Three decades is a lifetime in metal, but for Wayd, the long-standing innovators from Prešov in eastern Slovakia, their absence has not only made our hearts grow fonder, but has also sharpened their edge. Reinvent, their first release in some twenty years, lives up to its title without betraying their identity. The band‘s death metal foundations remain savage and maybe even surgical, but the incorporated jazz fusions and experimental sounds in Reinvent flourish, making Wayd stand out and feel fully integrated rather than ornamental. So it’s no coincidence that they do not simply return. They really do reinvent. Drahoš Juřík (bass, vocals), Milan Savko (guitar, vocals), Richard Majer (guitar), and Peter Jakubík (drums) anchor the core, supported by an impressive roster of guest musicians who expand Wayd‘s sound into something intricate, expressive, and at times surprisingly elegant. Under the production of Martin Migaš—crisp, multidimensional, and powerful—Wayd proves that reinvention can be less about change and more about distillation.
The album wastes no time in asserting itself. The opening track Algorithms of Hate hits instantly, a breakneck assault of snarling vocals with rapid-fire guitars and tight rhythmic interplay. It is death metal in its most energizing form—lean, hostile, and exhilarating. Marble shifts the tone, since it‘s heavy, yet articulate, with Slayer-tinged vocals and unusually intelligible lyrics for the genre. Its soaring guitar contours are memorable without sacrificing aggression. Walpurgas, one of the album’s best tracks, takes its time—vocals creeping in late amid gorgeous, suspended textures. The interplay between bass and guitar is especially striking here, with its tension and release creating an atmosphere both ominous and majestic. Great song. Five Senses and Paved by Slaves follow with similar but different energies (whatever that means). The former is unapologetically fun, kind of like death metal for a spring break party, while the latter unfolds slowly, gathering weight until a dramatic crescendo closes it out. Special guest Chris Keech‘s spoken prologue enriches the track without overwhelming its rising trajectory.
Let‘s continue. Chains of Tradition arrives as the emotional hinge of the album. Slower, deeper, and resonant with lyrical weight, it hints at the suffocating inheritance implied by its title. The blues-tinted bass lines add earthiness and humanity — a moment of reflection within the chaos. Beyond this point, Reinvent turns inward. When Less Is More, Limits of Introspection, and Disparity embrace melancholy, enriched by Jakub Savko‘s keyboards and Mário “Gapa” Garbera‘s saxophone. Tomáš Vojcovič‘s trumpet in Limits of Introspection adds a sorrowful, cinematic edge. These are death metal songs, but they feel like jazz-lit chambers. I mean, they are brooding, spacious, and sophisticated. I especially like how the album closes with the particularly evocative Nocturnal Lounge, an instrumental miniature, which drifts like the jazz from a late-night TV talk show, but remains unmistakably heavy in spirit. Its lingering fade is a farewell rather than a resolution, as if Wayd refuses to close the door fully.
And the Flork’s prognosis? Reinvent is not just a simple a comeback, but rather a declaration that the band‘s hybrid vision has aged like fine iron—tempered, weighted, and dangerous (in a beautiful way). Wayd sounds more confident than ever, balancing brutality and nuance with uncanny instinct. I also have to add that the guest appearances never distract but rather illuminate each composition like flashes of brass or bursts of fusion color. Juraj Červený’s cover art depicts an evocative image of possibly shattered black ice or aerial mountain crevasses (I can’t tell what it is), mirroring the music perfectly: fractured but purposeful, jagged yet mesmerizing, kind of like the world and life itself. Younger listeners will be drawn in by its immediacy, while veteran metalheads (like me) will savour its artistry and craft. Wayd did not reinvent themselves to survive but instead reinvented themselves to remind us why they mattered in the first place. After twenty years, the experiment holds and burns hotter than ever before—a reinvention which is, ironically, a return to truth.
Tri dekády sú v metale celý život a v prípade Wayd, dlhoročných inovátorov z Prešova na východnom Slovensku, ich dlhá absencia spôsobila nielen to, že nám už začali dosť chýbali, ale tento pocit sa stal priam neúnosným. Reinvent, ich prvé vydanie po približne dvadsiatich rokoch, napĺňa svoj názov bez toho, aby zradilo vlastnú identitu. Základy death metalu ostali neúprosné, snáď ešte chirurgicky presnejšie, no jazzové fúzie a experimentálne prvky na Reinvent dokonale rozkvitajú. Wayd tak nepôsobia ako kapela, ktorá len „pridala niečo navyše“, ale ako kapela, ktorá to má v sebe organicky zakorenené. Nejde len o jednoduchý návrat. Oni sa skutočne pretvorili. Draghoš Juřík (basgitara, spev), Milan Savko (gitara, spev), Richard Majer (gitara) a Peter Jakubík (bicie) tvoria jadro, podporené pôsobivým zoznamom hostí, ktorí rozširujú zvuk Wayd do niečoho komplikovaného, expresívneho a miestami prekvapivo elegantného. V čistej, viacrozmernej a silnej produkcii Martina Migaša, Wayd dokazujú, že pretvorenie môže byť skôr o vybrúsení než o zmene.
Album nestráca čas a hneď sa predstaví v plnej sile. Úvodná skladba Algorithms of Hate na vás zaútočí okamžite: dravý spev, rýchlopalná gitara a hutná rytmická previazanosť. Death metal v tej najenergickejšej podobe — úderný, agresívny, strhujúci. Marble mení tón; skladba je ťažká, ale zároveň výrazná, so Slayerovskou farbou spevu a na pomery žánru nezvyčajne zrozumiteľným textom. Jej vzletné gitarové línie sú zapamätateľné, no nestrácajú agresivitu. Walpurgas, jedna z najlepších skladieb albumu, si dáva načas — spev prichádza neskoro, medzi nádhernými textúrami plnými napätia. Prepojenie basy a gitary je tu obzvlášť pôsobivé, s napätím a uvoľnením, ktoré vytvára atmosféru zároveň zlovestnú aj majestátnu. Skvelá skladba. Five Senses a Paved by Slaves majú podobnú, ale nie úplne rovnakú energiu (nech to znamená čokoľvek). Prvá je neskrývane zábavná, skoro ako death metal pre "spring break party", zatiaľ čo druhá sa rozvíja a naberá ťažobu pomalšie, až kým ju neuzatvorí dramatické finále. Hosťujúci Chris Keech svojím hovoreným prológom skladbu prirodzene obohacuje.
.
Poďme ďalej. Chains of Tradition prichádza ako emocionálny vrchol albumu. Je pomalšia, hlbšia a nesie lyrickú ťažobu, ktorá naznačuje dusivý náklad odvodený zo svojho titulu. Bluesové basové linky jej dodávajú zemitosť a ľudskosť — moment reflexie v strede chaosu. Od tohoto momentu sa Reinvent otvára hlbšie do seba. When Less Is More, Limits of Introspection a Disparity sa ponárajú do melanchólie, obohatené klávesmi Jakuba Savka a saxofónom Mária „Gapa“ Garberu. Trúbka Tomáša Vojcoviča v Limits of Introspection pridáva smutný, filmový nádych. Sú to síce death metalové skladby, ale pôsobia ako jazzom presvetlené kompozície — vyvážené, priestranné, sofistikované. Obzvlášť sa mi páči záver albumu - a síce sugestívna inštrumentálka Nocturnal Lounge, ktorá pôsobí ako jazz z polnočnej talkshow, ale duchom zostáva ťažká a temná. Jej pomalé odoznievanie je skôr rozlúčkou než rozuzlením, akoby Wayd odmietali za sebou úplne zatvoriť dvere.
A Florkova prognóza? Reinvent nie je len comeback, ale vyhlásenie, že hybridná vízia tejto kapely starne ako kvalitné železo — kalené, ťažké a nebezpečné (v tom najkrajšom zmysle). Wayd znejú istejšie než kedykoľvek predtým, jemnosťou vyvažujú brutalitu s neuveriteľným inštinktom. Musím tiež dodať, že hosťujúci hudobníci nikde nepôsobia rušivo — skôr presvetľujú kompozície zábleskami dychov a farebnosťou fusion. Obal Juraja Červeného zobrazuje pôsobivý obraz pravdepodobne rozlámaného čierneho ľadu alebo letecké zábery trhlín horského masívu (ťažko povedať), čo hudbu presne odráža: rozštiepenú, no účelnú, ostrú a fascinujúcu — takú, aký je svet a život sám. Mladých fanúšikov pritiahne priamočiarosť, zatiaľ čo veteráni (ako ja) ocenia remeslo a umenie. Wayd sa nepretvorili, aby prežili — ale aby nám pripomenuli čo v minulosti znamenali. Po dvadsiatich rokoch tento experiment znovu funguje a horí jasnejšie než kedykoľvek predtým — pretvorenie, ktoré je paradoxne návratom k skutočnému obrazu.
1. Hello Nadia, could you please introduce yourself to our readers - who are you, what do you do, and what inspires you the most these days?
Hi there. I’m Nadia — I sing, write songs, and play the piano. These days I’m mostly inspired by life itself and everything it throws at me.
2. I discovered you just last week through a Facebook post, immediately listened to Acoustic Rust: A Tribute to Type O Negative on Spotify, and found myself spinning it for days — a beautiful discovery. The album came out digitally in May 2023, more than two years ago. How was it received by your listeners and by Type O fans? And do you plan a physical release at some point?
Thank you so much for appreciating Acoustic Rust! I feel like it’s been getting more recognition recently. It was really well received by the fans, which was a pleasant surprise. I feel a lot of gratitude. As for a physical release, I still haven’t obtained the special license for it. I might finally do that soon.
3. The album features an interesting selection from the entire Type O catalogue — except for the debut (Slow, Deep & Hard) and the final album (Dead Again). How did you choose these particular songs and why did you exclude those two albums? Do the songs carry a special meaning for you?
