#199 Tom/EZR Reviews 4xMC Tapes: Beherit / Calques & Maltheist / VEC / Neurosis // September 2026

 

Píšem na pokračovanie o kazetách zo svojej zbierky a JDØS Distra. Výbery sú väčšinou náhodné, podľa momentálnej nálady. Niekedy sa snažím písať recenziu a niekedy len tak úvahy o albume pri jeho počúvaní. Kontakt s fyzickým nosičom je pre mňa kľúčový - ak chcete, aby som sa zamyslel aj nad vašou tvorbou, pošlite mi kazetu. Ak vás text v tomto článku z nejakého dôvodu osloví, môžete podporiť label JDØS nákupom v distre - ceny sú odporúčané a orientačné - napíšte mi koľko ste ochotní dať za čokoľvek vás zaujme. Dík za support a feedback, Tom/EZR

 

⏭️ ⏭️  

SEPTEMBER 2026:

 

1. Beherit - The Oath of Black Blood (1991/2020, Nuclear War Now!)
2. Calques/Maltheist - Split (2021, Orb Tapes) ... IN DISTRO
3. V.E.C. - Mental Dental (1998/2026, Monastyr Records) 
4. Neurosis - An Undying Love For a Burning World (2026, Neurot Recordings)

  

⏭️ ⏭️  

  

Beherit - The Oath of Black Blood (1991/2020)

Krajina: FI; MC Vydavateľstvo: Nuclear War Now! (ANTI-GOTH 500); 
Zoznam Skladieb: A1 Intro: Temple A2 Metal of Death A3 The Oath of Black Blood A4 Grave Desecration A5 Witchcraft A6 Goat Worship A7 Demonomancy B1 Black Mass Prayer B2 Beast of Damnation B3 Hail Sathanas B4 Dawn of Satan's Millenium  Celkový čas 25:59

V rukách mám americkú poctu kultovému albumu Beherit, ktorú na kazete s katalógovým číslom ANTI-GOTH 500 vydal label Nuclear War Now! pri príležitosti 30. výročia jeho prvého vydania. Toto je opradené legendami, ktoré si v skratke pripomenieme. Beherit založili traja mladí Fíni žijúci v meste Rovaniemi blízko polárneho kruhu s hrozivo temnými pseudonymami Nuclear Holocausto Vengeance (gitara, spev), Sodomatic Slaughter (bicie) a Daemon Fornication (basa). Pseudonymy, vizuál a aj hudba boli inšpirované Kanaďanmi Blasphemy a Brazílcami Sarcófago.  

Beherit v roku 1990 nahrali demo Demonomancy a EP Dawn of Satan's Millenium, ktoré na promo kazetách rozposlali UG labelom. Na tie zareagoval mladý Nemecký label Turbo, ktorý ponúkol kapele zmluvu na LP a poslal im menšie než malé množstvo finančných prostriedkov, ktoré údajne kapela utratila namiesto štúdia za alkohol. Turbo následne bez súhlasu kapely vydali album The Oath of Black Blood s demom Demonomancy na jednej strane a EP Dawn of Satan's Millenium na strane druhej - s pôvodným promo zvukom bez akýchkoľvek úprav ako kompenzáciu za chýbajúci nový materiál. 

Kvôli tejto kontroverzii sa The Oath of Black Blood spomína skôr ako kompilácia a nie ako legitímne oficiálne vydanie. Čo kapela a ani vydavateľstvo zrejme v čase vydania The Oath of Black Blood netušili, bolo aký kultový status album dosiahne. V čase, keď boli na vrchole metalového UG death metalové kapely, ktoré na vznikajúci druhú blackmetalovú vlnu pozerali zhora, bez rešpektu a často s neskrývaným posmechom, mohlo vydanie albumu so surovým a zlým zvukom a rôznymi nedokonalosťami znamenať koniec kariéry mladých hudobníkov. Asi nikto nečakal, že vydanie The Oath of Black Blood bude znamenať pravý opak, a že Beherit napriek všetkému s týmto vydaním položia základy nového extrémneho žánru - bestial black/war metal, ktorý žije dodnes. 

 

 

Na rozdiel od pôvodného vydania so zvukom, na ktorý Nemci Turbo v roku 1991 použili promo kazetu a nie master zo štúdia, americký label Nuclear War Now! spolupracoval s Nuclear Holocausto Vengeanceom, ktorý  vydavateľstvu dodal pôvodný master. Tento bol zreštaurovaný, následne remastrovaný a použitý pre potreby nového vydania. O vizuál sa postaral Dan Fried, známy aj z US doomovej kapely Mortiferum, a spravil ho rešpektujúc estetiku UG kazetových vydaní zo začiatku 90. rokov. Kazeta vyšla v luxusnom prevedení so štvorpanelovým bookletom, kde na vnútornej strane je fotografia s dvojicou Nuclear Holocausto Vengeance a Sodomatic Slaughter. 

Čo sa týka dojmov z hudby, tak o mojom prvom stretnutí s The Oath of Black Blood som napísal pár slov v prvom dieli série A Blaze Through the Vinyl Collection - a všetko platí dodnes. Album sa začína dvoma údermi hromu a končí zvukom organu, ktorý prejde do digitálnej odoznievajúcej ozveny. Všetko medzi tým je mágia, ktorá okrem toho, že prepíše estetické nastavenie jedného teenagera na celý život, obsahuje v sebe esenciu, ktorá vytvára nové žánre a subkultúry, ktoré sa ďalej mutujú v čase a priestore s jasným odkazom na svoju pôvodnú DNA. Interpretov a albumov, ktoré vznikajú len tak niekde na okraji diania a bez väčších ambícií no majú tento magický potenciál je podľa mňa v posledných rokoch ako šafranu (budem veľmi rád ak ma vyvediete z omylu - pošlite mi vaše tipy prípadne nahrávky). Ďakujem, že som mohol byť prítomný v čase vzniku prísahy čiernej krvi a sledovať jej tok naprieč dekádami až sem.  

 

⏭️ ⏭️  

  

Calques/Maltheist - Split (2021)

Krajina: US; MC Vydavateľstvo: Orb Tapes (OT_146); 
Zoznam Skladieb: A1 Calques - Consumed A2 Calques - Expiring Mind B1 Maltheist - Subserve B2 Maltheist - Toil B3 Maltheist - Weak Flesh (Godflesh cover) Celkový čas 28:55
 

Moja cesta ku kazetovému splitku dvoch amerických telies Calques a Maltheist bola zaujímavá. Niekedy v zime som si od slovinského labelu Rope or Guillotine kúpil kazetu americkej funeral doom kapely Depleted - Failing (2023). Depleted som predtým nepoznal a na stránke ROG som vyberal podľa obalu - rovnako ako v 90. rokoch z výkladu v pololegálnom kazetovom obchode v Nowom Targu. Failing na mňa zapôsobil hneď pri prvom posluchu - jednalo sa o precítený doom so skvelým zvukom, ktorý som vzápätí recenzoval a tiež napísal kapele či nemá záujem o interview. Na e-mail mi odpovedal Matt Sullivan - recka sa mu páčila a s interview súhlasil. Zároveň mi poslal poštou z Portlandu v Oregone, USA aj balíček s kazetami - medzi nimi aj najnovší album Depleted, ale aj Mattove iné projekty ako Maltheist alebo noiseový Red Boiling Springs.

Dnes už vypredané splitko Calques a Maltheist vyšlo 30. júla 2021 na labeli Orb Tapes z Pennsylvánie, USA v náklade 50 kusov. Orb Tapes definuje svoje portfólio ako "okrajová hudba na fyzických nosičoch" a zameriava sa na kapely prepájajúce extrémny metal, grind, noise, sludge a ktorým záleží na DIY kazetovej kultúre. Prvá z dvoch kapiel Calques je pre mňa tajomnejšia pretože som nezistil odkiaľ pochádzajú a či hrajú aj v iných projektoch. Jej členovia sa však podieľali na zvukovom a grafickom prevedení splitka. Calques prispeli dvoma skladbami, ktoré trvajú 17 minút a majú blízko k prieniku pomalého experimentálneho sludge s harsh noise. Dlhé skladby fungujú cez opakovanie a postupné vrstvenie, ktoré kapela balí do tajomnej atmosféry plnej pochmúrneho napätia. Toto vytvára prenikavá, vysoko položená gitara na podklade hlbokých sludgeových riffov, do ktorých spevák vrieska skresleným vokálom. 

Na druhej strane prispeli troma kratšími skladbami Maltheist, ktorí majú blízko k old-school death-grindu. Ten je však spomalený, riffy sú úderné, rázne, plné hnevu. Z pozadia k riffom preznieva noise, ktorý sa stišuje a zosilňuje ako vlny oceánu a vytvára dynamickú atmosféru nahrávky. Vokál Maltheist je extrémne nízko posadený deathový growl, ktorý v kombinácii s riffmi, noiseovým hlukom a bicími vsuvkami smrdí hnilobou starých časov. Ako tretí song si kapela vybrala cover legendárnych Godflesh, ktorý industriálnu-noise-sludge líniu zvýrazní ešte viac. 

Na záver opis ešte jednej cesty alebo skôr premostenia. Ako som už spomenul, Maltheist je Mattov skorší death-grindový projekt, z ktorého sa časom posunul do melodickejšej tvorby Depleted. Po skúsenosti s pomalou, ale melodickou tvorbou Depleted, začal Matt experimentovať s doomovejšími, ale viac noise orientovanými prvkami aj v Maltheist. Toto smerovanie sa po prvý krát bjavilo až na tomto splite. Za mňa sú oba projekty Depleted a Maltheist vysokokvalitným prínosom do sveta Pomalej, Hlbokej a Ťažkej hudby (Green man approves) a som vďačný za náhody, vďaka ktorým sa mi otvárajú staronové cesty a premostenia k neznámym príbehom zo sveta undergroundu. 

