Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?
Som muž v strednom veku, odkedy som skončil výšku, pracujem, najprv to boli rôzne redaktorské posty, 1x hudobný magazín, 2 x denníky, posledných 18 rokov SZČO v oblasti úprav slovenských textov a prekladov (HELHAND - jazyková úprava slovenských textov a preklady | Facebook). Hudobnú publicistiku som na klinec ešte nezavesil, ale už len toľko, koľko sa mi chce, lebo to je v tunajších podmienkach možné len ako charita. Dvadsať rokov som mal kapelu, napísal a vydal som jednu knihu, Monstronomicon (Monstronomicon 2.0 | Facebook), dve vydania (2015, 2019), ďalšiu mám napísanú a rozmýšľam, akú kampaň spustiť na jej vydanie. Tretiu knihu (Please NO DISCO Tonight | Facebook) som povedzme že „producentsky zastrešil“. V týchto dňoch vo voľnom čase dosť chodím do prírody, keďže som si začiatkom augusta v lese roztrhol šľachu na členku a tak som o kus leta prišiel, keď sa ti stane toto, nevyhneš sa pár týždňom kedy si rád, že dokrívaš do obchodu a späť. Som rád, že som si ešte v septembri párkrát stihol zaplávať v Ružíne. A už dlhodobejšie ma zaujíma, ako dočerta sa stalo, že ľudia žijúci v najlepších časoch histórie druhu Homo ževrajsapiens dokázali tak výrazne a deštruktívne osprostieť a ako/či sa z tejto vypečenej situácie chceme dostať.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
V rokoch 1992 – 2012 kapela Nomenmortis (Nomenmortis - Encyclopaedia Metallum: The Metal Archives (metal-archives.com), vokály, texty, materiály pre grafiku a „administratíva“. Začali sme ako death metal, skončili ako brutálny death metal s presahmi do grind coru. Ak sa o nás niekto prvýkrát dozvedá až teraz, je to v pohode, o niečom takom ako death metal má potuchu možno promile populácie a nejaký väčší prehľad ešte menej. Plus hosťovačky v Cruent (Cruent - Encyclopaedia Metallum: The Metal Archives (metal-archives.com), KE-Ground, nejaké texty pre Cruent, Dominion Of Suffering (Dominion of Suffering - Encyclopaedia Metallum: The Metal Archives (metal-archives.com)), Sik Salvation a Disconsolate (Disconsolate - Encyclopaedia Metallum: The Metal Archives (metal-archives.com)).
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Doma v skrini mám odložený na zákazku robený spevový aparát, ktorý som kúpil od bývalého speváka Obliterate Tomáša, kvalitný zosilňovač + dve stovkové debny. Šnúry od toho sú možno u Adama (ex-Nomenmortis), o tom, kde je mikrofón, by možno tiež najviac mohol vedieť on. Bola to kúpa, čo sa oplatila, keby som mal čas zorganizovať kompletizáciu, ešte by tie veci mohli niekomu dobre poslúžiť.
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Myslím, že vnímanie toho, čo je umenie, je z podstaty veci subjektívne. Tak je vo výtvarnom umení napríklad na jednej strane klasika, na druhej možno arte povera, happening, ešte aj stará dobrá abstrakcia je len niekde na polceste medzi tým. Sú veci všeobecne uznávané prinajmenšom ako „kultúrne dedičstvo“, aj také, pri ktorých niekto tlieska „odvahe a novému prístupu“ a iný pobúrene chrlí síru, káže o „úpadku“ a dobre že nespustí hon na „nevhodných umelcov“. Umenie podľa môjho názoru má osloviť, vyvolať dojem, emóciu, odozvu, pozitívnu, negatívnu, nadšenú, pobúrenú, má sa stretnúť s prijatí, odmietnutím, pochopením i mnohými otázkami, skrátka si nezaslúži len tak prešumieť bez väčšej pozornosti. Umelec by svojej tvorbe mal dať istú nadstavbu, niečo vlastného, pečať, možno posolstvo. Originalitu, ale funkčnú, nie len pre ňu samotnú. A to aj v prípade tvorby na zákazku, ktorá povedzme že donedávna (ak vznik umenia datujeme niekoľko desaťtisíc rokov do minulosti) predstavovala väčšinu toho, čo vznikalo mimo ľudovej kultúry. Manuálna zručnosť je napríklad talent skvelo skopírovať dielo, zrealizovať predstavu objednávateľa, ale nemať vlastné nápady, myšlienky. Ak si však vezmeme, že umenie by malo obohacovať, v optimálnom prípade tvorcu aj perceptora 😊, manuálne zručný „remeselník“ sa neraz uživí lepšie než umelec. Sú zákazkoví maliari, sochári, štúdioví hudobníci, ktorí sa do vlastných vecí nepúšťajú a neboja sa o zaplatenie účtov. Ešte niekde inde sú šikovní interpreti/virtuózi, hlavne v hudbe, ktorí sú špeciálne cenení za kvalitu interpretácie.
