By Lord Belial
Krajem svejch snů vlčice běží
vzpomínky dávnejch dnů a už jen tiše leží
sebe se ptá proč sil jí ubývá
to se jí zdá, smrt v těle nosívá
(Kryptor – Vlčí vdova)
„Z diaľky sa vynára tajomná postava, vetchý starec dobrosrdečne máva polorozpadnutým veslom, nezadržateľne sa blíži. Je možné, že je to on? Je možné, že máva na mňa? Moja duša ešte žije! Ešte nenastal môj čas. Ešte nemôžem nasadnúť na jeho čln. Ešte nemôžem odplávať do krajiny tieňov. Ešte je priskoro. Stále na mňa máva. Nemôže to byť on. Je búrlivá noc, tá prináša smrť, všetko zahubí. Sedím v jeho člne. Bol to on. Cháron. Už odplávame do temného podsvetia kam patria duše mŕtvych. Hlboká je rieka Styx!“
Rok 1988 je pre mňa významný tým, že obludný totalitný režim už definitívne strácal na sile a smeroval k očakávanému koncu, ktorý o rok skutočne nastal; a z hudobného hľadiska nahraním jedného výnimočného dema, ktoré ma ani po viac ako tridsiatich piatich rokoch neprestalo fascinovať svojou nespútanou energiou, živočíšnosťou a celkovým feelingom. Dovtedy som nič podobné nepočul! Sadistic thrash metal, ako sami nazvali svoj štýl, Vice and Virtue resp. Neřest a Cnost vydali pražskí Kryptor len 1 rok od svojho vzniku a bola to prelomová vec. Rozhodol som sa zaspomínať si naň, ako aj na vtedajšiu dobu tak, ako si na to pamätám.
Demo otvára Cháron, thrash metalová mastenica s temným textom, pojednávajúcim o prievozníkovi mŕtvych duší do podsvetia cez rieku Styx (v gréckej mytológií Acheron). Song, aký by sa nestratil na žiadnom pure blackovom albume (a že to nie je jediný text z tohto súdka. Jednoducho sadistic thrash!). Obrovský nával energie, ukričaný vokál, temná atmosféra. Netreba tam hľadať žiadnu technickú virtuozitu ani krištáľovo čistý zvuk, pretože tam nemajú čo hľadať. Surová nespútanosť je poznávacie znamenie tohto opusu.
Pohraničné oblasti vždy mali svoje špecifiká. Dívali sme sa na majestátne Tri Koruny, mali sme ich na dosah. Odjakživa boli symbolom Pienin, nášho rodného kraja. Krásneho kraja, ktorým tiekol Dunajec, čistá rieka, vraj najčistejšia v strednej Európe, plná rýb, obchodná spojnica s ďalekým Baltom, stáročia nositeľka života a nádeje. Vtedy to bola mantra. Náš breh, ich breh. Naša strana, ich strana. Rozdelené rodiny, rozdelené priateľstva, rozdelené bratstvá, rozdelená kultúra, rozdelená spoločná história, žiadna budúcnosť. Prechádzať sa prielomom Dunajca, vidieť tie tri skaly, dívať sa na Sokolicu, tak blízke a predsa tak vzdialené. Režim nedovolil voľne prejsť na druhú stranu, niečo čo je dnes tak prirodzené, že sa nad tým ani nepozastavujeme. Našťastie už o rok Cháron previezol boľševika do večného zabudnutia.
Smrť, tá sa nikam neponáhľa, vždy prichádza pokojne, počká si. Rýchlosť je symbol nášho života! (a to sa stále píše rok 1988. Koľkonásobne sme odvtedy zrýchlili??!!). Sme otroci času, zvíťazí ten kto je rýchlejší. Ženieme sa, často ani nevieme kam, uniká podstata bytia a žitia. To je zlé na tejto dobe, ale sami si ju takú vytvárame. Druhý song Rychlost vítezí je zdvihnutý varovný prst. Tvrdý rock´n´roll s chytľavým refrénom, heavy sólom a textom, nad ktorým sa rozhodne oplatí zamyslieť.
Celkovo to boli časy, kedy málo muziky prinášalo veľa nadšenia. Originál albumy sa dali zohnať horko-ťažko, ak vôbec, u nás doma boli prevažne kópie. Nebolo ich veľa a hrali dookola. Počúvali sa celé albumy, žiadne best off. Iron Maiden, Metallica, Accept a Helloween hrali prím, ako aj Judas Priest, Saxon, Motley Crue, Running Wild. A samozrejme Manowar. Až po Kryptor a ich debutovom deme Neřest a Cnost som začal spoznávať tvrdšie thrashové bandy Kreator, Sodom, Destruction, Slayer. A neskôr Death, Samael, Sadness, Beherit, Pestilence ... to už ale boli ranné deväťdesiate roky a okrem čerstvého vzduchu nad Karpatmi aj Pieninami sa menilo v podstate všetko.