Well, actually, my next cover will be Unsuccessfully Coping with... No, man, Slow, Deep and Hard is just too aggressive and not melodic enough for the piano. I just don’t hear those songs in that setting. My favorite album is October Rust, followed by Life Is Killing Me. I chose songs I could relate to or imagine on the piano.
As for Dead Again, I really wanted to record “September Sun,” but it needed more rehearsal time and I was impatient to release the album already. I ended up releasing a live version later — it’s on YouTube.
4. Peter and Josh, although born in Brooklyn, both have Eastern European roots and grew up on The Beatles and Black Sabbath. As a trained musician, do you sense these influences in their songwriting or arrangements?
Oh, certainly. I’m a die-hard Beatles fan, so it’s easy for me to notice their melodic choices, the backing vocals, and all those little details.
5. What did you discover in Type O Negative’s music once you stripped away electricity, distortion, and drums for your acoustic arrangements?
That underneath everything, it’s just very good songwriting. They’re great songs in every aspect.
6. Type O Negative balances darkness with a strange sense of humor and hope. Does this balance resonate with you personally, and does it appear in your own songwriting?
For sure. That’s like the perfect cocktail. My sense of humor is pretty weird, I love darkness in music, and I’ve learned how to manage my own personal darkness... And hope? My name — Nadezhda — literally means “Hope” in Russian.
7. In 2007, before the Type O show in Prague during the Dead Again tour, I asked Josh how he managed the keyboard solo in “September Sun.” He raised his hand and played it on an imaginary keyboard in the air saying: “Easy. Just like that.” How would you describe Josh’s playing overall? Do you think he’d stand a chance in a classical piano competition?
I admire Josh’s work. He has a unique style, and I think he’s great. As for competition — I don’t like that word. Music isn’t a competition.
8. Many long-time fans connect to Type O Negative through depression or emotional heaviness. Why do you think their music speaks so deeply to people like this all over the world? Do you experience their music more as a cure or a catalyst for depression?
It speaks deeply because it’s honest. Peter said things exactly as they were — right in your face. A lot of people need that: acceptance, facing yourself. For me, it’s neither a cure nor a catalyst. It’s a mirror.
9. Now that you live in New York, have you noticed any cultural or environmental influences that might have sparked the creativity from which Type O grew in the late ’80s and early ’90s? Do you sense any of that energy or atmosphere in today’s NYC — and if so, where?
I would give anything to experience NYC’s music scene in the ’90s and go to those shows… Today has a different vibe, but places like Duff’s, Greenwood Cemetery, and just Brooklyn, as dirty and enchanting as it is— they still have something inspiring about them.
10. Have you been in contact with any former members of the band since you started releasing your Type O covers? Has anyone from the camp reacted to the album in any way?
Yes. I talked to Johnny Kelly, and he told me he liked my album. Also Peter’s sister Kathy has been very supportive.
.
11. In September you released another cover, “The Dream Is Dead,” in collaboration with J.B. Beverley. How did this collaboration begin, and are you planning more projects like this?
Great catch! J.B. was Peter’s friend, so this cover was like an ode to him. J.B. found me on Facebook and just messaged me there, and I was really touched by his story. I loved working on The Dream Is Dead! I think our voices blend really well together. And yes, we’re already working on another project!
12. There have been rumors for years about the band possibly performing again. I’ve seen many Peter Steele impersonators — most trying to look and sound exactly like him, which doesn’t work at all because Peter simply can’t be replaced. What you’re doing feels very different. What do you think about the idea of Type O performing live with a female vocalist? And would you ever consider taking part if they approached you?
I think both male and female vocalists should be included. And yes — I would do it in a heartbeat. That would be an absolute honor.
13. Your career extends well beyond Type O Negative. Your 2024 album Pitch Dark, Red Light introduced your own artistic voice. How has the feedback been, and where do you see your music heading next? Are you considering acoustic reinterpretations of other bands, or will you continue primarily with original compositions?
It’s not my first album — I’ve been releasing songs for more than 15 years — but it was my first one fully in English, and in this new-old melancholic dark style. The feedback has been positive, actually! I’m already recording a new album and feeling very excited. I might do a cover here and there, but my original songs will always be my main focus.
14. Nadia, I watched one of your YouTube personal videos where you described your journey from Russia to Israel and eventually to New York City, where you hoped to become an artist. It was a difficult and transformative path. How do you look back on those years? How did they change you, and do you miss anything from your previous life?
The journey has been crazy. My whole life flipped upside down in the last three years. All those experiences — good and bad — made me more honest, more real, and more connected to myself. I miss my friends. I miss my mom and sisters. But I decided to follow my dreams, and there’s always a price you pay for that.
15. Do you ever visit Duff’s Brooklyn on weekends?
I do visit Duff’s from time to time! I love that little bar, and the people there are incredible.
16. What are your all-time favorite music album, book, and film that you would recommend to our readers?
Album — Abbey Road by The Beatles. Book — I don’t really have one; I don’t read that much. But recently I started reading Marathon Man by William Goldman, and I like it. Film — I love action and adventure. Let’s go with The Grand Budapest Hotel for now. Brilliant movie.
17. Is there someone from the scene you would like to read an interview with on Jablká ďaleko od stromu?
A band from NYC called None Shall Remain. They’re my friends, but beyond that they’re really gloomy and cool, and their songs are infectious.
18. And finally — a motto, quote, or message you would like to leave our readers with.
1. Ahoj Nadia, mohla by si sa prosím našim čitateľom predstaviť — kto si, čo robíš a čo ťa v týchto dňoch najviac inšpiruje?
Ahoj. Som Nadia — spievam, píšem piesne a hrám na klavíri. V poslednom čase ma najviac inšpiruje samotný život a všetko, čo mi prináša.
2. Objavil som ťa len minulý týždeň cez jeden príspevok na Facebooku, okamžite som si pustil Acoustic Rust: A Tribute to Type O Negative na Spotify a potom som točil album celé dni — krásny objav. Album vyšiel digitálne v máji 2023, teda pred viac ako dvoma rokmi. Ako ho prijali tvoji poslucháči a fanúšikovia Type O? A plánuješ niekedy fyzické vydanie?
Veľmi pekne ďakujem, že máš rád Acoustic Rust! Mám pocit, že v poslednom čase získava viac pozornosti. Fanúšikovia ho prijali veľmi dobre, čo bolo milé prekvapenie. Som za to veľmi vďačná. Čo sa týka fyzického vydania, stále som nezískala špeciálnu licenciu. Možno sa k tomu konečne čoskoro dostanem.
3. Na albume je zaujímavý výber skladieb z celého katalógu Type O — okrem debutu (Slow, Deep & Hard) a posledného albumu (Dead Again). Ako si tieto skladby vyberala a prečo si vynechala práve tieto dva albumy? Majú tieto piesne pre teba zvláštny význam?
No, vlastne môj ďalší cover bude Unsuccessfully Coping with... Nie, nie, Slow, Deep and Hard je jednoducho príliš agresívny a málo melodický pre klavír. Neviem si tie skladby predstaviť v takomto aranžmáne. Môj obľúbený album je October Rust, hneď po ňom Life Is Killing Me. Vyberala som piesne, ku ktorým som mala vzťah alebo som si ich vedela predstaviť na klavíri.
Čo sa týka Dead Again, veľmi som chcela nahrať “September Sun”, ale potrebovala viac času na nácvik a bola som už netrpezlivá a chcela album vydať. Neskôr som vydala živú verziu — je na YouTube.
4. Peter a Josh, hoci sa narodili v Brooklyne, majú obaja východoeurópske korene a vyrastali na The Beatles a Black Sabbath. Ako hudobníčka — cítiš tieto vplyvy v ich skladaní alebo aranžmánoch?
Určite. Som veľká fanúšička Beatles, takže ich melodické voľby, vokálne harmónie a rôzne drobné detaily v ich hudbe vnímam veľmi ľahko.
5. Čo si objavila v hudbe Type O Negative, keď si z ich skladieb pre akustické aranžmány odstránila skreslenie a bicie?
Že pod všetkým tým je jednoducho veľmi dobré skladateľstvo. Sú to skvelé piesne vo všetkých ohľadoch.
6. Type O Negative balansujú temnotu s čudným humorom a nádychom nádeje. Rezonuje tento balans aj s tebou osobne? Objavuje sa aj v tvojom vlastnom songwritingu?
Určite. To je ten dokonalý kokteil. Mám dosť zvláštny zmysel pre humor, milujem temnotu v hudbe a naučila som sa pracovať so svojou vlastnou temnotou... A nádej? Moje meno — Nadežda — doslova znamená v ruštine „nádej“.
7. V roku 2007, pred koncertom Type O v Prahe počas turné Dead Again, som sa Josha spýtal, ako zvláda klávesové sólo v “September Sun.” Zdvihol ruku a zahral ho vo vzduchu na imaginárnej klaviatúre so slovami: “Easy. Just like that.” Ako by si opísala Joshovu hru celkovo? Myslíš si, že by mal šancu v súťaži klasických klaviristov?
Obdivujem Joshovu prácu. Má jedinečný štýl a podľa mňa je skvelý. Čo sa týka súťaženia — to slovo nemám rada. Hudba nie je súťaž.
.
8. Mnohí dlhoroční fanúšikovia sa spájajú s Type O Negative cez depresiu alebo emocionálnu ťažobu. Prečo podľa teba ich hudba oslovuje práve takýchto ľudí po celom svete? Vnímaš ich hudbu skôr ako liek, alebo ako katalyzátor depresie?
Oslovuje hlboko, pretože je úprimná. Peter hovoril veci presne tak, ako boli — priamo do tváre. Mnohí ľudia to potrebujú: prijatie, pohľad na seba samých. Pre mňa to nie je ani liek, ani katalyzátor. Je to zrkadlo.
9. Keďže teraz žiješ v New Yorku — všimla si si nejaké kultúrne či environmentálne vplyvy, ktoré mohli podnietiť kreativitu, z ktorej Type O vyrástli koncom 80. a začiatkom 90. rokov? Cítiš dnes v NYC niečo z tej atmosféry — a ak áno, kde?
