1. Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?
Zdravím ťa! Som Mateo a momentálne trávim dni na cestách po Španielsku. Najviac ma teraz tešia tie malé, všedné radosti – spoznávanie miestnej prírody a krás, objavovanie kultúry a, samozrejme, hľadanie miest, kde sa dnes dobre najem miestnych špecialít, haha.
Z tých vážnejších tém ma momentálne asi najviac zaujíma, ako zo Slovenska vypadnúť čo najďalej, a taktiež „Italian Dark Sound“ – veľmi dôležitá téma!
2. Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil, a na čo si hral.
Začínal som v kapelách hlavne ako bubeník, neskôr som pridal aj ostatné nástroje. Ak by to malo ísť chronologicky, vyzeralo by to nejako takto:
Bicie: Nebelwerfer, Postmorter, Strygon, Bag of Bones, Nefastus, Majster Kat, Brand, Krolok
Všetky/ostatné nástroje: Demolizer, Morgante, Svarthat, Satanic Vomit, Witchcult, Gates of Ptulah, Goatcraft, Barbar
K odpovedi som si veru musel riadne zaspomínať, haha. Treba ešte dodať, že veľa projektov a kapiel má nahraný materiál, ktorý však nikdy oficiálne nevyšiel a dostal sa len k najbližšiemu okoliu – preto tu takéto projekty nie sú spomenuté. Rovnako aj opačne – niektoré kapely, v ktorých som bol aktívny, mali len pár živých vystúpení bez nahrávky atď.
3. Koncom 90. a začiatkom 2000. rokov som mal celkom dobrý prehľad o rodiacej sa blackmetalovej scéne v Bratislave – a myslím, že aj na celom Slovensku. Potom som ten prehľad na dlhší čas stratil, aby som sa na začiatku 2020. rokov prebudil (aj vďaka tomuto blogu) a zistil, že tu dnes máme kvalitné, medzinárodne rešpektované BM kapely, ktoré posúvajú hranice žánru na svetovej úrovni. Povedz mi, prosím, kedy, ako (a prečo) sa to podľa teba stalo – a akú rolu v tejto generačnej zmene (smerom k lepšiemu) zohral Goatcraft?
Hmm, ťažko povedať, či ti viem odpovedať. Slovensko podľa mňa nikdy nebola nejak extra metalová krajina a nemalo ani mimoriadne kvalitné kapely – až na pár výnimiek, samozrejme. Mám, naopak, pocit, že dodnes je to tu prevažne samý buran, čo považuje Kabát, Čad, Behemoth alebo Sabaton za vrchol umenia, haha.
Žiaľ, nemôžeme sa porovnávať ani len s bratmi Čechmi, ktorí vytvorili takmer celú tú 80s a 90s scénu okolo Törr, Master’s Hammer, Root, DAI atď., a sú celosvetovo uznávaní dodnes. Neviem, kedy a ako sa to stalo, ani či v tom Goatcraft zohral nejakú rolu – osobne si to nemyslím. Black metal na Slovensku vždy existoval, v rôznych časoch a v rôznych podobách.
Aby som ale nebol iba negatívny, spomeniem pár našich blackmetalových kapiel, ktoré rád počúvam a ktoré sa dostali aj do povedomia v zahraničí – Mystic Death, Temnohor, Evil, Aeon Winds, Karpathia, Algor, niektoré nahrávky od Korium či Dominion of Suffering a pod.Prvenstvo však určite patrí Malokarpatan – kde je líder kapely Adam, podľa mňa hudobný génius, ktorý presne vie, ako zaujímavo kombinovať old-school metal s obskúrnou atmosférou a tématikou.
4. Ako vyzeral vznik kapely? Vedeli ste od úplného začiatku, ako bude znieť a vyzerať Goatcraft, alebo to prichádzalo postupne?
Nápad na túto kapelu som mal ešte zo školských čias, viac ako 20 rokov dozadu, keď som aktívne počúval kapely ako Beherit, Profanatica, Mayhem, Dissection, Samael či Sarcófago. Chcel som jednoducho hrať ten najextrémnejší black/death metal zo starých čias, aký som bol schopný.
Trvalo mi však pár rokov, kým som to dal do nejakej hmotnej podoby. Nebolo ani veľmi s kým zakladať takúto kapelu, keďže na Slovensku je tento žáner dodnes veľmi okrajový. Tak som ju založil sám, no neskôr som oslovil ľudí z Radiation, kde basák Vrana zároveň so mnou hral v inej kapele – Demolizer, čo bol 80s black/speed metal worship projekt.
Úplne prvé skladby boli práve v štýle vyššie spomenutých kapiel, no neskôr som upustil od striktných old-school mantinelov a začal som tvoriť voľnejšie, ovplyvnený aj „novšími“ kapelami ako Katharsis, Mortuary Drape, Cultes Des Ghoules, Watain a pod.
5. Prvé dve vydania – demo „Απώλεια“ a EP „Όλεθρος“ – nesú názvy v gréčtine. Prečo ste si zvolili práve tento jazyk? Je za tým odkaz na grécku mytológiu? V čom vás Grécko inšpirovalo okrem nej?
