Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Nazdar som Svarthen z Aeon Winds a aktuálne sa venujem naplno tvorbe a nahrávaniu nového materiálu. Toto je stred môjho vesmíru momentálne.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Aeon Winds - prakticky všetko, naživo spev a gitara Concubia Nocte - začínal som ako spev a basa, neskôr spev a klávesy Ancestral Volkhves - koncertná gitara Karpathia - spev, gitara, klávesy, basa Evil Dead - spev, gitara, klávesy, basa Dissvarth - gitara, klávesy Krajiny Hmly - spev, klávesy Midnight Odyssey - hosťoval som spevy Necroheresy - gitara, klávesy, koncertné bicie Ritual Spell - gitara, basa, klávesy Silva Nigra - basa a klávesy Stronghold - všetky nástroje Igric - aktuálne hosťujem spev Distant Shapes - spev, gitara, basa, klávesy Hosťoval som ešte na klávesoch v materiáloch pre Infer, SHE, Cresset, Dominion of Suffering…mixoval, nahrával či mastroval veci pre Udånde, Dimonsium Chaotic, Cresset, Goatcraft, Korium...
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Gitara Ibanez MTM2 a k tomu Peavey aparát, klávesy Korg Workstation + vst pluginy.
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Subjektívne. Umenie chápem ako vnútorný prejav, osobnú vec, ktorú v celej svojej miere pochopí len samotný tvorca. Každý jeden umelecký prejav obsahuje časť autora, jeho "odtlačok/emóciu", ktorá oddeľuje manuálnu zručnosť od umenia.
Má mať umenie hranice resp. sú témy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Umenie je pre mňa synonymom slobody myslenia. Kreativita mysle bez akýchkoľvek obmedzujúcich hraníc.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?
Keď si nedá ani toľko námahy aby si naladil svoj hudobný nástroj.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?
Naše hory, lesy, nížiny. Pre mňa nevyčerpateľný zdroj inšpirácie. Okrem Malých Karpát, Západné Tatry, ale aj lužné lesy v mojom okolí.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?
V podstate celú tvorbu bez rozdielu. Každý album odzrkadľuje určitú fázu nášho vývoja. Ku každému sa viažu spomienky, nostalgia.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?
Texty u nás píše Odolen a občasne hostia. Z Aeon Winds veci zo Stormveiled ako „Legacy of the Unconquered Sun“. Text sa viaže k magickému obdobiu zimného slnovratu.
Posledné svetlo dňa v západe umiera V plameni ohňa tvár, keď noc sa začína V úplnku mesiac, život zhasína Pred bránami sila s tmou ožíva
Na krížnych cestách, hranici lesa V objatí smrti, v úsvite času Odetá v bielom, čerpajúc silu Na prahu noci s tmou ožíva
V kolíske stromov, krajine ľadu Za dlhých nocí, v súmraku času Nárekom vetra, na tróne mrazu S príchodom zimy, spečatí vládu
V chráme lesa, zasnežených pláni Keď slnko zrodí sa v žiari hviezd Z útrob stromov, bránami mystéria V hodine vlkov, končí sa deň
Z tých aktuálnych veci spomeniem tohtoročný debut projektu Distant Shapes "Life Forsaken". Skladba "Tam Kde Mŕtvi Spia"
...Tisíce synov hlboko v podzemí Spia svoj spánok večnosti Ďaleko z domova, ďaleko z objatia Ležia si v hroboch ticho a v pokoji
Všetci už zabudli, že kedysi žil Postoj a pozeraj, tam ležíš aj ty V perinách lesa, v posteli z dreva Kamenné kríže zdobia ich telá...
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch keď si začínal a aká je realita ?
V prvom rade to bola vôľa naučiť sa hrať aby som mohol zhmotniť svoje hudobné myšlienky. Neskôr som chcel vybudovať svoje vlastné štúdio a stať sa produkčné sebestačný. Dnes mám po vyše dvadsiatich rokoch pocit, že nie som ani v polovici cesty, takže svoje ambície sa snažím stále napĺňať.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy ?
Stormveiled, cez jeho tvorbu, produkciu až po samotné vydanie v Avantgarde Music. Album dotiahnutý z mojej strany vo všetkých smeroch.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Koncerty v Nemecku, Poľsku, Švajčiarsku či Brutal Assault. Zážitky všetkého druhu by vydali na celú knihu.
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Dva radové albumy Aeon Winds, ktoré aktuálne nahrávam.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?
Myslím, že áno i keď nad touto otázkou sa už dlho nezamýšľam.
Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK UG scénu?
Formovala sa pomaly a formuje dodnes. 90 roky ti ťažko popíšem, to by som musel opakovať odžité spomienky o dosť starších ľudí. Domácu scénu som začal reflektovať niekedy okolo roku 2000, keď sme začínali hrať. Väčšinou išlo o bratislavské skupiny ako Ethereal Pandemonium, Ravenarium či Orkrist, bez ktorých sa neobišiel ani jeden väčší koncert v tej dobe v Bratislave. Neskôr Algor, Korium, Hromovlad, Ancestral Volkhves, Concubia Nocte a desiatky ďalších. Keď sme založili Karpathiu pohyboval som sa hlavne v Pagan Black Metale, ktorý sa po čase akosi vytratil z celej scény. Neskôr prichádzali skupiny a ďalšie vlny. To bol bod kedy som to prestal sledovať a ide to mimo mňa dodnes. Na Aeon Winds mala vplyv hlavne vlna atmosférického black metalu, ktorú na Slovensku paradoxne vtedy nikto nehral.
V čom mali podľa teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešným kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Všetko. Tvorili niečo úplne nové, stavali základy toho z čoho čerpáme dodnes všetci. Tvorili zvuk, obraz celého žánru. A výhody dnešnej doby? Hudbu dnes robí už naozaj ktokoľvek či má talent alebo nie. Stačí pár programov a detská izba. Je tu enormný pretlak na úkor kvality.
Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
Ancestral Volkhves, Algor či Depresy. To sú skupiny, ktoré ma nikdy neomrzia. Z tých nových rozhodne Cresset, Dominion of Suffering či Goatcraft. Ich debutové albumy sú veľmi kvalitné.
Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje?
Vôľa tvoriť spája. Nabublané egá rozdeľujú.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Úprimne neviem. Nesledujem konflikty, problémy...ide to mimo mňa.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Zvuk jednoznačne SPK Studio. Radosť spolupracovať. Čo sa týka artwork tak Sabbas či náš zosnulý kamarát Wolkogniv z Folkingrimm Art. Jeho umelecké nápady a kresby boli naozaj dokonalé.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Z hudby určite nový Dordeduh. Vynikajúci album. Mimo bm veci ako Jean Michel Jarre, Madis, Enya, Rocky Erickson, Pink Floyd či poľská Siekiera. Z filmu mám rád sci-fi a dobrý bčkový horror.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Menšie klubové akcie a je jedno kto a kde ich robí. Lepšia atmosféra, interakcia s publikom.
Vinyl alebo CD ?
Oboje. K obom mám veľmi silný vzťah. Pridal by som ešte MC. Začínal som ako všetci na kazetách. Cez tie nahrávané, poľské verzie, až po originály. Potom sa pridali CD, no v dobe na prelome tisícročia to bola podstatne drahšia vec ako dnes. Vinyl bol vtedy luxus. Black metal na ňom nevychádzal v takom množstve ako dnes a zohnať ho bolo ešte náročnejšie. Pamätám si ako sme ticho závideli nášmu basákovi prvé platne "Helloween - Walls of Jericho" a "Mercyful Fate - Don't Break the Oath", ktoré podedil po staršej sestre. Vinyl mal jednoducho svoje čaro a zachoval si ho dodnes. Napriek tomu má každý nosič pre mňa nostalgiu a hodnotu. Tak ako album Aeon Winds uvidím rád na LP tak aj na iných nosičoch.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Cresset, Depresy, Dominion of Suffering či Hexencave Productions.
Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.
Ďakujem za priestor. Želám všetko dobré do budúcnosti.
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Matej: Čau, ja som Matej, v ANTISOCIAL SKILLS hrám na gitare a spievam. Pracujem ako retušér a v posledných dňoch sa asi ako každý snažím nezblázniť a využiť čas bez koncertnov na niečo príjemné, tak keď nepracujem, čítam veľa komiksov a urobil som si v garáži malú dielňu, kde sa bavím s drevom. Napríklad som si postavil novú gitarovú bedňu.
Michal: Ahoj, som Mišo, hrám na basu a trochu spievam. V poslednej dobe sa snažím prežiť a neprepadnúť do depresie.