Dala by som čokoľvek za to, aby som mohla zažiť hudobnú scénu NYC v 90. rokoch a chodiť na tie koncerty… Dnes má mesto iný vibe, ale miesta ako Duff’s, Greenwood Cemetery a samotný Brooklyn, špinavý a očarujúci zároveň — stále v sebe majú niečo inšpiratívne.
10. Bola si v kontakte s niektorými bývalými členmi kapely odkedy si začala vydávať svoje Type O covery? Reagoval niekto z ich okruhu na album?
Áno. Hovorila som s Johnnym Kellym a povedal mi, že sa mu môj album páči. Tiež Peterova sestra Kathy bola veľmi podporujúca.
11. V septembri si vydala ďalší cover — “The Dream Is Dead” — v spolupráci s J.B. Beverleym. Ako toto spojenie vzniklo a plánujete spolu aj ďalšie projekty?
Dobrá otázka! J.B. bol Peterov priateľ, takže tento cover bol takým odkazom pre neho. J.B. ma našiel na Facebooku a jednoducho mi tam napísal; jeho príbeh sa ma veľmi dotkol. Práca na The Dream Is Dead ma bavila! Myslím, že naše hlasy spolu výborne ladia. A áno, už pracujeme na ďalšom projekte!
12. Už roky kolujú fámy o tom, že kapela by možno opäť vystúpila. Videl som veľa Peterových imitátorov — väčšina sa snaží vyzerať a znieť presne ako on, čo nefunguje, pretože Peter sa jednoducho nedá nahradiť. To, čo robíš, pôsobí úplne inak. Čo si myslíš o predstave Type O Negative s ženskou vokalistkou naživo? A zvažovala by si účasť, keby ťa oslovili?
Myslím, že by mali byť zapojení aj mužskí, aj ženskí speváci. A áno — išla by som do toho okamžite. Bola by to obrovská česť.
13. Tvoja kariéra siaha ďaleko za Type O Negative. Tvoj album Pitch Dark, Red Light z roku 2024 ukázal tvoju vlastnú umeleckú identitu. Ako sú spätné reakcie a kam podľa teba tvoja hudba smeruje ďalej? Uvažuješ nad akustickými interpretáciami iných kapiel, alebo sa budeš sústrediť hlavne na autorskú tvorbu?
Nie je to môj prvý album — piesne vydávam už vyše 15 rokov — ale bol to môj prvý úplne v angličtine a v tomto novom-starom melancholicko-temnom štýle. Reakcie sú vlastne pozitívne! Pracujem už na novom albume a veľmi sa naň teším. Možno spravím sem-tam nejaký cover, ale moje vlastné piesne budú vždy mojím hlavným zameraním.
14. Nadia, videl som jedno tvoje osobné video na YouTube, kde si opisovala cestu z Ruska do Izraela a nakoniec do New Yorku, kde si dúfala, že sa staneš umelkyňou. Bola to náročná a formujúca cesta. Ako sa na tie roky pozeráš dnes? Ako ťa zmenili a chýba ti niečo z tvojho predchádzajúceho života?
Tá cesta bola šialená. Za posledné tri roky sa mi život obrátil hore nohami. Všetky tie skúsenosti — dobré aj zlé — ma spravili úprimnejšou, skutočnejšou a viac prepojenou so sebou samou. Chýbajú mi priatelia. Chýba mi mama a sestry. Ale rozhodla som sa nasledovať svoje sny — a za to sa vždy platí nejaká cena.
15. Chodievaš cez víkendy do Duff’s Brooklyn?
Občas do Duff’su zájdem! Milujem ten malý bar a ľudí, ktorí tam chodia.
.
16. Aký je tvoj najobľúbenejší hudobný album, kniha a film, ktoré by si odporučila našim čitateľom?
Album — Abbey Road od The Beatles. Kniha — žiadnu obľúbenú nemám, veľa nečítam. Ale nedávno som začala čítať Marathon Man od Williama Goldmana a páči sa mi. Film — milujem akciu a dobrodružstvo. Momentálne poviem The Grand Budapest Hotel. Brilantný film.
17. Je niekto zo scény, s kým by si si rada prečítala rozhovor na Jablká ďaleko od stromu?
Kapela z NYC s názvom None Shall Remain. Sú to moji priatelia, ale okrem toho sú fakt temní a cool a ich piesne sú nákazlivé.
18. A nakoniec — motto, citát alebo odkaz, ktorý by si chcela zanechať našim čitateľom.
Talebringer - Flowing Streams of Time (2025) By Flork
Flowing Streams of Time, the debut full-length by Bratislava‘s rising five-piece Talebringer, announces the band as a confident new force in European metal. Released just last weekend at the Pink Whale club on the Danube River under the Bratislava castle, the album captures a youthful group already fluent in blending death metal ferocity with melodic, folk-tinged atmospherics. Their “beauty and the beast” vocal interplay—deep, demonic growls contrasted with crystalline female singing—anchors the sound, while hints of Jinjer, Theatre of Tragedy, and even the old-school spirit of Mythic or Bathory colour the edges. Yet Talebringer never feel derivative. Instead, they channel their influences into something raw, uplifting, and unmistakably their own.
Those strengths become clear immediately with Curse of the Moonlight, a brilliantly chosen opener that surges forward with energy and atmosphere in equal measure. Its shifting dynamics highlight the band‘s thoughtful songwriting and the fluid contrast between clean and harsh vocals. I loved this composition right from the get-go with its unpolished and raw production that introduces Talebringer with an apocalyptic bang. From there, the album moves into God of Sunrise, a track that balances melodic warmth with metallic grit— it’s no surprise it landed airplay on Slovakia‘s Radio FM. The song‘s brightness and optimism help establish the unusual tonal palette of the record. In spite of the gothic shadows and death-metal roots, Flowing Streams of Time carries a surprisingly positive, almost uplifting aura. Talebringer seem to revel in this contrast, crafting songs that are heavy but never hopeless, dramatic but not bleak.
The middle portion of the album demonstrates the band‘s range particularly well. 26 Days from the End is fast, nearly instrumental, and exhilarating—an anchor point for listeners who appreciate tight, technically driven arrangements. In contrast, Talebringer, the namesake track, distills the band‘s identity into one of the album‘s most memorable songs: folk-laced melodies swimming through waves of bar-chord crunch and high-note guitar lines that shimmer overhead. Then there‘s Punishment with Empathy, a dramatic composition marked by crescendos and atmosphere. Its spoken-word passage may land unevenly—the delivery feels a little rushed—but the moment is redeemed almost instantly by the rich vocal harmonies that swell afterward, giving the piece emotional depth. From Darkness We All Rise shifts the spotlight to the female vocals, offering a haunting, melodic performance that reinforces the band’s commitment to storytelling through sound.
The album‘s visual language supports that storytelling. The cover art, which features a a cloaked, bearded figure (maybe Death?) standing by a forked river with a glowing lily blooming across the water, captures the duality that defines the record: life and death, shadow and radiance, endings and renewal. These themes culminate in the closing track Last Mourning which concludes the journey with ambience, atmosphere, and a sense of space that lingers long after the music fades. This song itself is the culmination of all the othrs and create the band’s signature.
And the Florkman‘s prognosis? Flowing Streams of Time is a remarkably assured debut, the kind of first full-length that suggests not potential but arrival. It‘s raw in all the right ways—alive, human, unfiltered—yet guided by a clear artistic vision. Talebringer respect the lineage of the genres they draw from, but they never cling to imitation; instead, they build on the foundations laid by their predecessors and push the sound into their own territory. At just over 30 minutes across eight tracks, the album leaves a strong impression without overstaying its welcome. If this is where Talebringer begins, like the glowing flower on the album cover, their future promises to be both bold and bright.
Talebringer - Flowing Streams of Time (2025) By Flork
Flowing Streams of Time, debutový dlhometrážny album bratislavskej päťčlennej formácie Talebringer, hlása príchod novej sebavedomej posily európskeho metalu. Pokrstený len minulý víkend v klube Pink Whale na Dunaji pod bratislavským hradom predstavuje kapelu, ktorá už napriek mladému veku prirodzene prepája deathmetalovú dravosť s melodickými, folklórne podfarbenými náladami. Ich vokálna dynamika v štýle „beauty and the beast“ - hlboké, démonické growly v kontraste s krištáľovo čistým ženským spevom - tvorí jadro zvuku, zatiaľ čo náznaky Jinjer, Theatre of Tragedy či dokonca old-school ducha kapiel ako Mythic alebo Bathory - dotvárajú jeho okraje. A predsa Talebringer neznejú ako kópia. Ich vplyvy kapela premieňa na niečo surové, povzbudivé a definitívne svoje vlastné.
Spomenuté kvality vyniknú hneď v úvodnej skladbe Curse of the Moonlight, brilantne zvolenej otváračke, ktorá sa valí vpred s energiou aj atmosférou na vyrovnanej úrovni. Jej premenlivá dynamika poukazuje na premyslený songwriting kapely a zladený kontrast medzi čistými a extrémnymi vokálmi. Táto kompozícia ma dostala okamžite - neuhladená, surová produkcia je ukážkou apokalyptického hluku v podaní Talebringer. Album prechádza do God of Sunrise, skladby, ktorá balansuje medzi melodickým teplom a kovovou húževnatosťou - nečudo, že sa dostala do vysielania Rádia FM. Jej jas a optimizmus pomáhajú vytvoriť nezvyčajnú náladovú paletu nahrávky. Napriek gotickým odtieňom a deathmetalovým základom má Flowing Streams of Time prekvapivo pozitívnu, priam povznášajúcu auru. Talebringer sa v tomto kontraste vyslovene vyžívajú a skladajú piesne, ktoré sú náročné, no nie depresívne; dramatické, ale nie pochmúrne.
