#163 Lord Belial Reviews: Phragments et Zmyrna - Concilium (2025)

 

Phragments et Zmyrna - Concilium (2025)
By Lord Belial

 

 „Ak nemôže pravda byti prejavená bez pohoršenia,
lepšie je prijať pohoršenie, než pustiť pravdu“
Ján Hus

Píše sa rok 1415. 
Mesto, kde sa hmly, utrpenie a beznádej držali dlhšie než modlitby. 
Zvony tu ohlasovali fatálne rozsudky, nie spásu. 
Kosti tých, čo mali odvahu myslieť inak, spaľovali plamene pravdy. 
Pod tieňom kostola na námestí stoja tri ženy. 
Miestni im hovoria bosorky. 
Poznali byliny, liečili rany, šepkali mená mŕtvych, keď kňaz mlčal; toto bola ich vina. 
Dni boli chladné a kruté. 
Vietor z Kostnice prinášal správy o koncile, kde muži v rúchach rozhodovali, kto má právo hovoriť za Boha — a kto má byť umlčaný ohňom. 
Tu sa stále rozsudky píšu krvou. 

V noci pred popravou kňaz navštívi tie ženy. 
Pýta sa, či ľutujú. 
Pohľad do ich očí je desivý. 
Sú tmavé, nekonečné, bez odrazu hviezd. 
Keď ich ráno viažu na koly, začína padať sneh. 
Padá na popol, ktorý ešte tlie po včerajšej poprave. 
Keď oheň vzplanul, počuť hlas bosoriek. 
Nie je to pokánie, ale volanie k vetru, aby ich krik niesol ďaleko za hranice mesta. 
Trvá, kým im plamene nevezmú hlas, a svetu nádej. 
A ľudia? 
Tvoria obskúrne publikum. 
Jedni sa modlia, druhí ticho tešia, že dnes horia iní, nie oni sami...

 

Pražská (so slovenskou stopou) kapela Zmyrna si nekompromisne buduje miesto na (nie len) black metalovej scéne. Po veľmi vydarených splitkách s norimberskými Nebran a californskými Silent Thunder aj tretí krát vstupujú do tej istej rieky. Tentokrát spolu s bratislavskými ambientnými lyrikmi Phragments jatria staré rany cirkvi svätej v osem skladbovom albume Concilium, koncepčne zameranom na kostnický koncil (1414-1418). 

Bol to najväčší cirkevný snem v stredoveku, ktorý mal tri hlavné ciele. Primárne, ukončiť pápežskú schizmu – v tom čase existovali traja pápeži (v Ríme, Avignone a Pise), ktorí sa navzájom exkomunikovali. Koncil ich všetkých zosadil a zvolil nového pápeža Martina V., čím mal obnoviť jednotu Katolíckej cirkvi. Nemenej dôležitou výzvou bolo reformovať cirkev – riešil zneužívanie moci, predaj odpustkov a morálny úpadok kléru. Reformy však ostali prevažne len v teoretickej rovine, asi nebudem ďaleko od pravdy, keď poviem že doteraz sa v tejto zločineckej organizácií nič nezmenilo. Ďalej bolo treba vyriešiť otázky heréz – koncil odsúdil učenie Jána Husa a Hieronyma Pražského, ktorí požadovali reformu cirkvi a návrat k pôvodnej viere. Oboch upálili ako kacírov (Hus v roku 1415, Hieronym v roku 1416). 

Všetko teda motívy, ktoré si priam pýtali metalové zhudobnenie. Obidvom zmieneným kapelám sa to podarilo takmer dokonale a svojimi kompozíciami dokázali autenticky preniesť atmosféru starých čias do metalu roku 2025. Rozporuplnosť doby symbolicky umocňuje rozdielnosť v skladaní hudby: kým Zmyrna prináša prevažne black metal s prvkami stredovekej lyriky (stará čeština, historické texty), Phragments predkladá dark ambient, s ozvenami stredoveku nasiaknutými atmosférou dramatických udalostí Koncilu.

Album otvára Phragments, a to vskutku fenomenálne. Haec sancta synodus znie ako obrad v chráme, ktorého steny stihli nasiaknuť modlitbami mŕtvych, a z oltára sa šíri pach spálenej viery. Jednotlivé tóny splývajú do ťažkého, hustého zvukového dymu, ktorý sa pomaly valí cez trosky tej hroznej doby; každý z nich pripomína dych sveta, pomaly umierajúceho, v ktorom kňazi požehnávajú hranice a sloboda sa stráca v plameňoch. 

Táto svätá synoda sa zišla v mene pokoja, no v jej sále visí pach dymu a železa. Na mramorových stoloch ležia pergameny, plné pečatí, a klamstiev. Kardináli hovoria o jednote, ale ich oči sú chladné ako mince, ktorými si kupujú spásu. Pod klenbou chrámu sa ozývajú rozsudky, nie modlitby. Mená spravodlivých sa zapisujú do kníh, ktoré sa zajtra spália. Táto svätá synoda vraj bráni pravdu. No pravda stojí vonku, bosá, v reťaziach, čakajúc, kým ju odvedú. Nech sa teda modlia, nech kážu, nech sľubujú spásu — lebo v očiach neba je táto svätá synoda len súd, ktorý sa bojí vlastného rozsudku. 

Nastupuje Canticum quintum decimum, volanie po pokání, hutné transcendentálne zvuky vlečúce sa ako dym z kadidla sprevádzané modlitbou meniacou sa na výkrik. Monotónne prvky v black metale vedia byť paradoxne veľmi obohacujúce, keď sa zladia tak majstrovsky, ako to dokázala Zmyrna v tomto opuse. Zahrané sú tak, akoby sa snažili predrať k nebu, ktoré neexistuje; pomalé, bolestivé, topiace sa vo svojej skaze. 

Haereticae sectae je majstrovské dielo post – rituálneho dark ambientu, evanjelium odpadlíkov, ktorí spálili svoje sväté knihy, aby si v ich ohni aspoň na chvíľu zohriali ruky. Kým „Synodus“ znie ako stredoveká liturgia, „Haereticae“ znie podsatne menej obradne, zato oveľa temnejšie a tajomnejšie, ako výdych kňaza rútiaceho sa do duchovného prázdna. Phragments tu predvádzajú precíznu architektúru ticha a napätia, no každý tón je výrazne prešpekulovaný. Jedná sa o vskutku unikátny proces exkomunikácie zvukom, pomalý rozklad viery na jej najhlbšie, bolestivé elementy. Totiž, ak je pravda hriech, nech sme hriešni. A ak je sloboda kacírstvom, nech sme kacíri. Lebo v ohni, ktorý má spáliť naše telá, možno naozaj horí len lož, ktorú sme neodmietli. 

 

 

 

Zmyrna v skladbe Canticum sextum decimum premieňa duchovnú tieseň „Haereticae“ na black metalový žalm zúfalstva. Ako keď sa svetlo mení na dym z horiaceho kláštora. Už úvod je znepokojujúci, hutný, pomalý motív gitár sa mieša s decentným chorálovým podmazom a vokálom, ktorý viac ako klasický rev pripomína hlasné rúhanie. Fascinuje ma, ako kapela dokáže preniesť stredovekú atmosféru do metalovej podoby bez toho, aby stratila mystiku a neznela prvoplánovo umelo až smiešne, ako sa to žiaľ stáva mnohým iným (radšej nebudem menovať). Celý song sa nesie v duchu atmosférického dark metalu v strednom tempe, viac ako agresiu šíri bolesť uprostred horiacej katedrály, kde sa spieva posledný žalm. 

V Deus nobis reliquit Phragments naďalej rozvíjajú svoj vlastný dark ambient do podoby monumentálneho requiemu za svet, ktorý opustil vlastného boha. Hudobne ide o neľútostne pomalý, ťaživý a nehybný prúd zvuku, posledné pulzy mŕtveho chrámu. Každý tón akoby mal svoj tieň – záchvev niečoho, čo sa už rozpadlo. Soundtrack pre koniec viery, pre večné ticho po modlitbe, ktorú už nikto neodrieka. Sväté obrazy sa odlupujú zo stien, voskové sviece dohorievajú a nik ich nezapaľuje. Zlo už nepotrebuje masku – sedí na trónoch, káže z kazateľníc, súdi v Božom mene. A tí, ktorí verili, že pravda prebýva v chrámoch, zistili, že v nich prebýva iba tieň. Možno Boh nikdy neodišiel. Nikoho neopustil. Možno sme ho len spálili na hranici spolu s tými, čo hovorili pravdu. A dobre mu tak. 

V Canticum quartum decimum nás Zmyrna ponára do obvyklej temnej spirituality, ktorá sprevádza celý album; stredoveký black metal, ktorý namiesto utápania sa v surovej agresií prináša atmosféru tej doby, doslova zhudobnený rituál. Obradnosť songu dodáva pomalé tempo bicích, ktoré sa mení iba pozvoľna, čím mu pridáva na majestátnosti. Stav hudobnej hypnózy bez výrazných refrénov a zvratov a epická monotónnosť s dôrazom na nenápadnú gradáciu motívov sú poznávacími znameniami celého tohto veľmi vydareného albumu. Napriek zdanlivej monotónnosti až jednotvárnosti sú všetky kompozície dokonalé premyslené a rozvinuté. 