Julo: Serus. Som Julo, hrám v ASS na bicie, jazdím na skejte, zbieram vinyly a makám vo fabrike. V týchto dňoch ma najviac zaujíma, ako sa dať čím skôr zaočkovať.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Matej: TIME OF MY LIFE (gitara) a RÚBANISKO (gitara)
Julo: Škoda reči - bicie, Ilúzia - bicie, Rotten ass - "spev", Rúbanisko - bicie, Antisocial skills - bicie
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Matej: Tak pôjdem postupne:
Gitary: Epiphone crestwood custom 2020 - minihubuckre (moja prvá gitara s pákou :) na ďalšej nahrávke to určite bude počuť), Gibson SG special faded 2005 - humbuckre (moja najvernejšia a najpoužívanejšia dvakrát zlomená), Yamaha revstar 502 - P90 a ešte Epiphone Les Paul custom 1994.
Pedalboard: Ladička TC Poly tune > Treble Booster (lacný Kit ktorý som doma poskladal, kópia Rangemasteru) > Chorus (opäť domáca výroba) > EHX Soul Food Overdrive > EHX Crayon (používaný ako boost a EQ) > Joyo Quatro Deley > nejaký doma vyrobený fuzz/ring mod keď potrebujem hluk.
Aparát: Hiwatt T40h > Montage 2x12 s V30
Neviem či je niečim zaujímavá ale plánujem si s pomocou vyšie spomenutej bedne a ešte nejakej hlavy urobiť stereo rig tak to by môhlo byť zaujímavé.
Michal: Mám dve basy: Fender Precision Mike Dirnt signature a Squier Precision 70’ vibe. Na pedalboarde mám klasicky ladičku, potom nasleduje Darkglass Microtubes B3K overdrive, ten ide do kópie Darkglass Vintage Microtubes, ktorú mi vyrobil Maťo. Za tým nasleduje kópia Zvex Fuzz Factory, tak isto made by Maťo. A na záver je tam ešte starý flanger od Boss. Hlavu mám Orange Terror Bass 500W a bedňu Traynor TC810 1600W.
Julo:
Bicie:
Mapex Black panther - Black widow (severoamerický javor)
22x20 - kopák
13x10 - prechod
18x16 - kotol
Rytmičáky:
Mapex Black panther - Warbird 12x5,5 (orech)
Mapex Black panther - Panther 14x5 (bezošvá oceľ)
Činely:
Paiste Twenty (B20)
8 - splash
14 - hihat
18 - china
20 - crash
22 - ride
Bicie sú neštandardné (custom) rozmery, takže dosť pravdepodobne sú v tejto zostave v Československu možno jediné.
Činely sa od 2012 nevyrábajú. Ak čosi praskne, je pomerne prekérna záležitosť zohnať náhradné v dobrom stave.
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Matej: Asi subjektívne. To je asi pre každého iné, podľa toho, či to v ňom vyvoláva nejaké emócie. Pre niekoho to môže byť hyperrealistická kresba a polhodinové sólo a pre niekoho zas abstraktný obraz a ambient.
Michal: Subjektívne. Ten moment určuje divák/poslucháč.
Julo: Subjektívne sevšímvšudy. Buď sa ti niečo páči, alebo nie. Nezáleží, ako kto ovláda nástroj, ale ako kapela vyznie v celku. Napríklad Dream Theater je pre mňa nepočúvateľná pičovina a hrajú tam pomaly hudobní géniovia. Na druhej strane, je kopa kapiel, čo ledva omielajú 3 krivé akordy, nevedia spievať, problém udržať rytmus a ako celok je to totálna bomba.
Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Matej: Nie.
Michal: Určite nie.
Julo: Žiadne hranice!!!
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?
Matej: To zistím vždy, až sa ku nej dostanem. Nemám rád pravidlá a poučky, čo je ok, čo už nie. To si musí zhodnotiť každý sám zo svojim rozumom a svedomím.
Michal: Neviem či mám takú hranicu.
Julo: Tu je veľký rozdiel, či sa bavíme o tvorbe interpréta, alebo o jeho názoroch. Ak ma nejaký kretén, kolektív kreténov alebo kretén v spolku nekreténov baví z umeleckého hľadiska, neznamená to, že akceptujem aj jeho názory. Dokážem vo veľkej miere tieto dve veci odlišovať.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?
Matej: Textovo väčšinou v mojom momentálnom psychickom stave, sem tam v nejakých svetových udalostiach, čo má práve zaujmú alebo neserú. Hudobne je to od Beatles po Disclose.
Michal: V posledných rokoch ma inšpirujú hlavne moji spoluhráči a starý dobrý rozpad civilizácie.
Julo: Všade. Všetko čo vidím, všetko čo počúvam, všetko, čo zažívam.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?
Matej: To je vždy to najnovšie, na čom práve pracujeme a ešte to nie je nahraté.
Michal: Jak vraví Maťo
Julo: "Are You Strong Enough", lebo sú tam včelíny a blastbeaty a podľa mňa najviac vystihuje "kompromis" našich predstav o hudobnom smere kapely.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?
Matej: Neviem, či je najsilnejší pre niekoho okrem mňa osobne ale pre mňa je to asi song Ahh Fuck! z našeho prvého sedempalca. Je to síce primitívny text, žiadna veľká poézia ale je to jeden prvých textov čo som kedy napísal a je o pre mňa veľmi osobnej téma života s psychickou poruchou.
úryvok:
“Every fucking smalltalk, every fucking day
Every interaction feels like pain to me”
Michal: Mám ich rád všetky. Klišé ja viem.
Julo: Rovno sa priznám, že niektore naše texty som snáď ani nečítal. Viem, aké texty chalani +-píšu, to mi stačí ku šťastiu.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Matej: Začínal som aj stále som v punku, takže tu moc ambície nemajú význam.
Michal: Moje ambície v začiatkoch boli minimálne a v realite prekonali všetky očakávania.
Julo: Hrať pred ľuďmi. Realita je momentálne poznačená korona krízou, ale snáď čoskoro zas na pódiach, pivniciach, garážach.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy ?
Matej: Že ma zobrali do Rúbaniska.
Michal: Antisocial Skills. A že ma zobrali do kapely o ktorej ešte nechcem hovoriť ,)
Julo: Je jedno s akou kapelou, najsilenjší moment pre mňa je vždy, keď fyzicky prvykrát držím svoju novú nahrávku v ruke. Alebo vidieť úplne cudzích ľudi niekde random na ulici v tričku tvojej kapely je tiež fajn.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Matej: Ja nepijem, takze s tou dekadenciou to u mňa není moc zaujímavé. Zaujímavá príhoda sa stala na turné v Chorvátskom meste Varaždin. Spali sme u týpka (teda asi skôr u jeho mami), ktorý vyzeral jak Lemmyho syn a mal na šiltovke južanskú vlajku. Jeho kamoš organizátor videl, že sme tak trochu zmätení a povedal nám “nebojte on je najväčší komunista v meste”, Ok? Tak to je asi lepšie? Neviem? Ale aj tak sme nemali na výber, sme už 8 dní v dodávke a sme unavení. Tak ideme ku Lemmyho južansko - komunistickému stratenému synovi ale najskôr musíme zastaviť na pumpe, myslel som, že chce len nakúpiť nejaký chlast a ideme ďalej. Ale na pumpe sa začína zbiehať celá parta z koncertu, asi to tu tak chodí, tak sa sedí a popíja pivo na pumpe, ja ako unavený vodič niesom moc nadšený, ale tak čo už. Po nejakej dobe sa konečne presúvame na miesto, prídem do jeho izby a prvé, čo má víta je ďalšia, tentokrát veľká južanská vlajka na stene a vedla nej obraz, kde je on namaľovaný ako Ježiš s veľkou červenou hviezdou v pozadí. Sadnem si ku stolu, na ktorom je popolník, nejaká pálenka a Marxov Kapitál, to už sa nad ničím nezamýšľam a chcem si ľahnúť a spať. To ale nebude tak jednoduché, samozrejme sa ide chlastať, tak kecáme počúvame muziku. Je to veľmi milý človek a pustá nám všelijaké outlaw country, má dobrý vkus, sú to fakt dobre veci. Potom už sa snažím spať a Dáša (Fon fľaša) a Michal sním pokračujú ďalej, až sa zobudím na to, ako na mňa Lemmyho syn padol bezvládny a pošťatý. Michal vraví že, sa postavil, hodil do seba všetko, čo ešte bolo vo fľaši pálenky a padol. Tak sa ho snažíme nejak uložiť a začína nás chytať paranoja, že je asi mŕtvy, ale po chvíľke stresu zisťujeme, že teda žije a idem spať. Ráno vstaneme, Dano zistí, že mu pošťal ponožky a rýchlo sa balíme a podáme. Lemmyho syn je živý a spoločne s jeho mamkou sa s nami lúči a vraví, že musí ísť do roboty vyrábať sviečky. Určite na naňho nikdy nezabudneme.