 

⏭️ ⏭️  

  

V.E.C. - Mental Dental (1998/2026)

Krajina: SK; MC Vydavateľstvo: Monastyr Records (STYR-100); 
Zoznam Skladieb: A1 New Art: The Crushing Symphony A2 Scrawl Down A3 Which Way to Go? A4 Cry For Nothing A5 Yourself A6 Perfect A7 Real Look A8 Citizen X A9 About Girls A10 Platonic Letter for Karyn A11 Society A12 My Ego A13 Psychical Bastard A14 Blues... A15 Vodka, rum a zelená  Celkový čas 23:02
 

Písal sa rok 1998 a na Slovensku podľa miestnych kronikárov prebiehala už asi tretia vlna grindcoru. Žáner, ktorý sa zrodil v polovici 80. rokov v UK, u nás prakticky s minimálnym oneskorením odpálili Lues de Funes, Abortion, Mentally Parasites a Obliterate (EP posledných menovaných, nahrané v reinkarnovanej zostave, vyšlo v roku 2025 na JDØS ako split so Samorast).

Začiatkom 90. rokov si grindové vplyvy čoraz výraznejšie osvojovali aj deathmetalisti. V podstate tak kopírovali vývoj v rodisku žánru, kde sa grindcore zo svojej pôvodnej hardcore/crustovej kolísky začal prelievať do deathmetalových vôd - stačí si porovnať prvé nahrávky Napalm Death s Harmony Corruption alebo raných Carcass s Necroticism - Descanting the Insalubrious. Súdiac podľa dobových tričiek, kaziet a katalógu Earache Records (ktorý mi v rokoch 1990-1991 chodil do schránky každý mesiac), nemalý podiel na tom mal aj US death metal, predovšetkým floridská scéna.

 

Aj na Slovensku tak v priebehu 90. rokov vyrástla pomerne silná základňa deathmetalových a death/grindových kapiel. Grind sa na chvíľu akoby nasťahoval k death metalu - aby sa potom z jeho útrob ku koncu dekády opäť vynorili aj nové, punkovejšie mutácie. A presne niekde tam sa objavili V.E.C. zo Žiliny, ktorých vznik sa datuje niekedy do roku 1998. Podľa vlastných slov, boli V.E.C. štyria teenageri očarovaní grindom a death metalom, ktoré nasávali teoretické skúsenosti v skúšobniach iných kapiel. Po tom ako dali dokopy kapelu spevák Miško a bubeník Milan, prizvali si na gitaru Ivana a výmenou basáka sa ku nim dostal aj Dano. 

V.E.C. koncertovali v Žiline a okolí, hlavne na študentských koncertoch a rôznych prehliadkach kapiel. Používali na tú dobu netradičné kostýmy, spevák Miško si balil hlavu do fólie a spieval do trúbky, robil sa stage diving a lámali sa kosti interpretov. Väčšia odviazanosť kapely, než na akú boli doboví organizátori pripravení, viedla neraz k predčasnému ukončeniu vystúpenia. Inými slovami - skoro zovšadiaľ ich vyhodili. 

Demo Mental Dental vzniklo v septembri 1998 v skúšobni v Trnovom pri Žiline spôsobom, ktorý vystihuje dobu aj samotnú kapelu. Pätnásť skladieb nahrali V.E.C. naživo, ako na obyčajnej skúške, viac-menej na prvý pokus. Odmenou pre zvukára bola fľaša - presnejšie jeden liter - borovičky. Deväťdesiatky zhrnuté do jednej vety.

Samotný materiál je drsný a neučesaný. Grindcore sa tu mieša s noisecore, punkom, hardcore a death metalom, pričom z toho celého cítiť ducha improvizácie a mladíckej bezprostrednosti. V.E.C. nehrajú technický death/grind, ktorý sa v druhej polovici 90. rokov čoraz viac stával štandardom extrémneho metalu. Mental Dental je skôr impromptu zrážka Terrorizer, Brutal Truth alebo Exit-13 s punkovým bordelom Anal Cunt a Meat Shits. Do toho pozorné ucho poznačené roky trvajúcim tinnitusom zachytí v skladbe My Ego riff, ktorý akoby z oka vypadol skladbe Freezing Moon od istej nemenovanej kapely z Nórska (pošlite mi jej meno a vyhrajte last minute zájazd prstom na mape na Kubu).

Prešlo skoro 30 rokov a z Miška je Michal, respektíve M., známy ako zakladateľ a frontman seriózneho projektu Zmyrna, raziaceho stredoveký black metal ovplyvnený reálnymi udalosťami zachytenými v dobových listinách. Stojí tiež za mikrolabelom Monastyr Records, ktorý sa špecializuje na blackmetalový a darkambientný underground.

Michal doma nedávno našiel pôvodný master Mental Dental na kazete a nechal ho zvukovo zreštaurovať a zremastrovať v krakovskom štúdiu Krypta. Do skladieb sa tak po rokoch vrátil pôvodne chýbajúci low-end. Mental Dental následne vydal na svojom labeli na kazete v limitovanom náklade 50 kusov a pripomenul nám tak časť histórie slovenského undergroundu, ktorá by inak zrejme ostala stratená.

 

 

Na úplný záver prosba. Michal momentálne zvádza ťažký boj s vážnou chorobou, ktorá mu okrem iného výrazne obmedzuje možnosť pracovať a zabezpečiť si prostriedky na bežný život. Ak vás V.E.C., Zmyrna alebo tento text oslovili, zvážte, prosím, jeho podporu.

Support links & Bank details: 
Revolut: https://revolut.me/michalcetera 
PayPal (friends/family): zmyrnablackmetal@gmail.com 
CZK bank account: 5357227083/0800 CZ60 0800 0000 0053 5722 7083 GIBACZPX Michal Cetera 
EUR bank account: SK60 0200 0000 0025 8499 0958 SUBASKBX 
Michal Cetera Distro & Zmyrna merch: https://monastyrmetal.bigcartel.com 

 

⏭️ ⏭️  

  

Neurosis - An Undying Love for a Burning World (2026)

Krajina: US; MC Vydavateľstvo: Neurot Recordings (NR 138); 
Zoznam Skladieb: A1 We Are Torn Wide Open A2 Mirror Deep A3 First Red Rays A4 Blind A5 Seething and Scattered B1 Untethered B2 In the Waiting Hours B3 Last Light Celkový čas 1:03:30 

Do počúvania nového albumu Neurosis, ktorý vyšiel po desiatich rokoch, som sa pustil bez toho, aby som si vyhľadal akýkoľvek kontext alebo informácie o kapele či vzniku nahrávky. Čiže okrem všeobecne známych faktov, ako je počet rokov od posledného albumu a zmeny v zostave, v tomto momente neviem nič. Nasadzujem slúchadlá a idem na to.

 

Tempo skladieb je primárne pomalé až stredne rýchle. Bicie sú usadené, strojovo presné, no napriek tomu komplexné a inovatívne. Miestami, hlavne v protirytmických pasážach, dokonca navodzujú dojem industriálneho metalu v štýle starých Ministry. Akustické a čisté plochy, v ktorých vyniká s citom zahraná gitara, sa striedajú so sludgeovými riffmi tnúcimi do živého mäsa. Repetitívne pasáže sa vrstva po vrstve stupňujú, vytvárajú rozsiahle hudobné plochy a následne sa trieštia o agresívne, sekané post-HC výbuchy.

Celá táto dynamika je podliata samplami a synthom ako zapečená cuketa v sójovej omáčke. Práve elektronické a krautrockové elementy posúvajú feeling kapely k akejsi dystopickej nostalgii. Tak ako My Dying Bride kedysi v hradnej veži smútili za mladou kráskou, ktorá pri milostnej predohre vypadla z okna, Neurosis sedia na obhorenej verande a s jointom v elektronickej cigarete smútia nad zničenou krajinou po nukleárnej apokalypse.

Basa a gitary sa navzájom dopĺňajú a kombinujú melodické, na akordoch postavené mohutné riffy s vyhrávkami, vybrnkávačkami a basovými zbehmi po hmatníku oboma smermi. Do toho neustále presakuje atmosférická elektronika. V akustických pasážach sa vynára na povrch, aby sa pri sludgeových výbuchoch opäť ponorila do tmavej kaluže, z ktorej pulzuje, prebubláva a neustále vábi poslucháčovu pozornosť.

Jej využitie je pritom prekvapivo rozmanité - od melodických zvukov pripomínajúcich 80. roky cez krautrock až po moderné beaty, pri ktorých mi miestami napadne dubstep či bass music. Podobne rozmanité sú vokály. Občas mám dokonca pocit, akoby na albume spievalo niekoľko rôznych ľudí: od hlbokého hrdelného revu a NOLA sludge štekotu cez melodický spev až po harsh vokálové sample. Všetko je pritom zasadené do hudby podľa momentálnej dynamiky a atmosféry.

Objavia sa dokonca vrstvené melodické sludgeové duety mužského a ženského hlasu, ktoré na elektronickom podmaze vo mne vzdialene - a v dobrom - vyvolávajú asociáciu na starých Ulver z obdobia Blood Inside.

Najviac ma však prekvapuje nečakane pozitívna, miestami až optimistická melodika, ktorá pretkáva disharmonické sludgeové riffy. Neurosis tak proti sebe neustále stavajú dve nálady - nádej a bezvýchodiskovosť, pokoj a násilie, svetlo a spálenú zem.

