There are many things I like about Ignore Yourself, the 2020 release
by the Slovak grunge pop/rock band The Chronic Sleepers. In addition to
the name of the album, I really love the name of the group too. It isn’t
any reflection of their music, since they are far from sounding
lethargic, but rather they know how to incorporate dreamy elements are
heard all throughout the album. And yet the album does have a raw edge
to it as it is full of energy and rocks at a milder tempo. Ignore
Yourself comprises elements of pop, grunge, rock, and heavy doses of raw
emotion, the perfect recipe for a top-notch album that evokes memories
of the 90s here in Slovakia, when grunge was heavily noticed by the
emerging alternative scene. The Flork-man himself remembers this sound
very well from venues like U-Club, which was an amazing hangout under
the castle for young people who liked beer and Doc Martens. These days
the club’s fate is unknown as controversial building project has closed
its doors indefinitely.
Anyways though, back to the band and their cool little album.
Frontman Roman Skupin's vocal delivery and lyrical prowess are amazing
and doubtlessly grunge, which also evoke comparisons to the iconic Kurt
Cobain of Nirvana. But Skupin's raw emotion and authenticity does shine
through in each track, reminiscent of Cobain's ability to connect with
listeners on a deep, emotional level. Don’t get me wrong, Skupin isn’t
trying to copy Cobain, but models his own original style after him as
many singers of grunge music often do (raspy vocals are signature to the
genre). Songs like Don't Look at Me and I Thought I Knew You deliver a
one-two punch of intense energy, with Skupin's impassioned vocals
drawing parallels to the performance and style of the grunge vocalists
who originally came out Seatle, like Chris Cornell, Eddy Vedder, and
Mark Lanagan from the Screaming trees.
What sets The Chronic Sleepers apart from other Slovak punk and
grunge bands is not just its emotional depth and musical diversity, but
the fact that the vocals are sung in English without accent. This is
particularly important for any group who wants to play at an
international level. And so, this seamless language delivery allows the
lyrics to resonate with a global audience, further highlighting the
band's dedication to their craft and their desire to connect with
listeners on a universal level.
But it's not just the vocals that captivate, the star of the show is
the songs themselves. Don't Look at Me kicks off the album with gritty
guitar riffs and an in-your-face attitude. I really like the acoustic
sounds athe beginning of this track. I Thought I Knew You builds up the
energy, channeling raw emotion and introspection. Both this track and
the former set the mood for even more fun ahead. And as I mentioned
early, there is a dreamy element incorporated in their sound that is
hardly nightmarish, but rather quite beautiful and inspiring. Anonymity
introduces atmospheric depth, while I Just Wanna Meet You maintains an
upbeat tempo with its catchy hooks. Oh man, does this track ever
resonate loudly with me as I remember all the loves I could have loved
in my life, secret crushes that always remained secret. I totally dig
the guitar solo here.
Tired of the Sleep keeps the energy alive, and Sonic Sleep takes a
dreamy turn with great riffs and an overall cool melody. Bump to the
Fool stands out as an infectious, high-energy track with a rock-solid
beat, and showcases Skupin's passionate vocals. The bass riff in
Nothing's Wrong, Nothing's Right offers a more introspective side, laden
with a certain vulnerability heard in the lyrics. Sung in Slovak, Sám
si stratil, sám si hľadaj adds a unique cultural flavour to the album,
especially with it’s punk sound. Finally, Let Me Disappear serves as an
enigmatic conclusion, inviting contemplation not just over the this
track, but over the whole album itself.
Ignore Yourself by The Chronic Sleepers is more than just an album
though, it's a grungy-punk journey through the intricate fabric of human
experience, which is beautifully woven by the band through its own
unique creative prowess. The Chronic Sleepers have created a minor sonic
masterpiece that demands attention and appreciation for its raw
emotion, musical diversity, and cultural resonance. I enjoyed listening
to Ignore Yourself immensely and think it‘s a true gem. It offers a
thrilling and memorable listening experience that's both emotionally
resonant and endlessly enjoyable.
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Zdravím šéfko. Volajú ma Mikita. Narodil som sa v Bratislave. Asi trinásť rokov žijem ale v Berlíne v Nemecku. Mám tu rodinu, malú skoro šesťročnú dcérku. Od pandémie hrám na basgitaru v kapele – The Unmarked. Nazvime to street punk s melodickým vokálom a inteligentnými textami. V týchto dňoch sa popri práci ďalej vzdelávam. Zaujíma ma live sound design. Teda plánovanie a nastavovanie veľkých zvukových PA Systémov. To chcem v budúcnosti naplno robiť. Ďalej ma zaujímajú staré basgitary od firmy Greco z Japonska. Medzi sedemdesiatymi a devedesiatymi rokmi vyrábali verné kópie Gibson gitár a basgitár. Dajú sa za dobré peniaze zohnať cez eBay. Trochu som tomu prepadol. Som na nekonečnej púti za ultimátnym basovým tónom. Baví ma moderný zvuk, ale dizajnovo má bavia práve basgitary zo sedemdesiatych rokov. Takže skúšam, experimentujem s modernými snímačmi, šróbujem a sypem do toho peniaze...
V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
Moja prvá kapela vôbec boli Abhorrence z Bratislavy. Po presťahovaní do Prahy som pôsobil vo Flowers For Whores. Neskôr v Berlíne v Men Without God, Fat Mans War Face a Damager. Vždy som ale svojim vnútorným nastavením skôr inklinoval k punku. Veľa punkových kapiel sa mi ale nepáčilo svojou poloprofesionalitou, alebo diletantstvom. Mal som proste inú predstavu o tom ako by to malo byť zahrané. Keď som ešte býval v Prahe, zaskakoval som na pár koncertov v kapele Guided Cradle. Bol to taký Crust / Metal. Tie koncerty boli super a v tej scéne som sa cítil ako doma, napriek tomu, že som bol veľa krát jediný abstinent v klube.
Neskôr som v Berlíne stretol Johna (spev, gitara v The Unmarked). Hral v kapele Berlin Blackouts. Niekoľkokrát som im zvučil koncerty. Keď odišiel z BB, nejakú dobu nehral vôbec na gitare. Až počas pandémie mi jedného dňa napísal, že má bubeníka a majú hotové asi štyri songy. Pýtal sa, či by som neskúsil hrať na basu. Tie songy boli veľmi chytľavé a hneď ma napadlo aké basové linky by sa tam hodili.
Na čom a cez čo hráš/spievaš a ako si spokojný so svojou výbavou?
Hrám na basgitary výhradne vyrobené v Japonsku. Mám proste s nimi dobré skúsenosti. Japonci to proste vedia nastaviť. Už viac ako dvadsať rokov používam Yamahu s aktívnymi snímačmi. Niesom ale spokojný s jej dizajnom. Mám radšej retro klasické dizajny. Bohužiaľ sa jej zatiaľ žiadna iná basgitara zvukovo nevyrovnala. Tak teraz experimentujem už so spomínanými Greco basgitarami. Čo sa týka aparátu, používam odjakživa tranzistorový aparát Fender Bassman. 350W. K tomu dva repráky – 1x15“ a 4x10“ Fender. Rád by som čoskoro prešiel na lampový aparát od Ampeg alebo Hiwatt. Bohužiaľ sa tieto veci cenovo pohybujú medzi 3-4000 Eur. Takže zatiaľ len taký sen alebo povedzme – cieľ do budúcnosti. Čo sa týka pedálov, tie som okresal na iba jeden. A to je Bass Compressor od EBS.
