/// English version below ///
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Som Daniel a živím sa v oblasti komunikácie. V týchto dňoch si užívam leto a dovolenky, plánujem s mojou drahou pravidelný roadtrip, fascinovane sledujem správy o ľuďoch, ktorí sa rozhodli, že pandémia neexistuje a ľuďoch, ktorí ich v tom podporujú, aby si tým pomohli k moci a peniazom.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Moja životná kapela bola Ethereal Pandemonium, ktorú sme založili v roku 1996 krátko pod názvom Tombfield a vlastne si už ani presne nepamätám, kedy presne sa v druhej polovici nultých rokov rozpadla. V kapele som hral na gitaru, skladal hudbu a písal texty a po odchode oboch predošlých spevákov som v nej začal aj spievať. Po rozpade kapely som sa chvíľu snažil držať pri živote nástupnícky projekt Sever, no pochopil som, že už nemám energiu na "personálnu" a "realitnú" časť kapely, teda staranie sa o to, aby v kapele hrali spokojní ľudia a aby sme mali kde skúšať. Počas mojej hudobnej "kariéry" som krátko hral s kapelami Azathoth a nOne a v časoch pravekého hudobného programu FastTracker 2 som si doma zložil aj pár songov nikdy nevydaného projektu Elvenforest. Aha, a bol som pár mesiacov aj takým pri-členom dark ambientného projektu Metrom. To bolo krásne obdobie, kedy sa zdalo, že má hudba pre mňa dačo ešte pripravené. No po pár koncertoch v Bratislave, Českej Republike a Poľsku to skončilo dvomi live-záznamami na YouTube a momentálne funguje tento projekt po oživení v pôvodnej dvojčlennej zostave.
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Toto je extra bolestivá časť celej tej reality, pretože s hudbou som skončil presne v období, kedy som si konečne mohol dovoliť kúpiť si poriadny nástroj aj aparatúru. Dodnes mi zostala veľmi dobrá gitara Ibanez (na modely a čísla veľmi nie som), hoci keby som pokračoval v hraní ďalej, zrejme by som si zaobstaral aj môj vysnívaný Telecaster. K tomu mám dodnes aj 50W lampovú hlavu Orange Rockerverb II. Externé efekty som časom prestal používať a začal som hrať iba so zabudovaným Orange efektom. Dospel som k tomu po takej tej ére digiálnych efektov, ktoré pobláznili aj mňa až tak, že som si zaobstaral PODxt od Line6 a myslel si, že na ňom zložím všetku hudbu sveta... až som si nakoniec uvedomil, že tie zvuky sú piesková umelá sračka. :)
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Umenie podľa mňa nefunguje na takomto dualizme. Jasné, že jeho tvorba je subjektívna, no vzniká v nejakom kontexte a vždy je aj prijímané a hodnotené "tam vonku" v hlavách a realitách ostatných ľudí, čo určuje jeho finálnu podobu a kvalitu. To isté platí aj o večnej snahe pripisovať umeniu dačo, čo presahuje len zručnosť a remeslo. Pre mňa je umenie komunikácia. Občas končí jednosmerným vykričaním sa do prázdna, v ktorom nie je nikto, kto by ho vypočul, dekódoval a spracoval, v ideálnom prípade nastane nielen to prijatie ale aj "pohnutie", či už individuálne alebo spoločenské, ktorým si umenie splní svoju veľkú úlohu. V tomto smere je teda umením Beethoven, Gershwin, Lennon aj Vikernes. A naopak umením nie sú Hitlerove akvarely ani hudba Charlesa Mansona, pretože tie majú všetci u prdele bez ohľadu na to, čo subjektívne si o tom kedy pomysleli jeho autori.
Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Snaha o umelecké vyjadrenie hranice nemá mať hranice. No to, čo takáto snaha vytvorí, má hranice vždy, minimálne hranice umenia. Ak zavesíš do rámu prázdne plátno a odovzdáš tým nejaký odkaz, posunul si hranicu umeleckého vyjadrenia, ale hranice umenia si nerozšíril. Maximálne si tak posunul ďalej jeho vývoj. Ale ak sa pýtaš na kontroverzné témy, tak pre mňa "umenie" nie je nejaká agentúra alebo organizácia, ktorá si určuje nejaké stanovy. Hocikto môže urobiť hocičo a ak to robí pre čisté umenie, nemá ho čo zaujímať, či tým prekročí nejaké hranice. Druhá vec, že spoločnosť má právo poslať ho do prdele, pokiaľ poruší nejaké jej pravidlá. Napríklad ak to jeho umenie je rasistické.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?
