Na čom momentálne pracuješ a o čom rozmýšľaš v týchto "šťastných koronových" dňoch?
Šťastím je, že sme konečne nútení byť sami so sebou, a že nemusíme plytvať čas neužitočnými stretnutiami. Ale nešťastím je, že musíme plytvať užitočnými stretnutiami. Robím obrazy, ktoré mali byť pôvodne určené na výstavy, ktoré sa zrušili alebo minimálne presunuli na iné termíny. Ak pôjde všetko dobre, tak sa presunú na koniec tohto roku, ak všetko dobre nepôjde, tak na budúci rok..., kedy, to neviem. A rozmýšľam o tom, že sa vo mne absolútne utvrdzuje presvedčenie, že pre niektorých ľudí je na Slovensku kultúra skutočne tou najzbytočnejšou vecou.
Čo ti konkrétne prekáža na slovenských pomeroch v rámci výtvarného umenia?
Nemáme čas pitvať jednotlivé veci do hĺbky, ale odpoveď by začala niekde v minulosti, pretože dnešný problém sa narodil už dávno. Kontroverzné tvrdenia nie sú na mieste, nebažme preto na lacných súvislostiach..., ale napríklad taký socializmus štatút umelca poznal, pokým naša bizarná forma liberálneho kapitalizmu štatút umelca degradovala do kolonky samostatne zárobkovo činnej osoby, a dokonca sa s označením umelca vo väčšine formulárov nestretneš vôbec. Nájdeš v nich síce štvorček s označením dvadsiatehopiateho pohlavia – nie že by som niečo proti dvadsiatemupiatemu pohlaviu mal – ale kolonku umelec alebo výtvarník v slobodnom povolaní v týchto formulároch nabitých liberálnym presvedčením budeš hľadať dlho.
Ale to je len fragment celého problému, dôležitejšie vákuum sa odohráva na území prerozdeľovania financií pre kultúru, v dotáciach a pomoci konkrétnym umelcom a podobne..., zdá sa mi, že sa tieto veci riešia nekoncepčne. Z jednorázovej podpory si mladý umelec zaplatí farby a ateliér na mesiac dopredu..., a vďaka aj za takúto podporu..., ale pokým si nejaký úradník odškrtne aktívnu pomoc kultúre a tým sa to pre celý rezort na nejaký čas končí, umelec trpí ďalej. Poskytnutím dákeho grantu alebo dotácie sa síce vytvorí istý precedens, na ktorý sa dá v prípade potreby odvolať, ale tým sa celý problém nevyrieši. Môžeme ďalej hovoriť o procese predaja umenia, o vzťahoch galeristov, zberateľov a umelcov, o podpore trhu s umením prostredníctvom možného odpisu z daní..., každý fragment sa tak nabaľuje do veľkej snehovej gule, z ktorej už dnes hrozí poriadna lavína.
To všetko sa práve tieto dni ukazuje ako obrovský problém, ktorý sa pravdepodobne začína už niekde v prístupe k umeniu na základných školách. Ak sa hodina výtvarnej výchovy obmedzí na obkresľovanie ťavy alebo slona z čiernobieleho xeroxu, je to prúser. Na cestách po svete vidím galérie a múzeá obsypané malými deťmi s náruživo vysvetľujúcimi sprievodcami, ktorí im dákou vzrušujúcou formou približujú to, čo sa pred nimi na plátne odohráva. Pojem kultúry by predsa mal byť obecne absorbovaný aj niekým, kto sa na území umenia prioritne nepohybuje. Začali sme zle, zle to pokračuje a obávam sa, že ak na nás už čoskoro nespadne dáka kultúrna sexbomba, že sa to aj zle skončí.
To je smutné. Zaujala ma tvoja veta, socializmus štatút umelca poznal. Myslíš si, že umenie, ktoré robíš, by bolo akceptovateľné v nejakom socialistickom type zriadenia?
