Druhý počin košických „nasratých punkerov“ Nerva s rovnomenným názvom
vyšiel digitálne cez platformu Bandcamp v novembri 2023. Jedná sa o
kratší materiál o dĺžke zhruba 10 minút a čo nám chalani pripravili na tomto štvorskladbovom EP? Let’s find out!!
Prvá skladba Nerva začína pekne zostra zaujímavým gitarovým riffom,
stredné tempo strieda HC groove pasáž – v recke na predchádzajúci počin Obetiam predurčenia, ktorú napísal Maroš Buchel pre webzine punkgen.sk
čítam o prirovnaní s „ňujorským hardkóre“, čo je žáner, ku ktorému som veľmi zľahka pričuchol na začiatku 90’s, kedy sa to hlavne v nemeckom Rock Hard hemžilo kapelami
ako Biohazard, Agnostic Front a Madball, ale ktorý som doteraz
výraznejšie hudobne nepreštudoval, resp. neprecítil... nevadí, nemám
problém sa s týmto žánrom lepšie oboznámiť prostredníctvom domácich
kapiel. Možno istý priesečník medzi mojím svetom a NYC HC scénou
zachytávam v stredovej „kotlovej“ pasáži, ktorá znie ako by ju v System
Two štúdiu (Brooklyn NYC) nabúchal Sal Abruscato na albumoch Slow, Deep
& Hard alebo čiastočne aj na Bloody Kisses... Prvý song uzatvára d-beatová sloha, teplota v mojej obývačke stúpa. Druhá skladba Znič môj
sen žiť znie mojím ušiam už ako priamočiarejší HC, sú tu nasekané groove
gitarové riffy s výraznou, zvonivou basou. Vokály, v ktorých vyššie
položenému screamo Pavlovi sekunduje nižšie nasraný Radovan, aka Prasiak
(mne známy tiež z kapiel FAT a DRUGS), sú nakričané zväčša v jednej
tónine – až na záverečnú melodickú sekciu, kde počujem Pavla – nehanbím
sa použiť tento výraz – spievať. V treťom songu Poď sa mi predstaviť,
ktorý je založený na razantnom HC riffovaní sa na konci objaví motív,
ktorý by kľudne mohol vzniknúť v mid-90’s v Göteborgu. Záverečný Kráľ sa
rozbieha v pomalšom tempe, prerušenom Pavlovým hrdelným „äää!!“ ktoré
odpáli rytmickú pasáž, kde všetky nástroje – predovšetkým bicie - šlapú
spolu ako dobre namazaný stroj. Na margo textov si dovolím povedať, že
majú zvláštnu poetiku, v ktorej sa to hemží krvou, nenávisťou, ruinami,
hnevom a smrťou, ale aj víťazstvom, tlkotom sŕdc a životom, čo
rýchlikovo vyhodnocujem ako osobitý pohľad na neustály súboj ľudských nerestí a cností,
kolobeh života a smrti s mierne povzbudivým (tu za svoje tvrdenie nedám celú ruku do ohňa) apelom na morálne rezignovanú spoločnosť.
"Aj keď mi vypáliš zrak a dolámeš všetky kosti,
stále bude počuť tlkot visiacich sŕdc.
Aj keď ma zaplaví krv z tých rán nenávisti,
nebudem ja ten, čo dnes umiera."
EP Nerva nahrali ostrieľaní borci, je to počuť z každého songu,
pretože aj pri slabšom sústredení (moje prvé dva posluchy) je poslucháč
vtiahnutý „do deja“ zaujímavými pasážami, nad ktorými sa chtiac nechtiac
musí zamyslieť a oceniť ich. Baví ma riffing, energia, vyzreté
muzikanstvo a dobrý zvuk. Určite chcem vidieť naživo.
Opakovane si púšťam When the Soul Leaves the Body a kladiem si
otázku, ako je možné, že tak exkluzívny materiál šesť rokov unikal mojej
pozornosti? Ako som mohol ignorovať jeden z najlepších doom metalových
albumov, aký tu kedy vznikol? Topoľčanci Samsara totiž ešte v roku 2017
vydali dielo, ktoré ma prenáša v čase. Vraciam sa do raných
deväťdesiatok, zlatých časov death doom metalu. Beznádej, melanchólia,
nekonečný smútok, márnotratnosť, ťaživosť. My Dying Bride, Celestial
Season, Paradise Lost, Tristitia, Dissolving of Prodigy. Bol by som
odprisahal, že všetky dobré death doom albumy vznikli ešte v 20tom
storočí, ale to nemôžem. Je tu totiž Samsara!