Áno, je za tým jasná inšpirácia gréckou chthónickou mytológiou – teda podsvetím a ríšou mŕtvych. Vždy som sa zaujímal o staré učenia a mysticizmus. V antickom Grécku, a vôbec v dávnych civilizáciách, bol spirituálny svet hlboko zakorenený v ich spôsobe života – čo je priam úplný opak toho, ako civilizácia vyzerá dnes. Spomínaný minialbum však nehovorí priamo o gréckych povestiach ako takých, ale skôr ide o moje vlastné vnímanie Smrti ako takej, sprostredkované cez metafory gréckej mytológie.
6. Goatcraft vnímam ako kapelu, ktorej sa po zvukovej aj vizuálnej stránke podarilo vytvoriť autentickú morbídno-blasfemickú atmosféru, kombinujúcu to najtemnejšie zo zákutí death aj black metalu. Dostávate podobný feedback aj od iných fanúšikov? Aké kultúrne a spoločenské vplyvy stáli za týmto výsledným efektom a ako sa na ňom podieľali jednotliví členovia kapely?
Myslím si, že áno – toto je viac-menej najčastejší feedback od ľudí. Aj keď sme pre mnohých klišé, pre mňa osobne je veľmi dôležité robiť takúto hudbu presne tak, ako ju robím. Black metal by mal reflektovať vnútorný svet svojho tvorcu – mal by mať osobnú a vnútornú podstatu. Samozrejme, môže mať aj externý zdroj inšpirácie, ale rovnako dôležité je to slovo METAL! Je veľa kapiel, ktoré sú síce „okultný black metal“, ale toho metalu tam veľa nenájdeš. Alebo naopak – „veľký metal“, ktorý úplne ignoruje, že tu nejde iba o riffy a rýchle tempá.
Myslím si, že všeobecné kultúrne a spoločenské vplyvy u nás nikdy veľmi prítomné neboli. Samozrejme, je pre nás absolútna povinnosť byť proti stupídnym dogmám – či už náboženským alebo politickým – proti podlému ľudskému egoizmu, proti všetkému, čo ľudí degeneruje a neposúva vpred. Tu ale niečo, čo sa dá povedať za všetkých (dnes už bývalých) členov, asi končí.
7. Ako skoro po svojom vzniku a ako ďaleko sa dostal Goatcraft? Cez aké kanály sa o vás dozvedeli ľudia a z akých častí sveta ste dostávali spätnú väzbu?
Prvé koncerty v zahraničí (ak nerátam Čechy) začali až v roku 2016 po vydaní debutového minialbumu. Po vydaní albumu nás zavolali hrať do legendárneho Oberhausenu v Nemecku pri holandských hraniciach a odvtedy sme začali hrávať vonku čoraz častejšie. Dá sa vlastne povedať, že asi 95 % koncertov sme odohrali v zahraničí po celej Európe. Najďalej sme hrali v Južnej Amerike, v Čile, čo bolo naše druhé turné vôbec.
Máme povinnú jazdu – facebookovú stránku, Bandcamp – a naše albumy si vždy niekto uploadne na YouTube. Dnes to síce už nestačí a kapiel je toľko, že treba byť v online prostredí viac-menej všade, ale nikdy to nebola naša priorita. Nemám osobne nič proti týmto platformám, sám ich používam na objavovanie kapiel. A niekedy je škoda, keď ma niečo zaujme, ale kapelu si neviem nikde online vypočuť.
Čo sa týka ohlasov – máme fanúšikov z rôznych kútov sveta. Objednávky chodia hlavne z Nemecka, Poľska, Holandska, z tých exotickejších krajín Mexiko, Peru, USA, Nórsko, Austrália. A asi najväčší bizár boli objednávky do El Salvadoru a Guatemaly – ale to sú skôr ojedinelé prípady, aby to nevyznelo ako pravidlo, haha.
8. Jedna z pre mňa fascinujúcich historiek je turné Goatcraft v Čile. Ako k nemu došlo, koľko koncertov a na ktorých miestach ste odohrali? Čo najextrémnejšie ste tam zažili?
Turné „Reaping Chile“ sa uskutočnilo v roku 2019 ako nadväznosť na európske turné s čílskou kapelou Wrathprayer z roku 2018, kde sme odohrali časť ich šnúry ako predkapela. Wrathprayer organizovali v Čile vlastný festival, kam sa snažili priniesť aj zahraničné kapely – ponúkli nám teda možnosť zahrať si u nich. Headlinermi festivalu boli legendárni Black Witchery z Kanady a Sadistic Intent z USA, ktorým sme aj predskakovali (inak počas vystúpenia sa mi asi v polovici setu rozpadol kožený gitarový pás, lebo bol tak extrémne presiaknutý krvou, že to už nevydržal – našťastie mi Rick Cortez zo SI požičal svoj, haha).
Keď sme už tam boli, chceli sme vidieť čo najviac z tejto nádhernej krajiny, takže sme nakoniec odohrali päť zo šiestich dohodnutých koncertov naprieč krajinou. Najjužnejšie sme hrali v Patagónii, v meste Puerto Montt, a najsevernejšie na púšti, v meste Antofagasta, kde dovtedy veľa zahraničných UG kapiel nevystupovalo (organizátori tam pred nami robili naposledy koncert Watain, Degial). Voľné dni sme, samozrejme, trávili v prírode v Patagónii alebo na rôznych divokých večierkoch s domácimi. Najväčší party beast bol určite Vrana, ktorý hneď prvý večer dokázal rozhádať lokálnu scénu v Santiagu de Chile svojím odchodom z jednej párty na druhú – v tú istú noc! Keď sa potom chcel vrátiť, už ho nechceli pustiť, lebo „išiel sa zabávať k nepriateľovi z kapely Communion“ – hahahah.