Ale samozrejme, že nebolo. A samozrejme že s témami, ktoré spracovávam, by som už dávno sedel. To je mi úplne jasné. Ale na druhej strane by som bol možno tak zmanipulovaný onou víziou a ideologicky odôvodnenou šťastnou budúcnosťou, že by som maľoval partizánov, ktorí majú v zbraniach zastoknuté červené ruže. Kto z nás vie teraz s určitosťou povedať, ako by sa zachoval? Zrazu sú okolo nás samí hrdinovia..., no ale v tomto konkrétnom prípade som si istý, ako by som sa zachoval ja. Ale mimochodom, aký je rozdiel medzi selekciou a osobnými animozitami v tých ktorých režimoch, medzi ktoré môžeme pokojne zaradiť aj pojmy demokracie či liberalizmu? Selektívnosť nezmizne nikdy. Ale pripomenutím predchádzajúceho režimu som hovoril len o systéme, ktorý na štatút umelca pamätal..., ja viem, že sa môžeme baviť o slobodách jedných a neslobodách druhých, o deliacej čiare medzi oficiálnym umením a oblasťou výtvarného undergroundu..., to všetko si uvedomujem a s onou ideológiou nemôžem súhlasiť..., ale každá ideológia, ktorej sa chytia hlupáci, sa časom stane obludná. Aj tá dnešná. V tomto by sme našli výrazné paralely aj so súčasnosťou.
Ako by sa dal zadefinovať umelecký, či výtvarný smer, v rámci ktorého tvoríš, a kde siahaju jeho korene?
Dúfam, že by sa zadefinovať nedal. Hoci rád pracujem s exaktne určenými slovami a exaktne postavenými vizuálnymi formuláciami, a hoci mám rád – ako to nazvať – proklamatívne heslá pevne definujúce konkrétnu myšlienku, a hoci mám rád, keď obraz disponuje sumárom vlastných interpretácií, ktoré diváka uväznia v tuneli jedinej možnej interpretacie..., odpovedať a určiť dáke všeobsahujúce zastrešenie, to už pre mňa chvalabohu nie je definované žiadnym exaktným pojmom. A zdá sa mi, že ani pre teoretikov a kurátorov, s ktorými mám česť spolupracovať.
Po tom všetkom vidím v tvojej odpovedi na nasledujúcu otázku pomerne jednoznačné stanovisko. Je umenie subjektívne alebo objektívne?
Som si absolútne istý, že takmer každý zo svojich úst vyšľahne osvedčenú repliku, že umenie je výsostne subjektivne, či prinajmenšom že je záležitosťou subjektívnej projekcie. Veľké hovno! Umenie je subjektívne len po istú hranicu. Som presvedčený, že posudzovanie umenia – ak budeme používať nič nehovoriaci zglobalizovaný pojem „umenie“ namiesto pomenovania jeho konkrétnych polôh – je záležitosťou absolútnej objektivizácie nášho pohľadu a skúseností. Rozprávame sa o tom aj s našimi študenatmi na AVU v Prahe. Tým subjektívnym je tu osobná poloha interpretácie obrazu, isté intímne dosahy obrazu na našu skúsenosť. Každý predsa disponujeme konkrétnym sociálnym backgroundom..., každý pracujeme s inou skupinou reči na určenie a definovanie toho, čo vidíme, a každý máme iné mentálne priority, ktoré si projektujeme do všetkého, čo posudzujeme. To všetko je pre posúdenie obrazu iste veľmi dôležité. Ale ak pred ten istý obraz postavíme dvadsať ľudi, ktorí sú schopní oslobodiť sa spod týchto atavizmom naordinovaných predurčení, tak bez ohľadu na to, či s takouto maľbou súhlasia alebo nie, tých dvadsať ľudí bude schopných veľmi objektívne hodnotiť kvalitu hocakého obrazu. Za predpokladu, že to nie sú nímandi a lúzeri, a maľbe sa naozaj rozumejú. Netýka sa to teda nášho súhlasu alebo nejakého pokrvného puta porozumeinia s ikonografiou obrazu, ale s celkom prostým, objektívnym zhodnotením jeho kvalít. Oukej, zjednoduším to, povedzme že posúdenie kvality umenia je subjektívnym po istú hranicu, a objektívnym od istej hranice. Ale takto zjednodušená je to vlastne hlúpa a alibistická veta.
Ako to vidíš v hudbe? Funguje tu istá príbuznosť s tým, o čom si hovoril pri maľbe?
