#297 Spleen XXX // Coldwave // Isthmaël // 28.1.2026

                                                            /// slovenská verzia nižšie ///   

1. Who are you, what do you do, and what’s keeping you most interested these days?

Hi everybody, my name is Isthmaël Baudry  I'm singer in Spleen XXX,  in Love in cage (synth wave band), composer in Morphoex (experimental synthetic solo  project), I'm photographer and I'm director.

Spleen XXX is  a cold wave /post punk band.... I come from Rouen in Normandy (France). We released a second Spleen XXX album (on vinyl and cd) "Agony of a Shadow"on the French label Meidosem Records, which has recorded bands such as Martin Dupont, Guerre Froide, Collection d'Arnell Andréa... We are preparing a french Tour for September 2026.... And maybe an European tour...


2. The name Spleen XXX inevitably evokes Baudelaire’s Le Spleen de Paris (1869), with its themes of melancholy, alienation, and the urge to escape boredom and modern life. How do these ideas resonate with you in today’s France, and what kind of connection do you feel to Baudelaire 150 years later?

It is a good question… Spleen XXX is a reference about Spleen and ideal. Baudelaire is timeless by his poems and writings. He was also an art critic. He remains today, along with Arthur Rimbaud, one of the most influential French poets. However, the themes Baudelaire explored are darker and more mysterious. Our society is dark and selfish.  I like the representation of darkness…I love the mystery….I love the symbolism poetry…. Poetry is always contemporary with our society.

.

3. Do you think Baudelaire’s figure of the flâneur would find inspiration in today’s Parisian banlieues triste?

Of course, the concrete is poetic and inspiring…. It is just an other reality…. The poor suburbs are very inspiring... The Parisian suburbans are also painted by the medias like very violent and sad... But it is not reality... It is more complex…. Don’t forget, there are too many wealthy suburbs of Paris like Auteuil, Boulogne, Neuilly…. We don’t live in the Parisian suburbans... But we live with the minorities without problems…


4. Do you think escapism, melancholy, and boredom can act as triggers for creativity? Which element in that mix is the most important — and which one might be missing?

I read a lot of Philip K. Dick novels, which suggest that there are multiple realities... I live in an other reality to escape at this real world which is very oppressing... Trump, poutine…. I can’t imagine the repression of  Iranian people killed by the militia…. to get back to your question I am constantly searching for somewhere else to escape reality, so I am constantly creating texts, images, and videos. For me creativity, boredom and escapism are inseparable… all intrinsically linked. They are the driving forces of creation.


5. Why do you feel coldwave and goth are such natural vessels for these ideas? Have you ever imagined another genre that might express the same emotions equally well?

The post-punk  a perfect  music  to explain , to exprim any  romantic and depressing feelings. It’s not a simple question.. I cannot be neutral…. Because I listen this music since for my adolescence...

6. Spleen XXX comes from Rouen, an important medieval town in northwest France. How does it differ from Paris, and what particular flavor of melancholy or sadness do you feel is characteristic of this region?

Yes, exactly this a medieval city... It was in this city that Joan of Arc died burned at the stake. The city is divided in two by the Seine River. A rich, medieval right bank and a poorer left bank with concrete buildings; it's on this left bank where I live lol ! But from the description, one might think it's Bratislava lol !

Rouen is the capital of Normandy. It's the epicenter of Norman underground culture. Sordide Sentimental is an industrial cult  label that originated in Rouen signed  the bands like Joy Division, Throbbing Gristle, Tuxedomoon, Psychic TV

with the original sleeves with a special format ans artwork to discover and watch on internet.. It is magnificent... The School of Fine Arts helps to revitalize this artistic scene... But the culture remains marginal and is mainly expressed in Rouen's cellars. It rains a lot here, it's often grey, (the grey sky because it is the pollution) it's already a bit like England. LOL

Paris is different, it's more luxurious, many parties many  underground and cultural places…. Paris is really cool, but you have to be rich and wealthy…. If you're poor, live in Rouen; everything is cheaper there lol !!!


7. The band has a strong visual aesthetic, and I’ve noticed Isthmaël’s interest in black-and-white concrete and brutalist architecture, often featuring masked figures. This seems in contrast to medieval France. Where does this fascination with concrete come from, and how does it coexist with the presence of masked humans?

Before the internet, I traveled extensively throughout Eastern Europe by bus with my film camera. I didn't book any hotels; I wandered through towns and villages alone. My appreciation for Brutalist architecture surely stems from that. I've kept these images from those solitary journeys... Wandering, photographing...

These masked figures reflect allegories of silence, wandering, solitude, and above all, dreams and nightmares. The mask is the communication with the spirits, the fantastic and the unreal, Concrete symbolizes this antithesis and this concrete reality… It is important to have a strong visual aesthetic. Forging an identity means forging a difference...


 

8. The new album Agony of a Shadow is accompanied by three video clips. Could you share why you chose these particular songs for videos, and whether there is any connection or narrative linking them?

Yes, my congratulations for your pertinent question  it is a visual trilogy about the oppression : ”the dislocation of the real”  there is the reality/ irreality. This confusion with the fake news  “in to the abyss” the drowning of the humanity with the perversity, the suffering and to finish “ Impact of iconography”. The image as a subject of oppression and harassment... We are subjected to the tyranny of the image. The horror of some teenagers who are harassed on social media... Sometimes there is no mercy...


9. There’s an eight-year gap between your first and second album, which is quite a long time. Can you tell us about the process of writing and creating the new album? Did you start with a specific idea, or did it evolve during these globally challenging years?

Time flies…. In eight years, I recorded albums with Love in Cage and Morphoex. I directed many music videos for the French dark scene and several experimental short films. The album should have been released earlier... But production issues caused a delay. The album was originally going to be called "Dislocation of the Real," but "Agony of a Shadow" seemed more in keeping with the photograph I took of children at the beach in Deauville, Normandy. The hardest part was selecting the tracks in a coherent way...

.

10. How is the creative collaboration between Isthmaël (Morphoex) and Stéphane G. (N.K.R.T)? How do you complement each other’s contributions in the writing and composing process?

Stéphane composed the music and I wrote the lyrics and directed the videos and took the photographs.


11. Do you share similar musical backgrounds, and do you have other experiences in making music outside of Spleen XXX?

Yes, we shared a passion of the french writer Albert Camus we were both fans of The Cure, Joy Division... But Stéphane stopped playing music at the end of the recording “Agony of a shadow”…


12. Does coldwave/goth have a strong scene in France, or do you feel more connected with the international scene?

The cold wave scene remains marginal, but it is more popular than it was ten years ago... But a network gradually forms, like a spider's web...


13. Do you plan international gigs with Agony of a Shadow? Is there any chance to see you playing live in Central or Eastern Europe?

I hope... Hope gives us the strength to exist….


14. Isthmaël, I know you’ve visited Bratislava — what was the occasion and what did you enjoy most about the city? Did you get a chance to explore our concrete residential jungle?

Yes, I loved very much Bratislava ….I loved much the famous brutalist bridge between the ancient city and the new city... (the Slovak National Uprising Bridge) But unfortunately I did not visit the modern side of Bratislava…. Sad... A regret... I preferred to visit Pezinok he he he For the white wine lol ! 

.

15. Are you familiar with any local bands or artists from Slovakia or Central/Eastern Europe? Did anything catch your attention during your visit?

Yes, I know a Slovak band The last days of Jesus !!! when I visited  Bratislava I was struck by the religious fervor in the churches, whereas in France the churches are empty…


16. I’m a big fan of older Vincent Cassel films, especially Sheitan, Notre jour viendra, and Partisan. Do you have any personal recommendations for French cinema?

If you like Vincent Cassel, you have to see "Irreversible," a very violent and shocking film by the French director Gaspar Noé. It is not a movie for the children…

I love cinema. I directed   three experimental short films that you can see on YouTube: "Phases" (a science fiction short film) "Robots"(I animated my kitchen robot lol) "Dreams and Lights" (when the dream transforms in nightmare)

I can recommend lots of French underground films like :

"Les Magnétiques" (2021) by Vincent Maël Cardona; “Innocence” (2002) by Lucile Hadzihalilovic ( very Strange); “Titane” and “Grave”  by Julie Ducorneau; "Delicatessen" and "la cité des enfants perdus" by Jean Pierre Dionnet and Max Carrot (extraordinary!!!); “la vie réelle”  directed Philippe Grandrieux (very very  dark with an industrial music by Etant Données)…. And if you like a traumatizing movie it is “Martyrs” DIRECTED by Pascal Ogier… It is terrifying and horrible movie…I was very afraid lol ! Not for the children and adolescents lol


17. Which album, music video, or book has impressed you the most recently?

A novel ? the Hungarian master of the literature Lazslo Krasznahorkai "The melancholy of resistance” It is an extraordinary novel…. I READ very much Philipp K.Dick….

An album ? A french unknown and underestimated band the band is Unison on the french label (Lentonia Records) the one and only album…. Nobody knows... Sad… It is an  amazing album…. The sounds of the guitars are incredible... The female ans ethereal vocal is magnificent…

I love the outsiders…

About cinema, I'm a huge David Lynch fan. Right now I'm re-watching Twin Peaks; it's still just as incredible….

.

18. Is there an artist or band you’d like to see interviewed on JDØS?

Yes, the American goth band Lycia !!! I love very much this band….


19. What are your final words of advice for our readers? 

To discover my other artistic side : my photographic and videographic site: https://isthmaelbaudry.com/

Thank you  JDØS for the curiosity and the support !!! (I’m very touched) Be curious and support the underground music !!!