Nad tým som nikdy neuvažoval, nevyznám sa v umení natoľko, aby som vedel odhadnúť, čo zajtra už nebudem považovať za umenie. Ale som v tomto celkom otvorený a jeden z mála ľudí dnešnej facebookovej éry, ktorý nepotrebuje mať na všetko názor a ktorý dokáže akceptovať aj také umenie a umelcov, ktorí jemu osobne nič nehovoria. Akceptujem umenie, ktoré má nejaký dopad a posúva svet kultúrne niekam ďalej. Tým som z toho hádam vylúčil napríklad také tie patetické nacistické rokenroly a folky. :)
Kde si bral/berieš inšpiráciu k tvorbe ?
V tomto som vždy bojoval so svojou impulzívnou stránkou. Stávalo sa mi, že ma dačo hrozne nadchlo a zistil som, že dačo môže v hudbe super fungovať a hrozne som to potreboval okamžite vyskúšať a použiť. Nemám na mysli vykrádanie a kopírovanie, vôbec nejde o žiadne konkrétne melódie či riffy, stávalo sa mi, že takáto inšpirácia prichádzala z rôznych žánrov hudby a dakedy aj mimo hudby. Spätne som si uvedomil, že ten Ethereal na to dosť trpel, pretože mal hlavne v neskoršej fáze hrozne málo ukotvených vecí, nedržal sa žiadneho konceptu, poddával sa prílišnému eklektizmu a chýbala mu trpezlivosť doťahovať takéto impulzívne inšpirácie do konca, napríklad do poriadneho nacvičenia, naskúšania a nahrania vrátane zvuku.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?
Mám rád dvojicu songov, ktorá je vlastne dačo ako "skica" a "final". Prvým je song "A Winter Solstice Eve" z prvého albumu, ktorý som potom "reinventol" v songu "An Autumnal Equinox", čo cítiť aj z príbuzných názvov. Týmto songom som v ich jednotlivých obdobiach venoval najviac pozornosti, čo som sa naučil pri prvom, som potom zúžitkoval pri druhom. Keď ich spätne počúvam, okrem zvuku som s nimi dodnes veľmi spokojný a rád spomínam na to, ako parádne sa hrali naživo.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?
Tie texty sú asi príliš obrazy našich vtedajších hláv, ktorými lomcovalo všetko možné, nie nevyhnutne rozumné, vyspelé a inteligentné. Dnes už celkom zostarli a aspoň mne teda je väčšina už trochu cudzia, ako keby som si čítal denníky o polovicu mladšieho človeka a usmieval sa nad tým, čo považoval za dôležité povedať svetu. Ale mám celkom rád text "A Winter Solstice Eve" a páči sa mi, ako aj takto spätne funguje ako taký blackmetalový manifest mladých ľudí vyrastajúcich v krajine, ktorá práve vymenila jedny umelé autority, teda komunistov, za iné umelé autority, katolícku cirkev. V tom texte som si vykričal - samozrejme na príbehu násilného pokresťančovania pohanov - ako sa tu dakto hrá na dobro a ako v skutočnosti premýšľa, čo robí a predstavuje.
Seeds of the plague were rooted deep
Branches of malice grew above the mountains majesty
Blood innocent was turned to wine
Flowing from the wounds of the ancient fathers of mine
Prophecies of flesh I now reveal
Under twilight skies of ebony
In the name of God and their belief
They killed and ordered me to kneel
But now they'll taste my will
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Počúvanie mojej obľúbenej hudby mi spôsobovalo isté pocity a poryvy a napadlo mi, že keď takú hudbu začnem aj hrať, to opojenie tým znásobím. A naozaj to bolo tak. Kariérne ambície som nikdy veľmi nemal, v tom extrémnom metale sme všetci pristali na ten nepísaný osud, že kapely z východnej Európy sa nestávajú veľkými hviezdami. Boli kapely, ktoré sa to znažili zmeniť a ojedinelým kapelám ako Vader a neskôr Decapitated či Behemoth sa to nejakým nenúteným zázrakom aj podarilo, ale ja som to nikdy neplánoval inak než tak, že tá kapela tu bude vždy popri tom druhom, najprv štúdiu a potom robote. Realita potom dopadla asi oveľa lepšie než som si predstavoval. Vydali sme štyri albumy, niektoré dokonca v zahraničí, zažili sme koncerty, na ktorých na nás prišli stovky ľudí, aj také, na ktorých pár desiatok ľudí vytvorilo hotové peklo a šialený mosh pit, ľudia spievali naše texty a skandovali naše meno. Na túto energiu spomínam rád a považujem ju za najväčšie zadosťučinenie z toho všetkého.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy ?