 

 

Záverečný song Mors Ioannis Hus per ignem je meditáciou nad vierou, obetou a zánikom. Hoci Phragments nepoužíva vokál v tradičnom zmysle, ozýva sa tu hlas samotného ohňa, ktorý symbolicky vypovedá ten príbeh. Majstra Jána Husa sa bála aj samotná cirkev, kázal totiž o pravde, svedomí a zodpovednosti pred Bohom, nie pred pápežom. Preto ho v roku 1415 priviedli do Kostnice. Po mesiacoch neľútostného vypočúvania mu predložili rozsudok: kacír. Hus odmietol odvolať svoje učenie. Povedal len: „Stojím v pravde, ktorú poznám, a nech ma Boh súdi.“ Na úsvite 6. júla ho odviedli na lúku za mestom, obklopeným hmlou, akoby sama zem nechcela vidieť, čo sa má stať. Oblečený v potrhanom rúchu sa ešte raz pomodlil. Na mieste popravy stojí hranica ako drevený chrám. Keď sa rozhoreli plamene, jeho hlas sa niesol nad davom – spieval žalmy, až kým oheň nezatvoril jeho ústa. Jeho hlas sa stratí v praskaní dreva, no na okamih je počuť slová: „V pravde žil som, v pravde zomieram“. 

Zostali po ňom popol, ticho a myšlienka, ktorú oheň nezničil; pravda horí, ale nezhorí. A zatiaľ čo pápež a biskupi rokovali o nových pápežoch, v horách Čiech sa už kujú meče. Na popole jedného kacíra vyrástlo hnutie, ktoré čoskoro zmení Európu. Oheň v Kostnici síce vyhasol – no v srdciach ľudí začal horieť plameň, ktorý cirkev nedokázala uhasiť.

============================================================================ 

Phragments @ JDØS: 

https://jablkadaleko.blogspot.com/2025/06/271-phragments-dark-ambient-matej-2-6.html 

Zmyrna @ JDØS:

https://jablkadaleko.blogspot.com/2025/06/273-zmyrna-medieval-black-metal-m.html 

https://jablkadaleko.blogspot.com/2023/10/94-tomezr-reviews-zmyrna-saeculum.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/12/54-tomezr-reviews-zmyrna-slit-w-nebran.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2021/03/70-zmyrna-black-metal-odpovedaju-m-h.html 

============================================================================

"If the truth cannot be revealed without scandal,
it is better to accept the scandal than to abandon the truth."
—Jan Hus

 

It is the year 1415.
A city where fog, suffering, and despair linger longer than prayers.
Here, the bells announce fatal verdicts, not salvation.
The bones of those who dared to think differently burn in the flames of truth.
In the shadow of the church on the square stand three women.
The locals call them witches.
They knew herbs, healed wounds, whispered the names of the dead when the priest stayed silent — that was their sin.
The days were cold and cruel.
The wind from Constance carried news of the council,
where men in robes decided who had the right to speak for God —
and who was to be silenced by fire.
Here, verdicts are still written in blood.

On the night before the execution, a priest visits the women.
He asks if they repent.
The look in their eyes is terrifying — dark, endless, without the reflection of stars.
When they are tied to the stakes the next morning, snow begins to fall.
It falls upon the ashes still smoldering from yesterday’s execution.
As the fire ignites, the voices of the witches can be heard.
It is not repentance, but a call to the wind —
to carry their cries far beyond the city walls.
It takes time before the flames take their voices — and with them, the world’s hope.
And the people?
They form an obscure audience.
Some pray, others quietly rejoice — that today, it is someone else who burns, not they themselves. 

 

The Prague-based (with a Slovak trace) band Zmyrna is uncompromisingly carving out a place for itself on the (not only) black metal scene. After their very successful splits with Nuremberg’s Nebran and California’s Silent Thunder, they are stepping into the same river for the third time — this time together with Bratislava’s ambient lyricists Phragments, reopening the old wounds of the Holy Church in their eight-track album Concilium, conceptually centered on the Council of Constance (1414–1418).

It was the largest church assembly of the Middle Ages, with three main goals. Primarily, to end the papal schism — at the time, there were three popes (in Rome, Avignon, and Pisa), who mutually excommunicated each other. The council deposed them all and elected a new pope, Martin V, thereby supposed to restore the unity of the Catholic Church. No less important was the challenge to reform the Church — addressing the abuse of power, sale of indulgences, and moral decay of the clergy. Yet these reforms remained mostly theoretical. I won’t be far from the truth if I say that nothing has changed in this criminal organization to this day. The third task was to deal with heresy — the council condemned the teachings of Jan Hus and Jerome of Prague, who demanded reform of the Church and a return to the original faith. Both were burned as heretics (Hus in 1415, Jerome in 1416).

All in all, perfect material for metal transposition. Both mentioned bands have succeeded almost perfectly, managing to authentically transport the atmosphere of those ancient times into the metal of 2025. The contradictions of the era are symbolically underscored by the difference in composition: while Zmyrna brings predominantly black metal infused with medieval lyricism (Old Czech, historical texts), Phragments delivers dark ambient steeped in the echoes and dramatic atmosphere of the Council’s events.

The album opens with Phragments, and in a truly phenomenal way. Haec sancta synodus sounds like a ritual in a temple whose walls have absorbed the prayers of the dead, and from the altar wafts the scent of burnt faith. Each tone merges into a dense, heavy sonic smoke slowly rolling over the ruins of that dreadful era; every note feels like the breath of a dying world, where priests bless pyres and freedom fades into the flames.

This holy synod gathered in the name of peace, yet the air reeks of smoke and iron. On marble tables lie parchments full of seals — and lies. The cardinals speak of unity, but their eyes are as cold as the coins with which they buy salvation. Under the vault of the cathedral, judgments echo instead of prayers. The names of the righteous are written in books that will burn tomorrow. This holy synod supposedly defends truth — yet truth stands outside, barefoot, in chains, waiting to be led away. Let them pray, let them preach, let them promise salvation — for in the eyes of heaven, this holy synod is but a court afraid of its own judgment.

Next comes Canticum quintum decimum — a call for repentance, dense transcendent sounds dragging like incense smoke, accompanied by a prayer turning into a scream. Monotony in black metal can be paradoxically enriching when mastered as skillfully as Zmyrna does here. It feels as if the music is clawing toward a heaven that does not exist; slow, painful, drowning in its own decay.

 

Haereticae sectae is a masterpiece of post-ritual dark ambient, a gospel of apostates who burned their holy books just to warm their hands in the fire. Where “Synodus” sounds like medieval liturgy, “Haereticae” feels less ceremonial, darker and more mysterious — like the final exhale of a priest collapsing into spiritual emptiness. Phragments display a precise architecture of silence and tension; every sound is deliberately crafted. It is truly a process of excommunication through sound — a slow disintegration of faith into its most painful elements. For if truth is sin, then let us be sinners. And if freedom is heresy, then let us be heretics. For in the fire that is meant to burn our bodies, perhaps it is only the lies we refused to reject that are truly burning.

In Canticum sextum decimum, Zmyrna transforms the spiritual anguish of Haereticae into a black metal psalm of despair. Like light turning into smoke from a burning monastery. The intro is unsettling — a dense, slow guitar motif mingles with a subtle choral background and a vocal that resembles blasphemous chanting more than a traditional scream. It fascinates me how the band can channel medieval atmosphere into metal without losing mysticism or sounding artificially theatrical — as too many others, sadly, do (I’ll refrain from naming names). The song unfolds as atmospheric dark metal in mid-tempo, spreading not aggression but pain — pain amid the burning cathedral where the last psalm is sung.

In Deus nobis reliquit, Phragments continue to shape their dark ambient into a monumental requiem for a world that has abandoned its god. Musically, it is a mercilessly slow, heavy, and motionless current of sound — the final pulse of a dead temple. Every tone seems to have its own shadow — a tremor of something already decayed. A soundtrack for the end of faith, for the eternal silence after the last prayer is spoken. Holy images peel from the walls, wax candles burn out — and no one lights them again. Evil no longer needs a mask; it sits on thrones, preaches from pulpits, and judges in God’s name. And those who believed truth dwelt in temples discover only shadow there. Perhaps God never left. Perhaps He never abandoned anyone. Maybe we just burned Him at the stake — along with those who spoke the truth. And perhaps He deserved it.

In Canticum quartum decimum, Zmyrna immerses us once again in their dark spirituality — medieval black metal that, instead of raw aggression, brings the atmosphere of the age, a ritual set to music. The ritual character is emphasized by the slow tempo of the drums, which change only gradually, adding to the song’s majesty. This musical hypnosis, devoid of refrains or abrupt turns, and its epic monotony with subtle motif gradations, are the hallmarks of this remarkable album. Despite its seeming monotony, every composition is thoroughly crafted and developed.