Kapela vznikla v roku 2009 a keďže sa jedná o debutový album, je
zrejmé že páni do ich prvotiny vtesnali to najlepšie, čo nahrali za osem
rokov svojej existencie. Úvodná titulná pieseň When the Soul leaves the
Body prináša presne to, čo chcem od parádneho doom metalu počuť; pomalé
tempo, smutné melódie, kvílenie, odriekanie. Deathové pasáže s hlbokým
Tiborovým growlingom sú prerušené skvelým akustickým intermezzom, duša
opúšťa telo, čas sa naplnil, aby mohol plynúť odznova. Tento večný
kolobeh narodenia, smrti a nového narodenia, táto Samsara. The Letter
about Knowledge pokračuje v nasadenom tempe, valí sa pomaly a v
najlepšom spomalí ešte viac. Čistokrvný doom, stará škola, nádherne
smutné melódie, hypnoticky lenivé bicie, hudobná dokonalosť. The
Calling je ďalší boľavý žalospev. Nekonečné trúchlenie, kvílivý zvuk
huslí, atmosférické klávesové party, beznádej. Krátka akustická It´s
Close, hrozivý šepot, desivý ženský smiech sa zarýva pod kožu. Všade je
cítiť zamatovo zmyselná vôňa myrhy. Už je to blízko, nezvratný osud sa
napĺňa. Prázdno. Aký je život medzi dvomi svetmi? Môže byť tak ľúbivý,
ako ústredná melódia Between Two Worlds? Tak úzkostlivý a beznádejný? Tá
melódia ma prenasleduje, nedá sa pred ňou uniknúť tak ako nikto
neunikne pred svojím osudom. In Anxiety je dokonalým zavŕšením tohto
veľdiela, dokonalým zavŕšením odkazu Samsary.
When the Soul Leaves the Body je 55 minút čistokrvného metalu starej
školy. Kapela sa na nič nehrá, nič neprikrášľuje, zbytočne
neexperimentuje. Drží sa zaužívaných žánrových postupov, ktoré dokáže
vyšperkovať a udržať pozornosť tak, že počas celej minutáže ani na
chvíľu nenudí. Dovolím si konštatovať, že album spĺňa svetové parametre a
ulahodí najmä tým, ktorý vzhliadajú k poctivému (funeral) doom death
metalu. Nedá mi nespomenúť vydarený cover CD od Gogo Melone, ktorý
nádherne nadväzuje na atmosféru a odkaz tohto veľdiela. Parádna vec
toto!
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
V: Ahoj, volám sa Vladimír a som bubennik kapely Stercore. Momentálne sa zamýšľam nad tým aké darčeky mám kúpiť 😄
M: Volám sa Marián, pracujem v lekárni a najviac momentálne riešim stavbu domu a štúdia
N: Som Noro. Pracujem ako programátor CNC brúsiek a voľnom čase sa snažím pracovať na tvorbe hudby, či už v kapele Stercore alebo pre svoje potešenie. V týchto dňoch pracujem okolo domu a odratavam dni do vianočnej dovolenky, nech sa môžem naplno venovať rodine a hudbe
D: Som Dominik. Momentálne študujem a pracujem ako content editor. Okrem toho opravujem Norovi pesničky ktoré momentálne skladá a pripravujeme do Stercore.
V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
M: Hral som v kapelách Welded a OneHundredEleven kde som pôsobil ako basgitarista
V: Úplne prvá kapela, kde som bol sa volala REVOLT. Hrávali sme taký POP/ROCK. Hral som na bicie a robil som vokály. Následne som sa dostal do kapely AS THEY RISE, čo bol pre mňa taký melodický metalcore. Tu som tiež hral na bicích a robil vokály, sem - tam nejaké screamy. Mojou treťou a zatial poslednou je kapela STERCORE, kde pôsobím ako bubeník plus robím vokál no tentokrát čisto screamy.
Aký máš vzťah k svojmu nástroju/aparatúre a myslíš, že využívaš jeho/ich plný potenciál?
V: K bicím mám veľmi pozitívny vzťah, hrám na ne už vyše 20 rokov. Vystriedal som veľa rôznych typov a značiek no momentálne som zakotvil pri značne MAPEX, kde som sa stal ambasádorom značky. Čo sa týka činel používam činely značky SOULTONE, kde som takisto firemným hráčom. Môžem povedať, že využívam plný potenciál mojich bicích.
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
N: Posledná nahrávka bola skladba Resigned. Je to skladba trocha odlišná od ostatných skladieb. Chceli sme trocha pritvrdiť a vyskúšať aká bude odozva. Klávesy a sample nám pomohla spavit Mistiq, ktorá momentálne patrí asi medzi najznámejšie influencerky tohto žánru by som povedal. Mastering nám robil Jeff Dune, čo je pre mňa osobne dosť velká pocta. Myslím, že sme do tej skladby dali všetko a je to fakt banger no nie?
Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
D: Ono všetko záleží čo človek počuva v tú danú chvílu, aké má nálady a podobne, ale snažíme sa to robiť spoločne ako kapela a každý prikladá ruku k dielu a to je dôležité.
M: Myslím, že asi trendy vo svete a to čo momentálne počúvam
Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
D: Ja mám dve srdcovky a to Parallax a posledná, Resigned. Tieto dve skladby ukazujú dokonalo diverzitu kapely a ukazujú všetkým že vieme byť aj melodickí aj heavy zároveň.
M: Pre mňa dosť dôležitou skladbou je práve “Dreams”. Text sa mi tam vždy páčil najviac z celej našej tvorby. A samozrejme ju aj veľmi rád počúvam a hrávam na koncertoch. Znie to dosť klišé, ale je to o tých snoch, ktoré máme všetci ako ľudia.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
D: Môj detský sen bol odsťahovať sa na Long Beach do Kalifornie a celý život precestovať ne tour s kapelou haha. Bohužial som stále na Slovensku ale myslím, že keď sa na to pozriem triezvou dospelou hlavou tak moje detské sny si začíname s chalanmi plniť pomaly, postupne ale určite.