Asi nemám jeden konkrétny, no v duchu predošlej odpovede, najlepší z tých "malých" koncertov bola Krupina, kde sme ani nemali pódium a hrali sme na rovnakej úrovni s moshujúcimi divákmi. Séria koncertov "A Winter Solstice Eve" v Bratislave bol zase ten opačný svet so stovkami ľudí a plným Babylonom. Ale keď už som spomínal aj na ten svet mimo Etherealu, rád spomínam, ako som si ako najmenej dôležitý sú-člen projektu Metrom zahral dark ambient v Poľsku v obrovskom starom divadle v Legnici.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
V tomto sme asi boli skôr nudní, nebrali sme žiadne drogy, ani nefajčili trávu a naše "groupies" epizódky sú skôr vtipné príhody, na ktoré ani nemusíš mať 18. Ale pamätný asi bude festival v Brekove pri Humennom v roku 1998. Nás v Ethereale bolo toľko, že sme sa nikdy nezmestili do jedného auta. Tým pádom sme chodili buď vlakmi a busmi, alebo viacerými autami a v oboch prípadoch sa tým pádom pridalo aj pár kamošov. Brekov bol extrém, pretože našu kamošku Soňu napadlo, že jej brat má autobus a mohli by sme tam ísť celá krčma. Stalo sa, festival bol úplne skvelý aj s dvomi nocami v odparkovanom buse v Humennom. To najlepšie ale začalo až počas cesty domov, keď sa bus pokazil na zavretej pumpe kdesi za Prešovom. Sonin brácho si stopol auto a šiel zháňať pomoc, zvyšok autobusu zatiaľ trávil čas, ako vedel, vrátane nejakých jemných vandalských výtržností a zoznamovania sa s holkami z Bratislavy, s ktorými sme sa zoznámili v Brekove a ktorým sme spravili odvoz do Bratislavy. :) Nadránom pre nás prišiel náš šofér s náhradným busom prešovskej MHD a odviezol nás na vlakovú stanicu, kde sme čakali, kým sa náš regulérny bus opraví, za neustáleho šikanovania železničnou políciou, ktorej sa nepáčilo, že im vestibul stanice okupuje banda blackmetalistov. :)
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Žiadne, maximálne tak prikývnuť na tvorivé plány iných ľudí a zviezť sa na niekom, kto sa postará o tú organizačnú energiu, aby som si ja mohol už len zapojiť gitaru a hrať. Menežovať ľudí v kapele a vybavovať priestory na skúšanie už v živote nikdy nebudem.
Cítiš/cítil si sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?
Cítim. Zažil som slovenskú extrémne metalovú scénu, keď bola jasne definovaná, odkiaľ pokiaľ siaha a kto sa jej zúčastňuje. Boli sme ľudia, ktorých si vtedy mohol jednoducho spočítať podľa toho, že sme buď hrali v kapelách, ktoré vydávali fyzické nosiče, alebo mali vydavateľstvá, ktoré tie fyzické nosiče vydávali, alebo sme písali fyzické fanziny alebo organizovali fyzické koncerty. Čím nijako neznevažujem dnešnú digitálnu dobu, ktorá má zase úplne iné čaro v tom, že môžeš byť úplne v pohode svoja vlastná scéna a robiť muziku a neopustiť pri tom štyri steny. Ale odpovedám na otázku, že áno, boli sme scéna a keďže súčasťou tej scény si mohol byť iba vtedy, keď si na niečom dosť podstatne makal, dá sa úplne v pohode rozlíšiť, že niekto ňou bol a niekto nie.
Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK UG scénu?
