Radiation - Reactor Collapse (2025)
By Lord Belial
Počúvam metal už nejakých tridsaťpäť rokov a myslel som si, že minimálne na domácej scéne som už počul všetko – že žiadna kapela ma už nemôže prekvapiť. A potom som objavil RADIATION z Bratislavy. Kapela existuje bezmála dvadsať rokov a ja o nej počujem prvýkrát až teraz? Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa! Je to ako objaviť stratenú galaxiu uprostred vlastného metalového vesmíru. Naozaj mi toto mohlo ujsť?
Album Reactor Collapse vyšiel koncom novembra 2024, a to rovno na CD (u nemeckých Witches Brew), kazete (Tapes of Terror) a v dvoch LP verziách – klasickej čiernej a transparentnej zelenej. O vinyl sa postarali Tapes of Terror spolu s domácimi Atomic Vision. Osem piesní na ploche 46 minút prináša (primárne) oldschoolovo znejúci thrash metal s jasne badateľnými death metalovými prvkami, občasnou doomovou náladou a heavy metalovým sólovaním. Napriek presahom do iných žánrov však album pôsobí veľmi kompaktne – po hudobnej aj textovej stránke. Ústredným motívom je cesta k zániku civilizácie, ktorú si ľudstvo spôsobuje vlastnou ľahostajnosťou, pažravosťou a stratou súdnosti. Tak som sa do toho pustil – a stálo to za to.
„Tales of the Ancient One“ patrí medzi skladby, ktoré si okamžite vyžadujú sústredené počúvanie, aby vás hneď posadili na zadok. Radiation tu siahajú po temnejšej, epickej polohe a vytvárajú skladbu, ktorá funguje ako hudobný útok na generácie, ktoré priviedli svet na pokraj kolapsu. Hudobne ide o hutnú kombináciu agresívnych gitarových riffov, svižného tempa a masívnej rytmiky, ktorá dodáva skladbe pocit neodvratnosti – hrnutia sa do priepasti vytvorenej mamonou ľudstva. Odkaz je jasný: kráčame po zvyškoch vlastného sveta s naivnou istotou, že sa o seba nejako postará aj zajtra. Zem ešte nie je mŕtva – je len vyčerpaná, otrávená a trpezlivo čakajúca, kým posledný plameň ľudskej pýchy, chamtivosti a bohorovnosti dohorí. Alibisticky to nazývame pokrokom, no vždy, keď príroda zdvihne varovný prst, hľadáme vinníka všade inde, len nie v sebe. Gitary znejú ťažko až surovo, podporené stabilnou, takmer pochodovou basou. Bicie nepôsobia pretechnizovane, skôr zdôrazňujú váhu každého úderu. Vokál je naliehavý, miestami hrozivý, a viac než na melódiu stavia na atmosfére a dramatickom podaní príbehu.
„Planetary Exodus“ prináša dve správy – logicky, dobrú a zlú. Dobrá je, že počúvam jeden z najlepších oldschoolových thrash/death metalových albumov poslednej dekády. Zlá správa je bez okolkov prednesený odkaz o stave Zeme, zničenej nielen ekologicky, ale aj ideologicky a spoločensky. Ľudstvo sa stráca v mori lží, kde sa odmietanie racionality stalo normou. Vedecké poznanie je potlačené ideológiou, dialóg neexistuje a spoločnosť sa prepadá do veku ignorancie. Planéta sa tak stáva miestom, kde už nie je možné žiť – kvôli mentálnemu a kultúrnemu rozkladu. Text je silne pochmúrny, rezignovaný a fatalistický; temná vízia budúcnosti, v ktorej technologický pokrok nedokáže vyvážiť morálny a intelektuálny úpadok. Hudobne ide o presne mierený úder priamo do mojej zvedavej držky. Skladba stojí na rýchlych, ostrých thrash metalových riffoch, ktoré nekompromisne tlačia song dopredu. Energia, napätie a surová sila – presne takto chcem počuť thrash metal hovoriaci o kolapse sveta a úteku bez nádeje na návrat. Riffovanie v druhej polovici skladby je vskutku excelentné.
Pomalý rozbeh „…of Doomfire“ sa rýchlo mení na výbuch čistej thrash metalovej energie. Radiation tu stavajú na rýchlom tempe, ostrých sekaných riffoch a rytmike, ktorá drží poslucháča v neúprosnom bojovom pohybe, spolu s tradične surovým a naliehavým vokálom, podčiarkujúcim apokalyptickú náladu skladby. Text je temnou, až nihilistickou výpoveďou o vojne ako o nekonečnom cykle sebazničenia. Neopisuje hrdinstvo ani príčiny konfliktu, ale jeho nevyhnutný výsledok – spálenú planétu, zbytočnú smrť a absolútnu bezvýznamnosť jednotlivca. Ľudstvo je tu redukované na bezmocné „mravce“, ktoré možno vyhladiť jediným gestom, jedinou bombou. Vojny existujú v rôznych podobách od nepamäti; ich zvrátené myšlienky sa nemenia – menia sa len nástroje, čoraz efektívnejšie a čoraz fatálnejšie.