Podľa mňa je to totožná situácia, hoci je tu jedno veľké špecifikum a dôležitý rozdiel. Všetci máme v našom, nielen vizuálnom ale aj v audio- submenu, načítané obrovské množstvo informácií, s ktorými sme ustavične konfrontovaní a ktoré nás nútia zastávať konkrétny názor alebo stanovisko. Nehovorím len o nejakých dokonalých romantických hudobných valéroch alebo princípoch dákej Schönbergovej dodekafónie..., to submenu je tvorené miliónmi najrôznejších fragmentov. Sme jednoducho konfrontovaní práve s takou a takou hudobnou poetikou, pretože práve taký a taký hudobný „akord“ najlepšie korešponduje s našim presvedčením. To všetko vytvára našu chuť alebo averziu ponoriť sa do konkrétneho žánru hudby.
Ale aj tu, zdá sa mi, rovnako od istého bodu nastupuje istý objektívny náhľad zhodnotený práve našou kultúrnou skúsenosťou. Vieme predsa bezpečne určiť, či je nejaká hudba kvalitná alebo nie je. A nemusí to mať nič spoločné s našim primárnym hudobným vkusom. Tým veľkým rozdielom je ale to, že maľba pracuje s konkrétnou fenomenológiou..., podáva konkrétnu vizuálnu informáciu. Nebavme sa teraz o abstraktnom vizuálnom umení, to nech teraz mrzne za dverami ateliéru. Hudba je práve fenoménom istej abstrakcie. Tón je abstraktná vec, a obraz, to je sumár konkrétnych informácií, ktorý každú zo svojich informácií sprostredkúva jednoznačnejšie. Ale vo výhode tu nie je nikto, sú to len dve množiny jedného myslenia.
Je teda vôbec odôvodnená otázka, či je umenie subjektívne alebo objektívne? Nezamieňam si ten význam s vkusom?
Už som použil termín sociálny background, ktorým som si kedysi definoval naše mentálne zázemie, ktoré určuje aj náš vkus. Ale onen sociálny background určuje aj to, či sa otázkou vkusu vôbec zaoberať máme alebo nie. Teda jeho definíciou. Ale čo je vkus? Snáď len dáka osobná preferencia určená všetkým, čo sa okolo nás v minulosti odohralo. Máme niekomu zazlievať jeho vkus a pohľad iného zas hodnotiť vysoko? Estetika obrazu je predsa rovnako definovateľnou a v istom zmysle obhájiteľnou estetikou ako napríklad estetika vraždy, ktorá pre niekoho s umením nemá nič spoločné. Alebo estetika nudy, estetika novej figurácie, estetika živelnej sexuality, estetika abstraktného expresionizmu..., alebo estetika vtáčieho letu..., každá kategória, ku ktorej sa obracia súčasné myslenie, je už definovaná v pojmoch estetiky, a teda obecne v pojmoch vkusu. Všetko je podriadené tomu, čo nám za generácie predkov – s našimi väčšími alebo menšími prispôsobeniami a revoltami – niekto nalial do myslenia..., pretože vkus, to je obludná konvencia.
Čo je momentom, ktorý oddeľuje manuálnu zručnosť od umenia?
Ale tieto fenomény predsa nestoja oddelene! Pojem umenie je len sofistikované slovo, ktoré vymyslel novovek. Celá antika – mylím si dokonca že až po renesanciu – pojem umelca nepoznala. Boli to remeselníci, ktorí sa odlišovali práve úrovňou svojej manuálnej zručnosti. Dáky úžasný helénsky remeselnik, ktorý vedel červenofigurálnu amforu spracovať dokonalejšie ako jeho kolega, bol výnimočnejším pravdepodobne práve svojim mentálnym vybavením a lepšími fyzickými zručnosti, ale on sám pojem umelec nepoznal. Bol to remeselník. Úžasný remeselník!
Pojem umenia je vôbec prázdny pojem. Akoby si ho kodifikovali novoveké estetiky a akoby si zároveň nárokovali na to, že stojí nad istou obecnosťou toho, čo dokážu robiť naše ruku, keď sa práve netrasú od iných rozkoší..., a čo si naše myslenie dokáže verifikovať dákym rozvetveným systémom príčin a dôsledkov. Samozrejme, spojenie s teóriou je dôležité, ale ciest, ktorými sa pustiť, je veľa. Napríklad cestou konceptu adorujúceho prvotnosť myšlienky..., alebo cestou prerafaelizmu, hlásajúceho istý neoromantizmus vracajúci sa k antickej poetike. Ale podľa mňa nemôžeš dať v zoologickej záhrade nažrať zebre a na žirafu sa vykašlať..., to všetko smeruje k mojej odpovedi, že tu žiadna hranica nie je.
