1. A vy ste kto? Čo práve robíte a čo vás najviac zaujíma v týchto dňoch?
Paťo: Nazdárek, zajtra akurát nastupujem do novej roboty po polročnom pokoji na úrade práce.
Iwo: V práci robím otroka, riešim práve nový domov a trápi ma, či tento rok bude na horách sneh.
Vilo: Asi to isté čo Iwo, len ten domov zatiaľ nemusím riešiť a o to viac ma trápi sneh.
2. Hors de Combat je z francúzštiny „neschopný boja“. V roku 2023 viac ako 50 000 mužov podpísalo vyhlásenie, že v prípade vojny odmietajú „brániť vlasť so zbraňou v ruke“. Je meno kapely poctou týmto odvážnym vlastencom?
I: Aj keby som nemal modrú knižku, určite by som dezertoval a ušiel do exilu. Nenávidím vojnu, mocnosti, ktoré medzi sebou súperia a posielajú nevinných ľudí na smrť. Vojna je nezmysel a žiť sa dá všade, kde sa nebojuje. Nerozumiem ľuďom, čo tu hlásajú ruZZké nezmysly a prví podpisujú vyhlásenie…
Vilo: Modrú knižku by som asi mal, keďže mám cukrovku, ale ak by som videl, ako mi niekto rozbombarduje blízkych, tak by som asi od nervov „zahral Battlefield“.
3. Kapela uvádza miesto pôsobiska Zvolen — mesto s tradíciou death metalu, grindu a HC/punku. Ako došlo k vzniku Hors De Combat? Je to prvá kapela, alebo ste ostrieľaní z iných projektov?
P: Sme taký miešung Banskobystrického kraja so skúšobňou vo Zvolene. Každý z nás pôsobil alebo pôsobí v iných bandách — spomeniem Paskuda, Samorast, Hopsasala, Basal Banar, Nä, Dadcare, Ďas, Ruineum, Tramal…
S Iwom sa poznáme pomerne dlho, tak padol návrh na spoločný projekt. A zákon padajúceho hovna priniesol Vila a Dávida do počtu, hehe.
4. Ako je na tom zvolenská UG scéna dnes? Je v meste veľa koncertov, poznajú sa kapely navzájom a premiešavajú sa scény, alebo si každý hrá na svojom piesočku?
P: Hneď na začiatok pozdvihnem nový klub u nás v ZV — Barbar Podzemie. Za týmto projektom stojí Adam a.k.a. Wynn (bubeník Ruineum, kde tiež hrám) plus ďalší ľudia okolo. Veľký rešpekt za navrátenie UG priestoru do mesta!
Zvolen bol vždy plný kapiel a nie je tomu inak ani dnes. Čo sa týka HC smerov, je to v podstate komunita.
I: Toto je skôr otázka na Pata, keďže som z BB. Ale čo tak sledujem, kapely sa medzi sebou poznajú, väčšina skúša v jednej budove a je to pestré. Mám radšej, keď sa na koncertoch miešajú žánre, než počúvať celý večer jeden štýl. :)
5. Demo 2025 ste nahrali a zmastrovali v skúšobni. Ako dlho vznikal materiál a ako ste spokojní s výsledkom?
P: Matroš vznikal asi rok. Nahrávali sme to v priebehu pár dní, live, cez analóg mix do dvojvstupovej zvukovky. Master zariadil kamoško Dominik (Cable Nest Studio). Nemôžem sa sťažovať.
6. Koľko prispel pán Machala z Donatellovej busty na novú diaľnicu do Lučenca? A boli ste sa po nej už previezť?
P: Haha, keby radšej spravil obchvat Zvolena — človek by nemusel bojovať o život pri prechádzaní cesty po pivo na čerpačku.
I: Fúú, Machala… Nemôžem odpovedať, prišlo mi nevoľno…
Vilo: BIKEPUNX!!
7. Kapela deklaruje na Bandcampe „Crust Against Smer“. Ako vznikol tento sympatický subžáner a aké účinky má na vás či vašich fans?
P: Aktuálna téma, hnev a frustrácia. Za mňa len toľko.
I: Sila jednotlivca nezakryje ľahostajnosť ostatných. Chceli sme byť hlasom frustrovanej spoločnosti, ktorý pomôže ľudí spájať a uistiť ich, že v tom nie sú sami.
Vilo: Keď sme mali dať žáner na náš prvý koncert, tak som to nejako vypotil a zistili sme, že to je popiči.
8. Má kapela za sebou nejaké koncerty? Ak áno — kde všade a aký bol ohlas?
P: Asi päť akcií SK/CZ. A ako píše Iwo…
I: Vidno, že mladých ľudí Ficova vláda poriadne serie.
9. Na scéne momentálne rastie boom OSDM. Aký je váš názor na tento druh hudby? Nie je crust trochu odrazový mostík k špinavému death metalu?
P: Kto nemá rád death metal?
10. Čo kapela počúva, pozerá a číta v týchto dňoch?
P: Poväčšine OSDM ako zdroj inšpirácie. A po večeroch Akty X.
Vilo: Incident! — a drvím Xbox vo voľnom čase, pokiaľ nerobím nejaký šport.
11. Nie je spoločenský život preceňovaný?
I: Áno, je. Nikto mi nechýba. V dezolátnej spoločnosti skôr vyhovuje samota — ale vo všeobecnosti je dôležitý pre formovanie identity a vzájomnú podporu.
Vilo: Za mňa asi tiež je. Neviem… skúsil by som žiť aspoň mesiac sám.
12. Čo hovoríte na nového Frankensteina a Draculu?
Vilo: Frankensteina som kukal v robote :D. Natočené fajn, ale za mňa veľmi modernejšie, uplakané pičoviny — ako sa Frankie cítil atď. Bolo tam málo akcie.
15. Čo hovoríte na trend foodbloggingu, cestopisných relácií o varení a spoločenskú obsesiu konzumovaním jedla?
I: Smejem sa nad tým, ako si každý fotí jedlo a hádže ho na sociálne siete. Jedlo sa stáva symbolom spoločenského statusu, čo je veľmi smutné, keďže bezpečné a zdravé potraviny by mali byť dostupné pre všetkých. Food Not Bombs.
Vilo: Haha, akurát si moja sestra kúpila GoPro (veľa cestuje) a že ide točiť travel vlogy… asi na to nejdem nič hovoriť.
16. Kde by podľa vás mala byť nová priehrada — v Málinci, Očovej alebo Banskej Štiavnici?
Vilo: Určite Štiavnica. Tam sa nemáš kde kúpať.
17. Je niekto, s kým by ste si radi prečítali rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu?
P: Chalani z PlusMinus Soundsystému.
18. Motto alebo odkaz na záver.
I: Buďte ohľaduplní.
Vilo: Neseďte doma zavretí v izbe, vy lenivé hovná — hýbte sa!
1. And who are you? What are you doing these days and what’s occupying your mind lately?
Paťo: Hey there. Tomorrow I’m starting a new job after half a year chilling at the unemployment office.
Iwo: At work I’m basically a slave, right now I’m sorting out a new place to live and worrying whether there’ll be any snow in the mountains this year.
Vilo: Pretty much the same as Iwo, except I don’t have to deal with the housing thing yet — so I’m worrying about snow even more.
2. Hors de Combat is French for “incapable of fighting”. In 2023 more than 50,000 men signed a declaration that they would refuse to “defend the homeland with a weapon in hand” in case of war. Is the band name a tribute to these brave patriots?
Iwo: Even if I didn’t have an exemption, I’d definitely desert and run into exile. I hate war, and the powers that compete with each other while sending innocent people to die. War is pointless, and you can live anywhere as long as no one’s fighting there. I don’t understand people who spout ruZZian nonsense and are the first to sign such declarations…
Vilo: I’d probably get exempted anyway because I have diabetes, but if I saw someone bomb my loved ones, I’d probably “play Battlefield” in real life out of pure rage.
3. The band lists Zvolen as its base — a town with a tradition of death metal, grind, and HC/punk. How did Hors De Combat form? Is this your first band or are you veterans from other projects?
P: We’re a kind of mixture from around the Banská Bystrica region with a rehearsal room in Zvolen. Every one of us has been or still is in other bands — Paskuda, Samorast, Hopsasala, Basal Banar, Nä, Dadcare, Ďas, Ruineum, Tramal…
I’ve known Iwo for quite a long time, so the idea of a joint project came up. And the law of falling shit brought Vilo and Dávid into the mix, hehe.
4. How is the underground scene in Zvolen these days? Lots of gigs? Do bands know each other and cross scenes, or does everyone play in their own sandbox?
P: First I have to shout out a new club here in ZV — Barbar Podzemie. It’s run by Adam a.k.a. Wynn (drummer of Ruineum, where I also play) and some other people around him. Huge respect for bringing an UG space back into the town!
Zvolen has always been full of bands and it’s the same today. As for HC directions — it’s basically a community.
Iwo: This is more a question for Pato since I’m from Banská Bystrica. But from what I see, bands know each other, most rehearse in the same building, and it’s pretty diverse. I prefer mixed-genre gigs rather than listening to one style all evening. :)
5. You recorded and mastered the 2025 demo in your rehearsal room. How long did the material take to create and how happy are you with the result?
P: The material took about a year to make. We recorded it over a few days, live, through an analog mixer into a two-input sound card. Mastering was done by our buddy Dominik (Cable Nest Studio). I can’t complain.
6. How much did mr. Machala from that Donatello bust donate to the new highway to Lučenec? And have you driven on it yet?
P: Haha, he should’ve built a bypass around Zvolen instead — so one doesn’t have to fight for their life just crossing the road to grab a beer at the gas station.
Iwo: Ooof, Machala… I can’t answer, I suddenly feel sick…
Vilo: BIKEPUNX!!
7. On Bandcamp you label yourselves “Crust Against Smer”. How did this sympathetic subgenre originate and what effect does it have on you or your fans?
P: Topical themes, anger, and frustration. That’s all from me.
Iwo: The strength of an individual can’t hide the indifference of the masses. We wanted to be a voice of a frustrated society — something that helps people unite and assures them they’re not alone.
Vilo: When we had to put down a genre for our first gig, I just blurted it out — and we realised it was badass.
8. Have you played any gigs yet? If so, where and how was the response?
P: About five shows in SK/CZ. And as Iwo says…
Iwo: You can clearly see that young people are seriously pissed off by Fico’s government.
9. The scene is currently experiencing an OSDM boom. What’s your view on this style? Isn’t crust a bit of a springboard toward filthy death metal?
P: Who doesn’t like death metal?