„Taken by Void“ je meditáciou o smrti ako jedinej absolútnej istote. Smrť je tu trpezlivý, neúprosný vládca, ktorého hru nemožno oklamať, čím sa popiera akákoľvek ilúzia kontroly nad vlastným osudom. Život je prirovnaný k prázdnemu divadelnému predstaveniu – bez publika, bez potlesku, bez zmyslu – a jeho koniec prichádza potichu, bez svedkov. Song pokračuje v nekompromisnej línii Radiation a stavia na temnej, stredne rýchlej až rýchlej thrash metalovej jazde s výrazným death metalovým nádychom severského razenia. Nerád porovnávam, no som presvedčený, že pre fanúšikov škandinávskeho extrémneho metalu musí byť oldschoolovo znejúci Reactor Collapse vykúpením z nudy súčasnej scény. A to záverečné sólo? Jedenásť bodov z desiatich.
Aký bude svet, keď technológie definitívne preberú úlohu kata? Je apokalyptická vízia jadrovej vojny len predstavou, alebo stojíme na jej prahu – na prahu neodvratného sebazničenia, ktorého sme všetci súčasťou? Opakované volanie „Open the Gates“ funguje ako zúfalý krik odsúdených stojacich pred zatvorenými dverami civilizácie. Akoby som tam videl sám seba. Text nepôsobí ako varovanie – tých už bolo priveľa – skôr ako autentický záznam posledných minút sveta, v ktorom sa stratila nádej a ostal len nevyhnutný zánik. Kvílivé sólo v závere znie ako plač nad osudom, ktorý sa už nedá zvrátiť. Žiadny život, žiadni bohovia, žiadne spoločenské štruktúry, žiadne pravidlá – len nezastaviteľná sila prírody a kozmu. Žiadne mestá, žiadni ľudia, žiadne hroby. Žiadne nebo, žiadne peklo. Žiadni skurvení bohovia. Len uvedomenie si, že človek je bezvýznamná častica v rozpínajúcom sa vesmíre. Ostré riffy „Beyond the Gates of Time“ spolu so špinavým gitarovým zvukom evokujú blížiacu sa apokalypsu, čo ešte umocňuje jednoznačný, apokalyptický text. Surová energia, hrozba a temná epickosť ma vtiahli do nihilistického sveta, kde je ľudská existencia – aj v tej najhoršej podobe – bezvýznamná voči kozmickým silám. Musím si to pustiť ešte raz, aby som mohol pokračovať. A premýšľam: čo nám chýba, že sa dobrovoľne vrháme do záhuby? Sme tu sami – a sami sa zničíme? Absurdné, no smutne pravdivé.
„Birth of the Shadowkind“ je temnou reflexiou hrôz jadrových útokov. Skladba zdôrazňuje, že obeťami sa stali nevinní ľudia, ktorí si svoj osud nevybrali, a že samotný pokrok ľudstva priniesol katastrofu a nevypovedateľnú hrôzu. Ľudské telá miznú, zostávajú len spomienky – „tiene na Zemi“ – čím kapela vyjadruje dehumanizáciu a trvalé jazvy jadrových konfliktov. Opakujúce sa obrazy výbuchov a „červeného neba“ podčiarkujú hrozivú atmosféru, zatiaľ čo otázky o morálke a pokroku ľudstva („Is this where humanity has progressed?“) opäť nútia k zamysleniu.
Apokalyptická vízia technologickej katastrofy vrcholí v titulnej a záverečnej skladbe „Reactor Collapse“. Sirény „kričiace, akoby chceli prebudiť mŕtvych“ vytvárajú atmosféru paniky a bezmocnosti; nekontrolovateľná radiácia, kontaminácia a nútená evakuácia, pri ktorej ľudia strácajú všetko – fyzické aj duchovné – a čas sa stáva ich posledným nepriateľom. Technológie, ktoré mali slúžiť, sa menia na ničivú silu. A aj keď sa svet obnoví a pamäť vyprchá, ľudstvo si opäť nájde nový zdroj deštrukcie. Pretože ono už je raz také.
Tak ako po kolapse reaktora, aj tu sa chaos mení na nový poriadok. Z trosiek sa šíri žiarenie, ktoré zasiahne každého poslucháča – je neviditeľné, no zanecháva trvalé následky. Tento album je nekontrolovaná reakcia; dôkaz, že keď sa thrash metal vymkne spod kontroly, výsledkom je číra, deštruktívna sila.
