Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Som speváčka Gudrun, okrem spievaniu sa venujem aj manažmentu kapely a aktuálne ma zaujíma, či si ešte vôbec do konca roka niekde zahráme, keďže situácia ohľadne corony je viac než zúfalá...
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil/a a na čo si hral/a. Ako vzniklo meno tvojej súčasnej kapely a aký má pre teba význam ?
Od 1984 pôsobím na poste speváčky kapely Ľahká Múza a od 2002 v bočnom projekte Hieros Gamos. V iných kapelách som nehrala, som totiž zakladateľka týchto dvoch a bohate mi stačia. Meno Ľahká Múza je odkazom na istý druh umeleckej dekadencie a kontrapunkt tvorby k predstave ľahkej zábavnej muzičky.
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Nič v živote nie je objektívne a umenie je priam vysoko subjektívne ako z hľadiska tvorcu, tak zo strany príjmateľa. Lebo vnímanie každého diela je závislé od možností vnímania svojho konzumenta. Čo je pre jedného vykopnutím do hladiny alfa je pre iného nezaujímavým balastom...Preto aj autor sám je hneď prvý príjmateľ a ak nezažije sám s vlastným dielom exces, ťažko ho môže očakávať od niekoho iného...Vyplytvanosť umeleckých snáh je už ale objektívum pre 21.storočie...ako hovorí jeden známy, všetky variácie Ježiša a Judáša už boli vymyslené..nie je kam ísť...Všetko sa začalo opakovať...čo sa týka prechodu od remeselnej zručnosti/dekoratívnosti k umeniu je to opäť v oku pozerajúceho...Snáď len ten pomyselný moment, že „výrobok“ chce majster čo najviac dokonalý, umelec si môže dovoliť komfort nevybrúsenej formy, ak je pridanou hodnotou celkový náboj diela....
Má mať umenie hranice resp. sú témy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Ak sledujeme historický vývoj umenia, sledujeme aj snahy vládnucich vrstiev definovať, čím sa má umelecké dielo zapodievať. Tieto vymedzenia sa storočiami menili a konečná revolúcia a oslobodenie prišlo s hnutím Da Da a surrealizmu. Za nimi prišlo konceptuálne umenie o ktorom sa neustále vedú spory, či to ešte je vôbec umenie aj kôli tomu, že sa dotýka tém, ktorým sa pred tým umenie vôbec nevenovalo...
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotná akceptovať interpreta ?
Keďže málokedy poznáme osobné reálie autorov, môžem posudzovať len jeho dielo. V prípade, že zistím, že ide len o snahu sklonovať (vykradnúť) dielo už pred tým existujúce,prípadne je to čistá patológia, takéto veci idú úplne mimo mňa...
Popíš svoju aktuálnu technickú výbavu a čím je pre teba zaujímavá?
Som zrejme jedna z mála, ktorá si potrpí na kvalitné mikrofóny s tým, že na koncerty si nosím zásadne svoj headless set AKG. Neviem si predstaviť (pri svojom rozsahu a práci s hlasom) spievať na nejaký polohluchý zvukárov mikráč. K tomu mám doma vymakaný spevový procesor BOSS a na koncerty nosím špičkový reverb Alesis. K tomu máme ešte vlastný analógový submix Rane, takže je o môj hlas dobre postarané aj na koncerte. Do štúdiových nahrávok rada používam harmonizéry, delaye, chórusy, reverby atď...Sme priekopníci experimentáleho vokálu.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?
Dobrá otázka. Vzhľadom k tomu, že väčšina hudobnej scény sa tvári, že sme tak iní, že tu nemáme kam zapadnúť, tak nie...Naozaj sme solitéri. Na druhej strane zahráme na industriálnej, elektronickej, gotickej či alternatívnej scéne. Viem si nás predstaviť s projektom Hieros Gamos na akcii modernej vážnej, či scénickej hudby. Ale na to tu nemajú dosť kultúrneho rozhľadu, aby nás zaradili do programu. Tu to ovládol čistý akademizmus. V zahraničí je aj táto scéna oživovaná projektami mimo akademickú pôdu. Toto dedičstvo tu zachoval socializmus a absolventom to tiež vyhovuje. Aspoň je menšia „konkurencia“.
Ako vnímaš domácu hudobnú scénu vo všeobecnosti - ktoré kapely/žánre si mala rada v minulosti, a ktoré máš rada dnes?