A ak je, má umenie hranice? Kde sa začína a kde sa končí?
Poznáš ten film o Jacksonovi Pollockovi s Edom Harrisom? V jednej scéne sa tam redaktorka už neviemakého časopisu Pollocka pýta, kedy vie, že obraz je už hotový. A on sa jej ako odpoveď opýtal, či pri milovaní vie, kedy sa už milovanie skončilo. Ja o hraniciach umenia neviem nič. Možno o kilometer naľavo je už metalurgia a o tri kilometre napravo kvantová fyzika, čo ja viem..., ale v každom prípade aj tu platí prelínanie hraníc. Je veľmi módne v umení hovoriť o prelínaní, pretekaní, nestálosti, o trýznení tiel a hľadaní jeho hraníc..., ale to by sme načali ďalšiu veľkú tému.
Máš na mysli nejakú tému v rámci umenia?
Skôr myslím na rozlohu použiteľného mentálneho územia. Obecne sa pojem umenia stal priveľmi sofistikovaným. Akoby dákym nadpojmom, ktorý je schopný absorbovať každú oblasť života, od privátnej intimity až po viditeľnú politiku. A jeho pojem už pomaly vypĺňa každé územie, aj Šostakovičov koncert v Mariinskom divadle, aj fabriku, kde „skladník ve šroubárne může číst Vergilia v originálu".
Myslíš si, že sú témy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať?
Nie, to si nemyslím. Naopak som presvedčený, že musí zasahovať do všetkého. Ale prirodzene. Bez vlastného adorovania.
To znamená, že kontroverzné témy z pohľadu umenia…
...vôbec neexistujú. A jednotlivé rebélie ostávajú len precedensom.
Aký efekt majú Tvoje obrazy na ľudí a aké typy ľudí priťahujú?
Majú obrovský efekt na čiernovlasych ľudí s vytetovanou muchotrávkou na ľavom predlaktí... (smiech). Poznáš to aj sám, existuje publikum, ktore ťa prijíma, a publikum, ktoré ťa odmieta. Dokonca sa to týka aj rôznych inštitúcií, ktorí tvoju prácu hltajú alebo odmietajú. Mentálnou malosťou ale je, ak sa to týka aj inštitúcií, ktorých povinnosťou je mapovať stav umenia v celej šírke jeho spektra a všetkých aktivít odohrávajúcich sa na konkrétnom území.
Tvoríš ešte niečo okrem maľby?
Chcem sa po čase opäť vrátiť k hudobným klipom pre jednu kapelu, ktorú by si mal dôverne poznať. Scenár je hotový, komparz zabezpečený, technika po ruke, akurát kovid priniesol veľké vákuum a na všetko musím čakať. A chystám aj ďalšie krátke experimentálne filmy k výstavám. Film mám rád, okrem vlastných projektov som robil asistentov réžie pre konkrétne filmové projekty vo Francúzsku a v Čechách..., určiť deju dynamiku namiesto statiky maľby je pre mňa vzrušujúce. No a ešte je tu literatúra. Po niekoľkých knihách esejí o súčasnej maľbe a filozofii mi po šiestich rokoch príprav vyjde v jednom skvelom vydavateľstve zbierka poézie.
Je pre Teba dôležitá hudba? Aké žánre a kapely máš rád?
Hudba je pre mňa sakramentsky dôležitá! Pri maľbe mi hučí z reproduktorov takmer stále. A ešte pracujem pri zvuku metronómu, určuje mi atmosféru obrazu, od rýchleho frenetického pohybu hudobného tykadla až po majestátne largo. Funguje mi to aj pri pohľade na niektoré obrazy v galériách, stojí za nimi hudba, ktorá im dokáže dať ešte väčšiu silu, alebo ich úplne potlačiť. Mám rád temný kabaretný punk postweimarskej éry, punk rock, gotiku, rockabilly, Dresden Dolls, Nicka Cavea, musím si na všetko ešte spomenút..., určite sa k tomu ešte vráťme..., a ešte mám rád Šostakoviča, Mahlera, Bacha, niečo z Brucknera a veľa ďalších, a ešte jazz, Coltranea, Davisa, Redmana..., no, je toho veľa. Asi som teraz na veľa vecí zabudol.