============================================================================ 

Links:

https://meidosemrecords.bandcamp.com/

https://isthmael-baudry-photographe.over-blog.com/

https://www.facebook.com/isthma.el 

https://www.youtube.com/channel/UCtRlaS0jDOdWo8bw6q42tJQ  

============================================================================

1. Kto si, čomu sa venuješ a čo ťa momentálne najviac zaujíma?

Ahojte všetci, volám sa Isthmaël Baudry. Som spevák v Spleen XXX a v Love in Cage (synth wave kapela), skladateľ v Morphoex (experimentálny syntetický sólový projekt), som fotograf a režisér.
Spleen XXX je cold wave / post-punková kapela. Pochádzam z Rouenu v Normandii (Francúzsko). Vydali sme druhý album Spleen XXX (vinyl aj CD) „Agony of a Shadow“ na francúzskom labele Meidosem Records, ktorý vydával kapely ako Martin Dupont, Guerre Froide, Collection d’Arnell Andréa…
Pripravujeme francúzske turné na september 2026… a možno aj európske.

2. Názov Spleen XXX nevyhnutne evokuje Baudelaireov Le Spleen de Paris (1869) s témami melanchólie, odcudzenia a úniku z nudy a moderného života. Ako s tebou tieto myšlienky rezonujú v dnešnom Francúzsku a aký vzťah máš k Baudelairovi po 150 rokoch?

To je dobrá otázka… Spleen XXX je odkazom na spleen a ideál. Baudelaire je nadčasový svojou poéziou a textami. Bol aj umeleckým kritikom. Dodnes spolu s Arthurom Rimbaudom patrí k najvplyvnejším francúzskym básnikom.

Témy, ktorým sa venoval, sú však temnejšie a tajomnejšie. Naša spoločnosť je temná a sebecká. Mám rád reprezentáciu temnoty… milujem tajomstvo… symbolistickú poéziu… Poézia je vždy súčasná so spoločnosťou, v ktorej vzniká.

3. Myslíš si, že by Baudelaireova postava flâneura našla inšpiráciu aj v dnešných smutných parížskych banlieues?

Samozrejme. Betón je poetický a inšpirujúci… je to len iná realita. Chudobné predmestia sú veľmi inšpiratívne.

Parížske banlieues sú médiami často vykresľované ako veľmi násilné a smutné… ale realita je zložitejšia. Netreba zabúdať ani na bohaté parížske štvrte ako Auteuil, Boulogne, Neuilly…
My v parížskych banlieues nežijeme, ale žijeme medzi menšinami bez problémov.

4. Myslíš si, že únik, melanchólia a nuda môžu spúšťať kreativitu? Ktorý prvok je najdôležitejší — a ktorý možno chýba?

Čítam veľa románov Philipa K. Dicka, ktoré naznačujú existenciu viacerých realít. Žijem v inej realite, aby som unikol tomuto veľmi utláčajúcemu svetu… Trump, Putin… neviem si predstaviť represiu iránskeho ľudu, ktorého zabíjajú milície…
Aby som sa vrátil k otázke: neustále hľadám niekam únik z reality, a preto neustále tvorím texty, obrazy a videá. Pre mňa sú kreativita, nuda a únik neoddeliteľné — všetko je vnútorne prepojené. Sú to hnacie sily tvorby.

5. Prečo sú podľa teba cold wave a goth takými prirodzenými nosičmi týchto myšlienok? Vieš si predstaviť aj iný žáner?

Post-punk je perfektná hudba na vyjadrenie romantických aj depresívnych pocitov. Nie som v tomto neutrálny — túto hudbu počúvam už od dospievania.

6. Spleen XXX pochádza z Rouenu, významného stredovekého mesta. Čím sa líši od Paríža a aký druh melanchólie je pre tento región typický?

Áno, je to stredoveké mesto. Práve tu bola upálená Jana z Arku. Mesto delí rieka Seina na dve časti: bohatý stredoveký pravý breh a chudobnejší ľavý breh s betónovou zástavbou — tam žijem ja (lol). Podľa opisu by si človek mohol myslieť, že ide o Bratislavu (lol).

Rouen je hlavným mestom Normandie. Je epicentrom normandskej undergroundovej kultúry. Kultový industriálny label Sordide Sentimental vznikol práve tu a vydával kapely ako Joy Division, Throbbing Gristle, Tuxedomoon či Psychic TV so špeciálnymi obalmi a formátmi — treba si to pozrieť na internete, je to nádhera.
Škola výtvarných umení pomáha oživovať túto scénu, ale kultúra zostáva okrajová a odohráva sa najmä v rouenských pivniciach. Veľa tu prší, často je šedo (aj kvôli znečisteniu), trochu ako v Anglicku. LOL

Paríž je iný — luxusnejší, veľa párty, veľa undergroundových a kultúrnych miest… Paríž je super, ale musíš byť bohatý. Ak si chudobný, ži v Rouene — všetko je lacnejšie (lol).

7. Kapela má silnú vizuálnu estetiku — čiernobiely betón, brutalizmus, maskované postavy. Odkiaľ pramení táto fascinácia betónom a maskami?

Pred érou internetu som veľa cestoval po východnej Európe autobusom s filmovým fotoaparátom. Nerezervoval som hotely, sám som sa túlal mestami a dedinami. Odtiaľ pochádza moja láska k brutalizmu.
Maskované postavy sú alegóriami ticha, putovania, samoty, snov a nočných môr. Maska je komunikáciou s duchmi, fantastickým a nereálnym. Betón symbolizuje protiklad — tvrdú realitu.
Silná vizuálna identita je dôležitá. Vytvoriť identitu znamená vytvoriť rozdiel.

8. Album Agony of a Shadow sprevádzajú tri videoklipy. Prečo práve tieto skladby a existuje medzi nimi prepojenie?

Áno — je to vizuálna trilógia o útlaku.
„Dislocation of the Real“ — realita / nerealita, zmätok fake news.
„Into the Abyss“ — topenie sa ľudstva v perverzii a utrpení.
„Impact of Iconography“ — obraz ako nástroj útlaku a šikany.
Sme vystavení tyranii obrazu. Hrôza tínedžerov šikanovaných na sociálnych sieťach… niekedy niet zľutovania.

9. Medzi prvým a druhým albumom je osem rokov. Ako prebiehal tvorivý proces?

Čas letí… Počas tých rokov som nahrával s Love in Cage a Morphoex, režíroval klipy pre francúzsku dark scénu a experimentálne krátke filmy. Album mal vyjsť skôr, ale produkčné problémy ho zdržali.
Pôvodný názov bol „Dislocation of the Real“, ale „Agony of a Shadow“ lepšie ladil s fotografiou detí na pláži v Deauville. Najťažšie bolo vybrať skladby tak, aby tvorili súdržný celok.

10. Ako funguje spolupráca medzi tebou a Stéphaneom G.?

Stéphane skladá hudbu, ja píšem texty, režírujem videá a robím fotografie.

11. Máte podobné hudobné zázemie?

Áno — obaja máme radi Camusa, The Cure, Joy Division… Stéphane však po nahratí Agony of a Shadow prestal hrať hudbu.

12. Má cold wave / goth silnú scénu vo Francúzsku?

Zostáva okrajová, ale je populárnejšia než pred desiatimi rokmi. Postupne sa vytvára sieť — ako pavučina.

13. Plánujete koncerty v zahraničí?

Dúfam… Nádej nám dáva silu existovať.

14. Navštívil si Bratislavu — čo ťa zaujalo?

Miloval som Bratislavu. Brutalistický most SNP medzi starým a novým mestom je úžasný. Bohužiaľ som nestihol preskúmať modernú časť mesta… škoda. Radšej som išiel do Pezinka — kvôli bielemu vínu (hehe).

15. Poznáš nejaké kapely zo Slovenska?

Áno — The Last Days of Jesus. V Bratislave ma prekvapila náboženská horlivosť v kostoloch; vo Francúzsku sú prázdne.

16. Odporúčania na francúzsky film?

Ak máš rád Vincenta Cassela, musíš vidieť Irreversible od Gaspara Noého — extrémne násilný film.
Sám som natočil tri experimentálne krátke filmy (Phases, Robots, Dreams and Lights).
Odporúčam aj: Les Magnétiques, Innocence, Titane, Grave, Delicatessen, La cité des enfants perdus, La vie réelle, Martyrs (desivé — nie pre deti).

17. Čo ťa zaujalo naposledy?

Román László Krasznahorkai – Melanchólia odporu.
Album: francúzska kapela Unison (Lentonia Records) — podceňovaná, úžasný album.
Som fanúšik outsiderov.
A David Lynch — znovu pozerám Twin Peaks.

18. Koho by si rád videl v rozhovore na JDØS?

Americkú goth kapelu Lycia.

19. Záverečné slová?

Objavujte moju fotografickú a video tvorbu:
https://isthmaelbaudry.com/

Ďakujem JDØS za zvedavosť a podporu. Buďte zvedaví a podporujte undergroundovú hudbu!

#177 Flork Reviews: Theatre of Human Woe - Through the Fog (2026)

 

Theatre of Human Woe - Through the Fog (2026)
By Flork

With the bleak and dreary winter weather here in Bratislava, the existence of depression and despair in my everyday life is merely a part of my „normal.“ Fortunately for me, fog is a place where I disappear most easily and Theatre of Human Woe has somehow learned how to record that vanishing point. This fifth, full-length album from the Nitra, Slovakia artist seeps in slowly, like cold through fabric, or rather like breath turning shallow without noticing. From the first moments of To Delay the Physical Discomfort, I don‘t sense so much as if I’m listening, but more so like drifting while being pulled into an atmosphere where time stretches and the weight of being alive presses quietly against the chest. The album is full of suspended moments, and they‘re quite palpable, almost as if the songs were composed in the pause before pain becomes language.

