Kto si, čo robíš, čo ťa najviac zaujíma práve v týchto dňoch ?
Fuko: Sevas, volajú ma Fuko a som gitarista z kapely THORWALD. Práve si spokojne podupkávam do rytmu nových MISERY INDEX a pevne verím, že v rámci súčasného geopolitického diania nás miera chudoby v našej krajine nebude tlačiť tak ako tlačí posledný zásek týchto borcov, dúfam, že nenastane skutočne veľká kríza o akej vrieskal ich frontman Jason Netherton už na debute. V týchto pohnutých časoch plných zloby a dezinformácií je mojím najväčším záujmom zachovať si zdravý rozum, chladnú hlavu a hlavne čisté trencle.
Miki: Kto som je široký pojem. Snažím sa vždy každému vyhovieť, je mi jedno akej je farby a aký má názor, ale keď je to kokot, vždy viem byť väčší. S tým som problém nikdy nemal. Čo robím? Hlavne sa snažím v tejto prekrásnej dobe prežiť na nejakej úrovni, lebo ísť v mojom veku pod čiaru by bol problém. Viem, že potrebujem reťaz, lebo veľa prežitého znamená veľa zlého aj dobrého, ale tá časť zlosti vždy drieme a násobí sa. Nie je už čas ani priestor to všetko vyjadriť. V týchto dňoch ma asi najviac zaujíma aké bude počasie, lebo predvčerom som išiel stanovať a bolo to nakoniec ako výstup na Nanga Parbat, len tak-tak, že som nedostal zápal pľúc.
Vymenuj kapely a projekty, v ktorých si pôsobil a na čo si hral.
Fuko: S kamošmi z mokrej štvrte som mal garážovku zvanú REAL FACT, s ktorou sme nahrali demo. Nedošlo však k live vystúpeniam, pretože ma do svojich radov zlanáril KELT, čo sa nedalo odmietnuť, v tej dobe totiž patrili k špičke a ich thrashcore búral steny. Odohral som s nimi zopár rokov a veľa sa u nich naučil. Došlo však k personálnym zmenám a po odchode aj posledného zakladajúceho člena Rudyho sme sa po pár rokoch rozpadli. S vtedajším bubeníkom Wilkesom sme sa rozhodli, že si urobíme niečo vlastné, a tak vznikol REDRUM. V tej dobe k nám prišiel spevák Miki, s ktorým sme si veľmi dobre sadli. S týmto zoskupením sme pár rokov obrážali kluby a po odchode Wilkesa, ktorý odcestoval pracovne do zahraničia, sme ukončili činnosť a ja s Mikim sme sa pridali k basákovi Wurmovi a bubeníkovi Paťovi z THORWALDU, ktorí po dlhšej pauze obnovili chod kapely a potrebovali doplniť práve gitaru a spev. Po nejakej dobe sa pridal druhý spevák Bindi a po niekoľkých výmenách na poste bubeníka konečne dosadla chudá riť Kuba z KILLCHAIN a bolo hotovo. V tejto zostave pôsobíme dodnes.
Miki: Prvý projekt, na ktorom som sa podieľal bola moja rodina a hral som na nervy. Ako správny smrad som sa vraj aj hádzal o zem a rozprával o sebe v ženskom rode. Samozrejme, potom nastúpili kapely bez mena, respektíve meno bolo garáž a skladby suché bongo sanberg a tabletky. Jedného klasického bytového párty dňa prišla otázka, či nepôjdem "zaspievať do kapely KELT", ani neviem či to vtedy bolo už aj pivo. Pred tým som nikdy nespieval v kapele, tak HOPA, nejako som do toho naskočil. Spoznal som popiči ľudí a rád som s nimi hral, tvoril a hlavne žil, a tak to je dodnes. Našťastie som s ľuďmi, ktorých mám rád!
Popíš svoju poslednú výbavu (nástroj, aparatúru, efekty) a čím je/bola pre teba zaujímavá?
Fuko: Som minimalista a žiadne zázraky modernej technológie u mňa nenájdeš. Hrám na ľavorukú Schecteru Damien 6, kde mám menený kobylový snímač za Lace Sensor Drop & Gain. Pre lepší tón si na ňu naťahujem barytónky Ernie Ball v ladení Hes a ženiem to cez legendárny Boss HM-2 v spolupráci s Boss NS-2, pretože sme v kapele milovníci švédskej hrdze. Hlava je Peavey Valveking osadená našimi spoľahlivými fľaškami JJ z Čadce a box je tiež klasický Valveking 4x12. Ako posledný prírastok mám basové kombo Line6 LD300 osadené 1x15" leprákom, ktoré si cez switch pripájam k prvému aparátu a hrám na oba súčasne, kvôli mäsitejším spodkom. Najzaujímavejšie na tejto konfigurácii je to, že spoľahlivo zaženie všetky chmáry a starosti bežného dňa. Po skúške mám z tých hnisavých decibelov, ktoré z neho lezú, absolútne čistú hlavu a vôbec nič ma už netrápi :-)
Miki: Tu by som ostal iba pri tom, čo som schopný zo seba dať! Dajte mi miesto mikrofónu kuraciu hlavu a tak isto jej vystrelia oči, keď do nej nahučím.
Je umenie subjektívne alebo objektívne ? Čo je ten moment, ktorý oddeľuje "manuálnu zručnosť" od umenia?