10. What is the band listening to, watching, and reading these days?
P: Mostly OSDM as a source of inspiration. And X-Files in the evenings.
Vilo: Incident! — and I crush Xbox in my free time unless I’m doing some sport.
11. Isn’t social life overrated?
Iwo: Yes, it is. I don’t miss anyone. In a miserable society, solitude is almost preferable — but in general, social life is important for forming identity and mutual support.
Vilo: For me, yeah, probably overrated too. I don’t know… I’d try living at least a month completely alone.
12. What do you think of the new Frankenstein and Dracula?
Vilo: I watched Frankenstein at work :D. It’s shot nicely, but for me it’s too modern, too many whiny “how Frankie felt” bits — not enough action.
15. What do you think about the trend of food-blogging, travel-cooking shows, and society’s obsession with consuming food?
Iwo: I laugh at how everyone photographs their food and posts it online. Food is becoming a status symbol, which is sad — because safe and healthy food should be accessible to everyone. Food Not Bombs.
Vilo: Haha, my sister just bought a GoPro (she travels a lot) and she’s planning to start travel vlogs… I don’t think I should comment on that.
16. Where should the new reservoir be — Málinec, Očová, or Banská Štiavnica?
Vilo: Definitely Štiavnica. There’s nowhere to swim there.
17. Is there anyone you’d like to see interviewed on Jablká ďaleko od stromu?
P: The guys from PlusMinus Soundsystem.
18. A motto or message to end with.
Iwo: Be considerate.
Vilo: Don’t sit at home shut in your room, you lazy shits — move your ass!
Jessica93‘s 666 tours de périph‘, released earlier this year in July 2025, arrives like a black-lit silhouette of Paris—an album that feels solitary and sprawling, much like the city of lights itself, yet handmade and monolithic in its ambient mystique late at night after dark. Geoffroy Laporte‘s one-man project (on this album; several musicians have joined and left since the 2000s) has always thrived on tension between intimacy and enormity, but here that tension becomes a defining pulse. The record‘s darkness isn‘t theatrical but rather lived-in, like the hum of streetlamps at 3 a.m. when the city is too tired to pretend. I’m immediately enchanted within the first seconds of Florence Rey, and it‘s clear that Geoffroy is sinking deeper than before into the industrial shoegaze current he‘s quietly shaped for over a decade. The opening track is trance-like, pulling the listener into a slow and downward spiral of looping guitars and thick atmosphere. Yes, it‘s dark, but its darkness arrives with a dose of gravity much like an invitation rather than a wall with „No Entry“ posted on its gate.
Bébé Requin follows, shifting from vocal hypnosis to a fully instrumental dreamstate. This track (and many of the others) is built on a driving but understated drum-machine beat. However, the track is repetitive in the way great minimalism is: always moving and always changing in subtle and inconspicuous motions. The hi-hat whispers above layers of guitar that glint like distant metal reflections, creating something strangely beautiful and strangely cold. By the time Le Grand Remplacement begins, the album has already laid down its emotional vocabulary: industrial desolation, shoegaze haze, and melodic melancholy, but I have to say that this third track pushes harder. The vocals stretch into long, indistinct harmonies that become another instrument rather than a narrative. In fact, the song evokes the feeling of working overtime in a factory you hate, unsure when you‘ll finally be allowed to go home. Around the two-minute mark, heavier guitars crash in and the high-pitched melodies sharpen the emotional edge. It‘s one of those songs that manages to be both punishing yet beautiful though all its ambient washes of sounds.
La colline du crack offers a different kind of heaviness. This track is quieter and more wounded. Its shoegaze leanings make it one of the album‘s most emotionally direct moments, supported by a forlorn vocal performance that is half-buried in ambient echoes. The video on YouTube shows Geoffroy simply staring back at the camera for the duration of the song from the passenger seat of a car up front. Yet for some reason, it all makes sense: the music feels like that same unbroken gaze, reflective but impossible to read entirely. For me, however, the centerpiece is Frappe Chirurgicale, a track that fuses industrial grit, post-punk cool, and a rhythmic catchiness that borders on addictive. You can hear (or at least I think I did) shades of Kraftwerk in the mechanical precision, as well as hints of Die Ärzte and Nina Hagen in the tonal attitude, even a contemporary French darkness reminiscent of Alcest or Amesoeurs. Yet none of these comparisons diminish the album‘s uniqueness. 666 tours de périph’ isn‘t retro industrial nor Berlin‘s 90s machine-music revival but instead something distinctly Parisian, distinctly 2025, and distinctly Jessica93. The closing track, Purifier, seals the experience with a blend of beauty and despair that keeps echoing long after the final note.
And the Flork‘s prognosis? This album is an amazing example of production and creative vision. Every element—from the distorted bass textures to the looping guitar motifs—feels sharpened and expressive. Geoffroy Laporte has always used limitation as a creative engine, yet here, those limitations reverberate like liberation. 666 tours de périph’ is heavy without melodrama. It‘s an album built from darkness, yet shaped with such care and inventiveness that it ends up luminous. When in the hands of Jessica93, even the bleakest landscapes can become breathtaking.
1. For readers who might not know you personally - who are you, what role do you play in Horror Vacui, and what’s currently inspiring or occupying you these days?
H.V.) Hi everybody, Horror Vacui has always been a five-piece band, but after yet another line-up change we decided to keep going as a four-piece, with the help of a friend for live shows. So, the core of the band consists of Koppa (me) on vocals, Marzia on drums, Lucretia on guitar, and Gigi on bass.
I’d say we’re more concerned than inspired right now, because right-wing parties are getting stronger and stronger all over the world, and too many war fronts are popping up here and there.
2. I understand that Horror Vacui started in Bologna in 2010, but there was some history before that which took place in London, UK. Could you share with our readers when you moved to the UK and what your plan was at the time? Did you already have the idea for Horror Vacui during your stay there, or did it only come to life after your return to Bologna?
H.V.) In 2005, Marzia and I (Koppa) moved to London and started hanging out at a goth pub just across the street from where we were working. Marzia was already into goth rock; I wasn’t that much, but we both got deeper and deeper into the genre during our stay in London. When we came back to Italy, I wanted to start a goth rock band with some friends — and that’s pretty much how things went.
3. Did your deathrock influence originate in London, or were you already into that kind of music before moving there? How was your experience in the UK — what did you take from it, and do you miss London life? Did you meet the other members of Horror Vacui while in London, or did you already know each other from Italy?
H.V.) Like I wrote in the previous answer, Marzia was already a bit into goth rock, while I wasn’t so much. At the time, we were squatting a house in Brixton and mainly hanging out with anarcho and crusty punks.
We had a D-beat band called Death From Above with another guy from Italy who had been living in London for years, and back home we had a couple of hardcore and crust bands called Kontatto and Campus Sterminii. I’d definitely say that if we hadn’t moved to London for a while, Horror Vacui would probably have never existed.
Our experience in the U.K. was great — we were squatting a house with friends, going to a lot of shows, discovering goth rock, and experiencing a new lifestyle. I mean, it was a great time. When we came back, we both missed London a lot, but Bologna is sort of a very small London full of people into music, and that’s where we found the right people to start the band.
4. I consider the 2000s to be the pinnacle of the third wave of goth rock — a period open to experimentation, with many bands signed to labels like Strobelight Records, Alice In..., and others dedicated to the genre.
When that decade ended, the fourth wave seemed to mark a return to more traditional goth subgenres — with deathrock and post-punk coming back to life, and Horror Vacui often cited as one of its leading acts.
Is there anything you particularly appreciated about the previous wave(s) or their bands, and how do you view the differences — the pros and cons — between the current wave and the earlier ones?
H.V.) I'm not too much into labeling genres — we could talk forever about when Punk Rock started, which ones were the first punk bands, if it was born in UK or USA and so on. Maybe I'm wrong, but I consider the first wave of Goth to have been active in the early ’80s, with bands like Siouxsie and the Banshees, Bauhaus, The Cure, and so on, up to Fields of the Nephilim.
Then I consider the second wave to include early ’90s bands like Nosferatu, Love Like Blood, Corpus Delicti, Faith and the Muse, Rosetta Stone, Clan of Xymox, etc.
I thought the third wave was the one we belonged to, but I’m probably wrong. To be honest, I’m totally into the first wave and very few bands from the early ’90s (second wave?). I'm not too much into contaminations, especially with metal or electronic music. I'm more of a traditional guy, ahahah.
By the way, around 2006/2007, I discovered two bands that changed my approach to Goth Rock: The Estranged (from Portland, OR, USA) and The Spectres (from Vancouver, Canada). They were the first ones playing that genre in a totally different scene from the regular Goth one. They were part of the DIY anarcho-punk/crust/hardcore community, playing in our usual venues and in front of the usual crowd of punks and similar creatures.
I got the inspiration to start Horror Vacui from them because they broke down a wall and let a new genre into the (at the time) static punk scene. Then Belgrado, Bellicose Minds, Crimson Scarlet, and Horror Vacui started playing, but I would say none of us can be listed in any of the regular waves of Goth Rock, because we come from a completely different background than bands like She Past Away, Molchat Doma, Twin Tribes, and Lebanon Hanover (just to name a few), whom we deeply respect and listen to — and who probably belong to the fourth wave of Goth you’re talking about. On top of that, these last few bands I mentioned (and probably all the other fourth wave bands) consist pretty much of 2, maximum 3 band members with a large use of samplers, synths and drum machines, while we have a full typical “rock” lineup with an acoustic drumkit, two guitars, bass and basically no synths, which makes a big difference in terms of sound (I'm not saying it's better or worse, just very different).
5. Going back to London — I know that Horror Vacui first started rehearsing under the name Blackfriars Bridge. Is there a story behind that name, and what made you change it to Horror Vacui?
H.V.) Blackfriars Bridge is a bridge over the Thames in London, but this has nothing to do with our stay in the city. In the early ’80s, a famous Italian banker who had shady dealings with the state, the mafia, and the Vatican was killed, and his hanging under that bridge was staged to make the incident look like a suicide. That was just yet another mystery surrounding the history of the country we live in.
6. It’s obvious that you guys have a crust-punk aesthetic, which is quite unique in the goth genre — are you crust punks who grew up listening to Christian Death, or what’s the story behind this awesome blend?
H.V.) Like I said before, Marzia and I come from the crust punk scene, but we’ve been pretty much the only ones in Horror Vacui coming straight from that background. The previous members were all into the hardcore/anarcho-punk/punk scene, and after countless lineup changes, we started involving people who had barely been part of the punk scene. We were punks who discovered post-punk/goth rock after being active in the punk scene, so it’s a natural consequence. In our lives, punk came first, and then goth rock, for sure.