Stredná časť albumu mimoriadne dobre ukazuje žánrový rozsah kapely. 26 Days from the End je rýchla, takmer inštrumentálna a strhujúca — záchytný bod pre poslucháčov, ktorí ocenia precízne, technicky prevedené aranžmány. Naproti tomu skladba Talebringer destiluje identitu kapely do jedného z najsilnejších momentov albumu: folkovo podfarbené melódie sa vlnia cez barové riffy a vysoké gitarové linky, ktoré nad nimi žiaria. A potom je tu Punishment with Empathy, dramatická kompozícia s crescendami a hutnou atmosférou. Jej nahovorená pasáž môže pôsobiť trochu nevyrovnane - prednes je mierne uponáhľaný - no okamžite ho zachraňujú bohaté vokálne harmónie, ktoré sa následne rozvinú a dodajú skladbe emocionálnu hĺbku. From Darkness We All Rise presúva pozornosť na ženský spev, ktorý ponúka tajuplný, melodický výkon a umocňuje dojem kapely, ktorá chce rozprávať príbehy vlastným zvukom.
Vizuálny jazyk albumu toto rozprávanie podporuje. Obal, ktorý zobrazuje zahalenú bradatú postavu (možno Smrť?) stojacu pri rozdvojenej rieke so žiarivou ľaliou na hladine, vystihuje dualitu definujúcu celú nahrávku: život a smrť, tieň a žiaru, koniec a zrodenie. Tieto motívy vrcholia v záverečnej skladbe Last Mourning, ktorá uzatvára cestu ambientnými a priestorovými tónmi a necháva poslucháča v dojme, ktorý pretrváva aj po stlmení hudby. Táto posledná skladba je syntézou všetkých predchádzajúcich a dotvára podpisový zvuk kapely.
A Florkmanova prognóza? Flowing Streams of Time je pozoruhodne presvedčivý debut - ten typ prvého albumu, ktorý nenaznačuje len potenciál, ale rovno nástup. Je surový v tom najlepšom zmysle - živý, ľudský, neprefiltrovaný - no pritom vedený jasnou umeleckou víziou. Talebringer rešpektujú tradíciu žánrov, z ktorých čerpajú, no nikdy neupadajú do imitácie; naopak, stavajú na základoch svojich predchodcov a tlačia zvuk do vlastného teritória. S dĺžkou len niečo cez 30 minút a ôsmimi skladbami album zanechá silný dojem bez toho, aby sa príliš preťahoval. Ak je toto začiatok Talebringer, potom ich budúcnosť - rovnako ako žiariaci kvet na obale - bude žiariť ešte jasnejšie
1. Who are you, what do you do, and what has been capturing your interest the most these days? Also, is it already freezing where you are?
Devouring Doommouth of Lunar Extinction and Nuclear Propaganda: I, Devouring Doommouth of Lunar Extinction and Nuclear Propaganda, am responsible for black vomit prophecies and aural low-frequency desecration. I guess music-wise, Grave Heresy from Sweden has been the one to capture my interest as of late. They just performed at Helsinki Death Fest, and they also did a Conqueror cover. Brutal show, awesome band.
As I started to write these replies, the air was still radiating with nuclear warmth. Now, finally, the season of Death has started to tighten its grip, though.
Rituäl Vömitist: I curse the very air with guitar feedback and blasphemous noise. The Grave Hex debut album and Valdrin’s Apex violator EP have caught my attention lately. Also just a lot of random synth ambient as background noise. I actually realized by answering this question that I have actually not listened to a lot of music for quite a while. Sometimes natural breaks just happen.
R. Charon: I manifest nuclear percussive hailstorms of pummeling desecration with the most malicious intent - not forgetting my tortured propaganda shrieks. I’ve gotten really into neofolk, specifically Nature and Organisation and Current 93. I have to corroborate what Devouring Doommouth… said about Grave Heresy: I’ve never witnessed a band cover Conqueror live before, and they most certainly did it justice. I think it should be chillier.
2. Can you introduce the band Hoc Est Bellum to our readers, tell us where you’re from, and what the current line-up looks like?
Doommouth: Hoc est Bellum plays grinding and bestial black death of apokalypse exclusively. Myself and R. Charon formed the band in 2022 after being in contact on the internet and realising we shared a mutual passion for bands such as Blasphemy, Conqueror, Beherit, Black Witchery and Archgoat. We both also had several songs composed in that style in the drawer, so we decided to join forces. After hearing the demo, Rituäl Vömitist informed us that if we ever needed a guitarist, he would be available. Him joining our horde enabled us to preach this spiteful propaganda live as well.
3. Back in the early ’90s I really enjoyed reading the pseudonyms of Beherit and Blasphemy members. With so little visual material available back then, my imagination had to work hard to picture figures like Sodomatic Slaughter or 3 Black Hearts of Damnation and Impurity. How did you come up with your own pseudonyms, and do they in some way pay homage to the old school BM bands?
RV: I don’t really know about paying homage or at the very least I’ve not given that side much thought. A pseudonym means to become something more than mundane. Pseudonyms for us verbalize the powerful non-human side within. You embrace something deep inside or take a profound experience and crown it with a name to harness its power. The aspect or experience becomes alive and does not stay as a mere thought. My own pseudonym came to me.
Doommouth: On my part there is definitely some homage to the bestial scene of the old days. And like with those old bands, there is a story and meaning behind my pseudonym as well. But, paying homage absolutely isn't its only purpose, and I wholeheartedly echo everything RV said above. This music demands transformation. To me, the warpaints, the bullet belts, the studs, the pseudonyms, they are all part of that transformation ritual to call something else forth from deep within oneself.
R. Charon: Quite frankly, my pseudonym is based on a name I was supposed to be accursed with, as well as the referenced “Charon”, the psychopomp of the deceased, the ferryman of down under there. I think the name came to me naturally, though I do normally hold an affinity for the more theatrical aspects of this kind of art, I think it fits me like a gauntlet. To me, black metal, and more specifically war metal is an aesthetical affair, there’s no point in denying it. Many will deride how the “goatfukker”-look, as someone once put it, is sort of passée, but it just works well for delivering the same sort of awe-inspiring chaos that the music also wants to bring forth. It is called “war metal”, even though that name might be considered passée too by the same logic. On stage, in studio, even when rehearsing, I feel as if I’m losing my humanity at every hit I pound down, it’s a very primal and ritualistic experience for me and, to put it more strangely, I feel as if I’m meant to be this vessel for barbaric bloodthirst. Stick hit drum make noise make good yes.
4. Are the early recordings of Beherit or Impaled Nazarene still considered cult classics among new BM bands in Finland? Do they serve as a benchmark for the new generation, or are they seen more as a thing of the past?
RV: The early discography of both bands in my experience is held in high regard but considering Impaled Nazarene I would not be surprised if the current state and non-musical aspects of the band overshadow enough so that new BM bands do not really go to the beginning. I might be wrong. Ugra karma and Latex cult are records that everyone with a connection to extreme metal should listen carefully.
Doommouth: I can't really comment on what “the new generation” listens to, as I don't belong into that crowd. Hopefully some Drawing Down the Moon and Tol Cormpt Norz Norz Norz. Though I'm afraid that many of them seem to suffer from Horna copycat syndrome.
R. Charon: Being in touch from my late teens to now with what “the fellow youth” like, I’d say there’s more talk about the later stuff from the mentioned Impaled Nazarene, and more focus on the DM-aspects of Beherit. Death metal is living its best life here now. Don’t get me wrong, I uphold especially Beherit in the highest regard, but with Impaled Nazarene, as already stated, they’ve fallen from grace over time for their hijinks and tomfoolery a long time ago. Horna-laced second wave-worship is rampant here in Finland amongst the black metal-oriented folk.
5. Hoc Est Bellum recorded their demo in 2023 — how was it received by the underground community, and how far in the world did it spread?
Doommouth: I guess in the Finnish underground it was received quite positively. We made a small batch of tapes which sold out almost instantly. I'm not sure if we've gathered that much attention abroad yet. We will see if this is to change with the release of our debut full-length which was recorded during last spring. The mixing and mastering have been done, now we are just waiting the final touches to the artwork. We hope to have it out sometime next year.
6. When you started writing, did you already know the lyrical themes and vibe you were aiming for, or did everything just grow naturally during the process?
Doommouth: My main approach with writing lyrics for Hoc est Bellum has been to draw inspiration from the looming and self-inflicted extinction of mankind. I feel that to be a very natural theme for this kind of style. There is of course some dark and Satanic imagery mixed in. All this is to serve the Apokalypse and the burning hatred towards the pest that is humanity.
R. Charon: Initially I wanted, for some reason, to abstain from Satan as even a concept. I was only 18 when I first wrote down the riff of “Militant Desecration” and sent it to a friend to check it out, and back then Revenge was what I worshipped. They have their own thing, which from what I’ve gathered, takes a lot of cues from satanism, but it relates it all to the almighty entity within yourself. I still worship Revenge and adjacent projects, don’t get me wrong, but I think I wanted to lean more, how would I say, literal aspects of warfare and its heritability in mankind. It’s a great donkey bridge to get to talk about why we’re so keen on dominance over each other. Concepts about satanism, worshipping evil forces - beyond FMJ-rounds and warheads - came later as my interest, knowledge and dedication grew towards that. The base of how I write lyrics is also carnal in some aspects, “Sulphur and Semen” being a prime example. Bands like Profanatica lean towards that too, with the psychosexual and ritualistic aspect also serving the same sort of purpose. I have to admit, I also find the taboo-like unity between human sexuality and aggression very, very interesting. Those kinds of things already happen within warfare, too. Joy Division, anyone? I don’t condone or tolerate anything of that nature in my life, but I don’t see the explorative nature of this kind of art to be futile or merely “exploitative”.
7. With so many black metal subgenres, what led you to choose bestial war black/death? How did you know this was the style of music you wanted to play — was it your natural form of artistic expression, or something you first had to learn and grow into?