Ja si z toho obdobia pamätám hlavne to, o čom píšem v predošlej odpovedi. V slovenskej metalovej scéne existovala obrovská DIY energia a bola plná ľudí, ktorí nedokázali hudbu konzumovať pasívne a potrebovali v nej byť aktívni akokoľvek len mohli. Nie všetci sme boli najväčšie talenty, nie všetci sme boli najväčší makači, no vtedy bola skrátka hanba nerobiť nič a vôbec sa neriešilo, že tvoj zin bol len oxeroxovaný strojopis a niekto iný ho mal napísaný vo Worde, aj tak si ho ľudia kúpili na koncerte a potom vymieňali s kamošmi. Pre mňa je táto energia niečo, čo sa dnes už nedá napodobniť a navždy to bude spomienka na 90. roky: na obdobie, kedy bola extrémna metalová hudba na celom svete ešte v plienkach, stále sa v nej vymýšľalo niečo nové, každý rok vychádzali desiatky albumov, z ktorých sa neskôr stali klasiky rôznych žánrov, vrátane takých, aké predtým neexistovali... a my sme sa na Slovensku snažili zo svojho okraja naskočiť do tohto kreatívneho tornáda a nechať sa ním odniesť aspoň pár metrov, z diaľky obdivujúc to, čo sa dialo v jeho strede.
V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Asi bolo jednoduchšie znieť originálne než dnes. A takisto aby si robil hudbu, musel si na to minúť obrovské množstvo peňazí, času a energie. Nahrať album bolo šialene ťažké, vydať ho ešte ťažšie. Tým pádom bola slovenská metalová scéna plná ľudí s obrovskou oddanosťou, pretože inak než naplno sa to nedalo robiť. A výhodou toho bolo, že ak si bol kapela, ktorá sa prehupla cez tento pomyselný plot nárokov, ľudia ťa registrovali a podporovali, skrátka si si našiel svoje, akokoľvek malé, publikum. V dnešnej dobe čo sa hrania týka sa až tak nevyznám, no predstavujem si, že tie výhody spočívajú najmä v tom, že je najťažšie vymyslieť dobrú hudbu, potom je už všetko oveľa jednoduchšie: nahrávanie, vydávanie, a s výnimkou covidoby aj koncertovanie.
Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
Za našich čias sme obdivovali Depresy za to, že zneli ako bezpodmienečná kapela. Nemusel si si pri nich hovoriť také že "na slovenské pomery" alebo "relatívne". Robili hudbu, ktorú by si si kúpil na CDčku, aj keby boli švédska alebo britská kapela a nosil by si ich na tričku. Veľmi si vážim Galadriel za to, koľko si toho v hudbe odmakali a aký zvuk a profesionálnu produkciu pri tom dosiahli. Z neskorších vecí mám ešte také ojedinelé veci, ktoré si dodnes občas pustím, napríklad Ancestral Volkhves alebo Emor, a kopec kapiel, ktorých príslušnosť k SK extrémne metalovému UG je skôr otázna, napríklad The Ills, Testimony a podobne. Ale aby som tu neomieľal iba stariny, dosť ma bavila tvoja doomová kompilačka, hlavne Therapist.
Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Toto je veľmi abstraktná otázka, ale bez ohľadu na žáner: hudba je také zvláštne predĺženie osobnosti a podľa mňa toto je na tvorení a hraní hudby úplne najatraktívnejšie. Vymyslíš dačo a potom to pomocou nástrojov a techniky zhlasníš a zhmotníš a naplníš tým nejaký priestor a dostaneš sa tým do životov ďalších ľudí a pritom je to stále dačo, čo si ty. Dodnes si pamätám ten pocit, keď sme sa nazvučovali na koncertoch. Zapneš aparát, pridáš hlasitosť a dačo hráš, nejaké obyčajné dž dž dž a je to to isté ako v skúšobni. A potom ťa zvukár prepne do PA systému a tvoje dž dž dž zaplní celú sálu, chvejú sa z neho steny a vyrastá z toho obrovský hluk, ktorý pritom ale robíš stále iba ty svojimi rukami. Potom sa pridajú ostatní a keď začnete hrať, tak až kým skončíte, neexistuje nič iné, celý vesmír sa zmestí do tej jednej sály, v ktorej všetko, čo sa deje, spôsobuješ ty svojimi rukami a hlasivkami. Toto je obrovská droga.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Nesledujem ju a ani mi na nej dneš až tak veľmi nezáleží, aby som to až tak prežíval. No takto z diaľky mám pocit, že by jej bodli výraznejší mladší lídri. Nielen talentovaní hudobníci, ale osobnosti, ktoré ju dokážu strhnúť nielen kreatívne, ale aj vizionársky. Keď sme boli mladí, dosť sme opovrhovali takými tými starými heavymetalistami, ktorí sa zasekli v 80. rokoch a pôsobili na nás hrozne konzervatívne a neinteligentne. Dnes už samozrejme viem, že to my sme boli tí arogantní kreténi s nafúknutým sebavedomím, no mám pocit, že vďaka tomu sme tým celým nejako pohli a niekam to posunuli. Sledujúc to nezainteresovane zvonka, toto tu celkom chýba. Buď tu máme starých egopáprdov, ktorí si idú dokola svoje, alebo individualistov, ktorí si tiež idú svoje a žiadnu scénu nepotrebujú.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