Treba ešte určite spomenúť aj výpomoc od spriatelených kapiel Ejecutor a Deathly Scythe, s ktorými náš bubeník Jano a gitarista Vrana odohrali európske turné so svojou kapelou Radiation.
Extrémnych zážitkov bolo naozaj veľa, haha. Čile je pre Európana všeobecne drsná krajina a posledné roky sa to, najmä v Santiagu, zhoršilo prívalom gangov z Kolumbie a Venezuely. Boli sme napríklad pozrieť mesto Valparaíso, ktoré je považované za jedno z najnebezpečnejších v krajine. Všetci nás varovali, aby sme večer nevychádzali z hotela. Ale to by sme, samozrejme, neboli my, keby sme sa neocitli totálne rozjebaní o piatej ráno na najdrsnejšom námestí v meste, kde sú bežné ozbrojené prepady a občas aj vraždy. Dopadlo to presne tak, ako tušíš – prepadla nás skupina hajzlov s nožmi v rukách, ale o desať sekúnd mal jeden z tých nožíkov už v ruke náš bubeník, takže sme z toho nakoniec vyšli bez vážnych následkov, hahaha.
Čo sa koncertov týka – Čilania sú extrémne metalová krajina, plná úplných fanatikov. Koncerty boli vždy veľmi intenzívne a vyzeralo to presne tak, ako má koncert extrémneho black/death metalu vyzerať – headbanging, uctievanie, násilie, bitky a v jednom prípade aj príchod ozbrojených fízlov po tom, ako sa počas nášho setu začali v dave bodať dvaja fanúšikovia.
V Južnej Amerike berú metal smrteľne vážne a na scéne tam vždy prebiehajú nejaké miestne telenovely. Poznám napríklad story, keď niekto chcel hádzať po Blasphemy granáty, lebo Black Winds mal na sebe tričko kapely Communion, ktorú domáci nenávidia. Áno, presne ten istý Communion, ku ktorému šiel náš Vrana prvý večer na návštevu (do pivnice), haha.
Ako vidíš – žiadne politické nezmysly, žiadna jebnutá antifa, žiadni retardovaní náckovia, žiadni hipisáci – iba extrémny metal a násilie! To len zženštilá Európa a USA riešia, aká nášivka je politicky korektná a aká nie. Tam by sa niekto ozval raz – a dostal by hneď lopatou po hlave! Za mňa je čílska scéna zatiaľ to najlepšie, čo som mal možnosť zažiť, a určite každému odporúčam vypočuť si domáce kapely.
Samozrejme, majú aj oni kopu zbytočných a zlých kapiel, ale ich underground skrýva množstvo klenotov z každého žánru.
9. Viem o tebe, že si v Čile nejaký čas strávil aj po skončení turné. Čo by si mohol o svojom pobyte povedať? Ako hlboko si navnímal krajinu a jej feeling? Dá sa k niečomu prirovnať?
Áno, je to tak. Počas turné som sa zoznámil s jednou ženou, s ktorou sme si padli do oka, a tak som sa po asi troch mesiacoch vrátil, aby som vyskúšal, či nám to bude fungovať. Malo to byť pár týždňov – nakoniec som tam ostal vyše pol roka, hahaha.
Ako som už spomenul vyššie, Čile je svet plný extrémov – dobrých aj zlých – ale pre mňa prevládajú tie dobré. Aj keď pri „biznise“ s nimi treba byť opatrný, lebo málokedy platí, na čom sa dohodneš. Treba to brať ako súčasť ich kultúry a nebrať si to osobne. Nedá sa však povedať, že všetci sú takí – v tomto ťa aj Slovák veľmi rád ojebe, kde môže, haha.
Vo všeobecnosti sú to však ľudia dobrosrdeční a veľmi vášniví – národ s extrémne krátkou zápalnou šnúrou, haha. Príklady? Napríklad pedofili. U nás katolícky kňaz znásilní niekoľko detí a jediné, čo sa mu stane, je podmienka a exkomunikácia, a behá ďalej po slobode. V Čile? Tam príde celá dedina, vytiahne ho z domu a dobijú ho na smrť – alebo mu aspoň odrežú vajcia, aby to už druhýkrát nespravil. Zdvihnú cenu lístkov na metro o 10 centov počas zlej ekonomickej situácie – a sú z toho niekoľkomiliónové protesty každý deň po celé mesiace. Vieš si niečo také predstaviť u nás?...
Čile patrí aj k najmenej kresťanským krajinám Južnej Ameriky – namiesto platenia miliárd cirkvi robia niečo užitočnejšie: vypaľujú kostoly. A tým nemyslím blackmetalovú komunitu, ale obyčajných ľudí, ktorí tak protestujú proti nadvláde cirkvi. Čile je jednoducho národ, ktorý za svoju slobodu bojuje každý deň, lebo vie, aké je to ju nemať. Nevravím, že násilie vyrieši všetko, ale tam má ľud aspoň silu postaviť sa bastardom, ktorí mu škodia.
Čo sa týka samotnej krajiny – pre mňa je to neskutočne nádherný kus sveta, kde ľudia žijú naplno a svojím tempom. Ja som viac človek prírody než miest a pamiatok, a Čile má naozaj množstvo pokladov – od púšte Atacama, cez fjordy v Patagónii, sopky v Andách až po ľadovce na juhu. Asi najkrajšie miesto, ktoré som zatiaľ zažil, je ostrov Chiloé – kút zeme ako z iného sveta. Totálne mystický ostrov s veľmi zvláštnou atmosférou, kde sme zažili skutočne divné udalosti, pri ktorých sa hranice reality často stierali.