Doommouth: We all have our separate ventures in the realm of black metal in a more melodic or atmospheric form, so this outlet is used to fill the desire we all feel for something more brutal. If this band wouldn't exist, I would write material in this style anyway, regardless if it would ever be released publicly or not. I had several songs of bestial black/death ready many years before starting this band, without knowing if anything real would ever come out of them. So, I feel it is not a conscious choice, it is a need.
RV: The style of metal or music does not really matter. What matters is that it resonates on a personal level. With Hoc est bellum the music connects into something within and therefore creates a need to perform and create. With this band I get to connect into something primal that I did not know existed.
R. Charon: Bestial black metal, “war metal”, has fascinated me ever since I first heard it. It was like a moth to a flame-effect, still I remember the winter I first listened to “Decimation Antichrist” and was blown away - it was almost mind-altering. Coming from a punk background though, it took a while that I got the style down to play and growl as I do now. Double bass? I started to properly learn that only a few years back, I just didn’t play anything like this before where I would’ve needed such techniques and power. But I’m an intense person in that regard. If I want something done, I’ll go through a big, hard, rock if it takes that. I’ve always dug how bestial black metal masterfully combines so many styles within the subgenre, grindcore, death metal, noise, there’s a lot of room to explore the adjacent genres too. Weirdly enough, I didn’t really like death metal before I started to listen to Blasphemy, just to give you an example. It was a gateway drug to everything I hold in high regard today.
8. Looking at the three Nordic neighbors — I always felt that Finland and Norway’s UG music leaned more toward raw, primitive sounds with a lot of feeling, while Sweden’s seemed more melodic and technical, with more effects. Would you agree with this comparison? And if so, what do you think is behind it — maybe even a reflection of pop culture, with Sweden’s UG trying to make it big like ABBA, while Norway and Finland just did their own thing?
RV: I completely agree with your view. It might be a cultural and a subconscious effect. My experiences with the swedes has always left me with a feeling of being a bit more outgoing and this might manifest in melodicity. Although I do not really believe the swedish UG try to lean towards ABBA, one can almost never escape your DNA or your sub-cultural blueprint.
I guess Norway’s scene back in the day was a middle finger to the status quo and stagnation. The goal was to create raw, ugly and shocking music. This drive then demanded the right rawness for the atmosphere. The emphasis was on delivery and feeling rather than musicality I suppose.
Finland on the other hand might just be because of the boneheaded uncompromising which led to the beginning of the finnish “sound”. People in the scene just want to create, not music but purely black metal. Musicality is secondary, attitude is primary. Sort of a “do not tell me what to do”-attitude which bleeds into the music. Melancholy is part of the collective, and usually individual soul of Finland as well.
9. If you compare the black metal scenes of the three Nordic neighbors, how did they evolve and influence each other? Do you see them as part of a broader Nordic black metal scene, or is each country’s scene very unique? Do you feel any special musical or lyrical connection with other parts of the world?
RV: The black metal scene in Finland is inbred as hell. Back in the day when the internet was still nothing, scenes were fragmented and circles were small because there was no communication and/or movement aside from tape trading. Now the scene is inbred and closed as it is kept that way.
I have personally zero interest in interacting or belonging to the Finnish black metal scene. Majority of the bands are boring copies of the bigger ones and even new young bands as well as new bands by the big players of the scene are made with the same blueprint as countless others. You listen to a couple of bands, you’ve heard them all.
Regarding countries influencing each other I can only speculate. There was a feud between the Impaled Nazarene dudes and some Norwegian bands which was just insults and threats via letter mail. I guess it was mostly between people disagreeing on how to properly worship Satan. I can only comment in the same manner as ancient Romans: O tempora, o mores. And also who gives a fuck? Scene lords doing edgy shit is pathetic in its thirst for attention.
Few bands seem to have influenced a great amount of people in the scene. Mayhem, Dissection, Darkthrone, Emperor…These bands are universal. Usually they come up whenever I talk with new acquaintances who deal with black metal.
R. Charon: Being a younger acquaintance to the black metal scene, I have to say that it’s very closed-off and inbred too. Lots of recycling the same riffs, the same shticks all around. I know it's just my taste, but it seems like no-one wants to dwell outside the closed-off circle of what was done before and deemed as “true”. Lots of bootlicking behaviour stems from this. You think everyone would’ve had enough. I could write a ton more about this, but I don’t feel like it’d come off the right way. We all know why it’s shit, no need for me to repeat it. I know it has a lot to do with how the bands from Norway and other countries arrived to our shores, as stated by RV before it has a lot to do with the “feel” and atmosphere what Finnish bands like to put out, but I just don’t want to listen to anyone mouth off to me about how Mayhem’s “Deathcrush” sucks. They think black metal is devoid of every other genre and influences it has had over the years, e.g. they take the phrase “vittu mä vihaan punkkia” literally. That’s why I prefer bestial black metal to standard vampyric shriek-fest-bands, there’s a lot more nuance than people think. “Everyone’s entitled to their own opinion, and I don’t like mine!”
10. Do you know any current bands from Slovakia or the Czech Republic? Would you consider playing there, and under what conditions?
Doommouth: My knowledge of that region is mostly limited to the obvious classics like Master's Hammer, Törr and Root, but Slovakia does have one of the best current black metal bands: Malokarpatan! Sněť from Czech Republic is also very good.
I think we would definitely play there if invited. A place to sleep and some local beer at the backstage would help.
R. Charon: Give me some backstage-buttermilk and smut magazines and I’m already inside your walls.
11. What’s your opinion on horror movies — are you a fan of any recent directors, such as Robert Eggers, the Philippou brothers, Zach Cregger, or others? Have you seen the Finnish horror film Sauna? I really enjoyed its atmosphere and would be curious to know if you feel any of that same vibe can still be experienced in Finland today.
Doommouth: I do enjoy some horror, the darker and more atmospheric the better. Of the ones you mentioned, Eggers is definitely my favourite. The VVitch and The Lighthouse especially are masterpieces. From Cregger I've seen Barbarian and Weapons. They are quite good! I just recently went to see Bring Her Back, and that's so far the only one I've seen by the Philippou brothers. It was very good, though!
The best horror movie to me of recent years, however, is Hereditary. Such a captivating atmosphere and attention to detail. I also like Midsommar but not nearly as much. I recently went to see the new one by Ari Aster, Eddington, and unfortunately I was a bit disappointed. I hope he will move back to dark horror and ditches the satire/comedy stuff.
I'm pretty sure I went to see the movie you mentioned at the cinema when it came out, but I have to admit I don't remember anything about it.
R. Charon: I enjoy horror movies a ton, from the gory, “fun” classics like Evil Dead II and Braindead, to more psychological movies like Carnival of Souls and Hereditary. One thing I hold in great regard are practical effects, so I have to give a shout-out to The Substance by Coralie Fargeat, so fucking good. Gregger’s Weapons was also great, very tense with a great pay-off at the end. I prefer a more oppressive atmosphere and psychological horror to plain gore and torture porn, but each subgenre has its time and place.
12. Which part of Finland is your favorite, and why? Have you traveled the whole country, all the way up to the north? What can one experience when venturing so far north — any spiritual or self-reflective awakenings?
RV: I come from the northern part of the Gulf of Bothnia originally and pretty often find myself longing for quiet forests and winds of the sea. The darkness, quiet and cold humid forest air of the fall is what soothes and provides a connection to something much more majestic than mere human life. Nature can make you understand how small and insignificant we are in the grand scheme. There is no holier temple than a quiet forest to walk in or a calm beach to sit in solitude before a camp fire.
Doommouth: I've never been to the true north, only to Rovaniemi, which is technically Lapland, but I've heard to also be considered Southern Finland by the real northern people. Although myself being from the capital area, I've always felt a special connection to Savonian and Karelian lands. My father’s side of the family comes from the East, from Savonia, so I guess that's at least a part of that. Recently I've spent many summer vacations biking a couple of hundred kilometers around Lake Saimaa areas, and that always feels like coming home. To ride a very steep downhill full speed and having Finland's largest lake suddenly opening everywhere around you is simply breathtaking.
R. Charon: Last time I felt captivated by my surroundings was in Kannus, in the middle of Ostrobothnia. It felt surreal, like time had stopped ticking in the middle of that warm summer night. The surroundings were frozen in time, I felt as if the moment would never end. Karelian lands are also mesmerizing. Growing up in an urban environment on the Southern coast, I feel like I still got to experience the outdoors a ton during my life, through my mother’s side who reside in the countryside. I don’t mind the city life, it’s not as packed as some people think, and you don’t have to venture a great distance to get some peace and quiet. I’m also a pretty hyper person, the kind that needs a dose of solitude every now and then, but I think in the long run I’m better off with more people around me.
13. Do you think ski jumping is overrated, and should it be removed from the Winter Olympics and which ski wax would you recommend?
Doommouth: Ski jumping should definitely be removed from the face of the earth, as our Mystikal Master in Hell Matti Nykänen rendered the whole sport obsolete with his dominance inside and outside of the ski jump tower. I'd recommend you to vomit black ecstacy and wipe that in your skis. Won't necessarily make you go faster, but at least you will feel death under your feet.
R. Charon: Matti Nykänen, wings of steel and an iron will. I wonder if he ever met Aimo Koivunen. I recommend pig blood as a substitute.
14. Which album, album cover, book and music video have impressed you the most recently?
Doommouth: Album: Maybe Sheer Lunacy by Gravetaker. Great new Finnish black/death insanity in the vein of Soulside Journey/Goatlord era Darkthrone, Katharsis and maybe some Negative Plane.
Album cover: Pissgrave - Malignant Worthlessness
Book: I've recently read only books about death metal’s history… Stuff like the new edition of Choosing Death and Immolation book. And oh, I actually read the short stories Pickman's Model and The Music of Erich Zann by Lovecraft for the first time this summer, and I have to say they might be some of my favourites by him. Of the more recent ones I do have to mention Hävitys. It's a Finnish book and I'm not sure in what languages it has been translated to, if any, but it is a chillingly real depiction of darkness inside men.