M: Žiadne. Chcel som len hrať, lebo som nemal asi čo iné na práci a bavilo ma to. Bol to taký prirodzený progres.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ?
D: Väčšina z nich nie je uverejnitelná z právnych dôvodov.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
D: Určite áno len mi príde že častokrát sa kapely správajú medzi sebou nie moc vhodne a skôr akoby mala rásť scéna spolu sa tu nachádza vela trpkosti, hádzania polien pod kolená, ohovárania a málo spolupráce a rastu čo by pomohlo koniec koncov všetkým.
M: Myslím, že asi aj áno. Stercore som vždy bral ako stálicu slovenskej scény ešte dávno pred tým, než som v kapele začal pôsobiť.
Akú emóciu alebo reakciu chceš svojou tvorbou vyvolať ?
D: Každá emócia alebo reakcia je len pochvala pre interpréta. Robiť prázdnu hudbu už vie aj AI pomaly lepšie ako my ale ten originálny feeling vie predať podla mňa len človek človeku (pozdravujem kapitána Danka) a preto by som odporúčal každému prísť si pozreť aj nás live.
Snažíš sa v rámci tvorby k niečomu priblížiť alebo naopak sa od niečoho odlíšiť ?
N: Urcite nie. Ja osobne by som chcel a snažím sa o to , aby to bavilo ludí aj nás. Aby si tam každý našiel to svoje, alebo aby som ukázal niečo zo mňa a čo tým chcem alebo tou tvorbou povedať. Ale urcite sa nechcem nikdy podobať na niekoho iného... Chceme byt originálni a myslím, že sa nám to aj darí .
Máš nostalgiu za nejakým retro žánrom alebo dekádou ?
D: Nu-metal. Stále nerozumiem tomu prečo momentálne nie je tento žáner najpočúvanejší na svete. Vela interprétov aj v populárnej hudbe využíva jeho prvky a potichu sa vracia ale čakám stále viac.
M: 2010 Metalcore era
Ktoré dnešné trendy v rámci subkultúr môžeš, a ktoré ti naopak lezú na nervy ?
D: Rozkvet elektronikej hudby a Techna na Slovensku je fenomén ktorý sledujem rásť a strašne ma to teší. Tak ako chodili ľudia na hardcorové akcie sa teraz chodí na techno a podla mňa je super vidieť komunitu rásť. Na nervy asi ani neviem, mňa hocičo len tak nenaštartuje beriem veci tak ako sú.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
N: Ked niekto založí revival kapelu a snaží sa na tom profitovať a ešte sa tvári, akí je hudobník.
M: Ak niekto dvíha na koncerte pravačku, prezentuje nejaké extrémistické názory a podobné pičoviny. Potom ešte Elán. To odo mňa naozaj nikto nemôže žiadať.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
M:Abyss Above - Doombound za zvuk ale hlavne hudbu, Miro Jaroš- Zmrzlina za to že tam bol rytmus v klipe s tou čapičkou
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
V: Album: SYML - SACRED SPACES, Kniha a film Pán prsteňov, seriál Game of Thrones, počítačová hra: FIFA a tetovacie štúdio #christine_slush na instagrame.
D:A Thousand Suns od Linkin Park ktorý mňa ako človeka aj hudobníka ovplyvnil najviac, knihy nečítam, Večný svit nepoškvrnenej mysle je úžasný film, World of Warcraft mi zobral polovicu tínedžerskych rokov takže určite to, shoutout Peter Beňadik, jeden super chalan a jeho tvorba je svetová. Plzeň nikdy nič nepokazí ale Bergamot od Hop Grup z Nitry.
M: The Acacia Strain - Step Into The Light, George Orwell - 1984, New Kids Turbo v slovenčine, Suits, Far Cry 4, Rose&Dagger 🔥, hocičo od Nachmelenej Opice
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia ?
M: Fajtfest stále pre mňa asi najviac
D: Za tento rok určite Fajtfest a naša domáca akcia Memory Error na ktorej sa vždy nie len zabavíme ale aj ukážeme kde sme sa za rok posunuli.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Sorry Holka - Post Party Depression (2023) By Flork
When I first got word that Sorry Holka had recorded their latest release in Ústí nad Labem, I jumped on the chance to listen to their blend of colourful reverb and post-punk revival. And why might you ask? A long, long time ago, the old Florkster (who was a much younger Florkster in those days) spent some time up in that neck of the woods. And while I listen to the opening track Zbytek (Remainder), my mind is filled with memories of the smokestacks of “Chemička” (the sprawling chemical plant) and “Setuza” (the northern ‘fat’ works, or rendering plant) dominating the landscape. The Ústí region is an amazing place to set the backdrop for such an album: a contrast of natural beauty and industry, a socialist past with a modern vibe. How could a band like Sorry Holka not have emerged from there?
And while my time in northern Bohemia had come and gone long before the Czech trio’s debut around 2008, Sorry Holka is still able to bridge a gap between those years lost in the past with our troubled times of the present. Chvíli (Moments) is a good example of this. This track alone evokes memories of early shoegaze in Czechia, when the wave began to slowly gain momentum in Bohemia with bands like Naked Souls and The Ecstasy of Saint Theresa. And although it is clear that Sorry Holka has progressed over the years, Post Party Depression retains all the elements of the genre with guitar-laden climaxes and distorted frequencies. This is evident in Černej Mrak (The Black Cloud) and Vlaky (Trains), the latter of which closes the 10-track album with its 7-minute-plus wall-of-sound. What’s cool about Sorry Holka is that even though the production nuances are several levels up from their earlier releases, the songwriting itself has not strayed from its initial style of energetic and upbeat melodies, but has merely adapted to the times. This is a good thing I must add, since younger folk or the college crowd could totally get off on this music, just as much as those of us who were around during the genre‘s inception. It’s timeless and pan-generational.