The music moves with a deliberate heaviness, rooted in atmospheric and depressive black metal, but softened by post-black and depressive rock textures that feel bruised rather than violent. Avoidant unfolds like an argument with oneself that never resolves, its length becoming part of the emotional burden, each riff circling the same unresolved thought. My Torso Is My Canvas cuts sharper and closer, exposing nerves instead of muscles, while To Crawl Into the Dark feels exactly like its title, with catchy guitar rifts and a slow surrender rather than a fall. These songs, especially the latter, don’t progress so much as they linger, repeating themselves the way certain memories do when sleep refuses to come.

 

Ελέφαντας‘s vocals are are raw and undoubtedly stem from emotion and pain. They expel anguish, and the screams sound scraped from somewhere deep and untreated. I can also add that there is little separation between voice and instrument, and that closeness feels wonderfully intimate. There are no words, or if there are, they dissolve into texture and atmosphere. So by the time December Fog (Oxycodone & Snow) closes the album, everything feels sedated and frozen, like a long and dreary in winter in Bratislava, unsure whether the numbness is relief or danger. 

And the Florkman‘s prognosis? Well, I wouldn’t say that Through the Fog wants to heal me from my despair and depression, but that‘s not a bad thing. Instead, it sits with me, unblinking, like a comforting presence keeping guard while I trace familiar fractures and listen to them echo back through the guitar progressions and broken screams. Through the Fog understands stagnation and avoidance, providing me with a strange comfort of emotional anesthesia. And sometimes, when the fog is thick enough and forward motion feels impossible, that kind of companionship is the only thing that feels real. 🖤

=========================================================================

Theatre of Human Woe @ JDØS:

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/02/136-theatre-of-human-woe-dsbm-z-nitry.html

https://jablkadaleko.blogspot.com/2022/11/rk28-citanie-po-rannej-kave-s-theatre.html

=========================================================================

S pochmúrnym a ponurým zimným počasím tu v Bratislave je prítomnosť depresie a zúfalstva v mojom každodennom živote jednoducho súčasťou môjho „normálu“. Našťastie je pre mňa hmla miestom, kde sa strácam najľahšie, a Theatre of Human Woe akosi vedia zachytiť práve ten bod zmiznutia. Piaty, plnohodnotný album hudobníka z Nitry presakuje pomaly, ako chlad cez látku, alebo skôr ako dych, ktorý sa bez povšimnutia stáva plytším. Od prvých momentov skladby To Delay the Physical Discomfort nemám ani tak pocit, že počúvam, skôr akoby som sa vznášal a bol vtiahnutý do atmosféry, kde sa čas naťahuje a váha samotnej existencie ticho tlačí na hruď. Album je plný pozastavených okamihov a sú veľmi hmatateľné, akoby skladby vznikali v pauze tesne predtým, než sa bolesť zmení na vyjadrenie.

Hudba napreduje s úmyselnou ťažobou, zakorenená v atmosférickom a depresívnom black metale, no zjemnená post-blackovými a depresívno-rockovými textúrami, ktoré pôsobia skôr doráňane než násilne. Avoidant sa rozvíja ako hádka so sebou samým, ktorá sa nikdy nevyrieši; jej dĺžka sa stáva súčasťou emocionálnej záťaže, každý riff krúži okolo tej istej nevyriešenej myšlienky. My Torso Is My Canvas reže ostrejšie a plytšie, odhaľuje nervy namiesto svalov, zatiaľ čo To Crawl Into the Dark znie presne ako svoj názov, s chytľavými gitarovými riffmi a pomalým odovzdaním sa namiesto pádu. Tieto skladby, najmä tá posledná, sa ani tak nevyvíjajú, skôr zotrvávajú, opakujú sa tak, ako sa niektoré spomienky vracajú, keď spánok neprichádza.

Vokály Ελέφαντας sú surové a nepochybne pramenia z emócie a bolesti. Vypudzujú úzkosť a výkriky znejú, akoby boli vyškrabané z niečoho hlbokého a neliečeného. Dá sa tiež povedať, že medzi hlasom a nástrojom je len malý odstup a táto blízkosť pôsobí nádherne intímne. Nie sú tu slová, alebo ak aj sú, rozpúšťajú sa v textúre a atmosfére. Keď teda album uzatvára December Fog (Oxycodone & Snow), všetko pôsobí utlmene a zamrznuto, ako dlhá, pochmúrna zima v Bratislave, kde si človek nie je istý, či je otupenosť úľavou alebo nebezpečenstvom.

A Florkmanova prognóza? Nepovedal by som, že Through the Fog ma chce vyliečiť z môjho zúfalstva a depresie, ale to nie je zlá vec. Namiesto toho so mnou sedí bez mihnutia oka, ako utešujúca prítomnosť, ktorá drží stráž, zatiaľ čo si prechádzam známe praskliny a počúvam, ako sa ozývajú späť cez gitarové postupy a zlomené výkriky. Through the Fog rozumie stagnácii a vyhýbaniu sa, ponúka mi zvláštny komfort emocionálnej anestézie. A niekedy, keď je hmla dostatočne hustá a pohyb vpred sa zdá nemožný, je takýto druh sprievodu tým jediným, čo pôsobí skutočne. 🖤

#296 Mallephyr // Death Black Metal // Opat // 25.1.2026

/// English version below /// 

 

1 Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?

Zdar. Jsem Marek, člen Mallephyr, Cult of Fire, Stínů plamenů, živě též vystupující s War for War. V civilním životě jsem redaktorem v České tiskové kanceláři. Zajímá mě toho mnohem víc, než stíhám sledovat, no věnuji se hodně světovému dění kvůli práci, hudbě, snažím se občas nějaký film zhlédnout či knihu přečíst, ale to je u mě vždy nadlouho. Zároveň se po nějaké době vracím do tvůrčího procesu, takže se budu v příštích týdnech a měsících hodně věnovat tomu.


2 Ako, kedy a prečo došlo k založeniu Mallephyr popri všetkých kapelách, v ktorých ste pôsobili?  

Na konci roku 2013 z popudu toho, že jsem chtěl skládat něco jiného než v předchozí kapele. Trochu víc se vydat svojí cestou, skrze vlastní myšlenky, které jsem chtěl zhmotňovat. V té době jsme tolik kapel jako aktuálně nikdo z nás neměl, takže s časem na Mallephyr problém nebyl. Hlavním důvodem byl tedy žánrový i skladatelský posun.


3 Pri pohľade na zostavu kapely vidím, že minimálne traja členovia sa môžu poznať z deathcoreovej kapely Gate of Illusions - ako ste sa dostali z deathcoru k blackened death metalu? Bola to dlhšia cesta, alebo konkrétny impulz?

On to nebyl úplně deathcore, spíš takový mix různých žánrů, prolínal se tam black, thrash, death, heavy metal a nějaký ten core. Zde vlastně navážu na předchozí odpověď – v Gate of Illusions se do skladatelského procesu zapojovali všichni, byl to často takový ten styl „komponování ve zkušebně“, což někomu může vyhovovat, osobně jsem ale zjistil, že mně to nevyhovuje vůbec. Navíc jsme byli jakožto jednotlivci žánrově dosti rozkročeni a to se odráželo i na výsledku, kdy byly skladby trochu „každý pes, jiná ves“. Ke konci jsem zjišťoval, že mě to táhne trochu jinam, že se chci žánrově i tematicky ukotvit. 

4 Spoločným menovateľom vašich predchádzajúcich projektov je smrť, samota a deštrukcia. Ako sa tieto motívy premietli v čase do vašich troch albumov? A v čom sa od seba jednotlivé nahrávky líšia?

U předcházejících projektů si tím jistý úplně nejsem, ale u Mallephyr to obecně je tak, že texty hodně vychází z vlastního nitra, z, řekněme, jeho bolestnějších částí, které se otevírají pouze v samotných textech a nikdy jindy. Spíše destrukce sebe sama, než všeho kolem, ač i to se v některých náladách promítá.

Pokud myslíš tematicky, tak první album bylo více rouhačské, žánrově standardnější, od „Womb of Worms“ už jsou to skutečně niterné koncepty, často schované do neurčitých metafor, není jednoduché se otevřeně vypsat.

Hudebně se nahrávky liší posunem od, řekl bych, standardního black/deathu, trochu k vlastnímu pojetí (ač vzorů a inspirací je slyšitelné obrovské množství a není to nic, zač se stydět), více k rozmáchlejším kompozicím, k mnohovrstevnatosti, k některým, možná trochu netypickým elementům, třeba občasnému čistému vokálu a podobně. Poslední deska „Ruins of Inner Composure“ je určitě značně rozmanitější než debut.


5 Pri dlhodobom skúmaní týchto tém - nachádzate v nich stále niečo nové? Mení vás to ako ľudí a umelcov, alebo hrozí po čase rutina?

Jak jsem zmínil, texty vycházejí z vlastního nitra, vlastních zkušeností, vlastních pocitů, tato studnice je ve svém smyslu nevyčerpatelná. Nicméně pro komponování je v takovém případě potřeba určité rozpoložení, určitá nálada, nelze to takzvaně „lámat přes koleno“ a do něčeho se nutit. Rutina, minimálně aktuálně, rozhodně nehrozí, věcí, ze kterých se potřebuju vypsat, je dost.


6 Aké podnety spracovávate pre inšpiráciu k novej tvorbe a ako sa jednotliví členovia dokážu naladiť na jednotnú úroveň pri tak individualistickom a samotárskom vnímaní reality? Existuje medzi vami nejaký spoločný prienik v individuálnom vnímaní temnoty?