A tak sa pojebte, s tými vašimi rečami o slobode! Pojebte sa so všetkými tými vašimi klamstvami! Fuck off Nazi Schweine! V tretej piesni Fuck Off sa s tým Kryptor neserie a nahlas vykričí, čo si o tom myslí. Ja ich ale musím doplniť: fuck off červené prasce! Ten song má netradičné intro, inak je to nádherný osemdesiatkový thrash so stále aktuálnou tematikou.
Apropo, keď som v 1989 v piatej triede refrén „fuck off and die“, tak som z tých štyroch slov nerozumel ani len tomu „and“. Ako povedal klasik, Heavy metal si nevyberá!
Ľudia v úžase ustrnú a zabudnú dopovedať modlitbu. Pred oltárom leží kňaz v krvi, kríž je rozlámaný. Denné svetlo pomaly odchádza a svieca života vyhasína. Obopína nás tma so splnom, oko démona sa v nej ukrýva. Satan! Proroctví satanovo je čistokrvný, hudobne aj tematický black metalový skvost! Naplnilo sa pradávne proroctvo, lebo posvätná prísaha bola porušená. Rozhoreli sa nočné ohne, rituál môže začať. Naše hriechy vyvolali peklo, a to peklo je naše vyslobodenie! Satanová ríša je novou jasnou hviezdou, očistená v plameňoch je teraz našou spásou. Krv splodila krv, čo nám priniesla spasenie, satanovo znamenie, šesť šesť šesť! Pípa to tam reve na plné hrdlo a ja to revem s ním. Veľmi temný song, mimoriadne inšpiratívny, a hoci ma tradičný heavy metal nikdy neprestal napĺňať, toto definitívne mení môj hudobný vkus.
Niekedy v septembri 1989 bruder z opušťáku priniesol tričko Helloween – Keeper of the Seven Keys. Kde ho zohnal, ani pán Boh, ktorý nie je, nevie. Hoci to bola veľkosť pre dospelého metalistu, ja, vtedy desaťročný chalan, som si ho obliekol do školy. Ako hlási Kryptor v jednej z piesni – to sa nemalo stať! Domov – prezliecť. O tri mesiaci to už našťastie všetci mali na háku.
„Nocou sa nesie kruté kvílenie, žena s kosou splnila svoje poslanie. Žena, čo smrť v rukách nosí. Nocou sa zakrádajú vlkolaci, nad mŕtvolami krúžia supi, vlčia vdova spieva pieseň smrti.“ Ak existuje definícia thrash metalu, tak práve piaty song Vlčí vdova je to čo tento žáner charakterizuje v najlepšom svetle. Okrem tradične svižného thrashového refrénu je tu perfektne zakomponované metalové intermezzo a chytľavý refrén, ktorý mi nikto nevymaže z hlavy. Vlčí vdova píseň smrti spíva! Aj teraz, pomaly na staré kolená, sa pri tom dokážem totálne odviazať.
„Keď do prázdnych očných jamiek padá deň a páli, no slzy už nimi netiekli. Šialené výjavy horiacich, prízrak alebo skutočnosť, kto toto posúdi keď si len bezvýznamný, odpísaný, päťdesiaty v rade, čakajúci na porážku, masaker, na istú smrť, totalitárne odsúdenie. Žena bez hlasu padla na zem udusená. Šialený dupot slepca, čo kvílil a padal z nôh ako porazená ovca, tupý pád, nôž lovca. „Tento už je spasený?“ šepkajúc v tme; „kedy príde rad na mňa?“ Ani neviem že ma vezú k jame, čerstvo vykopanej, napínam sluch, počúvam prvú ranu, obeť padá do jamy, prvé obete toho zverstva, kedy to príde na mňa? Počítam živých aj mŕtvych, nepoznám predsudky, som Päťdesiaty v Rade! Nemusím nič vidieť, stačí počuť; zablýskanie slnka na čepeli – to strašné svetlo stále ma bolí! Cez blesky i svitania som prelial ohnivé slzy, cítim ich, s vytím mučených sa spieklo v otrasné šialenstvo, v desivé peklo“. Krásny epos, ktorý odsudzuje totalitné praktiky a ich fatálne následky; nie je dôležité, ktorý si v rade, ak si neželaný, ak si označený vyvrheľ, ak si ten ktorého si systém neželá, ak si na nesprávnej strane, budeš otrokom odpornej moci, ďalšou obeťou hnusného systému. Budeš päťdesiaty v rade a prvý na odstrel.