And my prognosis? Post Party Depression weaves a tapestry of a 90s landscape that includes the heavy anger and sounds of post punk and the melodies of slowcore and alternative dreampop. But not to deceive the reader, the album is lively and heavy in its entirety. The artwork on the album cover is first-class, reminiscent of the ever-present “sídliště” found everywhere in post-socialist Europe. And the production is definitely top-notch. Post Party Depression is a brilliant record that warrants much-deserved attention.
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Eversame, konkrétne Pauli a Matúš. Robíme niečo, čo má znieť ako hudba. Najviac nás zaujíma, aká otázka nasleduje po tejto.
V ktorých kapelách si pôsobil a na čo si hral ?
Iba v Eversame, Matúš hral najprv na base a teraz hrá na gitare. Pauli mala kedysi kapelu Herrar, kde hrala na gitare, no nestihli vydať žiadnu tvorbu. Teraz je len v Eversame a spieva.
Aký máš vzťah k svojmu nástroju/aparatúre a myslíš, že využívaš jeho/ich plný potenciál?
Matúš spáva so svojou gitarou. Vďaka pedálom a inému pohľadu na nástroj (neberie to len ako gitaru, ale ako vec čo robí zvuk) si myslí, že ju využíva až nad jej potenciál. (Bohužiaľ tak ešte pri nahrávaní prvého albumu nepremýšlal.)
Povedz mi niečo o vašej poslednej nahrávke - ako vznikala, kto na nej spolupracoval ?
Vznikla v našej malej skúšobni, nevieme vlastne ani ako, ani kedy a ani prečo. Spolupracovali sme na nej iba my - kapela a nahral, produkoval, mixoval atď. nám ju Juro Kankula.
Čo ťa najviac ovplyvňuje pri tvorbe ?
Nálada
Ktorú skladbu, a ktorý text vlastnej kapely by si vyzdvihol ?
Jednoznačne našu najnovšiu skladbu, ktorá zatiaľ nemá názov a hrali sme ju len na pár koncertoch. Ale z albumu by sme vyzdvihli poslednú pesničku - consolation. a z nej celkovo aj text, ale hlavne verše: ,
,She stands in front of me like everyone else, but they're holding mirrors while she holds a see-through glass."
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Úprimne, nepamätáme si moc naše ambície zo začiatku, no myslíme si, že sa pravdepodobne celkom napĺňajú.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ?
Keď sme hrali na Pohode, ráno sme sa zobudili s tým, že pred našim stanom sedel Alex z Kovošrotu a náš basák Rišo. Chvíľku sme sa rozprávali, no po chvíli sme započuli chrápanie. Alexa vyplo, tak sme na neho začali pokladať všetky veci, ktoré sme zbadali. Celý artist camp si ho bol fotiť. Najlepší zážitok našich životov. A samozrejme príbeh o kakau. (tajné).
Čo chystáš v blízkej budúcnosti?
Hrať koncert v Bratislave spolu s úžasnými Sorry Holka a Astris Lapsus.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ?
Určite áno, máme z našej scény veľa dobrých kamarátov.
Akú emóciu alebo reakciu chceš svojou tvorbou vyvolať ?
Smútok. Plačte všetci. Ale taktiež chceme novou tvorbou priniesť nový zvuk a pocity. #emo
Snažíš sa v rámci tvorby k niečomu priblížiť alebo naopak sa od niečoho odlíšiť ?
Samozrejme, že máme nejaké inšpirácie, ale skôr také nepriame. Neriadime sa pri skladaní žiadnym žánrom, kapelou alebo pesničkou.
Máš nostalgiu za nejakým retro žánrom alebo dekádou ?
Chýba nám hudba 90tych rokov, čo je možno aj trošičku cítiť z našej tvorby.
Ktoré dnešné trendy v rámci subkultúr môžeš, a ktoré ti naopak lezú na nervy ?
Nevadí nám žiaden trend v rámci subkultúr. Alebo skôr - neregistrujeme ich až tak, aby sme vedeli zmysluplne odpovedať.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta ?
Ak je to človek, ktorý neakceptuje druhých kvôli nejakým ich fyzickým vlastnostiam a nerešpektuje ľudí takých, aký sú.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Za Pauli je to rozhodne zvukom 52 Hertz Whale. Taktiež aj klipom k skladbe Dmytro, alebo unplugged verziou skladby Untitled z Pohody 2022. Matúš klipy nesleduje, ale zvukom aj artworkom najviac cení Small Town Life a Wine Fault.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš.
Matúš odporúča: Lift Your Skinny Fists Like Antennas to Heaven od Godspeed You! Black Emperor. Hocičo od Kafku. Trainspotting (1996). Nepozerá seriály. Cry of Fear. Nepozná tetovacie štúdiá. 13° Svijany. Pauli odporúča: Let's Be Enemies od Everyone Asked About You. Nečíta. Whiplash (2014). The Haunting Of Hill House/Bly Manor. Minecraft. Jej intráková izba. 11° General.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia ?
