Otras - Čas Karhať (2024)
by Lord Belial
„Otras mi tieto hrušťatá, už ťažia svoju mamu. Taká som od nich ustatá, konáre sa mi lámu“. „Otrasiem, milá hruštička, keď si tak pri potrebe." „Pamodaj, moja slúžtička, pamodaj šťastia tebe."
Milan Rúfus – Poézia duše
Som doslova zahltený muzikou všetkých (metalových) žánrov rôznorodých kvalít z rôznych kútov sveta, a medzi nimi sa nájdu aj také, ktoré ma oslovia natoľko, že sa s radosťou mne vlastnou unúvam napísať k ním zopár bohu(ne)milých duchaplných riadkov, ilustrujúcich moje nadšenie a oddanosť kovovému hluku. Nedá sa povedať, že by som bol absolútny „a la carte“ maniak a nedal šancu undergroundu, naopak, ak ma niečo fascinuje na súčasnej scéne, tak je to, bez preháňania, epický zážitok z objavenia novej kométy v hmlistej karpatskej kotline. Ale aj tak, ja som už raz taký, že na jeden nový album súčasnej scény si deväť krát pustím overenú klasiku z čias môjho „mládi“, čo, uznávam, nie je fair voči všetkým tým maniakom, ktorý sa snažia v týchto pohnutých časoch presvedčiť starých fotrov, že dobrá hudba sa hrá aj v 21. storočí. Hold, máme svoje staré idoly a nostalgia tiež hrá svoju rolu, tak prečo kurva by som mal riskovať, že sa ku mne dostane niečo OTRASné, bohapustá strata času, darebná paródia, naničhodná márnotratnosť, stelesnená zbytočnosť, predvídateľná neoriginálnosť alebo punková primitívnosť, keď tu máme istoty (fuck off R.F.), navyše overené časom? Ja si to tu chcem užívať (ja sa cítim dobre), nemám čas na odpad, nemám čas na pokus – omyl a už vôbec nemám Čas Karhať. Prečo by som to vôbec robil? No ale takto, teraz budem musieť, lebo nech sa akokoľvek snažím, zase raz prehrávam boj medzi racionálnym uvažovaním a (dobre?) mienenou radou Pána Doktora a namiesto De Mysteriis Dom Sathanas si idem vypočuť nejaký pochybný debut pochybnej kapely z Košíc, zaplať satan len dvadsaťpäť minútový. Toto nejako vydržím a (nevestičky) dobre bude! Iba žeby nebolo.
Tak teda idem do vás! Steliem si na drápavom ostni v nikdy nezhasínajúcom horkom ohni, zbavujem sa posledných štipiek chochmesu a idem napísať sloh o tom, ako si Lord Belial nedal pozor na hubu a dostal ranu rovno do ksichtu. Pekelná rana, dámy a páni! Prišiel čas nie karhať varovným prstom, ale chváliť toto monumentálne punk raw black metalové dielo! Karhať treba tú mizériu, ktorú žijeme a vytvárame, hnilobu do ktorej dosypávame červy, slepotu ktorej pridávame na nevidomosti, pachuť ktorej serieme do tlamy, hluchotu ktorú chceme prekričať fatálnou bezmocnosťou. Len aby nedošlo k omylu, som v polovici druhej fľašky vína! Zbabelci to volajú „krv kristova“, ja tomu hovorím jednoducho – fajne vínko. Navyše, dnes netradične – biele; budem karhať s čistým štítom. Driapem nebesá varovným prstom zmyslov zbavený a obraciam sa chrbtom umierajúcemu antikristu nad bezmenným pomníkom.