Fuko: Umenie vnímam skôr subjektívne, pretože ho tvorí jednotlivec, vyjadruje svoje pocity z okolia, ktoré na neho vplýva. Je to teda subjektívna výpoveď, ktorú ty ako divák – pozorovateľ vnímaš a sám hodnotíš. Za mňa je to veľmi osobná vec. Samozrejme, sú isté kritériá a bežne zaužívané postupy, ktoré definujú jednotlivé formy umenia a sú tiež všeobecne uznávané pravidlá, podľa ktorých sa diela posudzujú, ale to je niečo, čo nezávislý umelec nemusí riešiť. Sloboda je v tomto smere kľúčová. To, čo nazve jeden človek umením môže byť pre druhého nezmyslom. Skús si predstaviť festival, kde by hrali v jeden večer BRUTAL TRUTH a CRYPTOPSY. Organizátor by sa rozhodol prekvapiť publikum a medzi tie dva spolky by vložil DREAM THEATER. Určite si vieš predstaviť, aký nápor na kiosky s občerstvením by tam bol počas ich setu. Samozrejme, podľa doktríny hudobnej vedy by mali mať petrucciovci navrch, ale bolo by to naozaj tak? Tento vzorec platí pravdaže aj reverzne. Je to to isté, ako keby si ukázal neandertálcovi strop sixtínskej kaplnky. Tiež by chudáčisko chlpatý neutekal do najbližšieho nákupného centra pre paletu a temperky, aby napodobnil božské ťahy štetcom. Asi by ti skôr od zhnusenia vyhrýzol ohryzok a odišiel do najbližšej jaskyne pokochať sa výjavmi z bežného života súkmeňovcov. Tam dochádza ku skutočnému "prenosu dát" od autora k divákovi a ku katarzii u oboch strán. Myslím, že niet umenia bez očí, ktoré ho budú obdivovať, rovnako niet muziky bez páru uší, ktorým bude lahodiť. Nemusí to byť tisícový dav. Stačí aj jeden pozorný poslucháč.
Miki: Umenie je podľa mňa poslať niekoho do piči tak, že sa rozplače, to nedokáže každý. Ja som v tom bol vždy prieborník. Naposledy som prišiel domov bez mobilu a nenašiel som ovládač od telky, to bolo tiež umenie stotožniť sa s danou situáciou. Nazval by som to, že som dostal analfabetistický šok.
Má mať umenie hranice resp. sú témy, do ktorých by umenie nemalo zasahovať ?
Fuko: Sloboda tvoriť je, ako som spomenul vyššie, úplný základ. Tabu by nemalo existovať. Je na samotnom umelcovi, či si svoju tvorbu obháji a či sa spreneverí nejakým záujmovým skupinám či politickým stranám. Umenie sa môže ľahko stať nástrojom propagandy a je na divákovi, aby to dokázal vycítiť a správne vyselektovať.
Miki: Na toto sú údajne ľudia, ktorí o tom rozhodujú, ale umenie je spraviť niečo tak zlé, až to nie je pravda. Deje sa to stále. Umenie nech si zasahuje kde chce, ja mám rád, keď mi umelec v kuchyni pripraví dobrý steak, dakto má rád hovná na desiatu. Ťažká otázka, fakt by som ti tu o umení napísal poličku na knihy. Mimo to je pre mňa umenie, keď musím v autobuse hodinu zadržiavať moč!
Čo je Tvoja osobná hranica, za ktorou nie si ochotný akceptovať interpreta/umelca ?
Fuko: Mám pomerne silný žalúdok. Nerobí mi problém vidieť kontroverzné dielo alebo si vypočuť nahrávku dohnanú do extrému. Dôležitý je nadhľad, vedieť sa vcítiť do mysle autora, aby si pochopil, čo ho viedlo k stvárneniu práve takýmto spôsobom. Na druhej strane je na konkrétnom konzumentovi, či zhltne návnadu aj s navijakom alebo si bude klásť správne otázky. Mnoho umelcov dnes produkuje bezducho, často bez štipky osobného vkladu. Najsilnejším nástrojom diváka by mal byť obyčajný sedliacky rozum. Ten spoľahlivo oddelí obyčajnú naleštenú agitačku od zdravého jadra.
Miki: Jediná, ktorú mám teraz je neskĺznuť do tej istej riti, v ktorej som bol dlhé roky a to je, že mal alkohol navrch! Tak to nesmie byť, lebo jaký si čávo, taký si čávo, pálenka ťa dá dole.
Kde berieš inšpiráciu k tvorbe ?
Fuko: V posledných rokoch sa sústredím skôr na text ako na hudbu. Je to prirodzený vývoj. Ceruzku udržíš v ruke ľahšie než gitaru. Vždy ma bavil rým a tento spôsob osobného vyjadrenia považujem za dostupnejší už len preto, lebo perom vládnem lepšie než trsátkom. Ako starnem, spätne sa začínam zaujímať o hudobnú teóriu a keď si popri rodine nájdem čas na hudbu, skôr ma to ťahá k voľnej improvizácii ako k tvorbe samotnej. Ale som lenivý, takže to beriem naozaj len zľahka :-)
Miki: K tvorbe v prvom rade musíš mať určitý stav, v ktorom si spokojný a vieš nechať mozog niečo vyprodukovať, ostatné je už len o stereotype. Ako si kto ladí mozog, to už je jeho vec. Ja mám rád ticho a samotu. To som vyhľadával už od útleho detstva, len si to nikto nevšímal, lebo v spoločnosti som bol vždy na najvyššej úrovni...hehe. Z našej tvorby mám najradšej to, čo práve robíme a je jedno či sú to staré alebo nové veci.