Ťažko povedať. Asi hocičo, kde je dobré jedlo, pivo a ľudia.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Pipesh. Bolo by super, keby odpovedali ich východniarskou rečou. (ľúbime vás, Pipesháci).
Motto/obľúbený citát prípadne odkaz na záver.
Neberte cukríky od cudzích ľudí. Možno sa pýtate prečo. Odpoveď môže byť jasná - lebo vás môžu ukradnúť a predať na orgány. No zabúdate na ešte dôležitejšiu vec...Čo ak netrafia vaše chute a vy budete musieť jesť čokoládovo-mentolové cukríky, keď máte radšej ovocné? Dávajte si pozor.
Končí sa šestnáste storočie a jedného mocného muža sužujú pliagy doby, ktorú žil. Paranoja, stavy depresie, syfilis, neskôr tuberkulóza. To už žil v Prahe, kam sa schoval pred nástrahami viedenského dvora. Manické stavy ho dostali do víru pokušenia a boží trest, ako sa vtedy syfilisu vravelo, trestal nekompromisne, nevynímajúc tých čo práve písali dejiny. Takmer zošalel. Zničený, doslova pokrytý vredmi, šialený a seba poškodzujúci viac pripomínal živú mŕtvolu ako mocného panovníka. To už uplynula prvá dekáda nového storočia a prichádza koniec. Základné orgány zlyhávajú, zhýralosť víťazí nad slabosťou človeka. Spovedník je v mene Božom pripravený odpustiť mu jeho hriechy, udeliť rozhrešenie, vyslobodiť jeho dušu. Odmieta, navzdory vtedajším (aj dnešným) zvyklostiam. Umiera. Pokoj však nenašiel. Nepriateľ vykonal pomstu na jeho srdci, ktoré bolo po pitve uložené v nádobách na to určených, a zneuctil ho. Telo, zničené syfilisom, ledabolo zabalzamované, bolo následne vystavené v pražskej katedrále. Definitívny koniec človeka, ktorý popri nikdy nekončiacich bakchanálií priniesol slobodu vyznania a postaral sa o umelecký aj vedecký rozmach Prahy. Syna bratranca a sesternice, ktorého starí otcovia boli bratia. Dedičné prekliatie Habsburgovcov.
Kto bol, kým žil? V prvom rade, vládol dobrých 40 rokov. Jeho vedecké a umelecké sklony ďaleko prevyšovali to, čo bolo jeho primárnym údelom – schopnosti vládnuť. Cisár Svätej ríše rímskej, kráľ český, uhorský (apropo, korunovaný v Bratislave) i chorvátsky, vyrastal na viedenskom dvore, neskôr pod patronátom španielskeho kráľa Filipa II. na španielskom; predurčený panovať však nikdy neprevzal zásady prísneho katolicizmu ani vtedajšieho absolutizmu. Napádaný Turkami zvonku a náboženskými nepokojmi zvnútra, politicky viac improvizoval ako vládol, nakoniec práve pocit ohrozenia (a nezodpovednosti?) ho doviedol k presídleniu do Prahy. Tá sa stáva metropolou Svätej ríše rímskej a český cisársky dvor vyhľadávaným útočiskom učencov, umelcov i alchymistov ako Tycho Brahe, Jan Jesenius, Johannes Kepler či John Dee. Vitajte v Prahe rudolfínskej, víta vás Rudolf II., víta vás Vertumnus Caesar.
Ubehlo 400 rokov. Nič už nie je také ako predtým. Len tu, na úpätí Malých Karpát sa stále pestuje lahodný vinič, ktorý premenený na skvelé malokarpatské víno rozväzuje jazyk. Staré príbehy ožívajú, na tie sa nadá zabudnúť. Malokarpatan vydáva svedectvo doby jazykom, ktorému rozumiem najlepšie. Heavy Metal si nevyberá! Pri počúvaní nového albumu slovenskej metalovej stálice sa vraciame na cisársky dvor. Opäť stretávame všetkých tých šlendriánov, alchymistov a iných ancikristov a počúvame spolu nevšedné príbehy, vytesané do ôsmich hymien. Album otvára Na okraji priepaste otevíra sa hviezdny zámek, krátke rockové intro s príjemnou melódiou. Kočár postupuje temnomodrými dálavami na juhozápad, hold, Rudolfa treba zmravniť a tak ho posielajú do Madridu, no márna snaha! Text možno rovno zaradiť do učebníc dejepisu strednej školy. A hudbu do metalovej encyklopédie. Kombinácia old school black metalu s heavy metalovou virtuozitou, zakončený fantastickým sólom, za ktoré by sa nehanbili najväčšie heavy modly osemdesiatich rokov. Neuveriteľne silný moment, nepochybne jeden z vrcholov albumu! Malokarpatan tu vzdáva hold starým bardom ako Mercyful Fate,Running Wild, Celtic Frost, Masters Hammer či Iron Maiden tým najfantastickejším spôsobom, úžasnými hudobnými kompozíciami. Ale žiadne lacné copy – paste, kapela si zachováva svoj vlastný zvuk, ktorý definovala na predošlých albumoch, do ktorých vrazila svoju vlastnú pečať. Nasleduje titulná Vertumnus Caesar, jeho veličenstvo Rudolf II. sa presúva z Madridu a ocitá sa v Prahe
„medzi armilárnymi sférami Braheho, kde najskvelejší vzdelanci severne od Álp predečítajú vlákna našeho osudu“.