7. You’ve got quite a rich history of touring in various places — which tours or countries were the most memorable for you? How do you usually plan your tours — do your contacts from the DIY crust-punk scene help, or do you mainly rely on goth promoters and events?
H.V.) We’ve toured quite a lot, but it’s never enough. We’d love to tour more, but with our regular jobs — and living in a country like Italy, where flexible work is just a dream — this is the best we can do.
When we started, we were relying only on the crust punk/hardcore scene and used the contacts we had from our previous touring experiences with punk bands. We got noticed quite soon by the goth scene, and our contact list expanded as we became better known among the goth rock audience.
Then, last year, Swamp Booking asked us to be part of their roster, and we decided to join them. We can’t really say which countries were the most memorable — there are certainly some cities that stand out: London, New York City, Mexico City, Bogotá, Bologna, Milan, Berlin, Paris, Stockholm, Helsinki, Warsaw, Portland, Boston, and Prague all treated us very well. But these are big cities with lots of people going to shows, so it’s pretty easy to remember those gigs.
.
8. I first saw Horror Vacui at the Gothic Pogo Festival in Leipzig in 2017. Do you remember that show? What’s your experience with Gothic Pogo and WGT festivals in Germany — are they your cup of tea?
H.V.) To be honest, I don’t remember much about that show. I probably had a broken hand or something. What I do remember quite well is the never-ending drive back to Bologna the day after the fest… We’ve never played at WGT, but I surely hope we will someday.
9. Have you ever played a gig in Slovakia or the Czech Republic, or are you in touch with any bands or promoters from this region?
H.V.) Sure, we’ve played many times in the Czech Republic (mostly Prague and Brno), but never in Slovakia, even though we’ve been invited many times to Bratislava and Čadca. As usual, most of the promoters who got in touch with us were part of the DIY punk network, but we also connected with people from the goth scene, like the Sanctuary crew from Prague. Unfortunately, I don’t know much about goth bands from that area, but I could make you an endless list of crust, grind, fastcore, and punk bands from there! :-)
10. I know there have been some recent lineup changes, including Marzia moving from guitar to drums. What’s the story behind these changes, and how do you feel about the current lineup?
H.V.) The whole “lineup” issue is a pretty thorny topic in the band’s history. We’ve been through everything: from people realizing they weren’t cut out for playing in a group that often goes on tour, to those who had to quit because of work; from those who decided to start a family and could no longer devote part of their time to the band, to those who left us with infamy, lies, and cowardice in pursuit of commercial success. With most of the people who came and went in the lineup, we parted on good terms and are still friends, but with a few of them (very few, luckily), the wounds will never heal.
After all these lineup changes, I personally have been left pretty burned. I’ve always believed that a band should first and foremost be a group of friends with a shared goal—a sort of “Three Musketeers, one for all and all for one”—and I think that between 2013 and 2016 we embodied that spirit perfectly. But then everything fell apart for reasons I won’t get into, and we found ourselves with a new lineup that seemed to be following the same path, but it only lasted less than a couple of years because, between one problem and another, Covid came along and messed everything up even further. With the major lineup change in 2023, when Marzia switched from rhythm guitar to drums, we sort of had an epiphany—or call it whatever you want—but we started looking at the band with different eyes, maybe more professional and less idealistic. But, just to give you an example, in the span of a year and a half we went through three rhythm guitarists and a bassist—all people we’re still in touch with and who behaved perfectly well. Still, this is to say that by now I’m ready for anything and unfortunately attached to nothing.
11. In DIY underground bands, it’s common for members to be able to play multiple instruments. Is it the same with Horror Vacui? Can you just switch instruments with each other like that?
H.V.) Yes, pretty much. I can play guitar and bass, and Marzia can play both as well, but she's much better on drums — that’s definitely her main instrument. I think Lucretia can play bass too, and Gigi can also play guitar.
12. Are any of the Horror Vacui members active in side projects or other bands?
H.V.) Uh, here’s another thorny topic… We used to be in countless other bands since the very first lineup, and everything worked perfectly. Having another band only became a problem with the Living For Nothing lineup, which is why we basically had to start from scratch again in 2023. We couldn’t plan anything well in advance because we always had to depend on people who were playing in other bands that they clearly considered more important than Horror Vacui, and we just couldn’t go on like that.
Unfortunately—putting it in calmer, more polite terms—even all the people who joined after the 2023 restoration of the band were already playing in other projects, so we constantly had to juggle everyone’s commitments. With some of them it worked out fine, with others less so—in the sense that they realized they couldn’t handle everything and chose to continue with their original projects, leaving Horror Vacui, which they had joined later. And I understand them.
At the moment, I’m the only one who plays exclusively in HV (which feels strange because I used to be in up to six bands at once). Gigi might have a project with a friend of his, but it’s just something for fun. Marzia has her solo project, Marthe, Lucretia has her solo project, Vespertina, and she also plays in an all-female band called Krasue.
13. Being so active in the underground music scene, how do you balance it with normal life? Do you have jobs and families, or does music take up all your time?
H.V.) Honestly, I don’t think we’re as active as you say. I feel like we play live far too rarely and take too long to write new material — though maybe that’s just my point of view, which is never very optimistic. By necessity, we all have to work eight hours a day, five days a week at minimum. In Italy, either you’re rich and can afford to do nothing, or you have to work — there’s no way around it.
The current lineup is made up of people who are in relationships but don’t have children. We’ve lost two members along the way because they had kids while they were playing with us.
14. Loss, isolation, frustration with life, and finding relief in darkness seem to be recurring themes in Horror Vacui's lyrics. They strike me as very personal—are these lyrics a statement that everything is going to hell, or do they serve as a kind of defensive mechanism, like ‘I won’t give up yet’?
H.V.) Both, really. Keep in mind that, aside from one song that will appear on the next album, all H.V. lyrics are written by Koppa and Marzia, who are also the ones who used to play in crust bands. I think the H.V. lyrics represent a sort of evolution from that period, when the tendency was to write more direct, political, slogan-driven and less introspective lyrics. In H.V., we still give space to political and social themes, but they’re less like slogans and more metaphorical, in line with the poetic vein that the genre requires.
15. Do your lyrics ever touch on political subjects, or do you prefer not to use a good melody for political themes?
H.V.) As I said, almost all H.V. songs are actually about political topics. In some cases it’s extremely obvious, like in I Like It When a Soldier Dies or Frustration. In other cases, the political themes are very well hidden behind a veil of metaphors, as in Black Rivers or Grey Shadows.
16. Which Horror Vacui albums were the most difficult to write, and what can you share about your plans for new material?
H.V.) Good question. I can’t really give you a direct answer, because each album was a small challenge to record for us. The first one (In Darkness You Will Feel Alright) was easy in a way because we were just starting out and we had lots of musical ideas, but little experience with effects and with the sound we were trying to achieve, so we wouldn’t end up just being a punk band with goth vocals.
The second one (Return Of The Empire) was definitely the easiest to write and record because, lineup-wise, we were all very much in sync, we rehearsed a lot, and we were still full of fresh ideas.
The third (New Wave Of Fear) was a bit of a nightmare because our bassist left us a month before recording, and I had to learn all the songs on bass to record them. On top of that, we had to write two tracks very quickly, and I never really had much time to rehearse the vocals in the practice room. Also, the drummer was about to become a father (and leave the band as a result) two weeks after the recording, so his mind was understandably elsewhere.
The fourth one (Living For Nothing) wasn’t easy to write or record either, because we had yet another lineup change while working on the songs, and in the meantime we never took a real break to focus entirely on songwriting — we were often on tour or playing shows. Then COVID hit, which, aside from the difficulties we all know, led to the guitarist leaving (he and I were the ones writing the songs) and yet another lineup change.
We started jotting down ideas for something new around mid-2022, but the lack of interest from some former members slowed everything down. In March 2023, when we completely overhauled the lineup, we didn’t even know if we’d be able to continue or if we had reached the end of the road. Fortunately, tough times show who has broad shoulders and who doesn’t — and we proved that we do. Energized by the growing public response we were getting, we threw ourselves into writing the new 10-track album (including an intro and an outro), which will be released in 2026 by
Artoffact Records and will be titled Shadows Sanctuary. So, in short, every album has been its own kind of struggle. It would’ve been better if you had asked me which one was the easiest to record — at least I would’ve spared you this extremely long answer :-)
17. What is the underground scene in Bologna like? Are there many UG bands, and what makes it special compared to other towns like for example Parma or Florence? Do subcultures in Italy tend to mix, or do they generally keep their distance?
H.V.) Personally, I have a problem with the word UNDERGROUND, because it means everything and nothing at the same time. What does underground even mean? Is it someone who chooses to stay DIY? Someone who can’t reach a wider audience? Is it a choice or simply the consequence of not being good enough?
Consider that today we’re much closer to the indie scene than to the DIY hardcore punk scene we come from, and since I still consider myself part of the punk scene, I tend to separate the two—even though, according to some parameters, maybe both could be considered underground, right?
That said, assuming that everything that isn’t mainstream can be labeled underground, I can tell you that Bologna is a very active city, with plenty of venues to play: from squats to live clubs, from bars to bigger venues—there’s really something for every taste.
There’s also a bit of everything in terms of bands: punk in all its countless shades, post-punk (also with its many variations), metal, more experimental stuff, lots of indie, garage, rock’n’roll, etc. There have been better moments (especially regarding punk and the squat scene), but it’s still definitely better than many other, even bigger, cities.
Bologna has an extremely positive reputation because in the ’80s, together with Milan, Pordenone, and Florence, it was one of the most active cities on the artistic/musical/political front. Punk and new wave developed mainly in those four cities. Add to that the fact that Bologna is a university city full of youthful energy, and there you go. Like everything, it’s had its ups and downs, but what makes it special—compared to, for example, Parma and Florence (the two cities you mentioned)—is precisely that it’s a young city, where even people who aren’t young anymore, at least chronologically, still go to places where people of all ages hang out, and they keep playing and going to shows even after they’re no longer 25.
As for subcultures, I’m not really sure what to tell you. I’ve seen the punk scene bond with metal, with the raver scene, and even with hip hop. A lot of people who play garage, rock’n’roll, indie, or post-punk also come from the punk scene. So yes, there’s a lot of overlap—but that’s because you always see each other at shows, since the city is relatively small.
In terms of community though, I’d say everyone pretty much minds their own business (except the punk scene which, although now at an all-time low, still consists of people who collaborate and support each other). Sometimes it seems like there’s a bit of envy between bands, but that’s a typical shitty Italian attitude.