Ktorý album/song z tvojej/vašej tvorby máš najradšej a prečo ?
Fuko: Asi by som vyzdvihol album Kolízie systému, pretože jeho zrod bol veľmi problematický. Nahrávali sme si ho sami. V kapele boli personálne zmeny na poste bubeníka, hľadala sa náhrada a sprevádzali nás aj rodinné ťažkosti. Napokon ale všetko dobre dopadlo, album uzrel svetlo sveta v podobe lathe cut a myslím, že je pre našu kapelu akýmsi míľnikom a mementom zároveň. Je temný a zúrivý, odráža to, čo sme v tej dobe nosili vo svojom vnútri. O zvuk sa postaral Bindi s Wurmom a myslím, že odviedli skvelú prácu. Ako top skladbu vyberám úvodnú a rovnomennú – Kolízie systému. Je to besný kolovrátok, ktorý poslucháčovi nedá ani na chvíľu vydýchnuť.
Miki: Úryvok z pesničky! Ja kokot, Tvoja mac a Bushido.
Ktorý text tvojej kapely považuješ za najsilnejší (+ úryvok) ?
Jebnutý svet. Je to nadčasový text, čo dokazuje aj tým, ako dobre sa hodí do dnešnej doby. Poukazuje na totálnu neschopnosť ľudstva uvedomiť si, kde je sever.
"Vítam Ťa na planéte Jebnutý svet,
poďme to tu zničiť spolu a hneď,
otrávme si vodu, zasmraďme vzduch,
zabime prírodu, zničme svoj druh.
Zhanobme si matky a zaprime otcov,
zabudnime deti za hrdzavou mrežou,
rozpútajme vojny a staňme sa strojmi,
presaďme si svoje a zoberme Tvoje. "
Aké boli tvoje hudobné ambície v časoch, keď si začínal a aká je realita ?
Fuko: Fuuu, tak to boli iné predstavy kámo.
Pekne ako z manuálu zhýralého rockera....
Hotelové izby rozmrdané na minďár, spotené a veľmi vďačné fanúšičky, vypredané štadióny a sláva nebeská :-)
Nuž, realita bola trochu iná.
Hotelové izby porozbíjali bezkrkí svalovci, fanúšičky sa spotili pri niečom inom s niekým úplne iným, štadióny zarástli burinou, slávu nahradili zafajčené a zaprdené puby, a miesto rozvášneného davu nás často čakalo obecenstvo pozostávajúce z troch ľudí – organizátor, biletár a miestny opilec.
Nocľahy na zemi, cesťák, ktorý vystačil po prvú zákrutu v smere jazdy a oschnuté vegánske hot-dogy po záruke ako občerstvenie.
Samozrejme, kecám. Aj keď sa toto všetko naozaj stalo, som vďačný za všetky tie chvíle na pódiu a cením si každú akciu aj tú, ktorá nedopadla najlepšie, pretože to všetko nás ako celok posúva dopredu. Tých vydarených koncertov bolo pravdaže nepomerne viac a zážitky z nich majú pre mňa obrovskú cenu. Muzike sa venujem cez 30 rokov a to je vlastne moja najväčšia výhra. Dostal som všetko, čo som si zaslúžil.
Miki: Moje hudobné ambície boli nehrať v zaprdenej garáži, takže som veľmi šťastný, kde som! Imbecil nie som, aj keď som si ako 10-ročný spravil z hokejky, vešiaku a ponožiek mikrofón a hral som sa doma pri počúvaní GNR na Axla. Vôbec som nepočítal s tým, že budem niekedy na opačnej strane ako publikum, takže za každého jedného človeka pod pódiom som veeeelmi vďačný!!!!
Čo považuješ za doteraz najsilnejší moment vlastnej umeleckej dráhy ?
Fuko: Tieto momenty sú vlastne dva.
Prvý zažívam po každom vydarenom vystúpení. Pocit eufórie, adrenalín a vedomie, že sme predali svoju energiu a postoj ďalej, naozaj neopísateľný pocit.
Ten druhý sa týka viac merchu ako hudby. V poslednej dobe sa mi totiž stáva, že na koncertoch vidím návštevníkov v našich tričkách, ale vôbec tých ľudí nepoznám....:-) Toto je pre mňa asi tá najvyššia odmena.
Miki: Najsilnejší moment umeleckej dráhy bol, keď mi chlapci z Keltu povedali, že ma berú do kapely. Neskôr redruM.
Zaujímavá príhoda/príhody zo života kapely, o ktorú/é sa môžeš podeliť? Ako vysoko si sa dostal na rebríčku dekadencie.
Miki: Ach jaj, toho by bolo, ale napadla mi Praha. Povedali sme si, že koncert odhrajeme profesionálne, pôjdeme slušne len na koláčoch a nebudeme po ceste piť. Keď sme zistili, koľko stojí pivo v istom nemenovanom vlaku, tak sme ho vypili celý.
Fuko: Ach jaj, padla kosa na kameň.
Nebudem zatĺkať, THORWALD bol v minulosti v tomto smere dosť extrémnou kapelou a o výtržnosti rôzneho druhu u nás nebola nikdy núdza. O to horšie, že sme boli zloženinou dvoch rôznych bánd. THORWALD mal už svoje meno kvôli nekompromisnej pódiovej show v zakrvavených lekárskych odevoch a REDRUM zas neváhal počas hrania otvorene urážať vlastné publikum, všetky filozofické smery, náboženstvá a názorové spektrá, takže spolu dokopy to bol celkom sekec.