Má mať umenie hranice resp. sú témy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Výber tém by skôr nemal byť obmedzovaný, umelec má však rátať s reakciou, ktorá vôbec nemusí byť pozitívna a môže byť dostatočne dobre zdôvodnená. Ak sa umelec zapredá propagácii neakceptovateľných ideí, postojov a podobne, je to jeho vizitka a tiež tých, ktorí mu tlieskajú. Niektoré prejavy sú z dobrého dôvodu ošetrené aj právne, ak sa niekto chce hrať s ohňom, je to jeho voľba, každý svojho šťastia strojcom. Ak potom o tom hmlí „ja som nevedééél, ja som to tak nemyslééél...“, je z neho už len tragikomická existencia. Alebo takto – so slobodou (nielen v umení) musí ísť aj zodpovednosť.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?
Nie som prototyp všeobímajúco tolerantného človeka a povedzme, že ak je mi niekto ľudsky odporný, alebo ho možno objektívne zhodnotiť ako hovädo s mozgom rozleptaným úmyslami škodiť a ubližovať, je mi ukradnuté, že pekne spieva, maľuje a podobne. Alebo ak jeho tvorba propaguje niečo z pohľadu zdravého rozumu a ľudskosti hodné opovrhnutia. Jedna vec je umelecká nadsádzka, snaha šokovať, hyperbola, druhá vec je s vážnym ksichtom a úmyslom prilievať do kotla nenávisti, ktorý aktuálne už aj tak klokoce viac, než by bolo bezpečné. A ak sa niekto v podstate hrdí tým, že si pestuje len negativizmus a zlobou prežratý mozog, tak že gratulujem, zavedie ho to na veľmi zaujímavé miesta.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?
Pokiaľ ide o hudbu, mal som predstavu, ktorý žáner a ako, výsledok bol vždy stretom mojich predstáv a kreativity zúčastnených hudobníkov. Kolektívna tvorba býva vždy postavená na komunikácii, diskusii a hľadaní optimálneho riešenia. Pri písaní textov som sa inšpiroval svetom, ktorý žijem, sledujem, vnímam, i svetom, ktorý bol a už nie je. (Neraz našťastie, nie je však vylúčené, že sa niečo z neho môže vrátiť.) Veľa inšpirácie je v literatúre, histórii, vo filmovom či výtvarnom umení, zvlášť ak dané umenie niečo dokumentuje. A možno ani nie tak inšpiráciu, ako skôr uvoľnenie nachádzam v prírode. Pár nahrávok dozadu som v Nomenmortis utlmil/stopol ventilovanie osobných vecí, cca ako: „koho to má zaujímať, však už to nezaujíma ani teba“ :-D
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?