Na ostrove dodnes prežívajú pohanské praktiky z čias čarodejníc – o ktorých existujú dôkazy, že vo svojej dobe ovládali krajinu až po najvyššie miesta. Španielski kolonizátori nedokázali úplne pokresťančiť populáciu dodnes, o čom svedčí množstvo prázdnych a hnijúcich drevených kostolov. Chiloé má dodnes vlastnú mytológiu, veľmi zaujímavú, do ktorej sa pomaly ponáram. Čile som navštívil už trikrát a budúci rok sa chystám opäť – znova na koncert Iron Maiden, ktorý je tam úplne iný zážitok – a chcem precestovať ešte viac krajiny. Je to obrovská, cca 6000 km dlhá krajina – približne ako z Nigérie do Nórska.
10. Čo UG scéna v Čile – je v niečom podobná ako u nás, alebo je to úplne iný svet?
Ako som už naznačil, je to svet extrémnej muziky ako z učebnice, haha. Slovenská scéna je úplne pozadu vo všetkých smeroch – ale to sme aj ako národ, takže sa niet čomu čudovať. Čo je ešte dôležité spomenúť: ženská časť čílskeho metalového publika je skutočne početná. Máš tam cca 30–40 % ženského osadenstva na koncertoch – a často sú to ešte väčší fanatici ako metalisti v Európe. A nehovorím o žiadnych hashtagových instagram kurvách, ale o real deal fanatikoch!
Môžem možno doplniť ešte pár obľúbených kapiel, ktoré odporúčam si vypočuť: Asedio, Acero Letal, Hetroertzen, Die Kunst Der Finsternis, Horns, Hades Archer (asi najbrutálnejší koncert, čo som tam zažil), Pentagram, Darkness, Apostasy, Atomic Aggressor, Procession, Deathly Scythe, Xalpen, Horda, Communion, Wrathprayer, Vomit, Ejecutor, Praise the Flame, Cremation Pyre, Invincible Force, Abisma, Hallux Valgus, Infamovs, Exanimatvm, Demoniac, Mayhemic, Force of Darkness, Torturer, Pestivomous, Uttertomb, A Través del Manto, Phantasmagore, Miserycore, Lucifer’s Hammer atď. Vymenoval som síce skoro všetko kapely kamarátov a určite som na veľa peckiek zabudol, ale na teraz myslím stačí, haha.
Inak – spomenul som si: v Patagónii som stretol jedného samotára, ktorý býval sám na úpätí sopky Osorno a mal na sebe ručne maľované tričko Malokarpatan – Krupinské ohne! Nemal peniaze na oficiálny merch (čílčania majú strašne drahú poštu), tak si ho nakreslil sám – a vyzeralo fakt vynikajúco. Tomu vravím fanatizmus!
11. Vody Tichého oceánu pri Čile obývajú gigantické hlavonožce a v hĺbkach sa skrývajú veľké geologické praskliny, ktoré pôsobia ako brány do podsvetia. Uvedomoval si si túto blízkosť „podsvetia“ alebo si počas vášho turné v tejto krajine pocítil niečo ako „volanie Cthulhu“?
To, čo popisuješ, je bežná súčasť každodenného života v tejto krajine, haha. Arktické prúdy sú tam mimoriadne studené a morská fauna má tie najbizarnejšie živočíchy. Existuje tam dokonca aj živý kameň, ktorého vnútro som mal možnosť ochutnať. Inak, je to krajina prírodných katastrof. Litosférické dosky sa tam totiž neustále hýbu a spôsobujú silné tsunami a zemetrasenia, ktoré sú tam prakticky na dennom poriadku. Z druhej strany máš nekompromisné pohorie Ánd, ktoré spôsobuje lavíny a záplavy. Ako bonus je to krajina s najväčším počtom aktívnych sopiek na svete – je ich okolo 90. Za posledných 450 rokov ich vybuchlo už 60. Takže aj keď prežiješ v divokej juhoamerickej spoločnosti, stále na teba číha nekompromisná príroda – Cthulhu aj s Dagonom berú k sebe živých!
12. Debut Spheres Below nesie opäť odkaz na podzemné svety. V čom nadviazal na konceptuálne EP Όλεθρος a ako ho prijala scéna?
Nedá sa úplne povedať, že oba albumy majú jednotnú tému, ktorej sa drží každá skladba. MLP Όλεθρος všeobecne pojednáva o prechode do sveta mŕtvych, ale napríklad skladba Graveless je horror-gore text v štýle kapiel ako Necrophagia alebo Impetigo. Spheres Below je konceptuálne skôr o samotnom putovaní podzemím, ale aj o apokalyptickej vízii konca sveta a existencie. Finálna skladba The Devil’s Splendour je napríklad chválospev na Diablovu ríšu. Ohlasy sú väčšinou pozitívne, aj keď treba priznať, že finálny zvuk nahrávke dosť uškodil. Je to však debutový album a veľa vecí v budúcnosti spravím inak – plánujem spolupracovať so skúsenejšími ľuďmi v oblasti nahrávania, zvuku a produkcie.