=========================================================================
/// English version ///
I’ve been listening to metal for over thirty-five years and I was convinced that, at least on the local scene, I’d already heard everything. That no band could surprise me anymore. And then I discovered RADIATION from Bratislava. A band that’s been around for nearly twenty years — and I’m hearing about them for the first time only now? Mea culpa, mea culpa, mea maxima culpa. It feels like discovering a lost galaxy in the middle of my own metal universe. How the hell did this escape me?
Reactor Collapse, released in late November 2024, came out fully armed: CD (Witches Brew, Germany), cassette (Tapes of Terror), and two LP versions — classic black and transparent green. The vinyl was handled by Tapes of Terror together with local label Atomic Vision. Eight tracks packed into 46 minutes deliver primarily old-school thrash metal sharpened with clear death metal claws, occasional doom-soaked atmospheres, and honest-to-god heavy metal soloing. Despite its genre-crossing tendencies, the album holds together like reinforced concrete — musically and lyrically. At its core lies the collapse of civilization, entirely self-inflicted through indifference, greed, and the complete erosion of reason. I dove in headfirst — and it was absolutely worth it.
“Tales of the Ancient One” demands full attention from the first second and knocks you flat without warning. Radiation tap into a darker, epic register here, launching a sonic assault on the generations that pushed the world to the brink of collapse. Musically, it’s a dense combination of aggressive riffs, urgent pacing, and massive rhythms that convey the feeling of an inevitable plunge into the abyss carved out by human greed. The message is blunt: we walk across the ruins of our own world with the idiotic confidence that it’ll somehow take care of itself tomorrow. The Earth isn’t dead yet — just exhausted, poisoned, and patiently waiting for the last flame of human arrogance to burn out. We call it progress. Nature calls it a warning. The guitars are heavy and raw, the bass marches like a tank, and the drums emphasize impact over technical vanity. The vocals are urgent, at times downright terrifying — this is about atmosphere and conviction, not melody.
“Planetary Exodus” delivers two messages. The good one: this is one of the best old-school thrash/death metal albums of the past decade. The bad one: an utterly unfiltered statement about a planet destroyed not only ecologically, but mentally, ideologically, and socially. Rationality is mocked, science is rejected, dialogue is dead. Society willingly slides back into an age of ignorance. Earth becomes a place no longer fit for life. Musically, it’s a precisely aimed punch to the face — razor-sharp riffs, relentless forward momentum, no escape. This is thrash metal in its purest, most violent form. The second half of the track? Total riff warfare.
The slow build of “…of Doomfire” quickly erupts into a blast of pure thrash aggression. Fast tempos, chugging riffs, militant rhythms, and a raw vocal delivery that sounds like a sentence being carried out. The lyrics present war as an endless cycle of self-annihilation — no heroism, no justification, just scorched earth, pointless death, and the total insignificance of the individual. Humanity is reduced to an ant colony, wiped out by a single gesture. Only the tools change — faster, more efficient, more fatal.
“Taken by Void” is a meditation on death as the only absolute certainty. Death isn’t metaphorical here — it’s a patient ruler whose game cannot be cheated. Life is an empty performance with no audience and no applause. It ends quietly, without witnesses. Musically, it continues Radiation’s uncompromising path with a dark, mid-to-fast-paced thrash/death charge infused with Nordic coldness. I don’t like comparisons, but for fans of Scandinavian extreme metal, Reactor Collapse feels like liberation from the stagnation of the modern scene. That closing solo? Eleven out of ten.
The repeated cry of “Open the Gates” in “Beyond the Gates of Time” sounds like the scream of the condemned standing before the locked doors of civilization. This is no warning — we’ve had enough of those. It’s an authentic recording of the final minutes of a world where hope is gone and only the inevitable end remains. The wailing solo at the end sounds like mourning for a fate that can no longer be reversed. No gods. No rules. Just the unstoppable force of nature and the cosmos. Humanity reduced to an insignificant particle in an expanding universe.
“Birth of the Shadowkind” reflects on the horrors of nuclear attacks: innocent victims, shadows burned into the ground, dehumanization, and the consequences of progress spiraling out of control. The apocalypse reaches its climax in the title track “Reactor Collapse” — sirens, panic, radiation, evacuation, and technology transformed into an executioner. And even if the world eventually recovers, humanity will find a new way to destroy itself. Because that’s simply what it does.
Just like after a reactor meltdown, chaos here gives birth to a new order. This album is an uncontrolled reaction — invisible radiation that leaves permanent damage on everyone who dares come close. Reactor Collapse proves that when thrash metal breaks free from restraint, the result is pure, brutal destruction.