V podstate nemáme skladbu, ktorú by som rád nemal, načo by som ju potom pustil na nahrávku. My sme za dvadsať rokov prešli vývojom, ktorý sa zaslúžil o to, že náš materiál je v mantineloch dajme tomu brutálneho death metalu pomerne variabilný. Z tých ranejších čias spomeniem napríklad Monastery On The Sorrow Hill (demo 1994), také niečo ak by so súčasným zvukom nejaká kapela nahrala dnes, hanbu si fakt neurobí. Z prvého albumu Tedd Deireádh (Conjunction For Armageddon), prepracovaná atmosférická hyperblastujúca zbesilosť. Na albume z roku 2003/2005 sme išli do najbarbarskejšej brutality, a to vrátane zvuku, Bloodfreezing Warcry Of N’De je vydarenou syntézou hudobnej a textovej stránky. Zo záveru tvorby, – album spred desiatich rokov – napríklad Ageless Feasts Of Morbid Pleasures, priamočiary do extrému potiahnutý BDM s textom inšpirovaným históriou. Alebo bonusovka Hooray For Dystopia, kde je za poldruha minúty dokonale vystihnutá podstata Nomenmortis.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?
Nikdy som texty nepísal „len tak, aby tam niečo bolo“, asi aj preto boli dosť dlhé, nech sa tam ten príbeh či obraz zmestí. Nebudem tu vyberať úryvky, jeden z kratších textov z posledného albumu bol inšpirovaný Kulhánkovou Cestou krve a celkom ma baví, ako som to zveršoval. Nie je to žiadna sorbonna ani posolstvo, čo malo zmeniť svet, skrátka „brutálna hudba je o krutých veciach/obrazoch“.
Armourgeddon
Viciously exterminating armored hell
Deathbreeding organism of no living cell
Undead mountains of steel, fire and storm
Crossing the paths drawn in land of doom
Merciless sun and desert storms
Bones crushed by night frosts
Land cannibalized in conflict of no end
All once living turns into altar of death
Doom, decay, iron, rust and fire
Spawned by mechanical survivors of war
Inhuman intelligence of infernal guard
In the land now deadest of the dead
Ruled by sun and storming iron warriors
Guarded by souls of unburied people
Bones laying all over sands and rocks
Signs of obliteration, the last story to tell
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Na začiatku žiadne ambície neboli, začali sme dávať dokopy kapelu, tvoriť skladby, s tým, že uvidíme, kam až nás to zavedie. Keď máš potom vonku štúdiové demo s dobrými ohlasmi zo sveta, už sa na to skrátka nevykašleš. Dnes sa pozriem na našu diskografiu, spomeniem si na tých 20 rokov a mám pocit, že môžem byť celkom hrdý na to, čo sa za kadejakých okolností podarilo a že bez ohľadu na rôzne udalosti – aj také, že práca okolo kapely, na ktorú som bol skoro celý čas hlavne sám, mi väčšinou zožrala vzťahy, osobný život ako noty na bubon, budovanie „kariéry“ tiež také dobrodružstvo, atď.
– to celé stálo za to. Aj vďaka tomu, že som celú vec vo vhodnom čase ukončil a rozlúčili sme sa albumom, ktorý ani náhodou nie je unavený a paberkujúci zo zvyškov nápadov.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy ?