Podněty už jsem rozepsal výše. Nemyslím si, že bychom vyloženě všichni měli stejný náhled na něco, co je vlastně pocitovou interní výpovědí, to ani nelze. Hudebně se ale na stejnou notu naladit dokážeme a výsledkem je podle mého soudržné těleso, kde všichni jasně chápou, co je vizí a jak k věci přistupovat. 


 

7 Nový album "Ruins of Inner Composure" vznikal 6 rokov - bol tento proces spomalený pandémiou alebo skôr prácou na iných hudobných či osobných projektoch? Ako prebiehala práca v štúdiu a boli nejaké komplikácie?

Samotné skládání desky trvalo tak rok a půl, maximálně. Proces zpomalila jak koronavirová pandemie, tak i prodleva při hledání vhodného labelu k vydání alba, tak i hledání finálního zvuku. Komplikacemi bych to nicméně nenazval, vše mělo svůj vývoj a není, kam spěchat. Hlavní je výsledek, se kterým jsem i s odstupem spokojen, ač už vím, že na příštím albu se posuneme zase trochu jinam.

Ve studiu s Karlem Švejnohou (jinak bubeník Inferno, Stíny plamenů aj.) je vždy práce naprosto příjemná, tam nebyly komplikace vůbec žádné. Hlavní je už do studia jít s jasnou zvukovou vizí, pak se výsledná podoba hledá s radostí. Bohužel pro příští album budeme muset vyrazit jinam, Karel už studio neprovozuje, ale není na škodu si vyzkoušet něco nového.


8 Je nový album ovplyvnený konkrétnou filozofiou či myšlienkovým smerovaním alebo ide skôr o intuitívny, emocionálny proces?

To už jsem asi popsal výše. Vše je výrazně založeno na emocích, pocitech, na aktuálním rozpoložení, na nitru.


9 Aký je váš postoj k okultistickým a ritualistickým tradíciám a ich prepojeniu s hudbou?

V hudbě Mallephyr nic takového nenajdeš, nicméně jakožto milovník black metalu v mnoha jeho podobách mám k takovým věcem kladný postoj. S jedním velkým ALE – spousta kapel si na podobné věci pouze hraje, jednoduše jim to nemůžeš věřit. Pokud k tomu interpret přistupuje skutečně „pravě“, studuje podobné směry do hloubky, pak jednoznačná podpora. Nicméně falešného okultna a ritualismu je bohužel v žánru též hodně, často ve snaze zaujmout, když hudební stránka strádá.

 

10 Zažili ste v rámci umeleckej kariéry dotyk nadprirodzena alebo je to skôr chladná matéria - akési „obrábanie kovu“?

Nikoli dotek nadpřirozena, ale jakýsi vnitřní únik do „outer universe“ zažívám poměrně často, ať už při komponování, nebo při živých vystoupeních. Chladná matéria to rozhodně není, naopak, pro mě je hudba obrovsky intenzivní záležitost.


11 Ako vzniká hudba Mallephyr? Je to postupné nabaľovanie okolo jedného, dvoch nápadov, alebo máte jasný koncept skladby od začiatku?

V podstatě prvotní podobu skladby si vytvářím v hlavě ještě bez použití nástrojů. Podobnou vizi následně přemítám skrze kytary do hmotné podoby, nicméně při tomto procesu se prvotní idea může proměnit do značně rozdílného výsledku. Každopádně zprvu dávám dohromady kytary, řadu vrstev, skladba má jasnou podobu, následně si do ní Tom vytváří bicí. Máme spolu, řekl bych, určité hudebně-duševní pouto, moc dobře víme, co od sebe navzájem očekávat, takže skladby po tomto procesu už nedoznávají nějakých výraznějších změn. Je to velice přirozený proces, což je pro mě obrovský důležité. Buď to ven leze samo, nebo nemá cenu se do ničeho tlačit.


12 Existuje konkrétna domáca alebo medzinárodná scéna, do ktorej Mallephyr patrí a s ktorými kapelami v CZ a SK si rozumiete najviac?

Jestli někam patříme, ať posoudí jiní, my se snažíme jít v jistém ohledu vlastní cestou. Rozumíme si každopádně na české i slovenské scéně s řadou kapel, rádi vystupujeme společně. Kromě personálně s námi spjatých kapel zmíním Inferno, Depths Above, Můra, Infer, Ceremony of Silence, dalo by se jmenovat dál a dál. Vždy tyhle borce rád vidím, ať už při samotné show, nebo před a po ní.


13 Čechy majú bohatú históriu black a death metalu - ktoré domáce kapely považujete za tvorcov vášho DNA?

S historií máš pravdu, vznikla tu v minulosti řada kapel, která se dokázala prosadit za hranice a vsunout žánru svoji tvář. V tomto ohledu samozřejmě na mysl připadají Master’s Hammer nebo Root. Nicméně mám ten dojem, že v současnosti česká blacková, a vlastně i deathová scéna trochu stagnuje. Že by se na ní nacházelo nějaké velké množství kapel, které k věci přistupují svojsky, snaží se skutečně posouvat sama sebe, vložit do hudby trochu více ze sebe… nepřipadá mi to tak. Ale možná jsem jen přílišný skeptik, každopádně mi přijde, že třeba slovenská black a death scéna v poslední době tu naši překonává.

14 Kam všade a najďalej sa dostala hudba Mallephyr - či už fyzicky ako kapela, alebo prostredníctvom odozvy od poslucháčov?

Prostřednictvím odezvy či prodeje alb se dostali Mallephyr leckam, namátkou Indie, Austrálie, Spojené státy, ale to jsou samozřejmě jednotky reakcí/kusů. Fyzicky se dostaneme na zajímavá místa letos, a to například do Bukurešti na famózní festival Underground for the Masses nebo do Londýna na Cosmic Void Festival. 


15 Posledný album Mallephyr vyšiel u francúzskych Epictural Production. Ako došlo k spolupráci a ako ste spokojní s tým čo pre vás label robí? Predchádzajúce albumy vyšli na poľskom a gruzínskom labeli. Čo vnímate ako pridanú hodnotu dobrého labelu - oproti samovydaniam?

Hledání labelu, který by měl zájem vydat v té záplavě nosičů neznámou kapelu z Česka, zabralo poměrně dost času. Renaud z Epictural se nicméně ozval asi půl dne po odeslání promo materiálů s jasnou nabídkou a zájmem, který mě ihned přesvědčil, že to je správná volba. Potvrdilo se to i v další spolupráci a komunikaci.

Loni se ovšem Renaud rozhodl ukončit svoji pouť životem, což byla obrovská rána… Měsíc předtím jsem se s ním setkal ve Švýcarsku, dlouze jsme rozprávěli o všem možném, o hudebních plánech do budoucna (byl také skvělým muzikantem, viz Ferriterium)… srdcař, který přijel do Švýcarska, kde jsme tehdy hráli s Cult of Fire, z Francie jen proto, aby mi předal vinyly, protože doručovatelské služby nás několikrát vypekly. Nikdy nevíte, co se děje uvnitř…

Upřímně, neměl bych ještě čas se sám starat o vydání desky, o všechny potřebné náležitosti, lis, tisk a podobně. Nejsem v tom zkušený, label ví, co a jak. Dokáže tomu udělat patřičné promo, postarat se o distribuci. Uvidíme, kam nás to zavane s další deskou...

 

16 Aké sú podľa vás plusy a mínusy fyzických nosičov (vinyl, kazeta, CD)? Existuje formát, do ktorého dnes už nemá zmysel ísť?

Fyzické nosiče miluji a svoji sbírku vinylů v poslední době poctivě rozšiřuji. Samozřejmě je výhodou digitální doby, že máš možnosti si v jedné sekundě pustit vše, co tě napadne. Ale sednout si, vypnout myšlenky, pustit LP a několik desítek minut vnímat jen to, na takový hudební vjem nic nemá. Podle mě má smysl jít do všech zmíněných nosičů, každý má své kouzlo. I na kazetě by mělo v blízké době vyjít naše poslední album, a to u Monastyr Records. 


17 Nergal z poľských Behemoth nedávno "radil" mladým ľudom, aby nezakladali kapely, nech idú radšej študovať a pracovať, že scéna je preplnená, a že investícia času do hudby nemá význam. Je na tom podľa vás niečo pravdy, alebo sú to generačné cynické kecy?

Tento výrok jsem nezaznamenal, moc takové věci nesleduji, nicméně moc nevím, proč by měl kdokoli někomu kecat do toho, zda chce hrát, založit si kapelu a podobně. Scéna je plná, to je sice pravda, je těžké nějakým způsobem prorazit, ale to neznamená, že se má člověk na vše rovnou vysrat. Pokud chceš něco vyjádřit, máš nějakou vizi, anebo si prostě jen tak chceš s partou kámošů hrát oblíbené věci, proč bys neměl? A 99 procent lidí při hraní v kapele zároveň stejně studuje či pracuje, takže to mi přijde úplně mimo.


18 Zaujímavá historka zo života kapely, ku ktorej sa pri spomínaní na staré časy vždy vraciate.

V mysli se člověk často vrací třeba k vydařeným koncertům, perfektním akcím a podobně, ale nějaké další historky mě takhle z voleje nenapadají… nebo nejsou publikovatelné, ha ha ha.