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
Máme vonku EP „Homage To Our Souls“. Je na ňom päť songov a vyšlo to na Nemeckom labeli Stay Sick! Records. Vyšlo to v podobe 10“ Vinyl Platne. Sto kusov v žltej verzii – tú dostať len na našich koncertoch. Sto kusov vyšlo v ružovej verzii – tú dostať len na www.staysickrecords.de a tristo kusov v čiernej verzii. Taktiež dostať na webe Stay Sick a pomaly sa objavuje aj na iných stránkach a v kamenných obchodoch. CD Verzia by mala vyjsť ešte tento mesiac. Inak je to online na streamovacích službách.
EP sme nahrali v trojici. Ja, John (gitara, spev) a Jan (bicie). Jan bol vtedy v kapele len asi šesť týždňov. Mali sme naplánované štúdio. Jeden známy – live zvukár – Johannes Ertl aka Yoschi začal počas Corony študovať hudobnú produkciu. V škole dostal za úlohu nahrať s kapelou, ktorú si sám vyberie, dve pesničky. Čítal som jeho príspevok na Facebooku, že hľadá kapelu na nahrávanie. Slovo dalo slovo, porozumeli sme si a dohodli sme sa, že nahráme spolu celé EP. Nahrali sme to trochu pre dnešnú dobu netradične. Navrhol nám, aby sme nahrali všetko naživo. Malo to inú energiu. V podstate nás zdokumentoval naživo. Nakoniec bol ale problém s gitarovým zvukom, takže sme gitary donahrávali k bicím a k base, ktoré sú naozaj nahrané naživo. Má to iný punc. Po niekoľkých pokusoch som bol s bubeníkom dobre zohraný a začali sme na seba hudobne reagovať pri nahrávaní. Začneš proste v niektorých pasážach improvizovať a skúšať veci, ktoré by ťa pri nahrávaní do počítača vôbec nenapadli. Ako hosťa sme mali Natea Urbana z kapely Soastaphrenas. Naspieval s nami doprovodné vokály a v songu Shake The Crown vystruhol super harmónie v refrénoch.
Zvukovo sa na tom celom ešte podieľal Scot Middleton z Kanady. Hral pôvodne v kapele Cancer Bats. Momentálne sa venuje naplno mixáži a masteringu. O to sa aj nám postaral a sme s výsledkom veľmi spokojní.
Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
Niesom tvorivá sila kapely The Unmarked. Songy píše hlavne John. Snažím sa ale tvoriť basové linky tak, aby basgitara vynikla aj ako samostatný nástroj. Dosť ma ovlivnila kapela Rude Pride a ich basgitarista. Inšpiráciu nájdem ale kdekoľvek. Napríklad basová linka v Shake The Crown ma napadla pri pozeraní dokumentu Sound City – o nahrávaní albumu Foo Fighters. Tá kapela ma príliš nebaví, ale ich basgitarista má dobré nápady.
Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
Textovo mám asi najbližšie k pesničke No Home. Je o tom ako sa cítiš, keď sa odsťahuješ a stratíš kontakt s ľuďmi. Neskôr sa cítiš v tvojej domovskej krajine ako cudzinec, pozabúdaš na ľudí, nespomenieš si na ich tváre,… Téma, ktorú občas v sebe riešim.
Čo sa týka hudby, stojím si za každou jednou pesničkou, ktorú momentálne hráme. Každá má svoje opodstatnenie a dramaturgicky sa hodí do nášho setu.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Ambície keď som pred viac ako dvadsiatimi rokmi začínal neboli v podstate žiadne. Únik z pracovnej reality. Adrenalín zo živého hrania. Proste niečomu sa venovať a niekam sa posúvať. Vtedy sme s Abhorrence chodili hrávať po Slovensku. Najdivokejšie to bolo v Košiciach. Chodili sme tam vlakom a vláčili sme aparáty. Kupovali sme si skupinové lístky. Pozbierali sa ľudia z Bratislavy, vybavila sa skupinová zľava a išlo sa. Spacáky a spali sme u niekoho na podlahe. Ľudia vo vlaku nás museli nenávidieť. Boli sme hluční, vyvádzali sme hovadiny. Prezliekali sme sa do divných kostýmov a sadali sme si k cudzím ľuďom do kupé. Sledovali sme ich reakcie.
Aká je realita teraz? Keď som začal hrať v The Unmarked, mal som asi trojročnú dcérku a bol som doma. Nemohol som kvôli Corone pracovať. Takže kapela bol môj jediný únik z domu na pár hodín. Dosť mi to pomáhalo udržať si čistú hlavu a bola to taká mentálna hygiena pre mňa. Tak to je aj dnes. Chcem mať hobby. Chcem aby moja dcéra videla, že keď sa pre niečo kreatívne rozhodneš, treba ísť za tým. Nejde o peniaze alebo uznanie. Idé o čistú radosť z tvorby, o robenie niečoho zmysluplného. Je jednoduché sa uväzniť v Matrixe Netflixu alebo sociálnych médií. Všetci ich používame. Poďme ale skúsiť na nich tráviť menej času, alebo ich len cielene používať. Koniec koncov, videli sme ako sa vlastne vôbec nedá preniesť energia koncertov do online priestoru. Chýba tam energia. To čo zažiješ v spotenom klube s pár vyvolenými sa nedá pretaviť do sterilného sveta jedničiek a núl.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ?
Príhod je určite veľa. Náš spevák mal zvláštnu priateľku. Nepozdávalo sa jej, že príliš často hrávame koncerty. Raz naňho vyskočila, že prečo jej utajil ten koncert čo máme hrať 29. Augusta. On jej vravel, že to je blbosť, že 29. Augusta nehráme žiadny koncert. Strčila mu do tváre telefón, na ktorom bol náš leták na Pražský koncert s kapelou „29. August“. Trvalo to peknú chvíľku, kým jej to zaplo. No čo už,...už niesu spolu.
Čo chystáš v blízkej budúcnosti?
Odpoviem skôr čo chystáme ako kapela. Tento piatok 15.9. hráme v Prahe v klube 007 spoločne s 29. August. Tam hrá Krivic. Gitarista z Abhorrence. Takže sa po rokoch znovu stretneme na pódiu a obaja sa venujeme punku. Deň potom hráme v Pink Whale v Bratislave. Koncert zastrešuje iniciatíva Slovenská Tepláreň. https://www.slovenskateplaren.sk/ Sme veľmi radi, že môžme túto iniciatívu svojou účasťou podporiť.
Po týchto koncertoch budeme hrať ešte jeden v Lipsku v Nemecku. 14.10. Potom sa trochu odmlčíme. Plán je dopísať novú dosku a natočiť videoklip. Zároveň už bookujeme koncerty na budúci rok.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
Do istej miery áno. Ak sa pýtaš mňa osobne, tak odpoviem áno. Zďaľeka ale niesom tak aktívny ako kedysi. Zaujímam sa o lokálne kapely v Berlíne. Kupujem si ich dosky, podporujem ako sa len dá. Veľakrát ale vyhrá únava po práci a dám prednosť spánku pred koncertom. Alebo radšej strávim deň s dcérkou. Je to pre mňa dôležitejšie. Asi je to aj prirodzené. Keď ma ale nejaká kapela veľmi zaujíma, určite idem na koncert a kúpim si ich dosku alebo tričko. Manželka už len prevracia oči keď zase donesiem domov tričko nejakej kapely. Mám ich stovky a mám väčšiu skriňu na oblečenie ako ona.