Michal: Na rebríčkoch dekadencie som sa dostal vysoko. Ale väčšinou sú to alebo nezverejniteľné, alebo v podstate nudné blbosti. Ale povedal by som, že v tomto je AS veľmi slušná/nudná kapela:D.
Julo: Ak nevadí, požičiam si zo života Rúbaniska. Tam to bolo veru pestrejšie. Od koncertov, ktoré si niektorí členovia kapely nepamätáme, že sme vôbec hrali, cez vykradnutý aparát, zabudnutý merč na ulici, neustále doťahovačky s Kešom až po vrchol: rozpad kapely priamo počas hrania na festivale...
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Matej: Ďalej tvoriť a snáď aj hrať naživo až to pôjde.
Michal: Budúcnosť ? Nepreháňaj.
Julo: Stále čakám, že raz založím skatepunkovú kapelu z ľudí, ktorí ozaj jazdia na skejte. Veľmi nereálna záležitsoť... S ASS pomaly pracujeme na nových veciach, z ktorých bude už snáď konečne samostatná veľká doska. A ešte pár polotajných záležitostí, ktoré snáď vyjdu na svetlo sveta po rozvolnení reštrikcií.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?
Matej: Neviem, asi áno, HC/punkevej.
Michal: Celý život mám problém sa cítiť súčasťou niečoho. Ale ak to niečo je, tak je to HC/Punk. Jak domáci, tak svetový.
Julo: Ak by sme sa mali baviť o nejakej všeobecnej UG pankhardcorometalovej ČSR scéne, tak asi hej. Asi sa cítim byť nejakou nepodstatnou súčasťou. Keď potrebujeme spraviť koncert, prespať, pomôcť s barsčím, napíšem mail, zdvihnem telefón a zachvíľu je všetko vybavené. Takže nejaké podhubie tu funguje podľa mňa.
Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK UG scénu?
Matej: 1990's neviem, nebol som tam (o tom možno vie viac Michal). Ja som sa zapojil niekedy po roku 2000, tie roky boli pre mňa samozrejme dôležité, plné nadšenia a ideálov ale nemyslím si, že boli nejaké lepšie ako teraz, je to skôr tým, že som bol vtedy vo veku, kedy to najviac vnímaš. Teraz mi práve príde scéna lepšia v tom, že už sa ľudia toľko nerozdeľujú podľa sub-sub-žánrov. Príde mi, že taraz sa už ľudia v kapelách tak netrapia s tým, že do akej škatuľky by mali patriť, je to podľa mňa oveľa kreatívnejšie prostredie pre muziku.
Michal: 90’ odhliadnuc od spomienkového optimizmu neboli nič moc. Teda možno boli vo väčších mestách. Ale ja som z malého mesta zo severného Slovenska. Takže žiadna scéna, minimum koncertov, fašisti a kadejakí hrubokrkí dementi na dennom poriadku, drogy, alkohol a násilie. Po roku 2000 sa to začalo zlepšovať ale to už som sa odsťahoval zo SK.
Julo: Ťažko povedať. Pre mňa osobne bol dôležitý rok 2003, kedy som začal chodiť na koncerty. Myslím, že nejaký markantný rozdiel medzi dekádami nie je. Asi to bolo kedysi ostrejšie s náckami a drogami.
V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Matej: Nemyslím si, že kapely v 90’s mali nejakú výhodu. Dnes je výhod kopa, to musí byt každému jasne, napr. internet, lacnejšie nástroje sú kvalitnejšie ako kedysi, lacnejšie nahrávanie...
Michal: Dnes je to podstatne lepšie vo všetkých ohľadoch.
Julo: Z môjho pohľadu mali vtedajšie kapely jedinú výhodu a to bol všeobecný hlad po koncertoch. Dnes je všetko dostupnejšie. Aparáty, miesta na koncert, nahrať ablum si dokážeš sám a pomerne kvalitne aj na skúšobni, vycestovať s kapelou do zahraničia.
Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
Matej: Z tých starších Davová Psychóza, Nonconformist, Flame Still Burns, Jednota... a tie dnešné asi The Wilderness, Mental Tension, Prach, Ahoj a naposledy ma celkom zaujalo Nazi Tampons
Julo: Kedysi som počúval hlavne metal, pank a ich odnože a dnes som otvorený takmer všetkému, čo nie je úplna pičovina. Samozrejme najväčši kus koláča stále patrí hardkorpankmetalu. Taký Nonconfomist, Kritickú situaci a Davovku som počúval vtedy, počúvam dnes a viem, že budem počúvať aj o x rokov. Zo súčasných kapiel by som vypichol Sněť, Vole, Tomáš Palucha, Rouilleux, Zmyrna, Malokarpatan, Shallov, Fokular, Tábor, Brünner Todesmarsch a milión ďalších, na ktorých si teraz nespomeniem.
Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Matej: Kreativita / všetko ostatné.
Michal: To môže byť úplne čokoľvek.
Julo: Spája ich láska k hudbe a rozdeľujú žánrové mantinely.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Matej: Citové vydieranie formou dobrovoľného vstupného. Boha však mi povedz koľko chceš a ja ti dám :D
Michal: Honenie si do kríža ma serie. Potom ma serie, keď sa do panku serú kadejaké metalové mačičky a ich pravidlá. Našlo by sa toho, ale nasrať.
Julo: Bolo by toho viac, ale spomeniem aspoň jednu. Serie ma, že do hry vstúpilo rezanie vinylov. Vydávajú sa rôzne limitované edície v nezmyselne malých nákladoch. Keď si chceš kúpiť dosku obľúbeného interpréta, aby si si nastavil budík na začiatok predaja, nech sa ti újde. A ešte nulová sebereflexia "Metalosaurusa" a ľudí, ktorí si k nemu chodia pre reklamu zadarmo.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Artwork: Fokular - Narrative (aj keď hudobne nič pre mňa ale obal je krása)
Videoklip: Tak tých tu moc není ale asi The Wildernesse - Čo stým hnevom.
Michal: Čo sa týka zvuku, čokoľvek z Golden Hive Studios. A ešte od tandemu Blum/Šaman. Artwork ani klip mi žiadny nenapadá.
Julo: Zvuk cudzích kapiel neriešim. Kľudne to môže byť nahraté v pivnici na mikrofón z pevnej linky. Hlavne, nech to dáva dokopy zmysel. Ale naposledy, keď som riešil niekoho zvuk, tak Vole - Dej Bůh Pěstí (Golden Hive Studio). Dokázali zachytiť svoju koncertnú živelnosť na nahrávke a to sa nedeje často.
Artwork... Bavia ma vydavateľstvá, ktoré sa so svojimi vydaniami vyhrajú. Napr. Beyond Eyes Productions, Analog Freaks Records, High Forehead press/
Déé X Géé robia krásne veci.
Julo: Klipy jednoznačne od kokotov z Trenčína <3 Fyasco a Mentalko.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Matej: Album: Drug Church - Cheer, najlepšie texty na svete.
Kniha: Nečítam knihy, som dyslektik, ale môžem doporučiť komiks Undiscovered Country, veľmi dobré sci-fi o americkom sne.
Filmy / seriály mám najradšej komiksové, takže nič pre intelektuálov. Odporúčam The Boys.
Nepijem a pivo mi aj tak nechutí.
Michal:
Album: The War Goes On - Assisted Armageddon.
Kniha, film, seriál mi vôbec nenapadá.
Počítačové hry nehrám a žiadna moja kérka nevznikla v štúdiu.
Na pivo sa pýtaj Jula.
Julo:
Najviac momentálne počúvam:
Wobbler – From Silence To Somewhere
Electric Chair – Performative Justice
Ulver – Flowers Of Evil
Alkaline Trio – Crimson
Knihy nečítam.
Filmy, čo treba vidieť:
Wołyń
Jagten(a veľa ďalších filmov, kde hrá Mads Mikkelsen)
Cafarnaúm
The Lighthouse
Seriály:
The End of the F***ing World
Waco
Olive Kitteridge
Atlanta
Počítačové hry som si musel zakázať, lebo som bol závislák na Diablo II.
Všetky tetovania mám z Wolf Townu.
Pivo: Z českých pivovarov by som vypichol:
Zichovec
Sibeeria
Falkon
Matuška
Asi fakt najlepšie, čo mi chutilo bola neipa Sabro od Zichovca. A smrť europivám!
Dôvod, prečo som tu zmienil vyššie uvedené veci, je ten, že všetky sú popiči, takže určite nespravíš chybu, keď si to vypočuješ, pozrieš alebo ochutnáš.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Matej: Ja moc festivaly, pokiaľ na nich nehrám, nemusím ale mám rad klasiku Ffud, Fluff a No Fest.
Michal: Najlepšie sú tie akcie, kam nás zavolajú hrať.