13. Zaznamenal som, že Goatcraft je momentálne v stave hibernácie. Prečo je to tak a aká je nádej na jeho oživenie v dohľadnej dobe?
Príčin bolo viac – hlavne absolútne chýbal záujem zo strany spolukapelníkov, ktorí kapelu skôr sabotovali a ťahali dole než naopak. Keďže som s niektorými členmi vyrastal a poznáme sa vyše 20 rokov, bolo pre mňa ťažké ukončiť spoluprácu len tak, ale už som to jednoducho nevládal ťahať sám. Bolo tam, samozrejme, viac okolností, ktoré vyústili do rozhodnutia nechať kapelu na chvíľu bokom. Treba tiež spomenúť, že v podstate celá zostava bola viac-menej len výpomoc voči mne – nezaložili sme kapelu spoločne, iba súhlasili, že mi pomôžu dostať ju na pódium, za čo som im navždy vďačný. Koncertne sme však boli dobre rozbehnutí – minulý rok sme mali dohodnuté turné v USA a Kanade a naskúšaný materiál na nové EP aj album, ale nakoniec z toho zišlo.
Či dôjde k oživeniu v dohľadnej dobe, neviem, ale už mám novú poriadnu zostavu, ktorej na kapele naozaj záleží a chce ju posúvať vpred – lenže sú z rôznych kútov sveta, takže to bude omnoho náročnejšie. Ale viem, že sú to ľudia, ktorí na sebe makajú a sú totálni fanatici – presne to, čo kapela potrebuje. Ešte pred hibernáciou sme začali nahrávať nový materiál, ktorý však ostal nezmixovaný v šuflíku. Až príde správny čas, Goatcraft sa vráti k aktivite.
14. Tiež som zaznamenal, že členovia kapely sú momentálne aktívni ako (hosťujúci?) spoluhráči bratislavských UG kapiel. Ak to nie je tajomstvo, prezraď čitateľom, kto sa kde realizuje.
Ja som momentálne zo slovenských kapiel aktívny iba s Krolokom. Bubeník Jano hrá v thrashovej kapele Radiation s Vranom, ten zase s Kikom majú spolu death/doom metal kapelu Hrob. Basák Gregor má novú heavy metal kapelu Cmÿter.
15. Pred dvoma rokmi organizácia z okolia Goatcraft, známa ako Temple of Horror, zorganizovala ambiciózny festival Fire’s Burning II, kde sa objavili zaujímavé death/blackové kapely z celého sveta. Ako hodnotíš tento festival a je možné, že bude v budúcnosti pokračovať?
Festival určite niekedy pokračovať bude, ale úprimne pochybujem, že na Slovensku. Potenciál vidím skôr v zahraničí, kde je takáto akcia viac vítaná a cenená. Navyše si vyžaduje dobrý organizačný tím, ktorý som tu vždy postrádal.
16. Album, artwork, kniha, film alebo seriál, ktoré ťa v poslednej dobe zaujali.
Najviac momentálne počúvam taliansky doom metal z 80. rokov – Black Hole, Tony Tears, Death SS, Arpia a podobne. Čo sa týka čítania, mám rozčítanú knihu o Štefanovi Sylvestrovi a Death SS. Filmy a seriály momentálne veľmi nestíham, ale posledný dobrý seriál, ktorý som videl, bol komediálny Loudermilk.
17. Je niekto na domácej alebo zahraničnej scéne, s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?
S Temnohor!
18. Motto alebo odkaz na záver.
Ďakujem za priestor a milión vďak, že si vydržal moje večné odkladanie a posúvanie termínov!
Live fast, die fest!
============================================================================
Links:
https://goatcraft13.bandcamp.com/album/spheres-below
https://www.facebook.com/tfarctaog
https://www.instagram.com/goatcraft_band/
Goatcraft @ JDØS:
https://jablkadaleko.blogspot.com/2021/12/3-review-flork-reviewes-goatcraft.html
============================================================================
1. Who are you, what do you do, and what’s been on your mind these days?
Greetings! I’m Mateo, and I’m currently spending my days traveling around Spain. What makes me happiest right now are the small, everyday joys — discovering the local nature and beauty, exploring the culture, and, of course, finding places where I can enjoy some proper local specialties, haha.
As for more serious topics, lately I’m mostly interested in figuring out how to get as far away from Slovakia as possible — and also in the “Italian Dark Sound,” which is a very important subject!
2. List the bands and projects you’ve been part of, and what instruments you played.
I started out playing drums in bands, later adding other instruments as well. Chronologically, it would look something like this:
Drums: Nebelwerfer, Postmorter, Strygon, Bag of Bones, Nefastus, Majster Kat, Brand, Krolok
All/other instruments: Demolizer, Morgante, Svarthat, Satanic Vomit, Witchcult, Gates of Ptulah, Goatcraft, Barbar
I really had to dig deep into my memory for this answer, haha. I should also add that many of these projects or bands recorded material that was never officially released and only circulated among close friends — so those aren’t mentioned here. And vice versa, some bands I was active in only had a few live shows and no recordings, etc.
3. In the late ’90s and early 2000s, I had a pretty good overview of the emerging black metal scene in Bratislava — and I think in Slovakia as a whole. Then I lost track of it for quite a while, only to wake up in the early 2020s (thanks in part to this blog) and realize that we now have high-quality, internationally respected BM bands pushing the boundaries of the genre on a global level. Tell me, please — when, how, and why do you think this happened? And what role, if any, did Goatcraft play in this generational shift for the better?