Text opäť nadštandardný, hudobne na vysokej úrovni, niet čo vytknúť. Skvelé heavy riffy v strede songu sú chytľavé, takto to kedysi hrali tí čo písali dejiny ťažkého kovu.
„Jak faraóni dávnych časov, sme odrazem božstva v polutováníhodném svete smrtelníkov“,
asi na tom niečo bude. Vovnútri chlácholivého útočišťa kunstkamru“ je asi najmenej black metalový song, čo mu ale vôbec neuberá na kvalite. Všetko je tak ako má byť, kompozične výborné, retro znejúce (vrátane kláves, tie sú ultra retro!), heavy metalové sóla, drsný vokál, opäť výborný text.
„Či uzurpujú vojnychtiví Osmani našu korunu, a či travičské intrigy našich bratrov, konsultovat budeme s astrálnymi rovinami“.
Nuž veru, aj takto sa kedysi vládlo. Nasleduje inštrumentálka Panstvo salamandrov jest v kavernách zeme. Alchymisti museli pánom muzikantom namiešať silný koktail, keď toto skladali. Chvíľu to znie ako soundtrack starej rozprávky , potom je to klasický hard rock, valčík ako z najslávnejších čias viedenského dvora a následne chvíľu pobudneme aj v ďalekom Oriente, aby sa celá táto sága zakončila neskutočným sólom bicích. Celé je to namiešané veľmi citlivo a pôsobí dostatočne celistvo, hravo a dôveryhodne. Nie vždy sa podarí zmixovať tak veľa rôznorodých nálad do tak parádnej hymny! A nie vždy je to tak autentické. Všetky tie emócie, zmixované do jednej šesť a pol minútovej inštrumentálky, verne odzrkadľujú rôzne životné etapy Cisára Pána. V tom je tá pieseň fenomenálna! Iný nevšedný nádych, tentokrát hebrejský, si odložili pre ďalší song. Maharal a golem je o pražskom vrchom rabínovi Maharalovi, ktorý údajne stvoril golema a podľa inej legendy ukryl poklad Rudolfa II. Či tomu tak naozaj bolo, alebo je to len povera, to sa žiaľ z tohto žalmu nedozvedáme, nič to však neuberá na veľkosti tohto metalového eposu s výrazným black´n´rollovým nádychom. Kolega Fenriz musí mať radosť! A ja tiež. Prichádza siedmy zárez, Mnohoraké útrapy milostpána Kelleyho. Nechcem sa rúhať, bože (ktorý nie je) chráň, ale toto znie ako Master´s Hammer v najlepších časoch! Okultizmus, čarodejníctvo, alchýmia, taký bol Edward Kelley, ktorý v Rudolfovom paláci menil kovy na zlato, vyrábal kameň mudrcov a údajne dokázal komunikovať s anjelmi (minimálne s tými padlými určite). I hle, tak zachádza imperiálna hviezda je plná hudobnej aj lyrickej melanchólie.
„Pustí sú dnové a naše milované hradné múry jakoby nás chceli zahrdúsit“.
Desaťminutový záverečný opus začína pokojným, smutným introm, aby priniesol nádherne ľúbozvučný riff, ktorý nedokážem vytesniť z hlavy. Žeby účinky čarov Johna Dee a pána Kellyho? Také niečo človek nestvorí len tak! Mágia a kúzla budú skutočné, nadprirodzené sa stane skutočným a kameň zlatom len vtedy, keď do toho pôjdete s ušľachtilým cieľom. A ak predsa len nie, sú tu odkazy ktoré pretrvajú večne. Je to obraz drsnej doby, pobožnej aj zhýralej, dobyvačnej aj oslavnej. Malokarpatan sa do tých prazvláštnych časov dokázali dokonale vcítiť, akoby vtedy žili, akoby vtedy miešali lekvár a vyrábali zlato, hýrili a užívali nesmrteľnosť čo im sľubovali cisársky pätolizači; a vďaka tým ezoterickým zážitkom z Rudolfovho dvora a všetkých jeho pôžitkov dokázali napísať album, ktorým aj nás do tejto doby dokonale vtiahnu a umožnia nám užiť si jej sladkých hriechov.
Naše posledné interview vzniklo v decembri 2020, v čase vrcholiacej druhej vlny pandémie, pol roka pred prvou vakcínou, rok a pol pred vojnou na Ukrajine. Ako spomínaš na toto obdobie, čo ti dalo a naopak vzalo?
P: Nijak. Pre mňa sa nezmenilo vôbec nič.
Čo všetko ste objavili na vašej ceste hľadania vlastnej poetiky a akým spôsobom sa to odrazilo pri tvorbe albumu Mislives?
P: Pri vytváraní Mislives sme toho objavili veľa, ale kvôli našej vlastnej neschopnosti sa do výsledku väčšina z toho nedostala.
Skladbou Jonáš ste vzdali hold Rakúsko-Uhorskému básnikovi z 19. storočia Jonášovi Záborskému - čím vás zaujal jeho príbeh a čím je aktuálny v dnešnej dobe?