Julo: Z domácich jednoznačne Ffud Fest, NO Fest a Fluff Fest. Zo zahraničných K-Town Fest. Ffud fest je veľká rodinná veselica. Stretneš tam všetkých, ktorých si celý rok nevidel. Kapely sú druhoradé. Bolestivé, ale nádherné. NO Fest je zimná verzia Ffudu a Fluff mi príde z väčších festivalov najuvedomelejší. Super žrádlo, kapely, kámoši... K-Town preto, lebo milujem Kodaň. Hrá sa na squate. Vždy sú tam fasa kapely, atmosféra, organizácia, bike wars, punx piknic... Velice odporúčam.
Vinyl alebo CD ?
Matej: Vinyl.
Michal: Vinyl.
Julo: Vinyl!
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Matej: Pipo / Radko z Ffud týmu
Michal: Dano Jakeš(Koroze), Marek Marchin(7MS)
Julo: Už si tu mal skoro všetkých... Ale Chabo z Prachu by mohol priniesť zaujímave odpovede.
Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.
Matej: No friends! No crew! Fuck you! - Surf nazis must die
Tom/EZR: Niekedy na jeseň minulého roka ma prvý krát napadlo, že by som s Jablkami rád podporil vydanie albumu domácej kapely. Nepamätám sa presne ako k tomu došlo, ale myslím, že som sa vtedy "navtíral" Wrbovi zo Samorast, po tom ako sme spolu nadviazali e-mailovú komunikáciu tesne po uverejnení ich blogu#30 na Jablkách. Samozrejme, že nešlo o náhodný vyber - 10" Samorast z roku 2017 (s číslom 94/130) som mal už nejaký čas doma a od začiatku som bol fanda. Čiže ide o historický moment - dnes vyšiel album, vďaka ktorému Jablká daleko od stromu mali prvý krát tú čest urobiť niečo konkrétne a hmatateľné pre domácu scénu a pri tejto špeci príležitosti som poprosil Wrba, aby o vzniku novej veci niečo napísal.
Hneď po vydaní debutovej dosky sme plánovali samostatný 4 piesňový koncepčný album, ktorý mal vyjsť už nasledujúci rok (2018). Skomplikovalo nám to hneď pár vecí. Prvou ranou bol odchod basáčky Dorotky. Iwa sme draftovali vtedy z čerstvo rozpadnutej Paskudy. Kým sme sa dokopali k nejakej skúške, ubehlo niekoľko mesiacov. Z EPčka vzišlo aj vďaka ponuke od českej crustovej brúsky ARALKUM (https://aralkum.bandcamp.com/) urobiť split. Nakoniec sa vzdali s tým, že nestihnú zložiť materiál v dohľadnej dobe a že nechávame zatiaľ otvorené. Neskôr sme mali debatu s Mucom, slovo dalo slovo a nová spolupráca bola na svete. Keď už všetko vyzeralo nádejne a mali sme dopísané všetky skladby, došiel Palčo s tým, že končí. Písal sa koniec februára 2020 a do toho všetkého prišla ešte aj spičená korona. Osirelá trojka sa zhodla, že chce určite pokračovať. Náhoda (ok, žiadna náhoda, ale inzerát na fejsbúčiku haha) nám prihrala zapáleného pankáča Heďa. Myslím, že pred prvým nahrávaním sme nemali viac, ako 6 spoločných skúšok. Vyhrotili sme to a dopadlo to nad očakávania. Ono sa v našom prípade ani nedá inak. Momentálne sme od seba cca 530 km a každá jedna skúška pre väčšinu kapely znamená poldňa v aute (prípadne inom dopravnom prostriedku). Pôvodne sme chceli nahrávať v skúšobni Gattaca/Remek v Olomouci, ale z časového hľadiska nám to jak si nevychádzalo. Nahrávky Peťa Masarika z Handlovej (inak kapela Jediná Možnosť) sa nám celkom pozdávali a o pomere cena/výkon ani nehovorím. Oproti Mirovi Spevákovi z SPK (kde sme nahrávali doteraz) to malo jednu malú (ne)výhodu. Musel si prísť oveľa viac pripravený. Žiadne extra strihanie, či výrazné opravy sa u Peťa nekonajú. Celkom výzva. No myslím, že oproti prvej nahrávke sme došli o niečo pripravenejší. Basu sme dodatočne nahrávali u nás v skúšobni. Zvuk basy aj po mesiacoch stále zabíja :-). S výsledkom sme spokojní, aj keď sa stále nájdu nejaké drobnosti, ktoré by sa dali spraviť inak/lepšie. Na margo nahrávky občas zvyknem podotknúť, že keby ju nahrali a naspievali ozajstní muzikanti, tak by bola aj dobrá haha. Ale stratila by autenticitu. Možno malou zaujímavosťou týchto 4 piesní je, že 3 z nich majú rovnaký trojakordový základ, len je to zahraté stále trochu inak. Samotné diskusie nad obalom a bookletom sa občas strhávali v celkom slušné hádky. No nakoniec sme to nejako utriasli a výsledok môžete vidieť/počuť sami. Cenu sme sa snažili nastaviť najnižšie, ako to bolo možné. Ako ekvivalent módy posledných rokov, kedy hardcore punkové dosky stoja skoro rovnako, ako mainstreamové popové nahrávky, vydané na veľkých vydavateľstvách. A to pre nás pank skutočne nie je.
Myslím, že samotné texty rozprávajú dosť zrozumiteľným jazykom, takže len v krátkosti:
Teória voľby menšieho zla
Posledné desaťročie možno sledovať zaujímavý úkaz, a to že antisystémových punx nahradili antisystémoví náckovia. To, že náckovia vykrádajú všetko, ako na bežiacom páse je vec známa, skôr ma prekvapil postoj punx, ktorí okamžite začali okupovať druhú stranu barikády. Už zrazu nevadí EU, Amerika a dokonca ani vrcholoví politici. Hlavná idea tkvie v tom, že ak nechceš stáť na jednej strane, nemusíš automaticky prejsť na druhú. Nemusíš si zavesiť na svoju profilovú fotku banner politickej strany len preto, aby si sa vymedzil/a voči náckom. To býva často krátkozraké a skoro stále sa človek popáli. Politici a političky sa proste nemenia a je jedno kto čo hlása pred voľbami. Ostatne, realitu môžeš vidieť sám/a.
Žalospev dezinformovaných
Od prepuknutia korony u nás badám jav, kedy stále niekto prichádza so zaručenou pravdou o čomkoľvek. Rôzne spiknutia, tajné vládne pokusy – konšpirácie/hoaxy. Argumenty nepadajú na úrodnú pôdu, lebo však výskumy a overené médiá sú v rukách Ameriky, židov, jašterov... Najviac ma baví na tom to, že tí, čo najviac kričia ani nečakajú na nejaký výsledok svojho záujmu, ide len o samotný krik. Výkriky sa už ale často vrstvia cez seba a vo finále si totálne odporujú. Viď sériu – neboli vakcíny (vakcíny sú len pre šľachtu), sú vakcíny (nedám sa začipovať bééé), nakúpil sa Sputnik (prečo neočkujete Sputnikom) atď. Áno, únavné a hlavne smutné.
Ostatné texty sú napísané myslím viac než jasne. Ak nie, tak sa nehanbi ozvať na samorasthc@gmail.com
Ďakujeme Tomovi z Jabĺk a ostatným labelom za dôveru! Za nás špeciálne dík patrí Ondrey Zintaer za super hlukovú vsuvku, Krtkovi (Toy Pištoľs) za klavír a Zuzke za zbory!
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Čau, som Valér Tornád, 15 ročný puberťák a naivka, ktorý je stále zapálený do muziky a bicích a stále verí na veľkú muzikantskú kariéru, turné, zážitky, slobodu. A potom som Jano Ivan obyčajný robot navlečený do ľudskej kože, ktorý sa snaží zarobiť, potom to minie a tak dookola. Valéra zaujíma v týchto dňoch ako vymyslieť skladbu na bicích, ktorá nebude kopírka, bude bombastická, zaujímavá na bubny a dá sa na nový album Čadu. A Jano sa už dlhšiu dobu zamýšľa ako zaobstará za cca 15 rokov bývanie pre svoje 2 deti, hehe.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Hrám od 99 roku a bolo tam na začiatku pár kapiel ktoré ale hrali len v skúšobni. Potom som nacvičil a odohral jeden koncert s kapelou Intrepid, kde sa ukázalo že ma použili na to aby ich pôvodný bubeník zažiarlil a vrátil sa späť. Si to u mňa dojebali. Po tom, čo som hrával v koncertne neaktívnej kapele Snehulienka z Jura, som sa spoznal s Pištom. A od roku 2003 hrám v Čade a Vandaloch. Medzitým som si odskočil nahrať album kapele Galadriel, ale nebol som členom. Všade hrám len na bicie, ide totiž o nástroj, ktorý sa skladá z 10 a viac častí a na každú sa udiera inak. Neviem uchopiť ani celú škálu štýlov v bubnovaní a už vôbec nie ďalšie nástroje.