Viem o Tebe, že spolupracuješ s hudobnikmi...
(smiech) ...áno, som kolaborant. Veď vieš, The Last Days of Jesus, niekoľko videoklipov a krátkych experimentálnych filmov, obaly na CD a platne, a ich koncerty na niekoľkých mojich vernisážach..., boli to skvelé akcie, a dúfam, že ešte aj budú. Ďalej spolupráca s Bratislavskými dievčatami..., ešte obaly na CD pre jazzmana Nikolaja Nikitina, s ktorým sme okrem iného pred pár rokmi nahrali – spolu Robom Pospišom, Mucha kvartetom a ďalšími – úžasný experimentálny album, takmer diabolický..., s Nikolajovým sláčikovým kvartetom, ktorý sa volá Labyrinth..., no, mal som česť na tom všetkom spolupracovať.
Čo predstavujú a ako medzi sebou súvisia výjavy náboženských postáv, symbolov tretej ríše, extatických stavov, sado-maso a pod. na Tvojich obrazoch?
Už som o tom párkrát hovoril, ale dnes to musím zopakovať, hoci to nemám z vlastnej hlavy..., písal o tom jeden ruský konštruktivistický umelec. Predstav si, že si na horskej či húsenicovej dráhe úplne hore, v jej najvyššom bode, odkiaľ jediná cesta smeruje kolmo dolu. Si teda v tom vrcholnom orgiastickom bode a pred tebou je strmý pád. Všetky vagóniky sú obsadené do posledného miesta. Ľudia majú pri takom strmhlavom páde do hlbočiny tendenciu zatvárať oči..., kričať s plných pľúc a oči zatvárať tak silno, ako len vládzu. A kričať, pokým im nepraskne srdce. A teraz si predstav, že na jednom z vozíkov je nainštalovaná kamera. Tá kamera pri tom strmhlavom pade dolu oči nezavrie. Jej oči veľmi objektívne zaznamenáva všetko, čo sa pred ňou deje. Aj témy, ktoré si spomenul, sú témami, ktoré sú pre plno ľudí témami z iného sveta, pred ktorými si zatvárajú oči. Sú to témy inakosti. Tie témy sú kvalitou svojho deja samozrejme rovnocenné témam „svetlým“..., preto je zatváranie očí pokrytectvom dokazujúcim selektívnosť nášho prijímania skutočnosti.
Viem..., je prirodzené, že si kvôli zachovaniu vlastného zdravého rozumu selektujeme veci, ktoré do seba pustíme, od tých, ktoré od seba odháňame. Je to legitímne a normálne. Ja ale cítim nejakú bytostnú potrebu zaznamenávať deje, ktoré príjemné nemusia byť..., hoci ich očistná funkcia je zrejmá, pretože fungujú ako anestéza zla. Samozrejme, že mám v úcte tvorcov karafiátových zátiší a rozkvitnutých lánov divých makov..., ale zdá sa mi, že tým obchádzame nejakú zvláštnu podstatu nášho fungovania, možno okrajovú, ale pre naše túžby a rozkoše mimoriadne prínosnú. Nechem si zakrývať oči pred ničím. Ani jednu z mojich tém nemusím adorovať, a s väčšinou z nich to ani nerobím..., len sa mi zdá, že 21. storočie so svojimi veľkými epikami točiacimi sa okolo najosobnejších tém jednoducho nemôžu obchádzať ani témy temna a tieňov.
Obaja sme oblečení v čiernom, prejdime teda k temným témam. Ako zvládaš osobnú temnotu? Dokážeš ju odfiltrovať umením, alebo je súčasťou Tvojho každodenného života?