Marquis De Sade sa narodil 2. júna 1740 v paláci Condé vo francúzskom Paríži. Pochádzal zo starobylého šľachtického rodu, vďaka čomu vyrastal v bohatstve a prepychu. Už ako štvorročné dieťa sa údajne vyznačoval veľmi svojráznou a neústupnou povahou, preto bol poslaný na prevýchovu k svojmu prísnemu strýkovi. Študoval na parížskom jezuitskom lýceu a neskôr na vojenskej škole vo Versailles. Mladý šľachtic sa zúčastnil aj sedemročnej vojny (1756-1763), ale hneď po jej skončení z armády odišiel. Pri vojsku si osvojil spôsoby, ktoré prináležali jeho stavu. Arogantný, panovačný a túžiaci po prepychu, trávil čas pri hazardných hrách, venoval sa výstrednostiam a hýreniu. V roku 1763 sa pre peniaze oženil s Renée-Pélagie de Montreuilovou, dcérou bohatého sudcu, s ktorou mal tri deti. V roku 1772 bol za týranie prostitútok uväznený a odsúdený na smrť, dostal však milosť. O päť rokov neskôr ho znova odsúdili na trest smrti za pokus o otrávenie, ale jeho žene sa podarilo obnoviť súdny proces a trest smrti zrušiť. Dlhý čas vo väzení si de Sade krátil písaním svojich diel charakteristických perverzitou, všemožnými neresťami a násilím. Známe sú najmä jeho knihy 120 dní Sodomy (1785), Julietta (1797), Justína (1787) alebo Tajná história Izabely Bavorskej (1814). Jeho diela však obsahovali tiež filozofické súvislosti, ktoré v tej dobe predstavovali protiklad k sentimentálnej citovosti a cnostiam vyzdvihovaným francúzskym filozofom a spisovateľom Jean-Jacquesom Rousseauom. De Sade vyjadroval absolútnu revoltu človeka proti akejkoľvek neslobode a útlaku. Značnú časť jeho kníh i rukopisov zničil jeho najstarší syn.
„Tu vládnem so svojou krutosťou a nikto sa nedozvie o moje zvrhlosti. Vidina krvi mi spôsobuje orgazmus, vyhľadávam perverznosť, mučenie a sadizmus. Som Markíz de Sade, mám rád mučenie, pleskot biča, krvavé rany, volania o pomoc obetí zvíjajúcich sa v bolestiach. Som Markíz de Sade, mučím a týram rád; chcem vidieť ako trpia a počuť ako kričia, ticho ich sledovať, ich život si brať. Tvoje utrpenie je mojou rozkošou, vôňa tvojej krvi ma vzrušuje, telo sa mi slasťou chveje, rozkoš ma unáša, vnútri ma hreje. Bola si tak mladá, krásna a nevinná, a teraz Tvoj život pomaly zhasína.“ Siedmi zárez, siedma nesmrteľná klasika, povinná jazda a v tomto prípade doslova a dopísmena sadistic thrash metal po hudobnej aj textovej stránke. Perfektne znie naživo! Už mi to chýba ... .
Demo Neřest a Cnost je skvostne zakončené nádhernou inštrumentálkou Osudove Pouto, ale ešte predtým je čas na ďalší nesmrteľný song. „Toto sa nemalo stať! Pochovali ma do svätej krypty. Áno, bol som kňaz a kázal som tým, čo vo mňa verili. Ale ja som posol temnôt, som uhlík tlejúci v ohni, oslnil som ľudský zrak. Zapredal som Ti dušu, aby som mal zlaté kočiare a priestor pre kúzla.“ Né, To se nemělo stát! To mi delat neměli! Opus diabolicus pražskej legendy, blackmetalový nádych thrashmetalovej legendy, československá odpoveď na všetky tie výzvy vtedajšej doby.
Často na tu dobu spomínam. Všetko vtedy bolo iné, nie len muzika. Už len spôsob, ako sme sa k hudbe dostali. Aká bola nedostupná. Ako sme si ju vážili. Nejaký balast nehrozil, kto by to vydal, kto by to šíril, kto by to počúval? Akýkoľvek album sme počúvali zásadne celý od začiatku do konca, na kazetách, kde sa veľmi zložito hľadala konkrétna pieseň a ktorú občas „požulo“ a nastal nezvratný koniec. Takto neslávne skončila TDK s albumami Kreator – Pleasure to Kill a Sodom – Agent Orange v našej Aiwe skôr, ako som si dokázal uvedomiť ich svetovú extratriedu. Samozrejme, neskôr som sa k obom albumom vrátil a dodnes ich považujem za prevratné. Rovnako ako za prevratné považujem Neřest a Cnost od Kryptor.
No comments:
Post a Comment