Ok, budem len pokračovať v hore uvedenom. To, že moderná rocková hudba tu živorila od 60-tych rokov v socializme, ju značne deformovalo. A tie deformácie sú citeľné až do dnes, a taktiež aj malý trh tomu nepomáhal. Od 70-tych rokov to bola úplne vysušená záležitosť, aj keď napriek tomu vzniklo akoby zázrakom zopár hudobne vzácnych diel. No a potom prišiel v 80-tych punk a new wave a to dosť oživilo mŕtve vody. Škoda, že sa tieto prúdy a hlavne diváci neudržali dlhšie, tak ako v zahraničí, lebo tu to zavreli masy metalu, hardcoru a postpunku a pre umeleckejšie žánre už neostal priestor.
Čo ťa na domácej scéne nebavilo/nebaví ?
Jej uzavretosť a klapkovitosť. A to, že väčšinu akcií tu poriadajú muzikanti (čo je samo o sebe dosť mimo) a tým pádom tvoria dramaturgie zo svojich kamarátov, prípadne naozaj kvalitnú kapelu neoslovia, aby náhodou nerobila zbytočnú konkurenciu. Skutočne dobré kapely si potom musia zahrať niekde úplne inde, ako doma pod lopúchom. A veľká škoda je, že dnes fanúšikovia nechcú objavovať nové podnety, ale väčšina chce počúvať len to čo už dobre pozná. Dosť nudná evolúcia....
V čom mali podľa teba výhodu domáce kapely, ktoré začínali v 80‘s-90‘s oproti dnešným kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Rozhodne v atmosfére. 80-90 roky boli najlepšie hudobné roky. Od vtedy to ide len dolu vodou. Škoda si niečo naklamávať...
Ktorý/é album/y, resp. piesne/ne z vašej tvorby považuješ za najlepší/ie a prečo ?
Vzhľadom k tomu, že nie sme rocková kapela zameraná na jednotlivé hity, ale tvoríme konceptuálne a pre nás sú dôležité celé albumy, na toto ti neodpoviem. Snáď len tak, že každý album má svoju atmosféru a ja som so všetkými spokojná. Vznikali v najkvalitnejších štúdiách tej doby a ten zvuk je na nich jedinečný. Samozrejme na koncerty sa snažíme vybrať skladby, ktoré majú dobrú divácku odozvu. Chceme aby si to ľudia užili. Preto k aktuálnym programom hráme v rámci bonusov skladby z druhého, tretieho či štvrtého CD. Tú to také naše „top of pop“.
Ktorý text považuješ za najosobnejší (+úryvok) ?
K hudbe je dôležitá aj textová stránka a je fakt, že naše texty sú skôr filozofického zamerania. Niekomu sa zdajú depresívne, ale ja v nich žiadnu depresiu necítim. Vychádzajú z vnímania reality a jej vnútorného spracovania. Všetky sú veľmi osobné, až na kosť...Naopak, na druhej strane nemám rada také tie samooplakávacie a ľutovacie schémy, ktoré sú tak obľúbené, lebo sa s nimi dá tak skvele stotožniť... V našich textoch sa zrkadlí ťažoba doby ktorú žijeme, ale aj sila napriek všetkému ísť ďalej... a to je podstatné... Snáď len teda na predstavu jeden z nich vyberám.
SEN OHRANIČENÉHO ŽIVOTA
vidiny rastúce z mlčania
v bičujúcom vetre
pochodujú nocou
cez otvorené rany
v hmlách nepoznaného
v trblietavej prázdnote
na okraji myšlienok...
za prahom znesiteľnosti
naše hry sa zatemnia
v tichu kameňov
vstaneme z hliny...
anjeli v spomienkach
obracajú bolesť do vnútra
tvár sveta
obnoví sa v plameňoch....
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?
V imaginácii a konkrétnych okolnostiach našich životov.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ?
Máme ich veľa, lebo sme zcestovali veľkú časť Európy a tiež aj nadviazali väzby s ľuďmi zo všetkých kontinentov, čiže to by bolo na dlho. Ale snáď pre malé priblíženie kam všade sa naša hudba dostala – napísal mi z Antarktídy americký klimatológ, že k tomu ľadovému vetru tam vonku si púšťa Sen Ohraničeného Života. Alebo sme sa stali „hviezdou“ čilského rádia v Santiagu a v roku 2008 nám žiaľ nástup hospodárskej krízy zrušil malé turné po Južnej Ameriky, prípadne o nás vyšiel článok v kamčatskom Vladivostoku atd...