19 Ktorý album, artwork a videoklip vás v poslednej dobe zaujal najviac?

Vyberu alba z poslední doby, které budou u mě rezonovat ještě dlouho: Martröđ – „Draumsýnir eldsins“, Lychgate – „Precipice“, Enthroned – „Ashspawn“, Arkhaaik – „Uistis“, Patristic – „Catechesis“ nebo Malefic Throne – „The Conquering Darkness“. A zrovna třeba artwork nových Enthroned je skutečně vydařený. Videoklipy nesleduji.


20 Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio ktoré odporúčaš a prečo.

Pokud bych tedy hudební album vzal za větší časové období, tak těch by bylo nespočet, nicméně jedno si dovolím vyzdvihnout, a to Rebirth of Nefast – „Tabernaculum“ z roku 2017. Nadpozemská záležitost, pro mě jedno z nejlepších alb, co jsem v životě slyšel.

Z knih teď čtu hodně Zolu a Dostojevského, namátkou doporučím „Zabiják“, „Člověk bestie“ či „Štvanice“ od prvního jmenovaného, „Idiot“ či „Výrostek“ od druhého.

V nových filmech se nestíhám orientovat, v poslední době jsem jel zejména klasiky se Schwarzeneggerem či filmy s Madsem Mikkelsenem. Silný je ale rozhodně film „Mistr a Markétka“ z roku 2023, fajn je i novinka s DiCapriem „Jedna bitva za druhou“. 


21 Je niekto na scéne s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?

Z českých a slovenských kapel třeba s těmi, které jsem zmínil ve 12. odpovědi. Ze zahraničních by jich byly stovky. 


22 Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.

Don't resist the darkness, for there is beauty at its core… (Dødsengel)

============================================================================ 

Links:

https://mallephyr.bandcamp.com/

https://www.facebook.com/mallephyr

https://www.instagram.com/mallephyr_official/ 

============================================================================

 

 

1. Who are you, what do you do, and what interests you most these days?

Hi. I’m Marek, a member of Mallephyr, Cult of Fire, Stíny plamenů, and I also perform live with War for War. In civilian life, I work as an editor at the Czech News Agency. I’m interested in far more things than I can realistically keep up with, but because of my job I follow world events a lot. Music is, of course, essential, and I try from time to time to watch a film or read a book, though that usually takes me quite a long time. At the same time, after a certain break I’m returning to the creative process, so in the coming weeks and months I’ll be dedicating myself to that quite intensely.

2. How, when, and why was Mallephyr founded alongside all the other bands you were involved in?

At the end of 2013, mainly because I wanted to compose something different from what I had been doing in my previous band. I wanted to follow my own path a bit more, through my own ideas that I felt the need to materialize. At that time, none of us were involved in as many bands as we are now, so finding time for Mallephyr wasn’t an issue. The main reason was therefore both a genre shift and a compositional shift.

3. Looking at the band lineup, I see that at least three members previously played together in the deathcore band Gate of Illusions. How did you get from deathcore to blackened death metal? Was it a long journey or a specific impulse?

It wasn’t entirely deathcore — more of a mix of various genres. There were elements of black, thrash, death, heavy metal, and some core influences. This actually ties back to the previous answer: in Gate of Illusions, everyone participated in the songwriting process, often in that typical “composing in the rehearsal room” style. That might suit some people, but I personally realized it didn’t suit me at all. On top of that, we were all quite genre-diverse as individuals, and that was reflected in the final result — the songs were a bit all over the place. Toward the end, I started to realize that I was being pulled in a different direction, that I wanted to anchor myself both genre-wise and thematically.

4. A common denominator in your previous projects seems to be death, solitude, and destruction. How have these motifs evolved across your three albums? And how do the individual records differ from one another?

I’m not entirely sure about the previous projects, but with Mallephyr it’s generally the case that the lyrics draw heavily from my inner self — from, let’s say, its more painful parts, which only open up within the lyrics and nowhere else. It’s more about self-destruction than the destruction of everything around, although that does surface in certain moods as well.

If you mean thematically, the first album was more blasphemous and more genre-standard. Starting with Womb of Worms, the concepts became truly introspective, often hidden within vague metaphors — it’s not easy to open up directly in writing.

Musically, the albums differ by moving away from what I’d call standard black/death toward a more personal approach (even though a huge number of influences and inspirations are clearly audible, and there’s nothing to be ashamed of in that). There’s a shift toward more expansive compositions, greater multilayeredness, and some perhaps slightly atypical elements, such as occasional clean vocals. The latest album, Ruins of Inner Composure, is certainly far more diverse than the debut.

5. When dealing with these themes over the long term, do you still find something new in them? Does it change you as people and artists, or does routine eventually set in?

As I mentioned, the lyrics come from my inner self, my own experiences and feelings. This source is, in a sense, inexhaustible. That said, composing in this way requires a certain mindset, a specific mood — it can’t be forced. At least at the moment, routine definitely isn’t a threat; there are plenty of things I still need to write out.

 

6. What impulses do you process as inspiration for new material, and how do the individual members tune in to a unified level when the perception of reality is so individualistic and solitary? Is there any shared overlap in how you perceive darkness?

I’ve already outlined the impulses above. I don’t think we all share exactly the same view of something that is essentially an internal, emotional statement — that’s not really possible. Musically, however, we are able to tune into the same wavelength, and in my opinion the result is a cohesive entity, where everyone clearly understands the vision and how to approach it.

7 The new album “Ruins of Inner Composure” was in the making for six years – was this process slowed down by the pandemic, or rather by work on other musical or personal projects? How did the studio work go, and were there any complications?

The actual songwriting of the album took about a year and a half at most. The process was slowed down both by the coronavirus pandemic and by delays in finding a suitable label to release the album, as well as by the search for the final sound. I wouldn’t really call these complications, though – everything had its own development, and there’s no need to rush. What matters most is the result, which I’m still satisfied with even in hindsight, although I already know that on the next album we’ll move a bit in a different direction.

Working in the studio with Karel Švejnoha (also the drummer of Inferno, Stíny plamenů, etc.) is always absolutely pleasant; there were no complications at all. The most important thing is to enter the studio with a clear sonic vision – then finding the final form becomes a joy. Unfortunately, for the next album we’ll have to go elsewhere, as Karel no longer runs the studio, but trying something new isn’t a bad thing.

8 Is the new album influenced by a specific philosophy or line of thought, or is it more of an intuitive, emotional process?

I think I’ve already described that above. Everything is strongly based on emotions, feelings, the current state of mind, and the inner self.

9 What is your stance on occult and ritualistic traditions and their connection to music?

You won’t find anything like that in Mallephyr’s music. However, as a lover of black metal in many of its forms, I do have a positive attitude toward such things. With one big BUT – many bands only play at these ideas; you simply can’t believe them. If an artist approaches it genuinely, studies these directions in depth, then they have my full support. Unfortunately, there’s also a lot of fake occultism and ritualism in the genre, often as an attempt to attract attention when the musical side is lacking.

.

10 Have you experienced any contact with the supernatural during your artistic career, or is it rather cold matter – a kind of “metalworking”?

Not contact with the supernatural, but a kind of inner escape into an “outer universe” happens to me quite often, whether during composing or live performances. It’s definitely not cold matter – on the contrary, music is an enormously intense thing for me.

11 How is Mallephyr’s music created? Is it a gradual build-up around one or two ideas, or do you have a clear concept of a song from the very beginning?

Basically, I first create the initial form of a song in my head, without using instruments. I then translate a similar vision through guitars into a tangible form, although during this process the original idea can transform into a significantly different result. In any case, I start by putting together the guitars, multiple layers; the song then has a clear shape, and only afterward does Tom create the drums. I’d say we share a certain musical–spiritual bond; we know very well what to expect from each other, so after this process the songs don’t undergo any major changes. It’s a very natural process, which is extremely important to me. Either it comes out on its own, or there’s no point in forcing anything.

12 Is there a specific domestic or international scene that Mallephyr belongs to, and which CZ/SK bands do you get along with the most?

Whether we belong somewhere is for others to judge; we try to go our own way in that regard. We definitely get along with a number of bands on both the Czech and Slovak scenes and enjoy playing together. Besides bands that are personally connected to us, I’d mention Inferno, Depths Above, Můra, Infer, Ceremony of Silence – the list could go on and on. I’m always glad to see these guys, whether during the show itself or before and after.

13 The Czech Republic has a rich history of black and death metal – which domestic bands do you consider part of your DNA?

You’re right about the history; in the past, a number of bands emerged here that managed to break beyond the borders and imprint their own face on the genre. In this respect, Master’s Hammer or Root naturally come to mind. That said, I have the feeling that the current Czech black, and actually death, scene is somewhat stagnating. It doesn’t seem to me that there’s a large number of bands approaching things in a truly personal way, really pushing themselves forward, putting more of themselves into the music… but maybe I’m just too much of a skeptic. Either way, it seems to me that the Slovak black and death scene has been surpassing ours lately.

14 How far has Mallephyr’s music reached – either physically as a band or through listener feedback?

Through feedback and album sales, Mallephyr have reached quite a few places – off the top of my head India, Australia, the United States – though of course these are just individual reactions or copies. Physically, we’ll be getting to some interesting places this year, for example Bucharest for the fantastic Underground for the Masses festival, or London for the Cosmic Void Festival.

15 The latest Mallephyr album was released by the French label Epictural Production. How did the collaboration come about, and how satisfied are you with what the label does for you? Previous albums were released on Polish and Georgian labels. What do you see as the added value of a good label compared to self-releases?

Finding a label willing to release an unknown band from the Czech Republic amid the flood of releases took quite a long time. However, Renaud from Epictural got back to us about half a day after we sent the promo materials, with a clear offer and genuine interest that immediately convinced me it was the right choice. This was later confirmed through further cooperation and communication.