Music video: I don't know, I don't really watch music videos.
R. Charon: Album: AŠ-ŠŪR - Vestiges Of Jahiliyyah. This technical BDM band from Tallinn, they played at Helsinki Death Fest and they were awesome, very interesting subject matter.
Album cover: Septage - Septic Worship (Intolerant Spree of Infesting Forms). I worship Septage, goregrind is a great subgenre, and the gore-collage-style is one of my favorites.
Book: Goethe’s Faust, part one to be more precise. I just wanted to get this one and some other classics off my reading list, but Faust definitely turned out to be something I’d like to see on stage or at the opera sometime.
Music video: The Chats - Dine ‘n Dash. An outlier for some, but not for me. You know what I mean when I ask you; “WHAT IS THE CHARGE HERE, EATING A MEAL?”
15. Is there someone on the scene with whom you’d like to read an interview on Jablká ďaleko od stromu?
Doommouth: Unearthly Rites. The top two of current Finnish death metal alongside Concrete Winds. Kind of like slowed-down Teitanblood. Crawling black poison.
R. Charon: Try and get in contact with Hellgate Necrosodomy. Devil’s Gateway comes to mind too!
16. What’s one last piece of advice you’d like to leave for our readers?
Doommouth: BOW BEFORE THE FILTH MAJESTY
RV: HAIL SATAN. EMBRACE AND LISTEN TO THE BLACK FLAME WITHIN.
R. Charon: ANNIHILATE THE WAVES OF THE ENSLAVER, CULT OF OVERMAN REIGN SUPREME FOREVER
1. Kto ste, čo robíte a čo vás v poslednej dobe najviac zaujíma? A mimochodom — už u vás mrzne?
Devouring Doommouth of Lunar Extinction and Nuclear Propaganda: Ja, Devouring Doommouth of Lunar Extinction and Nuclear Propaganda, mám na starosti proroctvá čierneho zvratku a zvukové nízkofrekvenčné znesvätenie. Čo sa týka hudby, v poslednom čase ma najviac zaujal švédsky Grave Heresy. Nedávno hrali na Helsinki Death Feste a dali aj cover Conqueror. Brutálny koncert, skvelá kapela.
Keď som začal písať tieto odpovede, vzduch ešte stále sálal jadrovým teplom. Teraz už konečne začalo tuhnúť a začala sa sezóna Smrti.
Rituäl Vömitist: Zasväcujem samotný vzduch gitarovým feedbackom a rúhačským hlukom. V poslednom čase ma zaujalo debutové album Grave Hex a EPValdrin -Apex Violator. A tiež kopec náhodného synth ambientu ako podkladový šum. Pri odpovedi na túto otázku som si vlastne uvedomil, že som už dlhší čas veľmi veľa hudby nepočúval. Niekedy jednoducho prídu prirodzené pauzy.
R. Charon: Manifestujem nukleárne perkusívne krupobitie zbesilého znesvätenia s tým najzlovestnejším úmyslom — nehovoriac o mojich mučivých propagandistických škrekotoch. V poslednej dobe som sa brutálne dostal do neofolku, najmä Nature and Organisation a Current 93. A musím potvrdiť to, čo povedal Devouring Doommouth… o Grave Heresy: ešte som nikdy nezažil kapelu, ktorá by live hrala cover Conqueror, a oni ho rozhodne zvládli dôstojne. Mohlo by byť chladnejšie.
2. Môžete predstaviť Hoc Est Bellum našim čitateľom? Odkiaľ pochádzate a aká je aktuálna zostava?
Doommouth: Hoc est Bellum hrá výhradne grinding a bestiálny black death apokalypsy. S R. Charonom sme kapelu založili v roku 2022, keď sme boli v kontakte na internete a uvedomili si, že zdieľame vášeň pre kapely ako Blasphemy, Conqueror, Beherit, Black Witchery a Archgoat. Obaja sme mali už aj viacero skladieb v tomto štýle hotových v šuplíku, tak sme sa rozhodli spojiť sily. Keď počul demo, Rituäl Vömitist nám oznámil, že ak budeme niekedy potrebovať gitaristu, je k dispozícii. Jeho príchod nám umožnil šíriť túto nenávistnú propagandu aj naživo.
3. V starých 90s časoch som si fakt užíval čítanie pseudonýmov členov Beherit či Blasphemy. Keďže vtedy bolo málo vizuálov, musel som si Sodomatic Slaughtera alebo 3 Black Hearts of Damnation and Impurity predstavovať len vo vlastnej fantázii. Ako ste prišli na svoje pseudonymy vy a vzdávajú určitým spôsobom hold starej BM škole?
RV: Ťažko povedať, či ide o vzdávanie holdu — nad tým som veľmi nerozmýšľal. Pseudonym znamená stať sa niečím viac než obyčajným. Pre nás pseudonymy verbalizujú tú mocnú neľudskú stránku v nás. Objímeš niečo hlboké vo vnútri alebo nejakú zásadnú skúsenosť a korunuješ ju menom, aby si využil jej silu. Ten aspekt alebo zážitok sa tým stane živým, už to nie je len myšlienka. Môj pseudonym si ma našiel sám.
Doommouth: Z mojej strany tam určite istý hold starej bestiálnej scéne je. A rovnako ako pri tých starých kapelách, aj za mojím pseudonymom je príbeh a význam. Ale vzdať hold rozhodne nie je jeho jediný účel a úplne súhlasím s tým, čo napísal RV. Táto hudba vyžaduje transformáciu. Pre mňa sú warpaints, náboje, nity, pseudonymy — všetko sú to súčasti rituálu, ktorý má z človeka vyvolať niečo iné, niečo hlboko vnútorné.
R. Charon: Úprimne, môj pseudonym vychádza z mena, ktoré mi skoro bolo osudovo pridelené, a tiež z odkazu na Charona, psychopompa mŕtvych, prievozníka podsvetia. Mám pocit, že prišiel prirodzene, hoci inklinujem k teatrálnejším aspektom tohto druhu umenia. Myslím, že ku mne sedí ako rukavica. Pre mňa je black metal — a obzvlášť war metal — estetická záležitosť, to nemá zmysel popierať. Mnohí zosmiešňujú „goatfukker look“, ako to raz niekto nazval, že je passé, ale jednoducho funguje pri doručovaní toho istého chaotického úžasu, aký chce priniesť aj samotná hudba. Je to predsa „war metal“, aj keď aj ten názov už niekto považuje za passé. Na pódiu, v štúdiu, aj na skúške mám pocit, akoby som pri každom údere strácal ľudskosť. Je to veľmi primitívny a rituálny zážitok a, povedané zvláštnejšie, mám pocit, že som len nádobou pre barbarskú krvilačnosť. Tresni paličkou o bubon, urob hluk, moc dobré. Áno.
4. Sú rané nahrávky Beherit alebo Impaled Nazarene medzi novými BM kapelami vo Fínsku stále považované za kultovky? Slúžia ako nejaké meradlo pre novú generáciu, alebo ich skôr berú ako vec minulosti?
RV: Ranná diskografia oboch kapiel je podľa mojich skúseností stále vo veľkej úcte, ale čo sa týka Impaled Nazarene, neprekvapilo by ma, keby ich súčasný stav a nemuzikálne aspekty kapely zatienili začiatky natoľko, že sa k nim nové BM kapely vlastne ani nevracajú. Možno sa mýlim. Ugra Karma a Latex Cult sú albumy, ktoré by si mal každý, kto má čo dočinenia s extrémnym metalom, pozorne vypočuť.
Doommouth: Ťažko povedať, čo „nová generácia“ počúva, keďže do tej skupiny nepatrím. Dúfam, že aspoň Drawing Down the Moon a Tol Cormpt Norz Norz Norz. Obávam sa však, že mnohí trpia syndrómom Horna-kópií.
R. Charon: Od mojich neskorých tínedžerských čias až doteraz, keď som bol v kontakte s tým, čo „mladší“ počúvajú, by som povedal, že sa viac rozpráva o neskorších veciach Impaled Nazarene a pri Beherit je väčší dôraz na deathmetalové prvky. Death metal tu teraz žije najlepšie roky. Necháp ma zle – najmä Beherit mám vo veľkej úcte, ale Impaled Nazarene už dávno stratili lesk kvôli svojim eskapádam a šaškárniam. Druhovlnové uctievanie v štýle Horna je tu vo Fínsku medzi blackmetalovou mládežou extrémne rozšírené.
5. Hoc Est Bellum nahrali demo v roku 2023 — ako ho prijala undergroundová scéna a ako ďaleko vo svete sa dostalo?
Doommouth: Myslím, že vo fínskom undergrounde bolo prijaté celkom pozitívne. Urobili sme malú sériu kaziet, ktoré sa vypredali prakticky okamžite. Nie som si istý, či sme zatiaľ pritiahli väčšiu pozornosť zo zahraničia. Uvidíme, či sa to zmení po vydaní nášho debutového full-lengthu, ktorý sme nahrali minulú jar. Mix a mastering sú hotové, teraz čakáme na finálne dotiahnutie artworku. Dúfame, že to vyjde niekedy budúci rok.
6. Keď ste začali písať, vedeli ste už, aké lyrické témy a atmosféru chcete dosiahnuť, alebo sa všetko prirodzene formovalo počas procesu?
Doommouth: Mojím hlavným prístupom k písaniu textov pre Hoc Est Bellum bolo čerpať inšpiráciu z blížiaceho sa a sebazapríčineného vyhynutia ľudstva. Pre tento štýl je to veľmi prirodzená téma. Samozrejme, je tam aj temná a satanická imaginácia. To všetko má slúžiť Apokalypse a horiacej nenávisti voči pliage, ktorou je ľudstvo.