 

The closing song, Mors Ioannis Hus per ignem, is a meditation on faith, sacrifice, and annihilation. Though Phragments use no vocals in the traditional sense, the voice of fire itself seems to tell the story. Even the Church feared Master Jan Hus — he preached about truth, conscience, and responsibility before God, not the Pope. That is why, in 1415, they brought him to Constance. After months of relentless interrogation, the verdict was read: heretic. Hus refused to recant. He said only: “I stand in the truth that I know, and let God judge me.” At dawn on July 6, they led him to a field outside the city, shrouded in fog, as if the earth itself refused to witness what was to come. Dressed in a tattered robe, he prayed one last time. At the place of execution stood a pyre — a wooden temple. When the flames rose, his voice carried above the crowd — he sang psalms until the fire closed his mouth. His voice vanished in the crackling wood, yet for a moment one could hear the words: “In truth I have lived, in truth I die.”

What remained was ash, silence, and an idea that fire could not destroy: Truth burns — but does not burn out. And while popes and bishops debated new popes, in the hills of Bohemia swords were already being forged. From the ashes of one heretic rose a movement that would soon change Europe. The fire of Constance has died — but in the hearts of the people, a flame began to burn that the Church could never extinguish.

#284 Cold In Berlin // Post-Punk/Doom // Adam, Maya // 9.10.2025

 

All answers from Adam (guitarist) except where labelled Maya. Blog photos by Rupert Hitchcox. 

1. Hello guys, could you start by introducing yourselves — who you are, what you do, and what’s been sparking your interest most these days?

We’re a four-piece post-punk/doom band with goth and krautrock influences: Maya on vocals, Adam on guitars, Lawrence on bass, and Alex on drums. Lately, our focus has been on ourselves. Figuring out how to get the new record out there and navigate the tricky waters of the modern music industry.


2. It’s been six years since your last record. What proved most challenging during that time — writing the music, finding inspiration for the lyrics, or simply surviving six years in London?

We lost over two years to the Covid pandemic and the chance to tour our last album Rituals of Surrender. That was a challenge but after 4 albums in 10 years we needed a break. We started rehearsing again in 2023 with the intention of doing things differently this time. Starting with an EP The Body Is The Wound and taking a chance on shows in Poland. Both the EP and the shows were successful so that gave us the drive to write our 5th album - Wounds, out 7th November.


3. The new album is called Wounds. Did the creative process serve to cauterize them, or rather to keep picking at the scab until it started bleeding again?

It’s more about embracing and talking about them. You can’t just draw a line under trauma. It doesn’t close like that. But it’s healthy, and empowering to confront it, to give it space, give it a platform. It’s not indulgence, and it’s definitely not self-pitying.

4. The album’s central theme is ‘the gift of knowing life comes after fire.’ What fires has the band walked through over the last six years, and do you agree with the saying that what doesn’t kill you makes you stronger?

Our experience over the last six years has been like any band’s. It’s just become harder to exist. Time, energy, money. You have to really believe in what you’re doing, believe that the thing you’re creating is worthwhile. 

That phrase‘what doesn’t kill you makes you stronger’ feels a bit flawed. It assumes a fight back. I’d say it doesn’t make you stronger, but it does change you, and that change is what really matters.


5. Maya, you call the album ‘a strange celebration of formative pain.’ What transformations did you go through while making it, and how different did you feel once the last note was recorded?

Maya: Being part of any creative endeavour is transformational. Every single song we have written has had an impact on me. This album is an expression of pain, grief, loss, love - all the wounds that can make an experience formative. For me, I felt especially connected to the recording process because recording at Foel felt like each song had time to grow. Putting an album together with a group of people is such a gift, but it is also intense and very involved. Once it is done, I always need some space away from the tracks just to let everything settle and breathe. Now ‘Wounds’ is done, I feel incredibly grateful to my other band members and am so pleased that fans are enjoying the tracks and new fans are finding our songs. 


6. The album was recorded at Foel Studio, with amps borrowed from My Bloody Valentine. Did any of that MBV DNA seep into Wounds?

There’s definitely some of that My Bloody Valentine DNA in there. Plenty of noise, plenty of volume. But the funny thing about Foel is that it doesn’t feel ‘MBV’ at all. It’s these old stone buildings tucked into a Welsh valley. More Zeppelin than shoegaze. It’s such an organic, earthy space. That contrast gave the sessions a really unique energy.

7. Cold in Berlin started in the London UG scene. How has that scene changed since your early days? Are there still bat-caves filled with smoke machines, mohawks, and eyeliner, or has it evolved into some new form? 

That scene is dead. Like lots of towns and cities, neoliberalism and austerity has ripped the creative heart out of many communities. Slimelight continues to keep the candle burning. But if you listen carefully and brave the darkest places you may hear the flapping of some baby bat’s wings…


8. Post-punk and goth are notoriously allergic to labels, yet on Wounds you’ve sprinkled in doom and krautrock. Was this a natural evolution of your sound, or more of a sudden, spontaneously reckless experiment? And how have your followers reacted to this cocktail?

It was definitely an evolution. Natural in the sense that it’s just what we were into at the time. During the pandemic Lawrence made this krautrock playlist that really lit a spark for us, and you can hear that influence starting on The Body Is the Wound EP from 2024. On Wounds, the krautrock’s there, but it’s subtle. Doom, on the other hand, has been part of the band for a decade now. The last two records leaned into it heavily. Rituals of Surrender was basically a doom album. The response to the EP’s new direction was great, especially with the mix of synths and darker gothic textures. We love the weight of those slow, massive choruses, but post-punk is still the heart of everything we do.


9. What does doom metal bring to your music that post-punk—or other styles—just can’t? 

Doom lets us tap into some of our biggest shared influences. We all come from different musical backgrounds, but Sabbath and Electric Wizard are common ground. It gives us permission to slow everything down and really hammer it — let the sound hit hard. It can be relentless to listen to for a full record, but those slow, half-time sections give the songs weight and space to breathe. That contrast, that dynamic, is what makes the music hit the way it does.

10. Coming from London, with its rich history and contrasting atmospheres, what kind of ‘coldness’ do you feel London lacks that, say, Berlin possesses? 

Berlin does have a different kind of history, a weight that London doesn’t. We’ve all spent time there in different ways, and the subculture scene has definitely been a big source of inspiration. There’s an openness to experimentation in Berlin that’s hard to find anywhere else.


11. You’re about to tour Central and Eastern Europe – regions where shadows seem heavier and history feels more tragic. How do you anticipate audiences there will respond to your music?

This next run will be our fourth time playing in Poland, and the response there has been incredible. We arrived the first time with no expectations. Honestly, we thought we’d be playing to no one. But people showed up with so much warmth and energy. Coming from the UK, it’s hard for us to truly comment on how our music should feel. Our country's history isn’t comparable to Central and Eastern Europe’s. That’s the beautiful thing about dark, heavy music: people dive into the darkness during the show, but outside of it, they’re open, kind, and full of love. We’ve felt that deeply in Poland, and we’re excited to explore more of Central and Eastern Europe to share the music and connect with even more people. 

 

12. Do you know or are you in contact with any bands from SK+CZ? 

Not really, but I love a band called Blve Velvet and would love to see them live one day. Touring in these countries is definitely on the agenda.


13. Which album, album artwork, and music video have impressed you the most recently? 

A new band called Mouth Ulcers. They're doing old school goth for the younger generation. They've clearly got a plan for global stardom. Also like the new Wednesday record. Sweet indie with heavy, doomy sections. 


14. A book, film, TV series or a video game that you recommend.

The film Weapons was a highlight. A TV series called Channel Zero is worth a watch, most people haven’t seen it. 

Maya: I would recommend reading any of Roxanne Gay’s books, but I loved ‘Bad Feminist’. 


15. Is there someone with whom you’d like to read an interview on Jablká ďaleko od stromu?

Messa? We booked them to play their first UK show in London. That was a great show at the Black Heart, Camden.


16. (Thank you for the interview) Any last words? 

Thanks for the good questions. Keep up the good work. Pre-save our album here https://lnk.to/YjvSIa 

============================================================================ 

Links:

WEBPAGE: https://coldinberlin.com/ 

BANDCAMP: https://coldinberlin.bandcamp.com/album/wounds

FACEBOOK: https://www.facebook.com/coldinberlinband

INSTAGRAM: https://www.instagram.com/coldinberlin/

============================================================================

 

 

Všetky odpovede sú od Adama (gitaristu), okrem tých, ktoré sú označené ako Maya. Blog fotky sú od Rupert Hitchcox. 

1. Ahojte, mohli by ste sa na úvod predstaviť – kto ste, čo robíte a čo vás v poslednom čase najviac zaujíma?

Sme štvorčlenná post-punk/doom kapela s gotickými a krautrockovými vplyvmi: Maya spieva, Adam hrá na gitare, Lawrence na base a Alex na bicích. V poslednej dobe sa sústredíme hlavne na seba – ako dostať nový album medzi ľudí a zorientovať sa v zložitom prostredí dnešného hudobného priemyslu.


2. Od vášho posledného albumu uplynulo šesť rokov. Čo bolo počas toho obdobia najnáročnejšie – komponovanie hudby, hľadanie inšpirácie pre texty alebo jednoducho prežiť šesť rokov v Londýne?