Tých príhod, ktoré by stáli za vyrozprávanie je mnoho, ale vyberiem jednu veľmi vkusnú a príjemnú.
Už odpradávna má THORWALD dobré vzťahy s poľskou úderkou EPITOME a z času na čas dochádza k takzvaným výmenným koncertom. Znamená to, že si kapely vybavia vzájomne koncert niekedy aj s nocľahom tak, aby pozvaná kapela prišla na hotové a nemala žiadne starosti a tá druhá jej to potom v blízkej dobe vráti.
My sme dostali príležitosť zahrať si v Rzeszowe v miestnom klube a nocľah sme mali mať na ubytovni priamo v meste. Každý muzikant ti potvrdí, že najlepším zážitkom z cezpoľných koncertov je cestovanie samotné. Trepali sme sa tam požičanou Feldou, ktorá ledva držala pokope a šoféroval chudák Wurma.
Počas celej cesty sme kruto konzumovali alkoholické nápoje, pretože tak sa to v Poľsku musí. Sú tam na to predpisy. Wurma končil s nervami, lebo v aute bol svinský brajgel a okrem rozliateho alkoholu a zle zahasených špakov tam tučno smrdeli rôzne telesné tekutiny cestujúcich umelcov.
Mali sme nešťastie na rozbité cesty, ťukesy, obchádzky a zápchy. Niektoré úseky sme prechádzali krokom a poniektorí z nás si odskakovali uľaviť rovno za jazdy. Keď sme dorazili na miesto určenia, ani sme nevedeli, čo tam vlastne robíme. Každopádne, roky tréningu a naše teflónové pečienky zocelené dekádami príležitostného pitia nás zachránili a koncert sme odohrali slušne.
After party sa pretiahla a my už značne spoločensky neakceptovateľný sme sa presunuli z baru do ubytovne. Teda bol tam pokus o presun, pretože Rafal, ústredný člen EPITOME, ktorý to celé zastrešoval, mal do tej ubytovne zákaz vstupu a komunikácia medzi ním a prevádzkovým personálom neprebiehala najlepšie. Museli sme sa teda uviesť sami. Vo vstupnej hale, ktorá pripomínala prijímaciu časť psychiatrickej liečebne, si nás postaršia zamestnankyňa odetá v bielom plášti neochotne zapísala do knihy hostí a s vrcholne znechuteným ksichtom odviedla na poschodie, kde mala byť naša izba. No, izba...dvere boli masívne a zvnútra bola haspra, ktorou sa dalo zabrániť vstupu cudzej osobe (to bude dôležité neskôr). Po celom obvode bola vykachličkovaná asi do výšky metra a pol. Zdevastované lôžka boli prikryté spacákmi, ktoré už od pohľadu vyzerali nevábne a vznášal sa nad nimi odór prepotených pazúch doplnených o jemný bryndzový pušinec. V izbietke bolo aj umývadlo. Tiež z neho ťahalo ako z pekla. Centrom celej miestnosti boli štyri stoličky opreté o prastarý unavený stôl a na ňom kovová tácka a štyri sklenené poldecáky. Nič viac, nič menej. Ba, ešte tam bol balkón s výplňou z bezpečnostného drôteného skla. Vo výške asi meter nad dlažbou bola vyrazená diera a jej okraje tvoril dokonalý kruh o veľkosti hlavy priemerného poľského robotníka. Zhodli sme sa, že nebudeme rozoberať ako vznikla, ani sa to nebudeme snažiť napodobniť.
Chopili sme sa pohárikov a začali hydratačný proces. Po asi dvoch hodinách nám niekto veľmi silno trieskal na dvere a niečo nezrozumiteľné sa nám snažil povedať, ale haspra držala dobre a my sme so svitajúcim ránom spadli do slizkého a hnilobného náručia našich lóží. Nad ránom som sa zobudil a chcel som šťať, tak som sa vybral na chodbu a navštívil spoločné toalety na chodbe. Bola tam tuším aj sprcha, ale ťažko som sa tam orientoval, pretože to tam bolo všetko rozbombardované. Dodnes dúfam, že sme to neboli my...
Po rýchlych raňajkách v parku sme sa pobrali prejsť do mesta, pretože Wurma bol šofér a potreboval pred cestou pretriezvieť. Mali sme so sebou digitálny vreckový alkotest, ktorý bol v tej dobe ešte pomerne málo rozšírený a keďže dokázal namerať tuším len do troch promile, potom len neurčito pískal. Fúkali sme doň všetci rad radom a on len v kuse zavýjal... Pod trojku nemal ani jeden z nás od začiatku výletu až po jeho koniec.