Akú emóciu alebo reakciu chceš svojou tvorbou vyvolať ?
Nieje to moja tvorba. Je to naša tvorba. Hlavné kostry pesničiek nosí John. Ale na čom sa určite ako kapela zhodneme je, že chceme písať pozitívne texty. Nechceme negativitu v našich životoch. Chceme dodávať ľuďom skôr nádej, podporu, dobrú náladu. Chceme sa obklopovať pozitívnymi vecami. Ako som spomínal, naša kapela vznikala v pandémii. Bolo to dosť negatívne, neisté obdobie. Chceli sme sa z toho vymaniť. Celkom sa nám to podarilo a verím, že po našich koncertoch odchádzajú ľudia skôr s dobrou náladou a úsmevom na tvári. Nemám osobne nič proti kritickým alebo negatívnym textom. Na svete je dosť zla a určite je treba aj o tom písať. To nech ale robia iní. My chceme ľuďom dodávať nádej.
Snažíš sa v rámci tvorby k niečomu priblížiť alebo naopak sa od niečoho odlíšiť ?
Toto by skôr bola otázka pre Johna. Myslím, že každý jeden z nás ale je ovlivnený tým čo prežíva, témami, ktorými sa zaoberá. Určite aj hudbou, ktorú zrovna počúva. John v textoch zachytáva istú emóciu. Niečo ho emočne ovlivní, snaží sa zachytiť tú náladu a pretaviť to do textu a hudby. Väčšinou nám zahrá nejakú kostru pesničky akusticky. My sa od toho odpichneme, každý pridá do toho to svoje, pomeníme štruktúru a tak nejak sa inšpirujeme navzájom.
A čím sa chceme odlíšiť? Môžno energiou na pódiu. Vidíme často hrať kapely a neveríme im ich prejav. Proste vidíš že hrajú, ale je to také na pol ducha. Ani sa poriadne nezapotia pri hraní. Proste im to až tak neveríš. Snažíme sa to robiť inak. Dávame tomu maximum na pódiu. Prejav musí byť na 110%. Musí to byť uveritelné. Musí z toho sršať energia. Je to kurva punkrock! Musí to byť nahlas. Nemáme žiaden skript o čom budeme hovoriť. To je skôr freestyle. Bavíme sa na pódiu ako keby sme spolu sedeli v dodávke na ceste na koncert a ľudia sú pri tom.
Máš nostalgiu za nejakým retro žánrom alebo dekádou ?
To ani nie. Skôr mám nostalgické spomienky s určitými miestami. Napríklad s klubom 007 v Prahe. Tam som sa vždy cítil ako doma. Po presťahovaní do Berlína som už také miesto nenašiel...
Ktoré dnešné trendy v rámci subkultúr môžeš, a ktoré ti naopak lezú na nervy ?
Kedysi boli koncerty totálna zverina. Stage diving, pogo, mosh. Poslednú dobu sledujem trend, kedy je veľa telefónov vo vzduchu a ľudia si radšej točia koncert na telefón. Na jednu stranu je to aj do istej miery reklama pre nás. A sám som rád keď máme čo zavesiť online. Na druhú stranu my chýba viac interakcie s publikom. To je asi jediné čo ma napadá pri tejto otázke. Asi nesledujem špecifické trendy. Čo ešte lezie na nervy pri počúvaní hudby, je používanie Auto Tune pri u melodických kapiel. Vysamplované bicie a celkovo taká ta moderná clean preprodukovaná hudobná produkcia. Prial by som si viac kapiel, ktoré nahrávajú naživo a nechajú v tých songoch aj pár chýb, ktoré sú pri nahrávaní prirodzené.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
Arogancia, nafúkanosť, rasizmus, homofóbia... je toho veľa. Taktiež sa množia otrasné aférky spojené s obťažovaním, znásilňovaním na koncertoch, alebo po nich v backstage. To je otrasné a pri čítaní príspevkov pod niektorými článkami sa mi zdvíha žalúdok.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Bavia ma klipy kapely Stomper 98 z Nemecka. Baví ma ako sú natočené. Baví ma ich zvuk a textovo je to tiež dobre napísané. Zvukovo ma dosť zaujala kapela Skinsects. Brutálny gitarový zvuk. Myslím, že gitarista použil Diezel Amp.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
29. August. Super kapela.
Motto/obľúbený citát prípadne odkaz na záver.
Veritas Aequitas. Pravda a spravodlivosť. Ďakujem veľmi za priestor. Rob to ďalej. Rob to dobre. Je fajn že podporuješ scénu!!! Príď do Velryby na koncert.
Who are you, what do you do, and what interests you the most these days?
Hi I’m Alex the founder of the band, I play guitar and scream. I am most interested in music in this life, I listen to almost everything, I adore brutal death, doom, sludge, synthwave and trap. I'm a huge horror fan, I love exploitation movies, videogames, I'm very interested in insects, they delight me. In the future, my dream is to write a soundtrack for a video game or a slasher movie.
Which bands have you played in and what instruments did you play?
I played in 5 projects. my first project was noise ambient, I did almost everything there, except my friend did the covers. My second project was cybergrindcore, of which I was the only participant, I did absolutely everything there myself, now it's hard for me to take these projects seriously, it was part of the search for myself. A year ago I played bass in a black metal band, but our paths diverged. I also did a horrorcore trap, but my main project in life is Opium Warlock, it started as a one-man band in 2018, and then in 2020 I found other members and we became a live band.
What equipment/gear do you use and how satisfied are you with it?
I use Orange crush 120, I play right in poweramp, my guitar is Epiphone Sg, I'm satisfied with the guitar sound that I have, I also use a custom distortion pedal that a former guitarist made for me, a couple of delay effects and that's it, I like everything, although of course it always seems that it's possible to make our sound heavier
Tell me about your latest recording - how it was created, and who collaborated on it and how was it received by the fans?
Our last album has not yet been released, it was the longest and most difficult work in my life, this is the first album that I did not make completely myself, the first album with the band, and it was also our first album that was recorded in a professional studio (if you are in Prague and want to record some metal, I highly advise Dödsmürd Studio, this dude is a real pro and knows how to approach musicians), we did all the previous releases ourselves, so this is a very important step for me, finally I have an authentic, live recording that can represent our concert sound. I hope doom metal and sludge fans will appreciate it
What influences you the most in your creative process?
Most of all I am inspired by life and death, life is an amazing thing and you never know when and how it will end, nature is also very inspiring. I am also inspired by the aesthetics of the 70s and 90s, it seems to me that these were stylish times, and of course I am inspired by other musical projects, the zeal of people to create, and to do it not for money, but to feel alive, this is real magic.
Which song and lyrics would you highlight?
Buddha's Dealer is the most important track on the album for me, it was on my last release in 2019 and I think it was the first good track that I composed, we re-recorded it on the new album and with a new sound I think it sounds awesome, I wrote it during a very difficult and depressive period of my life when I had no hope at all and I was at the bottom like never before, I couldn't understand why I live and what I do, I don't even know how to explain it, but this song is very important to me
What were your musical ambitions when you started, and what is the reality now?