18. Which album, album artwork, and music video have impressed you the most recently?
H.V.) Uh, that’s a tough one to answer, since I mostly listen to old stuff from the ’70s and ’80s. I don’t watch many videos—I’m always busy with a ton of things, and I prefer listening to music because in the meantime I can read, drive, work, etc. If I watch a video, I feel like I’m wasting time.
But thinking about the question you asked me, even though I stumbled upon a few videos “recently,” the only one that actually spoke to me and that I watched all the way through was Fantasmas by Twin Tribes, who in my opinion are number one in the new goth wave.
As for album artwork, I can tell you I really like covers drawn by contemporary artists within the punk scene, or collage-style artwork. I’m working on the new record by a U.S. band called HOPE?, which will be released by my label (Agipunk), and they made a collage insert that literally took my breath away.
And speaking of artists, there’s Matt Morganitini from New York City—his graphics absolutely kick ass, in the best possible way.
19. A book, film, TV series or a video game that you recommend.
H.V.) So, I basically read only historical, biographical, political, and music-related books. Unfortunately, I’m not used to dedicating time to fiction the way I’d like to, and aside from a few occasional reads, I prefer spending my time learning about things that actually happened. But if I have to choose my favorite fiction book (which isn’t even that fictional anymore…), then I’d definitely recommend Orwell’s 1984. Otherwise I really suggest the readers to give it a try to “M” by Antonio Scurati, a book about Mussolini that tells how such a fucking asshole that bastard was.
As for movies, I love Italian police movies, Italian comedies, and tons of ’70s and ’80s films that made Hollywood history. If I have to pick one that I think everyone must have seen? Rocky, without a doubt.
TV series: even though I think Breaking Bad is unbeatable, I was really impressed by Better Call Saul, Stranger Things, and Dark (the first season). But I definitely feel like recommending Wednesday to everyone because, aside from Tim Burton’s set design—which couldn’t be more goth—the story itself is fun, well-acted, beautifully shot, with thriller elements, dark humor, and at one point a Sisters of Mercy song kicks in :-)
Unfortunately, I haven’t played videogames in at least twenty years, but I remember I used to be obsessed with Golden Axe.
20. Is there someone with whom you’d like to read an interview on Jablká ďaleko od stromu?
H.V.) Yes, Twin Tribes
21. (Thank you for the interview) Any last words?
H.V.) Thanks to you, bro. Be yourselves and never betray your friends — they’re the greatest resource we have in this life full of problems, wars, fascists, and bullies. I think I said enough :-)
1. Pre čitateľov, ktorí vás nepoznajú – kto ste, čo máte v Horror Vacui na starosti a čo vás v týchto dňoch inšpiruje alebo zamestnáva?
H.V.) Ahojte všetci, Horror Vacui bola vždy päťčlenná kapela, ale po ďalšej zmene zostavy sme sa rozhodli pokračovať ako štvorka, s pomocou kamaráta na živých vystúpeniach. Jadrom kapely sú teda Koppa (ja) ako spev, Marzia na bicích, Lucretia na gitare a Gigi na base.
Povedal by som, že sme skôr znepokojení než inšpirovaní, pretože pravicové strany sú čoraz silnejšie po celom svete a pribúda príliš veľa vojnových ohnísk tu aj tam.
2. Chápem, že Horror Vacui vznikli v roku 2010 v Bologni, ale predtým sa niečo udialo v Londýne v Spojenom kráľovstve. Mohli by ste sa podeliť o to, kedy ste sa presťahovali do UK a aký bol vtedy váš plán? Mali ste už počas pobytu v Londýne nápad na Horror Vacui alebo sa projekt zrodil až po návrate do Bologne?
H.V.) V roku 2005 sme sa s Marziou presťahovali do Londýna a začali chodievať do gotického pubu hneď oproti miestu, kde sme pracovali. Marzia už bola do goth rocku trochu ponorená; ja nie až tak, ale obaja sme sa do tohto žánru počas pobytu v Londýne ponárali stále viac a viac. Keď sme sa vrátili do Talianska, chcel som založiť goth rockovú kapelu s pár kamarátmi — a tak to celé vlastne prebehlo.
3. Pochádza váš deathrockový vplyv z Londýna, alebo ste sa o tento druh hudby zaujímali už predtým? Ako ste vnímali život v UK — čo ste si z neho odniesli a chýba vám život v Londýne? Stretli ste ostatných členov Horror Vacui v Londýne alebo ste sa poznali už z Talianska?
H.V.) Ako som písal v predchádzajúcej odpovedi, Marzia už bola trochu v goth rocku, zatiaľ čo ja veľmi nie. V tom čase sme squatovali dom v Brixtone a hlavne sme sa pohybovali medzi anarcho a crust punkáčmi.
Mali sme D-beat kapelu Death From Above s ďalším chalanom z Talianska, ktorý žil v Londýne roky, a doma sme mali pár hardcore a crust kapiel ako Kontatto a Campus Sterminii. Určite by som povedal, že ak by sme sa na čas neboli presťahovali do Londýna, Horror Vacui by pravdepodobne nikdy nevznikli.
Náš pobyt v UK bol skvelý — squatovali sme dom s kamarátmi, chodili sme na množstvo koncertov, objavili sme goth rock a zažili nový spôsob života. Bol to skrátka skvelý čas. Po návrate nám Londýn obom veľmi chýbal, ale Bologna je v podstate taký maličký Londýn plný ľudí, ktorí žijú hudbou — a práve tam sme našli správnych ľudí na založenie kapely.
4. Osobne považujem 2000-te roky za vrchol tretej vlny goth rocku — obdobie otvorené experimentovaniu, s množstvom kapiel podpísaných pod labelmi ako Strobelight Records, Alice In..., a ďalšími venovanými žánru.
Keď sa táto dekáda skončila, štvrtá vlna sa zdala ako návrat k tradičnejším subžánrom gothu — deathrock a post-punk ožili a Horror Vacui sú často označovaní za jednu z jej hlavných kapiel.
Je niečo, čo ste mali na predchádzajúcich vlnách (alebo ich kapelách) obzvlášť radi? A ako vnímate rozdiely — plusy a mínusy — medzi súčasnou vlnou a tými predchádzajúcimi?
H.V.) Nezaujímam sa príliš o škatuľkovanie — mohli by sme sa donekonečna baviť o tom, kedy sa vlastne začal punk rock, ktoré kapely boli prvé, či vznikol v UK alebo v USA a tak ďalej. Možno sa mýlim, ale prvú vlnu gothu považujem za obdobie začiatku 80. rokov — so skupinami ako Siouxsie and the Banshees, Bauhaus, The Cure, až po Fields of the Nephilim.
Druhú vlnu vnímam ako rané 90. roky — Nosferatu, Love Like Blood, Corpus Delicti, Faith and the Muse, Rosetta Stone, Clan of Xymox atď.
Myslel som si, že tretia vlna je tá, do ktorej patríme, ale pravdepodobne sa mýlim. Úprimne, som úplne ponorený do prvej vlny a len veľmi málo kapiel z raných 90. rokov (druhej vlny?) ma zasiahlo. Nie som veľmi na žánrové miešanie, najmä s metalom alebo elektronikou. Som skôr tradičný typ, ahahah.
Každopádne, okolo roku 2006/2007 som objavil dve kapely, ktoré zmenili môj prístup ku goth rocku: The Estranged (Portland, OR, USA) a The Spectres (Vancouver, Kanada). Boli prví, ktorí hrali tento žáner v úplne odlišnej scéne než bola bežná goth scéna. Patrili do DIY anarcho-punk/crust/hardcore komunity, hrávali v našich bežných priestoroch a pred našim zvyčajným publikom plným punkáčov a podobných bytostí.
Práve od nich som získal inšpiráciu založiť Horror Vacui, pretože zborili múr a vpustili nový žáner do (vtedy) statickej punkovej scény. Potom vznikli Belgrado, Bellicose Minds, Crimson Scarlet a Horror Vacui, ale povedal by som, že ani jednu z nás nemožno zaradiť medzi bežné vlny goth rocku, pretože pochádzame z úplne iného prostredia než kapely ako She Past Away, Molchat Doma, Twin Tribes či Lebanon Hanover (len pár príkladov), ktoré si veľmi vážime a počúvame — a ktoré pravdepodobne patria do štvrtej goth vlny, o ktorej hovoríš.
Navyše, tieto posledné spomenuté kapely (a pravdepodobne aj všetky ostatné zo štvrtej vlny) majú väčšinou 2, maximálne 3 členov s väčším využitím samplerov, synťákov a automatických bicích, zatiaľ čo my máme plnú „rockovú“ zostavu s akustickými bicími, dvomi gitarami, basou a prakticky žiadnymi synťákmi — čo robí obrovský rozdiel v zvuku (nehovorím, že je to lepšie alebo horšie, len veľmi odlišné).
5. Vráťme sa späť do Londýna — viem, že Horror Vacui najprv začínali skúšať pod názvom Blackfriars Bridge. Je za týmto názvom nejaký príbeh a čo vás viedlo k jeho zmene na Horror Vacui?
H.V.) Blackfriars Bridge je most ponad Temžu v Londýne, ale nemá to nič spoločné s naším pobytom v meste. V skorých 80. rokoch tam bol zavraždený známy taliansky bankár, ktorý mal šedý biznys so štátom, mafiou a Vatikánom, a jeho obesenie pod týmto mostom bolo naaranžované tak, aby to vyzeralo ako samovražda. Bol to len ďalší z mnohých záhadných prípadov v histórii krajiny, v ktorej žijeme.
6. Je jasné, že máte crust-punkovú estetiku, čo je v goth žánri pomerne unikátne — ste crust punks, ktorí vyrástli na Christian Death, alebo aký je príbeh za týmto skvelým spojením?
H.V.) Ako som už spomenul, Marzia a ja pochádzame zo scény crust punku, no v Horror Vacui sme boli prakticky jediní, ktorí prišli priamo z tohto prostredia. Predchádzajúci členovia boli všetci skôr z hardcore/anarcho-punk/punk scény a po nespočetných zmenách zostavy sme začali zapájať aj ľudí, ktorí boli len veľmi okrajovo súčasťou punkovej scény. Boli sme punks, ktorí objavili post-punk/goth rock až po tom, čo sme už boli aktívni v punkovej scéne — takže je to prirodzený vývoj. V našich životoch bol punk určite prvý, goth rock prišiel až potom.
7. Máte za sebou naozaj bohatú históriu koncertovania na rôznych miestach — ktoré turné alebo krajiny boli pre vás najpamätnejšie? Ako si zvyčajne plánujete turné — pomáhajú vám kontakty z DIY crust-punk scény, alebo sa viac spoliehate na goth promotérov a akcie?