V meste to vyzeralo divne. Bolo to trocha väčšie mesto ako Košice, budovy boli ponuré a sivé, komunistický funkcionalizmus tam mal vo svojom rozkvete zrejme naozaj veľkú podporu. Ulice boli poloprázdne a pamätám si, že som tam nevidel žiadnych mladých ľudí, iba seniorov. Ani žiadne deti. Veľmi zvláštne miesto. Zakotvili sme v najbližšom otvorenom podniku, ktorý bol zhodou okolností kúpaliskom s vypusteným bazénom, pretože práve nebola sezóna. Usadili sme sa na terase a od čašníčky sme si vypýtali nápojový lístok. Napriek tomu, že sme po včerajšom záťahu museli vyzerať strašne a určite sme aj značne zapáchali, bola veľmi milá a ihneď si získala naše sympatie. Opýtali sme sa, čo by nám odporučila a ona odvetila, že vodka "žowontkowa" je naozaj výborná. Hlavne vychladená. Tak sme si na úvod objednali zo desať šotov, aby sme ju degustovali. Bola naozaj skvelá a chladná. Chutila ako Becherovka reznutá Finlandiou. Aspoň tak si to teda pamätám. Jej názov napovedá že je to "žalúdková" vodka vhodná na zlepšenie trávenia, a to sme boli schopní pochopiť dokonca aj my v našom požehnanom stave. Brali sme to tak po desať-dvadsať kúskov naraz. Prečo nie. Veď je to vlastne liek. Stolík, pri ktorom sme sedeli, bol krivý a my sediac okolo neho sme stále zakopávali o jeho nôžky. Poháriky sa kotúľali a rozbíjali na dlažbe, vytvárajúc potoky zlatožltej farby podobnej urinátu. Tak sme začali objednávať ešte rýchlejšie, pretože alkotest by náhodou mohol prestať pípať, to sme nemohli dopustiť. Popri tom nám napadlo, že je škoda, že nehovoríme po poľsky. Rozhodli sme sa vymyslieť si vlastnú poľštinu. Začali sme hneď od základu a vymysleli názov pre penis. Bude to "gloga"! Boli sme nadšení, pretože to znelo dosť" poľsky". Po dopití a dobití posledných celých pohárikov sme vyplatili účet, nechali čašníčke sprepitné vo výške minimálnej mzdy a ponáhľali sa vyskúšať naše nové názvoslovie priamo v praxi. Ako som spomínal, mesto bolo plné dôchodcov a tak sme neváhali, nešetrili ich a začali sa hneď vypytovať štýlom: "U pana jest gloga?" "Pani šuka glogu?" "U pana zapacha gloga?" " Pani šmači dlugu glogu? "
Nuž, miestni sa tvárili všelijako, ale zmysluplnej odpovede sme sa od nich nedočkali. Smutní z toho, že naše desperanto nefunguje, nakúpili sme niekoľko fliaš urýchľovača častíc na cestu a pohli sa smer Slovensko. Cestu späť ani nebudem opisovať, pretože by som fabuloval. Bol to fakt skôr teleport, ako to my v kapele zvykneme nazývať. Wurma sa nebojácne rútil po cestách prvej, druhej aj tretej kategórie a spoločnosť mu robili zamdletí degeneráti jeho umeleckého spolku, ktorí boli vtedy už každý v inej, svojej vlastnej realite. Každopádne, videli sme kus sveta a ten kus sveta videl nás. Kto mal z toho väčší úžitok? Netuším.
Aké tvorivé plány máš do budúcnosti?
Fuko: Vytrvať :-)
Hlavne hrať tak často, ako to môj časový harmonogram dovolí. Ak sa podarí, popísať ešte zopár vecí a možno niečím prispieť aj po hudobnej stránke. Čo sa týka kapely, chceme podporiť nový album živými vystúpeniami v maximálnej možnej miere.
Miki: Plány do budúcnosti sú udržať si štandard na život, ktorý mám a neplakať. Je ťažká doba a som rád, že môžem žiť na určitej úrovni, lebo som zažil aj časy, keď saláma bola luxus, rožok, horčica a cibuľa bol základ. Ľutujem akurát svoje okolie, lebo som sem-tam nepríjemný, práve preto, že musím svoje potreby prekladať s eurami. Keby aspoň dávali do tej salámy viac mäsa.
Cítiš sa byť súčasťou domácej scény? Ak áno, ktorej?
Fuko: Áno, od istého času, hlavne po prvých koncertoch s KELTOM, som spoznal veľa ľudí z hudobného undergroundu a začal si uvedomovať, že som nielen fanúšikom metalu, ale aj jeho aktívnym šíriteľom. Po fungovaní v REDRUME to nabralo vyššie obrátky a THORWALD to celé posunul o level vyššie. Košická scéna je rozvetvená, ale dá sa povedať, že sa v nej v podstate všetci poznáme.
Takže za mňa áno, chtiac-nechtiac som sa stal kúskom tejto skladačky a som veľmi rád, že tam mám miesto a môžem do tejto subkultúry prispieť svojou troškou.
Miki: Nový kolega, veľmi dobrý chlapec z môjho "rodného" sídliska, mi nedávno povedal, že musím byť v Košiciach veľmi známy a nemal na mysli nič ohľadom muziky. Na sekundu som sa cítil slávny. Hneď na to mi spadla sádra z glejtaku a bol som naspäť.
Ako sa podľa teba formovala domáca scéna od 1990 a v čom boli špecifické jednotlivé dekády pre teba osobne, pre tvoju kapelu a pre SK/CZ UG scénu?
Miki: Tak isto ako v iných rokoch, akurát, že som to prežil na vlastnej koži a pochybujem, že by to bolo inokedy inak. Ľudia sú vždy rovnakí, všetko je len o tom, aká si ryba a ako vieš plávať. Je jedno v akej vode. Ten, kto si neuvedomuje, že je debil, mal by byť okamžite odčlenený od spoločnosti.
Fuko: V 90. rokoch sa vyberali hrozienka z koláča. Všetko malo rýchlejší spád, kapely nahrávali albumy s kvalitnejším zvukom a produkciou. Vzniklo veľa zásadných počinov. Kapely, ktoré prešli sitom 80. rokov sa zdokonalili a valcovali fanúšikov svojou tvorbou. Tie novšie zas boli posmelené všeobecným nadšením vládnucim v spoločnosti zo znovuzískanej slobody prejavu a nechceli nijako zaostávať za staršími harcovníkmi.
