Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Čau, som Valér Tornád, 15 ročný puberťák a naivka, ktorý je stále zapálený do muziky a bicích a stále verí na veľkú muzikantskú kariéru, turné, zážitky, slobodu. A potom som Jano Ivan obyčajný robot navlečený do ľudskej kože, ktorý sa snaží zarobiť, potom to minie a tak dookola.
Valéra zaujíma v týchto dňoch ako vymyslieť skladbu na bicích, ktorá nebude kopírka, bude bombastická, zaujímavá na bubny a dá sa na nový album Čadu.
A Jano sa už dlhšiu dobu zamýšľa ako zaobstará za cca 15 rokov bývanie pre svoje 2 deti, hehe.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Hrám od 99 roku a bolo tam na začiatku pár kapiel ktoré ale hrali len v skúšobni. Potom som nacvičil a odohral jeden koncert s kapelou Intrepid, kde sa ukázalo že ma použili na to aby ich pôvodný bubeník zažiarlil a vrátil sa späť. Si to u mňa dojebali. Po tom, čo som hrával v koncertne neaktívnej kapele Snehulienka z Jura, som sa spoznal s Pištom. A od roku 2003 hrám v Čade a Vandaloch. Medzitým som si odskočil nahrať album kapele Galadriel, ale nebol som členom.
Všade hrám len na bicie, ide totiž o nástroj, ktorý sa skladá z 10 a viac častí a na každú sa udiera inak. Neviem uchopiť ani celú škálu štýlov v bubnovaní a už vôbec nie ďalšie nástroje.
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Mám 3 sady, ktoré som donedávna využíval, teraz ako skúšame v Bratislave, jedna je uprataná v polici. Moja hlavná sada je Sonor Designer Light Maple s bubinga povrchom. Je to sekáč, ale vlajková loď značky Sonor. Vždy som ju chcel. Je to super vyhratá sada, ktorá po Československu kolovala dlhšiu dobu. Má niekoľko nevýhod ako veľmi ťažkú mechaniku a niektoré gumené súčiastky sa starnutím rozpadávajú.
V štúdiu je to ale zabiják, a moment keď im nasadím nové blany a potom do ních v štúdiu jebnem je proste strašná oslava pre uši. Aj zvukári mľaskajú od slasti.
Ďalšiu super sadu mám na živé hranie, je to DW performance series. Veľmi som dumal či toľko investovať do bubnov na koncerty, ale keď s nami prestala hrať Baška a chodili sme pár rokov len ako duo gitara a bicie, tieto bubny krásne zahrali, a na počudovanie presvedčili aj neprajníkov. Po koncertoch za nami chodili a pochlebovali, že to malo gule. Mám sen, že od DW si raz kúpim úplne novú sadu navyššej rady, a to ma načisto korunuje za blázna.
Tretia sada je Sonor Force 3001, ktorú mi kúpil tatko, keď som mu ako puberťák neustále pílil uši, že mám len amati. Majú dobrý zvuk, hlavne kopák. Využívam ich na skúšanie mimo domovskej skúšobne.
Činely mám rôznych značiek a tak isto aj rytmičáky. Šlapku mám DW. Posledné 2 roky som sa vrátil k hrubším paličkám 2B a našiel som si ideálnu velkosť u VicFirth, aj keď sa mi viac lámu ako predošlé Vater.
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Neviem. Ale myslím si, že ak je umenie subjektívne, tak potom každý kto zmadžgne kus hliny je umelec. A nemyslím si ani, že ten kto vie pekne kresliť je umelec, alebo ten kto vie zahrať cover nejakého hitu je umelec. To sú podla mňa remeselníci vo výtvarnom umení alebo hudbe (aj ja s ak ním radím).
Umelec je ten, kto vytvorí dielo, ktoré odštartuje novú éru. V podstate musí byť génius. Nie je ich vôbec veľa. V architektúre by to mohol byť napríklad Frank Gehry, fantasy štylistiku odštartoval Frank Frazetta,
animované filmy od Walta Disneyho, v hudbe určite Beatles, Nirvana, Metallica. Po nich nezostal kameň na kameni.