H.V.) Precestovali sme toho dosť, ale stále to nie je dosť. Radi by sme urobili ešte viac turné, ale s našimi bežnými prácami — a v krajine ako Taliansko, kde flexibilná práca existuje len v snoch — je toto maximum, čo môžeme robiť.
Keď sme začínali, spoliehali sme sa výlučne na crust punk/hardcore scénu a využívali kontakty z našich predošlých turné s punkovými kapelami. Čoskoro si nás však všimla goth scéna a náš zoznam kontaktov sa rozšíril, keď sme sa stali známejšími medzi goth rock publikom.
A potom nás minulý rok oslovili zo Swamp Booking, aby sme sa stali súčasťou ich zostavy, a rozhodli sme sa k nim pridať. Ťažko povedať, ktoré krajiny boli najpamätnejšie — určite sú však mestá, ktoré obzvlášť vyčnievajú: Londýn, New York, Mexico City, Bogotá, Bologna, Miláno, Berlín, Paríž, Štokholm, Helsinki, Varšava, Portland, Boston a Praha nás prijali úžasne. Ale to sú veľké mestá s množstvom ľudí na koncertoch, takže tie sa prirodzene pamätajú ľahko.
8. Prvýkrát som videl Horror Vacui na Gothic Pogo Festivale v Lipsku v roku 2017. Pamätáte si ten koncert? Aké sú vaše skúsenosti s festivalmi Gothic Pogo a WGT v Nemecku — sú to podujatia podľa vášho gusta?
H.V.) Úprimne, veľmi dobre si ten koncert nepamätám. Pravdepodobne som mal zlomenú ruku alebo niečo podobné. Čo si však pamätám celkom jasne, je nekonečná cesta autom späť do Bologne deň po festivale… Na WGT sme nikdy nehrali, ale určite dúfam, že raz budeme.
9. Hrali ste už niekedy koncert na Slovensku alebo v Českej republike? Alebo ste v kontakte s nejakými kapelami či promotérmi z tohto regiónu?
H.V.) Jasné, v Českej republike sme hrali mnohokrát (najmä v Prahe a Brne), ale na Slovensku sme ešte nehrali, hoci nás viackrát pozývali do Bratislavy a Čadce. Ako obvykle, väčšina promotérov, ktorí nás kontaktovali, bola súčasťou DIY punk siete, ale mali sme aj prepojenia na ľudí z goth scény, napríklad Sanctuary crew z Prahy. Žiaľ, o goth kapelách z tohto regiónu veľa neviem, ale crust, grind, fastcore a punk kapiel odtiaľ by som vedel menovať nekonečné množstvo! :-)
10. Viem, že nedávno došlo k zmenám v zostave, vrátane toho, že Marzia prešla z gitary na bicie. Aký je príbeh za týmito zmenami a ako sa cítite s aktuálnou zostavou?
H.V.) Celá „zostavová“ otázka je v histórii kapely pomerne citlivá téma. Zažili sme všetko: od ľudí, ktorí si uvedomili, že nie sú stavaní na hranie v kapele, ktorá často chodí na turné, cez tých, ktorí museli skončiť kvôli práci; od tých, ktorí sa rozhodli založiť si rodinu a už nemohli obetovať čas kapele, až po tých, ktorí nás opustili s potupou, klamstvami a zbabelosťou v honbe za komerčným úspechom. S väčšinou členov, ktorí prišli a odišli, sme sa rozišli v dobrom a sme stále priatelia, ale pri niekoľkých z nich (našťastie naozaj len pár) sa rany nikdy nezahoja.
Po všetkých týchto zmenách zostáv som osobne zostal dosť vypálený. Vždy som veril, že kapela musí byť v prvom rade skupina priateľov so spoločným cieľom — akísi „traja mušketieri, jeden za všetkých a všetci za jedného“ — a myslím si, že medzi rokmi 2013 a 2016 sme tento duch dokonale napĺňali. Potom sa však všetko rozpadlo z dôvodov, do ktorých nejdem, a zostali sme s novou zostavou, ktorá vyzerala sľubne, no vydržalo to len menej ako dva roky, pretože medzi jedným problémom a druhým prišiel COVID a všetko ešte viac skomplikoval.
S veľkou zmenou zostavy v roku 2023, keď Marzia prešla z rytmickej gitary na bicie, sme akoby mali epifániu — alebo to nazvite akokoľvek — a začali sme sa na kapelu pozerať inými očami, možno profesionálnejšie a menej idealisticky. Ale aby som dal konkrétny príklad: za rok a pol sme vystriedali troch rytmických gitaristov a jedného basgitaristu — všetko ľudí, s ktorými sme stále v kontakte a ktorí sa správali úplne korektne. Chcem tým povedať, že teraz som pripravený na všetko a, žiaľ, pripútaný už k ničomu.
11. V DIY undergroundových kapelách je bežné, že členovia vedia hrať na viacerých nástrojoch. Je to tak aj v Horror Vacui? Môžete si len tak medzi sebou vymeniť nástroje?
H.V.) Áno, v podstate áno. Ja viem hrať na gitaru aj basu a Marzia tiež, ale na bicie je oveľa lepšia — to je rozhodne jej hlavný nástroj. Myslím, že aj Lucretia vie hrať na basu a Gigi vie hrať aj na gitaru.
12. Sú niektorí členovia Horror Vacui aktívni v bočných projektoch alebo iných kapelách?
H.V.) Uf, ďalšia citlivá téma… Od úplne prvej zostavy sme pôsobili v nespočetných ďalších kapelách a všetko fungovalo perfektne. Problém s hraním v iných kapelách vznikol až pri zostave z obdobia Living For Nothing, kvôli čomu sme v roku 2023 museli v podstate začínať od nuly. Nemohli sme si dopredu plánovať takmer nič, pretože sme sa museli stále prispôsobovať ľuďom, ktorí hrali v iných kapelách — a tie kapely očividne považovali za dôležitejšie než Horror Vacui. Takto sa však pokračovať nedalo.
Nanešťastie — povedané čo najmiernejšie a najzdvorilejšie — všetci ľudia, ktorí sa k nám po znovuobnovení v roku 2023 pridali, už tiež hrali v iných projektoch, takže sme neustále museli žonglovať s ich záväzkami. S niektorými to fungovalo v pohode, s inými menej — v tom zmysle, že si uvedomili, že to všetko nezvládnu, a rozhodli sa pokračovať vo svojich pôvodných projektoch, pričom Horror Vacui, ku ktorému sa pridali neskôr, museli opustiť. A ja ich chápem.
Momentálne som jediný, kto hrá výhradne v HV (čo je zvláštny pocit, keďže som kedysi hrával naraz až v šiestich kapelách). Gigi má možno nejaký projekt s kamarátom, ale je to len tak pre zábavu. Marzia má svoj sólový projekt Marthe, Lucretia má svoj sólový projekt Vespertina a tiež hrá v čisto ženskej kapele Krasue.
13. Keď ste tak aktívni v undergroundovej hudobnej scéne, ako to vyvažujete s normálnym životom? Máte práce a rodiny, alebo vám hudba zaberá všetok čas?
H.V.) Úprimne, nemyslím si, že sme až takí aktívni, ako hovoríš. Mám pocit, že hrávame naživo príliš zriedka a že nám trvá príliš dlho napísať nový materiál — hoci to môže byť len môj pohľad, ktorý nie je nikdy veľmi optimistický. Z nutnosti musíme všetci pracovať minimálne osem hodín denne, päť dní v týždni. V Taliansku buď si bohatý a môžeš si dovoliť nič nerobiť, alebo musíš pracovať — iná možnosť neexistuje.
Súčasná zostava je zložená z ľudí, ktorí sú vo vzťahoch, ale nemajú deti. Dvoch členov sme cestou stratili práve preto, že sa im počas hrania u nás narodili deti.
14. Strata, izolácia, frustrácia zo života a úľava v temnote — to sú opakujúce sa motívy v textoch Horror Vacui. Pôsobia na mňa veľmi osobne — sú tie texty výpoveď, že všetko smeruje do pekla, alebo skôr akýsi obranný mechanizmus typu „ešte sa nevzdávam“?
H.V.) Vlastne oboje. Pamätaj, že okrem jednej piesne, ktorá bude na ďalšom albume, všetky texty H.V. píšu Koppa a Marzia, ktorí tiež hrávali v crust kapelách. Myslím, že texty H.V. predstavujú akýsi vývoj oproti tomu obdobiu, keď bolo zvykom písať priame, politické, sloganové a menej introspektívne texty. V H.V. stále dávame priestor politickým a sociálnym témam, ale sú menej sloganovité a viac metaforické, v súlade s poetickým charakterom žánru.
15. Dotýkajú sa vaše texty niekedy aj politických tém, alebo radšej nechcete „míňať dobrú melódiu“ na politiku?
H.V.) Ako som povedal, takmer všetky piesne H.V. sú v skutočnosti o politických témach. V niektorých prípadoch je to úplne očividné, ako v I Like It When a Soldier Dies alebo Frustration. V iných prípadoch sú politické témy veľmi dobre skryté za závojom metafor, ako v Black Rivers alebo Grey Shadows.
16. Ktoré albumy Horror Vacui sa písali najťažšie a čo môžeš prezradiť o plánoch na nový materiál?
H.V.) Dobrá otázka. Neviem ti dať úplne priamu odpoveď, pretože každý album bol pre nás svojím spôsobom malou výzvou. Ten prvý (In Darkness You Will Feel Alright) bol vlastne jednoduchý, lebo sme len začínali – mali sme kopec hudobných nápadov, ale málo skúseností s efektmi a so zvukom, ktorý sme sa snažili dosiahnuť, aby sme neskončili len ako punková kapela s goth vokálmi.
Druhý (Return Of The Empire) bol rozhodne najľahší na písanie aj nahrávanie, pretože zostavovo sme boli úplne zosynchronizovaní, veľa sme skúšali a stále sme boli plní čerstvých nápadov.
Tretí (New Wave Of Fear) bol trochu nočná mora, pretože basgitarista nás opustil mesiac pred nahrávaním a ja som sa musel naučiť všetky skladby na basu, aby som ich mohol nahrať. K tomu sme museli veľmi rýchlo napísať dva nové tracky a skoro vôbec som nemal čas cvičiť vokály v skúšobni. Navyše bubeník mal dva týždne po nahrávaní stať otcom (a následne odísť z kapely), takže jeho myseľ bola pochopiteľne úplne inde.