Last year, however, Renaud decided to end his journey in life, which was a huge blow… A month before that I met him in Switzerland; we talked at length about all sorts of things, about future musical plans (he was also a great musician himself – see Ferriterium)… a true passionate soul who came from France to Switzerland, where we were playing with Cult of Fire at the time, just to hand me the vinyl records in person because delivery services had failed us several times. You never know what’s going on inside…

Honestly, I wouldn’t even have the time to handle a release myself – all the necessary matters, pressing, printing, and so on. I’m not experienced in that; a label knows what to do and how. It can provide proper promotion and take care of distribution. We’ll see where the next album takes us…

 

16 What do you see as the pros and cons of physical formats (vinyl, cassette, CD)? Is there a format that no longer makes sense today?

I love physical formats and have been steadily expanding my vinyl collection lately. Of course, the advantage of the digital age is that you can play anything you think of within a second. But sitting down, switching off your thoughts, putting on an LP and spending several dozen minutes focused solely on that – nothing compares to that kind of musical experience. In my opinion, all of the mentioned formats still make sense; each has its own charm. Our latest album should also be coming out on cassette in the near future, via Monastyr Records.

17 Nergal from the Polish band Behemoth recently “advised” young people not to start bands, but rather to study and work, saying the scene is overcrowded and that investing time in music makes no sense. Do you think there’s any truth in that, or is it just generational cynical talk?

I didn’t catch that statement and don’t really follow such things, but I don’t see why anyone should tell others whether they should play, start a band, and so on. The scene is crowded – that’s true, and it’s hard to break through in some way – but that doesn’t mean one should just give up on everything right away. If you want to express something, if you have a vision, or if you simply want to play your favourite stuff with a group of friends, why shouldn’t you? And 99 percent of people who play in bands also study or work at the same time anyway, so that argument seems completely off to me.

18 An interesting anecdote from the band’s life that you always return to when reminiscing about old times.

One often returns in their mind to successful concerts, great shows and the like, but no other anecdotes come to mind off the top of my head like this… or they’re not publishable, haha.

19 Which album, artwork, and music video have impressed you the most recently?

I’ll choose albums from recent times that will resonate with me for a long time: Martröđ – Draumsýnir eldsins, Lychgate – Precipice, Enthroned – Ashspawn, Arkhaaik – Uistis, Patristic – Catechesis, or Malefic Throne – The Conquering Darkness. And for example, the artwork of the new Enthroned album is truly excellent. I don’t really watch music videos.

20 A music album, book, film, series, video game, tattoo studio you’d recommend – and why.

If I were to pick a music album over a broader time span, there would be countless ones, but I’ll allow myself to highlight one: Rebirth of Nefast – Tabernaculum from 2017. A transcendental work – for me, one of the best albums I’ve ever heard.

As for books, I’ve been reading a lot of Zola and Dostoevsky lately. Offhand, I’d recommend The Assommoir, The Beast Within, or The Chase by the former, and The Idiot or The Adolescent by the latter.

I don’t really manage to keep up with new films; lately I’ve mainly been watching classics with Schwarzenegger or films with Mads Mikkelsen. But the 2023 film The Master and Margarita is definitely powerful, and the recent DiCaprio film One Battle After Another is also good.

21 Is there someone on the scene whose interview you’d like to read on Jablká ďaleko od stromu?

From Czech and Slovak bands, for example those I mentioned in answer 12. From abroad, there would be hundreds.

22 Motto / favourite quote or a final message.

Don’t resist the darkness, for there is beauty at its core… (Dødsengel)

#176 Tom/EZR's Reviews 5xMC Tapes: Necroratory, Ockultist, Ys Jensyts/Howl, DOOL, Bizarre of Brutality // February 2026

 

 //// SCROLL DOWN FOR ENGLISH //// 

 

Ďalšia epizóda kazetového review, v ktorej vyberám náhodných 5 kaziet zo svojej zbierky a JDØS distra Veľmi rád tu spomeniem aj vaše kazety – stačí mi ich poslať alebo vymeniť za niečo z môjho distra. Napíšte mi na jablkadalekoodstromu@gmail.com

⏭️ ⏭️ 

Február 2026:

 

1. Necroratory - When We Die (EP 2024, Fekete Terror Productions) 
2. Ockultist -  Gazing Through the Rotten Eyes (EP 2024, Kohina Records)
3. Ys Jensyts / Howl - Irrlichtglaube (2025, Monastyr Records) 
4. DOOL - Here Now There Then (2018, Prophecy)
5. Bizarre of Brutality - The Day of Depresy (Demo 1997, Freezing Records) 

 

⏭️ ⏭️

Necroratory - When We Die (EP, 2024)

Krajina: HU; MC Vydavateľstvo: Fekete Terror Productions (FTP048); Zoznam Skladieb: A1 Ad Altare Satanea A2 Faust A3 De Igne Coronam Lucifer B1 Betrayal B2 When We Die B3 Sidereum Infernum  Total Playing Time: 25:43 

Necroratory je trojčlenná blackmetalová smršť z Budapešti, pôsobiaca na scéne od roku 2010. Kazetové EP When We Die z roku 2024 som získal výmenou s labelom Fekete Terror Productions. Nosič na prvý pohľad zaujme artworkom aj celkovým spracovaním. Kazeta má full-body farebný potlač, iba okraje zostali priehľadné.

 

Artwork šesťstranového farebného bookletu zobrazuje strážcov posmrtného života – čierne postavy s mečmi, za nimi okrídlenú bytosť, dole plamene a hore modrú oblohu. Pôsobí to na mňa tak, že cesta do neba je mimoriadne úzka – a aj keby existovala, dvaja čierni pomocníci sv. Petra vás spoľahlivo zhodia do Hádesu - kam patríte. Vnútro bookletu ponúka texty na pozadí ilustrácie boja anonymných postáv s anjelskou bytosťou.

Na hudbu Necroratory som bol zvedavý – doteraz som o nich nepočul (ďakujem za distro výmeny, stal sa z toho môj obľúbený spôsob objavovania hudby). Úvodná skladba začína pomerne jednoduchou klávesovou melódiou s takmer trademarkovým zvukom Vaša Patejdla, ktorá navodí zaujímavú nostalgickú atmosféru, no vzápätí sa zlomí do zbesilej melodicko-blackmetalovej jazdy. Ultra rýchle tempá, melodické gitarové vyhrávky a kvalitný vokál. Klávesy sa postupne presúvajú do úzadia, kde vytvárajú atmosférické plochy.

Šesť skladieb melodického black-death metalu nesie jasného ducha 90. rokov – v blackmetalových polohách pripomína Dissection, Abyssos či Vinterland, miestami aj raný Dimmu Borgir, a v deathovejších pasážach cítiť vplyv mojich obľúbencov The Crown. Necelých 26 minút ubehne veľmi rýchlo, skladby nie sú repetitívne, ponúkajú množstvo zaujímavých melódií a epických motívov. Zvuk je bezchybný a inštrumentálne majú všetci traja chalani všetko zvládnuté na jednotku. Niet čo dodať – trefa do čierneho.

 

⏭️ ⏭️  

 

Ockultist - Gazing Through the Rotten Eyes (EP, 2024)

 

Krajina: SE; MC Vydavateľstvo: Kohina (KOH015); Zoznam Skladieb: A1 Wombs A2 Despite A3 Rot B = A Playing Time: 28:40 

Posledné EP Gazing Through the Rotten Eyes švédskych Ockultist z roku 2024 som získal výmenou kaziet s fínskym labelom Kohina Records. Na pohľad ide o jednoduché prevedenie: kazeta, trojpanelový čiernobiely J-card a artwork zobrazujúci kresbu hlavy ponorenej po oči v tekutine (nebudem špekulovať, či ide o vodu alebo niečo iné), s čelom doslova rozsekaným na franforce. Na zadnej strane sa okrem strohých informácií o nahrávaní a vydaní EP nachádza aj odkaz pre tých, ktorí sa odvážia pustiť si kazetu dvakrát po sebe: “Endless Death Will Follow.”

 

 

Ockultist zo Štokholmu sú na scéne od roku 2013 a doteraz stihli vydať dva dlhohrajúce albumy, dve split nahrávky a jedno EP. Už prvé tóny v slúchadlách prinášajú podladené, temné bahno s chorými vokálmi, ktoré chvíľu bublajú v hĺbke, aby sa z času na čas vyšvihli do výšok s nahalovanou koncovkou, vytvárajúc efekt výkrikov zo záhrobia.

Sludge à la Ockultist je ťažký, sivý a chladný a v kontraste s močiarnym blues chlapcov z NOLA je zo Škandinávcov cítiť výraznejší odchov v OSDM. Tri skladby na EP sú repetitívne, vytrvalo a neúprosne sa posúvajú dopredu ako ľadové kryhy v Barentsovom mori. Napriek tomu, že si po celý čas zachovávajú kompaktnú atmosféru severského nihilizmu, sú od seba jasne odlíšiteľné.

Ak chcete pred smrťou ešte raz vidieť Rím, EP Gazing Through the Rotten Eyes vám spoľahlivo zoberie chuť do cestovania – a ešte aj ušetríte za letenky.