Pandémia Covidu nám zobrala viac ako dva roky a pripravila nás o možnosť koncertovať s albumom Rituals of Surrender. Bola to výzva, ale po štyroch albumoch za desať rokov sme potrebovali pauzu. V roku 2023 sme začali znovu skúšať – s tým, že to tentoraz spravíme inak. Začali sme s EP The Body Is The Wound a riskli pár koncertov v Poľsku. Oboje dopadlo skvele a to nám dodalo energiu napísať náš piaty album Wounds, ktorý vychádza 7. novembra.


3. Nový album sa volá Wounds. Bol kreatívny proces spôsobom, ako tie rany „kauterizovať“, alebo skôr ich neustále rozoškrabávať, až kým znova nezačali krvácať?

Skôr ide o prijatie a otvorenie týchto tém. Traumu jednoducho neuzavrieš čiarou. Nezavrie sa takto. Ale je zdravé a posilňujúce jej čeliť, dať jej priestor, dať jej platformu. Nie je to sebaľútosť ani samoúčelnosť.


4. Ústrednou témou albumu je „dar vedomia, že život prichádza po ohni“. Akými ohňami kapela za posledných šesť rokov prešla? A súhlasíte s výrokom, že „čo ťa nezabije, to ťa posilní“?

Naša skúsenosť za posledných šesť rokov je podobná ako pri mnohých iných kapelách – je čoraz ťažšie vôbec fungovať. Čas, energia, peniaze. Musíš naozaj veriť v to, čo robíš, a veriť, že to, čo tvoríš, má zmysel.

Tá fráza „čo ťa nezabije, to ťa posilní“ je podľa mňa chybná – predpokladá, že sa človek musí postaviť na odpor. Ja by som povedal, že ťa to nemusí posilniť, ale určite ťa to zmení – a práve tá zmena je to podstatné.

5. Maya, o albume hovoríš ako o „zvláštnej oslave formujúcej bolesti“. Akými premenami si si prešla počas jeho tvorby a ako si sa cítila po nahratí poslednej noty?

Maya: Každý tvorivý proces je premenlivý. Každá pieseň, ktorú sme napísali, na mňa mala vplyv. Tento album je prejavom bolesti, smútku, straty, lásky – všetkých rán, ktoré z nej robia formujúcu skúsenosť. Pre mňa bolo silné aj samotné nahrávanie – vo Foel štúdiu mali piesne čas rásť. Tvorba albumu s ďalšími ľuďmi je dar, ale aj intenzívny proces. Keď je hotový, potrebujem si od skladieb na chvíľu oddýchnuť, aby si všetko sadlo a nadýchlo sa. Teraz, keď je Wounds dokončený, som nesmierne vďačná ostatným členom kapely a teší ma, že si skladby užívajú fanúšikovia aj noví poslucháči.


6. Album ste nahrávali vo Foel štúdiu, s aparátom požičaným od My Bloody Valentine. Preniesol sa kúsok ich DNA aj do Wounds?

Určite tam niečo z DNA My Bloody Valentine je – dosť hluku, dosť hlasitosti. Ale paradoxne, samotné Foel vôbec nepôsobí ako „MBV“. Sú to staré kamenné budovy v waleskom údolí – skôr Led Zeppelin než shoegaze. Je to veľmi organický, zemitý priestor, a ten kontrast dal nahrávaniu jedinečnú energiu.


7. Cold in Berlin vznikli v londýnskej undergroundovej scéne. Ako sa táto scéna zmenila od vašich začiatkov? Sú to ešte stále zadymené batcaves s čírami a mejkapom, alebo sa scéna posunula iným smerom?

Tá scéna je mŕtva. Ako v mnohých mestách, neoliberalizmus a škrty vytrhli tvorivému srdcu mnohých komunít dušu. Slimelight stále udržuje plameň pri živote. Ale ak sa započúvaš pozorne a odvážiš sa do tých najtemnejších zákutí, možno začuješ mávanie krídel nejakých mladých netopierov...

8. Post-punk a goth štýly sa notoricky bránia nálepkám, no na Wounds sa objavujú aj doom a krautrock prvky. Bola to prirodzená evolúcia vášho zvuku, alebo spontánny experiment? Ako na to reagujú fanúšikovia?

Určite to bola evolúcia – prirodzená v tom, že to jednoducho bolo to, čo nás vtedy bavilo. Počas pandémie Lawrence vytvoril krautrockový playlist, ktorý nás veľmi inšpiroval – ten vplyv je počuť už na EP The Body Is The Wound z roku 2024. Na Wounds je krautrock prítomný, ale jemnejšie. Doom je však súčasťou kapely už desať rokov. Posledné dva albumy ho veľmi zdôraznili – Rituals of Surrender bol v podstate doomový album. Reakcie na nový smer boli výborné, najmä na kombináciu synťákov a temných gotických textúr. Milujeme tú váhu pomalých, mohutných refrénov, no post-punk zostáva jadrom všetkého, čo robíme.


9. Čo vám doom metal dáva, čo post-punk (alebo iné štýly) nedokážu?

Doom nám umožňuje dotknúť sa našich spoločných inšpirácií. Každý z nás má iné hudobné korene, ale Black Sabbath a Electric Wizard sú spoločným menovateľom. Doom nám dáva povolenie spomaliť, poriadne „udrieť“ a nechať zvuk dopadnúť naplno. Počúvať celý album môže byť náročné, ale tie pomalé pasáže dávajú skladbám váhu a priestor dýchať. Ten kontrast, tá dynamika, je dôvod, prečo naša hudba pôsobí tak, ako pôsobí.


10. Londýn má bohatú históriu a kontrasty. Aký druh „chladnosti“ podľa teba Londýnu chýba v porovnaní s Berlínom?

Berlín má inú históriu, iný druh ťažoby, ktorú Londýn nemá. Všetci sme tam trávili nejaký čas a miestna subkultúrna scéna bola pre nás veľkou inšpiráciou. V Berlíne je otvorenosť k experimentovaniu, ktorú inde ťažko nájdeš.


11. Čoskoro vyrážate na turné po strednej a východnej Európe – regiónoch, kde sú tiene ťažšie a história tragickejšia. Ako očakávate, že publikum tam zareaguje na vašu hudbu?

Toto bude už naša štvrtá šnúra v Poľsku a reakcie tam boli neuveriteľné. Prvýkrát sme prišli bez akýchkoľvek očakávaní – úprimne, mysleli sme si, že budeme hrať pre nikoho. Ale ľudia prišli s obrovským teplom a energiou. Keďže sme z UK, ťažko sa nám komentuje, ako by sa naša hudba mala vnímať – história našej krajiny sa s históriou strednej a východnej Európy nedá porovnať. A práve to je na temnej hudbe krásne – ľudia sa počas koncertu ponoria do temnoty, ale mimo nej sú otvorení, láskaví a plní života. V Poľsku sme to cítili veľmi silno a tešíme sa, že spoznáme aj ďalšie miesta v regióne a prepojíme sa s novým publikom.

12. Poznáte alebo ste v kontakte s nejakými kapelami zo Slovenska alebo Česka?

Nie veľmi, ale mám rád kapelu Blve Velvet a rád by som ich niekedy videl naživo. Turné po týchto krajinách určite plánujeme.


13. Ktorý album, obal alebo videoklip vás v poslednej dobe najviac zaujal?

Nová kapela Mouth Ulcers – robia staroškolský goth pre mladú generáciu a je vidno, že majú plán na svetovú slávu. Páči sa nám aj nový album Wednesday – jemný indie so silnými doomovými momentmi.


14. Kniha, film, seriál alebo videohra, ktorú by ste odporučili.

Film Weapons bol pre nás vrcholom. Zo seriálov odporúčam Channel Zero – väčšina ľudí ho nepozná, ale stojí za to.

Maya: Odporúčam knihy Roxane Gay, najmä Bad Feminist.


15. Je niekto, s kým by ste si radi prečítali rozhovor na blogu Jablká ďaleko od stromu?

Messa. Zorganizovali sme im prvý koncert v UK, v londýnskom klube Black Heart (Camden) – bol to výborný večer.


16. (Ďakujeme za rozhovor) Posledné slová?

Ďakujeme za dobré otázky. Robte ďalej to, čo robíte.
Predobjednať si náš album môžete tu https://lnk.to/YjvSIa 

#283 Remdik / Oi! HC / Franco, Rusty, Pelé 10, Tadko / 5.10.2025

 

1. Čo práve robíš a čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?

Franco: V podstate nič špeciálne. Aktuálne ma najviac zamestnáva práca na dvore, pretože bojujem s tonami zámkovej dlažby ale ako benefit mám posilku grátis,  riešim potrebnú byrokraciu ku kolaudácii domu a medzi tým si hľadám čas ktorý venujem rodine.

Rusty: Bežné nudné veci. Aktuálne sa nám pokazil luster v obývačke, tak musím poriešiť nejaký nový.

Pelé 10: Servus, práve sa vraciam domov vlakom z KE a teším sa na to keď si doma zabehám. Popri odpovedaní na tieto otázky počúvam The New York Hounds, The Replacements, Syndrome81, Youth Of Today.

Tadko: Práve som dopočúval nový singel od Agnostic Front a na starých borcov to nie je vôbec zlé. Ochladilo sa takže sa začínam aktívne venovať remeslu otužovania.