"... and there came the tears with Christ" od Depresy. Cover artwork ani klip si asi veľmi nevybavujem žiaden, ktorý by nezostarol a mal nejakú výnimočnú hodnotu. Náš štvrtý album "Lost'n'Sound" mal podľa mňa skvelý cover od Nenada Brankoviča, ale hudobne žiaľ zachytil už akurát tak rozklad kapely.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Zo zahraničných metalových klasík mám najradšej "Filosofem", napriek autorovi, a "The Angel And The Dark River", ktorý považujem za jeden z najdotiahnutejších a najosobitejších metalových albumov. Tieto dva albumy by som pustil hocikomu, koho by som sa snažil presvedčiť o umeleckej hodnote extrémneho metalu. Tie ostatné veci sa u mňa neustále menia, akurát pivné značky mám dlhodobo najobľúbenejšie Stone zo San Diega, Zichovec a tankovú plzeň, ktorú najlepšie čapujú u Holuba v Stupave.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Toto už asi až tak neprežívam, aby som sa v tom veľmi vyznal.
Vinyl alebo CD ?
Vinyl.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?
Na Jablkách je momentálne tak desaťnásobne viac rozhovorov než si ja spomeniem na ľudí, ktorí by stále dačo robili. Tak asi len že dík, že si tam vôbec chcel dať tento rozhovor.
Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.
"Umenie: Pokojne si to mohol vytvoriť aj ty, ale nevytvoril".
Bonus otázka: Čo je podľa teba "trve evil" - zlo, ktorým sa zaoberá BM v umeleckej forme alebo zlo, ktoré vzišlo z BM a je tak "hrozné", že sa jeho meno nesmie ani vysloviť? :)
Blackmetalové zlo bolo vždy odpoveď. Boli sme decká žijúce vo svete, v ktorom ti starí muži hovorili: „Takto a takto sa musíš správať a potom sa to volá dobro a keď sa tak správať nebudeť, potom to bude zlo“. A tebe to celé nesedelo, lebo hoci si poznal aj pár dobrých ľudí z toho ich tábora, boli to skôr takí nedôležití pešiaci a u tých mocných ti to prišlo ako taký ojeb. Tak si urobil to, že si si dal dokopy najultimátnejšiu definíciu zla podľa týchto starých mužov, postavil si ju na piedestál, ospieval si ju, doslova si sa tým natrel. A potom si pozrel na nich a povedal si im: „Vidíte? Nič sa nestalo. Neudrel do mňa blesk. Nestal som sa zlom. Stále som normálny človek. Ojebávate.“ Toto bol celý black metal aj s jeho satanmi, horiacimi kostolmi, pohanmi, krvou a smrťou. Viem, že narážaš na Blahu, no nemám ho v tomto kam zaradiť, z neho sa skôr stala taká rafinéria ľudskej hlúposti a šašo než nejaké hrozivé zlo, bez ohľadu na to, že už prešiel do roviny, kedy už jeho vinou regulérne umierajú ľudia. Chcem veriť, že raz na to doplatí, ale nebude ma trápiť, ak sa o tom nikdy nedozviem.
======================================================================
Linky:
https://etherealpandemonium.bandcamp.com/
https://www.youtube.com/channel/UCC4g6u8KjKhuq_08l-URWyg
======================================================================
Who are you, what do you do, and what interests you most these days?
I’m Daniel, and I work in the field of communications. These days, I’m enjoying summer and vacations, planning a regular road trip with my partner, and following with fascination the news about people who have decided that the pandemic doesn’t exist — and those who support them to gain power and money.
List the bands and projects you’ve been involved in and what you played
My life-long band was Ethereal Pandemonium, which we founded in 1996, shortly under the name Tombfield. I don’t even remember exactly when it broke up in the second half of the 2000s. I played guitar, composed music, and wrote lyrics, and after both previous singers left, I also started singing.