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Mám 3 sady, ktoré som donedávna využíval, teraz ako skúšame v Bratislave, jedna je uprataná v polici. Moja hlavná sada je Sonor Designer Light Maple s bubinga povrchom. Je to sekáč, ale vlajková loď značky Sonor. Vždy som ju chcel. Je to super vyhratá sada, ktorá po Československu kolovala dlhšiu dobu. Má niekoľko nevýhod ako veľmi ťažkú mechaniku a niektoré gumené súčiastky sa starnutím rozpadávajú. V štúdiu je to ale zabiják, a moment keď im nasadím nové blany a potom do ních v štúdiu jebnem je proste strašná oslava pre uši. Aj zvukári mľaskajú od slasti. Ďalšiu super sadu mám na živé hranie, je to DW performance series. Veľmi som dumal či toľko investovať do bubnov na koncerty, ale keď s nami prestala hrať Baška a chodili sme pár rokov len ako duo gitara a bicie, tieto bubny krásne zahrali, a na počudovanie presvedčili aj neprajníkov. Po koncertoch za nami chodili a pochlebovali, že to malo gule. Mám sen, že od DW si raz kúpim úplne novú sadu navyššej rady, a to ma načisto korunuje za blázna. Tretia sada je Sonor Force 3001, ktorú mi kúpil tatko, keď som mu ako puberťák neustále pílil uši, že mám len amati. Majú dobrý zvuk, hlavne kopák. Využívam ich na skúšanie mimo domovskej skúšobne. Činely mám rôznych značiek a tak isto aj rytmičáky. Šlapku mám DW. Posledné 2 roky som sa vrátil k hrubším paličkám 2B a našiel som si ideálnu velkosť u VicFirth, aj keď sa mi viac lámu ako predošlé Vater.
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Neviem. Ale myslím si, že ak je umenie subjektívne, tak potom každý kto zmadžgne kus hliny je umelec. A nemyslím si ani, že ten kto vie pekne kresliť je umelec, alebo ten kto vie zahrať cover nejakého hitu je umelec. To sú podla mňa remeselníci vo výtvarnom umení alebo hudbe (aj ja s ak ním radím). Umelec je ten, kto vytvorí dielo, ktoré odštartuje novú éru. V podstate musí byť génius. Nie je ich vôbec veľa. V architektúre by to mohol byť napríklad Frank Gehry, fantasy štylistiku odštartoval Frank Frazetta, animované filmy od Walta Disneyho, v hudbe určite Beatles, Nirvana, Metallica. Po nich nezostal kameň na kameni. Ale sú aj umelci, ktorý sú tak jedineční, že akýkoľvek pokus o pokračovanie v ich šlapajách, je hneď označené za kopírku. Napríklad Michael Jackson, alebo kapela Korn, the Hives, maliar Alfonz Mucha, Salvador Dali atd. Ja považujem za umenie niečo, čo sa ti z ničoho nič zapíše do hlavy a nevieš to odtiaľ dostať.
Má mať umenie hranice resp. sú temy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
V tomto asi hranice niesú. Aj keď neviem zhodnotiť napríklad akčné umenie, a rôzne happeningy. Môj brat mi ešte počas vysokej školy predstavoval týchto bláznov, čo si natierajú lekvár na pišulákov a robia videoart, alebo si vystavujú použité vložky. Bolo to šokantné, aj dosť smiešne, ale vykukol tam na nás jeden rakúsky umelec Herman Nitch. Vytváral zaujímave krvavé látky, ktoré samé o sebe neboli nejaké dychberúce, ale on k tomu organizoval také krvavé seansy s nahatými komparzistami a prasačou krvou. Vždy tam nad hlavami niesli holú ženskú, ktorú umiestnili do stredu bieleho priestoru na pranier a on, pupkatý-starý-bradatý dedek, sa už rozbiehal s kýblom krvy a jeeeeb to na ňu. V tom momente bolo všetko ošpricované červenou krvou, trochu sa v tom tý komparzisti ešte porochnili, a bolo po umení. Tie biele plátna potom vydražil za astronomické ceny, lebo je to uznávaný rakúsky performer. Musím sa priznať, že si raz za čas na neho spomeniem, nebolo to marné.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?
Nemám rád šírenie nenávisti, ani šírenie depresie. A tak isto nemám rád vnucovanie lásky, srdiečok, fejkové dobro. Tiež mi vadí nekvalita a neautentickosť čo sa tvári ako originalita. Do nepríčetnosti ma vytáčajú motivátori.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?
Keď sa bavíme o hudbe, tak dlho som vymýšľal bubny až do gitarových rifov. Posledné albumy, ale robíme inak a na skúšky sa snažím chodiť pripravený. Je to aj tým že po toľkých vydaných skladbách sa už tie nápady začali opakovať, a chcel som sa každý album posúvať. Na tento album vymýšľam rytmy úplne od nuly, vždy si poviem z čoho by sa to mohlo skladať a skúšam a mažem. Raz za čas niečo vykukne a to predstavím ostatným na skúške. K našej hudbe sa viažu témy ako vojna, útek cez mínove pole, nálet, alebo aj lavína, skaly, bahno, draci atd. Všetko má v sebe nejaký zvukový podklad, a ten hľadám. Veľmi ma serie, že na slovensku nemáme historické tradičné bicie nástroje z ktorých by som čerpal. Teda máme ozembuch, ale ten neuznávam, lebo sa na neho hrá len jednou rukou.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?
Z vlastnej tvorby nepočúvam nič. Neviem ani ako to ľudom hrá, ako to pôsobí. Najradšej mám album Bastard. Keď sme ho vydali, bolo hneď cítiť jeho silu v odozve na domácej scéne ale aj v zahraničí. Rozhodli sme sa, že mu spravíme turné a odohráme ho celý. A na naše počudovanie to fungovalo a koncerty šlapali. Po grafickej stránke to bola tiež výzva, a to že sme sa rozhodli dať albumu príbeh o Bastardovi Skálovi do toho dobre zapadlo. Myslím, že keď si ho poslucháč kúpi a číta si k počúvaniu ten text, dobre to do seba zapadá a nachvílu sa prenesie človek do čiernobieleho sveta karpatského bastarda. Možno niekomu aj husia koža naskočí.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?
Keď vidím všade tých udavačov, tak ma vždy napadne výkrik „Vystreliť ich do piče!“. Alebo keď sa mi nedarí v práci, čo je dosť často, tak si zaspievam „Pazúry zúfalstva, mi vyrastajú z rúk“ a jebnem päsťou do stola. A keď musím pracovať dlho po nociach za počítačom a bez pohybu, tak si zanôtim „toto čo žijem nie je život, len agónia a umieranie“ zo skladby Zrelý na samovraždu. A vôbec nemám samovražedné sklony, len to nekonečné pripútanie k pracovnému stolu je masaker.
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch ked si začínal a aká je realita ?
Chcel som byť štúdiový hráč. Ale taký dobrý, že si budem vyberať čo nahrám a čo nie. A tiež som mal sen si zahrať niekde v uznávanej sále napríklad v NewYorku. A samozrejme byť v katalógu nejakej prestížnej značky bicích alebo činel. Realita je taká, že po prvých skúsenostiach v nahrávacom štúdiu som pocítil aké mám strašné nedostatky a kým nemám skladby totálne nadrvené, neznejú dobre. Profesionálny hráči tomu dajú pár dní prípravu a jebnú to na prvý take a dovidenia. Nesponzoruje ma žiadna značka, a to je aj dobre, tento sen sa nemusí splniť. Zahrať si na nejakom svetovom pódiu, to som ešte neuzavrel, to sa možno vyplní, a keď nie, neposerem sa. V každom prípade sa mi strašne páči ako to majú kapela Opeth, ktorý v roku 2017 spravili live DVD z amfiteátra Red Rocks s krásnym zvukom a celou produkciou. Úplne ich vidím ako bradatých dedkov, metalových veteránov, ktorý hovoria ako to vtedy bolo. To už im nikto nezoberie.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy (naschvál sa vyhýbam slovu kariéra) ?