Pri prvom posluchu mám zároveň pocit, že album postupne oťažieva. Z melodickejších úvodných skladieb sa pomaly prepadáva hlbšie do sludge a miestami až noiseových pasáží, ktoré vo mne vyvolávajú rastúce napätie a akúsi predtuchu konca. Posledná skladba je zároveň najťažšou na albume. Podladené skreslené riffy a spätné väzby tlačia na ušné bubienky v pomalom bahennom tempe, všetko hustne, vrství sa a tlačí dopredu, až zrazu príde katarzia.

Koniec.

Spásonosné ticho.

Tak a dopočúvané jest. Otváram internet a googlim. 10 rokov, Scott Kelly je preč a Aaron Turner (SUMAC, Isis) je dnu. Okamžite zapadol - pred 30 rokmi podľa vlastných slov vďaka Neurosis objavil hudbu, teraz sa stal spolutvorcom jej najnovšieho smerovania. Album vznikal viac menej potajomky počas troch víkendov v štúdiu. Mixoval sa tri dni a na švrtý vstal z mixpultu. Žiadne ohlásenie, proste album bol jedného dňa, konrétne šesť týždňov po jeho nahratí von. Kapela spomína témy albumu ako klimatická kríza, masové vymieranie, úzkosť, izolácia a smútok. Medzi piatym a šiestym masovým vymieraním ubehlo 66 miliónov rokov, medzi jedenástym a dvanástym albumom Neurosis ubehlo desať rokov. 

Odkedy som sa stal fanúšikom Neurosis, ubehla jedna hodina, tri minúty a tridsať sekúnd. 

 

I’m writing an ongoing series about tapes from my collection and the JDØS Distro. The selections are mostly random, depending on my mood at the moment. Sometimes I try to write a proper review, other times they’re just thoughts about an album while listening to it. Having physical contact with the release is essential for me – if you want me to give some thought to your music too, send me a tape. If something in this article speaks to you for whatever reason, you can support the JDØS label by picking something up from the distro – prices are suggested and indicative, so just let me know how much you’re willing to pay for whatever catches your interest. Thanks for the support and feedback, Tom/EZR
 

 

The Oath of the Black Blood (1991/2020)

In my hands I have an American tribute to the cult Beherit album, released on cassette by Nuclear War Now! under catalogue number ANTI-GOTH 500 to mark the 30th anniversary of its original release. The story behind it is wrapped in legends, which are worth briefly revisiting.

Beherit were formed by three young Finns living in Rovaniemi, close to the Arctic Circle, and hiding behind the menacing pseudonyms Nuclear Holocausto Vengeance (guitar, vocals), Sodomatic Slaughter (drums), and Daemon Fornication (bass). Their pseudonyms, visual aesthetic, and music were inspired by Canada's Blasphemy and Brazil's Sarcófago. In 1990, Beherit recorded the Demonomancy demo and the Dawn of Satan's Millenium EP, sending promotional tapes to underground labels. One of those who responded was the young German label Turbo, which offered the band a deal for an LP and sent them a small advance. Allegedly, instead of spending the money on studio time, the band spent it on alcohol. Turbo subsequently released The Oath of Black Blood without the band's consent, putting the Demonomancy demo on one side and the Dawn of Satan's Millenium EP on the other, using the promo cassette sound without any further treatment as compensation for the missing new material.

Because of this controversy, The Oath of Black Blood is generally regarded more as a compilation than a legitimate official album. What neither the band nor the label probably realised at the time was just how much of a cult status The Oath of Black Blood would eventually achieve. At a time when death metal bands ruled the metal underground and tended to look down on the emerging second wave of black metal with little respect and often open ridicule, releasing an album with such a raw, ugly sound and all its various imperfections could easily have meant the end of the young musicians' career. Probably nobody expected The Oath of Black Blood to have exactly the opposite effect, and that despite everything, Beherit would use this release to lay the foundations of a new extreme genre – bestial black/war metal – that remains alive to this day.

Unlike the original release, for which Germany's Turbo used a promotional cassette rather than the studio master in 1991, the American label Nuclear War Now! collaborated with Nuclear Holocausto Vengeance, who supplied the original master. It was restored, subsequently remastered, and used as the source for the new edition. The artwork was handled by Dan Fried, also known from the US doom band Mortiferum, who approached it with respect for the aesthetics of underground cassette releases from the early 1990s. The tape comes in a deluxe edition with a four-panel booklet, the inside featuring a photograph of Nuclear Holocausto Vengeance and Sodomatic Slaughter.

As for my impressions of the music, I already wrote a few words about my first encounter with The Oath of Black Blood in the first part of the A Blaze Through the Vinyl Collection series – and everything I wrote back then still applies today. The album begins with two thunderclaps and ends with the sound of an organ dissolving into a fading digital echo. Everything in between is magic. The kind of magic that, besides permanently rewiring the aesthetic sensibilities of one teenager, contains within itself an essence capable of creating entirely new genres and subcultures, which continue to mutate across time and space while carrying an unmistakable trace of their original DNA.

Artists and albums like this – emerging almost accidentally somewhere on the fringes, without any grand ambitions, yet ultimately changing everything around them – have become incredibly rare in recent years. I'm grateful that I was there when it appeared and that I've been able to follow its journey all the way to where it is today.

 

⏭️ ⏭️  

 

&

 

Split (2021)  

My journey towards this cassette split by two American entities, Calques and Maltheist, was an interesting one. Sometime last winter, I bought a tape by the American funeral doom band Depleted – Failing (2023) – from the Slovenian label Rope or Guillotine. I hadn't known Depleted before and picked the tape purely by its cover on the ROG website – pretty much the same way I used to choose tapes from the window of a semi-legal cassette shop in Nowy Targ back in the 90s. Failing grabbed me immediately on the first listen – deeply felt doom with an excellent sound, which I reviewed shortly afterwards. I also contacted the band to ask whether they'd be interested in an interview. Matt Sullivan replied to my email – he liked the review and agreed to the interview. At the same time, he sent me a package of tapes all the way from Portland, Oregon, USA. Among them was the latest Depleted album, but also some of Matt's other projects, including Maltheist and the noise project Red Boiling Springs.

The now sold-out Calques / Maltheist split was released on July 30, 2021, by Orb Tapes from Pennsylvania, USA, in a limited edition of 50 copies. Orb Tapes defines its catalogue as "fringe music on physical media" and focuses on bands operating somewhere between extreme metal, grind, noise and sludge, while maintaining a strong connection to DIY cassette culture.

The first of the two bands, Calques, remains the more mysterious one to me, as I wasn't able to find out where they come from or whether its members are involved in any other projects. They did, however, contribute to both the sound and visual presentation of the split. Calques offer two tracks spanning 17 minutes and inhabiting the space where slow experimental sludge collides with harsh noise. The lengthy compositions work through repetition and gradual layering, wrapped in a mysterious atmosphere full of bleak tension. This is created by piercing, high-pitched guitar hovering over deep sludge riffs, while distorted screams cut their way through the whole thing.

On the other side, Maltheist contribute three shorter tracks rooted in old-school death/grind. Here, however, everything is slowed down. The riffs are blunt, forceful and filled with anger. Noise seeps through from behind them, rising and falling like ocean waves and creating a constantly shifting atmosphere throughout the recording. Maltheist's vocals are an extremely low death-metal growl which, combined with the riffs, walls of noise and bursts of drums, reeks of the rot of old times. For their third track, the band chose to cover the legendary Godflesh, pushing the industrial/noise/sludge connection even further to the foreground.

To finish, let me describe one more journey – or perhaps, more accurately, another bridge between different paths. As mentioned earlier, Maltheist is Matt's earlier death/grind project, from which he gradually moved towards the more melodic world of Depleted. After experiencing the slower but more melodic approach of Depleted, Matt began experimenting with doomier, yet more noise-oriented elements within Maltheist as well. This direction appeared for the first time on this split.

For me, both Depleted and Maltheist are high-quality contributions to the world of Slow, Deep and Heavy music – Green Man approves – and I'm grateful for those little accidents and coincidences that keep opening old-new paths and building unexpected bridges towards unknown stories from the underground.

 

⏭️ ⏭️  

 

 

Mental Dental (1998/2026)

It was 1998, and according to local chroniclers, Slovakia was already going through something like its third wave of grindcore. The genre, born in the UK in the mid-80s, arrived here with practically no delay, ignited by Lues de Funes, Abortion, Mentally Parasites, and Obliterate (an EP by the latter, recorded by their reincarnated line-up, was released in 2025 on JDØS as a split with Samorast).

By the beginning of the 90s, death metal bands were increasingly absorbing grind influences as well. In a way, they were simply following the evolution taking place in the genre's birthplace, where grindcore had begun spilling out of its original hardcore/crust cradle and into death metal waters – just compare the early Napalm Death recordings with Harmony Corruption, or early Carcass with Necroticism – Descanting the Insalubrious. Judging by the T-shirts, tapes, and Earache Records catalogues of the time (which used to arrive in my mailbox every month in 1990–1991), US death metal – and the Florida scene in particular – played no small part in this development.

Throughout the 90s, Slovakia likewise developed a fairly strong base of death metal and death/grind bands. For a while, grind seemed to have moved in with death metal – only for new, more punk-oriented mutations to crawl back out of its guts towards the end of the decade. And it was somewhere around this point that V.E.C. from Žilina appeared, their beginnings dating back to sometime in 1998. In their own words, V.E.C. were four teenagers fascinated by grind and death metal, soaking up theoretical experience in the rehearsal rooms of other bands. After vocalist Miško and drummer Milan put the band together, they brought in Ivan on guitar, and following a change of bassist, Dano joined the line-up as well.

V.E.C. played shows in Žilina and the surrounding area, mainly at student gigs and various band showcases. They wore costumes that were rather unusual for the time, vocalist Miško wrapped his head in plastic foil and sang through a tube, there was stage diving, and performers' bones occasionally got broken. The band's level of wildness was often somewhat beyond what local promoters of the time were prepared for, resulting in their performances being cut short on more than one occasion. In other words – they got thrown out of almost everywhere.