Hmm, it’s hard to say if I can really answer that. In my opinion, Slovakia has never been a particularly metal country and hasn’t had many truly outstanding bands — with a few exceptions, of course. On the contrary, I feel like most people here are still hillbillies who consider Kabát, Čad, Behemoth, or Sabaton the pinnacle of art, haha.
Unfortunately, we can’t even compare ourselves to our Czech brothers, who created almost the entire ’80s and ’90s scene around Törr, Master’s Hammer, Root, DAI, and so on — and who are still globally respected today. I don’t really know when or how the change happened, or whether Goatcraft played any role in it — personally, I don’t think so. Black metal has always existed in Slovakia, just in different forms and at different times.
But to avoid sounding purely negative, I’ll mention a few Slovak black metal bands that I really enjoy and that have gained some recognition abroad — Mystic Death, Temnohor, Evil, Aeon Winds, Karpathia, Algor, some of Korium’s and Dominion of Suffering’s recordings, and so on.
Still, the number one spot definitely goes to Malokarpatan — their frontman Adam, in my opinion, is a musical genius who knows exactly how to combine old-school metal with obscure atmosphere and themes in a fascinating way.
4. How did the band come to be? Did you know from the very start how Goatcraft would sound and look, or did that develop gradually?
The idea for this band goes all the way back to my school days — more than 20 years ago — when I was listening to bands like Beherit, Profanatica, Mayhem, Dissection, Samael, and Sarcófago. I simply wanted to play the most extreme old-school black/death metal I could possibly create.
It took me a few years to bring the idea into any real form. There weren’t many people around here interested in that kind of music — this genre is still very marginal in Slovakia — so I started the band on my own. Later I reached out to some guys from Radiation, since their bassist Vrana also played with me in another band, Demolizer, which was an ’80s black/speed metal worship project.
The very first songs were in the style of the bands I mentioned above, but later I moved away from strict old-school boundaries and started composing more freely, inspired by “newer” bands such as Katharsis, Mortuary Drape, Cultes des Ghoules, Watain, and so on.
5. The first two releases — the demo “Απώλεια” and the EP “Όλεθρος” — have Greek titles. Why did you choose that language? Was it meant as a reference to Greek mythology? What inspired you about Greece beyond that?
Yes, the inspiration clearly comes from Greek chthonic mythology — the underworld and the realm of the dead. I’ve always been drawn to ancient teachings and mysticism. In ancient Greece, and in old civilizations in general, the spiritual world was deeply rooted in everyday life — which is the complete opposite of today’s world.
That said, the mentioned mini-album isn’t directly about Greek myths as such; it’s more about my own perception of Death itself, expressed through metaphors drawn from Greek mythology.
6. To me, Goatcraft is a band that has managed to create an authentically morbid, blasphemous atmosphere — both sonically and visually — combining the darkest corners of death and black metal. Do other fans give you similar feedback? What cultural and social influences shaped that result, and how did the individual members contribute to it?
I think so — that’s actually the most common kind of feedback we get. Even if some might find it clichéd, for me personally it’s very important to make this music exactly the way I do.
Black metal should reflect the inner world of its creator — it needs to have a personal and internal essence. Of course, it can also draw on external inspiration, but the word METAL is equally important! There are plenty of so-called “occult black metal” bands out there where there’s barely any actual metal — and on the other hand, there are “big metal” bands that completely ignore the fact that this music isn’t just about riffs and speed.
As for cultural and social influences — I don’t think they’ve ever been particularly present here. What is essential for us, though, is to stand against stupid dogmas — religious or political — against vile human egotism, against everything that degenerates people instead of moving them forward.
That’s probably as far as I can speak for everyone (now former) in the band.
7. How soon after forming did Goatcraft start to gain traction? Through what channels did people discover you, and where in the world have you received feedback from?
Our first shows abroad (besides the Czech Republic) came in 2016, after the release of our debut mini-album. After that, we were invited to play in legendary Oberhausen in Germany, near the Dutch border — and from then on, we started performing abroad more and more often.
You could say about 95% of our shows have been outside Slovakia, all across Europe. The farthest we’ve gone was South America — Chile — which was only our second tour ever.
We do the standard stuff: a Facebook page, Bandcamp, and people always end up uploading our albums to YouTube. Nowadays that’s not enough — there are just too many bands, and you need to be everywhere online — but it’s never been our priority. I have nothing against those platforms, I use them myself to discover new bands. It’s just sometimes a shame when something catches my interest but I can’t find the band anywhere online.
As for feedback — we’ve got fans from all over. Most orders come from Germany, Poland, and the Netherlands, but also from more “exotic” places like Mexico, Peru, the USA, Norway, and Australia. The weirdest ones were probably El Salvador and Guatemala — those are rare cases though, haha.
8. One of the stories I find most fascinating is Goatcraft’s tour in Chile. How did that happen, how many shows did you play, and what’s the most extreme thing that happened there?
The “Reaping Chile” tour happened in 2019, as a follow-up to our European tour with the Chilean band Wrathprayer in 2018, where we played part of their run as a support act. Wrathprayer organized their own festival in Chile, where they tried to bring in foreign bands — so they offered us a slot. The headliners were the legendary Black Witchery from Canada and Sadistic Intent from the USA, whom we also supported (by the way, halfway through our set my leather guitar strap literally disintegrated — it was so soaked in blood it couldn’t hold anymore — luckily Rick Cortez from SI lent me his, haha).