Velmi silno sa do mňa zaryli zlé koncerty. Apokalyptické nemecko kde bolo 5 ľudí, šibnutý zvukár a jedlo uvarené zo žrádla pre zajace. Alebo turné s Lord Alex kde tiež nechodil nikto, napriek tomu sme vláčili mega bedne a museli byť všade načas. Ale samozrejme aj tie dobré si pamätám. Napriklad krst Vandalského albumu invázia, bol tuším jediný koncert po ktorom som nevedel zaspať. Alebo masaker koncert s Catastrofy v Košickom Collosseu, kde bolo 450 ľudí a všade mláky z potu. Prvé 4 rady ľudí boli bez tričiek. Tam sme dali zo seba všetko. Toto je to čo nikdy nezažijú iné hudobné scény, a keďže nami opovrhujú ani nevedia že to existuje. Všetko ako má byť.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Dekadencia je naše druhé meno. Ako puberťák som vnímal metal/punk/hardcore ako drsňácku hudbu s názorom a správnym pohľadom na život a takú som chcel mať aj kapelu. Pišta ma vyviedol z omylu veľmi rýchlo. Ukázal mi, že je to celé len taká dekadentná hra, trochu gýčová, smiešna. Ale po dlhých rokoch hrania sme došli k tomu, že to dáva takto zmysel, je to silnejšie ako práca a aj iné koníčky. Mám rád keď dojdeme na koncert a nevieme čo nás čaká. Napríklad na Morave. Improvizujeme, a keď je ten večer všetko nahovno, zvuk, sála, backstage tak Pišta upadne do módu „Šáša Krasty“ a to je teprv nářez. Vyjdeme na pódium a všetkých pozdraví „Čaute kokoti!“. Po prvom songu hodí príhovor ako sme jazdili s Immortal a čo na to povedal Vlasta Hanych z Torr. Z kokotského večera je sranda. Aj tý najtvrdší krasteri sa ujebávajú. A na záver nám donesú do backstagu klobásovú tortu. To nevymyslíš.
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Mám strašne veľa plánov. Ale keď nevyjdu, nedoserem sa. V podstate všetko čo robím staviam na tvorivosti. Chcem sa naučiť rýchlo kresliť, dokonale zachytiť myšlienky a čo najrýchlejšie ich nakresliť, tak aby som bol s tým spokojný. Potom tieto zručnosti aplikovať na tvorbu animovaných videí, spolu s dobrým zachytením príbehu.
Taktiež by som sa chcel venovať tvorbe sôch, sošiek či už z dreva, hliny alebo modelovacej hmoty. Toto odsúvam najviac zo všetkého aj keď najviac na to myslím. Čo sa týka muziky, tam mám každodennú rutinu, a snažím sa postupne zlepšovať, hľadať nové kombinácie rúk a nôh, nové nápady a rytmy. Chcel by som objavovať perkusie,nové činely a zvuky. Chcel by som skladať skladby založené na bubnoch, ktoré niesú sóla, ale počúvateľné veci. Neviem či sa mi to podarí.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?
Ja osobne sa vôbec necítim byť súčasťou scény. Som nevýrazný a viackrát ma nechceli pustiť biletári na vlastný koncert. Musel som si dávať dole okuliare a mykať vlasami, ako dôkaz že som to ja. Odvtedy sa vždy držím Pištových gatí. A v hudobníckom svete tiež niesom. Nepoznám ani moc hudobníkov, ktorý by aktívne skúšali. Odkedy hrám, stretol som jediného fanatika na bicie, Hula z Backline, s ktorým sa môžem porozprávať.
Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK UG scénu?
Ja som začal chodievať na koncerty okolo roku 97-98. Pamätám si, že sa nerobili rozdiely či bol koncert hardcorový alebo metalový, aj keď každý štýl mal svoj kamenný klub. Hardcore, emo, metalcore mali Dk Dúbravka neskôr Bunker, Čajovňu Bernolák a Obludu. Metalisti mali DK Dúbravka, DK Vajnorská, Hellreiser atd. Sem tam sa k tomu pridal aj nejaký punk aj keď ten NoFuture punk bol trochu mimo scény. My sme chodili na všetko. Najviac sa nám lúbil oldschool hardcore, uznávali sme Straightedge a aj pocit jednoty- Unity. To všetko sa začalo postupne vytrácať, ako sa ľudia viac zameriavali na imidž, hodnotili výzor a menej muziku. V súčasnosti ani neviem povedať, čím sa scéna vyznačuje. Uznávali sme slovenské kapely S3A, MSR, Canis Lupus, českých Kashmir a potom velikánov ako Sick of it all, Biohazard a veľa iných. Vždy som chcel hrať oldschool hardcore, a stále si myslím že tu taká kapela chýba. Čo sa týka Čadu, tak tých som vnímal z koncertov ako predkapelu ktorá hrala strašlivý rachot, zvláštne zohratý a k tomu sranda. Išiel z nich pocit, že to majú na saláme. Keď sme začali hrať, pochopil som že opak je pravdou. Pišta a Baška to brali veľmi vážne, chceli byť unzávaní, ale zároveň undergroundoví. Po 18 rokoch spoločného hrania, sme sa dostali na taku nezávislú vlnu, neberú nás do žiadnej scény a my ani nikam nechceme patriť.
V čom mali podla teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešnym kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Ak by bola tá otázka položená tak, že akú mali výhodu na ceste k úspechu, tak na to sa dá odpovedať. Lenže tieto kapely nepriznajú že chcú byť slávny a hrať pre veľa ľudí. Akonáhle pochopia že sú napiču, začnú to hrať na underground a nálepkovať iných, že sa moc tlačia. Myslím že tie podmienky vtedy a teraz sú úplne rovnaké. Nahovno kapiel je plná riť, ale hlad po dobrej kapele bude vždy !!!
Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes.
Mal som rád Galadriel, Slobodnú Európu, Horkýže slíže, ale poväčšine som počúval zahraničné kapely. Dnes majú dobrý drive Catastrofy, naživo im to veľmi ide. Super imidž vybudovali Fyasco. Taký smrdutý, zatuchlý hardkór nasratých drevorubačov. Ešte zopár kapiel tu je, ale podľa mňa je to málo. Keď robíme koncert, neni koho zavolať. Potrebujeme kapely, ktoré rozohnia publikum tlakom svojej muziky...kurva!
Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Podľa mňa existujú 2 svety. Svet jednotlivca hudobníka a potom svet hudobníka v kapele. Navzájom si moc nerozumejú. V undergroudovej scéne je zaužívané chodiť na kapely, v iných scénach sa hudobníci zgrupujú do projektov, nahrajú album, zakoncertujú si a dovidenia. Potom zformujú niečo iné. Obidne varianty uznávam. Ale mať kapelu a hrať spolu dlhé roky je o pokore, o hladaní spoločnej hudobnej reči. Je to podivné spoločné dielo 3 ľudí. V iných umeleckých odvetviach to moc nevidím. Nenapíšu 1 knihu traja spisovatelia, alebo 1 obraz traja maliari. Je to strašná zhoda okolností keď tá kapela vydrží. Preto aj nám je ľúto sa na to vykašlať.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Serie ma príliš veľa tliachania. Ale to všeobecne, nie iba v scéne. Každý vypráva. Aj keď dostane otázku o ktorej vie hovno, odpovie. A keď otázku nedostane, vyjadrí sa aj tak. Ide mi z toho prasknúť hlava. Keď ale dojde na lámanie chleba, a majú ukázať čo vytvorili, ostane ticho.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Zvuk neviem, asi žiadny. Artwork sa mi lúbi ten posledný Malokarpatan, aj keď nepoznám žiadnu ich pesničku, len som zazrel obal. A videoklipy totálne valcujú rapperi. Napríklad BoyWonder Pandúri je bomba. Mám rád aj Mám v Piči na lehátku od slížov.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Už vyše pol roka nič nepočúvam, lebo robíme vlastný album, a nejde mi na chuť muzika. Ale celkovo neviem objaviť novú super kapelu, nič ma nebaví. Gojira je super, Killswitch engage, púšťam si staré koncerty od Metallicy, to je morda. Niesom knihočítač a preto uznávam knihy s obrázkami. V súčasnosti sa učím anatómiu z knihy Stonehouse Anatomy. Odkedy mám deti, nevidel som ani jeden film, lebo vždy zaspím. Baví ma ale Bladerunner, prvých 23 minút je skvelých, potom zaspím. Dopozerám to na ďalší deň. V seriáloch som 100 rokov pozadu, videl som Game of Thrones a Narcos. Počítačové hry už nehrám. Ako puberťáka ma bavila Mafia a Medal of Honor. Nemám tetovanie a nepijem alkohol, napoly jebko napoly zver.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
V 2000 som bol na Dream Theater v Zlíne a tam som sa dosral z bicích. Mike Portnoy v plnej sile, to ma ovplyvnilo dodnes. A potom sme boli s bratom a kamošmi na Slipknot v Prahe na tour k albumu Iowa. Do piči! Mám rád akcie kde je dobrý zvuk, čiže 1,2 festivaly a max 2,3 kluby na Slovensku. V Čechách je toho o dosť viac.
Vinyl alebo CD ?