2. Predstav  čitateľom kapelu Remdik - čo znamená Remdik, kto sú členovia kapely, ako ste sa dali dokopy a kde ste predtým hrali?

Franco: Do kapely som prišiel až v októbri 2023 takže to už mali chalani prvý album za sebou. Rasťo sa mi ozval, že potrebujú speváka. S ním sa poznám najdlhšie asi od 16 rokov, ako fanúšikovia hudby máme prežitých veľa koncertov. Pred tým sme mali kapelu GETO kde sme spolu hrali aj s Peťom. 

Rusty: S Tadom sa poznám od škôlky, s Peťom od prvej triedy. Po dlhých rokoch bez kontaktu vyšlo najavo že máme radi rovnakú hudbu a s Martinom som zažil najviac koncertov. Náhodou sa to takto pekne stretlo. S Martinom a Peťom som hral v krátko fungujúcej kapele GETO.

Pelé 10: Rasťo a.k.a Rusty - basa, Tadeáš a.k.a. Tadko - gitara, Martin- a.k.a. Franco - spev, ja Peter a.k.a. Pelé 10”- bicie. Ja len doplním, že som predtým hral v Cameleone na basgitaru a teraz sedím za bicimi.

Tadko: Remdik je crew, ktorá holduje hardcoru a vie sa zabaviť aj bez alkoholu. Chodili sme spolu do škôlky a vďaka pozitívnym spomienkam z detstva sme sa rozhodli založiť pozitívnu kapelu, ktorá nás prežije.

3. Kapela má na konte 2 vydania, ktoré vyšli aj na kazete na labeli 161 Strikes Records. Ako vznikal materiál na tieto nahrávky a ako došlo k spolupráci s labelom?

Franco: K tejto téme sa určite vyjadria chalani, predsa len je to ich tvorba a zásluha.

Rusty: Hlanými hudobnými mozgami v kapele sú Tado a Peťo. Vždy dajú dokopy hlavnú kostru a potom sa to postupne kreuje na spoločnej skúške. Spoluprácu s labelom 161 Strikes Records má na svedomí náš pán manažér. On o tom asi povie viac.

Pelé 10: Obe nahrávky vznikli pomerne rýchlo. Nápadov je vždy dosť, ide hlavne o čas strávený v skúšobni, kde ich dávame dokopy. Keďže nikto z nás nepozná noty, je to veľmi priamočiary proces – pospájame riffy, občas necháme aj nejakú chybičku, ktorá nakoniec dobre zapadne, a dôležité je, aby sme mali z výsledku dobrý pocit pri hraní aj počúvaní. O samotnej spolupráci s 161 Strikes Records vie viac povedať Tadko.

Tadko: Prvú kazetku sme natočili ešte s bráchom za veľmi rýchly čas a druhú už s kamošom Maťom ešte rýchlejšie pretože trpíme pretlakom nápadov a workoholizmom. Na label 161 Strikes rec. narazil náš manager Mieszko cez nejakého bývalého kriminálnika z Balkánu.


4. Mali ste konkrétnu predstavu o zvuku a nálade nahrávok a ako ste spokojní s výsledkom? 

Franco: Keďže všetci máme radi podobnú hudbu tak aj naša spoločná predstava o tom ako by to malo vyzerať je veľmi podobná. O to je tvorba jednoduchšia, nemusíme hľadať kompromisy.

Rusty:  Hlavne sme chceli konečne kvalitnú a dospelú nahrávku za ktorú sa nemusíme hanbiť. Žiadne nasilu zbastlené a zašumené spevy a podobne. Za zvuk ďakujeme Brianovi ktorý nám spravil obe nahrávky a ja som veľmi spokojný.

Pelé 10: Chceli sme to spraviť tak aby každá náhravka bola dostatočne čitateľná a zároveň surová. Myslím si, že sa to podarilo.

Tadko: Chceli sme konečne  aby to znelo počúvateľne a zároveň old skuuul. Myslím že sa to podarilo a to aj vďaka nášmu osobnému čarovníkovi zvuku B.B


 

5. Kapela Remdik sa hlási k Oi! scéne. Ako rozšírená je táto scéna dnes a ako sa vlastne našinec v dnešnej dobe stotožní so žánrom, ktorý vznikol koncom 70s medzi mládežou anglickej robotníckej triedy? 

Franco: Momentálne necítim, že by tento žáner či už Oi! alebo Hardcore priťahoval nových, mladých ľudí. Ale asi to je tým, že témy ktoré sa v tomto žánri riešia dnes nie sú IN, snáď sa to zmení. 

Rusty: Rozšírená moc nie je. Taká ta najstaršia vlna Oi! kapiel ani mňa vôbec nezasiahla. My sa snažíme mixovať Oi! a Hardcore. Nič prevratné sme nevymysleli. Páčia sa nám kapely ktoré idú touto cestou hlavne v Amerike ale aj inde. Mne to príde hrozne sympatické spojenie a hrozne ma to baví. Melodické pasáže, breakdowny, zrozumiteľné texty a energia. U nás tomu ľudia moc nerozumejú, čo už, ich chyba ... Hahaha ... O to viac si vážime ľudí ktorí to ocenia.

Tadko: Ako crew sa hlásime hlavne ku skinheadskej HC scéne, ktorá vznikla svojho času v USA. Za prítomný fenomén Oi!u v našom odkaze môže brácho, lebo je real skinhead a práve on určil v tomto od začiatku smerovanie Remdiku, my sme už len slabší odvar. Pravda je aj taká, že ja počúvam Oi! od základky a celú kapelu sme postavili na návrate k vlastným koreňom, takže chalani nám s bráchom nechali v tomto voľný priestor a my sme ho využili. Sledujem na západe prebudenie oi!- hardcore- punku, čo môže byť aj výzva pre sk-cz scénu. Snáď na ňu časom odpovie a objaví krásu tohto fackami oprášeného subžánru.  


6. Po rokoch gatekeepingu a pomalého vymierania začínajú niektoré UG scény konečne vítať mladú krv. Chápu už starí páprdovia, že bez nej ich odkaz zanikne – aj keby mladí nepriniesli nič nové? 

Franco: Vo všetkom treba dať priestor mladým ľuďom, v kultúre obzvlášť. Teraz sme svedkami, že scéna v ktorej sa pohybujeme stagnuje. Prijatie mladých je nutnosť kvôli prežitiu subkultúry.

Rusty: Mňa vždy poteší keď vidím detiská zapálené pre vec, o to viac ak pri tom ostanú. Nikto ťa z pred pódia nevyhodí, hlavne príď !

Pelé 10: Pre mňa je to pozitívny signál vidieť mladú generáciu na koncertoch. Prajem im nech tvoria muziku, nech sú pravdiví.

 

7. Čo sú tradičné postupy žánru Oi! a ktoré štýly majú ke nemu najbližšie? V akom momente zistíte, že už nie ste Oi!, ale už napríklad 77 punk?

Martin: Oi! je priamočiarejší, často hymnický punk z ktorého keď tieto veci odstrániš a pridáš na rytme tak pravdepodobne zostane punk 77. 

Rusty: Ťažko povedať. Ak by som to mal odľahčiť, zdá sa mi že hranice sú často v tom ako sa obliekajú členovia kapely. 

Tadko: Jeden múdry plešoun raz povedal, že Oi! je agresívnejší pouličnejší punk bez číra. Nič viac, nič menej.


8. Ako ďaleko sa podarilo kapele Remdik vyslať svoju hudbu a dá sa vôbec v rámci žánru presadiť v zahraničí aj so slovenskými textami?

Franco: Keď si ľudia z Kanady alebo Kalifornie objednajú kazetu alebo nám píšu ľudia z Belgicka a Francúzska aby sme tam prišli zahrať je to až neuveriteľné kde všade sa naša hudba dostala.

Rusty:  Ak sa nemýlim, tak USA/Kanada. Sám musím niekedy spracovávať v hlave skutočnosť že táto scéna nemá hranice a sú fanatici čo si pustia nejakú kapelu z nejakého Slovenska. Fakt srdciari! V iných žánroch asi ťažko predstaviteľné. Texty v inom jazyku myslím nie sú problém. Snažíme sa zverejniť aj preklad textu do angličtiny, tak koho to zaujíma si zmysel textu nájde. Zaujímavé by bolo vidieť ako si to niekto sipeva foneticky... Hhaha ...

Pelé 10: Sám som fanúšikom kapiel, ktoré spievajú vo svojom rodnom jazyku. Buď to tam pri počúvaní sedí, alebo nie… Počas nášho fungovania sme boli už pozvaný zahrať aj v mimo ČR a SR. Také výlety však nie je jednoduché zladiť vzhadom k práci. Ale vyzerá to tak, že dvere sú otvorené…

Tadko: Keď začali prichádzať objednávky kaziet z USA tak som len čumel.


9. Artwork oboch vydaní Remdik mi evokuje "skinheadských rytierov". Je to idealistické zobrazenie alebo naozaj môžem v Žiline na ulici stretnúť skinheada s palcátom, prípadne skončiť pod kopytami jeho vraného koňa? 

Franco: Je to veľmi dobré zapamätateľné idealistické zobrazenie. 