No, viac ich už nebude, ale baví ma, že už prvý album sme mali taký, že ani dnes to hocikto nevymyslí, nikdy sme nevydali z môjho pohľadu „vypchávkovú nahrávku“, skrátka ani početné zmeny v zostave sa na vývoji neodrazili negatívne. Silný moment bolo 1500 ľudí na OEF 2003, ktorí si na nás našli čas, hoci sme už hrali po polnoci. Ale každá vydarená akcia a vydaný materiál je silným momentom. A hlavne to, že od roku 2002 fungovanie Nomenmortis bolo aj o veľkom a stále trvajúcom priateľstve.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Mám pocit, že zaznamenania hodné príhody sú v Monstronomicone a nejaké situácie, bez ktorých sme sa mohli zaobísť, priniesla hlavne konzumácia silných nápojov. Našťastie sme kvôli tomu nikdy nezvrzali koncert, aj keď minimálne jednu hádku po tom, čo som našťastie len ja počul, že niekoľkokrát to bolo zachránené čarom improvizácie, si pamätám. Ale mám tu čosi, čo s kapelou súvisí – dnes keď niekedy vidím v telke, ako nejaká zbytočná botoxová kačica máva kabelkou za x tisíc eur, okomentujem to „kurva, pred rokmi kúpil Neptun auto za pětikilo a vozili sme sa ním v pohode na koncerty“. Alebo toto – nedávno začalo isté čínske vydavateľstvo púšťať do sveta CD reedície 90-kových kapiel, aj tuto spoza Moravy, veci, ktoré napr. v porovnaní s Krabathor hrali takú dosť dedinskú ligu. Tak si hovorím „to čo sa Číňanom stalo, že sa dali na vydávanie materiálov v leveli ’ale šak oni sa fakt snažili...’?“ Že som hubu nedržal, v máji som na FB našiel ponuku od iného čínskeho vydavateľstva a naše demo „Twilight Of Humanity“ z roku 1994 ide teraz niekedy von na CD :-D
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Hudobné už žiadne, snáď s tou výnimkou, že ak mi nejaké vydavateľstvo pošle ponuku na reedície našich albumov, nehodím ju automaticky do koša, lebo okrem vlastných „autorských“ kusov mám všetko vypredané. Druhý náklad Monstronomiconu bude v týchto dňoch už tiež celkom preč, ďalší sa robiť nebude. Mám napísanú ďalšiu knihu, téma nie je hudobná, chcem ju vydať, zatiaľ netuším ako, rozpočet je zatiaľ na nule, a tretiu knihu, možno skôr poviedku, mám nahodenú v základných rysoch. Mal by som k tomu pomaly aj nakresliť nejaké obrázky, ktoré budú deliť cca 500-stranový text.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?
Bez zbytočnej skromnosti poviem, že s Nomenmortis sme tu boli medzi tými, ktorí postavili SK deathmetalovú scénu a dali o nej vedieť svetu tak, že si ju všimol a v dobrom vzal na vedomie. Toto sú určite moje korene, pokiaľ ide o hudbu a scénu.
Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK UG scénu?
V 90. rokoch sa tu konečne kapely naučili metal, ale aj HC či punk hrať, na začiatku, po roku 1989, sa naplno otvorili cesty k inšpirácii a potom to už išlo rýchlo, prvé metalové demonahrávky, ktoré sa bez hanby dali poslať aj do sveta, sú záležitosťou 1. polovice 90. rokov. Je celkom pozoruhodné, že žánrom, v ktorom Slováci začali svetu stíhať, sa stal hlavne death metal. Popri tom sa začali rozvíjať aj iné extrémne žánre a tie klasické ako keby trochu zaostávali. Je ale fakt, že sme fungovali na podzemnej scéne, s ktorou nejaký heavík a podobne vlastne nesúvisel. Bolo sa treba naučiť starať sa o kapelu a o promo, zvládať komunikáciu so svetom a milión ďalších vecí. (Nie každý pochopil, že cez hranie na kadejakých Marlboro Rock In súťažiach cesta fakt nevedie.) Vznikla scéna v zmysle kapely, fanúšikovia, vydavatelia, fanziny, distribútori a podobne, vtedy sa z toho stala svojím spôsobom veľká vec. A začali vychádzať CD. Paradoxne fanúšikovská podpora koncertov veľmi kolísala, boli obdobia, kedy sa zdalo, že nie je ani pre koho sa o niečo snažiť, ale 90. roky boli zo známych dôvodov pre ľudí nielen existenčne temnou dobou a každý riešil priority. Roky 2000 – 2010, hádam najsilnejšia doba čo sa týka počtu a potenciálu kapiel, predošlá „zakladateľská“ generácia sa už naučila všetko potrebné, kvalitatívne stále rástla a rodila sa nová so silným potenciálom. Po roku 2010 tomu už hovorím „nová doba“, veľa vecí je inak, vďaka IT vymoženostiam kapely nemusia až tak o všetko „bojovať“, na druhej strane neraz dosť spohodlneli a pri prvých „prekážkach“ sa začnú sypať. Pokiaľ ide o koncerty, máme tu už všetko z celého sveta, fanúšikovská podpora týchto akcií je opäť rozporuplná, tvrdá hudba je záležitosťou skupiny srdciarov a masy tých, pre ktorých je to zábavou na pár sezón. Nie je to tragédia, tieto veci boli až na 80. roky vždy menšinovou záležitosťou, len treba brať situáciu takú, aká je. Pozoruhodný je „výbuch“ thrash metalu na Slovensku po roku 2010, hrajú to väčšinou mládenci, ktorí jeho zlatý vek nezažili, ale vedia ho uchopiť úplne presne. V súčasnosti je deathmetalová scéna hádam pätinou toho, čo tu bolo kedysi, z veľkej časti ju ťahajú „staré kusy“, ale úroveň neklesá a aj mladá generácia vie prekvapiť. A ešte tu ide black metal, veľa kapiel a projektov, v podstate to kopíruje stav vo svetovom podzemí, je toho viac než v časoch „vládcov chaosu“ :-D, ale príliš často je to o priveľkom sebavedomí a slabej sebareflexii, nahrávka, ktorá na mňa urobí dojem, sa tu i vo svete nájde leda tak raz za čas. Grind core tu odjakživa bol zastúpený len niekoľkými, ale zato kvalitnými bandami, hard core sledujem okrajovo, čo som za posledné roky videl naživo, zvyklo byť fajn. Osobne mám ešte pocit, že mladých hudobníkov veľmi nepribúda, ľudia skôr len „fandia“ než by skúšali tvoriť, ale doba sa skrátka zmenila.
V čom mali podľa teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešným kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
V 90. rokoch nás situácia naučila/donútila makať, obetovať kadečo a prekonávať prekážky, nič sme nedostali len tak, ak si hranie nemal medzi prioritami, veľké šance si nemal. Všetko stálo čas a takisto peniaze – nástroje, skúšobne a podobne. Bolo treba komunikovať na domácej scéne a so svetom, stovky hodín písania listov a veľké peniaze za poštu, bez toho to nešlo a každý si musel rozmyslieť, dokedy mu to stojí za to. V zásade to bolo o nadšení. Takisto sme hrali štýly, ktoré vtedy neraz len dostávali formu a kto mal na to hudobne, mohol k vývoju prispieť. Výhodou dnešnej doby sú určite skúsenosti a možnosti – nástroje, nahrávanie, merch, aj koncerty už zvyknú mať profesionálnejšiu úroveň. Obrovskou výhodou je internet, čo trvalo týždne a mesiace, je dnes neraz záležitosťou okamihu, materiál na CD dodáš vydavateľovi bez toho, aby si vstal od PC. Dnešné kapely sa musia popasovať s oveľa väčšou konkurenciou a takisto s tým, že byť originálny tak, aby to malo zmysel, dá dosť práce.
Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
Na slovenskej scéne ma bavil a stále baví death metal, grind core, doom, thrash, black metal, HC, crust a podobne. Mohol by som vymenovať desiatky starých aj nových kapiel, ale načo. Pár ich dám tak či tak – Depresy (hlavne 90-ková tvorba), Contempt, Perversity, Surgical Dissection, Killchain, Suburban Terrorist, Abortion, Thorwald, Systemic Damage, Cruent, Human Humus, Thalarion, Radiation, Majster kat, Black Light, Aeon Winds, Merged In Abyss, Social Silence, Adacta, Beton atď.
Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Spoločné majú hádam chuť tvoriť a prezentovať. Rozdeľovať ich môže úplne hocičo. Dosť často aj ohováračky, žabomyšie vojny, neprajnosť, predsudky, mylná predstava o vlastnej veľkoleposti a kadejaké polopravdy. Na metale konkrétne ma baví „přizdisráčsky“ dvojitý meter, kedy niektoré názory sú „FUJ!“ a iné zase „ale no tak, veď hlavná je hudba, nie texty“, „každý má právo na názor a vôbec, metal by predsa mal ľudí spájať...“ Pohovoriť tu na tejto nielen slovenskej scéne neúctivo o rôznych ideológiách je občas spoločenská samovražda :-D
Čo ťa na domácej scéne serie?