The Mental Dental demo was recorded in September 1998 in a rehearsal room in Trnové near Žilina, in a way that perfectly captures both the era and the band itself. V.E.C. recorded its fifteen tracks live, like an ordinary rehearsal, more or less on the first attempt. The sound engineer's payment was a bottle – or, to be precise, one litre – of borovička. The 90s summed up in a single sentence.

The material itself is raw and unpolished. Grindcore collides with noisecore, punk, hardcore and death metal, while the whole thing carries a spirit of improvisation and youthful spontaneity. V.E.C. don't play the technical death/grind that was increasingly becoming the standard of extreme metal during the second half of the 90s. Mental Dental is more like an impromptu collision of Terrorizer, Brutal Truth, or Exit-13 with the punk filth of Anal Cunt and Meat Shits. On top of that, an attentive ear damaged by years of tinnitus might catch a riff in My Ego that sounds suspiciously like the one in Freezing Moon by a certain unnamed band from Norway (send me their name and win a last-minute finger-on-the-map holiday to Cuba).

Almost 30 years have passed, and Miško is now Michal – or M. – known as the founder and frontman of the serious project Zmyrna, playing medieval black metal influenced by real events documented in historical records. He is also behind the micro-label Monastyr Records, specialising in the black metal and dark ambient underground.

Michal recently found the original Mental Dental master tape at home and had it sonically restored and remastered at Krypta Studio in Kraków. As a result, the originally missing low-end finally found its way back into the songs after all these years. Mental Dental was subsequently released on cassette through his own label in a limited edition of 50 copies, bringing back to life a piece of Slovak underground history that would otherwise most likely have remained lost.

And finally, a request. Michal is currently fighting a difficult battle with a serious illness which, among other things, significantly limits his ability to work and earn enough to cover his everyday living expenses. If V.E.C., Zmyrna, or this text have struck a chord with you, please consider supporting him.


Support links & Bank details:
Revolut: https://revolut.me/michalcetera
PayPal (friends/family): zmyrnablackmetal@gmail.com
CZK bank account: 5357227083/0800 CZ60 0800 0000 0053 5722 7083 GIBACZPX Michal Cetera
EUR bank account: SK60 0200 0000 0025 8499 0958 SUBASKBX
Michal Cetera Distro & Zmyrna merch: https://monastyrmetal.bigcartel.com

 

 

⏭️ ⏭️ 

 

 

 

An Undying Love for a Burning World (2026)

 

I started listening to the new Neurosis album, released after a ten-year gap, without looking up any context or information about the band or how the record came together. So apart from the generally known facts, like the number of years since the last album and the changes in the line-up, at this point I know nothing. Headphones on. Here we go.

The songs move primarily at a slow to mid-paced tempo. The drums are grounded and machine-precise, yet still complex and inventive. At times, especially during the counter-rhythmic passages, they even evoke the industrial metal of old Ministry. Acoustic and clean passages, where the sensitively played guitar comes to the fore, alternate with sludge riffs cutting straight into living flesh. Repetitive passages build layer upon layer, creating vast musical landscapes before shattering against aggressive, chopped-up post-HC eruptions.

All this dynamics is drenched in samples and synth like baked zucchini in soy sauce. It is precisely these electronic and krautrock elements that push the band's feeling towards a kind of dystopian nostalgia. Just as My Dying Bride once mourned in a castle tower for a young beauty who fell out of a window during some amorous foreplay, Neurosis sit on a charred veranda, a joint stuck into an electronic cigarette, mourning the devastated landscape left behind by a nuclear apocalypse.

Bass and guitars complement each other, combining massive melodic, chord-based riffs with guitar leads, picked passages and bass runs travelling up and down the fretboard. Atmospheric electronics constantly seep through it all. During the acoustic passages they rise to the surface, only to sink back into a dark puddle during the sludge eruptions, pulsing and bubbling from underneath, constantly luring the listener's attention.

The way electronics are used is surprisingly diverse – from melodic sounds reminiscent of the 80s through krautrock to modern beats that occasionally make me think of dubstep or bass music. The vocals are equally varied. At times I even get the impression that several different people are singing on the album: from deep guttural roars and NOLA sludge barking through melodic singing to harsh vocal samples. Everything is placed within the music according to the dynamics and atmosphere of the particular moment.

There are even layered melodic sludge duets between male and female voices which, floating over an electronic backdrop, remotely – and in a good way – bring to mind old Ulver from the Blood Inside era.

What surprises me most, however, is the unexpectedly positive, at times almost optimistic melodicism weaving its way through the dissonant sludge riffs. Neurosis constantly pit two moods against each other – hope and hopelessness, calm and violence, light and scorched earth.

During this first listen, I also get the feeling that the album gradually becomes heavier. From the more melodic opening tracks, it slowly sinks deeper into sludge and, at times, even noise passages, creating a growing tension and some kind of premonition of the end. The final track is also the heaviest on the album. Downtuned distorted riffs and feedback push against the eardrums at a slow, muddy pace; everything thickens, layers up and pushes forward until, suddenly, catharsis arrives.

The end.

Blessed silence.

And thus it has been listened to. I open the internet and start googling. Ten years. Scott Kelly is gone and Aaron Turner (SUMAC, Isis) is in. He immediately found his place – 30 years ago, in his own words, Neurosis helped him discover the music he had been looking for; now he has become one of the people shaping its latest direction. The album was created more or less in secret over three weekends in the studio. It was mixed in three days (and on the fourth day he rose from the mixing desk). No announcement – one day the album was simply out, just six weeks after it had been recorded.

The band mentions themes such as the climate crisis, mass extinction, anxiety, isolation and sorrow. Sixty-six million years passed between the fifth and sixth mass extinctions. Ten years passed between the eleventh and twelfth Neurosis albums.

It has been one hour, three minutes and thirty seconds since I became a Neurosis fan. 

 

 ============================================================================  

CASSETTE REVIEWS @ JDØS:

 

JUL'26: 4x Cassette Review: Hrob (2026); Morgh (2026); Temora (2025); Witchburn (1997/2020)

MAY'26: 4x Cassette Review: Peace Vaults (2026); Sniffah (2026); Cancer Void (2025), Torturetwinn (2025)

APR'26: 4x Cassette Review: False Figure (2026); Gott (2022); 2x Otras / Chevallier Skrog / Bahratal / Pakosteň (2026) 

APR'26: Therapist (2026); Carnivore A.D. (2026),  Miguel and the Living Dead (2026)

MAR'26: 5x Cassette Review: Depleted (2023), Sekeromlat/Vazio (2024), Messa (2022), Wermut (2010), Morgain (1997)

FEB'26: 5x Cassette Review: Necroratory (2024), Ockultist (2024), Ys Jensyts/Howl (2025), Dool (2018), Bizarre of Brutality (1997)

JAN'26: 5x Cassette Review: God's Funeral/Hades (2019), Hibernant (2025), Morbid Angel Dust (2022), Master's Hammer (2025), Mentally Parasites (1993)

DEC'25: 5x Cassette Review: Sír (2025), Burial Hex (2025), Bleib Modern (2024), Aeon Winds (2025), The Last Days of Jesus (1995) 

 

JDØS Special: Flork! Band Reviewer // 11.8.2026

 

Behind the scenes with Flork: Who is the mysterious Flork?

There are those who write about music and descend into the depths, stare directly into the abyss, and attempt to explain why a guitar tone sounds like a possessed chainsaw being dragged through a crypt.

Then there’s Flork.

Known to pretty much everyone as the English-language band reviewer for Jablka daleko od stromu, Flork has somehow made a career out of listening to an unreasonable amount of death, black, and doom metal all the while emerging from the experience with opinions, adjectives, and, against all odds, his sanity apparently intact.

But who is the mysterious Flork? What happens inside the mind of someone who voluntarily listens to blast beats, demonic vocals, and song titles that look like they were generated by a particularly angry medical textbook? 

We decided to find out.

So, with the appropriate amount of fear and absolutely no protective equipment, the upper echelons of JDØS sat down with Flork to discuss metal, reviewing bands, the strange art of describing extreme music in English, and whatever else he was willing to reveal.

Flork, the floor is yours.


JDØS: Some of the bands or at least band members don’t think you are real. Can you be honest with us Mr. Flork, do you really exist?

Flork: Haha, I kinda thought you might ask me that. I am, in fact, real. I’m exactly as I have written about myself in earlier reviews—fat, bald, and ageing in a way that gravity has not been particularly good to me. I’m an old fossil. My day job is pretending to be a kindly academic in a private university here in Bratislava. But when the day is done, I like to get out and see the bands live, either here in Bratislava, but I have seen a fair amount of performances in Vienna and Prague, too. I think the music scene is well-developed and ever-evolving in Slovakia. I’m often amazed by the big name acts that come through Bratislava, as well as the headliners at large festivals like Pohoda and Lovestream. When I first lived in Bratislava back in the 1990s, it was a rare thing if some famous artist actually performed here. I remember Peter Gabriel playing in Dubravka back in 1994 or 95 and listening to the concert from the hill with the church in Lamač. That was a big thing back then. Even Slash was here for a show with his spin-off project “Snakepit”. It’s funny to think that years later, Guns ‘N Roses had lost so much popularity that they were doing shows in smaller towns like Piešťany.

But back to the Slovak scene, even though it’s small in comparison to other countries, I like the fact that it’s a tight-knit community. It’s amazing how many artists team-up together and put out split albums or do shows together. I’m glad to know that Garaže is still holding on and the support for each other has never been stronger. 

JDØS: Are you Slovak?