 

⏭️ ⏭️  

Ys Jensyts / Howl - Irrlichtglaube (2025)

Krajina: CH; MC Vydavateľstvo: Monastyr Records (STYR018); Zoznam Skladieb: A1 Der Höllensturz (Ys Jensyts)  A2 Seelenwäger (Ys Jensyts) A3 Himmelsgang (Howl)  A4 Durch ein Nadelöhr (Ys Jensyts) A5 Krater (Howl) B1 Limbus (Ys Jensyts) B2 Haselhain (Howl) B3 Fare lo spirito santo (Ys Jensyts) Total Playing Time: 41:54

Toto je moje prvé stretnutie s vydaním z labelu Monastyr, za ktorým stojí M. z kapely Zmyrna, pôsobiaci v Prahe. Label sa špecializuje na kazetové vydania blackmetalového undergroundu – raw, atmospheric a melodic BM, ale aj ambientné projekty, pre mňa väčšinou úplne neznáme. Aj to je dôvod, prečo ma potešila prvá distro výmena, ktorú sme s Monastyrom zrealizovali v januári a v rámci ktorej sa ku mne dostala aj táto páska.

 

 

Ide o kolaboráciu dvoch švajčiarskych jednočlenných projektov: Ys Jensyts, neoklasický dark ambient projekt hudobníka Urgeista, a Howl, ambientný drone s jemným blackmetalovým nádychom, za ktorým stojí K. Modrá kazeta s čiernou potlačou je zabalená v štvorpanelovom J-carde z kvalitného papiera. Artwork pochádza od stredovekého flámskeho iluminátora rukopisov a maliara Simona Marmiona, známeho detailnými a farebne výraznými vyobrazeniami temných mystických motívov.

Názov Irrlichtglaube, teda bludná viera, naznačuje, že by mohlo ísť o spracovanie stredovekej kresťanskej tematiky v ambientnom prevedení. S týmto očakávaním teda vkladám kazetu do prehrávača a teším sa, ako moje uši „spoznajú stredovek“.

Jednoduché atmosférické klávesy miestami evokujú dungeon synth, dopĺňajú ich sample modlitieb, extatických výkrikov, dramatické až hororové škrípanie a vŕzganie rôznych nástrojov, bezbeatové ambientné plochy a celkovo hutná atmosféra. Hrdelný spev tajomného severského šamana Raeppena, ktorý sa objaví v dvoch skladbách, a autentické spevy mníšok zo stredovekého kláštora Son Giol dotvárajú zvukovú stopu a dodávajú chladnej elektronike deklarovaný mystický feeling.

Prekvapenie prichádza v podobe dlhej organovej melodickej pasáže s modulovanými frekvenciami, zavýjajúcim vetrom a lo-fi efektmi. Práve táto časť je pre mňa jedným z highlightov albumu a zároveň trefou do čierneho, pokiaľ ide o navodenie stredovekej atmosféry. V závere nahrávky sa objaví veselší severský motív, akási stredoveká tancovačka, po ktorej nasleduje návrat na zasneženú alpskú planinu, odkiaľ je to už len krok do večnosti.

 

⏭️ ⏭️  

 

DOOL - Here Now, There Then (2017)

 

 

Krajina: NL; MC Vydavateľstvo: Prophecy (PRO209MC); Zoznam Skladieb: A1 Vantablack  A2 Golden Serpents A3 Words On Paper A4 In Her Darkest Hour B1 Oweynagat B2 The Alpha B3 The Death Of Love B4 She Goat Total Playing Time: 49:55

Holandská kapela DOOL, ktorá mieša hard rock, psychedelický rock, gotiku a metal, je na scéne už desať rokov a myslím si, že za ten čas po sebe zanechala viac než slušnú stopu. Priznám sa, že z nejakého dôvodu ma dlho obchádzala, až do vydania ich posledného albumu The Shape of Fluidity, ktorý mi sadol od prvého počutia. Odvtedy som sa kapele začal venovať intenzívnejšie - a nasledovali koncerty.

Pamätný koncert v Modrej Opici v Prahe, kde bolo asi päťdesiat ľudí: možnosť stáť v úplnej blízkosti kapely počas celého setu aj po ňom. Stopercentný výkon, charizmatická banda ľudí, zážitok, na ktorý sa nezabúda. O pár mesiacov neskôr spoločné turné s mojimi dávnymi obľúbencami Hangman’s Chair vo Viedni a na jar 2025 rýchly výlet do Budapešti. Všetko pamätné koncerty, postupné dokupovanie celej diskografie a rozhovory s Raven pri merch pulte aj s členmi kapely po koncertoch na rôznych miestach. Vždy skvelý pokec a celkový dojem na jednotku. Už teraz sa teším na ďalšie koncerty.

 

Kazeta debutu Here Now, There Then z roku 2017 vyšla o rok neskôr ako limitka v počte 100 kusov na ich domovskom labele Prophecy Productions. Ide o priesvitnú kazetu s bielou potlačou, čierny o-card so strieborným embosovaným písmom a päťstranový booklet z tvrdého papiera.

Z hudobného hľadiska som už niečo naznačil v prvej vete - osobne v DOOL cítim prvky žánrov, ktoré ma počas života formovali najviac. Od black metalu, citeľného v nečakaných melodických „krivých“ odbočkách inak klasického hardrockového rukopisu, cez gotický pop mojich all-time obľúbencov Type O Negative až po ťažké psych-doomové nálady, ktorým podlieham už viac než dekádu. To všetko je ukotvené v rituálnom rytmickom základe, ktorý si Raven a spol. priniesli z The Devil’s Blood. Ťažko vybrať top 3 skladby z albumu, momentálne sú asi tieto: Oweynagat, Golden Serpents a The Alpha.

 

 

Na záver, Raven van Dorst má osobitý vokálny prejav - hlboký hlas so širokým rozsahom a silnou, precítenou dynamikou. Kapele sa v podstate nedá nič vytknúť: rytmická sekcia zohratá rokmi spoločného pôsobenia v TDB, psychedelická gitara Nicka Polaka vycibrená skúsenosťami z Gold a Ravenin spev, ktorý útočí priamo na srdce. Na túto kapelu som čakal dlho - a stálo to za to.

 

⏭️ ⏭️  

 

Bizarre of Brutality - The Day of Depresy (Demo, 1997)

 

Krajina: SK; MC Vydavateľstvo: Freezing Records (N/A); Zoznam Skladieb: A1 Wolf's Night Song  A2 Fata Morgana B1 Damned B2 The Day of Depresy Total Playing Time: 27:53 

Písal sa rok 1997, musel byť január alebo február, lebo si pamätám, že bolo skúškové obdobie. Doobeda som mal písomnú skúšku v centre mesta, z ktorej som sa ponáhľal na Zlaté Piesky chytiť stop do Banskej Štiavnice. Týždeň predtým som sa niekde opil s Judášom, klávesákom kapely Bizarre of Brutality, a dohodli sme sa, že sa o týždeň v piatok večer stretneme v krčme Barbora na križovatke v Banskej Štiavnici. Teda aspoň som si myslel, že sme sa dohodli – overiť sa to nedalo (mobil aj internet boli hudba blízkej budúcnosti), a tak som mohol iba dúfať, že to nebol sen. 

 

Predsa len som pocítil úľavu, keď som okolo siedmej večer po dvoch úspešných stopoch vošiel do zadymenej baníckej krčmy, kde Judáš zdvíhal pohár Steigera na pozdrav. Vo vrecku som mal pár sto korún, dva balíky červených L&M a odhodlanie prežiť skvostný víkend v zasneženej Štiavnici.

Čo nasledovalo v nasledujúcich dvoch dňoch, tu detailne rozpisovať nebudem; spomeniem len, že bilancia bola zhruba takáto – vyhodenie z deviatich krčiem, dvakrát sme dostali bitku, prespanie na plesnivom matraci v neobývanom dome s rozbitými oknami (dnešné Art Cafe), cez ktoré dovnútra padali obrovské chumáče snehu, legendárny úspešný podpal dreva v kovovej piecke poslednou zápalkou z krabičky, pyžamo natiahnuté na koženej bunde, ráno útek pred vlčiakom, ktorého na nás niekto poštval.

 

 

Môj návrat do Bratislavy vlakom „na čierno“ tiež stál za to – dve vyhodenia z vlaku revízorom, neúspešná dvojhodinová stopovačka v mraze a vetre pred Hliníkom nad Hronom, návrat do ďaľšieho vlaku, skrývanie sa na záchodoch, zima, smrad, hlad, triezvenie, žiadny spôsob kontaktu známych. 0 hotovosť a 96 korún na účte, ktoré z bankomatu nevyberieš pričom platba kartou neexistuje. Ale vo walkmane demo nahrávka Bizarre of Brutality, death metalovej kapely z Humenného, ktorá to mala nakročené k vypredaným štadiónom!! 

Bol to skutočne krásny depresívny deň.

 

============================================================================ 

Všetky články o kazetách nájdeš tu. You'll find all articles about cassettes here. 

============================================================================ 

 

Another episode of the cassette review, where I randomly select five tapes from my own collection and the JDØS distro. I’d be happy to feature your cassettes as well — just send them over or swap them for something from my distro. Drop me a line at jablkadalekoodstromu@gmail.com 

 

Necroratory - When We Die (EP, 2024)

Country: HU; MC Label: Fekete Terror Productions (FTP048); Tracklist: A1 Ad Altare Satanea A2 Faust A3 De Igne Coronam Lucifer B1 Betrayal B2 When We Die B3 Sidereum Infernum  Total Playing Time: 25:43  

Necroratory are a three-piece black metal onslaught from Budapest, active since 2010. I obtained the When We Die cassette EP from 2024 through a trade with Fekete Terror Productions. At first glance, the release immediately stands out thanks to its artwork and overall presentation. The cassette features a full-body color print, with only the edges left transparent.