Štvrtý (Living For Nothing) tiež nebol jednoduchý na písanie ani nahrávanie, pretože počas tvorby sme opäť prešli zmenou zostavy a medzitým sme si nikdy nedali poriadnu pauzu, aby sme sa sústredili len na skladanie – stále sme boli na turné alebo hrali koncerty. A potom prišiel COVID, ktorý – okrem ťažkostí, ktoré poznáme všetci – spôsobil odchod gitaristu (boli sme to práve my dvaja, kto písal skladby) a ďalšiu zmenu zostavy.
Začali sme si zapisovať nápady na niečo nové okolo polovice roku 2022, ale nezáujem niektorých bývalých členov všetko spomaľoval. V marci 2023, keď sme úplne prerobili zostavu, sme ani len nevedeli, či budeme vedieť pokračovať, alebo či sme prišli na koniec cesty. Našťastie, ťažké časy ukážu, kto má široké ramená – a my sme ukázali, že ich máme. Povzbudení rastúcou odozvou publika sme sa vrhli do písania nového 10-trackového albumu (vrátane intra a outra), ktorý vyjde v roku 2026 pod Artoffact Records a bude sa volať Shadows Sanctuary.
Takže v skratke: každý album bol svojím spôsobom zápas. Lepšie by bolo, keby si sa opýtal, ktorý sa nahrával najľahšie – aspoň by som ťa ušetril tejto super dlhej odpovede :-)
17. Aká je undergroundová scéna v Bologni? Je tam veľa UG kapiel a čím je špeciálna v porovnaní s mestami ako Parma či Florencia? Miešajú sa v Taliansku subkultúry, alebo sa skôr držia od seba?
H.V.) Osobne mám problém so slovom UNDERGROUND, pretože znamená všetko aj nič zároveň. Čo vlastne znamená underground? Je to niekto, kto sa rozhodne zostať DIY? Niekto, kto sa nedokáže dostať k širšiemu publiku? Je to voľba, alebo len dôsledok toho, že nie si dosť dobrý?
Zober si, že dnes máme oveľa bližšie k indie scéne než k DIY hardcore punk scéne, z ktorej pochádzame, a keďže sa stále považujem za súčasť punk scény, mám tendenciu tie dve veci od seba oddeľovať – aj keď podľa niektorých parametrov by možno obe mohli byť považované za underground, však?
Ale ak vezmeme, že všetko, čo nie je mainstream, je underground, tak ti môžem povedať, že Bologna je veľmi aktívne mesto s množstvom miest na hranie: od squatov cez kluby až po bary a väčšie priestory – pre každý vkus niečo.
Aj ohľadom kapiel je tu zo všetkého niečo: punk vo všetkých jeho nespočetných odtieňoch, post-punk (tiež s vlastnými variáciami), metal, experimentálne veci, veľa indie, garage, rock’n’roll atď. Boli aj lepšie obdobia (najmä čo sa týka punku a squatovej scény), ale stále je to lepšie než v mnohých iných, aj väčších mestách.
Bologna má veľmi dobrú reputáciu, pretože v 80s bola spolu s Milánom, Pordenone a Florenciou jedným z najaktívnejších miest na umeleckom/hudobnom/politickom fronte. Punk a new wave sa rozvíjali najmä v týchto štyroch mestách. Pridaj k tomu fakt, že Bologna je univerzitné mesto plné mladých ľudí – a máš to. Ako všetko, aj toto malo svoje vzostupy a pády, ale to, čo ju odlišuje napríklad od Parmy a Florencie, je práve to, že je to mladé mesto, kde aj ľudia, ktorí už dávno nie sú mladí (minimálne vekovo), stále chodia na miesta, kde sa miešajú všetky generácie, a stále hrajú alebo chodia na koncerty, aj keď už nemajú 25.
Čo sa týka subkultúr – neviem, čo ti na to povedať. Viděl som punkáčov dávať sa dokopy sa s metalistami, s rave scénou a dokonca aj s hiphopermi. Veľa ľudí, čo hrá garage, rock’n’roll, indie alebo post-punk, tiež pochádza z punkovej scény. Takže áno, veľa sa to prelína – ale je to aj tým, že sa všetci stretávajú na koncertoch, keďže mesto je relatívne malé.
Čo sa týka komunity, povedal by som, že každý si ide svoje (okrem punk scény, ktorá – hoci je teraz na historickom minime – stále pozostáva z ľudí, ktorí spolupracujú a podporujú sa navzájom). Niekedy mám pocit, že medzi kapelami je trochu závisti, ale to je taká typická talianska chybička.
18. Ktorý album, obal albumu alebo videoklip ťa v poslednom čase najviac zaujal?
H.V.) Uf, ťažká otázka, pretože väčšinou počúvam staré veci zo 70s a 80s. Veľa videí nepozerám – som stále zaneprázdnený a radšej počúvam hudbu, lebo pritom môžem čítať, šoférovať, pracovať atď. Keď pozerám video, mám pocit, že zabíjam čas.
Ale keď už sa pýtaš – aj keď som nedávno narazil na pár videí – jediné, ktoré ku mne naozaj prehovorilo a pozrel som ho celé, je Fantasmas od Twin Tribes, ktorí sú podľa mňa jednotka v novej goth wave.
Čo sa týka obalov albumov – veľmi sa mi páčia obaly, ktoré kreslia súčasní umelci v punkovej scéne, alebo kolážové artworky. Momentálne pracujem na novom albume americkej kapely HOPE?, ktorý vyjde na mojom labeli (Agipunk), a spravili kolážový insert, z ktorého som skoro odpadol.
A čo sa týka umelcov – je tu Matt Morganitini z New Yorku, jeho grafika je absolútna pecka.
19. Kniha, film, seriál alebo videohra, ktorú odporúčaš.
H.V.) V podstate čítam len historické, biografické, politické a hudobné knihy. Bohužiaľ, nie som zvyknutý venovať čas beletrii tak, ako by som chcel, a okrem pár výnimiek radšej trávim čas učením sa o veciach, ktoré sa skutočne stali. Ale ak mám vybrať obľúbenú beletriu (ktorá už vlastne ani nie je taká fiktívna…), určite odporúčam Orwellov 1984. Inak určite doporučujem knihu M od Antonia Scuratiho – o Mussolinim, ktorá veľmi jasne ukazuje, aký otrasný bastard to bol.
Filmy: milujem talianske policajné filmy, talianske komédie a kopec filmov zo 70s a 80s, ktoré tvorili históriu Hollywoodu. Ak mám vybrať jeden, ktorý by mal každý vidieť? Rocky, bez váhania.
Seriály: aj keď si myslím, že Breaking Bad je neprekonateľný, veľmi ma zaujal Better Call Saul, Stranger Things a Dark (prvá séria). Ale rozhodne odporúčam Wednesday, pretože okrem Burtonovej scenografie – ktorá nemôže byť viac goth – je ten príbeh zábavný, dobre zahraný, krásne natočený, s prvkami thrilleru, temného humoru, a v jednom momente tam hrá skladba Sisters of Mercy :-)
Videohry som nehral minimálne dvadsať rokov, ale pamätám si, že som bol posadnutý Golden Axe.
20. Je niekto, s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablká ďaleko od stromu?
H.V.) Áno – Twin Tribes.
21. (Ďakujeme za rozhovor.) Posledné slová?
H.V.) Vďaka tebe, bratku. Buďte sami sebou a nikdy nezrádzajte svojich priateľov — sú to najväčšie bohatstvo, aké v tomto živote plnom problémov, vojen, fašistov a šikanátorov máme. Myslím, že som povedal dosť :-)
Three decades is a lifetime in metal, but for Wayd, the long-standing innovators from Prešov in eastern Slovakia, their absence has not only made our hearts grow fonder, but has also sharpened their edge. Reinvent, their first release in some twenty years, lives up to its title without betraying their identity. The band‘s death metal foundations remain savage and maybe even surgical, but the incorporated jazz fusions and experimental sounds in Reinvent flourish, making Wayd stand out and feel fully integrated rather than ornamental. So it’s no coincidence that they do not simply return. They really do reinvent. Drahoš Juřík (bass, vocals), Milan Savko (guitar, vocals), Richard Majer (guitar), and Peter Jakubík (drums) anchor the core, supported by an impressive roster of guest musicians who expand Wayd‘s sound into something intricate, expressive, and at times surprisingly elegant. Under the production of Martin Migaš—crisp, multidimensional, and powerful—Wayd proves that reinvention can be less about change and more about distillation.
The album wastes no time in asserting itself. The opening track Algorithms of Hate hits instantly, a breakneck assault of snarling vocals with rapid-fire guitars and tight rhythmic interplay. It is death metal in its most energizing form—lean, hostile, and exhilarating. Marble shifts the tone, since it‘s heavy, yet articulate, with Slayer-tinged vocals and unusually intelligible lyrics for the genre. Its soaring guitar contours are memorable without sacrificing aggression. Walpurgas, one of the album’s best tracks, takes its time—vocals creeping in late amid gorgeous, suspended textures. The interplay between bass and guitar is especially striking here, with its tension and release creating an atmosphere both ominous and majestic. Great song. Five Senses and Paved by Slaves follow with similar but different energies (whatever that means). The former is unapologetically fun, kind of like death metal for a spring break party, while the latter unfolds slowly, gathering weight until a dramatic crescendo closes it out. Special guest Chris Keech‘s spoken prologue enriches the track without overwhelming its rising trajectory.
Let‘s continue. Chains of Tradition arrives as the emotional hinge of the album. Slower, deeper, and resonant with lyrical weight, it hints at the suffocating inheritance implied by its title. The blues-tinted bass lines add earthiness and humanity — a moment of reflection within the chaos. Beyond this point, Reinvent turns inward. When Less Is More, Limits of Introspection, and Disparity embrace melancholy, enriched by Jakub Savko‘s keyboards and Mário “Gapa” Garbera‘s saxophone. Tomáš Vojcovič‘s trumpet in Limits of Introspection adds a sorrowful, cinematic edge. These are death metal songs, but they feel like jazz-lit chambers. I mean, they are brooding, spacious, and sophisticated. I especially like how the album closes with the particularly evocative Nocturnal Lounge, an instrumental miniature, which drifts like the jazz from a late-night TV talk show, but remains unmistakably heavy in spirit. Its lingering fade is a farewell rather than a resolution, as if Wayd refuses to close the door fully.