Rusty: Prejdi sa ulicami Žiliny a možno budeš mať šťastie ... 

Pelé 10: Ak niekoho uvidíš na koni v uliciach ZA bude to skôr policajt počas športového podujatia než skinhead z obalu platne.

Tadko: Všetko ohľadom našej crew je založené na skutočných príbehoch.

 

10. Do akej miery je v rámci subkultúry Oi! akceptovateľné násilie? Je to viac o karate in the moshpit, alebo sa dá k nejakému slabšiemu úrazu prísť aj mimo koncertov?

Franco: Ja to mám definované tak, že netreba byť agresor. No na druhej strane agresorov netreba tolerovať. Ak je niekto svedkom fyzického alebo aj verbálneho útoku mal by sa ozvať alebo fyzicky zakročiť. Nulová tolerancia k útlaku. 

Rusty: Násilie iba pre násilie je hlúposť. Ľudia to hrotia z jednej strany, iní zas z druhej. Použite zdravý rozum! Nebuď násilný debil a zároveň sa nenechaj fackovať.

Tadko: Aké násilie, načo násilie? Nech vládne láska a mier.


11. Mladíci v 70s boli frustrovaní z rôznych sociálno-ekonomických dôvodov, ktoré neskôr prerástli aj do viac kontroverzných smerovaní a od istého momentu vyslovenému únosu skinheadskej subkultúry náckami. Z čoho pramení dnešná frustrácia mladej krvi v tejto subkultúre a je dnes odolnejšia voči extrému a všadeprítomnému dezolátsvu ako v 80s?

Franco: Vďaka antirasistickým, antifašistickým postojom, SHARP skinheadom je skinheadská scéna dnes lepšie zadefinovaná ako v minulosti keď ľudia dostávali primárne informácie len na lokálnej úrovni. Na druhej strane je veľa dezinfowebov a konšpirácii v online priestore ktoré šíria svoju propagandu. Ale podľa mňa, ten kto má skutočný záujem o skinheadskú kultúru, tak si o nej zistí všetko to, čo potrebuje aby vedel, že byť skinhead neznamená byť nácek. Vo väčšine v tom už majú ľudia jasno, no samozrejme, že sa nájdu aj pomýlené výnimky. 

Rusty: Ťažko povedať. Našou cestou je hovoriť o našich postojoch a práve to je myslím cesta. Stretli sme sa ale aj s názorom že príhovory pred songami ľudí nebavia. Neviem. Nemáme patent na pravdu. Ak ale pomôžeme niekoho utvrdiť v tom že nie je sám a nepodľahne napr. dezolé vplyvom z okolia, tak za mňa super. Možno v tej dávnej minulosti, keď sa to celé formovalo, to kapely neriešili a tak sa stalo že k jednej kapele sa hlásili ľudia z oboch strán spektra.

Pelé 10: V 70. rokoch bola ekonomická neistota a napätie v spoločnosti živnou pôdou pre únos skinhead identity. Či je dnes mladá generácia odolnejšia voči extrému, je veľmi individuálne – je na každom, či sa nechá zožrať frustráciou, alebo si bude neustále budovať odolnosť a nájde spôsob, ako prežiť.“

Tadko: Myslím, že skinheadstvo prechádza posledné roky intenzívnejšie očistným kúpeľom a už je jasnejšie aj pre spoločnosť, že skinhead nie je bonehead. Skínov ktorých poznám majú vo veciach jasno a v globále sledujem aj cez novšie skinheadské kapely, že sa jednoznačne v tejto subkultúre razí striktný antifašizmus a antirasizmus, životný štýl ktorý v sebe obsahuje jasné hodnoty.


12. Niekde som čítal, že NYHC/Oi! scéna mala vždy "pravicovejší" postoj, než ostatné HC kapely napríklad z US West Coast alebo iných miest. Bola pravicovosť NYHC scény ich deklarovaná príslušnosť k mestským častiam, tzv. lokálpatriotizmus, alebo aj niečo iné? Ako do toho zapadá text skladby Agnostic Front Public Assistance, ktorý napísal Peter Steele (RIP), ktorý s AF spolupracoval na ich albume Cause of Alarm (1986) - prečo táto téma nebola tabu v NYHC komunite, ale všade inde áno?

Franco: Nehľadal by som za tým politiku ale postoj ktorý bol formovaný tvrdým prostredím mesta v ktorom vyrastali a žili. Scéna v New Yorku bola do veľkej miery spojená s drsným prostredím a pouličným životom. Preto príslušnosť k nejakej crew bola pochopiteľná, pretože to im dávalo možnosť prežitia a súdržnosti. A tá skladba bola len dôsledok frustrácie. Nebola zameraná na celoplošné odsúdenie chudobných, ale skôr na kritiku tých, ktorí podľa ich názoru zneužívali systém a nepokúšali sa pracovať. Takže pre nich to nebola politická téma ale každodenná realita. 

Rusty: S tým som sa asi nestretol. Mám pocit že dnes je hlavné nálepkovanie a nič viac. Dôležité je povedať že slovo “pravicovejší“ je široký pojem. O tom čo by si mohli ľudia na prvú predstaviť pod pojmom pravicový alebo krajne pravicový, nemôže byť ani reč! To je každému dúfam jasné!  Čo sa týka toho textu, je v poriadku kritizovať asociálnosť v prípade že zneužívaš systém a všetkých okolo seba a toto je dôležité povedať a podčiarknuť, o nič v živote sa nesnažíš! Neviem kde sa vzalo že byť nadrogovaný asociál je cool. Veď by som ničil život celej rodine aj kamošom. A keď nič iné, je to aspoň kontroverzná téma. Aj o tom je Hardcore.

Pelé 10: Keď si vypočujete rozhovory s ľuďmi z NYHC scény, často sa spomína lokálpatriotizmus ale aj to, že ľudia vyrastali v tvrdých podmienkach. To formovalo ich prístup – išlo skôr o prežitie a úprimnosť k životu v meste než o nejakú politickú ideológiu. 


13. Kde môžu fans vidieť Remdik naživo a čo plánuje kapela do budúcnosti?

Franco: Ešte máme v pláne zopár koncertov na SK aj v CZ. Aktuálne pracujeme na novom albume a robíme všetko pre to aby sme to budúci rok úspešne vydali.  

Rusty: Koncerty v pláne sú, klasicky CZ/SK a priebežne ich zverejňujeme. Aktuálne skúšame nové songy a môžeš sa tešiť na novú nahrávku.

Tadko: Môžeš nás stretnúť na niektorých workout ihriskách okolo mesta, vo fabrikách, vo fyzio ordinácií, v rómskej osade alebo v našej boxerni. Plán je jasný- ísť hrať na skinheadskú  show do Bostonu!

14. Máte doma alebo v zahraničí spriaznené kapely, s ktorými sa cítite fajn či už na pódiu alebo v bežnom kontakte? 

Martin: Rasťo už spomenul 

Rusty: Určite choď podporiť kapely Rozruch, 29 August, Crossczech, GxUxTxS, TVOi! POSTOi! a celú scénu!

Tadko: Nemáme a nikdy mať nebudeme, lebo sme namyslení straight edge skinheadi s ktorými sa nikto necíti fajn! 


15. Ktorý album, artwork a videoklip vás v poslednej dobe zaujal najviac ?

Martin: Akurát počúvam nový album Planet On A Chain – Ritual Routine, ktorý vyšiel pred pár dňami a je výborný.

Rusty: Neviem či to úplne zapadá do otázky ale Peťo ma namotal na “lajfky“ kapely HAYWIRE. Ak by tak vypadali koncerty u nás, svet by bol krajší ... Hahaha ...

Pelé 10: Album: Haywire Artwork: všetky obaly od Baroness Video: Haywire - Clocktower Place 

Tadko: Album - Restraining Order / Future Fortune, Artwork- Lvmen / Amen, Klip- Clobber / Be someone.


16. Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio ktoré odporúčaš a prečo. 

Franco: 
Album: Warzone: Don't Forget The Struggle Don't Forget The Streets
Kniha: Keďže mám dvoch malých synov tak najaktuálnejšia a výborná kniha je od autorov: Daniel J. Siegel a Tina Payne Bryson: Rozvíjajte naplno mozog svojho dieťaťa, odporúčam všetkým rodičom.  
Film: Kafarnaum 
Seriál: Mindhunter
Ak by som mal čas na konzolu tak by som si zahral Ghost of Tsushima/Yotei ale medzi obľúbené patria klasiky ako Call of Duty, Wolfenstein
Všetky tetovania ktoré mám sú od Petera Laskoviča (Štotyho), aktuálne žije v Prahe a tetuje v Root Down Tattoo and piercng, tak ak chceš kvalitnú tetovačku odporúčam navštíviť.  

Rusty: Teším sa na GTA VI ale budem čakať ešte dlho keďže hrávam na PC ... Hahaha ...

Pelé 10: Album: The Brass - Our Own Path je skvelý od začiatku až do konca! Je to jeden z mála albumov, kde nepreskakujem žiadnu skladbu. 
Kniha: From Punk To Monk - a memoir Ray Raghunath Cappo
Seriál: naposledy som videl sériu Maid (2021)… dobré to bolo.