Neserie ma nič, je to jej boj, čo ma svojím spôsobom zabáva, to máš tuto vyššie. Ešte by som pridal tragikomické elitárstvo, aké občas vytasí voľajaký temný báči. Blbé je napríklad, keď vyslovene solídna kapela kašle na promo, lebo bez neho to nejde, nikto tu nehrá niečo super originálne, aby po ňom niekto zvonku pátral. Tohto tu bolo odjakživa dosť, kapely s prístupom „proste sa mi nechce“ zostali napriek dobrej hudbe záležitosťou pre domácich. Ak to máš zmáknuté, môže ti prípadne aj motyka vystreliť, tak sú potom v súčasnosti svetovo najznámejšou slovenskou metalovou kapelou MALOKARPATAN, ktorí to od svojho retro heavy/black metalu asi ani nečakali, ale na také podzemné pomery sú už vlastne „za vodou“. Inak sa to lepší, povedzme som už niekoľko rokov nevidel koncert, kde by to SK banda odflákla ožratá na kašu.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Keď sa ešte chodilo do „normálnych“ štúdií, bavil ma zvuk z považskobystrického Pro-Artu, Exponent bol proti tomu väčšinou šušťák. Z domácich zvukov ma baví napríklad to, čo si nahrajú Mordum. A dobré zvuky idú aj z vranovského štúdia Tetradrot (Brute, Kliichain, Thorwald, Systemic Damage atď.) My sme boli v „ozajstnom“ štúdiu dvakrát, druhýkrát v Apel s prvým albumom a dopadlo to dobre, potom smer už nahrávali s Tomakom (ex-Obliterate), to bol na nahrávanie veľmi šikovný chlap, pamätám sa, že pri poslednom albume nám na skúšku dve veci zmixoval štýlom „Utopia Banished“ (Napalm Death), bolo to fajn, ale vo finále sme chceli väčší masaker, vyhovel nám, netlačil svoju predstavu.
Pokiaľ ide o atrworky, tak za posledné roky to mali dobre Tracriomy, nedali tam žiadne slam pubertálnosti typu rozsekané ženské, Dehydrated išli na istotu a najali Juanja Castellana, celkom sa dajú vidieť obaly Suburban Terrorist. Neptun vymyslel solídny námet na album Dominion Of Suffering, má to chladnú a hrozivú estetiku súčasného black metalu a nejde o tuctový obrázok.
Videoklipy, nuž, nejaké slovenské som videl, ale evidentne mi dojem z nich nevydržal dlho.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Z nahrávok zo sveta aktuálne ani nie tak album, ako 5-minútové „návratové“ EP od Brodequin, už nech je nový album, lebo tá kapela je dokonalým príkladom formálnej aj ideovej podstaty BDM. Nový Carcass je celkom fajn, Symphony Of Sickness to už nikdy nebude, ale ak raz založíš žáner (gore grind), tak sa dá odpustiť, že na staré kolená sa ľahko zabávaš melodickým death metalom a artwork je nápad jak sviňa.