When I started, my ambitions were as follows, I wanted to create a psychedelic doom album and put it on the Internet and for at least 10 people to listen to it, for me music is a kind of diary of my life, nothing has changed since then, although more than 10 people listened to us, which I am incredibly glad about
Can you share an interesting story from the life of your band?
The most interesting story that happened to us was when we went to Josefstadt it was a mini version of Brutal Assault after covid. I went there to listen to Belzebong, it's one of my favorite bands and one of those bands that made me start playing doom in the first place. We met them and gave them a grinder in the form of an egg, after their concert I caught the pick of their guitarist, although I was incredibly stoned and drunk, and a year later we had the opportunity to play with them in Prague, it was one of the best days in my life, the day when I realized that I was not doing music in vain, by the way, they had our grinder :)
What do you have planned in the near future?
Our plans for the near future: the release of the album. Right after that, we plan to start writing new material and play wherever we have the opportunity. Now we are a completely new band because all the past members have left, I am the only one who remains. So I hope the new participants will breathe in new ideas and energy
Do you feel like you are part of the local music scene?
Yes, I feel like a part of the local doom scene, doom is unfortunately more dead than alive here, but we have a lot of high-quality death and black metal bands.
What emotion or reaction do you want to evoke with your music?
I think it's subjective, everyone perceives music in their own way, but I personally would like people to be blown away by us.
Do you try to align your creative work with something or differentiate yourself from something else?
Strangely enough, we play very conservative music, everything has been invented by Black Sabbath for a long time, but I'm trying very hard to make our band special, I'm trying to find our atmosphere and our vibe, I think we managed to achieve this on the new album
Do you have nostalgia for any retro genre(s) or decade(s)?
I miss the 2000s, the times when I was a kid and metal was played on TV, it was a great time when I was little, I listened to Korn and Slipknot on MTV, and in general metal seems to have developed for the last time, then there were so many cool bands. Many old-school metalheads will deny it but it was a golden era, it was the last time when metal called a huge number of fans from among "normal" people. I believe that metal will not die, and I very much expect it to return in a new form.
Which current trends within subcultures do you like, and which ones annoy you?
It seems to me that with the advent of the Internet, subcultures as such have mixed and dissolved into each other, I don't even know what to answer this question, personally I don't consider myself to be a subculture, I'm just a dude who makes metal.
What is your personal boundary beyond which you are not willing to accept an artist?
When the creator believes that his point of view is the only true one and tries to propagandize something, in my subjective opinion this is wrong, people should feel art with their rotten soul and draw your own conclusions.
Which sound (studio, album/band), artwork (album cover), and music video impressed you the most recently?
I really liked the Fleshwater band, these guys sound like modern deftones, I missed a similar sound, I found them by chance and it was great. I also really liked the band "Those poor bastards", it's satanic country or something, our new bassist showed me this band, and it was fantastic. The music video that blew my mind is a new Epicardiectomy music video, these dudes are fucking legends of Czech slamming brutal death, their new work looks better and scarier than many horror films I've watched this year and the cover of their new ep looks stylish as fuck to me, I love slamming brutal death like I said.
Music album, book, movie, TV series, computer game, tattoo studio, and beer that you recommend. What is your vice ?
I advise you to listen to the Album of the Negative Slug - Knee-deep in Raw Savage, it's a mixture of sludge and grindcore, very nihilistic and dirty music, the sludge we've been waiting for and deserved. The best book I've read in my life was Victor Hugo's Les miserables, it's a very melancholic, beautiful and cruel story, the best book I've read. The film that I recommend is the original Texas chainsaw massacre of 1974, this is my favorite horror movie, I would also advise you to watch the movie X, this is essentially a tribute to the Texas massacre, shot very stylishly and pays homage to the classics. I think that the best video game that has ever been released is The last Of Us, when I finish it, it caused a storm of emotions in me and made me think, this does not happen so often, especially when it comes to AAA games, which are mainly attractions, this game is art, the highest point of artistic presentation in interactive format, of beer I will recommend Czech classics, this is Branik, the cheapest beer that is here, it tastes like a sludge, cheap and very evil. My main vice is probably Drugs, Sex and Rock’n’Roll.
What is the best recurring event that you look forward to attend ?
Definitely this is a Brutal Assault, this place is like metal Disneyland, it's perfect, I want to die there, and of course I hope that one day I will be able to share the stage with Belzebong again.
Is there anyone on the local (or global) scene with whom you would like to read an interview on Jablka ďaleko od stromu?
Negative Slug from Croatia
Motto/favorite quote or message at the end.
“Never Try”- Charles Bukowski, Thank you so much for your interest in our band, and I can't wait for the release of your compilation, metal will always be alive, subscribe to our social networks, the new album will be very soon and it will be better than everything we did before, Satan bless you.
Right from the get-go, it’s clear that the Zvolen based Demonic-eyed are seasoned musicians and know their way around a recording studio. The opening track Duality has a crisp sound and is played instrumentally with a raw beat. To be honest, I don’t know what to expect so far, it sounds really good, but it’s the following track that makes me do a double-take. Blood like water has amazing instrumentation and riffs, but hearing the vocals for the first time at this point raises my earlobes. Don’t get me wrong, the singer belts it out like a pro, but there is something reminiscent of Motorhead or Venom. No matter, I like what I hear. Odhoďte zbrane (Throw Down Your Weapons) is more of turn towards post-hardcore with elements of thrash and scrap metal. This track, as with all of them on the album, grabs your attention and makes it difficult to let go. You might get what I mean by tracks like Inkvizícia (Inquisition) and Into the depths, compositions that contain raw guitar tones combined with gritty vocals that are delivered with an intense ferocity, painting a vivid picture of a dystopian world. This album is a headbanger’s delight that leaves you craving more.
And if I can go back a moment to the vocals, Luboshio (vocals and guitars) can be described as equal parts commanding and aggressive. So, even though I did feel some comparisons to Lemmy in the track above, in fact, I have to admit that the singer’s vocals are at a completely different level, ranging with spans from guttural growls to piercing screams that perfectly complement the sonic onslaught of the music.
This is a band with a wide range of diversity that proves they are not just a one-trick pony. Songs like Ochranca (Protector) and An Opportunist incorporate melodic, albeit still heavy elements amidst the chaos, demonstrating the band’s ability to craft intense and original hooks and beats. And speaking of hooks (or on this case, being hooked), Feťák (Junkie) seems to delve into a theme of resilience and the never-ending battle against conformity and those who are marginalised by the forces of modern society. This track demonstrates the band’s musical abilities best, as they focus on the precision of their instruments, with each member contributing equally to the controlled chaos and freneticism of their sound.
Demonic-eyed4 is definitely one of those hidden gems that will leave a lasting impression and serve as well as a testament to a thriving hardcore and metal scene from an unexpected corner of the world like Zvolen, Slovakia. The band knows their way around a studio with commendable production that captures a live-energy sound through expert mixing and mastering. Hats off to those who take their work seriously. Grab your earplugs and prepare for a wild ride!
1. Ako došlo k spolupráci so Suicidal Solitude na poslednom albume "Life Goes On"?
Ahoj, předem bych chtěl všechny pozdravit a pochválit tvůj blog, protože podobně laděná záležitost u nás v ČR chybí a to je škoda!
Ale teď k otázce. No k spolupráci došlo těžce “neblackmetalově” a to prostřednictvím domluvy na Instagramu. Před nějakou dobou jsem vydal debutové EP V Dekádách Dekadence a na základě toho mě Suicidal Solitude kontaktovali a po několika měsících je album na světě!!! Škoda, že v tom není více emocí, vražd a vypalování kostelů, jak je v black metalu zvykem, ale dobu nezastavíš, tak někdy něco dobrého vzejde i z toho Instagramu.