Ale sú aj umelci, ktorý sú tak jedineční, že akýkoľvek pokus o pokračovanie v ich šlapajách, je hneď označené za kopírku. Napríklad Michael Jackson, alebo kapela Korn, the Hives, maliar Alfonz Mucha, Salvador Dali atd.
Ja považujem za umenie niečo, čo sa ti z ničoho nič zapíše do hlavy a nevieš to odtiaľ dostať.
Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
V tomto asi hranice niesú. Aj keď neviem zhodnotiť napríklad akčné umenie, a rôzne happeningy. Môj brat mi ešte počas vysokej školy predstavoval týchto bláznov, čo si natierajú lekvár na pišulákov a robia videoart, alebo si vystavujú použité vložky. Bolo to šokantné, aj dosť smiešne, ale vykukol tam na nás jeden rakúsky umelec Herman Nitch. Vytváral zaujímave krvavé látky, ktoré samé o sebe neboli nejaké dychberúce, ale on k tomu organizoval také krvavé seansy s nahatými komparzistami a prasačou krvou. Vždy tam nad hlavami niesli holú ženskú, ktorú umiestnili do stredu bieleho priestoru na pranier a on, pupkatý-starý-bradatý dedek, sa už rozbiehal s kýblom krvy a jeeeeb to na ňu. V tom momente bolo všetko ošpricované červenou krvou, trochu sa v tom tý komparzisti ešte porochnili, a bolo po umení. Tie biele plátna potom vydražil za astronomické ceny, lebo je to uznávaný rakúsky performer.
Musím sa priznať, že si raz za čas na neho spomeniem, nebolo to marné.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?
Nemám rád šírenie nenávisti, ani šírenie depresie. A tak isto nemám rád vnucovanie lásky, srdiečok, fejkové dobro. Tiež mi vadí nekvalita a neautentickosť čo sa tvári ako originalita. Do nepríčetnosti ma vytáčajú motivátori.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?
Keď sa bavíme o hudbe, tak dlho som vymýšľal bubny až do gitarových rifov. Posledné albumy, ale robíme inak a na skúšky sa snažím chodiť pripravený. Je to aj tým že po toľkých vydaných skladbách sa už tie nápady začali opakovať, a chcel som sa každý album posúvať. Na tento album vymýšľam rytmy úplne od nuly, vždy si poviem z čoho by sa to mohlo skladať a skúšam a mažem. Raz za čas niečo vykukne a to predstavím ostatným na skúške. K našej hudbe sa viažu témy ako vojna, útek cez mínove pole, nálet, alebo aj lavína, skaly, bahno, draci atd. Všetko má v sebe nejaký zvukový podklad, a ten hľadám. Veľmi ma serie, že na slovensku nemáme historické tradičné bicie nástroje z ktorých by som čerpal. Teda máme ozembuch, ale ten neuznávam, lebo sa na neho hrá len jednou rukou.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?
Z vlastnej tvorby nepočúvam nič. Neviem ani ako to ľudom hrá, ako to pôsobí. Najradšej mám album Bastard. Keď sme ho vydali, bolo hneď cítiť jeho silu v odozve na domácej scéne ale aj v zahraničí. Rozhodli sme sa, že mu spravíme turné a odohráme ho celý. A na naše počudovanie to fungovalo a koncerty šlapali. Po grafickej stránke to bola tiež výzva, a to že sme sa rozhodli dať albumu príbeh o Bastardovi Skálovi do toho dobre zapadlo. Myslím, že keď si ho poslucháč kúpi a číta si k počúvaniu ten text, dobre to do seba zapadá a nachvílu sa prenesie človek do čiernobieleho sveta karpatského bastarda. Možno niekomu aj husia koža naskočí.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?