Tadko: Knihu- Yongey Mingyur Rinpočhe / Umíráme každý den a k tomu album Wild God od Nick Cave 


17. Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?

Franco: Martin Slovak (bubeník z G.U.T.S) je to osobnosť ktorá bude mať určite čo povedať.

Rusty: Čo najviac vyspovedaj mladé kapely, nech sa o nich scéna dozvie. Napríklad Klika Vod Hajzlu.


18. Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.

Franco: Zaujímajme sa o veci ktoré sa dejú okolo nás, skúsme do  našich životov a spoločnosti prispieť pozitívnym prístupom.  

Rusty: Vďaka za rozhovor a za to že to robíš !

Pelé 10: Ži svoj život!

Tadko: Ľudia poďme niečo spraviť, lebo sme ešte nič nespravili.

============================================================================ 

Links:

BANDCAMP: https://remdikbadboys.bandcamp.com/

FACEBOOK: https://www.facebook.com/profile.php?id=61551624702773 

============================================================================

 

 

1. What are you up to these days, and what interests you the most right now?

Franco: Basically nothing special. These days I’m mostly busy working in the yard, fighting tons of paving stones — but at least I get a free workout out of it. I’m also sorting out the bureaucracy around getting my house approved for use, and in between all that, I try to find some time for my family.

Rusty: Just the usual boring stuff. Our living room chandelier broke, so I have to sort out a new one.

Pelé 10: Hey there, I’m just coming back home by train from Košice and looking forward to going for a run when I get back. While answering these questions, I’m listening to The New York Hounds, The Replacements, Syndrome81, and Youth Of Today.

Tadko: I just finished listening to the new Agnostic Front single — not bad at all for old dogs! The weather’s cooled down, so I’m getting back into the craft of cold exposure training.


2. Introduce the band Remdik to the readers — what does the name mean, who are the members, how did you get together, and where did you play before?

Franco: I joined the band in October 2023, so the guys already had their first album out. Rasťo contacted me saying they needed a singer. I’ve known him since we were about 16 — we’ve been through a lot of gigs together as music fans. Before this, we had a band called GETO where we played together with Peťo.

Rusty: I’ve known Tado since kindergarten and Peťo since first grade. After years without much contact, it turned out we all liked the same music, and I’ve probably seen the most concerts with Martin. It all just came together nicely. I played in a short-lived band called GETO with Martin and Peťo.

Pelé 10: Rasťo aka Rusty – bass, Tadeáš aka Tadko – guitar, Martin aka Franco – vocals, and me, Peter aka Pelé 10” – drums. I’ll just add that I used to play bass in Cameleon, and now I’m behind the drums.

Tadko: Remdik is a crew devoted to hardcore — and we know how to have fun even without alcohol. We all went to kindergarten together, and thanks to those good memories from childhood, we decided to form a positive band that will outlive us.


3. The band has two releases out, both on cassette via 161 Strikes Records. How did the material for these recordings come together, and how did the collaboration with the label happen?

Franco: The guys will definitely comment more on this — it’s their work and their credit.

Rusty: The main musical brains of the band are Tado and Peťo. They always put together the core structure, and then we shape it together during rehearsals. Our cooperation with 161 Strikes Records is thanks to our manager — he can tell you more about that.

Pelé 10: Both recordings came together quite quickly. We always have plenty of ideas — the main thing is finding the time to work them out in the rehearsal room. Since none of us can read music, it’s a very straightforward process — we just link riffs together, sometimes keep little mistakes that end up fitting perfectly, and the most important thing is that we feel good about the result, both when playing and listening. Tadko can tell you more about working with 161 Strikes Records.

Tadko: We recorded the first tape with my brother really fast, and the second one with our friend Maťo even faster, because we suffer from an overload of ideas and chronic workaholism. Our manager Mieszko came across 161 Strikes Records through some ex-con from the Balkans.

 

4. Did you have a clear idea about the sound and atmosphere of the recordings? How happy are you with the result?

Franco: Since we all like similar music, our shared idea of how it should sound is pretty much the same. That makes the creative process easier — no need for compromises.

Rusty: We mainly wanted a proper, mature recording we wouldn’t be ashamed of — none of that forced, half-baked, noisy vocal mess. Big thanks to Brian, who handled both recordings — I’m really happy with the sound.

Pelé 10: We wanted each recording to be clear enough but still raw. I think we nailed it.

Tadko: We finally wanted it to sound listenable but still old-school. I think we managed that — thanks to our personal sound wizard, B.B.


5. Remdik identifies with the Oi! scene. How widespread is this scene today, and how can someone today relate to a genre that originated in the late ’70s among English working-class youth?

Franco: At the moment, I don’t feel like Oi! or hardcore attract many new young people. Maybe that’s because the topics these genres deal with aren’t “IN” these days — hopefully that’ll change.

Rusty: It’s not very widespread. The oldest wave of Oi! bands didn’t really affect me. We’re trying to mix Oi! and hardcore — we didn’t invent anything new. We just like the bands taking this direction, especially in the US but also elsewhere. I find that mix very sympathetic — melodic parts, breakdowns, clear lyrics, and energy. People here don’t really get it, but that’s their problem… hahaha. That’s why we value even more those who do appreciate it.

Tadko: As a crew, we mainly identify with the skinhead hardcore scene that originally came from the US. The Oi! element in our sound comes from my brother, since he’s a real skinhead and set the direction for Remdik from the start — we’re just a lighter version. Truth is, I’ve been listening to Oi! since elementary school, and we built the band as a return to our roots. The guys gave me and my brother a free hand in this, and we made good use of it. I can see a revival of Oi!-hardcore-punk in the West, which could be an inspiration for the Slovak and Czech scenes too. Hopefully, they’ll eventually respond and rediscover the beauty of this slap-in-the-face kind of subgenre.


6. After years of gatekeeping and slow decay, some underground scenes are finally starting to welcome young blood again. Do the old-timers finally understand that without them their legacy will die – even if the young ones don’t bring anything new?

Franco: You have to give space to young people in everything, but especially in culture. Right now, we’re seeing stagnation in the scene we move in. Accepting young people is essential for the subculture’s survival.

Rusty: It always makes me happy to see kids fired up about the scene — even more if they stick around. Nobody’s gonna kick you out from in front of the stage, just show up!

Pelé 10: For me, it’s a positive sign to see a new generation showing up at gigs. I wish them to make their own music and to stay true to themselves.


7. What are the traditional features of the Oi! genre, and which styles are closest to it? At what point do you realize you’re no longer Oi! but maybe 77 punk instead?

Martin: Oi! is more straightforward, often anthemic punk — if you take that away and speed up the rhythm, you probably end up with 77 punk.

Rusty: Hard to say. If I were to lighten it up a bit — I think sometimes the border is just about how the band members dress.

Tadko: A wise bald man once said that Oi! is just more aggressive, more street-level punk without the mohawk. Nothing more, nothing less.


8. How far has Remdik’s music reached so far? And is it even possible, within the genre, to make it abroad while singing in Slovak?

Franco: When people from Canada or California order our tapes, or when folks from Belgium or France write to invite us to play — it’s just unbelievable how far our music has gone.

Rusty: If I’m not mistaken — USA and Canada. Sometimes I have to wrap my head around the fact that this scene has no borders, and there are maniacs out there listening to some band from Slovakia. Real diehards! In other genres, that would be almost unthinkable. I don’t think the language is a problem. We try to post English translations of the lyrics, so whoever’s interested can get the message. I’d love to see someone singing along phonetically though… hahaha!

Pelé 10: I’m a fan of bands that sing in their own language. Either it works when you hear it — or it doesn’t. During our time as a band, we’ve already been invited to play outside of Slovakia and the Czech Republic. Trips like that aren’t easy to arrange because of work, but it looks like the doors are open…

Tadko: When tape orders started coming in from the US, I was just staring in disbelief.


9. The artwork for both Remdik releases gives me “skinhead knights” vibes. Is that an idealized image, or could I actually meet a skinhead with a mace in Žilina — or end up under the hooves of his noble stallion?

Franco: It’s a very memorable idealized image.

Rusty: Take a walk through the streets of Žilina — you might get lucky…

Pelé 10: If you see someone on horseback in the streets of Žilina, it’s more likely to be a cop during a sports event than a skinhead from our album cover.

Tadko: Everything about our crew is based on true stories.


10. To what extent is violence acceptable within the Oi! subculture? Is it more like “karate in the mosh pit,” or can someone actually get hurt even outside of shows?

Franco: My view is that you shouldn’t be an aggressor — but on the other hand, aggressors shouldn’t be tolerated either. If you witness physical or verbal violence, you should speak up or step in. Zero tolerance for oppression.

Rusty: Violence for the sake of violence is stupidity. Some people overdo it one way, others the opposite. Just use common sense! Don’t be a violent idiot — but don’t let yourself be slapped around either.

Tadko: What violence? Why violence? Let love and peace rule.


11. In the 1970s, young people were frustrated for various socio-economic reasons, which later evolved into more controversial directions and eventually led to the outright hijacking of the skinhead subculture by Nazis. Where does today’s frustration of the young blood in this subculture come from, and is it now more resilient to extremism and the ever-present idiocy than it was in the 1980s?