The artwork of the six-panel color booklet depicts guardians of the afterlife – black figures wielding swords, a winged being behind them, flames below and a blue sky above. To me, it suggests that the path to heaven is extremely narrow – and even if it exists at all, two black assistants of Saint Peter will reliably throw you down into Hades, where you supposedly belong. The inside of the booklet offers the lyrics set against an illustration of anonymous figures battling an angelic entity.

I was genuinely curious about Necroratory’s music, as I had not heard them before (thanks to distro trades, which have become my favorite way of discovering new music). The opening track starts with a fairly simple keyboard melody carrying an almost trademark Vašo Patejdl-like sound, creating an intriguing sense of nostalgia, before quickly erupting into a furious melodic black metal ride. Ultra-fast tempos, melodic guitar leads, and strong vocals dominate the sound, while the keyboards gradually move into the background, forming atmospheric layers.

These six tracks of melodic black-death metal clearly carry the spirit of the 1990s. In its black metal moments, the EP evokes bands like Dissection, Abyssos, and Vinterland, with occasional shades of early Dimmu Borgir, while the more death-metal-oriented passages bring to mind my personal favorites, The Crown. The nearly 26 minutes fly by quickly; the songs are not repetitive and offer plenty of memorable melodies and epic motifs. The sound is flawless, and all three musicians deliver top-notch instrumental performances. Nothing more to add – a direct hit.

 

⏭️ ⏭️  

 

Ockultist - Gazing Through the Rotten Eyes (EP, 2024)

 

Country: SE; MC Label: Kohina (KOH015); Tracklist: A1 Wombs A2 Despite A3 Rot B = A Playing Time: 28:40 

The latest EP Gazing Through the Rotten Eyes by Swedish band Ockultist, released in 2024, came into my possession through a cassette trade with Finnish label Kohina Records. Visually, the release is rather minimal: a cassette, a three-panel black-and-white J-card, and artwork depicting a drawing of a head submerged up to the eyes in liquid (I won’t speculate whether it is water or something else), with the forehead literally torn into shreds. On the back, besides the bare recording and release information, there is also a message for those brave enough to play the tape twice in a row: “Endless Death Will Follow.”

Ockultist hail from Stockholm and have been active since 2013. So far, they have released two full-length albums, two splits, and one EP. From the very first moments in the headphones, the listener is hit by downtuned, dark sludge filled with sick vocals that gurgle deep below the surface, only to occasionally leap upwards with a hall-soaked tail, creating the effect of screams from beyond the grave.

Sludge à la Ockultist is heavy, grey, and cold, and in contrast to the swampy blues of the NOLA scene, these Scandinavians clearly carry a stronger old-school death metal upbringing. The three tracks on the EP are repetitive, moving forward persistently and mercilessly, like ice floes drifting through the Barents Sea. Despite maintaining a compact atmosphere of Nordic nihilism throughout, the tracks remain clearly distinguishable from one another.

If you still want to see Rome one last time before you die, Gazing Through the Rotten Eyes will efficiently kill your desire to travel – and save you some money on plane tickets as well.

 

⏭️ ⏭️ 

 

Ys Jensyts / Howl - Irrlichtglaube (2025)

 

Country: CH; MC Label: Monastyr Records (STYR018); Tracklist: A1 Der Höllensturz (Ys Jensyts)  A2 Seelenwäger (Ys Jensyts) A3 Himmelsgang (Howl)  A4 Durch ein Nadelöhr (Ys Jensyts) A5 Krater (Howl) B1 Limbus (Ys Jensyts) B2 Haselhain (Howl) B3 Fare lo spirito santo (Ys Jensyts) Total Playing Time: 41:54 

This is my first encounter with a release from the Monastyr label, run by M. of the band Zmyrna, based in Prague. The label focuses on cassette releases from the black metal underground – raw, atmospheric and melodic BM, as well as ambient projects, most of them previously unknown to me. That alone was reason enough to be pleased with our first distro trade, which we carried out with Monastyr in January, and through which this tape also found its way to me.

The release is a collaboration between two Swiss one-man projects: Ys Jensyts, a neo-classical dark ambient project by Urgeist, and Howl, an ambient drone project with subtle black metal undertones, helmed by K. The blue cassette with black print is housed in a four-panel J-card made of high-quality paper. The artwork comes from the medieval Flemish manuscript illuminator and painter Simon Marmion, known for his richly detailed and vividly colored depictions of dark, mystical themes.

The title Irrlichtglaube, or Will-o’-the-Wisp Faith / False Faith, suggests an interpretation of medieval Christian themes rendered through ambient soundscapes. With this in mind, I place the cassette into the player and look forward to letting my ears “experience the Middle Ages.”

Minimal atmospheric keyboards, at times evoking dungeon synth, are accompanied by samples of prayers, ecstatic cries, dramatic and almost horror-like creaking and scraping of various instruments, beatless ambient layers, and an overall dense atmosphere. The throat singing of the mysterious northern shaman Raeppen, appearing in two tracks, along with authentic chants of nuns from the medieval monastery of Son Giol, further enrich the soundscape and lend the cold electronics the declared mystical feeling.

A surprise comes in the form of a long, organ-driven melodic passage with modulated frequencies, howling wind and lo-fi effects. For me, this section stands out as one of the album’s highlights and a direct hit when it comes to conjuring a medieval atmosphere. Toward the end of the album, a more cheerful northern motif emerges – a kind of medieval dance – followed by a return to a snow-covered Alpine plain, from which it is only a single step into eternity.

 

⏭️ ⏭️  

DOOL - Here Now, There Then (2017)

 

Country: NL; MC Label: Prophecy (PRO209MC); Tracklist: A1 Vantablack  A2 Golden Serpents A3 Words On Paper A4 In Her Darkest Hour B1 Oweynagat B2 The Alpha B3 The Death Of Love B4 She Goat Total Playing Time: 49:55

The Dutch band DOOL, blending hard rock, psychedelic rock, gothic elements and metal, have been around for ten years now, and I think it’s fair to say they’ve already left a solid mark on the scene. For some reason, the band completely passed me by for a long time — until the release of their latest album The Shape of Fluidity, which clicked with me immediately. That was the moment I started paying closer attention. And then came the concerts.

A memorable show at Modrá Opice in Prague, with maybe fifty people in the room — standing right next to the band for the entire set and even afterwards. A hundred-percent performance, a charismatic group of people, an experience you don’t forget. A few months later, a joint tour with my long-time favourites Hangman’s Chair in Vienna, followed by a quick spring 2025 trip to Budapest. Every one of these shows was memorable, along with gradually collecting the entire discography and chatting with Raven at the merch table and with other band members after shows in different places. Always great conversations and a flawless overall impression. I’m already looking forward to the next shows.

The cassette edition of their debut Here Now, There Then from 2017 was released a year later as a limited run of 100 copies on their home label Prophecy Productions. It comes as a transparent cassette with white print, a black o-card with silver embossed lettering, and a five-page booklet made of thick paper.

Musically, I already hinted at this in the opening sentence — in DOOL I personally hear elements of the genres that have shaped me the most over the years. From black metal, present in the unexpected melodic “bent” turns within an otherwise classic hard-rock framework, through gothic pop à la my all-time favourites Type O Negative, to heavy psych-doom moods I’ve been deeply into for more than a decade now. All of this is grounded in a ritualistic rhythmic foundation clearly rooted in The Devil’s Blood. It's hard to pick a top three from the album; at the moment, they’re probably Oweynagat, Golden Serpents, and The Alpha.

Last but not least, Raven van Dorst has a distinctive vocal presence — a deep voice with a wide range and strong, emotionally charged dynamics. There’s really nothing to fault here: a rhythm section forged by years of playing together in TDB, Nick Polak’s psychedelic guitar refined through his work with Gold, and Raven’s voice that cuts straight to the core. I waited a long time for a band like this — and it was worth it.

⏭️ ⏭️  

 

Bizarre of Brutality - The Day of Depresy (Demo, 1997)

 

Country: SK; MC Label: Freezing Records (N/A); Tracklist: A1 Wolf's Night Song  A2 Fata Morgana B1 Damned B2 The Day of Depresy Total Playing Time: 27:53 

It was 1997, must have been January or February, because I remember it was exam season. In the morning, I had a written exam in the city center, from which I rushed to Zlaté Piesky to hitch a ride to Banská Štiavnica. A week earlier, I had gotten drunk somewhere with Judáš, the keyboardist of Bizarre of Brutality, and we agreed to meet a week later on Friday evening at the pub Barbora at the crossroads in Banská Štiavnica. At least, that’s what I thought we agreed on – there was no way to confirm (mobile phones and the internet were still a thing of the near future), so all I could do was hope.

Still, I felt relieved when, around seven in the evening, after two successful hitchhikes, I walked into the smoke-filled miner’s pub where Judáš raised a Steiger beer in greeting. In my pocket, I had a few hundred korunas, two packs of red L&M, and the determination to survive an amazing weekend in snowy Štiavnica.

What followed over the next two days I won’t detail here; suffice it to say, the tally was roughly this – kicked out of nine pubs, beaten up three times, sleeping on a moldy mattress in an abandoned house with broken windows (today’s Art Cafe), through which snow drifted in, the legendary lighting of a fire in a metal stove with the last match, pajamas worn over a leather jacket, a morning escape from a shepherd dog someone had set on us.

My return to Bratislava by train “without a ticket” was an adventure as well – thrown out twice by the conductor, a failed two-hour hitchhike in freezing wind in front of Hliník nad Hronom, back on the train, hiding in the toilets, cold, stench, sobering up, anger. 96 korunas in the bank account that you can’t withdraw. And on the Walkman, a demo tape of Bizarre of Brutality, a death metal band from Humenné that was destined for sold-out stadiums.

It was truly a beautiful, depressive day.