Flork: That’s a good question. Yes and no. I’m what you might call an oriešok, kinda like a mixed breed, being that my father was Slovak and mother Canadian. I grew-up in both Montréal and Toronto but fully aware of my Slovak roots and identity. I experienced a lot of bullying in school and later in life as well, especially from the kids in Ontario, most likely for having a Slavic surname and being able to speak French fluently. I thinks that this is what led me towards underground and alternative music as there was a drop-in centre next to our high school where all the weirdos and freaks used to hangout. It was called „Open Door“ and you could get free counselling services and support there, as well as free coffee and cool people to hang with and bum cigarettes from. I totally felt accepted there and my life suddenly took on meaning. I used to be a fairly good guitar player and some of the guys and myself formed a band called the Basement Dwellers (Open Door operated out of a church basement). This was back in the 1980s and we had loads of fun playing covers from the Rolling Stones and the like. Later, when I moved to Ottawa to pursue a university degree, I still kept up with listening to alternative music. I saw loads of cool bands in the country’s capital city and listened religiously to the university’s radio station CKCU FM. I’m actually listening to it right now as I write these words. The internet does have a purpose!

I was 20 years-old when the events of 1989 took place and I watched everything unfold from my TV while still in Ottawa. Until the Berlin Wall, I had always considered Czechoslovakia a place that was far away and long ago, nothing more than a distant land that I would never be able to visit, nor anticipate the idea of even going there. But in 1992, I found myself in Bratislava on a brief holiday with my family and felt an immediate connection to the country. A year later, I returned and began living in what is now the Slovak Republic. And although I have had a few pauses in my life living away from Slovakia, I can say now that I am here to stay for good. 


JDØS: And how did you get involved with Jablka?

Flork: That’s another story that also goes back to the 1990s, even though Jablka is only 6 years-old. I first met Tom EZR while residing at the student dormitory Mlada Garda in 1996. I was a teacher at the chemistry faculty of STU and received a free room as part of my remittance. We met at a bar called Tenisovy klub which was more of a drinking hole for the student (and teacher) barflies who lived there. In those days there was no such thing as Wifi and only 2 channels on TV (STV 1 and 2), so drinking was a favourite hobby for most us. Tom was one of the few people who could speak English fluently and had really long hair as opposed to the other students, who were more conventional in style in those days. He played in a band and also had his own radio programme on IRŠ Mlada Garda called Symfonický Večer, which he invited me to speak on one evening and then I never left. I think we did that show for about 2 years and had lots of fun. I wasn’t much of a metalhead in those days, or at least not into the dark side of metal with bands like Cannibal Corpse and Cradle of Filth being new and heavily popular. But Tom was forgiving and let me play whatever I wanted on the show; plus, it was a good way to improve my Slovak. We’ve been close friends ever since. And so, in 2020, at the height of the covid pandemic, with all the restrictions and lockdowns, he approached me with the idea of writing reviews for the blog that he had started earlier that year. We were at the McDonald’s at Eurovea and I remember the manageress of the place reminded me of the red-light/green-light girl from the Korean TV series Squid Game.  I think my first review was for a band called Dehydrated, and at that moment Flork was born. It’s actually spelled with an exclamation mark, like Flork! but somehow the vykričnik got dropped or forgotten, kind of a metaphor for my real life (just kidding).


JDØS: And how did the name Flork! come about (notice I re-instated the vykričnik)?

Flork!: That’s also a funny story or at least to me it’s funny. A long time ago I was in Union Station in Toronto, which is the main railway station, either passing through or maybe buying a ticket to go somewhere. In any case, I was there, in the middle of the grand hall with loads of passengers going to and from the platforms and other places, when I spotted some weird-looking character in the middle of all the hustle with a wide smile on his face. He looked around in an „up to something“ kind of way and then, at the top of his lungs, just blurted out „Flork!“ For one memorable second the world paused to process what, why, and where this exclamation had come from, and then resumed its orbit. I was fascinated by what I had seen, this catharsis of expelling energy and the need to do it right then and there in public. The man somehow disappeared in or with the crowds hurrying past him, but I knew that I would have use for this word someday.


JDØS: So what do you think of the music you hear these days?

Flork!: Do you mean the stuff I write for Jablka or just in general?


JDØS: How about both?

Flork!: Ok. Well, Jablka has opened my eyes immensely, or I guess I should say ears, but I do see a visual aspect to music too. You not only hear the sounds, but you envision the music as it comes to life in your mind. I mean, listening to anything that sounds good really heightens my senses, especially when I get a chance to go to a show and feel the vibe and atmosphere of the venue. Music is not just sound but also energy, and it can be good and also bad. There’s a lot of stuff out there which I won’t name that gets on my nerves and thus prefer to change the channel. But the good stuff is what fuels my engine and keeps me excited about things. And by the way, Jablka isn’t just about metal. I’ve reviewed loads of electronic, rock, experimental, and so on. If it weren’t for Jablka and an investment in the Spotify app, I think my life would be pretty boring. So to answer your question, I have to admit that I have a positive outlook for the music scene in Slovakia and beyond. I never thought that such good sounds could be produced from faraway corners like in Eastern Slovakia or from up North as well. I once reviewed a death metal group from Southern Slovakia singing in Hungarian, which was also pretty cool and interesting. I’m also amazed at how people are constantly producing and putting stuff out on a frequent basis. This is good news if you ask me. It means musicians are going from hobbyists to professionals—recording singles, EPs, albums, whatever. And playing lots of gigs. And they aren’t giving up despite band members leaving and joining other groups or devoting their time to their families and careers. Let’s face it, we all grow up and get older, but I feel good whenever I hear that some group is still playing despite having only 1 or 2 original members or maybe none at all. 

I also have to add that with Jablka, I’ve become more exposed to bands from other countries that I wouldn’t even think of listening to. I’ve reviewed bands from all over the world, except maybe Africa or Australia. My favourites list includes bands from Belarus, Ukraine, Belgium, Holland, Czechia, Poland, France, even a cool band from the breakaway state of Transnistria in Moldova. And like their Slovak counterparts, all of these groups are still playing gigs and releasing new material. I also chat with several of the bands on my instagram, and it’s great when I get a message in the middle of the night with someone asking how I’m doing.


JDØS: Many of your reviews are positive and encouraging. Have you ever given a bad review to someone?

Flork!: Haha, yes, I guess I’m a little bit on the „find the good in everyone“ side of things. To be honest, if I like the band, I’ll say so. If I don’t, well, the Canadian tactfullness takes over, and I express myself diplomatically. Bad reviews can be discouraging and change someone’s life forever and I really don’t want to do that to anybody. Even if the album or the music sucks, I try to find the potential and the things that work, rather than destroy the ambitions of the artist or creator.  Let’s call it constructive feedback. When I was young and full of hope and excitement, lots of people told me I had no talent and had no words of encouragement for me whatsoever. So I gave up on lots of my dreams, such as playing music or writing full-time. I guess that I was listening to the wrong people and chose to believe them rather than in myself. I know that what I’m saying sounds cliché, but the truth is that not everyone takes criticism very well. I don’t either, although these days I’ve learned to be ok with it. And like most people, I’m my own biggest critic who’d rather curse his own existence rather than someone else’s. Why create more pessimism and negativity in the world than there already is? I’d rather tell someone: Listen, I’ll give you an ‘A’ for effort, but you might want to focus on these areas on your next album. I do that with my students at school a lot as well, and you’d be surprised at how far a little bit of kindness goes. 


JDØS: Do you do any writing outside of Jablka?

Flork!: Oh my, I was afraid of that question. Yes and no. I mean, I journal a lot, although I don’t really go back and read stuff I’ve written in the past. It’s more therapeutic writing for me, just thoughts and ideas and shit like that I write down so that I won’t forget in the future. I have published a few textbooks for my work and the writing process was great, but also not very creative. I have 100 or so stories and book ideas in my head, but only a handful written on paper, and not one of them finished. I know that I lack discipline in this area and that it’s easy for me to get bored and distracted; it’s the same with music—I have loads of riffs and lyrics flying around in my head that have stayed there for years, but none of them have ever gelled long enough to produce a completed composition. And so, with creative writing, I also have lots of stuff that I want to express and want people to read and enjoy, but my procrastination and fear of failure somehow always prevails. I used to think that my mental health issues, such as addiction and ADHD, were obstacles to my writing, but actually I can see that they help me a lot, especially in music reviews. If you’ve ever noticed, my reviews are always 4 paragraphs with the last one starting: And Flork’s prognosis? This kind of template gives me a plan and I know that there is an endpoint. So maybe I just need to apply this principle in my other writings and music and eventually I’ll get something completed. I know I’ll get there at some point in my life, I mean actually publish a story or record an album of my own.  Being a critical ear is cool and all, but I’d rather be a participant rather than an outside observer, which is what a music critic is. I have to add that writing the reviews is good practise for me as a writer, as I get the chance to play around with adjectives and metaphors. And so, the artists I write about also help me improve my skills at the keyboard, and this is why I think the relationship with the musicians I write about are mutually beneficial. We all win.


JDØS: That’s a very interesting point, it’s nice to hear this personal and human side of yourself.

Flork!: Thanks. You did ask me at the beginning of this interview whether I was real or not, so nech sa pačí.


JDØS: You mentioned your Spotify account. What does your library look like?

Flork!: Well, it’s pretty diverse. These days I’ve been listening to some American and British groups from the psychedelic-shoegaze scene, such as Flavor Crystals, The Auras, Magic Castles, Dead Meadow, and the Koolaid Electric Company. These bands are technically categorised as 60s revival, but they are actually modern rock with elements of revival. There’s lots of catchy tunes laden with heavy doses of reverb. I’m also a big fan of Sigur Ros and Radiohead.