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch keď si začínala a ako spätne hodnotíš ich naplnenie ?
V prvom rade som mala ambície žiť čo najslobodnejší život a hudba v ňom tvorí síce leví podiel, ale nie je to o napĺňaní nejakých ambícií...rozhodne sme nikdy nešli po snahe byť komerčne úspešní...Ale ak môžem upresniť to nečakané naplnenie, snáď to, že nepoznám kapelu z vidieka, ktorá bez pomoci agentúr, kamarátov z mesta, spievajúca slovensky našla tak nečakané ohlasy práve v zahraničí. V konečnom dôsledku môžeme byť domácemu nehostinnému prostrediu len ďakovať, že nás donútilo od roku 2 000 hrať hlavne vonku a stať sa skutočne nezávislou kapelou.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vašej umeleckej dráhy (naschvál sa vyhýbam slovu kariéra) ?
Že sa nemusíme ponižovať pred zahraničnými kapelami pred ktorými hrávame a že sa nemusia ponižovať zahraničné kapely, ktoré hrávajú pred nami. Tvoríme si na pódiách svoje vlastné svety a prinášame do anglosaskej hudobnej kolekcie zvláštnu exotiku z východu.
Ako si vnímala "shutdown" počas Corony, aké myšlienky ti bežali v hlave od marca do júna 2020 ? Malo toto obdobie vplyv na kapelu a ďalšiu tvorbu ?
Na jar 2020 sme mali naplánované skvelé akcie, napríklad koncert s Teatrom Novogo Fronta, alebo Body Beat v Prahe a Brutal Assault s Hieros Gamos atď...všetko sa zrušilo a taktiež nás celá táto temná atmosféra pohltila...a jeseň zdá sa nebude iná....
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Napriek tej corone pracujeme na novom albume a snáď sa podarí občas niekde zahrať. Teraz sa nedá nič seriózne plánovať, kluby zanikajú, promoteri sú opatrní....Ale my sme stále s hudbou a chceme byť....
Ktorá domáca/zahraničná akcia bola/je pre teba najlepšia a prečo ?
Neuveríš, ale každá bola super. Mali sme šťastie, že organizátori k nám vždy pristupovali ako ku vzácnym hosťom a tým pádom od ubytovania až po technické podmienky koncertov to boli všetko fain zážitky. Ale ak by som mala niečo vybrať tak určite festival v Anglicku v Leeds – Beyond The Veil, kam sme sa vybrali až do srdca anglickej vysočiny naším autom, to bolo super dobrodružné. Všetci leteli, ale my sme chceli vidieť východ Slnka v Lamanšskom prielive, či jeho západ do mora...Alebo v roku 2001 nás organizátor nástojčivo chcel na Brutal Assult. Veľmi sme váhali s tým, že veď my nehráme žiaden metal. Ale nedal si povedať, dostali sme hlavné pódium, čas 21:00, tak to nezober! A na koniec sme hrali 3 prídavky. Proste nikdy nevieš, ako sa veci vyvinú. A zopakovali sme si to predminulý rok a opäť to bolo skvelé. Veľmi radi hráme v Prahe napríklad. S ňou sme magicky zviazaní. Ona bola na našom koncertnom začiatku ešte za socíku a bude aj miestom nášho posledného koncertu, keď sa kruh uzavrie..Ale do vtedy je snáď ešte ďaleko...
Vinyl alebo CD ? Prečo ?
Keď dielo predchádza forma, niečo s jeho obsahom nie je v poriadku....My sme mali tú príležitosť vydať album Tieň Bolesti (1992) na LP platni a je to dnes vyhľadávaná zberateľská vec. Chápem, že hudba z vinylu má svoje analógové čaro, ale pre mňa je dôležitá celková výrazová sila diela a je mi jedno, či je to potom z LP alebo CD. To len snobi riešia tieto veci, fanúšik počúva srdcom. To je najlepší formát!
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rada prečítala rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
S Lacom Lučeničom, ale ten by ťažko maril svoj čas odpoveďami na otázky pre internetový blog. Alebo nie? Laco je totiž studnica prekvapení.
Odkaz na záver.
Bude to ešte kurevsky ťažké, ale prežime, aby sme sa mohli stretnúť na koncertoch a nechali prehovoriť gitary či synťáky proklate nízko. Howgh!
========================================
Linky:
Dík za rozhovor. A skús osloviť Lučeniča, fakt.
ReplyDelete