2. Boli ste dohodnutí na určitom koncepte - hudobnom, textovom alebo album vznikal spontánne?
No koncept byl dán už samotným spojením, které mi přišlo funkční a zajímavé. Suicidal Solitude je čistá sebevražedná deprese a moje hudba je spíše melancholická a sentimentální. Takže mi přišlo zajímavé ty záchvaty deprese proložit melancholickým rozjímáním. Proto jsme i volili to, že se naše skladby střídají, což tomu pomohlo.
Koncept by mohl znít takto. S Mrakomorem se zasníš nad dávnými vzpomínkami, které odnesl čas a to tě uvrhne do deprese, kde člověka beznadějně roztrhá skladba od Suicidal Solitude!!!
3. Ako si spokojný s výsledkom a aké ohlasy na album si zaznamenal?
Spokojený jsem velmi, jak jsem si album přehrával, tak bych zpětně nějaké změny udělal, ale minimum. Skladby od Suicidal Solitude jsem zařadil do svého playlistu a snad se to líbí i lidem, vyšly na to slušné recenze a hodně lidí to poslouchá i opakovaně, to potěší nejvíce.
4. Ako je DSBM žáner akceptovaný v rámci širšej BM scény a sú tam nejaké prieniky ako spoločné akcie, spolupráce, ...?
To je těžko říct, já ani neumím odpovědět. Protože když jsem s black metálem začínal , tak to bylo před nějakými osmnácti lety. To snad DSBM nebyl ještě ani moc etablovaný jako subžánr black metalu. Já jsem jako inspiraci a vzor měl pozdější alba Burzum, kde mě oslovily pomalejší a depresivnější skladby a když jsem někde na kazetách mezi “věrné” šířil dema, tak jsem svůj styl specifikoval jako black-doom metal. Potom jsem na mnoho let hudby nechal a když mě před nějakou dobou vnitřní pnutí donutilo vzít do ruky kytaru, tak jsem najednou zjistil, že hudba podobná té moji má vlastní subžánr, tak jsem do té škatulky naskočil.
Takže nemám moc přehled, ale párkrát jsem jsem pochytil názor, že DSBM není vlastně ani metal, takže tam bude spíše nějaká rivalita mezi klasickým blackem a pomalejšíma nebo atmosferičtějšíma odnožema, ale mě je to celkem jedno, poslouchám obrovské množství hudby různých žánrů a na kádrování muziky moc nehraju.
5. Kto sú pionieri DSBM v Čechách a na Slovensku ?
Rozhodně projekt Trist!!! Dneska je už bohužel delší dobu neaktivní, ale svého času dosáhnul světového věhlasu. Byl to one-man projekt z Olomouce a měl jsem tu čest být s Tristem i v kontaktu v době, kdy byl aktivní. Dodnes je mi obrovským vzorem a je to rozhodně nejlepší DSBM, který doposud vzniknul. Takže v rámci tohoto žánru máme v ČR silnou tradici!
6. Keby si sa mohol narodiť v minulosti, v ktorej dobe a kým by si chcel byť?
Vždycky mě fascinovalo 19. století, chtěl bych zažít na chvíli ten pocit optimismu a víry v lidský a technologický pokrok, než byl zadupaný do země dvěma světovými válkami.
A kým bych chtěl být? Asi básníkem v 19. století vrcholil romantismus, tak bych chtěl na jeho vlně tvořit. Básně píšu i teď, ale psát ve stejné době jako Byron nebo náš Mácha, tak to bych si nechal líbit, sice bych skončil ve vyhnanství, chudobě nebo s kulkou v hlavě, ale stálo by to za to!!!
7. Čo ťa naposledy nasralo?
Já se naseru docela těžko, ale naposledy to byla vlna horka, člověk se potí a pokud poslouchá metal a chodí v černé, tak se potí ještě více.
8. Posledný videoklip, album hod song, ktorý si si točil nonstop dokola ?
Jak jsem už říkal, tak mám široký záběr hudby, kterou poslouchám, poslední dobou často poslouchám Ramones a jejich skladbu Poison Heart, pohrávám si s myšlenkou coveru a taky poslední dobou dost jedu Johnyho Cashe, Johna Denvera a jiné country. A ano poslouchám i country, kde jinde bych bral inspiraci na ty teskné melodie!!
9. Filmová tvorba - naj horror, komédia a niečo pri čom si poplačem ?
Horror? Tam bych to viděl na Osvícení, skvělý film a ještě lepší knížka. Komedie? Kterýkoliv film od Monty Pythonů i přesto, že některé jejich absurdní skeče už jsou dneska obrazem reality. A doják? Cokoliv, kde přijde k úhoně nějaké zvíře, to na mně funguje nejvíc! Nevadí mi když ve filmu umře 150 lidí, ale jakmile si pes zlomí drápek, tak je zle.
10. Krátke (alebo aj dlhé) komentáre k nasl. hudobnej produkcii (linky dole):
Gotika, tohle můžu! Když jsem začal vnímat rockovou hudbu, tak jsem začínal poslouchat XIII. století a doteď jsem velký fanoušek. Tohle je hodně dobré.
Perfektní námět a dobré změny tempa. Klip taky zajímavý.
V jedné z odpovědí říkám, že mám rád Ramones, takže hodně dobrý!!!!
Zní to skvěle a ten klip je osmdesátkovější, než kdyby byl z osmdesátek!!!
Co napsat? Absolutní kult! Vidět Frantu Štorma prolézat kryptou to člověku zákonitě udělá den.
Skvělá záležitost, mám rád folk a tahle temná variace je úžasná, kdybych uměl lépe čistě zpívat, tak bych klidně něco podobného hrál!
Hodně dobrá alternativa a zajímavý klip, instrumentálně na vysoké úrovni
Perfektní věc, ambientní a synťákové věci jsem chtěl vždycky do hudby zapojit, ale neumím s tím krom kytary a basy je programování bicích můj strop. Klobouk dolů!!
Slyším Sisters of Mercy s krásně uchylným videoklipem, hudebně jsi mi nabídnul samé skvělé věci a tuhle část rozhovoru jsem si užil.
11. Vyraďovačka - koho/čo si vyberáš ako spoločnosť/médium na pustý ostrov a prečo ?
Beatles alebo Rolling Stones?
Rolling Stones! Byla by to větší pařba a John Lennon by mě sral hipísackýma kecama!!
Bathory alebo Venom?
Vždycky Bathory!!! Památce Quorthona jsem věnoval i svou část splitka a moc rád bych se ho na spoustu věcí zeptal. Na pustém ostrově by na to byl čas.
Mayhem alebo Burzum?
Rozhodně Burzum, Varg je prostě Varg. Můžete o něm říkat, že je vrah, nácek, blázen, kriminálník, ale i přesto je to hlavně hudební génius a člověk se zajímavým pohledem na svět. A navíc by u sebe určitě měl sirky, což by se se na pustém ostrově hodilo.
Necrocock alebo Franta Štorm?
Určitě Franta Štorm, Necrocock by mi tam dělal hrozný věci s tělesnými otvory!!!
Robert Eggers alebo Quentin Tarantino?