And the Flork’s prognosis? Reinvent is not just a simple a comeback, but rather a declaration that the band‘s hybrid vision has aged like fine iron—tempered, weighted, and dangerous (in a beautiful way). Wayd sounds more confident than ever, balancing brutality and nuance with uncanny instinct. I also have to add that the guest appearances never distract but rather illuminate each composition like flashes of brass or bursts of fusion color. Juraj Červený’s cover art depicts an evocative image of possibly shattered black ice or aerial mountain crevasses (I can’t tell what it is), mirroring the music perfectly: fractured but purposeful, jagged yet mesmerizing, kind of like the world and life itself. Younger listeners will be drawn in by its immediacy, while veteran metalheads (like me) will savour its artistry and craft. Wayd did not reinvent themselves to survive but instead reinvented themselves to remind us why they mattered in the first place. After twenty years, the experiment holds and burns hotter than ever before—a reinvention which is, ironically, a return to truth.
Tri dekády sú v metale celý život a v prípade Wayd, dlhoročných inovátorov z Prešova na východnom Slovensku, ich dlhá absencia spôsobila nielen to, že nám už začali dosť chýbali, ale tento pocit sa stal priam neúnosným. Reinvent, ich prvé vydanie po približne dvadsiatich rokoch, napĺňa svoj názov bez toho, aby zradilo vlastnú identitu. Základy death metalu ostali neúprosné, snáď ešte chirurgicky presnejšie, no jazzové fúzie a experimentálne prvky na Reinvent dokonale rozkvitajú. Wayd tak nepôsobia ako kapela, ktorá len „pridala niečo navyše“, ale ako kapela, ktorá to má v sebe organicky zakorenené. Nejde len o jednoduchý návrat. Oni sa skutočne pretvorili. Draghoš Juřík (basgitara, spev), Milan Savko (gitara, spev), Richard Majer (gitara) a Peter Jakubík (bicie) tvoria jadro, podporené pôsobivým zoznamom hostí, ktorí rozširujú zvuk Wayd do niečoho komplikovaného, expresívneho a miestami prekvapivo elegantného. V čistej, viacrozmernej a silnej produkcii Martina Migaša, Wayd dokazujú, že pretvorenie môže byť skôr o vybrúsení než o zmene.
Album nestráca čas a hneď sa predstaví v plnej sile. Úvodná skladba Algorithms of Hate na vás zaútočí okamžite: dravý spev, rýchlopalná gitara a hutná rytmická previazanosť. Death metal v tej najenergickejšej podobe — úderný, agresívny, strhujúci. Marble mení tón; skladba je ťažká, ale zároveň výrazná, so Slayerovskou farbou spevu a na pomery žánru nezvyčajne zrozumiteľným textom. Jej vzletné gitarové línie sú zapamätateľné, no nestrácajú agresivitu. Walpurgas, jedna z najlepších skladieb albumu, si dáva načas — spev prichádza neskoro, medzi nádhernými textúrami plnými napätia. Prepojenie basy a gitary je tu obzvlášť pôsobivé, s napätím a uvoľnením, ktoré vytvára atmosféru zároveň zlovestnú aj majestátnu. Skvelá skladba. Five Senses a Paved by Slaves majú podobnú, ale nie úplne rovnakú energiu (nech to znamená čokoľvek). Prvá je neskrývane zábavná, skoro ako death metal pre "spring break party", zatiaľ čo druhá sa rozvíja a naberá ťažobu pomalšie, až kým ju neuzatvorí dramatické finále. Hosťujúci Chris Keech svojím hovoreným prológom skladbu prirodzene obohacuje.
.
Poďme ďalej. Chains of Tradition prichádza ako emocionálny vrchol albumu. Je pomalšia, hlbšia a nesie lyrickú ťažobu, ktorá naznačuje dusivý náklad odvodený zo svojho titulu. Bluesové basové linky jej dodávajú zemitosť a ľudskosť — moment reflexie v strede chaosu. Od tohoto momentu sa Reinvent otvára hlbšie do seba. When Less Is More, Limits of Introspection a Disparity sa ponárajú do melanchólie, obohatené klávesmi Jakuba Savka a saxofónom Mária „Gapa“ Garberu. Trúbka Tomáša Vojcoviča v Limits of Introspection pridáva smutný, filmový nádych. Sú to síce death metalové skladby, ale pôsobia ako jazzom presvetlené kompozície — vyvážené, priestranné, sofistikované. Obzvlášť sa mi páči záver albumu - a síce sugestívna inštrumentálka Nocturnal Lounge, ktorá pôsobí ako jazz z polnočnej talkshow, ale duchom zostáva ťažká a temná. Jej pomalé odoznievanie je skôr rozlúčkou než rozuzlením, akoby Wayd odmietali za sebou úplne zatvoriť dvere.
A Florkova prognóza? Reinvent nie je len comeback, ale vyhlásenie, že hybridná vízia tejto kapely starne ako kvalitné železo — kalené, ťažké a nebezpečné (v tom najkrajšom zmysle). Wayd znejú istejšie než kedykoľvek predtým, jemnosťou vyvažujú brutalitu s neuveriteľným inštinktom. Musím tiež dodať, že hosťujúci hudobníci nikde nepôsobia rušivo — skôr presvetľujú kompozície zábleskami dychov a farebnosťou fusion. Obal Juraja Červeného zobrazuje pôsobivý obraz pravdepodobne rozlámaného čierneho ľadu alebo letecké zábery trhlín horského masívu (ťažko povedať), čo hudbu presne odráža: rozštiepenú, no účelnú, ostrú a fascinujúcu — takú, aký je svet a život sám. Mladých fanúšikov pritiahne priamočiarosť, zatiaľ čo veteráni (ako ja) ocenia remeslo a umenie. Wayd sa nepretvorili, aby prežili — ale aby nám pripomenuli čo v minulosti znamenali. Po dvadsiatich rokoch tento experiment znovu funguje a horí jasnejšie než kedykoľvek predtým — pretvorenie, ktoré je paradoxne návratom k skutočnému obrazu.
1. Hello Nadia, could you please introduce yourself to our readers - who are you, what do you do, and what inspires you the most these days?
Hi there. I’m Nadia — I sing, write songs, and play the piano. These days I’m mostly inspired by life itself and everything it throws at me.
2. I discovered you just last week through a Facebook post, immediately listened to Acoustic Rust: A Tribute to Type O Negative on Spotify, and found myself spinning it for days — a beautiful discovery. The album came out digitally in May 2023, more than two years ago. How was it received by your listeners and by Type O fans? And do you plan a physical release at some point?
Thank you so much for appreciating Acoustic Rust! I feel like it’s been getting more recognition recently. It was really well received by the fans, which was a pleasant surprise. I feel a lot of gratitude. As for a physical release, I still haven’t obtained the special license for it. I might finally do that soon.
3. The album features an interesting selection from the entire Type O catalogue — except for the debut (Slow, Deep & Hard) and the final album (Dead Again). How did you choose these particular songs and why did you exclude those two albums? Do the songs carry a special meaning for you?
Well, actually, my next cover will be Unsuccessfully Coping with... No, man, Slow, Deep and Hard is just too aggressive and not melodic enough for the piano. I just don’t hear those songs in that setting. My favorite album is October Rust, followed by Life Is Killing Me. I chose songs I could relate to or imagine on the piano.
As for Dead Again, I really wanted to record “September Sun,” but it needed more rehearsal time and I was impatient to release the album already. I ended up releasing a live version later — it’s on YouTube.
4. Peter and Josh, although born in Brooklyn, both have Eastern European roots and grew up on The Beatles and Black Sabbath. As a trained musician, do you sense these influences in their songwriting or arrangements?
Oh, certainly. I’m a die-hard Beatles fan, so it’s easy for me to notice their melodic choices, the backing vocals, and all those little details.
5. What did you discover in Type O Negative’s music once you stripped away electricity, distortion, and drums for your acoustic arrangements?
That underneath everything, it’s just very good songwriting. They’re great songs in every aspect.
6. Type O Negative balances darkness with a strange sense of humor and hope. Does this balance resonate with you personally, and does it appear in your own songwriting?
For sure. That’s like the perfect cocktail. My sense of humor is pretty weird, I love darkness in music, and I’ve learned how to manage my own personal darkness... And hope? My name — Nadezhda — literally means “Hope” in Russian.
7. In 2007, before the Type O show in Prague during the Dead Again tour, I asked Josh how he managed the keyboard solo in “September Sun.” He raised his hand and played it on an imaginary keyboard in the air saying: “Easy. Just like that.” How would you describe Josh’s playing overall? Do you think he’d stand a chance in a classical piano competition?
I admire Josh’s work. He has a unique style, and I think he’s great. As for competition — I don’t like that word. Music isn’t a competition.
8. Many long-time fans connect to Type O Negative through depression or emotional heaviness. Why do you think their music speaks so deeply to people like this all over the world? Do you experience their music more as a cure or a catalyst for depression?
It speaks deeply because it’s honest. Peter said things exactly as they were — right in your face. A lot of people need that: acceptance, facing yourself. For me, it’s neither a cure nor a catalyst. It’s a mirror.
9. Now that you live in New York, have you noticed any cultural or environmental influences that might have sparked the creativity from which Type O grew in the late ’80s and early ’90s? Do you sense any of that energy or atmosphere in today’s NYC — and if so, where?
I would give anything to experience NYC’s music scene in the ’90s and go to those shows… Today has a different vibe, but places like Duff’s, Greenwood Cemetery, and just Brooklyn, as dirty and enchanting as it is— they still have something inspiring about them.
10. Have you been in contact with any former members of the band since you started releasing your Type O covers? Has anyone from the camp reacted to the album in any way?
Yes. I talked to Johnny Kelly, and he told me he liked my album. Also Peter’s sister Kathy has been very supportive.
.
11. In September you released another cover, “The Dream Is Dead,” in collaboration with J.B. Beverley. How did this collaboration begin, and are you planning more projects like this?
Great catch! J.B. was Peter’s friend, so this cover was like an ode to him. J.B. found me on Facebook and just messaged me there, and I was really touched by his story. I loved working on The Dream Is Dead! I think our voices blend really well together. And yes, we’re already working on another project!
12. There have been rumors for years about the band possibly performing again. I’ve seen many Peter Steele impersonators — most trying to look and sound exactly like him, which doesn’t work at all because Peter simply can’t be replaced. What you’re doing feels very different. What do you think about the idea of Type O performing live with a female vocalist? And would you ever consider taking part if they approached you?
I think both male and female vocalists should be included. And yes — I would do it in a heartbeat. That would be an absolute honor.
13. Your career extends well beyond Type O Negative. Your 2024 album Pitch Dark, Red Light introduced your own artistic voice. How has the feedback been, and where do you see your music heading next? Are you considering acoustic reinterpretations of other bands, or will you continue primarily with original compositions?