Keď vidím všade tých udavačov, tak ma vždy napadne výkrik „Vystreliť ich do piče!“. Alebo keď sa mi nedarí v práci, čo je dosť často, tak si zaspievam „Pazúry zúfalstva, mi vyrastajú z rúk“ a jebnem päsťou do stola. A keď musím pracovať dlho po nociach za počítačom a bez pohybu, tak si zanôtim „toto čo žijem nie je život, len agónia a umieranie“ zo skladby Zrelý na samovraždu. A vôbec nemám samovražedné sklony, len to nekonečné pripútanie k pracovnému stolu je masaker.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Chcel som byť štúdiový hráč. Ale taký dobrý, že si budem vyberať čo nahrám a čo nie. A tiež som mal sen si zahrať niekde v uznávanej sále napríklad v NewYorku. A samozrejme byť v katalógu nejakej prestížnej značky bicích alebo činel.
Realita je taká, že po prvých skúsenostiach v nahrávacom štúdiu som pocítil aké mám strašné nedostatky a kým nemám skladby totálne nadrvené, neznejú dobre. Profesionálny hráči tomu dajú pár dní prípravu a jebnú to na prvý take a dovidenia.
Nesponzoruje ma žiadna značka, a to je aj dobre, tento sen sa nemusí splniť. Zahrať si na nejakom svetovom pódiu, to som ešte neuzavrel, to sa možno vyplní, a keď nie, neposerem sa.
V každom prípade sa mi strašne páči ako to majú kapela Opeth, ktorý v roku 2017 spravili live DVD z amfiteátra Red Rocks s krásnym zvukom a celou produkciou. Úplne ich vidím ako bradatých dedkov, metalových veteránov, ktorý hovoria ako to vtedy bolo. To už im nikto nezoberie.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy (naschvál sa vyhýbam slovu kariéra) ?
Velmi silno sa do mňa zaryli zlé koncerty. Apokalyptické nemecko kde bolo 5 ľudí, šibnutý zvukár a jedlo uvarené zo žrádla pre zajace. Alebo turné s Lord Alex kde tiež nechodil nikto, napriek tomu sme vláčili mega bedne a museli byť všade načas.
Ale samozrejme aj tie dobré si pamätám. Napriklad krst Vandalského albumu invázia, bol tuším jediný koncert po ktorom som nevedel zaspať. Alebo masaker koncert s Catastrofy v Košickom Collosseu, kde bolo 450 ľudí a všade mláky z potu. Prvé 4 rady ľudí boli bez tričiek. Tam sme dali zo seba všetko.
Toto je to čo nikdy nezažijú iné hudobné scény, a keďže nami opovrhujú ani nevedia že to existuje. Všetko ako má byť.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Dekadencia je naše druhé meno. Ako puberťák som vnímal metal/punk/hardcore ako drsňácku hudbu s názorom a správnym pohľadom na život a takú som chcel mať aj kapelu. Pišta ma vyviedol z omylu veľmi rýchlo. Ukázal mi, že je to celé len taká dekadentná hra, trochu gýčová, smiešna. Ale po dlhých rokoch hrania sme došli k tomu, že to dáva takto zmysel, je to silnejšie ako práca a aj iné koníčky.
Mám rád keď dojdeme na koncert a nevieme čo nás čaká. Napríklad na Morave. Improvizujeme, a keď je ten večer všetko nahovno, zvuk, sála, backstage tak Pišta upadne do módu „Šáša Krasty“ a to je teprv nářez. Vyjdeme na pódium a všetkých pozdraví „Čaute kokoti!“. Po prvom songu hodí príhovor ako sme jazdili s Immortal a čo na to povedal Vlasta Hanych z Torr. Z kokotského večera je sranda. Aj tý najtvrdší krasteri sa ujebávajú. A na záver nám donesú do backstagu klobásovú tortu. To nevymyslíš.
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Mám strašne veľa plánov. Ale keď nevyjdu, nedoserem sa. V podstate všetko čo robím staviam na tvorivosti. Chcem sa naučiť rýchlo kresliť, dokonale zachytiť myšlienky a čo najrýchlejšie ich nakresliť, tak aby som bol s tým spokojný. Potom tieto zručnosti aplikovať na tvorbu animovaných videí, spolu s dobrým zachytením príbehu.