N: Nie je to vzdanie holdu. Pôvodný album Mislife je príšerný, nedá sa to počúvať, ale tak nejak sme sa zhodli, že pod tým bordelom je pár nápadov, ktoré by sa dali zachrániť. Bolo potrebné zmeniť aj texty, tie pôvodné nestoja za fajku močky. Mal som nejaké dobré obdobie, všetko sa viac-menej darilo, pofajčieval som na balkóne, od roztopaše nevedel čo so sebou – tvoriť a študovať sa mi zachcelo! Prišiel nápad vytvoriť širší koncept – externalizovať Mislife, presunúť pozornosť na jedincov, ktorých život charakterizovala dezilúzia a postupoval som podľa jednoduchého kľúča: Na pôvodnom albume bola z nejakého dôvodu skladba Jonáš – to ti musí zablikať kontrolka, že Záborský. Klatba pôvodne vznikala ako tribute Plastic People of the Universe – tam Ladislav Klíma, ďalší vhodný adept. Tak bolo ku každej skladbe priradené nejaké meno. K tomu sa chystali aj eseje. Po práci som lúskaval kdejaké zobrané spisy, ale k ničomu to neviedlo, nevedel som tomu dať formu a pretaviť napr. 5000 stranové Klímovo dielo do niečoho rozumného. Ďžubal som sa s tým rok a pol, zas celý v piči, Pořenuťák do toho ťuká na hodinky, že pred rokom malo byť hotovo... nakoniec polepil dokopy nejaké citáty, dopísal veršíky v ktorých si zo mňa robí piču, nejak sa to upravilo a voilá... Mislives
Aké resp. čie "mislives" sú pre teba zaujímavé, ako sa k ním dostávaš a kam očakávaš, že ťa dostanú oni?
N: Dostali ma akurát tak k psychológovi... ale zabudol na dve z troch stretnutí, tak som sa na neho vykašľal.
P: Pôvodné očakávanie bolo, že ma dostanú z tvorivej krízy, kde ma už ani nebaví skladať skladby o tom, že ma nebaví skladať skladby. Ale nejak sa na tom moc nezmenilo. Asi som už za zenitom.
Kedy sa dočkáme fyzického nosiča Mislives a kde sa bude dať kúpiť?
P: To je otázka skôr na labely, ktoré ho budú vydávať. Ale po tých rokoch čo sme im dookola sľubovali, že už už album bude, sa divím, že o to majú vôbec záujem. Preto im ani nemôžem vyčítať, keď to bude niekoľko rokov trvať aj im.
Keby si sa mohol narodiť v minulosti, v ktorej dobe a kým by si chcel byť?
P: Dal by som skôr prednosť veľmi ďalekej budúcnosti. Kde vesmír vychladne, atómy sa prestanú hýbať a čas prestane existovať. Ako ináč si predstaviť nekonečno, ako nehybný stav nekonečnej nudy. Aspoň by si moje súčasné Ja mohlo povedať, že nie je na tom až tak zle.
Čo ťa naposledy nasralo?
P: Sere ma už dobrých pár rokov, že ma nič nesere. Nie je nič horšie ako keď je človek spokojný. Je to presne ten stav, čo som popisoval vyššie. Totálna nehybnosť.
N: “Nie je nič horšie ako keď je človek spokojný“ A čo holokaust?
Posledný videoklip, album alebo song, ktorý si si točil nonstop dokola?
P: Reverorum ib Malacht, skladba „Ps 31 (In You, O Lord, I Put My Trust; Let Me Never Be Ashamed)“ z albumu Kyrie Eleison.
N: Nový DHG a Bekëth Nexëhmü – De Dunklas Sorgeakt
Filmová tvorba - naj horror, komédia a niečo pri čom si poplačem?
P: The House That Jack Built od Lars von Triera
Krátke (alebo aj dlhé) komentáre k nasl. hudobnej produkcii (linky dole):
N: Nie som nejakým fanúšikom rifľovkového 80. metalu (vystačím so Sabbat a Metalucifer). Otras, Sekeromlat, Bahratal
– pustil som si to raz - dvakrát, zahrozil na plafón, kopol do papuče;
všetko ok, na koncert by som šiel, ale nie som cieľovka.
N: Goatcraft – to je istota: najparádnejšie bajúze na SVK scéne, a naživo vždy bomba.
N: Zmyrna je fajn, Ep aj split s Nebran mám kdesi doma, majú svoju víziu, a že sa občas podobá na víziu Urfaustu ma nesere, z rozhovorov sa zdá, že to majú v hlavách upratané, na posledné koncerty prišli vlakom, Pagus maledictus si občas pohvizdujem, good shit.
N: Priznám sa, že posledné Kroloky som napriek viacerým
pokusom nedokázal dopočúvať celé, ak si dobre pamätám, nerozdýchal som
tie klávesky a nič mi to nevraví. No prvé splitko s Temnohorom
mám dosť rád a s láskou spomínam na dávny koncert v Novom Meste nad
Váhom, nostalgicky vraviac, že šlo o jedno z naj vystúpení, čo som
videl.
N: Black metalové kapely, by nemali točiť klipy, ehm. Morbivoda i
všetky jeho projekty idú mimo mňa, vytrvalejšie som počúval len jeden
album Umbrtky (?), ak si dobre pamätám, klobásy a vlašské šaláty tam vyhlásili vojnu ľudstvu, malo to svoju epiku...