Intro? Vynikajúce. Taká ta klasika, že keď raz hrám black metal, tak intro bude (ne)black (ne)metalové a pritom ako by ho jedna blackmetalová mater mala. Čas Karhať? Jedna black metalová báseň! Pôvodná deväťdesiatková, bez zbytočných okrás, zahraná v štýle prvej vlny, ľahko okorenená tanečnou punkovou rytmikou. V bezbožných sálach košického Collossea už čoskoro budem tancovať, keď heavy metalový guru Udo Dirkschneider bude prednášať metalovú históriu v songoch, ktoré preveril čas. Chlapi otrasní určite radi poradia, kde sa treba posilniť pred touto čiernou omšou tak, aby telo aj duša dostali to, čo si zaslúžia? Rozpohybovať telo, dostať ho do tanca pod fontánou krvi, (musí striekať divoko!), oslavujeme smrť, oslavujeme Krysí tanec, nekompromisný black metal, oslavujeme život bez Boha a podobných príšer, v nekonečnom kruhu požierame samých seba – nech! Márne voláte do neba. Márne voláte niekam, kam sa nedá dovolať. Nedovoláš sa ničoty, Ty ničomný ničomník! Krič si koľko chceš, čoskoro stíchneš. Stíchneš v útrobách mesta, čo nevypľuli nič dobré z papule čerta. Nekončiaci tanec! V roklinách pekelných. V jamách bezodných. Za šibenicami tancujúce tiene. Nepíšem recenziu na nejakú tanečnú Žumpu! Píšem o Žumpe akoby vyrvanej z vitríny blackmetalových legiend, písanej na ďalekom severe v časoch minulých. Počujem tu tak trochu starý dobrý DarkThrone, ale aby bolo jasné – decentne. Kópie hádžem do koša, lámem v kolese, Otras nie je kópia! Znie ako niečo, čo som počul súčasne veľakrát a nikdy. Jasne štýlovo zaradený, zaraditeľný, a stále svojský. Čertova potrava, vyplavené zbytky, zabudnuté predsmrtné výkriky, posledný nádych i štipka nádeje. Nádeje, že nech už sme v riti v akej sme, neskončíme v žumpe. Nie v tej, v ktorej skončiť nechceme a už vôbec nie v tej, v ktorej skončiť nesmieme!
Pozvoľna sa k nám hrnú Ikony, piaty klinec do rakvy padlého spasiteľa, nositeľa faloše, úbohej existencie, chabého tela skrytého v tieňoch, kŕmeného vierou chovanou v chlievoch. Zjav hyeny, jazyk hada, pažou hladí tváre nebožtíkov. A bezbožníkov. Aj moju. My sa tu nebudeme klaňať úbohosti visiacej na kríži, nech už „ho“ tam povesil ktokoľvek. My sa tu nebudeme modliť k darebákom, čo chcú meniť naše tváre! A už vôbec nie k tým, čo opovrhujú našimi cnosťami. Nikdy nebudeme rešpektovať tých, čo chcú zmeniť našu identitu! Sme svojbytní, sebavedomí a slobodní, oslobodení od daromných hodnôt, biblických proroctiev a božích prikázaní (všetkých desiatich!); slobodní od odriekania, vzdávania sa hodnôt, cností, nášho presvedčenia. Ikony sú black metalová hymna a ako to u mňa býva dobrým zvykom, nechávam sa uniesť značným rúhaním. Čo iné si zaslúži, ten samozvaný spasiteľ? Zdechni. Na kolená kľakni, popros o odpustenie, Ty kvíliace prasa, britva v svite sa leskne. Osudové znamenie, bolestné zadosťučinenie. Black metal v plnej paráde, a ja len konštatujem, že Otras treba postaviť rovno na piedestál, lebo sa s tým nesrali a nahrali album, ktorým nastavujú zrkadlo celému blackmetalovému panteónu! Dobré žrádlo, ale to stále nie je všetko. Ja som gurmán, k bielemu sa hodí Vraní Vývar, v hrdzavom kotle na žhavom uhli uvarený. Kúpeľ z peria tých, čo chceli lietať, škrabali mená pazúrmi na steny hniezda vystlaného tŕním, zasraného od krvi. Lapať po dychu lapám, snívať o tichu nesnívam. Chcem toto počúvať stále, lebo od začiatku do konca je to nič iné, len veľmi vydarený black metal prvej vlny so slovenskými textami a vlastným punkovým feelingom.
Čo dodať záverom... nech ma Satan premení na prach, ak Otras skončí tam kde začal. Som uveličený ich ľahkosťou, s akou sa dokázali priblížiť majstrom čierneho kovu! Punkovou eleganciou to celé len vyšperkovali. Ich album mi lahodí, znie súčasne moderne aj pôvodne a práve preto ho velebím. Ako hovorí klasik, kiež by sme mali viac takých Otrasov!
No comments:
Post a Comment