Těžko říct, Eggers točí Nosferatu, tak bych ho mohl zásobovat radama a s Tarantinem bych pokecal o footfetishi. Obojí je lákavé!
Poe alebo Lovecraft?
Asi Lovecraft i přesto, že jako spisovatele mám raději Poea. Lovecraft byl větší podivín a s těma já rád trávím čas a bývá s nimi větší zábava.
12. Umelecké vyjadrenie ako únik z reality alebo naopak aktívna súčasť a odraz diania v spoločnosti ?
Každé umění by měla být především čistá emoce a pokud v někom ty emoce dokáže vzbudit aktuální dění nebo fiktivní světy, tak je to jedno, umělecké vyjádření by hlavně mělo být opravdové a pokud není tak se to ani nedá nazývat uměním!
13. Majú sa hudobné žánre a subkultúry miešať alebo je lepšia "žánrová čistota" ?
Žánrovou čistotu jsem uznával naposledy, když mi bylo 15, doteď si pamatuju, jak jsem byl pohoršen, když mi jeden z tehdejších idolů z black metalové scény řekl, že poslouchá i třeba starší alba Michaela Jacksona. Teď už ho chápu. Hudba je buď dobrá nebo špatná a žánrová čistota dobrou hudbu automaticky nedělá.
14. V akom momente je už lepšie hudobné remeslo zavesiť na klinec a prenechať miesto mladším ?
Až člověk nebude mít co říct, já třeba nic nenahrál 13 let a až po třinácti letech jsem něco vytvořil, prostě jsem to tak cítil. Jak jsem psal, hudba a black metal zvláště, je čistá emoce, pokud ty emoce chybí, je to o ničem. Člověk by měl přestat dělat hudbu ve chvíli, kdy přestane hudbu dělat srdcem a začne ji dělat hlavou, to je ta práva chvíle, kdy skončit.
Not long ago, the Ukrainian duo Zapaska (Pavlo Nechitaylo and Jana
Shpachynska) played alongside their Slovak counterparts Longital at the
Pink Whale in Bratislava. And as much as I would love to review this
performance, unfortunately I can't. Why? Well, for one thing, I wasn't
there. I kick myself for missing them (both bands actually). Zapaska is
not new to performing in Slovakia, in fact, they have built up a
sizeable audience with fans since performing at the Pohoda festival in
2014. They returned after a long delay to Pohoda again in 2023 and
continuously tour around their home country and Europe. And as the
final days of summer approach, the old Florkster finds himself once
again in the hills of Western Ukraine, spending a week visiting old
friends and making new ones, as well as getting some much needed dental
work.
And as I begin to eat my second helping of vareniki (or perogies as
we call them in English), a feeling of hope and nostalgia overcomes me,
something these days I only experience here, in Ukraine. Perhaps it's
the environment I am immersed in, where the Carpathian hills leave my
adopted home of Slovakia and extend for a brief moment as they curve
south and then east, rising mightily at their final destination in
Transylvania. I think about all the bands I've reviewed since joining
Jablka, with all the tales of witches and demons who dwell in the
Carpathians, and the trees that conceal their secrets. I've always
enjoyed and appreciated the incorporation of folk elements in music,
whether it is black metal or pop or whatever. Today, however, I am
listening to Zapaska, with their 2016 album Pomalu (Step by Step)
playing the duo's blend of dream-pop, jazz and folklore from my
bluetooth speaker.
If you have never listened to Zapaska, I encourage you to do so. They
have a couple previous Ep releases and two full-length album releases
(including Pomalu) since they began around 2009. Pomalu begins with the
title track, a well-thought composition that is simple in nature, but
with intricate instrumentation and delicate vocals. This is such a cool
song, both jazzy and bluesy with Jana's vocals adding touches of beauty
and depth in the refrains. The album maintains a level throughout where
each composition could be considered the best track on the album. Harno
(Beautiful) follows and is full of washes of sound from the keyboards
and pedals with the light acoustic guitar sounds creating a celestial
landscape of birds and flowers, much like here in Zakarpatia.
Zapaska do not employ real drums in their music, but rather a drum
machine and other percussions. And they make this work well as it hardly
sounds electronic, instead just a subtle background beat. All of the
songs are sung in Ukrainian, although they have sung in English in the
past. To be honest, I am not quite sure which language the final track
Generosity is sung in, it may be English, but no matter, it is beautiful
as it is.
Whether Zapaska have plans for a new album release this year or next,
I cannot tell you nor find any information at the moment. But they tour
frequently and 2023 has been a busy year for them and you should be
able to find out from their website where their next perforfance takes
place. For the moment, I am content listening to Pomalu. Songs like
Chuhajstra, Zapytajsia, and Vikna Vidchynyty are catchy and addictive,
receiving frequent clicks of the repeat button. I also need to note that
Pavlo too is an amazing singer (Svarka) and thus their chemistry and
resulting chemical reactions heard in the compositions are more than
magical. Pomalu is sung predominantly by Jana, but I think this is more
because the songs are better suited for her voice and style. Or perhaps
this is just a natural part of the evolution of their sound in general,
either way I like it. The remaining songs of the 10-track album are all
outstanding on their own.
And so, as I look out the window towards the low rolling hills of
Zakarpatia here in Western Ukraine, I can't think of a better balance
going on. The beauty of this music only enhances the beauty of Ukraine
and is full of hope the country and world needs right now. I press the
repeat button once more, but this time from the beginning of Pomalu.
Listening to Zapaska is much like the vareniki I just devoured. I want a
second helping.
Late one night, I stumbled upon this group purely by accident. I was
either looking for a cat video on YouTube or maybe a Tangerine Dream
clip or something citrus, in any case, it was serendipitous that I
landed on this Wales-based duo with their dark and ambient sounds full
of creaky doors and droning backgrounds (like a John Carpenter movie).
The song that I landed on in particular was called Ask Owl, the opening
track to TangerinecaT’s latest album Glass (released in April, 2022).
And, in addition to the ominous 2-note drone one can hear throughout Ask
Owl (sometimes more notes can be heard on other tracks, and this sound
is made from a Western-Ukrainian instrument called a duda, something
like a Scottish bagpipe), listeners will also notice the sounds of
shattered glass, like footsteps on a concrete floor crunching on a
broken bottle or vase. I should also note that the album centres around
the theme of broken glass on a stone floor after the band recorded
Something Broke Inside (which is, by the way, one of the coolest tracks
on this album).
If you read the description of the album on the bandcamp website, you
will learn that the songs are all part of a larger story about a man
named Eugene and his struggles to survive in the world (poverty, mental
health, violence, etc.). He comes from Ukraine and is a survivor of the
Chornobyl disaster. And, from what I can gather, he’s ended up in
several dark places. Moreover, in addition to the eerie sounds of Ask
Owl, where the out-of-tune fiddle paints a picture of a barren forest on
a haunted night, conjuring images of bare branches of trees swaying and
sending shivers up your spine, listeners are told an insightful yet
haunting story of one man’s personal journey to the depths of hell and
back.