Additionally, I have a lot of stuff in my library from bands further east of us. I like what’s going on in Ukraine as far as music is concerned. Bands like Ignea or Onuka get heavy play on my Bluetooth speaker. I also enjoy listening to mainstream from Ukraine, such as Okean Elzy, Boombox, or Drevo. Belarus has an amazing wealth of talent as well, which is unfortunately often overlooked. For example, Shuma is an electronic band that incorporates tales of folklore into their music. They are a duo who know their way around the studio and make just incredible music. Or Bi-2, a Minsk band that’s been around since the late 80s, yet are now international with members from all over the world. These guys have such a cool sound and have faced a lot of controversy over the years, like being arrested in Thailand last year for working without permits and nearly getting deported to Russia due to members having Russian citizenship. They got out of that one by also having Belorusian, Australian, and Israeli membership and were sent to Israel. Not sure if that was good for them either, but hey, they’re touring Europe at the moment so I guess it all worked out.

With regards to heavier stuff, I like Theatre of Tragedy, Cradle of Filth, Alcest, Black Bile (French band) and Farmer’s Wife (USA). I also like bands from Western Europe with punk or rock roots, such as Dirty Shades (France), Dool (Holland), Wijf (Belgium). Hold on, I have a playlist of bands I grew up with; it includes The Police, U2, Big Country, The Smiths, even some metal such as Def Leppard, Ozzy, Ratt, Helix, Megadeth. 

 

JDØS: Can I ask about your image? You are shown only with sunglasses and a respiratory mask.

Flork!: Haha, yeah, that was by accident. During the pandemic I was out on a walk and at that time, people had to wear a mask even outside. I was wearing sunglasses and the mask at the same time, so I took a selfie and realised I looked like Nash the Slash who was a famous one-man act from Toronto. He was a cool character, kind of a novelty act, the sort of person I like, such as the guy from the train station who blurted out Flork! I used the pic on my Whatsapp and then later on my social media and it pretty much stuck. 


JDØS: One final question: how would you summarise Flork!?

Flork!: Well, that’s complicated because I’m pretty difficult to summarise. I mean, I have an introverted side with a comfort zone that is almost on the edge of ultra-sensitive. I’m really not very social. I prefer to stay at home with my cat on a Friday or Saturday night than go out to a bar or party something like that. But I’m not a total recluse. I do enjoy my day job as a teacher and talking with my students and I also like interacting with the artists and bands, albeit through Instagram messaging. I just see how much rot and decay there is in the world, and I’m convinced that social media is largely responsible for it. People have become zombies and are afflicted with FOMO and a serious deficiency in critical thinking. I can’t change the world, but I can do my part in keeping my behaviours and opinions in check, meaning that I prefer not to piss anyone off, nor have others be pissed off at me. I’m fine with self-improvement, although I have no goal or ambition to reach, so I improve and educate myself slowly. My intellectual side is full of information from my book addiction and the newspapers I read or the news channels I watch, but this is more about being intellectually-prepared when I find myself in discussions of important matter. I don’t drink or smoke anymore, but I’m not avert to taking a Xanax or sleeping pill every now and then. I drink about 3-4 cups of coffee everyday and prefer cats to dogs (I like dogs too, but I relate better to cats). In reality, I’m quite passive and prefer not to engage with other humans too much, since people have a tendency to regard me as a simpleton and feel a need to enlighten me or advise me on my lifestyle and future. But I’m actually very complex and very aware, and so people find it hard to be with me for a long time, especially when they see that it’s useless to try and control or dominate me.  Perhaps this is why I have so few friends. But please don’t think that I totally loathe everyone or society as a whole. There are many brilliant minds out there and beautiful souls too. I know this because of the artists I write about through Jablka.


JDØS: Mr. Flork, thank-you for your time and giving us some insight into your mind.

Flork!: Thank-you too, Jablka, and God bless all of you who keep rocking in the free world or keep rocking for freedom. Never change for anyone.

V zákulisí s Florkom: Kto je tajomný Flork?

Sú ľudia, ktorí píšu o hudbe, zostupujú do jej najtemnejších hlbín, pozerajú sa priamo do prázdnoty a snažia sa vysvetliť, prečo gitara znie ako motorová píla posadnutá démonom, ktorú niekto ťahá cez starobylú kryptu.

A potom je tu Flork.

Väčšina čitateľov ho pozná ako anglicky píšuceho recenzenta Jablká ďaleko od stromu. Za tie roky sa mu akosi podarilo vybudovať si povesť človeka, ktorý dobrovoľne počúva absurdné množstvo death, black a doom metalu a napriek tomu z tohto zážitku vychádza so zachovaným zdravým rozumom, bohatou slovnou zásobou a nečakane trefnými postrehmi.

Ale kto je vlastne ten záhadný Flork?

Čo sa odohráva v hlave človeka, ktorý dobrovoľne trávi hodiny počúvaním blastbeatov, démonických vokálov a skladieb, ktorých názvy pôsobia, akoby ich vygenerovala mimoriadne nahnevaná učebnica patológie?

Rozhodli sme sa to zistiť.

S primeranou dávkou rešpektu, štipkou obáv a bez akéhokoľvek ochranného vybavenia si preto najvyššie vedenie JDØS sadlo s Florkom, aby sa porozprávali o metale, recenzovaní kapiel, zvláštnom umení opisovať extrémnu hudbu v angličtine a o všetkom ostatnom, čo bol ochotný prezradiť.

Flork, pódium je tvoje.

JDØS: Niektoré kapely, alebo prinajmenšom niektorí ich členovia, si myslia, že vlastne ani neexistuješ. Tak nám povedz úprimne, pán Flork – si skutočný?

Flork: (smiech) Tušil som, že sa na to skôr či neskôr opýtate.

Áno, naozaj existujem.

Vyzerám presne tak, ako som sa už niekoľkokrát opísal vo svojich recenziách – som tučný, plešatý a starnem spôsobom, ku ktorému gravitácia rozhodne neprispieva pozitívne. Jednoducho stará skamenelina.

Cez deň sa živím tým, že na jednej súkromnej univerzite v Bratislave predstieram, že som milý akademik.

Keď sa však pracovný deň skončí, rád vyrazím na koncert. Najčastejšie do Bratislavy, ale videl som už množstvo vystúpení aj vo Viedni či v Prahe.

Myslím si, že slovenská hudobná scéna je veľmi dobre rozvinutá a neustále sa posúva dopredu.

Často ma prekvapuje, aké veľké svetové mená dnes prichádzajú do Bratislavy, nehovoriac o headlineroch festivalov ako Pohoda alebo Lovestream.

Keď som prvýkrát žil v Bratislave v deväťdesiatych rokoch, bolo to úplne iné. Koncert nejakej naozaj známej kapely bol skôr výnimkou než pravidlom.

Pamätám si napríklad koncert Petra Gabriela v Dúbravke niekedy v rokoch 1994 alebo 1995. Samotný koncert som počúval z kopca pri kostole v Lamači. Vtedy to bola obrovská udalosť.

Dokonca tu vystúpil aj Slash so svojím vedľajším projektom Snakepit.

Je úsmevné pomyslieť si, že o pár rokov neskôr už boli Guns N' Roses na tom s popularitou natoľko horšie, že hrali koncerty v menších mestách, ako sú Piešťany.

Ale späť k slovenskej scéne.

Hoci je v porovnaní s inými krajinami pomerne malá, práve to sa mi na nej páči. Ľudia sa tu navzájom poznajú a držia spolu.

Je až neuveriteľné, koľko hudobníkov spolupracuje na split albumoch alebo spoločne koncertuje.

Som rád, že Garáže stále fungujú a mám pocit, že vzájomná podpora medzi kapelami je dnes silnejšia než kedykoľvek predtým.

JDØS: Si vlastne Slovák?

Flork: To je dobrá otázka. Áno aj nie.

Som taký oriešok, miešanec. Otec bol Slovák, mama Kanaďanka. Vyrastal som striedavo v Montreale a Toronte, ale vždy som si naplno uvedomoval svoje slovenské korene a identitu.

Počas školy a vlastne aj neskôr som si zažil dosť šikany, najmä od spolužiakov v Ontáriu. Pravdepodobne preto, že som mal slovanské priezvisko a zároveň som plynule hovoril po francúzsky.

Myslím si, že práve to ma priviedlo k undergroundovej a alternatívnej hudbe. Vedľa našej strednej školy fungovalo komunitné centrum, kde sa stretávali všetci čudáci, outsideri a rôzni exoti. Volalo sa Open Door. Mohol si tam zadarmo využiť poradenstvo, dostať podporu, vypiť si kávu a hlavne stretnúť ľudí, medzi ktorými si sa cítil dobre. Samozrejme, nechýbali ani cigarety, ktoré sa dali od niekoho vždy "vyžobrať".

Prvýkrát som mal pocit, že niekam patrím. Zrazu môj život začal dávať zmysel.

V tom období som celkom slušne hral na gitare a spolu s niekoľkými kamarátmi sme založili kapelu Basement Dwellers. Názov vznikol podľa toho, že Open Door sídlilo v suteréne kostola.

Bolo to ešte v osemdesiatych rokoch a užili sme si množstvo zábavy hraním coverov Rolling Stones a podobných kapiel.

Neskôr som odišiel študovať na univerzitu do Ottawy, ale alternatívna hudba ma neopustila. V hlavnom meste Kanady som videl množstvo skvelých koncertov a doslova nábožensky som počúval univerzitné rádio CKCU FM.

Vlastne ho počúvam aj teraz, keď píšem tieto riadky. Tak predsa len má internet svoje opodstatnenie.

Keď prišli udalosti roku 1989, mal som dvadsať rokov a sledoval som ich z Ottawy v televízii.