After the band’s breakup, I tried to keep the successor project Sever alive, but I realized I no longer had the energy for the “personnel” and “logistical” side of the band — making sure people were happy and that we had a place to rehearse. During my musical “career,” I briefly played with Azathoth and nOne, and back in the prehistoric FastTracker 2 days, I recorded a few songs at home for the never-released project Elvenforest. Oh, and for a few months, I was also a peripheral member of the dark ambient project Metrom. That was a beautiful period when it seemed like music still had something in store for me. After a few concerts in Bratislava, the Czech Republic, and Poland, it ended with two live recordings on YouTube. Currently, the project exists again in its original two-member lineup.
Describe your latest gear (instrument, rig, effects) and what made it interesting to you
This is the painfully bittersweet part of the story, because I stopped playing music exactly at the moment when I could finally afford proper instruments and gear. I still have a very good Ibanez guitar (I’m not picky about models or numbers), although if I had continued, I’d probably have bought my dream Telecaster. I also still have a 50W tube head, the Orange Rockerverb II. I eventually stopped using external effects and played only with the built-in Orange effects. This came after the era of digital effects, which drove me crazy; I even got a Line6 PODxt, thinking I’d make all the music in the world with it… until I realized those sounds were just sandy artificial crap. :)
Is art subjective or objective? What separates “manual skill” from art?
I don’t think art works on such a duality. Sure, its creation is subjective, but it arises in a context and is always received and evaluated “out there” in the minds and realities of others, which determines its final form and quality. The same goes for the eternal attempt to attribute to art something beyond skill and craft. For me, art is communication. Sometimes it ends as a one-way scream into a void where no one is listening, decoding, or processing; ideally, it’s accepted and moves something, individually or socially, fulfilling its larger purpose. In this sense, Beethoven, Gershwin, Lennon, and Vikernes are all art. Conversely, Hitler’s watercolors and Charles Manson’s music are not art, because nobody cares about them regardless of what the creators subjectively thought.
Should art have boundaries? Are there topics art shouldn’t touch?
The attempt at artistic expression shouldn’t have boundaries. What it creates, however, always has limits, at least the limits of art itself. If you hang an empty canvas in a frame and convey a message, you’ve pushed the boundary of artistic expression, but not the boundary of art itself — at most, you’ve pushed its development further.
If you mean controversial topics, “art” isn’t an agency or organization setting rules. Anyone can do anything, and if it’s done for pure art, no one should care whether it crosses boundaries. Society, however, has the right to reject it if it breaks its rules — for example, if the art is racist.
What is your personal limit beyond which you won’t accept a performer/artist?
I’ve never thought about this. I don’t know art well enough to predict what I’ll no longer consider art tomorrow. But I’m quite open and one of the few people in today’s Facebook era who doesn’t need an opinion on everything and can accept art and artists that personally say nothing to me. I accept art that has impact and moves the cultural world forward. That probably excludes pathetic Nazi rock or folk, for example.
Where did/do you draw inspiration for your work?
I always struggled with my impulsive side. Sometimes I’d be extremely excited by something and realize it could work brilliantly in music, and I had to try it immediately. I don’t mean copying or stealing melodies or riffs; inspiration often came from different genres, and sometimes even outside music. In retrospect, Ethereal suffered from this, especially in later stages, because it had few grounded ideas, lacked a consistent concept, indulged in eclecticism, and lacked patience to develop impulsive inspirations properly — through rehearsal, testing, and recording, including the sound.
Which album/song of yours is your favorite and why?
I like a pair of songs that are like “sketch” and “final.” The first is A Winter Solstice Eve from the first album, later “reinvented” as An Autumnal Equinox — the related names hint at the connection. I devoted the most attention to these songs in their respective periods. Listening back, I’m very satisfied with them beyond the sound and fondly remember how great they were live.
Which of your band’s lyrics do you consider the strongest (+excerpt)?
The lyrics are probably too much a reflection of our young minds, full of all sorts of things, not necessarily reasonable, mature, or intelligent. They’ve aged, and most feel a bit foreign to me now — like reading the diary of a person half my age, smiling at what they considered important. But I quite like the lyrics of A Winter Solstice Eve; retrospectively, it works as a black metal-like manifesto of young people growing up in a country that replaced one set of artificial authorities — the communists — with another, the Catholic Church. In the lyrics, I shouted out — framed in the story of forced Christianization of pagans — how someone pretends to do good and what they actually think, do, and represent.