N: Nič proti, ale sorry, Besnu nedávam...
N: No, nostalgia... v rodnom meste to odchovalo jednu generáciu
dementov, z ruky do ruky putovala VHS s klipom nahraným z nejakej
pochybnej hudobnej stanice (Óčko?), dokonca ktosi na múr pred najväčšou
diskotékou v meste centrofixkou naškrabal že: Maniac Butcher... Rebélia! Deštrukcia, kurva! Moje pubertálne ja bolo nadšené, Epitaph bol asi aj prvý black metalový album, ktorý som si kúpil...
N: No a zas nostalgia. Torr ma nezaujíma, ale keď som raz ako puberťák chorý vylihoval v horúčkach, skladba Seru krev sa stala na nejaký čas mojou hymnou.
N: Čo tu dodať, Master’s Hammer je kult, no táto konkrétna skladba je tak prevarená, že sa jej vyhýbam...
Vyraďovačka...
Bathory alebo Celtic Frost?
P: Bathory, ale iba preto, že od Celtic Frost som nikdy nič nepočul.
Darkthrone alebo Cradle of Filth?
P:Darkthrone, dôvod presne ten istý.
Gotičky alebo barokové holky?
P: Barokové holky? A to je čo? Na toto som už starý.
Sniežik a mesiačik alebo husličky a kožúšky?
N: Musím používať menej zdrobnenín. Sneh a mesiac, v pahrebe horia husle.
Orange alebo Marshall?
P: Najlepšie oboje dokopy. Tak sa nahrával posledný album.
Fender alebo Rickenbacker?
P: Neviem. ani na jednom som nehral.
Udusenie zvratkami alebo autoerotická asfyxia?
P: Jednoznačne zvratky. Pozdravujem Marsa zo Satanic Vomit 😊
Umelecké vyjadrenie ako únik z reality alebo naopak aktívna súčasť a odraz diania v spoločnosti?
N: Najlepšie niečo mimo toho.
Majú sa hudobné žánre a subkultúry miešať alebo je lepšia "žánrová čistota"?
N: Ako dlho udržíš žánrovú čistotu, kým začne byť nudná?
V akom momente je už lepšie hudobné remeslo zavesiť na klinec a prenechať miesto mladším
P: pred tridsiatkou... a ešte hlásenie: hľadáme bubeníka na pár koncertov ročne! Ak by sa náhodou taký nešťastník našiel, ozvite sa na facebook-u, či porenutproject@centrum.sk
Three years after their debut album Liebe, Tábor has returned with a
provocative follow-up full of atmospheric compositions that only the
chemistry among the members of the Czech quartet could produce. Released
earlier this month (November, 2023) on Day After Records, Údolí Hvězd
(The Valley of the Stars) is a collection of ambient tracks that builds
on the mantric nature of their music. Like Liebe, it is full of
carefully-rehearsed harmonies (in terms of both vocals and instruments),
blending moments of weightlessness and weight (sometimes unbearable
with dramatic contrasts among one another) that gives listeners time to
conjure images of a magical place somewhere, where one can find solace
and peace among the beauty of the vocals and instruments.
Údolí Hvězd begins with Malý princ (The Little Prince), a beautiful
instrumental of ethereal lightness that combines the sounds of a
melancholic synthesizer with the light picking of an acoustic guitar. It
is the final 20 seconds or so of the lingering keys of the keyboard,
however, which captivate me and pique my curiosity to hear more. The
transition to Kaskády světla (Cascades of light) is smooth and subtle, a
beautiful way to begin a journey imbued by the prepossessing sounds
harnessed from Liebe. Here, the whole quartet becomes alive, with the
harmonies of the female vocals complementing each others‘ illustrations
of existence inside the Valley of the Stars. There are also male vocals
too, and I am enchanted by the groups scope and range. Still, there are
grunts and screeches, like in Koleno (The Knee), which begins with a
heavy bass, yet ascends to a dramatic cathartic surge towards the end,
evoking feelings of hunger and dark desperation. The atmospheric beauty
produced by the talent of Tábor is enhanced by the high-quality
production and mastering by the producers of this disc.
Of course, as was mentioned above, there are several contrasts in
Údolí Hvězd, and this is apparent in the track order. One song rises
with dramatic effect while the next is introspective with moments for
contemplation. Take Jazyky (Tongues), for example, which slows down a
bit with a heavy drone in the background, while Velvet takes the tempo
down a further notch. In fact, the latter is so beautiful in its simple
arrangement between the lightness of the vocals and the ambience created
by the instruments, it’s easy to imagine oneself lying on a soft forest
floor, looking up through the tree branches at an endless sea of stars
on a moonless night.
Elements of suspense abound as well. Bezhlaví (Headless) is full of
foreshadow and danger, provoking feelings of fear and melancholy. It’s a
beautiful track with layers of high notes on the guitar and the heavy
drone of the bass. This follows with the lighter instrumentation of
Alois Nádherný and the conclusion of Koráb, the latter of which closes
the compilation with lullaby vocals, reminding you of the tranquility
and peace that prevails in the Valley of the Stars.
Údolí Hvězd will not disappoint those who seek dark and ambient sounds, and Tábor is worth keeping on your radar.