Each track seizes my attention, especially the different vocal
harmonisations used. On the second track Anti-Lullaby, Zhenia
Purpurovsky and Runa de Luna (Runa composed this track and is a guest on
this album) unite to create a dark, dark energy that sets the tone for
the rest of the album (Paul Chilton, the other member of TangerinecaT,
sings on this track as well). Yet despite the chilling darkness, there
is an apparent element of beauty that listeners will also perceive. The
music is much more than avant-garde or experimental, it is also
well-rehearsed and crafted, creating an atmosphere of ghoulish ambience
with the sounds of the duda and broken glass present in each track. This
is evident in Mass of the Black Cats and Molfar (which is partially
sung in Zhenia’s native Ukrainian). The latter track introduces the
creaky violin once again, yet the beat of this song is also lively at
moments. My two favourites on Glass are Hereafter (a beautiful
instrumental) and Something Broke Inside (the harmonies are epic here…
And screaming one more time), which is a magnificent tune that
incorporates the full beauty of the group’s sound with Eugene’s
difficult journey and eventual healing (yes, the whole album is
amazingly beautiful, TangerinecaT create colossal beauty out of
darkness). I love the power in this track, especially the sounds of the
duda (or is it a violin?), so full of bleakness and dark, death energy,
but performed ironically with a beat. The album ends perfectly with
Spell, both Paul and Zhenia (especially Zhenia) sending hope to the
listener in their beautiful vocals.
And so, my inability to type an understandable command into the
YouTube search bar was providential. Glass is truly a treasure chest of
original compositions and sounds I have never heard before, and I am
going to keep this duo within my radar for a long time. If you are an
adventurous type, TangerinecaT is worth your attention. Their ability to
transform the listener into the world of a desperate and lost
individual in a world with similar ailments is a mesmerising experience,
one that I myself won’t forget. Glass speaks volumes regarding the
current state of the world with its thought-provoking sounds and lyrics
and should resonate within you for a long time afterwards after
listening to it.
As the warm temperatures return to us here Central Europe, the heat
seems to have a way of infusing its intensity into the punk rock music
scene. And I’m glad for this as punk and its anarchic vibes and messages
are what I need right now, especially with the world being the way it
is these days, with its newfound state of new normal that confuses many
of us to death. And so, with a backdrop of sweltering days and balmy
nights (at least for this Canadian), the rebellious spirit of punk
resonates louder than ever with the August release of Šnečí Med (Snail
Honey) by the Prague-based group, Kurvy Češi (Fucking Czechs).
The album kicks off with Hezky (Nice), a track that immediately
establishes Kurvy Češi's louder-than-life identity. The distorted
guitars and frenetic drumming create an atmosphere of controlled chaos,
while the gritty vocals convey a sense of urgency. This is a
highly-appropriate song to begin with, it’s full of turbulent energy and
gets my blood flowing to a near-dangerous level. I can tell already at
this point that the goal of this album is to push the boundaries of
conventional punk to its limits. As I begin to craft this album review,
I can’t help but embrace the raw energy of the music as it mixes
beautifully with the fervor of a summer that refuses to be ignored.
Let’s just say that I‘m wondrously aware of how stimulated my senses
have become.
Čerti, Plamenya Tvoje Oči (Demons, Flames, and Your Eyes) showcases
the band's ability to blend noise elements with punk roots seamlessly.
Of course, neither the music nor vocals are flawless, otherwise, how
could we call what I’m listening to punk. But the juxtaposition of
dissonance and melody adds depth to the track, creating an immersive
experience that invites listeners to explore the nuances of each layer.
Feťák Bahno (Mud Junkie) follows suit, allowing this track to round off a
trio of standouts at the intial stage of Šnečí Med, delving further
into the realm of experimental soundscapes. In fact, this song really
captivated me, its fiery atmosphere full of cool guitar riffs and vocals
reminding me of sweat-drenched crowds and chaotic mosh pits, a
more-than-necessary catharsis in the form of a primal detox. Gotta love
it.
But the fun doesn‘t stop here. Tracks like Tribalus Nemakačenko Fuchs
(No idea how to translate this) and Ohavné malé ohavné (Nasty Little
Hideous Ones) fully maximize the ever-present cacophonous nature of this
album, and the band knows how to use cacophony as an artistic tool. You
can hear it in the worldviews of Patlal Motal and tones of Magion, as
well as on the other tracks, which are all examples of the band's
outlook and support of social movements in the noise punk genre. These
two tracks alone are some of the wildest your ears will ever be treated
to.
A notable highlight is also the track Šnečí Med. This title track is a
culmination of Kurvy Češi's musical vision. It encapsulates their
mastery of blending aggressive punk instrumentation with unexpected
shifts in dynamics. I totally got off on its raw energy and passion, and
placing it at the end of the album makes you appreciate the
destination, even though the journey getting there was more than amazing
on its own.
And my prognosis? Kurvy Češi deliver an album that not only
challenges conventions, but also demands active engagement. It can
hardly be called background music— it's an experience where listeners
can fully immerse themselves in all of the clever arrangements and sonic
landscapes while taking a joy ride of sorts through the last days of
the hot summer months. Definitely a must-listen-to for any fan of punk
music who loves a band that pushes itself over the limits while all the
time feeling no guilt, just pure pleasure while doing so.
Stangarigel tvorí duo hudobníkov vystupujúcich pod pseudonymami
Lesodiv (gitara, basa, synťák) a Stalagnat (spev, bicie). Pár klikov vo
vyhľadávači a potvrdím si, že cez Lesodiva je Stangarigel prepojený na
zoskupenie domácich BM spolkov so zvučnými menami, ktorým sa v poslednej
dekáde podarilo zaznamenať výrazné úspechy hlavne v zahraničí, ale
samozrejme aj doma napriek tomu, že v podobných prípadoch často platí
staré známe „doma nikto nie je prorokom“. Áno jedná sa o kapely
Malokarpatan, Krolok a Remmirath.
Trojskladbové EP Metafyzika barbarstva je druhým počinom nadväzujúcim
na minuloročný album Na severe srdca. Materiál o dĺžke niečo vyše 20
minút vyšiel v júli 2023 na belgickom labeli Medieval Prophecy Records v
štyroch rôznych edíciách – 2 rôzne vinyly, kazeta (mimochodom už
vypredaná) a CD.
Prvá skladba skladba Modré kryštalické sály začína dramatickým
slákovým introm, ktoré skvele navodzuje atmosféru Jakubiskom šmrncnutého
stredovekého hororu. Intro sa pretaví do rýchlejšieho blacku so zvukom
založeným na nahallovaných gitarách a riffoch hraných unisono so synth
podkladmi čo ako celok vytvára epický dojem skladby. Vokály a bicie
používajú tiež hall a celkový zvuk tým pádom naberá echo (𝔱𝔞𝔧𝔬𝔪𝔫ý𝔠𝔥 𝔷á𝔨𝔲𝔱í 𝔷𝔞𝔡𝔶𝔪𝔢𝔫𝔢𝔧 𝔱𝔪𝔞𝔳𝔢𝔧 𝔧𝔞𝔰𝔨𝔶𝔫𝔢 𝔬ž𝔦𝔞𝔯𝔢𝔫𝔢𝔧 𝔩𝔢𝔫 𝔣𝔞𝔨ľ𝔞𝔪𝔦 𝔭𝔯𝔦𝔪𝔦𝔱í𝔳𝔫𝔶𝔠𝔥 𝔟𝔞𝔯𝔟𝔞𝔯𝔬𝔳 𝔨𝔩𝔞ň𝔞𝔧ú𝔠𝔦𝔠𝔥 𝔰𝔞 𝔰𝔳𝔬𝔧í𝔪 𝔭𝔬𝔥𝔞𝔫𝔰𝔨ý𝔪 𝔪𝔬𝔡𝔩á𝔪). Štruktúra sklaby
strieda rýchle tempá, trioly a strednotempový „bumčvach“, aby v strede
vyústila do atmosférického rituálneho intermezza. Záver patrí zbesilému
opakovaniu dvoch monotónnych motívov, ktoré utvrdzujú
pohansko-primitívny feeling. Jazda preludov decembrovým nebom je druhou
skladbou a je to úlet do čistej atmošky. Jednoduchý klávesový motív so
samplami vetra, zvončekov a trúb mi z nejakého dôvodu evokuje retro 80’s
náladu – povedal by som, že je to viac retro-synthwave než dungeon
synth, alebo povedané filmovými referenciami, je to viac Turbo Kid než
Barbar Conan. Záverečnú skladbu Metafyzika barbarstva otvára krásna
akustická vyhrávka, opäť navodenie atmosféry a stredovek ako z praku.