Excerpt:
What were your musical ambitions when you were starting out, and what is the reality now?
Listening to my favorite music gave me certain feelings and impulses, and it occurred to me that if I started playing that kind of music myself, I could multiply that intoxication. And it really worked that way. I never had big career ambitions; in extreme metal, we all accepted the unwritten fate that bands from Eastern Europe don’t become major stars. There were bands trying to change that, and a few exceptional bands like Vader and later Decapitated or Behemoth somehow succeeded by an effortless miracle, but I never planned anything other than that the band would exist alongside other responsibilities — first studies, then work.
The reality turned out probably much better than I imagined. We released four albums, some even abroad, played concerts attended by hundreds of people, and others where just a few dozen created total chaos and a wild mosh pit. People sang our lyrics and chanted our name. I fondly remember that energy and consider it the greatest reward of it all.
What do you consider the strongest moment of your artistic career so far?
I don’t have a single specific moment, but in line with my previous answer, the best of the “small” concerts was in Krupina, where we didn’t even have a stage and played at the same level as the moshing audience. The series of A Winter Solstice Eve concerts in Bratislava was the opposite — hundreds of people and full Babylon.
If I think beyond Ethereal, I also fondly remember playing dark ambient as the least important member of the project Metrom in Poland, in a huge old theater in Legnica.
Interesting stories from the band’s life? How high did you get on the decadence scale?
We were probably rather boring in that sense — no drugs, no weed, and our “groupies” stories are mostly funny anecdotes that don’t even require you to be 18. One memorable story is the 1998 festival in Brekov near Humenné. There were so many of us in Ethereal that we never fit in one car, so we traveled by train, bus, or multiple cars, often with a few friends along. Brekov was extreme because our friend Soňa thought her brother had a bus, and we could take the whole bar there. It happened — the festival was amazing, including two nights in a parked bus in Humenné.
The best part came on the way back, when the bus broke down at a closed gas station somewhere past Prešov. Soňa’s brother hitchhiked to get help, while the rest of us passed time with minor vandalism and meeting girls from Bratislava whom we’d met at Brekov and gave a ride home. :)
At dawn, our driver arrived with a replacement bus from Prešov’s public transport and took us to the train station, where we waited for the original bus to be repaired, constantly harassed by the railway police who didn’t like a bunch of black metalheads occupying the station vestibule. :)
What creative plans do you have for the future?
None, really — at most, to nod along to other people’s creative plans and ride along with someone who handles the organizational energy, so I can just plug in my guitar and play. I will never manage people in a band or arrange rehearsal spaces again.
Did you feel part of the domestic scene? If so, which one?
I did. I experienced the Slovak extreme metal scene when it was clearly defined — its limits and participants. You could count the people in it: either they were in bands releasing physical media, ran labels producing physical media, wrote physical fanzines, or organized physical concerts.
This doesn’t diminish today’s digital age, which has its own charm: you can be your own scene, make music, and never leave your room. But yes, we were a scene, and you could only be part of it if you worked significantly on something. You could clearly distinguish who was part of it and who wasn’t.
How do you think the domestic scene formed from the 1990s, and what was specific about each decade for you, your band, and the SK underground scene?
I mainly remember what I wrote earlier. The Slovak metal scene had huge DIY energy and was full of people who couldn’t consume music passively; they needed to be active in any way they could. Not all of us were the biggest talents, not all were the hardest workers, but doing nothing was shameful. It didn’t matter if your zine was just a Xeroxed typewritten sheet while someone else had it in Word — people still bought it at concerts and exchanged it with friends.
For me, that energy is something that can’t be recreated today and will forever be a memory of the 90s: when extreme metal worldwide was still in its infancy, constantly inventing new things, with dozens of albums released each year that later became classics of various genres. We tried from Slovakia’s margins to catch a ride on this creative tornado, letting it carry us a few meters, admiring from afar what was happening at its center.
What advantages did bands starting in the 90s have compared to today, and vice versa?
It was probably easier to sound original than today. Also, making music required huge amounts of money, time, and energy. Recording an album was insanely hard; releasing it even harder. This meant the Slovak metal scene was full of people with enormous dedication — otherwise, you couldn’t do it properly. The advantage was that if a band managed to surpass this figurative bar, people noticed and supported them — you found your audience, however small.
Nowadays, I don’t know as much about playing, but I imagine the advantage is that creating good music is the hardest part; everything else — recording, releasing, and except during COVID, performing live — is much easier.