It’s not my first album — I’ve been releasing songs for more than 15 years — but it was my first one fully in English, and in this new-old melancholic dark style. The feedback has been positive, actually! I’m already recording a new album and feeling very excited. I might do a cover here and there, but my original songs will always be my main focus.
14. Nadia, I watched one of your YouTube personal videos where you described your journey from Russia to Israel and eventually to New York City, where you hoped to become an artist. It was a difficult and transformative path. How do you look back on those years? How did they change you, and do you miss anything from your previous life?
The journey has been crazy. My whole life flipped upside down in the last three years. All those experiences — good and bad — made me more honest, more real, and more connected to myself. I miss my friends. I miss my mom and sisters. But I decided to follow my dreams, and there’s always a price you pay for that.
15. Do you ever visit Duff’s Brooklyn on weekends?
I do visit Duff’s from time to time! I love that little bar, and the people there are incredible.
16. What are your all-time favorite music album, book, and film that you would recommend to our readers?
Album — Abbey Road by The Beatles. Book — I don’t really have one; I don’t read that much. But recently I started reading Marathon Man by William Goldman, and I like it. Film — I love action and adventure. Let’s go with The Grand Budapest Hotel for now. Brilliant movie.
17. Is there someone from the scene you would like to read an interview with on Jablká ďaleko od stromu?
A band from NYC called None Shall Remain. They’re my friends, but beyond that they’re really gloomy and cool, and their songs are infectious.
18. And finally — a motto, quote, or message you would like to leave our readers with.
1. Ahoj Nadia, mohla by si sa prosím našim čitateľom predstaviť — kto si, čo robíš a čo ťa v týchto dňoch najviac inšpiruje?
Ahoj. Som Nadia — spievam, píšem piesne a hrám na klavíri. V poslednom čase ma najviac inšpiruje samotný život a všetko, čo mi prináša.
2. Objavil som ťa len minulý týždeň cez jeden príspevok na Facebooku, okamžite som si pustil Acoustic Rust: A Tribute to Type O Negative na Spotify a potom som točil album celé dni — krásny objav. Album vyšiel digitálne v máji 2023, teda pred viac ako dvoma rokmi. Ako ho prijali tvoji poslucháči a fanúšikovia Type O? A plánuješ niekedy fyzické vydanie?
Veľmi pekne ďakujem, že máš rád Acoustic Rust! Mám pocit, že v poslednom čase získava viac pozornosti. Fanúšikovia ho prijali veľmi dobre, čo bolo milé prekvapenie. Som za to veľmi vďačná. Čo sa týka fyzického vydania, stále som nezískala špeciálnu licenciu. Možno sa k tomu konečne čoskoro dostanem.
3. Na albume je zaujímavý výber skladieb z celého katalógu Type O — okrem debutu (Slow, Deep & Hard) a posledného albumu (Dead Again). Ako si tieto skladby vyberala a prečo si vynechala práve tieto dva albumy? Majú tieto piesne pre teba zvláštny význam?
No, vlastne môj ďalší cover bude Unsuccessfully Coping with... Nie, nie, Slow, Deep and Hard je jednoducho príliš agresívny a málo melodický pre klavír. Neviem si tie skladby predstaviť v takomto aranžmáne. Môj obľúbený album je October Rust, hneď po ňom Life Is Killing Me. Vyberala som piesne, ku ktorým som mala vzťah alebo som si ich vedela predstaviť na klavíri.
Čo sa týka Dead Again, veľmi som chcela nahrať “September Sun”, ale potrebovala viac času na nácvik a bola som už netrpezlivá a chcela album vydať. Neskôr som vydala živú verziu — je na YouTube.
4. Peter a Josh, hoci sa narodili v Brooklyne, majú obaja východoeurópske korene a vyrastali na The Beatles a Black Sabbath. Ako hudobníčka — cítiš tieto vplyvy v ich skladaní alebo aranžmánoch?
Určite. Som veľká fanúšička Beatles, takže ich melodické voľby, vokálne harmónie a rôzne drobné detaily v ich hudbe vnímam veľmi ľahko.
5. Čo si objavila v hudbe Type O Negative, keď si z ich skladieb pre akustické aranžmány odstránila skreslenie a bicie?
Že pod všetkým tým je jednoducho veľmi dobré skladateľstvo. Sú to skvelé piesne vo všetkých ohľadoch.
6. Type O Negative balansujú temnotu s čudným humorom a nádychom nádeje. Rezonuje tento balans aj s tebou osobne? Objavuje sa aj v tvojom vlastnom songwritingu?
Určite. To je ten dokonalý kokteil. Mám dosť zvláštny zmysel pre humor, milujem temnotu v hudbe a naučila som sa pracovať so svojou vlastnou temnotou... A nádej? Moje meno — Nadežda — doslova znamená v ruštine „nádej“.
7. V roku 2007, pred koncertom Type O v Prahe počas turné Dead Again, som sa Josha spýtal, ako zvláda klávesové sólo v “September Sun.” Zdvihol ruku a zahral ho vo vzduchu na imaginárnej klaviatúre so slovami: “Easy. Just like that.” Ako by si opísala Joshovu hru celkovo? Myslíš si, že by mal šancu v súťaži klasických klaviristov?
Obdivujem Joshovu prácu. Má jedinečný štýl a podľa mňa je skvelý. Čo sa týka súťaženia — to slovo nemám rada. Hudba nie je súťaž.
.
8. Mnohí dlhoroční fanúšikovia sa spájajú s Type O Negative cez depresiu alebo emocionálnu ťažobu. Prečo podľa teba ich hudba oslovuje práve takýchto ľudí po celom svete? Vnímaš ich hudbu skôr ako liek, alebo ako katalyzátor depresie?
Oslovuje hlboko, pretože je úprimná. Peter hovoril veci presne tak, ako boli — priamo do tváre. Mnohí ľudia to potrebujú: prijatie, pohľad na seba samých. Pre mňa to nie je ani liek, ani katalyzátor. Je to zrkadlo.
9. Keďže teraz žiješ v New Yorku — všimla si si nejaké kultúrne či environmentálne vplyvy, ktoré mohli podnietiť kreativitu, z ktorej Type O vyrástli koncom 80. a začiatkom 90. rokov? Cítiš dnes v NYC niečo z tej atmosféry — a ak áno, kde?
Dala by som čokoľvek za to, aby som mohla zažiť hudobnú scénu NYC v 90. rokoch a chodiť na tie koncerty… Dnes má mesto iný vibe, ale miesta ako Duff’s, Greenwood Cemetery a samotný Brooklyn, špinavý a očarujúci zároveň — stále v sebe majú niečo inšpiratívne.
10. Bola si v kontakte s niektorými bývalými členmi kapely odkedy si začala vydávať svoje Type O covery? Reagoval niekto z ich okruhu na album?
Áno. Hovorila som s Johnnym Kellym a povedal mi, že sa mu môj album páči. Tiež Peterova sestra Kathy bola veľmi podporujúca.
11. V septembri si vydala ďalší cover — “The Dream Is Dead” — v spolupráci s J.B. Beverleym. Ako toto spojenie vzniklo a plánujete spolu aj ďalšie projekty?
Dobrá otázka! J.B. bol Peterov priateľ, takže tento cover bol takým odkazom pre neho. J.B. ma našiel na Facebooku a jednoducho mi tam napísal; jeho príbeh sa ma veľmi dotkol. Práca na The Dream Is Dead ma bavila! Myslím, že naše hlasy spolu výborne ladia. A áno, už pracujeme na ďalšom projekte!
12. Už roky kolujú fámy o tom, že kapela by možno opäť vystúpila. Videl som veľa Peterových imitátorov — väčšina sa snaží vyzerať a znieť presne ako on, čo nefunguje, pretože Peter sa jednoducho nedá nahradiť. To, čo robíš, pôsobí úplne inak. Čo si myslíš o predstave Type O Negative s ženskou vokalistkou naživo? A zvažovala by si účasť, keby ťa oslovili?
Myslím, že by mali byť zapojení aj mužskí, aj ženskí speváci. A áno — išla by som do toho okamžite. Bola by to obrovská česť.
13. Tvoja kariéra siaha ďaleko za Type O Negative. Tvoj album Pitch Dark, Red Light z roku 2024 ukázal tvoju vlastnú umeleckú identitu. Ako sú spätné reakcie a kam podľa teba tvoja hudba smeruje ďalej? Uvažuješ nad akustickými interpretáciami iných kapiel, alebo sa budeš sústrediť hlavne na autorskú tvorbu?
Nie je to môj prvý album — piesne vydávam už vyše 15 rokov — ale bol to môj prvý úplne v angličtine a v tomto novom-starom melancholicko-temnom štýle. Reakcie sú vlastne pozitívne! Pracujem už na novom albume a veľmi sa naň teším. Možno spravím sem-tam nejaký cover, ale moje vlastné piesne budú vždy mojím hlavným zameraním.
14. Nadia, videl som jedno tvoje osobné video na YouTube, kde si opisovala cestu z Ruska do Izraela a nakoniec do New Yorku, kde si dúfala, že sa staneš umelkyňou. Bola to náročná a formujúca cesta. Ako sa na tie roky pozeráš dnes? Ako ťa zmenili a chýba ti niečo z tvojho predchádzajúceho života?
Tá cesta bola šialená. Za posledné tri roky sa mi život obrátil hore nohami. Všetky tie skúsenosti — dobré aj zlé — ma spravili úprimnejšou, skutočnejšou a viac prepojenou so sebou samou. Chýbajú mi priatelia. Chýba mi mama a sestry. Ale rozhodla som sa nasledovať svoje sny — a za to sa vždy platí nejaká cena.
15. Chodievaš cez víkendy do Duff’s Brooklyn?
Občas do Duff’su zájdem! Milujem ten malý bar a ľudí, ktorí tam chodia.
.
16. Aký je tvoj najobľúbenejší hudobný album, kniha a film, ktoré by si odporučila našim čitateľom?
Album — Abbey Road od The Beatles. Kniha — žiadnu obľúbenú nemám, veľa nečítam. Ale nedávno som začala čítať Marathon Man od Williama Goldmana a páči sa mi. Film — milujem akciu a dobrodružstvo. Momentálne poviem The Grand Budapest Hotel. Brilantný film.
17. Je niekto zo scény, s kým by si si rada prečítala rozhovor na Jablká ďaleko od stromu?
Kapela z NYC s názvom None Shall Remain. Sú to moji priatelia, ale okrem toho sú fakt temní a cool a ich piesne sú nákazlivé.
18. A nakoniec — motto, citát alebo odkaz, ktorý by si chcela zanechať našim čitateľom.