R. Charon: Na začiatku som sa z nejakého dôvodu chcel vyhnúť samotnému konceptu Satana. Mal som iba 18, keď som prvýkrát napísal riff k „Militant Desecration“ a poslal ho kamarátovi na posúdenie, a vtedy som uctieval najmä Revenge. Majú svoj vlastný prístup, ktorý, ako som pochopil, čerpá veľa zo satanizmu, ale vzťahuje to všetko na najvyššiu entitu v tebe samom. Revenge a ich príbuzné projekty stále uctievam, necháp ma zle, ale chcel som sa viac oprieť o, nazvime to, doslovnejšie aspekty vojny a jej dedičnosti v ľudskom rode. Je to skvelý mostík k otázke, prečo tak túžime dominovať jeden nad druhým. Koncepty satanizmu, uctievania temných síl — mimo FMJ nábojov a hlavíc — prišli neskôr, keď môj záujem, vedomosti a oddanosť tomu všetkému rástli. Základ môjho písania textov je aj telesný, miestami až živočíšny; „Sulphur and Semen“ je toho ukážkovým príkladom. Kapely ako Profanatica tiež inklinujú k tomu psychosexuálnemu a ritualistickému aspektu, ktorý slúži rovnakému účelu. Musím priznať, že tabuizované prepojenie sexuality a agresie je pre mňa veľmi, veľmi zaujímavé. A takéto veci sa vo vojne dejú tiež. Joy Division, niekto? V živote nič z toho neschvaľujem ani netolerujem, ale nemyslím si, že skúmanie týchto tém v rámci umenia je zbytočné alebo „exploatačné“.
7. Pri toľkých blackmetalových subžánroch — čo vás priviedlo práve k bestial war black/deathu? Ako ste vedeli, že toto je hudba, ktorú chcete hrať — bola to prirodzená forma umeleckého prejavu, alebo niečo, do čoho ste museli dozrieť?
Doommouth: Každý z nás má svoje vlastné projekty v rámci black metalu v melodickejšej či atmosférickejšej forme, takže tento výlev slúži na naplnenie túžby po niečom brutálnejšom. Aj keby táto kapela neexistovala, písal by som materiál v tomto štýle tak či tak — bez ohľadu na to, či by to niekedy vyšlo verejne. Mal som hotových niekoľko skladieb bestial black/deathu roky pred vznikom kapely, bez akéhokoľvek očakávania, či sa z nich niečo reálne stane. Takže to nevnímam ako vedomú voľbu, ale ako potrebu.
RV: Štýl metalu alebo hudby nie je až taký dôležitý. Dôležité je, aby to rezonovalo na osobnej úrovni. Pri Hoc Est Bellum sa hudba prepája s niečím vo vnútri, a to vytvára potrebu tvoriť a vystupovať. V tejto kapele sa môžem spojiť s niečím prapôvodným, o čom som ani netušil, že vo mne je.
R. Charon: Bestial black metal, „war metal“, ma fascinoval od chvíle, keď som ho prvýkrát počul. Bol to efekt mole prilietajúcej k plameňu — dodnes si pamätám tú zimu, keď som prvýkrát počul Decimation Antichrist a úplne ma to odrovnalo. Bolo to takmer mentálne premenlivé. Keďže pochádzam z punkového pozadia, chvíľu trvalo, kým som zvládol štýl hrania a revu, aký používam teraz. Dvojkopák? Začal som ho poriadne cvičiť len pár rokov dozadu — predtým som nič takéto nehral, kde by som potreboval takú techniku a silu. Ale som v tomto smere intenzívny človek. Ak niečo chcem, prejdem aj cez veľký tvrdý kameň, ak to tak musí byť. Vždy sa mi páčilo, ako bestial black metal kombinuje toľko štýlov do jedného podžánru — grindcore, death metal, noise… je tam veľa priestoru preskúmavať všetko, čo leží po bokoch. Paradoxne, death metal som vlastne vôbec nemal rád, kým som nezačal počúvať Blasphemy — to bola pre mňa vstupná droga ku všetkému, čo dnes držím vo veľkej úcte.
8. Pri pohľade na troch severských susedov — vždy som mal pocit, že UG scéna Fínska a Nórska inklinovala skôr k surovému, primitívnemu zvuku plnému feelingu, zatiaľ čo Švédsko bolo melodickejšie, technickejšie a „efektovejšie“. Súhlasili by ste s týmto porovnaním? A ak áno, čím to podľa vás je? Dokonca možno odraz popkultúry — Švédsko chce preraziť ako ABBA, zatiaľ čo Nórsko a Fínsko si išli svoje?
RV: Úplne súhlasím s tvojím pohľadom. Môže to byť kultúrny aj podvedomý efekt. Moje skúsenosti so Švédmi mi vždy zanechali dojem, že sú o čosi otvorenejší a možno sa to prejavuje aj v melodickosti. Hoci nemyslím, že by sa švédsky UG nejako pokúšal podobať ABBE — svoje DNA alebo subkultúrny odtlačok jednoducho neoklameš.
Nórska scéna kedysi bola vztýčeným prostredníkom proti statusu quo a stagnácii. Cieľom bolo robiť surovú, škaredú a šokujúcu hudbu. To si vyžadovalo správnu dávku surovosti pre atmosféru. Dôraz bol skôr na prejav a pocit než na muzikálnosť.
Fínsko je zas možno výsledkom tvrdohlavej nekompromisnosti, ktorá vytvorila začiatok „fínskeho zvuku“. Ľudia na scéne nechcú tvoriť hudbu, ale čisto black metal. Muzikalita je sekundárna, postoj je primárny. Také to „nehovor mi, čo mám robiť“, ktoré presakuje aj do hudby. Melanchólia je navyše súčasťou kolektívnej aj individuálnej fínskej duše.
9. Ak porovnáš blackmetalové scény týchto troch severských krajín — ako sa vyvíjali a ovplyvňovali navzájom? Vnímaš ich ako súčasť širšej nordickej BM scény, alebo sú každá úplne svojská? A cítiš nejaké špeciálne spojenie s inými časťami sveta?
RV: Fínska blackmetalová scéna je prekrížená ako čert. Kedysi, keď internet ešte neexistoval, boli scény fragmentované a okruhy malé, lebo nebola komunikácia ani pohyb mimo tape tradingu. Teraz je scéna inbreednutá a uzavretá, pretože sa tak zámerne udržiava.
Osobne nemám záujem interagovať s fínskou BM scénou ani do nej patriť. Väčšina kapiel je nudných kópií väčších mien a aj nové mladé kapely či nové projekty starých hráčov používajú presne rovnaký blueprint ako stovky iných. Keď počuješ pár z nich, počul si všetky.
Čo sa týka vzájomného ovplyvňovania krajín, môžem len špekulovať. Kedysi existoval spor medzi Impaled Nazarene a niektorými nórskymi kapelami — v podstate išlo len o urážky a vyhrážky cez listy. Asi hlavne hádka o tom, ako „správne“ uctievať Satana. Môžem to komentovať len slovami starých Rimanov: O tempora, o mores. A tiež: koho to do riti zaujíma? Páni scény predvádzajúci tvrďácke pózy sú trápni vo svojej túžbe po pozornosti.
Pár kapiel ovplyvnilo obrovskú časť scény — Mayhem, Dissection, Darkthrone, Emperor… to sú univerzálne mená. Zvyčajne sa objavia v každom rozhovore, keď stretávam ľudí, čo sa venujú black metalu.
R. Charon: Ako mladší človek na scéne musím povedať, že je tiež veľmi uzavretá a prešľachtená. Neustále recyklovanie tých istých riffov, tých istých póz. Viem, je to môj vkus, ale zdá sa, že nikto nechce vybočiť mimo kruh vecí, ktoré už boli urobené a označené ako „true“. Odtiaľ vychádza kopec pätolízačstva. Človek by čakal, že toho majú všetci dosť. Mohol by som o tom napísať román, ale nemyslím, že by to vyznelo tak, ako chcem. Všetci vieme, prečo je to na hovno, netreba to opakovať.
Viem, že je to aj o tom, ako nórske a iné kapely prišli k nám, a ako RV povedal, má to veľa spoločného s „pocitom“ a atmosférou, ktorú fínske kapely chcú navodzovať. Ale nechcem počúvať nikoho, kto mi tvrdí, že Deathcrush od Mayhem je „naprd“. Títo ľudia si myslia, že black metal je zbavený všetkých žánrových vplyvov, ktoré mal za tie roky — berú frázu „vittu mä vihaan punkkia“ (fuck, nenávidím punk) doslova. Aj preto mám radšej bestial black metal než štandardné vampýrske škriekačky — je tam oveľa viac nuansy, než si ľudia myslia. „Každý má právo na svoj názor — a ja ten svoj neznášam!“
10. Poznáte nejaké súčasné kapely zo Slovenska alebo Českej republiky? Zvažovali by ste tam zahrať a za akých podmienok?
Doommouth: Moje znalosti o tom regióne sú väčšinou obmedzené na klasiky ako Master's Hammer, Törr a Root, ale Slovensko má jednu z najlepších súčasných black metalových kapiel: Malokarpatan! Sněť z Českej republiky je tiež veľmi dobrá.
Určite by sme tam zahrali, ak by nás niekto pozval. Miesto na prespanie a trocha miestneho piva v backstage by rozhodne pomohlo.
R. Charon: Dajte mi v backstage žinčicu a nejaké oplzlé časopisy a som hneď vo vašich hradbách.
11. Aký je váš názor na horory — ste fanúšikmi niektorých súčasných režisérov, ako Robert Eggers, bratia Philippouovci, Zach Cregger či iní? Videli ste fínsky horor Sauna? Veľmi sa mi páčila jeho atmosféra a zaujímalo by ma, či sa podľa vás dá niečo z tej nálady zažiť vo Fínsku aj dnes.