Franco: Thanks to anti-racist and anti-fascist attitudes, and SHARP skinheads, the skinhead scene today is better defined than it used to be, when people got their information mainly on a local level. On the other hand, there are lots of disinformation websites and conspiracy theories online spreading their propaganda. But in my opinion, anyone genuinely interested in skinhead culture can easily find out what they need to know — that being a skinhead doesn’t mean being a Nazi. Most people already understand that, though of course, there are still a few confused exceptions.

Rusty: Hard to say. Our way is to speak openly about our values — that’s the path we’ve chosen. We’ve also heard opinions that people don’t like when bands talk too much between songs. I don’t know. We don’t have a patent on the truth. But if what we say helps someone realize they’re not alone and not fall under the influence of some local idiots, that’s great. Maybe back in the early days, when it all started forming, bands didn’t talk about these things — and that’s why both sides of the spectrum could claim the same band.

Pelé 10: In the ’70s, economic uncertainty and social tension were the breeding ground for the hijacking of the skinhead identity. Whether the young generation today is more resilient to extremism is highly individual — it depends on whether you let frustration consume you or keep building inner strength and find a way to survive.

Tadko: I think skinhead culture has gone through a strong cleansing process in recent years, and it’s much clearer now — even to society — that a skinhead isn’t a bonehead. The skins I know have a solid sense of what they stand for, and overall, judging by newer skinhead bands, it’s clear that strict anti-fascism and anti-racism, as well as a lifestyle with solid values, are deeply rooted in this subculture.

 

12. I’ve read somewhere that the NYHC/Oi! scene always had a more “right-leaning” attitude than other hardcore scenes, like those on the US West Coast or elsewhere. Was this “right-wing” character of NYHC due to their local pride — attachment to their neighborhoods — or something else? And how does this relate to the Agnostic Front song Public Assistance, written by Peter Steele (RIP), who worked with AF on Cause of Alarm (1986)? Why wasn’t this topic taboo in the NYHC community, while it was everywhere else?

Franco: I wouldn’t see politics behind it, but rather an attitude shaped by the rough urban environment they grew up in. The New York scene was strongly connected to street life. Belonging to a certain crew made sense — it gave people survival and solidarity. The song was just a consequence of frustration. It wasn’t aimed at condemning the poor, but rather criticizing those who, in their eyes, abused the system and didn’t even try to work. So for them, it wasn’t about politics — it was about daily reality.

Rusty: I haven’t really come across that idea. I think these days people just like to slap labels on everything. It’s important to say that the term “more right-leaning” is very broad. And whatever people might imagine when they hear “right-wing” or “far-right,” that’s definitely not what we’re talking about! I hope that’s clear to everyone. As for that song — it’s fine to criticize social parasitism if someone abuses the system and drags everyone around down with them. That needs to be said and underlined — not caring or trying in life is not cool. I don’t know where the idea came from that being a drugged-out bum is something to admire. That’s just destructive — for your family and friends. At least it’s a controversial topic, and that’s what hardcore has always been about.

Pelé 10: If you listen to interviews with people from the NYHC scene, they often mention local pride but also the fact that they grew up in harsh conditions. That shaped their approach — it was more about survival and honesty about city life than about any political ideology.


13. Where can fans see Remdik live, and what are your future plans?

Franco: We’ve still got a few more shows planned in Slovakia and the Czech Republic. We’re currently working on a new album and doing everything to release it successfully next year.

Rusty: Concerts are planned — as usual in CZ/SK — and we post them as they come. We’re rehearsing new songs, so you can look forward to new music soon.

Tadko: You can find us on some workout playgrounds around town, in factories, at the physio clinic, in the Roma settlement, or in our boxing gym. The plan is clear — to play a skinhead show in Boston!


14. Do you have any friendly bands at home or abroad that you feel good with, either on stage or off?

Martin: Rasťo already mentioned them.

Rusty: Definitely go support bands like Rozruch, 29 August, Crossczech, GxUxTxS, TVOi! POSTOi!, and the whole scene!

Tadko: We don’t have any and never will, because we’re arrogant straight edge skinheads nobody feels good around!


 

15. Which album, artwork, or music video impressed you the most recently?

Martin: I’m currently listening to Ritual Routine by Planet On A Chain — it came out just a few days ago, and it’s great.

Rusty: Not sure if it fits the question, but Peťo got me hooked on live sets from HAYWIRE. If gigs here looked like that, the world would be a better place... Hahaha.

Pelé 10:
Album: The Brass – Our Own Path — amazing from start to finish, one of the few albums where I skip no track.
Artwork: everything by Baroness.
Video: Haywire – Clocktower Place.

Tadko:
Album – Restraining Order / Future Fortune,
Artwork – Lvmen / Amen,
Video – Clobber / Be Someone.


16. A music album, book, movie, series, video game, or tattoo studio you’d recommend — and why.

Franco:
Album: Warzone – Don’t Forget The Struggle Don’t Forget The Streets
Book: Since I have two small sons, the most relevant and excellent book is The Whole-Brain Child by Daniel J. Siegel and Tina Payne Bryson — I recommend it to all parents.
Film: Capernaum
Series: Mindhunter
Games: If I had time for a console, I’d play Ghost of Tsushima or Yotei, but my classics are Call of Duty and Wolfenstein.
Tattoo: All my tattoos are by Peter Laskovič (Štoty), currently in Prague at Root Down Tattoo and Piercing — highly recommended if you want quality ink.

Rusty: I’m looking forward to GTA VI, though I’ll be waiting a long time since I play on PC... Hahaha.

Pelé 10:
Album: The Brass – Our Own Path, brilliant from start to finish.
Book: From Punk to Monk – A Memoir by Ray Raghunath Cappo.
Series: Maid (2021) — really good.

Tadko:
Book: Yongey Mingyur Rinpoche – We Die Every Day
Album: Nick Cave – Wild God


17. Is there someone from the Slovak scene (active or not) you’d like to read an interview with on Jablká ďaleko od stromu?

Franco: Martin Slovak (drummer from G.U.T.S) — he’s definitely someone who has something to say.

Rusty: Interview as many young bands as possible — let the scene hear about them! For example, Klika Vod Hajzlu.


18. Motto / favorite quote or final message.

Franco: Let’s care about what’s happening around us and try to contribute positively to our lives and to society.

Rusty: Thanks for the interview and for doing this!

Pelé 10: Live your life!

Tadko: People, let’s do something — because so far, we haven’t done anything!

#162 Flork Reviews: Zumbevie Necroneon - Into the Fleshbound Dominion (EP 2025)

Zuvembie Necroneon  - Into the Fleshbound Dominion (EP 2025)
By Flork

If you’ve ever wondered what it would sound like if a coven of leather-clad ghosts started a hardcore punk band in a crumbling cathedral, London’s Zuvembie Necroneon may have just answered your question. Their debut four-track EP Into the Fleshbound Dominion, which will be out October 13th this year, is a haunting, gothic-punk exorcism wrapped in feedback, fury, and frenzy.

Opening with the title track, the band wastes no time establishing their aesthetic, which consists of breakneck tempos and guitars that reach into eerie, high-register melodies. The vocals sound like they’ve clawed their way out of a mausoleum—cool and ghoul. The contrast is intoxicating. Throughout the EP we’re exposed to jagged, shimmering guitar leads (many of the higher notes and chords played on the thinner strings), which slice through walls of distortion while the vocals deliver gothic, apocalyptic mantras with a growl, which wouldn’t be out of place in extreme metal. The effect is both anthemic and otherworldly.

 

Land of Disarray continues the sonic battering, with its layers of chaotic energy and creeping atmosphere that manages to feel both manic and ceremonial. But it’s the third track that truly twists the knife—Paranoid Destructor—and then licks the blade. Somehow, this cool little tune fuses the snap and swagger of surf rock with a festering, morbid core, playing more like Hellhammer after a week on a haunted Californian beach. It’s bizarre, catchy, and legitimately unsettling.

Closing out the EP is Phantasmagoric Apocalypse, which is a fittingly titled final blast that feels like riding a ghost train into a burning opera house. By the time it ends, you're left breathless—and likely a little possessed.

And the Florkman’s prognosis? What makes Into the Fleshbound Dominion so compelling is Zuvembie Necroneon’s commitment to contradiction. By this, I mean speed and atmosphere, beauty and decay, or punk’s immediacy with a touch of gothic grandeur. It’s a short release, but its impact lingers — like a curse whispered just under the noise.

And fortunately for us it’s due out just in time for the Halloween season, since Into the Fleshbound Dominion is a high-speed descent into the macabre. Highly recommended for fans of early AFI, Rudimentary Peni, maybe even Christian Death — or anyone who ever got the urge to mosh at a séance.

============================================================

Zumbevie Necroneon links:

FACEBOOK: https://www.facebook.com/p/Zuvembie-Necroneon-61565885651168/

INSTAGRAM: https://www.instagram.com/zuvembie_necroneon/ 

 

Pre-Order strictly limited MC Cassette from JDØS distro: 

https://jablkadalekoodstromu.bandcamp.com/album/into-the-fleshbound-dominion-mc-jd-s-23