Vtedy som sa k hudbe dostal aj ja. Preto mi je táto dekáda taká blízka. Formoval sa môj vkus a nachádzal som svoje osobné hudobné klenoty, ktoré definovali moje ďalšie kroky.
V tých časoch sa undergroundu darilo. Bol to rozmach všetkými smermi a ja len ľutujem, že som to nezažil od úplného začiatku, ale chytil iba koniec tejto dôležitej kapitoly.
V nultých už boli základy položené a na nich vznikol aj THORWALD, ktorý vtedy slávil svoje prvé úspechy a zapísal sa do análov slovenskej metalovej histórie.
Celá scéna či už na Slovensku alebo v Čechách žila, aj keď u našich susedov to bolo, samozrejme, v iných rozmeroch. Tam to ale viac žilo aj za boľševika, takže sa niet čomu čudovať.
Bol som rád najmä za festivaly, ktorých stále pribúdalo a pomohli zviditeľniť kapely. Tiež za možnosť vidieť svetové mená na jednom mieste za krátky čas a rozumnú sumu.
Rytmus tej doby bol hnacím motorom pre všetkých. Každý chcel znieť brutálne a mať čo najlepšie meno. Vznikala tak zdravá konkurencia a rástlo podhubie, z ktorého čerpáme dodnes.
V desiatkach to už bolo trochu iné. Prvotný poplach ustal. Veľa starých metlošov odišlo do hudobného dôchodku a mládež sa postupne uberala k mainstreamu do úplne iných vôd. Netvrdím, že posledná dekáda nepriniesla nič nové, ale nebola už taká dravá, rozmanitá a farebná ako tie predtým.
V čom mali podľa teba výhodu kapely, ktoré začínali v 90's oproti dnešným kapelám a naopak, čo vnímaš ako výhody dnešnej doby ?
Miki: Všetko bolo vtedy viac osobné a amatérske a trebalo sa snažiť. Teraz hrá každý sráč, čo na to má eurá. Nepamätám, kedy som počul, že niekto hrá v garáži. My sme to zažili všetci, teraz kadejaký smrad na ockovom aute, potetovaný od hlavy po päty má na krku farebnú gilotínu. Chcel by som ho vidieť, keby mal vôbec moju ruku nad ksichtom. Tých mladých smradov by som chcel vidieť hrať v zime v garáži so skrehnutými prstami a parou z úst.Všetko ide tak rýchlo, že radšej skôr umrieme, aby sme zažili čím menej tých sračiek, ktoré nás čakajú.
Fuko: Ako už bolo spomenuté, deväťdesiatky sú nenahraditeľné. Kapely pochádzajúce z toho obdobia mali menšiu konkurenciu a byť originálnym bolo jednoduchšie. Publikum bolo tiež vďačnejšie a účasť na koncerte bola cťou a povinnosťou zároveň.
Dnes môžem s gitkou v ruke presedieť nad skladbou celé hodiny a neustále mám pocit, že to, čo zahrám, je kópia kópie.
Ktoré SK/CZ UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
Žánrovo som nikdy nebol nejako striktne vyhranený, počúval som, čo sa mi páčilo a toto praktikujem stále.
Vždy sa mi páčili vystúpenia českých LOCOMOTIVE, je to nedocenená kapela, ktoré má naživo neskutočnú silu. Umne prepojené HC s thrashom, zrozumiteľný spev, výborné texty a charizma jednotlivých členov si ma získala hneď po prvom koncerte. Aj keď je otázne, či sa v ich prípade ešte dá hovoriť o undergrounde... Zo Slovenska je to určite prešovský WAYD a ich chytľavé spojenie metalu a jazzovo melodickej ekvilibristiky. Na svoju dobu a v amatérskych podmienkach dosahovali ich live sety naozaj pozoruhodnú kvalitu.
Čo je podľa teba spoločný menovateľ, ktorý spája umelcov z rôznych žánrov/scén a čo ich naopak rozdeľuje ?
Miki: Zas sa asi vraciam k tomu, že ľudia, ktorí sú z jedného cesta, nemôžu mať spolu problém. Aj keď každý robí iné langoše, základnej je jedlý vždy. Len to, čo si navzájom o sebe myslia, kto je aký dick! Raz som počul vetu, že sa dobre počítajú druhého peniaze...asi tak!
Fuko: Spoločným je určite snaha presadiť sa, odovzdať svoje posolstvo čo najširšiemu okruhu ľudí a verejne sa vyjadriť. Tiež to bude túžba po uznaní, či už divákov alebo muzikantskej obce. Určite existuje aj skupina, ktorá to robí hlavne pre zábavu a na spomínaných princípoch jej až tak veľmi nezáleží. Pravdaže, aj tento prístup beriem a absolútne schvaľujem. Nič nie je horšie ako keď sa kapela stane paródiou samej seba, nedokáže mať odstup a nebrať sa stále iba vážne. Tým je zodpovedaná aj druhá časť otázky, pretože jedným z hlavných faktorov, ktoré rozdeľujú umelcov, je neschopnosť vnímať iný pohľad na vec, akceptovať odlišné názory, čo je dosť zlé, pretože to zabíja diverzitu undergroundovej scény.
Čo ťa na domácej scéne serie?
Miki: Neviem na akú scénu konkrétne mám reagovať, ale serie ma, že v rádiách často hrajú Elán!