Taktiež by som sa chcel venovať tvorbe sôch, sošiek či už z dreva, hliny alebo modelovacej hmoty. Toto odsúvam najviac zo všetkého aj keď najviac na to myslím.
Čo sa týka muziky, tam mám každodennú rutinu, a snažím sa postupne zlepšovať, hľadať nové kombinácie rúk a nôh, nové nápady a rytmy. Chcel by som objavovať perkusie,nové činely a zvuky. Chcel by som skladať skladby založené na bubnoch, ktoré niesú sóla, ale počúvateľné veci. Neviem či sa mi to podarí.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?
Ja osobne sa vôbec necítim byť súčasťou scény. Som nevýrazný a viackrát ma nechceli pustiť biletári na vlastný koncert. Musel som si dávať dole okuliare a mykať vlasami, ako dôkaz že som to ja. Odvtedy sa vždy držím Pištových gatí.
A v hudobníckom svete tiež niesom. Nepoznám ani moc hudobníkov, ktorý by aktívne skúšali. Odkedy hrám, stretol som jediného fanatika na bicie, Hula z Backline, s ktorým sa môžem porozprávať.
Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK UG scénu?
Ja som začal chodievať na koncerty okolo roku 97-98. Pamätám si, že sa nerobili rozdiely či bol koncert hardcorový alebo metalový, aj keď každý štýl mal svoj kamenný klub. Hardcore, emo, metalcore mali Dk Dúbravka neskôr Bunker, Čajovňu Bernolák a Obludu. Metalisti mali DK Dúbravka, DK Vajnorská, Hellreiser atd. Sem tam sa k tomu pridal aj nejaký punk aj keď ten NoFuture punk bol trochu mimo scény. My sme chodili na všetko. Najviac sa nám lúbil oldschool hardcore, uznávali sme Straightedge a aj pocit jednoty- Unity. To všetko sa začalo postupne vytrácať, ako sa ľudia viac zameriavali na imidž, hodnotili výzor a menej muziku. V súčasnosti ani neviem povedať, čím sa scéna vyznačuje.
Uznávali sme slovenské kapely S3A, MSR, Canis Lupus, českých Kashmir a potom velikánov ako Sick of it all, Biohazard a veľa iných. Vždy som chcel hrať oldschool hardcore, a stále si myslím že tu taká kapela chýba.
Čo sa týka Čadu, tak tých som vnímal z koncertov ako predkapelu ktorá hrala strašlivý rachot, zvláštne zohratý a k tomu sranda. Išiel z nich pocit, že to majú na saláme. Keď sme začali hrať, pochopil som že opak je pravdou. Pišta a Baška to brali veľmi vážne, chceli byť unzávaní, ale zároveň undergroundoví. Po 18 rokoch spoločného hrania, sme sa dostali na taku nezávislú vlnu, neberú nás do žiadnej scény a my ani nikam nechceme patriť.
V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Ak by bola tá otázka položená tak, že akú mali výhodu na ceste k úspechu, tak na to sa dá odpovedať. Lenže tieto kapely nepriznajú že chcú byť slávny a hrať pre veľa ľudí. Akonáhle pochopia že sú napiču, začnú to hrať na underground a nálepkovať iných, že sa moc tlačia.
Myslím že tie podmienky vtedy a teraz sú úplne rovnaké. Nahovno kapiel je plná riť, ale hlad po dobrej kapele bude vždy !!!
Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes.
Mal som rád Galadriel, Slobodnú Európu, Horkýže slíže, ale poväčšine som počúval zahraničné kapely. Dnes majú dobrý drive Catastrofy, naživo im to veľmi ide. Super imidž vybudovali Fyasco. Taký smrdutý, zatuchlý hardkór nasratých drevorubačov. Ešte zopár kapiel tu je, ale podľa mňa je to málo. Keď robíme koncert, neni koho zavolať. Potrebujeme kapely, ktoré rozohnia publikum tlakom svojej muziky...kurva!
Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Podľa mňa existujú 2 svety. Svet jednotlivca hudobníka a potom svet hudobníka v kapele. Navzájom si moc nerozumejú. V undergroudovej scéne je zaužívané chodiť na kapely, v iných scénach sa hudobníci zgrupujú do projektov, nahrajú album, zakoncertujú si a dovidenia. Potom zformujú niečo iné. Obidne varianty uznávam. Ale mať kapelu a hrať spolu dlhé roky je o pokore, o hladaní spoločnej hudobnej reči. Je to podivné spoločné dielo 3 ľudí. V iných umeleckých odvetviach to moc nevidím. Nenapíšu 1 knihu traja spisovatelia, alebo 1 obraz traja maliari. Je to strašná zhoda okolností keď tá kapela vydrží. Preto aj nám je ľúto sa na to vykašlať.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Serie ma príliš veľa tliachania. Ale to všeobecne, nie iba v scéne. Každý vypráva. Aj keď dostane otázku o ktorej vie hovno, odpovie. A keď otázku nedostane, vyjadrí sa aj tak. Ide mi z toho prasknúť hlava.
Keď ale dojde na lámanie chleba, a majú ukázať čo vytvorili, ostane ticho.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Zvuk neviem, asi žiadny. Artwork sa mi lúbi ten posledný Malokarpatan, aj keď nepoznám žiadnu ich pesničku, len som zazrel obal. A videoklipy totálne valcujú rapperi. Napríklad BoyWonder Pandúri je bomba. Mám rád aj Mám v Piči na lehátku od slížov.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Už vyše pol roka nič nepočúvam, lebo robíme vlastný album, a nejde mi na chuť muzika. Ale celkovo neviem objaviť novú super kapelu, nič ma nebaví. Gojira je super, Killswitch engage, púšťam si staré koncerty od Metallicy, to je morda. Niesom knihočítač a preto uznávam knihy s obrázkami. V súčasnosti sa učím anatómiu z knihy Stonehouse Anatomy. Odkedy mám deti, nevidel som ani jeden film, lebo vždy zaspím. Baví ma ale Bladerunner, prvých 23 minút je skvelých, potom zaspím. Dopozerám to na ďalší deň. V seriáloch som 100 rokov pozadu, videl som Game of Thrones a Narcos. Počítačové hry už nehrám. Ako puberťáka ma bavila Mafia a Medal of Honor. Nemám tetovanie a nepijem alkohol, napoly jebko napoly zver.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
V 2000 som bol na Dream Theater v Zlíne a tam som sa dosral z bicích. Mike Portnoy v plnej sile, to ma ovplyvnilo dodnes.
A potom sme boli s bratom a kamošmi na Slipknot v Prahe na tour k albumu Iowa. Do piči!
Mám rád akcie kde je dobrý zvuk, čiže 1,2 festivaly a max 2,3 kluby na Slovensku. V Čechách je toho o dosť viac.
Vinyl alebo CD ?
CD, aj keď už si ani nič moc nekupujem, a ani si neoprašujem zbierku. Vinyl oceňujem pre veľkú plochu na grafiku.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Chcel som pôvodne dať basáka Hula, ale ten tu už bol, tak dám bubeníka Skaprašupiny Hula, šéfa firmy Backline, ktorá dodáva nástrojovku na veľa akcií v strednej európe.
A ešte by som si rád prečítal rozhovor s Michalom Kaščákom.
Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.
Riadim sa obrazmi a zážitkami z detstva. Ale nikomu neradím nič, ani nikoho nemotivujem. Keď meliem z posledného, vždy si spomeniem že existovali ľudia čo prežili Stalingrad a to funguje ako redbull alebo facka. Ďakujem za rozhovor.
==============================================
Linky:
https://www.instagram.com/jano_ivan/https://www.behance.net/janivan
https://www.artstation.com/janivan
https://www.facebook.com/1animalstudio
https://vandalshop.bandcamp.com/
https://www.facebook.com/cadripcore/
No comments:
Post a Comment