CD, aj keď už si ani nič moc nekupujem, a ani si neoprašujem zbierku. Vinyl oceňujem pre veľkú plochu na grafiku.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Chcel som pôvodne dať basáka Hula, ale ten tu už bol, tak dám bubeníka Skaprašupiny Hula, šéfa firmy Backline, ktorá dodáva nástrojovku na veľa akcií v strednej európe. A ešte by som si rád prečítal rozhovor s Michalom Kaščákom.
Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver.
Riadim sa obrazmi a zážitkami z detstva. Ale nikomu neradím nič, ani nikoho nemotivujem. Keď meliem z posledného, vždy si spomeniem že existovali ľudia čo prežili Stalingrad a to funguje ako redbull alebo facka. Ďakujem za rozhovor.
Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch?
Milan: Gitara a spev. Myslím, že najviac sa v týchto dňoch všetci v kapele venujeme tvorbe songov na nový album a to je veľmi zaujímavé.
Richard: Gitara.
Martin: Manažér kapely (honosne povedané:). Okrem hudby teraz veľa času venujem projektu rekonštrukcie môjho bytu.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Milan: Všetci z kapely majú alebo mali aj bočné projekty. Za seba spomeniem hardcorový projekt CARTILAGO CRICOIDE (okolo rokov 1996/1998), kde som fungoval ako jeden zo spevákov, Rišo hral gitaru a Braňo bicie. Taktiež spomeniem nedávny projekt s názvom PROJECT SOURCE, ktorý vznikol v Anglicku v zložení: Drahoš – basa a vokál, Martin Horgoš (Mištyk) – bicie a ja gitara a vokál. Štýlovo by som mohol tento projekt zaradiť do black – death metalu. Nahrali sme 4 demo skladby v provizórnom domácom štúdiu.
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Milan: Hrám na gitaru značky DB (odnož DEAN) a Parker, no najviac mi sedí Ibanez Prestidge. Na zvuk používam combo Bogner Alchemist 100w. Taktiež mám efektovú skrinku Korg - pandora, ktorá mi dobre slúži hlavne pri tvorbe nápadov , keďže si môžem hrať do drum samplov. Veľmi dobrým pomocníkom mi je BOSS Loopstation, kde si nahrávam doprovody pre tvorbu sól. V minulosti som používal gitarový syntezátor značky ROLAND. Nekonečná inšpirácia. Aj keď je starý, myslím, že ho znova oprášim.
Richard: Yamaha Pacifica 611VFMX Translucent Black, Helix LT, Peavey amp a 4x12 cabinet. Gitara je osadená snímačmi a to humbuckerom a Seymour Duncan P90, Helix LT je zábavný svojou variabilitou a komplexným použitím. Kustom elektronkový koncový zosilňovač Peavey z 90tych rokov a kustom kabinet, ktorý je osadený 2 pôvodnými reproduktormi Peavey a 2 reproduktormi Celestion. Používam ešte Fender Stratocaster taktiež s upravenými snímačmi.
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Milan: Myslím si, že tvorenie umenia je veľmi subjektívna záležitosť, pričom celkový pohľad na hotovú vec môže byť častokrát objektívny. Ten moment asi prichádza, keď sa ti podarí vyjadriť svoje emócie – keď je v diele kus teba.
Martin: Samotnú tvorbu a nazeranie na umenie považujem za subjektívne, aj keď zase samotné povýšenie toho ktorého diela na umenie sa už deje na základe objektívnych kritérií. Deliacim momentom medzi manuálnou zručnosťou a umením by mohla byť výnimočnosť a jedinečnosť, ktorou sa daný „výtvor“ odlišuje od zvyšku. Zároveň do toho vstupuje aj čas, ktorý preverí a nakoniec aj potvrdí samotnú kvalitu diela, ktoré tak môže byť „povýšené“ na dielo umelecké, čím sa na strane druhej vylučuje momentálne objektivizovanie. Umenie je proste ťažko definovateľné.
Má mať umenie hranice resp. sú témy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Milan: Umenie nemá hraníc. Dokonca aj v politike existuje umenie rétoriky – umenie klamať všetkých (to naozaj nedokáže hocikto dlhodobo). Dnes už môže byť umelec naozaj každý a v hocičom.
Richard: Umenie by hranice mať nemalo.
Martin: Súhlasím, že umenie by malo byť bez obmedzení, malo by nás zušľachťovať, stavať mosty a povznášať ale zároveň by nemalo byť nikým zneužívané na propagáciu násilia, rasizmu alebo akúkoľvek manipuláciu.
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?
Milan: Snažiť sa sfanatizovať druhých, vyzývať k násiliu, vojen, zabíjaniu, rasizmu...
Richard: Nie som ochotný akceptovať interpretov, ktorí sa snažia o to, čo už uviedol vyššie Milan.
Martin: Ako pacifista úplne súhlasím s Milanom a Richardom.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe?
Milan: V každej hudbe, v každom žánri, nikdy neviem dopredu, čo ma osloví – osvieti. Veľa improvizujem a samozrejme chlapci z kapely mi dávajú veľa inšpirácie hybnú silu ísť ďalej.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?
Milan: Je to veľmi osobné. Keď sa opýtaš každého člena kapely, je pravdepodobné, že každý vypichne iný song, ale na albume sa myslím všetci zhodneme – DECADANCE. Je to vyzretý a nápadovo vyvážený album. Za všetky songy by som ale spomenul ESOTERIC SUICIDE z albumu BARRIERS. Veľmi energická skladba, dobre sa hrá a má silnú odozvu na živých koncertoch.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+úryvok) ?
Milan: Texty vo WAYDe sú dosť filozofické. Dvorný textár Drahoš necháva priestor pre každého poslucháča na vlastný názor – vysvetlenie. Text skladby BREAKING THE ASCENDANCE krásne korešponduje s hudobným prejavom a je aj o tom, aké duševne oslobodzujúce je muzikanstvo ako fenomén.
I'm breaking the ascendance
as you go as you try to say my name
I'm crawiling out of my hell
as I rise above my pain
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch keď si začínal a aká je realita?
Milan: Vždy som chcel mať kapelu, ktorá by fungovala a vyvíjala sa ako rodina, čo si myslím, že sa mi aj podarilo dosiahnuť, keďže aj po všetkých rokoch fungujeme v nezmenenej zostave. Z pionierov sa rokmi stali zväzáci a dnes už je XY nových nádejných kapiel, ktoré posúvajú pomyselné Hranice ďalej.
Martin: Na úplnom začiatku (rok 1995) to bola jednoducho radosť a odhodlanie sprostredkovať jeden koncert, konkrétne koncert kapelám Morsiret a Unconcern v už neexistujúcom Košickom klube Tuba. Tým sa vlastne začalo moje aktívnejšie pôsobenie na našej scéne a od roku 2001 som sa stal akýmsi piatym elementom WAYD, čo stále trvá.
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy ?
Milan: 4 vydané dlhohrajúce albumy s celkom uspokojujúcou odozvou zo strany kritiky. Taktiež živé vystúpenia (veľmi mi chýbajú) a videoklip, ktorý má na YouTube ponad 100 000 pozretí. Najsilnejšia je však prítomnosť a nová tvorba.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť ? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie ?
Milan: Hrali sme v Liptovskom Mikuláši v mestskom kultúrnom dome, kde počas skladby MINDSTORM som si odkysličil mozog jedným dlhým výkrikom tak, že som na chvíľu stratil vedomie a spadol som na odposluch. Keď som vstal, zistil som že chlapi hrajú ďalej. Rýchlo som sa zorientoval a s krvavou tvárou som to dohral. Aplauz bol neuveriteľný. Hahaha. Dekadencie sme si počas všetkých rokov užili až-až, veď jeden z našich albumov nesie tento názov. “It's time to loose control, it's time to dance, it's time for decadence.”
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Milan: Veľmi ďaleko dopredu nepozerám, nateraz by som chcel s kapelou dokončiť nový album.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény ? Ak áno, ktorej ?
Milan: Dnes je ťažko povedať, že existuje vôbec nejaká scéna kvôli situácii s Covidom, a keď tak len na nete, ale vždy sme ako kapela boli súčasťou metalového undergroundu.
Richard: Cítim sa byť súčasťou československej metalovej scény, aj preto, že som sa narodil v minulom storočí v ČSSR.
Martin: Verím, že do istej miery stále patrím do nášho metalového undergroundu.
Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990's a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK UG scénu?
Richard: Domáca scéna sa formuje doteraz. Verím jej a som jej fanúšikom. Mnoho kapiel, ktoré začínali v 90tych rokoch už dnes nie sú aktívne, ale nahrávky ostali a je super sranda to dnes porovnávať s aktuálnym dianím, zvukom, grafikou a pod. V čase, keď sme zakladali kapelu, boli možnosti na hardwarovú výbavu kapely úplne inde ako dnes, a to už nehovorím o domácich štúdiách a softwarových aplikácií.