Zvládal som ju skvelo..., temnotu sa mi darilo filtrovať a úspešne sa jej zbaviť vždy keď bolo treba. Ale pravdou je, že posledné obdobie, asi tri-štyri roky, je zápas s ňou niekedy vopred prehraný súboj. Prestávam to zvládať, ale nech to ostane medzi nami. To, čomu hovoríš temnota, už nie je len romantická linka mladosti, keď sa ju dalo privolať a zbaviť sa jej kedy si chcel. Zdá sa mi zrazu, že freudovské tézy o katarzii umením sú len literárne kecy. Keď dnes odkryješ nejaký záves, nejakú drapériu za ktorou je tma, a Ty sa jej pozeráš do očí hoci nevidíš nič len tmu, ktorá je obsahom všetkého a zároveň nositeľom všetkých dejov..., áno, tá tma môže byť v istom zmysle fascinujúca..., ale od istého času, a to mi nikto nevyhovorí, o tom som presvedčený..., vlastne nie presvedčený, som si tým úplne istý..., viem to..., zrazu je samozrejmé, že to temno má oči. Že to niečo z odvrátenej strany si Ťa už našlo. Usilujem sa toho zbaviť, veď kto by nechcel žiť šťastne, ale tá tma začala priveľmi atakovať môj život. Od istého času mám k územiu tieňov tvrdý rešpekt. Veci, ktoré sa dejú bez tvojho zásahu..., alebo veci, ktoré vidíš, ale podľa všetkých zákonov zdravého rozumu by si ich vidieť nemal..., hm, najbližšie ma možno uvidíš v strakatej havajskej koseli, ale neviem, či to pomôže.
A umelci, knihy, hudobné albumy alebo filmy, ktoré odporúčaš?
Koľko máme času? Na to sa nedá odpovedať za chvíľu. A ani to nebude po rade. Dresden Dolls, Cave, smutní Tindersticks, Tiger Lillies, The Brains, Les Négrésses Vertes, Satrove Slová, určite väčšinu Bertolta Brechta, Kracauer, Hugo Ball, Döblin a nemecký literárny expresionizmus, Robbe-Grillet, ale určite aj Pavese, Zweigov Svet včerajška, Mannov Mário a kúzelník alebo aj Smrť v Benátkach, od ktorej by som hneď skočil na Viscontiho s Mahlerovou 5. symfóniou, a keď sme pri filmoch, tak určite taliansky neorealizmus, ale aj Nebo nad Berlínom, to prvé s Caveom od Wendersa, ale aj Weissov Marat/Sade, ktorý je úžasne spracovaný aj vo filme, skoro všetko od Lyncha, Ejzenšteinov Potemkin, a naspäť k Foucaultovi, Barthesovi, ale aj naša nová vlna, z výtvarného umenia sú toho tony, bojím sa, že by som Ti to všetko nevládal povedať bez toho, aby som ako zajac skákal z jednej témy do druhej..., a to sme ešte stále v histórii. A ešte stále ostáva more mien zo súčasnosti Ale zároveň sú aj tony toho, čo by som hneď spláchol a vymazal! Daj mi jednoduchšiu otázku.
Odkaz na záver?
Ľudia bdite! (smiech) To je sprostosť, vymaž to... Nikdy som nebol na takéto vyabstrahované bonmoty, ktoré vo veľkom geste zhŕňajú všetko, čo más v hlave. Keď v televízii vidíš ľudí, ktorí sa hrdia tým, že po päťročnom pôsobení v showbusinesse majú výlučnosť vyriecť nejaké všeplatné kecy, z ktorých si zoberie zvyšok ľudstva dokonalé ponaučenie, je mi z toho zle. Čo Ti mám povedať. Každý výrok je predsa pasovaný na konkrétnu náladu a emóciu, ktorú práve prežívaš, a tak to, čo by som Ti teraz povedal, už zajtra pre mňa samého nemusí platiť. A nie je to žiaden alibizmus. Je to len preto, že dnes večer môžem prežívať maximálnu eufóriu, a problémy, ktoré by niekto považoval za neprekonateľné, sa mi už zajtra budú zdať zbytočné.
Ďakujem za rozhovor Martin.
Dakujem za rozhovor Tomáš.
===========================
Linky - zbierka básní Martina Gerboca, ktorá práve vyšla (uvedenie knihy a autorské čítanie sa uskutoční 10. 12.2020 o 20:00 v A4, Bratislava).
http://www.drewoasrd.sk/index.php/knihy/product/view/125/197
No comments:
Post a Comment