Až do pádu Berlínskeho múru som Československo vnímal ako vzdialenú krajinu z minulosti. Miesto, kam sa pravdepodobne nikdy nedostanem a kam som si ani nevedel predstaviť cestovať.

V roku 1992 som sa sem však s rodinou vybral na krátku dovolenku do Bratislavy a okamžite som si k tejto krajine vytvoril silný vzťah.

O rok neskôr som sa sem presťahoval a začal žiť už v samostatnej Slovenskej republike.

Hoci som počas života niekoľkokrát zo Slovenska odišiel, dnes môžem povedať, že som tu už natrvalo.

JDØS: A ako si sa vlastne dostal k Jablkám?

Flork: To je ďalší príbeh, ktorý sa vlastne začína už v deväťdesiatych rokoch, hoci samotné Jablká existujú len šesť rokov.

Toma EZR som prvýkrát stretol v roku 1996 na internáte Mladá Garda.

V tom čase som učil na Chemickej fakulte STU a ako súčasť pracovných podmienok som dostal izbu na internáte.

Spoznali sme sa v podniku Tenisový klub, ktorý bol v skutočnosti skôr krčmou pre študentov a pedagógov, ktorí tam bývali.

Treba si uvedomiť, že vtedy neexistovalo Wi-Fi a televízia mala len dva programy – STV 1 a STV 2. Niet divu, že jedným z hlavných koníčkov bolo posedávanie pri pive.

Tom bol jedným z mála ľudí, ktorí plynule hovorili po anglicky. Navyše mal dlhé vlasy, čo v polovici deväťdesiatych rokov medzi študentmi rozhodne nebolo bežné.

Hral v kapele a zároveň mal na internátnom rádiu IRŠ Mladá Garda vlastnú reláciu Symfonický večer.

Raz ma pozval ako hosťa a... už som z nej vlastne nikdy neodišiel.

Myslím, že sme ten program robili približne dva roky a bola to veľká zábava.

V tom období som ešte nebol veľký metalista. Alebo presnejšie – nepriťahovala ma tá najtemnejšia stránka metalu. Kapely ako Cannibal Corpse či Cradle of Filth boli vtedy nové a mimoriadne populárne.

Tom však bol tolerantný a nechal ma v relácii púšťať prakticky čokoľvek, čo som chcel. Navyše to bol výborný spôsob, ako si zlepšovať slovenčinu.

Odvtedy sme zostali blízkymi priateľmi.

A tak sa v roku 2020, počas vrcholu covidovej pandémie, keď platili lockdowny a všelijaké obmedzenia, objavil s nápadom, aby som písal recenzie pre blog, ktorý začal budovať začiatkom toho istého roka.

Sedeli sme vtedy v McDonald's v Eurovei a dodnes si pamätám, že vedúca prevádzky mi neuveriteľne pripomínala dievča zo hry "Červená, zelená" v kórejskom seriáli Squid Game.

Myslím, že moja úplne prvá recenzia bola na kapelu Dehydrated.

A práve vtedy sa zrodil Flork.

Vlastne sa to pôvodne písalo Flork! – s výkričníkom. Lenže ten sa časom niekam vytratil alebo naň všetci zabudli.

Tak trochu metafora môjho vlastného života.

(Žartujem.)

JDØS: A odkiaľ sa vlastne vzalo meno Flork!? (Všimni si, že som ti výkričník opäť vrátil.)

Flork!: Aj to má svoj príbeh. Aspoň mne príde celkom vtipný.

Pred mnohými rokmi som bol na stanici Union Station v Toronte. Je to hlavná železničná stanica mesta. Nepamätám si už, či som niekam cestoval alebo si kupoval lístok, ale zrazu som stál uprostred obrovskej haly plnej ľudí, ktorí sa ponáhľali na nástupištia.

Vtom som si všimol zvláštne vyzerajúceho chlapa.

Stál uprostred toho chaosu, široko sa usmieval a podozrivo sa obzeral okolo seba, akoby sa chystal niečo vyviesť.

A zrazu z plných pľúc zakričal:

„Flork!“

Na jednu nezabudnuteľnú sekundu sa celý svet akoby zastavil.

Všetci sa snažili pochopiť, čo to vlastne povedal, prečo to povedal a odkiaľ sa ten výkrik vzal.

Potom sa všetko opäť rozbehlo ďalej.

Úplne ma fascinovalo to, čo som práve videl.

Bola to akási čistá katarzia – potreba vypustiť zo seba energiu presne v tom okamihu a priamo uprostred davu.

Ten muž potom zmizol medzi ľuďmi tak rýchlo, ako sa objavil.

Ja som však vedel, že raz sa mi to slovo bude hodiť.

JDØS: Čo si myslíš o hudbe, ktorú dnes počúvaš?

Flork!: Myslíš tú, o ktorej píšem pre Jablká, alebo hudbu všeobecne?

JDØS: Pokojne oboje.

Flork!: Dobre.

Jablká mi neuveriteľne otvorili oči. Alebo skôr uši. Hoci pri hudbe vždy vnímam aj vizuálnu stránku. Hudbu totiž nielen počuješ, ale zároveň si ju vo svojej hlave predstavuješ. Keď počúvam niečo naozaj dobré, mám pocit, akoby sa mi zostrili všetky zmysly. Platí to dvojnásobne na koncertoch, kde človek nasáva atmosféru klubu aj energiu publika.

Hudba nie je len zvuk. Je to energia. A tá môže byť pozitívna aj negatívna.

Existuje množstvo vecí, ktoré mi lezú na nervy, ale radšej ich nebudem menovať. V takom prípade jednoducho prepnem na niečo iné.

Našťastie je tu aj tá druhá stránka – hudba, ktorá ma nabíja energiou a neustále ma núti objavovať nové veci.

A mimochodom, Jablká nie sú len o metale. Za tie roky som recenzoval množstvo elektroniky, rocku, experimentálnej hudby a všeličoho ďalšieho. Keby nebolo Jabĺk a investície do Spotify, môj život by bol asi podstatne nudnejší.

Ak teda odpoviem na tvoju otázku, musím povedať, že budúcnosť hudobnej scény – na Slovensku aj vo svete – vnímam veľmi optimisticky.

Nikdy by mi nenapadlo, že sa bude robiť taká kvalitná hudba v odľahlých kútoch krajiny, napríklad na východnom Slovensku alebo úplne na severe. Raz som dokonca recenzoval deathmetalovú kapelu z južného Slovenska, ktorá spievala po maďarsky. Aj to bolo veľmi zaujímavé.

Rovnako ma fascinuje, ako neuveriteľne produktívni dnes hudobníci sú. Neustále vydávajú nové single, EP, albumy a pritom neprestávajú koncertovať.

A čo je ešte lepšie – nevzdávajú sa. Aj keď niekto z kapely odíde, založí nový projekt alebo musí viac času venovať rodine či práci, kapela ide ďalej.

Veď všetci raz zostarneme.

O to viac ma teší, keď vidím kapelu, ktorá hrá už dvadsať či tridsať rokov, hoci z pôvodnej zostavy zostal jeden člen, dvaja alebo už dokonca nikto.

Musím tiež povedať, že vďaka Jablkám som objavil množstvo zahraničných kapiel, ku ktorým by som sa inak pravdepodobne nikdy nedostal.

Recenzoval som skupiny z celého sveta – snáď s výnimkou Afriky a Austrálie.

Medzi moje obľúbené patria kapely z Bieloruska, Ukrajiny, Belgicka, Holandska, Česka, Poľska či Francúzska. Dokonca aj jedna výborná kapela z Podnesterska, medzinárodne neuznaného štátu na území Moldavska.

A podobne ako slovenské kapely, aj ony neustále koncertujú a vydávajú novú hudbu.

S viacerými som v kontakte aj cez Instagram. Je to skvelý pocit, keď ti uprostred noci príde správa z opačného konca Európy s jednoduchou otázkou: „Ako sa máš?“

JDØS: Väčšina tvojich recenzií je veľmi pozitívna a povzbudzujúca. Dal si už niekomu aj vyslovene zlú recenziu?

Flork!: (smiech) Asi mám jednoducho povahu človeka, ktorý sa snaží na každom nájsť niečo dobré.

Keď sa mi kapela páči, poviem to otvorene.

Keď nie, nastúpi moja kanadská diplomacia.

Negatívna recenzia môže človeka odradiť a niekedy mu zmeniť život. A to naozaj nechcem mať na svedomí.

Aj keď sa mi album nepáči alebo podľa mňa jednoducho nefunguje, snažím sa nájsť jeho silné stránky a potenciál, namiesto toho, aby som autorovi rozšliapal ambície.

Nazvime to konštruktívnou kritikou.

Keď som bol mladší, plný nadšenia a plánov, veľa ľudí mi hovorilo, že nemám talent. Nepamätám si, že by ma niekto povzbudzoval.

Práve preto som sa vzdal mnohých snov – napríklad hudby alebo písania na plný úväzok.

Dnes viem, že som počúval nesprávnych ľudí. Mal som viac veriť sebe než im.

Viem, že to znie ako klišé, ale pravda je taká, že nie každý znáša kritiku rovnako dobre.

Ani ja nie.

Až časom som sa naučil prijímať ju s väčším pokojom.

Rovnako ako väčšina ľudí som napokon svojím najtvrdším kritikom ja sám. Oveľa radšej budem nadávať na vlastné chyby než na chyby niekoho iného.

Prečo vytvárať vo svete ešte viac pesimizmu a negativity, keď ich je už aj tak dosť?

Radšej niekomu poviem:

„Za snahu máš jednotku. Ale na ďalšom albume by som sa viac sústredil na tieto veci.“

Rovnaký prístup používam aj pri svojich študentoch.

A bol by si prekvapený, ako ďaleko človeka dokáže posunúť obyčajná ľudská láskavosť.