Z kníh takto, u mňa sú najlepší traja slovenskí spisovatelia Jégé, Pišťanek a Červenák a Ďurove historické detektívky z čias okolo roku 1600 sú skrátka jazda. Od neho som zatiaľ celkovo nečítal nič, čo by nebol nárez, naštartoval to Chřestýš Callahan. Ešte nemám celkom prečítaného jeho kapitána Báthoryho a Iľju Muromca, ale to musím stretnúť kamoša, nech požičia zvyšné knihy, nedá sa všetko kupovať, nebývam niekde v hangári a čítaniu v počítači sa vyhýbam, príliš to pripomína prácu. Keď už sme sa obtreli o Divoký západ, Říše letního měsíce je história Komančov a je to drsná vec, romantickú predstavu o indiánovi to zostrelí spoľahlivo :-D Výborná je tiež kniha Drsný je zákon mé země, nórsky autor, historická fikcia, rok 1010, vikingovia sa plavia za pokladom až dolu riekou Kongo a ešte ďalej a je to poučné napríklad aj preto, že dnes už ľudia absolútne nevážia vlastné slová :-D
Naposledy som si vďaka novému počítaču znovu dal nejaké novšie filmy Quentina Tarantina, považujem ho za majstra skvelých happyendov, napríklad Django, Inglourious Basterds a Once Upon A Time In Hollywood. Takisto klasiku Lawrence z Arábie a som zvedavý na Dunu, tú Lynchovu si už nepamätám a nové spracovanie vyzerá byť vcelku kino. Ak sa za film dá považovať trojdielna westernová séria, tak Dead Man’s Walk a Comanche Moon podľa McMurtryho sú neidealizované a historicky dosť verné veci, do ktorých možno ani nebolo treba ťahať mystické korenie. Z historických napríklad chlapské dobrodružstvo Master and Commander, poľské sfilmovania Sienkiewicza, ruská výpravná rubáreň 1612, holandský Admirál a v tomto smere ma bavilo aj niekoľko čínskych a kórejských vecí.
Blackmetalisti nenávidia Lords Of Chaos :-D, možno preto, že to nejako takto mohlo naozaj vyzerať. Našťastie som to videl dvakrát najprv videl v origináli, s dabingom je to už priveľká veselohra. Z hudobných je fajn aj Dirt, ale najviac krát som videl The Stöned Age :-D
Zo seriálov napríklad žáner „(hláškujúci) drsniak v klobúku“, takže Justified a Longmire, hoci šerif toho veľa nenahovorí. Dobrý obraz odvrátenej stránky reality US juhu, resp. Západu. Vydarený seriál je aj Mindhunter a True Detective a z animákov jednoznačne poľský Egzorcysta.
Počítačové hry nehrám a k tetovaniu vôbec nemám vzťah, vravím si, že našťastie, to by zase bolo niečo, v čom by som nepoznal mieru a stálo by ma to priveľa. Ale práce ľudí ako Marko Polák, Ďuri Danielak alebo Ivo Vymazal sú na úrovni, môžem ich odporučiť.
Na pivo bežne chodím do podniku, v ktorom sú hlavne Svijany a Postřižiny, to je ešte stále taký poctivo varený mainstream, po ktorom sa ti na rozdiel od „chemičiek“ negrgá po acetóne. Mám rád aj tmavé, rôzne špeciály z „malovýroby“ a nevynechám možnosť dať si pšeničné.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Keď som ešte chodieval na festivaly, buď hrať alebo ako fanúšik, najlepší býval Obscene Extreme. Výber kapiel, prostredie (Trutnov celkovo) a ľudia z celého sveta, takto nejako to má vyzerať. A na miniturné v Poľsku sme sa cítili fakt ako kapela zo zahraničia, postarané o nás bolo 10/10.
Vinyl alebo CD ?
Som z čias, kedy vydanie oficiálneho CD bolo potvrdením toho, že ako kapela asi predsa len máš niečo do seba, takže je to jasné. Je pravda, že vyrastal som na vinyloch (a hlavne nahraných kazetách, bola taká doba), ale ak si dnes ešte kupujem hudobné nosiče, tak CD.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Našli by sa ľudia, čo by čitateľom mali čo povedať, z rovesníkov napríklad Lepra (Abortion), Dragan (Ex-Depresy, Dehydrated), Bellowz (ex-Mordum, autor Please No Disco Tonight), Števo Hoholko (ex-Social Silence, ex-S-3A), potom mladší ako Ivan Babilonský (Obliterate, Stabbed, veľa iných projektov, ex-Nostrum), z najnovšej generácie Lukáš Trón (Merged In Abyss atď., + Emptybia Design), a aby to tu nebolo ako u štúrovcov, určite má čo povedať napr. Monika Mokošová, vydavateľka fanzinu Earsturbation.
Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.
„Nie každý je hocikto.“
================================================
Linky:
No comments:
Post a Comment