Martin: Formovanie našej scény po páde totality až do dnešných čias by som rozdelil do 4 etáp.
Prvá, mohli by sme ju nazvať predinternetová alebo proste 90tky, bola špecifická tým, že tu začalo vznikať veľké množstvo kapiel, fanzinov, dokonca začali vychádzať aj prvé profesionálnejšie časopisy, otvárali sa kluby, zakladali vydavateľstvá atď. Bolo to dosť o objavovaní a improvizácii, pretože veľmi nebolo na čom stavať. Tým samozrejme vôbec netvrdím a nespochybňujem, že tu počas komunizmu underground ako taký nebol, ale to by bolo na inú debatu. Tá prvá etapa bola z istého pohľadu najvzrušujúcejšia a osobne som pociťoval veľké nadšenie, objavoval rôzne hudobné štýly a celkovo nasával a užíval tu energiu. Človek síce musel vynakladať viac času, aby sa dostal k novej hudbe, ale práve aj požičiavaním kaziet sa formovali vzťahy. V tom období tu nevystupovalo veľa zahraničných kapiel a tak prevažná väčšina koncertov bola hlavne o domácej scéne. Ak tu už predsa len nejaká kapela spoza hraníc zavítala, bol to veľký sviatok a za koncertom sa cestovalo aj cez celú republiku. Ešte by som v porovnaní s dneškom spomenul slabšiu životnú úroveň, čo malo tiež vplyv na samotnú scénu.
Niekedy na prelome tisícročia sme sa postupne dostávali do druhej fázy, kedy sa už komunikácia začala viac prenášať do rozvíjajúceho sa internetu, ktorý relatívne rýchlo a netušene vstupoval do nášho každodenného života. Objavovali sme jeho možnosti, vznikali prvé webziny, stránky kapiel, začala sa sťahovať hudba. Zažili sme dokonca boj niektorých hudobných spoločností a aj kapiel proti nelegálnemu sťahovaniu muziky, čo bolo samozrejme pochopiteľné. Počet koncertov zahraničných kapiel nielen veľkých mien sa zvyšoval a scéna postupne a prirodzene prechádzala do tretej etapy, akéhosi vrcholu, kedy sme sa už stali stálou zastávkou koncertných turné mnohých kapiel, čo by sme mohli chápať aj ako definitívny rešpekt našej scény. V tejto etape došlo k istej stabilizácii a vykryštalizovaniu, kedy pirátske sťahovanie hudby pomaly začalo vytláčať to oficiálne, naplno začali fungovať eshopy, erádia a internet sa stal takmer nepostrádateľný.
Teraz sme v dobe covidovej, ktorá je napr. špecifická tým, že priniesla vo veľkej miere online koncerty a verím, že toto obdobie bude úplne najkratšie a už čoskoro ostane len spomienkou. Každá ta etapa má jedno spoločné, a to je istá odhodlanosť a nadšenie všetkých, ktorí tvoria tento UG svet, teda kapiel, fanúšikov, žurnalistov, klubov, zvukárov, promotérov, atď.. a ako už načrtol Richard, proces formovania nikdy neskončil.
Čo sa týka našej kapely, tak WAYD naplno fungoval v tej prvej a sčasti aj v druhej etape, no počas tretej fázy sme iba hybernovali, pretože 3⁄4 kapely žila v zahraničí a byť aktívnymi proste nebolo možné. Verím, že sa scéne pripomenieme čoskoro a to už v tzv. postcovidovom čase, teda z môjho pohľadu v etape piatej.
V čom mali podľa teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešným kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Milan: V 90tych rokoch som vnímal slovenský underground viacej prepojený. Po páde komunizmu ľudia bažili po muzike a živých koncertoch. Veľakrát si sa na pódiu cítil ako svetová kapela. Level technickej zručnosti bol nižší, možno preto sme sa blysli...hahaha...no nebolo možné preraziť v zahraničí, a ani získať západné vydavateľstvo. Dnes sa fúzie žánrov v metale považujú za samozrejmosť. Technika hrania je oveľa vyššie, aj aparáty sú (gitary, kombá, zvuk, technika...) nepomerne kvalitnejšie a vďaka internetu prebieha komunikácia oveľa lepšie. Dnes už ani nepotrebuješ učiteľa. Na Youtube sa naučíš všetko.
Martin: V minulosti bolo možno výhodou to, že aj keď tu vznikalo veľa nových kapiel, predsa bol ich počet oproti dnešku relatívne menší. Zároveň tým, že sa scéna len formovala a nebola až tak rozčlenená ako teraz, chodilo sa takmer na všetky okolité koncerty. Dnes, ak opomeniem covidové obdobie, majú kapely takmer nekonečné technické možnosti na nahrávanie, koncertovanie a samotnú propagáciu tvorby.
Ktoré SK UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
Milan: Všetky metalové žánre. CONTEMPT, DYSANCHELY, PROTEST, DEPRESY, LUNATIC GODS, SAPROPHYTE, PERVERSITY, FROWN... Je ich veľa. Dnes sa priznám nemám až taký prehľad.
Richard: Mám rád metal, ale aj hardcore, punk a iné odnože UG. Spomeniem pár mien,ale určite v minulosti a aj dnes hrajú parádne Obliterate, FishArtCollection, Merged In Abyss a mnoho ďalších.
Martin: Na začiatku to bol metal, hlavne jeho extrémnejšie podoby, ale hneď na to sa prirodzene nabaľoval punk, hardcore, rôzna alternatíva, atď. Som proste fanúšik hudby a stále vyhľadávam niečo originálne naprieč rôznymi hudobnými štýlmi bez obmedzení. Z minulosti by som spomenul skvelé kapely ako Unconcern, Obliterate, Perversity, Contempt, Mäso, Stone Cold Bitch, Mentally Parasites a ďalšie. Z tých novších napr. Holotropic, Human Humus, Morna a ďalšie.
Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Milan: Vieme, že umenie je druh reči, ktorý oslobodzuje a to je to, čo spája aj ľudí z rôznymi názormi. Naopak, žánre rozdeľuje hlavne tematika a prevedenie.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Richard: Na domácej scéne je veľa zaujímavej hudby, bohužiaľ podľa môjho názoru sa ju nedarí exportovať do zahraničia v takej miere, aby sa následne aj dokázala presadiť v celosvetovom merítku.
Martin: Na našej scéne ma neštve nič. Všetko je tak, ako má byť.
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac ?
Milan: DEPRESY – PSYCHOMANTIUM PHENOMENON
Martin: WAYD – Barriers (artwork) Castaway – Choices and Patterns (artwork) Marián Geišberg + Nothing – Keď sa starec poberá (videoklip)
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Milan: Album: Death – Human Kniha: Neverwhere (N.Gaiman) Film: The Shining (S.Kubrick) Seriál: Black Mirror Pivo: Šariš
Richard: Kniha: Milo nemilo (Milo Janáč) a Konec punku v Helsinkách (Jaroslav Rudiš) Film: Joker od Todd Philips a Bedári od Ladj LY Seriál: český Most! a Ozark, La casa de papel Pivo: hocijaké pivo z Padre brewing company. Tetovacie štúdio: Royal Tattoo Presov Počítačovú hru: Manic Miner. Všetko odporúčam preto, lebo je to fajne.
Martin: Album: Sol Niger Within (Fredrik Thordendal ́s Special Defects) – pre mňaúplne nadčasová a originálna nahrávka Kniha: Dva dni v Chujave (Jonáš Zábroský) – celkom výstižne opísaná slovenská spoločnosť v danom čase, ktorej negatívne črty akosi stále pretrvávajú Jedenie (Ivan Medeši) – originálne čítanie Americký cisár (Martin Pollack) Film: Searching for Sugar Man – neuveriteľný, prekvapivý, zároveň silný a reálny príbeh skromného muzikanta Pivo: dnes je to Primator Weizen
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Milan: Brutal Assault. Mali sme tú česť hrať na ňom dvakrát, má veľkú úroveň. Záruka skvelých kapiel a dobrej organizácie.
Richard: Brutal Assault pre dobrý program, miesto, atmosféru a pohodlie.
Martin: Brutal Assault, ktorý je okrem vyššie spomenutých dôvodov zároveň miestom, kde sa stretneme s mnohými známymi. Na Slovensku posledné roky rád chodievam na Skapal Pes Fest, malý DIY fesťák.
Vinyl alebo CD ?
Milan: Jednoznačne vinyl – živá dynamika.
Richard: Určite vinyl, aj keď ja osobne gramo nemám a zatiaľ ani neplánujem kupovať.
Martin: Vinyl, aj keď stále nakupujem CD.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník) s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Milan: Pavel Hirax Baričák – Lunatic Gods, Editor, Ramchat