Fuko: Ja som dosť salámista, takže sa hneď len tak nenaseriem, ale aj v mojom pokročilom veku sa ešte stále viem pre niečo nadchnúť a naopak, niečo ma dokáže rozladiť. Čo mi vadí najviac je asi čoraz menšia účasť na koncertoch, ubúdajúca mládež. Na akciách už necítim ten esprit, ktorý v tomto prostredí vládol pred tým. Ale čas nezastavíš a čo sa má stať, stane sa. Ani ja už nemám čas, ani peniaze navštíviť každý koncert v okolí. Možno sa extrémny metal v budúcnosti posunie zas do ozajstného podzemia a bude to pre jeho verných opäť o hľadaní, objavovaní a čistom nadšení z nájdeného.
Ktoré SK/CZ UG kapely a žánre si mal rád v minulosti, a ktoré máš rád dnes?
Miki: Na domácej scéne ma naposledy najviac zaujala skladba od Chiki liki tua - Monte Carlo. Keď to náhodou niekde počujem, vždy sa cítim fajn. Ešte ma dosť zaujali Mloci! To bola paráda, a je dodnes!
Ktorý zvuk (štúdio, album/kapela), artwork (album cover) a videoklip na domácej scéne ťa zaujal najviac?
Fuko: Tu to bude veľmi jednoznačné.
Album: TESTIMONY – Of life and death. Táto banda predstihla svoju dobu a pre mňa je to úplne najlepšie spracovaný počin v histórii slovenského hudobného undergroundu. Forma a obsah sa tu stretli ako dokonale zapadajúce protikusy jedného celku. Jedinečné a nedostihnuteľné dielo.
Štúdio: Vranovské štúdio TRETRADROT, niet čo dodať, skvelý prístup, profi znalosti a pohodová atmosféra. Peťo Tatarka je výborný muzikant, ktorý má s nahrávaním dlhoročné skúsenosti a dokáže z kapely dostať ten správne plesnivý sound.
Cover: split BETON/ROXOR – Bufet na Nivách/Kult železnej tyče (môžete hádať, kde to bolo nahrané a kto to mixoval :-) )
Klip: FYASCO – Tina Tarner. Tu naozaj nebola iná možnosť, pretože tento klip je tým najlepším, aký som kedy z domácej scény videl. Nebudem ďalej komentovať tento výtvor, treba to vidieť. Nič lepšie nebolo, nie je, ani nikdy nebude. Amen.
Hudobný album, kniha, film, seriál, počítačová hra, tetovacie štúdio a pivo ktoré odporúčaš a prečo.
Miki: Môžem len prvotiny napísať! Apetite for destruction od GNR, Krstný otec, Miazgovci, neviem, čo to bolo, ale bolo to z blšáku a malontondva džoistyks, Ivan tattoo a fľaškový Gemer v hnedej fľaške!
Fuko: Som/bol som v týchto oblastiach dosť eklektik, takže sa posnažím zostať v rámci témy...
Abum: ROTTING CHRIST – Rituals. Je vyslovene duchovným zážitkom počúvať túto nahrávku. Frontman Sakis Tolis vás počas jej trvania spoľahlivo presvedčí, že rúhanie sa je nádherná a upokojujúca činnosť.
Kniha: Od detstva mám rád horory, hlavne v knižnej podobe. Som odchovancom Stephena Kinga, nepísaného kráľa tejto disciplíny. Prečítal som skoro všetko, čo od neho u nás vyšlo. Keďže treba podporovať aj náš trh, odporúčam akúkoľvek knihu s hororovou tematikou od Jozefa Kariku, ktorý za posledné roky dokázal, že pre kvalitný príbeh nemusíme chodiť za hranice. Tituly ako Smršť, Hlad, Smäd, Strach alebo Trhlina sú viac než dobrým čítaním, hlavne osamote na lesnej chate o tretej ráno....
Film: Žijeme dobu, v ktorej je možné, aby diktátor bez akýchkoľvek dôvodov zavraždil desaťtisíce ľudí. Dobu, v ktorej je možné, aby bola pravda na jeho pokyn zdeformovaná tak, že to v histórii nemá obdobu. Dobu, v ktorej jeden človek uvrhne do ekonomickej temnoty celé národy alebo môže spôsobiť koniec civilizácie len tak z rozmaru. Je to absurdný stav. Každému, kto má chuť obhajovať agresiu akéhokoľvek druhu odporúčam film Idi i smotri (v preklade Choď a pozeraj sa)
Ja len smutne dodám, že je to, paradoxne, sovietska produkcia.
Seriál: Vyberám britský Black Mirror. Je to antológia, ktorej zmyslom je poukázať na závislosť ľudstva od moderných technológií a hrozbu, ktorú tento fakt so sebou nesie. Extrémne podarené a veľmi originálne. Jednotlivé časti majú rôznych režisérov, a tak sú poňaté stále inak. Seriál má dynamiku a nikdy nenudí.
PC hra: Tuto som dosť mimo, pretože som hrám nikdy neprepadol. Koncom 90. rokov som však pracoval v jednom bazáre, kde sa mi dostal do rúk X-Box. Vtedy som netušil, že držím v ruke posledný technický výkrik v danej oblasti. S kolegom a kamošom z detstva sme so zatajeným dychom vložili CD do mechaniky a pomocou joystickov (infra!!!) sa preklikali cez úvodné menu. Bola to kultovka Tomb Rider. V prvotnom nadšení sme prešli takmer celú hru, teda, prešiel ju David, ja som sa skôr kochal pohľadom na Larinu rozpixelovanú riť a vnady v obtiahnutom tielku. Toľko môj "game play". Neskôr som bol najbližšie k hrám vtedy, keď som pri rannej potrebe skladal Tetris na mobile a aj ten som zvykol posrať ešte skôr ako ten hajzel.