Since we were already there, we wanted to see as much of that amazing country as possible, so in the end we played five out of six scheduled shows across Chile. The southernmost was in Puerto Montt in Patagonia, and the northernmost in Antofagasta, in the desert — a place where not many foreign underground bands had ever played before (the organizers told us the last ones were Watain and Degial).
We spent our days off either out in the Patagonian wilderness or at wild parties with the locals. The biggest party beast was definitely Vrana, who managed to start a scene feud on the very first night in Santiago by leaving one party for another — on the same night! When he tried to come back later, they wouldn’t let him in because he’d “gone to party with the enemy — the band Communion,” hahaha.
We also have to thank our Chilean allies from Ejecutor and Deathly Scythe — their members had toured Europe earlier with our drummer Jano and guitarist Vrana’s band Radiation.
There were plenty of extreme experiences, haha. Chile is a rough country for Europeans, and in recent years Santiago especially has gotten worse with the influx of gangs from Colombia and Venezuela. We visited Valparaíso, which is considered one of the most dangerous cities in the country. Everyone warned us not to go out at night — so of course we ended up completely wasted at 5 a.m. in the roughest square in town, where armed robberies and even murders happen regularly. And yeah — we got mugged by a bunch of thugs with knives, but ten seconds later our drummer had one of those knives in his own hand, so we got out of it without any serious harm, hahaha.
As for the shows — Chileans are an extremely metal nation, full of total fanatics. The concerts were always intense — exactly what an extreme black/death metal show should look like: headbanging, worship, violence, fights, and in one case, the arrival of armed cops after two fans started stabbing each other in the crowd during our set.
In South America, metal is taken deadly seriously, and there are always some local soap operas going on in the scene. I know a story where someone planned to throw grenades at Blasphemy because Black Winds was wearing a Communion T-shirt — yes, the same Communion our Vrana went to visit that first night (in their basement), haha.
As you can see — no political nonsense, no stupid antifa, no dumb nazis, no hippies — just extreme metal and violence! Only in softened Europe and the USA do people worry about which patch is politically correct. Down there, if someone tried that, they’d get a shovel to the head right away!
For me, the Chilean scene is still the best I’ve ever experienced, and I definitely recommend checking out their local bands. Sure, they also have a bunch of useless or bad ones, but their underground hides countless gems across all genres.
.
9. I know that you spent some time in Chile even after the tour ended. What can you tell us about your stay? How deeply did you absorb the country and its atmosphere? Can it be compared to anything else?
Yes, that’s true. During the tour, I met a woman I really clicked with, so after about three months I went back to see if things would work out between us. It was supposed to be just a few weeks—but I ended up staying for over half a year, hahaha.
As I mentioned earlier, Chile is a world full of extremes—both good and bad—but for me, the good ones prevail. When it comes to “business” there, you have to be careful, because agreements don’t always mean much. You just have to take it as part of their culture and not take it personally. Though, to be fair, Slovaks can also screw you over whenever they can, haha.
In general, Chileans are warm-hearted and very passionate people—a nation with an extremely short fuse, haha. Examples? Take pedophiles. In our country, a Catholic priest can rape several children and all he gets is probation and excommunication—still walking free. In Chile? The whole village shows up, drags him out of his house, and beats him to death—or at least cuts off his balls so he won’t do it again. They raise metro ticket prices by 10 cents during a bad economic period—and it turns into multi-million protests every day for months. Can you imagine something like that happening here?
Chile is also one of the least Christian countries in South America—instead of paying billions to the Church, they do something more useful: they burn churches. And I don’t mean the black metal community, but ordinary people protesting against the Church’s dominance. Chile is simply a nation that fights for its freedom every single day—because they know what it’s like not to have it. I’m not saying violence solves everything, but at least there the people still have the strength to stand up to the bastards who harm them.
As for the country itself—it’s an incredibly beautiful piece of the world, where people live fully and at their own pace. I’m more of a nature person than a city or monument person, and Chile truly has countless natural treasures—from the Atacama Desert and Patagonian fjords, to volcanoes in the Andes and glaciers in the far south.
Probably the most beautiful place I’ve ever seen is the island of Chiloé—a piece of land that feels like another world. A totally mystical island with a very peculiar atmosphere, where we experienced some truly strange events that often blurred the boundaries of reality.
The island still preserves pagan practices from the witchcraft era—there’s evidence that, back in their day, witches ruled the land even at the highest levels. Spanish colonizers never managed to fully Christianize the population, as proven by the many abandoned, rotting wooden churches. Chiloé still has its own mythology, very fascinating, and I’m slowly delving into it.
I’ve visited Chile three times already, and I’m planning to return again next year—once more for an Iron Maiden concert (which is a completely different experience there!)—and I want to explore even more of the country. It’s a huge land, about 6,000 km long—roughly the distance from Nigeria to Norway.
10. What about the Chilean underground scene—is it in any way similar to ours, or is it a completely different world?
As I’ve already suggested, it’s a world of extreme music straight from the textbook, haha. The Slovak scene lags behind in every possible way—but so does our nation as a whole, so it’s no surprise.
Another thing worth mentioning: the female part of the Chilean metal audience is really numerous. You’ve got around 30–40% women at shows—and often they’re even bigger fanatics than the male metalheads in Europe. And I’m not talking about hashtag Instagram chicks, but real-deal maniacs!