JDØS: Píšeš aj niečo mimo Jabĺk?

Flork!: Och... tejto otázky som sa trochu bál.

Áno aj nie.

Píšem si denník. Veľa.

Pravdupovediac sa k tým zápiskom takmer nikdy nevraciam. Je to skôr forma terapie – zapisujem si myšlienky, nápady a všelijaké hlúposti, aby som na ne časom nezabudol.

Kvôli práci som vydal niekoľko odborných učebníc. Proces ich písania ma veľmi bavil, ale z kreatívneho hľadiska to predsa len nebolo ono.

V hlave nosím asi stovku príbehov a nápadov na knihy. Na papier sa ich dostala len hŕstka a ani jeden z nich nie je dokončený.

Viem, že mi v tomto smere chýba disciplína. Veľmi ľahko sa začnem nudiť alebo ma niečo rozptýli. Je to rovnaké aj s hudbou – v hlave mi už celé roky lietajú riffy a texty, ale nikdy sa nezlepili do jednej hotovej skladby.

Rovnako je to aj s tvorivým písaním. Mám množstvo vecí, ktoré chcem povedať, ktoré by som chcel, aby si ľudia prečítali a možno si ich aj užili. Lenže vždy nakoniec zvíťazí moja prokrastinácia a strach zo zlyhania.

Kedysi som si myslel, že moje psychické problémy – závislosť alebo ADHD – sú pre písanie prekážkou. Dnes však vidím, že mi v mnohom paradoxne pomáhajú, najmä pri písaní hudobných recenzií.

Možno ste si všimli, že moje recenzie majú vždy štyri odseky a ten posledný sa začína vetou:

„A Florkova prognóza?“

Takáto šablóna mi dáva jasný plán. Viem, kde začínam, ale hlavne viem, kde skončím.

Možno by som rovnaký princíp mal začať používať aj pri písaní príbehov alebo skladaní hudby. Verím, že raz sa mi podarí niečo dokončiť.

Som presvedčený, že raz vydám vlastnú poviedku. Alebo nahrám vlastný album.

Byť kritickým poslucháčom je síce fajn, ale oveľa radšej by som bol priamym účastníkom než človekom stojacim bokom a pozorujúcim ostatných. A presne tým hudobný kritik v podstate je.

Musím však povedať, že písanie recenzií je pre mňa skvelým tréningom. Môžem sa hrať s prídavnými menami, metaforami a spôsobmi, ako opísať hudbu.

Takže vlastne aj hudobníci, o ktorých píšem, pomáhajú mne zlepšovať sa ako autorovi.

Preto si myslím, že náš vzťah je obojstranne prospešný.

Vyhrajú všetci.

JDØS: To je veľmi zaujímavá myšlienka. Je príjemné spoznať aj túto tvoju osobnejšiu a ľudskejšiu stránku.

Flork!: Ďakujem.

Veď na začiatku rozhovoru ste sa ma pýtali, či vôbec existujem.

Tak nech sa páči.

JDØS: Spomínal si Spotify. Ako vlastne vyzerá tvoja hudobná knižnica?

Flork!: Je neuveriteľne pestrá.

Posledné dni veľa počúvam americké a britské kapely z psychedelicko-shoegazeovej scény, napríklad Flavor Crystals, The Auras, Magic Castles, Dead Meadow alebo The Koolaid Electric Company.

Formálne ich síce zaraďujú do kategórie 60s revival, ale v skutočnosti ide o moderný rock silne ovplyvnený šesťdesiatymi rokmi.

Majú množstvo chytľavých melódií utopených v poriadnej dávke reverbu.

Veľmi rád mám aj Sigur Rós alebo Radiohead.

V mojej knižnici je však aj veľa hudby z krajín ležiacich východne od nás.

Veľmi ma baví to, čo sa momentálne deje na Ukrajine. Kapely ako Ignea alebo Onuka hrajú z môjho Bluetooth reproduktora naozaj často.

Počúvam aj ukrajinský mainstream – Okean Elzy, Boombox alebo Drevo.

Obrovské množstvo skvelých hudobníkov má aj Bielorusko, hoci sa o nich veľmi nehovorí.

Napríklad Shuma je elektronické duo, ktoré do svojej hudby zapája motívy bieloruského folklóru. V štúdiu sú neuveriteľní a robia fantastickú hudbu.

Alebo Bi-2, kapela pôvodom z Minska, ktorá funguje už od konca osemdesiatych rokov. Dnes je medzinárodná a jej členovia pochádzajú z rôznych krajín.

Majú výborný zvuk a počas rokov zažili aj množstvo kontroverzií.

Minulý rok ich napríklad v Thajsku zatkli za koncertovanie bez pracovného povolenia a hrozilo, že ich deportujú do Ruska, pretože niektorí členovia mali ruské občianstvo.

Nakoniec ich zachránilo, že mali aj bieloruské, austrálske a izraelské pasy, takže skončili v Izraeli.

Neviem, či to bola úplná výhra, ale momentálne koncertujú po Európe, takže to zrejme celé dopadlo dobre.

Čo sa týka tvrdšej hudby, rád počúvam Theatre of Tragedy, Cradle of Filth, Alcest, francúzskych Black Bile alebo amerických Farmer's Wife.

Mám rád aj západoeurópske kapely s punkovými alebo rockovými koreňmi, napríklad Dirty Shades z Francúzska, holandských Dool alebo belgických Wijf.

Počkaj...

Mám dokonca playlist kapiel, na ktorých som vyrastal.

Je tam The Police, U2, Big Country, The Smiths a z tvrdšej hudby napríklad Def Leppard, Ozzy, Ratt, Helix alebo Megadeth.

JDØS: Môžem sa opýtať na tvoj imidž? Na všetkých fotografiách máš slnečné okuliare a respirátor.

Flork!: (smiech) To vzniklo úplnou náhodou.

Počas pandémie som bol raz na prechádzke. Vtedy bolo povinné nosiť respirátor aj vonku.

Mal som na sebe zároveň slnečné okuliare aj respirátor, tak som si urobil selfie.

Keď som si fotku pozrel, uvedomil som si, že vyzerám ako Nash the Slash, legendárny one-man projekt z Toronta.

Bol to skvelý a veľmi svojský muzikant. Presne ten typ zvláštnych osobností, ktoré mám rád. Podobne ako ten chlapík na železničnej stanici, ktorý jedného dňa len tak z plných pľúc zakričal „Flork!“

Fotku som si najprv nastavil na WhatsApp a neskôr aj na sociálne siete.

A nejako sa to jednoducho uchytilo.

JDØS: Posledná otázka. Ako by si jednou odpoveďou zhrnul Florka!?

Flork!: To je ťažké, pretože ja sa zhrnúť veľmi nedám.

Som dosť introvertný človek a moja komfortná zóna hraničí až s precitlivenosťou. Nie som veľmi spoločenský typ. Úprimne povedané, v piatok alebo v sobotu večer si radšej zostanem doma s mačkou, než by som išiel do baru alebo na párty.

To ale neznamená, že som úplný samotár.

Mám rád svoju prácu učiteľa, baví ma rozprávať sa so študentmi a rovnako ma baví komunikovať s kapelami a hudobníkmi, hoci väčšinou len cez správy na Instagrame.

Zdá sa mi však, že vo svete je čoraz viac úpadku a rozkladu a som presvedčený, že veľký podiel na tom majú sociálne siete.

Ľudia sa pomaly menia na zombie. Trpia FOMO syndrómom a zároveň im čoraz viac chýba kritické myslenie.

Svet síce nezmením, ale môžem sa snažiť mať pod kontrolou aspoň vlastné správanie a názory.

To znamená, že sa vedome snažím nikoho zbytočne neuraziť a zároveň nechcem ani ja zbytočne nahnevať iných.

Som otvorený osobnému rozvoju, hoci nemám žiadny konkrétny cieľ ani životnú métu, ktorú by som chcel dosiahnuť. Jednoducho sa učím a zlepšujem pomaly, vlastným tempom.

Moja intelektuálna stránka je výsledkom závislosti od kníh, novín a spravodajstva, ktoré pravidelne sledujem. Nerobím to preto, aby som pôsobil múdro, ale aby som bol pripravený, keď sa ocitnem v debate o dôležitých veciach.

Už nepijem ani nefajčím.

Priznávam však, že občas siahnem po Xanaxe alebo tabletke na spanie.

Denne vypijem tri až štyri kávy.

A mám radšej mačky ako psy.

Psy mám tiež rád, ale s mačkami si jednoducho rozumiem viac.

V skutočnosti som dosť pasívny človek a nepotrebujem byť neustále medzi ľuďmi. Mnohí ma totiž považujú za naivného alebo jednoduchého človeka a majú pocit, že mi musia vysvetľovať život alebo radiť, ako by som mal žiť.

Lenže v skutočnosti som oveľa komplikovanejší a uvedomelejší, než si väčšina ľudí myslí.

Práve preto je pre mnohých náročné byť so mnou dlhšie. Skôr či neskôr totiž zistia, že nemá zmysel snažiť sa ma ovládať alebo meniť.

Možno aj preto mám tak málo priateľov.

Ale nechcem, aby to vyznelo tak, že nenávidím ľudí alebo spoločnosť.

Na svete je stále množstvo brilantných myslí a krásnych duší.

Viem to, pretože ich stretávam prostredníctvom hudobníkov, o ktorých píšem v Jablkách.

JDØS: Pán Flork, ďakujem za tvoj čas a za to, že si nám dovolil nahliadnuť do svojho sveta.

Flork!: Ďakujem aj ja, Jablká.

A Boh žehnaj všetkým, ktorí stále rockujú v slobodnom svete... alebo rockujú za slobodu.

Nikdy sa nemeňte kvôli nikomu.