Následuje epický riff a-la nórski pohania Hades (predtým než sa
premenovali na Hades Almighty) a pokračovanie skladby s využitím prvkov
spomenutých už pri prvej skladbe. Dôrazný rytmus, istá dávka
monotónnosti vyplývajúca z repetície motívov a zároveň povznášajúco
oslavný ústredný riff. V strede skladby opäť retro-synthwave pasáž, po
ktorej nastúpi zbesilé finále.
Asi sa nedá nevšimnúť, že toto EP ma vyslovene bavilo, čo by som však
na záver rád vyzdvihol je kombinácia atmosféry (zvuk, štruktúra
skladieb, spev) a melódií tvorených gitarou alebo synťákmi, tzv.
„riffing“. Myslím, že chalani našli šablonu, v ktorej vedia na maximum
uplatniť svoje inštrumentálne a kompozičné schopnosti a k tomu sa nedá
povedať nič iné než „Well done“.
I. Čo bolo vašou inšpiráciou pri tvorbe posledného EP "stres", ktoré
vyšlo ako 7" u labelov Stoned to Death / High Forehead press ?
Kočo: Celkom dosť sme počúvali Muníciu, Skládku a po ceste z koncertov Devín.
Justin:
Pri ostatnych projektoch mavam konkretnejsiu predstavu o hudbe a
konkretnejsie inspiracie. Pri ahoj nikdy nevies co vznikne, riffy
prinesene na skusku vzdy dopadnu uplne inak. Takze len nieco podvedome,
na predstavy a inspiracie som tuto zanevrel
R: To uz ja ani nepamatam, niektore tie songy vznikli pred tromi rokmi.
Alica: určite za veľa môže Skládka ale aj život sám (teda čo sa textov týka)
II. Absolvovali ste nedávno turné s kapelou Vole - kde všade ste boli a čo všetko ste zažili?
Kočo:
Nebolo to tak úplne s Vole ale pár spoločných dní sme si spolu užili.
Bola to naša prvá tour čo trvala viac než víkend a bola aj mimo čiech a
slovenska. Celé sa to udialo hlavne vďaka partii z holandského DIY
festu, kde nás zavolali už minulé leto a aby sme sa tam dostali
potrebovali sme vyplniť cestu tam a späť. Medzitým nás ešte zavolali na
Please don't cry fest do Krakova týždeň predtým a tak sa trasa v
podstate definovala sama. Začali sme doma v kubíku, potom nasledoval
Martin, Krakov, Olomouc, Praha, Plzeň, Mannheim, Lille, Nijmegen, Linz a
Viedeň. S partiou z Vole sme šli spolu od Prahy, potom sa oddelili
keď sme hrali v Lille a oni chvíľu od nás v Bruseli, zase sme sa našli
na DIY feste a po víkende sme dali ešte pokus o camping v nemeckých
lesoch ale celú noc sme prekecali v aute keďže pršalo jak nikdy haha. Pozažívali
sme toho fakt mega veľa - všade plno lásky a vegánskeho jedla. Možno sa
raz hecneme a vydáme nejaký zin alebo cestopis z tour. To by sme ale
museli poriadne zaloviť v pamäti a fotkách v mobiloch.
Justin :
Tak dajak. Paradoxne bol najprijemnejsi zazitok mozno cigaretkovy hotbox
v dodavke. Alebo ich soundcheck v Nijmegene ktory som si nahral a raz
mozno skonci na youtube. SMOKING BEERS. ale pri vole vzdy vznika velmi
specialna a intenzivna atmosfera takze vsetko bolo super a siel by som s
nimi na vylet znova
R: Mali sme tour, aj vole mali tour a mali
sme par koncertov spolu (Plzen, Mannheim, DIY fest). Zazili sme vsetky
tie veci po ktorych rozmyslas ci sa oplati este ist naspat.
Alica: nemám čo viac dodať. veľa lásky, veľa sĺz od šťastia
III. Aké máte plány na leto?
Kočo:
Chceli sme trochu pokojnejšie leto ako minulý rok. V podstate počas
leta máme len nejaké 3 koncerty. Brno, Praha a Košice. Inak kľud,
pojdeme na nejaké srdcové festivaly a skúsime si oddýchnuť.
Justin:
Koco myslim zabudol na nejake koncerty a na tie kam nas este pozyvaju
:D Chcel by som trochu klud, posledny polrok bol fakt velmi stresovy a
vsetko co si teraz prajem je aby napatia opadli.
R: fluff & ffud, a potom par koncertov kde hrame….inak iba kupanie, grilovanie, vylety a kamaratenie
Alica: keď zapadne slnko mám sa väčšinou dobre, inak sa potím
2. Kde v Trnave majú najlepšiu čokoládovú zmrzku?
Kočo: Odkedy kamoška zavrela Gio som v trnave zmrzlinu nemal. Sem tam si kúpim vegan magnum keď majú v jednote v zľave
R: Uz jedine v kauflande vegan korneta
Alica: čokoládovej zmrzke moc nefandím
3. Is blekmetal dead?
Kočo: myslím že ne ešte
Justin: no neviem, malo horia kostoly. naco su nam warpainty
R: Este Svidnik to drzi
Alica: neviem ale určite mi to je jedno
4. V akom veku človeka končí budúcnosť?
Kočo: asi keď sa o ňu začne zaujímať. Pre mladých ľudí (aj ja sa ešte radím medzi) to je fakt nahovno situácia keď si uvedomíš, ako veľmi to tu ide do riti. Že nás ten voľný trh asi teda nezachráni, krajná pravica v uliciach aj v parlamente tiež nesľubuje nič pekné a prvom rade klimatická kríza čo už prebieha. ach boha
Justin: bodaj by koncila
R:
Alica: asi hneď ako sa narodí
5. Čo je lepšie mať nabrúsené - jazyk alebo nôž?
Kočo: Nôž do stehna náckovi bude bolieť asi viac než nadávka.
Justin: Ked ma nacek v parlamente/na facebooku nabruseny jazyk, brusi nackom v uliciach aj noze
R:
Alica: rozhodne nožík
6. Z čoho ťa momentálne najviac napína?
Kočo: hmm neviem asi keď pozerám na policajné násilie a nejaké ezo-konšpirační zachráncovia sveta čo veria vo svoju jedinečnosť
Justin: z homofobie a sexizmu
Alica: momentálne zo seba asi najviac
7. Zvíťazí pravda a láska nad lžou a nenávisťou?
Kočo: ''’...pravda zvíťazí.'' - jak povedal Maťo Ďurinda v ľanovej košeli a tigrovaných nohaviciach