I could also mention a few bands I recommend checking out: Asedio, Acero Letal, Hetroertzen, Die Kunst Der Finsternis, Horns, Hades Archer (probably the most brutal live show I saw there), Pentagram, Darkness, Apostasy, Atomic Aggressor, Procession, Deathly Scythe, Xalpen, Horda, Communion, Wrathprayer, Vomit, Ejecutor, Praise the Flame, Cremation Pyre, Invincible Force, Abisma, Hallux Valgus, Infamovs, Exanimatvm, Demoniac, Mayhemic, Force of Darkness, Torturer, Pestivomous, Uttertomb, A Través del Manto, Phantasmagore, Miserycore, Lucifer’s Hammer, etc. I’ve basically listed all my friends’ bands and surely forgot a bunch of great ones, but that’ll do for now, haha.
Oh, and one more thing—I met a hermit in Patagonia who lived alone at the foot of the Osorno volcano and was wearing a hand-painted Malokarpatan – Krupinské ohne T-shirt! He didn’t have money for official merch (Chilean postage is insanely expensive), so he painted it himself—and it looked amazing. That’s what I call true fanaticism!
.
11. The waters of the Pacific Ocean near Chile are home to gigantic cephalopods, and deep beneath them lie massive geological rifts that act like gateways to the underworld. Were you aware of this closeness to the “underworld,” or did you, during your tour in that country, feel something like the “call of Cthulhu”?
What you describe is basically a normal part of everyday life there, haha. The arctic currents are extremely cold, and the marine life is full of the most bizarre creatures. There’s even a living stone whose insides I actually got to taste. Chile is also a country of natural disasters—the tectonic plates are constantly shifting, causing frequent tsunamis and earthquakes, which are practically a daily occurrence. On the other side, you’ve got the relentless Andes Mountains, causing avalanches and floods. As a bonus, it’s the country with the highest number of active volcanoes in the world—around 90 of them. Over the past 450 years, 60 have erupted. So even if you survive the wild South American society, you’re still hunted by the unforgiving forces of nature—Cthulhu and Dagon alike, taking the living into their realm!
12. The debut Spheres Below again references the underworld. How does it follow the conceptual EP Όλεθρος, and how was it received by the scene?
It can’t really be said that both records follow a single theme that ties every song together. The MLP Όλεθρος deals generally with the passage into the world of the dead, though for example, the song Graveless is a horror-gore text in the style of bands like Necrophagia or Impetigo. Spheres Below is conceptually more about the journey through the underworld itself, as well as an apocalyptic vision of the end of the world and existence. The final track, The Devil’s Splendour, is, for instance, a hymn to the Devil’s realm.
The feedback has been mostly positive, though I have to admit the final sound did the record no favors. Still, it’s a debut album, and I’ll do many things differently in the future—I plan to work with more experienced people in recording, sound, and production.
.
13. I’ve noticed that Goatcraft is currently in hibernation. Why is that, and what are the chances of its revival anytime soon?
There were several reasons—mainly the complete lack of interest from the bandmates, who were more of a burden and drag on the band than a help. Since I grew up with some of them and we’ve known each other for over 20 years, it wasn’t easy for me to end the collaboration—but I simply couldn’t carry it all alone anymore. There were, of course, more circumstances that led to the decision to put the band aside for a while.
It’s also worth noting that the whole lineup was, more or less, a supporting one—they didn’t co-found the band, they just agreed to help me bring it on stage, for which I’ll always be grateful. Concert-wise, though, we were doing really well—last year we even had a U.S. and Canada tour lined up and new material ready for an EP and an album, but it all fell through.
Whether there will be a revival soon, I don’t know, but I already have a proper new lineup—people who truly care about the band and want to push it forward. The challenge is that they’re from different parts of the world, so it’ll be much harder logistically. But I know they’re dedicated and total fanatics—the kind of people the band needs. Before the hibernation, we had already started recording new material, which remains unmixed in the drawer. When the time is right, Goatcraft will return to life.
14. I also noticed that members of the band are currently active as (guest?) musicians with some Bratislava underground bands. If it’s not a secret, could you tell our readers who’s involved where?
At the moment, I’m active only with Krolok among Slovak bands. Our drummer Jano plays in the thrash metal band Radiation with Vrans, and Vrana together with Kiko have a death/doom metal band called Hrob. Our bassist Gregor has a new heavy metal band named Cmÿter.
15. Two years ago, an organization connected with Goatcraft known as Temple of Horror organized an ambitious festival, Fire’s Burning II, which featured interesting death/black metal bands from all over the world. How do you evaluate that festival, and is there a chance it will continue in the future?
The festival will definitely continue someday, but honestly, I doubt it will happen in Slovakia. I see much more potential abroad, where this kind of event is more welcome and appreciated. Besides, it requires a solid organizational team — something I’ve always lacked here.
.
16. An album, artwork, book, film, or series that has caught your attention recently.
Lately, I’ve been mostly listening to Italian doom metal from the ’80s – Black Hole, Tony Tears, Death SS, Arpia, and so on. As for reading, I’m in the middle of a book about Stefano Silvestri and Death SS.
I don’t have much time for films or series right now, but the last good one I saw was the comedy Loudermilk.
17. Is there anyone from the local or international scene you’d like to read an interview with on Jablká ďaleko od stromu?
Temnohor!
18. Motto or final message.
Thank you for the space and a million thanks for putting up with my constant delays and deadline shifts!
Live fast, die insanely!
