví - používame prekladače, čo už je do istej miery AI. Ale nikdy by som neurobil to, že AI vytvorí alebo upraví pieseň. Hudba má byť nedokonalá. A ťažko povedať, či nejaký plugin v DAW už neobsahuje AI… Nedá sa úplne uniknúť. Ale veci, ktoré si VEDOME vyberieš použiť, by podľa mňa AI obsahovať nemali. V tomto sme asi stará škola.
14. Niektorí hovoria, že nová hudba je len opakovanie toho, čo tu už bolo — súhlasíte?
Občas to tak pôsobí. Najmä pri písaní songov prichádza moment, keď si povieme: „Toto je kradnuté!“ Zvyčajne to ale nie je úplne ono - skôr podobnosť. Hudba často nie je o tom, čo sa hrá, ale kto to hrá. Aj preto sú surové mixy často lepšie - ukážu, čo kapela reálne dokáže. V modernom metale znejú mnohé kapely rovnako, lebo chcú „dokonalý“ zvuk, ktorý však naživo nedokážu zopakovať.
15. Ste fanúšikmi hororov? Ak áno, ktoré novšie filmy by ste odporučili? Ak nie - aký typ filmu vás baví?
Ani jeden z nás nie je veľký filmový fanatik, ale za seba môžem povedať, že milujem Pána prsteňov a všetko okolo toho - je to epický príbeh.
16. Aké nové albumy, videá alebo knihy odporúčate?
Odporúčame skontrolovať kapely z Grazil Records - je to veľký a pestrý roster. Máme tu fakt skvelé undergroundové veci! Pozrite si videá, ktoré robí Kuro.Simon - spravil všetky tri klipy z nášho nového albumu. Je to výnimočný umelec! Žiaľ, nemáme veľa času čítať knihy.
17. Kapely, ktoré stoja za to checknúť?
Harrowist - Blackend Hardcore The Snub - Crust Punk Caloris Impact - Punk Grimms Eye - Hardcore Sludge Distaste - Grind Super Sonic Silver Haze - Space Rock Scab - Punk/Crust Flowers In Concrete - Punk Tired. - Post-Hardcore / Sludge (our second project) Savanah - Stoner Rock Ultima Radio - Stoner Guyod - Doom/Black Six-Score - Grind Gyfth - Post-Hardcore Malisa Bahat - Emo Violet Bloom - Harcore Prunknelke - Post Hardcore Grazer Grant - Punk Bluad - Black Nihilism Cryptal Echoes - Death/Doom Jigsaw Beggars - neo psychedelia/shoegaze Deumus - Doom Saturnists - Post Black Gallowhead - Sludge
18. Je niekto, s kým by ste radi videli rozhovor v Jablká ďaleko od stromu?
jazzholigan.jpg)
jazzholigan.jpg)
jazzholigan.jpg)