Which SK UG bands and genres did you like in the past, and which do you like today?
Back then, we admired Depresy for sounding like an unconditional band. You didn’t have to qualify it with “for Slovak standards” or “relatively”; they made music you’d buy on CD even if they were a Swedish or British band and wear it on your shirt. I respect Galadriel for how much effort they put into their music and the sound and professional production they achieved.
Among later things, I still occasionally listen to rare releases like Ancestral Volkhves or Emor, and many bands whose inclusion in the Slovak extreme metal UG scene is debatable, like The Ills or Testimony.
To not dwell only on old stuff, I also enjoyed your doom compilation, especially Therapist.
What do you think is the common denominator that connects artists from different genres/scenes, and what separates them?
This is a very abstract question, but regardless of genre: music is a kind of strange extension of personality, and I think that’s what’s most attractive about creating and playing music. You come up with something, and then, using instruments and technology, you amplify it, materialize it, fill a space with it, and it reaches the lives of other people — and it’s still something that’s you.
I still remember the feeling when we soundchecked at concerts. You turn on the amp, increase the volume, play something — just some ordinary dzh dzh dzh — and it sounds like it does in rehearsal. Then the sound engineer switches you to the PA system, and your dzh dzh dzh fills the whole hall, the walls shake, and it becomes this enormous noise — yet it’s still made entirely by your hands. Then others join in, and once you start playing, until it ends, nothing else exists. The entire universe fits into that one hall, and everything happening there is created by your hands and vocal cords. It’s an incredible drug.
What pisses you off about the domestic scene?
I don’t follow it closely, nor do I care enough to get upset about it. From a distance, though, I feel it could use more prominent younger leaders — not just talented musicians, but personalities who can lead creatively and with vision. When we were young, we had a lot of disdain for old heavy metal guys stuck in the 80s, who seemed incredibly conservative and unintelligent. Today, I realize we were the arrogant idiots with inflated egos, but I feel that in some way we pushed the whole scene forward. Observing it now from the outside, that’s missing. Either you have old ego-driven guys repeating the same thing, or individualists doing their own thing, not needing a scene at all.
Which sound (studio, album/band), artwork (album cover), and video clip in the domestic scene impressed you the most?
“…and there came the tears with Christ” by Depresy. I can’t really remember any cover artwork or clip that hasn’t aged and has exceptional value. Our fourth album Lost’n’Sound had, in my opinion, a great cover by Nenad Branković, but musically it captured only the band’s decline.
Recommend a music album, book, film, TV series, video game, tattoo studio, and beer, and why.
Among foreign metal classics, my favorites are Filosofem (despite the author) and The Angel And The Dark River, which I consider one of the most complete and distinctive metal albums. These two albums are what I’d play for anyone I wanted to convince of the artistic value of extreme metal. Other things change constantly for me, except for beers — my long-term favorites are Stone from San Diego, Zichovec, and draft Pilsner best poured at Holub in Stupava.
Which domestic/foreign event is your favorite and why?
I’m not really invested enough to have a strong opinion on that.
Vinyl or CD?
Vinyl.
Is there anyone in the domestic scene (active or inactive musician) you’d like to interview for Jablká ďaleko od stromu?
Jablká already has maybe ten times more interviews than I can recall people who are still active. So probably just: thanks for wanting to include this interview at all.
Motto/favorite quote or final message.
“Art: You could have made it yourself, but you didn’t.”
Bonus question: What do you consider “true evil” — the evil explored by black metal in artistic form, or the evil that came from BM and is so “terrible” its name must not be spoken?
Black metal evil was always the answer. We were kids living in a world where old men said: “This is how you must behave, and that’s called good; if you don’t, that’s evil.” It didn’t sit right with you because, although you knew some good people in their camp, they were minor pawns, and the powerful ones seemed like a scam.
So you created the ultimate definition of evil according to these old men, put it on a pedestal, celebrated it, smeared yourself in it — and then looked at them and said: “See? Nothing happened. Lightning didn’t strike me. I didn’t become evil. I’m still normal. You’re full of it.”
This was all of black metal: the satans, burning churches, pagans, blood, and death.
I know you’re referring to Blaha, but I don’t know where to place him in this. He’s more of a refinement of human stupidity and clowning than real terrifying evil, despite having reached the point where people genuinely die because of him. I want to believe he’ll pay for it someday, but I won’t be troubled if I never find out.
No comments:
Post a Comment