Štúdio: Mám na sebe 24 tetovaní, ktoré mi pribúdali postupne počas obšmietania sa okolo scény, ale ani jedno nie je priamo z nejakého profi stánku. V mojom okolí bolo vždy dosť šikovných jednotlivcov, ktorí pracovali na vlastnú päsť. Bola to aj otázka peňazí, pretože ceny v štúdiu boli niekoľkonásobne vyššie, a tak som ako večne chudobný muzikant – amatér neváhal a chodil sa mazať ku kamošom. Odporúčam ale určite Ďuriho Danieláka alias Slashera, ktorý sa tetovaním zaoberá celý svoj život a je zárukou kvality. Jeho tvorbu nájdete na FB. On ma zo všetkých známych opichal najviac :-)
Pivo: Čo sa týka piva, bude to trošku zapeklité, pretože som už skoro desať rokov abstinent. Môžem však s čistým svedomím odporučiť pivovar JAMA craft brewery so sídlom v Chorvátskom Grobe, ktorý vlastní môj kamarát a spoluhráč z kapiel REAL FACT a REDRUM Martin Lučko. Jeho pivá Splatter a Tereza sú už dávno overené smädnou a širokou, nielen metalovou, verejnosťou a žnú úspechy aj u veľmi rozmaznaných ogrgeľov.
Ktorá domáca/zahraničná akcia je pre teba najlepšia a prečo ?
Miki: Okrem nakupovania darčekov mám najradšej Vianoce. Vtedy sú všetci akýsi normálnejší.
Fuko: Ja som bol vždy odchovanec Brutal Assaultu, pretože to bol jednoducho najväčší fest široko ďaleko, a to kvantum kapiel zvučných mien bolo neodolateľné. Videl som tam prakticky všetko, čo som chcel. To, čo nevyšlo som doplnil potom u nás v Collosseu. Zo starších čias som mal rád košický Without Shame, ktorý organizoval Janči Košč z CARESS. Zo zahraničných to bol asi rakúsky Nova Rock Festival, kde som za tri hoďky videl hneď po sebe MOTORHEAD, IRON MAIDEN a SYSTEM OF A DOWN.
Vinyl alebo CD ?
Miki: V dnešnej dobe si všetko pustím na youtube, bohužiaľ, je to najrýchlejšia a najpraktickejšia voľba, ale vyrastal som na vinyloch, k tým mám aj vzťah. CD sa povaľovali u každého v izbe. Platne mali u nás svoje miesto.
Fuko: Všetko, ale hlavne veľa!
Vyrastal som na kazetách a dodnes si myslím, že to bol perfektne navrhnutý systém. Zvuk bol analóg, cena priaznivá a dostupnosť bezproblémová. Kvalita zvuku občas pokrivkávala, keďže sme si to kopčili cez blšákové kazeťáky, ale o to väčšia sranda to bola. Veľmi všestranný formát a čo je podstatné, nepotreboval si na to pripojenie k sieti ani počítač.
Mám tiež zbierku CD, ktorá obsahuje prierez celou mojou hudobnou históriou skrz všetky štýly a dekády. V posledných rokoch ma ale viac chytil vinyl, pretože so sebou nesie nostalgiu a tá pri žiadnom inom nosiči nefunguje tak dobre. Gramo som mal síce aj dávno pred rokmi, ale priznám sa, že s príchodom kompaktov som išiel so stádom a ako taký nebetyčný vôl to všetko predal a rozdal... Tak sme dopadli viacerí. Teraz sa v rámci možností snažím znova vinyl zbierať a dýchať atmosféru čias minulých.
Som fanúšik starej dobrej Tesláckej výroby, takže všetko "Hi-Fi" mám výhradne tejto značky, a to pôžitok z posluchu ešte umocňuje.
Nebudem rozpisovať výhody a nevýhody analógu a digitálu, sú na to fundovanejší odborníci, ale jedno môžem potvrdiť, vinyl je prudko návyková substancia.
Je niekto na domácej scéne (aktívny alebo neaktívny hudobník), s kým by si si rád prečítal rozhovor na Jablkách ďaleko od stromu ?
Miki: Asi s Fukom, on je PÁN.
Fuko: Navrhol by som Vajgla, starého košického punkáča, nekonečného sympaťáka a majiteľa košického Collossea v jednej osobe.
Hudbu síce priamo v týchto rokoch netvorí, ale urobil pre rozvoj hudobnej subkultúry viac než ktokoľvek iný. Pozdvihol svoj klub z rozpačitých začiatkov až na kvalitu európskej úrovne. Rozhovor s ním by bol pre Jablká určite prínosom. Poodhalil by úplne iné zákutia undergroundu. Z pohľadu človeka, ktorý riadi úspešný rockový klub by priniesol pohľad na túto problematiku z úplne inej perspektívy.
Motto/obľúbený citát pripadne odkaz na záver
Miki: Když máš málo peňez, tak ti pomúže už jen hodňe peňez.
Fuko: Moja životná "múdrosť" pre čitateľov, ktorí to zvládli až sem znie: Snažte sa žiť svoj život tak, aby ste si nemuseli vstupovať do svedomia, pretože je to niekedy omnoho horšie ako stúpiť do hovna.
===========================================
Linky:
No comments:
Post a Comment