Doommouth: Mám rád horory, čím temnejšie a atmosférickejšie, tým lepšie. Z tých, ktorých si spomenul, je Eggers jednoznačne môj obľúbený. The VVitch a The Lighthouse sú majstrovské diela. Od Creggera som videl Barbarian a Weapons. Sú celkom dobré! Nedávno som bol na Bring Her Back, a to je zatiaľ jediný film, ktorý som videl od Philippouovcov. Tiež bol veľmi dobrý!
Najlepší horor posledných rokov je pre mňa Hereditary. Úžasná atmosféra a dôraz na detail. Midsommar sa mi páči tiež, ale nie až tak. Nedávno som bol na novom filme od Ariho Astera, Eddington, a bohužiaľ som bol trochu sklamaný. Dúfam, že sa vráti späť k temnému hororu a nechá satiru/komédiu tak.
Som si istý, že som Sauna videl v kine, keď vyšla, ale musím priznať, že si z nej nepamätám nič.
R. Charon: Horory milujem, od krvavých, „zábavných“ klasík ako Evil Dead II a Braindead, až po psychologické filmy ako Carnival of Souls a Hereditary. Veľmi si cením praktické efekty, takže musím spomenúť The Substance od Coralie Fargeat — tak neuveriteľne dobré. Greggerov Weapons bol tiež skvelý, veľmi napínavý s výborným záverom. Uprednostňujem skôr tiesnivú atmosféru a psychologický horor pred obyčajnou klepanicou a torture porn, ale každý subžáner má svoj čas a miesto.
12. Ktorá časť Fínska je vaša obľúbená a prečo? Precestovali ste celú krajinu až úplne na sever? Čo môže človek zažiť, keď zájde tak ďaleko — nejaké duchovné alebo sebapoznávacie momenty?
RV: Pochádzam zo severnej časti Botnického zálivu a často sa pristihnem, že mi chýbajú tiché lesy a vetry od mora. Tma, ticho a chladný, vlhký lesný vzduch jesene sú tým, čo upokojuje a poskytuje spojenie s niečím omnoho vznešenejším než je obyčajný ľudský život. Príroda ti dokáže ukázať, akí sme malí a bezvýznamní v celom obraze sveta. Neexistuje svätejší chrám než tichý les na prechádzku, alebo pokojná pláž, na ktorej sedíš osamote pri ohni.
Doommouth: Nikdy som nebol v úplnom severe, len v Rovaniemi, čo je síce technicky Laponsko, ale vraj to skutoční severania považujú za južné Fínsko. Keďže ja som z hlavného mesta, vždy som cítil zvláštne spojenie so Savo a Kareliou. Otcova strana rodiny pochádza z východu, zo Savonie, takže to bude tým. Posledné roky trávim letné dovolenky bicyklovaním stoviek kilometrov okolo jazera Saimaa a vždy mám pocit, že sa vraciam domov. Rútiť sa plnou rýchlosťou dolu prudkým kopcom a zrazu vidieť najväčšie fínské jazero rozprestierať sa všade okolo — to je jednoducho dychberúce.
R. Charon: Naposledy ma úplne pohltili moje okolie v meste Kannus, uprostred Ostrobothnie. Bolo to sureálne, akoby sa v tej teplej letnej noci zastavil čas. Okolie akoby zamrzlo a mal som pocit, že ten moment nikdy neskončí. Karelské oblasti sú tiež úchvatné. Hoci som vyrastal v mestskom prostredí na južnom pobreží, cez maminu rodinu na vidieku som zažil dosť pobytu v prírode. Mesto mi neprekáža, nie je tak preplnené, ako si ľudia myslia, a vôbec netreba ísť ďaleko, aby človek našiel pokoj. Som dosť hyperaktívny človek, taký, čo potrebuje občasnú dávku samoty, ale z dlhodobého hľadiska mi asi predsa len vyhovuje mať ľudí nablízku.
13. Je skok na lyžiach precenený a mal by byť odstránený zo zimnej olympiády? A aký lyžiarsky vosk by ste odporučili?
Doommouth: Skok na lyžiach by mal byť rozhodne odstránený z povrchu Zeme, pretože náš Mystikal Master v Pekle, Matti Nykänen, urobil celý šport zbytočným svojou dominanciou na skokanskom mostíku aj mimo neho. Odporúčam ti vygrcať čiernu extázu a tým si natrieť lyže. Nemusíš ísť rýchlejšie, ale aspoň pocítiš smrť pod nohami.
R. Charon: Matti Nykänen, krídla z ocele a železná vôľa. Zaujímalo by ma, či sa niekedy stretol s Aimo Koivunenom. Ako alternatívu odporúčam bravčovú krv.
14. Ktorý album, obal, knihu a videoklip vás nedávno najviac zaujal?
Doommouth: Album: Asi Sheer Lunacy od Gravetaker. Skvelé nové fínske black/death šialenstvo v duchu Darkthrone z éry Soulside Journey/Goatlord, Katharsis a možno aj Negative Plane.
Obal: Pissgrave – Malignant Worthlessness.
Kniha: Posledné roky čítam skôr knihy o histórii death metalu… ako novú edíciu Choosing Death alebo knihu o Immolation. A vlastne, toto leto som prvýkrát čítal Lovecraftove poviedky Pickman's Model a The Music of Erich Zann a musím povedať, že asi patria k mojim najobľúbenejším. Z novších musím spomenúť Hävitys. Je to fínská kniha a neviem, do akých jazykov bola preložená, ak vôbec, ale je to mrazivo realistické zobrazenie temnoty v mužoch.
Videoklip: Neviem, veľmi videoklipy nesledujem.
R. Charon: Album: AŠ-ŠŪR – Vestiges Of Jahiliyyah. Technický BDM z Tallinnu, hrali na Helsinki Death Fest a boli úžasní, veľmi zaujímavá tematika.
Obal: Septage – Septic Worship (Intolerant Spree of Infesting Forms). Septage zbožňujem, goregrind je skvelý subžáner a gore-kolážový štýl je jeden z mojich obľúbených.
Kniha: Goethe – Faust, prvá časť. Chcel som si odškrtnúť túto a ďalšie klasiky zo zoznamu, ale Faust sa ukázal byť niečím, čo by som rád videl niekedy na pódiu alebo v opere.
Videoklip: The Chats – Dine ’n’ Dash. Pre niektorých čudná voľba, pre mňa rozhodne nie. Vieš, čo myslím, keď sa opýtam: „Z čoho ma tu obviňujete — z toho, že som sa najedol?“
15. Je niekto na scéne, s kým by ste si radi prečítali rozhovor na Jablká ďaleko od stromu?
Doommouth: Unearthly Rites. Top dvojica súčasného fínskeho death metalu spolu s Concrete Winds. Niečo ako spomalený Teitanblood. Plaziaci sa čierny jed.
R. Charon: Skús sa skontaktovať s Hellgate Necrosodomy. Napadá ma aj Devil’s Gateway!
16. Akú poslednú radu by ste chceli zanechať našim čitateľom?
Doommouth: KLAŇAJTE SA ŠPINAVEJ VELEBOSTI.
RV: SLÁVA SATANOVI. PRIJMITE A POČÚVAJTE ČIERNY PLAMEŇ VO VNÚTRI.
R. Charon: ROZDRV VLNY UTLÁČATEĽA, NECH RÁD VYŠŠÍCH BYTOSTÍ PANUJE NAVEKY.
Although it took a while for me to get around to it, I still wanted to get a review out by the Gaupa‘s latest release, Fyr, a 4-track Ep that I discovered quite by accident from a song suggestion on Spotify (which turned out to be a serendipitous find). Fyr, which means „four“ in Swedish, but also fire or beacon, is a mini-album that manages to feel transitional, yet fully realised. This time, Gaupa operates as a four-piece band following the 2024 departure of co-guitarist Daniel Nygren (his absence may be temporary with family reasons being cited). No matter though, despite having to rethink their overall sonic architecture, the remaining members have still managed to figure things out nicely with this little gem. In fact, the Swedish doom-psych outfit press forward—they are leaner, heavier, and more atmospheric than ever before (one can’t help imagining how these tracks would have sounded with Nygren’s presence, yet the absence becomes part of the musical tension rather than a limitation).
The opening track Lion’s Thorn sets the tone immediately. It‘s foreboding and ambient with loads of tense guitar work, as well as an intro coloured with subtle Middle-Eastern motifs that give the track a windswept and exotic feeling. This song coils rather than explodes, building pressure beneath thick bass lines from Erik Sävström and whispering guitar textures. Emma Näslund’s vocals are controlled, powerful, and unwavering, guiding the track with an otherworldly calm.
Gaupa’s music usually leans toward psychedelia and progressive doom, but on Fyr, the bass is especially commanding, almost as if it grounds the record with a weight that borders on physical. I also have to add that the production is a bit grittier and abrasive than on past releases, making every riff feel chiseled and rough edged. This is aided by Jimmy Hurtig‘s awesome drumming, which punches through the mix with precision and heft.
The second track, Heavy Lord, which is the shortest track and comes in at just under four minutes, compresses that heaviness into something more direct. It’s another cool tune and acts as a breather before the album widens again. I mean, Lion’s Thorn is a hard act to follow, so Heavy Lord works well as a bridge to the rest of the Ep. The third track Ten of Twelve hits a bit harder and harnesses a driving groove that feels like the band is flexing their stoner-rock muscle, while David Rosberg’s guitar work layers melodic tension over the low-end beats, all the while pushing the EP from atmospheric contemplation toward something more forceful.
Although my favourite track on the EP is Lion’s Thorn, I do like Elastic Sleep very much, an aptly named slow-burner that sprawls outward in waves and captures the group‘s talent for mystic crescendos and psychedelic drift. It‘s both a conclusion and a signal flare, subtly suggesting where the band might go next.
And the Florkman’s prognosis? A definite 10 out of 10. In the broader sense of Gaupa’s discography, such as Feberdröm and Myriad, as well as earlier Eps, Fyr is one of their strongest releases, proof that the band can adapt and evolve through change without losing the surreal mysticism that defines them.
